FRITSCH, HANS - NÁSTRAHA V ČAKÁRNI

FRITSCH, HANS

NÁSTRAHA V ČAKÁRNI
(Der Köder in Wartesaal)

Nezávislosť, Bratislava, 1991
edícia Knižnička Slobodného piatku (5)
preklad Oto Obuch
ilustrácie Svetozár Mydlo
ISBN 80-85217-030-1

beletria, detektívky,
150 s., slovenčina
hmotnosť: 355 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*

Nora Dambová je ošetrovateľka. Mladá a švárna. Pošlú ju do cudzieho mesta k pacientke. Ocitne sa na neznámom mieste v hlbokej noci a v hustej, nepreniknuteľnej hmle - ako sa na dobrú detektívku patrí a sluší. Odprevadí ju Sepp Paukner, mladík, ktorý sa nečakane vynorí z hmly. Ich osudy sa zamocú. Zásluhou pacientkinej náhlej a záhadnej smrti. I ďalšou záhadnou smrťou. Takým detektívkam vraveli kedysi desivky. Dnes ich nazývame horormi. Autorom tejto je Hans Jordan Fritsch, klasik detektívno-dobrodružnej literatúry v Nemecku, čosi ako Edgar Wallace v Anglicku alebo Maurice Leblanc vo Francúzsku. Fritsch dosiahol svojimi tajuplnými príbehmi značný úspech. Niektoré z nich preložili do francúzštiny, taliančiny, angličtiny. Medzi najznámejšie patrí Nad ránom zomriem, Smrť udusením. Román Nástraha v čakárni s podtitulom Tajomstvo v Myšacej diere vyšiel prvý raz až roku 1946 v Berlíne z autorovej pozostalosti. Hans Jordan Fritsch zomrel roku 1937 v koncentračnom tábore.

Ladislav Švihran

Hľadela von cez oblok zmáčaný daždom. Spúšťala sa neprehľadná hmla. Mierne sa vystrela, spozornela, lebo sa jej zdalo, že šofér si začal pohvizdovať akúsi melódiu.

- Nenávidím tento kraj, - ozval sa celkom priateľsky. - Všade je pusto, obyvateľov po-riedko, dediny sú od seba na hony vzdialené.

Noru zlostilo, že sa dosiaľ ani slovkom nezmienil o telegrame. Koľko môže byť hodín, pomyslela si a vystrela ruku.

- Sú štyri hodiny, nenamáhajte sa. Aj auto musí dostať svoje, takže čoskoro musíme natankovať benzín. Auto som si vypožičal od istej dámy a ani som neskontroloval, koľko je v ňom benzínu. Už by nevystačil. Čaká nás ešte hodný kus cesty. Pobrežie je ďaleko.

- Pobrežie? Čoho?

- Nuž mora... Veď iba more má pobrežie. Poznáte aj niečo iné, čo by mohlo mať v tomto kraji pobrežie? Inde by mohla byť rieka, lenže tu jej niet, ako vidíte. Kým sa nedostaneme k moru, zostáva vám nádej, síce malá, nepatrná, že sa môže niečo zmeniť. Ja však v zmenu neverím, urobil som také opatrenia, aby nás nič neprekvapilo...

Nora bola zhrozená, teraz by sa nezmohla ani len na slovko, a nie ešte na súvislú odpoveď. Zrazu auto zastalo. Po pravej strane stál menší dom, starý hostinec, a Nora cez oblok stačila prečítať vývesnú tabuľku: U modrej veľryby. Sepp vystúpil, zamkol dvere, o Noru sa nezaujímal a vošiel do hostinca. Netrvalo dlho a vyšiel odtiaľ s dajakým starším mužom. Rozprávali sa, gestikulovali. Nora z ich rozhovoru nič nepočula. Rozhodla sa, že upozorní na seba. Vyzula si topánku a podpätkom rozbila oknu.

- Čo sa robí? - počula Nora cez rozbité okno.

- To nič! - povedal dosť hlasite Sepp. - Asi dostala záchvat, občas sa jej to stáva. Už dávnejšie som ho čakal. Často sa stáva, že sa celou cestou rozpráva sama so sebou, potom ju pochytí zúrivosť. Už jeden kratší záchvat som v aute prežil. Len preto som ju zamkol do auta, aby som mal od nej pokoj. Napokon, vidíte, čo tam stvára. Je to normálne, aby niekto rozbíjal sklo?

Nora sa vyklonila cez rozbité okno a z celej sily vykrikovala:

- Neverte mu, ani slovko mu neverte! Prosím vás, pomôžte mi! Vyhráža sa mi, že ma zabije! Je to zločinec, zlo-či-nec!! - opakovala niekoľkokrát za sebou.

- Ale myška moja, moja maličká a zlatá myška, len sa nezlosti! Ten pán je dobrý človek, nič zlé ti neurobí, prinesie ti aj čaj, veď si mi vravela, že si smädná a pochutil by ti práve čaj. - Potom sa obrátil na druhého muža. - Pripravíte nám čaj?

