BOTTO, JÁN - SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

BOTTO, JÁN

SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

Matica slovenská, Martin, 1942
5. vydanie

poézia
48 s., slovenčina
hmotnosť: 74 g

mäkká väzba
stav: dobová tvrdá preväzba, knžničné pečiatky

3,50 €

*trsos* (1x)

táto obálka je len ilustračná - originálna obálka
súčasťou preväzby nie je

Hmlisté, pošmurné nebo nad Tatrou, Dunajom. 

Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, 

jak zakliatou krajinou ......................................

..........................................................................

.................................. Už vŕšky skopnely,

utopili Morenu o Smrtnej nedeli, 

roznosily už deti prvšie jarné púčky, 

už dávno zakukaly po hájoch kukučky — 

a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie, 

a ešte horou-dolou v nič sa nezelenie.

Hora v puku, pole v kle utúlene drieme 

a ľudia von oblokmi na tie holé zeme 

zrakmi beznádejnými nemo pozerajú — 

s rukmi složenými, čo bude, čakajú.

Staré baby pri peci trímu tajné rady, 

spomnú Janka i jeho zakliate poklady.

Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, 

i dostať ich, vraj, možno: len ten kvet jánový, 

čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, 

čo kvitne o pol noci na svätého Jána — 

ten dostať: to tajomstvo, čo ešte neznáme — 

na čom si ten svet dosiaľ darmo hlavu láme. 

Spomnú i pás, košieľku, čo mu daly víly, 

i valašku, čo mala za sto chlapov sily.

Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, 

ale vtedy on skonal, a ona — skapala.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, 

i tá švárna družina, čo si s ním chodila; 

len tie pusté chodníčky, čo po nich zostaly, 

a tie mená vyťaté na tatranské skaly. — 

Napokon ešte prídu na tie mrcha časy, 

a tu sa jedna stará kdes’ z kúta ohlási — 

to sa krížom všetkými svätými zaklína: 

že týmto pľuštiam, lejám len on, vraj, príčina; 

bo že on ver’ neumrel, že ho rodné víly 

čarodejníckym prútom k životu vrátily.

A na svoje dve oči že ho raz videla 

v búrke na draku sedeť, sťa by jasná strela.

A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú 

o divoch, čo sa staly a čo sa stať majú.

Šuhaji zas nespustia oka s tamtej strany, 

kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. 

Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, 

ale tam nič nevídať, len leje a leje.

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, 

ten vidí bielych panien veliké zástupy; 

ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie, 

ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nech je svadba nad svadbami!

BOTTO, JÁN - SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

BOTTO, JÁN

SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

Matica slovenská, Martin, 1935
edícia Čítanie pre meštianske školy (5)

poézia
50 s., slovenčina
hmotnosť: 94 g

mäkká väzba
stav: dobová tvrdá preväzba, knžničné pečiatky

3,50 €

*trsos* *trsos* *trsos* *trsos* *trsos* *trsos*

táto obálka je len ilustračná - originálna obálka
súčasťou preväzby nie je

Hmlisté, pošmurné nebo nad Tatrou, Dunajom. 

Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, 

jak zakliatou krajinou ......................................

..........................................................................

.................................. Už vŕšky skopnely,

utopili Morenu o Smrtnej nedeli, 

roznosily už deti prvšie jarné púčky, 

už dávno zakukaly po hájoch kukučky — 

a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie, 

a ešte horou-dolou v nič sa nezelenie.

Hora v puku, pole v kle utúlene drieme 

a ľudia von oblokmi na tie holé zeme 

zrakmi beznádejnými nemo pozerajú — 

s rukmi složenými, čo bude, čakajú.

Staré baby pri peci trímu tajné rady, 

spomnú Janka i jeho zakliate poklady.

Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, 

i dostať ich, vraj, možno: len ten kvet Jánový, 

čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, 

čo kvitne o pol noci na svätého Jána — 

ten dostať: to tajomstvo, čo ešte neznáme — 

na čom si ten svet dosiaľ darmo hlavu láme. 

Spomnú i pás, košieľku, čo mu daly Víly, 

i valašku, čo mala za sto chlapov sily.

Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, 

ale vtedy on skonal, a ona — skapala.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, 

i tá švárna družina, čo si s ním chodila; 

len tie pusté chodníčky, čo po nich zostaly, 

a tie mená vyťaté na tatranské skaly. — 

Napokon ešte prídu na tie mrcha časy, 

a tu sa jedna stará kdes’ z kúta ohlási — 

to sa krížom všetkými svätými zaklína: 

že týmto pľuštiam, lejám len on, vraj, príčina; 

bo že on ver’ neumrel, že ho rodné Víly 

čarodejníckym prútom k životu vrátily.

A na svoje dve oči že ho raz videla 

v búrke na draku sedeť, sťa by jasná strela.

A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú 

o divoch, čo sa staly a čo sa stať majú.

Šuhaji zas nespustia oka s tamtej strany, 

kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. 

Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, 

ale tam nič nevídať, len leje a leje.

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, 

ten vidí bielych panien veliké zástupy; 

ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie, 

ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nech je svadba nad svadbami!

OSUDY MEMORANDA 1861 - 1941

OSUDY MEMORANDA 1861 - 1941

Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1941
grafická úprava Jozef Cincík

história
94 s., slovenčina
hmotnosť: 164 g

tvrdá väzba. malý formát
stav: dobrý, dobová preväzba, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*litt*

Dušan Rapant: Koniec absolutizmu. Októbrový diplom,

František Hrušovský: Memorandum slovenského národa z r. 1861 a jeho osud

František Bokes: Od Memoranda k Pittsburghskej dohode a štátnej samostatnosti

Koncom r. 1867 pokúsili sa predstavitelia nemaďarských národností organizovať akcie, ktorých cieľom bolo prebudiť v širších vrstvách národov záujem o riešenie národnostnej otázky. Tento cieľ napr. sledovala i tzv. spišská petícia Dobrianskeho.

