ZVUKY OHLASUJÚ SMRŤ

ZVUKY OHLASUJÚ SMRŤ

Obzor, Bratislava, 1968
doslov Branislav Choma
výber z juhoslovanských poviedok zostavil Branislav Choma

preklad Víťazoslav Hečko, Branislav Choma, Milan Odran

edícia Dukla - svetová tvorba
obálka Natália Rappensbergová
1. vydanie

beletria, próza krátka, poviedky,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 €

*zukol4*

V tejto knihe sa náš čitateľ po prvý raz širšie zoznámi s bohatou poviedkovou tvorbou juhoslovanských spisovateľov v partizánskej a vôbec vojnovej tematike, a to tak v priereze jej vývoja, ako aj v jej dnešnej situácii. Náš výber prináša pohľad do všetkých juhoslovanských národných literatúr, zastúpených poprednými a charakteristickými autormi, ktorí sa partizánskeho či ilegálneho boja buď sami zúčastnili, alebo na svojej mladej koži prežívali útrapy vojny.

Juhoslovanská vojnová literatúra je azda najbohatšia nielen v domácej tvorbe, ale po literatúre sovietskej aj vo svete. Máloktorých národov sa druhá svetová vojna dotýkala tak citeľne pri koreňoch existencie ako práve Juhoslovanov. Ich národný odboj, skomplikovaný hlboko poňatým sociálnym zápasom, rozdeľujúcim národy do protikladných zoskupení, je preto podnes prevládajúcou témou literatúry tejto krajiny: je obrazom jej hrdinského boja i mnohých tragických situácií, komplikácií aj zúfalstiev, ktoré nevyhnutne mali odraz aj v povojnovom živote. Juhoslovanská vojnová literatúra je dosiaľ magistrálnou témou, najzažitejšou, stále sa v mysli obnovujúcou, a preto aj nesúcou známky všetkých povojnových myšlienkových názorov a vývinových etáp. Všetky generácie a všetky obdobia zložitého juhoslovanského povojnového života sa k nej vracali a zo svojho hľadiska si veľkú historickú etapu prisvojovali. Je to latentná téma, spracovaná už v mnohých významných poviedkach a románoch, kronikársky, memoárovo, z mnohých stanovísk, a stále je príťažlivá. Dnes už možno narátať tri vlny spisovateľského záujmu o túto tematiku, a nie je na škodu pripomenúť, že práve posledné románové i poviedkové diela dosahujú úroveň, ktorá juhoslovanskú literatúru stavia na popredné miesto v socialistickom svete, prinášajúc podnety a zároveň aj prenikavé obrazy-svedectvá o dobe do pokladnice svetovej literatúry.

Vo výbere sú zastúpení títo autori: Aleksandar Obrenovič, Antun Šoljan, Miodrag Bulatović, Vjekoslav Kaleb, Slavko Janevski, Michailo Lalić, Vladan Desnica, Branko Ćopić, Ranko Marinković, Beno Zupančič, Erich Koš, Dimitar Solev, Petar Šegedin, Ivan Slamnig, Vlado Maleski, Krsto Špoljar, Andrej Hieng, Momčilo Milankov, Sreten Asanović, Ciril Kosmač, Slobodan Novak, Mladen Oljača, Vladimir Kavčič, Antonije Isaković, Ivan Dončevic, Miško Kranjec

Vladan Desnica

PRED ÚSVITOM

Do ticha noci tresol ručný granát, potom ešte jeden a ešte niekoľko ďalších. Hneď nato zarapčal guľomet, unáhlene, márnotratne a pravdepodobne i naprázdno, len aby vyvolal zmätok. O chvíľku sa ohlásili aj odpovede četníckej »sedliackej stráže«: strieľala z úkrytov, redšie, ale presnejšou paľbou.

Po prvom výbuchu sa celá dedina strhla zo spánku a zdvihla z vankúšov; no zvykla si už na prepady, hneď sa upokojila a každý sa znova zakutral na svojom lôžku. Zvedavosť nikoho nevyhnala na prah pozrieť sa, čo sa deje, lebo je známe, že guľka si akosi naschvál vyberá pokojného človeka a nevolaného náhodilca; tak i pri poslednom útoku zahynul Mile Končar, strážiaci na humne nepreviatu hromadu obilia, a stará Vajka, ktorá len vykukla cez okienko. Tentoraz jedinou obeťou bola hluchonemá dievka, »nemá Sáva«, ktorá práve v tej chvíli vyšla von zahnať koňa z ďateliny. Nevysvetliteľné bodnutie pod plecom, hustý a teplý nával v ústach; nohy sa jej podlomili a kým váhala, či sa obviazať alebo vzoprieť sile, čo ju sácala na kolená, už sa naznak vyvalila na roľu: nad sebou vidí belasosť neba, na ktorom krotko žmúri nekonečné množstvo drobných hviezdičiek. V hlave jej hučí a myseľ sa zahmlieva, sila niekam uniká a premáha ju akási sladká nemohúcnosť... Prijala to s tým istým nechápavým údivom, s akým prijímala všetko iné v živote: čokoľvek prišlo, brala to pokorne ako jedinú možnosť, azda ani nevedela, že možno hľadať vysvetlenie vecí, pýtať sa na ich zmysel a príčinu.

Zatiaľ sa paľba približovala do stredu dediny. Teraz sa z jednej i druhej strany ozvali za sebou krátke, nevýrazné guľometné strely ako šum prepelíc, vyletujúcich zo žita, alebo zvuk plátna, párajúceho sa na pulte.

Bogdan leží od samého začiatku v strehu a načúva. Koľko ráz sa už zblúdilá guľka zavŕtala do strechy! To znamená, že sa približujú. Stávalo sa, že tak zaútočili aj kvôli nejakej inej akcii alebo ktohovie prečo, bez ozajstnej príčiny vnikli do dediny. Ale tentoraz to asi myslia vážne. Vstal z postele, precedil cez zuby žene, ležiacej v druhej posteli s dvoma malými deťmi, »vydržte a nikde sa nehýbte,« potom v gatiach a pančuchách tak, ako spal, vyšiel na chodbu. V tme došiel do »izbičky«, veľkého, ešte neprehradeného priestoru na konci chodby, ktorý mu v týchto neistých časoch slúžil za úschovňu všetkého, čo je cennejšie a príhodnejšie na rozkrádanie.

Zadrmal mladíkom, čo spal na zemi.

— Mićko, Mićko, vstaň!

Mladík sa posadil na slamník. Ospalá, skoro detská tvár ešte nič nevnímala. Bogdan mu položil ruky na plecia a zatriasol ním.

— Prebuď sa! Bež hneď do Žagrića, rovno ku Golubićovi, a povedz mu, že nás partizáni napadli, nech hneď povie Nemcom, aby sem pribehli. Že keď udrú cez Lučiky, vpadnú im do chrbta...