HEŘMANOVÁ, NINA - JADRANSKÉ POBŘEŽÍ JUGOSLÁVIE

HEŘMANOVÁ, NINA

JADRANSKÉ POBŘEŽÍ JUGOSLÁVIE

Olympia, Praha, 1988
edícia Průvodce Olympia
fotografie Nina Heřmanová, Marcel Ludvík, Josef Svatoň
ilustrácie Jiří Hedánek
obálka Jitka Grulichová, Marcel Ludvík, Josef Svatoň
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
27-026-88

monografie, cestopis
238 s., 32 čb fot., čeština
hmotnosť: 255 g

mäkká väzba
stav: poškodený chrbát, knižničné pečiatky

0,50 € - PREDANÉ

*bib10*

STEEL, DANIELLE - JEJ KRÁĽOVSKÁ VÝSOSŤ

STEEL, DANIELLE

JEJ KRÁĽOVSKÁ VÝSOSŤ
(H.R.H.)

Liber Novus, Beograd, 2015
preklad Tamara Chovanová
2. vydanie
ISBN 978-86-517-0244-3

beletria, román, pre ženy
304 s., slovenčina
hmotnosť: 151 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Christianna je moderná mladá žena, ktorá vyrástla v Európe, vyštudovala v Amerike a po promócii sa vrátila do rodného Lichtenštajnska. Na prvý pohľad sa vôbec neodlišuje od svojich rovesníčok. Na jej pleciach však leží ťažké bremeno. Je princezná a otec jej nedovolí užívať si život, aký majú iné mladé dievčatá. Žije na zámku, denne prestrihuje pásky na novootvorených nemocniciach a zúčastňuje sa na slávnostných večerách, ktoré usporadúva jej otec knieža Hans Jozef. Christianna túži žiť zmysluplne, ale otec je tvrdý. Nakoniec ho však predsa len presvedčí, aby ju pustil ako dobrovoľníčku Červeného kríža do Afriky. V tábore, kde pracuje, sa zoznámi s mladým americkým lekárom Parkerom Williamsom. Christianna tají svoju identitu pred všetkými, dokonca aj pred Parkerom, ktorý ňou je očarený a ani netuší, že sa zamiloval do princeznej. Christianna jeho city opätuje. Uvedomuje si však, že otec jej nikdy nedovolí vydať sa za obyčajného smrteľníka.

Christianna s osobnými strážcami prišli autom do Zurichu a odtiaľ leteli do Viedne, kde prestúpili do lietadla do Tbilisi v Gruzínsku. Let mal trvať päť a pol hodiny.

V Tbilisi pristáli večer o siedmej a o polhodinu nasadli do staručkého malého lietadla smerujúceho do Vladikaukazu na juhoruskom území Severného Osetska. Paluba bola plná, interiér zanedbaný a lietadlo sa pri štarte citeľne triaslo. Keď trojica o deviatej večer vystúpila, všetci vyzerali unavení.

Osobní strážcovia, ktorých si vzala so sebou, boli najmladší zo všetkých v paláci. Obaja mali za sebou výcvik vo švajčiarskej armáde a jeden z nich predtým slúžil v izraelskom komande. Vybrala si správnych mužov.

Netušila, čo nájde, keď príde do Digory, asi päťdesiat kilometrov od Vladikaukazu, kde pristáli. Christianna si pred odletom nevybavila nič konkrétne, no po príchode na miesto rukojemníckej drámy plánovala vyhľadať Červený kríž a ponúknuť im všestrannú pomoc. Predpokladala, že ich pustia na miesto tragédie, a dúfala, že sa nemýli. Nebála sa budúcnosti a nepokúšala sa zabezpečiť ubytovanie. Chcela vo dne v noci pracovať v dejisku drámy, ak to bude potrebné. Bola pripravená stáť na nohách dlhé hodiny a pomáhať zúfalým rodičom alebo zraneným deťom.

V škole absolvovala kurz prvej pomoci, ale inak nemala nijaké skúsenosti, len dobré srdce a ochotné ruky. A napriek zúfalému otcovmu varovaniu sa neobávala nijakého potenciálneho nebezpečenstva. Bola pripravená riskovať rovnako ako ľudia pred školou, čo obsadili teroristi. V každom prípade chcela byť tam. A vedela, že jej osobní strážcovia ju budú chrániť, preto sa cítila bezpečne.

Na prvú prekážku natrafila, keď prechádzala okolo pasovej kontroly na letisku. Jeden z jej osobných strážcov odovzdal všetky tri pasy. Dohodla sa s nimi, že keď prídu do Ruska, za žiadnych okolností neprezradia jej totožnosť. Nečakala, že s tým budú problémy, a prekvapilo ju, keď úradník dlho hľadel do jej pasu a potom na ňu. Fotografia bola verná, takže o to nešlo.

„Ste to vy?“ spýtal sa trochu bojovne. Prihovoril sa jej po nemecky, keďže počul, že s jedným osobným strážcom sa rozpráva po nemecky a s druhým po francúzsky. Súhlasne prikývla a zabudla na rozdiel medzi ich pasmi. „Meno?“ A vtedy pochopila, o čo ide.

„Christianna,“ odvetila ticho. V pase bolo uvedené iba jej krstné meno, ako sa to robí v prípade všetkých členov panovníckych rodín, nebýva tam však uvedený ich titul ani priezvisko. Ruský úradník sa tváril nahnevane a zmätene.

