Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

utorok 5. marca 2019

STINGL, MILOSLAV - INDIÁNSKY OHEŇ

STINGL, MILOSLAV

INDIÁNSKY OHEŇ
(Indiánský oheň)
Cesta Latinskou Amerikou po stopách najvýznamnejších indiánskych vojen a najstarších indiánskych bojovníkov

Mladé letá, Bratislava, 1979
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Katarína Hatalová
ilustrácie Adela Jakabová
1. vydanie, 18.500 výtlačkov
66-129-79

história, Indiáni, cestopis,
160 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,90 € PREDANÉ!

*zlaci*

„Indiánsky oheň. Oheň indiánskych zapasov, indiánskych vojen, bojov slávnych indiánskych náčelníkov. Všetci sme už o nich počuli. Niektorých z najslávnejších bojovníkov poznáme i po mene: Sediaci Býk, Geronimo. Sú nám známe aj mená tých najstatočnejších kmeňov — počuli sme o Apačoch, poznáme Siouxov. A poznáme tiež miesta, kde boli vybojované najslávnejšie z týchto indiánskych zápasov. Poznáme teda Arizonu, Severnú i Južnú Dakotu, studený Wisconsin. Vieme o bitke na Little Big Horne. Samozrejme, počuli sme aj o masakre pri Wounded Knee. Ale všetky tieto miesta, všetky tieto mená sú len časťou celého obrazu indiánskych vojen. Pretože najrozsiahlejšie indiánske zápasy holi vlastne vybojované v tej časti kontinentu, ktorú teraz nazývame „Latinská“, teda na území, ktoré leží južne od hraníc dnešných Spojených štátov amerických — v Mexiku, Strednej Amerike, Južnej Amerike aj na Antilských ostrovoch. A práve tu — na ostrovoch plávajúcich na modrej hladine Karibského mora — sa vlastne začínajú celé dejiny indiánskych vojen. Ako málo však dnes o nich vieme! Mená hrdinov, zápasov karibských a všetkých latinskoamerických Indiánov, rovnako ako mená bojísk, kde títo Indiáni podstúpili svoje najdôležitejšie stretnutia, sú dnes zabudnuté. Utopili sa v zabudnutí, hlbokom ako Karibské more.“

Voľné pokračovanie knihy Indiáni na vojnovom chodníku od známeho autora-amerikanistu Miloslava Stingla nám približuje odboj juhoamerických a stredoamerických Indiánov proti španielskym kolonizátorom. Odboj, ktorý nebol ucelený, ale existoval cez desiatky krátkodobých akcií na malých územiach. Dozvieme sa o povstaniach Indiánov z ostrova Grenady v Karibskom mori, o bojoch mierumilovných Tainov, náčelníka Hatueya, Tupaca Amaru, chilských Araucáncov i preslávených stredoamerických Mayov z Yucatánu.

Pútavé rozprávanie autora, ktorý sa dejinami Indiánov zaoberá mnoho rokov a sám miesta, o ktorých píše, navštívil, iste nesklame čitateľov, čo si so záujmom prečítali jeho knihu Indiáni na vojnovom chodníku, ani tých, čo po tejto knihe Miloslava Stingla siahajú po prvý raz.











Po smrti „miláčika národa“, víťaza od Tucapelu a Mariguene, náčelníka Lautara, sa opäť stal hlavným náčelníkom Araukáncov teraz už veľmi starý toki Kaupolikán a veľmi úspešne pokračoval v prepadoch území, ktoré doposiaľ mali v rukách Španieli.

Aj Kaupolikánovi pomáhala v boji celá Araukánia. Na vojnový chodník odchádzali so starým Kaupolikánom aj ženy a deti. V araukánskych vojnách sa skutočne preslávili desiatky bojovníčok, od krutej krásavice Inéz Suárezovej na španielskej strane po Fresiu, jednu z Kaupolikánových manželiek, o ktorej vo svojej veľkolepej poéme rozpráva Ercilla y Zuňiga, na indiánskej strane. Fresia v rozhodujúcej bitke vystúpila pred araukánske šíky, zdvihla do výšky svoje malé dieťa a volala: „Nechcem byť, nechceme byť matkami synov zbabelých mužov. Bojujte, bojujte, bojujte, Mapučovia!“

A Mapučovia - Araukánci - skutočne bojovali ako hôrne pumy. Každé víťazstvo potom oslávili veľkými slávnosťami a osobitými „športovými turnajmi“, podobnými tomu, na ktorom Kaupolikána po prvý raz zvolili za najvyššieho vojnového náčelníka.

Pri jednej takejto oslave zaskočil Kaupolikánovu veseliacu sa družinu španielsky oddiel kapitána Alonsa de Reynoso. Náhodný víťaz dal zabiť araukánskeho tokiho celkom v duchu „najlepších conquistadorských tradícií“. Zobliekol ho do naha, pripútal ho k stĺpu a potom prikázal svojim lukostrelcom, aby jeden po druhom, za nadšeného potlesku španielskeho publika, vystreľovali na zajatého vodcu Araukáncov svoje šípy. Tak teda zahynul Kaupolikán, dôstojný Lautarov druh a dnes hrdina všetkého čílskeho ľudu.

Pravda, ani Kaupolikánova smrť neoslabila obranu Araukáncov proti španielskemu prenikaniu na ich územie. Skôr naopak. V roku 1561 celá Araukánia povstala znovu. A Araukánci potom so striedavými úspechmi bojovali až do roku 1598, keď pod vedením hlavného náčelníka Pelantara prepadli pri Curalabe časť španielskeho vojska, na čele ktorého stál vtedajší generálny kapitán Chile, Oňez de Loyla. Útok Indiánov bol taký prekvapujúci, že len jeden španielsky vojak stihol vystreliť z arkebúzy. Týmto jediným výstrelom sa však skončila španielska obrana a Araukánci potom zničili celé vojsko. Bitka pri Caralabe má v indiánskych dejinách koloniálnej Latinskej Ameriky výnimočné miesto. Donútila Španielov, aby namiesto prechodného taktického ústupu prehodnotili celú svoju politiku voči Indiánom tejto časti Nového sveta. A výsledok? Španieli považovali za najrozumnejšie, keď sa z Araukánie vypracú a stiahnu sa za Biobío. Toto rozhodnutie nemá obdobu v celých dejinách koloniálnej Ameriky. Navyše samým Araukáncom a Indiánom vôbec ukázalo, že jediným skutočne účinným riešením „indiánskeho problému“ v čase koloniálneho prenikania je ozbrojený boj. A tak bitkou pri Curalabe získavajú Araukánci na celých tristo rokov naspäť svoju nezávislosť.

