PROCHÁZKA, JAN - JA A JULINA A KONIEC VEĽKEJ VOJNY

PROCHÁZKA, JAN

JA A JULINA A KONIEC VEĽKEJ VOJNY
(Ať žije republika)

Mladé letá, Bratislava, 1968
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Viera Kuželová, Dušan Kužel
ilustrácie Jiří Trnka
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

beletria, román, knihy pre deti,
228 s., slovenčina
hmotnosť: 453 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch pomačkaný

0,90 €

*mipet2* (in *X02*)

Tri dramatické aprílove dni roku 1945, v ktorých sa mažú a prepisujú nielen nápisy, ale aj životopisy a z kolaborantov sa náhle stávajú vlastenci. Príbeh z moravského vidieka videný detskými očami. Dievča Julina nie je žiadny anjelik a tiež preto rozpráva o udalostiach z konca vojny s bezprostrednou priamočiarosťou. Bojuje o uznanie a rovnoprávnosť v chlapčenskej svorke, ktorá ju odsudzuje do úlohy večného outsidera, ale zároveň ju tak mení v nepoddajného osamelého rebela. Autorovo umenie portrétu, básnickej skratky, zmysel pre drámu i humor vytvára obraz českého charakteru (s podobnou drásavou nejednoznačnosťou ako Škvoreckého Zbabělci) a vďaka štýlotvornému majstrovstvu Jana Procházku je to próza aj dnes uhrančivá.

KAPITOLA DRUHÁ

Plechový príklop svetlíka som nadvihol s najväčšou opatrnosťou. Pri úteku je najdôležitejšie správať sa ticho. Otec mal neobyčajne vyvinutý sluch. Ruky som už mal nad strechou. Nebo bolo modré ako mamina zástera. Lietadlo bude hore možno až do smrti.

Vysuniem veko až dohora, až je k streche kolmo, vytiahnem polovicu tela nad otvor. Škridly sú na slnku ohnivočervené, nové, strecha nášho domu bola vždy v poriadku. Jednou rukou sa opieram o strechu, nohami vnútri o hrady. Veko až teraz položím na krytinu. Veľmi pomaly, bez akéhokoľvek šramotu. Nepočul ma. Neutekám tadiaľto po prvý raz, vždy opúšťam dom so strachom. Odfúknem si vlasy, trochu mi padajú do očí. Už sa môžem vzoprieť oboma rukami; som hore. Presvedčím sa, či mi pri tej akrobacii nevypadla tabatierka. Nahmatám ju. Rovnako opatrný je proces zatvárania svetlíka. A vyzuť sandále. Odjakživa som na streche držal sandále za remienky v zuboch. Aby som mal voľné obe ruky. Strechy sa preliezajú štvornožky. Mačacou chôdzou na dlaniach, podošvami sa dotýkam krytiny. Tably škridlíc mám blízko pred tvárou, cítim, aké sú rozpálené od slnka. Len ich nepoškodiť, praskajú ako výstrely. Dodnes by som vedel aj poslepiačky, kde je strecha najnižšie nad prístavkom. Kde sa musím rukami pevne zachytiť za cementový okraj, bruchom, celým telom skĺznuť po omietke, nohy nechať natiahnuté, hmatať špičkami, došliapnuť na rímsu širokú sotva ako dlaň, otočiť sa na mieste a zase ísť tesne pozdĺž múru. Až na spodnú striešku. Tam som vždy chvíľu stál a oddychoval. Sem už vidno aj zo susedného dvora.

Je tam vlčiak. Pozoruje ma, nebreše, nezačne dorážať, ani keď zoskočím. Vycvičil som ho. Bol to chápavý pes, neprekvapili ho situácie, v ktorých som sa z Času na čas ocitol. Aj teraz beží ticho za mnou až do záhrady. Cez ríbezľové kríky k doštenému plotu, presne k tomu miestu, kde je uvoľnená jedna latka. Prekĺznem a vrátim ju presne na pôvodné miesto. Ešte prepchám cez škáru ruku, siahnem vlčiakovi na vlhký konček čumáka, poškrabkám ho prstami pomedzi oči. Zavrie viečka, vyplazí jazyk, oblizuje mi zápästie.

„Ahoj,” poviem mu. „Prežeň sliepky! Prežeň ich, potvory! Kššš!” A potom som šprintoval na pľac. Sandále mám stále v rukách. Plieskam nohami po zamatovom prachu, ktorý už nikde a nikdy nebol taký ako na ceste v mojom detstve. Na ceste bolo roztrúsené postrácané seno a steblá slamy, nad vyjazdené koľaje sa nakláňal krík, vbehla doň mačka. A ležal tam aj ploský balvan, cez ktorý sa odjakživa skákalo a keď som preskočil, vždy sa mi zdalo, že to bol ohromný skok. Zohnem sa po skalku; tam, kam som doskočil, spravím v íle čiaru. Mám tu plno svojich znamienok. Sandále si obúvam až na pľaci. Tam aj zazriem pod múrikom chalanov. Je tam Čumát, Kadera, Rez. Aj Jožko. A Vašák. Robím sa, že ich nevidím. Možno by som ich aj obišiel, ale oni sa pod múrikom schovávajú, vypiskujú smerom k Niklíkovcom. Zabudnem na tabatierku.

„Ahoj, Jožko,” poviem. V sanitnej vzdialenosti. Čumáta, Kaderu, Reza nevidím. Somárov nevidím. Ani Vašáka.

Jožko ma nevidí. Čakal som, že Čumát zodvihne skalu a hodí, nič iného nevie.

Skalu pokojne odkopnem sandálom.

„Strať sa domov, Pinďo!” povie. „Rozbil si si hubu?”

„Hádam ty,” tajím.

Stojím na mieste.

Opäť vypiskovanie.

Teraz vyletí z brány Niklíkov otec.

„Smradi mizerní, pakujte sa, lebo vám ukážem! Rudo nemá čas. Už aby vás tu nebolo, indiáni!”

Starý Niklík celý život len kričal. Na kone, na ženu, na Ruda;

JILEMNICKÝ, PETER - KRONIKA

JILEMNICKÝ, PETER

KRONIKA

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Hviezdoslavova knižnica (46)
doslov Juraj Špitzer
ilustroval Ľudo Ilečko
obálka Ľudo Ilečko, Emil Bačík
1. vydanie, 30.230 výtlačkov

beletria, román
278 s., slovenčina
hmotnosť: 298 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,00 €

*mipet2*  (in *W2A*)

Kto mohol, zutekal z dediny. Mali ste vidieť tie preplnené senné búdy, mali ste vidieť izby na samotách, bitkom nabité! Čo mali robiť ženy vojakov, čomu sa mali úfať nevinné detičky? Azda milosrdenstvu Nemcov? Ich láske a spravodlivosti?

