BLOCH, JEAN RICHARD - KURDSKÁ NOC

BLOCH, JEAN RICHARD

KURDSKÁ NOC
(La Nuit Kurde)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1958
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (112)
preklad a doslov Jozef Brandobur
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 42.000 výtlačkov

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý *cesvo*
0,20 € stav: dobrý *zlaci* darované THCK

Autor „Kurdskej noci“ — romantickej básne — ako ju sám nazval, bol nesporne jednou z vedúcich postáv francúzskej literatúry prvej polovice nášho storočia. Narodil sa v Paríži 25. mája 1884 v rodine inžiniera. Študoval profesúru na Sorbonne a vyučoval potom dejepis a zemepis na rôznych stredných školách. Zúčastnil sa prvej svetovej vojny, trikrát bol ranený. Ako typický pokrokový francúzsky intelektuál pridal sa k socialistickému hnutiu, bol priateľom Barbussovým i Rollandovým, neskoršie sa stáva členom Komunistickej strany Francúzska. Roku 1934 zúčastnil sa na prvom sjazde sovietskych spisovateľov a pobudol po ňom päť mesiacov v Sovietskom sväze. Po návrate prednášal a písal o tejto svojej ceste. Keď fašistické sily zaútočili na demokratické Španielsko, odišiel Bloch do Madridu a dal do boja proti fašistickej agresii všetky svoje schopnosti rečníka a novinára. Tak isto sa postavil rozhodne proti Mníchovu. Keď hitlerovci obsadili Francúzsko, stáva sa Bloch jedným z prvých ilegálnych pracovníkov a roku 1941 unikne v poslednej chvíli pred zatknutím. Na pozvanie sovietskej vlády odchádza do Moskvy a pracuje v tamojšom rozhlase. V januári 1945 sa vrátil do Paríža, kde nenašiel mnohých členov svojej rodiny i priateľov, ktorých hitlerovci vyvraždili. V polovici marca 1947 náhle zomrel.

Román „Kurdská noc“ vznikal v rokoch 1920—1925. Kniha dosiahla svetový úspech. Blochova tvorba je rôznorodá a rozsiahla — písal prózu, básne, drámy a bol vynikajúcim esejistom i publicistom, najmä ako zakladateľ revue Effort. Jeho dalším veľmi známym dielom je spoločenský román „ ... a spol. “ o osude židovskej továrnickej rodiny, dokončený pred prvou svetovou vojnou. Vyšiel až roku 1917. Z Blochových divadelných hier vynikajú najmä „Posledný cisár“, napísaný roku 1920, a dráma o francúzskych námorníkoch „Toulon“ z r. 1943, ktorá sa s veľkým úspechom hrávala všade tam na neobsadenom francúzskom území — najmä v severnej Afrike — kde bolo treba kriesiť ducha odboja proti fašizmu. Významné miesto v Blochovej tvorbe majú jeho knihy esejí „Karneval je mŕtvy“, „Osud storočia“, ako aj kniha politických štúdií „Dar politike“.

Dielo J. R. Blocha je myšlienkovo bohaté, je výrazom vskutku univerzálneho ducha. Pritom je to dielo človeka, ktorý po celý svoj život stál na strane spravodlivosti a celou svojou tvorbou bojoval za nový poriadok sveta. Preto ho Louis Aragon nazval „čestným človekom“.

— Evanthia! Evanthia!

Pekný kontraaltový hlas sa rozkotúľa, stúpa a stíchne.

— Evanthia!

Cengot peňazí, náhrdelníkov, skvostov, amuletov.

— Evanthia!

Prudký hlas sa rozľahne pod klenbou chodieb. Počuť krátky dych, ťažký krok a hodvábny šum, ktorý spôsobuje spätný prúd vzduchu, keď kráča živá a telnatá osoba:

— Evanthia!

Zadunia dvere, zdvihne sa záclona, Helena Katsantanesová vojde do izby, v ktorej sa obvykle zdržuje s dcérou. Vzrušením sa zväčšia, potemnejú a zvlhnú oči, ktoré pred dvadsiatimi rokmi ospevovali básnici. Vznešené poprsie sa búri. Dáma hodí trochu hlavou dozadu, aby nabrala dychu. Obočie, stiahnuté od úsilia, dodáva tvári výraz kráľovskej pýchy.

Evanthia počúvala, stojac nehybne pri okienku, ako sa matka blíži. Húf známych zvukov, ktoré sa nesú pred ohnivou osobou ako vyparádení a hluční heroldi, ju vždy trochu unavoval a dráždil. Podráždenie sa zdvojnásobí, keď vidí matku, ale najmä preto, že sa nemôže ubrániť tajnému a nepriateľskému obdivu.

— Hľadala som ťa, Evanthia, ty moja perla, moja radosť. Prečo si odišla, holubička?

Nežné slová vychádzajú z materských perí tak, akoby sa z vrecka na peniaze sypali opotrebované mince. Kedysi mali kurz pre hodnotu, ktorá bola na nich vyrazená. Boli to mince dobrého zrna, vydané pri prvom prejave šťastia a hrdosti. Ale uplynulo osemnásť rokov. Milé bľabotanie dieťaťa sa zmenilo na rozhodnú reč; dakedy až prirozhodnú. Prvé krôčiky mimo nepokojných materských rúk sa stali smelou chôdzou; dakedy až prismelou. „Šťastie mojich očí“, „perla“, „radosť“ je dnes dospelou osobou a slávna Helena, ktorej materstvo tak dlho nechalo pôvaby mladosti, sa pomaly stala krásnou pani Katsantanesovou.

— Ach, radosť moja, kde sa vzal ten šuhaj? Pre svätého Juraja, veď je to emir! A tie ruky! Videla si už, aby podomový obchodník s takými rukami narábal s tovarom? Aký výzor! Aká tvár! Princ! ... Och, aký je to poriadok na svete? Neveriace ženy — veď sú to kravy, kupujú ich, držia to v košiari, za muža dostanú toho, kto si ich uloví, a pre takýto statok stvoril Boh Apolónov? Jaj, keby mi bolo bývalo dožičené, aby som mala syna ... Naši tuční tatkovia sú takto telesne akísi nemotorní. Prečo je to? ... Ech! ... Ty nevravíš nič? Bola si tam, keď rozviazal vrece? Vskutku, kde zoženú takéto zázračné veci? Ach, ach, naši tuční tatkovia nie sú takí šikovní. Skutočné poklady! Och, perlička moja, videla si tie závoje? Juj, ľahulinký hodváb s votkaným striebrom a zlatom! . . . Pavučinka! A náhrdelník z korálových guličiek navlečených na takej tenkej, tenulinkej zlatej nitke! . . . Ech, všetci sú dolu a jednajú sa, ohŕňajú nosy. Práve oni! Pristane im to! Prasce! Huš! Poď! A on je pri tom . . . Vezír, ktorý súdi. Jeho pokrovec? Trón! Nazlostili ťa, zrenica moja? Dobre som si toho všimla. Chcela si niečo? Pod, poviem slovo tatkovi. Dá si povedať. Ovoňala si tie masti? Och, och, to je čosi na krásu!