Španieli sa síce ešte pokúšajú udržať si na juh od hraničnej rieky aspoň svoje najdôležitejšie mestá - Villaricu a La Imperial, ale aj tých sa Araukánci postupom času zmocnili.

Mesto La Imperial Araukánci obliehali mimoriadne vytrvalo od roku 1598 do roku 1600. Pre históriu tejto „vojny statočných žien“ je príznačné, že vôbec najstatočnejšou obrankyňou La Imperialu bola dcéra jedného z obyvateľov mesta - Inez de Cordoba de Aguilera. Vtedajší čílsky básnik Arias de Saavedra o nej rozpráva v druhej poéme, venovanej indiánskym vojnám, nazvanej Puren Indómito. V roku 1600 konečne Španieli La Imperial vyprázdnili. A tak na araukánskom území už ostávalo len posledné španielske mesto - Villarica. No aj to Araukánci po druhom obliehaní v roku 1602 dobyli.

Vojna so smelými „Achillami Ameriky“ teraz už Španielsko veľmi vyčerpávala. Koloniálni vojaci odmietali slúžiť v Chile. Chile si medzi žoldniermi dokonca vyslúžilo nelichotivý názov „cintorín Španielov“. Napokon vojna s týmito Indiánmi Španielsku odčerpávala celú štvrtinu jeho výnosov z Južnej Ameriky. Áno - bola to drahá, neúčelná vojna. A tak sa Španieli nakoniec nielen stiahli z celej Araukánie, ale na začiatku 17. storočia sami Araukáncom ponúkli dohodu o vzájomnom neútočení a záväzok, že do Araukánie za Biobío nevkročia! A správca Chile markíz de Baides Araukáncom dokonca ponúkol, aby sa spolu stretli na verejnej schôdzi, na ktorej by si vzájomne potvrdili ukončenie nepriateľstva. Toto teda naozaj dejiny indiánskej Ameriky v koloniálnom období nikde inde nepoznajú - predstaviteľ španielskeho kráľa prosí Indiánov o schôdzku a o mier! Araukánci prijímajú. A tak po prvý raz za sto rokov putuje cez Araukániu namiesto červeného šípu zelená ratolesť posvätného makia. Bude mier, bude mier! A v roku 1641 skutočne prebieha v Quillíne prvé mierové rokovanie Araukáncov s belochmi.

Niekoľko španielskych pokusov porušiť dohodu a preniknúť do Araukánie (napríklad vpád roku 1723) sa vždy pre útočníkov skončilo tragicky. Neskôr tieto útoky prestali a potom znovu v celom rade takýchto španielsko-araukánskych „parlamentov“ definitívne proklamovali vzájomnú nezávislosť a tiež - a to je z hľadiska právneho postavenia pokolumbovských Indiánov veľmi dôležité - úplnú zvrchovanosť Araukánie. Araukánske „parlamenty“ pôsobili na španielskych účastníkov veľmi impozantne. Zúčastňovali sa na nich totiž nielen hlavní araukánski náčelníci, ale s nimi aj tisíce araukánskych bojovníkov - teraz už všetci na koňoch, v jednoduchom odeve bojovníkov, a neraz tu boli prítomné aj ženy, bohato ozdobené striebornými šperkami.

Výnimočnosť postavenia a výsledku národnoosloboditeľského boja Araukáncov sa prejavila v tom, že v Južnej Amerike jestvovalo po celé sedemnáste, osemnáste a devätnáste storočie, až do pádu španielskej koloniálnej moci, popri španielskych dŕžavách slobodné indiánske úze-





nedeľa 3. marca 2019

ŹUKROWSKI, WOJCIECH - KÚPEĽ

ŹUKROWSKI, WOJCIECH

KÚPEĽ
(Skąpani v ogniu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (171)
preklad a doslov Ján Sedlák
obálka František Kudláč
1. vydanie, 55.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra poľská
184 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *mikpa* DAROVANÉ
0,10 € stav: dobrý darované THCK *zlaci*

Najnovším svojim dielom Kúpeľ, ktoré bolo v Poľsku odmenené niekoľkými cenami, vracia sa Źukrowski do čias prvých mesiacov po oslobodení. Ani časový odstup neubral na intenzite zážitkov spojených s utrpením, bojom a hrdinstvom, ktoré ostávajú dodnes najsilnejšími impulzmi Źukrowského umeleckej tvorby. Rušné a zložité udalosti, odohrávajúce sa krátko po skončení druhej svetovej vojny na západnom území Poľska, ktoré pred vojnou patrilo Nemecku, sú vyrozprávané ústami kapitána Kosińského, ktorý ťažko ranený čaká v nemocnici na výsledok rozhodujúcej alternatívy: život - smrť. Z jeho pohľadu poznávame aj ostatné postavy, prostého, verného desiatnika Naroga, tvrdého a jednako ľudského veliteľa milície Barudu, chorého, obetavého Sprežynu, márne hľadajúceho východisko zo slepej uličky blúdenia, bodrého staršieho lajtnanta Milutina a mnohých iných. Ľúbostný príbeh kapitána a sliezskej dievčiny Ruty, ktorá sa stáva obeťou dojímavej drámy Slezanov,
vyradených z poľského i nemeckého kolektívu, ako i jeho vzťah k manželke Tereze dávajú dielu zaujimavý, miestami až melodramatický ráz.

Chaos povojnových mesiacov, obrovské mravenisko, kde sa prepletajú postavy s rôznorodými úmyslami, neraz záškodníckymi, zobrazil autor neobyčajne živo. Román je zároveň ukážkou, ako sa v tých prelomových časoch zoceľovali charaktery a chlapské povahy, očistené v krvavom kúpeli bojov, v konšpirácii, v partizánskych akciách, ako sa upevňovalo poľsko-sovietske priateľstvo, vyskúšané ohňom.

Z majstrovského pera autorovho vychádza tak dielo bohaté nielen na dôkladnú znalosť zložitej spoločenskej poľskej problematiky a vojenských reálií, ale svieže výstižnou charakteristikou, živým humorom i partiami lyrickej nežností, ktoré sa zaradilo medzi vrcholky súčasnej poľskej literatúry. V slovenskom preklade priblíži nám doteraz málo spracovanú problematiku znovuzískaného poľského územia na západných hraniciach a zároveň oboznámi S výrazným predstaviteľom súčasnej poľskej prózy.








