ŽRIEDLO

ŽRIEDLO

Tatran, Bratislava, 1973
edícia Čítanie študujúcej mládeže
zostavil Imrich Vaško
prebal Jan Meisner
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
61-350-73

antológia, poézia
264 s., 24 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 256 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

predané

*zlaci*

Výber z medzivojnovej poézie slovenských básnikov, ktorý vychádza pod názvom Žriedlo, je v priamej súvislosti s antológiou Záchvevy.

Obe knihy sú natoľko príbuzné, nakoľko existujú styčné body pre básnické generácie dvadsiatych a tridsiatych rokov. Podobne ako v rokoch dvadsiatych ešte aj o niekoľko generácií neskôr zostáva stredom, v ktorom sa pretínajú jednotlivé poetické úsilia, ťažiskom osobných a nadosobných perspektív, ústredným nervom názorovej a pocitovej jednoty — zemitosť. Do nej sa prenášajú a v nej sa zrkadlí obraz sveta, revolúcia poézie, ale aj básnikove túžby a sny, dojmy z okolitého prostredia, volanie po láske, po životnom optimizme.

Literárny kritik Jozef Felix v tom čase o poslaní básnika a poézie hovorí: ... sme za aktívnu poéziu z hľadiska súčasnej spoločnosti, ale každá dobrá poézia, poézia, ktorá plní najvlastnejšiu úlohu, čiže prináša určité videnie a poznanie človeka, určité svoje posolstvo človekovi, ktoré vyplynulo z najhlbšej osobnej skúsenosti básnikovej, určitú krásu a mravný postoj, už tým samým činom je výsostne aktívna z hľadiska spoločenského sme presvedčení, že najhlbšie vidiacim, najhlbšie cítiacim a aj najhlbšie mysliacim tvorom na svete ostáva jednako len on. Dokumentuje to celá svetová poézia a aj niekoľko básnických zjavov našich. Ktosi povedal, že veľké umenie odhaľuje samým sebou podstatu ľudskosti a ľudstva.

Isteže je nevyhnutné, aby básnik vychádzal z tejto doby, aby poézia bola ustavičným aktom prítomnostným, ved netreba opakovať, že k nadčasovým hodnotám možno dospieť len cez čas.

... Nemyslím, že by bolo kladnejšej úlohy a kladnejšej funkcie v súčasnej spoločnosti, ako je práve táto. Takáto poézia sama osebe predstavuje v spoločnosti „silu obrodnú" ...

V našej antológii sme pripravili prierez tvorbou básnikov: Kostru, Plávku, Bezeka, Horova, Fr. Kráľa, Hečku; výberom sme chceli zachytiť vývinovú krivku ich poézie, spoločenskú angažovanosť a zároveň konfrontovať rozdielnosť básnických poetík v rámci jednej generácie.

HANDZOVÁ, VIERA - KAMARÁTI DO ZLÉHO POČASIA

HANDZOVÁ, VIERA

KAMARÁTI DO ZLÉHO POČASIA

Smena, Bratislava, 1978
edícia Eva (56)
ilustrácie Ján Zelenák
prebal Ján Zelenák, Jozef Gális
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
73-025-78

beletria, román
150 s., slovenčina
hmotnosť: 235 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 € DAROVANÉ

*zlaci*

Význačná slovenská spisovateľka Viera Handzová je väčšou časťou svojho diela zafixovaná ako autorka tematiky ženy a ženstva, čo v jej chápani znamená plnohodnotné dielo, nie propagačné feministické rozprávanie. Aj jej posledný román Kamaráti do zlého počasia sa pokúša nastoliť túto tematiku vo vyhranenej, presvedčivej podobe, svojrázne, so znalosťou témy i so znalosťou života a slovesnej kultúry. Autorka v ňom sleduje osudy dvadsiatich piatich žien, abiturientiek z roku 1950, v jednom dni, v čase, keď sa blíži dvadsiate piate výročie ich maturity. Tento vonkajší rámec umožňuje zaujímavým spôsobom previesť na spoločného menovateľa jednotlivé ľudské príbehy a sceliť ich v jednoliatu skladbu. Tento rámec však nie je pre príbehy podstatný. Rozvíjajú sa tu príbehy, ktoré vo veľkej väčšine odhaľujú problematiku skôr neútešného alebo Sklamaného života žien, zriedkavo rovinu života naplneného alebo šťastného pochopením údelu i jeho výsledku. No v celkovom vyznení ide o príťažlivý pohľad na našu Skutočnosť a vyúsťuje aj v optimistické generačné poznanie — bez povier a ilúzií.

Veľmi príjemný a rozumný, on vlastne aj prišiel na to, že by sme si ťa mohli požičať od vás ako tlmočníčku: buď k nemu, prosím ťa, čo najprívetivejšia!

- Isteže, drahý, - povedala prehnane milo. - Je zrejme naozaj rozumný: nielenže prišiel na geniálny nápad ako pozvaním všetkých možných zahraničných obchodných partnerov a množstva domácich tlmočníkov odčerpať nadbytočné finančné rezervy, aby vám na budúci rok náhodou neznížili plánovaný rozpočet - ale skutočne spája toto svoje užitočné poslanie aj s ďalším: hravo a bez problémov ti pomohol dostať sa z toho trapasu, čo si si s istou dámou zo sekretariátu súdruha riaditeľa zapríčinil práveže ty sám, a robí naďalej, čo môže, aby sa tvoj rodinný život skonsolidoval, ba dokonca bol vzorom... Prečo mu na tebe až natoľko záleží?

- Zora! - prosebne ju prerušil. - Povedali sme si predsa, že je všetko za nami a viac o tom nebudeme...

- Povedali-povedali! - skočila mu do reči predošlým ironickým tónom. - Povedali sme si všeličo, napríklad aj to, že nebudeš tak hlúpo a zbytočne žiarliť, že Helu prestaneš konečne považovať za naivné dieťa, ktoré nič nevidí a nepočuje a ktoré si v najhoršom prípade možno získať stokorunáčkou, a hneď nato sa jej vyhrážať zauchami alebo trápnymi zákazmi návštevy divadla. A Hela je pritom už vlastne dospelou ženou, ktorá...

