SAINT-EXUPÉRY, ANTOINE DE - POŠTA NA JUH

SAINT-EXUPÉRY, ANTOINE DE

POŠTA NA JUH
(Courrier Sud)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (44)
preklad Ivan Dudík
ISBN 80-85585-57-X

beletria, román
96 s., slovenčina
hmotnosť: 177 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,90 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Roku 1926 uverejnil Saint-Exupéry v časopise Le Navire ďargent úryvok z novely Únik Jacqua Bernisa, svoju prvú prózu - podklad pre budúcu novelu Pošta na juh (Courrier-Sud). Nebol profesionálnym spisovateľom a čoskoro celkom opustil počiatočný sklon pridávať k svojim dobrodružným letovým zážitkom prvky beletrie - rýchlo prešiel k písaniu lyrických denníkov a úvah. Na jeho prvom texte podľa ladenia a štýlu lyrického dokumentu vidieť, že ho napísal básnik: letectvo a lietanie ospevuje ako vážne a dôstojné ľudské poslanie, ktoré ľudí spája. Novela Pošta na juh vyšla knižne v roku 1929. Napísal ju na Myse Juby, kde bol náčelníkom medzipristávacej stanice a poštovým pilotom na trase medzi Európou a Južnou Amerikou. Trasa viedla ponad Saharu a lietadlo muselo preletieť asi dvetisíc kilometrov ponad púšť, kde sa často zdvíhal horúci vietor spojený s piesočnými búrkami; pilot neraz musel núdzovo pristáť a vtedy ho zasa ohrozovali domorodé kmene. Za svoju činnosť na Myse Juby dostal Saint-Exupéry vyznamenanie rytier Čestnej légie. Patetický rozmer leteckého majstrovstva sa v novele v jemnom autorskom komentári prelína s úvahami o hrdinstve, o duševnom rozpoložení v ohrození života. Žiť, to znamená zápasiť so smrťou, ísť čoraz ďalej, k novým priestorom. Pilot Jacques Bernis, ktorý zahynul v Senegale, si zapísal poznámky z letu a autor k nim pridal náznaky románového prvku -sklamanú lásku a tragický skon letca. Život nebol Jacquovi ani Genevieve naklonený, ich vzájomná príťažlivosť neviedla k trvalému šťastiu a po nenaplnenej túžbe zostáva v nich pocit beznádeje.

Spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry (narodený 29. júna 1900 v Lyone, zahynul 31. júla 1944), románopisec, esejista, povolaním letec, patrí k výrazným zjavom francúzskej literatúry 20. storočia, k prúdu, ktorý možno označiť ako literatúra

o letectve. Vo väčšine svojich diel vychádza zo skúseností civilného a vojenského pilota. Diplom civilného pilota získal v marockom Rabate a na vlastnú žiadosť sa stal členom prieskumnej leteckej skupiny, ktorá pôsobila pod americkým velením v Alžírsku, na Sardínii a na Korzike. Bol vedúcim leteckej stanice na Myse Juby a zabezpečoval letecké spojenie Toulouse - Dakar, bol i riaditeľom spoločnosti Aeroposta v Buenos Aires, ktorá uskutočňovala prvé nočné lety medzi Európu a Amerikou. Pracoval ako skúšobný pilot, pre parížske denníky písal reportáže z Moskvy a zo Španielska. Zahynul pri plnení leteckej úlohy. (V roku 2000 sa našli zvyšky jeho lietadla pri pobreží Stredozemného mora.)

Napísal: Pošta na juh (1929; spája sa s jeho pôsobením na Myse Juby), Nočný let (1931, Cena Femina), Zem ľudí (1939, cena Francúzskej akadémie). Vojnový pilot (1942) je vyjadrením pocitov človeka, ktorý má rád všetkých ľudí, no láska k vlasti a k slobode ho nútia bojovať proti časti ľudstva. Rovnakú šľachetnosť nájdeme aj v Liste rukojemníkovi (1943)

i v Malom princovi (vyšiel v New Yorku roku 1943), poetickej rozprávke pre dospelých. Posmrtne vyšli jeho hlavné diela: Citadela (1948, začal ju písať roku 1936), Jean Mermoz, dopravný pilot (1952), Zápisníky (1953), Listy z mladosti (1953), Listy matke (1955), Dať zmysel životu (1956).

Herlin ju znova trápil. „Ako sa môžeš takto zabávať, túlať sa po starožitníctvach? Nikdy ti to neodpustím! To je...“ hľadal slová, „ohavné, ja to nechápem, to sa na matku nepatrí!“ Mechanicky vytiahol cigaretu a obracal v ruke červené puzdro. Geneviéve ešte zachytila slová: „Človek má mať úctu sám k sebe!“ Spytovala sa v duchu: Zapáli si tú cigaretu?

„Áno...“ pomaly dodal Herlin, toto si nechával až na koniec: „Áno... a kým sa matka zabáva, dieťa vracia krv!“

Geneviéve náramne zbledla.

Chcela odísť z miestnosti, no zahatal jej dvere. „Zostaň!“ Dýchal zrýchlene ako zviera. Tú úzkosť, čo musel prežívať sám, tú mu zaplatí!

