ZACHERT, CHRISTEL - STRETNEME SA V MOJOM RAJI

ZACHERT, CHRISTEL
ZACHERT, ISABELL

STRETNEME SA V MOJOM RAJI
Príbeh zo života
(Wir treffen uns wieder in meinem Paradies)

Ikar, Bratislava, 1994
preklad Katarína Hatalová
obálka Siegfried Fournes, Viera Fabianová
ISBN 80-7118-118-9

beletria, román
144 s., slovenčina
hmotnosť: 265 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*cesvo*belx-ger

Isabell mala pätnásť rokov, keď sa zistilo, že je chorá na rakovinu. Nepoddala sa však osudu a nepodľahla depresii ani vtedy, keď už vedela, že ju nemožno vyliečiť. Posledný rok života bola statočná, vyžarovala z nej nádej a optimizmus a pripravovala rodinu na svoj odchod. "Mnohým ľuďom dodávam odvahu a svojou radostnou náladou ich možno zbavujem strachu pred smrťou." Toto je jedna z posledných viet, ktoré Isabell napísala - a zároveň jej posledná vôľa, odkaz podobne trpiacim ľuďom.

Depresívne nálady ťa od terapie k terapii postihovali čoraz intenzívnejšie. Počas tejto terapie sme u teba nespávali, lebo si to nechcela. Chcela si nás šetriť a my sme ti za to boli vďační. Ale v noci na mňa doliehala tieseň — balkón bol tak vysoko a tvoja nálada často tak hlboko!

Už dva dni po skončení terapie ťa pustili domov. Každý druhý deň sme však museli chodiť na krvný obraz. V prostredí, kde si dôverne poznala každý kút a mala svojich blízkych, si túto terapiu prežívala omnoho radostnejšie a vyrovnanejšie. A v prípade nebezpečenstva bola nemocnica čo by kameňom dohodil. Na cestu do Kolína sme potrebovali spravidla jednu hodinu, kým do bonnskej nemocnice iba desať minút. Pomer medzi trýznivými dňami terapie a plnokrvne prežitými dňami sa zlepšoval.

Nebolo by treba hľadať nové formy liečenia aspoň pre deti s nádorovými ochoreniami? Viac pružnosti, viac možností liečenia doma?

Som si istá, že keby mi niekto ukázal, ako sa vymieňa infúzna fľaša, pochopila by som to. Nemôžu nemocnice spolupracovať s rodinnými lekármi, pacientmi a ich rodinami? Nemáme psychológov, ktorí by rodinám pomohli vydržať? Iste, za posledné roky sa z lekárskeho hľadiska v boji proti nádorovým ochoreniam dosiahli veľké úspechy. Ale nedali by sa ešte zvýšiť, keby sme sa väčšmi zamerali na psychický stav chorých a ich rodín?

Teraz mala nasledovať deväťtýždňová prestávka. Tých deväť týždňov bolo opojných — ale ako mám opísať toto opojenie? Často som sa bála, že množstvo zážitkov je na teba priveľa. Ty si však chcela žiť. Bolo leto a všetci chceli pre teba urobiť niečo dobré. Von si nemohla ísť, tak sme ťa rozveseľovali doma. Caroline prišla na niekoľko dní z Antverp. Veľa radosti ste si užili pri nahrávaní hudobných kaziet. A čo bolo najdôležitejšie, mohli ste sa rozprávať aj o Axelovi.

V máji si sa zúčastnila na Matthiasovej konfirmácii. Do kostola si síce nesmela ísť pre nízky stav bielych krviniek

a zvýšené riziko infekcie, ale na rodinnej slávnosti si bola. Na tvoju veľkú radosť prišla aj celá rodina Moltkeovcov.

O desať dní si sa na slávnostnej večeri Pánovej zoznámila s Matthiasovým konfirmačným duchovným. Bola to veľká farnosť. Na večeru Pánovu chodili rodiny k oltáru v skupinách, vždy približne po štyridsať veriacich. Farár podával kalich od úst k ústam. Otec a ja sme boli v rozpakoch, či máš aj ty prijať večeru Pánovu. Na kalichu sme videli iba bacily veriacich a báli sme sa, že niečo chytíš. Už sme boli na rade. V bielych šatách a bielom klobúčiku si stála vo veľkom kruhu medzi nami. Zrazu farár zobral nový, čistý kalich, naplnil ho vínom a tebe ho podal ako prvej. — Dobrý Pán Boh predsa stojí pri nás!

Leto ti prinieslo mnoho ďalších rozptýlení a radostných zážitkov. Raz prišla Marie z Belgicka s dvoma kuframi plnými divadelných kostýmov. To bola zábava! Poobliekala si sa do nich a vhupla do rozličných úloh. My sme sa ti starali o hudobný sprievod a Marie fotografovala. Predviedla si nám temperamentnú Španielku, zvodného vampa, cowboygirl, romantickú kvetinárku, rockovú speváčku, parťáčku motorkárov a úplne normálnu Belli — takú, aká je teraz, s baretkou, parochňou a šatkou.

Marie mala dvadsať a ty šestnásť, ani jedna ste už neboli vo veku, aby ste sa uprostred leta hrali na prezliekanie, napriek tomu ste mali z toho bláznenia neskutočnú radosť. A ty si v zrýchlenom tempe prežila niekoľko možných i nemožných životných úloh.

Marie bola skutočný poklad. Stávali ste sa čoraz viac sestrami. Keď znovu prišla z Belgicka, priniesla ti malý album s vyvolanými obrázkami.

