REID, MAYNE - JAZDEC BEZ HLAVY

REID, MAYNE

JAZDEC BEZ HLAVY
(The headless horseman)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Stopy
preklad Albert Remenár
ilustrácie František Hubel
obálka A. Riškovič
2. vydanie, 53.000 výtlačkov
66-171-66

beletria, román, western, dobrodružné,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba

2,00 € stav: dobrý

PREDANÉ stav: dobrý *tomzom*b-irl*
PREDANÉ stav: dobrý *hrocol*belx-irl*
DAROVANÉ EGJAK stav: poškodený chrbát *cesvo*

Napínavý dobrodružný román sa odohráva v 19. storočí, keď sa po texaských prériách voľne preháňali stáda divých mustangov. V tom čase sa tam zjavoval aj tajomný jazdec bez hlavy a na smrť vydesil každého, kto sa ocitol v jeho blízkosti. Román je zároveň aj príbehom veľkej lásky medzi krásnou Louisou, dcérou plantážnika, a Mauriceom, odvážnym lovcom mustangov. Do Louisy je však zaľúbený aj jej bratanec Cassius, ktorý prisahá Mauriceovi pomstu. Ako s tým všetkým súvisí strašný jazdec bez hlavy? Podarí sa Mauriceovi vyhnúť prefíkaným nástrahám? To autor odhalí čitateľovi až na posledných stranách tohto nezvyčajne príťažlivého a celkom vtipne napísaného románu. 

Kapitola 40

Hrozná príšera

Výprava sa nepustila po prieseku, ale cez lesné húštiny. Túto cestu zvolil major preto, aby uchránil starého plantážnika od múk pri pohľade na preliatu krv. Krv jeho syna, ako predpokladal major.

Oddiel sa prebíjal teraz po takej úzkej ceste, že dvaja jazdci sotva mohli ísť vedľa seba; miestami sa cesta rozširovala, potom opäť zužovala.

Jednotvárnosť cesty skrátila malá príhoda.

Na čistinku, ktorá sa rozprestierala na ceste, vyskočil z hustého kroviska jaguár, taký krásny a urastený, že bol zriedkavosťou aj v tropickej džungli. Príroda mu pestro pomaľovala žltú kožu čiernymi a hnedými ozdobami akýchsi ružíc, krúžkov a škvŕn, ktoré sa nepravidelne navzájom spájali. Obrovská škvrnitá mačka, hybká a silná, ktorá pružným skokom vyskočila na lúčku, nemohla neupútať na seba pozornosť jazdcov, hoci výprava mala pred sebou vážny cieľ.

Pre poľovníkov to bolo príliš veľké pokušenie a dvaja spustili kohútiky. Bol to Cassius Calhoun a istý mladý plantážnik, ktorý šiel s nimi.

Jedna guľka zasiahla cieľ a na mieste zabila okrasu džungle.

Komu z tých dvoch patrila česť šťastného výstrelu? Obaja, i Calhoun i mladý plantážnik, ho pripisovali sebe.

— Dokážem vám, že ja som to zviera zastrelil, — presvedčivo vyhlásil kapitán, keď schádzal z koňa. Vytiahol nôž, obrátil sa k prítomným a povedal: — Ak je tá guľka moja, tak na nej budú začiatočné písmená môjho mena „C. C.“. Dávam si vyrábať guľky na osobitnú objednávku, a tak vždy môžem spoznať zver, ktorú ja zabijem.

Slávnostný výzor, s ktorým Calhoun držal vybratú guľku, svedčil o tom, že hovoril pravdu. Najzvedavejší išli pozrieť: guľka bola skutočne označená začiatočnými písmenami kapitánovho mena.

čoskoro potom prišli cestovatelia na miesto, kde čakal stopár, a vybrali sa za novými stopami.

Nebola to už stopa dvoch podkutých koní. Stopár rozoznal len stopu jedného koňa a pritom takú slabú, že ju miestami nerozoznal nikto okrem neho.

Táto stopa šla cez húštiny, z času na čas vychádzala na čistinky a nakoniec opísala oblúk a viedla na otvorené priestranstvo, troška ďalej na západ.

Spangler šiel stále rýchlo po tejto stope. Oddiel postupoval za ním. Spangler vedel, že je to stopa toho istého mustanga, ktorého odtlačky kopýt videl pod topoľom tam, kde boli odhodené dva ohorky priateľsky vyfajčených cigár a kde sa stopy utápali v kaluži krvi.

A tu o krátky čas, keď ostal stopár sám, preskúmal aj stopu amerického koňa. Pochopil, že táto stopa povedie naspäť do prérie, po ktorej oni prišli sem a potom určite k usadlosti na Leone.

V tejto stope však nebolo rozlúštenie krvavej drámy; zdalo sa, že mustangova stopa sľubuje oveľa viac; bolo veľmi pravdepodobné, že pomôže rozriešiť krvavé tajomstvo, ba azda ich privedie aj ku zbojníckemu brlohu vraha.

Táto stopa ho však neprekvapila menej ako poprepletané stopy pod topoľom.

Nešla priamo, ako to zvyčajne býva, keď sa zviera pohybuje dopredu usmerňované akýmsi určitým cieľom.

Stopa sa raz vinula krížom-krážom, raz opisovala neveľký kruh, hneď šla priamo a potom opäť dookola. Vznikal dojem, že mustang buď nemal jazdca, alebo jazdec zaspal sediac v sedle.

Mohla to byť stopa koňa, na ktorom cválal zločinec, unikajúci po spáchanej vražde?

Spangler bol inej mienky. A vôbec už nevedel, čo si má myslieť. Bol prekvapený ako ešte nikdy v živote. Aj majorovi to priznal.

Výprava sa pohybovala ďalej. Všetci jej účastníci mali ťažký pocit tiesnivej neurčitosti. Tento pocit však prešiel neočakávane vo veľkú hrôzu.

