FRICKÝ, ALEXANDER - BARDEJOV

FRICKÝ, ALEXANDER

BARDEJOV
kultúrne pamiatky
(mestská pamiatková rezervácia)

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1976
obálka Michal Lacko
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

monografie, história, publikácie obrázkové,
86 s., - 76 s. obr. prílohy, slovenčina
hmotnosť: 579 g

tvrdá väzba 

1,90 € stav: veľmi dobrý, bez prebalu!

PREDANÉ stav: dobrý *geo*

HAAS, RUDOLF - HĽADAČI DIAMANTOV

HAAS, RUDOLF

HĽADAČI DIAMANTOV

Obzor, Bratislava, 1969
obálka Anna Ušáková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
65-036-69

dobrodružné, literatúra slovenská
162 s., slovenčina
hmotnosť: 277 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,70 € *kbs*-*takro*bels*

Neobyčajne pútavý a vzrušujúci román z juhomorského prostredia o dobrodružstvách hľadačov diamantov na ostrove ľudožrútov. V čom väzí tajomstvo briliantovej hviezdy, ktorá prináša každému majiteľovi iba nešťastie, kliatbu a smrť? S nesmiernym napätím budeme sledovať pútavé príhody hľadačov diamantov, ktorí plávajú z Austrálie do južných morí omámení leskom drahokamov. Ovanie nás svojím čarom krása trópov, trblet hviezd nad morom a márnivé, zadúšajúce vône, ako i nádhera bujnej prírody na ostrove Guadalcanal. Nebezpečenstvo za nebezpečenstvom musia prekonávať hľadači diamantov, až sa nám srdce schvieva úzkosťou ako puk juhomorskej ruže v striebristej rose rána. Za kríkom číha jedovatý had, za kmeňom pobrežnej palmy striehne nepriateľ bielej pleti, do krvi sa zákerne vplazí nákaza malárie, vyvolávajúca horúčkovité vidiny, a v doline čaká horda ľudožrútov. Ostrov, na ktorom leží diamantová roklina, je plný nebezpečenstiev, a predsa — láka a volá, priťahuje hľadačov diamantov ako tajomný magnet.

KYPR

KYPR

GeoCenter International, Praha, 1994
edícia Nelles Guides
ISBN 3-88618-206-1

sprievodca, turistika
256 s., čb a far. fot., čeština
hmotnosť: 379 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

2,70 €

*kbs*  in **S7Z**

Dějiny a kultura: Snad žádný ostrov na světě nepřilákal tolik dobyvatelů: Kypr, který leží na předělu mezi Východem a Západem, ovládali Féničané, Egypťané, Řekové, Peršané, Římané, Byzantínci, Arabové, Janované, Benátčané, Osmané a Britové. Kamennými svědky těchto dlouhých a pohnutých dějin jsou dochované kyperské chrámy, mozaiky, pevnosti, kostely a mešity.

Turistické cíle: Nelles Guide Kypr Vás seznámí se všemi zajímavými oblastmi tohoto politicky rozděleného ostrovního státu - od divoce rozeklaného pobřeží na poloostrově Akamas až po cedrové lesy v zasněženém pohoří Troodos, zavede Vás jak do zapomenulých horských vesniček a rušných měst, tak na bílé pláže na mysu Greco. Afroditin ostrov je dodnes plný zázraků.

Zajímavosti: V těchto kapitolách se dozvíte všechno. co potřebujete vědět o kyperském jídle a vínu, o tamější flóře a fauně, o hudbě a tancích, o ochraně životního prostředí, o mytologii a literatuře. Nelles Guide Kypr Vám chce přiblížit nejen historické pamětihodnosti, ale také rozmanité aspekty společenského a kulturního života tohoto ostrova oscilujícího mezi tradicí a modernou.

Turistické informace: Za každou kapitolou najdete v průvodci důležité informace o ubytování, muzeích, tavernách, místních slavnostech a kulturních a společenských událostech. Kapitola Turistické informace poskytuje užitečné rady o nutných přípravách, o příjezdu na ostrov, o dopravních prostředcích, otvíracích dobách atd. Najdete v ní také malé jazykové slovníčky.

CASTLE, JOHN - LET DO NEBEZPEČENSTVA

CASTLE, JOHN
HAILEY, ARTHUR

LET DO NEBEZPEČENSTVA
(Flight into Danger)

Mladé letá, Bratislava, 1986
preklad Viera Marušiaková
ilustrácie Václav Junek
obálka Milan Chvila
3. vydanie, 85.000 výtlačkov
66-199-86

beletria, román, dobrodružné,
158 s., slovenčina
hmotnosť: 193 g

mäkká väzba

0,70 € stav: veľmi dobrý *unkn*belx-eng*
0,70 € stav: veľmi dobrý *zukol5*belx-eng*
0,60 € stav: dobrý *kbnn*  in **S6P**
0,90 € stav: veľmi dobrý *zukol4*

03,25 — 04,20

Spencer stuhol a hodil mimovoľný pohľad na Janet, čo sedela vedľa neho. V zelenkavom svetle palubnej dosky videl, že sa naňho uprene díva. Odvrátil pohľad a napäto počúval.

Treleaven hovoril:

„Napríklad, koľko hodín máte nalietaných? Z vášho hlásenia som sa dozvedel, že ste lietali na jednomotorových stíhačkách. Máte nejaké skúsenoti s viacmotorovými lietadlami ? Počúvam, George.“

Spencerovi tak vyschlo v ústach, že sprvu nemohol ani hovoriť. Odkašlal si.