Koncom mája si sa zasa raz vyhrabala z leukopénie a mohla si chodiť von, potulovali ste sa po meste a po nákupoch. Často sa k vám pridala aj Dorothea von Moltke. Ja som vám najčastejšie bola nablízku ako „ochranný sprievod“, vždy sa niečo mohlo stať.

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

S vrúcnou láskou Vaša Isabell.

STENDHAL - ARMANCE / LAMIELA

STENDHAL

ARMANCE / LAMIELA

Státní nakladatelství krásné literatury a umění, Praha, 1961
edícia Knihovna klasiků (6)
preklad Věra Smetanová
doslov Pavel Levit
1. vydanie v SNKLU, 17.000 výtlačkov
63/VIII-2

beletria, román
352 s., čeština
hmotnosť: 461 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*

Kniha umožňuje čtenáři zajímavý pohled na tvůrčí vývoj a růst uměleckého mistrovství vynikajícího spisovatele, neboť obsahuje jeho první román (Armance) a zlomek nedokončeného románu posledního (Lamiela). Mistrný zpodobitel lidských vášní a jejich konfliktů činí i tady osou děje složité a nevšední citové vztahy ženy a muže a hlavními hrdinkami ženy vášnivé a hrdé

Protože rámusení sloužících, kteří bydleli v podkroví, by mohlo Oktávia obtěžovat, přestěhovala je paní de Bonnivet nedaleko, do domu jednoho venkovana. V takových jaksi hmotných pozornostech vrcholil génius markýzy; vnášela do nich jedinečný půvab a dovedla neobyčejně obratně využít svého jmění ke zvýšení vážnosti svého ducha.

Jádro její společnosti tvořili lidé, kteří po čtyřicet let nedělali nic jiného, než co přísně odpovídalo konvenci, lidé, kteří udávají módu a pak se nad tím pozastavují. Prohlašovali, že paní de Bonnivet jen z obětavosti nejela na své panství a tráví podzim v Andilly, aby dělala společnost své důvěrné přítelkyni paní de Malivert, bylo proto samozřejmou povinností všech soucitných srdcí sdílet její samotu.

Byla to taková samota, že markýza musela najmout pokoje ve vesničce na svahu, aby měla kde ubytovat své přátele, kteří houfně přijížděli. Do pokojíků dávala tapety a postele. Brzy byla polovina vesnice zkrášlena podle jejích příkazů a obydlena hosty. O pokojíky byla velká nouze, psali jí ze všech zámků z okolí Paříže a prosili o pokoj. Teď patřilo k dobrému tónu dělat společnost té báječné markýze, která ošetřovala ubohou paní de Malivert, a Andilly se v září skvělo jako nějaké lázně. Dokonce i u dvora byla řeč o té nové módě. Kdybychom měli dvacet tak duchaplných žen jako paní de Bonnivet, prohlásil kdosi, bylo by možné odvážit se bydlet ve Versailles. A řád svatého Ducha pro pana de Bonnivet se zdál zajištěn.

Nikdy nebyl Oktávius tak šťastný. Vévodkyni d’Ancre se zdálo to štěstí zcela samozřejmé. „Oktávius,“ tvrdila, „se může pokládat vlastně za střed všeho toho dění v Andilly: ráno se každý pošle zeptat na jeho zdraví; co lichotivějšího v jeho letech! Ten mladík je neobyčejně šťastný,“ dodávala, „bude ho znát celá Paříž a jeho drzost bude aspoň o polovinu větší.“ To nebyla zrovna příčina Oktáviova štěstí.

Viděl, že je dokonale šťastna milovaná matka, které způsobil tolik starostí. Radovala se, jakým skvělým způsobem se její syn uvedl do společnosti. Od jeho prvních úspěchů přestala si už tajit, že druh jeho schopností je příliš zvláštní, příliš nepodobný ostatním, aby nemusel být podepřen všemohoucností módního vlivu. Zbaven té opory, prošel by bez povšimnutí.

Jednou z nej šťastnějších chvil paní de Malivert v té době byl rozhovor s proslulým knížetem de R., který přijel na čtyřiadvacet hodin do zámku v Andilly.

Ten přejemnělý dvořan, jehož postřehy byly pro společnost zákonem, si Oktávia zřejmě povšiml. „Pozorovala jste jako já, madame,“ řekl paní de Malivert, „že váš pan syn nepřenese ani slovo tím naučeným způsobem, který je směšnou stránkou naší doby? Je pod jeho úroveň vstoupit do salónu se svou pamětí a jeho duch závisí na citech, které v něm vyvoláte. Proto je hlupákům někdy tak nepříjemný a odepřou mu svůj souhlas. Zaujme-li někdo vikomta de Malivert, jeho duch vytryskne najednou z jeho srdce nebo z jeho charakteru, a myslím, že je to charakter jeden z největších. Nezdá se vám, madame, že charakter je opotřebovaný orgán u mužů našeho století? Váš pan syn, řekl bych, je povolán hrát zvláštní úlohu. Bude mít právě tu nejvzácnější zásluhu mezi svými současníky: je to muž nejpevnější, a to i zjevně nejpevnější, jakého znám. Přál bych si, aby se brzy stal pairem nebo abyste z něho udělali zpravodaje při státní radě.“-„Avšak,“ odpověděla paní de Malivert, sotva dechu popadajíc z radosti nad míněním tak dobrého soudce, „Oktáviův úspěch není ani v nejmenším všeobecný.“ - „To je další přednost,“ pokračoval s úsměvem pan de R., „zdejším hlupákům potrvá aspoň tři čtyři roky, než Oktáviovi porozumějí, a budete moci, dokud ještě nevznikne závist, dostat ho na dosah onoho místa; žádám vás jen o jedno: zabraňte svému panu synovi, aby publikoval, na to je příliš urozený.“

Vikomt de Malivert měl toho ještě hodně vykonat, než by se stal hoden skvělého horoskopu, který zde byl naznačen; musel překonat mnohé předsudky.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Sansfin mu položil ruku na ústa a rychle jej odtáhl postranním schodištěm, pak chodbičkou do dřevníku a za tři minuty byli ze zámku venku. 