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Je to príbeh jazdca bez hlavy.

KARASLAVOV, GEORGIJ - DURMAN

KARASLAVOV, GEORGIJ

DURMAN

Pravda, Bratislava, 1950
edícia Krásna próza
preklad Mária Topoľská, Tomáš Topoľský
obálka Vl. Rošický
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

beletria, román,
246 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, bez prebalu

NEDOSTUPNÉ

*cesvo*

Za ústrednú postavu si Karaslavov vybral Hadžiho Dimitra, mladíka neobyčajne smelého a spravodlivého. Pred očami čitateľa vynára sa obraz jeho detstva, roky dospievania, jeho prvá a jediná láska k Aglike Žečkovej, odchod do hôr, hajducký život. Hadži Dimitar, nebojácny bojovník, hrdina z mäsa a krvi, vie ľúbiť i nenávidieť, prehrávať i víťaziť a napokon aj hrdinsky zomrieť za vlasť v mene hesla vlastencov "Sloboda, alebo smrť". Každá kapitola románu začína úryvkom z ľudovej piesne. Týmito piesňami bulharský ľud dodnes ospevuje svojich hrdinov, ktorí sa pokúšali roztrhnúť päťstoročné okovy a podobne ako Hadži Dimitar v boji proti tureckej presile našli smrť pod jatagánom.

Baba Marjola sa preobracala na posteli a rozmýšľala. Od Ivana už pomoc nečakala. Ivan sa odovzdal osudu. A jednako treba niečo robiť, lebo rok prejde, Toška sa vydá po druhý raz a potom behaj, sháňaj... Ak sa niečo nestane, majetok sa rozletí. Celý dom sa rozpadne, holí, holučičkí zostanú ako ubehlíci. No čo robiť? Keby tak ochorela, ružu alebo záškrt keby dostala, otravný vred keby sa jej vyhodil! Takto na pohľad sa zdá slabušká, ale odkedy sa za Minča vydala, ani raz chorá nebola. Aj chrípka chodila po ľuďoch, aj kadejaké choroby sa boly premlely, ale ona neľahla, neliečila sa... Deň-dva smrkolila a to bolo všetko. Keby sa tak porezala, zabila, krv keby sa jej otrávila, voda keby ju odvliekla, hrom keby do nej udrel...

Čo len starene hlavou nepreletelo. Metala sebou v lôžku a zavše si vravela: nič jej nebude, suke prekliatej, zdravá je ako kremeň... Ale niet čo vyčkávať! Zima, hľa, prechodí, jar ich ovalí robotou a rok preletí. A možno, že ani rok nebude chcieť vyčkať. Či sa Mina Chadžijkina nevydala po šiestich mesiacoch? A nikto ani slova nepovedal. „Eh,“ vraveli všetci, „mŕtvy je mŕtvy, živému sa žiada žiť.“ Veď aj Toška, ak chce, nech si už zajtra svoje handry posbiera, komuže je tu potrebná, len majetku nech sa nedotýka ...

Stará sa dala unášať zlými myšlienkam. Čo by sa mohlo urobiť? Vravia, ak sa spiacemu kvapne do ucha živé striebro, nikdy viac sa nezobudí. Aj to sa povrávalo, že sa razom umrie, ak upichnú ostrou ihlou do tyla. A nepozná sa, vraj, od čoho nastala smrť. Ale to sa len vravelo. Na vlastné oči to ona nikdy nevidela a nebola si istá, či je to naozaj pravda. A čo, ak sa to nepodarí? Mamička sladká! Kto to potom prežije ?... Aby ju na staré roky kde-kade navlačovali, nie, to sa nesmie stať!... Do čoho sa nerozumieš, do toho sa nechytaj! A potom na také veci treba tvrdé srdce ... Ak by to mala urobiť, musela by len, keď Toška spí. Na to treba mať aj odvahu ...

„Nie, nie,“ odohnala od seba tieto plány a prehodila sa na posteli ako ryba na suchu. Nebude na to ani myslieť, také niečo by nevedela urobiť ... Celkom niečo iného je, keď sa to nestane jej vlastnou rukou, ale ako by omylom ... Keby ju niekde posotila, keby ju obliala vrelou vodou... Spálenina je strašná. Niekedy sa z nej človek neuzdravie... Ale ako ju zaliať celú? Ak ju obarí, len nohy jej obarí. Dokaličí ju... Potom bude ešte horšie — ešte aj za liečenie budú troviť ...

Chvíľami sa jej zmocňovalo zúfalstvo, spúšťala bezmocne hlavu na podušku a započúvala sa do ticha noci. Počula, ako jej srdce bije, ako v ušiach hučí. Čas prechodil, ale spánok neprichádzal. Dva razy už kohúty zaspievaly, ochladilo sa, súmrak zhustol. Po hrade nad ňou prebehla mačka, oči sa jej blysly tmou ako dva lampášiky a zhasly. Potom prešiel dvorom pes, pristavil sa, poškrabal sa a kdesi sa zatiahol. U Maltrifonov zabučala krava, ako keby sa telila, s cesty sem doletel hluchý klepot voza. Marjole sa zdalo, že to nie je klepot voza, lež kroky času. 

...................................................................................................................................................................

.... posledná veta ...

Padla dolu tvárou, zachytila sa hruďou o hune na polici, ale ruky sa jej skĺzly, svinula sa a sošuchla sa na staudenú podlahu ako s vešiaka stiahnutá odezda...

