RAJSKÝ, MILANNA MIESTE ČINU
Príroda, Bratislava, 1977
ilustrácie Bohumil Konečný
edícia Trofeje (15)
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
beletria, próza krátka, poviedky,
218 s., slovenčina
hmotnosť: 382 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,30 €
*zimpa*
Rajský v tejto knihe rozohráva pred čitateľom dramatické scény zo stretnutí pytliakov s lesníkmi, príslušníkov bezpečnosti a sudcov s obvinenými a obžalovanými. Povediac obrazne s Čechovom: už v prvých dejstvách týchto drám tu visí na stenách puška a, prirodzene, v poslednom dejstve ňou niekto vystrelí. Autor aj v tomto svojom diele dokazuje, že vie komponovať, stavby jeho próz sú vybrúsené a disciplinované, aj preto sú od začiatku do konca plné napätého deja. No Rajský rozvíja pred panoramatickými zábermi prírody nielen dej, ale odkrýva aj závoje z duší, zo sŕdc ľudí. A nevidí svet iba v čiernofarebnej reprodukcii — nie každý pytliak je zlý a nie každý lesník dobrý; postavy jeho próz, to sú ľudia z mäsa a krvi v tom pravom zmysle slova.
Autor knihy „Na mieste činu“ sa neplaví v neznámych vodách. Nielen preto, že sám je už starým poľovníkom, že intímne pozná prírodu, zvieratá v nej, celú tajuplnosť tejto trinástej komnaty, ktorá je pre väčšinu ľudí zatvorená na veľa zámkov. A nielen preto, že sa už osvedčil ako autor viacerých kníh s poľovníckou tematikou či prozaických diel zo života zvierat. Jeho knihy „Pre mládež nevhodné“, „Láska za groš“ i ďalšie vyšli vo vysokých nákladoch, a vo viacerých vydaniach. Celá tá atmosféra súdov a vyšetrovania trestných činov je mu ako dlhoročnému sudcovi trestného senátu dôverne známa a tlmočí ju v umeleckom zobrazení.
Rajského dielo, ktoré sa teraz dostáva čitateľovi do rúk nie je knihou fotografií. Keď v ňom niekto kde-tu nájde svoj obraz alebo obraz iného, je to iba dôkazom schopnosti autora modelovať z materiálu predmet, z čriepkov zostaviť vázu, z udalosti vytvoriť príbeh. Čitateľ postavy Rajského próz ľúbi či nenávidí, žije ich osudmi, teší sa i bojí sa s nimi. Lebo to nie sú postavy, ktoré hasnú s východom či západom slnka, ich výrazné charaktery zostávajú ešte dlho po prečítaní poslednej stránky rezonovať v duši čitateľa.
„Na mieste činu“ je pätnásta Rajského knižka. Tak ako predchádzajúce, aj táto nie je len l´art pour l´art. Je to knižka angažovaného nepokoja, ktorý sa prenáša na čitateľa. Dobrého, osožného nepokoja, pomáhajúceho človeku nielen svet chápať, lež ho aj formovať na svoj obraz.
Kým dohorela cigareta
Zvečera sa trocha zatiahlo, ale potom predsa len vyšiel z krvavej temravy mesiac, teraz je už na samom vrchu oblohy a okolo neho nespočítateľné množstvo hviezd. Kraj borovicovej hory aj pšeničné pole zalieva striebristý svit, tak je, že by sa skoro čítať dalo. To je čas na diviaky!
Kdesi žalostne vykríkla sova. Veľké zelené lúčne kobylky na okamih stíchli, vzápäť sa však zas pustili do vytrvalého cvrlikania. Medzi kmeňmi borovíc krúžia svätojánske mušky, tu akoby rozsvecovali, tu zhasínali lampášiky. Na medzi pod kazateľnicou sa v privretých lístkoch všakových bylín trbliece rosa. Letná noc je vlažná a teplá, zvuky znejú akosi inak než cez deň, pôsobia hlbším dojmom.
Zrazu sa chlapovi, čo sedí na kazateľnici, pozdá, že rozlíšil akýsi nový zvuk, vychádzajúci z vnútra hory. Zápäť je však noc opäť slávnostná a tichá.
Zasa to počuť, ako keď praskne konárik. Hádam diviaky?