- Čože?! - nadvihol sa. - Ty si myslíš... ty vari tušíš alebo vieš, že by Hela už nebola poctivá? - vytreštil oči. - Ty si mi zatajila takú dôležitú...

- Netáraj! - stiahla ho za rukáv. - Keby som si tým bola naozaj istá, celkom určite by som ti predsa také niečo nezatajila. Na rozdiel od teba totiž...

- A čo ten tvoj oficier pred pol rokom? Ako ti ten Alojz ustavične vyvolával, ako si mu len šepkala do telefónu, chichúňala sa celkom ani puberťáčka, dohovárala si s ním tajomné stretnutia...

Rozosmiala sa.

- Tak ťa to predsa len aspoň trochu škrelo! Nuž aby si teda vedel: oficier neexistoval a všetko som si vymyslela!

- Vtedy na jar bol u nás na návšteve len duch v uniforme, čo? - ozval sa tiež takým ironicky milým hlasom.

- Vtedy na jar bol u nás kolega, čo ma nezastihol v robote: bol práve na vojenskom cvičení, a keďže nevedel, či jeho manželka medzitým už nebude v pôrodnici, nechal mi splnomocnenie na vyúčtovanie platu. Keby sa ti čo len raz uráčilo zaujímať sa o moje zamestnanie aj v prípadoch, ak odo mňa nepotrebuješ tlmočnícke a podobné služby, keby si čo len raz prišiel aj na moje pracovisko, mal by si možnosť uvidieť práve toho kolegu dávno v civile za susedným písacím stolom a s veľkou fotografiou manželky a dvoch detí pod sklom...

- Ešteže aspoň dajaký podobný duch ustavične vytelefonúval! - nedal sa.

- Vidíš, vidíš! - prikývla zhovievavo. - Taký náhodný hosť a manželov uprený, podozrievavo-prekvapený pohľad na neho privedú človeka niekedy na všelijaké nápady, prípadne spomienky... Zíde mu napríklad na um, ako si voľakedy v škole vystreli! s niekoľkými spolužiačkami z jednej ďalšej, takej - prepáč -občas tiež akoby trochu ťuknutej, čo s nami napokon ani nematurovala, no silou-mocou sa chcela vydávať, ibaže nemala za koho... Raz ktorási našla voľakde fotografiu: bol na nej celkom obstojný fešák v uniforme, sladkasto vykolorovaný do zelena i na ružovo a na rube stálo atramentovou ceruzou napísané: „Tvoj milý Alojz!“... Len čo tá vtedajšia spolužiačka zbadala vojaka -a ešte v takých farbách! - okamžite bola do neho celá preč a my sme zas okamžite vymysleli, že ju ten Alojz uvidel na školskom dvore pri telocviku, že sa mu na prvý pohľad ohromne zapáčila -ona bola okrem iného aj strašne tučné a nemotorné hebedo - že jej tú fotografiu vlastne po nás posiela, ba dokonca sme v jeho mene nosili odkazy a písali listy, nech príde vtedy a vtedy tam a tam a nesmierne sme sa na tom až do prázdnin bavili; napriek „vojakovmu" naliehaniu, aby sa len dobre učila, Mariša totiž predsa len prepadla, rodičia ju dali do školy voľakam inde a tak mi ten „milý Alojz“ prišiel na um po rokoch, keď potom zasa Helin spolužiak Lojzko nechával pre ňu odkaz, aby kamsi priniesla voľajaké zošity... Správal si sa vtedy ku mne horšie než k najposlednejšej slúžke, spomenula som si. že kedysi vlastne slúžky s vojakmi vždy voľajako pasovali dokopy, Hela vtedy už dávno vedela, čo stváraš a čudovala sa mi, že som ťa hneď neokašlala, no ja som predsa len verila, že ti záleží práve na dcére... Dohodli sme sa, že sa ťa spoločne pokúsime priviesť k rozumu, nuž a jedným z tých pokusov bolo aj to vytelefonúva-

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Všetky sa zadívali tým smerom a hoci to nahlas nepovedala ani jedna z nich, každá zrazu zatúžila po prudkom lejaku, v ktorom si treba vyjsť bez dáždnika, zobuť si topánky a kráčať spoločne po teplej zemi naboso.

BALZAC, HONORÉ DE - MODESTA MIGNONOVÁ / DŮM U PÁLKUJÍCÍ KOČKY / VENKOVSKÝ PLES / GOBSECK

BALZAC, HONORÉ DE

MODESTA MIGNONOVÁ / DŮM U PÁLKUJÍCÍ KOČKY / VENKOVSKÝ PLES / GOBSECK
(Modeste Mignon / La maison du chat qui pelote / Le Bal de Seaux / Gobseck)

Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha, 1958
edícia Knihovna klasiků
Spisy Honoré de Balzaca (10)
preklad Miloslav Jirda, Věra Smetanová, Jiří Pechar, Jaromír Fiala
predhovor J. O. Fischer
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, román
440 s., čeština
hmotnosť: 579 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal zošúchaný

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Desátý svazek spisů Honoré de Balzaca obsahuje román „Modesta Mignonová“ a tři povídky „Dům u pálkující kočky“, „Venkovský ples“ a „Gobseck“. Všechny jsou zařazeny ve „Scénách ze života soukromého“. Povídky vznikly na přelomu let 1820—1830 a patří mezi nejranější Balzacova díla, pojatá do Lidské komedie.

Modesta Mignonová, z r. 1844, se poněkud liší svým sujetem od ostatních děl. Zůstává ale opět typickým pro autora, i když nejde ani o honbu za penězi, za šlechtickými tituly, nejde o dravý proud života, který strhuje nemilosrdně své oběti, ale o lyricko-psychologický příběh dívky a její lásky, která nekončí tragicky. Jak v této společnosti obchodníků se životem uchovat lásku čistou a neznamenanou penězi, je hlavní otázka, stejně romantická jako bude i její odpověď.