„Nemáte meno?“ Zaváhala a potom mu podala informatívny list lichtenštajnskej vlády, ktorý vysvetľoval, že v skutočnosti je kniežacia jasnosť. Takýto list potrebovala aj počas štúdia v Kalifornii a podobné problémy mala pri prechode americkým imigračným úradom. Oficiálny list bol napísaný po anglicky,

PAVLIČIĆ, PAVAO - ZLATÁ RUŽA / PRÍSTROJ MA HMLU / UMELÝ OROL

PAVLIČIĆ, PAVAO

ZLATÁ RUŽA / PRÍSTROJ MA HMLU / UMELÝ OROL
(Plava ruža / Stroj  za maglu / Umjetni orao)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Zelená knižnica
preklad Ján Jankovič
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-002-86

beletria, román, detektívky,
474 s., slovenčina
hmotnosť: 541 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

0,60 € - DAROVANÉ THCK
0,60 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*

Slovenský čitateľ, ktorý rád siahne po dobrej detektívke, dostáva v tomto zväzku tri kriminálne príbehy z pera mladého chorvátskeho spisovateľa P. Pavličiča (Záhreb 1946). Po úspešnom debute, bola to kniha detektívnych poviedok Dobrý duch Záhrebu (1976), zaznamenali nevšedný úspech u čitateľov a kritiky aj ďalšie jeho tri romány: Zlatá ruža (1977), Prístroj na hmlu (1978), Umelý orol (1979). Ide o tri detektívne príbehy, ktorých dej Pavličić dômyselne rozvíja v dôverne známom prostredí dnešného Záhrebu. Hlavnými postavami nie sú gangstri, ale obyčajní drobní ľudkovia, ich honba za kariérou a peniazmi, ale aj úsilie pomôcť a zachrániť sa navzájom, hoci za cenu zločinu.

V Zlatej ruži sa zápletka rozvíja okolo záhadnej vraždy pôvabnej pisárky. Vyšetrovateľ nachádza v kabelke zavraždenej telefónne číslo svojho priateľa advokáta, a tak sa začnú prípadom zaoberať spoločne.

Druhý príbeh, Prístroj na hmlu, sa odohráva v prostredí netypickom pre detektívku - v gymnáziu, kde má učiť mladý profesor literatúry, ktorý hneď v prvé ráno objaví v zborovni mŕtvolu neznámeho muža a o niekoľko dní mŕtvolu novinára povestného „likvidovaním" svojich obetí na stránkach novín.

Tretí príbeh, Umelý orol, sa priamo dotýka myslenia a cítenia našich súčasníkov. Skúmajúc okolnosti záhadnej smrti jedného zo štvorice priateľov, autor sa vyjadruje k závažným mravným otázkam dnešnej doby. Jeho výpoveď pútavým spôsobom odhaľuje dobro i zlo v človeku a v jeho bezprostrednom okolí.

Nasledujúce ráno som sa vybral do školy pred siedmou. A znova bola hlma.

Nie som poverčivý, ani v predtuchy neverím a hmla ma v to prvé ráno rozladila už preto, že som mal kopu starostí: sťahovanie, mama, nové pracovisko. Iná vec je, že sa stalo to, čo sa stalo. Ale nemôžem povedať, že mi teraz bolo všetko jedno: musel som sa striasať, keď som kráčal hmlou opäť tým istým smerom, obracal sa naľavo i napravo s pocitom, že vidím tie isté autá, nákladiaky a dodávky, čo sa vynárali z bielej nepriehľadnej masy, blýskajúc žltými svetlami. Kým som čakal na vhodný okamih, aby som prešiel autostrádu na tom istom mieste ako minulé dni (už to bol návyk), rozmýšľal som, že o takú hodinku sa hmla zdvihne a znova bude všetko dobré a nejako to hádam len dopadne, ako povedal včera večer Bartol.

Blížil som sa k škole, ktorá sa nejasne črtala v hmle tak ako v to prvé ráno, s trocha nepríjemným pocitom pri pomyslení na prázdnu budovu, na pusté chodby, kde sa hlucho ozývajú kroky, pri pomyslení na zborovňu, ktorá pôsobí neprirodzene, keď v nej nikoho niet. O škole sa už medzi žiakmi aj ich rodičmi kadečo povrávalo, poniektorí navštívili riaditeľa, ustarostení a zamračení, vyskytli sa aj telefonické intervencie a táto psychóza akiste pôsobila i na mňa. Napokon všetky tie reči nezanedbali ani moju osobu.

Pomaly som otvoril dvere zborovne. Zas nebola prázdna. Lenže ten muž nesedel, ale stál, a čo bolo obzvlášť dôležité, žil. Varil si kávu na malom variči v kúte pri telefóne.

Bol to Mijo Užarević, náš pedagóg. Obrátil sa:

- Á, dobré ráno, kolega. To je výborné, že ste prišli. Chcel by som sa s vami pozhovárať.

Poponáhľal som sa do školy, aby som si upratal zásuvku, čo mi pridelili a vypísal si citáty z diel, o ktorých budem dnes hovoriť, keďže som doma nestihol, no už mi bolo jasné, že z toho nebude nič. To bol prvý dôvod, prečo mi stretnutie s Užarevićom nepadlo vhod.

Druhým dôvodom bol on sám. Patril totiž k ľuďom, ktorí na prvý pohľad vzbudzujú bez príčiny nedôveru; správal sa normálne, ba dalo sa povedať, že prehnane korektne. Bol asi v mojom veku, ale vystupoval akosi serióznejšie: vždy chodil v bielej košeli s kravatou, vlasy mal krátke a okolo uší úhľadne podstrihnuté. Ale to mi natoľko neprekážalo. Príčina zrejme bola niekde inde: všimol som si, že k žiakom sa ako pedagóg správa prepiato, totiž ako k duševne menejcenným indivíduám alebo menej inteligentným tvorom. A keď rozprával s profesormi, vždy mal človek dojem, že Užarević vie oveľa viac, než hovorí, ibaže to z nejakého komplikovaného a závažného dôvodu nechce povedať. Pravda, v posledných dňoch som mal nepríjemný pocit, že vie o mne podstatne viac, než si domýšľam. A tak som ho proti svojej vôli pokladal za istý druh školského policajta.