BODENEK, JÁN - Z VLČÍCH DNÍ

BODENEK, JÁN

Z VLČÍCH DNÍ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Pôvodná próza
obálka Milan Veselý
2. vydanie, 4.000 výtlačkov
72/VIII-5

beletria, próza krátka,
124 s., slovenčina
hmotnosť: 185 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,60 €

*cesvo*

Medzi prvými slovenskými prózami reagujúcimi na Slovenské národné povstanie a boje pri prechode frontu zjavila sa roku 1947 pozoruhodná zbierka próz výstižného názvu: Z  vlčích dní. Jej autor Ján Bodenek, známy už vtedy románmi Zapá1ené srdce a Ivkova biela mať, účastník a priamy svedok pohnutých udalostí, vyrozprával svoje zjatrené, bolestné dojmy, ba vykúpil sa z nich svojimi prózami. A tak v povstaleckých príbehoch spodobil zároveň svoje vlastné pochopenie udalostí, svoju vlastnú životnú filozofiu, vytváranú v zvíchrenom ovzduší vojny. Očakávanie smrti, neľútostný boj, nenávisť a zloba, sebaobetavosť, odhodlanie, statočnosť boli mocnými regulátormi ľudského konania a odhaľovali človekovo vnútro. Ján Bodenek to nielen všetko spoluprežíval, ale predovšetkým umelecky pretavoval, zvažoval, vyberal. Preto od reportážneho záznamu o partizánskom prepade nemeckých žandárov na Vrútkach na samom začiatku Povstania prechádza k prekresľovaniu vnútorných, intímnejších zážitkov. Odprevádza na smrť zajatých bojovníkov. Iba jednému podarí sa utiecť, lebo nerezignoval, neoslabol vo svojej nenávisti proti Nemcom. Celá táto poviedka i nasledujúca, v ktorej sa hovorí o priznaní Nemcov k masovej vražde, pôsobia ako vyvrelina, neuhladené ani literárne ani významovo, ale tým dnes pre rás cennejšia. K osobitosti Jána Bodenka patrí tiež istá štylizácia i keď v základe reálnych, všeobecnou skúsenosťou preverených zážitkov, aby tak ostrejšie vynikla ich skrytá charakteristika. Morbidné scény v jaskyni, v ktorej sa schovávajú nemeckí dôstojníci už po prechode frontu, sú umeleckými prostriedkami zvýraznenou pravdou o šialenstve a protiživotnej abnormalite dôsledného fašizmu. V tomto smere treba chápať aj zavŕšenie Bodenkovej zbierky próz Z  vlčích dní. Končí ju stretnutím živého človeka s vojnovými mŕtvymi kdesi v pomyselnom nadzemskom svete. Krajinami sa prehnala vojna, zanechala po sebe smrť, nenávisť, zbesilosť — a predsa živý človek nechce ostať v pokojnom a vyrovnanom svete mŕtvych a chce sa vrátiť na svoje Slovensko. Taký je totiž zákon života. Taký je aj ľudský a osobnostný odkaz Jána Bodenka: zvlčilosť minulosti, zloba spoločnosti musí podľahnúť novému životu. A preto sa živý človek vracia na zem, aby sa nového života zúčastnil, aby nový život uskutočnil. Bodenkove novely dostávajú odstupom času teda hlbší význam, ktorý nebolo možno pochopiť pri povrchnom, schematickom skúmaní jeho próz. Dnes prinášajú nám neskreslené osobnostné stanovisko k udalostiam, ktoré naša ostatná próza zobrazuje neustále hlbšie a širšie.

Bol som ja človek — no, ako to povedať? Ako náš kapitán: okrem blata za nechtami všetko na mne bolo spresované zo zlosti. Mal som to už v povahe a vystupňovalo sa to potom v úsekoch, keď nám Nemci liezli pod kožu ako čertov svrab a my pod ustavičnou paľbou ťažkých zbraní, ktorú sme nemali čím vracať, v jede a v roztrpčení museli sme z kroka na krok ustupovať a ustupovať.

Keď potom náš prápor koncom októbra Nemci rozprášili do lesov, práve neďaleko mojej rodnej dediny, rozprchlo sa to všetko na štyri strany sveta pri slnku a pri mesiaci a s kapitánom prišlo nás iba niekoľko pod vrchol Holého chrbta, kde sme si spravili provizórny tábor. O dva-tri dni dostal som potom od kapitána rozkaz zísť z horského tábora dolu do našej dediny, kde som mal obstarávať zprávy a proviant pre skupinu.

Sedával som tam cez deň obyčajne v zemiakovej hrobli, zakrútený v dekách, s automatom na kolenách, prichystaný v každej chvíli na každý prípad. Keď bolo trošku čistejšie povetrie, prišla ma zavolať žena a potom som si šiel posedieť na hodinku, na dve do zohriatej izby.

Raz takto podvečer prišla k nám dohovoreným chodníčkom a zaklopala na dvere dohovoreným znakom kapitánova spojka s odkazom, aby som sa ujal členov revolučného výboru z mesta B., ktorí trčia v lesoch nad našou dedinou bez proviantu a bez zpráv a podľa osobnej známosti dostali sa s kapitánom do spojenia.