Mićko si obul gumené topánky. Bogdan, nahnutý nad ním, mu neprestajne hučal a šuškal do ucha:

— ...Len leť, behom... A nazad už, ako ti je vôľa, môžeš i zajtra!... Prebuď sa, leť už... Povedz, nech prídu, nech netratia čas!... A keď pôjdem do Zadru, dostaneš topánky, veď vieš! Len bež, nohy na plecia...

Vyprevadí ho dolu schodmi na prah.

— Neotváraj bránu, preskoč múr. Povedz: cez Lučiky, zapamätaj si! — ... No choď!... A nepristavuj sa, kým neprídeš do Žagrića!...

Nehlučne zatvorí za ním domové dvere a zase vojde do »izbičky«.

Prikradne sa k úzkemu zamrežovanému oblôčiku a utiahnutý za hrubým múrom pozorne načúva. Vonku je bledé svetlo bezmesačnej noci. Streľbu počuť čoraz bližšie. — Nedôjde včas! — zapochybuje Bogdan. Popri dome prebehli rýchle, mäkké kroky; vidí, ako sa niekoľko domácich »strážnikov« prešmyklo a stratilo za múrikom Kokanovej ohrady a za onými piatimi-šiestimi brestmi pod ňou. Medzi nimi naisto spoznal Petraša. »Strážnici« niekoľko ráz vystrelili, potom zhrbení prebehli za múrikom ohrady zo desať metrov, aby oklamali protivníka, a tak dobehli

REMARQUE, ERICH MARIA - TIENE V RAJI

REMARQUE, ERICH MARIA

TIENE V RAJI
(Schatten  im Paradies)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
preklad Perla Bžochová
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
13-72-048-74

beletria, román
432 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ 

*zukol4*/*zimpa2**belx-ger*

Remarquove knihy si hneď po prvej svetovej vojne získali masy čitateľov a tento záujem o každé nové dielo sa nestratil dodnes. Spisovateľ-humanista, ktorý zažil na vlastnej koži mnohé z toho, o čom písal, vedel plasticky a s veľkou dávkou citového zaujatia podávať osudy ľudí vraždených na frontoch dvoch svetových vojen, ubíjaných v koncentračných táboroch, gniavených kapitalistickými pomermi, vystavovaných prenasledovaniu a znášajúcich tvrdý údel bezdomovcov. „Tiene v raji“ sú opäť obrazom nemeckých emigrantov, ktorí za nacizmu a počas druhej svetovej vojny hľadali útočište v iných krajinách. Tentoraz je touto krajinou Amerika, vlastne mesto New York, kde hŕstka bezdomovcov zápasí nielen o miesto v živote, ale podaktorí aj o holý život, kde ľudia utekajú nielen pred nacistickým prenasledovaním, ale aj za vidinou raja. Pred čitateľom defiluje rad postáv, ktoré trpia nostalgiou, zápasia s minulosťou i prítomnosťou, milujú sa i nenávidia.

O minulosti hlavného hrdinu Rossa sa nedozvedáme veľa — z vlasti si nedoniesol ani len pravé meno a spomienky na predchádzajúce roky hrôzy, ťažiace ho ako mora, vysvitajú len z jeho snov. Zápas o existenciu pohlcuje spočiatku všetku jeho energiu a Ross sa sústreďuje len na to, aby získal povolenie na pobyt a prostriedky na živobytie. A tu Amerika ukazuje bezdomovcom aj svoju druhú, tienistú tvár. Pre obchodníkov a finančníkov žijúcich na tomto kontinente je katastrofa ľudstva len prostriedkom na vytváranie výhodných transakcií. Ross — ako typický remarquovský hrdina — sa zmieta v pochybnostiach, z ktorých ho nevie vyviesť ani filozofovanie, ani cynizmus, ba ani vrúcny, ale komplikovaný vzťah ku krásnej Nataši. S koncom vojny však v ňom napokon dozreje presvedčenie, že preňho niet iného riešenia ako vrátiť sa nazad do vlasti.

„Tiene v raji“ vyšli až po autorovej smrti (zomrel r. 1971) a tento román, ktorý definitívne uzatvára Remarquovo dielo, svojím nenapodobiteľným čarom a rozprávačským umením znovu vzbudzuje pozornosť čitateľov na celom svete, rovnako v Sovietskom zväze ako v Amerike.

Na druhý večer som našiel list od advokáta: Povolenie na pobyt mi predĺžili o šesť mesiacov. Bol to pocit ako na hojdačke: raz bol človek hore, raz dolu. Dalo sa na to zvyknúť. Advokát mi písal, že mu mám zajtra predpoludním zatelefonovať. Vedel som si predstaviť prečo.

Keď som prišiel do úbohého hotela, sedela tam Nataša Petrovna.

„Čakáte Melikova?“ spýtal som sa trochu rozpačito.

„Nie, čakám vás.“

Zasmiala sa. „Poznáme sa tak málo a máme si toľko odpúšťať, že je to priam napínavé. Ako je to medzi nami?“

„Vynikajúco,“ povedal som. „Zdá sa, že sa aspoň nenudíme.“

„Už ste jedli?“

Rýchlo som si v duchu prepočítal peniaze. „Nie, ešte nie. Ideme k Longchampsovi?“

Premerala si ma. Mal som nový oblek. „Nový!“ povedala a ja som sledoval jej pohľad. Nadvihol som nohu. „Aj topánky sú nové. Myslíte, že som súci pre Longchampsa?“

„Včera večer som bola v Pavilóne. Bolo to dosť nudné. V lete by sa malo sedávať vonku. V Amerike na to ešte neprišli. Veď tu nie sú ani kaviarne.“

„Zato sú tu cukrárne.“

Pozrela na mňa iskrivým pohľadom. „Áno, pre staré ženy šíriace vôňu zvädnutého lístia.“

„V izbe mám celý hrniec segedínskeho gulášu,“ povedal som. „Je ho dosť pre šiestich silných jedákov. Varila ho maďarská kuchárka. Už včera večer bol výborný, dnes je ešte lepší. Segedínsky guláš s rascou a s kapustou je lepší ohrievaný než čerstvý.“

„Ako ste sa dostali k segedínskemu gulášu?“

„Včera večer som bol na jednej oslave.“

„To som ešte nezažila, žeby si niekto z oslavy doniesol domov guláš pre šesť ľudí. Kde to bolo? V tej... ?“ Vrhol som na ňu výstražný pohľad. „Nie, nebolo to v nemeckej pivnej reštaurácii. Guláš je maďarský, nie nemecký. Bol som pozvaný na súkromie. S tancom!“ dodal som, aby som sa jej pomstil za myšlienky.