Povedala iba: „Ublížiš mi a potom ťa to bude mrzieť.“

Táto poznámka, určená nafúkancovi, akým bol Herlin, narážajúca na jeho úplnú neschopnosť v ťažkých chvíľach života, bola pre jeho exaltovanosť rozhodujúce šľahnutie bičom. A spustil. Áno, nikdy ju nezaujímalo, čím sa zapodieva, bola koketná, ľahkovážna. Áno, a on bol dlho hlupák, on, Herlin, ktorý pre ňu obetoval všetko. Áno. Ale to všetko nič neznamená: sám preto trpí, človek je v živote vždy sám... Geneviéve, vyčerpaná, sa odvrátila: obrátil ju tvárou k sebe a odsekol: „No za chyby žien treba zaplatiť.“

A pretože mu uhýbala, vynútil si pozornosť urážkou: „Dieťa zomiera: to je prst boží!“

Jeho hnev odrazu opadol ako po vražde. Vyriekol tie slová a sám po nich ostal ako osprostený. Geneviéve, biela ani stena, vykročila ku dverám. Herlin uhádol, aký obraz si o ňom odnáša, hoci chcel pred ňou vyzerať šľachetne. Túžil zotrieť ten obraz, opraviť ho, chcel jej vnútiť predstavu, že je jemný.

Zlomeným hlasom povedal: „Odpusť... vráť sa... šalel som!“

S rukou na kľučke, napoly obrátená k nemu, pripadá mu ako plaché zviera, hotové ujsť, ak by sa pohol. Nehýbe sa.

„Poď ku mne... musím sa s tebou pozhovárať... ťažko mi je...“

Geneviéve ostáva nehybná: čoho sa bojí?

Tá zbytočná obava ho popudzuje. Žiada sa mu povedať jej, že bol šialený, krutý, nespravodlivý, že ona jediná konala správne, no najprv musí k nemu podísť, musí dosvedčiť, že mu dôveruje, že sa mu odovzdáva. Potom sa pred ňou poníži. Potom Geneviéve pochopí... No ona už stíska kľučku.

Vystrie k nej ruku a prudko ju schytí za zápästie. V jej pohľade je zdrvujúce pohŕdanie. Herlin nepovoľuje: teraz ju musí za každú cenu udržať pod svojím jarmom, ukázať jej silu, povedať jej: „Pozri, roztváram dlaň.“

Najprv zľahka, potom hrubo potiahol za krehkú ruku. Zdvihla druhú ruku, chcela ho udrieť, no Herlin jej zachytil i tú. A teraz jej pôsobil bolesť. Cítil, že ju to bolí. Predstavil si deti, ktorým sa podarí chytiť divú mačku, nasilu ju chcú skrotiť a div ju neuškrtia, len aby ju mohli pohladiť. Chcú byť nežné. Zhlboka dýchal: ,Ubližujem jej, všetko je stratené.´ Na chvíľu sa ho zmocnila šialená túžba udusiť so Geneviévou i tú predstavu o sebe, ktorú v nej vytvoril a ktorá desila i jeho.

Napokon rozovrel dlaň s čudným pocitom nemohúcnosti a prázdnoty. Nenáhlivo od neho odstúpila, akoby sa ho už naozaj nemusela báť, akoby ju čosi postavilo na miesto, kam už za ňou nemôže. Nejestvoval. Zastala, pomaly si upravila účes, vzpriamila sa a vyšla.

Večer, keď ju Bernis navštívil, nespomenula pred ním nič. S čímsi takým sa ľudia nepriznávajú. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Pokračujem na Dakar.

KALINČIAK, JÁN - MILKOV HROB

KALINČIAK, JÁN

MILKOV HROB
Rozprávky

Matica slovenská, Martin, 1951
edícia Slovenský literárny odkaz - Spisy Ján Kalinčiaka (1)
doslov A. Mráz, J. Tibenský
obálka Ľudo Fulla
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

beletria, novela
210 s., slovenčina
hmotnosť: 260 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný po krajoch, knižničné pečiatky

1,80 €

*trsos*

Vladimír sa naraz premenil. Všetci hovoria, že včera, ako domov prišiel, začal behať po Strečne, kázal sa zbrojiť, prebehúval rady vojakov, ktoré sa tak skoro do radu postavily, ako čo by zo zeme vyrástly.

Ešte sa ani nerozbrieždilo a len tam ďaleko-ďaleko na východe sa pozlátistá žiara trošku ukazuje, ako čo by si nebo po dlhom spaní oči pretieralo, a už Vladimír sedí na koni, vojsko sa hýbe, všetko stojí na nohách. Vladimír rozkáže, zakričí, bubny zahučia ako podzemné mumlanie, kone zarehotajú, vozy zavrždia a všetko sa to pohybuje dolu Váhom, dolu Váhom.

Svitať začína a pod múrmi žilinskými už možno rozoznať české oceľové šišaky, uhorské kalpaky, vyšnurované dolomány a ligotavé panciere; možno rozoznať, ako muž vysoký, zamračenej tváre, ohnivých očú, silných ramien, s holou ťažkou šabľou pomedzi ľudstvo na koni lieta, ako volá, ako rozkazy dáva. Zrazu zadunia bubny, zavreštia ľudia: „Na Žilinu, na Žilinu!“ a všetko sa k múrom valí. Tí strieľajú z niekoľkých diel, títo prikladajú rebríky a driapu sa na múry; tamtí sostreľujú s múrov žilinských mešťanov a pánov, títo obchádzajú a obklopujú celé mesto. Kriku a hukotu nieto konca-kraja.