Počiatkom r. 1868 zjavil sa v slovenskom politickom živote nový bojovník: Slovenské noviny, vydávané v Pešti tri razy týždenne ambicióznym staviteľom z Liptovského Hrádku J. N. Bobulom. Slovenské noviny začaly sledovať v slovenskej politike smer, ktorého konečným cieľom bolo vyrovnanie s Maďarmi na každý prijateľný spôsob. Hoci hneď od počiatku vyslovovalo sa určité podozrenie, že Bobulove noviny stoja akiste v službách uhorskej vlády, nebolo možné toto podozrenie s určitosťou podložiť hodnovernými dôkazmi. Teraz vieme, že Bobula ešte koncom r. 1867 obracal sa listovne na Kossutha do Turína, a pripojac ku svojmu listu program chystaných a už pripravených politických novín, žiadal ho o mienku vo veci riešenia národnostného problému v Uhorsku. Kossuth vo svojej odpovedi bol stručný a odkazoval Bobulu na svoje staršie náhľady z rokov päťdesiatych, keď z emigrácie rozširoval známe plány o podunajskej konfederácii. Možno, že práve tieto Kossuthove náhľady ponúkly Bobulu, aby sa obrátil do Turína, ale je tu aj iné vysvetlenie, totiž Kossuthova popularita, ktorú požíval práve po vyrovnaní rakúsko-uhorskom medzi Maďarmi, rozčarovaný z nových štátoprávnych pomerov. Títo opoziční Maďari boli ešte v tomto čase ochotní, ako sme už naznačili, národnostnú otázku riešiť prajnejším spôsobom, než sa potom riešila. Keď však uvážime, že Bobula neskoršie predsa len sa dostal úplne do služieb uhorskej vlády, nemôžeme sa zbaviť dojmu, že Bobula bol už r. 1868 nástrojom Maďarov s úlohou rozčesnúť politický tábor slovenský a tým ho podstatne zoslabiť.

Okolo Slovenských novín shromaždili sa niektorí význační publicisti slovenskí, ktorí uplatnili sa predtým v tábore memorandovom, ale už pri martinskom shromaždení prejavovali nesúhlas s určitými požiadavkami Memoranda. Medzi tzv. starou školou (memorandová strana) a novou školou (skupina okolo Slov. novín) vznikly hneď od počiatku polemiky, ktorých obsah týkal sa predovšetkým revízie hlavnej požiadavky Memoranda, t. j. Okolia. Nová škola tvrdila, že práve pre túto požiadavku Maďari nebudú nikdy ochotní rokovať o slovenských požiadavkách, kým memorandová strana tvrdošijne lipla na nezmeniteľnom obsahu Memoranda. Slováci mali teda v najrozhodnejšej chvíli svojich dejín v Uhorsku až tri programy: maximálny (Memorandum), minimálny (program novej školy) a aj program Krajana.

Memorandová strana právom nedôverovala Deákovi a Tiszovi. Na zdĺhavej a dosť jalovej debate o zmene Memoranda v slovenskom tábore zúčastnil sa aj J. M. Hurban, ozývajúci sa svojím rozvážnym slovom vždy, keď sa v národe chystalo niečo, čo mu mohlo uškodiť. I teraz sa vyslovil proti drobeniu národných síl 

ŹEROMSKI, STEFAN - HISTÓRIA HRIECHU

ŹEROMSKI, STEFAN

HISTÓRIA HRIECHU
(Dzieje grzechu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (189)
preklad Ján Sedlák, Božena Sedláková
doslov Ján Sedlák
obálka František Kudláč
1. vydanie, 56.000 výtlačkov
72-054-65

beletria, román, literatúra poľská,
600 s., slovenčina
hmotnosť: 558 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € darované THCK

*zlaci*

STEFAN ZEROMSKI

Narodil sa roku 1864 v Strawczyne ako syn schudobneného šľachtica. Mladý Źeromski sa na gymnaziálnych štúdiách v Kielcach musel sám živit kondíciami. Zavčasu osirel a prebíjal sa životom sám. Rodný kraj žije v celom jeho diele, jednak v prekrásnych obrazoch kieleckej krajiny, jednak v opise biedy tamojšieho ľudu. Aj na štúdiách vo Varšave biedi. R. 1887 píše v denníku: „Viac ako týždeň som neobedoval, ba čo neobedoval! Nemal som v ústach nič okrem chleba a čaju.“ Stal sa súkromným vychovávateľom v zemianskych kúriách. Do obdobia mladosti spadajú jeho prvé práce. Sú to novely, písané metódou kritického realizmu. Z literatúry však nemôže vyžiť. Odchádza do Švajčiarska, kde pracuje v Poľskom národnom múzeu. Po návrate do Varšavy pracuje v bibliotéke Zamoyských. Z tých čias pochádzajú prvé významné diela, jeho slávne poviedky, ako sú Doktor Peter, Siláčka, a román Sizyfovská robota. Od roku 1904 sa venoval výlučne spisovateľskej práci. Nasledujú za sebou významné knihy Ľudia bez domova (1900) a veľká historická epopeja Popol (1904). Po týchto dielach sa Źeromski stal uznávanou umeleckou autoritou a zo stránky ideovej skutočným svedomím národa. Po revolúcii roku 1905 Źeromski pozdvihol hlas na obranu želiarov (Slovo o želiarovi), ale čoskoro jeho bojovnost upadá a celé ďalšie obdobie poznamenávajú reformátorské idey. Z týchto čias sú jeho diela História hriechu (1908), Krása života (1912), Boj so satanom (1918) a iné. Popri témach zo súčasnosti sa Źeromski opäť vracal do histórie (Verná rieka, 1912). Po národnom oslobodení Poľska rozvíja sa jeho rozsiahla publicistická i literárna činnost. Jej vrcholom je román Predjarie, ktorý vydal nedlho pred smrťou. Zomrel r. 1925.