„Ach, tak s tancom! Zdá sa, že ste sa tu už dokonale porozhliadali.“

Nemal som chuť na ďalšie vypočúvanie. „Majú tam taký zvyk,“ vysvetľoval som. „Osamelí mladí ľudia, ktorí bývajú v bezútešných hotelových brlohoch, dostanú so sebou domov od dobrosrdečnej domácej panej hrniec gulášu, ktorý ostal. Tam ho bolo dosť pre celú rotu. V bojovej pohotovosti. Okrem toho som spolu s priateľom doniesol uhorky s kôprom a čerešňový závin. Jedlo pre bohov. Ale, bohužiaľ, je studené.“

„Nedá sa zohriať?“

„Kde?“ spýtal som sa. „V izbe mám len malý elektrický varič na kávu, to je všetko.“

Nataša Petrovna sa zasmiala. „Dúfam, že v izbe nemáte ešte aj zopár leptov, ktoré chcete ukázať dámskym návštevám!“

„Na to som ešte vôbec nepomyslel. Neskúsime to s Longchampsom?“

„Nie. Ten svoj guláš ste opísali veľmi lákavo.“ „Melikov musí prísť každú chvíľu,“ povedala Nataša Petrovna. „Iste nám pomôže. Poprechádzajme sa z pol hodinky po meste. Dnes som ešte nebola vonku. K vášmu gulášu iste patrí náležitý apetít.“

„Dobre.“

Chodili sme spolu ulicami. Domy plávali v červenkastom svetle. V obchodoch žiarili lampy. Nataša Petrovna mi vysvetľovala, že má topánkový komplex. Nie

PUZO, MARIO - KRSTNÝ OTEC

PUZO, MARIO

KRSTNÝ OTEC
(The Godfather)

Tatran, Bratislava, 1990
edícia Kométa (10)
preklad Taťjana Ruppeldtová
prebal Svetozár Mydlo
3. vydanie, 110.000 výtlačkov
ISBN 80-222-0194-4

beletria, román
400 s., slovenčina
hmotnosť: 476 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € stav: dobrý

Fascinujúci dej, rafinované zápletky, nevšedný rozprávačský talent autora, majstrovsky zvládnuté charakteristiky postáv, detailná znalosť prostredia, v ktorom sa dej odohráva - to je Krstný otec Maria Puza, kniha, ktorú čitateľ nepustí z rúk, kým ju nedočíta. Predstavovať slovenským čitateľom amerického spisovateľa talianskeho pôvodu a jeho čitateľsky najúspešnejší román azda nie je potrebné podrobnejšie. Opätovným dôkazom nesezónneho úspechu a veľkej obľúbenosti tohto bestselleru, o ktorom americká kritika svojho času napísala, že „prepadne čitateľa ako gangster v polnočnej aleji“, je i jeho ďalšie, už 3. slovenské vydanie.

Keď Sollozzo ponúkol desaťtisíc dolárov, McCluskey vedel, že má na to dôvod. Vôbec nezaváhal. Corleone bol jedným z najvýznamnejších členov mafie v krajine a mal viac politických konexií, ako mával Capone. Kto ho odprace zo sveta, urobí tým krajine veľkú službu. McCluskey vzal peniaze vopred a úlohu splnil. Keď mu Sollozzo zatelefonoval, že dvaja Corleonovi ľudia sú ešte vždy pred nemocnicou, rozzúril sa. Pozatváral predsa už všetkých Tessiových chlapov, odvolal detektívov odo dvier Corleonovej nemocničnej izby. A teraz ako principiálny človek mal by vrátiť tých desaťtisíc, peniaze, ktoré už určil na výchovu svojich vnúčat. A takýto rozzúrený šiel do nemocnice a udrel Michaela Corleona.

Ale všetko dobre vypálilo. Stretol sa so Sollozzom v Tattagliovom bare a uzavreli ešte lepšiu dohodu. McCluskey opäť nekládol otázky, lebo všetky odpovede poznal. Iba si zabezpečil odmenu. Ani mu na um nezišlo, že by jemu samému mohlo hroziť nebezpečenstvo; že by niekto čo len na sekundu pomýšľal zabiť kapitána newyorskej mestskej polície, to bolo príliš fantastické. Aj ten najzúrivejší gangster v mafii musel stáť v pozore, ak sa aj tá najnižšia policajná šarža rozhodla ho zmlátiť. Percento zabitých policajtov bolo minimálne. Lebo potom odrazu veľa gangstrov zastrelili, keď sa bránili zatknutiu, alebo chceli utiecť z miesta zločinu, a kto, dočerta, by do niečoho takého strkal prsty?

McCluskey si vzdychol a zberal sa na odchod. Problémy, stále nejaké problémy. Ženina sestra v Írsku nedávno umrela po dlhých rokoch boja s rakovinou a tá rakovina ho stála pekné peniaze. A teraz ho pohreb zasa bude niečo stáť. Z času na čas jeho vlastní strýkovia a tety v starej vlasti potrebovali malú pomoc, aby si udržali svoje zemiakové políčka a on im na to posielal peniaze. Ale dával rád. Veď keď so ženou navštívili starú vlasť, vítali ich ako kráľa a kráľovnú. Možno tohto leta zasa pôjdu, keď sa už vojna skončila a padlo mu do lona toľko neočakávaných peňazí. McCluskey povedal svojmu podriadenému. kde bude. keby ho potrebovali. Nepokladal za potrebné nejako sa zabezpečiť. Vždy môže povedať, že Sollozzo je špiceľ, s ktorým má schôdzku. Od policajnej stanice prešiel niekoľko blokov pešo a potom sa odviezol taxíkom k domu, kde sa mal stretnúť so Sollozzom. Cestou ešte rozmýšľal o dovolenke, ktorú strávi v starej vlasti.

Všetky prípravy na Michaelov odchod za hranice, falošný pas, námornícku knižku, kajutu na talianskej nákladnej lodi, ktorá ho dopraví do istého sicílskeho prístavu, mal vybaviť Tom Hagen. Ešte v ten deň poslali lietadlom na Sicíliu emisárov, aby so šéfom tamojšej mafie pripravili v horách úkryt.

Sonny zariadil, že na Michaela, keď vyjde z reštaurácie, v ktorej malo dôjsť ku schôdzke so Sollozzom, bude čakať auto s absolútne spoľahlivým šoférom. Šoférom bude sám Tessio, ktorý sa prihlásil dobrovoľne. Bude to ošúchané auto, ale s výborným motorom. Malo falošné číslo, čo znemožní prípadné vystopovanie. Toto auto schovávali na špeciálne príležitosti, vyžadujúce maximálnu opatrnosť.

Michael strávil deň u Clemenzu a cvičil sa v streľbe z malého revolvera, ktorý mu obstarali. Bola to dvadsaťdvojka so špeciálnymi nábojmi, ktoré pri vniknutí do tela zanechávali len malé škrabnutie, ale keď vychádzali z tela, spôsobovali veľké rany. Zistil, že revolver je presný do vzdialenosti piatich krokov od cieľa. Z väčšej vzdialenosti by sa náboje mohli rozletieť hocikam. Kohútikom sa ťažko hýbalo, ale Clemenza ho opravil, takže sa naťahoval ľahšie. Rozhodli sa, že tlmiče nepoužijú. Nechceli, aby nejaký náhodný svedok zle pochopil situáciu a v naivnej statočnosti zasiahol. Rachot ho zavráti a k Michaelovi sa nepriblíži.

