RENDELLOVÁ, RUTH - JEDEN KLAME, DRUHÝ HYNIE / PREFÍKANÝ TRIK / TVÁR DÉMONA

RENDELL, RUTH

JEDEN KLAME, DRUHÝ HYNIE / PREFÍKANÝ TRIK / TVÁR DÉMONA
(Some Lie and Some Die / Put On By Cunning / A Demon in My View)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Zelená knižnica
preklad Anna Ilčíková, Ľudmila Chmelíčková, Erika Mináriková
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 95.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0235-6

beletria, román, detektívky,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zukol*/*juran*juran*mynel*/belx-eng-dete

V posledných rokoch patrí Ruth Rendellová k najobľúbenejším autorkám detektívnej literatúry v Anglicku.

Podobne ako Agatha Christie aj Rendellová vie neopakovateľným spôsobom vystihnúť atmosféru anglického vidieka — navonok tichého a idylického, no pod touto zdanlivo pokojnou hladinou sa skrýva ľudská zloba, nenávisť a ziskuchtivosť, ktoré často vedú k zločinu. Rozvážny inšpektor Wexford so svojím trochu unáhleným pomocníkom Burdenom riešia prípady plné prekvapujúcich zvratov, falošných stôp a čiastočných omylov. K úspechu ich neprivádza zázračná intuícia ani neomylná logika, ale neúnavná rutina.

Príbeh Jeden klame, druhý hynie sa odohráva v období, keď v Anglicku vrcholí vlna veľkých hudobných festivalov. Zatiaľ čo nadšené publikum tlieska hviezdam pop-music, v blízkom kameňolome objaví mladá dvojica telo mŕtveho dievčaťa.

V druhom príbehu Prefíkaný trik zomiera za podozrivých okolností bohatý starec, flautista svetového mena, a zanecháva po sebe rozprávkové dedičstvo. Na scénu prichádza nádejná dedička, no jej totožnosť je veľmi pochybná...

Tretia detektívka Tvár démona je drámou duševne narušeného staršieho muža, v ktorom už od detstva tlejú agresívne sklony. Nečakané udalosti mu odbúrajú aj posledné zábrany a v tej chvíli sa stáva nebezpečným.

Vôbec sa nepokúsil požiadať o povolenie na domovú prehliadku. Ráno bolo hmlisté a chladné, no veštilo pekný deň. Vybral sa spolu s Martinom a tromi policajnými strážnikmi ku kameňolomu. Slnko vyzeralo ako kus zlatého saténu pod jemným tylovým závojom.

Peveril síce šomral a namietal, že ho budú vyrušovať pri práci, no bez väčších protestov súhlasil, aby mu prehľadali dom. Wexford bol sklamaný. Čakal, že tento človek sa veľmi dôrazne ohradí proti prehliadke. Ponadvihovali koberce, ktoré pokrývali všetky dlážky, podrobne preskúmali lišty popri stenách, prezreli okraje záclon. Pani Peverilová ich sledovala a hrýzla si nechty. Toto bezohľadné znesväcovanie jej domova ju dohnalo k úplnej ľahostajnosti, stala sa apatickou a celkom zmĺkla. Jej manžel pokojne sedel v pracovni uprostred mužov, ktorí sa plazili po zemi a nakúkali pod skrine; čmáral po kresliacej doske nezmyselné čarbanice, ktoré by za nijakých okolností nemohol speňažiť.

Slečna Mowlerová sa práve vracala domov z kostola. Podišla k Wexfordovi pri bráne a spýtala sa, či by si jeho ľudia nedali čaj. Wexford odmietol. Všimol si, a nie po prvý raz, ako táto pobožná žena vždy nápadne drží svoju modlitebnú knižku v rukách ako vonkajší a viditeľný znak svojej duchovnej nadradenosti, hoci by ju oveľa pohodlnejšie mohla nosiť v kabelke. Dunsand kosil trávnik a pokosenú trávu sypal do malého zeleného fúrika. Wexford sa vrátil do domu. O chvíľu pozrel von oblokom a na svoje prekvapenie zbadal, že prichádza Louis Mbowele. Kabát mal rozopnutý a príjemný letný vzduch mu ovieval hnedú, korálkami ovešanú hruď. Louis vošiel, do Dunsandovej záhrady, ten prestal kosiť a obidvaja vošli do bungalovu. Napokon to ani nie je také prekvapujúce. Wexford si spomenul, že Louis študuje filozofiu v Myringhame, kde Dunsand prednáša.

„Ako vám to ide?“ spýtal sa Martina.

„Tu ju nezabili. Možno v kúpeľni. Tam by podľa mňa mohli zaklať aj prasa a nezanechali by stopy.“

„Takže môžeme vypadnúť. Dnes je deň odpočinku a ja idem domov.“

„Ešte niečo, pán inšpektor. Mladý Stevens vám odkazuje, či by ste za ním nezašli skôr, ako sa mu skončí služba. Je na policajnej stanici. Hovoril mi to už včera večer, ale v tomto frmole mi to vyfúkalo z hlavy. Niečo má na srdci, ale nechcel mi povedať, čo to je.“

Dom dali do poriadku. Wexford sa stručne ospravedlnil pani Peverilovej.

„Už som vám povedala, že sem nevošla,“ vyhlásila a vyzerala zastrašene aj nahnevane. „Povedala som vám, že odtiaľto šla hneď preč. Išla cez polia.“

Wexford si sadol do auta vedľa Martina. „Bol by som rád, keby ste stále neopakovali to isté, najmä keď vás o to nikto nežiada.“ Zabuchol dvere. Martin ho zdvorilo počúval, ale mysľou bol niekde pri nedeľnom obede, ktorý už medzitým zrejme nebude stáť za veľa. „Prečo to hovorí, keď to nie je pravda?“ poznamenal Wexford.

„Možno je to pravda, pán inšpektor.“

„Tak prečo Dawn už nikto iný po pol šiestej nevidel? Len si uvedom, koľko chlapíkov sa vracia okolo šiestej domov na večeru do Sundays a do Stowertonu. Tí by ju boli určite videli. Také dievča si muži vždy všimnú.“

Zmienka o jedle spôsobila, že seržantovi Martinovi začínalo byť všetko jedno. „Možno sedela na poli niekoľko hodín, kým sa nezotmelo.“

„Ach, bože!“ zreval Wexford. „Nemyslíš, že by bola radšej zostala u matky, alebo keby to tam už nemohla vydržať, bola by šla v Kingsmarkhame do kina, ale netrčala by celé hodiny niekde na poli?“

„Ale potom by už nemala autobus.“

„Sú to necelé dva kilometre, človeče. Dawn bola silná a zdravá. Nešla by radšej neskôr pešo, ako by mala sedieť toľký čas v poli?“

„Tak potom ju pani Peverilová nevidela.“

„Ale áno, videla. Všimla si ju veľmi pozorne, každú maličkosť na jej výzore.“

Auto zabrzdilo a obaja muži vystúpili, Martin sa pobral na bohatý a zaslúžený obed, Wexford za Stevensom, ktorý už naňho čakal v jeho kancelárii. Hanblivý a na slovo skúpy policajt vyskočil do pozoru, čo Wexforda ešte viac podráždilo, ale zároveň sa mu chcelo aj smiať. Povedal mu, aby si sadol, a Stevens sa posadil. Vyzeral ešte nervóznejší, ako keď meravo stál.