Predstavte si, mnohí doteperili sa až k nám, hoci naša odľahlá dolina bola určená na iné ciele.

— Ľudia boží, — hovoril som im, — čo tu chcete? Nazdávate sa, že ste našli najvhodnejšie miesto? Zajtra-napozajtre budú vás trápiť obavy, že vaše hoviadka doma nemá kto opatriť . . . a budete sa trúsiť domov. Hoci Švábom neverím a nemám ich rád, o váš život, o tom som presvedčený, usilovať nebudú . . .

Stačilo pripomenúť im majetky — a hľa, mnohí navracali sa bližšie k dedine, porozvlačovali sa po bližších samotách, odkiaľ mohli zbehnúť k opustenému domu, kde ostali zväčša starí rodičia.

— A my ... čo? — spýtal sa ma vtedy starý Drabant zoči-voči. Nuž, pravda, Drabant, ten mal na to plné právo, tomu Ďuro zavesil slučku na krky. Nebol však sám, prišla s ním nevesta s deckom, čo bola vydatá za Ďurovým starším bratom, ktorý narukoval.

— Vy, Drabant,—hovorím po chvíle rozmýšľania, — ostaňte tu. Ale vás .. .

— Musí tu ostať! — priskočila na pomoc svojej vydatej sestre Katka Strelcovie. — Nemôže byť doma, bojí sa. Keby ju Nemci vzali na dopyt. . .

Len vtedy, keď som si pripomenul onen deň, keď Katka Strelcovie s Hankou, Ďurkovou milou, doniesli pre partizánov zásoby, uvedomil som si, že nad celou touto rodinou visí nebezpečenstvo, keby sa niekto v obci odvážil zrádzať.

— Skryte sa teda do Vrbcovej búdy na Pomyváči, — poradil som Katke. — A povedz o tom gazdovi.

— Ja neostanem, — odpovedalo dievča, — vrátim sa domov.

Takto hľa, nakoľko sa dalo, upravil som, kde koho treba,

a našu dolinku zachoval som predovšetkým pre tých, ktorým život visel na vlásku. Tak sme sa boli s Bezákom dohovorili.

Badám, môj milý, že ste akýsi nespokojný. Hľa, usilujem sa načrtnúť pred vami podstatné znaky tých dní, keď sa zdalo, že všetko vychádza na márnosť, vidím však, že vaša pozornosť ochabla a vaše myšlienky sa roztratili. Ba, občas dokonca zívate.

Zdá sa vám azda moje rozprávanie nudným? Čakali ste, že blízky koniec povstania prinesie vám senzačné rozuzlenia jednotlivých udalostí a dojemné zavŕšenia ľudských osudov?

Prepánajána! Nepíšete román!

Otvorte oči a uši, vzmužte sa ešte na chvíľočku, hneď bude koniec. Kým Drabant s niekoľkými našimi súdruhmi dali sa do roboty, ktorú nariadil Bezák, kým po oboch svahoch našej doliny kopali malé úkryty pre partizánov, čo ostali azda roztratení po horách, čakal som sľúbeného posla.

Dočkal som sa iba na tretí deň, keď banskobystrický vysielač už dávno zamĺkol, keď sme sa už iba cez Bratislavu dozvedeli, že Bystrica padla, že povstalecké bandy sú rozprášené a že sa vraciame ku starému poriadku. Dočkal som sa posla, aký sa mi ani vo sne neprisnil.

Za noci, len čo stíchol štekot psov, počul som ľahučké zaklopanie na oblok.

Pristúpil som k obloku a zažal baterku.

— Zhasni! — naznačil mi pohybom ruky chlap, čo stál vonku.

Bol to — Šimon Sihelčík!

— Teba posiela Janko Krajca? Ty si ten posol? — spýtal som sa Šimona, keď bol už dnu.

— Ten ti nepríde . . . posol. Vieš, čo sa stalo v obci?

A začal rozprávať:

— Nikdy som neveril, že by sa u nás našiel zradca . . . No, ako to príde, že keď prišli Nemci k nám na vyšný koniec, hneď sa pýtali po Zemkovi? Čože mal furman s nami spoločného? Pravda, počul som, že keď boli presuny vojsk, prevážal partizánov; ale v boji nebol. Zemko sa to dozvedel o chvíľočku prv, než prišli k nemu do dvora Nemci — a vnohy! Oni za ním. Nastala streľba, jeden Nemec vbehol svojmu kamarátovi akurát do rany ... a to ich samozrejme, ešte väčšmi rozbesnilo. Naostatok dostali aj Zemka . . .

„Tak už aj Zemko!” pomyslel som si a bolo mi ľúto furmana, ktorý si v horách často vyspevoval a koníčky mal vždy ani srnky.

Márne som však hľadal v Šimonovej odpovedi súvislosť, s tým čo mi mal vyzradiť o poslovi. Šimon ako keby to bol vycítil.

— Nemci postavili stráže a zakázali ľuďom vychádzať z obce. Vtedy bol už posol na ceste k vám, Janko Latkovie, manipulant z lesnej správy, — pokračoval Sihelčík. — Išiel si krokom, ako služobne, niesol všelijaké výkazy a úradné tlačivá . . . predsa manipulant, pred Šalingom však začali naňho zboku volať

HRUŠOVSKÝ, JÁN - UMELCI A BOHÉMY

HRUŠOVSKÝ, JÁN

UMELCI A BOHÉMY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
obálka Vladimír Hirko
3.000 výtlačkov

poviedky, fejtóny
308 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,60 € PREDANÉ!

*mipet2* (in *BIB06*)

Spisovateľ JÁN HRUŠOVSKÝ, autor známych lyrizovaných próz v knihách Pompiliova madona, Zmok a Doloróza, autor poviedok a románov zo slovenského mestečka aj z prvej svetovej vojny, mal od počiatku svojej literárnej tvorby sklon k dokumentárnemu zobrazovaniu národného života, svojho okolia a vlastných skúseností. Takého charakteru je už jeho prvá kniha Zo svetovej vojny, potom kniha o detstve Takí sme boli, viaceré prózy z kníh Stalo sa v našom mestečku, Kariéra a nakoniec aj celá spomienková kniha Starý Martin. Hlavne k tejto poslednej priraďuje sa jeho nová kniha Umelci a bohémi.