Pri tréningu ho Clemenza ustavične poúčal. ,.Len čo skončíš so streľbou, hneď sa zbav zbrane. Spusť ruku a odhoď zbraň. Nik si to nevšimne. Každý si bude myslieť, že si ešte ozbrojený. Budú ti pozerať do tváre. Z miestnosti vyjdi veľmi rýchlo, ale neutekaj. Nikomu nepozri priamo do očí, ale nepozeraj ani bokom. Nezabudni, budú sa ťa báť, ver mi, budú sa ťa báť. Nikto nezasiahne. Len čo vyjdeš von, tam ťa už bude Tessio čakať v aute. Nasadni a ostatné nechaj naňho. Neboj sa nešťastných náhod. Čudoval by si sa, ako hladko takéto veci idú. A teraz, daj si na hlavu tento klobúk, nech vidím, ako budeš vyzerať.“ Narazil Michaelovi na hlavu sivý plstený klobúk. Michael, ktorý klobúk nikdy nenosil, sa uškrnul. Clemenza ho upokojil: ,,Sťažuje to identifikáciu, keby náhodou niečo. A najmä svedkom, keď im otvoríme oči. to poskytne zámienku zmeniť výpoveď. Nezabudni, Mike, že si nemusíš robiť starosti pre odtlačky. Rukoväť a kohútik sú obalené zvláštnou páskou. Nedotkni sa nijakej inej časti revolveru, na to nezabudni.“

Michael sa spýtal: ,.Zistil už Sonny, kam ma Sollozzo zavedie?“

CHEDIDOVÁ, ANDRÉE - NEFERTITI A ACHNATONOV SEN

CHEDIDOVÁ, ANDRÉE

NEFERTITI A ACHNATONOV SEN
Pamäti pisára
(Nefertiti et le reve d´Akhnaton)

ŽÍRNE MESTO
(La Cité fertille)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia LUK (67)
preklad Soňa Hollá, Miroslava Bártová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 11.000 výtlačkov
61-920-78

beletria, román
230 s.,  slovenčina
hmotnosť: 315 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,10 € DAROVANÉ

*zukol4*

Autorka sa v modernej poetickej forme vracia k starovekej téme, k slávnej dvojici faraóna Achnatona (r. 1400 pred n. I.) a jeho ženy Nefertiti. Obaja opustili staré hlavné mesto Téby a založili na brehu Nílu na neobývanej panenskej pôde svoje nové hlavné mesto Horizont, kde chceli skoncovať s krutovládou predchodcov a začať život aj vládu bez násilia a moci. Ich šťastie trvalo iba dvadsať rokov. Mesto Horizont padlo za obeť nežičlivcom, Nefertiti sa dostala do vyhnanstva, kde si spomína na svojho milovaného, už mŕtveho Achnatona a na život v ich meste. Na jej slová striehne pisár Bubastos, zachytáva ich na papyrus a striedavo rozpráva sám zo svojho pohľadu o osude faraónov a ich meste. ŽÍRNE MESTO, ktoré takisto vychádza v tomto vydaní, je rozsiahla lyrickoepická poéma v próze o živote a jeho večnom kolobehu, o láske, sklamaní a smrti. Je to Egypt súčasný so všetkými boľavými, tienistými stránkami i so svetlom nádeje v týraných ľudských srdciach.

Muži, ženy, deti, napchatí v plochých člnoch, neodolali túžbe ísť za nami. Dostihli nás a s jasotom nás pozdravujú.

Vychovávateľ Aje vedno s Horemhebom, ktorého hlas znie mimoriadne tvrdo, im prikazuje z kormy, aby sa vrátili.

Ale tlsťoch Nacht, jednostaj v bodrej nálade, jednostaj zadychčaný, vyliezol na trám a kričí na nich z plného hrdla, že ich pekne víta. Zopyre a hudobníci to za ním opakujú.

Dobrácky Mahu — ktorého hus Smonn prudko vytrhla zo spánku — nevie, čomu dať prednosť, či Horemhebovej vážnosti alebo prirodzenému nabádaniu srdca, aby pripojil svoje hurá k nadšenému volaniu radosťou žiariaceho zástupu.

Achnatona dojali vrúcne prejavy ľudu, ktorý všetko zanechal a šiel za ním, a tak ho pozýva, aby sa ďalej plavil s nami.

Cesta trvala dlho. Dni, noci...

Plavíme sa pokojne na sever. Nenáhlivo, všímajúc si každý kraj.

Egypt, pritisnutý z oboch strán ku svojmu Nílu, podobá sa zelenej rieke vrúbenej rovnou púšťou alebo žltkastými vŕškami.

Niekedy sa zastavujeme a spúšťame kotvu. Achnaton a Nefertiti s malou skupinkou ľudí vystupujú na breh.

Učupený v lanoví sledujem ich zrakom a kým chodia po brehu, značím si, čo vidím. Onedlho sa vracajú na palubu a plavíme sa ďalej.

Malé preľudnené člny vyplávali s nami. Znovu napäli plachty.

Zhromaždený natisnutý húf na dne plavidiel je stále dôverčivý a nestráca trpezlivosť.

Na ľavom brehu Nílu, na polceste medzi Tébami a Memfisom, vidím trochu vyvýšenú rovinu, ktorá má tvar rozľahlého kruhu.

V pozadí sa tento kruh opiera o kriedové útesy. Achnaton dvíha rameno, vystiera ruku a ukazovákom nástojčivo mieri na veľký polkruh.

Práve poznal svoju zem.

Tentoraz vystúpi na breh sám.

Dlho sme ho videli, ako chodí hore-dolu po pobreží.

Potom prešiel na rovinu, zamieril ku svahom, až zmizol v diaľke.

Na kráľovskom člne budúci budovatelia rozoberali prednosti tohto miesta.

Mierne zvýšenie chráni túto rovinu pred záplavami: Jej svahy zastavia pieskové vetry, budú ochranou pred šírou púšťou, kde sa neraz skrývajú lupiči.

Keďže leží severnejšie, leto tu nebude natoľko horúce ako v Tébach.

Nižšie položené údolie na protiľahlom brehu, zúrodnené naplaveninami, bude vhodné na pestovanie plodín, ktoré uspokoja základné potreby obyvateľstva.

Všetci horeli túžbou vystúpiť na zem a ísť za mladým vladárom. Nefertiti ich musela niekoľko ráz zadržať.

„Horela som túžbou vystúpiť z plachetnice, rozbehnúť sa po rovine a nájsť Achnatona. Lenže cítim, že ho treba nechať samého na seba. Aby sa zžil s týmto miestom, potrebuje samotu.

Vrátil sa zo svojej dlhej prechádzky a znovu chodí veľkými krokmi po brehu, potom si sadá na sivú skalu. Jeho útla silueta sa čudne vyníma v tom bielom, prázdnom kruhu. Nespúšťam ho z očí.

Dlho sedel nahnutý dopredu, lakte pri tele, tvár v dlaniach, sťaby počúval, ako sa dvíhajú z hlbín jeho bytosti zvuky budúceho mesta.

V člne všetko mlčí. Ani z flotily nedolieha nijaký hluk.

Konečne Achnaton vstáva. Voľne si vydychuje.