Pani Katsantanesová rozpráva, ako keď nemluvňa kričí, aby sa mu roztiahli pľúca. Sklesne na stoličku pri dverách. Pravú ruku si položila na srdce a hladí ukradomky na dcéru. Nepozoruje nič, čo by ju prekvapilo a dojalo, a chladne prezerá krásu vzácnejšiu než čačky sýrskeho obchodníka — sponu pliec, tryskajúce línie krku, krivku jantárovej šije, tiene i plochy láskané protisvetlom. Spod závoja ako mäkkýš prečnieva vrkoč, čo v pani Katsantanesovej vzbudzuje dosť prchavý dojem. A predsa trvalo roky, než sa nabažila úžasu, ktorý sa jej zmocňoval pre tie vlasy. Evanthia je plavovláska. Udalosť zriedkavá, že ju spomínajú široko-ďaleko! Susedky vyhrabali z popola pamäti pratetu z minulého storočia, ktorá tak isto vyvolala medzi ľuďmi úžas touto výnimkou. Takou plavovláskou ako Evanthia môže byť iba dcéra Ázie: pleť má ako staré drahokamy, voľne presiaknuté slnkom, oči ako tyrkysy, skoro čierne, lesknúce sa iskrami, ktoré v nich

.............................................

... posledná veta ...
Kiež mi osud dožičí, aby som sa naučil urobiť aj z noci dar.

UPDIKE, JOHN - VEZMI SI MA

UPDIKE, JOHN

VEZMI SI MA
(Marry Me: A Romance)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (483)
preklad a doslov Igor Navrátil
prebal Marián Minarovič
1. vydanie, 32.000 výtlačkov
072-008-87 VSM

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Román Vezmi si ma, ktorý vyšiel v USA roku 1971, je ďalším významným dielom amerického prozaika, preloženým do viacerých jazykov. Ide o kritickorealistický príbeh, kde autor za pomoci irónie a satiry analyzuje súčasný americký život v jeho sociálnych súvislostiach. Sústreďuje sa tu najmä na pomery v modernej rodine, na ktorej osudoch sa odzrkadľujú najpálčivejšie problémy, konflikty a krízy spoločnosti, predovšetkým stredných vrstiev. Stredobodom sú dva manželské páry, ktoré sa domáhajú svojho práva na osobné šťastie. V centre príbehu stojí láska Jerryho a Sally, dvojice, ktorá sa usiluje usporiadať si život podľa vlastných predstáv, i keď pritom ohrozuje svoje rodiny. Najmä pri opise charakterov manželského štvoruholníka, ktorý dopĺňajú Richard a Ruth, Updike sa opäť prejavil ako dobrý znalec ľudskej psychológie s veľkým zmyslom pre humor.

„Haló?“

Bol to Richardov hlas.

Jerry sa práve chystal vyjsť von. Bolo niečo po deviatej, najvyšší čas, aby odišiel stráviť do chaty tretiu noc. Telefón nečakane zazvonil a Jerry bez rozmýšľania zdvihol slúchadlo. A teraz držal v ruke Richardov hlboký, dutý, nafúkaný, príšerný hlas.

„Haló,“ povedal.

„Jerry,“ ozval sa Richard, „myslím, že my štyria by sme sa mali trochu porozprávať.“

„Prečo?“

„Iste vieš prečo.“

„Myslíš?“ Hlas počul celkom pri uchu, nemal ho kam odložiť, nemohol ten prúd obrátiť opačným smerom, ani ho zastaviť, a zdalo sa mu, že ten prúd unáša jednu za druhou klzké čiastočky jeho prepadávajúcich sa útrob. Stratil kontrolu nad situáciou.

„Chceš so mnou naozaj hrať takúto hru?“

„Akú hru?“

„No tak - nebuďme ako malé deti. Sally sa mi priznala, že už šesť mesiacov ste milenci.“

Jerry zaváhal a vo víre mlčania mu stále vŕtalo v hlave, či je správne slovom „milenec“ nazývať aj ženu.

„Tak čo?“ spýtal sa Richard. „Nehovorila azda pravdu?“

Pripomínalo mu to šachovú vidličku s koňom. Keď sa všetci spolu presťahovali do Greenwoodu, hrávali s Richardom šach, až kým sa Jerry nezačal pozvaniam vyhýbať. A nevyhýbal sa im preto, že by neboli rovnocennými súpermi - lebo rovnocenní, na počudovanie, boli - ale preto, lebo mu bol odporný ten jeho zbabelý strach z prehry. Keď Jerry v šachu prehrával, nenachádzal v hre nijaké uspokojenie, nemal ani ten príjemný následný pocit, že si zatrénoval, ba neuspokojovalo ho ani to, že si zahral s kamarátom, ako keď hrával poker - myslel iba na to, že je celý napáchnutý nikotínom, že sa zasa zasedel neskoro do noci a že mu zasa niekto prešiel cez rozum. Pri vidličke v šachu človek nevyhnutne stratí jednu figúrku.

Ruth, bledá od vyčerpania, vzrušene gestikulovala pri kozube a naprázdno otvárala ústa: Kto je to?

Jerry si vzdychol od úľavy, že sa už nedá nič robiť, len nechať veciam voľný priebeh, nechať všetkému voľný priebeh. „Áno,“ povedal Richardovi. „Hovorila pravdu.“

Teraz už Ruth vedela, kto to je. Jej postava na okraji jeho periférneho videnia znehybnela ako na mŕtvom zábere.

„Dobre,“ povedal Richard. „Teraz už niekam napredujeme.“ „Kam?“ zasmial sa Jerry.

„Veď to je to,“ odvetil Richard so svojím typickým komickým uspokojením, ani čo by zabodoval v hre, do ktorej Jerry nevidí. „Naozaj, kam? Tam, kam nás chceš zaviesť, Jerrinko. Sally aj ja sme veľmi zvedaví, kam nás to chceš zaviesť.“

„Ako sa to vezme,“ odvetil Jerry, nevediac, kam z konopí. Cítil sa podvedený. Sally ho postupne presviedčala o tom, že Richarda akosi netreba brať vážne. A zrazu ho treba brať veľmi vážne, lebo tým, že to vie, sa všetko úplne obrátilo. Klamala mu.

„Mohli by ste obidvaja prísť k nám?“ spýtal sa Richard. Jerry mal pocit, že sa vrátili do starých čias, predtým než Conantovci začali odmietať, keď Richard alebo Sally kedykoľvek zavolali a pozvali ich v piatok večer do kina alebo na nedeľný pohárik.