Bol som ja vtedy človek zlostný ako pes pri koštiali, keď bolo treba spraviť niečo Nemcom naprotiveň, a nerozmýšľal som dlho o kapitánovej žiadosti. Prečítal som si lístoček, v ktorom stálo, kde revolučný výbor trčí, prichystal som čosi proviantu a v noci som sa vybral za nimi. Situácia bola vtedy už taká, že sa dalo pre nich niečo spraviť. Našu dedinu, ktorá bola pod horami, Nemci boli už vtedy dva razy prezreli z dom na dom a stálu posádku tam nenechali. Tú mali o dve dediny ďalej. K nám zabehla teraz občas iba patrola, ktorá mala za úlohu kontrolovať terén v okolí troch-štyroch dedín okolo nás, a domy už neprezerala.

Po polnoci v mizernom daždi vybral som sa teda za nimi na označené miesto a pri prvom úsvite som ich naozaj aj našiel. Trčali tam poskrúcaní pod veľkou ovisnutou skalou, ktorá ich aspoň z jednej strany chránila pred bičujúcim novembrovým dažďom — celý revolučný výbor. Nad hlavami im to šušťalo v ihličí a v listoch ako tisíc rojov hmyzu — dážď, dážď, dážď... Cedilo sa to teraz ustavične, akoby sa tamhore boli poprevŕhali všetky dieže, v ktorých tam zhromažďovali vodu.

Členovia revolučného výboru, ako vraj ráno o tretej vyšli zo senníkov na podhorskej lúčke a vopchali sa pod túto skalu, tak trčali tam do večera, schúlení do seba, s plecniakmi na lonách, chrbtami poopieraní o mrazivý kameň a z konárov im padala chladná voda na vytrčené kolená, ktoré už nemali kde skrútiť. Občas sa to zošustlo rovno na ich hlavy kadesi cez diery medzi konármi — uhýnali sa, no liezlo to za nimi všade — potom to jeden vstal, to druhý a ostali rovno na daždi, lebo bolo to už jedno a takto stojačky povystierali si aspoň kolená.

Slov bolo tam. pravdaže, málo, lebo už všetky vyvraveli. Iba keď sa v doline alebo za vrchmi rozhundrala ťažká streľba, obrátili hlavy tým smerom, porovnávali výbuchy so včerajšími a pohodili niekoľko slov o tom, či sa to od včera priblížilo sem a či nie.

Takto prežili vyše týždňa — noci v sene, v senníkoch na podhorskej lúčke, a dni na daždi hore pod hrebeňom vrchu. Dážď a chlad ich udrgali, až to mykalo nimi ako na poriadne rozheganom drabinovci na závozovej ceste, a teraz tu neboli veru za veľa hodni títo revolucionári. . . 

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

No, chvalabohu, dosiaľ je všetko v poriadku - len musím poklepať na drevo, aby som si šťastie neuriekol...

MAY, KAROL - ZA POKLADMI INKOV

MAY, KARL

ZA POKLADMI INKOV
(Am Rio de la Plata)

Smena, Bratislava, 1968
preklad Teofil Ušák
obálka Vlado Popovič
53.000 výtlačkov
73-037-68

beletria, dobrodružné, román, western,
440 s., slovenčina
hmotnosť: 468 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, ušpinená obálka, na patitule neautorské venovanie

1,40 €  DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*

ODSÚDIA MA NA SMRŤ

Na druhý deň ráno som sa prebudil dosť včasne a keď prišiel yerbatero, bol som už dávno vychystaný na cestu. Príprava ml nedala veľkú námahu ani prácu. Cestoval som naozaj po americky. Všetok majetok som nosil v malom kufríku a teraz som mal tento majetok na sebe. Kufrík som daroval čašníkovi a obnosený oblek, v ktorom som chodil doteraz, som dal hotelovému sluhovi. Niekoľko košieľ, vreckoviek a iných potrebných vecí ležalo v koženom obale na stole. Bol som teda celkom pripravený na cestu.

Účet v hoteli som už vyrovnal a čašník dostal okrem kufríka ešte hojné prepitné. Bol to Švajčiar a zdalo sa mi, že nie je práve najzhovorčivejší. No dar mu rozviazal ústa. Keď sa dozvedel, že mienim vykonať dlhšiu cestu na koni, a to v spoločnosti niekoľkých jazdcov, blahoželal mi, že som bol taký prezieravý a zvolil si tento spôsob cestovania. A zároveň mi opísal cestovanie v poštovom voze v najčiernejších farbách a — ako som sa presvedčil neskôr — mal celkom pravdu.

Štátny poštový voz — ako ho tu volajú — je obrovské pevné vozidlo. Sú v ňom tri oddelenia, do ktorých sa zmestí iba dvanásť osôb. Tieto tri oddelenia sú: coupé, cabriolet a rotunde. Voz ťahá sedem koní, lepšie povedané sedem vyhladovaných mrcín. Štyri kone sú zapriahnuté v jednom rade, dva sú pred nimi a jeden je vpredu. Na tom prvom sedí hlavný sprievodca. Druhý sedí na jednom zo zadných koní. Tretí sprievodca klusá povedľa na ôsmom koni a jednostaj šľahá kone — či už má dôvod alebo nie — dlhým bičom.

