REMARQUE, ERICH MARIA - TRAJA KAMARÁTI

REMARQUE, ERICH MARIA

TRAJA KAMARÁTI
(Drei Kameraden)

Smena, Bratislava, 1965
edícia Máj (70)
preklad Nora Krausová
prebal A. Mjertušová, Miroslav Váša
1. vydanie, 75.500 výtlačkov
73-256-65

beletria, román, literatúra nemecká
416 s., slovenčina
hmotnosť: 464 g

tvrdá väzba s prebalom

1,60 € stav: dobrý, prebal ošúchaný
*zukol6/juran*belx*
1,80 € stav: dobrý *kocev**belx*
0,40 € stav: dobýr, bez prebalu *gopal3**DAROVANÉ*
2,00 € stav: dobrý DAROVANÉ EGJAK *zukol3*

O šiestej som rozladený vošiel do Internationalu. Tu bolo moje útočište, napokon Lenz mi to tiež potvrdil. Keď som vstúpil dnu, vládol tu na môj veľký údiv neobyčajný ruch. Na pulte stáli torty a bábovky; a čaptavý Alois uháňal na plochých nohách s preplnenou kávovou tácňou do zadnej miestnosti. Zastavil som sa. Káva a v konviciach? Iste tu leží pod stolom riadne spitá spoločnosť.

Ale majiteľ mi všetko objasnil. Dnes sa v zadnej miestnosti konala rozlúčková slávnosť s Rosinou kamarátkou Lilly. Klopol som sa po čele. Jasné, veď aj mňa pozvali! A to dokonca ako jediného muža, ako mi Rosa veľavýznamne povedala — keďže teplého Kikiho, ktorý tu tiež bol, medzi chlapov nerátala. Rýchlo som vyšiel von a kúpil som kyticu, ananás, detský rapkáčik a tabličku čokolády.

Rosa ma privítala s úsmevom veľkej dámy. Mala oblečené čierne šaty s veľkým výstrihom a trónila za vrchstolom. Zlaté zuby sa jej ligotali. Spýtal som sa jej, ako sa vodí maličkej a dal som jej pre ňu celuloidový rapkáčik a čokoládu. Rosa žiarila.

S ananásom a kvetinami som podišiel k Lilly. „Srdečne ti blahoželám!“

„Vždy bol a vždy bude gavalierom!“ povedala Rosa. „A teraz poď sem, Robby, a sadni si medzi nás dve.“

Lilly bola Rosina najlepšia priateľka. Mala za sebou skvelú kariéru. Bola tým, čo je nedosiahnuteľnou túžbou každej malej prostitútky: hotelovou dámou. Hotelová dáma nechodí von na ulicu — býva v hoteli a tam navazuje známosti. To sa pošťastí máloktorej z nich — nemajú na to dostatočnú garderóbu ani dosť peňazí, aby si mohli dovoliť občas čakať na zákazníka. Pravda, Lilly bývala iba v provinčných hoteloch; no napriek tomu si za tie roky našetrila temer štyritisíc mariek. Teraz sa chcela vydať. Jej budúci manžel bol inštalatér a mal vlastný malý podnik. Všetko o nej vedel a nič si z toho nerobil. Budúcnosti sa nemusel obávať; ak sa niektoré z týchto dievčat vydalo, dalo sa naň úplne spoľahnúť. Užili si toho zhonu a mali ho dosť. Bývali verné.

Lilly sa mala vydávať v pondelok. Dnes usporiadala Rosa na jej počesť kávový večierok. Dostavili sa všetky, aby sa ešte naposledy stretli s Lilly. Po svadbe sa tu už nebude môcť ukázať.

Rosa mi naliala šálku kávy. Alois priklusal s obrovskou bábovkou, plnenou hrozienkami, mandľami a kandizovaným ovocím. Odkrojila mi z nej velikánske kusisko. Vedel som, ako sa mám zachovať. Odhryzol som si kúsok, znalecky som ho vychutnával a predstieral som ohromný údiv. „Doparoma, tá určite nie je z obchodu.“

„Sama som ju upiekla,“ povedala šťastne Rosa. Bola skvelá kuchárka a páčilo sa jej, keď ju ako takú uznávali. Obzvlášť v guláši a bábovkách bola bez konkurencie. Nebola nadarmo Češka.

Poobzeral som sa dookola. Všetky tu sedeli okolo stola, pracovnice na vinici pána, neomylné znalkyne ľudí, vojačky lásky — krásna Wally, ktorej nedávno za nočnej jazdy autom zmizla strieborná líška — Lina s drevenou nohou, ktorá ešte vždy si našla milencov — Fritzi, kurvička, čo ľúbila plochonohého Aloisa, hoci už dávno mohla mať vlastný byt a priateľa, ktorý by ju vydržiaval — Margot s červenými lícami, ktorá sa vždy obliekala do slúžkovských šiat, a tak si chytala elegantných frajerov — Marion, najmladšia, žiariaca a bezstarostná, Kiki, ktorý sa nerátal za chlapa, pretože nosil ženské šaty a farbil sa—chudera Mimi, čo mala dosť nočného behania so svojimi štyridsiatimi piatimi rokmi a kŕčovými žilami— niekoľko bardám, ktoré som nepoznal; — a napokon, ako druhý čestný hosť, maličká, šedivá, ako jabĺčko v zime scvrknutá mamka, dôverníčka všetkých, útecha a opora nočných pútnikov, mamka s kotlíkom safalátok na rohu Nikolaistrasse, lietajúci bufet a nočná zmenáreň, ktorá okrem frankfurtských párkov ešte tajne predávala cigarety a gumové výrobky a ktorá sa dala pumpnúť.

Vedel som, čo sa patrí. Dnes ani slovko o obchode, nijaká nejemná narážka — je zabudnutá obdivuhodná Rosina výkonnosť, ktorá jej vyniesla prezývku „železná kobyla“ — zabudnuté Fritzine zábavné rozhovory o lás-

BRONTEOVÁ, CHARLOTTE - PROFESOR

BRONTE, CHARLOTTE

PROFESOR
(The Professor)

Práca, Bratislava, 1992
edícia Triumf (2/92)
preklad a doslov Mária Klenková
verše prebásnila Jana Kantorová-Báliková
obálka Dušan Felix, Karol Rosmány
1. vydanie
ISBN 80-7094-194-4

beletria, román,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 319 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,80 € predané

*zukol3* in *H-2-8*

Charlotte Bronteová sa preslávila románom Jana Eyrová, v ktorom zobrazila neľahké osudy mladej ženy túžiacej po láske a plnohodnotnom živote. Autorka sa počas štúdií v Bruseli romanticky zaľúbila do svojho učiteľa literatúry. Rodinné problémy ju však prinútili vrátiť sa do Anglicka. Svoje zážitky, pocity a myšlienky stvárnila v čiastočne autobiografickom románe Profesor, ktorý je jej literárnou prvotinou. Hlavný hrdina William Crimsworth, nemajetný absolvent súkromnej školy, sa po trpkých skúsenostiach s bohatými aristokratickými príbuznými vlastným úsilím presadzuje v cudzom svete. V Belgicku spoznáva nielen nové prostredie, ale ako profesor v dievčenskom penzionáte aj tajomný svet žien. Tu sa zaľúbi do svojej žiačky Frances Evans Henriovej. Ich spletité osudy nás privedú až po splnenie ich najkrajších túžob. William úspešne pôsobí ako profesor a Frances vedie dievčenskú školu. Spolu vychovávajú jediného syna Viktora, ktorý je najväčšou pýchou a radosťou ich života. Charlotte Bronteová nás v tomto nevšednom románe presviedča o neopakovateľnej schopnosti vytvoriť emocionálne náramne bohatý svet hlavných postáv na pozadí plytkých vzťahov okolia. Tu sa najviac dozvedáme o skutočných autorkiných názoroch na vtedajšiu spoločnosť, konvencie, duševný a citový život. Daktoré z nich nás prekvapia, azda aj šokujú. Veríme, že tento pútavý román zaujme nielen obdivovateľov spisovateľkinho umenia, ale aj široký okruh milovníkov dobrej literatúry. Román vychádza v slovenskom preklade po prvý raz. Doteraz nebol preložený ani do češtiny.