„Vancouver, tu 714. Som rád, kapitán, že mi chcete pomôcť. Ale nič si nenahovárajme. Myslím, že obom nám je situácia jasná. Doteraz som lietal výlučne na jednomotorových lietadlách, Spitfireoch a Mustangoch — dokopy asi tak tisíc hodín. Ale to bolo pred takými deviatimi, desiatimi rokmi. Odvtedy som sa riadenia nedotkol. Rozumeli ste ma? Príjem.“

„Nerobte si starosti, George. Pilotovať je ako bicyklovať

to človek nezabudne. Ostaňte na príjme, dobre?“

V miestnosti dispečerskej služby vo Vancouveri stlačil Treleaven spínač mikrofónu a pozrel na lístok, ktorý mu dispečer podržal pred očami.

„Pokúste sa ho dostať na tento kurz,“ povedal dispečer. „Vojenské letectvo nám práve hlásilo údaje radaru.“ Chvíľu počkal. „Je poriadne naplašený, čo?“

„Hej — ale kto by na jeho mieste nebol?“ Treleaven sa zamyslene zmraštil. „Musíme mu dodať sebadôvery,“ povedal. „Bez toho nič nedokáže. Nech sa stane čokoľvek, nesmie stratiť nervy. Tichšie, prosím vás!“ povedal pomocnému dispečerovi, ktorý práve telefonoval. „Ak ma ten chlapík nebude dobre počuť, dostane sa veľmi rýchlo do ťažkostí, z ktorých sa už nevyhrabe.“ Potom sa obrátil k rádiofonistovi: „A vy dávajte pozor, aby ste ho nestratili.“ Pustil spínač. „714. Tu Treleaven. Autopilot je ešte zapnutý, však?“

„Áno, kapitán,“ prišla odpoveď.

„V poriadku, George. O chvíľu vypnete autopilota a budete si zvykať na riadenie. Keď sa s ním chvíľu pocvičíte, zmeníme trocha kurz. Ale najprv dobre počúvajte, čo vám poviem. Keď začnete riadiť lietadlo ručne, spočiatku sa vám riadenie bude zdať v porovnaní s riadením stíhačky veľmi tupé a ťažké. Ale nič si z toho nerobte. Je to celkom normálne. Máte do činenia s obrovskou mašinou, tak s ňou zaobchádzajte citlivo a opatrne. Sledujte ustavične rýchlosť a nenechajte ju klesnúť pod 120 uzlov pri zasunutom podvozku a pristávacích klapkách, lebo sa vám lietadlo zrúti. Opakujem : musíte ustavične dávať pozor, aby vám rýchlosť neklesla pod 120 uzlov. A ešte niečo. Máte tam niekoho, kto by mohol obsluhovať rádio, aby ste sa vy mohli venovať len riadeniu?“

„Áno, Vancouver. Je tu letuška, tá bude teraz hovoriť s vami. Tu máte, Janet.“

„Volám Vancouver. Tu letuška Janet Bensonová. Príjem.“

„Á, to ste vy, Janet,“ povedal Treleaven. „Poznal by som váš hlas všade. Budete hovoriť s Georgeom namiesto mňa, hej? No fajn. Janet, budete sledovať rýchlomer. Pamätajte si, že lietadlo sa drží vo vzduchu len vtedy, keď má určitú doprednú rýchlosť. Ak vám rýchlosť klesne, lietadlo sa dostane do pádu. Keď sa ručička rýchlomeru priblíži k číslici 120, ihneď to hláste Georgeovi. Je vám to jasné, Janet?“

„Áno, kapitán. Rozumiem.“

ALLEN, WOODY - BEZ PEŘÍ

ALLEN, WOODY

BEZ PEŘÍ
(Without Feathers)

Argo, Praha, 2000
preklad Dana Hábová, Michael Žantovský
doslov Dana Hábová
prebal Libor Batrla
2. vydanie
ISBN 80-7203-313-1

próza krátka, humor
104 s., čeština
hmotnosť: 221 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

2,50 €

*kbnn*  in **S7Z**

Salámec poletuší

Ještěr mající čtyři sta očí - dvě stě na dálku a dvě stě na čtení. Legenda praví, že pohlédne-li někdo salámci do očí, okamžitě ztratí právo řídit motorové vozidlo v New Jersey.

Stejně legendární je hřbitov salámců. Ani sami salámci to místo neznají, a když náhodou nějaký salámec padne mrtev k zemi, musí tam zůstat ležet, dokud pro něj nepřijdou.

V severské mytologii se hřbitov salámců snaží nalézt Loki, ale místo toho natrefí na koupající se rýnské děvuchy a z nějakého důvodu skončí s tasemnicí.

Císař Ho Sin měl sen, v němž spatřil palác větší než svůj vlastní a s poloviční činží. Když do oné budovy vstoupil, shledal, že tělo má opět mladé, ačkoli hlava setrvala kdesi ve věku od šedesáti pěti do sedmdesáti. Otevřel dveře a uviděl jiné dveře a za nimi další - po chvíli si uvědomil, že prošel stovkou dveří a teď stojí na dvorku.

Právě když se Ho Sin ocitl na pokraji zoufalství, usedl mu na rameno slavík a zapěl nejkrásnější píseň, jakou kdy císař slyšel, načež jej klovl do nosu.

Když Ho Sin pohlédl do zrcadla, místo vlastního odrazu uviděl jistého Mendela Goldblatta z Wassermanovy instalatérské firmy, který jej obvinil, že mu vzal kabát.

A tak Ho Sin poznal tajemství života, které znělo: „Nikdy nejódlovat.“

Když se císař probudil, byl celý zpocený a nemohl si vzpomenout, jestli se mu ten sen zdál, anebo jestli se právě nachází ve snu, který se zdá jeho soudnímu ručiteli.

Chňapoň

Chňapoň je mořská obluda s tělem kraba a hlavou mzdové účetní.

Chňaponi jsou údajně obdařeni vynikajícím zpěvným hlasem a jejich zpěv dohání námořníky k šílenství, obzvlášť při písničkách Colea Portera. Zabít chňaponě přináší smůlu. V jedné básni sira Herberta Figga chňaponě zastřelí námořník a loď se náhle v bouři začne potápět. Posádka uchvátí kapitána a v naději, že loď zachrání, vyhodí přes palubu jeho falešné zuby.