V Žiline zahučaly zvony, až sa človek nazdáva, že len tak plačú. Celé mesto je na múroch, Dlhohorský pozerá na pohybovanie sa nepriateľa, rozdeľuje mešťanov i pánov na rozličné strany. Vladimírovi ľudia lezú na múry od východnej strany ako mravce; Žilinci hádžu skálie na ich hlavy, srážajú ich pikami s rebríkov, šabľami rúbajú do nich, puškami pália ako blesk. Veľa ich padá i s jednej i s druhej strany. Vladimír pod múrmi volá, kričí netrpezlivo, rád by odrazu všetko zdrúzgať a znivočiť; vychytí prvému zástavníkovi zástavu z ruky, zavolajúc: „Za mnou, za mnou!“ a zubmi škripiac, ako blesk chytro letí na múry — ľudstvo sa hrnie za ním.

Čože sa to zas robí za chrbtom ľudstva Vladimírovho? Nikto nevie ako, nikto nevie kedy, len sa odrazu roja od východu hromady ozbrojencov. Váh je zakrytý kompami a na nich sa ustavične prevážajú s pravého boka kopy silného mužstva. To je Pankrác zo Starého hradu so svojimi plukmi. Od západu zdola prichádzajú nemo a tmavo zástupy: to sú Pankrácovi ľudia z Nitrianskej stolice.

Vladimír už stojí na múroch mestských; biela zástava si pyšne povieva v rukách jeho a ťažká šabľa len sa tak kúpe v krvi Žilincov. Vladimír rúbe a šepce: ,,Poď pozerať, Mária, či Vladimír nestojí za svoje slovo.“ Dolu volajú: „Pankrác, Pankrác!“ Vladimír sa obzrie a zakričí: „Hviezdy nebeské. Za mnou, za mnou!“ Skočí s múru a hodí sa na prvého koňa, čo popadne, a letí so zástavou na tú stranu, odkiaľ sa nepriateľ približuje. Jeho vojsko sa obráti od mesta a ide za vodcom svojím.

Nebolo dávno takej radosti v Žiline ako teraz, nebolo dávno takého výjavu pod Žilinou ako teraz. Pankrác sa objavil na bielom koni, behá, skáče s miesta na miesto, miznú pred ním pluky nepriateľské ako tôňa, lebo on jeden stojí za všetkých, a jeho chlapstvo tak z chuti ide za ním ako šuhaj na sobáš g milou svojou. Pankrác sa mršti, a kdekoľvek svoje tmavé oko vrhne, tam všetko padá pred jeho strelami. Vladimír sa ženie s druhej strany ako divý do najväčších a najhustejších kôp nepriateľských, skáče ako šialený, lebo on nebojuje len proti Pankrácovi, ale musí bojovať i proti náruživosti svojej, ktorá ho naháňa. Nešanuje teda nič, ani seba, ani iných.

Strašná to bola bitka pod Žilinou medzi Pankrácom a Vladimírom.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"S Bohom, s Bohom!"

JESENSKÝ, JANKO - PROTI NOCI

(1)

JESENSKÝ, JANKO

PROTI NOCI
Básne

Tranoscius, Liptovský sv. Mikuláš, 1945
edícia Sobrané spisy Janka Jesenského (9)
obálka Štefan Bednár

poézia,  literatúra slovenská,
80 s., slovenčina
hmotnosť: 162 g

tvrdá väzba

1,80 € - stav: dobrý, knižničné pečiatky, prebal ošúchaný *trsos*poe*

Po ôsmich sväzkoch básní a prózy Janka Jesenského a po dvoch plánovaných sväzkoch (Cestou k slobode a Zo starých časov) vychodí poprvé súborne výber z Jesenského lyriky, ktorá nadväzuje na sbierku Po búrkach (z 1932). Kniha básní Proti noci tvorí iba úvod k ilegálnym a čiastočne v zahraničí vytlačeným alebo doma v odklepoch šíreným básňam Jesenského a dokresľuje tak básnikov neobyčajne pružný a svieži profil.

V sbierke Proti noci sú motívy, nadväzujúce na Jesenského básne o nalomenom konári, strhaných listoch, na motívy Moriturus te salutat alebo na pocity pokorenia a ústupu mladšej vrstve. I tu je pocit staroby a choroby, nálady jesenného vädnutia a smrti („život je len veľký, smrť je malá"). Spoveď starnúceho, skoro 70-ročného básnika je na kontraste víťazného pochodu mladých. Básnikov výraz dostáva nielen tóny rezignácie, ale i titanského zápasu a živelnej vervy v modernom tempe jazzbandov a večne sa opakujúcich Silvestrov, v túžbach po živote širokom, vysokom, hlbokom a ďalekom. Opúšťa však už sny a reflexia ho unáša na sociálne priepastné pole ale do osobných i poetických žiaľov nad stratou priateľov, najmä básnika Valdimíra Roya, zabudnutého nezabudnuteľného nad stratou Martina Rázusa, žeravého a skonom utišeného rebelantského básnika. Zadumá sa nad Hodžovým hrobom tešínským i Puškinovou smrťou (1937 na deň storočnice diela a smrti), zaspieva o autodafé Gogoľovom, ktorý mu bol po Puškinovej lyrickej múze vari najbližší satirickým tónom.