ELÁN 3 / PIESNE

ELÁN 3 / PIESNE

OPUS, Bratislava, 1986
noty kreslil Juraj Bartovič
obálka Michaela Šimková
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
62-577-86

notové zápisy, hudba,
60 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: dobrý

5,00 €  PREDANÉ

Tuláci v podchodoch
Poď von
Len raz
Zabudnutí
Nevera
Mám, kým nemám
Vyplazený jazyk
Chlap sa nevzdá
Človečina
Slobodná
Gitarista

ELÁN / NEBEZPEČNÝ NÁKLAD

ELÁN / NEBEZPEČNÝ NÁKLAD

OPUS, Bratislava, 1988
noty kreslil Juraj Bartovič
obálka Michaela Šimková
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
62-045-88 NNA

notové zápisy, hudba,
32 s., slovenčina
hmotnosť: 58 g

mäkká väzba

1,20 € stav: dobrý, ošúchaná obálka *zlaci2* PREDANÉ

Nevesta v piatom mesiaci
Farby
Nestíham
Mládeži neprístupné
Plnoletí
Kompromisy
Ver mi
Rozprávka
Ešte jedna o mame
Podpísaný anonym
Nebezpečný náklad 

ELÁN / DETEKTÍVKA

ELÁN / DETEKTÍVKA

OPUS, Bratislava, 1987
upravil Karol Slavkovský
noty kreslil Imrich Jakal
obálka Michaela Šimková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
62-632-87 DET

notové zápisy, hudba,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba

1,20 € stav: dobrý, ošúchaná obálka *zlaci2* PREDANÉ

2,00 € stav: dobrý *zlaci2* PREDANÉ

- Tanečnice z Lúčnice
- Klasika
- Fero
- Neobzerajte sa, pani Lótová!
- Musíš prísť
- Guľový blesk
- Žaba na prameni
- Sídliskový Indián
- Neviditeľné dievčatá
- Detektívka
- To nemá chybu

ZPÍVÁME S KYTAROU 129

ZPÍVÁME S KYTAROU 129

Supraphon, Praha, 1970
obálka Miroslav Houska
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

hudba, hudobniny, notové zápisy
20 s., čeština
hmotnosť: 12 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

1,00 € DAROVANÉ

*zlaci2*

Mendocino
Už se léto schovávvá
Motejl Modrejl
Hotel dobrá vyhlídka
Pár bílejch koní
Nikdy nebudu tvá
Jen ten tvůj úsměv mi zůstal
Ruby, nechtěj mi lásku brát

ŠVEJDA, JIŘÍ - KRASOHLED

ŠVEJDA, JIŘÍ

KRASOHLED

Československý spisovatel, Praha, 1989
prebal Ivan Moringl
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
22-047-89

beletria, román,
200 s., čeština
hmotnosť: 338 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*cesvo*

V příběhu Viktora Fábera, hrdiny nového románu Krasohled, nalezne pozorný čtenář variace na některé z motivů autorovy předchozí tvorby. A nejen to Jiří Švejda se tentokrát představuje výrazně autobiograficky laděnou prózou, v níž často střídá fiktivní dějovou linii s líčením vlastních prožitků. Téměř neznatelné hranice mezi oběma rovinami textu umožňují autorovi maximálně se ztotožnit s hlavním protagonistou příběhu. Viktora poznáváme během jeho několikadenního pobytu mimo domov, kdy má čas na vzpomínky i příležitost přiznat si vlastní chyby. Ujasňuje si své tvůrčí cíle, nevyhýbá se kritické analýze naší současnosti, ale především si uvědomuje sílu dobrého rodinného zázemí.

Vzpomínám na kouzelnou samotu nočních směn v chemičce, kdy jsem si mezi destilačními kolonami přeříkával závěrečné věty svých velkých románů, abych je do rána nezapomněl, vzpomínám na poplašené rodiče a Marceliny pochybnosti, když jsem v sedmadvaceti letech opustil slušně placené seriózní místo podnikového kontrolora a rozhodl se pro svobodné povolání, vzpomínám na jednu zimní noc, kdy jsme s mým přítelem a kolegou Tomášem Bayerem, oba svobodní umělci, den před Štědrým večerem ujížděli po zledovatělých silnicích až do Brna pro dvoutisícový honorář za jakousi televizní komedii, aby bylo na bramborový salát, na řízky z kapra a na pár drobných dárků pod stromeček, vzpomínám na všechny čarokrásné dny strávené za psacím strojem, na úspěchy, ocenění, omyly i prohry, a vím, že bych to všechno podstoupil znovu a bez zaváhání, tak jako k životu musím dýchat.

Častokrát pozdě v noci, když všichni doma spí a také okna domů, kam dohlédnu, jsou tmavá, vycházím s cigaretou na terasu, spřádám plány, rozjímám o životě a rozmlouvám s oblohou i sám se sebou.

Co mě vlastně nutí ke psaní knih? Touha po penězích, po slávě či uznání, vidina mých vlastních slov a myšlenek vytištěných na bílém papíru, nebo jen pouhá grafomanie?

Ve svých čtyřiceti letech jsem pět roků odpracoval v chemičce, dva v cihelně, skoro deset u filmu a přes dvacet nad svými rukopisy. A přece právě coby spisovatel si i po tolika letech připadám jako začátečník a věčný učedník, stále víc toužím předkládat ostatním své představy a obrazy jejich a našeho světa a pociťuji před tím úkolem čím dál větší pokoru, ostych, mnohdy i malověrnost a strach. Od vize plátna k jeho zobrazení vede klopotná cesta. Vždy na ni vykročím váhavě, rozrušený a plný nervozity, při zablesknutí zrychlím, rozběhnu se a pozvolna získávám jistotu, a ve chvíli, kdy mám zcela jasno a cíl je na dohled, cesta náhle mizí. Stojím v temnotě, přešlapuju a otáčím se na místě, klesnu na všechny čtyři a hmatám i dlaněmi, a pak kdesi daleko blikne světýlko. Na okamžik vzplane a vzápětí uhasíná, mihotá ve tmě, a já se znovu vydám za tou bludičkou, chvilku jdu zvesela, až bych zpíval, častěji se ploužím sklíčený, zhusta unaven, zahleděný do dálky, a když alespoň trošku světla zůstává na té cestě i za mnou, jsem šťastný.