Jerry akoby sa vrátil do tých čias a odpovedal: „Je už veľmi neskoro, nemáme koho zavolať k deťom.“ Potom si spomenul na to, na čo sa zúfalo usiloval zabudnúť, a to na ich situáciu. „A neprišli by ste vy k nám?“ spýtal sa. „Vy máte Josie.“ „Dnes večer má Josie voľno. Zabudol si už na náš domáci režim?“

„Tak trochu áno. A čo zajtra večer? Nemohlo by to počkať, kým si to všetko zvážime?“

„Ja si nemám čo zvažovať,“ odvetil Richard rovno. Zdalo sa, že všetko číta zo scenára, zatiaľ čo Jerry musí improvizovať. „Ja som v tomto príbehu len nezúčastnený divák. Nikto sa so mnou neradil, nikto neprejavil záujem o môj názor.“

„A ako sme mohli? Čo sme ti mali povedať?“

CRISTOFANELLI, ROLANDO - DENNÍK POCHÁBĽA MICHELANGELA

CRISTOFANELLI, ROLANDO

DENNÍK POCHÁBĽA MICHELANGELA
(Diario di Michelangelo il pazzo)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (396)
preklad Blahoslav Hečko
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
13-72-090-80

beletria, román, umenie
374 s., slovenčina
hmotnosť: 281 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,00 €

*zlaci*

O veľkom renesančnom maliarovi, sochárovi, architektovi a básnikovi Michelangelovi jestvuje naozaj veľa životopisov. Cristofanelliho Denník pochábľa Michelangela sa však vymyká z bežného rámca toho, čo bolo o tomto umelcovi doposiaľ napísané. Autor nám tu vo forme fiktívneho denníka, fingovaných zápiskov, ktoré mohol napísať sám umelec, nielen dokresľuje túto veľkú osobnosť, ale usiluje sa zároveň, pravdaže, na základe štúdia archívnych materiálov, preniknúť aj do jeho intimity ľudskej i umeleckej. Doba, v ktorej Michelangelo žil a tvoril, bola, ako je známe, veľmi búrlivá, plná zmätkov i nádejí. No a Cristofanelli nám predstavuje v nej Michelangela ako človeka práve tak hlboko milujúceho ľud ako umenie, o slobodu ľudu aj umenia zápasiaceho a víťaziaceho. Z tohto hľadiska kritizuje nielen florentských tyranov a pápežov, ale aj Savonarolu, Leonarda, Rafaela, vôbec všetko, čo prekáža človeku v slobodnom živote a v úsilí o orginálny, svojrázny a svojský umelecký výraz. Je pozoruhodné, ako prirodzene vie autor udržiavať našu zvedavosť, aj udržiavať nás v napätí, hoci sa pohybuje v hĺbkach duše génia a kráča po vrcholoch jeho tvorivých zápasov. Z tohto hľadiska nastavil zrkadlo nielen umeleckej renesancii, ale aj životu ľudí v nej. Preto je toto dielo nielen zaujímavé, ale aj poučné.

Už nemám takú chuť písať o svojich veciach ako v uplynulých rokoch. Už v tom azda nevidím taký úžitok ako predtým. Všetko mi ide na nervy. Dokonca aj sochy, ak nechcem znova opakovať históriu s mramorom. Nevládzem ďalej takto žiť. Práca, existencia, všetko ma drví desaťkrát väčšmi ako kedysi. Sily mi ochabli, nepočúvajú moju vôľu, nie vždy sú v súlade s mojím želaním. Vidím, ako mi unikajú z rúk opraty existencie. Už nimi nevládzem zatiahnuť, ako by som chcel, aby som s istotou zamieril k cieľu. Bolí ma hlava, oči, kosti. Som celkom chorý. Nekonečná každodenná únava — niekoľko pokojných chvíľ, najmä keď sa môj duch prebúdza. Vtedy sa rozzúrim a vrhnem na prácu. Dokončím ju síce, ale na druhý deň som celý dolámaný a nevládzem ďalej.

Moja choroba je chorobou „človeka, ktorý priveľmi pracuje“, opakujú mi lekári. Keby som jej chcel vytrhnúť korisť, musel by som žiť životom darebáka. Aj práca sa mi už obrátila chrbtom. Stala sa mi úhlavným nepriateľom. No aj tak ďalej pracujem, ako vládzem, už ani nedbám, ako dielo zavŕšim, pretože musím dodržať záväzky. Stal sa zo mňa otrok. A otroka nikto neľutuje. Aby uspokojil svojho pána, musí pracovať, kým neumrie.

Kardinál Leonardo della Rovere ma zasa rozčuľuje. Prednedávnom mi napísal, že sa musím poponáhľať s prácou, aby „vojvodkyňa z Urbina neodchádzala z Ríma nespokojná“. Preto ma nabádal, aby som urýchlil priebeh prác tak, ako sme sa v zmluve „dohodli“.

Vojvodkyňa tu bola predvčerom a prezrela si prácu. Ale zo slov, ktorými sa na mňa obrátila, hoci ich múdro zjemnila, som vycítil, v akom duševnom rozpoložení sa ocitla pri pohľade na tie nedokončené práce. Kardinál Leonardo si bude môcť ušetriť pobádanie, lebo vojvodkyňa odíde z Ríma spokojná, ako si želal.

Keby som ďalej písal, napokon by som sa ocitol pred kopou faktov a opakoval by som iba známe veci, ku ktorým by pribudlo trochu slzavých historiek. Nič by som nezmenil na skutočnosti. Prejdem radšej na inú tému.

Začínam rozmýšľať, že aj ja odídem z Ríma. Tak ako to urobil Giuliano da Sangallo a Leonardo. Vo Florencii by som sa mohol lepšie liečiť a pracovať oveľa pokojnejšie. Napokon, na Júliovom náhrobníku môžem pracovať aj vo Florencii. Tak by som vyriešil otázku mramoru. Florencia nie je ďaleko od Carrary. Chodil by som často do lomov, osobne by som dozeral na prácu, bol by som v priamom styku s majiteľmi lomov, mohol by som zavčasu čeliť všemožným obštrukciám alebo ich v zárodku prekaziť. Okrem toho by som konečne prišiel na koreň istej „podvratnej“, proti mne namierenej činnosti, ako ma informuje Michele, ktorý je ešte vždy v Carrare. Veď iba tieto neviditeľné intrigy by mohli zmariť všetko moje úsilie. No ešte vždy tomu nemôžem uveriť.

Vrátiť sa do florentskej dielne, do svätého Lorenza, zmeniť vzduch, to všetko by som potreboval ako soľ.

Rád dodávam, že Lev X. si za svojho zimného pobytu vo Florencii spomenul na našu rodinu a dal jej právo pripojiť si k rodovému znaku mediciovskú guľu. Táto pocta nie je zanedbateľná, hoci osobne mi na nej nezáleží. Pravda, môj otec a moji bratia boli náramne uveličení. Štedrosť pápeža Leva X. voči Buonarrotiovcom zašla ešte ďalej, keď pri tej istej príležitosti udelil bratovi Buonarrotovi titul „comes palatinus“. Všetci členovia našej rodiny sú s týmito mediciovskými poctami veľmi spokojní.

Pápežovu pozornosť voči Buonarrotiovcom si neviem celkom vysvetliť. Žasnem nad mediciovskou guľou, ktorú dostala do vienka naša rodina, a nad titulom „comes palatinus“, ktorým ociachovali Buonarrota.