- O čo ide?

- Viete, je tu istá vec, - začal Užarević ticho a pomaly, sadajúc si oproti mne a prisúvajúc mi po stole šálku kávy, — istá vec, akoby som to povedal... Súvisí to s tým, čo sa stalo, viete.

- S mŕtvolou?

- Áno. Totiž, počul som od niektorých profesorov, že sa žiaci začínajú vypytovať, že by chceli vedieť viac, najmä na hodinách s triednymi, rozumiete.

- To je pochopiteľné.

- Iste, ale sme v delikátnej situácii voči polícii, všakže, a preto musím intervenovať aj ako pedagóg, viete, nepatrí sa pred deťmi... Nuž som na to upozornil i ostatných profesorov...

- A ja som ako očitý svedok pre žiakov najzaujímavejší, však? - povedal som o odtieň príkrejšie, ako som mal v úmysle.

- Áno, iste, myslím, že by bolo dobre...

- V poriadku, — riekol som, - odmietnem akýkoľvek rozhovor na túto tému.

- Teda sme sa dohodli, - povedal Užarević s kyslým úsmevom. Na okamih sa zarazil, akoby váhal, a potom sa opýtal: -Ale... ešte som sa vás chcel spýtať... no ak je vám to nepríjemné, potom nič... zaujímam sa o to len z ľudského hľadiska... Teda ako ste sa vtedy cítili?

- V to ráno, keď som ho našiel?

- Áno.

- Mal som strach. Zmocnila sa ma panika. Nič viac. - Užare-vić sa zdal byť s odpoveďou spokojný, a to ma trocha prekvapilo. Ale ešte mal otázky, lebo po chvíli opäť začal:

DIEHL, WILLIAM - CHULIGÁNI

DIEHL, WILLIAM

CHULIGÁNI
(Hooligans)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Zelená knižnica
preklad Dušan Janák
1. vydanie, 85.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0097-3

beletria, román, detektívky,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 584 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,50 €

0,90 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*

Jake Kilmer, vyšetrovateľ FBI so zvláštnym poverením, päť rokov sledoval nedovolenú činnosť mafistickej rodiny Taglianiovcov, dva razy sa ho dokonca pokúsili zavraždiť, no nebol schopný získať dostatok usvedčujúcich dôkazov, ktoré by obstáli pred súdom a dostali nebezpečný gang za mreže.

Pre Kilmera predstavuje Dunetown čosi ako neuskutočnený sen mladosti. Pred dvadsiatimi rokmi tam zažil ako študent najšťastnejšie leto svojho života, no všetky jeho nádejné vyhliadky vyšli nazmar. Vracia sa ta preto nerád a skutočnosť prekoná i jeho najhoršie obavy. Nielenže sa idylické mesto akoby zabudnuté z minulého storočia zmenilo na nepoznanie; zároveň s jeho príchodom sa začína i séria tajomných vrážd, ktoré predstavujú tvrdý oriešok preňho a pre jeho pomocníkov, členov Oddelenia zvláštnych úloh, tvrdých, ostrieľaných chlapov a zrejme jediných nepodplatných policajtov v meste, ktorí sú všeobecne známi ako chuligáni.

Moderný thriller z Ameriky osemdesiatych rokov podáva obraz nielen o podvratnej činnosti mafie, ale aj o neškrupulóznosti ľudí, ktorí sú pri moci a chcú si ju za každú cenu udržať, alebo ktorí sú ochotní urobiť všetko, aby si moc získali, a v neposlednom rade aj o zhubnom vplyve vietnamskej vojny na jednotlivcov. William Diehl sa svojimi románmi úspešne zaradil medzi autorov, ktorí tvorivo rozvíjajú odkaz americkej drsnej školy.

17 Hra podľa pravidiel

Palmová sála v hoteli Ponce bola veľká a útulná, presvetlená ako skleník a takisto plná popínavých rastlín, papradia a kvetov v kvetináčoch. Doplnky mali mäkké odtiene zelenej, žltej a ružovej. Z oblokov, ktoré tvorili celú stenu, bol výhľad na hotelové nádvorie. Kedysi sa tam v lete opaľovala a klebetila pri bazéne celá dunetownská smotánka. Odvtedy z bazéna urobili obrovský rybník s leknami, a hoci tam i teraz stálo roztrúsených zopár starých ležadiel, átrium pôsobilo opustene, ošarpane a nepoužívane. Reštaurácia však bola útulná a veselá a bzučala rozhovormi ranných hostí.

Na druhý deň ráno som ta vošiel niekoľko minút po ôsmej, v hlave mi trešťalo a v ústach som mal pachuť, akoby som bol amaretto zajedal starými galošami. Založil som si tmavé okuliare a neisto som sa pustil cez reštauráciu.

Francisco Mazzola, neprekonateľný šéf FONP, sedel pri obloku s výhľadom na átrium. Pri tanieri mal pekne zoradených šesť vitamínových tabletiek rozličných veľkostí a farieb a práve ich prehltal s pomarančovou šťavou. Podal mi ruku, objal ma okolo pliec, a len čo som si sadol, potisol predo mňa raňajšie noviny.