Nemožno si rozpolit dušu a nemožno si rozpolit telo. Vy to však predsa viete urobiť. Viete sa oddať jednému a druhého milovať.

Slovami nevládzem vyjadriť rozpor, ktorý pociťujem. Sadol som si tuná v hotelovej izbe, že budem písať, lebo je to jediný útek pred hrozivo vzrastajúcim zvieraním srdca. Lež čo napíšem? Načo cestujem? Kde idem? Čím som? Kdeže som? Chvíľami sa mi vo vagóne zdalo, že som zošalel a letím, ženiem sa svetom. Opustil som Ta. Teraz vidím, aký som zbytočný a úbohý človek. Jestvujem iba prostredníctvom Teba. Nikdy v živote som nepocítil taký zmätok citov, taký nával myšlienok, ani len vtedy, keď som utekal do Zgliszcz. Vtedy ma posilňovala mužská hrdosť ...

Pokúšal som sa vo vozni čítať Sprievodcu po Ríme, ale kedykoľvek som otvoril knihu, chvel sa mi v ušiach zvuk akéhosi hlasu. Od smútku som taký unavený, ani čo by som bol o hlade prešiel poriadnych pár míľ alebo akoby som bol prekonal chorobu. Čoho sa dotknem a na čo pozriem — všetko zakvíli. Narieka priestor za mnou i predo mnou, spomínajúc stále iba jedno meno.

Nemôžem ísť na poštu, lebo už je prineskoro, a snívam o tom, že by tam mohol byť list od Teba. Čo by som dal za to, keby som ho tam našiel. Zajtra ráno sa poberiem z Krakova a večer budem vo Viedni. Len aby už čím skôr! Nepobozkala si ma, keď som nastupoval do vagóna. Plakala si. Teraz mi je najväčšmi ľúto za tým bozkom. Och, kedyže opäť pobozkám Tvoje ústa!... Viem, že ma ľúbiš. Ľúb ma! Najsladšia!... Zošalel by som, keby som Ťa stratil. Čas a priestor pre mňa nejestvuje. Som s Tebou a Ty si so mnou.

Nájdem zajtra ráno na pošte list, nájdem ten list vo Viedni? Noc, noc! Hodiny na vežiach stenajú. To letí čas. Prenikavé zvuky hodín plné ukrutnosti vznášajú sa vo vzduchu. Mariánsky orloj zatláča oči úteche, hrdúsi nádej. Doletia vari k Tebe tie hlasy, budeš ich počuť — uplakaná, pohrúžená do pochmúrneho spánku? To ja budem stáť nad Tebou. Sadnem si vedia Tvojej postele... Zlé predtuchy — a najmä tá najhoršia, že Ta viacej neuvidím, ani čo by stáli za dverami a kládli ruku na kľučku. Hlava ma bolí, v ušiach mi šumí a duševne som zlomený.

Je zo mňa mizerný cestovateľ. Počujem nie zvuk zvonkov, ale nadzvukové hlasy, máločo vidím, hoci sa dívam na predmety, a v podstate vidím iba vlastný smútok na ubiehajúcej zemi i na cudzích tvárach. Nič ma nezaujíma. Vyhasla vo mne sila zvedavosti. Nieto nič horšieho ako cesta vlakom v takej nálade. Dnes som dokonale pochopil, že všetko, čokoľvek by som urobil pre naše šťastie vo veci rozvodu, čokoľvek by som podnikol, čokoľvek by som sa naučil, dosiahol a vydobyl — nie je hodno jedinej chvíľočky posvätenej Tvojím božským úsmevčekom. Lúčim sa s Tebou s toľkým citom, že musí zotrieť všetko, čím som sa voči Tebe previnil.

Do smrti Tvoj — Lukasz.

P. S. Nenapísal som to, čo cítim. Sú to všetko akési literárne slová. Na to, čo cítim, nenachádzam priliehavé výrazy, pravdivé slová. Ale Tvoje anjelsky otvorené srdce ma pochopí a Tvoje vševidiace oči cez záclony slov hádam prečítajú pravdu. Buď zbohom ...“

„Píšem tých niekoľko slov z Viedne. Mám na srdci Tvoj list. Dostal som ho v Krakove. Nebolo ani kedy ho čítať, nuž som si ho iba pritisol na srdce — a hybaj na vlak. Čítal som ho vo vagóne. Teraz mi leží na srdci. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Celá zahorela svojim dievčenským, niekdajším úsmevom šťastia, a s tým úsmevom božskej radosti na perách skonala, hľadajúc v súmraku smrti jeho pohľad.

PIRANDELLO, LUIGI - ILÚZIA A SKUTOČNOSŤ

PIRANDELLO, LUIGI

ILÚZIA A SKUTOČNOSŤ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Blahoslav Hečko, Mikuláš Pažítka
doslov Mikuláš Pažítka
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-105-72

beletria, román
640 s., slovenčina
hmotnosť: 669 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € stav: dobrý *hroda*belx*

1,50 € stav: dobrý*zlaci*darované*

Luigi Pirandello vidí kapitalistickú spoločnosť ako klinický prípad. Ľudia podľa neho už dávno stratili pevnú pôdu pod nohami. Výsmech, irónia a sarkazmus stali sa sprievodnými javmi jeho životného pocitu. Talianske publikum dlho nepochopilo veľkosť tohto usmievajúceho sa každodenného tragika. Pochopilo ho najprv reflexívne publikum berlínske, parížske a pražské. Pirandello žiaril radosťou pri pohľade na cudzích divákov, keď s napätím počúvali dialóg strašného inkvizítora meštiackych predsudkov. Zvierajúca dialektika jeho satír privádzala do úžasu hľadiská cudzích divadiel. Podstatnou zložkou jeho neúprosnej analýzy je relativita všetkých vecí, večný protiklad medzi indivíduom a spoločnosťou. Antonio Gramsci nazval Pirandella protimeštiackym charakterom, ktorý sa vzbúril proti forme života okolo seba, keď sa meštiacka spoločnosť pred i po prvej svetovej vojne dostala do slepej uličky. Pirandellove satiry sú naozaj „ručnými granátmi“, hodenými do spoločnosti plnej predsudkov.