Bol si, milý čitateľ, niekedy v Belgicku? Poznáš tú krajinu? Vryla sa ti jej tvár do pamäti tak ako mne?

Tri - nie, štyri obrazy zdobia komôrku, v ktorej prechovávam svoje spomienky. Prvý je Eton. Všetko na tomto obraze je vzdialené, stráca sa v perspektíve, dominujú však svieže farby, jarná zeleň a azúrová obloha posiata blyšťavými búrkovými mrakmi; lebo moje detstvo, to nebol iba samý jas, hrejivé lúče slnka sa neraz rozplynuli v chladných chmárach. Na druhom je X; ozrutný obraz, ufúľané popraskané plátno; žltkasté začadené nebo, niet slnka, blankytu; ohyzdné štvrte, zaprášená zeleň - bezútešný kraj.

Tretí - to je Belgicko; pri ňom sa na chvíľu pristavím. Štvrtý obraz je ešte zahalený, možno ho čoskoro odkryjem, možno aj nie, ešte uvidím, ako sa veci vyvinú. Nateraz však rozhodne musí zostať nedotknutý. Belgicko! Aký len strohý, málo poetický názov. A predsa, keď ho začujem, lahodne mi znie v ušiach i v srdci, niet pre mňa ľubozvučnejšieho slova, nevyrovná sa mu nič, ani zhluk zvonivých slabík. Belgicko! Znovu a znovu si šepkám to slovo v polnočnej samote. Burcuje moju minulosť ako výzva na vzkriesenie; z odkrytých hrobov vstávajú mŕtvi - telesné schránky, nejedna obklopená svätožiarou, a s nimi oživené myšlienky, city a spomienky. Pohľadom vpíjam nejasné postavy, usilujem sa ich rozpoznať, no zvuk, čo ich prebudil, zamiera v diaľke a oni do jednej miznú ako hmlistý opar, klesajú do hrobov, pod kameň pomníkov, pohlcuje ich hlina. Zbohom, priezračné vidiny!

A toto je Belgicko, milý čitateľ. Len sa pozri! Nevrav mi, že sa ti jeho scenéria vidí fádna či nevýrazná. Mne sa veru taká nevidela. V to príjemné februárové ráno, keď som sa vydal z Oostende do Bruselu, mi nič na svete nepripadalo fádne. Napĺňal ma prenikavý pocit radosti, priam som sa rozplýval od šťastia. Zdravie mi slúžilo, bol som mladý; rozkoš som ešte nepoznal, ešte ma nezdrapila do svojich nenásytných pazúrov. Prvý raz v živote som sa opájal slobodou, jej úsmev i objatie ma prebúdzali k životu ako slnečné lúče so sviežim vánkom. Cítil som sa ako pocestný, čo za úsvitu stúpa strmým kopcom s nezlomnou vierou, že sa mu z jeho vrcholu naskytne očarujúci pohľad na východ slnka. Čo už na tom záleží, že chodník je zradne úzky a samá skala? On to nevníma, hľadí len nahor, na vrchol, za ktorým sa už zapaľujú zore, zlatisté zore, a pevne kráča za svojím cieľom. Vie, že zastane slnku zoči-voči, že žeravá guľa sa už-už vyhupne nad východný horizont, že posol vetrík, čo mu hladká líca, rozhrnie striebristé periny oblakov a širokým priezračným pásom azúrovej oblohy uvedie na trón vládcu nebies. Vedel som, že ma čaká ťažká, úmorná cesta, no plný energie, živený nádejou, čo ako neurčitou, som si nepripúšťal jej útrapy. Stúpal som nahol v rannom prítmí tŕním a zradným kamením, nehľadiac na škrabance a úskalia. Opojený žiarivou vidinou nebeskej klenby som vnímal iba onen zružovený vrcholec.

Cestou dostavníkom (v tých časoch ešte nebolo železníc) som sa podchvíľou s pôžitkom vykláňal z okienka. A aký výhľad sa mi naskytol? Hneď ho verne opíšem. Zelené močiare zarastené tŕstím; žírne nížiny rozparcelované na neveľké plochy, čo vyzerali skôr ako zväčšeniny záhonov: úhľadné pásy lesa tiahnuce sa až za obzor: úzke kanály hadiace sa popri cestách; maľované flámske chalupy, ale i staré chajdy; sivé smutné nebo, mokrá hradská, mokré polia, mokré strechy domov. Celou cestou som nevidel nič krásne ani malebné, a predsa mi všetko navôkol pripadalo nevšedne krásne a malebné. Dlhotrvajúce dažde rozmočili každú piaď zeme, a hoci bolo cez deň jasno, navečer sa obloha opäť zatiahla, a keď sa v diaľke zamihotali svetlá Bruselu, krajinu už bičoval prudký dážď. Tej noci som z mesta veľa nevidel. V lejaku som vystúpil z dostavníka, nasadol do drožky a zaviezol sa až k hotelu, ktorý mi poradil jeden spolucestujúci. Ubytoval som sa, navečeral a po jedle som sa hneď pobral do postele a spal som tvrdým spánkom pútnika.

Odpočinutý a osviežený som sa prebudil do bieleho dňa s nepríjemným pocitom, že som zaspal a prídem neskoro do práce. Chvíľkovú skľúčenosť otroka však vzápätí zahnal oživený povznášajúci pocit slobody; uvedomil som si, že nie som v X, náhlivo som odhrnul biely záves a rozhliadol sa po elegantnom apartmáne. Ako veľmi sa len líšil od ošumelej, aj keď nie nepohodlnej izbice solídneho londýnskeho hostinca,

DU MAURIER, DAPHNE - SESTERNICA RÁCHEL

DU MAURIER, DAPHNE

SESTERNICA RÁCHEL
(My Cousin Rachel)

Smena, Bratislava, 1969
edícia Máj (141)
preklad a doslov Dušan Slobodník
ilustrácie Rudolf Fila
prebal Leo Novotný
1. vydanie, 48.500 výtlačkov
73-021-69

beletria, román, literatúra francúzska
320 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g

tvrdá väzba s prebalom

predané stav: dobrý *zukol3*
predané stav: dobrý, fliačky na prebale *ripri* PREDANÉ

Autorkina záľuba v psychologizme a rafinovanej psychologickej motivácii konania jej románových hrdinov našla v tomto románe výrazné uplatnenie. Čitateľsky pôsobivo tu zachytáva kolísanie medzi nádejou a zúfalstvom a stvárňuje tú dobre známu hranicu medzi láskou a nenávisťou, ktorú je také ľahké prekročiť ...

