FIGULI, MARGITA - BABYLON 2

FIGULI, MARGITA

BABYLON 2

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
obálka Ján Krížik
edícia Retro (10)
7. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-084-80

beletria, román,
374 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 € za oba diely spolu

*zukol*  in **S7Z**
*zukol4*in **s4p**

Historický román Babylon je jedinečným dielom slovenskej literatúry a významnou métou spisovateľkinho umeleckého vývinu. Rodilo sa v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny, keď sa autorka na starom historickom námete z čias zániku Chaldejskej ríše usilovala vyrovnať s otázkami širšej a zároveň súčasnej ľudskej platnosti a cez skryté paralely vyjadrila hlboké porozumenie pre základné potreby ľudskej spoločnosti.

V Babylone ožívajú pred nami pestré exotické obrazy dávnej krajiny, postavy kráľov Kýra a Balsazara, sme svedkami vladárskych rozbrojov, zradných bojov o moc medzi vojskom a klérom — i ľúbosti prostého dievčaťa Nanai. Margita Figuli s nezlomnou pracovitosťou, trpezlivosťou a svedomitosťou zbierala v čase, keď Európa horela v ohni vojny, potrebný materiál z vedeckých prameňov písaných vo viacerých svetových jazykoch.

Pre tento zodpovedný prístup k práci a hlavne pre autorkinu silu a prirodzenosť v umení prejavu dosiahol román Babylon nevšedný ohlas a náležité ocenenie.

Keď sa otvorili brány borsipského paláca a stráž pozdravila Nebuzardara, Nanai sa prechodila medzi stromoradím prostredného parku a čítala životopis kráľa Sargona Agadského. V úzadí sa usmieval do zeleného dna rybníka boh kvetov a hájov, boh Tamuz so svojou syringou. Toto miesto jej nahrádzalo pohľady na šíre roviny Dediny Zlatých Klasov. Dve zakrpatené olivy za chrbtom pripamätúvali jej rodný olivový les. Dva rady paliem pozdĺž chodníka vyčarúvali v jej zraku palmové háje na pašienkach. Tu sa vždy cítila ako doma a z vďačnosti sypávala okolo podnožia sochy boha lesklé mušličky. Príjemná mu bola táto obeť, lebo sa neprestajne usmieval.

No nebolo to jediné, čo Nanai robila na jeho potešenie. Čítala mu hrdinské i ľúbostné verše a prespevovala pri jeho nohách najkrajšie slohy lásky. Teraz si sadla na vrúbenie jazierka a čítala mu nahlas časť o veľkom Sargonovi.

„Matka moja bola z prastarého, vznešeného rodu, otec môj je neznámy. Som Sargon, mocný kráľ. V meste Azupirani, ležiacom na brehu rieky Puratu, nosila ma matka moja, pochádzajúca zo vznešeného rodu, a porodila ma tajne. Položila ma do nádoby, vyliatej asfaltom, a vložila ma do rieky a prúd ma odniesol ku Kiakimovi, čerpačovi vody. On ma prijal za vlastného syna, vychoval ma a spravil zo mňa záhradníka. Moja práca v záhrade zapáčila sa bohyni Istare a ja som sa stal kráľom a panoval som štyridsaťpäť rokov.“

- Vidíš, Tamuz, — prerušila čítanie. — Sargon sa zapáčil Istare a stal sa kráľom... I mňa si obľúbila Istara a som zasvätená jej a tebe, bratovi a sestre v láske. Len neviem, aký osud mi určila. Ale, Tamuz, ty si bohom a sypem ti k nohám najkrajšie z mušličiek... nemohol by si sa to potajomky vyzdvedieť? Ba pridala by som ti niekoľko zrniek drahých kameňov. Mám ich v komnatách plné truhličky. Kázal mi ich ta dať pre radosť sám Nebuzardar. Ale ja necítim nijaké potešenie z nich. Radovala by som sa väčšmi, keby som vedela, čo ma čaká. Povedz mi to, Tamuz, čo máš moc okvietiť holé halúzky a krehký kvet premeniť na sladké plody. Povedz mi to, a ja ti pridám medzi mušle kameň ligír, ktorý robí oči bystrozrakými, ónyx, ktorý chráni telo pred ohňom, jaspis, pred ktorým sa chvejú zvieratá, zaberzat, ktorý je jasný ani slnko.

Počula, ako z kanálika do jazierka cícerká voda, ale nepočula, že by jej Tamuz odpovedal.

I prihovorila sa mu znova.

- Prezraď mi, či ostanem v tomto paláci, alebo či sa ešte vrátim k svojim bielym ovciam.

Zavše sa jej chcelo aspoň ísť pozrieť na tie miesta. Vidieť zvráskavenú tvár otca na prahu hlinenej chatrče. Pokloniť sa drevenému Elilovi na poličke nado dvermi, natretému červenou, belasou a žltou farbou. Aký sa jej zdal biedny otcov výtvor popri sochách, okolo ktorých chodila v paláci. A predsa soška Elila bola jej drahá a pomysel na ňu bol najkrajším pomyslom na svete. Keby ju neboli hatili múry, zabehla by ta, aby sa aspoň zvítala s vecami, s ktorými od mladi rástla.

- Alebo sa už nikdy nevrátim a ostanem naveky tu? Oh, Tamuz, ktorý máš moc zbaviť strom listov a na jar im dať zasa vypučať, povedz mi, či ma čaká smrť, alebo život, a či Nebuzardarovo srdce, ako mi vravia, bude naozaj celé patriť iba mne teraz i po víťazstve nad nepriateľom a či sa ho nemusím báť ľúbiť? Pridám ti ešte kameň chryzolit a kameň ametyst...

A spýtavo hľadela do tváre kamennej sochy.

Nebuzardar vtedy už chvíľu stál pri prvej palme terasy. Len čo dobehol do paláca, pýtal sa Teky, kde je Nanai. Skoro bez dychu letel do parku. Keď začul Nanai rozprávať sa s bohom, postál a sledoval ju. Hoci po ťažkých starostiach s armádou nevýslovne túžil po čomsi ľudsky blízkom, po ľudskej nehe, a tú mu mohla bez pretvárky prejaviť už len ona, nemal

FIGULI, MARGITA - BABYLON 1

FIGULI, MARGITA

BABYLON 1

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
obálka Ján Krížik
7. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-084-80

beletria, román,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 349 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,60 € za oba diely spolu

*zukol*  in **S2P**

Už v prvom desaťročí svojej literárnej činnosti obsiahla Margita Figuli formálne i tematické hranice svojho talentu. Jej diela vydávajú svedectvo o hlbokej umeleckej pravdivosti, morálnej viazanosti a nádhere vnímania i o nezvyčajnej kráse jazyka. Do literatúry vstúpila takmer ako dvadsaťročná novelou Pieseň otrokov, prihlásila sa ňou k pokrokovému prúdu. Vyzbrojená krásou prírody, bolesťou jej biedy a hrdosťou najodvážnejších vyrástla z doby a presiahla ju ženským inštinktom a láskou k človeku. Naplnená entuziazmom pokladá za dôležité vlastnosti človeka mravnosť, statočnosť a cit pre povinnosť, no predovšetkým vernosť sebe, svojim mravným ideálom, odzrkadlenú vo všetkých jej novelách i románoch.

