GONCOURT, EDMONDGONCOURT, JULES
GERMINIE LACERTEUXOVÁ
(Germinie Lacerteux)
Pravda, Bratislava, 1986
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Soňa Hollá
ilustrácie a prebal Ľudmila Karásková
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
beletria, román,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 267 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
1,80 €
*zimpa* *gopal4* in belx
Bratia Goncourtovci, Edmond (1822-1896) a Jules (1830-1870), žili a tvorili v zriedkavej citovej a intelektuálnej zhode. Boli milovníkmi umenia, sami začínali akvarelom, písali monografie o umení 18. storočia a historické práce, v ktorých zachytávali spoločenské mravy. Metódu pozorovania a zbierania „ľudských dokumentov“ uplatnili jednak v svojom Denníku (1851-70), jednak v románovej tvorbe, písanej impresionistickým štýlom. Ich umelecké postupy majú mnoho spoločného s maliarstvom. Chcú maľovať „skutočný život“ a takmer vždy literárne spracúvajú príbehy, ktoré zblízka poznali: v románe Renée Mauperinová (1864), portréte ušľachtitej dievčiny, opisujú priateľku z detstva, v románe Madame Gervaisaisová (1869) jednu zo svojich tiet, utápajúcu sa v náboženskom sebaklame, v Sestre Philoméne (1861) pravdivý príbeh z rouenskej nemocnice, v Germinie Lacerteuxovej (1864) osud jednoduchej slúžky. So zmyslom pre detail vykresľujú atmosféru prostredia: svet literáta v románe Charles Demailly (1860) a umelecké kruhy v Manette Salomonovej (1867). Po Julovej smrti Edmond pokračuje v spoločnom diele. Vydáva Neviestku Elisu (1877), Herečku Faustinovú (1882) a román s autobiografickými črtami Bratia Zemganno (1879). Na základe jeho testamentu bola založená Académie Goncourt, ktorá každoročne udeľuje literárnu cenu.
Spisovateľská dvojica Goncourtovcov urobila svojou tvorbou prvý krok od realizmu k naturalizmu. Namiesto veľkých celkov, zobrazujúcich sociálny život, ktorý neskôr naturalisti vykresľovali širokými ťahmi, zameriavajú sa na podanie životných osudov jednotlivcov, hlavne ženských postáv, nejakým spôsobom výnimočných, precitlivených až patologických prípadov. Vytvorili vybrúsený a prepracovaný štýl, ktorý sami nazvali „umeleckým písaním“.
Ako píšu v predslove k románu Germinie Lacerteuxová, chceli zobrazením tragického príbehu slúžky dokázať, že nešťastie vydedených môže vzbudiť u čitateľa také isté dojatie ako nešťastie ľudí pochádzajúcich z vyšších vrstiev spoločnosti. Príbeh ženy, ktorá v túžbe po láske a ľudskosti obetuje svoj život iným, zachytili mimoriadne plasticky, s umením psychologického ponoru do ženskej duše. Na vtedajší literárny vkus odvážne priviedli do literatúry ľudovú protagonistku, aby podali klinickú štúdiu jej lásky a s lekárskou presnosťou sledovali jej pozvoľný morálny a fyzický úpadok.
Tento román, zo všetkých diel bratov Goncourtovcov najpôsobivejší, presýtený súcitom k nešťastnej hrdinke a odsúdením vtedajšej spoločnosti, patrí k vrcholkom ich umeleckého snaženia. Stendhal vysoko ocenil jeho psychologickú rovinu. Hugo vyzdvihol jeho pravdivosť, Zolu upútal skľučujúci osud hrdinky, ktorá napriek túžbe zachovať si čisté srdce odstrčená a osamotená padá.
Schodili jej na um myšlienky a podozrenia, aké odhalí opravdivá láska, keď ju klamú, trápili ju predtuchy srdca, ktoré našepkávajú ženám, že ich milenec nepatrí už len im, že jestvuje aj druhá, lebo nejaká druhá vždy určite jestvuje.