TORJUSSEN, DAVID - PÁTRANIE / MŔTVY V SNEHU / OBLIEHANIE

TORJUSSEN, DAVID

PÁTRANIE / MŔTVY V SNEHU / OBLIEHANIE
(Etterforskning pågår /Kriminalpolitiet etterlyser / Beleiring)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Jaroslav Kaňa
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-009-81

beletria, román, detektívky,
528 s., slovenčina
hmotnosť: 596 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal opotrebovaný

0,20 € stav:dobrý, prebal opotrebovaný *zukol*in**S2P**
0,20 € stav: dobrý, darované THCK

Detektívna literatúra súčasného Nórska má svojho najvýraznejšieho predstaviteľa v Davidovi Torjussenovi, ktorý popri švédskej autorskej dvojici Sjövallová — Wahlöö, známej z prekladov aj u nás, patrí dnes k vrcholným zjavom na poli tohto žánru v Škandinávii. Začínal ako autor detektívnych poviedok a noviel pod menom Tor Edvin Dahl. Za román Pátranie dostal Torjussen roku 1973 Rivertonovu cenu, najvyššie nórske literárne ocenenie v tejto oblasti tvorby.

Záhadná vražda bezvýznamného zamestnanca továrne a zakrátko nato i jeho ženy v prvej detektívke (Pátranie), náhodne objavená mŕtvola mladého muža v snehu v ďalšom príbehu (Mŕtvy v snehu) a napokon týždenné obliehanie domu bezradnou políciou v úsilí zachrániť život dvoch detí (Obliehanie) vyvolávajú nielen dramatické napätie, zoznamujú nás nielen s prácou kriminálnej polície v Oslo, ale dávajú nazrieť aj do spoločenskej situácie dnešného Nórska. Sú sondou do ľudských vzťahov, do života vo veľkomestskom a predmestskom prostredí a poukazujú na mnohé negatívne spoločenské javy.

Hans Ivar sa roztriasol. Pocítil v sebe akúsi zvláštnu bojachtivosť, nepochopiteľnú zúrivosť. Vrazil posmešníkovi kolenom do žalúdka.

Robotník ho dvakrát udrel hranou dlane do ľavého ramena. Potom nasledoval mohutný úder päsťou pod pás, celkom nízko:

— Dívajme sa! Hádam sa chceš biť?

Ragnar sa mu povesil na rameno: — Dočerta! Prestaň! Nevieš, že tam stojí poliš?

Robotník naňho vybľafol: — Po mňa sem neprišiel!

Hans Ivar ho udrel zaťatými päsťami. Bola to jeho špecialita

— udrieť oboma päsťami naraz. Trafil potivníka rovno pod rebrá. Postihnutý sa od bolesti skrútil.

Tu pribehol predák: — Prestaňte! Nijaké bitky na pracovisku! Mohutný robotník chytil Hansa Ivara za golier a metodicky ho pravou rukou fliaskal po lícach: — Ty všivák!

Prestali sa biť, len keď sa predák postavil medzi nich. Robotník, ktorý sa s Hansom Ivarom bil, odpálil preč.

Predák povedal: — O. K., vy dvaja! Poďte so mnou!

— Prečo, dočerta... čo je to zas?

To povedal Ragnar. Hans Ivar nehybne stál.

— Poďte sem!

Predákov hlas znel tvrdo a chladne.

Na stenách viseli obrázky z prvých čias Železiarskych dielní po dnešné dni. Za chrbtom personálneho šéfa viseli fotografie rozličných vedúcich pracovníkov.

Dvaja chlapi zastali pri dverách.

Predák pokročil niekoľko krokov vpred: — Začali sa biť.

— Obaja? '

— Len jeden. Druhý — druhý mu trocha pomáhal...

— To nie je pravda, dočerta!

Ragnar postúpil vpred.

Personálny šéf bol mladý, mal na sebe hnedé sako a žltú košeľu s vysokým golierom.

Hans Ivar a Ragnar počuli, že vyjsť s ním nie je ľahké.

Teraz tu sedel s rukami založenými na prsiach.

— All right! Dávam vám výpoveď.

Opäť to bol Ragnar, kto sa ozval prvý: — Nuž ale počuj! Hrom a peklo — chlap sa začne biť s Hansom Ivarom celkom bez...

— Hansa Ivara poznám. Bil sa na pracovisku už predtým.

— Dočerta, veď to je už vyše roka!

— Vtedy vyrazil istému predákovi dva zuby a varovali sme ho, že keď sa to stane ešte raz...

— Nuž ale toto... toto nebola ani poriadna bitka... iba sa trocha štuchali... počuj, nemôžeš nám predsa len tak dať výpoveď...

Hans Ivar namietol: — Prečo musí ísť aj Ragnar?

Ragnar sa hneď ozval: — To je v poriadku, keď odíde Hans Ivar, idem aj ja, ale to je diabolsky...

Predák odspätkoval k stene.

Personálny šéf sa oprel na stoličke: — Kto to tu dnes stojí? Viete to?

— Jasné, dočerta... dvaja predpojatí poliši, čo si nás vzali na mušku. A nemajú inej roboty len prenasledovať takých, ako sme my... my sme predsa nič neurobili... my...

— Ste zapletení do bitky, ktorá sa skončila smrťou jedného muža.

— Počuj, toho chlapa, čo našli zabitého, sme vôbec nevideli...

— Boli ste traja, nie? A ten tretí sedí, však?

Mlčali.

Personálny šéf pozrel do svojich papierov: — Mňa neoblafnete. Zhováral som sa s políciou. Boli tu a celý prípad mi vysvetlili. Pravda je taká, že nechcem mať na pracovisku výtržníkov a bitkárov — a ako takí sa prejavujete odvtedy, ako ste sem prišli. Už vás mám dosť!

Niekoľko sekúnd rozmýšľal, potom dodal: — Okrem toho nemám záujem, aby mi tu polícia ňuchala. Boli tu už predtým a môžu prísť zasa...

— Kedy tu boli predtým?

— To sa vás netýka.

— Pôjdeme s celým prípadom do klubu!