Hlavný sprievodca určuje smer vozidla. Kočiš, ktorého tu nazývajú „mayoral“, tróni vpredu a tvári sa tak, že človek na prvý pohľad vyčíta z jeho tváre, ako mu je ľahostajné, či voz šťastne dorazí na miesto, či niekoľko koní podľahne útrapám cesty alebo bitke a či sa cestujúci vysypú alebo nevysypú pri karambole na pampu, či si dolámu kosti alebo ostanú celí a zdraví.

Kone nesmú ísť krokom, musia stále klusať alebo cválať. A práve na najhorších cestách ich nútia do najväčšej rýchlosti.

Preto poštový voz prejde denne aj šesťdesiat kilometrov, a to aj po zlých cestách. To je výkon, ktorému by sa nejeden náš furman začudoval.

Ak hovorím o ceste, myslím tým len určitý smer, pretože ciest v pravom zmysle slova tu niet. Poštový voz ide cez hrbolce i jamy a Európan veru otvára údivom oči, keď vidí, kadiaľ všelikade môže voz prejsť.

A poštový voz uháňa stále vpred cez vyschnuté potoky, kopce, úžľabiny, takže cestujúci stále vrážajú do seba, že sa im až pred očami hviezdičky iskria.

— Seňor, prepáčte, to bola vaša hlava?

— Nie. To bola vaša, všakže, seňorita?

— Pane, veď ma zašliapnete!

— Nie, seňor, ja vám neublížim, ale pozrite, ako ste mi svojou čižmou kopli sem do lýtka. Budem tam mať hrču!

— Dali ste sa poistiť, pán sused?

— Nie. Keby som si tu zlámal väzy, čo sa pravdepodobne aj stane, poistku by dostali veselí dedičia a ja by som z toho nemal nič. Ostatne, nemám rodinu,

— Šťastný človek! Ja mám ženu i deti! No odvtedy, čo som si sadol do tejto káry, už vidím v duchu svoju manželku ako vdovu a deti ako siroty.

Takéto a podobné, vážne i žartovné výroky a rozhovory počuť stále.

Kočiš kričí, hlavný sprievodca nadáva, zadný jazdec hromží, bočný kľaje a stále mláti úbohé kone hlava-nehlava. A zvieratá sa už od hladu a únavy ledva hýbu. Neraz v divom cvale vbehnú kone aj s vozom do rozvodnenej rieky, lebo sa už nemohli zastaviť. Voz, ktorý voda unáša a kone vlečú, sa napokon ocitne pri druhom brehu a za revu, nadávania a práskania biča ho úbohé kone vytiahnu z rieky na suchú zem. Na brehu sa však voz zastaví. Jeden z koní padol. Prerežú remene, ktorými bol priviazaný k oju, snímu z neho sedlo a ide sa ďalej!

Úbohému koňovi, ktorý tu leží na zemi, visí jazyk z otvoreného pysku. Boky sa mu kŕčovite chvejú. Zviera sa vyľakane obzerá okolo seba.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Potom sme zajatcov zo všetkých strán obkľúčili a vydali sa na cestu smerom k Palmaru, v ústrety novým dobrodružstvám.

REID, MAYNE - JAZDEC BEZ HLAVY

REID, MAYNE

JAZDEC BEZ HLAVY
(The headless horseman)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Stopy
preklad Albert Remenár
ilustrácie František Hubel
obálka A. Riškovič
2. vydanie, 53.000 výtlačkov
66-171-66

beletria, román, western, dobrodružné,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba

2,00 € stav: dobrý

PREDANÉ stav: dobrý *tomzom*b-irl*
PREDANÉ stav: dobrý *hrocol*belx-irl*
DAROVANÉ EGJAK stav: poškodený chrbát *cesvo*

Napínavý dobrodružný román sa odohráva v 19. storočí, keď sa po texaských prériách voľne preháňali stáda divých mustangov. V tom čase sa tam zjavoval aj tajomný jazdec bez hlavy a na smrť vydesil každého, kto sa ocitol v jeho blízkosti. Román je zároveň aj príbehom veľkej lásky medzi krásnou Louisou, dcérou plantážnika, a Mauriceom, odvážnym lovcom mustangov. Do Louisy je však zaľúbený aj jej bratanec Cassius, ktorý prisahá Mauriceovi pomstu. Ako s tým všetkým súvisí strašný jazdec bez hlavy? Podarí sa Mauriceovi vyhnúť prefíkaným nástrahám? To autor odhalí čitateľovi až na posledných stranách tohto nezvyčajne príťažlivého a celkom vtipne napísaného románu. 

Kapitola 40

Hrozná príšera

Výprava sa nepustila po prieseku, ale cez lesné húštiny. Túto cestu zvolil major preto, aby uchránil starého plantážnika od múk pri pohľade na preliatu krv. Krv jeho syna, ako predpokladal major.

Oddiel sa prebíjal teraz po takej úzkej ceste, že dvaja jazdci sotva mohli ísť vedľa seba; miestami sa cesta rozširovala, potom opäť zužovala.

Jednotvárnosť cesty skrátila malá príhoda.

Na čistinku, ktorá sa rozprestierala na ceste, vyskočil z hustého kroviska jaguár, taký krásny a urastený, že bol zriedkavosťou aj v tropickej džungli. Príroda mu pestro pomaľovala žltú kožu čiernymi a hnedými ozdobami akýchsi ružíc, krúžkov a škvŕn, ktoré sa nepravidelne navzájom spájali. Obrovská škvrnitá mačka, hybká a silná, ktorá pružným skokom vyskočila na lúčku, nemohla neupútať na seba pozornosť jazdcov, hoci výprava mala pred sebou vážny cieľ.

Pre poľovníkov to bolo príliš veľké pokušenie a dvaja spustili kohútiky. Bol to Cassius Calhoun a istý mladý plantážnik, ktorý šiel s nimi.