Byla jedna hodina po půlnoci a už na osmou Olga naplánovala odjezd do Jasné Poljany, výška sedmnácti pater zcela utlumila noční velkoměstský ruch, ale Viktor se marně snažil usnout.

Jeho nespavost nezavinilo jen rozdílné časové pásmo a stesk po domově; jiný čas a jiný stesk mu teď bránily ve spánku, nutily přemýšlet a naplňovaly ho nespokojeností. Pobyt v cizině dává člověku zvláštní pocit svobody, umožní mu odložit starosti, problémy, obavy i ostražitost a žít jakoby nový život, a právě konfrontace obou těchto životů způsobila Viktorovo rozladění.

Odpolední semináře, večerní diskuse v moskevském Klubu spisovatelů i noční představení v divadle Na Tagance jako by se odehrávaly v jiném světě. A přece byly přirozené. Bez křečí a úšklebků, bez nevraživostí a útoků, bez nepřiměřených vášní i neopodstatněných ústupků. Ty sám se chováš nepřirozeně, pomyslel si zlostně. Obdivuješ upřímnost, tleskáš otevřenosti a odvaze, a sám jsi zbabělec. Přijel jsi sem rozpadlý, ukřivděný a ustrašený, vinils a podezírals kdeco a kdekoho, a sám sebe jsi taktně vynechal.

Vstal z postele. Nutit se ke spánku nemělo význam.

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Vstal jsem, jednomu pod druhém jsem opatrně načechral polštáře a přikrývky, srovnal tu a tam pokroucenou ruku či noh, zlehka je políbil a ještě na chvilku se posadil, aby mi nebylo tolik líto, že je zase celý den neuvidím, až večer, protože brzy ráno musím odjet za Zdeňkem do Prahy.

GOLONOVÁ, ANNE - ANGELIKA A NOVÝ SVET

GOLON, ANNE
GOLON, SERGE

ANGELIKA A NOVÝ SVET
(Angélique et Nouveau monde)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1992
preklad Alžbeta Filipová. Anatol Filip
prebal Anton Sládek, Karol Rosmány
1. vydanie
ISBN 80-220-0360-3

beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 449 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*cesvo*/*juran**belx-fra*

Angelika vie byť starostlivá a láskyplná, nežná a milujúca, ale aj rozvážna a chladná, a keď treba, vie sa postaviť aj do boja s mušketou v ruke. Takúto ju môže čitateľ sledovať na jej cestách po Amerike s manželom grófom de Peyrac v doteraz ešte u nás nevydanom diele Angelika a Nový svet, ktorý ešte len čaká na svoje filmové spracovanie. Angelika tentoraz nemá nijakého milenca, ale vidíme ju v rodinnom kruhu ako manželku a matku dvoch synov a dcérky Honorine.

Podarí sa Angelike po toľkých rokoch odlúčenia od svojho manžela nadviazať s ním opäť ľúbostný vzťah, bez ktorého nevie žiť? Podarí sa jej vysvetliť svojim synom a manželovi, kde sa vzala Honorine po toľkých rokoch odlúčenia?

Angelika varí, lieči, opatruje chorých, Angelika miluje. Toto všetko si môžeme prečítať o obľúbenej postave francúzskeho seriálu od Anne a Sergea Golonovcov.

A keď si k tomu pridáme pekné prostredie indiánskych kmeňov, s ktorými sa stretá Peyracova skupina — spomedzi nich sú najvýraznejší Irokézi — máme v rukách zaujímavé a poučné čítanie o americkej prírode, ale i o európskom kresťanstve v Novom svete, o večnom boji medzi prírodným a civilizáciou zdeformovaným svetom, o večnom strete prírodného, pudového prvku v človeku so spoločenskými zvykmi a zákonmi.

Angelika chápala, že veľká životná zmena môže byť pre malé dieťa ťažkou skúšku, nuž kúpanie nového chovanca radšej odložila.

— Ale veď strašne smrdí, — namietala pani Jonasová a Elvire. — A pozrite na jeho vlasy... Iste je tam plno vší.

— To áno, ale mohli by sme ho vystrašiť, keby sme ho hneď dnes ponorili do dieže. Počkajme trocha. Hádam zajtra by sme sa mohli pustiť do takej háklivej operácie.

No vyriešilo sa to samo od seba. Večer sa dieťa len kedy-tedy vzpieralo, občas si poplakalo, ale Eliáš Macollet ho vždy upokojil.

— Vravím mu, že ak bude dobrý, zajtra ho Swanissit a Uttaké vezmú na poľovačku.

Keď malý videl, ako sa ostatné deti veselo čľapkajú v dieži teplej vody, privolil, aby ho vložili k nim. Očistiť ho však mohli len povrchne. Zmes medvedieho sadla a prachu mu obalila kožu akousi vrstvou živice.

Angelika ho prehovorila, aby sa napil bylinkového čaju, do ktorého pridala pár kvapiek makového odvaru. Našla ho v chudobnej pevnostnej lekárničke. Ír O’Connel býval asi zriedkakedy chorý, a ak naňho predsa len choroba natrafila, iste sa liečil pálenkou. Spomínala na vrecúška byliniek, ktoré nechala v La Rochelle, na mastičky, sirupy a elixíry, ktoré vyrábala pre barnovskú rodinu, pričom používala recepty čarodejnice Meluzíny a dobré rady lekárnika Savaryho.

To všetko by sa jej tu veľmi zišlo, ale na zber tých najpotrebnejších rastlín už bolo pokročilé ročné odobie. Ak, pravda, na tejto novej pologuli vôbec rastú... Niektoré korienky

a kôry by sa dali zbierať ešte aj teraz, v neskorú jeseň. Hneď zajtra sa do toho pustí.

Podvečer sa prišiel Romain L’Aubigniere opýtať, ako sa má jeho synovec. Práve sladko zaspával zabalený do prikrývky tam, kde naňho prišlo spanie, pretože si nehcel ľahnúť do postele.