Jikrouš obrovský

Jikrouš je mytologické zvíře s hlavou lva i tělem lva, i když ne toho samého lva. Podle pověsti spí jikrouš tisíc let a náhle povstane v plamenech, obzvlášť jestli při schrupnutí kouřil.

Odysseus prý jednoho jikrouše probudil po šesti stech letech, ale ten byl netečný a mrzutý. Žadonil, ať ho nechají ještě dvě stě let v posteli.

Jikrouše spatřiti bývá pokládáno za zlé znamení, zhusta věštící hladomor či pozvánku na koktejl.

Jeden mudrc v Indii se vsadil s kouzelníkem, že se nenechá ošálit, načež kouzelník klepl mudrce do hlavy a proměnil jej v holuba. Holub odletěl z okna na Madagaskar a zavazadla si nechal poslat.

Mudrcova žena, která u toho byla, se kouzelníka otázala, jestli také umí proměnit věci ve zlato, a pokud ano, zda by mohl jejího bratra proměnit v tři dolary v hotovosti, aby ten den vůbec za něco stál.

Kouzelník opáčil, že kdo se chce ten trik naučit, musí putovat do čtyř koutů světa, ale že to chce jet tam mimo sezónu, protože tři kouty bývají obsazené.

Žena o tom chvíli přemítala a pak vyrazila do Mekky, přičemž zapomněla vypnout sporák. Vrátila se za sedmnáct let, poté co promluvila s dalajlámou, a hned začala pobírat podporu v nezaměstnanosti.

(Tento příběh je jedním z hinduistických mýtů, které vysvětlují, proč máme pšenici. Autor.)

FATZINEK, THOMAS - KDYŽ ZAČALA NOC

FATZINEK, THOMAS

KDYŽ ZAČALA NOC

Československá anarchistická federace, Praha, 2011
Komiksová edice (4)
preklad Dan a Lada

komiks
62 s., čeština
hmotnosť: 84 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*kbs* in **S9**

Čtvrtý sešit komiksové edice Nakladatelství Československé anarchistické federace je překladem jedné z prací Thomase Fatzinka. Jeho grafický příběh Als die Nacht begann (Když začala noc) jsme dostali od našeho kamaráda z Vídně během anarchistického knižního veletrhu „Anarh“, který se konal v květnu 2011 ve slovinském městečku Trbovlje, poté co viděl první dva sešity komiksové edice na našem stánku.

Ilustrátor Thomas Fatzinek se narodil v rakouském Linci v roce 1965. Po odchodu ze školy a vyučení se litografem pečoval o staré lidi, staral se o vězně, pracoval jako tiskař, skladník, klempíř, příležitostný dělník, obsluha kopírky či mechanik v ZOO Schönbrunn. Od roku 1994 žije trvale ve Vídni, tady také o deset let později získal diplom na vídeňské škole umění, kde studoval grafiku a jeho závěrečnou prací byl právě tento komiks. Od roku 2007 se jeho práce objevují na několika výstavách, především ve Vídni a Linci. Dva roky nato se z něj stává ilustrátor na volné noze. Je členem iniciativy „Comics gegen Rechts“ (Komiks proti pravici) a jeho komiksy (v němčině) si můžete objednat na www.pictopia.at.

V komiksu Když začala noc Fatzinek působivě zpracoval obraz Rakouska meziválečného období se zaměřením na události kolem 12. února 1934. Hrdinou příběhu je mladý dělník, který byl svědkem mnoha historických událostí první rakouské republiky včetně postupné perzekuce dělnického hnutí a potlačování demokracie. Později se připojil k obranným oddílům (Schutzbund) sociálních demokratů a účastnil se boje o Karl-Marx-Hof proti policii a domobraně (Heimwehr). Fatzinek vypráví příběh jednoduchou, avšak fascinující formou linorytu od založení první republiky až po útěk hrdiny kanalizačním systémem v roce 1934. Čtenáři se tak odkrývá u nás ne příliš známý příběh austrofašistického režimu a dělnického odporu vůči němu. Než se Fatzinek pustil do zpracování samotného komiksu, pečlivě se věnoval studiu popisovaných historických událostí. Na komiksu pracoval celkem dva roky, a to v letech 2002 až 2004.

Mezi další Fatzinkovy práce patří komiks z roku 2006 – Eine alte Geschichte (Starý příběh). Ten se věnuje případu justiční vraždy italských anarchistů Sacca a Vanzettiho, kteří byli ve Spojených státech v roce 1927 popraveni po zmanipulovaném procesu. V roce 2009 vydává práci Notizen zu Hermann Langbein (Poznámky k Hermannu Langbeinovi), který přibližuje život v koncentračním táboře Osvětim. Fatzinek upravil úryvky z Langbeinovy reportáže Die Stärkeren (Silnější) do osobité komiksové podoby. K ilustrování popisovaných prožitých hrůz použil opět formu linorytu. Dále například pořídil ilustrace ke knize Reichtum und Armut in Österreich (Bohatství a chudoba v Rakousku) či připravil dětské omalovánky pro ZOO Schönbrunn.

CÍGER HRONSKÝ, JOZEF - PREDAVAČ TALIZMANOV

CÍGER HRONSKÝ, JOZEF

PREDAVAČ TALIZMANOV

Matica slovenská, 2002
edícia Slovenský svet
obálka Jozef Cincik, Igor Štrbík
doslov Peter Cabadaj
ISBN 80-7090-651-0

beletria, novela
92 s., slovenčina
hmotnosť: 275 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

PREDANÉ *bibb*bels*

Veľké guľaté ohnivé slnko zapadalo kdesi dolu pod Rím a všetky farby zjasneli. Mal som dojem, že všetky strechy, ako sme ich videli z Gianicola, kde sme stáli len dvaja - ja a Hronský sú alebo sivostrieborné, alebo ružové. Práve sme skončili dlhý rozhovor o literatúre, nie o jej sláve a stále nových možnostiach (tie som vtedy bral za zrejmé), ale o hraniciach slova, ktoré je vždy v zajatí života... Až neskôr som sa dozvedel, že Hronský vtedy písal novelu, ktorú tu čitateľ dostáva do rúk.