Apríl 1516

PRISCO, MICHELE - DÁMIČKA

PRISCO, MICHELE

DÁMIČKA
(La dama di piazza)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (523)
preklad Halina Kaufmannová
prebal Věruna Melčáková-Juneková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0250-X

beletria, román
472 s., slovenčina
hmotnosť: 598 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Michele Prisco (1920, Torre Annunziata) patrí k najobľúbenejším talianskym románopiscom staršej generácie doma i v zahraničí. U nás je známy zo slovenských prekladov Špirály hmly (Tatran, Bratislava 1978), poctenej cenou Strega, a Slepého zrkadla (Pravda, Bratislava 1988) a z českého prekladu Dedičov vetra (Svoboda, Praha 1983). Vzhľadom na lokalizáciu deja a tematiku možno Prisca pokladať za južanského spisovateľa par excellence: väčšina jeho románov sa odohráva v „spiacej provincii“, aby sme parafrázovali názov jeho prvotiny La Provincia addormentata (1949), t. j. vo vezuvskom kraji či na hlbokom talianskom juhu alebo priamo v kráľovnej talianskeho juhomoria, v Neapole, v meste, kde je bieda „každodenným meradlom života, jeho naozajstným pulzom...“ Práve v tomto meste sa odohráva dej jedného z najlepších Priscových románov La dama di piazza, v kontexte talianskej povojnovej prózy takmer ojedinelý prípad diela zachytávajúceho fašistickú éru v Taliansku v časovom rozpätí takmer tridsiatich rokov, t. j. od búrlivých sociálnych nepokojov bezprostredne po I. svetovej vojne a nástupu fašizmu cez nastolenie Mussoliniim diktatúry a vojnu v Habeši až po Mussoliniho pád a II. svetovú vojnu...

Giovanni Manzo pricestoval sám, neskoro večer, a ubytoval sa v hotelíku hneď pri železničnej stanici. Bola sobota, dvadsiateho ôsmeho októbra, popŕchalo. Lillino ho čakal na stanici hučiacej nezvyčajným ruchom, fašisti, ľahko poznateľní podľa čiernych košieľ, čiapok s brmbolcami a ráznych pochodov, predstavovali najpočetnejšiu masu: zabrali niekoľko vozňov, ba v podstate celý vlak, a v očakávaní odchodu vyspevovali natlačení v oknách. Giovanni sa zľakol, veď ich po tom, čo o nich toľko písali noviny, prvý raz videl zblízka. Poskakoval medzi mlákami, pod dáždnikom, čo držal Lillino, a usiloval sa nevšímať si ich, ale súčasne cítil, že ich blízkosť si ho istým spôsobom podmaňuje. „To sú neapolskí?“ opýtal sa ticho, aby ho nebolo počuť. Lillino, naopak, sa zasmial celkom neviazane. „Nie, títo sú asi zo Salerna alebo z Kalábrie. Neapolskí odišli na nákladných autách smetiarov, predvoj sa utáboril v Marane a v Qualiane. Veľké udalosti sa chystajú, Giovanni, veľké.“

Veľké udalosti? Giovanni o tom nič nevedel, vyzeral otrávený, prestrašený, nič nechápal. Lillino však pred cestou na stanicu zašiel aj do Marana. Pravdupovediac, šiel ta so synom baróna Viglienu, všemožne sa uchádzal o jeho priazeň, až sa stal v istom zmysle jeho služobníkom. Mladý Vigliena mal medzi fašistami mnoho priateľov a v ten večer - bol to jeden z jeho zvyčajných rozmarov - chcel pozdraviť najmä jedného z nich, ktorý mal byť akýmsi šéfom či veliteľom, aby sa od neho dozvedel, ako povedal na ospravedlnenie takejto pochabej výstrednosti, nejaké podrobnosti o ich výprave. V skutočnosti mu však šlo len o jediné: blysnúť sa pred ním, popýšiť sa, čo aj skape od závisti, novým autom, kúpil si ho ani nie pred týždňom. Aj za moju krv, za moje biedne peniaze, vravel si v duchu Lillino, zatiaľ čo Mimi Vigliena uháňal do Marana na plný plyn, akoby sa bál, že nepríde včas. Hukotu motora podchvíľou odpovedal z polí zúrivý brechot, zvečerievalo sa a na modrastej oblohe nad obzorom sa už ligotala hviezda. Ale predtým pršalo a Mimi Vigliena mohol ísť veru trochu opatrnejšie po šmykľavej ceste, veď ani nebol ktovieaký šofér. Ešte to by tak teraz chýbalo, aby niekde havarovali!

Ozbrojení fašisti sa poukrývali za mestečkom, pod stromami, za kríkmi, a kto nepoznal heslo, nemohol ďalej. Mimi Vigliena ho nepoznal, ani Lillino, to bolo naozaj posledné, čo by ho mohlo zaujímať pri všetkých svojich trampotách (ešte šťastie, že Giovanni pricestuje neskôr). A tak sa nedostali ďalej, Mimi Vigliena sa pokúšal čosi vysvetľovať, opakoval priateľovo meno, akoby mohlo nahradiť heslo, ale mládenci ho prerušili vyslovene drsným spôsobom. Pokyny boli jasné, a oni nemali s nikým o čom debatovať, len slepo plnili rozkazy veliteľov. Museli sa teda vrátiť do Neapola, a nič sa nedozvedeli, ale i tak ich do krajnosti rozrušila tlmená vrava v kroví, pod stromami (končeky cigariet žiarili ako svätojánske mušky) a Lillina, ktorý tu na chvíľu zabudol na svoje problémy, ovládla na okamih clivá túžba zostať tu, medzi čiernymi košeľami, pripravený spolu s nimi slúžiť vlasti a na Mussoliniho výzvu vyraziť na Rím: akí boli tí mládenci hrdí a sebaistí, plní viery a ideálov, zatiaľ čo on, vojak - a teda vedel dobre, čo znamená slúžiť Vlasti - sa oddával hre tesne pripútaný k barónovi Viglienovi. Ešte že je tu Giovanni, konečne zareagoval na jeho výzvu.

Giovanni prišiel načas, ale možno aj preto, že sa naľakal nečakaného zhluku toľkých fašistov, hneď mal podozrievavý výraz a len čo vyšli zo stanice, zaraz chcel vedieť, prečo ho brat tým záhadným listom zavolal do Neapola. Netuší to? Lillino sa vyhýbavo usmial a začal sa vypytovať na príbuzných, odkladajúc akékoľvek vysvetlenie, veď sa o tom pokojne porozprávajú zajtra, majú pred sebou voľný sviatočný deň, môžu sa zhovárať do sýtosti. Dohodli sa, že sa stretnú priamo pred penziónom, v uličke Teatro Nuovo. Giovanni bol ustatý a zdalo sa, že túži len po tom, aby sa mohol zavrieť v hoteli; podvedome možno aj tušil pravý dôvod tohto stretnutia, ale radšej ho, tak trochu zbabelo, ignoroval, načo sa dopredu zbytočne znepokojovať. A potom, vraj sa chystajú veľké veci. Čo tým chcel Lillino povedať?

