MUSAŠI, MIJAMOTO - KNIHA PĚTI KRUHŮ

MUSAŠI, MIJAMOTO

KNIHA PĚTI KRUHŮ
Go Rin No Šo

CAD Press, Bratislava, 1988
edícia Budo (1)

literatúra stredoveká, Japonsko,
176 s., čeština
hmotnosť: 205 g

mäkká väzba
stav: dobrý

5,00 € PREDANÉ

*BIB10* in **S6P**

MEDVEDZ, MICHAL - SLOVO O RODNEJ REČI

MEDVEDZ, MICHAL

SLOVO O RODNEJ REČI

Mestský úrad v Kežmarku

jazykoveda
32 s., slovenčina
hmotnosť: 34 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 €

*BIB10* in **S6P**

TOMKO, PETER - PEKELNÁ BRÁNA I. - TERRA

TOMKO, PETER

PEKELNÁ BRÁNA I. - TERRA

Beletris, Praha, 2016
edícia Camelot (9)
preklad Stanislav Hudský
obálka Igor Igorevich, Stanislav Hudský
ISBN 978-80-7520-008-2

beletria, fantasy
184 s., čeština
hmotnosť: 209 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,20 €

*BIB10* in **S6P**

Strhující postapokalypticka fantasy o světě, v němž lidé otevřeli bránu pekla a Zemi ovládli démoni, bytosti a stvůry z nejhorších nočních můr. Jen malému zlomku lidstva se daří přežívat v podzemních úkrytech, ale přesto jsou i tací, kteří z nich vyrážejí na povrch spálené planety a utkávají se s ďábly a nemrtvými - monstry, která vytvářejí z lidí neuromanceři. Jsou to odvážní a drsní muži - lovci démonů. A jedním z nich je i Drake, který ale jako by už vinou svého zohyzdění nepatřil ani do světa lidí. Podaří se Drakeovi vyhrát další souboj? Či dokonce konečnou bitvu, kterou chystá proti lidstvu démonka Lilith, chtivá jen sexu, moci a utrpení druhých, na příkaz samotného vládce temnoty? Pomohou mu tajemní nebešťané? Na to vše odpovídá román Pekelná brána.

MĚSTO STÍNŮ

Slunce neúprosně putovalo po obloze. Drake musel pracovat rychle. Nejprve si prohlédl popálenou ruku. Nevypadá to špatně. Trošku spálená kůže. Na některých místech už mu začaly vyrážet drobné puchýře. Opatrně si po ní přejel, aby se tak zbavil na uhel spálených chlupů. Z kapsy vytáhl mast a jemně si ji vmasíroval do popáleniny. Slastně zasténal, když se dostavil chladivý efekt léku. Pak si ruku omotal čistým obvazem. Pohnul s ní dopředu - dozadu. Ucítil, jak mu na některých místech praskla pokožka. Není plně funkční, ale prozatím to postačí. Doufám, že nedojde k boji.

Opatrně se postavil a rozhlédl se. Všichni jsou mrtví. Pohnul se k tělu impa - šamana. Na tváři padlého démona byl stále výraz hrůzy z okamžiku, kdy pochopil, že smrt si pro něj přišla v podobě dlouhého černého šípu. Drake přistoupil k nehybnému tělu a nezraněnou rukou vytáhl šíp z jeho hrudi. Utřel ho do záhybu svého pláště. Tehdy se mu do nosu dostal pach krve pekelného tvora. Fuj, síra! Klasický smrad krve démonů. Potřásl hlavou a raději se posunul dál. Postupoval od těla k tělu a za chvíli měl toulec opět plný. A plášť mu smrděl ještě víc.

Následně každému impovi mocným úderem kukri oddělil hlavu od těla a naházel je do sítě. Při tom pohledu ho zahřálo u srdce. Mám na měsíc postaráno o finance a navíc jsem svět zbavil trochy zla.

V dnešním světě měly cenu různé artefakty, které jste mohli získat zabíjením démonů. Krev, části těl nebo jejich zbraně, vše se dalo zpeněžit. I přes takovou katastrofu, jaká dopadla na lidstvo, obchod i nadále fungoval. Jen trochu jinak. Vznikaly skupiny lovců, kteří si tímto způsobem chtěli rychle vydělat a zajistit se. Někteří, jako Drake, uspěli. Mnozí další zemřeli.

Lovec udělal trochu prudší pohyb a tvář se mu zkroutila do bolestivé grimasy. Klesl na jedno koleno. Pokáral sám sebe za svou neopatrnost. Jemně si ohmatal ránu. Snad je vše v pořádku. Jeho pohled zaletěl zpět k bojišti. Už jen jednu věc.

Zdravou rukou hrábl do země. Nabral hrst popela a odsunul ho stranou. Znovu zahrábnul. A znovu. Než se prohrabal až ke hlíně, byl úplně zpocený. Jednou rukou to jde velmi těžko. Nadechl se a pokračoval. Když odhrabal dostatek hlíny, sebral lidskou lebku, kost a ruku a uložil je do čerstvě vyhloubené jámy. Zasypal je směsí hlíny a popela. Postavil se a prohlédl si svou práci.

„Promiňte, ale nemohu označit váš hrob,“ povzdechl smutně. „Kdybych to udělal, démoni by ho při nejbližší vycházce našli, zničili a kosti by znovu vyhrabali. Ale já nezapomenu.“ Přehodil si trofeje přes rameno, chytil luk do nepopálené ruky a pokřižoval se. „Odpočívejte v pokoji.“ Otočil se a vyrazil pryč. Nasadil rychlé tempo, aby se co nejdříve dostal z tohoto prokletého místa. V hlavě mu stále vířily myšlenky, týkající se démonů, jejich lidských obětí, ohně a temnoty. Ohnivý zub mu zůstal za zády a výhružně dýmal.

Cesta mu ubíhala rychle. Poklus přes zpopelněnou krajinu z něj vyplavoval adrenalin nahromaděný z boje. Těžké hlavy impů mu při každém kroku poskakovaly a bouchaly ho do zad. Slunce se už ztrácelo za obzorem, když konečně dorazil do města. Dnes už do podzemí nepůjdu. Potřeboval úkryt na noc. A pod popelem se mi dnes spát nechce. Rychle přemýšlel, kde se dobře uložit. Nakonec se rozhodl pro bývalý obchodní dům na náměstí.

Znovu překonal řeku. Tentokrát mu to trvalo déle, protože ho už pomalu zmáhala únava a tížila ho kořist. Opatrně prošel pár obytných čtvrtí, kde se na něj cenila rozbitá okna starých bytů. Tu a tam bylo vidět pozůstatky bývalých obyvatel. Vrak rozpadajícího se auta, houpačka, která visela už jen na jednom řetězu, neboť druhý prožrala rez, převrácená tříkolka. Lovec odvrátil zrak a raději pokračoval. Proběhl ještě docela dobře zachovaným centrem a s hlasitým výdechem se dostal na místo.

Náměstí bylo pusté. V jeho středu se nacházela fontána, jejíž vnitřek byl nyní místo vody pokrytý tmavou zaschlou tekutinou. Krev. Socha milenců, v minulosti tvořící srdce náměstí, byla zničena. Nahradila ji Luciferova podobizna z černého kovu. Ohromná postava s dlouhým pláštěm a kosou v rukou se děsivě

VOLF, HONZA - ŽE JE ŽIVOT KRÁSNEJ, I KDYŽ STOJÍŠ V LEJNĚ

VOLF, HONZA

ŽE JE ŽIVOT KRÁSNEJ, I KDYŽ STOJÍŠ V LEJNĚ
Povídky. Básničky

Nakladatelství jednoho autora, Praha, 1998
ilustrácie Honza Volf
ISBN 80-86110-00-1

próza krátka, humor
176 s., čeština
hmotnosť: 384 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, s prílohovým letáčikom

1,00 €

*BIB10* in **S7P**

GRUNERT, CHRISTIAN - KAKTUSY A INÉ SUKULENTY

GRUNERT, CHRISTIAN
VIEDT, GEORG
KAUFMANN, HANS-GUNTHER

KAKTUSY A INÉ SUKULENTY
(Kakteen und andere schone Sukkulenten)

Príroda, Bratislava, 1979
edícia Rastlinná výroba - Knižnica záhradkára
preklad Ada Pagáčová, Mikuláš Krippel
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
64-137-79

hobby, botanika
319 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 632 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

2,50 € PREDANÉ

*BIB10*

Kaktusy a iné sukulenty sa oddávna tešili veľkej obľube. Nielen pre zvláštny tvar a prekrásne kvety, ktoré sú odmenou kaktusára za celoročnú starostlivosť, ale aj preto, že približujú neznáme exotické krajiny, ktoré sú domovinou týchto rastlín. A kto netúži poznať vzdialené a neznáme krajiny? Každý nemá možnosť osobne ich navštíviť, preto chce mať aspoň kúštik z tejto prírody okolo seba. Ostnaté, chlpaté či vlnaté telá týchto podivných rastlín pripomínajú práve tieto diaľavy.