Myslím, že sme priveľmi uverili fikcii diaľky medzi Hronského osobou a jeho postavami. Toľko sa vždy za ne skrýval, že sme nadobro zabudli, že je vlastne za nimi prítomný telom i dušou - a že je koniec koncov oveľa viac Jozefom Makom i pisárom Gráčom ako Flaubert pani Bovaryovou. Pravda je, že nám zanechal veľa vlastných tvárí a na každej maske raz viac, raz menej presvitajú. V novele, ktorú má teraz v ruke čitateľ, prihovára sa mu autor bez masky, presnejšie povedané, hovorí mu o maskách, ktoré musia padnúť, aby si tvorca spoznal vlastnú, ničím nezastretú tvár a na nej podobnosť
s večným archetypom, s obrazom Božím. Takto vlastne toto dielo, v porovnaní s inými dielami autora rozsahom dosť skromné, hádže zaujímavé svetlo na všetko, po čom prichádza; nie je iba dôkazom prelomu, je - najmä z ideového stanoviska - kľúčom.

Karol Strmeň

V túto nedeľu prišlo do baziliky veľmi veľa ľudí. Nebola to nijaká pútnická nedeľa, nijaká zvláštna príležitosť, nijaké procesie dnes neprišli, ani tie nie, čo mali prísť, ale bazilika bola plná, i námestie pred ňou. To bolo v čase, keď sa mnoho hovorilo o pálení kostolov, ba už sa stali aj prípady, že neznáme živly napadli niektoré chrámy. To bolo pred velkým pálením kostolov v Buenos Aires. Kňazi sa pohybovali v civile, nielen mníšky z Colegia nocovávali v súkromných domoch, nielen mníšky z nemocnice sa utiahli, aj pátri z baziliky mali dohovorené rodiny, kam sa uchýlia, ak príde horšie.

Iba páter Andrea sa nechystal opustiť kostol.

Baziliku v tom čase zatvárali veľmi zavčasu a vedelo sa v celom meste, že za zatvorenými bránami chrámu ostávajú na noc ozbrojení chlapi. Nuž veľmi veľa ľudí postávalo na námestí pred bazilikou, azda viac ako v preplnenom kostole.

Páter Andrea sa usmieval.

Ani superiora sa nič nepýtal, zakázal hrať na organe, prikazoval, aby v kostole bolo ticho a prísne dbal, aby nikto nevchádzal do chrámu so zažatou sviečkou. To bolo aj inokedy v bazilike zakázané, ale keď nebol veľký stisk, kostolníci prižmúrili oči a nezhasili sviecu nikomu.

Teraz boh ľudia ako posadnutí. Sviece kupovali aj takí, čo nikdy nekupovali, a nechceli poslúchať. Hádavým predavačkám sviec pred dvoma dňami neznámi mladíci rozhádzali krámy, takže nebolo ani jediného na námestí, no pretože ľudia boli posadnutí a chceli kupovať sviece, predavačky ich nosili vo vreciach.

A ľudia nechceli poslúchať.

Páter Andrea musel vyjsť na kazateľnicu.

Išiel a trochu klamal!

- Drahí veriaci! Svetlá sú najkrajšou úctou pre našu Matku Božiu Lujánsku, ale sú tu osoby, čo chcú túto našu úctu zneužiť, čo potichu organizujú zapaľovanie sviečok tu vo vnútri baziliky, iste nie s úmyslom najčistejším!... Chceme týchto ľudí vidieť, tak zahaste sviečky... zhasnite ich hneď! Hneď!

Ani to do chrámu celkom nepristalo, po bazilike prešiel silný šum pohoršenia. Ľudia sa obzerali okolo seba - ale sviečky hasli.

Rýchlo hasli.

Neradno sa bolo omeškať.

Lebo ľudia boli čudní.

Len čo sa totiž páter Andrea trochu uspokojil, pochytil ho jeden z kostolníkov a pošepkal mu:

- Padre, telefón! Polícia vás volá.

Tak utekal k telefónu.

- Tu komisár Lucio...

- Kto? - zamračil sa otec Andrea, lebo nepoznával hlas, ktorý mu mal byť známy.

- Komisár Lucio... Zadržali sme chlapca, čo nám nevie alebo nechce povedať, kde býva, ako sa volá jeho otec. Chlapec taký... vari potulný. Vraj išiel k vám, padre, čosi o kurčatách povedať...

- Ale, Lučko!?

- Hej, hej, tak nejako! Tak, Lučko.

- Madre mia! A čo vykonal Lučko?

- On to asi nevie, čo vykonal, ale chceme predvolať otca.

-       Veď sú to veľmi poriadni ľudia, veď... Viete čo, hneď budem na komisariáte!

A hneď tam aj bol.

Cestou mu ktosi povedal, že teraz nehodno v reverende po ulici chodiť, aj sa zastavil na krok, ale zasa sa náhlil.

Na komisariáte našiel Lučka stáť pri stoličke bosého, v ošúchaných nohavičkách, bez košele. Tvár mal od plaču takú ufúľanú, že ho skoro nebolo poznať. Len čo zazrel svojho patróna, hodil sa k nemu s takým zúfalým nárekom, že i kameň by bol plač pohol.

Pravda, slova sa nedalo z chlapca dostať.

Darmo sa páter Andrea nasilu usmieval.