„Dům u pálkující kočky“ představuje ztělesněné měšťanství, které způsobuje tragedii hrdinky, protože se jí nepodaří „oprostit se od jeho pečeti. Augustina se nedokáže přizpůsobit šlechtické ani intelektuální společnosti svého muže-malíře, ztrácí jeho lásku a porozumění a umírá, pozbývajíc jediný smysl svého života. „Venkovský ples“ ozáří svou přítomností hrdinka jiného typu. Zhýčkaná a sebevědomá obětuje svou velkou lásku za cenu vysokého titulu, který musí předcházet jménu budoucího muže. Poslední povídka „Gobseck“ dala světu klasický příklad vášně pro bohatství, jež stravuje jakýkoli lidský cit, přirozenost a stává se magickým okem každého životního gesta.

Když se paní Dumayová vrátila, bylo neštěstí rodiny Mignonovy dovršeno; o Karolíninu nepřítomnost ani o návrat pokladníkovy ženy se už nikdo nezajímal.

Počátkem roku 1827 byly noviny plné zpráv o procesu s Jiřím d‘Estourny; byl odsouzen kárným soudem pro stále se opakující podvodnou hru. Tento mladý korsár se ztratil, nestaraje se již o slečnu Mignonovou, když havreskou likvidací přišla o všechen lesk. Karolina se zakrátko dověděla i o tom, že byla hanebně opuštěna, i o krachu otcovského domu. Vrátila se stižena strašnou a smrtelnou nemocí a za několik dní v Salaši vydechla naposled. Smrt jí alespoň zachránila jméno. Téměř všeobecně se pak věřilo v nemoc, jak se jí dovolával pan Mignon, když mu dcera utekla, a v lékařský předpis; ten, tvrdilo se, posílal slečnu Karolinu do Nizzy.

Matka do posledního okamžiku doufala, že dceru zachrání! Bettina byla její miláček, jako Modesta byla miláček Karlův. V tomto dvojím výběru bylo něco dojemného. Bettina byla celý otec, kdežto Modesta jako by vypadla z oka matce. Pro každého z obou manželů bylo jedno dítě prodloužením jejich lásky. Karolina, dítě Provence, měla po otci i krásnou, jako havraní křídlo černou kštici, která budí u žen z Jihu takový obdiv, i hnědé, jako hvězda skvoucí a mandlově vykrojené oko, i olivovou pleť i nazlátlou kůži hebkého ovoce, prohnutou nohu a španělské boky, že baskina praskala. A tak byli otec i matka pyšni na půvabný protiklad obou sester.

„Čert a anděl!“ říkalo se žertem; ale bylo to proroctví.

Ubohá Němka proplakala celý měsíc, uzavřena ve svém pokoji, nechtějíc nikoho vpustit a nikoho vidět; vyšla z něho s nemocnýma očima. Než ztratila zrak, šla se přes varování všech svých přátel podívat na Karolinin hrob. Tento poslední obraz utkvěl barevně v jejích temnotách, jako červené spektrum naposled viděného předmětu září před námi ještě potom, když jsme v prudkém světle zavřeli oči.

Toto dvojí hrozné neštěstí, když se Modesta stala jedinou dcerou, aniž otec to věděl, učinilo Dumaye ne oddanějším, ale starostlivějším než v minulosti. Paní Dumayová, zblázněná do Modesty, jako bývají do cizích dětí všechny bezdětné ženy, zahrnula ji tímto mateřstvím z druhé ruky, zachovávajíc přitom příkazy svého manžela; ten ženským přátelstvím nedůvěřoval. Instrukce byly jasné.

„Jestliže kdy muž jakéhokoli věku a jakéhokoli postavení,“ řekl Dumay, „promluví s Modestou, zašilhá po ní, zamilovaně na ni pohlédne, zemře; proženu mu hlavu kulkou a půjdu se dát k disposici královskému prokurátoru: má smrt ji snad zachrání! Nechceš-li, abych přišel o hlavu, stůj u ní místo mne, když jsem z domu.“

Už tři léta prohlížel Dumay každý večer své zbraně. Zdálo se, že do své přísahy z poloviny zahrnul také oba pyrenejské psy, velmi inteligentní zvířata; jeden ležel uvnitř, druhý měl stanoviště v malé boudě, odkud nevycházel a kde neštěkal; ale chvíle, kdy by tito dva psi na někoho vycenili své tesáky, byla by strašlivá.

Ted už si můžete představit, jaký život vedly na Salaši matka s dcerou. Pán a paní Latournellovi, často provázeni Gobenheimem, přicházeli téměř každý večer na návštěvu k svým přátelům a hráli whist. Rozhovory se točily kolem havreských věcí a kolem drobných událostí provinčního života. Loučili se mezi devátou a desátou hodinou. Modesta ukládala matku na lože, pomodlily se spolu, zopakovaly si své naděje, pohovořily o milovaném muži na cestách. Dívka pak políbila matku na dobrou noc a v deset hodin se vracela do svého pokoje. Nazítří pak Modesta pomáhala matce vstávat, se stejnou péčí, se stejnými hovory. K Modestině chvále budiž řečeno, že ode dne, kdy hrozná choroba připravila matku o jeden smysl, dělala jí komornou, se stejnou pečlivostí a po celý den, necítíc únavu a nestěžujíc si na jednotvárnost. Byla ve své neochabující oddanosti vznešená a přívětivá, jako dívky nebývají; svědkové této něžnosti ji také po zásluze oceňovali. Proto byla Modesta v očích rodiny Latournellovy i pána a paní Dumayových tou perlou duševní síly, jak ji znáte. Mezi obědem a večeří chodily za slunného počasí paní Mignonová s paní Dumayovou na malou procházku až k mořskému břehu; Modesta je doprovázela, protože nešťastná slepá potřebovala pomoci dvou paží.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Ale pouze na její rauty," odtušila vikomtesa.

KOŽNAR, ZBYNĚK - ŠESTNÁSŤ GORDICKÝCH UZLOV

KOŽNAR, ZBYNĚK
KOŽNAROVÁ, MARIE

ŠESTNÁSŤ GORDICKÝCH UZLOV
16 prípadov vrchného kriminálneho inšpektora Miloslava Nečáska

Videopress MON, Bratislava, 1985
preklad Veronika Redererová
obálka Igor Rehánek
2. rozšírené vydanie (v slovenčine 1.), 30.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, detektívky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 211 g

mäkká väzba
stav: zachovalá

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Päť zmarených životov

Vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia by vedeli povedať nesčíselné množstvo príkladov na to, že aj ten najnestálejší tvor je iba obyčajný chudák, ak sa porovnáva s pamäťou. Väčšia či menšia zradnosť ľudskej pamäti samozrejme závisí od mnohých faktorov: od povahy, aj od momentálnej nálady, čo kto chce o sebe prezradiť alebo si pripustí, od toho, aký dlhý čas uplynul od predmetnej udalosti a tak ďalej.