Som ďaleko a som pri ňom. Vie to. Mesto Horizont -  so svojimi verejnými budovami, chrámami, s doma-

PERNIŠ, JAROSLAV - ŽENY V LESKU ĽALIÍ

PERNIŠ, JAROSLAV

ŽENY V LESKU ĽALIÍ

Ikar, Bratislava, 2011
obálka Viera Fabianová
1. vydanie
ISBN 978-80-551-2596-1

literatúra faktu, história,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 256 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*zukol4*

Stredoveká spoločnosť pokladala cudzoložstvo ženy za veľmi ťažký hriech, priamo ohrozujúci rodinu, pretože spochybňovalo nárok jej manžela na otcovstvo detí, ktoré mu porodila. Veľmi vážne k nemu pristupovala aj cirkev. V prípade cudzoložstva burgundských neviest Filipa IV. Pekného nešlo iba o to, že z jeho synov spravili paroháčov. Okrem toho, že porušili sľub manželskej vernosti, čo samo osebe bolo trestuhodné, udržiavali nepovolený ľúbostný pomer s mužmi, ktorí sa prehrešili proti cti tým, že porušili feudálne puto spáchaním cudzoložstva s osobami kráľovského majestátu. Spať so ženou svojho lénneho pána znamenalo podľa vtedajšieho práva spáchať zločin velezrady, a ten sa trestal smrťou.

Ak úlohou básnikov bolo živiť sny a symbolicky vytvárať z princezien charizmatické vládkyne, historikom nezostáva nič iné, iba upozorňovať na to, že legendy celkom nezodpovedajú pravdivému obrazu skutočnosti. Pre feudálnu spoločnosť bol totiž sobáš kráľovskej dcéry predovšetkým predmet rokovania a politického licitovania a len málokto sa skutočne zaujímal o náklonnosť sŕdc. Príbehy žien žijúcich v lesku (ale aj v tieni) zlatých ľalií vôbec neboli príbehmi z románov, v ktorých je čitateľovi hneď jasné, kto je kladný a kto záporný hrdina. V ich živote neexistovalo ostré rozhranie medzi dobrom a zlom, pretože skutočný život nikdy neprial, nepraje a ani priať nebude podobným zjednodušeniam a schémam. Keď sa chceme vrátiť v prúde času späť a spolu s nimi opäť prežiť ich osudy, musíme si uvedomiť, že dejiny sú ako kniha, ktorá sa nedá dopísať, lebo v záujme väčšiny ľudí je znova a znova sa vracať k minulosti a prostredníctvom jej poznania pochopiť lepšie vlastnú prítomnosť.

RNDr. Jaroslav Perniš (1964) sa narodil v Bojniciach. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. So svojou rodinou -manželkou Janou a dvoma synmi Filipom a Jakubom - žije v Prievidzi. Pôsobí ako učiteľ fyziky a chémie na miestnom Gymnáziu V. B. Nedožerského. Jeho veľkou vášňou je história, a to najmä dejiny panovníckych rodov stredovekej Európy. Má rád príbehy slávnych ľudí z dávnych čias, tajomstvá, legendy a povesti, ktoré sú s nimi späté, rád spoznáva a znova prežíva osudy kráľov a kráľovien, odhaľuje ich názory a postoje v najrôznejších životných situáciách, sleduje ich šťastné i tragické okamihy. Je autorom viacerých kníh. V edícii Historické biografie vydavateľstva IKAR mu vyšli Kráľovné v tieni katedrál (2003), Kráľovné renesancie (2005), Jej veličenstvo Smrť (2005), Slzy mocných (2007) a Majestát skropený krvou (2008).

CUI BONO?

Atmosféra na kráľovskom dvore bola po uväznení neviest Filipa IV. Pekného mimoriadne napätá. Schyľovalo sa k zápasu medzi rôznymi záujmovými skupinami. „Príbuzní zapudených princezien sa usilovali znova nadviazať neviditeľné nitky moci a intríg," poznamenáva Maurice Druon a dodáva: „Člnky strachu, márnivosti a ambícií sa rozbehli, aby utkali na novej osnove surovo roztrhané tkanivo." V tejto súvislosti sa vynára niekoľko otázok. Kto mal záujem na odhalení cudzoložstva princezien? Čo tým získal? Komu prospela kríza dynastie, do ktorej ju uvrhla aféra vo veži Nesie? Aby sme aspoň trochu poodhalili oponu, musíme sa vrátiť v prúde času späť. Kronikári v tom majú jasno. Burgundské nevesty Filipa IV. Pekného podľa ich mienky udala jeho vlastná dcéra, anglická kráľovná Izabela.

Počas veľkonočných sviatkov v roku 1313 pasoval kráľ svojich troch synov za rytierov. Pri tejto príležitosti sa zhromaždil v Paríži výkvet francúzskej šľachty. Vtedy ešte nič nenasvedčovalo tomu, že je na obzore tragédia, ktorá ho mala veľmi kruto zasiahnuť, pozbaviť cti tri princezné vznešeného rodu, zosmiešniť ich manželov, a najmä spochybniť budúcnosť kráľovskej dynastie. Medzi hosťami bola i dcéra Filipa IV. Pekného, sprevádzaná manželom, anglickým kráľom Eduardom II. Dejiny jej prisúdili úlohu udavačky a katalyzátora, urýchľujúceho vývoj udalostí. Kronikári sa vtedy predbiehali v chválospevoch na princeznú, ktorá kráľovským výzorom a krásou tak veľmi pripomínala svojho otca. Jeden z nich, Geoffroy de Paris, tvrdí, že „je tou najkrajšou ružou, ľaliou, kvetom, príkladom“, pričom pateticky dodáva: „Veď otca krásneho mala a len spravodlivé je, že z krásy krása rodí sa.“ Z Paríža sa kráľovský dvor presunul do Pontoise, kde požiar spustošil v noci obydlie anglického kráľa. Ten stihol len tak--tak utiecť a zachrániť sa pred plameňmi, držiac v náručí svoju ženu. A práve počas pobytu v tomto meste sa v plnej miere rozhorela nenávisť medzi Izabelou a jej švagrinami. Čo bolo jej príčinou? O tom môžeme iba špekulovať. Nedá sa vylúčiť, že práve v Pontoise sa hrdá a pyšná dcéra Filipa IV. Pekného dozvedela o ich cudzoložstve.

Sama Izabela prežívala vtedy príbeh poníženej ženy a pohanenej kráľovnej, a preto sa veľmi dobre vedela vcítiť do situácie, v akej sa nachádzali jej vlastní bratia. Eduard II. bol slabý panovník. Obklopil sa svojimi obľúbencami, štolbami a mladými remeselníkmi. Priateľstvom k nim tento statný a zároveň zženštený kráľ prekračoval hranice slušnosti a dôstojnosti. Cirkev bola pobúrená jeho správaním, náklonnosťou k mladým mužom a zanedbávaním legitímnej manželky. „Nepriateľstvo položím medzi teba a ženu a ona ti rozdrví hlavu,“ kázal biskup z Oxfordu, citujúc Sväté písmo. Izabela sa cítila nepotrebná a bezmocná. Jej skutočne kráľovská povaha, zdedená po kapetovských predkoch, sa búrila a trpela neustálym úpadkom kráľovskej autority.