— Len choďte! To je mi jedno! Ak vaši kamaráti začnú za vás bojovať, tak prosím. Tu máme prísne predpisy a inak to ani nie je možné, lebo kedysi to bolo výtržnicke pracovisko. Ale odteraz to už tak nebude.

Hlas mal pokojný, takmer bez záujmu.

— Dostanete zvyčajnú výpovednú lehotu.

— Dočerta!

Personálny šéf mykol plecami.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

Anders Röed šiel za ním

...posledná veta...

Otvorila bránku, prešla záhradným chodníkom a vkročila do temného domu.

...posledná veta...

Rachot žeriavov, áut, buldozérov, ktoré pracovali kdesi v bočnej ulici, ticho k nemu doliehal.

DAS BESTE AUS READER´S DIGEST 1/1963

DAS BESTE AUS READER´S DIGEST 1/1963

časopis
v nemčine
hmotnosť 208 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ

*zukol*  in **S7P**

WITWICKA, KATARZYNA - TMA PLNÁ SMÚTKU

WITWICKA, KATARZYNA

TMA PLNÁ SMÚTKU
(Kolory bez barw)

Mladé letá, Bratislava, 1976
edícia Čajka
preklad Viera Havránková
ilustrácie A. Pelikánová-Bartošová
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
66-093-76

beletria, román
332 s., slovenčina
hmotnosť: 297 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu

0,60 €

*zukol*   in **S4Z**

Tesne pred Vianocami sa mama spýtala:

— Chceš ísť s otcom na Vianoce k starkej ?

Veľmi som chcela. Až bláznivo som chcela!

Mamu moje nadšenie a radost urazili.

— Ach tak, — povedala, — teda nechceš byt so mnou... Nuž čo, možno ťa to raz bude mrzieť...

— Veď nemusím ísť, — povedala som zarazená, ohúrená. Ale ohúrená dvojakým pocitom: aj výčitkou, aj tým, že možno nepôjdem...

— Ale nie, — povedala mama. — Nech sa páči, len choď. Nežiadam, aby si sa obetovala.

Šla som teda s otcom. Azda po prvý raz som bola s ním sama. Hneď som zistila, že nevie, ako sa má o mňa starať. Možno by si ani s „normálnym“, teda vidiacim deckom nedal rady. So mnou bol úplne bezradný. Stále ma kdesi nechával, z diaľky ma volal k sebe, a keď som nevedela trafiť, vracal sa po mňa zadychčaný, nervózny a nazlostený. Napokon som sa ho kŕčovito chytila za vrecko na kabáte, pretože v rukách mal plno balíčkov, a či mu to bolo vhod alebo nie, vrecka som sa nepustila. A tak sme sa po mnohých strašných prestupovaniach — z autobusu na električku a na úzkokoľajku, dotrepali k starkej.

Zvítanie so starkou... v každom prípade nebolo také, aké sme si azda obe predstavovali a po akom sme túžili. Bolo akési zdušené.

— Konečne si si na mňa spomenula, — povedala starká. Hlas mala trocha iný ako voľakedy. Neviem teraz opísať, v čom spočíval ten rozdiel, ale tá zmena ma prekvapila a zarazila.

— Vieš, — pochválila som sa, — že dokážem sama pustiť gramofón?

—    Výborne, — poznamenala starká. — V živote sa s takouto odbornosťou ďaleko dostaneš !...

Na chvíľu, možno na zlomok sekundy, ma po prvý raz zalial údes pred budúcnosťou. Je možné zarábať si spúšťaním gramofónu? Ako si ja raz budem môcť zarábať?

Ale zrejme to neboli také presne formulované myšlienky, lebo údes trval veľmi krátko. Dotkol sa ma ako ľadový závan, prenikol až do kosti a zmizol. Aspoň vtedy.

Vtedy som však naozaj vedela spúšťať gramofón a bola som na to veľmi pyšná.

Stará mama mala gramofón a veľa platní, často si ich púšťala, no ja som si to všimla iba krátko predtým. Asi je to tak v živote, že raz príde chvíľa, keď si uvedomíme, že určitý predmet jestvuje. A tak som raz povedala:

— Stará maminka, mohla by si ešte raz pustiť tú platňu? Tú, čo práve dohrala...

Stará mama sa tomu zjavne potešila.

— Dieťatko drahé, ty si ju počúvala? A mala si z toho radosť? Zabávalo ťa to?

V poslednom čase sa mi zdalo, že si ma stará mama začala všímať. Keď ma vítala, bozkávala ma a vravela:

HEMINGWAY, ERNEST - MAŤ A NEMAŤ

HEMINGWAY, ERNEST

MAŤ A NEMAŤ
(To Have and Have Not)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1996
preklad Miloš Ruppeldt
obálka Ľubomír Krátky
ISBN 80-220-0714-5

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 274 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,60 € PEDANÉ

*zukol*   in **S2P**

Román Mať a nemať (1937) je obrazom pomerov v Spojených štátoch v čase krízy začiatkom tridsiatych rokov. Jeho tri časti vznikali postupne z poviedok, ktoré Hemingway spočiatku uverejňoval samostatne (prvá vyšla r. 1934, druhá r. 1936 a treťou r. 1937 zjednotil celú knihu). Dej románu sa odohráva medzi Floridou a Kubou, na miestach, ktoré autor dôverne poznal a boli úzko späté s jeho životom. Hlavný hrdina Harry Morgan, zápasiaci o holú existenciu a snažiaci sa uživiť rodinu, si v spoločensky rozdelenom svete len ťažko môže udržať ľudskú dôstojnosť. Začiatkom tridsiatych rokov, ked' na Kube zúria boje medzi skupinami cukrových a ovocinárskych monopolov, často dochádza k pučom v záujme tej či onej skupiny, lúpežiam a vraždám. Okolnosti strhnú Harryho do svojho víru, donútia ho nielen pašovať alkohol a ilegálne prevážať ľudí, ale i chladnokrvne vraždiť.

Boli sme tam u Freddyho všetci, keď prišiel ten vysoký tenký advokát a povedal: „Kde je Juan?“

„Ešte sa nevrátil,“ odvrkol mu ktosi.

„Viem, že je už tu, a musím sa s ním rozprávať.“

„Akoby nie, sám ste ho udali, dostali ho pred súd, a teraz ho budete obhajovať,“ povedal Harry. „Nás sa nepýtajte, kde je. Asi bude vo vašom vrecku.“

„Dajte sa vypchať,“ povedal advokát „Mám preňho robotu.“

„Tak ho hľadajte voľakde inde,“ vraví Harry. „Tu ho niet“

„Veď vám hovorím, že mám preňho robotu,“ nástojil advokát

„Vy nijakú robotu pre nikoho nemáte. Vy ste len strašná otrava.“

Práve vtedy si prišiel po štvrtku rumu ten starec s dlhými sivými vlasmi, čo mu vždy trčia vzadu nad golierom, ktorý predáva špeciálny gumený tovar; Freddy mu nalial do fľaše, on si ju zazátkoval a odbehol s ňou nazad, na druhú stranu ulice.