V tom čase, keď sa zišla vojenská rada, obyvatelia Babylonu dychtivo čakali výsledok najväčšieho súdneho procesu, aký sa vyskytol v posledných rokoch, hoci krádeže, vraždy, klamstvá, cudzoložstvá, podvodníctvo sa páchali denne.

Členovia vojenskej rady tiež netrpezlivo rokovali. Body programu sa odbavili napodiv chytro a ani prípad San-Urriho mnohí nepokladali za taký vážny, ako ho robil Nebuzardar. Za nového podveliteľa stredného telesa bol navrhnutý kráľovský miestodržiteľ Larzy, generál Nabi-Ilabrat, ktorý sa osvedčil ako znamenitý vojak a dobrý vlastenec. Na jeho vymenovanie dostali kráľov súhlas bez ťažkostí. Jediným kývnutím potvrdil rozhodnutie vojenskej rady. Dal rozkaz stíhať previnilca San-Urriho a po dolapení ho čo najprísnejšie potrestať, ako prikazujú zákony ríše.

Takto bol ľahko a hladko celý prípad podveliteľa stredného telesa vybavený.

Členovia vojenskej rady s nedočkavosťou sa vyrútili do ulíc návršia Hila, kde stála i súdna budova.

Zástupy občanov obkľúčili stavisko a s napätím čakali rozsudok.

Námestie pred súdom sa tak zaplnilo, že sa v horúcom počasí nedalo ani dýchať od výparov tiel. Každý sa snažil dostať až k bránam. Pretískali sa lakťami a nemilosrdným strkaním. Dav bol v neprestajnom pohybe. Vlnil sa a prúdil ako rozvodnená rieka. Otroka, ktorý niesol na pleciach ťažké bremeno a snažil sa prekliesniť si cestu, aby bol zavčasu na určenom mieste a aby sa vyhol úderom palíc svojho majiteľa, zvalili na zem, stĺkli ho a bez citu postúpali po ňom.

Babylonci robili medzi sebou stávky na vysoké sumy a škriepili sa o výsledky procesu.

Mnoho predajných žien s vyzývavou tvárou, ale i cnostných a vznešených, zahalených závojmi alebo preoblečených do šiat svojich slúžok, aby ich nik nepoznal, tlačilo sa v zástupe a pozeralo vzrušene na brány súdu.

V porotnej sieni tretieho poschodia sedel na lavici obžalovaných syn jedného z najbohatších chaldejských šľachticov Sibar-Sin.

Jeho otec býval ministrom a váženým človekom na kráľovom dvore. Bolo dobre známe, že jeho rod vypomáhal v núdzi vladárom Chaldejska najmä pri vydržiavaní armád vo vojnách, lebo nahromadil nesmierne bohatstvo. Sám otec Sibar-Sina mal veľkú účasť na medených hutách v Elame a strieborných v Kilikii. Vypomáhal kapitálom nielen vysokej babylonskej šľachte, ale i šľachte z iných miest krajiny. Tak sa stalo, že majiteľ veľkoobchodu v Lagaši sa natoľko zadĺžil u otca Sibar-Sina, že mu bol nútený dať do zálohy najstaršieho zo štyroch synov Nar-Gaziho. Nar-Gazi sa snažil dobre a verne slúžiť otcovmu veriteľovi. Zručne, svedomite a s odbornou znalosťou pracoval v ministrovej kancelárii pre obchod so zahraničím. Minister si ho obľúbil a preukazoval mu dôveru, ba často ho dával za príklad svojmu ľahkomyseľnému synovi. Sibar-Sin znenávidel i svojho otca i Nar-Gaziho. Obaja mu boli prekážkou v živote, ktorý trávil v pijanských zábavách a v hýrení so ženami. Aby sa zmocnil nesmierneho dedičstva, najprv dal vyhlásiť vlastného otca za choromyseľného a mieru zla dovŕšil tým, že napokon zo žiarlivosti nasypal Nar-Gazimu jedu do pohára s vínom.

Nar-Gazi umrel ešte tej noci na lôžku vo svojej izbe.

Sibar-Sin sľúbil slobodu jednému zo svojich otrokov, ak mŕtvolu Nar-Gaziho zanesie ešte tej noci do mestského zverinca a hodí ju do hradby levom.

Mestský zverinec bol ohradený vysokým múrom. Z vonkajšej strany múru viedli na hornú plošinu schody, skade hľadievali Babylonci na rozľútené levy a nachodili zábavu pre unudené mysle. Aby sa diváci chránili pred náhodným spadnutím, z vnútornej strany múru vyčnievali na levský dvor mreže, zakončené ozubenými hákmi.

...A TRESTU NEUJDEŠ

...A TRESTU NEUJDEŠ

Smena, Bratislava, 1974
edícia Labyrint (48)
ilustrácie Jozef Gális
preklad Oľga Bednárová, Zora Futáková, Valéria a Jozef Paříkovci, Darina Urbánková, Ladislav Mihálik
25.000 výtlačkov
73-017-74

beletria, próza krátka, detektívky,
490 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

1,20 € PREDANÉ

*zukol*

Výber detektivních a hororových povídek z Hitchcock´s mys­tery magazin 1968 – 1970.

James McKimey V CUDZEJ KOŽI

Človek sa môže ocitnúť v koži niekoho iného, ale bude zrejme rád, keď sa jej zbaví — ak to vôbec ešte vládze

Bolo hmlisté ráno, keď Peter Stow vstúpil na územie univerzity mesta San Francisca. Nevšímavo hľadel na tých pokrytcov, ako vravel študentom, čo sa prechádzali dookola a čosi si potichu pre seba deklamovali. Zlaté veže kostola svätého Ignáca sa strácali v hustom opare hmly, ktorá vždy v lete lenivo sa prevaľovala nad touto časťou San Francisca.

To dievča sa zjavilo pred Petrom celkom nečakane: nezvyčajne milé stvorenie, so sladkou okrúhlou tváričkou, čarovnými očami a zmyselnými ústami, ktoré prinútili Petra, aby iba hlúpo vyvaľoval oči. Usmiala sa naňho, zastala, a on pocítil silu 108 toho úsmevu až kdesi dolu pri kolenách.

— Ahoj, Davy, — povedala, — vieš, že si rovnako pekný aj bez okuliarov?

Určite sa nevolal Davy. A nikdy v živote nenosil okuliare. Ani to dievča predtým nevidel.

— Prepáčte, — chabo zaprotestoval a cítil, že je celkom očarený.

— Ale, Davy! Prestaň! Po takej noci?

— Nuž, ale počujte ... prisahám ...

— Miláčik, — pokračovala, pristúpila k nemu a pobozkala ho na líce. — Ty si ale frajer! Tak teda dnes večer? A lepšie urobíš, ak budeš súhlasiť.

No tak, vyjadri sa!

— Dobre teda, ókej... — prikývol a ešte stále cítil jej pery na svojom líci.

Láskyplne ho potľapkala a zmizla v hmle.

Neskôr, keď sedel nad šálkou kávy v Zlatozelenej sále, premýšľal, či sa mu to neprisnilo.

Vtom pristúpil k jeho stolu akýsi študent, vysoký, bledý, svetlovlasý a pozdravil: — Ahoj, Tuck!

— Čože? — spýtal sa Peter.

— Ty si Davy Tuck, či nie? — Chlapec zvraštil čelo a uprene sa naňho zahľadel.

— Som Peter Stow.

— Žartuješ!

— Nuž, ľutujem, ale je to tak. Vravíš, že som Davy?