Odprevádzala ma kolóna nákladných áut, rozostavili sa pred kostolom, a keď som mal vyriecť posvätné slová — „áno, chcem si ju vziať za manželku a neopustiť ju až do smrti“ — na znamenie desiatnika Naroga sa všetky klaksóny ozvali v žalostnom chóre, prehlušujúc lyrické vzdychanie organa. Prekvapene som sa rozosmial.

„Človeče, my tu myslíme aj za teba, lebo ty ako mladoženáč si trocha osprostený. Len povedz, či pri tej mačacej muzike bude môcť daktorý zo svedkov celkom úprimne, tak s rukou na srdci, prisahať, že počul to tvoje — ,áno‘? Tak vidíš, akých máš priateľov, pcháš sa do pasce, tvoja vec, ale my ti už uvoľňujeme mreže na klietke a otvárame bráničku. Na moj hriešnu, nemám nič proti pani Tereze, ba práve naopak, môžeme ti iba závidieť, ale čert nespí... Ty si náš druh, teba chceme ratovať. Odchádzaš z nášho kruhu, už iba zriedka sa budeš môcť utrhnúť s nami na dajaký ten náprstok, o dievčatkách už ani nevraviac ... Z celého srdca ti želáme šťastie, ale chceme ťa aj uistiť, ak by ti bolo v manželskom jarme priťažko, ufrnkni do nášho objatia, vždy tu nájdeš azyl.“

Doslovne vďaka ľudskej žičlivosti bol svadobný stôl nahusto obložený, prostriedkom medzi misami sa tiahol hrebeň často vymieňaných fľašiek.

„Košík kaprov sme vám doniesli, stredne veľké, hotová pochúťka, také niečo vyše kila,“ hrmel basom Boltyrko, „ostrú ražnú z našej pálenice... Čerstvučké kurčatá, sám som im sekerkou hlávky poodtínal. Mám rád, keď sa tak v tráve trepocú, lebo krv potom pekne vytečie. Domáci chlieb, ak poklopkáš prstom na spodnú kôrku, duní ako zvon a vonia rascou... U mňa na gazdovstve všetko ide ani hodinky. Klobásy s cesnakom také, že keď sme prechádzali, len tak ľuďom nosy skrúcalo, zastavovali sa, ňuchali a spomínali na predvojnové časy ...“

Boltyrko nosil voľné široké šarováry zastrčené do čižiem s mäkkými sárami, aby, „s prepáčením, mal zadok kde vzdychnúť“, ako hovorieval. Uniformu mal „prispôsobenú“, lebo mal belasú otvorenú blúzu, spod ktorej vyzerala drobným stehom vyšívaná ukrajinská košeľa — kosovorotka. Mohutné brušisko sa mu vydúvalo, dvíhalo dohora pás a sťahovalo nohavice. Fúzy, visiace v dvoch ciagľoch po kozácky, mu už siveli. Mal trocha nejasnú minulosť, lebo po akurátnej pijatike sa mu čudne miešal ataman Machno s Petlurom, a na Pilsudského tiež spomínal so slzami. Už sa ani nepamätám, ako sa k nám priplietol a stal sa hospodárom na prápornom majetku.

Veru tak, lebo sme dostali junkerský majer s prázdnymi stajňami a chlievmi, v ktorých hnili vnútornosti bravov, pozakáľaných cez front. Pôda bola dobrá, dvor aj budovy v najlepšom poriadku, no a pálenica síce úradne zapečatená, ale od kotolne našiel Boltyrko oblôčik, kade sa zosypával koks, nuž po nociach sa odušu pálilo.

„Ja nepotrebujem z prápornej pokladnice ani groša,“ fučal do bajúzov, „iba ak ma priškripne bezpečnosť, musíte dosvedčiť, ako správcujem... S čím som začal, a čo mám teraz. Galón vodky sa lepšie telí ako krava. Mám už stajne plné, aj bravy sa vykrmujú. Nemusel som sa za tým zháňať, ľudia sami navozia. Človek, ako každá rastlina, potrebuje vlhko, nuž ho polievam.“

Dívali sme sa na takú prax pomedzi prsty, prídely sme dostávali biedne, trocha krúp, oleja, múky, marmelády, zriedkakedy americké konzervy, bolo by sa v kuchyni bedárilo, keby nie vlastné hospodárstvo, ku ktorému aj veliteľstvo povzbudzovalo. Ťažko sa bolo spoliehať na štátne sklady, keďže svietili prázdnotou. Človek musel sám pohýbať rozumom, pokombinovať, peniaze nemali veľký význam, vracali sme sa k prvotnopospolnej výmene, pracovné skupiny odchádzali s nákladnými autami do dedín, aby za získaný tovar priviezli do jedálne mäso a zemiaky.

Aj uniformy sme mali úbohučké, obdraté plátenné blúzy a vatované kabáty, iba zbrane a nástroje nesklamali. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Ej, ale sa chlapci potešia!" riekol a pridal plyn.

AJTMATOV, ČINGIZ - ZBOHOM, GUĽSARY!

AJTMATOV, ČINGIZ

ZBOHOM, GUĽSARY!
(Proščaj, Guľsary)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967
preklad Elena Krišková
prebal Emil Sedlák
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-051-67

beletria, román
164 s., slovenčina
hmotnosť: 222 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,20 €

*zlaci*

Spisovateľ Čingiz Ajtmatov si po prvý raz našiel cestu k slovenskému čitateľovi ľúbostným príbehom Džamila. Jeho ďalšie novely, ktoré vyšli v dvoch knihách pod názvom Moja prvá láska a Džamila, len potvrdili jeho nevšedný talent a získali obdiv šírkou svojho záberu a hĺbkou myšlienok.

Celé doterajšie dielo mladého kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova charakterizuje veľmi svojrázne literárne spracovanie. Jeho jazyk, zvučiaci ako pieseň, jeho lyrické opisy prírody, charaktery jeho hrdinov — to všetko vytvára harmonický celok, verne a citlivo zobrazujúci bohatý vnútorný a citový život kirgizského ľudu. Hrdinami jeho próz sú napospol ľudia húževnatí, vytrvalí, obetaví v práci, navonok tvrdí, ale s jemnou vnímavou dušou.

Aj v novele Zbohom, Guľsary! autor uplatnil svoj majstrovský rozprávačský talent, schopnosť preniknúť do vnútorného života svojho hrdinu, pastiera Tanabaja Bakasova. Jeho príbeh nám retrospektívne premietne na ceste z mesta do aulu, kde zomiera jeho verný druh, plavý kôň Guľsary.