SMREK, JÁN - MALIČKÁ JE BÁSEŇ DAKTORÁ

SMREK, JÁN

MALIČKÁ JE BÁSEŇ DAKTORÁ

Slovenský spisovateľ, Bratislava 1981
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
72-032-81

poézia
332 s., slovenčina
hmotnosť: 459 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalý, na patitule neautorské venovanie

2,50 €

*kbs*  in **S3P**

Po čitateľsky úspešnom výbere Moje najmilšie, ktorý vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšiel vo viacerých vydaniach, národný umelec Ján Smrek predkladá ďalší reprezentačný výber zo svojej celoživotnej básnickej tvorby Maličká je báseň daktorá.

Zaradil doň básne, ktorými chce dať nazrieť do svojho „vnútra“. Leitmotívom tohto výberu, odzrkadľujúceho básnikovo dielo, ktoré má ustálené miesto a podobu v našom literárnom kontexte, je viera v život, dôvera v človeka, v hodnoty, ktoré vytvára ľudstvo. Prejavujú sa často v maličkostiach, v detailoch, ktoré si ani neuvedomujeme a ktoré nám básnik vie odhaliť. Najmä cez prizmu lásky. Láska je mu kritériom hodnôt; aj v tých básňach, v ktorých sugestívne zobrazuje ťažké, tragické situácie a zaujíma k nim svoje stanovisko, dáva najavo, že spoločným menovateľom všetkých tragédií je absencia lásky. Básnik upiera zrak na pozitívne hodnoty, spod ich zorného poľa v rozličných obmenách ukazuje, že ustavične treba nachádzať a objavovať to, čo je v živote krásne, čo ho zušľachťuje a prečo hodno žiť.

V predloženom výbere Ján Smrek očami zrelého básnika robí akúsi bilanciu svojej poézie. Na pozadí „básne maličkej“ hovorí o veľkých veciach. Uprednostňuje pritom básne vážne pred básňami hravými.

Pri každom styku so Smrekovou poéziou si ju nielen sprítomňujeme, ale ju aj znovu objavujeme.

POLNOC

Najprv sa napime 

a potom zhasme sviece, 

oči nám svietia v tme 

a svetlo ide z pece.

Dávno niet poriadku 

v myšlienkach ani v ume, 

len city naše sú 

podobné zlatej strune, 

čo nikdy nesklame, 

len triumfálne zvučí, 

čo hymnu intonuje 

a pritom ako v kŕči 

zvíja sa do rána, 

zvíja sa ako kobra, 

keď Gandhi Mahatma, 

ten prorok cti a dobra, 

píska jej na píšťale 

a krotí jedy jej; 

iba v takýchto chvíľach 

rodí sa epopej, 

čo nemusí byť dlhá, 

ale je úžasná, 

lebo už naša túha 

necieli do prázdna, 

ale sa koncentruje 

až po severný pól.

Odpusťte, krotké piesne 

pokojných našich hôr, 

ale ja prehluším vás 

spevom, čo hraníc nezná, 

bo brána Termopýl 

je pre mňa veľmi tesná 

a všetko tesné je 

na tomto glóbe krivom, 

len šírka nezmerná 

panuje v srdci živom.

KRÁĽ, JANKO - BALADY

KRÁĽ, JANKO

BALADY

Mladé letá, Bratislava, 1957
edícia Školská knižnica
zostavil Milan Pišút
doslov Milan Pišút
ilustrácie Aojz Pepich
1. vydanie, 15.400 výtlačkov
56-VII/7

poézia
112 s., slovenčina
hmotnosť: 213 g

tvrdá väzba
stav: dobrá, bez prebalu

PREDANÉ

*kbs*  in **S7Z**

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi 

oči dve sivé strihajú — 

čo je to za chvost tam na tom konci 

vari ho ryby drmajú!

Ľaľa, veď je to len po pás človek, 

odpoly ryba chlpatá — 

na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: 

je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina, 

mesiac na vodu zasvietil, 

naprostred Váhu na čiernej skale, 

pannu zakliatu osvietil.

Taká ak’ stena v zváľanom zámku, 

oči ak’ okná sa zdajú, 

z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace 

do vody temnej fŕkajú.

Tam zapadajú tie svetlá božie — 

junák za nimi omdlieva, 

ale nádeja omdlenú dušu 

rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená, 

zaspieva bohu pesničku — 

krížom sa žehná, na nebo pozrie 

a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná, 

pobozká krížik, pátričky — 

vtom „Amen” povie a z brehov hodí 

sa do vzbúrenej vodičky.

HERIBAN, JOZEF - NIEKTO NA MŇA STÁLE PÍSKA

HERIBAN, JOZEF

NIEKTO NA MŇA STÁLE PÍSKA

Herias, 1996
obálka Gregor Fudala
ISBN 80-967397-0-0

beletria, novela,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 124 g

mäkká väzba
stav: dobrý, na patitule pečiatka knižnice, odtrhnutý vakát

5,50 €

*kbto*  in **S7Z**

Jozef Heriban sa narodil 9. júla 1953 v Trnave. Študoval hudbu na Konzervatóriu v Bratislave, estetiku a slovenčinu na FF UK v Bratislave.

Pracoval ako dramaturg a redaktor v Čs. rozhlase v Bratislave, neskôr ako scénáristo, dramaturg a režisér v Slovenskej filmovej tvorbe.
Jozef Heriban napísal rozhlasové hry Da capo al fine, Han 82, Diagnóza 300, Hlasy pre Máriu, Tak sa usmej, Šach, ktoré získali významné ocenenia na mnohých súťažiach a festivaloch a boli uvedené v Nemecku, Taliansku, Poľsku, Česku, Švajčiarsku a Estónsku.

Jeho próza Niekto na mňa stále píska získala 1. miesto v súťaži Literárneho fondu (1993).

Spolu s Jozefom Slovákom napísal scénar k filmovej komédii Utekajme už ide!, ktorá sa úspešne premietala na medzinárodných filmových festivaloch v Londýne, Štokholme, Corcu, Vevey (1988), Los Angeles, San Franciscu, Seattle, Washingtone, Viedni, Hong Kongu (1989).