V slovenskej literatúre, najmä z čias predvojnových a medzivojnových, je málo memoárových kníh, možno aj preto pomerne ťažko vznikajú spoľahlivé monografické diela a vôbec knihy o našej modernej literatúre. Hrušovský prichádza do tejto situácie ako na zavolanie. Pod jeho perom ožíva starý Martin, jeho charakteristické postavy: Vajanský, Škultéty, Maróthy-Šoltésová, Jesenský, Tajovský, Mitrovský, Krčméry, ďalej celý rad novinárov a politických i kultúrnych pracovníkov; v druhej časti ožívajú bezprostredne povojnové a tridsiate roky v Bratislave, ľudia novín a umenia, výtvarníci, divadelníci a spisovatelia. Skoro všetko, čo patrí do slovenského umenia a pohybovalo sa v prvých tridsiatych rokoch tohto storočia medzi Martinom a Bratislavou, našlo svoje miesto v Hrušovského knihe.

Jednotlivé kapitolky tejto knihy sú raz spomienky, hlavne v prvej časti knihy, a inokedy črty, to vtedy, keď prichádza autor k novším časom a keď všeličo má ešte živé v pamäti a tlačí sa mu do pera ako charakteristický zážitok. Príhody a skúsenosti, najmä z medzivojnového „bohémskeho" života, sú videné zväčša v láskavom svetle a podávané srdečným, úsmevným tónom. Na takéhoto Hrušovského sme si už zvykli v jeho nedávnych knihách; teraz k nim pripája túto prácu, plnú dobového umeleckého ovzdušia, dokumentárne a neraz čarovne oživujúcu milé a ťažké chvíle tvorcov našej národnej kultúry.

NÁŠ ŠÉF

V Pešti najbližším spolupracovníkom Dušana Porubského v redakcii Slovenského týždenníka a vôbec v celom tomto peštianskom období bol jeho druh a priateľ František Votruba.

Osobne som sa s ním ešte nepoznal, a už mi bol dobre známy. Nejaký čas pracoval totiž v tej istej kancelárii, čo o niekoľko rokov neskôr ja, u Makovických v Ružomberku. V učtárni známej bryndziarne, kde sa v dvoch-troch decéniách premlel slušný počet mladých slovenských ľudí. Tí všetci u Makovickovcov začínali svoju dráhu, aby sa z nich stali obchodníci alebo bankoví úradníci, ako to vtedy na Slovensku najčastejšie bývalo.

Šéfom tohto bryndziarskeho podniku bol od smrti zakladateľa firmy Makovických, starého pána Petra Makovického, mladší Peter Makovický. Tichý, mierny, láskavý človek, brat dr. Dušana Makovického, osobného lekára Ľva N. Tolstého, sám tiež tolstojovec, až na to, že nebol vegetarián ako brat Dušan. Mal krásne ležaté písmo a každý z úradníkov bryndziarne sa vynasnažoval osvojiť si ho, čo sa obyčajne aj podarilo, takže už podľa toho sa dalo poznať, kto začínal svoju dráhu u Makovických v Ružomberku.

Iba František Votruba, mladý muž z južných Čiech, ostal verný svojim „stračím nôžkam“, ako sám hovorieval svojmu písmu. Keď som roku 1911 po ročnom pobyte v novosadskej Slovenskej banke nastúpil miesto u Makovických, ostalo v Ružomberku ešte veľa milých spomienok naňho, ako oddane a vrúcne, ale i kriticky sa zapojil tento mladý človek do slovenského života. A to bolo asi všetko, čo som o ňom v tých časoch vedel. Kdeže mi mohlo vtedy napadnúť, že sa raz stane mojím šéfom a že dlhé roky budeme spolu sedieť v jednej redakcii.

A to sa aj stalo skutočnosťou, keď som sa vrátil z Talianska a prijal miesto v redakcii Slovenského denníka. Prišlo mi zoznámiť sa s ním na jednom z kávových posedení vo vládnej budove.

Pekný, sympatický zjav. Vysoký, statný, jasná tvár, priateľské oči, mysliteľské čelo, živé pohyby, veselý úsmev, voľne nesená, jadrná reč — to bol František Votruba.

Čo ma uňho hned sprvoti silne zaujalo, to bolo jeho triezve, logické myslenie, podložené hlbokými znalosťami. Pritom jeho vyjadrovací spôsob bol živý, bohate článkovaný, predstavový a predovšetkým presvedčivý. Všetko v ňom prezrádzalo človeka prenikavého intelektu, človeka skrz-naskrz kultúrneho a tomu primerane aj žijúceho. Súčasne vyžarovala z neho prirodzená noblesa, ktorá sa prejavovala nielen vo vystupovaní, v myslení, ale i v styku s ľuďmi a v posudzovaní vecí. To bolo vari preto, že na všetko mal hlbší, následkom toho i chápavejší pohľad. Lenže bola to noblesa, ktorá nie že by odkazovala človeka do určitých medzí, ale práve naopak: pútala, priťahovala, zbližovala.

Už som bol spomenul, že značná časť slovenských ľudí, ktorí sa v tých prvých poprevratových mesiacoch prisťahovali do Bratislavy, boli mladí ľudia alebo i starí mládenci, ktorí sa z rozličných dôvodov ešte neoženili, väčšinou preto, že príjmy im nestačili na uživenie rodiny. Jednou z výnimiek bol práve František Votruba, ten sa oženil so Štefanou Burjanovou ešte v októbri 1918 a v krátkom čase sa mu podarilo zohnať slušný byt. No všetci tí z koreňov vytrhnutí a do novej pôdy presadení ľudia sa museli nejak i spoločensky vyžívať, a na to boli kaviarne, hostince i viesky. Málokto mal svoju vlastnú domácnosť, tie vznikali až postupne.

A keď sa už stalo, že do takého veselého posedenia v niektorom z vtedajších bratislavských lokálov vpadol aj Franta Votruba, bolo veľké „haló“. Tu Franta svorne s ostatnými dvíhal pohár, svorne si s nimi zaspieval, aby napokon zaspieval tú svoju: „Zabil otec sojku . . .“ Ale to nebývalo často. František Votruba bol tvor — aby som tak povedal — v podstate kaviarenský. Ranné posedenie v kaviarni pri šálke bielej kávy so šľahačkou a s novinami v rukách patrilo medzi jeho najzakorenenejšie zvyky. Tú kaviarenskú náruživosť si priniesol so sebou z Prahy, mesta kaviarní, ale i z Pešti, kde sa tiež silne žilo kaviarenským životom. Raz to bola Berlínka, inokedy Unionka (na jej mieste stojí dnes staršia budova Štátnej banky), Monopolka alebo Korvínka — podľa toho, kde

TOMÁŠIK, SAMO - BAŠOVCI NA MURÁNSKOM ZÁMKU

TOMÁŠIK, SAMO

BAŠOVCI NA MURÁNSKOM ZÁMKU

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Hviezdoslavova knižnica (44)
poznámky a vysvetlivky Jozef Nižnánsky
doslov Milan Pišút
ilustrácie Ján Lebiš
obálka Ján Lebiš, Emil Bačík
1. vydanie, 28.250 výtlačkov

beletria, poviedky,
224 s., slovenčina
hmotnosť 306 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,10 € PREDANÉ