Vyšetrovaní mávajú často „zlú pamäť“. Ich výhovorky a kľučkovanie je bežné a vari aj prirodzené; páchateľ aj podozrivý sa chytá klamstva a výmyslov ako topiaci sa slamky. Lenže prečo konštantné fakty vykresľujú aj nestíhateľní svedkovia často úplne rozdielne? Okrem už spomenutých faktorov je dôležité, čo si svedok subjektívne predstavuje a čo mieni zverejniť. Nechajme bokom velikášske vystúpenia pánov Dôležitých a vševediacich veštkýň. Kriminalisti majú najviac lopoty so svedkami, ktorí z neznámych a netušených dôvodov nepovedia pravdu ani o bezvýznamnostiach; zavedú vás tak ako rozprávkové bludičky niekam, odkiaľ je preťažký návrat na jedinú správnu cestu.

Nástupnou stanicou do nešťastia - aj zločinu - býva zvyčajne zanedbanie najbežnejších povinností, váhavosť a nevšímavé lajdáctvo. Páchateľ samozrejme zapiera, ale ani ľudom v jeho blízkosti sa často nechce priznať nič, čo by ich postavilo do horšieho svetla. Nie je možné, aby sa dal zostaviť recept na rozpoznanie kulminačného bodu, za ktorým už nejde len o ľahkomyseľnosť, kde už musia ísť všetky ohľady bokom a nastupuje reč paragrafov. Keby ste neumyli riad vašej domácej panej, nič zvláštne sa nestane. Lenže ak sa zabudnú na železničnom priecestí spustiť závory, môže toto pozabudnutie skončiť zdemolovaním autobusu, ktorý vezie mládež na chmeľovú brigádu.

V prípade niekoľkonásobnej vraždy a ďalších smrtí z nedbalosti, ktorý budete sledovať, bolo červených svetiel medzi ľahkomyseľnosťou a zákonníkom viac, avšak ani jeden z nich nebol v pravú chvíľu dostatočným majákom pre výstrahu.

Pondelok býva na Bezpečnosti smutnejší, ako dva piatky spolu. Keď má človek voľno - teda cez víkend - môže podniknúť a vykonať hocičo, na čo by v pracovný deň nemal čas ani náladu.

Ani 28. august 1950 nebol výnimkou. Na štvorke v Bartolomejskej spísali hneď ráno protokol s referentkou osobného oddelenia Detskej fakultnej nemocnice v Prahe II, ktorá prišla ohlásiť, že od soboty je nezvestná zdravotná sestra Emília Ricová. Úradník, ktorý robil záznam, sa povypytoval na všetky okolnosti a poslal na Slovensko ďalekopis, či stratená dievčina neodišla k svojim príbuzným. Už predpoludním prišli negatívne odpovede, a preto postúpil vec náčelníkovi príslušného odboru a ten si zavolal vrchného inšpektora Nečáska.

„Pozri sa, Milo, ja faustovskému zmiznutiu mladých panien neverím, nech by hneď pracovali a bývali oproti Faustovmu domu. Ale keďže táto sestrička údajne naozaj zmizla, zabehni sa tam pozrieť, či v tom predsa nie je nejaké čertovo kopýtko.“

Emília Ricová nemala ešte dvadsaťštyri a tak Nečásek zo začiatku nechápal, prečo prvé tri zdravotníčky, s ktorými hovoril, konštatovali jednohlasne: „...a bola stále slobodná.“ Ale všetky dievčatá aj staršie ženy sa zhodovali v tom, že Ema je dievča ako lusk a že si zo žiadnej miestnej konkurencie v súťaži krásy nemusela robiť ťažkú hlavu. Bola však priveľmi dôverčivá. Nuž a keď dievča nie je tunajšie a navyše tak zďaleka... Na náhlu cestu sa nepripravovala a samovražedné úmysly pred nikým neprejavila. Horko-ťažko asi siedma svedkyňa okľukou naznačila, že Emka pravdepodobne čaká dieťa, ale že ženích sa zatiaľ nevyjadril. Tak preto tie prvé tri nepriame náznaky o jej stave.

Za prítomnosti úradníčok z nemocničnej kancelárie urobil vrchný inšpektor prehliadku izbičky, v ktorej nezvestná bývala spolu s ošetrovateľkou Karlou Jínovou. Z fotografií bolo vidieť, že kolegyne nepreháňali, keď hodnotili Emkinu fasádu. Medzi snímkami nebol na počudovanie nijaký mužský portrét - s výnimkou príbuzných. V odloženej korešpondencii zostala iba rodinná pošta a jediný cudzí rukopis. Nejaký Jožo v lakonickom a v rýchlosti napísanom liste naznačuje, že sa necíti byť otcom očakávaného dieťaťa. Fotografia Emílie Ricovej a Jožov list aj s obálkou sa premiestnili do služobného zápisníka. Jožo mal byť podľa odhadu sestričky Márovej ten, ktorý sa neponáhľal do ženenia, pretože je na vojne.

Z kancelárie obtelefonoval Nečásek všetky pražské nemocnice, či tam náhodou neošetrujú zranenú alebo náhlou nevoľnosťou postihnutú zdravotnú sestru Ricovú a až potom rozposlal obežník o pátraní po nezvestnej osobe. Veď prečo myslieť hneď na to najhoršie.

Viac z ľudského ako zo služobného záujmu začal premýšľať nad Jožovým listom. Prečo si ho Ricová schovala? Asi chcela mať v ruke písomný doklad na prípadný spor o otcovstve.

Stačí to ako motív na jej zmiznutie? Možno. Kde ale v Prahe nájsť vojačika Jožinka? Z pečiatky na obálke možno vylúštiť len poštový úrad PRAHA XIX., avšak dátum nie.