Lenže Eduard II. bol jej manžel a pán. Rozhodoval o jej osude. Podľa stredovekých pravidiel mu bola zaviazaná poslušnosťou a musela sa s ním, či sa jej to páčilo alebo nie, deliť o manželské lôžko. Vedela, že otec ju nevydal za muža, ale za kráľa. Vedela, že ju neobetoval z omylu alebo z nejakého rozmaru. Vedela, že jej údelom nebolo žiť vlastný život, ale život kráľovstva, do ktorého ju zaviala dynastická politika jej rodu. Napriek tomu bola znechutená. Keď sa vydávala, ani v kútiku duše jej nenapadlo, že za prinášanú lásku a oddanosť sa jej dostane iba poníženie, nenávisť a opovrhnutie, že bude vypudená z manželskej postele, nie milenkami, 

HELLER, JOSEPH - NIEČO SA STALO

HELLER, JOSEPH

NIEČO SA STALO
(Something Happened)

Pravda, Bratislava, 1983
edícia Maják
preklad Jarmila Samcová
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
prebal Adela Jakabová

beletria, román
520 s., slovenčina
hmotnosť: 565 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý

1,80 € *hroda* *belx*

1,80 € *home* *belx*

 2,60 € *zukol4* DAROVANÉ EGJAK

„V Hlave XXII išlo o fyzické prežitie v konfrontácii s vonkajšími silami alebo inštitúciami, ktoré chcú zničiť život alebo mravné ja. Román Niečo sa stalo hovorí najmä o vnútornom, psychickom prežití — bojiskom sú v ňom ľudské túžby, či už splnené alebo nesplnené, intímne situácie, aké prežívame so svojimi deťmi, keď sú malé a keď dospievajú, spomienky na našich rodičov a na vzťah k nim, keď starnú. To sú aspoň niektoré oblasti napätia a nepokoja v tejto knihe." Týmito slovami charakterizoval svoj druhý román Niečo sa stalo (Something Happened, 1974) dnes takmer šesťdesiatročný americký spisovateľ Joseph Heller (nar. 1. mája 1923), ktorý napriek veľmi skromnej literárnej tvorbe (romány Hlava XXII, 1961, Gold na zlato, 1979 a divadelná hra Bombardovali sme New Haven, 1967) patrí k najslávnejším a najvydávanejším prozaikom posledných dvoch desaťročí.

Román Niečo sa stalo písal celých dvanásť rokov. Tých „oblastí napätia a nepokoja" je v knihe oveľa viac, ako ich autor spomenul. Jednou z nich je hľadanie zmyslu života, či uvedomovanie si nezmyselnosti vlastného života. Bob Slocum, priemerný úradník nikdy nemenovanej obchodnej firmy v Connecticute, muž v strednom veku, otec dvoch zdravých detí a jedného dieťaťa s nevyliečiteľnou mozgovou chorobou, ako manžel a milenec na zostupnej dráhe, ako úradník na mierne vzostupnej, si kladie otázku, čo sa stalo s ním, s jeho rodinou, s jeho podnikom, so životom vôbec. Tuší, že „niečo sa stalo", lenže nevie čo a prečo je to práve tak. Narušené medziľudské vzťahy sa usiluje riešiť po svojom, t. j. neriešiť ich vôbec, narušenú, nalomenú chrbticu sa usiluje napraviť tak, že si ju zlomí úplne. Tragická pointa románu a ironický, hellerovským humorom trocha nadľahčený epilóg iba podčiarkujú bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol človek slabého, skôr zlého než dobrého charakteru, tápajúci v začarovanom kruhu ambícií, spoločenských tlakov, morálnych kompromisov, podrazov, vyšších ambícií a šancí

Joseph Heller napísal sugestívnu a nanajvýš potrebnú knihu o kríze charakteru, o nedostatku ozajstných hodnôt, o zúfalom zápase americkej strednej vrstvy na „bojiskách" morálky, sebarealizácie, ľudskej integrity a bytostne dôležitých vzťahov k vlastným rodičom a vlastným deťom, odkiaľ sa ľudia ako Bob Slocum vracajú zákonite s metálmi, vyššími funkciami, honosnejšími domami, rýchlejšími autami, ale v skutočnosti porazení, so zlomeným charakterom, chladným srdcom a bez vyhliadok na kúsok čistého ľudského šťastia.

Platí vždy Kagle - vyúčtuje to podniku ako riadne služobné výdavky. (Nadchýna ma pritom, že súčasne obtiahnem aj podnik.) Niekedy zaplatím taxík a kúpim fľašu whisky, ktorú Kagle rád nosí so sebou. Keď už som tam, je mi dobre (dám sa do toho), ale keď som hotový, chcem hneď preč. Zvyčajne odídem sám. Kaglovi sa chce ísť domov (o to menej, o čo mne väčšmi). Ak mu to ide dobre (nie vždy, lebo má chromú nohu), nechám ho tam s whisky aj s fľandrou. V skutočnosti sa mi nikdy nechce s ním ísť. Volá ma. A ja idem.

Aj nechty som si začal obhrýzať presne takisto - ktosi ma na to naviedol. (Prisámbohu, že to nebol môj nápad. Dokonca som ani nevedel, že to ľudia robia. A nemyslím si, že by som bol taký vynaliezavý, aby som na tento zlozvyk prišiel sám.) Bolo to v prvej triede na základnej škole, mal som sedem rokov a bol som už polovičná sirota. (Na otca sa veľmi nepamätám. Netrúchlil som za ním, keď zomrel, správal som sa tak, akoby nebol umrel; čo znamená, že som sa správal, akoby nikdy nežil. Nechýbal mi, lebo som sa naňho nepamätal, a nikdy som o ňom veľmi neuvažoval.) Všetci moji kamaráti v prvej triede (v prvej triede som mal veľa kamarátov; vždy som sa ukrutne usiloval byť obľúbený a vždy sa mi to darilo) si začali obhrýzať nechty v ten istý týždeň, a to len preto, aby najedovali učiteľku (slečnu Lambovú; v druhej triede to bola pani Wolfová. Mám záhadnú pamäť na mená a na podobné drobné detaily), svojich rodičov a staršie sestry. (Celé to vzniklo ako kolektívne detské sprisahanie.)

„Pod, budeme si obhrýzať nechty," povedali mi.

A tak som si ich obhrýzal. Zakrátko všetci ostatní prestali. Ale ja nie. (Vyrástli, rozišli sa a mne zanechali tento zlozvyk.) Ani som sa nepokúšal s tým prestať (nevedel som ako. lebo sa mi jednak nechcelo a jednak som vari už vtedy pochopil, že to nedokážem). A odvtedy si už. dlhé roky agresívne, nekultúrne a pomstychtivo obhrýzam a cmúľam svoje vlastné prsty a tie drobné násilia ma nesmierne uspokojujú. (Prirodzene, nie je to ani zvyk ako skôr nutkanie, zlovoľné, tajomné a často bolestné, ale páči sa mi. Dnes si už myslím, že by som bez toho nechcel žiť, a nikto mi nie je schopný povedať prečo.) A ja viem, že si budem obhrýzať nechty a cmúľať končeky prstov okolo nich až do smrti (alebo dovtedy, kým mi nevytrhajú všetky zuby a nebudem to môcť už robiť. Cha, cha).