Jedna guľka zasiahla cieľ a na mieste zabila okrasu džungle.

Komu z tých dvoch patrila česť šťastného výstrelu? Obaja, i Calhoun i mladý plantážnik, ho pripisovali sebe.

— Dokážem vám, že ja som to zviera zastrelil, — presvedčivo vyhlásil kapitán, keď schádzal z koňa. Vytiahol nôž, obrátil sa k prítomným a povedal: — Ak je tá guľka moja, tak na nej budú začiatočné písmená môjho mena „C. C.“. Dávam si vyrábať guľky na osobitnú objednávku, a tak vždy môžem spoznať zver, ktorú ja zabijem.

Slávnostný výzor, s ktorým Calhoun držal vybratú guľku, svedčil o tom, že hovoril pravdu. Najzvedavejší išli pozrieť: guľka bola skutočne označená začiatočnými písmenami kapitánovho mena.

čoskoro potom prišli cestovatelia na miesto, kde čakal stopár, a vybrali sa za novými stopami.

Nebola to už stopa dvoch podkutých koní. Stopár rozoznal len stopu jedného koňa a pritom takú slabú, že ju miestami nerozoznal nikto okrem neho.

Táto stopa šla cez húštiny, z času na čas vychádzala na čistinky a nakoniec opísala oblúk a viedla na otvorené priestranstvo, troška ďalej na západ.

Spangler šiel stále rýchlo po tejto stope. Oddiel postupoval za ním. Spangler vedel, že je to stopa toho istého mustanga, ktorého odtlačky kopýt videl pod topoľom tam, kde boli odhodené dva ohorky priateľsky vyfajčených cigár a kde sa stopy utápali v kaluži krvi.

A tu o krátky čas, keď ostal stopár sám, preskúmal aj stopu amerického koňa. Pochopil, že táto stopa povedie naspäť do prérie, po ktorej oni prišli sem a potom určite k usadlosti na Leone.

V tejto stope však nebolo rozlúštenie krvavej drámy; zdalo sa, že mustangova stopa sľubuje oveľa viac; bolo veľmi pravdepodobné, že pomôže rozriešiť krvavé tajomstvo, ba azda ich privedie aj ku zbojníckemu brlohu vraha.

Táto stopa ho však neprekvapila menej ako poprepletané stopy pod topoľom.

Nešla priamo, ako to zvyčajne býva, keď sa zviera pohybuje dopredu usmerňované akýmsi určitým cieľom.

Stopa sa raz vinula krížom-krážom, raz opisovala neveľký kruh, hneď šla priamo a potom opäť dookola. Vznikal dojem, že mustang buď nemal jazdca, alebo jazdec zaspal sediac v sedle.

Mohla to byť stopa koňa, na ktorom cválal zločinec, unikajúci po spáchanej vražde?

Spangler bol inej mienky. A vôbec už nevedel, čo si má myslieť. Bol prekvapený ako ešte nikdy v živote. Aj majorovi to priznal.

Výprava sa pohybovala ďalej. Všetci jej účastníci mali ťažký pocit tiesnivej neurčitosti. Tento pocit však prešiel neočakávane vo veľkú hrôzu.

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Je to príbeh jazdca bez hlavy.

KARASLAVOV, GEORGIJ - DURMAN

KARASLAVOV, GEORGIJ

DURMAN

Pravda, Bratislava, 1950
edícia Krásna próza
preklad Mária Topoľská, Tomáš Topoľský
obálka Vl. Rošický
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

beletria, román,
246 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, bez prebalu

NEDOSTUPNÉ

*cesvo*

Za ústrednú postavu si Karaslavov vybral Hadžiho Dimitra, mladíka neobyčajne smelého a spravodlivého. Pred očami čitateľa vynára sa obraz jeho detstva, roky dospievania, jeho prvá a jediná láska k Aglike Žečkovej, odchod do hôr, hajducký život. Hadži Dimitar, nebojácny bojovník, hrdina z mäsa a krvi, vie ľúbiť i nenávidieť, prehrávať i víťaziť a napokon aj hrdinsky zomrieť za vlasť v mene hesla vlastencov "Sloboda, alebo smrť". Každá kapitola románu začína úryvkom z ľudovej piesne. Týmito piesňami bulharský ľud dodnes ospevuje svojich hrdinov, ktorí sa pokúšali roztrhnúť päťstoročné okovy a podobne ako Hadži Dimitar v boji proti tureckej presile našli smrť pod jatagánom.

Baba Marjola sa preobracala na posteli a rozmýšľala. Od Ivana už pomoc nečakala. Ivan sa odovzdal osudu. A jednako treba niečo robiť, lebo rok prejde, Toška sa vydá po druhý raz a potom behaj, sháňaj... Ak sa niečo nestane, majetok sa rozletí. Celý dom sa rozpadne, holí, holučičkí zostanú ako ubehlíci. No čo robiť? Keby tak ochorela, ružu alebo záškrt keby dostala, otravný vred keby sa jej vyhodil! Takto na pohľad sa zdá slabušká, ale odkedy sa za Minča vydala, ani raz chorá nebola. Aj chrípka chodila po ľuďoch, aj kadejaké choroby sa boly premlely, ale ona neľahla, neliečila sa... Deň-dva smrkolila a to bolo všetko. Keby sa tak porezala, zabila, krv keby sa jej otrávila, voda keby ju odvliekla, hrom keby do nej udrel...