Ale aj Jesenského satirický šľah sa v sbierke Proti noci tlmí vrúcnym príležitostným náladovým slovom poetovým, ktorému jeseň sadla na čelo a nádeje, na jeho jar i jarý smiech. Smrť mu však pripadá ako satira žitia.

Zaujímavé sú piesne, spojené s rodným Slovenskom, s oslavou významu starej Matice, Matky nášho života, s glosovaním 50. ročníka Slovenských pohľadov, so spomienkou na osemdesiatku Jozefa Škultétyho a na Karola Kramářa, známy je prípitok na šestdesiatku Tajovského, pozdrav Srbom, toast juhoslovanským Slovákom, pestré sú rozmanité verše do pamätnínikov, spomienky na osloboditeľské boje (Zborov, Masaryk), oslava Sokolov a niekoľko sviežich a poetických, zväčša jesenných nálad prírodných, hlbokých reflexii a boľavej rezignácie.

Bez tejto sbierky je nemysliteľná kontinuita so sbierkami Čierne dni a bohatou poéziou sbierok Na zlobu dňa.

Niektoré zo sbierky Proti noci vyšly už aj v emigrácii v Londýne 1941 ako básne odbojného Slovenska v sbierke Pred ohnivým drakom (v redakcii J. Slávika) a 1944 v Clementisovej redakcii sbierky poézie „Hnev svätý". Tým sa ich cena dokumentárnosti ešte viac len zvyšuje.

ZBOROV

Krv drahocenná, čo ťa zaliala, 

nesoschla vpitá do červenej hrudy, 

v tej hŕstke, ktorá živou ostala, 

a ešte ako bystrý potok prúdi,

rozklepe staré srdcia, rozbolí, 

žilami stvrdnutými zvoniac pádi, 

šedivých chlapcov sháňa do polí, 

kde bojovali veselí a mladí.

Zborovské pláne nezostarely, 

zborovskí bratia, ktorí nepohnili, 

i miesto mŕtvych, čo už zotleli, 

by sláva žila, znovu by sa bili.

Zas udrely by do žijúcich skál 

vĺn vysokých a prudkých živé valy, 

a aby národ hate roztrieskal, 

ho so sebou jak búrka strhly, hnaly . . .

Nie kríže chránia hroby presväté, 

lež pamiatka, čo nosia spravodliví, 

nie v hroboch - v dušiach odpočívate, 

nie mŕtvi - v srdciach ostali ste živí.

A pokým na zborovské poľany 

sa duch náš s tichým pozdravom vše schýli 

v radostne - smutnom rozpomínaní, 

deň bude svietiť, čo ste zapálili!

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Čľapol vína ešte na hole, rudý v tvári na ich prsia klesal.

TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČ - VOJNA A MIER I.

TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČ

VOJNA A MIER I.
(Vojna i mir)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1954
Edícia svetových klasikov (20)
edícia L. N. Tolstoj: Spisy v 12. sväzkoch (4)
preklad Zora Jesenská
obálka František Muzika
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

352 s., slovenčina
beletria, román
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos*h-bar-FR*

XX.

Pešie pluky, prekvapené v lese, vybiehaly z lesa, miešaly sa s inými stotinami, utekaly v zmätených skupinách. Jeden vojak v strachu vyslovil slovo nesmyselné a na vojne strašné: „Odrezali!” a slovo i s pocitom strachu, prenieslo sa do celej masy.

„Obišli! Odrezali! Sme stratení!” ozývaly sa hlasy utekajúcich.

Veliteľ pluku hneď vo chvíli, ako počul streľbu a krik za sebou, pochopil, že sa stalo čosi strašného s jeho plukom, a myšlienka, že on, vzorný, mnoho rokov slúžiaci bezúhonný dôstojník mohol byť vinný pred veliteľstvom nedbanlivosťou alebo neschopnosťou, tak ho ohromila, že hneď v tej chvíli zabudol i na nepoddajného kavaleristu-plukovníka, i na svoju generálsku hodnosť, ale hlavne — úplne zabudol na nebezpečenstvo i na cit sebazáchovy, chytil sa za rázsochu sedla, pobodol koňa a cválal k pluku cez dážď guliek, ktoré ho obsýpaly, ale šťastlivo minuly. Túžil len za jedným: zvedieť, čo sa deje, pomôcť a stoj čo stoj napraviť chybu, ak sa nejakej dopustil, aby nebol vina on, vzorný dôstojník, čo slúžil dvadsaťdva rokov.

Šťastlivo precválal pomedzi Francúzov a letel k poľu za lesom, cez ktoré utekali naši a nedbajúc na povely bežali dolu. Nastala chvíľka mravného váhania, ktorá rozhoduje o výsledku bitiek: poslúchnu tie rozbité skupiny vojakov hlas svojho veliteľa, a či sa obzrú na neho a pobežia ďalej? Čo ako zúfalo kričal veliteľ pluku, predtým taký postrach vojakov, čo akú rozzúrenú, červenú, sebe nepodobnú tvár mal veliteľ pluku a čo ako mával šabľou, vojaci len utekali, shovárali sa, strieľali do povetria a neposlúchali rozkazy. Mravné váhanie, rozhodujúce o výsledku bitiek, zrejme sa klonilo v prospech strachu.