Opäť to zaprašťalo, ale už oveľa bližšie. Lúčne kobylky prestali cvrlikať, namiesto nich sa zas plačlivo ozvala sova. Tesne okolo kazateľnice sa mihol netopier, ešte stále poľoval. Z niektorej krajnej borovice vyletel plieskajúc krídlami divý holub, niečo ho vyplašilo. A už celkom dobre počuť drobný praskot, hneď aj zafučanie.
Teda predsa len prišli, ja ich anciáša! Pšenica síce bude vyzerať, ale čo robiť?!
Praskot sa blíži. Už sa tuším kolíšu aj ťažké klasy takmer zrelej pšenice. Ba ozaj, teraz ich zas rozvinilo, ako od vetriska. Lenže na stromoch sa ani lístok nehne.
Chlap hore na kazateľnici drží už v rukách pušku a celý napätý čaká. Všetko ostatné akoby zamrelo, prepadlo sa v striebornej noci, ostáva tu iba tento praskot a fučanie.
Teda prišli! Darmo sa chlapi nelopotili celé popoludnie. Teraz už ide len o to, aby sa diviak vystrčil z pšenice, aby sa podal ku kraju poľa, sem k medzi, lebo pšenica je vysoká, stačí zakryť celú tú vandalskú návštevu.
Prišli dosť neskoro, až po polnoci. Ale najdôležitejšie je, že sú tu. Podľa vlnenia pšenice vidieť, že sa diviaky podávajú aj nižšie, k druhému chlapovi. Keby radšej ten mohol prvý strieľať, nech, myslí si otec, nech vystrelí Milan, tomu je to ešte vzácne. Bude pamätať na dnešnú noc; aha, veď tu je najmenej dvadsať diviakov To sa len tak hneď nepritrafí. Syn bude mať radosť, dumá otec, sediaci na štvornohej, len dnes popoludní narýchlo zhlobenej kazateľnici, týčiacej sa pri kraji pšeničného poľa nad hlbokým tŕním, hložinou a všelijakou chamraďou zarasteným jarkom. Syn sedí na takej istej kazateľnici dobrých dvesto krokov nižšie, na druhom konci poľa, až pod samým lesom. Zajtra má promóciu, bude... vlastne už je lekárom, najmôjdušu, je doktor. To bývala otcova najtajnejšia túžba. No, už je to tu; zajtra bude promócia. A možnože bude mať už dnes aj svoj diviačí krst za sebou. Strieľať vie. Iba na diviaka ešte nemal šťastie. Ale azda teraz. Veď aha; diviaky sa rozliezli už skoro po celom poli, odvšadiaľ ich počuť, niet tu iného zvuku, iba ten fukot a praskot v zbelenej pšenici. Aj otec, akokoľvek starý poľovník, aj ten už prestáva vnímať ostatné, chvíľami zabúda i na syna, ktorý je tam kdesi na druhom konci pšeničného poľa a hľadí s takým istým vzrušením na klátiace sa pšeničné klasy, drží v rukách guľovnicu s dobrým ďalekohľadom a čaká, kedy už bude môcť nájsť vo svojom kríži smolovočierny cieľ. Ozaj, ako pekne mesiac osvetľuje všetko vôkol, skoro ako vo dne. Svieti, veľký lampáš zavesený na oblohe, a pšenica stále fučí, hučí a kláti sa...
Aha, hen, brázdou, ktorá oddeľuje pšenicu od krovísk na medzi, sa blíži tieň. Chlapovi, sediacemu hore na kazateľnici sa zužuje svet do tohto priestoru, a potom sa zúži už iba na blížiaci sa tieň; je to kanec. Ide sám, to je určite kanec ako medveď, ten má kly nebodaj ako slon, áno, kanec, ten tak chodieva, obchádza pole, na ktorom sa pasie črieda. Potvora, ako sa pomaly zakráda, pozrime sa len, chvíľami stojí, vrtí sa, akoby odkmasoval z pšenice, zas sa zamrví a ide medzou, blíži sa, už nie je ďalej ako na sto krokov. No, poď, len poď, ešte trocha bližšie, tak, tak ...
Zastal.
Hrom výstrelu preťal mesačnú noc.
Tieň pri medzi sa zmenšil, akoby spľasol balón a ostal na mieste.