9

Na druhý deň ráno som zišiel dolu zavčasu; a hneď po raňajkách som sa pobral do stajní, zavolal som Wellingtona a spolu sme šli do kôlne s výstrojom.

Naozaj medzi sedlami sa našlo aj zo šesť dámskych. Podistým som si ich predtým jednoducho nevšimol.

— Pani Ashleyová nevie jazdiť, — vysvetlil som mu. — Chce iba niečo, na čom by mohla sedieť a čoho by sa mohla držať.

— Mali by sme jej vari dať Šalamúna, — navrhol starý pohonič. — Možno na ňom nikdy nejazdila dáma, ale nezhodí ju, to je isté. Za ostatné kone by som sa nemohol zaručiť, pane.

Na Šalamúnovi pred rokmi chodieval na poľovačky Ambrose, ale teraz sa kôň zväčša ponevieral po lúkach, len Wellington ho občas bral na cesty. Dámske sedlá viseli v sklade vysoko a Wellington musel zájsť za paholkom, ktorý priniesol krátky rebrík a zložil ich. Voľba sedla vyvolala trochu zmätku a vzruchu: toto bolo priveľmi obnosené, tamto na Šalamúnov široký chrbát priúzke a po tretie Wellington paholkovi vynadal, lebo bolo celé od pavučín. V duchu som sa smial pri myšlienke, že ani Wellington, ani nikto iný si na tieto sedlá takmer štvrťstoročia ani nepomyslel. Povedal som Wellingtonovi, že ak sedlá pekne vyleštia kožou, pani Ashleyová bude presvedčená, že nám ich dodali z Londýna iba včera.

— O koľkej si chce madame vyjsť na prechádzku? — opýtal sa; chvíľu som naňho civel zarazený, aké slová použil.

— Niekedy popoludní, — odvetil som úsečne. — Môžete priviesť Šalamúna pred hlavný vchod, povediem pani Ashleyovú sám.

Potom som sa vrátil do kancelárie v dome, aby som urobil súvahu za týždeň a skontroloval účty, kým prídu chlapi po plat. Tak teda pani, madame. Takto sa na ňu pozerali Wellington, Seecombe a ostatní? Nepochybne z ich strany to bolo v istom zmysle prirodzené, ale predsa som si pomyslel, ako rýchle muži, najmä sluhovia, strácajú hlavu v prítomnosti ženy. Ten úctivý pohľad v Seecombových očiach, keď jej včera večer priniesol čaj, tie úctivé spôsoby, keď pred ňu položil tácňu, a prosím, dokonca dnes počas raňajok obsluhoval pri bufete a pokrievku zo šunky mi nadvihol mladý John, lebo ako povedal: Pán Seecombe šiel s tácňou hore do budoára. A teraz zasa Wellington, načisto znepokojený, leštil a drhol staré dámske sedlo a ponad plece pokrikoval na paholka, aby sa postaral o Šalamúna. Pracoval som s účtami a bol rád, že ma nevzrušovala skutočnosť, že odvtedy, čo Ambrose prepustil moju vychovávateľku, spala po prvý raz v dome žena. A teraz som si spomenul, ako sa správala, keď som zdriemol, ako mi povedala: „Philip, šli by ste si ľahnúť?“, a uvažoval som, či by ml také niečo mohla pred dvadsiatimi rokmi povedať moja vychovávateľka.

Napoludnie prišli sluhovia, muži, čo robili vonku v stajniach, v lesoch a v záhradách, a vyplatil som im peniaze. Pritom som si všimol, že hlavný záhradník Tamlyn neprišiel. Keď som sa vyzvedal na príčinu, povedali mi, že sprevádza madame na prechádzke po parku. Nič som nepoznamenal, dal som im platy a odišli. Akýsi inštinkt mi vnukol, kde asi by som mohol nájsť Tamlyna a sesternicu Rachel. Nemýlil som sa. Boli v skleníku, kde sme pestovali kamélie, oleandre a kríky, čo Ambrose naznášal z ciest.

Nikdy som nebol v tomto odborníkom — túto starosť som prenechal Tamlynovi — a teraz, keď som sa k nim blížil alejou, počul som sesternicu Rachel spoza zákruty hovoriť o štepoch, o výhonkoch, o severnej polohe, o výžive pôdy a Tamlyn to všetko počúval s klobúkom v ruke

ZANDL, PATRICK - APPLE: CESTA K MOBILŮM

ZANDL, PATRICK

APPLE: CESTA K MOBILŮM

Mladá fronta, Praha, 2012
obálka Michal Chodanič
1. vydanie
ISBN 978-80-204-2641-3

výpočtová technika
272 s., čb obr., čeština
hmotnosť: 434 g

tvrdá väzba
stav: výborný

4,90 €

*zukol*vat-pc*

Psát knihu o Apple je skoro stejně pošetilé, jako takovou knihu číst. O fenoménu Apple bylo napsáno několik desítek knih, jenže jen výjimečně je dovoleno něco více než náhled za oponu. Vědomí souvislostí bývá ve čtenářích nahrazováno slepou vírou ve vizi, sílu osobnosti a démony probouzené tušením blížící se smrti. Zkusme přijmout jiný pohled. Zkusme se podívat na multimediální, IT a telekomunikační průmysl prostřednictvím souvislostí, trendů a vývojových linií.

Projdeme spolu fascinující „deseti letkou Apple“, érou, v níž Apple znovu začal ovlivňovat a definovat nejenom IT průmysl, ale i sféru multimédií a telekomunikací. Podíváme se na pozadí stěžejních produktů, které předefinovaly do té doby existující obchodní modely: hudební přehrávač iPod, mobilní telefon iPhone a tablet iPad. Nahlédneme do situace v hudebním i telekomunikačním průmyslu na přelomu tisíciletí, abychom si ukázali, na jaký trh Apple se svým produktem vstoupil a jaké byly skutečné příčiny jeho úspěchu.

PATRICK ZANDL (*1974) český novinář a podnikatel, který založil internetový server Mobil.cz a Technet. Stál také u zrodu internetové televize Stream a dalších internetových projektů. Ve své práci se věnuje zejména bezdrátovým sítím a od listopadu 2008 do června 2012 působil jako šéfredaktor Lupa.cz. Patrick Zandl je bezesporu jednou z nejvýraznějších osobností českého internetu.

REPOVSKÁ, JARMILA - DO ROKA A DO DŇA

REPOVSKÁ, JARMILA

DO ROKA A DO DŇA

Ikar, Bratislava, 2006
obálka Viera Fabianová
1. vydanie
ISBN 80-551-1278-9

beletria, pre ženy,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 158 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*zukol3* in **S4P**

Nina, hrdinka príbehu Jarmily Repovskej, prežíva vážnu životnú krízu. Rozíde sa s ňou muž, s ktorým si plánovala spoločnú budúcnosť. Ich vzťah, až na drobné škriepky, predsa ideálne fungoval, aspoň ona si to myslela.