Tanabaj sa vrátil z vojny domov. A tak ako všetci, aj on sa púšťa s novým elánom do práce, do života. Stal sa kolchozným pastierom a dostane do opatery ročiaka Guľsaryho. Tu sa začína ich spoločná púť, na ktorej obaja prežili dni šťastia i trpkých sklamaní. Tanabaj, statočný človek a komunista, dostane sa do ťažkostí pre neporiadky v kolchoze a nedbalosť niektorých ľudí. Vo chvíli, keď najviac potrebuje pomocnú ruku, obvinia ho ako škodcu a nepriateľa ľudu a vylúčia zo strany.

Koľko sily treba na to, aby nezatrpkol, nerezignoval. Nebolo to ľahké, bol to mučivý zápas, z ktorého vyšiel víťazne. Vďaka autorovmu umeniu vyznieva dráma jeho osobnej tragédie presvedčivo a pôsobivo.

Touto novelou autor obohatil svoje doterajšie dielo analýzou zhubných výstrelkov spoločnosti. Vytvára ju pritom vysoko umeleckými prostriedkami, jeho postavy sú ešte plnšie a plastickejšie, ich konanie presvedčivejšie a pravdivejšie.










Inochodník Guľsary nehybne ležal pri ohni, hlavu mal položenú na zemi. Život ho pomaly opúšťal. Klokotalo, chrčalo koňovi v hrdle, oči sa mu rozšírili a pohasínali, bez mihnutia hladiac do plameňa, dreveneli mu nohy, rovné ako palice.

Lúčil sa Tanabaj so svojím inochodníkom, prihováral sa mu naposledy: „Bol si chýrny kôň, Guľsary. Bol si mojím kamarátom, Gulsary. Odnášaš so sebou moje najlepšie roky, Guľsary. Nikdy na teba nezabudnem, Guľsary. A teraz tu pri tebe sa mi vynárajú spomienky na teba preto, že umieraš, milý kôň môj, Guľsary. Raz sa uvidíme na onom svete. Ale tam nezačujem dupot tvojich kopýt. Tam nie sú cesty, tam nie je zem, tam nie je tráva, tam nie je život. Ale pokiaľ žiť budem, ty neumrieš, lebo budeš žiť v mojej pamäti, Guľsary. Dupot tvojich kopýt mi bude znieť ako najobľúbenejšia pieseň..."

Takto rozmýšľal starký Tanabaj a bol smutný, že čas preletel, ako keď prebehne inochodník. Že akosi chytro zostarli. Možno by sa Tanabaj ešte nemusel pokladať za starca. Veď človek nestarne s rokmi, ale skôr od vedomia, že je starý, že jeho čas uplynul, že ostáva už len dožívať život...

A teraz, v túto noc, keď inochodník umieral, Tanabaj si znova živo a pozorne premietal minulosť, ľutoval, že sa tak zavčasu poddal starobe, že sa hned nerozhodol poslúchnuť radu tohto človeka, ktorý, ako vysvitlo, nezabudol na neho, sám ho vyhľadal, prišiel za ním.

Stalo sa to sedem rokov po tom, ako ho vylúčili zo strany. Tanabaj bol vtedy strážcom kolchozných pasienok v Sarygouskej rokline, býval tam v strážnom domčeku so svojou starou Džajdar. Dcéry odišli na štúdiá a potom sa povydávali. Syn po skončení odbornej školy nastúpil do práce v Alexandrovke a tiež už mal rodinu.

Raz v lete vykášal Tanabaj trávu na brehu rieky. Deň bol ako stvorený na kosenie, horúci, jasný. Ticho bolo v úžľabine. Koníky cvrlikali. V košeli vyloženej na bielych širokánskych stareckých nohaviciach chodil Tanabaj za cvendžiacou kosou a kosil trávu do riadkov, rovných a hustých ako hriva. Pracoval s pôžitkom. A ani nezbadal, ako nedaleko zastal osobný gazik, ako vystúpili z auta dvaja chlapi a zamierili k nemu.

Dobrý deň, Tanake. Pánboh pomáhaj! — začul zrazu pri sebe. Obzrel sa a videl Ibraima. Ešte vždy bol taký vrtký, s tučnými lícami a s bruškom. — Tak sme vás našli, Tanake, — usmial sa Ibraim od ucha po ucho. — Sám tajomník okresného výboru prišiel za vami, žiadalo sa mu vidieť vás.

„Och, to je líška!“ s mimovoľným obdivom si pomyslel Tanabaj. „V každom čase si vie nájsť miesto. Ako sa len podlizuje! Slovom stelesnená ľúbeznosť. Každému ulahodí, každému poslúži!“

Vitajte! — Tanabaj im stisol ruky.

Nepoznávate ma, otec? — prívetivo sa spýtal súdruh, čo došiel s Ibraimom, a podržal mu ruku v pevnej dlani.

Tanabaj otáľal s odpoveďou. „Kde som ho len videl?“ spytoval sa sám seba. Stál pred ním človek akýsi veľmi známy, ktorý sa zároveň zrejme veľmi zmenil. Mladý, urastený, opálený, s úprimným a sebaistým pohľadom, v sivom obleku z hrubého ľanového plátna a v slamenom klobúku. „Nejaký z mesta,“ pomyslel si Tanabaj.

Tak to je súdruh ... — chcel mu Ibraim pomôcť.

Počkaj, počkaj, sám poviem, — prerušil ho Tanabaj a povedal, smejúc sa v duchu. — Poznávam ťa, syn môj. Ako by som ťa nepoznal! Vitaj ešte raz. Som rád, že ťa vidím.

Bol to Kerimbekov. Práve ten tajomník Komsomolu, ktorý tak smelo bránil Tanabaja na okresnom výbore, ked ho vylučovali zo strany.

Nuž, keď ste ma spoznali, tak sa teda pozhovárajme, Tanake. Poďte, prejdeme sa po brehu. A vy sa zatiaľ chopte kosy a trochu koste, — navrhol Kerimbekov Ibraimovi.

Ten si hneď pohotovo a náhlivo začal vyzliekať kabát:

Pravdaže, s radosťou, súdruh Kerimbekov.

Tanabaj a Kerimbekov vykročili po skosenej lúke, sadli si na skaly pri rieke.

Isto už tušíte, Tanake, v akej veci som za vami prišiel, — začal Kerimbekov. — Dívam sa na vás, taký ste mocný, seno kosíte — teda zdravie vám slúži. To som rád.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Biele mlieko.