„Objednal som ti raňajky,“ povedal. „Čerstvú pomarančovú šťavu, desať lievancov, vajce na mäkko, žiadne mäso. Som presvedčený, že tvoj organizmus potrebuje zmenu. Hneď prinesú kávu a tu som ti nachystal fantastické vitamíny.“

„Keby som ich všetky pojedol, je po mne.“

„Treba sa udržiavať vo forme.“

„Toľko vitamínov by stačilo pre celú reštauráciu.“

Ignoroval moje námietky. „Vitamíny úžasne povzbudzujú mozgovú činnosť,“ vyhlásil.

Mazzola hltal vitamíny ako narkoman drogy. Navyše márne bojoval s plešivosťou. Každé ráno mu trvalo aspoň hodinu, kým si upravil tých zopár pramienkov vlasov, čo mu ešte zostali na hlave holej ako koleno. Aby si to vykompenzoval, dal si narásť bradu, takže s počernou stredozemskou pokožkou a prenikavými hnedými očami vyzeral ešte zlovestnejšie. Potisol predo mňa za hrsť vitamínových tabletiek.

„Tu máš,“ povedal. „Tieto sú z Číny. Bohovské. Obsahujú všetky...“

„Cisco, ja o vitamíny nestojím, chápeš? Lepšie mi padne káva, trochu pijatiky, sem-tam sa pomilovať, dať si biftek, víno, zemiakovú kašu so šťavou...“ ľ Zatváril sa, akoby mu šlo na vracanie.

„Slovom, nepotrpím si na vitamíny a pochybné bylinky.“

„Po dvoch dňoch budeš ako rybička.“ „Keď sa riadne vyspím, tiež budem ako rybička. Skoro celú noc som bol na nohách, lebo polovica taglianiovského klanu sa odobrala na večnosť.“

„K tomu ešte prídeme,“ odbil ma a pustil sa do raňajok, porcia makrobiotickej stravy na jeho tanieri vyzerala, akoby ju práve vybagrovali z dna močiara. „Mimochodom, čítal som, že od prebytku vitamínov t padajú vlasy.“

Zdesene na mňa pozrel.

„Kde si to čítal?“

„V novinách. V akejsi zdravotnej rubrike. Odumierajú od nich vlasové korienky.“

Chcel som si ho doberať ďalej, ale rozosmial som sa. Oprel sa o operadlo a prižmúril oči.

„Žiadne žarty o vlasoch, platí? Vari vtipkujem o tvojom kolene?“

„Je to členok.“

„Vidíš, aký si naň háklivý.“

„Nie som naň háklivý. Náhodou mám nanič členky. Dobré nohy, nanič členky, inak by som tu netrčal. Ako

DUCHOŇOVÁ, MILINA - VYŠÍVAME

DUCHOŇOVÁ, MILINA

VYŠÍVAME

Alfa, Bratislava, 1978
edícia Knižnica Urob si sám
obálka Mária Chmeliarová
3. vydanie, 70.000 výtlačkov

domácnosť, hobby,
222 s., 197 far. fot., 193 peroviek, slovenčina
hmotnosť: 481 g

mäkká väzba, väčší formát
stav: dobrý

2,40 € PREDANÉ

*zukol4*

MAURIAC, FRANCOIS - KLBKO VRETENÍC

MAURIAC, FRANCOIS

KLBKO VRETENÍC
(Le noeud de vipéres)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967
edícia Členská knižnica
preklad Miroslava Bártová
doslov Jozef Felix
prebal Jana Shejbalová
2. vydanie, 13.000 výtlačkov
75-061-67

beletria, román
177 s., slovenčina
hmotnosť: 257 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

Mauriacovo bohaté literárne dielo celé desaťročia vzrušovalo francúzskych čitateľov aj čitateľov mnohých európskych národov. Tento Francúz, pochádzajúci z katolíckeho prostredia buržoáznej juhofrancúzskej rodiny, ako spisovateľ sa stal kritikom tohto prostredia, tejto triedy. Svojou skvelou psychológiou a znalosťou prostredia sa stal jej nemilosrdným sudcom.

Z jeho diel najslávnejší a najotrasnejší román „Klbko vreteníc“ predkladáme po dlhoročnom odstupe opäť našim čitateľom, aby znova prežili tú otrasnú drámu jedincov, tak veľmi si podobných vo svojej nenávisti a túžbe po majetku. Niet hádam horšej osamelosti, než je osamelosť ľudí zviazaných pevne najužšími príbuzenskými zväzkami, ktoré sa stanú zväzkami pokrytectva, nenávisti a chladnej vypočítavosti.

V románe „Klbko vreteníc“ sa stretáme s takýmito vzťahmi v rodine bohatého juhofrancúzskeho advokáta. Zo silných, vyostrujúcich sa obrazov vytvára autor psychologickú drámu o osamelých sebe samým napospas vydaných jedincoch, ktorí nikdy neboli k sebe ľudskí, lebo všetko ľudské sa u nich premenilo na zlo a zhmotňovalo sa vždy len na otázky majetku a peňazí.

Táto dráma je silným odrazom úpadku falošnej meštiackej morálky.

Opieral som sa o kozub a mechanickým pohybom ruky som rátal kúsky lešteného dreva poukladané v skrinke.