Generál sa rozkašľal od kriku a dymu a zastavil sa v zúfalstve. Všetko bolo vari stratené; ale vtom Francúzi, útočiaci na našich, bez zjavnej príčiny sa rozbehli nazad, zmizli s kraja hory a v hore sa zjavili ruskí pešiaci. Bola to stotina Timochinova, ktorá jediná sa v hore udržala v poriadku, ukryla sa do priekopy pri lese a nečakane zaútočila na Francúzov. Timochin sa s takým zúrivým krikom vrhol na Francúzov a s takou šialenou a opitou rozhodnosťou, len so šabličkou, udrel na nepriateľa že sa Francúzi nestihli spamätať, poodhadzovali pušky a utekali. Dolochov, ktorý bežal pri Timochinovi, zblízka zabil jedného Francúza a prvý chytil za golier dôstojníka, ktorý sa vzdal. Utekajúci sa vrátili, prápory sa shromaždily a Francúzov, ktorí boli roztrhaní na dvoje vojská ľavého krídla, na chvíľočku odtisly. Zálohy sa stihly spojiť a bežiaci sa zastavili. Veliteľ pluku stál s majorom Ekonomovom pri moste a prepúšťal popri sebe ustupujúce stotiny, keď k nemu prikročil vojak, chytil ho za strmeň a skoro sa oprel o neho. Vojak mal modrý kepeň z továrenského súkna, torby a čiapky nemal, hlavu mal obviazanú a cez plece mal prehodenú francúzsku kapsu na náboje. V rukách držal dôstojnícku šabľu. Vojak bol bledý, belasé oči mu opovážlivo hľadely do tváre veliteľovi pluku, ale ústa sa usmievaly. Hoci veliteľ pluku bol celkom zaujatý rozkazmi majorovi Ekonomovi, nemohol si nevšimnúť tohto vojaka.

„Vaše prevoschoditeľstvo, tu sú moje trofeje,” povedal Dolochov a ukázal na francúzsku kapsu a šabľu. „Zajal som dôstojníka. Zastavil som stotinu.” Dolochov ťažko dýchal od udatnosti; hovoril trhano. „Celá stotina môže dosvedčiť. Ráčte si zapamätať, vaše prevoschoditeľstvo!”

„Dobre, dobre,” povedal veliteľ pluku a obrátil sa k majorovi Ekonomovi. Ale Dolochov neodišiel; rozviazal si šatku, strhol ju a ukázal vo vlasoch zaschnutú krv.

„Rana bodákom, ostal som vo fronte. Zapamätajte si, vaše prevoschoditeľstvo.”

Na Tušinovu bateriu zabudli a iba celkom na konci boja knieža Bagration, keď v strede ustavične počul

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Knieža Andreja medzi inými smrteľne ranenými dali do opatery miestnemu obyvateľstvu.

VONNEGUT JR., KURT - BITÚNOK Č. 5

VONNEGUT JR., KURT

BITÚNOK Č. 5

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (2)
preklad Karol Dlouhý
ISBN 80-85585-13-8

beletria, román,literatúra americká,
194 s., slovenčina
hmotnosť: 271 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*belx-usa*

V kultovej knihe Bitúnok č. 5 alebo Detská križiacka výprava (1969) zachytil Vonnegut svoje zážitky z 2. svetovej vojny a z bombardovania Drážďan, ktorého svedkom sa stal ako americký vojnový zajatec. Podobne ako v iných autorových dielach, aj tu sa objavujú postupy vedeckej fantastiky - hlavná postava Billy Pilgrim má kontakt s obyvateľmi planéty Tralfamadore, cestuje v čase a vďaka mimozemšťanom, ktorí ho unesú, aj v lietajúcich tanieroch. Skvelé komediálne dielo sa v roku 1972 dočkalo aj filmového spracovania.

Kurt Vonnegut Jr. sa narodil roku 1922 v Indianapolise, v štáte Indiana v USA a je Američanom nemeckého pôvodu vo štvrtej generácii. Slúžil v americkom pechotnom prieskume a ako vojnový zajatec sa stal v Nemecku roku 1945 svedkom bombardovania Drážďan, prežil a tento príbeh vyrozprával v kultovej knihe Bitúnok č. 5 (1969). Je to román trocha telegraficky schizofrenický, v duchu povestí z planéty Tralfamadore, odkiaľ pochádzajú lietajúce taniere. Viaceré jeho knihy sú inšpirované postupmi literárnej fantastiky. Prvý román Mechanický klavír (1952) je zamyslením nad americkou spoločnosťou elektronického veku riadenou robotmi. Antiutopickými varovaniami sú aj čitateľsky mimoriadne úspešné romány Sirény Titanu (1959) či Kolíska (1963). V neskorších dielach Raňajky šampiónov (1973), Galapágy (1985), Hókus pokus (1990) alebo Časotrasenie (1998) sa čoraz výraznejšie hlási k slovu jeho groteskná komika a inšpirácia popkultúrou. S postupujúcim vekom sa v jeho tvorbe čoraz výraznejšie dostávajú do popredia reflexívne a autobiografické prvky.

Medové týždne prežívali v trpkosladkých mystériách babieho leta v Novom Anglicku. Ich milenecký bytík mal romantickú stenu, ktorú tvorili iba francúzske okná. Otvárali sa na balkón a oproti bol prístav zaplavený olejom.