Ozajstných zberateľov je u nás veľa, no oveľa viac je tých, ktorí majú 1 či 2 sukulenty doma alebo na pracovisku. Tí niekedy ani netušia, že sú vlastne „kaktusári“, veď často ani nevedia, že kvetina, ktorá im spríjemňuje pracovisko, dielňu, prípadne predajňu, je sukulent. Najmä pre týchto „kaktusárov“ pripravilo vydavateľstvo Príroda túto knihu. Čitatelia majú možnosť dozvedieť sa z nej nielen zaujímavosti o pôvode a objavení týchto rastlín, ale aj zvláštnosti ich pestovania, ošetrovania, vrúbľovania i rozmnožovania.

PĚT SLOVENSKÝCH NOVEL

PĚT SLOVENSKÝCH NOVEL

Státní nakladatelství krásné literatury a umění, Praha, 1965
edícia Klub čtenářů (209)
preklad Zeněk Eis, Gustav Hajčík, Vladimír Reis, Jiřina Kintnerová
doslov Alexander Matuška
obálka Miroslav Habr
1. vydanie, 41.000 výtlačkov
01-042-65

beletria, novela, literatúra slovenská
376 s., čeština
hmotnosť: 506 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,30 €

*zukol3* in **S4**

Podle slov básníka objevuje současná slovenská literatura především „nové rozměry" člověka. Stává se tak v dobrém smyslu polemikou s některými snahami dřívějších let, které chtěly potlačit šmahem všechno, co vybočovalo z velebícího a nekritického tónu. „Nová vlna" slovenské prózy však s sebou nese novou odpovědnost spisovatele, který chce nejprve zkoumat a poznávat reálné vztahy a procesy, probíhající mezi jedincem a současnou společností, a teprve pak, z nich a na nich, chce své dílo stavět.

Jako už před dvěma lety v českých Pěti novelách, i v tomto svazku zařazujeme před každou prózu krátký vzkaz autora čtenářům Klubu. Alfonz Bednár varuje před tím, „nepřispívat k tomu, aby zdánlivě ztracené hodnoty byly hodnotami usilovně znevažovanými a zatracovanými" a Vladimír Mináč před tím, „aby se z lidí nestávaly šroubky v mechanismu, aby se z lidí nevyráběly případy", Jaroslava Blažková se vyznává ze své víry v lidi, kteří „zpívajíce skáčou přes hory a nuda a bronchitida se jich nechytá“, Dominik Tatarka ze své víry v „mlčenlivé sympatie a lásku" a Ján Johanides varuje: „Chceme dokázat svou pravdu a dokazujeme, že dovedeme urážet."

Novely, které v pětici uvádí tento svazek, jsou umělecky nejlepší a myšlenkově nejpříznačnější z toho, co hýbe slovenskou literaturou posledních let.

ALFONZ BEDNÁR (13.10.1914)
Sklený vrch 1954, Hodiny a minúty 1956, Grécke zátišie 1958, Cudzí 1960, Hromový zub 1964

VLADIMÍR MINÁČ (10. 8.1922)
Smrť chodí po horách 1948, Včera a zajtra 1949, Prielom 1950 (filmová povídka), Modré vlny 1951, Na rozhraní 1954, V krajine, kde vychodí slnko 1956, Dlhý čas čakania 1958, Živí a mŕtvi 1959, Tmavý kút 1960, Zvony zvonia na deň 1961, Nikdy nie si sama 1962, Záznamy 1963

JAROSLAVA BLAŽKOVÁ (15.11.1933)
Nylonový mesiac 1961, Jahniatko a grandi 1964

DOMINIK TATARKA (14. 3.1913)
V úzkosti hľadania 1942, Panna zázračnica 1944, Farská republika 1948, Prvý a druhý úder 1950, Družné letá 1954, Radostník 1954, Človek na cestách 1957, Rozhovory bez konca 1959, Prútené kreslá 1963, Démon súhlasu 1963

JÁN JOHANIDES (18. 8.1934)
Súkromie 1963

Tu náhle kreolka otočí hlavu a nad rameny zablýská pyšným pohledem, který vrhá jen žena na ženu. To jistě zasáhla Danielu. Kohopak jiného? Štěstím a spokojeností obrněnou Isoldu jistě ne, té se tady nic netýká. Zachytil jsem na hezké tváři stín opovržlivého politování: Co ty, chudinko? Skvělý Luc párkrát v rozpacích zalapal ústy, provinile se podíval zpod obočí, nesouhlasil, aby ona, oslnivá, dobíjela Danielu. Usoudil jsem s naprostou jistotou, že mezi Lucem a Danielou něco bylo nebo ještě je.

Od té chvíle, co mě ta krásná žena vzala pod paží a začala se předvádět, cítil jsem, že si přítomní za našimi zády vyměňují pohledy jako protihráči na tenisovém dvorci míčky. I kdybych nechtěl, musel jsem se podívat tam, kde stál elegantní, šedivý domácí pán, ušlechtile zahleděný někam do neurčita. Trpěl jako při pohřebním obřadu, trpěl nad své síly, jistě hluboko pod pokožkou bledl v bílé košili, bílé jako čerstvě padlý sníh, s vystrčenou, na mou počest poprvé uvázanou zbrusu novou kravatou. Nekonečně, jak se říká, žárlil, ten člověk trpěl, žárlil na mě, protože jsem se tu objevil poprvé, žárlil na každého zvlášť a na všechny dohromady, krve by se v něm nedořezal, průsvitněl jako rosol.

Ty žárlíš na mě, Bartoloměje Slzičku? pomyslím si. Člověče, nebuď blázen, v duchu mu domlouvám. On nic, nepodívá se ani na mě, ani v tu stranu, kde jsem. Vím, že tě žena mučí. Ale jí to dělá dobře, protože ty trpíš ušlechtile. Proč si tedy vymýšlíš takovou hru? Proč jsi tady a zůstáváš v tomto podniku, a vůbec, proč sis vzal takovou ženu? Pro ni to nic neznamená ukazovat se, svlékat se, vyspat se s Lucem nebo s tím, kdo se namane. Je to pro ni jen příjemnost. Nic víc a nic méně, a ty trpíš, jen trpíš, aby to ďas spral. Ona ví, jaká je, jí stačí dotknout se pohledem a všichni muži vědí, vědí, že je krásná, že je nekonečně sladká. Ať se postaví jako bohyně na trávník pařížských zahrad, ať oslazuje představou život zástupům mužů, kteří tudy náhodou půjdou.

Žel, na pomyšlení, jakkoli dobromyslné nebo přející, ten druhý si netroufá nebo vám neumí odpovídat. Marně se opírám o domácího pána pohledem, ani se nepodívá tam, kde právě stojím. Jsem dnes první den v Paříži, ale myslíš si, že nevím, co může vyvádět vdaná žena? Učil jsem dětičky po rodinách.