— Nechodíš do štvrtého ročníka filozofie?

— Nie, študujem americkú literatúru a fyziku.

— Dočerta! Potom máš dvojníka! A ten nosí okuliare!

— Dokonca nemám ani brata, nieto ešte dvojníka!

— 'Zisti si to. Možno, že máš, a nevieš o tom.

— Kde a kedy má prednášky štvrtý filozofický?

— V pondelok, stredu a piatok, poslucháreň 3-C, o desiatej.

Peter si spomenul na dievča, ktoré ho pobozkalo, a zrazu si uvedomil, že by sa vlastne veľmi rád stretol s Davym Tuckom — nech je to ktokoľvek.

Riskoval síce, že zamešká vlastné prednášky, no presne o desiatej čakal na chodbe vedúcej do haly

ROSTAND, EDMOND - CYRANO Z BERGERACU

ROSTAND, EDMOND

CYRANO Z BERGERACU

Matica slovenská, Martin, 1939
edícia Knižnca Slovenských pohľadov (55)
preklad Mária Rázusová-Martáková
obálka Jozef Cincík

beletria, divadelná hra,
242 s., slovenčina
hmotnosť: 314 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, malé fliačiky na prednej doske

3,90 € PREDANÉ

*zukol*  in **S2P**

Prvý slovenský preklad slávneho Rostandovho diela. Preložila Mária Rázusová-Martáková a venovala ho pamiatke svojho brata, známeho slovenského spisovateľa Martina Rázusa. 

Krajský úrad slovenský preklad odmenil I. cenou na divadelnom súbehu a Matici slovenskej bolo udelené právo povoľovať inscenovanie tohto prekladu na divadelných javiskách.

HVORECKÝ, MICHAL - PLYŠ

HVORECKÝ, MICHAL

PLYŠ

Labyrint, Praha, 2006
edícia Labyrint Fresh (7)
preklad Martina Šulcková
1. vydanie
ISBN 80-85935-74-0

beletria, román
240 s., čeština
hmotnosť: 304 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,00 € DAROVENÁ

*zukol*   in **S7Z**

Plyš je román o měkkých věcech v tvrdém světě. Fotograf Irvin odjede na dlouhou cestu, aby se zbavil nezvyklé závislosti, která mu zruinovala život. V německém velkoměstě se v úplné tmě sblíží se svojí femme fatale a naskytne se mu příležitost, která přichází jen jednou za život. Silný příběh o tom, jak přežít, když je všechno nemocné a na něčem závislé. Šokující a zábavný, erotický i ironický román. Než ho začnete číst, nezapomeňte si dopředu dohodnout heslo.

Do City jsem dorazil uprostřed okurkové sezóny. V televizním zpravodajství vysílali panoramatické záběry z mořských letovisek nebo horské túry politiků, které jsem v životě neviděl. Příležitostně do relace sehnali nějakou vyčpělou seriálovou herečku, aby se svlékla. Událostí měsíce se stalo, když jakýsi fotbalista vydal memoáry.

Politika byla ještě nudnější než reklamy, i když se to zdálo nemožné. Poslanci měli jména jako komiksoví hrdinové, drahé hotely nebo sítě fast food - podle toho, kdo je právě sponzoroval.

Červencové dny probíhaly bez jakýchkoli významnějších zpráv, vlekly se zoufale pomalu. Prakticky pořád bylo světlo, když jsem si lehal, i když jsem vstával. Denně jsem mechanicky opakoval téměř ty samé úkony. Nedokázal jsem pořádně rozeznat včerejšek od předvčerejška, události z před dvou nebo šesti dnů mi nakonec přišly stejně staré.

Každý den jsem s nesmírnou zvědavostí četl deník Metropolis a rady Eriky Erotické.

Dávejte s pozor, abyste při úderech pravítkem nezasáhli partnerovy oči.

Dohodněte se předem, kdo je lékař, kdo sestřička a kdo sanitář.

Z pohledů žen jsem se snažil odečítat narážky. V náhodně vyslechnutých rozhovorech jsem hledal dvojsmysly a známky náklonnosti. Pomatené výklady mého samotářského mozku. Když jsem měl dojem, že můj zájem nevnímají, kradmo jsem je pozoroval. Zčervenalá pokožka prsu. Natažené ruce. Bělostný pás břicha. Svaly na zadní straně stehen.

Fotografovat jsem nezačal, jenom jsem zabíjel čas. Nechtělo se mi dělat vůbec nic, i když jsem zároveň toužil něco vytvořit. A v nečinnosti se přitom nenáviděná závislost ozývala s novou silou a neustále mi oživovala myšlenky na net. Předtím jsem se na osobu, předmět nebo místo, na které jsem zamířil objektiv, soustředil dlouhé hodiny. Teď jsem nedokázal udržet pozornost déle než pět minut.

I kdyby vám náruživost způsobila křeče, v pohybech neustávejte.

Když jsem už vedrem nedokázal ležet, zchladil jsem se skokem do vody. Ale s postupujícími letními dny byla i její teplota stále nesnesitelnější a hladina stále nižší. Jezero už se hodilo jen jako brouzdaliště pro děti.

Na webu jsem surfoval každý večer. Měl jsem na to chuť, projevující se jako skutečný záchvat, vybičovaný do vášnivosti až po zmatení smyslů. Moje prsty létaly nekontrolovatelně po klávesnici všemi směry, dělaly, co musely, já jsem byl pouhý nečinný pozorovatel. 

CRONIN, A. J. - ZELENÉ ROKY

CRONIN, A. J.

ZELENÉ ROKY
(The Green Years)

Smena, Bratislava, 1966
edícia Máj (74)
preklad Jozef Šimo
doslov Eva Šimečková
ilustrácie Viera Gergeľová
prebal Viera Gergeľová, Miroslav Váša

beletria, román, literatúra škótska,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 337 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 €

*zukol*/*zukol6*/kocev2*belx-sco*
 
Robert prichádza ako osemročná sirota k svojmu dedovi, ktorého doteraz nepoznal. Prežíva svoje dobrodružstvá s kamarátmi, úspechy a neúspechy v škole i láske. Prebíja sa životom a pracuje.

Keď už raz zápal v hrdle prestane a blana sa začne lúpať, záškrt nie je bolestivý a netrvá dlho. Po dlhých dňoch horúčky nasleduje snivé štádium: pulz bije pomaly a nervy príjemne vypnú. Niekedy prebieha choroba prudko a hrtan, ba niekedy aj srdce prestanú pracovať a lekár musí rýchlo zasiahnuť s plnou striekačkou. Môj prípad nebol ani taký dramatický ani taký vážny a doktor Galbraith predpovedal, že budem o dva týždne zdravý. Po mesiacoch obrovskej námahy bolo mi príjemné pokojne a nehybne ležať na chrbte, s rukami bezmocne položenými na paplóne, s očami upretými na slnečné lúče, čo vnikali úzkym oblokom a pomaly sa krátili, postupne ako pokračoval deň.