Každý začiatok sme vždy mali ťažký, povedalo si nerozlučné duo Nečásek - Zahrádka a vydalo sa na okružnú cestu po všetkých dejvických kasárňach. Nech láskavo nastúpia všetci vojaci Jozefovia, ktorí mali v sobotu večer vychádzku - žiadali. Rozprávali sa s predvedenými, vypytovali sa, či niektorý z nich neudržuje známosť s krásavicou Ricovou.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Galerka sa opäť preriedila.

BODENEK, JÁN - IVKOVA BIELA MAŤ

BODENEK, JÁN

IVKOVA BIELA MAŤ

Mladé letá, Bratislava, 1968
5. vydanie (v Mladých letách 3.), 12.000 výtlačkov
66-163-68

beletria, román,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 313 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie

1,50 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Ivko sa zahľadel na jej biele ruky, na bielu priezračnú tvár ... chcelo sa mu povedať, že to nie je jeho mať, keď mu nepreukazuje lásku ako učiteľka svojmu Ďurkovi. 

Aká to mať, aká čudná mať Kto je ona? Aká je? Nikdy im ani slovom ani posunkom nevyjaví svoje city, nepomazne sa s nimi, nezavolá ich peknými menami — ničím, ničím neprezradí, že ich má rada ...

Je to chlapec, ktorému sa často srdce rozbúchalo od znepokojenia nad biednym osudom, pred ktorým sa jeho detský sluch, zrak i srdce ustavične snažili uzavrieť. Dlho mu trvá, kým spozná, ako chudoba učí potichu mať rád, kým nazrie do hĺbky srdca gniaveného biedou, pod zdanlivo neláskavý povrch, kým si uvedomí, že len jedna osoba je na zemi, ktorá nikdy nespraví ľuďom žiaľ z ľahkomyseľnosti alebo nenávisti: mať. Kým ju prestane vidieť cudzo.

V hľadaní lásky nachádza Ivko pravdu o údele chudoby — keď i vrchy i doliny, i voda i vzduch sa mu pozdajú vážnymi robotníkmi v zápase človeka s prírodou, prácou a s ostatnými ľuďmi, v zápase, v ktorom, uvedomuje si s úľakom, môže človek podľahnúť.

Ivkova biela mať, kniha Jána Bodenka, je z tých, ktoré pevne zakotvili v našom duchovnom dedičstve, lebo zachytili čosi základné nielen v časnom osude človeka. Ivko a jeho biela mať, to nie je len otriasajúci obraz sociálnej biedy, ale i túžba srdca, prosté poznanie, že iba s ním sa človek môže zachrániť v tom ukrutnom, nemilosrdnom zápase celý. A zápas Ivka o materinskú lásku, jeho túžba čítať v jej duši ako v knihe, sú z tých, ktoré budú i dnešnému čitateľovi stále blízke, ako všetky príbehy o ľuďoch, ktorí sa snažili o viac než im bolo dané osudom. Lebo iba tým je človek veľký — aj keď je to túžba taká drobná ako Ivkova túžba povedať napriek zvyku a rokom ťažkej výchovy — mamička.

Ivko šiel na svoje miesto a spytoval sa v duchu celý zúfalý, prečo ho toľko trápi. Ale vedel, že darmo mu prikazuje nechodiť na Priečnu ulicu. Chodil ta i potom, no skrýval sa poza uhly domov, po susedných dvoroch a dával úzkostlivý pozor, kto ide po ulici.

Raz podvečer akosi koncom februára, niekoľko dní po tom, ako dostal tento príkaz, išiel zas na Priečnu ulicu. Celá ulica bola tichučká, jednako Ivko sa obzeral na všetky strany a skrýval sa za uhly domov, aby ho nikto nevidel. A keď prišiel k zelenej bráničke, naraz mu srdce prestalo biť: dvere na verande učiteľkinho domu boli otvorené.

„Učiteľka!“ blysla mu hlavou radostná myšlienka.

Radostný ston mu vykĺzol z úst — Ivko skočil ku bráničke, vysotil ju a bežal k verande, ale keď pribehol k nej, vo dverách sa zjavila staršia vysoká pani a odmeriavala ho prísnym pohľadom. Ivko zastal zarazený, hľadel na ňu s otvorenými ústami, bez slova, v pomykove. A pani sa spýtala:

— Čo chceš, chlapče?

Hlas jej bol dobrý, nuž Ivko pozbieral odvahu a povedal:

— Prišiel som k pani učiteľke. Už sa vrátila naša pani učiteľka?

— Ktorá učiteľka?

— Pani učiteľka Jozefková, čo tu bývala a učila piatu triedu.

— Veru nebýva už tu, chlapče, ona býva teraz na dedine, vo Vrchovanoch. Tam jej umrel apa, nuž išla na jeho miesto, lebo má tam ešte mamičku.

— Nebýva? — pýtal sa Ivko sklesnuto.

— Veru nie. A čo by si chcel od nej?

Ivko ovesil hlavu, opustil ruky, neodpovedal. Veľké, ťažké sklamanie privalilo jeho radosť. Odišiel, už navždy sám, opustený všetkými, keď jej jedinej, čo ho mala rada, už tu niet.

Bolo zima, nemal kde ísť a vysmútiť svoj žiaľ, nuž vykročil domov. Potichu otvoril kuchynské dvere, vošiel. Pri sporáku sedel otec, práve otváral dvierka sporáka, vyberal z neho polienka dreva a kládol ich do popolníka. Vtom vošla zvonku mať, prichytila ho pri tejto robote.

— Nuž ale čo to zas robí? Či už nemáš inej roboty? — zahriakla ho.

— Nakládla si ta plno, sporiť treba trochu s drevom. Kto ti ho bude vždy nosiť? — povedal otec.

— Sporiť! Sporiť! Akože dačo pri ňom navarím, keď bude blinčať ako sviečka? Ta, choď si do svojej roboty!