Roky som sníval o tomto neznámom synovi. Po celý môj biedny život nikdy vo mne nezanikol pocit, že jestvuje. Kdesi žije dieťa, ktoré som splodil, mohol by som ísť za ním a možno by mi bolo útechou. Žil v skromných podmienkach, no tým mi bol bližší: bolo príjemné pomyslieť, že sa asi v ničom nepodobá môjmu legitimnému synovi; predstavoval som si ho prostého, a zároveň nesmierne oddaného, vlastnosti, ktoré medzi ľudom naskrze nie sú zriedkavé. Slovom, vsadil som všetko na poslednú kartu. Vedel som, ak sa v ňom sklamem, že už od nikoho nemôžem nič očakávať a že mi nezostane iné, iba sa schúliť a obrátiť sa k stene. Štyridsať rokov som sa nazdával, že som sa zmieril s nenávisťou, s nenávisťou, ktorú som vzbudzoval, s nenávisťou, ktorú som cítil. A predsa som, tak ako iní, živil v sebe nádej a klamal som svoj hlad, až mi zostala iba posledná záloha. A teraz bol koniec.

Nezostalo mi ani to hrozné potešenie kombinovať plány, aby som mohol vydediť tých, čo mi chceli zle. Robert ich priviedol na stopu: napokon predsa len objavia trezory, aj tie, čo neboli na moje meno. Vymyslieť niečo iné? Ach, ešte žiť, stihnúť všetko minúť! Umrieť... a aby nenašli ani na zaplatenie pohrebu, aký mávajú chudobní. No ja som celý život šetril, roky som ukájal svoju náruživú sporivosť — ako sa teraz, v mojom veku naučím gestám márnotratníkov? Ostatne, deti na mňa striehnu, vravel som si. V tomto ohľade nemôžem urobiť nič, čo by sa v ich rukách nestalo hroznou zbraňou . . . Musel by som sa priviesť na mizinu potajomky, úboho...

Bohužiaľ, nevedel by som sa zruinovať! Nikdy by sa mi nepodarilo premárniť svoje peniaze! Keby tak bolo možné zahrabať ich so sebou do hrobu, keby som sa mohol vrátiť na zem, zvierajúc v náručí zlato, bankovky, cenné papiere! Keby som mohol prinútiť luhať tých, čo hlásajú, že statky tohto sveta nás v smrti opúšťajú!

Je tu ešte „dobročinnosť“ — dobré skutky sú prepadliská, čo všetko pohltia. Anonymné dary, ktoré by som poslal dobročinnému ústavu, sestričkám starajúcim sa o chudobných. Nemohol by som konečne myslieť na ostatných, na iných ľudí, nielen na svojich nepriateľov? Hrozíme sa staroby, lebo si uvedomujeme, že sme súčtom celého života — súčtom, v ktorom nemôžeme zmeniť nijakú číslicu. Potreboval som šesťdesiat rokov, aby som vytvoril starca umierajúceho od nenávisti. Som, aký som; musel by som sa stať iným človekom. Ó, bože, bože. . . kiežby si jestvoval!

Na mrku vošlo dievča, aby mi odpravilo posteľ; nezavrelo obločnice. Ľahol som si v tme. Zadriemal som aj pri hluku z ulice a pri svetle pouličných lámp. Chvíľami som sa prebral, ako keď cestujeme a vlak zrazu zastane; a znovu som zadriemal. Hoci som sa necítil horšie, zdalo sa mi, že musím zostať takto ležať a trpezlivo čakať, kým sa tento spánok nezmení na spánok večný ...

Musel som ešte vybaviť, aby Robertovi vyplácali sľúbenú rentu, a chcel som si zájsť aj po poste restante, lebo teraz mi už nikto nepreukáže túto službu. Už tri dni som nečítal poštu. To čakanie na neznámy list, ktoré v nás navždy zostane, to je znamenie, že nádej je nevykoreniteľná a že v nás trochu z tejto buriny vždy zostane!

Starosť o korešpondenciu mi dodala síl, takže som na druhý deň okolo poludnia vstal a vybral som sa na poštu. Pršalo, dáždnik som nemal, kráčal som teda popri múroch. Moje správanie vzbudzovalo zvedavosť, ľudia sa obzerali. Mal som chuť im zakričať: „Čo je na mne také zvláštne? Myslíte si, že som šialenec? Také niečo nesmiete povedať, moje deti by to využili. Nepozerajte tak na mňa, som ako každý iný — ibaže deti ma nenávidia a musím sa proti nim brániť. Ale to predsa nezna-

ANDRUŠKA, PETER - LEPŠÍ ĽUDIA

ANDRUŠKA, PETER

LEPŠÍ ĽUDIA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Nová próza
ilustrácie Peter Kľúčik
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-012-85

beletria, román
238 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,40 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

V románe Lepší ľudia si Peter Andruška zvolil tému, ktorá je v súčasnej slovenskej próze zriedkavá: sústredil sa v ňom na prácu okresného oddelenia Verejnej bezpečnosti v malom meste a ukázal, ako pod pokojným povrchom malomestského života môžu v ľuďoch narastať predstavy najrozličnejšieho druhu, vedúce až k zločinu. Práve v tých ľuďoch, čo sami seba pokladajú za lepšiu spoločnosť. Alkohol, úplatky, narkotiká, sexuálna uvoľnenosť a baženie po majetku u nich zohrávajú poprednú úlohu.