— Dobre viem, ako mu je, — zahundral, pokyvujúc hlavou. — Aj ja som bol irokézskym zajatcom v údolí Mohawkov... Na tie časy a na to údolie veru nikdy nezabudnem.

— Ale ako je to vlastne, — netrpezlivo sa spýtala Angelika, — pokladáte Irokézov za priateľov alebo nepriateľov?

Je život u nich dobrodením alebo peklom? Povedzte to raz úprimne!

Vari ho to prekvapilo. Ani on, ani Perrot si neuvedomovali rozpor medzi ich ľútostivými spomienkami na minulosť a pomstychtivosťou.

— Isteže, bol som u Indiánov šťastný, — pripustil. — Ale aj tak nikdy nezabudnem, že vyvraždili aj moju, aj Maudreuilovu rodinu. Viem, že je mojou povinnosťou oskalpovať ich a že ich aj oskalpujem. Pravda, dnes sme sa s nimi zmierili. Je to cena za život môjho synovca. Ale verte, že raz na nich zaútočíme.

Tíško sa ho opýtala:

— Čo urobíte s maličkým?

— Zverím ho jezuitom! V Quebecu majú seminár pre siroty a mladých Indiánov, ktorých vychovávajú za kňazov.

Angelika sa zadívala na spiace dieťa. Vyzeralo nevinne a bezbranne, tvárička so šmuhami špiny a ústa skrivené od plaču. Čím budú múry quebeckého seminára pre toto dieťa z hôr? Nepochybne iba väzením. Zodvihla hlavu, že mladému L’Aubignierovi prezradí svoje pochybnosti.

Stálo za to vyslobodiť ho za takú cenu a potom ho zavrieť medzi múry? Mysleli iba na to, aby ho vyrvali pohanom a spasili jeho dušu? Nuž, je to šľachetná starostlivosť, ale neuvážili, či dieťa môže byť šťastné a spokojné.

Keď už otvárala ústa, všimla si, že Kanaďan zmizol. Tí Kanaďania prichádzajú a odchádzajú ako tiene.

Vo vedľajšej izbe si pod Elviriným dohľadom líhali ostatné deti. Jonasovci spali v svojej izbe. Eliáš Macollet odišiel po tabak. Chvíľku bola Angelika v prvej izbe pri dieťati sama. Mrvil sa, stonal a vari darmo hľadal čosi pri sebe. Angelika ho jemnučko pohladila po mastných, strapatých vláskoch. Potom ho nežne prikryla prikrývkou, ktorá mu skĺzla z chudučkých holých pliecok.

V izbe bolo ticho, iba oheň pukotal v kozube.

Ale keď vstala, veľkí irokézski náčelníci Swanissit a Uttaké stáli tak blízko za ňou, že strapce ich opaskov sa jej dotýkali pleca.

Ohúrene hľadela raz na jedného, raz na druhého. Ako sa sem dostali? Ruka náčelníka bola vo výške jej očí a zvierala rukoväť kyjaka z lešteného dreva, ktorý mal na konci obrovský slonovinový tŕň, ostrý a lesklý. 

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Pomôž nám, Bože," zašepkal.

TIMRAVA, BOŽENA SLANČÍKOVÁ - VEĽKÉ ŠŤASTIE

TIMRAVA, BOŽENA SLANČÍKOVÁ

VEĽKÉ ŠŤASTIE

Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (134)
doslov Ivan Minárik
obálka Juraj Deák
1. vydanie tohoto výberu v Tatrane, 34.000 výtlačkov
61-706-67

beletria, novela, literatúra slovenská
344 s., slovenčina
hmotnosť: 407 g

tvrdá väzba

0,70 € stav: dobrý *barpe*bels*
0,50 € stav: dobrý, bez prebalu*cesvo*

Obsahuje novely Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Boj, Veľké šťastie.

Pri príležitosti stého výročia narodenia spisovateľky Timravy, vlastným menom - Boženy Slančíkovej (narodila sa 2. októbra 1867 v Polichne) pripravila Hviezdoslavova knižnica už štvrtý zväzok výberu zo spisov tejto populárnej a obľúbenej autorky, vyznamenanej za svoju tvorbu titulom národnej umelkyne. Nie je to tak dávno, čo sme pre túto istú edíciu pripravovali tretí zväzok Timraviných próz s názvom Ťažké položenie. Pri jeho zostavovaní sme vychádzali zo stanoviska, že treba ním predstaviť celú autorkinu tvorbu, zameranú najmä na jej kritický pohlaď na osoby a udalosti. Tentoraz má štvrtý zväzok iné zameranie a týka sa predovšetkým Tim-ravinho súkromia, pričom však predchádzajúce zväzky nielenže nenarúša, ale tematicky ich priamo dopĺňa. Kým totiž prvé dva zväzky Timravy v HK tvoria dva námetové celky a tretí je akýmsi prierezom celej jej tvorby, tento štvrtý zväzok je úplne orientovaný na Timravinu základnú prózu, na novelu Veľké šťastie. Literárni historici a kritici delia totiž Timravinu tvorbu v podstate na dva tematické okruhy: na prózy tzv. „panské“ a na prózy tzv. „dedinské“. Keďže novela Veľké šťastie je jedna zo základných z okruhu tzv. „panských“, prispôsobený je celý výber práve jej. Spomenutý okruh „panských“ zaoberá sa skoro bezvýhradne problémami a problémikmi dedinskej inteligencie, predovšetkým „slečien“ a „dám“ (Timrava), t. j. manželiek, dcér a mladých ženských príbuzných všakových notárov, rechtorov, ev. kňazov, učiteľov, bohatších gazdov a kupcov. Je to svet sám pre seba, postavený do sveta tých ostatných, t. j. dedinčanov. Symbióza týchto dvoch vrstiev je celkom zaujímavo, hoci len okrajovo načrtnutá i v týchto novelách. No jednako ich spoločným znakom ostáva vlastne iba jediný motív: vydaj dedinskej „slečinky“ a s ním spojené intrigy.