Odohnala ho od sporáka, polienka z popolníka pokládla zas na oheň. Ivko vošiel do izby zadumaný, počúval ich zvadu, oprel sa o oblok a pozeral neprítomne na ulicu prisypanú snehom. Vonku nebolo ani človiečika, vietor fúkal, hvižďal po uhloch domov. Občas schytil plachty snehového prachu, vyfúkol ich dovysoka, až zastrelo nebo a nebolo vidno ani ulicu ani veľké začadené svrčiny v továrenskej záhrade. Potom prišiel vietor z druhej strany, odfúkol biele plachty snehu a na chvíľu bolo zas jasno.

Keď asi o pol hodiny zas takto zakrylo nebo a potom vietor odfúkol sneh kamsi za ploty, Ivko zazrel na ulici pokrčeného, zúboženého, otrhaného žobráka. Kráčal krivkajúci, sám v štipľavej fujavici, s kapsičkou pri boku, vyhnaný odkiaľsi, kde mal kedysi domov. A Ivko hľadel na neho, ako sa bokom obracia proti vetru, borí sa s ním s napätím všetkých síl, pritíska na slabinu rožtek otvoreného kabáta, čo mu bol vietor vychytil a pohrával sa s ním; prišlo mu ho ľúto. Zdalo sa mu, že je taký opustený ako on, Ivko, a on ako ten žobrák, že i jeho život je taký biedny po odchode učiteľky. Akési bratstvo cítil k tomuto človeku, ktorým každý pohŕdal, ktorého nikto nemiloval. Och, ako mocne cítil jeho osud teraz, keď márne túžil po učiteľkinom pohladení, po

............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A ako tak stál nad zarasteným hrobom s bielymi kvetmi, sľuboval si v duchu, že už nikdy nikoho neodsúdi ani slovom, ani myšlienkou, ani pohľadom - nikoho zo svojich ľudí ani z cudzích, keď nebude vedieť, prečo robia to, čo robia.

JAROŠ, PETER - LÁSKY HMAT

JAROŠ, PETER

LÁSKY HMAT

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Nová próza
ilustrácie Peter Augustovič
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
072-031-88

beletria, román
272 s., slovenčina
hmotnosť: 395 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: veľmi dobrý *barpe*bels*
0,50 € stav: dobrý darované THCK *zlaci*

Po rozsiahlych románových skladbách Tisícročná včela a Nemé ucho, hluché oko z nedávnej histórie slovenského etnika prichádza Peter Jaroš k čitateľovi s románom, ktorý osobitým spôsobom reflektuje našu súčasnosť. Kompozičná mozaikovitosť a tematická mnohoznačnosť románu Lásky hmat slúži autorovi na to, aby zobrazil dôležité aspekty života človeka druhej polovice 20. storočia, súvislosti medzi historickým povedomím jednotlivca, osudmi národa, ku ktorému prináleží, až po vedomie zodpovednosti za celosvetové dianie. Prostredníctvom hlavného hrdinu - scenáristu a dramaturga Kitárnom - sa zoznámime s filmárskou i spisovateľskou obcou na Slovensku, ale aj s drobnými intelektuálmi, radovými občanmi dnešného mesta i dediny, ktorí si kriticky uvedomujú sivosť životného štýlu, pracovné aj rodinné problémy, no usilujú sa aj o ich prekonanie a o ľudské porozumenie. Jaroš v intenciách svojich najlepších próz britko usvedčuje podoby súčasného malomeštiactva, hrabivosť, byrokraciu, formalizmus a vnútornú devastáciu človeka. Vzrušujúca a prekvapujúca symbolika osudu hlavného hrdinu pritom dokladá vieru autora v zmysluplnosť ľudskej angažovanosti smerujúcej k zachovaniu ľudskej civilizácie na Zemi.

Na sekretariáte dramaturgie čakal na Kitamoru nezalepený list od „nosiča nápadov“, zvukového technika pána Valigula. V liste sa písalo:

„Kitamora, zdravím Vás! Viem, že o chvíľu prebrnknem okolo dramaturgie do zvukového štúdia, tak Vám reku nahodím na papier pár, iba zdanlivo, volovín, ktoré sú však v podstate veselé i smutné a ktoré by sa vari ešte aj dali zamontovať do tej veselohry, ktorú teraz v dvojke nakrúcame a kde robím, ak ste si ráčili všimnúť, zvukového majstra. Doparoma, práve ma volá režisér, počkajte, o chvíľu sa vrátim a všetko dopíšem... No, už som aj späť. Šéfko, teda réžo sa ma pýtal, či sa dá od seba odlíšiť rev leva a rev tigra. Nuž, pravdu povediac, nevedel som mu odpovedať. Do jednej scény je predpísaný rev leva a my máme na kazete nahraný len tigrí rev. Ale to si už tu nejako vyriešime, vrátim sa k nápadom, ktoré vám ponúkam nezištne a vlastne aj bez nároku na honorár. Mrzí ma, že hlavná postava filmu, ktorú hrá pán Macela, je trochu plochá, chudobná a vlastne ani nie veľmi zaujímavá. Čo keby bol pán Macela človek dobrý, ale aj úlisný, ktorý chová doma akvárijné rybky v sklenej guli, kde rybky zošalejú, lebo guľa skresľuje vzdialenosti a sťažuje ich orientáciu. Nuž a jeho zdivené akvárijné rybky (tetry, skaláre, platy, neónky, gurany, strieborný karas) vyskáču z akvária a podochnú. Po druhé by mohol pán Macela náramne rád skracovať, odstrihovať svojmu psovi uši a chvost. Sused by ho napomínal.

- Človeče, veď to toho psa bolí!

- Veď neplače, - odpovedal by pán Macela.

- Pes predsa nevie plakať, ale ako skučí.

- Skučí aj vtedy, keď mu núkam lahôdku, - odpovedal by pán Macela susedovi.

A teraz pozor, pán Kitamora! Až teraz by sa pán Macela priznal susedovi, prečo to všetko robí. Odišiel do nášho Povstania ako mladý chlap a skôr ako stačil vystreliť na nepriateľa, nemecká guľka mu prevŕtala hlavu. Po dvoch rokoch sa vystrábil zo zranenia, ale doteraz ho bolieva hlava.