Nemyslite si, že ma trápilo sklamanie a zúfalstvo — ani trochu nie. Radšej si predstavte dušu znamenite posilnenú nádejou a vierou. Áno, pevne som veril a moja viera pramenila z mojej telesnej slabosti a z úzkeho spojenia s nebom, veril som, že boh vo svojej nekonečnej dobrote nezničí budúcnosť chlapca, čo ho miluje a čo ho vo dne v noci na kolenách vzýva. Netreba zázrak, božská moc sa nemusí prejaviť hromami. Potreboval som len, aby mi skúšobná komisia podľa spravodlivosti uznala priemernú známku za kompozíciu, čo som pre chorobu neabsolvoval. A Jason mi naznačil, že niečo také by nebolo celkom nemožné. Keď uverejnia výsledky skúšky ... Zavrel som oči, slabo a dôveryplne som sa usmial a zašepkal som dalšiu pokojnú modlitbu.

Tatko a mamka sa ešte nevrátili. Z korešpondenčných lístkov, čo mamka posielala dedkovi, sme usúdili, že návšteva v Londýne sa vydarila. Mamka hrdo naznačila, že tatko vložil peniaze do Adamovho domu, a na základe tejto investície, ktorá takmer stúpla tatkovi do hlavy, prerušili spiatočnú cestu, aby strávili ešte týždeň u babičkiných bratancov v Kilmarnocku. Mali sa vrátiť s babičkou asi o desať dní. Pozreli sme s dedkom do kalendára a počítali sme, že práve vstanem, keď sa vrátia. Obom nám to vyhovovalo.

Dedko bol celkom dobrý ošetrovateľ. Keď som spočiatku ležal v horúčke, uvedomoval som si ho akoby cez závoj, že chodí v papučiach po izbe hockedy v noci, že sa skláňa nado mnou a podáva mi liek, že mi vytiera hrdlo. Za karbolom napustenou plachtou, čo visela na dverách, počul som občas aj hlas pani Bosomleyovej, nosila nám nejaký puding alebo koláč, čo sama pripravila. Už som sa voči nej necítil v úlohe pomstivého anjela.

I keď som ležal osamote, mal som predsa návštevníkov. Doktor Galbraith, suchý, málovravný a trochu drsný, prichádzal ma pozrieť každý deň; ak vo mne poznal svedka tej čudnej príhody u Antonelliovcov, nikdy sa o tom nezmienil. Kate prišla viac ráz k domu, ale zostala pri predných dverách, aby nepreniesla nákazu na svoje dieťa. Murdoch mal menej príčin k opatrnosti; jednako mi jeho časté návštevy dobre padli a lichotili mi. Už som sa tešieval na jeho ťažký krok, nemotorné rozhovory s dlhými prestávkami, neogabané vtipy (vedel som ich naspamäť), jeho zprávy o vývoji nového karafiátu, aj Gavin, prirodzene, ma chcel navštíviť. Ale dedko mi zasadil do srdca ťažký úder, keď ho nechcel ku mne pustiť. No rýchlo som sa zotavoval a utešoval som sa, že ho čoskoro uvidím.

Blížil sa deň, čo sa dlhšie nedá oddialiť — dvadsiaty júl, nezabudnuteľný deň. Často som nemal ani o čom rozprávať okrem všedných príbehov a hlúpostí, čo spáchal dospievajúci chlapec. Ale tento deň, tento dvadsiaty júl... mi ostal v pamäti a budem ho musieť spomínať aj po dlhých rokoch — bol to hrozný deň.

Bola streda; dopoludnia sa nič nepřihodilo, len to, že som vyšiel z izby oblečený a urobil som pár krokov v záhrade. Po obede, keďže bolo pekne, dedko mi upravil lehátko na trávniku, kde som sedel s doskou pod nohami a s prikrývkou na kolenách a ohrieval som sa na slniečku. V rekonvalescencii sa niekedy srdce povznesie zabudnutou žiarou vonkajšieho sveta, nadchne sa ako očarené spevom vtákov, keď sa nebo po daždi vyjasní. Dedko bol v dome, kde odstraňoval stopy po mojej chorobe, ktorá mohla tatka rozčúliť a keďže pán Reid uhradil za mňa lekárovi honorár, nebolo treba, aby sa tým zbytočne trápil.

VÁLEK, MIROSLAV - O LITERATÚRE A KULTÚRE

VÁLEK, MIROSLAV

O LITERATÚRE A KULTÚRE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Horizonty (46)
zostavil Stanislav Šmatlák
prebal Ladislav Vančo
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
12-72-106-79

publicistika, literárna teória,
316 s., slovenčina
hmotnosť: 383 g

tvrdá väzba s prebalom

5,40 € stav: dobrý, pečiatky v knihe a na prebale *trsos*litt*
PREDANÉ stav: dobrý *zukol*litt*

Výber obsahuje články, úvahy, polemiky, rozhovory, literárne črty, príležitostné prejavy, kritiky, reflexie nad dielom iných tvorcov a napokon rozbory, referáty a diskusné príspevky, tak ako to vyplynulo z dvadsaťročného pôsobenia národného umelca Miroslava Válka, básnika a od roku 1969 ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky.

Vlastná problematika zaberá oblasť poézie, jej prekladania aj kritiky; oblasť ostatnej literatúry i kultúrnej politiky a delí sa na dve časti: predelom sú roky, keď celý náš život začína vyvíjať sústredené úsilie o prekonanie krízového obdobia a nastolenie leninských princípov aj v oblasti kultúry.

Prvá časť (1957—1968) uvádza state, z ktorých vystupuje autorov svojrázny kritický spôsob myslenia, jeho kultivované básnické vnímanie, polemická pohotovosť i teoreticky podložená pripravenosť odkrývať, presadzovať a brániť socialistické hodnoty literatúry. Vlastné básnické prekladateľstvo vedie zasa k poznatkom, z ktorých možno veľa zovšeobecniť.

V druhej časti (1969—1976) prevažujú príležitostné prejavy, závažné rozbory, referáty a diskusné príspevky, ktoré sú historickým svedectvom presadzovania a obnovenia leninských princípov v kultúre. Zároveň prezrádzajú široký záber do problémov, ostrú kritickosť, ale aj rozvážnu principiálnosť a osobitosť vyjadrenia. Básnik však prehovorí najmä tam, kde mu to umožňujú umelecké diela jeho druhov.

Výber statí je svedectvom toho, ako osobnosť básnika a osobnosť kultúrneho politika vytvárajú osožnú symbiózu.

OBSAH

I (1957-1968)

Cesty poézie 9

Glosa k Turčányho zbierke a mladej poézii vôbec 16

Kvetiny zo skleníka 24

Kostrov Baudelaire 27

Jannis Ritsos: Nespavosť 31

Chvilka s básnikmi 33

Chvíľka za moskovskými oponami 44

Nad knihou 46

Šach kráľovi 51

Poznámky o remesle 54

Práca nás ešte čaká 63

Čo možno dodať k básni? 66

Dupanie na misku váh 68

Poézia myslí na konkrétneho človeka 71

O poézii v dnešnom svete 77

Hovoriť striebro... 84

Prst do ohňa 87

Slávnemu súdu... 90

Kde stojíme? 93

II (1969-1978)

Sviatok človeka 96

Správne vidieť problémy kultúry 98

Obraz a odraz sveta 106

Čím je mi poézia pre deti 109

Dialóg bez partnera 110

Rešpektovať leninské princípy kultúrnej politiky 115
Jednota socialistickej kultúry a politiky komunistickej strany 121

Otázky a problémy kultúry po XIV. zjazde KSČ 129
Ako a čím začať? 137
O spoluzodpovednosti za osud človeka 141
Umelec — výraz kolektívneho talentu národa 146
Ide nám o kvalitatívnu zmenu 151