Zelenooranžový remorkér, ktorý bol v noci čierny, prešiel dunivo a s rachotom popri ich balkóne, necelých tridsať stôp od ich svadobného lôžka. Šiel na more a mal zažaté iba palubné svetlá. Prázdne priestory v ňom rezonovali, pieseň motorov zvučala bohato a hlasne. Prístavná hrádza zanôtila tú istú pieseň a potom sa rozospievalo aj čelo postele mladomanželov. A spievalo ešte dlho potom, keď už remorkér prešiel.

„Ďakujem ti,“ povedala konečne Valencia. Čelo postele spievalo komáriu pieseň.

„Vďačne.“

„Bolo to pekné.“

„Som rád.“

Potom sa rozplakala.

„Čo sa robí?“

„Taká som šťastná.“

„Dobre.“

„Nedúfala som, že si ma dakto vezme.“

„Hm,“ povedal Billy Pilgrim.

„Kvôli tebe schudnem,“ povedala.

„Čože?“

„Budem držať diétu. Opekniem pre teba.“

„Páčiš sa mi taká, aká si.“

„Naozaj?“

„Naozaj,“ povedal Billy Pilgrim. Videl už veľa z ich manželstva, vďaka putovaniu v čase, vedel, že bude po celý čas aspoň znesiteľné.

Popri svadobnej posteli sa teraz šinula veľká motorová jachta, volala sa Šeherezáda. Jej motory spievali pieseň, ktorá mala veľmi hlbokú organovú melódiu. Všetky svetlá svietili.

Dvaja prekrásni ľudia, mladý muž a mladá žena vo večerných úboroch, stáli pri zábradlí na korme, ľúbili sa, ľúbili svoje sny a bdenie. Aj oni prežívali medové týždne. Bol to Lance Rumfoord z Newportu v štáte Rhode Island a jeho nevesta, za slobodna Cynthia Landryová, ktorá bola detskou láskou Johna F. Kennedyho v Hyannis Porte v štáte Massachusetts.

Bola tu akási nepatrná súvislosť. Billy Pilgrim sa mal neskôr v nemocnici dostať do spoločnej izby s Rumfoordovým strýkom, profesorom Bertramom Copelandom Rumfoordom z Harvardovej univerzity, ktorý bol oficiálnym historikom Letectva Spojených štátov.

Keď krásni ľudia prešli, vypytovala sa Valencia svojho smiešne vyzerajúceho manžela na vojnu. Bola to prostomyseľnosť Pozemšťanky, spájať sex a romantiku s vojnou.

„Myslíš dakedy na vojnu?“ spýtala sa a položila mu ruku na stehno.

„Občas,“ povedal Billy Pilgrim.

„Občas, keď sa na teba zahľadím,“ priznala sa Valencia, „neviem sa ubrániť smiešnemu pocitu, že si vlastne samé tajomstvo.“

„Nie som,“ povedal Billy. Samozrejme, bola to lož. Nikomu neporozprával o všetkom tom putovaní v čase, o Tralfamadore a tak ďalej.

„Musíš mať nejaké tajomstvá z vojny. Možno nie tajomstvá, ale čosi, o čom nechceš rozprávať.“

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ktorýsi vták sa spýtal Billyho Pilgrima: "Pú-tí-vít?"

KRAJČOVIČ, RUDOLF - PÔVOD A VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA

KRAJČOVIČ, RUDOLF

PÔVOD A VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1981
obálka Otokar Bachorík
1. vydanie, 1.370 výtlačkov
67-185-81

jazykoveda
240 s., slovenčina
hmotnosť: 361 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,60 € PREDANÉ

*trsos* in *H-bar*
*trsos* in *H-bar* 

SBORNÍK NA POČESŤ JOZEFA ŠKULTÉTYHO

SBORNÍK NA POČESŤ JOZEFA ŠKULTÉTYHO

Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1933
1.120 výtlačkov

zborník, história
694 s., slovenčina
hmotnosť: 1268 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

12,00 € PREDANÉ

*trsos* in *H-bar*

Fr. Hrušovský:

BOLESLAV CHRABRÝ A SLOVENSKO.

Aké boly osudy Slovenska po páde ríše veľkomoravskej až do jeho definitívneho privtelenia k vznikajúcemu štátu uhorskému, to je otázka, ba celý rad otázok, na ktoré odpovedať je veľmi ťažko, keďže práve táto doba tvorí najtemnejšiu kapitolu slovenskej historie. A hoci bez poučenia zo spoľahlivých prameňov tápeme pri riešení týchto otázok v beznádejných často pochybnostiach alebo sa strácame v labyrinte domnienok, založených na interpretácii skúpych zpráv pozdejších, premietaných do tejto doby, jednako môžeme konštatovať aspoň toľko, že historická literatúra všíma si týchto otázok, pokúša sa o ich riešenie a spracovanie v rozličnej súvislosti a pochopiteľne i s najrozličnejším výsledkom. Revízia týchto výsledkov je teda nielen možná, ale aj potrebná.