Keď nasledujúce ráno vychádzal Giovanni Manzo z hotela, zbadal hlúčiky Neapolčanov pozorne čítajúcich oznamy povylepované na múroch; pristúpil k jednému z nich a dozvedel sa, že „camerati“ fašisti boli povolaní do zbrane a obyvatelia mesta majú zachovať pokoj. „Od dnešného rána je pre neapolský fašis-

BARLOW, JAMES - PARNÍK

BARLOW, JAMES

PARNÍK
(Liner)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (411)
preklad Adela Böhmerová
doslov Ján Vilikovský
prebal Emil Bačík
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
13-72-017-82

beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 512 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Anglický spisovateľ James Barlow (1921 -1973) pochádza z Birminghamu, cez vojnu slúžil ako delostrelecký inštruktor, potom sa liečil na tuberkulózu a od skončenia vojny až do smrti sa venoval predovšetkým literatúre. Jeho román Parník (1970) je z rodu tzv. tematických románov. Barlow v ňom opisuje pestrú spoločnosť na zaoceánskom parníku počas pokojnej plavby i za tropickej búrky. Okrem cestujúcich najrozličnejšieho veku, záujmov a povolania je na palube posádka: dôstojníci, stewardi, strojníci, lekári a zdravotné sestry, kabaretné speváčky a tanečnice, ale i gigolovia a gangstri - autor ich strhujúco a presvedčivo ukazuje pri plnení každodenných povinností aj pri zábave. Nepíše však len o kratochvíli cestujúcich a o dennom programe posádky, ale aj o bežných starostiach a trampotách, o osobných problémoch a vnútorných krízach jednotlivcov. V centre románu však stojí sama loď, a tak sa poučíme rovnako o technike navigácie ako o obchodnej a administratívnej stránke námornej plavby. Barlowova kniha, určená širokej čitateľskej verejnosti, má teda svoju nespornú poznávaciu hodnotu - zábavnou formou sprostredkúva poznatky, ktoré môžu byť fascinujúce najma pre vnútrozemca, a súčasne podáva kritický obraz situácie v námornej plavbe.

Žena z Darwinu mala na sebe ďalšie dvojdielne plavky. Tieto boli tmavomodré, ale ako pohybovala bokmi, zdalo sa, že hrajú dúhovými farbami. Bola bosá. Marion, možno nelogicky, pokladala za vulgárne, aby žena žehlila takto vystrojená. Kožu mala tmavú od slnka a Marion sa zdalo, že cíti pach ľudského mäsa a potu.

Nehovorila nič, ale žena ju pozdravila: „Ahojte.“ Marion začala žehliť a bola ticho, pričom jej mlčanie bolo pohŕdavé: tie malé deti, ponevierajúce sa po palube, špinavé, s lepkavými ústami, nešťastné a uslzené, bledé od nedostatočného spánku...

Po chvíli žehlička, s ktorou Marion žehlila, buchla a vyleteli z nej modré iskry. Vypálila sa.

„Nejdete ju opraviť?“ spýtala sa žena z Darwinu.

„Neviem ako,“ vyľakane sa priznala Marion, ale radšej si mala zahryznúť do jazyka, než poskytnúť možnosť prevahy tejto trúfalej mladšej žene, ktorá sa toho bez váhania chytila.

„Vy pomovia ste všetci rovnakí,“ vyhlásila, nie celkom zlomyseľne, ale zato ostro, tvrdiac čosi, čo sama pokladala za pravdivé. „Alebo sa bojíte, že vás to kopne?“

To už bola dosť veľká urážka a Marion červená v tvári namietla: „Malo by sa to opraviť poriadne, a nie na austrálsky spôsob.“

Mladá žena mala ostrý jazyk, no prv ako stihla prehovoriť, buchla i jej žehlička.

„Nikdy ani chvíľku nudy,“ poznamenala bodro.

„Teraz si robte, čo chcete,“ chladne povedala Marion.

Žena jej odvrkla: „Stavím sa, že vy by ste nevedeli opraviť ani defekt.“

„Ani to nepotrebujem,“ povedala Marion. „Môj manžel nekupuje staré lacné autá.“

„Vy jeden privandrovalec nafúkaný!“ skríkla mladšia žena. „Môj manžel má dvadsaťtisíc dolárov ročne. Má pod sebou sedemdesiat ľudí

Ale Marion už bola vonku, a hoci to počula, žena zo Severného teritória si nemohla byť istá, či to počula, takže Marion vyšla zo šarvátky víťazne. Uvedomovala si však, že mala ťastie, lebo najpozoruhodnejšou črtou tejto predvádzajúcej sa mladej ženy bolo to, že sa nezastavila pred ničím.

Porozprávala o tom Mikeovi.

„Ach, tá štetka,“ povedal uznanlivo. „Videl som ju, ako ukazuje ten svoj zadok. Myslel som na to, že ju doň kopnem.“

Manželom tej ženy bol nízky šľachovitý muž so svetlými vlasmi, ktoré zvýrazňovali jeho spálenú ružovú pokožku. Ťažko si ho bolo predstaviť, ako zápasí s byvolom.

Mike ho na druhé ráno videl na palube. Prechádzal sa veľmi pomaly, prispôsobujúc sa krokom Čmelky, len tak, aby mu ušiel čas, a zbadal lovca, ako so zápalom súťaží v hode krúžkom na kolík. Zopár starých mužov, ktorí toho chlapa poznali, z času na čas naňho žartovne zavolali. Muž z Darwinu si občas pocvičil rukami, akoby okolo neho zúrila fujavica. Mikea to rozčuľovalo, lebo to malo starým mužom ukázať, že ten človek je zvyknutý na vyššie teploty. Prečo si nedá pulóver, zlomyseľne si pomyslel Mike, keď mu je tak zima? Mike bol v Alice Springs a v Darwine a nesporne tam bolo teplo, ale sotva teplejšie ako dnes, a rozhodne nie tak vlhko. Podobne ako jeho žena, aj on sa teraz predvádzal, lenže mal na to zvláštny, mlčanlivý spôsob. Prehovoril zriedkakedy, a už vôbec nie, ak mohol to, čo chcel povedať, vyjadriť gestom.

Mike sa teda pomaly prechádzal, takmer sa šuchtal, lebo Čmelka chodila tak pomaly. Trvalo im päť minút, kým sa dostali na druhý koniec Promenádnej paluby.

Dvaja námorníci a dôstojník tam dumali nad nehybnosťou cínového výložníka a záchranného člna, ktoré odolávali ich práci s kyslíkovo-acetylénovými horákmi a kladivami.

Pokračovali v práci až dovtedy, kým sa výložník trošičku nepohol.

„Pre nás to nie je veľmi povzbudivé!“ povedal starý muž Mikeovi. „Všimli ste si dno toho záchranného člna?“

Mike si ho nevšimol. Teraz sa naň pozeral a videl, že biela farba zakrýva akúsi opravu.

BLÍZKE DIAĽKY

BLÍZKE DIAĽKY
Výber noviel z literatúr národov ZSSR

Smena, Bratislava, 1977
zostavila Marta Lesná
predslov Georgij Lomidze
ilustrácie Jozef Cesnak
prebal René Murat
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
73-070-77

antológia, beletria, novela,
416 s., slovenčina
hmotnosť: 618 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 € *zlaci*printer*
0,40 € *gopal3**printer*

Dlhé roky vyháňal ovce na pašu ešte pred východom slnka, až si na to postupne navykol. Až tak navykol, že ledva sa do jurty škárami prederie matný lúč rannej zory, už má po spánku.

Nadránom býva v jurte nevľúdne, nadišla jeseň, nad zemou pofukuje vetrík schladený nocou. Kusen sa striasa od zimy a poškuľuje na blažene odfukujúce deti, ale oblieka sa. Všetci traja šarvanci spia pod jednou prikrývkou, a v spánku sa krajný zavše odkope. Vtedy ho Kusen opatrne zakryje, podstrčí mu prikrývku pod chrbátik.

