CESTA OKOLO SVETA ZA OSEMDESIAT DNÍ
(Le tour du monde en quatre-vingts jours)
Mladé letá, Bratislava, 1961
preklad Ján Sedlák
edícia Dobrodružné čítanie
ilustrácie L. Benett
obálka M. Arzt
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
dobrodružné, beletria, román
260 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g
tvrdá väzba s prebalom
Cesta okolo sveta za osemdesiat dní? Dnes predsa môžeme túto cestu počítat na hodiny! Áno, ale roku 1873, keď vyšla túto knižka Julesa Verna po prvý raz, sa to zdalo neuskutočniteľným, aj keď už moria brázdili parníky a kontinenty križovali vlaky poháňané parou. Vernovi, ako sa to spomína v jeho životopise, sa náhodou dostal do rúk prvý cestovný poriadok železničných tratí a lodných liniek na celom svete. Prečítal si ho hneď na ulici a rozhodol sa, že napíše román, v ktorom sa hrdinovi podarí vykonať cestu okolo sveta za najkratší možný čas na najmodernejších dopravných prostriedkoch.
„Zemeguľa sa zmenšila, pretože ju dnes môžeme obehnúť desaťkrát rýchlejšie ako pred sto rokmi,“ hovorí sa v románe, ktorý mal obrovský úspech na celom svete. Čitatelia s napätím sledovali tajomného, mlčanlivého, chladnokrvného, čudácky presného gentlemana Phileasa Fogga na jeho dobrodružnej ceste okolo sveta, plnej nečakaných obratov, veselých i smutných príhod; vzrušoval ich Foggov zápas s prekážkami, ktoré sa náhodne vyskytli, i s prekážkami, ktoré mu staval do cesty policajný agent Fix, pretože ho pokladal za zločinca.
Čaru tejto knižky podľahne aj dnešný čitateľ, hoci si uvedomuje veľký pokrok techniky za tých sto rokov, čo uplynuli od jej vzniku. Aj keď dnes môžeme obdobne s Vernom vyhlásiť: „Vesmír sa zmenšil,“ strhuje nás dramatický dej, zabávame sa na humorných situáciách a krkolomných dobrodružstvách hrdinu. Zaujme nás najmä jeho zápas s časom, zápas, v ktorom ľudstvo — predovšetkým sovietski vedci — dosahuje v dnešnej dobe také veľké víťazstvá.
19. KAPITOLA
v ktorej Prešmyk prejavuje až prílišný záujem o svojho pána, a čo sa z toho vykľuje
Hong-kong je iba ostrovček, ktorý sa po vojne roku 1842 na základe nankingskej zmluvy stal vlastníctvom Anglicka. Kolonizátorský duch Veľkej Británie tam za niekoľko rokov založil významné mesto a vybudoval prístav — Victoriu. Ostrov leží pri vstupe do Kantonského zálivu a iba šesťdesiat míľ ho delí od portugalského mesta Macao, postaveného na druhom brehu. V obchodnom zápase musel nevyhnutne poraziť Macao, a teraz veľká časť čínskeho vývozu ide cez anglické mesto. Doky, nemocnice, prístavištia, skladištia, gotická katedrála, Government House, makadamové ulice — všetko to vyzeralo lak, ako keby sa niektoré z obchodných miest kentského alebo surreyského grófstva bolo presťahovalo na druhý koniec zemegule a rozložilo sa v tejto časti Číny, takmer u protinožcov.
Prešmyk sa teda s rukami vo vreckách vydal k prístavu Victoria, díval sa na nosidlá a rikše so záclonkami, ktoré sú ešte stále obľúbené v Nebeskom cisárstve, a na pestrý dav Číňanov, Japoncov, Európanov, ktorý sa hemžil po uliciach. Prešmyk mal pocit, akoby sa prechádzal po uliciach Bombaja, Kalkaty alebo Singapuru. Okolo celého sveta jestvuje totiž akási reťaz anglických miest.
Prešmyk došiel do prístavu Victoria. Tam pri brehu Kantonského zálivu zazrel hotové mravenisko plavidiel všetkých národností: anglické, francúzske, americké, holandské, lode vojenské aj obchodné, japonské alebo čínske bárky, džunky, sampany, tanky, ba čo viac, aj voľajaké kvetinové člnky, ktoré vytvárali hotové plávajúce záhony.
Ako sa tak prechádzal, všimol si, že niektorí domorodci sú oblečení do žltých šiat. Boli to všetko ľudia v pokročilom veku. Keď vošiel k čínskemu holičovi, aby sa dal „po čínsky“ oholiť, od miestneho Figara, ktorý hovoril dosť dobre po anglicky, sa dozvedel, že títo starci majú všetci najmenej osemdesiat rokov, a v tomto veku majú výsadu obliekať sa do žltých šiat, pretože to je cisárska farba. Prešmykovi sa to videlo neobyčajne smiešne, hoci ani nevedel prečo.
Keď bol oholený, pobral sa na nábrežie, kde kotvil Carnatic, a tam zbadal Fixa, ako sa sem-tam prechádza. To by ešte vôbec nebolo čudné, ale tvár policajného inšpektora vyjadrovala hlboké znepokojenie.
„Dobre,“ povedal si Prešmyk, „ako vidno, pánom z Reformného klubu sa nedarí.“
A podišiel k Fixovi s veselým úsmevom, akoby nevidel jeho ustarostený výraz.
Nuž veru agent celkom oprávnene preklínal pekelný osud, ktorý bo prenasledoval. Zatykača niet! Bolo samozrejmé, že zatýkací rozkaz ide za ním a že ho bude môcť dostihnúť iba vtedy, ak sa tu niekoľko dní zabaví. Lenže Hong-kong holo posledné anglické územie na ceste. A ak sa mu nepodarí Fogga zadržať, tak mu definitívne ufujazdí!
„Tak čo, pán Fix, rozhodli ste sa ísť s nami až do Ameriky?“ spytoval sa Prešmyk.
„Áno,“ odpovedal Fix cez zatisnuté zuby.
„No toto!“ zvolal Prešmyk a vybuchol hlučným smiechom. „Vedel som, že sa nebudete vedieť od nás odlúčiť! Poďte si objednať miesto, poďte!“
Obaja vošli do kancelárie námornej dopravy a rezervovali si kajuty pre štyri osoby. Ale úradník ich upozornil, že opravy na Carnaticu už dokončili, a parník teda odíde ešte dnes večer o ôsmej hodine, a nie až zajtra ráno, ako im to prv oznámili.