U Mrázovičov ledva stačili sa navečerať, prišiel ženatý Štefan Šporinský — malý a velmi nespratný chlapík, sused a priateľ Mrázoviča — a zastanúc pred stolom, napínal vyzývavo krátku postavu, vykrucujúc konce hustých, tmavých a veľmi pekných fúzov, a pozeral vyšetrujúco na domáceho pána, akoby ten, hoci nič nepočul ešte, bol protestoval popredku, i zavolal:

„No, starý, do roboty!“

Domáci pán sedel na diváne ešte od večere komótne rozložený. Pohýbal sa, odložil fajočku na bok za diván, sadol rovno a riekol úplne oddaný do osudu čo akého: „No, tak je darmo, darmo. Devušky, kde ste?“

Ale nik sa neukázal na jeho zavolanie, jedna, dcéra Sabina, odpratovala zvyšky večere v kuchyni; druhá, sestrina dcéra a sirota, čo prišla sem letovať, nerobila nič, ale v záhrade pri kvetoch podperovala sa ružami — lebo tej cieľom žitia zdalo sa zdobiť a krášliť sa — ak by ešte dnes nejaký hosť prišiel. Domáci pán zozbieral sa teda s dešperátnou tvárou — lebo bolo mu najnepríjemnejšie, keď mu niekto rušil sedenie po jedení — a zavolal cez dvere do kuchyne i oknom do záhrady, skade dopočul spievanie Anny:

„Deti, poďte dnu!“

Najskôr prišla náhlymi kroky Sabína pehavej tváre. Odboku hodila pohľadom na Šporinského, majúc obočie stiahnuté. Ona mala naveky také obočie a utrápené čelo. Stratila mať zavčasu a starosť o dom padla skoro na jej hlavu, i navykla na ten výraz tváre a myslela, že naveky taký musí mať. Nespytujúc sa nič, akoby už vedela, čo ju volali, šla k stoličku a vytiahnuc priečinok, vyberala karty z neho.

Druhými dverami, od hosťovskej s drzým spevom vošla tuho stiahnutá a vyfintená Anna, bystrá a rezká ako živé striebro. Vo vykrojenej čipkovej blúze so širokými rukávmi ako oplecká a na hrdle so skvejúcimi perlami vyzerala veľmi vábne, najmä keď zdvihla sivé oči s veľkými bielkami a zasmiala sa, ukážuc biele lesklé zuby. Pristúpila k stolu a nedbajúc o nich, pozrela sa do zrkadla naproti visiaceho vábným pohľadom, akoby i samu seba chcela očariť, a zdržujúc uradostnený úsmev, sadla a začala vravieť.

„Krásne vy tu máte všetko, baťko náš, krásne. Tá záhrada je ako raj. Saba, vidíš, ako som sa podperila?“ ukazuje na červené ruže medzi čipkami na pleci zapäté, a oči zasvietia jej, akoby riekla: „Však som pekná s nimi...?“ Potom s túžbou si myslela, keby ju niekto videl dnes!

Sabína právne pristupovala s kartami k stolu a neveľmi oduševnená ružami — lesku Anniných očú neporozumela — usmiala sa slabo, akoby riekla: „Čo ma po nich.“ Sadla na obvyklé svoje miesto proti Šporinskému a hneď dala sa do rozdávania tarokov netrebými posunky od akejsi netrpezlivosti. Totiž jej dnes oveľa lepšie by padlo sedieť v kúte izby najďalej a rozmýšľať. Práve dnes, keď chystala večeru s Dorou, napadlo jej, že asi za koho vydá sa ona, keď je ani pekná, ani duchaplná, ani bohatá. Rozdajúc karty, stiahla hlavu medzi plecia, zdúdlila sa, že sa jej chudý chrbát vydul v červenej vyšívanej blúze, a obzerajúc svoje karty, chystala sa, že bude rozmýšľať o tom i pri hre. Ale tu vytrhol ju výkrik rezkej Anny, ktorej oči svietili naveky, akoby čosi očakávala, volajúc na vstupovavšieho mladého človeka belavej hlavy, ktorého zaklopanie Saba nepočula.

„Či šťastie nesiete, či nešťastie?“

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ako stalo sa, ako nie - mladí ľudia ani neskôr nemohli si dať o tom účet - levita držal v ramenách od slasti a bôľu, lásky a radosti plačúcu sirotu.

QUEIROZ, JOSÉ MARIA ECA DE - KRONIKA RODU MAIOVCOV

QUEIROZ, JOSÉ MARIA ECA DE

KRONIKA RODU MAIOVCOV
Epizódy z romantického života
(Os Maias)

Pravda, Bratislava, 1981
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Vladimír Oleríny
doslov Vladimír Oleríny
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
75-105-81

beletria, román
656 s., slovenčina
hmotnosť: 704 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 € DAROVANÉ

*cesvo*

Veľký portugalský románopisec Eca de Queiroz (1845-1900) patrí k tým autorom, ktorí svojím dielom výrazne prispeli k formovaniu európskej kultúry. Medzi jeho najčítanejšie práce, známe aj v slovenčine, patria romány Mesto a hory, Zločin pátra Amara, Bratanec Bazilio a Kronika rodu Maiovcov.

Dej dvojzväzkového široko komponovaného románu Kronika rodu Maiovcov, v ktorom Ega de Queiroz na osudoch troch generácií starej a zámožnej rodiny presvedčivo a s jedinečným rozprávačským umením zachytil obdobie mravného úpadku šľachty, sa odohráva v druhej polovici devätnásteho storočia v Lisabone.

Autor sa v prvej časti sústreďuje na osudy najstaršieho člena rodiny deduška Afonsa a jeho čestného, no nevyrovnaného syna Pedra, ktorého nešťastná láska a sklamanie privedú k samovražde. Po Pedrovej smrti sa Afonso s láskou ujíma výchovy vnuka Carlosa.