Čo len starene hlavou nepreletelo. Metala sebou v lôžku a zavše si vravela: nič jej nebude, suke prekliatej, zdravá je ako kremeň... Ale niet čo vyčkávať! Zima, hľa, prechodí, jar ich ovalí robotou a rok preletí. A možno, že ani rok nebude chcieť vyčkať. Či sa Mina Chadžijkina nevydala po šiestich mesiacoch? A nikto ani slova nepovedal. „Eh,“ vraveli všetci, „mŕtvy je mŕtvy, živému sa žiada žiť.“ Veď aj Toška, ak chce, nech si už zajtra svoje handry posbiera, komuže je tu potrebná, len majetku nech sa nedotýka ...

Stará sa dala unášať zlými myšlienkam. Čo by sa mohlo urobiť? Vravia, ak sa spiacemu kvapne do ucha živé striebro, nikdy viac sa nezobudí. Aj to sa povrávalo, že sa razom umrie, ak upichnú ostrou ihlou do tyla. A nepozná sa, vraj, od čoho nastala smrť. Ale to sa len vravelo. Na vlastné oči to ona nikdy nevidela a nebola si istá, či je to naozaj pravda. A čo, ak sa to nepodarí? Mamička sladká! Kto to potom prežije ?... Aby ju na staré roky kde-kade navlačovali, nie, to sa nesmie stať!... Do čoho sa nerozumieš, do toho sa nechytaj! A potom na také veci treba tvrdé srdce ... Ak by to mala urobiť, musela by len, keď Toška spí. Na to treba mať aj odvahu ...

„Nie, nie,“ odohnala od seba tieto plány a prehodila sa na posteli ako ryba na suchu. Nebude na to ani myslieť, také niečo by nevedela urobiť ... Celkom niečo iného je, keď sa to nestane jej vlastnou rukou, ale ako by omylom ... Keby ju niekde posotila, keby ju obliala vrelou vodou... Spálenina je strašná. Niekedy sa z nej človek neuzdravie... Ale ako ju zaliať celú? Ak ju obarí, len nohy jej obarí. Dokaličí ju... Potom bude ešte horšie — ešte aj za liečenie budú troviť ...

Chvíľami sa jej zmocňovalo zúfalstvo, spúšťala bezmocne hlavu na podušku a započúvala sa do ticha noci. Počula, ako jej srdce bije, ako v ušiach hučí. Čas prechodil, ale spánok neprichádzal. Dva razy už kohúty zaspievaly, ochladilo sa, súmrak zhustol. Po hrade nad ňou prebehla mačka, oči sa jej blysly tmou ako dva lampášiky a zhasly. Potom prešiel dvorom pes, pristavil sa, poškrabal sa a kdesi sa zatiahol. U Maltrifonov zabučala krava, ako keby sa telila, s cesty sem doletel hluchý klepot voza. Marjole sa zdalo, že to nie je klepot voza, lež kroky času. 

...................................................................................................................................................................

.... posledná veta ...

Padla dolu tvárou, zachytila sa hruďou o hune na polici, ale ruky sa jej skĺzly, svinula sa a sošuchla sa na staudenú podlahu ako s vešiaka stiahnutá odezda...

ELÁN 3 / PIESNE

ELÁN 3 / PIESNE

OPUS, Bratislava, 1986
noty kreslil Juraj Bartovič
obálka Michaela Šimková
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
62-577-86

notové zápisy, hudba,
60 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: dobrý

5,00 €  PREDANÉ

Tuláci v podchodoch
Poď von
Len raz
Zabudnutí
Nevera
Mám, kým nemám
Vyplazený jazyk
Chlap sa nevzdá
Človečina
Slobodná
Gitarista

ELÁN / NEBEZPEČNÝ NÁKLAD

ELÁN / NEBEZPEČNÝ NÁKLAD

OPUS, Bratislava, 1988
noty kreslil Juraj Bartovič
obálka Michaela Šimková
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
62-045-88 NNA

notové zápisy, hudba,
32 s., slovenčina
hmotnosť: 58 g

mäkká väzba

1,20 € stav: dobrý, ošúchaná obálka *zlaci2* PREDANÉ

Nevesta v piatom mesiaci
Farby
Nestíham
Mládeži neprístupné
Plnoletí
Kompromisy
Ver mi
Rozprávka
Ešte jedna o mame
Podpísaný anonym
Nebezpečný náklad 

ELÁN / DETEKTÍVKA

ELÁN / DETEKTÍVKA

OPUS, Bratislava, 1987
upravil Karol Slavkovský
noty kreslil Imrich Jakal
obálka Michaela Šimková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
62-632-87 DET

notové zápisy, hudba,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba

1,20 € stav: dobrý, ošúchaná obálka *zlaci2* PREDANÉ

2,00 € stav: dobrý *zlaci2* PREDANÉ

- Tanečnice z Lúčnice
- Klasika
- Fero
- Neobzerajte sa, pani Lótová!
- Musíš prísť
- Guľový blesk
- Žaba na prameni
- Sídliskový Indián
- Neviditeľné dievčatá
- Detektívka
- To nemá chybu

ZPÍVÁME S KYTAROU 129

ZPÍVÁME S KYTAROU 129

Supraphon, Praha, 1970
obálka Miroslav Houska
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

hudba, hudobniny, notové zápisy
20 s., čeština
hmotnosť: 12 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

1,00 € DAROVANÉ

*zlaci2*

Mendocino
Už se léto schovávvá
Motejl Modrejl
Hotel dobrá vyhlídka
Pár bílejch koní
Nikdy nebudu tvá
Jen ten tvůj úsměv mi zůstal
Ruby, nechtěj mi lásku brát