Hlavný hrdina románu celým svojím ľudským profilom potvrdzuje, že autor nemal ambície napísať detektívku. Jakub Kalas, niekdajší okrskár, ktorého choroba predčasne vyradila z pracovného prostredia, vracia sa do rodičovského domu a vo svojom priam pustovníckom živote zápasí s prirodzenou ľudskou túžbou po práci a uplatnení.

Román Lepší ľudia bol r. 1981 odmenený 1. cenou v literárnej súťaži, ktorú vypísalo Federálne ministerstvo vnútra v spolupráci so Zväzom československých spisovateľov k 35. výročiu vzniku ZNB.

Pán Kalas! Vy ste teda zrichtovaný!

V kuchyni bolo pusto. Jakub Kalas mal v tejto miestnosti rád len úzky vysoký kredenc. Dômyselne riešený kus starého nábytku s množstvom priečinkov, zásuviek a poličiek býval úschovňou jeho milých vecí. Doteraz tu mal uloženú šálku na kávu a pohár na čaj, ktoré používal už ako chlapec, i náradie na bežné údržbárske práce, staré železné príbory bez výraznej značky dobrej kvality, ale vkusne zdobené takmer indiánskymi vzorkami, ťažké, dôverne známe vidličky a nože, ktoré mu pripomínali zlaté časy, keď ním zmietalo bujné chlapčenstvo a rodičia si z neho uťahovali, že sa nevmestí do kože, že ho budú musieť navliecť do nejakého mecha, aby sa im celkom nerozlietal. Plechový sedlový sporák s výbornou rúrou na pečenie od jari do jesene nepoužíval. Dedina, ktorá si zakladala na povesti modernej obce, trpela vrtochmi úradníčky v uhoľných skladoch a často s napätím čakávala, kedy pred domami zastaví auto s palivom. Ani Jakub Kalas nebol výnimkou. Zašiel do uhoľného skladu, podal objednávku, úradníčka prisľúbila, že palivo bude do týždňa, ale prešiel aj mesiac-dva, a auta nikde, darmo sa sťažoval na národnom výbore, nepomohol ani predseda, zmohol sa len na dobrácke „veď vyčkaj, Jakub“. Úradníčka mala dobrú pozíciu, mala kohosi za sebou, kohosi na okrese, nejaký okresný papalášik odobroval jej vrtochy, a tak uhlie posielala podľa sympatií alebo podľa nálady. Ach, jaj, niekomu sa žije! Jakub Kalas nevedel, netušil, kedy a čím si ju znepriatelil, ani si nad tým nelámal hlavu. Pevné palivo, rezervu z minulého roka, si nechal na zimu, dreva si kúpil na lesnej správe, vedúci podesia mu odpredal plný vlečniak dobrej haluziny, pomaly ju pílil, rúbal, sekal a ukladal za šopu na kopu, dobré dubové, agátové a jaseňové drevo, ba aj čosi topoľových triesok na zakladanie ohňa. V lete si varil na variči. Elektrina mu síce vyprázdňovala peňaženku a narúšala finančný rozpočet, no zmieril sa. V podstate nemal rád konflikty a vyhýbal sa ľuďom, čo pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti dávali najavo svoju dôležitosť, chápal však, aj toleroval, že podaktorí ináč ani nevedia žiť. Keby na seba neupozorňovali, nevšimlo by si ich ani sopľavé decko s lízankou v ruke. Úradníčke z uhoľných skladov asi dobre robilo, že svoju vôľu môže vnucovať aspoň spotrebiteľom jednej päťtisícovej obce.

Jakub Kalas upratoval. Robota mu išla od ruky, bol hotový prv, ako predpokladal. Kredenc sa skvel čistotou, načiernená platňa sporáka pôsobila dôstojne, vyleštený varič sa ligotal. Iba čo ma ten starec rozčúlil! šomral, ale aj bol rád, zlosť na starého Lakatoša ho prinútila, aby sa chytil do roboty, ktorú by bol odkladal azda aj mesiac. Čo na tom, že starostlivé gazdinky mali jarné upratovanie hotové už pred Veľkou nocou? Čože opustenému, osamelému chlapovi záleží na poriadku? Pravda, Jakub Kalas najmä po čerstvej skúsenosti so starcom mohol rátať s tým, že k nemu hocikedy niekto zavíta. Napríklad Júlia Kŕčová. Veď tým, že sa angažoval v Benjamínovom prípade, stal sa pre ňu zaujímavý. A ako sa ukázalo, nielen pre ňu. Keď sa to tak vezme, Lakatošova iniciatíva nebola bez hlbšej motivácie. Iba naivný človek by uveril, že starému ide o vnukovo dobré meno, o to, aby o ňom Kalas nehovoril, aby ho neprenasledoval ani tieňom, tienikom podozrenia. Starec dačo vie, voľačo veľmi dôležité. Tuctoví vagabundi sú to, hromžil Jakub Kalas. Tvária sa, že im záleží na povesti, a pritom bohvie na čom im popravde záleží. A ešte aj ten Džapalík im nahráva. Ak si myslí, že naletím na rozprávku, ako sa z Igora stal vzorný pracovník, veľmi sa mýli!