Nakonec mě přivlekla k Daniele. Jak uměla nejsladším hlasem, švitořila:

„Andílku, drahá Danielo, i vy jednou chcete být vyvolená, řekněte to přece, řekněte nezaujatě. Že nám to spolu sluší?“

Daniela zablýskala šedýma očima, otočila jimi jako dýkou hezké kreolce v očích, ve tváři, ve výstřihu, a pak nevinně pravila:

„Sluší, sluší, vám to sluší s každým mužem — jste příliš skvělá. Vedle vás každý muž není o nic pozoruhodnější než doga, kterou můžete vodit na provázku.“

Krásná kreolka mě pustila, ustoupila ode mne. Hra pro ni přestala být zajímavá. Trochu potrápila svého muže, ukázala mu, jak nesmyslně žárlí, na usmířenou mu šla pošeptat do ouška nějakou něžnůstku. Jen aby se neřeklo, zeptala se mě:

„Pane, který přicházíte, řekněte: Opravdu si mě nezvolíte, ani na dnešní večer?“

Jen jsem zavrtěl hlavou.

„A proč ne? Řekněte to.“

„Proč ne? Krásná žena, jako jste vy, je jen pro bohy nebo pro velké lidi. Nejsem Parisem. Kdybych si zvolil jednu ze tří Grácií byť jen na dnešní večer, ničím jiným se nestačím zaměstnávat dnes večer a po celou dobu, kterou tu míním zůstat. Hlavu mi zaplaví jen rozkošné city a stanou se mým denním zaměstnáním.“

„Chtěl jste říci, drahý Parisi, že by se vám mohly stát sladkým údělem?“

„Chtěl jsem říci, že by to byl pro mě vrchol všeho. Ve dne v noci bych myslel jen na Venuši, a už ničím jiným bych se nemohl zaměstnávat. To víte, oddávat se jedinému a výlučnému citu, třebaže nevýslovně sladkému, to je záhuba.“

„Ničit se, každodenně prožívat vlastní záhubu je přece sladké, ne? A je to svým způsobem ušlechtilé a lidské. Alespoň ušlechtilejší než hubit ty druhé. Co nám jiného zbývá v těchto letech než pěstovat své city?“ — A velkolepě, bezstarostně se zasmála. Smíchem obrátila v žert, setřela, co právě řekla.

Daniele jsem se už jen uklonil, zvedl před ní ruce nad hlavu, že je krásná, nejkrásnější, ale že se vzdávám další volby. Několikrát jsem nad sebou zamával rukama a — na mou duši — potáceje se, obešel jsem ji kolem. Krásná kreolka nahlas něco švitořila, aby potěšila manžela, ale všichni ostatní si mysleli, že se potácím schválně, zasmáli se, dokonce zatleskali.

Daniela vystrčila své namalované drápy jedné i druhé ruky,

MAILER, NORMAN - NAHÍ A MŔTVI 2

MAILER, NORMAN

NAHÍ A MŔTVI 2
(The Naked and the Dead)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Retro (19)
preklad Šarlota Barániková
obálka Ján Krížik, Ladislav Borodáč
3. vydanie
13-72-047-82

beletria, román
264 s., slovenčina
hmotnosť: 233 g

mäkká väzba
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol3* in **S7S**

Americký románopisec Norman Mailer sa narodil r. 1923 v štáte Jersey na východnom pobreží USA, študoval na Harvardovej univerzite a na Sorbone a koncom vojny slúžil dva roky v armáde. Neskôr sa uplatnil najmä ako publicista, ktorý upozorňoval na pálčivé problémy krajiny a nezabudol zaujať kritický postoj k vietnamskej vojne. Za svoju literárnu činnosť dostal viacero cien. Je autorom románov The Naked and the Dead - (Nahí a mŕtvi, 1948), Barbary Shore (Berberské brehy; 1951), The Deer Park (Zverník, 1955,) An American Dream Americký sen, 1965), Why Are We in Vietnam? (Prečo sme vo Vietname?) 1967), Of a Fire on the Moon (O ohni na Mesiaci, 1970), ale aj noviel, divadelných hier, básní a i. Nahí a mŕtvi sú nielen autorovým najlepším dielom, „ ale asi aj najlepším románom o druhej svetovej vojne v celej americkej literatúre. Dej knihy je pomerne skromný. Opisuje sa v nej invázia na malý pacifický ostrov za americko-japonskej vojny. Mailer predstavuje vojnu z hľadiska takmer fašistického generála Cummingsa a z pohľadu malej prieskumnej jednotky. Obidve stanoviská sa, prirodzene, rozchádzajú a autor nenecháva nikoho na pochybách, s kým sympatizuje. Nádej vidí v obyčajných vojakoch, ktorí držia spolu a v srdci sa neodlúčili od života doma.  Mailer sa v tomto románe i v ďalšej svojej tvorbe prejavil ako hlboko spoločensky zaangažovaný spisovateľ, a nové slovenské vydanie jeho už klasického diela po pätnástich rokoch náš čitateľ určite privíta.

Goldstein pokrčil plecami. „Niekedy to človek nerobí dobre. Ja som z tých, ktorým je lepšie veľa nepremýšľať.”

„Mhm. Aj ja.” Minetta pobadal, že Goldstein už zabudol, ako biedne s Rothom robili, a mal ho preto rád. Nie je taký ako tí druhí, aby sa stále zlostil. Pritom Minettovi zišlo na um, ako sa povadil s Croftom. Zlosť, ktorá ho pobádala, teraz vyprchala a myslel už len na to, aké to bude mať následky, „Ten Croft je sviniar,” povedal. Aby sa vyhol premýšľaniu o následkoch, usiloval sa znova rozhorčiť.

„Croft!” povedal Goldstein zhnusene. Na chvíľu sa ostražito poobzeral. „Myslel som, keď prišiel ten poručík, že všetko bude ináč, vieš, vyzeral celkom fajn chlap.” Goldstein si zrazu uvedomil, aké nádeje vkladal do toho, že im už Croft nebude veliteľom.

„Ále, ten ani prstom nepohne,” povedal Minetta. „Pozri, dôstojníkovi by som nikdy neveril. Ten bude s chlapíkom, ako je Croft, vždy jedna ruka.”

„Lenže mal by prevziať velenie,” povedal Goldstein. „Keď to prenecháš takému, ako je Croft, tomu sme my hovno.”

„Má nás v žaludku,” povedal Minetta. Mal záchvat neistej pýchy. „Ja sa ho nebojím, povedal som mu, čo si myslím, veď si videl."

„Mal som to urobiť ja.” Goldstein bol celý zronený. Prečo nevie ľuďom povedať, čo si o nich myslí. „Som primäkký," povedal nahlas.

„Hej, primäkký,” potvrdil Minetta. „Nesmieš dovoliť, aby ti tí chlapi prerástli cez hlavu. Musíš im ukázať, že sa nedáš. Keď som bol v nemocnici, bol tam jeden doktor a začal do mňa vŕtať. Ale ja som mu povedal svoje.” Minetta veril, že je to pravda.

„Tak to má byť.”

„Isteže!” Minetta bol rád. Ruka ho už tak nebolela a celé telo sa mu pomaly a zľahka uvoľnilo. Goldstein je správny chlap vie myslieť, povedal si Minetta v duchu. „Vieš, ja som sa dosť navystrájal. Chodil som tancovať, vystrájal som s dievčencami, veď vieš. Doma som dušou každej zábavy, mal by si ma vidieť. Lenže ja vlastne nie som taký, lebo keď som si napríklad vyšiel s Rosie, vždy sme sa dlho rozprávali o všelijakých vážnych veciach. Namojdušu, o všetkom možnom sme sa rozprávali ! A ja som vlastne taký,” rozhodol Minetta. „Zaujímajú ma také veci ako povedzme filozofia.” Prvý raz takto o sebe zmýšľal a vlastné hodnotenie sa mu páčilo. „Keď sa títo chlapi vrátia domov, zväčša budú robiť to, čo predtým, budú sa len flákať. Ale my sme z inakšieho dreva, no nie?”

Goldstein rád diskutoval a teraz sa tiež prebral z melanchólie. „Voľačo ti poviem, keď tak človek o tom rozmýšľa, má to všetko cenu?” Smutné vrásky, ktoré sa mu ťahali od nosa ku kútikom úst, sa mu v reči zadumane prehĺbili. „Vieš, možno by sme boli šťastnejší, keby sme toľko nepremýšľali, možno je lepšie žiť a nechať žiť.”