Oko a Papiano

— Orestova tragédia v bábkovom divadielku! — prišiel mi oznámiť pán Anselmo Paleari.

— Automatické bábky! Nový vynález. Dnes večer o pol deviatej na ulici Prefetti číslo päťdesiatštyri. Na to by sme mali ísť, pán Meis!

— Orestova tragédia?

— Tak D’apres Sophocle — podľa Sofokla, hlási program. Asi to bude Elektra. Len počujte, aký bizarný nápad mi skrsol v hlave! Čo by sa stalo, keby sa vo vrcholnom momente, práve keď sa bábka predstavujúca Oresta chystá pomstiť otcovu smrť na Egistovi a matke, pretrhlo papierové nebo divadielka? Povedzte sám.

— Neviem, — odpovedal som, pokrčiac plecami.

— To sa dá ľahko uhádnuť, pán Meis! Oresta by tá trhlina v nebi strašne vyviedla z konceptu.

— A prečo ?

— Hned vám poviem. Orestes by ďalej cítil túžbu po pomste, hnal by sa za ňou v slepej vášni. Ale vo chvíli činu by mu oči spočinuli hore na trhline, kadiaľ by na scénu žiarili zlovestné hviezdy každého druhu. A vtom by pocítil, ako mu ruky klesajú. Slovom, Orestes by sa zmenil na Hamleta. Všetok rozdiel medzi antickou a modernou tragédiou, pán Meis, verte mi, spočíva v tej trhline na papierovom nebi.

A odišiel, šúchajúc papučami.

Zo zahmlených výšin svojich abstrakcií často vrhal pán Anselmo svoje myšlienky ako lavíny. Ich príčina, súvislosť, náhodnosť zostali vždy medzi mračnami, takže tomu, kto ho počúval, bolo ťažko čokoľvek pochopiť.

Obraz bábky Oresta, ktorého vyviedla z konceptu trhlina na papierovom nebi, mi zostal v mysli. — Blahoslavené bábky,— vzdychol som si,—ktorým sa nad hlavami nepretrhne nebeský horizont! Nijaký zmätok, nijaký strach, nijaké ohľady ani prekážky, nijaké tiene, nijaký súcit, nič! A môžu smelo a s chuťou hrať svoju komédiu, milovať sa a ctiť sa, ceniť si seba samých, nikdy nedostanú závrat a nikdy sa im nezakrúti hlava, pretože pre ich postavu a pre ich skutky je toto nebo primeranou strechou.

— A prototyp takejto bábky, drahý pán Anselmo, — myslel som si vzápätí, — máte v dome: je ním váš ctený zať Papiano. Nájdite mi niekoho, kto je spokojnejší s tým lepenkovým nebom, ktoré mu visí tak nízko, nízko nad hlavou sťa pohodlný a pokojný príbytok toho príslovečného Hospodina so širokými rukávmi, ochotného prižmúriť oko a odpúšťať hriešnikom, toho podriemkavajúceho pánaboha, ktorý pri každom lotrovstve opakuje: „Človeče, pomôž si sám a ja ti pomôžem!“ A váš Papiano si pomáha rukami-nohami. Život mu je takmer eskamotérskym kúsokom. A s akou vervou sa vrhá do každej intrigy: bystrý, podnikavý, táravý.

Papiano mal asi štyridsať rokov, vysokú postavu a robustné telo. Bol trocha plešivý, s mohutnými prešedivenými fúzmi celkom pod nosom, s mocným nosiskom s chvejúcimi sa nozdrami ; sivé oči, prenikavé a nepokojné ako ruky. Videl všetko a všetkého sa dotkol. Napríklad zhováral sa so mnou a odrazu zistil — neviem ako — že Adriana, ku ktorej bol obrátený chrbtom, sa mocuje s nejakým predmetom v izbe, aby ho vyčistila a položila na miesto, a hned vyletel.

— Pardon!

Pribehol k nej a vzal jej predmet z rúk:

— Nie, miláčik, pozri: takto sa to robí!

A sám predmet vyčistil, položil ho na miesto a vrátil sa ku mne. Alebo si všimol, že brat Scipione, ktorý trpel zrádnikom, začal blúzniť: pribehol k nemu, začal ho oflinkovať po lícach a dával mu frčky do nosa.

— Scipione! Scipione!

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Poďte sem ... zostaneme tu ... spolu ... a navždy!" 

DAUTHENDEY, MAX - DRAVCI

DAUTHENDEY, MAX

DRAVCI

Soločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1943
edícia SPKK (52)
preklad Juraj Cíger
obal Štefan Bednár

beletria, román
316 s., slovenčina
hmotnosť: 449 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Nedívali sme sa na prírodovedecké sbierky v prednej časti múzea, kde boly oddelenia s prírodnými nepodarencami. Prešli sme dvorom so zelenými palmami a vošli sme do dlhej červenej dvorany na prízemí, kde boly staré kamenné sochy indiánskych bôžikov; najviac sôch vykopali pri stavbe katedrály na Alamede.

Všetky sochy sú ako strašidlá, vytesané z kameňa, ako by stelesnenie ťažkých a hrdúsivých snov.

Zväčša tieto sochy nemajú ľudského tela. Mnohé sú len sväzkami a ornamentmi spletených hadích tiel. Ich hlavy ako by boly vytesané podľa holej opičej lebky, nad sväzkami hadov trčia ruky, ktoré sa tiež podobajú hadím hlavám.