*mipet2*

Patrí do obdobia romantizmu. Prvé verše písal v intenciách klasizujúcich i ponáškových. Súbor jeho celoživotného básnického diela vyšiel roku 1888 pod názvom Básně a písně. Poézia nebola jediným odvetvím spisovateľovho záujmu. Poznatky, získané štúdiom historických prameňov i hlbokým historickým výskumom pomerne široko využil pri písaní historických próz. Napospol všetky jeho historické povesti sú dokladom toho, že autor vie exponovať dej, nastoliť situácie a postavy, no príbeh nerozvedie do prudšej dramatičnosti. Všetky povesti sú lokalizované v Gemeri a čerpajú námety z čias tatárskych, tureckých a rákócziovských. Tomášikovo literárne dielo, predovšetkým prozaické, spĺňa požiadavky romantickej povesti. Jeho historické prózy sú pútavé a čitatel z nich získa veľa poznatkov.

Pri hronskej osade Telgárte na jednej strane pod Kráľovou holou stála pastierska koliba. Bolo zavčas rána; dvaja pastieri so svojím bačom boli práve už ovce podojili a vniesli mlieko do koliby. Bača vzal chlieb, rozkrojil ho, rozdal valachom, ponalieval im žinčice do črpákov, aby sa najedli a ovce a jahňatá aby čím skôr vyhnali na pašu. Vtom z blízkeho lesa vkročia traja ozbrojení vojaci do koliby, poklonia sa a na ponúkanie bačovo posadajú si všetci na lavičku. Bača podáva i im žinčice a syra a spytuje sa ich, skadiaľ sú a kam putujú. Matej Bašo — bo to bol jeden z nich

— hovorí, že sú vraj pocestní vojaci, idú do Poľskej, ale že zablúdili v lesoch a preto prišli k nemu požiadať ho, či by ich nechcel sprevodiť najkratšou, ale bezpečnou cestou pomedzi hory až za poľské hranice. Sľubuje mu hneď aj dobrú odmenu a vytiahnuc mešec s peniazmi, ponúka mu šesť dukátov. Bača telgártsky, ktorému to bolo podozrivé, pozrie hovoriacemu vojakovi lepšie do očí a pozná v ňom veliteľa Muránskeho zámku. Tušil hneď, čo je vo veci, lebo znal dobre, že Muráň dobýja cisárske vojsko a chýry šli, že ho už aj dobylo. Preto len okom mihol na svojich pastierov, čomu tí dobre rozumeli, pochytil do ruky svoju valašku

— pastieri tiež — a riekol:

„Vy ste všetci lotri a úskokovia z Muráňa, zložte dolu zbraň, bo ste teraz moji zajatí!“

Na tieto hrozivé reči vojaci ťahajú šable a chcú sa brániť. Bača ale zvrtol rýchle valaškou a naskutku rozťal jednému z nich hlavu tak, že ten mŕtvy padol na zem, druhého dorúbali pastieri a Matejovi ten istý bača vyrazil šabľu z ruky, chytil ho za hrdlo, hodil o zem a kolenami pritlačil; tak kľačal na ňom, pokiaľ pastieri nepriniesli húžvy, ktorými mu krížom za chrbát ruky poviazal, hovoriac mu:

„Teraz pôjdeš so mnou naspäť na zámok, tam ti pristroja pohreb, ako si zaslúžil.“

Vtom poručil na jedného pastiera kolibu, pokiaľ by sa on vrátil, prehodil si cez plece cedidlo a halenu, vzal do ruky valašku a zavolal na svojho väzňa:

„Stúpaj!“

Na Muránskom zámku menoval gróf Salm spomedzi svojich dôstojníkov vyšších a nižších vojenský súd, pred ktorý boli všetci väzni rad-radom predvedení v okovách; značili si ich mená, rodisko, vek a počet rokov, odkedy prišli do služby Mateja Bašu; potom čítali sa mnohé žaloby proti nim a dokázala sa im velezrada, vzbura proti krajinským zákonom, vraždy, zbojstvá a svätokrádeže, ktoré boli popáchali; načo nad štrnástimi spomedzi čelnejších kapitánov Matejových vynesený bol ortieľ smrti katovou rukou s palošom.

Práve keď sa im všetkým čítal ten ortieľ smrti, roztvoria sa dvere súdnej siene dokorán a vkročí do izby telgártsky bača, ozbrojený valaškou, vlečúc za sebou húžvami tuho poviazaného Mateja Bašu akoby medveďa. Sudcovia len vytreštili naňho oči, väzni počali poviazaného Mateja preklínať a naňho pľuvať. Telgártsky ale bača uklonil sa pánom:

„Daj Boh šťastia, páni! Bača vám priviedol Bašu, ale ja ver´ si nežiadam jeho drusom byť, ani teraz v jeho koži sedieť;“ a svojmu väzňovi povedal, „no, bisťubohu, pán Matej, teraz ste už na svojom mieste, ale nebojte sa nič, ako ste žili, tak umriete, a čo ste hľadali, to nájdete.“ Nato obrátiac sa k sudcom: „A teraz, páni, vám svojho väzňa oddávam a robte si s ním, ako chcete, a zostaňte zbohom!“

Fraňo Bebek, ktorému sa toto nadovšetko páčilo, vyskočil s radosťou od súdneho stola, chytil za ruku statočného telgártskeho baču a poťapkajúc ho po pleci, ďakoval mu za jeho dobrú službu a štedro obdareného prepustil ho preč.

Nato sa hneď počal súd nad Matejom a predčítalo sa mu množstvo zločinov, ktorých sa dopustil; všeobecná mienka sudcov bola tá, aby Matej oveľa ťažšiu a ostrejšiu pokutu znášal ako ostatní. Jedni narádzali, aby bol v kolese zlámaný a tak obesený, druhí, aby bol rozštvrtený alebo na kôl vopchatý, alebo aby mu skôr odťali pravú ruku a tak ho obesili. Matej, trasúc sa strachom, prosil o milosť. Bebek sa osopil naňho:

„Akože ty zlosyn nad všetkých sveta zlosynov môžeš a smieš ešte žiadať o milosť?!“

Bašo s iskriacimi očami odvetil:

„Príde čas, keď aj ty, Fraňo, budeš potrebovať milosť, ale ju práve tak nenájdeš, ako ani ja teraz pred tebou. I ty, i tvoje plemä hanobne vyhynie ako, hľa, teraz ja.