Najmä pri zmenách počasia je bolesť príšerná, nepomáhajú nijaké tabletky. A vtedy robí, čo robí, ani nevie prečo! Trápi zvieratá? Ani sa mu nezdá! A keby aj, ale človeku nikdy neublížil...

Pán dramaturg! Skúste porozmýšľať o mojom nápade, a keď prídete najbližšie na plac, poviete mi, či ho prijímate. Srdečne Vás zdraví a plný nedočkavosti zostáva Váš priaznivec Valigul.“

Kitamora zložil list a vtedy na jeho zadnej strane zbadal dodatok textu: „Hlavný hrdina našej veselohry by na konci filmu mohol päť rokov kopať tú istú jamu a stále by bol na povrchu. To by bola paródia na niektorých našich spolupracovníkov! Jeden podobný to už robí šesť rokov neďaleko zvukového štúdia.“

Jozef Kitamora sa usmial, vložil list do obálky, vstrčil ho do šuplíka v stole, a keď sa chcel pustiť do čítania námetu od známeho scenáristu, vošiel do miestnosti bez zaklopania rozhorčený Štefan Perst, produkčný filmu Nádej naposledy.

- To už prestáva všetko! - vykríkol rozhorčený Perst. - Buď budete v dramaturgii schvaľovať technické scenáre kompletne so všetkými náležitosťami, alebo budeme musieť niečo robiť s našimi zlomyseľnými účtovníkmi a ich byrokratickými manierami!

- Čo sa stalo? - spýtal sa prekvapený Kitamora a usadil rozrušeného produkčného oproti sebe.

- Podľa technického, či režijného scenára, ktorý ste v dramaturgii schválili, zje herec v jednej scéne pol rožka, - rozhovoril sa vedúci produkcie Perst. - Ale kým sme to nakrútili, zjedol herec tri rožky a pani Anežka z účtárne mi okamžite dva a pol rožka pripísala na osobné konto. Tu je od nej list, pozri sa!

Kitamora nazrel do listu, v ktorom pani Anežka zaúčtovala Perstovi na osobné konto hodnotu jednej koruny za dva a pol rožka.

- Neuveriteľné!

- A tu je tristošesťdesiat korún za telefón, - bodol Perst do listu prstom.

- Za aký telefón? - čudoval sa Kitamora.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Doktor Granáth vstal od stola a náhle si uvedomil, že hneď ráno bude musieť iznámiť Kitamorovej žene Lenke, jeho deťom Jožkovi a Marienke aj celému svetu, čo sa stalo ...

KRUPA, VIKTOR - HĽADANIE POSLEDNÉHO RAJA

KRUPA, VIKTOR

HĽADANIE POSLEDNÉHO RAJA
Objavné plavby do Tichomoria v ilustráciách

Tatran, Bratislava, 1978
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
61-871-78

cestopis
228 s., slovenčina
hmotnosť: 607 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,40 €

*zlaci*

Stojíme na samom prahu poslednej štvrtiny dvadsiateho storočia a objaviteľský duch človeka už preniká do vesmíru. Z povrchu zemskej planéty sme zotreli azda aj posledné biele škvrny, turisti bežne prekonávajú tisíckilometrové vzdialenosti a málokto pokladá cestu z Bratislavy do Tokia alebo do Sydney za životu nebezpečné podujatie. Dávno sa skončila éra veľkých zemepisných objavov a výskumných ciest, ktoré prinášali slávu cestovateľom, poznatky vede, osob európskym mocnostiam, a žiaľ, i utrpenie domácemu obyvateľstvu vzdialených krajín. O to väčšmi nás dnes lákajú osudy prvých slávnych moreplavcov.

Obdobie veľkých objavných ciest sa začalo v 15. storočí portugalskými plavbami do Indie a Kolumbovou cestou k americkým brehom. Európa sa postupne zoznámila s Novým Svetom, s južnou i východnou Áziou a s Afrikou. A hoci Magalhaes sa preplavil cez Pacifik ešte v 16. storočí, záujem o najväčší svetový oceán sa v plnom rozsahu prejavil až v 18. a 19. storočí. V tomto období už Portugalcov a Španielov vystriedali na objaviteľskej scéne najmä Angličania a Francúzi. Wallisa a Cartereta vystriedal Bougainville, Cooka Lapérouse a objaviteľské súperenie v Tichomorí vyvrcholilo dvoma plavbami Dumonta d’Urvilla, dôstojného francúzskeho nástupcu Angličana Cooka.

Jednotliví moreplavci 18. a 19. storočia boli i zanietenými bádateľmi. Viedli si obšírne denníky a mapovali neznáme moria, pobrežia a ostrovy. Pretože fotografia ešte nejestvovala a cítili, že slovo nevystihne krásy všetkých objavených svetov, brávali si na cesty aj školených kresličov. Ich zásluhou sa nám zachoval v podobe rytín umelecko-dokumentárny obraz navštívených krajín, vtedajší spôsob života domorodcov, ich hmotná kultúra, tance, zvyky, ale i exotické živočíšstvo a rastlinstvo.

Hľadanie posledného raja obsahuje výber najpozoruhodnejších rytín, vzťahujúcich sa k cestám piatich významných bádateľov. Sú to Cook, Lapérouse, d’Entrecasteaux, de Freycinet a Dumont d’Urville. Hoci ide o veľmi skromný a úzky výber z niekoľkých tisícov zobrazení, dúfame, že zaujme čitateľov svojským dobovým poňatím, pôvabným umeleckým spracovaním a exotikou námetu.

Prvé dni plynuli jednotvárne. Na Madeire chceli nakúpiť víno, ale ceny boli vysoké, a tak radšej odplávali ku Kanárskym ostrovom. Odtiaľ zamierili k Brazílii a podľa tradície francúzskych výprav zastavili sa pri ostrove svätej Kataríny. Tu si doplnili zásoby a po nudnej plavbe popri patagónskych brehoch v januári 1786 dosiahli Ohňovú zem. Na vlastné oči sa presvedčili, že je to výstižný názov, lebo vždy po zotmení sa na brehoch rozhoreli stovky vatier. Zlovestný mys Hoorn oboplávali hravo a bez najmenších ťažkostí. Začiatkom februára 1786 vstúpili do vôd Tichého oceánu. Tu Lapérouse pozmenil svoj pôvodný plán a namiesto k ostrovu Juana Fernandeza zamieril do Concepciónu, lebo lode potrebovali nové zásoby dreva, potravín a pitnej vody. Tamojší Španieli prijali francúzskych moreplavcov priateľsky a zahrnovali ich prejavmi pohostinnosti. Napriek tomu Francúzom neušla bieda, do akej uvrhli kolonizátori domorodé obyvateľstvo.