Výhry a problémy súčasnej kultúry 156

Prejsť k ofenzívnej ideologickej práci v oblasti kultúry 160

Kultúra 1973 166

Príležitosť na báseň 170

Vieme, kde je budúcnosť 177

Boj o názor 189

Kultúrnopolitický odkaz SNP 192
Bol a zostal komunistom 201
Zomrel Alexander Matuška 204
Umelec a hrdinovia našich dni 207
Inšpirácia z dejín 217
Žiť a tvoriť kultúrne 221
Človek je taký 231
Umenie mať umenie 234
Od začiatku 238
S pohľadom do budúcnosti 241
Nové faktory v rozvoji kultúry 245
Vyššia kvalita - nevyhnutnosť 250
Za Lacom Novomeským 256

Staviame pamätník cítenia a myslenia našej generácie 259
O prekladaní poézie 277
Zámienka ku geniálnosti 287
Kriticky a zodpovedne 291

Edičná poznámka 301
Menný index

ZA LACOM NOVOMESKÝM

Akosi prirýchlo a predčasne, tak ako aj ostatné obdobia tohto zvláštneho roku, prišla jeseň. Búrlivý svet, v ktorom sa stále niečo deje, naraz onemel. Možno je toto ticho iba v nás samotných, aby sme lepšie vnímali žiaľ v srdci, kovový zvuk padajúcich listov jesene, aby sme cítili, ako sa zvierajú štíhle prsty hudby na našom hrdle, aby sme si aj proti svojej vôli museli uvedomiť: toto je chvíľa lúčenia. Polouschnutá kvapka po včerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala po ďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári, ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídla čiernych labutí nás mrazivo ovievajú.

Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trocha čakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofami niekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie. Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna.

Veľa slov si podávalo kľučku vašich dverí, ale nenaplnila sa biblická pravda a máloktorým z tých, ktorí klopali, bolo otvorené. Navykli sme si v živote i v umení dívať sa iba na výsledok, na konečnú podobu, na brilantný tvar a všetko to, čo im predchádzalo: zložitý proces hľadania, hrubú tesársku prácu pri stavaní lešení sme nevnímali. Ktovie, prečo práve u vás to bolo naopak. Ktovie, prečo práve vy ste museli svojím životom i básnickým dielom tak viditeľne dokázať, že ani v živote ani v poézii nie je nič zadarmo? Skúsenosť, ktorá predchádza básni, bola vo vašom prípade často až priveľmi zrejmá. A niekedy — akoby zo zbytočných obáv, že to, čo je, je iné než to, čo vidíme — potvrdzovali ste pravdu svojho slova ešte ďalšou životnou skúsenosťou. Akoby na dôvažok a dodatočne. Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke. A boli chvíle, keď sme ich od seba takmer nerozoznávali, tak prísne a presne ste jedným platili za druhé.

Od čias vášho návratu do poézie slovo v nej nadobudlo opäť svoju pravú váhu. A niektorí z básnikov, ktorí sa s ním do tých čias pohrávali ako cvičené tulene s loptou, sa zahanbili. Aj vy ste mohli byť eskamotérom krásy, žonglérom slova, aj vy by ste boli mohli meniť účes poézie podľa toho, ako by sa vám zachcelo. Ale vaše životné presvedčenie bolo iné a pravda, pre ktorú ste žili, si vyžadovala, aby sa o vážnych veciach hovorilo vážne. Ešte o tom budú vravieť iní a pri iných príležitostiach. Chcem iba zjednodušene a bez argumentácie, ktorá je v tejto chvíli zbytočná, poznamenať, že u vás sa ako u málokoho stotožňuje projekt s výsledkom, že vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Že ste rovnako slovenský ako československý a rovnako československý ako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných víz prekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúšťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste — konštatovalo sa to už dávnejšie — kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás, a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký.

Drahý súdruh Novomeský, v posledných rokoch boli vaše dialógy s nami ojedinelé a lakonické. Akoby ste boli už všetko povedali a akoby sme ešte na mnohé nevedeli odpovedať.

HOLEČKA, EMIL - O KULTÚRE A KULTÚRNOSTI S MIROSLAVOM VÁLKOM

HOLEČKA, EMIL

O KULTÚRE A KULTÚRNOSTI S MIROSLAVOM VÁLKOM
Záznamy videohovorov

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
072-030-87

publicistika, životopisy,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,90 €

*zukol*  in **S2P**

VII. MLADÍ ĽUDIA A KULTÚRA

Témou dnešnej besedy s ministrom kultúry SSR je vzťah našej mládeže ku kultúre a aktuálne problémy tohto vzťahu. Nazdávate sa, súdruh minister, že zároveň so vzdelanosťou, ktorá prudko rastie, v ktorej mládež viditeľne akceleruje, rastie aj jej kultúrna úroveň?

Použili ste slovo akcelerácia, zrýchlenie, schopnosť zrýchľovať veci, svoje myslenie, riešenie problémov, vytváranie vzťahov. Bolo by naozaj krásne, keby mladí ľudia mali schopnosť vo vzťahu k všetkému, čo som povedal, akcelerovať, keby mali schopnosť skracovať čas, alebo presnejšie povedané, plnšie využívať čas, ktorý majú k dispozícii, a pritom keby to robili na vysokej úrovni, kvalifikovane. Áno, mladí ľudia sú vzdelanejší a rozhľadenejší, ale myslím si, že by nebolo od veci podrobnejšie skúmať, čo je to napríklad byť vzdelaný.

Vzdelanosť určite znamená, že mladý človek je aj patrične kultúrne rozhľadený, že má príslušnú kultúrnu úroveň. Myslím si, že to súvisí aj so schopnosťou mladých ľudí posudzovať hodnoty, ktoré sú okolo nich, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie. To je proces zrenia mladého človeka: nazdávam sa však, že nemôžeme čakať, kým mladí ľudia vyrastú ako samorasty, že svojím spôsobom im musíme pomôcť aj my, teda staršia generácia. Nie stavať umelé mosty, vyzametať cestičky, po ktorých mladi ľudia pôjdu, ale vytvoriť im optimálne možnosti, aby mohli aktívne pristupovať ku kultúre, aj ju aktívne tvoriť.

Som presvedčený, že vyrastať, dospievať je obrovská práca. Práca v pravom zmysle slova, a námaha. Popri tom byť ešte vzdelanejší než dospelí, získavať sociálne skúsenosti, pravdaže, postupne, ale aspoň v takej miere, ako má predchádzajúca generácia, a ešte vo všetkom akcelerovať a — povedané technickým termínom — j(l0vovať. To sú neobyčajne veľké nároky. Pokiaľ si spomínam, keď sme my boli vo veku, keď nás oprávnene mohli nazývať mladou generáciou, takéto nároky sa na nás nekládli. Nevravím, aj vtedy mal svet svoje problémy, ale boli aj obdobia, keď sme mali čas vzdelávať sa, nebolo televízie a neboli diskotéky, a ostatné lákadlá, ktoré boli a dodnes sú, nám nebrali toľko času. A tak sme sa v tých — tiež by sa dalo povedať — krušných a ťažkých časoch mladosti mali čas aj vzdelávať. Vzdelávať, to znamená získavať informácie a postupne ich uvádzať do nejakého systému a v tom najlepšom prípade získať schopnosť využiť tento systém pri riešení praktických problémov a neskôr prípadne aj problémov teoretických. Dnešní mladí ľudia musia, alebo aspoň by mali byť rozhľadenejší, ako sme boli my. Objektívny vývin spoločnosti a sveta k tomu smeruje.