Mnohí bôžikovia rozzevujú tlamu až po pupok a skladajú sa zo samých ornamentov vtáčieho peria; mnohé sošky stoja na hlave, s bruchami ako mlynské kamene, s nohami vystrčenými do povetria; taká je modla ohňa. Bôžik vody je trpaslík s hlavou stlačenou ako by v dvojitom lise; boh smrti má obrovské čeľuste a volá sa Mictlantenhtli. Štyri obrovské rezáky mu trčia z tlamy; má guľaté brucho. Sedí ako žaba a nemá čela; vytesaný je z veľkého, okrúhleho, sťa by mlynského kameňa.

Obrovský mlynský kameň s vyrytými kresbami, ktoré zobrazujú indiánskych bojovníkov, hady, túlce, šípy a perá, bol kedysi oltárom pre ľudské obete a mal široký žľab, ktorým cez stáročia tiekla cícerkom ľudská krv. Tento hlboký žľab, ktorý si vyryla krv medzi kresbami, naľakal každého návštevníka. Okolo stien modročervenej dvorany, osvetlenej len veľkými dverami, vedúcimi do záhrady, stály a sedely rozškľabené a vyvrhnuté božstvá zhynutého sveta, ako skamenelé strašidlá; tieto pekelné výplody indiánskej mysle, ktoré vekom skamenely, účinkujú na Europana ešte väčšou hrôzou ako nepodarence prírody.

Sotva sme vstúpili popri indiánskom múzejnom sluhovi do veľkej prázdnej siene, mladá žena sa priblížila k soche hlavného boha, dáždnikom ukázala na opičiu lebku, ktorá sa uprene dívala pred seba prázdnymi očnými jamami a ktorá bola príšerná a nepríjemná ako korytnačia hlava v klbku hadov, a povedala: „Taký je svet, v ktorom mám žiť!”

Ako to len myslela? Nechápal som ju a nerozumel jej bezmocným pohľadom a gestám hlbokej bolesti, ktorými ukazovala na sošky bôžikov.

Z očú jej vypadly slzy. Zakrývala si ich šatôčkou. Obďaleč stál boh všetkých chorôb, ktorý vystieral dlane. Modla je malá, s obličajom úzkym a bezlícím ako múmia, okolo bokov má zásteru z hadej kože. Vytesaná je z bieleho kameňa; v dlaniach mal tento boh za starých čias rubíny, ktoré pozerajúcich hypnotizovaly svojím červeným leskom. Plavovláska zdala sa mi tiež taká bez líc, ako tento bôžik.

„Ste chorá?” pýtal som sa jej s účasťou.

„Neviem. Necítite, že celá zem tu páchne peklom? Všade je vulkanický zápach ohňa, ktorý vás prenasleduje ako skučiaci vietor z pohoreniska.

A tu si umienil môj muž ostať! Nemôžem ho od toho odradiť. Ani sa o to nepokúšam, lebo necíti odpor k tejto nepríjemnej krajine, ako ho cítim ja. Myslí len na svoju hvezdáreň.”

„Nekúpil vám nové husle?” pýtal som sa jej. ako sa pýtame rozžialeného decka.

„Nechcem tu hrať na husliach; husle sem nepatria, sem do tohto ovzdušia mátoh; chcem odísť! Prosím vás, navštívte môjho muža a prehovorte ho, aby odcestoval! Ochoriem tu na smrť. Cítim to. Táto krajina znamená moju smrť.” Plakala usedavo a dívala sa uprene na hadiu hlavu, veľkú sťa sud, vykresanú z kameňa, ktorá ležala pri vchode. Hadia hlava nemala očú, len obrovskú tlamu, z ktorej na každej strane trčaly tri jedovaté zuby, väčšie ako slonie kly. Miesto šupín mala obrovské perá. Kamenný kolos sa škľabil, ako by mal všade oči — odporné, výsmešné, neviditeľné hadie oči, ktoré striehly na všetky strany.

„Navštívim vášho manžela,” povedal som vážne. „No teraz už nesmiete plakať, veď si len pomyslite, že to

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Je to duša všetkej zhuby, ktorá zaviňuje dobro a zlo, duša smrti v ničom nerozdielna od duše života. Pochopí to len človek, ktorým otriasla obojaká priepasť - výška života i ukrutnosť zhuby.

SCHOLEFIELD, ALAN - JED

SCHOLEFIELD, ALAN

JED
(Venom)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Labyrint (84)
preklad Oľga Lajdová
prebal Vladislav Rostoka
1. vydanie
73-027-80

beletria, detektívky,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 287 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Keď manželka bohatého francúzskeho hoteliera Blancheta odcestuje za svojím mužom z Londýna do Viedne, netuší, že ich dom na Eaton Square sa v nasledujúcich hodinách stane dejiskom drámy, pri ktorej behá mráz po chrbte. Trojica zločincov už dávno plánuje únos jediného syna Blanchetovcov, desaťročného chorľavého Philipa: Sú presvedčení, že zaňho bez problémov dostanú výkupné. Sprvoti sa zdá, že celá akcia prebehne hladko podľa plánu, no zrazu sa všetko skomplikuje. Z debničky ujde had, ktorého si Philip kúpil do svojho domáceho zverinca, a od tej chvíle sa únoscom nič nedarí. Séria dramatických udalostí napokon vyústi do situácie, keď sa zločinci so svojimi rukojemníkmi ocitnú uväznení v dome obkolesenom políciou. Hlavný superintendent Bulloch je rozhodnutý za každú cenu zlomiť ich odpor. Do popredia sa však dostáva faktor, s ktorým ani jedna strana nerátala: Kdesi v dome sa skrýva had, ktorého omylom pokladali za neškodného hada domáceho, no v skutočnosti je to smrteľne nebezpečná čierna mamba ...