"Aj ja som už na to myslel,” povedal Minetta. Obojakosť jeho neurčitých myšlienok ho znepokojovala. Cítil sa na pokraji akejsi hlbiny. „Vieš, niekedy si myslím, ako to všetko vlastne je? V nemocnici bol chlap a raz v noci umrel. Koľko ráz musím naňho myslieť.”

„Strašné,” povedal Goldstein. „Len tak umrel, a nik nebol pri ňom?” Sústrastne zacmukal a z ničoho nič mu do očí vstúpili slzy.

Minetta naňho pozrel v údive. „Bože, čo ti je?”

„Neviem, ale je to také smutné. Akiste mal ženu, rodičov.” Minetta prikývol. „Vy židia ste čudní. Ľutujete sami seba a ľutujete aj ostatných viac ako iní.”

Roth, ktorý ležal vedľa nich a doteraz bol ticho, sa pozbieral. „Ja s tým nesúhlasim.” Toto zovšeobecnenie ho urážalo, akoby mu bol nadával opilec.

„Čo ti je!” zahriakol ho Minetta. Roth ho rozčuľoval, pripomínal mu, že o niekoľko minút musia ísť zase robiť. Mal tajné obavy, že ich bude Croft pozorovať. „Kto sa ťa čo pýtal, Roth?”

„Myslím, že tvoje tvrdenie nie je ničím podložené.”

Tým, že Minetta Rotha takto zahriakol, prebudil v ňom vzdor. Dvadsaťročný sopľoš, povedal si v duchu, a tiež si myslí, že všetko vie. Pokrútil hlavou a povedal pomalým, slávnostným hlasom: „To je závažná otázka. Také tvrdenie...” Pomaly, pohŕdavo hodil rukou.

Minettu potešilo vlastné pozorovanie; Rothov zásah podpichol jeho zlomyseľnosť. „Čo myslíš, Goldstein, kto má prav-du? Ja alebo henten funebrák?”

Goldstein sa nechtiac rozosmial. Keď tam Roth nebol, mal s ním istý súcit, ale Roth bol vždy taký pomalý, taký slávnostný, keď čosi hovoril. Ledva mohol vyčkať, kým dokončí vetu. Ostatne, Minettova analýza sa Goldsteinovi zapáčila. „Neviem, hádam máš aj pravdu.”



Roth sa kyslo usmial. Na to som si už zvykol, povedal si

MCCLURE, JAMES - PARNÉ PRASA / VŠETEČNÍK / KAT

MCCLURE, JAMES

PARNÉ PRASA / VŠETEČNÍK / KAT
(The Steam Pig / The Goosberry Fool / The Sunday Hangman)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Karol Dlouhý
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-100-81

beletria, detektívky,
606 s., slovenčina
hmotnosť: 661 g

tvrdá väzba s prebalom
0,70 €

*zukol3* in **O1**

bezprebalu in printer

Detektívna literatúra je dnes taký rozvetvený, tematický a umelecky diferencovaný žáner, že už prestala byť len oddychovým čítaním nenáročných. Niektorí autori zachycujú realitu svojho prostredia - zvyčajne neľútostnú a neprikrášlenú - tak, že sa ich diela stávajú nepríjemne pravdivými zrkadlami ich prostredia a jeho chronických neduhov.

McClurove detektívne príbehy predstavujú nový variant tohto novátorstvu už zdanlivo neprístupného žánru. Ich novosť je nielen v tematike, ale aj v prístupe a spracovaní. Autor ponúka náročnému čitateľovi nielen kriminálne záhady, napätie a nakoniec perfektné riešenie, ale aj široký zaber drsnej až otriasajúcej reality pomerov v súčasnej Juhoafrickej republike s jej rasovým bezprávím a tragickými sociálnymi rozpormi. Sám to všetko veľmi dobre pozná. Narodil sa tam a žil tam. Bohaté novinárske skúsenosti a dokonalá znalosť prostredia dodávajú dielam tohto realistu s prenikavým pohľadom a so suchým humorom fascinujúcu príťažlivosť, pričom sám ani na chvíľu nenecháva nikoho na pochybách o svojich názoroch.

Nositeľmi jeho názorov sú dvaja hrdinovia, biely poručík Tromp Kramer a jeho čierny seržant Mickey Zondi z oddelenia vrážd trekkersburskej kriminálky. Blízky osobný a pracovný vzťah týchto dvoch ľudí obdarených drsným humorom, dôslednou logikou a nesmiernou, až fanatickou vytrvalosťou vyznieva ako symbol vzťahu dvoch rás, aký by mal byť alebo sa vyvinúť v budúcnosti. V ich postavách dostávajú tie kruté, drsné príbehy hlboký humánny podtext.

James McClure sa uviedol do literatúry tohto žánru veľmi úspešne: jeho prvá kniha (Parné prasa) mu získala r. 1971 Zlatú dýku za najlepší detektívny román roka v Anglicku.

Zondi už deviaty raz obišiel radnicu a zastal pri hlavnej bráne. Ostatní žobráci boli na svojom mieste ako inokedy, ale tých si nevšímal. Opýta sa na najpovolanejšom mieste.

Prešiel na druhú stranu De Wetovej, vošiel do parčíka pri súde, a keď videl, ako žltý dodge zastavuje pri bočnej bráne, prebehol pod okná porotného súdu, odkiaľ mal dobrý výhľad. Ale zo sedanu nikto nevystúpil, lebo ešte nebola jedna hodina. Mal teda čas vyfajčiť si texanku.

O jednej slnko prekročilo zenit a začalo sa ozajstné popoludnie. Ako sa tieň radnice odsúval po chodníku, tak sa odsúvali chromí a kaliky z radničného stĺporadia na nové stanovištia. Hrotitý tieň, čo vrhala špicatá veža s hodinami, preskočil na opačnú stranu a postupoval po druhom krídle. O piatej rozpára budovu hlavnej pošty, ľudia sa vyhrnú, zaplnia chodníky, roztratia sa do uličiek a nakoniec zmiznú. Ale teraz vládol pokoj. Horúčava bola príšerná.

Keď žltý dodge odfrčal po Promenáde, Gershwin Mkize sa lenivo sunul po širokom chodníku vysypanom štrkom. Hnedastý trávnik po oboch stranách bol taký suchý, že pristávajúce a štartujúce kobylky vírili obláčiky prachu. Ich ustavičný pohyb nápadne kontrastoval s nehybnými postavami bantuských súdnych zriadencov, čo sa tam cez obedňajšiu prestávku vyvaľovali s včerajším chlebom a s včerajšími novinami, ale našiel odozvu v Gershwinovej čudne skackavej chôdzi — Kramer raz povedal, že to je výsledok toho, keď niekto chodí s cundrami. Jeho úzke pery, karamelová pleť a ulízané vlasy naozaj prezrádzali, že je z tých, čo zbalia hocakú.

Gershwin zastal a oprel sa o palmu. Pretože stála na mierne vyvýšenom teréne, mal dobrý výhľad na premávku. Riaditeľ cirkusu prišiel na každodennú inšpekciu.

Zondi sa nehýbal z miesta, bol asi päť metrov rovno za Gershwinom a spokojne sa usmieval. K chlapíkovi ako Gershwin je bez ohľadu na pohnútky vždy najlepšie priblížiť sa odzadu. Ak išlo o nenávisť, mal dotyčný aké-také šance, hoci Gershwinovi osobní strážcovia čakali v dodgi na trhovisku. Ak išlo iba o to, že ste sa ho chceli niečo opýtať, aj tak je chrbát najcitlivejšia časť ľudí jeho typu — ľahký dotyk ich vyvedie z rovnováhy a rozviaže im jazyk.

Na Gershwinovi bolo badať, že je podráždený. Rýpal nechtom do kôry palmy, vytrhával vlákna a rezko podupkával dvojfarebnými topánkami. Potom vytiahol žltú vreckovku, osušil si ňou tvár ako labutienkou a nakoniec si vytrel nozdry. Zafučal.

A opäť zafučal, tentoraz prekvapením. Zondi odfrkol ohorok cigarety tak, že nim zasiahol prepotený fľak na žltom saku rovno medzi lopatkami. Kým sa Gershwin stihol obrátiť, Zondi mu stál pri uchu.