Dokonca ani môj rukopis nie je môj vlastný!

Vypožičal som si ho (a už nevrátil). Naozaj som ho prevzal od istého staršieho chlapca, ktorý so mnou kedysi pracoval v kartotéke poisťovne a rád si krátil voľné chvíle medzi návalmi práce vynachádzaním a cvičením nového písma a zdokonaľoval sa v ňom. (Sám nemal bohvieaký rukopis.) Volal sa Tom alebo Tommy, podľa toho, kto sa s ním zhováral, alebo naňho volal. Mal dvadsaťjeden rokov, bol vysoký, veľmi samoľúby a dospelý. (Mal byť prečo samoľúby a dospelý, lebo okrem toho, že vynašiel nový rukopis, spával s Máriou Jencksovou, najväčšou blondínkou, aká sa v našej havarijnej poisťovni našla.) Po večeroch študoval zápalisto umenie a cez deň si z ničoho nič nerobil a čakal, kým ho povolajú do armády a pošlú do druhej svetovej vojny. Medzi robotou, vybehávaním a fajčením na záchode sedával za stolom vzadu v kartotéke (kde ho nevidel nik, kto šiel okolo, lebo kartotéka bola drôtená klietka rovno uprostred budovy, do ktorej videl každý, čo šiel okolo) a usilovne cvičil písmo. A ja som sedel vedľa neho za tým stolom, skrytý pred zrakmi okoloidúcich za radom zelených kovových registračiek, kde boli uložené nemé registre k fasciklom s dokumentáciou, ktoré boli naukladané vo vyšších zelenších skriniach vpredu, a učil som sa, deň čo deň odpisoval a cvičil rukopis usilovne spolu s ním.

Nebola to vždy ľahká práca. Tom neúnavne experimentoval s oblúčikmi, sklonom písma a slučkami veľkého R alebo Y alebo H či J, prehodil iba slovko-dve, kým nedosiahol presne to, čo chcel, a potom povedal: „Myslím, že to už mám.“ A ak o minútu či dve nepokrútil uvážlivo hlavou a nerozhodol sa inak, vytiahol som mu spod ruky hárok papiera a začal sa učiť to písmeno, kým on vymýšľal ďalšiu literu abecedy. (Niekedy po týždni či dvoch so skľúčenou, sklamanou tvárou zmenil názor na niektoré písmeno, zamietol ho a začal všetko odznovu.) Niektoré písmená boli jednoduché, ale iné nečakane ťažké - tie zabrali nesmierne veľa času. Boli sme dvojicou nadšených mladých kaligrafov (ja som, pravdaže, bol učeň), keď sme práve každý potajme a sám nešpekulovali, ako ukojiť svoju žeravú

PRATOLINI, VASCO - ULIČKA CHUDOBNÝCH MILENCOV

PRATOLINI, VASCO

ULIČKA CHUDOBNÝCH MILENCOV
(Cronache di poveri amanti )

Smena, Bratislava, 1962
edícia Máj (13)
preklad a doslov Ľudmila Peterajová
ilustrácie Vincent Hložník
obálka Miroslav Váša, Vincent Hložník
2. vydanie, 34.700 výtlačkov
73-030-62

beletria, román
388 s., slovenčina
hmotnosť: 423 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 € PREDANÉ

*zukol4* in **O2**

Na druhý deň bola nedeľa a „prorocký“ týždeň sa blížil ku koncu. V nedeľu mávajú budíky voľno. Ulice sa zametajú aj siedmeho dňa, ale Cecchi máva v maličkostiach šťastie: jeho voľný deň pripadá náhodou na nedeľu. Dnes sa ozve len budík manželov Carresiovcov, ale pre našu ulicu je to neskorá hodina: Beppino musí byť v reštaurácii o ôsmej. Keby sme chceli spomenúť a] budíky, ktoré zvonievajú medzi siedmou a ôsmou, museli by sme pridať do nášho zoznamu budík Macisteho a Bianchin, ktorá nechce zobúdzaním obťažovať macochu, hoci Clorinda je hore od tretieho kikiríkania Nesiho kohúta. (Tí, čo majú matky, nepotrebujú budíky: Carlino a Bruno dosial nikdy nezaspali.)

Ale v nedeľu budíky odpočívajú. Obyvatelia ulice del Corno v sobotu večer vrátia páčky na „ticho“, aby si ráno mohli trochu dlhšie pospať. Ulica je dlho opustená a slnko svieti už naplno, keď sa ženy objavia na zápražiach a v oblokoch. Prvé sa ukážu Clorinda a Armanda, ktoré chodievajú na omšu o siedmej. Dnes s nimi nie je Luisa, ktorá musí byť doma a opatrovať vnúča. Fidalma chodí dočasne namiesto nej upratovať k Panej. Potom sa ukáže Mária Carresiová, ktorá zametá schody, a o chvíľu po nej Clara. A už idú aj ďalšie ženy na nákupy. Staderini vystričí nos zo svojej „vyhliadky“ a prehodí pár slov s Nannim. Maciste sa ukáže holý do pása a zdá sa nám, že volá na svojho koňa: „Prídem o niekoľko minút.“ Ani Gemma dnes nešla do kostola: sľúbila zaťovi, že mu upečie múčnik podľa vlastného, osvedčeného predpisu. Má s tým plno práce, pretože Milena ju súri.

O deviatej Maciste češe koňa, Giordano a Gigi skáču po schodoch a Semira češe pri obloku malú Piccardu, ktorej umyla vlasy. Musetta a Adele sa stretnú u uhliara v ulici Mosca a naspäť idú spolu.

„Dieťa spáva celú noc.“ hovorí Aurorina sestrička. A aby bola dôležitejšia, zvolá: „Môj synovec je krásny ako Ježiško!“

„Dones ho na ulicu,“ vraví Adele, ktorá má už jedenásť rokov a začína dostávať ženské tvary.

A Musetta, inak veľká jazyčnica, trpí tým, že je nižšia než jej priateľka, hoci je od nej mladšia len o rok, nepremešká nijakú príležitosť, aby jej nedala najavo, že má viac rozumu.