Ponechávajúc úplne stranou ocenenie tejto literatúry a nepúšťajúc sa do kritického zhodnotenia výsledkov doterajšieho badateľského úsilia na tomto poli, všimneme si otázky, k akému politickému útvaru patrilo Slovensko na rozhraní 10-ho a 11-ho storočia a ako je vo svetle prameňov opodstatnená mienka o príslušnosti Slovenska na začiatku 11-ho storočia k ríši Boleslava Chrabrého. V historickej literatúre slovenskej, českej a čiastočne i poľskej stretáme sa s náhľadom, že Slovensko pred pripojením jeho územia k Uhorsku patrilo k štátu poľskému a že až po smrti Boleslava Chrabrého (1025) stalo sa korisťou sv. Štefana a tým aj časťou uhorského štátu.

Ale predtým, ako by sme pristúpili k rozboru tohoto doteraz dostatočne nezdôvodneného tvrdenia a k výkladu zpráv, na ktorých je založené, treba aspoň letmo načrtať vývin udalostí, tvoriacich akýsi vonkajší rámec a príčinné úzadie osudov Slovenska, a treba venovať pozornosť dejinám politického a teritoriálneho vývinu tých štátnych celkov, ktorých budovanie práve na rozhraní 10-ho a 11-ho storočia bolo k Slovensku už svojou geografickou polohou vo viacnásobných vzťahoch. Vzájomného pomeru týchto štátnych útvarov, dospievajúcich v svojom politickom vývine k akémusi ustálenému rozsahu, so stránky teritoriálnej viac-menej zaokrúhlenému celku, všimneme si natoľko, nakoľko mohol sa tento pomer uplatňovať i vo vplyve na osudy Slovenska a jeho príslušnosť k tomu či inému štátu.

Udalosti, odohrávajúce sa na rozhraní 10-ho a 11-ho storočia nad stredným Dunajom, Vltavou a Vislou, možno charakterizovať ako snahy, smerujúce k utvoreniu jednotných štátnych celkov, politicky scentralizovaných a navonok nezávislých, so stránky organizácie cirkevnej samostatných, so silnou vládou panovníkov, budujúcich tieto monarchické štáty vojenským potláčaním akéhokoľvek centrifugálneho prejavu. V Čechách katastrofa libická odstránila poslednú prekážku sjednotenia zeme pod vládou kniežat z rodu přemyslovského a už predtým založené biskupstvo pražské bolo i na poli cirkevnej organizácie výrazom jednoty a istej samostatnosti ríše českej, hoci pomer štátu českého k ríši nemeckej uplatňoval sa tu v rozličnom smere. Monarchia českých Boleslavov vystupuje na konci 10-ho storočia ako jednotný a silný politický útvar, ale po smrti Boleslava II. (999) nebolo v Čechách podmienok, aby tento proces pokračoval takýmto smerom ďalej.

Podobne, ale predsa ináč, vyvíjaly sa pomery v Poľsku a v Uhorsku.

Boleslav Chrabrý po smrti budovateľa poľského štátu, kniežaťa Mieška (992), bol v položení ťažkom, keďže ríša poľská stala sa na krátky čas javiskom nebezpečných sporov o trón. Počas týchto sporov hrozila i nebezpečná intervencia s vdovou po Mieškovi spríbuznených markgrófov nemeckých i nepriateľské stanovisko kniežaťa českého, ktorý mohol využiť nepokoje v Poľsku a uskutočniť zámery, dávajúce podnet k vojnám medzi Boleslavom II. a Mieškom.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

HAŠEK, JAROSLAV - OSUDY DOBRÉHO VOJÁKA ŠVEJKA ZA SVĚTOVÉ VÁLKY

HAŠEK, JAROSLAV

OSUDY DOBRÉHO VOJÁKA ŠVEJKA ZA SVĚTOVÉ VÁLKY

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (16)
ISBN 80-85585-25-1

beletria, román, humor,
868 s., slovenčina
hmotnosť: 707 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, prebal mierne ošúchaný

predané

*trsos*belc*

Pražský obchodník se psy Josef Švejk je sice stržen vírem první světové války, ale způsob jeho sebeobrany vůči válečné mašinérii je zřejmě účinný i při jakékoli dehumanizující manipulaci s lidskými bytostmi - jinak by nebyl Haškův román tak populární i po osmdesáti letech od svého vzniku. Navíc náleží Josef Švejk k těm bytostným plebejcům, kteří svým smyslem pro humor, prostořekostí, neúctou k autoritám všeho druhu a nezničitelným optimismem odedávna oživují a zživotňují literární tvorbu nejen evropskou. Vypravěčská nespoutanost, improvizovanost a prolínání se různých jazykových vrstev i jazyků způsobují, že překlady Haškova románu zůstávají daleko za českým originálem. Vydání Osudů dobrého vojáka Švejka za světové války určené slovenským čtenářům má tu přednost, že se může obejít bez překladu; je zdůvodněno i skutečností, že jak jejich autor, tak jejich titulní postava stanuli na slovenské půdě.