„Čo ťa trápi, Sekáč zasa hltá mince?”

„Á, seržant Mickey Zondi,” povedal Gershwin, ale ani po očku naňho nepozrel. „Sekáč už robí dobrotu, nefláka sa po záchodoch. Rozmýšľam o tom novom chalanovi pri telefónnej búdke. Dočerta, nezdá sa mi veľmi spokojný.”

Gershwinova namyslenosť sa prejavovala aj v tom, že radšej hovoril po anglicky ako rodným jazykom, po zulusky.

„Prečo?” opýtal sa Zondi bodro. „Je prvý týždeň vo veľkom meste? Stavím sa, že keď si ho prehováral, preťahoval si mu medový motúz popod nos. Hovoril si, pozri, máš len jeden život. Tvoji bratia nemôžu robiť v meste, lebo nemajú priepustky, ale polišom je fuk, že ty nemáš priepustku, takých ako ty nechávajú na pokoji. Stačí, že budeš ukazovať Európanom tie svoje nohy a hneď ti dajú peniaze, môžeš ich posielať mame — a bratom.”

„Veru tak,” prisvedčil veľmi milo Gershwin.

Zondi začal po zulusky: „Ale teraz už vie, na čom je. Chce, aby ho bratia odniesli. Ale oni nemajú priepustky.”

„Neskôr bude dostávať viac, aby mal aj pre rodinu,” pokračoval Gershwin po anglicky. „Počujte, minul som veľa benzínu, kým som ho našiel, býva ďaleko v horách. Veľa, veľa benzínu — veľa peňazí.”

„Vezmi si texanku.”

Gershwin vylovil z balíčka cigaretu, no tak nedočkavo sa chcel pochvastať parádnym plynovým zapaľovačom, že mu vypadla z ruky.

„Ale nie, vezmi si druhú,” povedal Zondi tiež po anglicky, keď sa Gershwin zohol po cigaretu, a zadržal ho za plece. Gershwin prikývol — a keď zachytil rýchly pohyb, zašľapol podpätkom tabak do zeme. Čierny uličník, ktorý sa živil tým, že šúľal z ohorkov cigarety, odkradol sa nazad na verandu súdu.

GOLON, ANNE - ANGELIKA MARKÍZA ANJELOV

GOLON, ANNE
GOLON, SERGE

ANGELIKA MARKÍZA ANJELOV
(Marquise des anges I - Angélique)

Tatran, Bratislava, 1972
preklad Mária Kocúriková, Hana Lerchová
verše prebásnil Július Lenko
edícia Meteor (47)
3. vydanie, 54.000 výtlačkov
61-241-72

beletria, román
512 s., slovenčina
hmotnosť: 550 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 €

*zukol3*belx-fra*
*rekry*belx-fra*

Anjel či diabol? Záhadná a krásna Angelika nastoľuje večný „problém ženy“. Otec ju vydáva veľmi mladú za mocného toulouského šľachtica, „bohatšieho a vznešenejšieho“ ako mladý a vzdialený kráľ Ľudovít XIV., rovesník Angelikin. Pozná mladá žena lásku a šťastie?

To je prvý osudový otáznik! Angelika sa dozvie, že jej manžel je zohyzdený, že kríva a navyše, že jeho rozprávkové bohatstvo znepokojuje Inkvizíciu, ktorá je v Languedoku ešte veľmi mocná.

Zrazu Angelika spozná, že jej manžel, hoci od prírody poznačený, je v skutočnosti veľký vedec, ktorý získal bohatstvo svojimi objavmi pri dobývaní zlatej rudy. Je to výnimočný človek, ktorý si podmaňuje ženy a popri bohatstve nadobúda aj všeobecnú úctu a vážnosť. Jeho palác Veselého poznania a Škola lásky sú pojmom v očiach vtedajšieho pokolenia, ktoré chce užívať plody života.

Žiaľ, Joffrey de Peyrac popud? proti sebe závistlivcov z radov cirkvi, ako aj žiarlivého kráľa. Obvinia ho zo stykov s diablom a posielajú na hranicu . . . Stane si Angelika do radov anjelov alebo diablov v dráme, ktorú dokresľuje široká paleta vysoko postavených osobností Veľkého storočia?

To je ďalší otáznik, ktorým autor nielen udržuje čitateľa v ustavičnom napätí, ale poskytuje mu aj neskreslený pohľad na dobu francúzskeho rozkvetu s jej rozmarmi, nádherou aj ukrutnosťou mocných.

Dobrodružný román takéhoto veľkého štýlu nemal už dávno náš čitateľ v rukách. Osobitne bude zaujímať čitateľov, ktorí dej románu poznajú z filmového spracovania.

Z cesty do Poitiers si Angelika zachovala iba otrasnú, skôr nepríjemnú spomienku. Na tú príležitosť opravili velmi starý koč, do ktorého si posadali Hortense a Madelon. Sluha poháňal zapriahnuté muly. Raymond a Gontran sedeli na pekných koňoch, ktoré dostali do daru od otca. V nových kolégiách vraj mali jezuiti osobitné stajne pre jazdecké zvieratá mladých šlachticov.

Dva statné nákladné kone dopĺňali karavánu. Na jednom sedel starý Guillaume, ktorý sprevádzal svojich mladých pánov. V kraji kolovalo mnoho nedobrých chýrov o nepokojoch a vojnách. Pán de Rochefoucauld vraj organizuje vzbury v Poitou na účet pána de Condé. Verbuje armády a berie časť úrody, aby ich mal čím živiť. Pri slove armáda má každý na mysli hlad a biedu, žoldnierov a tulákov na rázcestiach.

Preto šiel s nimi starý Guillaume, s pikou opretou o strmeň, so starým kordom pri boku.

Cesta však bola pokojná. Keď prechádzali cez les, videl niekoľko podozrivých tieňov schovávajúcich sa medzi stromami. No akiste pika starého žoldniera a určite aj biedne vyzerajúci záprah odradili zbojníkov.

Noc strávili v hostinci pri bezútešnom rázcestí, kde nepočuli nič iné iba skuvíňanie vetra v opŕchnutom lese.

Hostinský sa uvolil ponúknuť hosťom žbrndu, ktorej vravel bujón, a zopár kúskov syrov, ktoré zjedli pri sliepňavom svetle lojovej sviece.

— Každý hostinský paktuje so zbojníkmi, — prezradil svojim vyľakaným sestričkám Raymond. — V prícestných hostincoch sa najviac vraždí. Pri poslednej ceste sme nocovali v hostinci, kde ani nie pred mesiacom podrezali krk bohatému finančníkovi, ktorý sa dopustil jediného omylu, že cestoval sám.

Nato oľutoval, že začal také hanobné úvahy, a dodal:

— Zločiny, ktoré pášu obyčajní ľudia, sú dôsledkom zmätkov medzi vysokopostavenými. Nikto už nemá strach pred pánombohom.

Čakal ich ešte deň cesty. Ako vrece s orechmi ich natriasalo na zamrznutých cestách s hlbokými koľajami a tri sestry boli už celé dolámané. Len kedy-tedy prišli na zvyšky starej rímskej cesty a na jej veľké starodávne a pravidelné dlaždice. Najčastejšie to boli zlé cesty, na ktorých bolo blato po krky, lebo tadiaľ ustavične tiahli jazdci a povozy. Pri mostoch stáli vše celé hodiny až do zunovania, lebo mýtnik nebýval veľmi vrtký, no zato zhovorčivý a každého cestujúceho využil na kus reči. Len veľkí páni prechádzali bez toho, že by čo len spomalili, iba čo zvysoka vyhodili zamestnancovi k nohám mešec.

Madelon plakala, celá vyľakaná, kŕčovite sa držiac Angeliky. Hortense so stisnutými perami precedila:

— To je nehorázne!

Boli už všetky tri celé zmorené, takže si mimovoľne vydýchli uľahčením, keď sa im na druhý deň večer ukázalo Poitiers so stupňovite rozloženými ružovkastými strechami na úpätí vŕšku, ktorý obtekala pôvabná riečka: Clain.