S Jozefom Slovákom napísal a režíroval Slovensko -americký koprodukčný film Dávajte si pozor! (1991), ktorý bol ocenený Zvláštnou cenou poroty za najlepší prvý film na XV. IFF Cairo, Zlatou cenou na XXV. Houston (1992), Striebornou cenou na XV. IFF Philadelfia (1993).

S Jozefom Slovákom a Pavlom Jursom je scenáristom, režisérom a producentom televízneho komediálneho seriálu Bud Bindi, ktorý sa stal laureátom súťaže Golden Gate Awards ‘94 na XXXVII. IFF v San Francisku (1994) a získal Zlatú cenu na XXVIII. v Houstone (1995).

Lauru som čakal v malom parčíku pred bočným vchodom do Reduty, kde mávali tanečníci hodiny klasiky. Sedel som na lavičke a pozoroval staré babky trúsiace sa okolo dverí malého kostolíka, prilepeného na stenu vedľajšieho domu. Na lavičkách sedeli okrem mňa ešte niekoľkí dôchodcovia a dva zamilované holuby. Bolo mi zima a musím sa priznať, že som bol strašne nervózny. Keď sa Laura konečne objavila v podchode secesnej budovy, zabudol som okamžite na svoju dôkladne premyslenú taktiku, podľa ktorej som sa mal správať zdržanlivo a neprístupne. Stála tam predo mnou ako víla zababušená vo veľkej vlnenej šatke a ja som sa okamžite zmenil na láskou zaslepeného, smiešne hrkútajúceho holuba.

Prechádzali sme okolo predajne TUZEXU a Laura zmätene vysvetľovala, prečo sa so mnou musela stretnúť. Najskôr som jej vôbec nerozumel. Až postupne som začal chápať, že dôvod našej schôdzky vôbec nie je neprekonateľná spaľujúca túžba, ale starosť o Marekovu prepukajúcu vášeň.

“Musíš mu to vysvetliť. Ja som to tak nemyslela. Marek si celé to naše stretnutie zle vysvetľuje. Vlastne sa vtedy nič nestalo. Mám ho rada ako kamaráta, ale nič k nemu necítim.”

Laura to povedala omnoho neurčitejšie, s pauzami a opakovaním slov, ale moja úloha sprostredkovateľa medzi ňou a Marekom bola jednoznačná. Rozprávala mi, aby som sa nehneval, že ma zaťažuje takými vecami, ale ja som jeho výborný kamarát a odo mňa to určite ľahšie príjme, ako keby mu to povedala ona sama. Jej hlas prichádzal niekde z diaľky.

“Vieš, stále ma prenasleduje. Čaká ma pred školou. Špehuje ma. To sa už nedá vydržať! Keď si predstavím ten jeho psí pohľad... Brr!”

Práve v tom okamihu, keď sa Laura striasla pri predstave Marekovho psieho pohľadu, ozvala sa silná detonácia a ja som si uvedomil, že stojíme medzi akýmisi neznámymi ľuďmi. Spolu s nimi sme boli svedkami asanácie. Vysoká budova, v ktorej bola predajňa Ryby sa pomaly zosúvala. Najskôr sa objavili veľké trhliny na bokoch stavby, potom desiatky malých vlásočníc pospájali vybité tmavé okná a trojposchodová stavba klesla na kolená. Ako človek, ktorého strelili do zátylku. Ruky zviazané za chrbtom a projektil zasiahne malý mozog. Výstrel ako nádor, ktorý sa rozrastá na všetky strany. Bola to možno morbidná predstava, ale mne sa navždy vryla do pamäti v spojení s Lauriným monológom o Marekovej znepríjemňujúcej láske. Tak ako rozstrelia dom, možno rozstreliť človeka. Neskôr sa mi spojil obraz padajúceho domu s padajúcim Marekom, zvierajúcim si hlavu medzi rukami.

Bolo mi ľúto Mareka, ale možno ešte viac som ľutoval sám seba. Pozoroval som Lauru, ako so záujmom sleduje mužov v prilbách, ktorí sa okamžite pustili do práce. Uvoľňovali zaseknuté trámy a pomocou buldozéra dokončievali dielo skazy. Srdce mi zvieral kŕč, keď som si uvedomil, že táto krásna čarodejníčka sa s každým len zahráva. Bezcitne podporovala Marekov cit, aby ho celkom opantala, ovládla jeho dušu a potom odhodila ako použitú nepotrebnú vec. To, čo sa stalo Marekovi, mohlo sa stať aj mne. Laura potrebovala len obdiv. Jej krása sa ako mäsožravá rastlina živila nešťastlivcami, ktorí sa vyskytli v jej blízkosti.

Predajňa Ryby bola definitívne zbúraná, a tak už nemalo veľký význam pozorovať pracujúcich robotníkov. Väčšina zvedavcov to pochopila a zástup sa pomaly rozchádzal. 

JESENSKÝ, JANKO - SLNEČNÝ KÚPEĽ A INÉ POVIEDKY

JESENSKÝ, JANKO

SLNEČNÝ KÚPEĽ A INÉ POVIEDKY

Mladé letá, Bratislava, 1963
edícia Školská knižnica
výber zostavil a doslov napísal Ján Poliak
ilustrácie Ján Lebiš
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-007-63

próza krátka, poviedky,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 378 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