Rozchod bolí o to väčšmi, že Nina nevie nájsť odpoveď na zásadnú otázku: PREČO? Je však odhodlaná o svojho partnera bojovať. Podarí sa jej získať si znovu Petrovu lásku, tak ako si zaumienila – do roka a do dňa?

Mama balila vnukove veci, ja som si skladala svoje a narážali sme jeden do druhého ako vždy, keď sa rodina chystá na odchod. Rozlúčili sme sa, s otcom sme si upřesnili, že príde po mňa ráno o desiatej a už nás nebolo. Rodinný festival sa skončil, ale ubezpečovali sme sa, že sa takto musíme odteraz stretávať aspoň raz do mesiaca. Skrátka idylka.

Keď ma bratovci zaviezli domov, Karolko chcel ísť so mnou a upokojil ho až môj prísľub, že sa čoskoro opäť uvidíme a tiež Majkina veta, že doma ho čaká ešte nejaké prekvapenie z cesty. Tak mi aspoň dlho mával a aj ja jemu, až ma ruka rozbolela. Aj po takom príjemnom dni som sa už tešila, že budem doma, vo svojom. Mala som resty, tak ich bolo treba dohnať. Naplnila som práčku a vrhla som sa na slovíčka z taliančiny. Keď som si chystala kartičky na budúci týždeň, zavolala Hela. Vraj sa jej Juraj ozval hneď ráno a pozval ju na akýsi výlet v nedeľu a že doteraz hľadala po skriniach vhodné športové oblečenie. Bolo mi smiešne. Keby muži tušili, čo kvôli nim dokážeme navystrájať. Hádam tí chlapi aspoň za to stoja.

Bielizeň bola vypraná, slovíčka naučené, kartičky pripravené a odrazu ma pochytila samota. Smiešne, práve v deň, keď som si vychutnávala pocit, aká som nezávislá, ma znova pochytila clivota. Keby som sa nehanbila, aj by som priznala, že som sa začala nudiť. Už mi napadali hriešne myšlienky, že zavolám Petrovi, ale zachránila ma prozreteľnosť. Prišla Rika s Bobom. Ani si nespomínam, kedy u mňa boli naposledy. Väčšinou sme sa stretávali u Petra. Skoro som zabudla, čo sa patrí, keď som otvorila dvere a uvidela ich stáť na chodbe. Ani neviem, koho som čakala, že uvidím, keď odomknem a otvorím, ale ich dvoch určite nie. Vyzerali ako zmoknuté kurence, nie ako šťastní mladomanželia.

„Ach, prepáčte, poďte ďalej,“ rýchlo som sa spamätala.

„Ty prepáč, že sme ťa takto prepadli, ale zdalo sa nám lepšie zabudnúť tentoraz na bontón a prísť rovno, bez ohlásenia,“ vysvetľoval Bobo, keď sa v predsieni vyzúval zo značkových sandálov. Neviem, prečo som si to všimla. Také veci by ma predsa nemali zaujímať. Možno preto, že som si spomenula na dni, keď som sedela doma sama, kým Peter pomáhal Bobovi s renováciou bytu. Vraj to vyjde lacnejšie. Áno, aby bolo na značkové sandále. Zahnala som dotieravé myšlienky a kývla som im, nech vojdú do obývačky.

„Spravím vám kávu. Nečakala som hostí a obedovala som u našich, tak tu nič iné nemám.“

Ani som nepočkala na odpoveď a išla som do kuchyne. Všimla som si na chladničke fingované svadobné oznámenie. Rýchlo som ho obrátila a znovu pripevnila magnetkou. Dobre som urobila, lebo Rika vstúpila tesne za mnou. „Dobre vyzeráš,“ pochválila ma.

A doteraz som ako vyzerala? pomyslela som si. Fuj, opäť som bola odporná! Musela som si pripomenúť, že nie je umenie byť dobrý k priateľom, ale byť dobrý k tým, čo nám ublížili.

„Ďakujem.“

,Aj účes máš iný.“

„Viem. Chcete nesku alebo turka?“

„Nesku s mliekom. Ale ak nemáš mlieko, nevadí.“ „Mám mlieko.“

„Ani sa nepamätám, kedy sme boli u teba naposledy. Skoro sme netrafili.“ Cítila som, že sa Rika usiluje primäť ma, aby som bola zhovorčivejšia. Aj ja som si to želala, ale slová išli zo mňa ťažko. Našťastie, káva bola rýchlo hotová, mohla som sa vrátiť s Rikou v pätách späť do obývačky.

„Ty si s nami nedáš?“ opýtal sa Bobo, keď si všimol, že servírujem iba dve šálky.

BALLEK, LADISLAV - POMOCNÍK

BALLEK, LADISLAV

POMOCNÍK
(Kniha o Palánku)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (546)
prebal Kamila Štanclová
3. vydanie, 9.000 výtlačkov
13-72-081-86

beletria, román
408 s., slovenčina
hmotnosť: 534 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,90 €

*zukol3* in **S4**

Ballekov román nás uvádza do kraja na juhu Slovenska, do končín, ktoré si v porovnaní s inými naša literatúra doteraz menej všímala. Je to krajina neopakovateľná a zvláštna, a to nielen prírodou, ktorú vnímame akoby cez prizmu jej dlhých letných mesiacov, ale aj bohatou históriou, určenou polohou tohto kraja na križovatke dejinných udalostí, a najmä ľuďmi a ich zložitými vzťahmi, podmienenými okrem iného aj národnostným zložením jeho dediniek a malých miest. Jedno z nich — autor ho nazval Palánkom — sa stalo hrdinom románu Pomocník, médiom, ktoré určilo dramatické, spoločenské i ľúbostné osudy hlavných hrdinov, postáv, v ktorých príbehu sa verne odráža jeden z hlavných problémov povojnových čias — doznievanie starého spôsobu života s jeho túžbou po majetku, moci a peniazoch, ktorá ničí najkrajšie ľudské hodnoty. Pohľad na tento zanikajúci svet sa vyznačuje istou lyrickou nostalgiou, ale aj vedomím, že namiesto neho musí prísť nový, spravodlivejšie usporiadaný. Ballekov pozoruhodný, čitateľsky veľmi atraktívny román bol poctený viacerými cenami a máme v živej pamäti aj jeho vydarené divadelné, filmové a televízne spracovania.

Vyčkával pred bránou, tisol sa za roh domu, ale ani tak neunikol mocným nárazom štiplavého novembrového vetra. Striasalo ho od zimy, darmo sa potúžil slivovicou a obliekol sa do kožúška, každý nápor vetra cítil až v kostiach. Bol nevyspatý a hladný. Zajedol si v kuchyni iba kúsok chleba, aj to len preto, aby si mohol zafajčiť; sľuboval si, že sa naje s furmanmi. Spal necelé tri hodiny, vrátil sa čosi pred polnocou. Celú včerajšiu nedeľu trávil vo vile. Od rána kúril v peciach a strážil železné koše s horiacim koksom. Sušil vylíčené steny, vyhriaty zavše postával aj v prievane, a tak pravdepodobne nachladol.