Bolo to v jasný zimný deň. Im sa však videlo, akoby boli dakde na juhu, ostatne, Poitou bolo vstupnou bránou, taká lahodná bola obloha nad škridlovými strechami. Zvonili práve Anjel Pána a zvony si vzájomne odpovedali.

Angelike odteraz zvony odmeriavali čas bezmála päť rokov. Poitiers bolo mesto kostolov, kláštorov a kapitúl. Zvony určovali celý život všetkým tým ľudom v sutanách, ako aj húfom študentov takých hlučných, akí tichí boli ich učitelia. Kňazi a bakalári sa stretávali na rohoch strmých ulíc, v tôni dvorov, na námestiach položených nad sebou, ktoré sa ponúkali na odpočinok pútnikom v meste.

Deti baróna de Sancé sa rozišli pri katedrále. Kláštor uršulínok bol trochu vľavo nad riečkou Clain. Kolégium pátrov jezuitov bolo na samom vrchu. Akí už bývajú mladi ľudia neobratní, rozišli sa takmer, bez slova. Jediná Madelon so slzami v očiach si objala bratov.

Tak sa teda za Angelikou zavreli brány kláštora. Dlho nevedela pochopiť, že príčinou zadúšajúceho pocitu, ktorý ju gniavil, bolo náhle odlúčenie od vonkajšieho sveta. Múry, samé múry, a na oblokoch mreže. Kamarátky sa jej nevideli sympatické: doteraz sa hrávala s chlapcami, malými sedliačikmi, ktorí ju obdivovali a vo všetkom nasledovali. Kým tu, medzi slečnami z popredných a zámožných rodín, Angelika sa mohla rátať iba ak medzi posledné.

Musela sa podvoliť utrpeniu, čo jej spôsoboval korzet s kosticami, veľmi posťahovaný, v ktorom sa každé dievčatko muselo držať rovno, a tak si na celý život, v každých okolnostiach získalo kráľovsky vznešené držanie tela. Angelika bola silná a pružná, od prírody sa pohybovala pôvabne, ani nepotrebovala ten pancier. Lenže to bol predpis vymykajúci sa z kláštorného rámca. Keď počula, ako sa o tom zhovárajú veľké dievčatá,

JAROŠ, PETER - NEMÉ UCHO, HLUCHÉ OKO

JAROŠ, PETER

NEMÉ UCHO, HLUCHÉ OKO

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Retro (45)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-052-86

beletria, román
416 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,50 €

*zukol3*bels*

Pri zrode charakteru je u Jaroša prítomná predovšetkým sympatia. Uňho je človek viac ako jeho svetonázor, vrastá do reality rozličnými koreňmi. Autor má svojich ľudí rád, a preto im napríklad dáva zomierať bizarnými spôsobmi, ktoré čitateľa skôr rozveselia ako zarmútia.

Vitalita bytia tu zalieva všetko, ideovú stránku skutočnosti aj smrť. A z tejto vitality rodí sa Jarošov optimizmus, v mnohom ohľade aj historický optimizmus ...

Silne sa presadzujúca zmyslovosť podmienila charakter jednotlivých obrazov v románe, nabitých primárnymi životnými prejavmi. Druhá zložka, ktorá sa zúčastňuje na tvorbe Jarošovho románového sveta, je autorova fantazijná obraznosť. Je to však dôraznosť či obrazotvornosť napájajúca sa z autorovho senzuálneho vzťahu ku skutočnosti ... Špecifická črta Jarošovej fantázie spočíva v tom, že má spravidla humorné podložie, že nás autor stavia nielen pred neuveriteľné, ale zároveň aj pred smiešne veci. Tieto smiešne veci sa však často vyskytujú vo veľmi vážnom kontexte. Jaroš poráža všetky majestáty (aj majestát smrti) práve humorom, ktorý má však občas aj dimenziu hororu. Okrem toho nemá zmysel pre nijaké „sanctissimá", rád strháva aureoly a zosmiešňuje „autority". To všetko sa mu zdá už málo ľudské a jemu je blízke jedine to, čo „smrdí" človečinou.

Kapitola XXVII

V noci sa nečakane oteplilo a spustil sa tichý, teplý Voda miestami zmyla sneh, koryto rieky sa naplnilo, ale záplava nehrozila. Obecný vartáš Petrec obchádzal rieku už od polnoci, ale poplach nevyhlásil. Dva razy však zasiahol pri laviciach ponad rieku, o ktoré sa zachytili väčšie brvná. Podarilo sa mu ich uvoľniť a prúdy vody lavice nestrhli. Trikrát sa bol, celý zmočený, doma prezliecť. Šaty na prípecku schli pomaly, preto si musel nad ránom, keď už dážď ustal, obliecť sviatočný oblek. V ňom prišiel za richtárom Žufankom s nemilou správou, že Szokolikov dom sa prepadol.

- Ba kieho! - zadivil sa richtár a hneď sa pobral na miesto činu.

Okolo domu Pála Szokolika, ktorý bol majiteľ len nedávno opustil, postávala hrča ľudí. Dom akoby sa bol naozaj prepadol po kolená do zeme. Okná boli na úrovni ulice a dvere od polovice v zemi. Obecný sluha Krochák márne odháňal deti, ktoré vybíjali skalami posledné tabličky skla z okien. Richtár obišiel dom zo všetkých strán, opáčil rukami murivo, prikľakol k poklesnutým základom a rozkázal Petrecovi a Krochákovi zabiť okná a dvere doskami. Hneď potom sa s dvoma členmi obecnej rady, Melchiorom Vicienom a Samom Pichandom, odobral do Gerschovej krčmy. Prisadli si ku kováčovi Ondrovi Mitronovi.

- Dobre mu tak! - povedal kováč a všetci traja vedeli, že hovorí o Szokolikovom dome. - Postavil si ho za moje podkovy. Odpoly zdarma som mu ich ukoval pár tisíc. Na Maďaroch ich predával trikrát drahšie. To je trest aj za to, že nás dal zavrieť... Szokolikov dom sa prepadol od hanby za svojho majiteľa!

- Voda ho podmyla, - ozval sa Melchior Vicien a mudroval ďalej. - Keby nebolo prestalo pršať, možno by sa bol prepadol do zeme celý, a teraz by sme sa dovnútra pozerali iba komínom...

Medzi rečou si vypili.

- Szokolik urobil chybu! - prevravel odborne murársky majster a richtár Žufanko. - Šetril na základoch, a tak postavil na Maďaroch. Okružliaky sa po čase prepadávajú, vrasta-jú do zeme a za nimi klesá aj dom. Pamätáte sa, raz pri Debrecíne sme narazili na dedinku, z ktorej trčali zo zeme iba strechy... Akože sa tá dedinka volala? Tí chudáci si museli postaviť dedinu vedľa, ale aj tá sa im za päť rokov prepadla. Len potom prišli na chybu, keď mali už tri dediny... Aj Szokolikov dom bude vrastať do zeme, kým sa povala nedotkne podlahy.

- Nedal si poradiť, keď staval, - zamiešal sa do reči kováč Mitron, - ten dom sa naskutku prepadol od hanby. Keby som ho však teraz kúpil a bol jeho majiteľom iba ja, uvideli by ste, ako by o týždeň domček krepčal opäť na povrchu zeme. Perpazuch by sme sa prešli po ulici, odzemok by sme si zatancovali... Sám by vystúpil zo zeme, lebo za mňa by sa nemal prečo hanbiť...

- Chlapi, poďte sem! - ozval sa krčmár Gersch od okna.

- Čo sa deje? - spýtal sa richtár.

- Rúti sa sem voľáke čudo! - povedal Gersch a otvoril okno. Vonku už opäť potichu, ale husto snežilo a do krčmy vletelo pár snehových vločiek. Richtár Žufanko podišiel k oknu s Melchiorom Vicienom a Samom Pichandom. Chlapi pri okne videli najprv vonku poskakovať v hustých snehových vločkách nejakú čiernu guľu, ale už o chvíľu Melchior Vicien zvolal:

- Veď je to náš Juro!