Tak sa stalo, že Kalasova zlosť zasiahla aj predsedu družstva, ba aj doktora Karnického. Všetci ma majú za hlupáka! Jeden trúsi chválospevy na svojho pracovníka, druhý sa mi kvôli Igorovi vyhráža a tretí sa tvári, akoby sa nič nedialo. Pritom nevedia, že konajú proti svojej prirodzenosti, v rozpore s tým, ako by sa preja-

BEŇO, JÁN - VYBERANIE HNIEZDA

BEŇO, JÁN

VYBERANIE HNIEZDA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Nová próza
ilustrácie Zlatica Hlaváčová
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
13-72-070-82

beletria, próza krátka, poviedky,
214 s., slovenčina
hmotnosť: 341 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

— Koľko by si zaň dal?

Otázka sa týkala auta. Šoférka venovala manželovi krátky skúmavý pohľad. Keď si vypil, ako teraz v Nitre u Emila Sirotného, kde sa k bohato naloženým studeným misám s pečeným teľacím mäsom, údenými jazykmi, grilovanou kuracinou, šalátmi a ďalšími mäsovými i nemäsovými pochúťkami podával napoleon, keď mal Vdovka takto v sebe zopár pohárikov, často začínal predávať svoje auto. Kandráč tiež poznal tento jeho zvyk. Vedel, že podnapitý inžinier nedbá veľmi na bontón, ale v jeho správaní nevidel nijaké hrubozrnné gadžovstvo, aké v takých prípadoch prejavovali niektorí autori tradičného dedinského zamerania a štýlu. Podľa neho Vdovka ani pod vplyvom alkoholu nestrácal bystrosť a intelektuálny šarm. Bol uvoľnený a zádrapčivý, kedy-tedy aj na niekoho vykríkol, prosím, ale zas nehulákal, neujúkal, nebohoval, nezazeral, nedubasil, netrieskal päsťou po stole a nevybľakoval do omrzenia zbojnícke, bačovské, regrútske a ešte neviemaké pesničky svojho rodného, jedine správneho a po niekoľkých opakovaniach načisto otravného hniezda a regiónu. Mal sklony k recesii, ale nikdy nie k sedliackemu siláctvu — jednoducho moderný, nekonformný človek — a tak Kandráč na jeho otázku, hoci aj sám užil čosi z toho istého napoleona v Sirotného vilke, odpovedal celkom vecne, zdôrazňujúc tým, že ide o obyčajný, voľný rozhovor.

— Neviem . . . Zatiaľ som neuvažoval o kúpe auta. Nemám predstavu, za čo teraz predávajú staršie vozy.

Peter Kandráč sa na jar rozviedol. Jeho dacia, dve deti a byt ostali žene, hoci veľkorysosť, s ktorou nechal svojej bývalej manželke aj auto, ho už viac ráz zamrzela.

— No, povedz dáku sumu! — naliehal Vdovka a pozrel zboku na ženu, ktorú už zaujímala iba cesta pred ňou. Bradou sa ďalej opieral o okraj sedadla, rozvalený, pokiaľ mu to dovoľoval priestor predného sedadla.

— Čo ja viem . . . Dvadsaťpäťtisíc?

— Počula si? — Vdovka obrátil tvár k žene. — Ponúka nám dvadsaťpäťtisic! Ak ich donesie, auto je jeho. Prepis a oldomáš platím ja. Môže to byť hneď zajtra!

— Zajtra je nedeľa, — sucho pripomenula žena.

Kandráč po vtipnej poznámke o svojich terajších finančných možnostiach šikovne zmenil tému. Stačilo mu zo desať slov, aby prešiel od predaja auta k tomu, čo poskytoval pohľad na krajinu, ubiehajúcu vedľa cesty. Na rozľahlom, hladkom a čistom láne oral v miernom svahu traktor. Pole, stroj, človek, z auta a na tú vzdialenosť skôr tušený ako videný. Nijaké paseky, medze, úvrate, kríky, hroble, nič, čo by rozdrobovalo pozornosť a nútilo myseľ pristavovať sa na rozmanitých a rôznorodých detailoch. Moderná poľnohospodárska krajina.

Kandráč sa zdôveroval so svojimi myšlienkami predovšetkým Vdovkovi, lebo jeho manželka bola pri šoférovaní ešte horšou partnerkou na rozhovor ako inokedy.

— Uvažujem, — hovoril ďalej pomaly a sústredene. — ako toto všetko vplýva na charakter a psychiku človeka, ktorý v takejto krajine pracuje. Ten traktorista — aké sú jeho myšlienky a pocity? Možno si ani neuvedomuje, v čom a prečo sa zmenil. A naša súčasná próza o dedine, o družstevnej veľkovýrobe? Je vôbec niečo také? Napríklad, kto kedy poriadne rozanalyzoval takého človeka a jeho svet? Toľko banalít sa popíše, samá nostalgia, dedkovia, babky, detstvo, ó, moje krásne, nezabudnuteľné detstvo, a pritom stačí pozrieť na túto krajinu, na človeka za volantom stroja, aby si pochopil, že na realitu sa treba dívať iným spôsobom a podávať ju z iného hľadiska. Čo má tento traktorista spoločné s farmárom? Co s kvalifikovaným robotníkom? V čom sa zmenil, čo ho trápi, čo ho zaujíma?

— Žena. Ženy, — povedal Vdovka a uprene hľadel dopredu.

— Ale vážne: Aké sú vývinové trendy jeho osobnosti? Nakoľko sa uňho prejavuje spotrebiteľský prístup k životu? Ty máš na to aký názor? — spýtal sa Vdovku, ktorý venoval krajine, čo podnietila Kandráčove úvahy, iba letmý pohľad.

— Nijaký, — zhundral oslovený.