Pravú ruku si zohrieval cigaretou, v druhej, v rukavici, držal rozsvietený petrolejový lampáš. Vyzeral do tmy a načúval. Hrkot vozov čakal z dolného konca Obchodnej ulice, od rieky, popri ktorej viedla hradská z mesta smerom na juhovýchod, na najbohatší vidiek. Nezačul nič, od vody sa valila biela, hustá hmla, vietor ju vháňal do ulíc aj s prachom a pieskom. Na mieste, kam dopadalo svetlo lampáša, bolo vidieť drobné a rýchlo sa preskupujúce prúdiky jemného riečneho piesku. Šušťali a tiekli po roh banky, vŕšili sa na kôpky. Svetelnou škvrnou preletelo zavše aj lístie, suché a stvrdnuté ako škrupinky orecha, a ak sa doň dostali väčšie zrnká piesku, pri bláznivom lete po kamenných kockách chodníka zlovestne štrkotalo.

Nahlas vyriekol: „Zlá noc... a tma ani v rohu.“

Zaodŕhal a potom sa pokúšal odpľuť si, ale nemal čo.

Furmani sa prisľúbili na štvrtú hodinu. Až na štvrtú, ale kedyže sa dalo veriť furmanom? Mohli sa tu zjaviť aj prv. A on si neželal, aby mu tu takto zavčasu trepali na bránu. Furman, myslel si, móres nemá, aj do domu sa dobýja ako do konice. Vyšiel oproti von. Stál nehybne. Zobďaleč pripomínal osvetlenú sochu.

Vozy dohrkotali čosi pred štvrtou, osvetlené žltkastým svetlom vozových lampášov, ktoré pohojdával vietor. Riečan ich začul už z väčšej diaľky, prednému páru hrkali na postrojoch rolničky, akoby ťahal sane, no sneh ani nechyrovať, iba čo ho klamlivo veštil neskorý mesiac a ťažké olovené mračná na nebi.

Hustá tma, prudký vietor, rolničky, hrkot okovaných kolies, cvengot podkov, žltkasté mihotavé svetlá... Riečanovi sa zdalo, že mu je z toho všetkého akosi ťažko. Akoby to videl kdesi celkom inde a velmi dávno. Chvíľu sa mu v mysli plietli staré obrazy a útržky dávnych rozhovorov, akési cudzie, a zároveň blízke tváre: otca, matky, súrodencov. Trvalo to iba chvíľu, vzápätí precitol v chlade skorého novembrového rána.

Dvaja gazdovia v čiernych baraniciach a krojoch, územčistí chlapi a fúziskami (prvý, mladší, prišiel s paholkom, ten druhý so synom), zhodili so seba hune, zoskočili z vozov, mlčky sa povystierali a prišli podať mäsiarovi ruku. Razila z nich slivovica; nevyzerali uzimene. Nato pozoskakovali z vozov aj ich pomocníci, huňami pozakrývali kone a založili im vrecká s obrokom.

Riečan otvoril bránu a počastoval všetkých klobásou a slivovicou. Kým jedli a zapíjali, prehodili pár slov o zime a ceste. Všetci pochádzali z Pustého Poľa, z čisto slovenskej dediny trochu severnejšie od hraníc, široko-ďaleko preslávenej ovocnými sadmi a pálenicami. Aj tu v meste sa s uznaním vyjadrovali ľudia o ich pustopoľskej slivovici, jablčkovici alebo sladkej hruškovici. Okrem toho Pustopoľčania vozili do Palánk u drevo, zdravé agátové polená, a všetci chlapi odtiaľ mali povesť ľudí, ktorých nemožno oblafnúť a je nebezpečné do nich zapárať. Mali dobré kone, zdravý statok, z ich obce pochádzalo najviac olejkárov a v Palánku sa uchytili aj traja veľmi zruční krajčíri. Palánčania sa všetkým vidiečanom bez rozdielu strašne radi vysmievali, ale Pustopoľčanov sa im neveľmi chcelo obracať na posmech. Boli drsní, posmech nezniesli, dotieravca a posmešníka raz-dva šľahli bičom. Neochraňovala ich len povesť olejkárov, ale aj ich vážnosť. Veď si tu na pomedzí od vekov čosi vytrpeli. Až do týchto dní sa zachovali ich majstrovsky vybudované a zamaskované rodinné úkryty z tureckých čias. 

BENZONI, JULIETTE - V SLUŽBÁCH KRÁĽA 1

BENZONI, JULIETTE

V SLUŽBÁCH KRÁĽA 1 - SOKOL Z HMIEL
(Le Gerfaut)

Remedium, Bratislava, 1994
preklad Beáta Mareková, Anna Lerchová
1. vydanie
ISBN 80-85352-38-9

beletria, román
344 s., slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,90 €

*zukol3* in **S4P**

Sokol z hmiel je prvý zo štvordielnej série románov V službách kráľa. Aká horúca krv pulzuje v žilách nemanželského syna Gilla Goella? Na americkej pôde sa z nádejného bretónskeho študenta teológie stal odvážny a neľútostný vojak, človek prenasledovaný i prenasledujúci, ktorého nazývali Gerfaut - Sokol ako jeho dávneho šľachtického predka... Tam si tiež vyskúšal svoju moc nad ženami... a vášnivo sa zaľúbi... Zabudol Gilles na sľub vernosti, ktorý dal La Fayettovi? Podarí sa mu nájsť svojho otca? Zradí Judith, keď sa ocitne vo vzdialenom Armore? Čo pripraví osud pre rytiera v službách francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI.?

BENZONI, JULIETTE - V SLUŽBÁCH KRÁĽA 2

BENZONI, JULIETTE

V SLUŽBÁCH KRÁĽA 2 - DIABLOV NÁHRDELNÍK
(Un collier pour le diable)

Remedium, Bratislava, 1994
preklad Beáta Mareková, Anna Lerchová
1. vydanie
ISBN 80-85352-39-7

beletria, román
336 s., slovenčina
hmotnosť: 468 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, 2 knižničné pečiatky

2,90 €

*zukol3* in **S4P**

Diablov náhrdelník je druhý diel tetralógie V službách kráľa, ktorý v ľúbostnom príbehu hlavného hrdinu približuje pomery na dvoch panovníckych dvoroch 18. storočia. Gilles Goelo sa v Americkej revolúcii stal rytierom do Tournemine, neskôr dôstojníkom telesnej gardy Ľudovíta XVI. Aby získal starobylé sídlo predkov, vstúpil do služieb španielskeho kráľa Karola III. a našiel tu úhlavných nepriateľov. Pri nečakanom odchode zo Španielska mu pomohli oddaní priatelia - maliar Goya a očarujúca vojvodkyňa z Alby. Vo Francúzsku sa Gilles zaplietol do intríg grófa de Provence, bažiaceho po tróne a istej ženy, ktorá zneužila city kardinála de Rohan k Márii Antoinette a zmocnila sa vzácneho diamantového náhrdelníka. Akú úlohu zohrala Judith pri tajomnom grófovi de Cagliostro? Opätuje Gillovu lásku a prijme jeho ponuku?