1,90 €

*kbto*  in **S7Z**

VÝBORNÍK

Pán majster Dionýzius Ježo nebol len jednoduchým čižmárom, ale aj členom slávneho obecného výboru. Zametal síce na rozkaz ženy aj pred svojím domom, ale bol hrdý, že môže zametať všade. Napríklad z mestského hostinca vyteká kanál. Celý rínok smrdí. Keby chcel, mohol by pozdvihnúť slovo proti tomu. Hostinský to dobre vie, a preto mu je kamarátom. Vždy mu odmeria, ako sa patrí. Vody do vína neprileje. Bojí sa jeho slova. To je to. Nuž a ruka ruku umýva. Kvôli kamarátstvu čuší. Keď smrdí, nech smrdí. Nech iných bolí hlava... Alebo, len jedno slovko by ho to stálo, a richtár by bol hore nohami. Povedzme len maličkosť. Povedzme o gazdovaní s petrolejom. Päť lámp je v našom mestečku, a nikdy nesvietia. Koľkože sa prijalo v preliminári? Akože zneli účty ohľadom osvetlenia? Kedy a koľko ráz sa svietilo? Kdeže je ten petrolej? Ha? A keď sa s ním v meste nesvieti, ktože s ním osvetľuje? Hm? Nuž ale richtár mu je tiež vždy dobrým. Čo jeden mestský oldomáš, vždy ho zavolá. Čo by sa on za prsty ťahal s ním? Keď je iným dobrý, jemu je ešte lepší. Ale je pravda, že keby pán majster Ježo chcel, nebolo by v obci ani polgárky. Pravda, kto je múdry, nebude nikdy proti školám a proti vývinu mestečka. Všetci sa naučíme po „uhorsky“. To je prvé. A keď toto nastane, ký čert rozpozná majstra Ježu od veľkomožného slúžneho Čillagošiho. Len tá reč ich delí. Rozum, manýr jednaký. S profesormi a ich famíliami navalí sa do mesta ľudí a peňazí. To je druhé. Blata v meste hrôza, budú sa lepšie míňať, keď nie iné, aspoň čižmy. Peňazí má síce - ale len bitky je dosť. A potom, potom ... Nuž ale hlavná vec je reč . . . Nedávno chceli páni akýsi trotoár. Každý si má svoje preddomie vyložiť kameňmi, aby, aj keď je blato, bolo sucho. Toto sa už pánu majstrovi nepáčilo. Keď je sucho, netreba trotoáru, a keď je blato, pľušť, nečas, aj ten vrabec sa uchýli pod strechu. Nech každý čaká, kým sa vyjasní. A ten, ktorý musí, nech príde k nemu, k pánu majstrovi. Dá mu čižmy po hrdlo a lacno. Nie sú na to čižmy, aby sa nenosili. Ako to since, dážď, hrmavica, chumeľ, tak aj čižmy sú od pána boha. Na to dal pánboh rozum, aby sme sa proti nehodám mohli brániť. Preto vieme, kedy treba chodiť v črieviciach a kedy v čižmách. Čižmy, a nie trotoár. Dosiaľ sme boli bez neho, budeme aj naďalej. „Neodhlasujeme! Apelujeme!“ určil pán majster. Návrh len-len že neprepadol. Ale keď pán notár Žilinský vstal a zložiac okuliare vysvetlil, že je dlažba potrebná ako kus chleba, preto, aby sme sa nepotopili, keď je blato, a aby sme sa nevydusili, keď je prach, a keď na to aj pán richtár prikývol, uznali všetci, aj pán majster, že už takto áno, to sa rozumie, je vec potrebná. Mnohí zakričali aj

URBAN, MILO - ŽIVÝ BIČ

URBAN, MILO

ŽIVÝ BIČ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Pôvodná próza
ilustrácie a obálka Gabriel Štrba
7. vydanie (v SS 1.), 15.000 výtlačkov

beletria, román
322 s., slovenčina
hmotnosť: 516 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,80 €

*kbto*  in **S7Z**

Po vyše dvadsaťročnom časovom odstupe vychádza opäť Urbanov román Živý bič, dielo neobyčajnej krásy a myšlienkovo aktuálne i v dnešných časoch. Slovenská dedina v strašnej kataklizme vojny ožila tu tak, ako azda ani v jednej poprevratovej próze. Urban sa prvý pozrel na ňu ako na celok, ako na súčasť národného tela a začlenil ju aj do svetového spoločenského diania, plného otrasných udalostí. Z drám jednotlivcov vytvára drámu dediny, za ktorou sa črtá strašná európska tragédia, vyrastajúca z utrpenia a krvi nevinných ľudí. Z vojnovej kataklizmy vychádzajú však víťazne ubití, ponížení, jednoduchí ľudia a stávajú sa neúprosnými bojovníkmi za prirodzené práva a stratené ľudské šťastie. Pod ukrutným bičom vojny prichádzajú k poznaniu pravdy a ceny života. Na prelome čias si uvedomujú, že zo života treba vytrhať zlo ako burinu a nastoliť vládu pravdy. Z tohto poznania a zo živelnej vzbury vyrastá ich pomsta proti tým, čo žili z ich biedy a utrpenia. Je to pomsta krutá, pretože je pomstou ubitého, urazeného a neľútostného človeka, ktorý si uvedomil svoje hrozné položenie a prišiel na to, že je človekom.

Román Živý bič je skoncentrovaná životná filozofia slovenskej dediny v rokoch prvej svetovej vojny. Filozofia jednoduchá, ale úderná, vyvierajúca z poznania zla i dobra a vyúsťujúca do vzbury proti zlému spoločenskému poriadku. Urban ako umelec i mysliteľ ju vystihol do najmenších detailov a dal jej neobyčajnú údernosť ako rodený prozaik. Epická veľkosť jeho románu je podmaňujúca. Suverénne stojí nad dejom veľkej témy a starostlivo ho zapína znamenitými charaktermi z mäsa a krvi. Nič neokrašľuje a nad ničím neprižmuruje oči. Vidí jednotlivca i celok. Cez povrch udalosti dostáva sa k podstate javov, preniká do najtajnejších útrob postáv, kde priam vrú pocity a vášne, odkiaľ prerážajú na povrch myšlienky a činy. Psychológia postáv tu harmonizuje s ich vonkajškom, lyrika s opisom, dramatičnosť s myšlienkovou hĺbkou. Všetko to sa deje v prísnom zákone tvorby. Ozajstný a robustný umelec starostlivo drží palec na tepne postáv v rušných časoch a celým bytím je započúvaný do ich lásky a nenávisti. Vidí ich žiť, biť sa, víťaziť i umierať, ľudsky trpieť i povznášať sa nad biedu života. Živý bič je majstrovská freska, román vyslovene moderný vo videní života i v tvárnych postupoch. Vznikol temer pred štyridsiatimi rokmi. Za ten čas prešiel veľkou a úspešnou skúškou rozmanitých spoločenských zlomov, lebo je každým nervom veľkým a čistým umeleckým dielom, ktoré plným právom patrí do zlatého fondu modernej slovenskej prózy.