Zvyčajne o tomto čase vracia sa do jurty jeho žena Ajša. Celú noc strážieva čriedu a domov prichádza úplne zmorená od únavy, taká zničená, že sa rovno zvalí na lôžko vedľa detí, ani sa nezoblečie, iba čo si hlavu zakutá do bundy.

Oblečený Kusen prikročí k drevenej truhlici, čo stojí pri dverách, rozkrúca starý kožuch a načahuje sa po hrniec s ajranom — kyslým miekom. Niekedy ajran zakvasia iba večer, a tak býva ešte ráno teplý. No predsa je to ajran, ktorému sa nič na svete nevyrovná, a v takých chvíľach Kusen nepozná nič príjemnejšie ako jeho sladkokyslú chuť v ústach. Kusen si naberie do črpáka ajranu, pomieša ho lyžkou a dychtivo pije do dna.

Potom vyjde z jurty, rozhliadne sa po stepi skropenej rosou, započúva sa do ticha — slovom, skúma počasie. Prižmúrené sivé oči má ešte zo spania červené, od zimy mu slzia. Utiera si oči päsťami a rozčesáva si bradu prstami s čiernymi oblámanými nechtami. Na brade má zo päť chĺpkov a na lícach riedučké strnisko ani bodľačie na púšti.

— Ejha, mal by som sa oholiť, — vraví si Kušen.

Vtom si však spomenie, že teplej vody nemá, a studená ... brr ... a dobré predsavzatie sa rozplynie ako dym.

— Nuž čo, oholím sa cez deň. Prídem na obed a potom sa oholím, — uspokojí sa raz-dva a zamieri k svojmu ryšavému žrebcovi.

Len čo žrebca napojí, osedlá ho, vyskočí naň a otvorí dvierka na košiari. Ovce sa valia vôkol neho ako spenená riava a on ich zratúva, mrviac perami. Niekedy má zlú náladu a vtedy sa netrápi s rátaním, v duchu sa vyhovára:

— Ech, kam by sa podeli!

Čriedu ženie po hrebeňoch kopcov, a ak sa ukazuje pekný čas, usiluje sa tak ako všetci pastieri zahnať ovce čo najďalej, aby si ušanoval blízke pastviská na horšie dni.

No potvorské ovce špekulujú iba nad tým, ako by po ceste pastiera napajedili. Tamto sa jedna zatúlala bokom, za ňou druhá. A Kusen aby rinkotal bunkošom — kuruku — a vyvreskoval z plných pľúc:

— Héj, kam vás čerti nesú! Vrátiš sa! Vrátiš sa! — a to dovtedy, kým sa neposlušné ovce nevrátia do čriedy.

Kusenov Ryško celkom zlenivel, keď spoznal pánovu povoľnú náturu. Mohol ho podpätkami dlbať, koľko chcel, on si nenáhlivo poklusával. Aj Kusen si na to postupne navykol, nehneval sa na Ryška, ba podchvíľou sa mu prihováral ako priateľovi:

— Hľaďže na tú šutu! To je čertica! Niežeby šla ta, kde je tráva šťavnatá. Len na tie skaly sa ťahá!

Slnko ho s čriedou zastihne už na paši. Kusen sleduje obrovský purpurový kotúč, ako sa dvíha a oblizuje step krvavým jazykom, potom sa scvrkáva a začína od žiaru obelievať. Vtom mu prvý biely lúč dopadne na líce a Kusen ucíti jeho teplo. A kam sa podela rosa? Ešte pred chvíľkou sa jagala ani striebro a už sa nad zemou dvíha opar. Byliny prežiarené cez leto slnkom začínajú rozvoniavať. A rozohriate vrabce už veselo čvirikajú. Sadajú si ovciam na chrbty, trepocú krídlami, ani čo by sa

ARSANOVÁ, EMANUELLE - EMANUELA

ARSAN, EMANUELLE

EMANUELA
(Emanuelle)

Ikar, Bratislava, 1990
Iris, Praha, 1990
preklad Zdeněk Abé
obálka Michal Kotouš
ISBN 80-900-173-0-4

beletria, román, erotika,
432 s., čeština
hmotnosť: 473 g

mäkká väzba
stav: dobrý, zalomená obálka

0,90 € 

*zlaci*/unk

V jednu hodinu po půlnoci se v Malighatu podával vývar z červené a zelené papriky, mentholová citronáda, sepiová polévka s květy lotosu, žraločí ploutve v krabí omáčce, humrový salát, maso z barrakud naložené v kokosovém mléce se sedmadvaceti různými druhy vonných přísad, pašovaných z Číny, Indonézie a Vietnamu, grilovaní ptáčci s dlouhým úzkým zobáčkem, kohoutí hřebínky okořeněné tak, že na jazyku pálily jako oheň, průsvitná želatinová vlákna z medúz, které jsou samčí v mládí, hermafroditní když dospějí a samičí ve stáří. Toto jídlo je proslulé bohatstvím proteinů a kyseliny fosforečné, nemá však žádnou chuť.

Jídla nabízeli hostům dva mladíci s nahými hýžděmi, kteří na sobě měli jako jediný kus oděvu pás, na kterém byla vpředu zavěšena miniaturní zástěrka ze stříbrných řetízků, umožňující pohled na jejich pohlaví, a dvě dívenky se sotva se rodícími ňadry, které měly do ochlupení ohambí vpletené květy jasmínu a ibišku a kolem krku hedvábnou šňůrku, na níž byl zavěšen pyj ze slonoviny, zdobený zlatem. Tímto nástrojem mohli někteří hosté případně dívky během slavnosti deflorovat, neboť byly vybrány jako panny s tím, že po slavnosti již jimi nebudou.

Emanuela ochutnala od všeho trochu a k tomu si dopřála zákusek — karamelový kořen mandragory, teplé rýžové pivo. Když jídlo ukončila, nedokázala by říci, zda je zde již hodinu, celý den, celý rok nebo celý život. Seděla na zemi uprostřed lidí, které nikdy předtím neviděla, kteří mluvili, smáli se, odpočívali a se kterými se cítila dobře. Velký hnědý muž, položený na vysokém koberci z modré vlny, jí hlavou spočíval na stehnech, druhý jí hladil nohy. Její srdce jásalo: sladká noc, krásná noc!

Princ ji později vyhledal, aby ji zavedl ke svému stolu v jiné místnosti. Představil ji, lidé ji obklopili. Muži i ženy ji obdivovali, dotýkali se jejích vlasů, líbali ji na rty, objímali v pase. Jen těžko je rozeznávala, bylo jí příliš horko. Postěžovala si hostiteli. Ten ji uchopil za ruku, uvolnil z okruhu obdivovatelů a zavedl ji do jakéhosi patia.

Čerstvý vzduch ji osvěžil. Může si opět obléci šaty? Princ přisvědčil, zavolal sluhu a dal mu pokyn. Zatím co čekali, měla Emanuela pochybnosti o tom, že se sluhovi podaří nalézt její krásnou tuniku barvy malachitu. Již litovala, že ji takto ztratila, když v tom sluha přiběhl s tunikou i s doplňky, na nic nezapomněl. Pokynem ruky jí ukázal zrcadlo, aby mohla uspořádat záhyby svého roucha, a pod zrcadlem parfémy k osvěžení pokožky. Poděkovala a sluha ji pozdravil úklonou s dlaněmi sepjatými před obličejem.