CHASE, JAMES HADLEY - SLEČNE BLANDISHOVEJ NETREBA ORCHIDEY / RADŠEJ OSTAŤ CHUDOBNÝ / JA SA BUDEM SMIAŤ NAPOSLEDY

CHASE, JAMES HADLEY

SLEČNE BLANDISHOVEJ NETREBA ORCHIDEY
RADŠEJ OSTAŤ CHUDOBNÝ
JA SA BUDEM SMIAŤ NAPOSLEDY
(No Orchids for Miss Blandish - I Would Rather Stay Poor - My Lough Comes Last)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1984
edícia Zelená knižnica
preklad Katarína Jusková, Nina Dovinová, Hviezdoslav Herman
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 90.000 výtlačkov
13-72-002-84

beletria, detektívky,
488 s., slovenčina
hmotnosť: 564 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*unk*zukol3*gopal6*/*dete*

James Hadley Chase je svojim spôsobom fenoménom medzi autormi detektívok: hoci je rodom Angličan, špecializoval sa na romány z prostredia amerických gangstrov a jeho schopnosť autorsky z neho ťažiť je priam obdivuhodná, takže väčšina čitateľov ho pokladá za Američana. No v čase, keď vydával svoje prvé romány, v Spojených štátoch ešte vôbec nehol.

Už jeho prvý román mu priniesol nevídaný úspech. Kniha Slečne Blandishovej netreba orchidey vyšla v Anglicku r. 1939 a razom si získala čitateľov, v čom iste zohral nemalú úlohu fakt, že v medzivojnovom období značne vzrástla popularita gangsterského románu na úkor tzv. klasickej detektívky anglickej školy. Vtedy si mnohí mysleli, že už v vyčerpala svoje možnosti. No úspech sa čoskoro dostavil aj za hranicami, v krátkom čase vydali Slečnu Blandishovú v trinástich krajinách, medzi nimi aj v Sovietskom zväze a v U SA. O tri roky nasledovala dramatizácia (v anglických divadlách ju hrali sedem rokov) a potom aj prvé filmové spracovanie. Ide teda o klasickú detektívku v pravom zmysle slova.

Pravda, úspech zriedka padne niekomu len tak do lona. Aj Chase si pozorne preštudoval svoje literárne vzory, predovšetkým americkú detektívku tzv. tvrdej školy, najmä Raymonda Chandlera.

Za štyridsaťpäť rokov plodnej tvorby Chase dokázal, že jeho prvý úspech nebol náhodný. Dnes patrí k najvyššie hodnoteným detektívkárom, jeho knihy vychádzajú v miliónových nákladoch. Je to autor kráčajúci „s duchom doby“, ako dosvedčuje tretí príbeh Ja sa budem smiať naposledy, jeden z jeho posledných, ktorý má nielen dokonale súčasnú atmosféru, ale je aj dôkazom autorovho profesionálneho rastu.

J. H. Chase predstavuje vo svojich knihách svet skutočného, reálneho násilia a bezohľadnosti, čím jeho knihy nadobúdajú spoločensko-kriticky podtón.

Eddie pristúpil k Rileymu a zapichol mu hlaveň do pŕs.

„Tak, ty fušer,“ sekal pomaly slová, „a je po divadle. Môžeš to zabaliť. A teraz syp. Kto je tá pipka?“

„Neviem,“ zastonal Riley roztraseným hlasom.

„Ale ja to viem,“ povedal Eddie. Ľavou rukou schmatol Rileyho za košeľu a zľahka ním mykal. „Je to Blandishova dcéra. Uniesol si ju kvôli diamantovému náhrdelníku. Dal si sa dobehnúť, ty babrák. Ten náhrdelník máš pri sebe.“ Siahol mu do vrecka na saku a vytiahol ho.

Zavládlo dlhé ticho. Všetci vypliešťali oči na náhrdelník. Eddie Rileyho pustil.

„Ľutujem ťa, maličký,“ vyhlásil s ironickým súcitom, „nič dobré ťa nečaká.“

Pristúpil k Slimovi a podal mu náhrdelník.

Slim ho zdvihol a celý uveličený si ho obzeral v slnečnom svetle.

„Pozri, doktor,“ povedal, „nie sú krásne? Aha, ako sa ligocú. Sú ako hviezdy na čiernej oblohe.“

„Sú hodné celý majetok,“ prisvedčil doktor s očami upretými na diamanty.

Slim zablúdil pohľadom hore k dverám.

„Priveď ju dolu, Eddie,“ povedal. „Chcem sa s ňou porozprávať.“

Eddie pozrel na doktora, ktorý potriasol hlavou.

„A čo s týmito smradmi, Slim?“ opýtal sa Eddie. „Musíme sa ponáhľať k Ma. Čaká nás.“

Slim nespúšťal oči s náhrdelníka.

„Priveď ju, Eddie,“ zopakoval.

Eddie pokrčil plecami a zamieril k schodom. Prešiel popri Johnnym, ktorý naňho nepozeral, a vkročil do izby. Slečna Blandishová sa opierala o stenu a triasla sa na celom tele. Keď vošiel, ruka jej vyletela k ústam a oči splašene behali naokolo. Vyzerala ako lapené zviera, ktoré sa márne pokúša uniknúť z pasce.

Eddieho zaplavil súcit. Hoci bola vyľakaná, pomyslel si, že je to najkrajšie dievča, aké kedy videl.

„Mňa sa nemusíš báť,“ upokojoval ju. „Chce ťa vidieť Slim. A teraz ma dobre počúvaj, maličká. Slim je nielen zlý, ale navyše to nemá v hlave celkom v poriadku. Ak mu nebudeš v ničom odporovať, neublíži ti. Ale nesmieš ho nahnevať. Je nebezpečný ako had, tak si dávaj pozor. No poďme, čaká nás.“

Dievča sa ešte väčšmi schúlilo a pritlačilo k stene. Oči jej stmavli od strachu.

„Nenúťte ma ísť dolu.“ Hlas sa jej zachvel. „Už nevládzem. Prosím vás, nechajte ma tu.“

Eddie ju jemne chytil za ruku.

„Budem s tebou,“ povedal. „Musíš ísť. Nič sa ti nestane. Keby si náhodou niečo zmyslel, uzemním ho. Poď, maličká.“

Pomohol jej zísť dolu schodmi.

Slim sa na ňu upreto zadíval.

„Vyzerá ako princezná z rozprávky, však?“ zamrmlal a obrátil sa k doktorovi. „Pozrite, aké má pekné vlasy.“

Doktor bol ustarostený. Slima ešte nikdy takého nevidel. Ženy sa mu obyčajne hnusili.

Eddie postavil dievča pred Slima, ustúpil a sledoval, čo sa bude robiť. Všetci čakali.

Dievča s hrôzou hľadelo na Slima, ktorý sa na ňu usmieval s hlavou nachýlenou nabok. Žlté oči mu svetielkovali.

„Som Grisson,“ povedal. „Môžete ma volať Slim.“ Pošúchal si palcom nos. „Toto je vaše, však?“ Zdvihol náhrdelník.