V posledných dňoch som zažil dve paradoxné skúsenosti. Prvou bola beseda na Pedagogickej škole v Modre, kde som sa zhováral s dievčatami, ktoré budú o niekoľko mesiacov maturovať. Bola to nádherná beseda, dievčatá so ukázali hádam na sto percent pripravené na svoju budúcu úlohu, na povolanie učiteliek v materských školách. Druhá skúsenosť pochádza z ankety, ktorú urobil stredoškolský časopis na gymnáziu v Piešťanoch o poznaní literatúry, o Čitateľských záujmoch. Výsledok bol doslova katastrofálny. Iste aj z tohto gymnázia vyjdú ľudia vzdelaní, ale do ich vzdelania akoby nepatrila literatúra, drvivá väčšina sa dostala akurát po Remarqua.

SVEDELID, OLOV - PODOZRIVÝ ZMIZOL / ČIERNA BANKA / OTROKÁRI

SVEDELID, OLOV

PODOZRIVÝ ZMIZOL / ČIERNA BANKA / OTROKÁRI
(Anmäld försvunnen /  Svarta banken / Slavhandlarna)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
preklad Silvia Smidová, Rudolf Gedeon
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-003-86

beletria, román, detektívky,
560 s., slovenčina
hmotnosť: 594 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *zukol* in **S2P**

0,50 € *zukol*  in **S2P**

0,50 € *zlaci* darované THCK

Olov Svedelid, narodený r. 1932 v Štokholme, je mnohostranný autor so širokým čitateľským zázemím.

Jeho romány o kriminálnom inšpektorovi Rolandovi Hasselovi poznajú čitatelia v susedných severských krajinách, vo Francúzsku i v NDR. Predstavujú kultivované literárne útvary, plné strhujúceho napätia, ale i trpkého humoru, v ktorých sympatický „antihrdina“ Hassel s nasadením života spolu s kolegami z kriminálky zápasí so zločinom, pripomínajúcim stohlavého draka. Hlavného páchateľa sa im napokon podarí dolapiť, ale v podvedomí ostáva nepríjemné tušenie, že kdesi v pozadí už čaká jeho nástupca... Svedelidove policajné romány Podozrivý zmizol, Čierna banka a Otrokári poskytujú čitateľovi nielen pútavé príbehy z podsvetia severskej metropoly, ale i zasvätený, trochu nostalgický, no kritický pohľad na všedný deň autorovho rodného mesta, ktoré sa v poslednom čase tak veľmi zmenilo.

Ukázala na hada s krátkym hrubým telom, ktorý číhal na hnedom piesku za sklom.

— Vyzerá ako vretenica, ale v skutočnosti je to užovkovitý had. Jedovaté užovky patria medzi najjedovatejšie hady. Koralovec antarktický uštipne všetko, čo sa mu dostane do cesty. Je skutočne nebezpečný. Ale nie o tom som chcela hovoriť. Vieš, prečo ma také sivomodré oči, akoby boli spenené?

— Asi sa mu kalí zrak, — hádal som, ja, čo som o tomto hadovi nemal ani potuchy.

— Nie, ten iba zvlieka kožu. To je u všetkých hadov rovnaké. Vidno im to na očiach. Štyri-päť dní pred zvlečením kože majú sivomodré oči a po zvlečení sa im zrak opäť vyjasní. Po celý ten čas neprijímajú potravu a sú vtedy aj najjedovatejšie. Ostatne aj Bothrops Insularis sa bude čoskoro zvliekať. Dnes ráno som mu to zbadala na očiach.

— To mi už naozaj stačí, ďakujem. Nemohli by sme sa teraz radšej vrátiť k tým údajom o Akerlindovi?

Ale Astrid Ahlinová bola vo svojom živle a nedala sa zastaviť.

— Musíš sa ešte pozrieť na náš nádherný exemplár kobry kráľovskej. Olle Rosenqvist má jednu už štrnásť rokov a je už úplne krotká.

Strhol som sa.

— Čože? Aj hada možno skrotiť?

— Veru hej! Práve kobra kráľovská najskôr skrotne. Mal by si vidieť, ako sa vopchá Ollemu do rukáva a cez šiju prelezie do druhého rukáva. Olle mi sľúbil, že mi to tiež dovolí raz vyskúšať.

Na sklenú stenu dosť priestrannej a vysokej schránky vyklopkala akýsi signál. Meter za metrom sa začalo dvíhať pružné hadie telo. Neohrabane napnutá hranatá hlava sa kývala smerom k nám a na konci rozdvojený jazyk neustále šľahal z papule.

— Čo je dnes nového, kráľu? — maznala sa s ním ako s milovaným dieťaťom.

— Ako preboha môže také monštrum vôbec skrotnúť? — vyhŕklo zo mňa.

— Súvisí to pravdepodobne s vylučovaním adrenalínu. Hady majú neuveriteľne jemný čuch a každú nervozitu ihneď zacítia.

Keď si však pokojný a nefajčíš, zvyknú si hady na tvoj pach a vôbec ti neublížia.

— Fajčiť síce nefajčím, ale keby som tu s ním ostal osamote, ukázal by som mu, koľko adrenalínu viem vylúčiť, — odpovedal som.

Astrid fascinovane hľadela na vlniace sa hadie telo.

Podľa účinnosti uštipnutia nepatrí kobra kráľovská medzi najjedovatejšie hady sveta, ale je to kanibal, lebo žerie iné hady. Pri napadnutí uštipne 40—50 ráz tesne vedľa seba, ako šijací stroj, a rovnako uštipne aj človeka.

Pri pokladnici búchali noví návštevníci, že chcú vstupenky. Musela sa vrátiť. Bol som šťastný, že jej pritom môžem robiť spoločnosť. Prešli sme okolo sklených schránok so škorpiónmi a jaštericami najrôznejšieho druhu. Starší pán priúčal svojho syna tajomstvám prírody a chlapec hľadel na zvieratá ako očarovaný.

— Škorpión nie je veľmi nápadný, — vysvetľoval. — Ale pamätám sa z čias, keď som ešte pracoval ako expert v Organizácii spojených národov, že všade, kde sa vyskytuje, naháňa ľuďom strach a hrôzu, a to celkom oprávnene. Vidíš jeho chvost? Na konci mu trčí malý tenký výbežok. To je jeho jedovaté žihadlo. Človek po uštipnutí umiera ako nič.

— Aj ty si videl takéto, otec?

— Veľa, — odpovedal otec sebavedome a syn obdivne potichu zapískal.

Astrid vydávala komusi z veľkej bankovky, zatiaľ čo som čakal, kým bude konečne hotová. Mal som možnosť vypočuť si ešte viac z poučného výkladu znalého otca.

— V tejto schránke môžeš vidieť jednu z mála jašteríc, ktoré sú jedovaté. Túto volajú kôrnatec jedovatý a na veľké prekvapenie má v dolnej čeľusti jedovaté zuby. Vyzerajú ako malé rohy.

— Aj také si videl, otec?

— Iba niekoľko kusov. Keď som bol v Mexiku.

— Čo si ty všetko nezažil, otec!