„Myslíš si, že je to bábätko?“

„Trochu vzduchu mu predsa nezaškodí!“

„Rozhodli sme sa, že ho odo dneška budeme voziť do parku. Veď je na to navyknutý! Aurora tam s ním chodila každý deň!“

„Nenapísala vám ani riadok! Bola to naozaj naničhodnica!“ rozhorčila sa Musetta. A dodala: „Stavme sa, že dnes príde list!“

A pretože Ježiško prosí za deti u Boha Otca, ktorému ulica del Corno v týchto dňoch leží zvlášť na srdci, medzi deviatou a tri štvrte na desať je Musetta vyslyšaná. Na rohu ulice dei Leoni zjaví sa listár Mostriti, ktorý tiež býva v našej štvrti a pozná sa s ľuďmi z ulice del Corno. Vie teda, ktorý z listov, čo má v taške na remeni cez plece, môže našu ulicu prekvapiť. Nanni, vysedávajúci, ako vždy, rozkročmo na stoličke pred bránou, pozdravuje ho a vyzvedá sa, čo nesie. Listár odpovie:

„Dnešná pošta by sa dala vyvážiť zlatom !“

„Hádam nepísala Aurora?“ vyklonil sa Staderini z obloka.

„Čo?“ skríkla Luisa z kuchyne pod ním.

A pretože materská krv nie je voda, aj vdova Nesiová sa dovliekla k obloku. Celý rok ulicu nevidela. Je slabá a od slnečného svetla sa jej zakrúti hlava. Chytila sa obločnice a nehanbila sa zavolať:

„Pre Nesiovcov nič?“

„Ale áno. Písal aj váš synak ! Spusťte mi košík ! A mám list aj pre Paniu!“ volá listár, aby sa Gesuina ukázala.

Luisa vybehla na ulicu s vnúčaťom v náručí a menšie deti za ňou. Ide aj manžel a sťahuje si nohavice špagátom. Luisa plače i smeje sa, a nevládze ani otvoriť obálku. Urobí to namiesto nej Staderini, ktorý zbehol ako víchor až z najvyššieho poschodia.

PETROV, REM - SFINGY 20. STOROČIA

PETROV, REM VIKTOROVIČ

SFINGY 20. STOROČIA
(Sfinksy XX veka)

Obzor, Bratislava, 1977
Mir, Moskva, 1977
edícia Periskop
preklad Katarína Slivková
obálka Jozef Michaláč, Ján Meisner
1. vydanie, 6.216 výtlačkov
65-045-77

zdravie, alternatívna medicína,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 334 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

1,90 €

*zukol4*in **s4s**

Kniha o imunológii, o vede, ktorej sa podarilo zbaviť ľudstvo kiahní, moru, cholery, detskej obrny a iných ťažkých chorôb, a na dovŕšenie všetkých divov v našich dňoch vytvoriť živé "sfingy", poskytnúť chirurgom spôsoby ako prekonávať neznášanlivosť tkanív a zabezpečiť úspešnú transplantáciu.

Individualita nadovšetko

Za posledné dve desaťročia imunologickú podstatu odlúčenia tkanivových transplantátov všeobecne uznali a všetky aspekty odlučovacích procesov sú pod prísnou experimentálnou kontrolou.

Lesley Brent

Na jar roku 1969 mi volali zo štúdia populárno-vedeckých filmov a prosili ma, aby som s nimi prekonzultoval scenár filmu Rukami chirurga.

— Má to byť film o transplantácii orgánov a tkanív, — povedal autor scenára Nikolaj Grigorievič Šipkovskij, — a my by sme chceli, aby bolo v ňom z hľadiska imunológie všetko, ako má byť.

— Pokladáte to za také dôležité pri filme o chirurgii?

— Pochopiteľne, ved’ nebude venovaný chirurgickej technike ako takej, ale problematike transplantácie orgánov. Dnes nik nepochybuje o tom, že najväčšou prekážkou na tejto ceste je imunologická neznášanlivosť tkanív. Práve preto sa obraciame na vás. Z imunologickej stránky tam všetko musí sedieť.

Dobre mi padlo vypočuť si uznanie mojej vede z úst spisovateľa, človeka, ktorého povolanie je imunológii také vzdialené. Človek stretáva skôr ľudí, ktorí sa na transplantáciu dívajú ako na chirurgický problém.

— Keď sa tak seriózne staviate k tomuto problému, — povedal som, — stretnime sa v sobotu a pozrime sa na to.

V sobotu sme diskutovali o scenári. Nepamätám sa, či som mal nejaké vážne pripomienky, no vyslovil som niekoľko úvah o tom, ako tento film imunologizovať, ako ukázať odlúčenie transplantátu, aké bunky ho spôsobujú a ako ich ukázať.

Tu sa to všetko začalo. Najprv ma požiadali o pomoc pri nakrúcaní niektorých biologických objektov v štúdiu. Pomohol om. Potom ma poprosili, aby mohli v našom ústave nakrútiť zábery, ktoré ukazujú niektorú reakciu odlučovania. Potom Nikolaj Grigorievič usúdil, že by som mal divákom povedať niečo dôležité, napríklad ako sa lymfocyty vyporadúvajú s cudzími bunkami.

— Čo mám povedať? — pýtal som sa.

— Niečo, čo by nebolo banálne, no zároveň by tvorilo dušu otázky neznášanlivosti, jej prapríčinu, samu podstatu problému.

Veľmi dlho som sa zdráhal, lebo mi nemohlo prísť na um, čo sa dá povedať za pol druha minúty, a dlhšie držať v zábere človeka hovoriaceho o vede zákony filmu nedovoľujú. Divák sa začne nudiť.

Napokon som to vymyslel. Zdvihol som oči od mikroskopu, a hľadiac na blížiacu sa kameru, povedal som asi toto:

— Podľa všetkého existuje ešte nesformulovaný zákon ochrany biologickej svojráznosti. Len sa pozrite okolo seba: rastliny, živočíchy, človek — všetko živé žije tak, že sa navzájom nemieša. Každý živý organizmus má svoju individualitu, individuálne bielkovinové zloženie, je neopakovateľný a oddelený od iných. Jeho neopakovateľnosť celý život čosi chráni, čo mu nedovoľuje miešať sa s druhým, takisto nenapodobiteľným. A ak sa jeden život pokúša preniknúť do vnútorného prostredia iného života, narazí na prudký odpor. Bunky, tkanivá a bielkoviny dvoch cudzích životov sú nezlučiteľné. Jedna individualita sa chráni pred druhou. Taký je zákon. Vykonávateľ tohto zákona, imunita, je strážcom biologickej svojráznosti po celý život. Ochraňuje nás pred mikróbmi, pôvodcami nákazlivých chorôb. Pri transplantácii tkanív a orgánov kladie pred nás prekážku neznášanlivosti...

Pochopiteľne, tu som len zhrnul to podstatné: že každý organizmus je svojrázny a nenapodobiteľný. Nemal som kedy povedať, prečo, načo a či nás to prekvapuje. Ak sa bližšie nad tým zamyslíme, hádam to nie je nič prekvapujúce, skôr všedné. No toľko času som nemal. Teraz v knihe mám čas aj miesto, aby som porozprával o všetkom.

Začneme tam, že na otázku „Čo je imunita?“ dodnes najčastejšie dostávam odpoveď: „Odolnosť organizmu voči pôsobeniu mikróbov; úlohou organizmu je nepustiť, zničiť, vypudiť pôvodcov chorôb.“

No keď do organizmu, do jeho krvi, pod kožu, do svalov