ŠVEJDA, JIŘÍ - KRASOHLED

ŠVEJDA, JIŘÍ

KRASOHLED

Československý spisovatel, Praha, 1989
prebal Ivan Moringl
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
22-047-89

beletria, román,
200 s., čeština
hmotnosť: 338 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*cesvo*

V příběhu Viktora Fábera, hrdiny nového románu Krasohled, nalezne pozorný čtenář variace na některé z motivů autorovy předchozí tvorby. A nejen to Jiří Švejda se tentokrát představuje výrazně autobiograficky laděnou prózou, v níž často střídá fiktivní dějovou linii s líčením vlastních prožitků. Téměř neznatelné hranice mezi oběma rovinami textu umožňují autorovi maximálně se ztotožnit s hlavním protagonistou příběhu. Viktora poznáváme během jeho několikadenního pobytu mimo domov, kdy má čas na vzpomínky i příležitost přiznat si vlastní chyby. Ujasňuje si své tvůrčí cíle, nevyhýbá se kritické analýze naší současnosti, ale především si uvědomuje sílu dobrého rodinného zázemí.

Vzpomínám na kouzelnou samotu nočních směn v chemičce, kdy jsem si mezi destilačními kolonami přeříkával závěrečné věty svých velkých románů, abych je do rána nezapomněl, vzpomínám na poplašené rodiče a Marceliny pochybnosti, když jsem v sedmadvaceti letech opustil slušně placené seriózní místo podnikového kontrolora a rozhodl se pro svobodné povolání, vzpomínám na jednu zimní noc, kdy jsme s mým přítelem a kolegou Tomášem Bayerem, oba svobodní umělci, den před Štědrým večerem ujížděli po zledovatělých silnicích až do Brna pro dvoutisícový honorář za jakousi televizní komedii, aby bylo na bramborový salát, na řízky z kapra a na pár drobných dárků pod stromeček, vzpomínám na všechny čarokrásné dny strávené za psacím strojem, na úspěchy, ocenění, omyly i prohry, a vím, že bych to všechno podstoupil znovu a bez zaváhání, tak jako k životu musím dýchat.

Častokrát pozdě v noci, když všichni doma spí a také okna domů, kam dohlédnu, jsou tmavá, vycházím s cigaretou na terasu, spřádám plány, rozjímám o životě a rozmlouvám s oblohou i sám se sebou.

Co mě vlastně nutí ke psaní knih? Touha po penězích, po slávě či uznání, vidina mých vlastních slov a myšlenek vytištěných na bílém papíru, nebo jen pouhá grafomanie?

Ve svých čtyřiceti letech jsem pět roků odpracoval v chemičce, dva v cihelně, skoro deset u filmu a přes dvacet nad svými rukopisy. A přece právě coby spisovatel si i po tolika letech připadám jako začátečník a věčný učedník, stále víc toužím předkládat ostatním své představy a obrazy jejich a našeho světa a pociťuji před tím úkolem čím dál větší pokoru, ostych, mnohdy i malověrnost a strach. Od vize plátna k jeho zobrazení vede klopotná cesta. Vždy na ni vykročím váhavě, rozrušený a plný nervozity, při zablesknutí zrychlím, rozběhnu se a pozvolna získávám jistotu, a ve chvíli, kdy mám zcela jasno a cíl je na dohled, cesta náhle mizí. Stojím v temnotě, přešlapuju a otáčím se na místě, klesnu na všechny čtyři a hmatám i dlaněmi, a pak kdesi daleko blikne světýlko. Na okamžik vzplane a vzápětí uhasíná, mihotá ve tmě, a já se znovu vydám za tou bludičkou, chvilku jdu zvesela, až bych zpíval, častěji se ploužím sklíčený, zhusta unaven, zahleděný do dálky, a když alespoň trošku světla zůstává na té cestě i za mnou, jsem šťastný.

Byla jedna hodina po půlnoci a už na osmou Olga naplánovala odjezd do Jasné Poljany, výška sedmnácti pater zcela utlumila noční velkoměstský ruch, ale Viktor se marně snažil usnout.

Jeho nespavost nezavinilo jen rozdílné časové pásmo a stesk po domově; jiný čas a jiný stesk mu teď bránily ve spánku, nutily přemýšlet a naplňovaly ho nespokojeností. Pobyt v cizině dává člověku zvláštní pocit svobody, umožní mu odložit starosti, problémy, obavy i ostražitost a žít jakoby nový život, a právě konfrontace obou těchto životů způsobila Viktorovo rozladění.

Odpolední semináře, večerní diskuse v moskevském Klubu spisovatelů i noční představení v divadle Na Tagance jako by se odehrávaly v jiném světě. A přece byly přirozené. Bez křečí a úšklebků, bez nevraživostí a útoků, bez nepřiměřených vášní i neopodstatněných ústupků. Ty sám se chováš nepřirozeně, pomyslel si zlostně. Obdivuješ upřímnost, tleskáš otevřenosti a odvaze, a sám jsi zbabělec. Přijel jsi sem rozpadlý, ukřivděný a ustrašený, vinils a podezírals kdeco a kdekoho, a sám sebe jsi taktně vynechal.

Vstal z postele. Nutit se ke spánku nemělo význam.

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Vstal jsem, jednomu pod druhém jsem opatrně načechral polštáře a přikrývky, srovnal tu a tam pokroucenou ruku či noh, zlehka je políbil a ještě na chvilku se posadil, aby mi nebylo tolik líto, že je zase celý den neuvidím, až večer, protože brzy ráno musím odjet za Zdeňkem do Prahy.