ALAIN-FOURNIER - VEĽKÝ TULÁK

ALAIN-FOURNIER

VEĽKÝ TULÁK
(Le Grand Meaulnes)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (180)
preklad Vladimír Reisel
doslov Anton Vantuch
ilustrácie a obálka František Kudláč
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť: 302 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

darované THCK

*zlaci*

Roky chlapčenstva, roky veľkej fantázie a nežnej lásky stali sa predmetom Fournierovho románu Veľký tulák. ALAIN-FOURNIER, vlastným menom Henri Fournier, narodil sa a vyrastal na francúzskom vidieku, kde každá dedinka žila svojím vlastným životom. Od starej matky počul mnoho ľudových rozprávok a povestí, ale už sám kraj vzbudzoval v ňom dojem tajomna a túžbu po dobrodružstve, prirodzenú u každého mladého človeka. Predmetom dobrodružstva sa mu stáva láska. Fournierovou zásadou bolo neoddeľovať umenie od života, a preto aj v jeho románe nachádzame množstvo zážitkov a postáv, ktoré hrali úlohu v jeho živote; tak napr. Yvonne bola skutočne jeho veľkou láskou, a tak isto ako Veľký Meaulnes v románe i Henri Fournier žil plných sedem rokov tejto stratenej predstave. Jeho meditácie o láske v korešpondencii sa sotva dajú oddeliť od úvah filozofických, lebo láska je preňho nielen stretnutie so ženou, ale štýl života vôbec. Fournier pracoval na románe sedem rokov a celá dejová zápletka svojou vnútornou logikou vedie k nevyhnutnému záveru - Velký tulák nedosiahne u Yvonny de Galais šťastie, ktoré si sľuboval. Je to azda aj preto, že by Fournierovi bolo bývalo ťažko pravdivo opísať šťastie, ktoré sám nenašiel.

Veľký tulák patrí dnes medzi klasické diela francúzskej literatúry; je obrazom citového života generácie zo začiatku nášho storočia, ktorá cez dobrodružstvá detských rokov smeruje k najstrašnejšiemu dobrodružstvu - k prvej svetovej vojne, ktorej za obeť padol i Alain-Fournier.









Kapitola VII
HODVÁBNA VESTA

Našou izbou, ako som povedal, bola veľká manzardka. Napoly manzardka, napoly izba. V ostatných izbách učiteľských pomocníkov boli obloky; ktovie, prečo táto bola osvetlená svetlíkom. Dvere sa nedali celkom zavrieť, lebo sa zapierali o dlážku. Keď sme ta večer prichádzali, pricláňajúc rukou sviecu, na ktorú útočili všetky prievany rozľahlého domu, zakaždým sme sa pokúšali dvere zatvoriť, ale vždy sme sa toho museli vzdať. A celú noc sme cítili, ako až k nám do izby preniká ticho troch podkrovných miestností.

Tam sme sa opäť zišli, Augustin a ja, večer toho istého dňa.

Zatiaľ čo ja som obratom ruky zhodil zo seba všetky šaty a nahádzal ich na kopu na stoličku pri záhlaví postele, môj spoločník sa bez slova začal pomaly vyzliekať. Vliezol som do kovovej postele s kretónovými záclonkami, ktoré zdobili tvary viničných listov, a pozoroval som ho. Chvíľami si sadal na nízku posteľ bez zácloniek. Chvíľami vstával, chodil sem a tam a vyzliekal sa. Svieca, ktorú postavil na prútený stolček, upletený cigánmi, vrhala na stenu jeho pohybujúci sa ohromný tieň.

Na rozdiel odo mňa skladal a ukladal si školské šaty síce roztržito a s nechuťou, ale starostlivo. Ešte dnes ho vidím, ako prehadzuje cez stoličku ťažký opasok; ako cez operadlo skladá čiernu, ukrutne pokrčenú a zašpinenú kazajku; ako vyzlieka tmavomodrú blúzu, ktorú nosil pod kazajkou, ako sa obrátený chrbtom ku mne skláňa a vystiera ju na dolnú časť lôžka... Ale keď sa opäť narovnal a obrátil ku mne, zbadal som, že namiesto vestičky s medenými gombíkmi, akú obyčajne pod pláštenkou nosieval, má čudnú hodvábnu, hlboko vystrihnutú vestu, v dolnej časti zapnutú radom perleťových gombičiek.

Bola to rozkošne fantastická súčasť obleku, akú asi nosievali mladí ľudia, čo tancovávali s našimi starými mamkami na báloch okolo roku tisíc osemsto tridsať.

Pripomínam si v tejto chvíli vysokého vidieckeho žiaka, prostovlasého, lebo čiapku si starostlivo odložil na ostatné šatstvo, - s tvárou mladou, a predsa už pevnou a mužnou. Keď si rozopínal tú záhadnú časť obleku, ktorá nebola jeho, opäť začal chodiť po izbe. A bol to čudný pohľad, ako bez kabáta, v nohaviciach už prikrátkych, v zablatených topánkach kládol ruku na tú šľachtickú vestu.

Len čo sa jej dotkol, náhle sa prebral zo zasnenia, obrátil sa tvárou ku mne a nepokojne na mňa pozrel. Mal som tak trochu chuť sa zasmiať. Usmial sa zároveň so mnou a tvár sa mu rozjasnila.

- Och, povedz mi, čo je to, - ozval som sa potichu, keď som sa trochu osmelil. - Kde si ju vzal?

Ale úsmev mu hneď vzápätí pohasol. Dvakrát si prešiel ťažkou rukou po krátkych vlasoch a zrazu, akoby už nevedel odolať svojej túžbe, znovu si na jemnú vestičku natiahol blúzu, potom ju starostlivo pozapínal a obliekol si aj pokrčenú kazajku; potom úkosom na mňa pozrel a na chvíľku zaváhal... Nakoniec si sadol na kraj postele, vyzul si topánky, ktoré s buchotom dopadli na dlážku; a takto, oblečený ako vojak, keď čaká na poplach, vystrel sa na posteľ a zhasol sviecu.

Okolo polnoci som sa naraz prebudil. Meaulnes stál uprostred izby s čiapkou na hlave a na vešiaku čosi hľadal - pláštenku, ktorú si potom prehodil cez chrbát... V izbe bola úplná tma. Ani len prísvit, aký niekedy dáva odraz snehu. Pošmúrny a mrazivý vietor fúkal po mŕtvej záhrade a streche.

Trochu som sa nadvihol a potichu som naňho zavolal:

- Meaulnes! Ty zase odchádzaš?

Neodpovedal. A vtedy som mu celý vyplašený povedal:

- Tak idem s tebou aj ja. Musíš ma vziať so sebou.

A zoskočil som z postele.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A už som ho v duchu videl, ako v noci zakrúca dcérenku do plášťa a odchádza s ňou za novými dobrodružstavmi.