Salm: „Ticho! U Boha je milosť pre teba, Matej Bašo, ale u ľudí nie. Ja si podržujem právo spôsob tvojej smrti zostriť alebo zmierniť. Hotujte sa všetci na smrť, a nech sa im pošle do žalára kňaz, aby sa vyspovedali zo svojich hriechov. Odveďte všetkých preč a Matejovi dajte tie najťažšie okovy, ktoré nachodia sa na zámku!“

GAŠPAR, TIDO J. - NÁMORNÍCI

GAŠPAR, TIDO J.

NÁMORNÍCI

Tatran, Bratislava, 1970 (v tiráži uvedný rok 1969, na frontispice 1970)
edícia Slovenská tvorba (41)
doslov Štefan Drug
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
prebal Vlastimil Herold

beletria, próza krátka, novela
248 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok výborný, prebal po krajoch mierne ohnutý

1,80 €

*mipet2*  in **O1**

Čarovné prímorské a morské prostredie, rozvášnené typy mužných hrdinov, milencov opojného mora a krásnych žien, otrokov zmyslov. Krv tečie a buráca obrazne i doslovne. Čitateľov záujem sa vybičúva zo strany na stranu. Prekvapujúca erotika, na voľakedajšie slovenské pomery a zvyklosti až prismelá... To všetko je len časť z charakteristiky námorníckych noviel Tida J. Gašpara, osobitého prozaika medzivojnového obdobia. Prózy s námorníckou problematikou (výber z knižiek Červený koráb a Námorníci) nesporne patria k tomu najlepšiemu, čo tento autor so zvláštnym osudom umeleckým aj ľudským (protirečivý vývin ideový: z výrazného predstaviteľa pokrokových a demokratických tendencií až po vysokého činiteľa Slovenského štátu; zamotaný a dosiaľ objektívne neosvetlený a nevysvetlený celkový zástoj v slovenskej literatúre, kultúrnej politike i politike; dlhoročná „neprítomnosť“ v literatúre a verejnom živote atď.) počas nedlhej svojej tvorivej činnosti napísal. Stretávali sa s kladným a priaznivým ohlasom v čase vzniku a vychádzania v časopisoch i knihách a mnohé prednosti nestratili ani do našich dní. Ich exotická tematika a senzualistické zameranie znamenali vítané oživenie a osvieženie v presile slovenskej prózy, kotviacej poväčšinou v dedine. Nepôsobí staro ani dnes. Gašparovo svojské rozprávačské umenie, opojenie z pekných slov a zo slov vôbec, bravúrna štylistika hraničiaca s expresionistickým výrazom i barokovou okrasnosťou — stratili už trocha z niekdajších vysoko oceňovaných hodnôt (Eduard Urx: „Ale keď sa Gašpar pozrie na realitu, vie o nej rozprávať obrovským svojím spôsobom... A to je plus, ktoré vniesol do spisby u nás. Plus, ktoré má trvajúce hodnoty...). Stále je to však ten temperamentný, zmyslovosťou i vysokými ideálmi hrdinstva, lásky k žene i k vlasti presiaknutý Gašpar, starodávny gavalier, trubadúr, lyrik v próze, trocha romantik, trocha sentimentalista, človek so srdcom v prešlom, nenávratnom, alebo aspoň pomíňajúcom sa svete, s hlavou však v modernom vlnobití — z čoho vzniká isté tvorivé napätie, výboje na všetky strany. Aby napokon podmanili aj súčasného, náročného čitateľa.

Srdcová pravota

Kedysi na belasej a rozkošnej Adrii žil daromné z božej milosti a na postrach morských chlapcov zvláštny veliteľ, žil i zvláštny morský chlapec. Bohatý, krásny svet síce nenameral rovnako svojej sympatie — jeden bol kapitán a druhý matróz, ale obaja sa tešili veľmi, že žili. A práve to bola azda nevinná vina všetkého. Bláznivé, rozpálené, slepé, žiarlivé a pomstivá vášne ich rujných sŕdc rozprali sa pre falošnokrásny ženský úsmev...

Obaja boli ľudia pomiešanej sorty. Komandant sa odrodil starej zemianskej kúrii zadunajskej. Ba už jeho otec kedysi opovrhoval ňou a prisahal i v mene svojho potomstva na cisársku zástavu. On zdedil už iba rýdzu, ľahkú, vojenskú krv. Cisárovi vernú, prísnu, nemilosrdnú, ale pritom i veľmi horúcu, ktorá rozžínala mu oči roztomilo, keď ich upieral na lahodné veci, a beštiálne vtedy, keď podriadených chytal pod drezúru. Najradšej mal zábavné manévre. Cisársko-kráľovský korvetný kapitán Rubidó Bozontoš bol šuhaj veselý. O zadunajskej kúrii už neslýchal, ale zato jej rujný, zaťatý, hrdý a hazardný virtus i pri všetkej vojenskej glazúre velil jeho gestám. Práve tak ako Holub Jánoš, odpadlík Tatier, tiež zabudol na svoju rodnú viesku, a predsa len bol snivý, pri veselom zadumaní v krásne veci veriaci, citlivý, panenský vojak... Matka a rodná zem obdarili ho svojsky rozľúteným srdcom. Darmo hovoril nematerinsky a s napodobňovaním kuruckej vášne, darmo nenávidel čiernožltý svet cisárskych labancov, jeho oči boli jednako len oči Jankove Holubove. Milé, holubie, krotké. Vždy na zázraky krásy vyčkávajúce, teplé, slovenské oči to boli... Zamilovane hľadievali na život.

Bozontos nevedel viac zo svojej pramaterinskej reči. ako zavinšovať niekomu ešte dobrý deň. Janko Holub vedel síce viac, ale po dlhých cudzích cestách už bol odvykol po svojsky hovoriť ... Pomiešanej sorty ľudia boli. Poloblázni. A zastareli sa druh druhovi do osudu natoľko, že iba tragickou srdcovou pravotou ukončilo sa medzi nimi všetko ...

Keď Janko Holub videl niekedy svojho veliteľa v spoločnosti hrkútajúcich dievčat, salónnych, voňavých, bielych, kvetných od móla na motorovom člnku odplávať belasým morom, ďaleko, akoby do plamennej záhrady západu, vtedy si vzdychol pekne. A to rozhodne po slovensky, lebo iní matrózi boli by zaiste kliatbou vystrelili za ním: Zlom krky, obluda!

Janko Holub nezávidel. Chodil po palube starej korvety vo výslužbe — korvety „Custozza“, priviazanej o mólo, a akási spomienka na sladkosť doma zabudnutých úst štrngla mu o osirelé srdce.

,Ó, bože, koľko žien si stvoril a vyzdobil darmi — a moja nie je ani jedna!’

Bola jar. I more dýchalo jej svätenou vôňou. Západ horel. Malé vlnky z plochy mora vystrekovali v diaľke ako krvavé plamienky, potom plápolali ružovo a nablízku zbelaseli ako lavína živého ohňa.