„Čo sa vám stalo s rukou?“ spýtal sa advokát Harryho. Harry mal rukáv prišpendlený na pleci.

„Nepáčila sa mi, a tak som si ju odrezal,“ odpovedal mu Harry.

„A kto vám pri tom pomáhal?“

„Odrezal som ju spolu s nejakým doktorom,“ povedal Harry. Veľa si vypil a mal už trocha v hlave. „Ja som ju pevne držal a on rezal. Keby ľuďom ruky odřezávali za to, že ich majú v cudzích vreckách, vy by ste už nemali ani ruky, ani nohy.“

„A čo sa s ňou stalo, že ju museli odrezať?“ spytoval sa ho advokát

„Do toho vás nič,“ povedal mu Harry.

„Nie, ja to chcem vedieť. Čo sa vám s ňou stalo a kde ste boli?“

„Choďte si otravovať voľakoho iného,“ povedal mu Harry. „Vy dobre viete, kde som bol a čo sa stalo. Držte jazyk za zubami a dajte mi pokoj.“

„Chcem sa s vami rozprávať,“ povedal mu advokát „Tak sa teda rozprávajte.“

„Nie tu, vzadu.“

„Ja sa nechcem s vami rozprávať. Z vás nikdy nič dobrého nevzíde. Ste skaza pre človeka.“

„Mám čosi pre vás. Niečo dobrého.“

„V poriadku. Raz vás vypočujem,“ riekol Harry. „Tak čo je to? Juan?“

„Nie. S Juanom to nemá nič spoločné.“

Odišli za výčapný pult do miestnosti, ktorá je rozdelená na boxy, a pobudli tam dosť dlho. Kým boli preč, do krčmy prišla dcéra Tučnej Lucie s tým dievčaťom z ich podniku, s ktorým sa vždy vláči, sadli si k pultu a dali si coca-colu.

„Počul som, že zakážu dievčatám vychádzať večer po šiestej hodine na ulicu a do barov ich vôbec nevpustia,“ povedal Freddy dcére Tučnej Lucie.

„Áno, vraví sa to.“

„Bude to otravné mesto,“ hovorí Freddy.

„Veru otravné. Vyjdeš si von, len si kúpiť sendvič a coca-colu, a hneď ťa zbalia a nasolia pätnásť dolárov pokuty.“ „Teraz len na nás idú,“ vraví dcéra Tučnej Lucie. „Na všetkých veselších ľudí. Zoberú hocikoho, čo vyzerá troška k svetu.“

„Ak sa v najbližšom čase voľačo v tomto meste nestane, zle sa to skončí.“

Práve vtedy sa vrátil Harry s advokátom, a ten mu hovorí: „Tak teda prídete ta?“

„Prečo ich neprivediete sem?“

„Nie. Oni by sem neprišli Len ta von.“

„Dobre,“ riekol Harry a prikročil k pultu; advokát odišiel „Čo si vypiješ, Al?“ spýtal sa ma.

HURBAN, JOZEF MILOSLAV - OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV

HURBAN, JOZEF MILOSLAV

OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV

Tatran, Bratislava, 1975
edícia Slovenská tvorba (65)
poznámky Viera Bosáková-Surová
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
61-648-75

beletria, román
222 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g

tvrdá väzba s prebalom

1,10 € stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný *zukol*
0,70 € stav: dobrý, prebal poškodený *gopal4**bels*

V druhom zväzku výberu z tvorby J. M. Hurbana vychádzajú dve najčítanejšie autorove diela: román Olejkár a novela Od Silvestra do Troch kráľov. Hoci si čitateľskú priazeň získali odchodnou tematikou a rozdielnymi tvárnymi prostriedkami, vyrovnajú sa navzájom bohatstvom deja, útočnosťou myšlienky a napokon takmer rozprávkovým víťazstvom ľudských cností.

Za postavou Matúša Čáka siahol autor do histórie. Citlivým, pobúreným okom a perom vytvoril okolo neho charakteristickú dobovú atmosféru, načrtol niekoľko základných momentov zo života trenčianskeho meštianstva, ale ťažisko problému sústredil okolo osudu Matúšovho lekára — olejkára Hrabovca. Do podstaty románu autor umožňuje hlbšie preniknúť prostredníctvom posplietaných a skomplikovaných ľudských vzťahov, po dramatických zlomoch, po zintenzívnenom dejovom napätí.

Znevažujúci vtip, jedovaté poznámky, posmešná irónia a bezohľadná satira, krutý výsmech sú krivým zrkadlom, ktoré nadstavil Hurban v novele Od Silvestra do Troch kráľov malomestskému svetu s jeho obmedzenosťou a mamo-nárstvom. Vo väčšej časti Bruchoslavíc vládne túžba po peniazoch, túžba po výhre, ktorou môže byť aj bohatý ženích, starý mládenec Šúplata. Kritické pripomienky v rozmarnom tóne sú základným prvkom autorovej humoristickej tvorby s aktuálnou spoločenskou tematikou.

Zo súboru týchto prác sú najmenej známe Korytnické poháriky, obrazy zo slovenskej prítomnosti. Štrnásť obrázkov svojimi vtipnými reflexiami má znepokojovať čitateľstvo, jedných väčšmi než druhých, pre ľudské slabosti tela i ducha. A to práve preto, že autor má v láske „svoj predmet najbližší” — národ.

J. M. Hurbanovi sa po celý život slovenská prítomnosť ukladala do obrazov a vracala sa pred čitateľskú obec, aby usmerňovala nielen kultúrny, ale aj národný a spoločenský život.

Hurbanove práce prinášali skonkrétnenie každodennej tematiky: oddanosti národu a Slovanstvu, sebectva, chlebárstva a odrodilstva, ale prinášali do slovenskej literatúry aj špecifické myšlienkové prúdy a charaktery postáv.

V predchádzajúcej kapitole sme videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že láska k dievčaťu bruchoslavického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti odtiahla. Lebo čo priam Hurdálková aj Šúplatu Hovorkovej dlhmi nastrašila, on napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho ohlášky mali byť.

Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú nad istotu dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.

To bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši ozýval, keď mu láska rezignáciu diktovala, ako bol všetok ten jeho život, ktorý ho obracal po celý ten čas, čo bol na svete.

Príduc teda Šúplata šťastne do Hovorkov — šťastne, hovorím, lebo nielen že si nohu nezlomil, ale ani nikoho nestretol takého, čo by mu bol jeho nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže samej pani Hovorkovej.

Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju celú dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali, počal zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.

— Ach — ach, však sú len ľudia zlí, — hovoril, — keď ani ich ešte nenechajú s pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo ...

Hovorková ani toľko nepotrebovala, že ale tak mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:

— Ale teraz nechže povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?

Šúplata stŕpol tak, ako čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu klebetiť, chcel opatrne aspoň meno zatajiť, aby si ani u Hurdálkov dvere nezatvoril. Lež tu len prísny rozkaz Hovorkovej, tej svojej budúcej pani testinej, tu tá velká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho, takže veru odrazu vyzradil všetko, čo pani Hurdálková uňho pohovorila. V prúde horlivej reči primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková ani neškrtla. Išlo mu to tak z jazyka ako to načim.

My ich necháme klebetiť spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na Hurdálkovú pohovorila, teda by sme museli do budúcich ročníkov Nitry pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov by to síce neomrzelo, lebo tí majú klebetenie radšej ako každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko Kocúrkova, ktorá okolnosť už dakoľko ráz do rozpakov priviedla tak Bruchoslavičanov, ako tých spisovateľov, čo o Kocúrkove pár článkov boli napísali. Lebo tamtí chceli týchto nabiť, že vraj všetko to len o nich vlastne písali. Co teda Hovorková so Šúplatom klebetili, o tom nebudeme písať, náš čitateľ si to i tak domyslí a Bruchoslavičania to majú doma.

V ten istý deň pred Troma kráľmi bol Brožek u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej literatúre, najmä o novinách, ktoré sú doteraz ešte novinou na Slovensku, a to novinou takou, ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas rozdelené, lež my nestihneme už túto rozprávku opisovať.

Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato vedel on hneď po literárnych rozprávkach začať rozprávku o Ľudmilke. Bol by zo srdca dožičil svojmu priateľovi to dievča, o ktorom vedel, že je jediné v celých Bruchoslaviciach oddané svojmu národu. Znal všetky, a jeho oko nevidelo ani jednu jej roveň. Keby si bol Milenský hocktorú inú z bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý býval, ktorý by ho bol od ženby odvádzal; ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného

URBANÍKOVÁ, EVA - VŠETKO ALEBO NIČ: PRÍBEH POKRAČUJE

URBANÍKOVÁ, EVA

VŠETKO ALEBO NIČ: PRÍBEH POKRAČUJE

Evita Press, Bratislava, 2009
obálka Roman Piffl
ISBN 978-80-969800-6-2

beletria, román, pre ženy,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 125 g

mäkká väzba
stav: dobrý, používaná

4,50 € PREDANÉ

*zukol*

Nevedela som sa spamätať.

„Je normálne, že chlapovi do mozgu tak prerazí testosterón, že vezme svoju milenku medzi ľudí?”

Edo načrel do pukancov:

„Je normálne, že ideme na film, kde hrá hlavnú úlohu jeden z mojich bývalých milencov? A všetky fanúšičky si ho predstavujú na sebe, keď sú so svojím frajerom v posteli?”

„On sa stále hrá na heterosexuála?" spýtala sa Vanda otrávene. „Veď je to smiešne, všetci vieme, že je váš."

„Kto?”

Povedali mi jeho meno.

Nepoznala som ho.

To nič.

„Prečo ľudia fantazírujú v posteli o tom druhom?” opýtala sa Vanda pobavene. „Ja si vždy predstavujem, že JA som niekto iný.”

„Takže keď si Amy Whitehouse, tak sa sfetovane rehoceš?” zasmial sa Edo.

„Nie, vtedy kolabujem,” Vanda vypila víno na dúšok. „Úplne presvedčivo."

„Kto zas?”

Vysvetlili mi, o koho ide.

Nepoznala som ju.

To nič.

„Ale nie sú milenky len na sex?” zúrivo som si hádzala do drinku ľad. „Čo nečušia pod paplónom."

„Mici, možno sa ich vzťah posunul do ďalšieho levelu,” mykla plecom Vanda. 

„Akože za pol roka s ňou príde aj na obed k našim a predstaví ju celej rodine?"

„Akože nejde iba o kefovačku,” vysvetlil mi Edo. „Majú spoločné záujmy a tak, chápeš..."

„Môj brat nemá záujmy."

„Do kina chodí asi celkom rád."

„Neviem, čo si mám myslieť. Spávala som celkom pokojne, lebo som ten jeho pomer mala v hlave uložený ako sex. Mimomanželský bezpečný sex."

Edo zakrútil hlavou.

„Bezpečný sex? Sex nie je bezpečný Nikdy a v ničom."

Zasmiala som sa.

„Ak to chápem metaforicky, tak máš pravdu."

„Ja sex milujem," vzdychla Vanda. „Vtedy je úplne jedno, ako som oblečená."

„Ale to je tvoj prípad, obyčajne sa ľudia pri sexe vyzliekajú," povedala som, a keď sa chcela brániť, naklonila som sa k nej dôvernejšie:

„Ver mi, Mici, viem to z vlastnej skúsenosti."

Dopila som tequilu, cinkli ľadové kocky aj náramok.

„Čo to máš?" pokrčil Edo nos a chytil ma za zápästie.

„Nič," usmiala som sa.

Vanda vstala, prehodila si kabelku cez plece a utrúsila:

„Niekto dostáva za sex brilianty, niekto železo."

„Je to chirurgická oceľ. Nehrdzavie," opravila som ju ľahko, „a je z lásky."

„A je lacná," zívol Edo, vymenili si s Vandou pobavené pohľady a medzi poslednými sme vkĺzli do sály.

DOYLE, ARTHUR CONAN - ŠTÚDIA V ČERVENOM / PES BASKERVILLSKÝ

DOYLE, ARTHUR CONAN

ŠTÚDIA V ČERVENOM / PES BASKERVILLSKÝ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
preklad Alfonz Bednár
edícia Retro (24)
obálka Ján Krížik
2. a 3. vydanie
13-72-103-81

beletria, román
272 s., slovenčina
hmotnosť: 248 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*zukol2*greel
*zukol*  in **S2P**

Dve detektívne novely Štúdia v červenom a Pes baskervillský sú vrcholnou ukážkou Doylovho rozprávačského umenia, zachovávajúcou všetky prvky a zásady klasického kriminálneho príbehu.

V Štúdii v červenom Holmes s Watsonom hľadajú páchateľa záhadných vrážd. Novela má dve dejové línie.

Prvý príbeh sa odohráva v Londýne vo fiktívnom Holmesovom byte na Baker Street. Holmesovi sa s Watsonovou pomocou podarí rozriešiť jeden z najkomplikovanejších detektívnych prípadov tých čias. Druhý príbeh sa odohráva v severoamerickom štáte Utah, jeho korene siahajú hlboko do minulosti a súvisia so vznikom mormónskeho mesta Salt Lake City.