DOŁĘGA-MOSTOWICZ, TADEUSZ - MUŽ V OPRÁŠENOM SAKU

DOŁĘGA-MOSTOWICZ, TADEUSZ

MUŽ V OPRÁŠENOM SAKU
(Kariera Nikodema Dyzmy)

Smena, Bratislava, 1970
preklad Mária Krkošková
obálka Agneša Bakardžievová
11.000 výtlačkov
73-021-71

beletria, román
310 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € darované THCK

*zlaci*

Ľudia sa dostávajú k písaniu rôznymi cestami. Jedni začínajú písať už v mladosti, u iných sa spisovateľské sklony a talent prejavia až v mužnom veku.

Poľský spisovateľ Tadeusz Dolega-Mostowicz (1898—1939) bol pôvodne novinárom. Jeho ostrý článok proti čelnému predstaviteľovi vlády maršalkovi Pilsudskému vyvolal nevôľu maršalkových prívržencov, ktorí Mostowicza vyvliekli za mesto a tam si s ním „ručne“ vyrovnali účty. Zbitý novinár sa rozhodol pomstiť. Pretože protivníci mali v rukách políciu, žandárstvo, súdy i prokuratúry, pomstil sa satirickým dielom, v ktorom nastavil zrkadlo svojej dobe a jej predstaviteľom. A tak vznikol jeho Muž v oprášenom fraku (v pôvodine Kariera Nikodema Dyzmy). Kniha bola jeho prvou prozaickou prácou a vyšla roku 1932. Mostowicz potom už neprestal písať a do roku 1939 bol autorom pätnástich diel (medzi nimi aj Mastičkára, ktorý vyšiel v slovenskom preklade v Smene v roku 1968). Svojimi knihami si získal medzi čitateľmi veľkú obľubu. No s rastom jeho honorárov nestúpala úmerne aj hodnota jeho diel a Muž v oprášenom fraku zostáva jeho najlepšou knihou.

Mostowiczova tvorba má dodnes veľký význam dokumentárny, lebo dáva obraz politických a spoločenských pomerov Poľska spred prvej svetovej vojny. A na tomto pozadí organicky vkomponovanom do deja sa rozvíja bohato členitý a čitateľsky príťažlivý príbeh s mnohými charakteristickými postavami a postavičkami. V titulnej postave autor vytvoril typ „silného muža“. Nikodém Dyzma je drobný, úradníček, ktorý je bez práce, vyhráva na mandolíne v predmestských krčmách a márne sa usiluje získať miesto tanečníka v nejakom lepšom lokáli. A odrazu sa naňho usmeje šťastie. Vďaka náhode stane sa vysokým štátnym úradníkom, prezidentom banky, boháčom. Na spoločenskom rebríčku stúpa čoraz vyššie, otvárajú sa pred ním dvere všetkých salónov a aristokratických domov, je vítaným hosťom najvyšších spoločností, obklopujú ho krásne a bohaté ženy a snažia sa získať jeho priazeň.

Je Dyzma naozaj „silný muž“, za akého ho všeobecne pokladajú, alebo prefíkaný naničhodník, ktorý vie využiť situáciu? Je jeho láska k Nine hlbokým citom, alebo len kameňom potrebným pri stavbe jeho cesty „nahor“? Ale to nech posúdi čitateľ sám.

Hoci od prvého vydania tohto románu uplynulo už pekných pár rokov, nezapadol do zabudnutia. Príbeh dostal tiež filmovú podobu a po knihe siahneme radi aj dnes, aby sme si so záujmom prečítali príbeh Nikodéma Dyzmu, ktorý sa takmer z ulice dostal medzi „horných desaťtisíc“.









ÔSMA KAPITOLA

Všetko sa začalo tým, že pani Nina si večer obliekla elegantnejšie šaty a že si dlhšie ako obyčajne upravovala pred zrkadlom vlasy.

Kasia mala dosť pozorovacieho zmyslu, aby si to všimla.

Škoda, že si si neobliekla plesovú róbu, — poznamenala.

Kasia!

Čo?

Tvoja štipľavosť nie je vôbec na mieste.

A prečo si sa teda preobliekla? — opýtala sa Kasia s neskrývanou iróniou.

Preobliekla som sa bez nejakého dôvodu. No, len tak. Dávno som tie šaty nemala na sebe.

Vieš dobre, že v nich vyzeráš výborne! — vyhrkla Kasia.

Viem, — usmiala sa Nina a vrhla na Kasiu dlhý pohľad.

Nina!

Nina sa stále usmievala.

Nina, prestaň! — Kasia odhodila knihu, ktorú pred chvíľou čítala, a začala chodiť po izbe.

Vtom sa zastavila pred Ninou a vybuchla:

Pohŕdam, rozumieš, pohŕdam ženami, ktoré preto, aby sa zapáčili mužovi, robia zo seba, — hľadala silný výraz, — robia zo seba pouličné dievky! — vystrelila.

Nina zbledla.

Kasia, urážaš ma!

Žena, čo sa chce zapáčiť mužovi, pripomína mi, prepáč, ale budem úprimná, suku, áno, suku...!

Ninine oči sa zaplnili slzami. Chvíľu hľadela na Kasiu rozšírenými zrenicami, potom si zakryla rukami tvár a rozplakala sa. Chrbát sa jej nepravidelne chvel vzlykotom, pokožka na krku jej sčervenela.

Kasia zatínala päste, ale bola priveľmi pobúrená, aby sa vedela zastaviť.

Azda poprieš, — kričala, — azda poprieš, že dnes od poludnia, odkedy prišiel ten telegram, máš inú náladu?! Azda poprieš, že si sa preobliekla kvôli Dyzmovi?! A že teraz sa už hodinu vykrúcaš pred zrkadlom, aby si ho o-ča-ri-la!

Bože, bože! — vzlykala Nina.

Hnusí sa mi to, rozumieš!

Nina vyskočila zo stoličky. Jej veľké oči sa rozhoreli vzburou.

Teda tak, teda tak! — zašepkala zreteľne. — Áno, máš pravdu, chcem ho očariť, chcem sa mu páčiť čo najväčšmi ... Ak sa ti to hnusí, porozmýšľaj, či ja sa nemám hnusiť tebe i sebe ...

Kasia sa chytila za boky a vybuchla smiechom.

To si si vybrala!

Myslela si, že zničí Ninu svojou iróniou, ale Nina zodvihla hlavu.

Áno, vybrala!

Ordinárny násilník! — vybuchla Kasia vášnivo. — Vulgárny typ zbohatlíka ... Gorila!