Rodištěm světoznámého českého prozaika Jaroslava Haška (1883-1923) byla Praha. Jeho otec, původně středoškolský učitel, v roce 1896 zemřel, a tak Haškovo dospívání bylo poznamenáno hmotnou nouzí. Podařilo se mu absolvovat obchodní akademii, ale jeho bohémská povaha ho přiměla k putování po celé Evropě a k anarchistický laděné publicistice; v tom ohledu Haška nezměnilo ani manželství, ani narození syna (1912). V dobových novinách a časopisech Hašek otiskoval nesčetné humoristické a satirické prózy, z nichž sestavil několik knižních souborů, živil se jako redaktor časopisu Svět zvířat, měl i vlastní obchod se psy; roku 1911 založil parodický míněnou Stranu mírného pokroku v mezích zákona. Během první světové války Hašek dlouho v rakouské uniformě nesetrval, poněvadž v září 1915 se nechal na haličské frontě zajmout. Na jaře roku 1916 vstoupil do čs. legií a po konfliktu s vedením odboje přešel do Rudé armády, v níž zastával poměrně vysoké politické funkce; v Krasnojarsku se podruhé oženil (ač nebyl s první ženou rozveden). Roku 1920 se Hašek se svou ruskou manželkou vrátil do Prahy a započal pracovat na svém stěžejním díle - románu Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (1921-1923), pro něž našel kongeniálního ilustrátora v malíři Josefu Ladovi. V srpnu 1921 se Hašek odstěhoval do Lipnice nad Sázavou, kde 3. ledna 1923 zemřel a byl pohřben. Haškovo literární veledílo tak zůstalo nedokončeno, přesto si však získalo čtenáře po celém světě, a to i díky četným divadelním, filmovým, ba dokonce operním a muzikálovým adaptacím.

Švejk se právě chystal, že se půjde poohlédnout po nějakém stájovém pinči, když mladá dáma zazvonila a přála si mluvit s nadporučíkem Lukášem Vedle ní ležely dva těžké kufry a Švejk zahlédl ještě na schodech čepici posluhy scházejícího ze schodů.

„Není doma,“ řekl tvrdě Švejk, ale mladá dáma byla již v předsíni a kategoricky přikázala Švejkovi: „Odneste kufry do pokoje!“

„Bez svolení pana nadporučíka to nejde,“ řekl Švejk, „pan nadporučík přikázal, že nikdy nemám nic bez něho dělat.“

„Vy jste se zbláznil,“ zvolala mladá dáma, „já jsem přijela k panu nadporučíkovi na návštěvu.“

„O tom mně není docela nic známo,“ odpověděl Švejk, „pan nadporučík je ve službě, vrátí se až v noci a já dostal rozkaz najít stájového pinče. Vo žádných kufrech a vo žádný dámě nic nevím. Teď zavřu byt. tak bych prosil, abyste laskavě vodešla. Mně není nic voznámenýho a žádnou cizí osobu, kterou neznám, zde nemůžu nechat v bytě. Jako jednou u nás v ulici u cukráře Bělčickýho nechali jednoho člověka, a on si votevřel šatník a utek. - Já tím nemyslím nic zlýho o vás,“ pokračoval Švejk, když viděl, že mladá dáma se tváří zoufale a pláče, „ale rozhodně zde nemůžete zůstat, to přece uznáte, poněvadž celej byt je mně svěřenej a já jsem za každou maličkost zodpovědnej. Proto vás ještě jednou žádám velice laskavě, abyste se zbytečně nenamáhala. Dokud nedostanu rozkaz od pana nadporučíka, neznám bratra. Je mi opravdu líto, že musím s vámi takhle mluvit, ale na vojně musí být pořádek.“

Mezitím se mladá dáma trochu vzpamatovala. Vytáhla z kabelky navštívenku, napsala několik řádků tužkou, vložila do roztomilé malé obálky a řekla stísněně: „Doneste to panu nadporučíkovi, já zde zatím počkám na odpověď. Zde máte pět korun od cesty.“

„Z toho nekouká nic,“ odpověděl Švejk, uražen neústupností nenadálého hosta, „nechte si těch pět korun, jsou zde na židli, a jestli chcete, pojďte s sebou ke kasárnám, počkejte na mne, já to vaše psaníčko odevzdám a přinesu odpověď. Ale abyste zatím zde čekala, to rozhodně nejde.“

Po těch slovech vtáhl kufry do předsíně, a rachotě klíči jako nějaký zámecký klíčník, řekl významně u dveří: „Zavíráme.“

Mladá dáma beznadějně vyšla na chodbu, Švejk zavřel dveře a šel napřed. Návštěvnice capala jako pejsek za ním a dohonila ho, až když Švejk si zašel kupovat cigarety do trafiky.

Šla nyní vedle něho a snažila se navázat rozhovor: „Odevzdáte to jistě?“

„Odevzdám, když jsem řek.“

„A najdete pana nadporučíka?“

„To nevím.“

Šli opět vedle sebe mlčky, až za hodnou chvíli jeho společnice opět začala hovořit:

„Myslíte tedy, že pana nadporučíka nenajdete?“

„To nemyslím.“

„A kde myslíte že by mohl být?“

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Připomínám si to zejména dnes, když naše vojska v dohledné době překročí hranice.

SLOVENSKÉ POHĽADY LXII - 1946

SLOVENSKÉ POHĽADY LXII - 1946
Časopis pre literatúru a umenie

Matica slovenská, Martin, 1946
redakčný kruh Ján Marták, Pavol Bunčák, Ivan Kusý, Zoltán Rampák
zodpovedný redaktor Ján Bodenek

umenie, próza krátka, poézia, literárna teória,
684 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1094 g

tvrdá väzba, zviazané časopisy
stav: veľmi dobrý, dobová väzba, časopisy 1-12, sumárny prehľad článkov, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*