17. marca 1786 Boussole a Astrolabe zdvihli kotvy a nabrali kurz na najodľahlejší ostrov sveta, ktorý Roggeveen pomenoval Veľkonočným; objavil ho práve na Veľkonočnú nedeľu. Hliadky Boussoly ho zbadali 8. apríla 1786, ale pre búrku sa im podarilo zakotviť až o niekoľko dní. Domorodci prijali cudzincov srdečne a Francúzi ich obdarovali všelijakými čačkami. Menším nedorozumeniam sa jednako len nepodarilo vyhnúť. Ostrovania si bez zábran prisvojovali všetko, čo sa im zapáčilo, a keby ľudský a rozvážny Lapérouse nebol krotil svojich podriadených, azda by bola tiekla i krv. Lapérouse patrí medzi tých málo Európanov, ktorí ešte videli pri brehoch ostrova ozajstné domorodé člny. Na šťastie ich výstižne nakreslil dôstojník Blondela.

Od Veľkonočného ostrova zamierili fregaty rovno k Havajským ostrovom. Dosiahli ich po šiestich týždňoch plavby, za ktorej neobjavili ani jediný ostrov. Havajčania sa po vražde kapitána Cooka tešili povesti krvilačných bojovníkov, ale Lapérouse sa v styku s nimi presvedčil, že to nie je pravda. Správne usudzoval, že osudnú zrážku vyprovokovali Angličania nerozmyslenou streľbou.

1. júna 1786 havajské sopky akoby zmizli v oceáne za kormami fregát. Počasie sa zhoršovalo a Lapérouse mieril k málo známemu severozápadnému pobrežiu Ameriky. 23. júna hliadky spozorovali Eliášovu horu na 60. rovnobežke severnej šírky. Stretnutie s Indiánmi prebehlo pokojne. Oveľa pokojnejšie ako stretnutie s príbojom. V nebezpečných pobrežných prúdoch stratil Lapérouse za odlivu dvadsaťjeden námorníkov. Bol to ťažký úder pre výpravu. Kapitán si uctil túto smutnú udalosť tak, že dal nešťastnej zátoke názov Francúzsky záliv.

Po pohrome sa pobyt vo Francúzskom zálive proti vôli Lapérousa predĺžil a to si vyžiadalo zmeny vo výskumnom pláne. Boussole a Astrolabe nabrali južný kurz a sledovali pobrežnú čiaru. Po krátkej zastávke v kalifornskom Monterey vyplávali fregaty po 28. rovnobežke severnej šírky smerom k ázijským brehom. Hľadali ostrov Nostra Seňora de Gorta, ale nakoniec sa presvedčili, že jestvuje iba vo fantázii jeho španielskych objaviteľov. Na západ od Havajských ostrovov objavili ostrovček Necker a nebezpečnú Plytčinu francúzskych fregát, kde takmer stroskotali. Potom cez Mariány pokračovali v plavbe do Macaa. Zakotvili tu po nedorozumeniach s čínskymi lodivodmi 2. januára 1787. Popredali kožušiny, čo získali výmenou od severoamerických Indiánov, a zamierili k Filipínam. V Manile vykonali potrebné opravy a znovu dali zbohom suchej zemi. Teraz ich čakala plavba na sever, k brehom Tartárie a ku Kamčatke. Japonsko ani Kórea v tom čase nedovoľovali cudzincom vstup na vlastné územie a Lapérouse sa preplavil cez Východočínske i Japonské more bez jedinej zastávky. Tartária, rozprestierajúca sa na sever od civilizovaných východoázijských krajín, bola skoro neobývaná. Keď však Francúzi konečne natrafili na domorodcov, boli milo prekvapení. Miestni obyvatelia ich prijali nesmierne srdečne a na rozdiel od Polynézanov vôbec nekradli. Lapérouse preskúmal pobrežie Tartárie i Sachalínu a popri Kurilských ostrovoch pokračoval v plavbe do Petropavlovska na Kamčatke. Úchvatný bol pohľad na zasnežené kamčatské sopky, na úpätí lemované zelenými lesmi. Bol už 6. september 1787, keď Boussole a Astrolabe vplávali do Avačinského zálivu. Na šťastie mali so sebou tlmočníka, mladého de Lessepsa. Poniektorí ruskí dôstojníci vedeli

PARKER, STEVE - ĽUDSKÉ TELO

PARKER, STEVE

ĽUDSKÉ TELO
(The Body and how it works)

Osveta, Martin, 1991
edícia Okná do sveta
preklad Ivan Hulín
ilustrácie Giovanni Caselli, Giuliano Fornari, Sergio
ISBN 80-217-0373-3

encyklopédie, knihy pre deti, zdravie
64 s., slovenčina
hmotnosť: 458 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

2,90 € PREDANÉ!

*zlaci*

Kniha Ľudské telo prináša originálny a vzrušujúci pohľad na jeden z najúžasnejších výtvorov prírody, akým je telo človeka. Keďže ľudský organizmus je veľmi zložitý, nie je ľahké pochopiť, ako pracujú jednotlivé systémy, aby telo dokonale fungovalo.

Toto všetko však môže mladý čitateľ porozumieť na základe vynikajúcich ilustrácií, ktoré jasne zobrazujú, čo sa deje v každej časti. Nádherné obrázky doplňuje text, ktorý pomáha vysvetliť výnimočnosť „zázračného ľudského stroja“.

Okná do sveta je originálna a rozsiahla edícia. Každá z jej knižiek predstavuje bohatú pokladnicu informácií a farebných ilustrácií. Jednotlivé témy boli starostlivo vybrané tak, aby vyhovovali záujmom a záľubám mladých čitateľov a zároveň ich podnecovali k získavaniu nových poznatkov o svete, v ktorom žijú.