Dej novely Pes baskervillský je zasadený do pôsobivej, typickej atmosféry starého anglického zámku uprostred slatín. Doylov detektív Sherlock Holmes spolu s priateľom Watsonom s nasadením vlastného života riešia tajomné udalosti vrcholiace

Obe diela patria medzi najlepšie ukážky holmesovskej ságy. Sú to klasické príbehy lásky a pomsty; niekedy naivne, ale vždy s úspechom bojujú proti zlu pomocou rozumu a logiky, vlastností a výdobytkov moderného človeka.

„Tak nás môžete očakávať. Mám objednať drožku?“

„Radšej pôjdem peši, lebo táto vec ma dosť rozrušila.“

„S radosťou pôjdem aj ja peši,“ povedal jeho priateľ.

„Teda, stretneme sa o druhej. Do videnia a majte sa dobre!“

Počuli sme, ako po schodoch zostupovali kroky našich návštevníkov a ako buchli hlavné dvere. Vzápätí sa Holmes zmenil z apatického rojka na muža činu.

„Rýchlo sa oblečte, Watson, rýchlo! Nesmiete stratiť ani chvíľku!“ Vbehol do svojej izby v župane a ihned sa vrátil v redingote. Zbehli sme po schodoch a vybehli srne na ulicu. Doktora Mortimera a Baskervilla bolo ešte vidno asi na dvesto krokov pred nami smerom na Oxford Street.

„Mám ich dobehnúť?“

„Ani za svet, milý Watson. Ja sa uspokojím s vašou spoločnosťou, ak vám vyhovuje moja. Naši priatelia si počínali múdro, lebo dnes je na prechádzku naozaj pekný deň.“

Zrýchlil krok, až sme skrátili asi o polovicu vzdialenosť, ktorá nás delila. Potom sme sa ešte stále držali na sto krokov od nich, sledovali sme ich na Oxford Street a potom na Regent Street. Len čo sa naši priatelia zastavili a pozerali do výkladu, Holmes urobil to isté. O chvíľu uspokojene vykríkol, a keď som sledoval smer jeho pátravých očí, videl som, že hansom, ktorý zastal na druhej strane ulice a v ktorom sedel jediný cestujúci, sa už zase pohol.

„To je náš človek, Watson! Poďme! Aspoň si ho dobre pozrieme, ak sa nič iné nepodarí.“

V tej chvíli som si všimol hustú čiernu bradu a prenikavé oči, ktoré sa na nás obrátili z bočného oblôčika drožky. Hneď vyleteli dohora padacie dvierka, čosi skríkol na pohoniča a drožka sa cvalom pohla po Regent Street. Holmes sa nedočkavo začal obzerať po druhej drožke, ale voľnej nebolo nablízku. Pustil sa do behu uprostred prúdu vozov, začal drožku zúrivo prenasledovať, ale tá vyrazila veľmi rýchle a bola už ďaleko.

„Nuž tak!“ povedal Holmes trpko, keď prišiel zadychčaný a bledý od vysilenia spomedzi zátarasu vozidiel. „Videli ste už také nešťastie a navyše takú zlú organizáciu? Watson, Watson, ak ste úprimný, zaznamenajte aj toto a uvediete to ako môj neúspech!“

,.Kto to bol?“

„Nemám tušenia.“

„Spehúň?“

„Podľa toho, čo sme počuli, je jasné, že Baskervilla niekto zblízka sleduje od tej chvíle, čo je v Londýne. Ako ináč by sa tak rýchle vedelo, že sa ubytoval v hoteli Northumberland? Ak ho sledovali v prvý deň, usúdil som, že ho budú aj na druhý deň. Možno ste si všimli, že som dvakrát prešiel k obloku, kým doktor Mortimer čítal tú svoju legendu.“

„Áno, pamätám sa.“

„Pozeral som, či sa na ulici niekto neponeviera, ale nevidel som nikoho. Máme do činenia s bystrým človekom, Watson. Táto záležitosť je veľmi záhadná, a hoci mi ešte nie je celkom jasné, či sme sa dostali do styku s nástrojom dobra alebo zla, je tu očividná moc a zámer. Keď naši priatelia odišli, hneď som ich sledoval v nádeji, že pristihnem ich neviditeľného nohsleda. Taký bol prefíkaný, že sa nespoľahol na vlastné nohy, ale zaobstaral si drožku, aby mi mohol byť v pätách alebo ich predbehnúť, a nikto by ho nezbadal. Jeho metóda mala okrem toho ešte aj tú výhodu, že keby si oni boli vzali drožku, aj tak by ich bol mohol sledovať. Má to však jednu nevýhodu.“

„Je odkázaný na drožkára.“

„Správne.“

„Skoda, že sme si nepoznačili číslo!“

„Milý Watson, hoci som bol pomalý, azda si nemyslíte, že som si zabudol poznačiť číslo? Náš človek má číslo 2704. Ale to nám teraz nepomôže.“

„Nechápem, čo ste ešte mohli urobiť.“

„Keď som zbadal drožku, hneď som sa mal obrátiť a kráčať opačným smerom. Potom som si mal vziať druhú drožku a tú prvú sledovať v úctivej vzdialenosti, alebo ešte lepšie, ísť do hotela Northumberland a tam počkať. Keby náš neznámy bol sledoval Baskervilla domov, boli by sme mali príležitosť robiť to isté s ním a zistiť, kde pôjde. Nápadnou nedočkavosťou, ktorú náš protivník využil neobyčajne rýchlo a energicky, sme sa prezradili a stratili sme ho z očí.“

DRUON, MAURICE - PREKLIATI KRÁLI / KEĎ KRÁĽ PREHRÁ FRANCÚZSKO

DRUON, MAURICE

PREKLIATI KRÁLI / KEĎ KRÁĽ PREHRÁ FRANCÚZSKO
(Les Rois Maudits - Quand un roi perd la France)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
preklad Terézia Černá
edícia Retro (55)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
80-220-0094-9

beletria, román
246 s., slovenčina
hmotnosť: 231 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zukol*  in **S7S**

K šiestim zväzkom úspešného historického cyklu Prekliati králi pripojil Maurice Druon po vyše desaťročnej prestávke ďalší román Keď kráľ prehrá Francúzsko. Zachytáva v ňom obdobie vlády Jána II., ktoré je zároveň výsekom z dejín storočnej vojny. Panovanie Jána II. sa nesie v znamení sporov o francúzske územie a o francúzsky trón. Potomstvo zahrdúsenej Margaréty Burgundskej, ktoré vylúčili z dedičstva francúzskej koruny, vytvára spojenectvo s Anglickom. Anglický kráľ Eduard III. si robí nároky na francúzsky trón, no rivalita a nepriateľstvo vládne nielen medzi panovníckymi dvormi, ale aj v samom príbuzenstve. Kráľovská justícia sa stáva nástrojom osobnej pomsty. Vojna, politické roztržky a hospodárske problémy vo vnútri krajiny, nespokojnosť meštianstva a ľudové vzbury, neschopnosť Jána II., mylne zvaného Dobrý, a na dôvažok i veľký mor prispievajú k všeobecnému úpadku Francúzska a vyúsťujú roku 1356 v drvivej porážke, keď pri Poitiers Ján II. v bitke s Angličanmi doslova prehrá Francúzsko. Druonovo dielo nemá tradičnú románovú podobu.