Románom Jed predstavujeme nášmu čitateľovi špecifický druh thrilleru, ktorý v posledných rokoch dosiahol vo svete značnú obľubu a ktorý by sa azda najpriliehavejšie dal označiť ako „zoologický“.

(Kľúčovú úlohu tu totiž zohrávajú zvieratá, či už je to veľký žralok-ľudožrút, psy infikované nebezpečnou nákazou, hady alebo zdivené potkany.) Autorovi sa v ňom

podarilo účinne skĺbiť napínavý dej s pozoruhodnými retrospektívnymi pohľadmi do minulosti hlavných postáv, ktorými dokresľuje ich charakter. Pôsobivé sú aj faktograficky ladené pasáže venované mambe a opisy afrických reálií.

Alan Scholefield žije vo Veľkej Británii, no narodil sa a vyrástol v Južnej Afrike. Je autorom celého radu románov, odohrávajúcich sa na „čiernom kontinente“, v ktorých sa osvedčil ako talentovaný rozprávač a zasvätený znalec africkej prírody a života v divočine. Jed bol jeho prvým pokusom o thriller a dnes, keď román vyšiel vo viacerých krajinách a pravdepodobne sa dočká aj filmovej verzie, môžeme konštatovať, že to bol pokus úspešný.

Po celý ten čas bola mamba vo vreci a vrece v prepravnej debne. Zostala vlastne v tej istej polohe — vo zvinutom klbku — odvtedy, ako ju chytili. Keby ju tak niekto videl, myslel by si, že už nežije alebo dokonáva. Spôsobila to zmena teploty. Juhofarické leto bolo horúce, a len čo ju preniesli do lietadla, chlad na ňu pôsobil omamujúco, takže po celý čas letu sa takmer ani nepohla. Londýnske letisko vo februári nie je tým najideálnejším miestom pre tropického plaza, a tak upadla do čiastočnej kómy až do chvíle, keď sa ocitla v relatívne teplom obchode pána Loewenthala. No až v dobre vykúrenom taxíku sa opäť začala preberať k životu. Potom sa ocitla v dome, kde bolo teplo, aké zažila, keď prišla na svet. Teraz, skrútená pod Philipovou posteľou, pociťovala chladné závany vzduchu prúdiace v zime nad dlážkou vo všetkých domoch, nech už sú termostaty nastavené akokoľvek vysoko. Studený vzduch z ulice vial ponad koberce i koberčeky až pod posteľ. Prenikol mambou, ale jej citlivé zmyslové orgány zaregistrovali v blízkosti aj prúd teplého vzduchu. Začala sa plaziť smerom k teplu. Prehrieval ju čoraz teplejší vzduch, až sa napokon dostala do silného prúdu tepla, ktoré sálalo do izby.

Teplý vzduch vyrábal ohrievač umiestnený dolu v pivnici a prúdil zložitým systémom ventilačných rúr po celom dome. O systém vykurovania zabudovaného v stenách s automatickou reguláciou vlhkosti bojovala Philipova matka a napokon si ho vymohla. Zaviedli ho špeciálne pre Philipove pľúca. V tento februárový londýnsky večer znamenal pre chladnokrvného plaza vrchol blaha. Mamba sa ťahala za prúdom vzduchu, až sa dostala na miesto, kde sálal zo steny. Keďže kúrenie zaviedli len nedávo a ešte stále ho skúšali, otvory v potrubí neboli zakryté. Jeden z nich bol vo Philipovej izbe za kreslom. Mamba na chvíľu znehybnela, vetrila, či je vzduch čistý. Zdalo sa, že jej nič nehrozí, aspoň nie z otvoru. Nebezpečné vibrácie doliehali do jej mozgu z vedľajšej izby. Potrubie jej ponúkalo teplo a bezpečie. Navyše mala rúra dobre známy objem a tvar: bola celkom ako chodba do mraveniska neďaleko Dannhausaru v Natale. Vplazila sa ta, zachytávajúc sa šupinami o drsný kov. Posúvala sa smerom hore, potom doprava, opatrne skúšajúc každý centimeter, až sa napokon odplazila z izby a zostala natiahnutá tam, kde na ňu prúdil teplý vzduch ako balzam.

Po chvíli sa plazila ďalej, až sa dostala na miesto, kde sa potrubie rozvetvovalo na rozličné strany a unášalo teplý vzduch do ostatných miestností. Ocitla sa na akejsi križovatke rúr, skadiaľ sa mohla dostať do ľubovoľnej časti domu. Ležala celkom pokojne, vychutnávajúc teplo, ako kedysi vychutnávala slnečné lúče na čistinke červenej zeme. Ale spať nespala — na to jej bolo okolie priveľmi neznáme. Čoskoro sa pohne ďalej.

— A kde môže byť? — pýtal sa do telefónu Alec Nash. — Nie, určite nie. Ešte nikdy mi sem nevolal. Povedal som mu, aby bol o pol siedmej doma. Mrzí ma to, ale nedá sa nič robiť. Budeš to musieť pánu Arkwrightovi dáko vysvetliť. Skúsila si U ruže a koruny? A... — pokúšal sa v duchu zrátať krčmy v okolí Fulham Road. V rozpätí päťdesiatich metrov narátal tri, a ako Jima pozná, inde byť nemôže. — ... a U straky? — spýtal sa napokon. — Nie? Tak tam sa zastavím najskôr. Cestou domov. Áno, teraz. Bol by som odišiel pred dvadsiatimi minútami, ale čosi sa prihodilo. Nie, nie. Nič zvláštne. O päť, najneskôr o desať minút. Nejako mu to už vysvetli. A ponúkni pánu Arkwrightovi čaj alebo gin. Zabav ho. Poteší sa, keď sa mu budeš venovať. — Odmlčal sa, a kým hovorila ona, vzal pero, pritiahol si blok a zapisoval: „Mlieko, zemiaky, chlieb, kávu .." Napísal to pod adresu Eaton Square 412 a adresu zakrúžkoval.