Carlosove životné príbehy tvoria druhú časť románu. Tento vitálny a nadaný mladý aristokrat, zahŕňaný všetkým, čo môžu človeku poskytnúť dobré finančné pomery, je typickým stelesnením svojej doby, tak ako aj ostatní jeho príbuzní, priatelia či vrstovníci, tvoriaci pestrý zástup svojráznych a príznačných typov bohémy, módnych švihákov, spisovateľov i revolucionárov.

Carlos, od malička vychovávaný k činorodej práci, chcel celý svoj život zasvätiť jedinému cieľu — práci na poli boha Eskulapa. Tento cieľ však nikdy nedosiahol. Dal sa strhnúť ovzduším šľachtických salónov, divadiel a dostihových dráh a v ľahkovážnych ľúbostných dobrodružstvách premárnil svoj talent. Pred vplyvom prostredia a neplodným životom bohatého cudzinca v Paríži ho už nezachráni ani zložitý citový vzťah ku krásnej Marii Eduarde, údajne vydatej za Brazílčana Castra Gomesa.

Vzrušujúce a dramatické rozuzlenie po priam detektívnej zápletke v závere románu (Carlosova láska Maria Eduarda je jeho vlastná sestra) je pôsobivou ukážkou autorovho rozprávačského umenia, potvrdeného i sviežim jadrným dialógom či vsuvkami komického rázu.

O úspechu a umeleckej sile týchto „epizód z romantického života“ a takzvanej „drámy aristokracie“ svedčí nielen počet vydaní v spisovateľovej vlasti, ale i preklady do viacerých svetových jazykov.

V pracovni Kytice pri troch otvorených oknách hral Afonso da Maia s Craftom po obede šach; sedeli pri kozube, v ktorom sa už nekúrilo, takže bol zas bohato ozdobený kvetmi a pôsobil sviežim a radostným dojmom ako domáci oltár. Na šikmom slnečnom páse na koberci podriemkaval velikánsky a nafúknutý „dôstojný pán Bonifác“, ktorý si odbavoval siestu.

Craft sa za pár týždňov stal v Kytici denným hosťom. Carlosa s ním zbližoval rovnaký vkus aj názory, rovnaké nadšenie pre starožitnosti a bibelot i vášnivá záľuba v šerme, ako aj rovnaké duševné diletantstvo, takže hneď nadviazali povrchnú a priateľskú známosť. Zato Afonso začal k tomuto gentlemanovi z dobrej anglickej rodiny pociťovať hlbokú úctu, akú v ňom podobní ľudia vyvolávali; bol to kultivovaný a mocný človek vážnych zvykov a pevných zásad, s vycibreným vkusom, čestného zmýšľania. Obidvaja sa rovnako nadchýnali Tacitom, Macaulayom, Burkom, ba aj jazernými básnikmi; Craft bol znamenitý šachista a pri dlhých a namáhavých cestách sa zdalo, že je zo železa. Pre Afonsa da Maia to bol „chlap, ako sa patrí“. Craft vstával na svitaní a včasráno odchádzal z Olivaisu na koni, takže občas prekvapil Maiovcov a prišiel k nim na obed; keby to záležalo na Afonsovi, obedoval by u nich každý deň, ale takto trávil v Kytici pravidelne aspoň večery, lebo konečne, ako vravel, našiel v Lisabone zákutie, kde si mohol pekne posedieť a pozhovárať sa so vzdelanými, dobre vychovanými ľuďmi.

Carlos odchádzal z domu len zriedka. Pracoval na svojej knihe. Prílev pacientov, ktorí v ňom prebúdzali nádej na peknú a činorodú životnú dráhu, sa žalostne scvrkol, ani nevedel ako; v celej štvrti mu ostali len traja klienti. Teraz cítil, že ho koče, záprahy, Kytica a zvyk žiť v prepychu nemilosrdne odsudzujú na diletantstvo. Ba aj taktný doktor Teodósio mu raz bez okolkov povedal: „Na lekára ste prielegantný! Vaše pacientky môžu, žiaľ, na vás oči nechať! Ktorýže meštiak vám zverí svoju ženu v spálni... ? Z vás má každý pater familias hrôzu!“

Aj laboratórium mu uškodilo. Kolegovia o ňom rozchyrovali, že bohatý a bystrý Maia, túžiaci po zavádzaní novôt a moderných metód, robí na pacientoch zhubné pokusy. S veľkým posmechom sa stretli jeho myšlienky uverejnené v Lekárskych listoch, kde písal o preventívnych opatreniach proti epidémiám naočkovaním choroboplodných zárodkov. Pokladali ho za fantastu. A on sa preto úplne venoval knihe o starovekom a modernom lekárstve, svojej knihe, pracoval na nej s prestávkami ako zámožný umelec a počas roka či dvoch sústredil na ňu všetok svoj duchovný záujem.

V to predpoludnie, kým vnútri hrali sústredene a mlčky partiu šachu, sedel Carlos na terase v širokom bambusovom kresle a v tieni striešky dofajčieval cigaru a čítal anglický časopis, pohládzaný nežnou vlahou jarného vánku, ktorý zjemňoval povetrie a prebúdzal už túžbu po stromoch a trávnikoch ...

Pri ňom, v ďalšom bambusovom kresle, si pán Damaso Salcede pofajčieval cigaru a listoval v denníku Figaro. Úžerníkov syn vychutnával jednu z rozkošných chvíľ, ktoré nachádzal v poslednom čase v priateľskom prostredí Maiovcov. V dôvernej nenútenosti a s vystretými nohami sedel po boku priateľa Carlosa, obdivoval pred sebou na terase ruže na Afonsových kríkoch a za sebou cítil za otvorenými oblokmi prepychové a veľkolepé zariadenie Kytice.