O mocenskom boji, o politickom zákulisí tohto obdobia rozpráva cestou na mierové rokovania do Met svojmu synovcovi périgordský kardinál a pápežský nuncius, skúsený politik zastávajúci francúzske záujmy. Autorovi sa cez jeho prizmu podarilo vytvoriť nielen plastický obraz vtedajších pomerov vo Francúzsku, ale aj v celej západnej Európe.

IV Slávnostná hostina

Nepoznáte Rouen, Archambaud, teda ani hrad Bouvreuil. Tento mohutný hrad má vari sedem veží kruhovito rozostavených a veľké hradné nádvorie. Postavil ho pred stopäťdesiatimi rokmi kráľ Filip August, aby strážil mesto i prístav a ovládal tok Seiny čo najďalej. Rouen má významnú polohu, je to jedno zo vstupných miest do Francúzska z anglickej strany, a teda aj zábrana. More vystupuje až po jeho kamenný most, ktorý spája obidve časti Normandie.

Hlavná veža, donjon, nie je uprostred hradu. Ostatné veže prevyšuje výškou a hrúbkou. Podobné hrady máme v Périgorde, ale zväčša vyzerajú malebnejšie.

Zišiel sa tam výkvet normandského rytierstva v tom najbohatšom zaodení. Šesťdesiat sirov a každý najmenej s jedným panošom. Trubači práve zatrúbili na roh, zvolávajúc k stolu, keď dobehol panoš messira Godefroy d’Harcourt, celý spotený od dlhého cvalu, a oznámil grófovi Jeanovi, že strýko ho vyzýva a prosí, aby ihneď z Rouenu odišiel. Bol to priam rozkaz, ako keby bol messire Godefroy niečo zavetril. Jean d’Harcourt si pokladal za povinnosť uposlúchnuť, a vytratil sa zo spoločnosti. Už bol na úpätí schodov, takmer zatarasoval vstup do veže svojou objemnou postavou, veď bol ako sud, keď narazil na Roberta de Lorris, ktorý mu zahatal cestu a veľmi milo mu povedal: „Messire gróf, messire gróf, hádam len neodchádzate? Monseigneur dauphin čaká s obedom už iba na vás! Vaše miesto je po jeho ľavici.“ Tučný d’Harcourt sa neodvážil dauphina uraziť a uspokojil sa s tým, že odíde neskoršie. Po hostine. Znovu vystúpil hore schodmi a neľutoval. Dauphinova tabuľa mala predsa slávnu povesť. Predkladajú sa tam jedinečné veci, to je známe; a Jean d’Harcourt predsa neobrástol toľkým sadlom od toho, že by bol žul iba steblá trávy.

Opravdivý hodokvas! Nenadarmo ho pre dauphina pomáhal pripraviť Nicolas Braque. Tí, čo tam boli a odtiaľ vyviazli, nikdy naň nezabudnú. Šesť stolov rozostavených vo veľkej okrúhlej sále. Po stenách gobelíny s prírodnými motívmi takých živých farieb, že ste sa nazdali, že obedujete dakde v lese. Pri oknách húšťavy sviečok na zosilnenie svetla, ktoré dopadalo šikmými obločnými prienikmi ako slnko pomedzi stromy. Za každým stolom stál stolník, vysoká šľachta mala svojich vlastných stolníkov, ostatným boli k službám stolníci z dauphinovho paláca. Krájali nožmi s pozlátenou ebenovou rúčkou a erbovým znakom francúzskeho kráľa, ktoré sa používali iba v pôstnom čase. Nože s rukoväťou zo slonovej kosti sa vyťahovali na dvore až 0d Veľkej noci.

Pretože pôst sa dodržiaval. Rybacie paštéty a ragú, kapry, šťuky, lipne, lososy, okúne, vaječné jedlá, hydina a všetka operená zver; vyprázdnili rybníky a kuríny, vychytali ryby v riekach. Jedlonosiči tvorili na schodoch súvislú reťaz a nosili na strieborných a pozlátených misách jedlá, ktoré grilovači, kuchári a zarábači omáčok pripravili na kozuboch vo veži, kde boli kuchyne, kopcom naložili misy, upravili a pozalievali šťavou. Šesť čašníkov nalievalo víno z Beaune, z Meursaultu, z Arbois a z Touraine... Ach, aj vám sa zbiehajú sliny, Archambaud! Dúfam, že nám o chvíľu v Saint Sauveur pripravia dobrú hostinu...

Uprostred za čestným stolom sedel dauphin, po pravici mal Karola Navarského a po ľavici Jeana d'Harcourt. Šaty mal z belasého súkna, mramorovaného bruselskými čipkami, a na hlave klobúk z tej istej látky, vyšívaný perlami do tvaru listov. Ešte nikdy som vám neopísal, ako vyzerá monseigneur dauphin... Vysoký, štíhly, má široké chudé plecia, podlhovastú tvár, veľký nos s malým hrbom uprostred a pohľad, z ktorého sa nedá usúdiť, či je sústredený alebo zasnívaný, hornú peru tenkú, dolnú mäsitejšiu a ustupujúcu bradu.

Vravia, že sa podobá, pokiaľ sa to nejakým spôsobom dá zistiť, na svojho predka Ľudovíta Svätého, ktorý bol tak ako on veľmi vysoký a trochu zohnutý. Popri zdravo vyzerajúcich a vzpriamených mužoch sa objaví z času na čas vo francúzskom kráľovskom rode takýto typ.

Pážatá nosili z kuchyne strojeným krokom misy jednu za druhou a dauphin určoval, na ktorý stôl ich majú doniesť. vzdávajúc tak poctu každému zo svojich hostí, grófovi d’Étampes, sirovi de la Ferté, starostovi Rouenu, pričom s tým najzdvorilejším úsmevom pokynul vždy ľavou rukou. Tuším som vám už spomenul, že pravú ruku má napuchnutú, fialovú a boľavú; používa ju čo najmenej. Sotva hrá pol hodiny paume, už mu ruka navrie. 