Janko Holub cítil, že sa blíži nejaká veľká radosť jari a ovíja celú zem.

,A mňa akoby ani nebolo. Ja sa mám trápiť sám. Roky. Teraz, keď moje srdce zvesťou jari bije a silou jari túži... ’

S veľkým vzrušením dumal si takto Janko Holub a súčasne i s rozhodným úmyslom, že nezriekne sa tak ľahko potešujúcej, i v žiali rozveseľujúcej a pravej

ZÚBEK, ĽUDO - SKRYTÝ PRAMEŇ

ZÚBEK, ĽUDO

SKRYTÝ PRAMEŇ

Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (142)
doslov Miloš Tomčík
obálka Zlata Maderová
3. vydanie (tu prvé), 34.000 výtlačkov

beletria, román, životopisy,
188 s., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 315 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok výborný stav, prebal po krajoch poohýnaný

PREDANÉ

*mipet2*/*barpe*  in *bels*

Próza Skrytý prameň je umelecky najzrelším dielom Ľuda Zúbka. Ako v ostatných svojich prácach, aj tu sa autor zahľadel do minulosti, aby z nej vydoloval pútavý príbeh o vzniku oltára majstra Pavla z Levoče. Nejde o historickú rekonštrukciu skutočnej udalosti. Veď o živote majstra Pavla vieme veľmi málo, ba nie sú známe ani najzákladnejšie oporné body: kedy a kde sa narodil a kedy a kde umrel. Svedectvo o ňom vydáva len jeho dielo, skvost nášho neskorogotického rezbárstva. A práve toto dielo inšpirovalo autora napísať príbeh o zmysle umeleckej tvorby a oslavu veľkej, čistej a pritom beznádejnej lásky starého umelca k svojmu modelu, k mladuškej, krehkej Márii. Jadrom príbehu je však stretnutie dvoch hlavných stredovekých umeleckých smerov: gotiky a renesancie. Predstaviteľom tej neskorej gotiky je voči sebe aj iným prísny majster Pavol, žiak veľkého poľského umelca Wita Stwosza, rezbár, ktorý sa zubami-nechtami bráni proti vnikaniu „cudzích“ prvkov do svojho umenia, t. j. proti vplyvu renesancie, ktorej stopy sa však aj proti jeho vôli začínajú už dostávať do jeho tvorby. Hlásateľom druhého smeru, teda vyznávačom renesancie, je tovariš Krišof, ktorému autor dal prezývku Šťuka, aby aj tak naznačil, čo Krištofov príchod znamenal v tichom „rybníku“ levočského života. V dramatickom stretnutí s mešťanmi, predstaviteľmi verejného života v Levoči, Krištof podľahne — ale nástup nového umeleckého smeru už nič nemôže zastaviť. Najväčšie rezbárske dielo majstra Pavla ostáva v Levoči pre budúce pokolenia ako dôkaz o mohutnej sile ľudského génia, no majster sám v noci pred najväčším triumfom svojho života z mesta tajne odchádza, nezanechávajúc po sebe stopy, lebo svojim umeleckým ideálom sa nechce spreneveriť, ale príchod a víťazstvo nového nechce už zažiť.

Na rozdiel od ostatných historických próz sa autor v tomto prípade nemal vlastne o čo opierať. Iba o dielo majstra Pavla. Nedostatok historických prameňov prejavil sa však v konečných dôsledkoch ako činiteľ pozitívny, lebo kultúrnohistorické pozadie a reálie nedostali sa v diele do popredia a nezaťažili ho záľahou prvkov poznávacích Zo Skrytého prameňa sa nám prihovárajú ľudia z mäsa a krvi, postavy zložitých charakterov, ktoré — hoci ich delí od nás takmer pol tisícročia — majú nám aj dnes čo povedať. Ak k lomu pripočítame ešte zaujímavú kompozíciu — spätné odvíjanie deja — máme pred sebou prózu, ktorej hodnoty preveril už aj desaťročný časový odstup od jej prvého vydania.

Po prvý raz vychodí Skrytý prameň aj s reprodukciami hlavného diela majstra Pavla, aby si čitatelia mohli znásobiť dojem z prózy aj estetickým zážitkom z pohľadu na nesmrteľné dielo hrdinu Skrytého prameňa.

Dlho som potom ešte cítil vo svojej ľavej dlani majstrovu studenú ruku. Mal som pritom čudný pocit: jednostaj sa mi zdalo, že som mu stisol ruku svojou chýbajúcou pravicou. Človek s oboma rukami to ťažko pochopí, ale ja som pritom priam cítil dotyk majstrovej ruky vo svojej pravici. V ruke, ktorú už nemám.

Nebolo to po prvý raz, čo som podľahol klamu o svojej chýbajúcej ruke. Vnímal som celkom zreteľne pohyby prstov, ba cítil som i ranu, ktorú som si pred časom na prste spôsobil ostrým rezbárskym nožom, priam ma bolela. Neraz som sa veru pozabudol a chcel chytiť niečo pravou rukou, a svoj omyl som zbadal až pri pohľade na kýpeť...

Najcitlivejšie si však zachovala moja myseľ bolesť, ktorá ma prenikla, keď mi ruku odtínali. Stačí, aby som si spomenul na deň vykonania rozsudku, a cítim, akoby mi ktosi surovo rozjatroval nielen ranu na ruke, ale aj všetky rany duševné, ktoré sú ešte horšie než rany telesné.

Nerád si obnovujem tieto spomienky, najradšej by som ich navždy vytrhol z pamäti, ale to sa mi nepodarí, a preto sa musím utešovať nádejou, že časom sa ich ostrosť stupí aspoň natoľko, aby mi nespôsobovali ustavične sa obnovujúcu trýzeň.

Viem, že keď opíšem príbeh tých dvoch strašlivých hodín, ochoriem zo spomienok na ne, ale nemôžem ich obísť. Sľúbil som, že nebudem nič zamlčovať ani okrašľovat’, najmä nie to, čo hovorí v môj neprospech.

Ráno sa ma prišiel opýtať strážnik väzenia, či si chcem pred vykonaním rozsudku uľahčiť spoveďou. Odmietol som, lebo všetko, čo som mal na srdci, povedal som už predtým pátrovi Anzelmovi, keď ma prišiel do väzenia navštíviť. Načo sa ešte osobitne spovedať, veď nepôjdem na smrť! Hoci by som bol býval radšej, keby mi odťali hlavu než obe ruky.