Už sa neponosovala, neplakala, nevyčítala. Vzdala sa zápasu s týmto mužom ozbrojeným chladom, ktorý ľadovou iróniou ničomníka tak dobre vedel urážať jej vášeň, nerozvážnosť, šialenú lásku. A v odovzdanej úzkosti začala čakať. Na čo? Nevedela. Možno na to, že ju už nebude chcieť!
Zarmútená a mlčanlivá Jupillona špehovala, striehla na neho, sliedila. Pokúšala sa ho nadhodenými slovami nachytať, aby sa v roztržitosti preriekol. Krúžila okolo neho, ale nevidela, nepostrehla, neodhalila nič. Predsa však bola jednostaj presvedčená, že sa čosi deje a že to, čoho sa obáva, je pravda: vetrila ženu.
Raz ráno zišla dolu včaššie ako zvyčajne a zbadala ho na chodníku niekoľko krokov pred sebou. Bol sviatočne oblečený; idúcky sa prezeral. Z času na čas si povytiahol nohavice, aby si videl vyleštené topánky. Pobrala sa za ním. Kráčal stále rovno a neobzeral sa. Išla za ním na námestie Bréda. Pri stanici kočov sa prechádzala žena. Germinie ju videla iba od chrbta. Jupillon podišiel k nej, žena sa obrátila; bola to jeho sesternica. Vykročili popri sebe a chodili hore-dolu po námestí. Nato zamierili ulicou Bréda na ulicu de Navarin. Tam dievčina chytila Jupillona za rameno, sprvoti sa doňho nezavesila, ale potom sa pozvoľna, idúc ďalej, priklonila k nemu, ako keď sa ohýba halúzka, a už sa od neho neodtrhla. Kráčali pomaly, tak pomaly, že Germinie musela občas zastať, aby k nim neprišla priblízko. Dali sa hore ulicou des Martyrs, prešli ulicou de la Tour-d’Auvergne a pustili sa dolu ulicou Montholon. Jupillon čosi hovoril, sesternica nie, len ho počúvala a rozpačito ako žena, ktorá privoniava ku kytici, vrhala chvíľami nabok krátky neistý pohľad ako vystrašené dieťa.
Prišli na ulicu Lamartine a pred pasážou des Deux-Soeurs sa obrátili. Germinie ledva stihla skočiť do brány v priechode. Nezbadali ju, prešli popri nej. Dievčinka bola vážna a kráčala len s nevôľou. Jupillon jej dohováral. Na chvíľu zastali: on rozkladal rukami, ona uprene hľadela na dlažbu. Germinie si myslela, že sa rozídu, ale oni zase vykročili vedno a ešte tri-štyri razy prešli okolo pasáže. Nakoniec do nej vstúpili. Germinie vyrazila z úkrytu a rozbehla sa za nimi. Od mreží ešte zazrela, ako rožtek šiat mizne v bráne hotelíka vedľa obchodu s likérmi. Pribehla k bráne, pozrela na schodisko, no nevidela už nič... Tu sa jej vohnala všetka krv do hlavy, a vedno s ňou myšlienka, jediná myšlienka, ktorú opakovali jej zmätené ústa: - Vitriol! Vitriol! Vitriol! A v duchu sa jej zaraz premenila na čin, Germinie sa v záchvate pomätenosti razom preniesla do zločinu, a už aj stúpala hore schodmi s fľašou dobre schovanou pod šálom. Dlho silno búchala na dvere... Napokon išiel otvoriť, odchýlil dvere... Nepovedala mu, ani kto je, ani nič iné... Prešla, nedbajúc naňho... Bola taká silná, že by ho mohla zabiť! A zamierila k posteli, rovno k nej. Chytila ju za ruku a povedala: - Áno, som to ja ... a tu máš na celý život! - Germinie videla, ako na tvári, na prsiach, na koži, na všetkom, čo je pre lásku mladé a krásne, na čo je pyšná, necháva vitriol znaky, ako všetko spaľuje, leptá, ako syčí, robí čosi hrozné, čo ju napĺňa radosťou! Fľaša bola prázdna a ona sa smiala... A v jej strašnom sne, keďže snívalo i jej telo, nohy vykročili. Šli samy od seba, prešli pasážou, pustili sa ulicou a zaviedli ju do obchodu. Stála tam desať