Dievča prikývlo. Na tom tvorovi bolo čosi také odporné a hrôzostrašné, že ju až šialene nutkalo zvriesknuť a kričať do zachrípnutia.

Slim preberal drahokamy.

„Sú pekné ako vy.“

Vystrel k nej ruku s náhrdelníkom. Prudko cúvla, trasúc sa od strachu.

„Nebojte sa, nič vám neurobím,“ pokrútil Slim hlavou. „Páčite sa mi. Tu máte, vezmite si ho. Je váš. Dajte si ho na krk. Chcem vás s ním vidieť.“

„Skonči to už, Slim,“ oslovil ho Eddie. „Náhrdelník patrí nám všetkým.“

Slim preglgol a zažmurkal na dievča.

„Počuli ste, čo povedal? Bojí sa mi ho vziať. Má zo mňa strach, všetci zo mňa majú strach.“ Znovu k nej vystrel ruku s náhrdelníkom. „Dajte si ho, nech vidím, ako vám pristane.“

Pomaly, ako zhypnotizovaná vzala náhrdelník, ale len čo sa dotkla diamantov, akoby ju popálili. Z pŕs sa jej vydral

BENZONI, JULIETTE - V SLUŽBÁCH KRÁĽA 3

BENZONI, JULIETTE

V SLUŽBÁCH KRÁĽA 3 - STRATENÝ POKLAD
(Le trésor)

Remedium, Bratislava, 1994
preklad Alexander Halvoník
1. vydanie
ISBN 80-85352-40-0

beletria, román
336 s., slovenčina
hmotnosť: 416 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, 2 knižničné pečiatky

2,90 €

*zukol3* in **S4P**

V treťom románe tetralógie V službách kráľa uvádza autorka svojho hrdinu Gilla Goela, rytiera de Tournemine, do búrlivých čias bezprostredne pred Veľkou francúzskou revolúciou (1789). Zapletie sa do aféry, ktorá otrasie kráľovským trónom, a najmä autoritou kráľovnej Márie Antoinetty. Gilla uväznia v Bastile, odkiaľ mu dopomôže ujsť sám kráľ Ľudovít XVI. 

Obhajoba kráľovraždy

Gillovo čudné správanie pri prejazde kočiara vyvolalo v milovníkovi krásnych a krasoduchých tragických hrdiniek, s ktorým sa krátko predtým zoznámil, nevýslovný údiv. Gilles zliezol z pilastra, na ktorý sa vydriapal, a ihneď sa rozbehol ku koňovi, ktorého musel kvôli ľudskej tlačenici nechať o kúsok nižšie. Jediným skokom sa dostal do sedla a rýchlosťou meteora sa stratil v kúdoloch prachu, čo sa ešte nestihli usadiť.

- Škoda! - vzdychol si a mykol plecom. - Ten chlapík sa mi pozdával. Rád by som sa s ním lepšie zoznámil... Popýtam sa naňho...

Keby mu v tejto chvíli bol mohol položiť zopár otázok, bol si istý, že by mu na ne nedokázal odpovedať. Srdce mu bláznivo trepotalo, myseľ sa zastavila, mal iba jedinú jasnú myšlienku: dobehnúť kočiar, vyslobodiť z neho milovanú ženu, to nešťastné dieťa, ktoré pán de Provence chladnokrvne obetoval svojim mocenským záujmom a zneužil jej šialenú žiarlivosť na kráľovnú. Aká odporná podlosť! Lebo keby smrtiaci stroj naozaj vybuchol, výbuch, ktorý sama spôsobila, by zmietol aj ju. Neveľká lodička by celkom iste nestihla zaviezť mladú podpaľačku do bezpečia. Judith mala teda v každom prípade zomrieť... bol to zaiste najlepší spôsob, ako ju umlčať.

- Ak sa mi ju nepodarí zachrániť, zabijem toho prekliateho princa vlastnými rukami. Zaškrtím ho!

Zadúšal sa hnevom. Tým väčšmi, že hnev znásobovali výčitky. Predstavoval si zúfalú Judith, ktorú utrpenie obralo o všetku súdnosť, ako sa chladne pripravuje na svoj nezmyselný čin. A pritom len sám Satan mohol vedieť, aké dôkladné diabolské prípravy mu predchádzali. Kým on zatiaľ...

Kolenami a pätami pobádal koňa ešte rýchlejšie do cvalu. Sám však nevedel, čo vlastne chce urobiť. Pred očami mal iba vidinu velkého červeného koča, čo uháňal pred ním a ktorý pomaly dobiehal... Vôbec ho neznepokojovalo, že popri ňom cvála aj tucet ozbrojených žandárov. Sám prepadne túto pevnosť na kolesách, sám bude bojovať a sám pozabíja mužov, čo si dovolili položiť svoje špinavé laby na jeho nežnú Judith, sputnať ju povrazmi ako dákeho lotra a viezť ju na šibenicu... na šibenicu, pod ktorú ju napokon po náhlivom rozsudku nepochybne privlečú.

Počas bezhlavého cvalu vytiahol jednu po druhej svoje pištole a preveril si, či sú riadne nabité. Nevidel, ktorý z vojakov sa otočil, vytiahol zo sedla zbraň a vystrelil... Kôň sa zrazu z čista jasna potkol a s bolestným zaerdžaním sa zvalil na zem. Gilles vyletel zo sedla a vzápätí sa ocitol na svahu vedľa cesty, s hlavou vari len na dva palce od kmeňa jedného platanu, čo lemovali cestu.

Koberček opadaného lístia, ktorým bol vystlaný svah, zmiernil jeho pád. Ihneď sa pozviechal... Poniže videl koniec tunela, ktorý okolo cesty vytvárali mohutné stromy. V ňom, v prachu a v diaľke sa strácal červený koč s modrými jazdcami. Už sa nedal dostihnúť!

V návale zlosti sa mu nahrnuli do očí slzy. Tournemine si poutieral rukávom zahlinenú tvár a rozbehol sa ku koňovi, bezvládne ležiacemu na prostriedku cesty. Zviera bolo mŕtve: guľka ho zasiahla rovno medzi oči s priam zázračnou presnosťou. Pád vsotil Gilla nemilosrdne späť do skutočnosti, akoby sa v ňom spustil dáky tajomný mechanizmus. Zrazu opäť našiel svoju niekdajšiu chladnokrvnosť, a keď videl pred sebou veľkú hnedú mrcinu, začal triezvo uvažovať.

Od chvíle, keď sa v hluku, čo mu pripadal ako hromobitie, mihla pred ním bledá Judithina tvár, nevidel nič okrem červeného koča, ktorý ju odvážal preč. Akí to však boli vojaci, ktorých po ňu poslali? Nevšimol si ani ich uniformy ani zbrane... Čo to však mohli byť za chlapi, keď strieľali po osamotenom mužovi, ktorý na nich nezaútočil a ktorý sa previnil najviac tým, že cválal za nimi na koni. Zbraň, ktorá zasiahla koňa na takú diaľku, nemohla byť pištoľ. Bola to skôr puška alebo, súdiac podľa presnosti zásahu, karabína...

Tento problém si však nechal na neskôr. Teraz ho zajímalo iba to, čo ho od začiatku hnalo dopredu: dohoniť kočiar, alebo sa aspoň prezvedieť, kam mieri... Ako to však urobiť sám a bez koňa?...