- Pojďte se mnou, řekl princ. Ještě jste neviděla mé zahrady, procházka vám prospěje.

Bude mne i on milovat? dohadovala se. Ještě se zcela nezotavila z onoho nakládání, kterému ji podrobil námořník.

Následovala pána domu mezi bazény a ovocné sady a pokoušela se uhodnout, zda se ji zmocní na jednom z těchto vlhkých trávníků nebo na lavičce pod rozvětveným banánovníkem. Svlékne si ten neobvyklý damaškový kostým, ve kterém vypadá jako figurka z paravanu? Pak ale možná ztratí něco ze svého majestátu!

Dvě dívenky v malém zahradním altánku, které vyplašil jejich příchod, vyskočily a dvěma skoky byly z jejich dohledu. Na místě zanechaly pouze své sarongy. Emanuela litovala, že jejich nažloutlá těla tak rychle zmizela.

Vím, že máte v oblibě ženy: nalezla jste dnes večer nějakou, která se vám zalíbila?

Trochu dotčeně odvětila:

Zdá se mi, že se toho o mně příliš mnoho ví! A to jsem

MALAPARTE, CURZIO - KOŽA

MALAPARTE, CURZIO

KOŽA
(La Pelle)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (414)
preklad Ján Prohácka
doslov František Hruška
prebal Igor Rumanský
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
13-72-034-83

beletria, román
320 s., slovenčina
hmotnosť: 395 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 € DAROVANÉ

*zlaci*

Slovenskému čitateľovi nie je meno talianskeho spisovateľa a publicistu Curzia Malaparteho neznáme. Roku 1965 vyšiel vo Vydavateľstve politickej literatúry jeho prvý mimoriadne úspešný a známy román Kaput. V oboch svojich rozsiahlych dielach Malaparte s neobyčajnou odvahou, vtipom a pútavosťou ako jeden z prvých európskych spisovateľov neľútostne strhával masku z tváre nemeckého nacizmu, ale aj osloboditeľskej americkej armády. Irónia, miestami trpká i smutná, i ostrý výsmech amerických vojakov v oslobodenom Neapoli sú o to živšie, pravdivejšie a úprimnejšie, že autor ich hlboko precítil takpovediac priamo ,,v teréne“ ako styčný dôstojník a tlmočník pri Piatej armáde. Všeobecný morálny rozklad znásobujú a rozsievajú vojaci, ktorí neprichádzajú ako skutoční osloboditelia, keďže oslobodzujú len napoly, od fašistickej pliagy, zatiaľ čo na druhej strane prinášajú anarchiu. Nevraždia obyvateľstvo, ani ho neterorizujú, ale hlboko a drsne zraňujú psychiku, najvnútornejšie vnútro oslobodených Talianov, čím len iným spôsobom mrzačia ľudskú dôstojnosť. Túto tragickú i tragikomickú skutočnosť odhaľuje Malaparte s neúprosnou, drsnou a až naturalistickou pravdivosťou.

Americká armáda, ktorá už veľa mesiacov stála pred Cassinom, sa konečne, ohrozovaná od chrbta rozhnevaným Vezuvom, pohla: vrhla sa vpred, pretrhla cassinský front a rozlejúc sa po Laziu, blížila sa k Rímu.

Ležali sme v tráve na okraji starého vyhasnutého kráteru Albanského jazera, ktorý sa podobal medenej mise s čiernou vodou, a hľadeli sme na Rím dolu pod nami, na konci planiny, kde lenivo na slnku spal flavus Tiber. Iba ojedinelé výstrely z pušiek sucho praskali vo vlhkom vetríku. Kopula svätého Petra sa hojdala na obzore pod velikánskym hradom bielych oblakov, ktoré slnko prebodávalo zlatými šípmi. Začervenal som sa pri pomyslení na Apolóna a jeho zlaté šípy. Ďaleko za belasým závojom ovzdušia sa vypínal snehobiely Soratte. Na pery sa mi tlačil Horáciov verš, znova som sa začervenal. A ticho som povedal: „Rím, môj drahý Rím.“ Jack na mňa pozrel a usmial sa.

Zhora, z lesov neďaleko Castel Gandolfo, kde sme s Jackom dobehli marockú divíziu generála Guillauma, keď sme ešte za rána opustili kolónu generála Corka, mal Rím ožiarený oslepujúcim jasom slnka v bielych oblakoch farbu nepoškvrnenej, slabo belasej sadry: podobal sa bielym kamenným mestám, aké sa vynárajú na obzore v krajinách Iliady.

Kopuly, veže, zvonice, prísna geometria domov v nových štvrtiach, zbiehajúcich zo San Giovanni in Laterano do zeleného údolia Egérie, až k hrobkám Barberiniovcov, vyzerali ako z tvrdého bieleho materiálu, kde-tu prestúpeného belasými tieňmi. Čierne havrany vyletúvali z červených hrobiek na Via Appia. Pomyslel som si na cisárske orly a začervenal som sa. Prinútil som sa nemyslieť na bohyňu Romu na Kapitoliu, na stĺpy Fóra, na purpur Caesarov. „The glory that was Rome“ povedal som si v duchu a začervenal som sa. Tohto dňa, v tej chvíli a na tom mieste nechcel som myslieť na večnosť Ríma. Bolo príjemné myslieť na Rím ako na mesto smrteľné, zaľudnené smrteľníkmi.

Všetko sa mi zdalo nehybné a bez dychu v tom neústupnom oslepujúcom svetle. Slnko bolo vysoko, začínalo byť teplo, biele priesvitné mračno zahaľovalo nekonečnú červeno-žltú rovinu Lazia, kde sa Tiber a Aniena plazili ako dva hady pri milostnej hre. Po lúkach pozdĺž Via Appia cválali splašené kone ako na Pussinovom alebo Lorrainovom obraze, a ďaleko na obzore bolo vidieť rozhojdané zelené viečko mora.

Goumiers generála Guillauma táborili v porastoch popolavých olív a tmavej dubiny, ktoré po stráňach Monte Cave mierne zbiehajú dolu a zanikajú v bledozelených vinohradoch a v zlatistých klasoch obilia. Pod nami sa na vysokom, strmom svahu Albanského jazera vypínala pápežská vila v Castel Gandolfo. Goumierovia sedeli v tieni olív a kríkov, nohy mali skrížené, pušky preložené cez kolená a nenásytnými očami hltali dav žien, prechádzajúcich sa pod stromami v parku pápežskej vily. Boli to zväčša mníšky a dedinčanky z vojnou rozvrátených Castelli Romani, ktoré svätý otec vzal pod svoju ochranu. Vtáčí koncert sa ozýval spomedzi konárov olív a z dubiny. Vzduch čoraz väčšmi sladol na perách, ako meno, ktoré som si neustále potichu opakoval: „Rím. Rím môj drahý."