Noví návštevníci vošli do terária a ja som si sadol na drevenú stoličku vedľa Astrid. Prehliadka sa skončila a bolo mi jasné, že sa už nebudem musieť pozerať na jej skrúcajúcich sa miláčikov. Konečne som sa mohol trocha uvoľniť, hoci mi tie užovky z detských liet ešte stále chodili po rozume.

................................................................................................................................................................

...posledná veta...
"Moja cena..."

...posledná veta...
Kľúč s trošku sploštenou hlavičkou.

...posledná veta...

Mona a Jonas nemohli predsa...

RENDELLOVÁ, RUTH - JEDEN KLAME, DRUHÝ HYNIE / PREFÍKANÝ TRIK / TVÁR DÉMONA

RENDELL, RUTH

JEDEN KLAME, DRUHÝ HYNIE / PREFÍKANÝ TRIK / TVÁR DÉMONA
(Some Lie and Some Die / Put On By Cunning / A Demon in My View)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Zelená knižnica
preklad Anna Ilčíková, Ľudmila Chmelíčková, Erika Mináriková
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 95.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0235-6

beletria, román, detektívky,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zukol*/*juran*juran*mynel*/belx-eng-dete

V posledných rokoch patrí Ruth Rendellová k najobľúbenejším autorkám detektívnej literatúry v Anglicku.

Podobne ako Agatha Christie aj Rendellová vie neopakovateľným spôsobom vystihnúť atmosféru anglického vidieka — navonok tichého a idylického, no pod touto zdanlivo pokojnou hladinou sa skrýva ľudská zloba, nenávisť a ziskuchtivosť, ktoré často vedú k zločinu. Rozvážny inšpektor Wexford so svojím trochu unáhleným pomocníkom Burdenom riešia prípady plné prekvapujúcich zvratov, falošných stôp a čiastočných omylov. K úspechu ich neprivádza zázračná intuícia ani neomylná logika, ale neúnavná rutina.

Príbeh Jeden klame, druhý hynie sa odohráva v období, keď v Anglicku vrcholí vlna veľkých hudobných festivalov. Zatiaľ čo nadšené publikum tlieska hviezdam pop-music, v blízkom kameňolome objaví mladá dvojica telo mŕtveho dievčaťa.

V druhom príbehu Prefíkaný trik zomiera za podozrivých okolností bohatý starec, flautista svetového mena, a zanecháva po sebe rozprávkové dedičstvo. Na scénu prichádza nádejná dedička, no jej totožnosť je veľmi pochybná...

Tretia detektívka Tvár démona je drámou duševne narušeného staršieho muža, v ktorom už od detstva tlejú agresívne sklony. Nečakané udalosti mu odbúrajú aj posledné zábrany a v tej chvíli sa stáva nebezpečným.

Vôbec sa nepokúsil požiadať o povolenie na domovú prehliadku. Ráno bolo hmlisté a chladné, no veštilo pekný deň. Vybral sa spolu s Martinom a tromi policajnými strážnikmi ku kameňolomu. Slnko vyzeralo ako kus zlatého saténu pod jemným tylovým závojom.

Peveril síce šomral a namietal, že ho budú vyrušovať pri práci, no bez väčších protestov súhlasil, aby mu prehľadali dom. Wexford bol sklamaný. Čakal, že tento človek sa veľmi dôrazne ohradí proti prehliadke. Ponadvihovali koberce, ktoré pokrývali všetky dlážky, podrobne preskúmali lišty popri stenách, prezreli okraje záclon. Pani Peverilová ich sledovala a hrýzla si nechty. Toto bezohľadné znesväcovanie jej domova ju dohnalo k úplnej ľahostajnosti, stala sa apatickou a celkom zmĺkla. Jej manžel pokojne sedel v pracovni uprostred mužov, ktorí sa plazili po zemi a nakúkali pod skrine; čmáral po kresliacej doske nezmyselné čarbanice, ktoré by za nijakých okolností nemohol speňažiť.

Slečna Mowlerová sa práve vracala domov z kostola. Podišla k Wexfordovi pri bráne a spýtala sa, či by si jeho ľudia nedali čaj. Wexford odmietol. Všimol si, a nie po prvý raz, ako táto pobožná žena vždy nápadne drží svoju modlitebnú knižku v rukách ako vonkajší a viditeľný znak svojej duchovnej nadradenosti, hoci by ju oveľa pohodlnejšie mohla nosiť v kabelke. Dunsand kosil trávnik a pokosenú trávu sypal do malého zeleného fúrika. Wexford sa vrátil do domu. O chvíľu pozrel von oblokom a na svoje prekvapenie zbadal, že prichádza Louis Mbowele. Kabát mal rozopnutý a príjemný letný vzduch mu ovieval hnedú, korálkami ovešanú hruď. Louis vošiel, do Dunsandovej záhrady, ten prestal kosiť a obidvaja vošli do bungalovu. Napokon to ani nie je také prekvapujúce. Wexford si spomenul, že Louis študuje filozofiu v Myringhame, kde Dunsand prednáša.

„Ako vám to ide?“ spýtal sa Martina.

„Tu ju nezabili. Možno v kúpeľni. Tam by podľa mňa mohli zaklať aj prasa a nezanechali by stopy.“

„Takže môžeme vypadnúť. Dnes je deň odpočinku a ja idem domov.“

„Ešte niečo, pán inšpektor. Mladý Stevens vám odkazuje, či by ste za ním nezašli skôr, ako sa mu skončí služba. Je na policajnej stanici. Hovoril mi to už včera večer, ale v tomto frmole mi to vyfúkalo z hlavy. Niečo má na srdci, ale nechcel mi povedať, čo to je.“

Dom dali do poriadku. Wexford sa stručne ospravedlnil pani Peverilovej.

„Už som vám povedala, že sem nevošla,“ vyhlásila a vyzerala zastrašene aj nahnevane. „Povedala som vám, že odtiaľto šla hneď preč. Išla cez polia.“

Wexford si sadol do auta vedľa Martina. „Bol by som rád, keby ste stále neopakovali to isté, najmä keď vás o to nikto nežiada.“ Zabuchol dvere. Martin ho zdvorilo počúval, ale mysľou bol niekde pri nedeľnom obede, ktorý už medzitým zrejme nebude stáť za veľa. „Prečo to hovorí, keď to nie je pravda?“ poznamenal Wexford.

„Možno je to pravda, pán inšpektor.“

„Tak prečo Dawn už nikto iný po pol šiestej nevidel? Len si uvedom, koľko chlapíkov sa vracia okolo šiestej domov na večeru do Sundays a do Stowertonu. Tí by ju boli určite videli. Také dievča si muži vždy všimnú.“

Zmienka o jedle spôsobila, že seržantovi Martinovi začínalo byť všetko jedno. „Možno sedela na poli niekoľko hodín, kým sa nezotmelo.“

„Ach, bože!“ zreval Wexford. „Nemyslíš, že by bola radšej zostala u matky, alebo keby to tam už nemohla vydržať, bola by šla v Kingsmarkhame do kina, ale netrčala by celé hodiny niekde na poli?“

„Ale potom by už nemala autobus.“

„Sú to necelé dva kilometre, človeče. Dawn bola silná a zdravá. Nešla by radšej neskôr pešo, ako by mala sedieť toľký čas v poli?“

„Tak potom ju pani Peverilová nevidela.“

„Ale áno, videla. Všimla si ju veľmi pozorne, každú maličkosť na jej výzore.“

Auto zabrzdilo a obaja muži vystúpili, Martin sa pobral na bohatý a zaslúžený obed, Wexford za Stevensom, ktorý už naňho čakal v jeho kancelárii. Hanblivý a na slovo skúpy policajt vyskočil do pozoru, čo Wexforda ešte viac podráždilo, ale zároveň sa mu chcelo aj smiať. Povedal mu, aby si sadol, a Stevens sa posadil. Vyzeral ešte nervóznejší, ako keď meravo stál.