CHUDÍK, JÚLIUS - HOREHRONSKÝ TALIZMAN

CHUDÍK, JÚLIUS
JARUNKOVÁ, KLÁRA

HOREHRONSKÝ TALIZMAN

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Hviezdoslavova knižnica (256)
doslov Ján Koška
prebal Emil Bačík, Igor Imro
1. vydanie, 7.500 výtlačkov

životopisy
182 s., 32 s. čb fotografií. slovenčina
hmotnosť: 328 g

tvrdá väzba s prebalom

4,50 € stav: dobrý *mipet2* PREDANÉ
4,50 € stav: dobrý *cesvo* DAROVANÉ

„Už dávno som tak nečítal na dúšok - a to nielen text slovenskej proveniencie — ako práve v prípade spomienok Júliusa Chudíka a všetkého, čo k tomu patrí.

Stále sa mi natískalo a aj teraz sa mi natíska porovnanie možno na prvý pohľad vzdialené a zaradenie akiste nevedecké: pikareskná literatúra. Majú určite jej niektoré znaky, neotrasiteľný epický pokoj (čo by sa čokoľvek robilo), temer filozofický nadhľad a čistotu, čírosť epického elementu: tak to bolo — a nič viac. A neviem, či je to dobre a či je to zle, že autor, aj pri svojich zrejme obsiahlych čitateľských skúsenostiach, nečítal Gila Blasa alebo hoc aj Cervantesove novely. Možno, že potom by sa nebol bál hodiť na papier aj to posledné, čo si žiarlivo ustrážil, oné „darobnice“, ktoré spomína v komentári dcéra a komentátorka Klára Jarunková; ale možno aj, že práve tento „zákaz vstupu“ darobníc, najmä však elementu ženského, spoluvytvára originalitu rozprávača a rozprávaného. Komentár Kláry Jarunkovej ... na prvý omak chytil tón a drží ho: je to láskyplné a len trošilinku ironické porozumenie ...

... Je to zatiaľ najnádejnejší rukopis, ktorý som čítal v súvislosti s novou koncepciou Hviezdoslavovej knižnice.“

Z posudku Vladimíra Mináča

Môj prastarý otec, v zápiskoch často spomínaný „starký”, mal už na začiatku dvadsiataho storočia skoro sto rokov. Ak máme veriť jeho pamäti a neskoršiemu otcovmu zápisu starkého pradávnych spomienok, ak teda máme veriť ústnemu podaniu, nuž potom pochádzajú Chudíkovci z Moravy. Mne osobne sa však nepodarilo nájsť o tom nijaké konkrétne dôkazy. Iba všeobecnú etnografickú informáciu, podľa ktorej časť horehronského obyvateľstva pochádza z dávneho valašského osídlenia.

Horehronie je vôbec po stránke etnografickej, nárečovej i konfesionálnej azda najzaujímavejším kútom Slovenska. Málokde možno na takom malom a aj riedko obývanom priestore nájsť toľko a takých výrazných rozdielov ako na vyšnom Horehroní, u nás doma nazývanom Vrchhron. O Vrchhrone doslova platí: čo dedina — to reč iná. A za tou inou rečou sa vo väčšine prípadov skrýva aj iný pôvod, iné vyznanie.

Horehronské nárečia poznám, môžem ich charakterizovať výstižnými vetami, ktoré mi utkveli v pamäti z môjho horehronského detstva. Používali sme ich vtedy medzi rovesníkmi na ciele nie veľmi ušľachtilé — prosto sme sa jeden druhému vysmievali. Možno sú dnes rozdiely medzi horehronskými nárečiami už nie také výrazné, ešte pred desaťročím či dvoma však boli. (Ale — sú i dnes, veď ta chodím a viem to). Nechcem sa vôbec miešať do remesla jazykovedcom alebo etnografom, chcem len ústnym podaním z vlastnej pamäti prispieť do prúdu ústneho podania, ktorý, nazdávam sa, i pri všetkej vede vždy bude tiecť od ľudí minulých k budúcim.

Nuž začnime od pramienku Hrona, na Telgarte. „Ťevgarec je Ťevgarec”, hlásku „l” veľmi nepotrebuje. Vyznaním býval gréckokatolík a pôvodom vraj Rusnak. Rusnacké a gréckokatolícke dediny boli pod Kráľovou hoľou dve. Telgart a Šumiac. Šumiacke nárečie sa však od telgartského líšilo. „Ha, hvari, a ďeže si s ťim cedilom buv?”

Pohorelá, rozložená tak ako aj dve predošlé dediny ďalej od Hrona, vyššie pod horami, bola katolícka. Pohorelci vraj pred storočiami prišli z Poľskej, aj veľkú drevenú panenku-máriu si so sebou priniesli. Ale svätí veru neboli, to teda nie. Ich svojrázne nárečie by hádam tomu poľskému pôvodu aj prisvedčovalo. „Pogorela vygorela”.

Potom už príde Závadka, „tota Heľpa” a Polomka bez mäkkých spoluhlások, či presnejšie len bez mäkčeňov. Ešte za našich detských čias, keď sme vlakom chodili do Brezna do školy, prežívala prastará maďarská rýmovačka, na ktorú sa Polomčania hnevali. „Buvala Janos, Polomka varos, disnokereskedis”. Správne po maďarsky (foneticky) Buvala Jánoš, Polomka vároš, disnókereškedéš. (Ján Buvala z mesta(!) Polomky, obchod so sviňami). Celkom zjavne text z vozovej tabule priekupníka, ktorý za uhorských čias tak dlho premával po horehronských dedinách, až sa im jeho tabuľa vryla do pamäti na celé polstoročie. No ešte i pred niekoľkými rokmi, keď som sa na Polomke spytovala na uličku s istým číslom domu, počula som: „Noze, zeňi, hybajťe sem, ci ňeznaťe ďe ta ulička, keru paňi hľada?”

Niže Bacúcha nejdem, to je od nás už ďaleko.

Vážený čitateľ, ak je nebodaj ešte aj krajanom, si isto povšimol, že vo výpočte vrchhronských dedín mi chýba celý rad osád, počínajúc mojou rodnou Červenou Skalou. Zlatno, Valkovňa, Švábovka, Nová Maša, Pohorelská Maša i Hámor. Akosi mi ustúpili do pozadia, keď som začala vyratúvať nárečové i ostatné odlišnosti horehronských dedín. Tieto osady sa nárečove ani inak od seba neodlišujú, zato sa však veľmi odlišujú od dedín, popod ktoré sa ťahajú. Dnom doliny, popri Hrone. Nárečie je vo všetkých rovnaké. „Ta slaňiňi, ta chleba, ta nam inšo ňetreba.” Rovnaká je aj ich mentalita a príbuzenské siete rodín sa prepletajú osadami, ťahajú od

CHUDOBA, ANDREJ - KDE PIJÚ DÚHY

CHUDOBA, ANDREJ

KDE PIJÚ DÚHY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Klenoty (68)
doslov Viliam Marčok
ilustrácie Agneša Bakardžieva-Hložníková
prebal Emil Bačík, Agneša Bakardžieva-Hložníková
2. vydanie, 2.500 výtlačkov

beletria, novela
252 s., slovenčina
hmotnosť: 230 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*mipet2* in **O1**

Zbierka poviedok, o ktorých možno povedať, že sú to širšie komponované básne v próze, tematicky zakotvené v krajine na rozhraní južného a stredného Slovenska...