Ľahký, široký úsmev sa niesol ako chvenie vetra po rímskej rovine: úsmev Apolóna z Vejí, krutý, ironický, tajuplný úsmev etruského Apolóna. Chcel by som sa vrátiť domov, do Ríma, nie s ústami plnými zvučných slov, ale s takým úsmevom na perách. Bál som sa, že oslobodenie Ríma nebude rodinnou slávnosťou, oslavou v kruhu blízkych, ale iba jednou z tých zvyčajných zámienok pre triumfy, pre vzletné reči a hymny. Usiloval som sa myslieť na Rím nie ako na velikánsky hromadný hrob. kde kosti bohov a ľudí odpočívajú poprehadzované v zrúcaninách chrámov a stĺporadí, usiloval som sa myslieť naň ako na mesto ľudí. na mesto jednoduchých a smrteľných ľudí. kde je všetko ľudské, kde bieda a pokora bohov neznižujú veľkosť človeka, neprisudzujú ľudskej slobode hodnotu zradeného dedičstva, ulúpenej a pošliapanej slávy.

Moja posledná spomienka na Rím sa viazala na zapáchajúcu celu pri väznici Regina Coeli. A teraz môj návrat domov v deň

DECOIN, DIDIER - JOHN PEKLO

DECOIN, DIDIER

JOHN PEKLO
(John l'Enfer)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (460)
preklad a doslov Vladimír Dudáš
prebal Dušan Grečner
1. vydanie, 33.000 výtlačkov
13-72-105-85

beletria, román, Goncourtova cena
312 s., slovenčina
hmotnosť: 431 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

New York svojou obrovskou rozlohou, mrakodrapmi smelo sa vypínajúcimi do výšky akoby stelesňoval ľudskú odvahu, ktorá prekročila únosnú mieru a nevyhnutne povedie ku katastrofe. Predzvesť apokalypsy, ktorú v New Yorku cítiť, zlákala už nejedného spisovateľa k tomu, aby americkú megalopolu použil ako scénu pre svoje symbolické vízie. Aj francúzsky prozaik Didier Decoin (nar. 1945) v románe John Peklo (1977), odmenenom Goncourtovou cenou, rozvíja drámu svojich postáv na pôde silne personifikovaného New Yorku, v ktorom sa pomaly začínajú rozpadávať budovy. Na trojici ústredných postáv sa Decoin pokúsil zachytiť osudy a pocity nižších vrstiev mnohonárodného newyorského obyvateľstva. Profesorka mestskej sociológie Dorothy Kaynová, ktorá stratila zrak, je odborníčkou na New York, ale zato je v odľudštenom meste celkom stratená. Večný tulák bez domova, Poliak Ashton Mysha, nevidí vo svete, kde vládnu peniaze, iné východisko ako samovraždu. Symbolom nádeje a obrodnej sily je Indián John Peklo. Ako dedič prapôvodných mýtov intuitívne rozumie znameniam, ktorými New York ako živý organizmus ohlasuje blížiacu sa pohromu. Decoinov román je vážnym zamyslením nad situáciou súčasnej americkej spoločnosti, nad rozpadom jej ľudských i spoločenských hodnôt. Popri závažnosti svojho posolstva poslúži aj ako výborný baedeker po New Yorku.

Ashton Mysha prvý vkĺzol do jedného zo štyroch oddielov otáčavých dverí. Je to rozľahlý monumentálny vchod, dalo by sa v ňom bývať ako v kapitánskej kabíne na zaoceánskych parníkoch spoločnosti Cunard. Všetko je z medi, skla a dreva, gumená obruba zametá mramorové dlaždice.

Poliak zastane uprostred haly. Presne pod lustrom s príveskami, ktoré rozochvieva klimatizovaný vzduch prúdiaci sem a ta, ktorý je taký teplý, že sa na oblokoch v chodbe topí sneh a v pramienkoch steká dolu. Keď potom John a Dorothy vojdú do hotela, Ashton im zanôti akúsi ľudovú pieseň, ritornel o jari na širokých pinských pláňach. Pieseň sa volá Soňuška na moste nad Bretvou.

A pretože sa Indián chystá vziať batožinu, ktorá prichádza na bežiacom páse, Ashton povie:

— Ničoho sa nechytajte, John. Dáme sa tu unášať. Budeme sa vznášať. Je to nádhera, váš malý batôžtek ide za vami, nič sa nestratí.

Obráti sa k Dorothy, priblíži sa k nej tvárou, až zacíti jej rozpálený dievčenský dych:

— Láska moja, ty môj dočasný slepánik, vydrž ešte tri-štyri týždne tú svoju tmu...

A vzrušene pokračuje:

— Musím ti niečo vysvetliť. Chvíľu im to trvalo, to je fakt. Ale nakoniec tí v spoločnostiach predsa len pochopili, kto vlastne som. Veľký námorník. Lebo tak ako sú veľkí maliari, sú aj veľkí námorníci. Je to otázka šikovnosti, inštinktu, šiesteho zmyslu. Doplávať rovno na miesto zotrvačnosťou a nevraziť pritom do móla alebo do niektorej z tých hlúpych plachetníc, ktoré sa priplichtia až pod provu, to hocikto nevie. Ale ja hej. S Vastitude som si v noci kliesnil cestu pomedzi ľadovce a neodrel som pritom ani jeden štvorcový centimeter plášťa. Lanárila ma Hlavná zaoceánska spoločnosť aj Hamburg-Amerika. Vyhrali to Nemci, lebo mne je penzia v markách milšia ako vo frankoch. Zatiaľ o penzii nie je ani reč. Dostávam zálohu.

Dorothy ho nepočúva — alebo iba veľmi nepozorne. Sluchom sa usiluje preskúmať hotelovú halu, zistiť, nakoľko je čalúnená a aká je priestranná. Veľkosťou pripomína univerzitný amfiteáter ale okrem toho sa člení na rozličné výklenky, zákruty a prístavky. Podľa šušťania automatických dverí Dorothy usúdi, že je tu najmenej šesť výťahov. A to neráta nákladný výťah pre batožiny a truhly a pre servírovacie stolíky na kolieskach. Počuje zvonenie, ktoré volá k pokladniciam odchádzajúcich hostí, a vravu ľudí schádzajúcich do troch reštaurácií v suteréne: pizzerie, grilu a pivnice, kde menu stojí dvadsaťpäť dolárov.

— Ashton, to je šialenstvo, — povie. — To ti nedovolím. Niečo pôjde aj na môj účet, pravda? Trvám na tom. že si zaplatím svoju čiastku, už aj tak ma to všetko dosť ponižuje.

Uvedomí si, že má biely obväz na očiach a neistú chôdzu; odrazu má pocit, akoby na ňu upierali pohľady všetci tí ľudia, ktorých nik nemusí usmerňovať, dokonca sa jej zdá, že počuje ich súcitné slová. A už v nej dozrieva plán elegantnej pomsty: o desiatej večer vojde do reštaurácie prvej cenovej skupiny. Bude kráčať pred Ashtonom Myshom a Johnom Peklom, požičia si na tú príležitosť róbu, ktorá všetkých ohromí, a pôjde veľmi pomaly, aby nevrazila do niektorého servírovacieho stolíka. Aby na seba upútala pozornosť, bude polohlasne recitovať báseň o noci. Hlavného i Čašníkov zasype množstvom výčitiek: priveľmi studené, priveľmi teplé, prineskoro alebo privčas. Určite sa nájde najaký hlupák, ktorý sa nakloní k susede pri stole:

— Ale áno, určite som ju už kdesi videl. Že by v televízii? Toto má ako tréning. Učí sa hrať úlohu slepej.

Len aby sa nerozplakala.