— V poriadku, — povedal napokon. — V South Ken je samoobsluha otvorená. Mám to po ceste. Si si istá, že máme doma gin? Aj tonik? Tak o pol hodiny sa uvidíme...

Zložil slúchadlo a neprítomne sa zahľadel na zoznam pred sebou. Jim mu svätosväte sľúbil, že bude večer do-

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Idem," odvetil Rich a vyrazil do rušných londýnskych ulíc a do dlhého, predlhého dňa, ktorý mali pred sebou.

GORDONOVÁ, BARBARA - STRETNUTIE POD HODINAMI

GORDON, BARBARA

STRETNUTIE POD HODINAMI
(Spotkanie pod zegarem)

Smena, Bratislava, 1982
edícia Labyrint (95)
preklad Jozefa Heroldová
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
73-046-82

beletria, román, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 303 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prasknutá väzba na predsádke

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Poľská autorka Barbara Gordonová nie je slovenským čitateľom celkom neznáma. Roku 1965 vyšiel vo vydavateľstve Mladé letá jej detektívny román Adresát neznámy. Dielo, ktoré predkladáme nášmu čitateľovi teraz, je zaľudnené celým radom pozoruhodných postáv a postavičiek, obývajúcich malé mestečko v Poľsku. Pred naším zrakom defilujú mladí ľudia aj príslušníci staršej generácie, odvíjajú sa ich životné osudy. Autorka s nadhľadom pobavene komentuje ich správanie po udalosti, ktorá rozvíri hladinu pokojného života v Žurawiciach. Ktosi prepadne za bieleho dňa pôvabnú Kalinu Lekowskú, pokladníčku sporiteľského družstva, a zoberie jej tašku s väčšou sumou peňazí. Ako sa ukáže, v mestečku je viacero ľudí, ktorým by dvestodvadsaťtisíc zlotých v hotovosti pomohlo z ťažkostí. Dielo Stretnutie pod hodinami nie je len zaujímavou a vtipne napísanou detektívkou, ale upúta aj svojím humánnym podtónom: z románu priam vyžaruje autorkino pochopenie pre drobné i väčšie starosti a problémy jej blížnych.

Ale aj tak pán kapitán sám vidí, že nejednému Žurawičanovi by sa peniaze zišli. Otázka znie: kto by mal dosť odvahy zorganizovať takýto prepad? To je iná vec.

— Videli ste, slečna, celý priebeh prepadnutia. Čo myslíte, kto okrem Anastazyho Jašmina sa zdržiaval tak blízko banditu, aby mohol podať podrobný opis osoby? Ide o to, že sem príde akademický maliar z Varšavy. Urobí na základe čiastkových údajov náčrt. Možno nám to pomôže.

Ako rutinovaný hráč zachováva si Andza najsilnejšiu kartu, tromfové eso na koniec:

— Ale prosím vás, pán kapitán, ja som ho videla, — a to ja bolo vyslovené s dôrazom, tónom, čo nepripúšťa nijaký odpor. — Dokonca dosť dobre. Keď sa sklonil nad Kalinou a bral jej tú tašku, golier plášťa sa odchýlil a zbadala som mu časť tváre. Zdal sa mi známy. Ale nemôžem len tak jednoducho vysloviť: je to ten či henten. Kto by vzal na seba takú zodpovednosť, pán kapitán? Keď však príde ten maliar, ochotne mu rozpoviem podrobnosti, všetko, čo som videla. A iní svedkovia... Neviem, či vám ktorýsi z nich bude osožný, prirodzene, okrem pána Jašmina. Boli ďaleko.

Chmura sa zdvihol zo stoličky a poďakoval sa horlivej Andzi. Je priam zasypaný hojnosťou informácií a ohúrený prúdom výrečnosti. Bystrá dievčina. Duchaprítomná. Chladnokrvne strážila zverené pracovisko, keď sa na ulici odohrávali dramatické scény, keď padali výstrely. Iné omdlievali, ona rýchlo zamkla dvere kaviarne na kľúč, lebo bandita by mohol vyrabovať aj ich. Ani teraz neváha, rozpráva úprimne a otvorene, ukazuje orgánom pátrania a spravodlivosti najspoľahlivejšiu cestu k pravde. Prevyšuje Anastazyho Jašmina, ktorý istotne už zabarikádoval všetky dvere aj okná, v obave pred pomstou zločincov.

Kým Chmura stihol dôjsť ku dverám kaviarničky, podišla k nemu jedna z dievčin, čo tak náruživo lúštili krížovky.

— Prepáčte, pane, — ozvala sa smelo. — Neviete, ako sa volá voňavé portugalské víno, predposledné písmeno t? Spolu šesť písmen.

Chmura sa rozosmial. Vyzerá azda na znalca značkových vín a návštevníka lokálov, kde sú na ozdobných nápojových lístkoch vytlačené čudesné názvy? Žiaľ, nemôže poslúžiť milej hrdzavej dievčine touto informáciou. Ona však, vonkoncom neznechutená drobným neúspechom, neodchádza.

— Volám sa Zuzana. Som dcéra desiatnika Niedziólku. Otec mi kázal, aby som si spomenula, kto má v Žurawiciach zrkadlové slnečné okuliare.

— Nuž a ako? — zaujíma sa Chmura prívetivo. — Spomenuli ste si, slečna Zuzana?

Ľahké pokrčenie pliec so slovami:

— Až tak veľmi som sa zasa namáhať nemusela. Také veci jednoducho viem. Zo starších ľudí ich majú iba dve babky: Miziolová, manželka nášho veterinára, a žena doktora Zawadzkého. Jedna si ich doviezla z Varšavy, druhá zo zájazdu z Viedne. Ale to nie sú tie, otec mi ukázal okuliare, čo našli v lese.