Správne, správne! No a čo? — zvolala Nina pobúrená na najvyššiu mieru a očervenela. — Násilník? Áno! To je typ súčasného muža! To je silný človek! Víťaz! Dobyvateľ života!... Prečo mi stále nahováraš, že som stopercentná žena? Uverila som ti aj teraz, keď stretávam na svojej ceste stopercentného muža ...

Samca, — zasyčala Kasia.

Nina si zahryzla do pery a zatajila dych.

Hovoríš?... Tak dobre, samca, samca ... A ja nie som samica?

Sedliak! — dodala pohŕdlivo Kasia.

To nie je pravda! Pán Nikodém nie je sedliak. Mám dosť dôkazov o jeho jemnosti. Ak je zase brusque, robí to vedome. To je jeho štýl, jeho typ. Ja teba mám ľutovať, že ti príroda tak ublížila, že nevieš pocítiť elektrizujúci účinok tej najkrajšej sily, tej vládnúcej, primitívnej mužskosti... Áno, práve primitívnosť, symplicizmus prírody ...

Akosi ľahko a rýchlo sa zriekaš kultúrnych požiadaviek.

Klameš, klameš, vedome klameš, sama si uznala, že vrcholom kultúry je vžiť sa do zákonov prírody...

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Aha,"  usmial sa doktor Litwinek, "naozaj blázon." 


MERI, VEIJO - ŽENA V ZRKADLE

MERI, VEIJO

ŽENA V ZRKADLE
(Petliin piiretiy neinen)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Tvorba národov
preklad Milan Žitný
prebásnil Ján Majerník
doslov Jan Petr Velkoborský
prebal Mária Pollaczyková
ilustrácie Dušan Polakovič
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-089-80

beletria, román
376 s., slovenčina
hmotnosť: 500 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, nautorské venovanie

0,50 €

*zlaci* darované THCK

Veijo Meri, nar. 1928, je popredný fínsky novelista, románopisec a dramatik. Vo svojich dielach sa sústreďuje predovšetkým na dve témy: vojna a svet deti (novela Manilský povraz, 1957, romány Situácia, 1962, Vykorenenci, 1959, Oporný bod, 1964, Plukovníkov šofér, 1966, a úspešná divadelná hra Svadobná priepustka vojaka Jokinena 1965). Román Žena v zrkadle znamená vlastne prelom v Meriho tvorbe, keďže sa v ňom po prvý raz v prevažnej miere zaoberá tematikou života v prítomnosti, presnejšie — života súčasného veľkomesta (Helsínk), tematikou stretávania dvoch svetov, sveta práce a sveta umenia. Zaujímavé a čitateľsky príťažlivé je vykreslenie spoločenského života v Helsinkách ako i fínskeho spôsobu života vôbec. Autor sa dotýka háklivého problému čiastočnej prohibície ponúka čitateľovi nejeden okúzľujúci obraz fínskej prírody, bojujúcej s postupujúcou industrializáciou, približuje život umeleckých kruhov, ale zároveň neváha predostrieť pred čitateľa niekedy hrozné, niekedy zas úsmevu momentky i širšie zábery z vojny, ktorá je už v čase, kedy sa dej románu odohráva, udalosťou nenávratnej minulosti. Príbeh sa rozvíja priamočiaro, od pomerne neutrálneho zaznamenávania deja prvej časti k náročnejším pasážam časti druhej, k takmer severskej ság dvoch sestier a umelca (do ktorej autor podmanivým spôsobom vťahuje i hlavného hrdinu, taxikára Eina). Nezanedbateľným prvkom románu je i drsný severský humor.








Stala si za Hanna, rozstrapatila mu vlasy a začala mu masírovať tvár. Stisla mu líca, až sa mu pokožka pod očami natiahla, a potom ho potľapkala po tvári. Vybrala mu z úst cigaretu a potiahla si.

Odporné, — zmraštila tvár a vopchala cigaretu Hannovi späť do úst. Potom vzala velikánsky hrebeň, čo ležal hore na kredenci, a začala mu prečesávať vlasy.

Počúvaj. Skladník má motorový čln, — povedal Hannu.

Vážne?

Na jar som mu ho pomáhal dať na vodu. Odviezli sme ho k mólu v Severnom prístave. Je to dobrý čln. Tak starostlivo si ho udržuje, ako keby to bol kus nábytku. Stále ti ho lakuje a natiera, keď má čas a príležitosť. Mohol by nás zobrať na more, ak by ťa to bavilo. Mohol by som sa ho na to opýtať.

Ak by sa to tebe páčilo...

Určite by to bolo vynikajúce. Starý je síce tak trochu zadumaný, ale to nám nemôže vadiť. Som uňho dobre zapísaný.

To je fajn.

Naozaj. Chodíme spolu na obed. Vždy si dá iba ovsené vločky a aj to len tak, bez mlieka a bez všetkého. Spočiatku som si myslel, že to bude hlúpe, keď si objednám nejaké riadne jedivo, čo ja viem, rezeň alebo také dačo. Nevedel som, ako na to, ale on mi povedal, že to chápe, že som mladý chlap a že sa musím najesť. Dal mi kľúč od skladu, takže tam môžeme ísť, kedy sa nám zachce.

Zaštrkotal zväzkom kľúčov.

Raz ťa zoberiem, aby si si to pozrela.

To by bolo fajn.

Pôjdeme ta niekedy večer, potom to uvidíš.

Je to ďaleko.

Mám v sklade motorku, ale je pokazená. Keď ju opravím, môžeme ísť. Chcel som ju opraviť už prv, ale nič z toho nebolo. Mal som inú robotu.

Chápavo sa zasmiali.

Akú?

Veď vieš dobre. Najradšej by som ťa zjedol. — Pirkko sa zasmiala.

Takú porciu by si ani nezvládol.

Vlasy ti zjem, aha.

Začal olizovať Pirkko vlasy, ale ona mu ich vytrhla z rúk. Hannu odpľúval a vyťahoval si prstami vlasy z úst.

Ktovie, aké jedy do nich dala kaderníčka, — povedala Pirkko.

Máš dlhý krk.

Celá som dlhá.

Koľko presne meriaš ?

Stosedemdesiatštyri centimetrov. Ale už som sa dávno nemerala.

My máme v robote jednu ženu, čo má stoosemdesiatpäť.

V sklade ?

Nie, vo fabrike.

To je teda riadne dlhá.

Je senzi.

Určite je to senzi, že nie som jediná, čo je taká dlhá.

Takých je veľa. Mne to nevadí.

Ale je s tým oštara, — povedala Pirkko. — Keď si kupujem šaty, nikdy nemajú moje číslo. Pančuchy mi dočiahnu len po kolená.

V tom prípade sú to podkolienky.

