Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

streda 9. augusta 2017

BOHÚŇ, EMO - DEJINY VESELÉ I NEVESELÉ

BOHÚŇ, EMO

DEJINY VESELÉ I NEVESELÉ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
zostavila Ľudmila Rampáková
doslov Juraj Špitzer
edícia Pôvodná próza
obálka a frontispice Alexander Richter
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, próza krátka,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba bez prebalu
stav: dobrý

0,90 € 

*zimpa*

Kniha obľúbeného slovenského publicistu, ktorý má živý zmysel pre politicko-spoločenské udalosti, najmä z prvej svetovej vojny a z rokov zakladania prvej republiky a podáva ich až groteskno-zábavnou formou vlastných zážitkov.






NA STAREJ STANICI

Ešte sa dobre pamätáme na starú železničnú budovu, ktorá nemala podjazdy. Mala veľkú halu stále preplnenú cestujúcimi a k vlakom sa prechádzalo cez koľajnice, čo stále ohrozovalo život cestujúcich. Mala tri čakárne, prvej druhej a tretej triedy, reštauráciu tretej a druhej triedy. Posilňovali sa v nich nielen cestujúci, ale i miestna bratislavská spoločnosť, ktorá prichádzala sem predpoludním na malý guláš a pivečko a večer na víno a večeru, lebo vraj okrem Trenčianskych Teplíc a Žiliny nemala ani jedna reštaurácia takú dobrú stravu a také výborné nápoje ako železničná reštaurácia v Bratislave. Kedysi, ešte pred prvou svetovou vojnou, prichádzali na bratislavskú stanicu i rakúski železničiari z blízkej pohraničnej stanice Marchegu. Kto ich nepoznal, mohol sa domnievať, že sú to nejakí diplomati z čias Metternicha, a nie železničiari rakúskych štátnych železníc. Lebo vyšší rakúski železničiari nosili veľmi divnú uniformu. Mali veľmi vysoké zlaté goliere, na hlave trojrohú čiapku á la Napoleon a driek opásaný šabľou s pozláteným koncom a rukoväťou. Vyparádení železničiari boli u nás dennými hosťami, lebo ved vtedy, i potom za prvej republiky, my Bratislavčania mali sme s Viedňou i s rakúskym pohraničím čulé styky. Z Bratislavy do Viedne viedla cez Petržalku elektrická železnica, ktorá nás za hodinu odviezla do rakúskeho hlavného mesta, vzdialeného od Bratislavy ako Trnava, a preto nie div, že stovky Bratislavčanov trávili sobotu a nedeľu vo Viedni. Chodilo sa ta na dobré víno a do divadiel a Viedenčania zase chodievali k nám, asi tiež na dobré vínko.

Ale poďme už na bratislavskú železničnú stanicu a postojme chvíľu na peróne.

Niekoľko minút skôr, ako na stanicu vbehol rýchlik alebo osobný vlak, prešiel nástupišťom a všetkými priestormi stanice vyhradenými pre obecenstvo starý vrátnik, v ruke s veľkým mosadzným zvoncom na remeni, a začal ním preukrutne zvoniť, akoby vyzváňal na poplach. Pritom hromovým hlasom oznamoval príchod vlaku, ktorý o niekoľko minút pristane na stanici. Nastal šum a ruch, medzi cestujúcimi vzrástla nervozita na najvyšší stupeň a nastalo hneď veľké lúčenie a plač, objímanie a bozkávanie. Lebo v tom čase odcestovať z Bratislavy na sto kilometrov znamenalo toľko ako dnes vybrať sa na druhý koniec sveta. Preto odchod vlaku nemohol sa obísť bez takýchto srdcervúcich a dušu otriasajúcich výstupov.

No ale, aby nervozitu a strach pred cestovaním rozptýlil, na to bol tam predsa pán prednosta stanice v parádnej uniforme, v bielych rukavičkách, usmiaty, prívetivý a pozorný a pokojnými slovami utišoval a chlácholil tých, ktorých sa na stanici zmocnil strach z cestovania. To je nič, hovoril im, netreba sa ničoho báť, koľajnice sú na celej ceste v bezchybnom stave a dobre prišraubované k podvalom a potom veď poviem pánu strojvodcovi, aby menovite dnes dával veľký pozor cez výhybky a v zákrutách aby spomalil a nech neprestajne húka, aby sa všetko, čo žije, odpratalo z koľajníc, aby vlak nedajbože dakoho nezadlávil. No jedným slovom, strachy sú zbytočné, uvidíte, cestovanie vám pôjde ako po masle, a po tejto ceste budete iste hľadať príležitosť, aby ste sa na železnici ešte niekoľko ráz previezli.

A tak o krátku chvíľu všetci, čo mali cestovať, uvelebili sa vo vlaku, v oblokoch vozňov sa zjavili rozpálené tváre, príjemne vzrušené očakávaním zážitkov, ktoré také cestovanie prinesie. Muži sa snažili byť hrdinskými, zatajujúc svoju nervozitu, a ženy kŕčovite stískali v rukách kvety, ktoré im známi a príbuzní priniesli k vlaku.