Ustarostená tvár striehla na každé slovo.

— A čo?

— Ale ... také somárčiny.

Matka hľadela za žandármi.

— Ktovie, či naozaj ušiel s tým Tomášom.

Otec povedal tvrdo:

— Veď sa on vráti, keď nebude mať čo žrať.

Potom nastali jednotvárne dni, boli dlhé a hluché ako prasknuté zvony, z ktorých vypadlo srdce. Leto sa minulo, čo bolo na koreni, ležalo v stodolách. Na poliach sa ježili strniská, kvitol čistec, dedinskí chlapci pásli na poliach kravy. Rozkladali ohne. Brúsili po voľnom okolí, zhľadúvali vodnicu, zemiaky a kukuricu. Ležiavali vôkol ohňa, opekali kukuricu, škriepili sa a fajčili horké cigarety z hlohového lístia. Boli to všetko dvanásť-trinásťroční chlapci okrem Vinca-maznáka. Vinco mal už pomaly na šestnásty, ale pridŕžal sa mladších. Bol trochu ťažkopádny, ale sily mal ako junec, a tak jeho slovo bolo vždy navrchu. Zvyčajne hovorievali o vojne, lámali si jazyky na menách miest, ktoré vyčítali v novinách.

Ech, Toledo, ech, Guadalajara, ech, Guadalquivir . ..

V našich ušiach to znelo ako spev cudzokrajných vtákov. Večer som sa motal po poli, hľadel som na oblaky. Boli to trojsťažníky s vetrilami a ja som na nich plával do krajiny, kde je spravodlivosť, kde sú samí dobrí ľudia a na každej stráni strom s dozretými pomarančmi. Ach . . . milý čas snívania v tráve, rojčenia o vzdialených svetoch, čas nepokoja, odchádzania a lúčenia ...

Tomáš bol hrdina našich rozprávok, oňho sme bojovali, kvôli nemu sme sa škriepili.

— Ak chceš vedieť, je kanonier... vieš! Strieľa z takých kanónov, ako boli na obrázku v novinách.

— Čo ty vieš, čo sú kanóny. To sú pätnástky. Môj otec boli cez vojnu pri nich.

My sme s údivom pozreli na Vinca a úctivo sme šepkali:

— Pätnástky ...

Vincov protivník sa nedal:

— To neboli pätnástky. To boli väčšie.

Vinco ironicky odpľul do ohňa.

— Co ty vieš, ty maml’as. Vieš, aké tie majú rúry?

Všetky oči viseli na ňom.

— Ako chlap v páse.

Zhíkli sme:

— Hííí...

Pomysleli sme si, že väčších kanónov už ani nieto.

— Vieš, aké tie majú hilzne?

Roztiahol svoje medvedie ručiská, ako mu len stačili. Opäť sme zhíkli a Vincov protivník už ani nemukol.

— A vieš, ako ďaleko tie nesú?

Pozrel sa do slnečnej diaľavy a zakosil rukou.

— Ostrihomskú baziliku by odtiaľto trafili ako nič.

Jeho vystreté ručisko nás priam hypnotizovalo.

Premýšľali sme o tom, ako len môžu ľudia urobiť

KALINA, ONDREJ - SOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU II.

KALINA, ONDREJ

SOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU
Sväzok II.

Tatran, nakladateľský úč. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1922

beletria, próza krátka, poviedky,
164 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová preväzba, na frontispice malý podpis majiteľa

3,50 €

*mipet2*  in **O1**

ZAMILOVANÝ IDEALISTA.

I.

Dvaja mladí ľudia, skončiac štúdia na vysokých školách, vracali sa domov k rodičom. Na pozvanie priateľovo však šli najprv k nemu na návštevu. Ich úmyslom bolo zdržať sa tu deň alebo dva, a potom pospiechať ďalej, každý domov k svojim rodičom: aby užili ešte naposled trochu bezstarostných chvíľ pred vstúpením na chlebovú postať života.

Na železničnej stanici prišiel im v ústrety ich priateľ Orlík, vekom o niečo mladší od nich. On už pred mesiacom vrátil sa domov na školské prázdniny. Červené jeho líca už uspelo opáliť horúce letné since na častých vychádzkach v poliach a lesoch. Jeho priatelia do posledného dňa zotrvávali na učení. Pohrúžení celé dni, i tiché noci, do múdrosti hrubých kníh v komôrkach vysoko pod krovom, s trudom ukončievali beh študentského života. Oba prichádzali pobledlí, ale zaoceľovaní na duchu. Najmä Bazička, doktor filozofie, predtým ušľachtile vznetlivý mládenec, teraz mnohou učenosťou ochladol srdcom a otupel oproti rozmarilosti a radostiam života. Duch jeho hrdo povzniesol sa nad plytké záujmy všedného žitia.

Orlík srdečne potriasol ruky obom na uvítanie, keď vystúpili z vlaku, a potom ich viedol do mesta. Mladí učenci, prichádzajúc zo suchoparu veľkého mesta a spústy kamenných domov, mile boli dojatí sviežosťou a zeleňou okolných polí a lúk. Obdivovali i krásu vrchov, opodiaľ vypínajúcich sa k nebesám. V živom rozhovore kráčali cestou, trochu zvedaví, aká bude to milá, pohostinná domácnosť, o ktorej z vypravovania priateľa svojho už znali niektorú zaujímavú okolnosť. Keď sa blížili k mestu, Orlík ukazoval im stranou na blízky sad.

„Hľa! to býva cieľom našich večerných vychádzok. Medzi krovinami a pod košatými stromy sú lavičky: tam sadneme a poslúchame spev slávikov.“

Medzitým, čo ukazoval rukou, príchodzí uzreli ľahučkú postavu dievčaťa, pospiechajúceho oproti nim zo sadov. Orlík zastal na chvíľu: poznával v nej svoju sestru Marienku.

„Čo tu robíš?“ zvolal oproti nej. A keď sa priblížila, obráťac sa k priateľom, riekol: „Moja mladšia sestra Marienka.“

„Šla som na prechádzku,“ odvetilo dievča na otázku bratovu. „Ale spomenula som si náhle, že dnes musím isť k slečne do spevu.“

Rieknuc to, zapálila sa. Lebo nehovorila pravdu, že vyšla na prechádzku, ale musí isť do spevu. To bol číry výmysel. Keď zvedela, že majú prísť