TORJUSSEN, DAVID - PÁTRANIE / MŔTVY V SNEHU / OBLIEHANIE

TORJUSSEN, DAVID

PÁTRANIE / MŔTVY V SNEHU / OBLIEHANIE
(Etterforskning pågår /Kriminalpolitiet etterlyser / Beleiring)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Jaroslav Kaňa
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-009-81

beletria, román, detektívky,
528 s., slovenčina
hmotnosť: 596 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal opotrebovaný

0,20 € stav:dobrý, prebal opotrebovaný *zukol*in**S2P**
0,20 € stav: dobrý, darované THCK

Detektívna literatúra súčasného Nórska má svojho najvýraznejšieho predstaviteľa v Davidovi Torjussenovi, ktorý popri švédskej autorskej dvojici Sjövallová — Wahlöö, známej z prekladov aj u nás, patrí dnes k vrcholným zjavom na poli tohto žánru v Škandinávii. Začínal ako autor detektívnych poviedok a noviel pod menom Tor Edvin Dahl. Za román Pátranie dostal Torjussen roku 1973 Rivertonovu cenu, najvyššie nórske literárne ocenenie v tejto oblasti tvorby.

Záhadná vražda bezvýznamného zamestnanca továrne a zakrátko nato i jeho ženy v prvej detektívke (Pátranie), náhodne objavená mŕtvola mladého muža v snehu v ďalšom príbehu (Mŕtvy v snehu) a napokon týždenné obliehanie domu bezradnou políciou v úsilí zachrániť život dvoch detí (Obliehanie) vyvolávajú nielen dramatické napätie, zoznamujú nás nielen s prácou kriminálnej polície v Oslo, ale dávajú nazrieť aj do spoločenskej situácie dnešného Nórska. Sú sondou do ľudských vzťahov, do života vo veľkomestskom a predmestskom prostredí a poukazujú na mnohé negatívne spoločenské javy.

Hans Ivar sa roztriasol. Pocítil v sebe akúsi zvláštnu bojachtivosť, nepochopiteľnú zúrivosť. Vrazil posmešníkovi kolenom do žalúdka.

Robotník ho dvakrát udrel hranou dlane do ľavého ramena. Potom nasledoval mohutný úder päsťou pod pás, celkom nízko:

— Dívajme sa! Hádam sa chceš biť?

Ragnar sa mu povesil na rameno: — Dočerta! Prestaň! Nevieš, že tam stojí poliš?

Robotník naňho vybľafol: — Po mňa sem neprišiel!

Hans Ivar ho udrel zaťatými päsťami. Bola to jeho špecialita

— udrieť oboma päsťami naraz. Trafil potivníka rovno pod rebrá. Postihnutý sa od bolesti skrútil.

Tu pribehol predák: — Prestaňte! Nijaké bitky na pracovisku! Mohutný robotník chytil Hansa Ivara za golier a metodicky ho pravou rukou fliaskal po lícach: — Ty všivák!

Prestali sa biť, len keď sa predák postavil medzi nich. Robotník, ktorý sa s Hansom Ivarom bil, odpálil preč.

Predák povedal: — O. K., vy dvaja! Poďte so mnou!

— Prečo, dočerta... čo je to zas?

To povedal Ragnar. Hans Ivar nehybne stál.

— Poďte sem!

Predákov hlas znel tvrdo a chladne.

Na stenách viseli obrázky z prvých čias Železiarskych dielní po dnešné dni. Za chrbtom personálneho šéfa viseli fotografie rozličných vedúcich pracovníkov.

Dvaja chlapi zastali pri dverách.

Predák pokročil niekoľko krokov vpred: — Začali sa biť.

— Obaja? '

— Len jeden. Druhý — druhý mu trocha pomáhal...

— To nie je pravda, dočerta!

Ragnar postúpil vpred.

Personálny šéf bol mladý, mal na sebe hnedé sako a žltú košeľu s vysokým golierom.

Hans Ivar a Ragnar počuli, že vyjsť s ním nie je ľahké.

Teraz tu sedel s rukami založenými na prsiach.

— All right! Dávam vám výpoveď.

Opäť to bol Ragnar, kto sa ozval prvý: — Nuž ale počuj! Hrom a peklo — chlap sa začne biť s Hansom Ivarom celkom bez...

— Hansa Ivara poznám. Bil sa na pracovisku už predtým.

— Dočerta, veď to je už vyše roka!

— Vtedy vyrazil istému predákovi dva zuby a varovali sme ho, že keď sa to stane ešte raz...

— Nuž ale toto... toto nebola ani poriadna bitka... iba sa trocha štuchali... počuj, nemôžeš nám predsa len tak dať výpoveď...

Hans Ivar namietol: — Prečo musí ísť aj Ragnar?

Ragnar sa hneď ozval: — To je v poriadku, keď odíde Hans Ivar, idem aj ja, ale to je diabolsky...

Predák odspätkoval k stene.

Personálny šéf sa oprel na stoličke: — Kto to tu dnes stojí? Viete to?

— Jasné, dočerta... dvaja predpojatí poliši, čo si nás vzali na mušku. A nemajú inej roboty len prenasledovať takých, ako sme my... my sme predsa nič neurobili... my...

— Ste zapletení do bitky, ktorá sa skončila smrťou jedného muža.

— Počuj, toho chlapa, čo našli zabitého, sme vôbec nevideli...

— Boli ste traja, nie? A ten tretí sedí, však?

Mlčali.

Personálny šéf pozrel do svojich papierov: — Mňa neoblafnete. Zhováral som sa s políciou. Boli tu a celý prípad mi vysvetlili. Pravda je taká, že nechcem mať na pracovisku výtržníkov a bitkárov — a ako takí sa prejavujete odvtedy, ako ste sem prišli. Už vás mám dosť!

Niekoľko sekúnd rozmýšľal, potom dodal: — Okrem toho nemám záujem, aby mi tu polícia ňuchala. Boli tu už predtým a môžu prísť zasa...

— Kedy tu boli predtým?

— To sa vás netýka.

— Pôjdeme s celým prípadom do klubu!

— Len choďte! To je mi jedno! Ak vaši kamaráti začnú za vás bojovať, tak prosím. Tu máme prísne predpisy a inak to ani nie je možné, lebo kedysi to bolo výtržnicke pracovisko. Ale odteraz to už tak nebude.

Hlas mal pokojný, takmer bez záujmu.

— Dostanete zvyčajnú výpovednú lehotu.

— Dočerta!

Personálny šéf mykol plecami.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

Anders Röed šiel za ním

...posledná veta...

Otvorila bránku, prešla záhradným chodníkom a vkročila do temného domu.

...posledná veta...

Rachot žeriavov, áut, buldozérov, ktoré pracovali kdesi v bočnej ulici, ticho k nemu doliehal.

DAS BESTE AUS READER´S DIGEST 1/1963

DAS BESTE AUS READER´S DIGEST 1/1963

časopis
v nemčine
hmotnosť 208 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ

*zukol*  in **S7P**