— Ako viete, že to nie sú tie?

— Okuliare pani Miziolovej majú perleťovú inkrustáciu a Zawadská má na okuliaroch strieborný rám. Medzi nami mladými majú podobné okuliare niekoľkí. V lete sa často schádzame v prístavisku pri Žurawke, je to tunajšia pláž. Videla som, že také okuliare má päť ľudí: pokladníčka z obchodu s textíliami Irka Kozlowská, potom Zosia Podstolská, dcéra hodinára z námestia Slobody, Jacek Dabrowa a... ja. A piate... piate som videla u Walka Jarzmika. Ešte sa pochválil, že ich dostal do daru od Gene Cagovej.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Chovajú ich totiž zvyčajne obyčajní, dobrí a poriadni ľudia, medzi ktorými sú jašminovia výnimkou.

RYBAKOV, ANATOLIJ - ZÁHADA JAPONSKÉ SPONY

RYBAKOV, ANATOLIJ

ZÁHADA JAPONSKÉ SPONY
(Priklučenija Kroša - Kanikuly Kroša)

Lidové nakladatelství, Praha, 1970
edícia "M" knihy (9)
preklad Josef Sedlák
ilustrácie Miroslav Klomínek
obálka Miroslav Klomínek, Leo Novotný
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, detektívky,
144 s., čeština
hmotnosť: 256 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Sběratelská vášeň, peněžní machinace, lest a podvod, opar orientálního tajemství kolem japonských uměleckých miniatur — to jsou základní obsahové prvky, kolem kterých se rozvíjí napínavý, napůl detektivní příběh školáka Bobka. Bobek musí prokázat mnoho důvtipu, aby odhalil všechna tajemství kolem záhadného sběratele starožitností, i pevného charakteru, aby pomohl kamarádovi osvětlit tragický osud jeho otce a najít citlivý vztah k otčímovi. Kdo si vzpomíná na knižní i rozhlasovou podobu autorovy „Zamotané historie“, najde v tomto dějově zcela volně navazujícím svazku znovu svého oblíbeného hrdinu Bobka a prožije s ním novou dávku napětí, morálních konfliktů, ale i mladé klukovské psiny.

V první chvíli jsem měl tisíc dvě stě chutí jít k Véenovi a necuke s bambusem mu vrátit. Ale kdybych mu ji vrátil, odřízl bych si cestu ke Krasnuchinovi, jedinému člověku, který mi může objasnit celou tu záhadnou historii.

Proč Kosťa při zmínce o Mavrodakim tak zbledl? A proč mi zakázal to jméno vyslovovat? Odkud má figurku chlapce s knihou — nejlepší necuke z Mavrodakiho sbírky? Proč to před Véenem tají?

To si musím promyslet. Zítra uvidím. Stejně už bude večer a musím ještě pozvat Zoju do kina.

Zašel jsem do „Úderníka“ a koupil lístky. Lístky mají vždycky na děvčata magický účinek, už jsem si toho kolikrát všiml. Když člověk nemá lístky — nikdy se předem neví, jestli se vůbec seženou, na které představení, na jaký film a do které řady — všechno je pak takové neurčité, pochybné a problematické. Ale když máš lístky v ruce, to je jiná, všechno je pak jasné, určité a jisté.

A opravdu, když Zoja lístky uviděla, řekla:

„Čekej na mne u východu.“

„Jsou na půl osmou,“ připomněl jsem jí.

„Času dost.“

Procházel jsem se před obchodem a neklidně jsem se rozhlížel kolem. Každou chvilku se někde za rohem mohl vyvrbit Smakov nebo ten dlouhán, co o něm říkala, že je to její bratr.

Potom se začaly prodavačky jedna za druhou trousit z obchodu a nakonec se objevila Zoja. Měl jsem na svých hodinkách čtvrt na osm a tři minuty. Kdybychom běželi na metro a potom od metra rovnou ke kinu, určitě přijdeme pozdě. Naštěstí zastavil u obchodu taxík. Skočili jsme do něho. Vběhli jsme do sálu, právě když zhasli světlo.

Dávali film o služebním psovi. O tom, jak se učí chytat zločince. Proti tomu nemám žádné námitky, jenže pes se dá poštvat i na slušného člověka. Všechno záleží na psovodovi, když psovi poručí, aby vám prokousl hrdlo, pes to taky bez dlouhých cavyků udělá. Vlastně je to nebezpečné zvíře. Čechovovská Kaštanka, Mumu nebo Bílý tesák, to je něco jiného. To byli opravdoví kamarádi člověka.

A taky se mi nelíbily banální situace, jako když v přítomnosti představeného je pes celý nervózní a jiné podobné analogie mezi psem a člověkem. Jako by se z psího života mohlo brát poučení pro lidi.

Ale Zoja byla celá vedle, smála se a mé argumenty vůbec nechápala.

„Prosím tě! Takový hezký pejsek! Že si pořád vymýšlíš!“

Ale to bylo až po představení. V kině jsem myslel jen na to, jak bych vzal Zoju za ruku. Zoja se ustavičně dívala na plátno, viděl jsem její něžný profil a prstýnky na čele. Báječné děvče! Cítil jsem její rameno blízko vedle svého, ale vzít ji za ruku jsem se neodvážil. Kdyby byla měla dlaň položenou na opěradle, dokázal bych to jako nic. Jenže tam zrovna ležel její loket.

Ale vtom naštěstí běžel právě na plátně hrozně dramatický okamžik, jak zločinec střílí po psovi. ,Vždyť ho zabije!´ zašeptala Zoja ustrašeně a sama mě chytila za ruku. To se ví, že jsem ji pak už nepustil až do konce. Však to taky byla jediná kloudná epizoda v celém filmu, jenže jako naschvál až těsně před koncem.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Na shledanou!