Hneď ráno, na druhý deň po večeri v hoteli Centrál, nechal pán Salcede v Kytici svoju navštívenku, zložitý a veľkolepý predmet, na ktorom v rožku naznačeného záhybu bol pod menom Damaso Candido de Salcede jeho malý portrét v prilbici s chocholom, pod ním titul: komtúr Kristovho radu a celkom dolu adresa: ulica sv. Dominika v Lape, ale tento údaj bol prečiarknutý a pri ňom bolo modrým atramentom ešte ozdobnejšie pripísané:

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A obaja priatelia sa v prvých zábleskoch mesiaca, ktorý práve vychádzal, zúfalo rozbehli po santoskej rampe a po Aterre, aby dohonili konskú dráhu.

NEXÖ, MARTIN ANDERSEN - VZPOMÍNKY

NEXÖ, MARTIN ANDERSEN

VZPOMÍNKY
(Erindringen)

Svoboda, Praha, 1949
edícia Knihovna Svobody (76)
preklad Hugo Kosterka
obálka Milan Hegar
1. autorizované vydanie, 10.750 výtlačkov

autobiografia, beletria,
568 s., čeština
hmotnosť: 742 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*cesvo*

Je těžké být člověkem, říká se; a současně, co jsem se pomalu orientoval ve svém bytí, rostlo také poznání, že to není jen tak, být jím. Protivný rybí tuk bylo těžko spolknout a ten žluklý americký tuk a maso také; ale to netrvalo věčně, dalo se to přemoci. Člověk se musil důkladně přemáhat, těžce polknout jednou nebo dvakrát, ale už vystoupily také slzy do očí — pak od toho měl na několik hodin pokoj.

Nu, byly tu potíže, které člověka vůbec neopouštěly. Za vším číhala nevolnost, vyhrnula se najednou a podlamovala mi nohy. A vlastní pocit nemohoucnosti, který sám sebou byl dosti silný, byl ještě více posilován věčným povídáním okolí: „To on nemůže! K tomu se nehodí!“ — Že bych skutečně rád chtěl, nepomáhalo! Nebylo poměru mezi mou vůlí k životu a mou schopností; byl jsem v nitru přesvědčen, že bych mohl; ale když jsem to měl dokázat, přišel jsem k tomu směšně zkrátka. Co pomůže, máme-li — snad v předtuše příštích sil — nezvratnou důvěru v sebe, když jediná zkušenost, okamžik, řekne něco jiného a uboze člověka zahanbí.

Osamocenost mysli souvisí přesně s cizotou v poměru k okolí a s plynoucí z toho potíží shodnout se s ním, natož přizpůsobit se mu. Byl jsem velmi osamělý už jako dítě, osamělý a odcizený, aby se tak řeklo, všemu a bál jsem se lidí. Bázeň byla dominujícím pocitem v mém dětství a její zbytek pronásledoval mne v mém životě a vězel jako nevysvětlitelná hrozba za vším, i když mne potkalo něco dobrého.

Jako dítě nevěnoval jsem nikomu důvěru mimo matku. Byla samozřejmou, předobrou bytostí, ale jinak působili lidé na mne jako nemilé hádanky, nabité něčím nečekaným. Když jsem měl co dělat s lidmi, míval jsem nejěastěji pocit, jako bych se pohyboval mezi odjištěnými minami — a nikdy jsem se tohoto pocitu docela nezbavil. Později dostalo se mi údělu, že jsem soucítil s veškerým lidstvem, miliony srdcí bušily mně vstříc, sám jsem je poznal — a měl rád — ty tisíce a tisíce lidí. Ale když jsem na příklad stál na řečništi a mluvil k velkému shromáždění, tu — zatím co má slova je udržovala v oddaném naslouchání — vyskočila úzkost panicky hluboko v pozadí mé duše a přiměla mne, že jsem se chvěl mrazem.

Ještě dodnes je mé povaze velmi zatěžko do něčeho se vpravit. Jak obtížné to bylo tenkrát pro takového slabého malého hocha, který se ke všemu propracovával jen s námahou a jenž neměl vůbec možnost přidat k tomu svou robustnost. Malé lidské poupě se spoustou vůle zúčastnit se — avšak s malými předpoklady. Nezlepšilo se to, když jsem byl nazván „mazlíčkem“. Věděl jsem, že to jméno je nespravedlivé, a mrzelo mne, ale co mi to prospělo. Jak mohli jiní tušit, s čím jest mi zápolit v mém nitru i mimo ně? Jak šíleně všechno bujelo ve mně a mimo mne, že se mi zdálo, jako by na mne všude číhalo nebezpečí a hrůzy. Abych se povznesl a nějak se uplatnil, chopil jsem se mnohdy toho, že jsem velké zdolával velkým — až se mi lidé vysmáli anebo mi vynadali vychloubačů.

Míval jsem špatné nápady, a jaký už svět je, nemohl jsem si pomoci. Když jsem si něco vymyslil, bylo to příliš lehce prohlédnuto. A nedopadlo to lépe ani s vytáčkami; ať se Georg se mnou sebevíce lopotil, zůstal jsem ťulpasem, nedovedl jsem se vymluvit. Nevěřil jsem už napřed mnoho hodnotě těch výmluv — což vlastně samo sebou svědčilo o malé znalosti lidí. Vytáčky se mi zdály hloupé a dodnes se mi zdají — popudlivě hloupé!

Ale to jim nevadí, aby nebyly účinné.

Nu, matka nebyla z těch, kdož nutí k výmluvám. Když se vezme zřetel k tomu všemu, co se jí dostalo k sluchu, byla úplná shovívavost, ba ještě více než to; dovedla přeměnit nejtvrdší kůrku chleba v něco, co bylo pravou slavnostní hostinou, pouhým úsměvem, s jakým to někomu podávala. Matka byla tím, čeho lidé a především děti nejvíc potřebují: dobrým, veselým příkladem. 

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Básník má velkou odpovědnost vůči lidstvu - největší, jaká kdy byla na někoho vložena.