DRUON, MAURICE - PREKLIATI KRÁLI / FRANCÚZSKA VLČICA

DRUON, MAURICE

PREKLIATI KRÁLI / FRANCÚZSKA VLČICA
(Les Rois Maudits - La Louve de France)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
preklad Mária Kosová
edícia Retro (43)
obálka Ján Krížik
3. vydanie, 50.000 výtlačkov
72-019-87

beletria, román
280 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zukol*  in **S7Z**

V piatom zväzku Prekliatych kráľov rozširuje sa javisko historickej drámy z francúzskeho kontinentu za Lamanšský kanál. Kým vo Francúzsku pripadla koruna po smrti Filipa Dlhého podľa „zákona mužov" jeho mladšiemu bratovi, tretiemu synovi Železného kráľa, najmenej obdarenému vladárskymi schopnosťami, na anglickom dvore žila dcéra Železného kráľa Izabela život pokornej ženy, pohanenej kráľovnej. V obave o svoj život kula sprisahanie na svoju záchranu a snívala o pomste.

Časový úsek od jej úniku z kráľovského paláca do Francúzska po návrat na čele sprisahania barónov a potupný koniec kráľovho panovania i kráľovho života je sýtofarebným obrazom jednej historickej epochy, obrazom udalostí a činov, ktoré boli ohniskami ďalších rozporov a tragédií.

Maršali, hodnostári, najvyšší úradníci, ktorí sprevádzali Marignyho na popravisko, tí všetci alebo ich nástupcovia v týchto hodnostiach boli teraz pri ňom, zapĺňali izbu, ba niektorí boli za dverami vo vedľajšej izbe, odprevádzali tými istými pohľadmi jedného zo svojich pri poslednom tlkote jeho srdca, na konci stáli cudzinci a vyčkávali spolu s ostatnými na budúcnosť, z ktorej bude odsúdenec vyradený

Ach! Rád by daroval všetky byzantské kráľovské koruny, všetky nemecké tróny, všetky žezlá, všetko zlato ako výkupné za jeden jediný pohľad, v ktorom by necítil, že je vyradený! Smútok, súcit, hrôza a obavy z budúcnosti: všetko toto mohol vyčítať z očí tých, čo obklopovali postel zomierajúceho vladára. Ale každý z týchto pohľadov bol len dôkazom toho, že je vyradený.

Valois pozoroval svojho najstaršieho syna Filipa, mládenca s veľkým nosom, ktorý stál vedľa neho pod baldachýnom a ktorý bude, ktorý by chcel byť zajtra alebo v najbližších dňoch alebo hádam v tejto minúte jediným skutočným živým grófom de Valois; veľký Filip bol smutný lebo bolo treba, aby bol smutný, a stískal ruku svojej žene Jeanne Chromej Burgundskej, ale dbal aj na svoje vystupovanie a tváril sa, akoby chcel prítomným povedať: ..Pozrite sa, môj otec zomiera!” Aj v týchto očiach bol Valois vyradený.

A ostatní synovia... Charles d’Alencon sa vyhýbal jeho pohľadu, pomaly sa otáčal, keď sa mal stretnúť s pohľadom zomierajúceho; malý Louis, ktorý sa bál ukázať, že sa bojí, lebo bol prvýkrát pri zomierajúcom človeku... Dcéry... bola tu väčšina z nich: grófka de Hainaut, ktorá občas upozornila sluhu, aby utrel ústa chorému, mladšia dcéra grófka de Blois a obďaleč grófka de Beaumont vedľa svojho obrovitého manžela Roberta ď Artois, títo dvaja tvorili skupinu s kráľovnou Izabelou Anglickou a s malým vojvodom akvitánskym; tento mládenec s dlhými mihalnicami, slušný ako v kostole, zachová si len túto jedinú spomienku na svojho veľkého strýka Charlesa.

Valoisovi sa zdalo, že z tejto strany sa chystajú úklady, že sa tu súčasne pripravuje budúcnosť, z ktorej bude vyradený.

Keď obrátil hlavu na druhú stranu, stretol sa s pohľadom svojej pravej, právoplatnej tretej manželky, ale už vdovy Mahaut de Chatillon-Saint-Pol. Gaucher de Chatillon, starý hlavný veliteľ s hlavou ako korytnačka, vo svojich sedemdesiatich siedmich rokoch, ešte schopný vydobyť si víťazstvo, pozeral, ako muž mladší od neho o dvadsať rokov odchádza pred ním z tohto sveta.

Étienne de Mornay a Jean de Cherchemont, obaja bývalí kancelári Charlesa de Valois, ktorí sa jeden po druhom stali kancelármi Francúzska, Miles de Noyers, právnik a správca Účtovnej komory, Robert Bertrand, rytier Zeleného leva, nový maršal, brat Thomas de Bourges, spovedník, Jean de Torpo, lekár, všetci tu boli, aby mu pomáhali, každý z titulu svojej funkcie. Kto však pomôže mužovi, ktorý zomiera? Hugues de Bouville si utieral slzy. Nad čím plakal tučný Bouville, ak nie nad mladosťou, ktorá sa pominula, nad blížiacou sa starobou a nad prežitým vlastným životom?

Isteže, vladár, čo zomiera, je úbohejším človekom ako najbiednejší sluha v jeho kráľovstve. Lebo biedny sluha nemusí zomrieť na verejnosti; jeho žena a deti môžu mu pripomínať nevyhnutnosť jeho odchodu; neobklopujú ho takou pompou, ktorá znamená zánik; nevyžadujú od neho, aby vyhotovil úradný spis o svojom vlastnom zániku. A práve toto požadovali od neho všetky zhromaždené osobnosti. Čo iného je testament ako opatrenie, ktoré robíme sami od seba o svojej smrti? Listina určená budúcnosti iných... Jeho osobný pisár čakal, kalamár pripravený na kraji písacej dosky, pergamen a brko pripravené. Tak! Treba začať... alebo skôr dokončiť. Najžalostnejšie nebolo úsilie ducha, ale úsilie vzdávania sa... Testament sa začínal ako nejaká modlitba:

- V mene Otca i Syna i Ducha svätého... - ozval sa Charles de Valois. Všetci mysleli, že sa modlí.

- Píšte, milý priateľu, - povedal tajomníkovi. - Dobre počúvajte, čo vám diktujem!... Ja, Charles...

Zastavil sa, lebo to bol veľmi bolestný a hrozný pocit, keď počul svoj vlastný hlas, ako vyslovil naposledy svoje vlastné meno.... Či nie je meno symbolom jestvovania osoby a jej jednotky? Valois skutočne túžil, aby tu so sebou skončil, lebo teraz ho už nič nezaujímalo. Ale boli tu všetky tie pohľady. Naposledy treba konať pre ostatných, i keď cítil, že medzi ním a nimi je taká priepasť.