-Naozaj je to tvoj syn, - potvrdil Pichanda.

Syn Melchiora Viciena, dvadsaťšesťročný Juraj Vicien, ktorému na fronte odtrhlo pravú nohu pod kolenom, skákal obratne na zdravej ľavej nohe. Kýpeť pravej nohy pri skokoch krčil a vystieral v kolene, ale ani raz sa ním zeme nedotkol. Doskackal ku krčme, vrútil sa dovnútra, skoro sa šmykol na mokrej podlahe, ale udržal rovnováhu a zadychčaný si prisadol k Mitronovi. Krčmár Gersch až teraz zatvoril okno.

- Čo to stváraš?! - oboril sa na syna Melchior Vicien.

- Páli ma noha, - skrivil tvár Juraj Vicien, - veľmi ma páli! Nemohol som doma vydržať...

Prudkým pohybom obidvoch rúk vyhrnul nohavicu na pravej nohe a odhalil zjazvený, ale zahojený kýpeť. Bez dovolenia zobral zo stola poloprázdnu fľašku pálenky, odlial z nej do dlane a začal kýpeť masírovať. Po chvíľke si

LEVI, VLADIMIR - FORMULA OSOBNOSTI

LEVI, VLADIMIR

FORMULA OSOBNOSTI
(Razgavor v pismach)

Smena, Bratislava, 1989
edícia Križovatky
preklad Elena Linzbothová
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 15.000 výtlačkov
073-020-89

psychológia
248 s., slovenčina
hmotnosť: 219 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 €

*zukol3*psy*

V edícii Križovatky pokračujeme vo vydávaní série diel Vladimíra Leviho, ktoré sa stretli s mimoriadnym ohlasom u čitateľov. Po predchádzajúcich knihách tohto autora Umenie byť samým sebou (1980, 1982) a Umenie byť iným (1983) vychádza druhý raz kniha venovaná takisto poznatkom modernej psychológie -Formula osobnosti (1985).

Toto dielo je logickým pokračovaním v tvorbe autora. Po témach poznávania samého seba, autogénneho tréningu a iných relaxačných techník, poznávania iných ľudí a komunikácie s nimi sa autor venuje závislosti psychiky od fyziológie ľudského tela, upozorňuje na súčasný nezdravý trend vzďaľovania sa človeka od prirodzeného spôsobu života a prihovára sa za jeho návrat k prírode. Poukazuje na dôležitosť pohybu, potrebu fyzicky zaťažovať organizmus, správne sa stravovať a využívať slnko, vodu, vzduch. Pre čitateľa bude iste zaujímavé sledovať bližší výklad techniky autogénneho tréningu a iných relaxačných prvkov pri liečení a prevencii chorôb, odstraňovaní trémy, strachu a nespavosti.

Kniha Formula osobnosti vznikla, na základe bohatej korešpondencie s ľuďmi, ktorí hľadali u Leviho odpovede na svoje najrozmanitejšie „boľačky“ psychického i fyzického charakteru. Vladimír Levi v odpovediach čerpá zo svojich dlhoročných skúseností zo psychoterapeutického poradenstva, pritom témy zovšeobecňuje a sprostredkúva ich čitateľovi svojím svojráznym, nenapodobiteľným spôsobom, ktorý nevyhnutne vyvoláva diskusie a polemiky. Autor adresuje svoje rady nielen istému konkrétnemu človeku, ale VŠETKÝM, ktorí sa chcú poučiť, ako prekonať „to nedobré“ v sebe, naučiť sa vyhľadávať kladné stránky života a vedieť sa z nich tešiť.

PUZO, MARIO - SICÍLČAN

PUZO, MARIO

SICÍLČAN

Timy, Bratislava, 1993
preklad Magda Žáryová
obálka Igor Imro
ISBN 80-967021-2-2

beletria, román,
368 s., slovenčina
hmotnosť: 357 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

DAROVANÉ

*zukol3* in **O2**

Romány amerického spisovateľa talianskeho pôvodu Maria Puza sú u nás dobre známe. Do vedomia našej čitateľskej verejnosti sa zapísal najmä románom Krstný otec. Nie menej známy je však i jeho román Sicílčan. Tematicky sa v ňom vracia na Sicíliu a za ústrednú postavu si zvolil mladého Sicílčana Salvatoreho Giuliana, ktorý sa ocitá mimo zákona a stáva sa vodcom banditov, ktorí podľa všetkých sicílskych nepísaných zákonov cti a pomsty nielen zabíjajú a zbíjajú, ale čo získajú, rozdávajú chudobe a pokúšajú sa zlepšiť život bedárskeho sicílskeho ľudu. Autor zámerne vytvára zo svojho hrdinu živú legendu, proti ktorej je bezmocná nielen rímska vláda, ale aj samotná mafia. Giuliano sa stáva nielen hrdinom Sicílčanov, ale aj postrachom mafistov, ktorí ochraňujú majetky boháčov a svoj vplyv uplatňujú až vo vláde. Veľmi výrazne a výstižne dokumentuje, že bohatstvo, moc, prestíž a sláva sa často skrývajú za etické kategórie cti, spravodlivosti, dôstojnosti a velkodušnosti, no prostriedkom, ako ich dosiahnuť je v podstate vždy násilný čin.

Don Croce za posledné tri roky pozorne sledoval vzťah medzi Giulianom a Pisciottom. Iba oni dvaja ohrozovali jeho plány vytvoriť si impérium. Iba oni mu prekážali pri ovládnutí Sicílie. Sprvu sa nazdával, že z Giuliana a jeho skupiny vytvorí ozbrojené oddiely priateľov Priateľov. Poslal Hectora Adonisa, aby túto možnosť u Giuliana vysondoval. Návrh bol jasný. Giuliano bude veľký bojovník, don Croce veľký štátnik. Ale Giuliano by musel pokľaknúť, a to on odmietol. Mal vlastnú hviezdu, za ňou chcel ísť, chcel pomáhať chudobe, Sicíliu oslobodiť, zhodiť z nej jarmo Ríma. Toto don Croce nevedel pochopiť.

Od roku 1943 do roku 1947 Giulianova hviezda stúpala. Don ešte vždy len sústreďoval Priateľov do jednej účinnej sily. Priatelia sa ešte nespamätali zo zničujúceho úderu, ktorým do ich radov zasiahla Mussoliniho fašistická vláda. Preto don Croce potláčal Giulianovu moc a lákal ho do spojenectva s kresťanskodemokratickou stranou. Medzitým ďalej budoval panstvo mafie a získaval čas. Jeho prvý zásah, zorganizovanie masakry pri Portelle della Ginestra a očiernenie Giuliana, bol majstrovský kúsok, ale nemohol sa k nemu prihlásiť a zožať slávu. Týmto krokom raz navždy vylúčil možnosť, že rímska vláda Giuliana omilostí a podporí jeho úsilie stať sa vedúcou osobnosťou na Sicílii. Okrem toho Portella della Ginestra navždy poškvrnila rúcho hrdinu, ktoré Giuliano nosil ako bojovník sicílskej chudoby. A keď Giuliano zlikvidoval šiestich mafistických pohlavárov, don už nemal na výber. Priatelia Priateľov a Giulianova skupina musela medzi sebou vybojovať rozhodný boj na život a na smrť.

Preto don Croce uprel mimoriadnu pozornosť na Pisciottu. Pisciotta bol bystrý, ale ako každý mladý človek nezamýšľal sa nad tým, že aj v srdciach tých najlepších sa skrýva hrôza a zlo. A Pisciotta navyše rád vychutnával ovocie a pokušenia tohto sveta. Kým Giuliano pohŕdal peniazmi, Pisciotta ochotne prijímal peňažné odmeny. Giuliano si pre seba nenechal ani grajciar, hoci zločinmi získal veľké peniaze. Svoj podiel z koristi rozdeľoval chudobe a pomáhal rodine.