Štefana Ilčíka a Chovanca pridelili k honvédom do Trenčína. Doviezli ich v konských vagónoch na troške slamy, napchatých ako haringov, takže si nemohli ani ľahnúť. Cestovali postojačky a za ukrutného revu, vyčkávajúc skoro na každej stanici, deň i noc. V Trenčíne, keďže v kasárňach nemali ešte uvoľneného miesta, vohnali ich do akéhosi starého skladišťa, kde v hroznom neporiadku preboli dva dni. K východu postavili stráž i nepustili ich nikde. Jedni kliali, iní robili surové žarty a smiali sa na nich, ale boli to len akési krátke záchvaty, po ktorých nasledovala tupá strnulosť. Sadali na drevené priečky, aby o chvíľu hrešili alebo vymysleli nový, ešte surovší žart. V tých surových žartoch bolo však čosi, čo mimovoľne uspokojovalo. Vybíjala sa v nich všetka tá ututlaná zlosť, ktorá lomcovala nimi. Nebolo iného spôsobu zbaviť sa jej, prelo šľahali ňou seba samých, zabíjajúc tak všetky nežnejšie poryvy, ktoré by ich náhodou boli mohli zviesť k plaču.

Na niektorých to ovzdušie tak účinkovalo, že sa zobrali, preliezli v noci cez plot a utiekli, ale nad ránom bezradne sa vrátili, skľúčení ukrutne a zronení tak, že v tom šerom svite, panujúcom v skladišti, podobali sa ľuďom, postihnutým ťažkou chorobou. Podajedni naozaj aj ochoreli, no nedbal o nich nik, hoci zimnica nimi len tak lomcovala. Noci tu boli ukrutne dlhé a ťažké ako vo väzení. Niektorí chrápali chorobným, vleklým chrápaním, iní hovorili zo sna nezrozumiteľné slová, najviac v súvislosti s domom. Kohosi rozbolel zub; držiac si tvár v dlaniach a bolestne skučiac, chodil tak do rána po skladišti. Až ráno hodil sa na slamu a zaspal. A zaujímavé: tí, čo robili najväčší lomoz, chodili okolo neho ticho, sťaby to bol ktosi blízky, ktosi z rodiny.

Až druhého dňa k večeru odviedli ich do kasárne. Obliekli ich do uniformy, ak sa to totiž uniformou pomenovať dalo. V odeve z hrubej vrecoviny, ktorá odstávala od tela, vyzerali ako pohybujúce sa šedivé balíky, stiahnuté cez poly remeňom. Nohy, posťahované okrúcačkami, tŕpli, krk, podopretý tvrdým golierom, bol sťaby vyšpilkovaný; mnohým od neho urobili sa červené boľavé pruhy, ktoré sa nechceli hojiť.

Vravelo sa, že uniformy sú zo žihľavy.

Štefan Ilčík v nej cítil sa ako v putách. Každý pohyb ho bolel.

Hneď prvú noc stihlo ich nemilé prekvapenie. Zbadali totiž, že lôžka, na ktorých ležali, sú plné hmyzu. Prevaľujúc sa z boka na bok, takmer celú noc nespali. Štefan Ilčík, privyknutý na voňavé seno alebo čistú posteľ, skoro zošalel. Chcelo sa mu vyskočiť, zapáliť ten brloh, zaplavený cudzo-pasmi, a utiecť vo svet.

Ale pomaly privykli aj na to. Okúňanie striasli zo seba a všetko obracali na žart. Čím surovšie boli tie žarty, tým väčší účinok mali. Pri niektorých vlasy skoro dubkom vstávali a po chrbte behali zimomriavky, ale na nich účinkovali blahodarne, sťa dajaký divotvorný liek. Nepomáhalo mudrovanie, nepomáhali protesty ani modlitby, ale taký surový žart, pri ktorom sa človek skoro otriasol, účinkoval zázračne. Skleslé tváre sa rozjarili, telo nalialo novou chuťou k životu a skutočnosť unikla, stala sa zlým, nepravdepodobným snom. K tým surovým žartom patril aj celý slovník surových slov, ktoré sa stávali bežnými, ha nepostrádateľnými. Najzložitejšie duševné pochody, na ktoré takmer slov nebolo, nimi najradšej vyjadrovali; nimi sa zmieňovali o svojich najmilších a najnežnejšie slová nimi nahrádzali. Tak stávali sa akýmisi úsečnými, priamymi; ich vlastnosti jednodušeli až do primitívnosti. Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca. Kto miloval, miloval podobne. Tu sa nevyberalo v ničom a azda okrem stravy neskrblilo sa ničím. Všetko malo svoj otvorený, jednoduchý výraz.

Tých niekoľko dní prispôsobovania sa vojenskému životu pôsobilo na Štefana Ilčíka dojmom veľkej roztrasenej knihy, ktorú ktosi náhodne zozbieral a dal dohromady; nemala hlavy ani päty a Štefan Ilčík, chytiac ju do ruky, zbadal, že sa v nej vôbec nevyzná. Darmo v nej hrabal a darmo hľadal začiatok. Začiatku ani konca nemala a k tomu ešte bola tlačená neznámym mu jazykom, akousi tvrdou, kusou rečou, ktorá zlomyseľne rúcala všetky jeho predpoklady o ľuďoch