Poobzeral sa vôkol seba, rozpamätával sa na cestu sainte-assiskými lesmi, ktorá sa smerom na Nandy šplhala do vŕšku. O niečo ďalej by malo byť rázcestie, ktorého jedna vetva viedla do Savigny-le-Temple, ale druhá do Seine-Portu... do Seine-Portu, kde mal podľa svojho prísľubu čakať Tim! Tento prírodný živel a bezpochyby najlepší strelec Starého i Nového sveta! S ním by nebolo ťažké dobyť ani Bastilu!

Gilles si pozbieral zbrane a klobúk, čo sa mu skotúľal do priekopy, a dal sa do behu, aby čím skôr našiel Američana. Bola to nevyhnutná podmienka Judithinej záchrany. Už o pol hodiny, sotva lapajúc dych, ako hrom z jasného neba udrel na Tima Thockera. Bol natiahnutý v celej svojej úctyhodnej dĺžke na Gillovej posteli v ormeteauskom hostinci a chrápal, akoby pílil drevo.

PERSE, SAINT-JOHN - ANABÁZA

PERSE, SAINT-JOHN

ANABÁZA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Ján Stacho
doslov Ján Vladislav
obálka Jozef Gális, Ján Cifra
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
13-72-037-68

beletria, próza krátka,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: prebal na chrbte poškodený, kniha vo výbornom stave

0,90 €  darované THCK

„Zastavil som koňa pod hrkútajúcim stromom, hvízdam si hvizd čistejší... A ak zomrú, mier tým, Čo už neuzreli tento deň. Ale prišli zvesti od môjho brata básnika. Napísal ešte jednu ľúbeznú vec. A niektorí sa o nej dozvedeli... "

Týmito slovami z posledného spevu Anabázy nás do svojho diela uvádza Saint-John Perse, básnik ľudskej slávy, pohanský filozof štyroch základných živlov, kňaz, kazateľ, prorok, vedec, podľa niektorých najväčší žijúci básnik, nositeľ Nobelovej ceny ... A my môžeme byť plným právom hrdi, že patríme medzi tých, ktorí „sa o nej dozvedeli . . .“ Ale na záver citujme slová z doslovu Jana Vladislava:

„Nijaká cena neurobí nikoho básnikom. A tak i Nobelova cena, ktorú Saint-Johnovi Persovi udelili r. 1960, len potvrdila, čo už bolo hotovou vecou a čo predtým potvrdila r. 1950 Cena americkej poézie a r. 1959 Národná cena francúzskej literatúry — totiž že básnikovi Anabázy, Víchrov a Bójí plným právom patrí miesto vedľa tých, ktorí dali podobu dnešnej svetovej poézii a ktorí nás, svojich čitateľov, celým svojím dielom učia, že skôr než spôsobom poznávania je poézia spôsobom života — a to života integrálneho"

CODDINGTON, ANDREA - MĚL TO BÝT HEZKÝ ŽIVOT

CODDINGTON, ANDREA

MĚL TO BÝT HEZKÝ ŽIVOT
(Mal to byť pekný život)

Ikar, Praha, 2015
preklad Jakub Volný
obálka Lýdia Jušková, Emil Křižka
1. vydanie
ISBN 978-80-249-2676-6

beletria, román
256 s., čeština
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*zukol3* in **S4**

Měl to být hezký život je příběhem o lásce, americkém snu, ale i pádu, při němž hlavní hrdinka Dara přichází o všechno. Mladá žena využije nabídnutou příležitost a odchází do Spojených států na postgraduální studium. Prostředí New Yorku přináší spoustu nových zážitků a také velkou lásku. Společně s Collinem zakládají rodinu a Dara se ocitne v prominentní čtvrti Upper West Side na Manhattanu. Prostředí New Yorku Daru inspiruje, realizuje se v práci a žije krásným plnohodnotným vztahem. Zdá se, že má opravdu všechno. Žije svůj sen... Osud jí ale nepřeje. První rána přichází, když brzy po narození vytouženého dítěte bojuje pár o jeho život. Když už se vyčerpané Daře zdá, že se vše začíná obracet k lepšímu, neočekávaně osud zasáhne podruhé, tentokrát však už nezvratně.

Pozvala jsem každého, koho jsem v Americe znala.

Spolužáky z Newyorské univerzity, kde jsem dokončila doktorát z politologie.

Darina Šiková, Ph.D. - tak znělo celé mé jméno.

Konečne.

Konečně vytoužené Ph.D. za jménem.

Do New Yorku jsem přijela studovat.

Pracovala jsem v Bratislavě jako analytička zahraničněpolitických vztahů se specializací na Severní Ameriku v malé společnosti s dobrým jménem. Kanceláře jsme měli ve staré budově národní rady na Župním náměstí. Můj šéf byl stárnoucí profesor, ale uznávaná kapacita. V televizi často něco komentoval, na názor se ho ptali novináři i politici.

Seznámili jsme se na škole, kde ještě v šedesáti externě přednášel. A dobře - na rozdíl od ostatních nenudil. Padla mu do oka moje seminární práce o vývoji izraelsko-amerických vztahů a jejich vlivu na stabilitu blízkovýchodního regionu. Vždycky jsem snila o tom, že budu pracovat na úřadě vlády nebo na ministerstvu zahraničí jako zahraničněpolitická poradkyně.

Amerika mě lákala! Její politický systém, její moc, význam a místo na světové mapě mě vždycky bavily. Politologie se v té době dala studovat pouze na Univerzitě Komenského v Bratislavě. Škola měla dobré jméno.

Seminárku poslal profesor Klika na nějaké mezinárodní sympozium a vyhráli jsme.

Úspěšná promoce, vysokou jsem vystudovala s červeným diplomem. Následovala půlroční stáž v Bruselu v Institutu mezinárodních vztahů Evropského parlamentu, místo analytičky v profesorově firmě, kde jsme měli zakázky od ministerstva zahraničí i úřadu vlády. Na doktorát mě přijali bez problémů...

Pak přišla nabídka stipendia na jeden rok do New Yorku. Asi tři dny jsem chodila po Bratislavě a štípala se, jestli se mi to jenom nezdá. Dr. Jozef Klika byl na mě hrdý, doporučil mě a zaručil se za mě.

Řekl, že pokud se vrátím s doktorátem z Ameriky, budu u něj mít dveře otevřené.

Co víc jsem si mohla přát? Jedu do Ameriky studovat mezinárodní vztahy a budu mít doktorát z NYU.

Amerika, má láska!

Bratislava mi stejně byla malá.

Vztah s tehdejším přítelem byl v totálních troskách, hádali jsme se víc, než milovali. Z kolejí jsem přešla do podnájmů v bratislavských čtvrtích Dúbravce a na Dlouhých dílech. Z podnájmu pak do Janova bytu v Ružinově. Byla jsem tam spíš na návštěvě než doma. Kámošky a spolužačky se vdávaly nebo rodily, já jsem chtěla létat.

Vidět svět.

Mám jedinečnou příležitost, New York mě přivítá s otevřenou náručí.

Big Apple.

Je čas zvednout kotvy.