Ale don Croce si všimol, že Pisciotta si dáva šiť u najlepších palermských krajčírov a navštevuje najdrahšie prostitútky. Aj Pisciottova rodina si žila na väčšej nohe ako Giulianova. A don Croce zistil, že si Pisciotta ukladá v palermských bankách peniaze na cudzie mená a robí aj ďalšie opatrenia ako človek, ktorý si chce zabezpečiť budúcnosť. Dal si vyhotoviť osobné doklady na tri rozličné mená a v Trapani si zariaďoval bezpečný príbytok. A don Croce vedel, že to všetko Pisciotta tají pred Giulianom. Preto s radostným záujmom čakal, kedy ho Pisciotta, ktorý dobre vedel, že donov dom je mu vždy otvorený, požiada o návštevu. Ale oči mal dobre otvorené, bol v strehu. Okolo seba mal stále ozbrojené stráže a aj plukovníka Lucu a inšpektora Velardiho upovedomil, aby boli pripravení na schôdzku, ak všetko pôjde hladko. A ak nepôjde, ak Pisciottu zle odhadol alebo ak by to bol Giulianov trojnásobný podfuk, ktorý si vykombinoval, aby dona poslal k Abrahámovi morky pásť, tak potom to bude znamenať hrob aj pre Aspanua Pisciottu.

Pisciotta sa pokojne dal odzbrojiť, prv než ho uviedli k donovi Crocemu. Nemal najmenšie obavy, veď iba pred niekoľkými dňami preukázal donovi nesmiernu službu; upozornil ho na Giulianov plán zaútočiť na hotel.

Obaja muži zostali osamote. Donovi služobníci pripravili stôl s jedlom a vínom a don Croce ako starodávny vidiecky hostiteľ vlastnoručne nakladal Pisciottovi na tanier a nalieval do pohára.

„Dobré časy sa pominuli,“ povedal don Croce, „treba sa nám vážne zamyslieť, tebe aj mne. Musíme myslieť na zadné kolesá a urobiť rozhodujúce opatrenia. Dúfam, že si pripravený vypočuť si slová, ktoré ti musím povedať.“

HAILEY, ARTHUR - PENIAZE

HAILEY, ARTHUR

PENIAZE
(The Moneychangers)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Retro
preklad Gabriela Hanáková
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 90.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0230-5

beletria, román,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 422 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 € PREDANÉ

*zukol3*

Arthur Hailey, známy autor takých bestsellerov, ako je Hotel, Letisko, Kolesá alebo najnovšie Liek, čerpá námety svojich románov z atraktívneho sveta amerického podnikania. Či už ide o prostredie hotelov, zákulisie leteckých spoločností, oblasť automobilového alebo farmaceutického priemyslu, Hailey všade zaujme ako skúsený rozprávač detailne zasvätený do danej problematiky. Popri obdivuhodnom svete vyspelej techniky vie aj v širšom zábere vykresliť pracovné a súkromné problémy ľudí z najrozličnejších vrstiev americkej spoločnosti.

V románe Peniaze dostáva čitateľ zriedkavú príležitosť nahliadnuť do tajov amerického finančníctva. Autor na osudoch obyčajných ľudí, ale aj vysokopostavených zamestnancov poprednej newyorskej banky ilustruje, ako vplývajú peniaze na život a charakter ľudí - zatiaľ čo jedným slúžia ako prostriedok, aby sa bezohľadne vyšvihli hore a zničili iných, ďalší sa zo všetkých síl a nezištne usilujú udržať dobré meno banky a nestratiť dôveru vkladateľov.

V zozname zamestnancov hlavnej pobočky, uloženom pre každý prípad v bezpečnostnom oddelení, Nolan Wainwright si našiel domácu adresu aj telefónne číslo Milesa Eastina. Adresu aj číslo si zapísal.

Spoznal adresu. Bola v obytnej štvrti, kde žili ľudia s priemerným príjmom, asi tri kilometre od centra. Pri adrese bola poznámka: Byt 2G.

Bezpečnostný šéf vyšiel z hlavnej správy a z telefónnej búdky na Rosselliho námestí zavolal do Eastinovho bytu, počul vyzváňať telefón, ale nik nedvíhal slúchadlo. Toľko vedel, že Miles Eastin je starý mládenec. Dúfal len, že aj žije sám.

Keby niekto zdvihol telefón, Wainwright by sa ospravedlnil, že si zmýlil číslo a zmenil by plán. Ale takto sa pobral po svoje auto do podzemnej garáže vo vežiaku.

Otvoril kufor auta, vybral z neho úzke jelenicové puzdro a vložil si ho do vnútorného vrecka. Potom nasadol a vyrazil cez mesto.

Nolan Wainwright kráčal k obytnému domu nedbanlivo, ale vnímal každú podrobnosť. Dvojposchodová stavba, asi štyridsaťročná, očividne neudržiavaná, môže tu byť asi dvadsaťpäť bytov, odhadol. Vrátnika nenašiel. Dnu vo vestibule videl rad poštových schránok a cengáčov. Z ulice viedli do haly dvojité sklené dvere, za nimi boli ďalšie, pevnejšie, zrejme zamknuté.

Bolo pol jedenástej. Premávka na ulici bola slabá. Iných chodcov nablízku nebolo. Vošiel.

Hneď pri poštových schránkach boli tri rady cengáčov a domáci telefón. Wainwright našiel meno Eastin a stlačil prislúchjúci cengáč. Ako očakával, nikto sa neohlásil.

Predpokladal, že 2G označuje prvé poschodie, preto náhodne vybral cengáč s číslom 3 a stlačil ho. V domácom telefóne zachrčal mužský hlas: „Hej, kto je to?“

Meno pri cengáči bolo Appleby.

„Poštár,“ povedal Wainwright. „Telegram pre pána Applebyho.“

„Okej, prineste ho.“

Za ťažkými vnútornými dverami sa ozval bzučiak a cvakla zámka. Wainwright otvoril dvere a rýchlo vošiel.

Priamo pred ním bol výťah, ale nevšímal si ho. Vpravo zbadal schodište a berúc po dva schody odrazu vybehol na prvé poschodie.

Cestou hore rozmýšľal, akí sú ľudia vo všeobecnosti zarážajúco ľahkoverní. Dúfal, že Appleby, nech je kto chce, nebude pridlho čakať na telegram. V tento večer sa pánu Applebymu nič vážne nestane, len bude možno prekvapený, možno napätý, ale mohol pochodiť oveľa horšie. Nájomníci, hoci ich opätovne vystríhajú, naďalej sa správajú navlas rovnako v každom dome. Pravda, Applebymu sa to možno zdá podozrivé a zburcuje políciu, ale o tom Wainwright pochyboval. O niekoľko minút mu už na tom beztak nebude záležať.

Byt 2G bol takmer na konci chodby prvého poschodia a zámka bola jednoduchá. Wainwright vyskúšal zopár jemných nástrojov z jelenicového puzdra, čo si vložil do vrecka, a na štvrtý pokus sa cylinder v zámke otočil. Dvere sa otvorili, Wainwright vošiel a zavrel za sebou.

Počkal, kým sa mu zrak prispôsobil tme, potom prešiel k oknu a zatiahol závesy. Našiel vypínač a zažal svetlo.

Byt bol malý, určený pre jedného; bola to vlastne jediná, priečkami rozdelená miestnosť. V obývaco-jedálenskom priestore stála pohovka, kreslo, stolík a prenosný televízor, za deliacou priečkou posteľ; kuchynka mala skladacie dvere s vyklápacími doskami. Wainwright otvoril ďalšie dvoje dvere, za jednými bola kúpeľňa, za druhými uskladňovací priestor. Byt bol vyriadený a čistý. Niekoľko políc s knihami a zopár zarámovaných reprodukcií mu dodávalo osobitosť.

Wainwright nestrácal čas, hneď sa pustil do systematickej, dôkladnej prehliadky.

Pri práci sa pokúšal potlačiť výčitky svedomia, že sa dnes večer dopúšťa protizákonných činov. Celkom sa mu to nedarilo, uvedomoval si, že všetko, čo doteraz podnikol, je v protiklade s jeho morálnymi kritériami, poprením vlastnej viery v zákon a poriadok. Ale poháňal ho hnev. Hnev a vedomie osobnej porážky, čo ho tiesnilo štyri dni.

I v tejto chvíli sa mučivo jasne pamätal na mlčanlivú.