Aj nohu mám strašne veľkú.

Máš ju väčšiu než ja?

Možno aj.

Zmerajme si.

Ach, nie, — zvolala Pirkko.

Marja-Terttu apaticky sedela za stolom, rukami si podopierala bradu a pozerala von oknom. Alebo skôr hľadela na svoj obraz v okennej tabuli, popretínaný tmavými halúzkami a srdiečkovitými lístkami orgovánu. V budove oproti sa svietilo a v okne bolo vidieť taký istý obrovský komín, ako mali tu. Pirkko a Hannu sa zdvihli. Marja-Terttu si sadla na posteľ.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Eino pozrel na ňu a ani nežmurkol, potom sa obrátil, vyskočil na tyč zábradlia a spustil sa dolu, až to okolo neho zafičalo.


ALAIN-FOURNIER - KOUZELNÉ DOBRODRUŽSTVÍ

ALAIN-FOURNIER

KOUZELNÉ DOBRODRUŽSTVÍ
(Le grand Meaulnes)

Ivo Železný, Praha, 1995
edícia Světová četba
preklad Tamara Sýkorová
obálka Miroslav Němeček, Karel Kárász
5. vydanie (v tomto vydavateľstve 1.)
ISBN 80-237-2121-6

beletria, román
192 s., čeština
hmotnosť: 127 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Autor knížky, francouzský spisovatel Alain-Fournier, padl na začátku první světové války nedaleko Verdunu.

Zůstal po něm tento jediný román, který se stal rázem slavným a jedním z nejvydávanějších děl na světě. Hrdinové knihy skutečně existovali! Autorovi rodiče, přátelé a dívka, kterou osmnáctiletý Fournier potkal jednou v Paříži a na niž nepřestával myslet. Romantický příběh o první nesmělé a zároveň hluboké lásce je tedy vlastní autorův prožitek, který vylíčil tak citlivě a s takovou jemností, že i po letech může promluvit působivou řečí k dnešním mladým lidem.

ALAIN-FOURNIER, vlastním jménem Henry-Alban Fournier (1886-1914), básník, prozaik, esejista a kritik, padl u Verdunu. Od roku 1909 začíná psát povídky do časopisů. Silně poznamenán symbolismem. Proslavil se jediným románem Kouzelné dobrodružství. Z jeho díla se zachovaly drobné prózy (např. Divy a Otrávená žena) a korespondence (Dopisy rodině, Dopisy malému B. atd.). Po druhé světové válce vyšel česky Portrét.







U STRÝCE FLORENTINA

Právě tak jako jsem byl nešťastné, snivé a uzavřené dítě, stal jsem se najednou rozhodným a „odhodlaným“, jak se u nás říká, když jsem si uvědomil, že rozuzlení toho vážného dobrodružství závisí na mně.

A myslím, že od toho večera mě definitivně přestala bolet noha. Ve Vieux-Nancay, do jehož obecního katastru patřil zámek Sablonniéres, bydlela celá rodina mého otce, a hlavně můj strýc Florentin, obchodník, u něhož jsme někdy trávili konec září. Protože jsem měl po zkouškách, nechtěl jsem už čekat a vymohl jsem si, abych se mohl za strýcem vypravit hned. Rozhodl jsem se však, že nedám Meaulnesovi nic vědět, dokud nebudu mít jistotu, že mu budu moci oznámit dobrou zprávu. Vždyť jaký by to mělo smysl, vytrhnout ho z jeho beznaděje a potom ho do ní uvrhnout možná ještě hlouběji? Vieux-Nancay patřilo dlouho k mým nejoblíbenějším místům na světě, byl to kraj konce prázdnin, kam jsme jezdili jen velmi zřídka, když se naskytl nájemný vůz, který by nás tam dovezl. Kdysi došlo mezi námi a tamním příbuzenstvem k nějaké roztržce, a proto se asi Millie nechávala pokaždé tak prosit, než nastoupila do vozu. Ale já jsem o ty hádky málo dbal!... Sotva jsem dorazil na místo, vmísil jsem se mezi strýce, sestřenky a bratrance a pohroužil se do života složeného z tisíce zábavných zaměstnání a vzrušujících radovánek.

Bydleli jsme u strýce Florentina a tety Julie, kteří měli chlapce v mém věku, bratrance Firmina, a osm dcer, z nichž nejstarším, Marii-Louise a Charlottě, bylo asi sedmnáct a patnáct let. Patřil jim velký obchod u jedné z výpadových silnic tohoto sologneského městečka, přímo naproti kostelu - smíšený obchod, který zásoboval všechny lovce a majitele okolních zámků, odloučené od světa v tom ztraceném kraji, třicet kilometrů ode všech nádraží.

Obchod měl dvě řady pultů, jedny se zbožím hokynářským a druhé s látkami, a jeho četná okna ústila na silnici, kdežto zasklené dveře na velké náměstí před kostelem. A co bylo zvláštní - ačkoli v tomto chudém kraji zcela běžné - místo podlahy byla v celém krámě jen udusaná hlína.

Vzadu bylo šest místností, každá naplněná jediným druhem zboží: pokoj klobouků, pokoj zahradnických potřeb, pokoj lamp a svítidel... a co já vím co ještě. Když jsem jako dítě bloudíval tím labyrintem skladišť, měl jsem dojem, že neobsáhnu zrakem všechny jeho poklady. A v té době jsem také skálopevně věřil, že jen prázdniny strávené tady jsou opravdové prázdniny.

Rodina žila ve velké kuchyni, jejíž dveře se otvíraly do krámu. Po té kuchyni bloudily koncem září jasné odlesky ohně v krbu, od časného rána sem přicházeli na skleničku lovci a pytláci, kteří prodávali Florentinovi zvěřinu, a holčičky, sotva vstaly, tu běhaly a lily si navzájem na ulízané vlásky „vůni“. Na stěnách visely staré fotografie, na zežloutlých starodávných školních skupinkách bylo vidět mého otce - trvalo to dlouho, než ho člověk ve školním stejnokroji poznal - uprostřed spolužáků z učitelského ústavu...

Tady jsme trávívali dopoledne; nebo také na dvoře, kde pěstoval Florentin jiřiny a choval perličky. Sedávali jsme tam na bednách od mýdla a pražili kávu nebo rozbalovali krabice, v nichž byly narovnány nejrůznější předměty, pečlivě zabalené, jejichž jména jsme často ani neznali...

Po celý den byl obchod zaplaven venkovany nebo kočími z okolních zámků. Před zasklenými dveřmi se zastavovaly a sušily dvoukoláky ze vzdálených vesnic, zmáčené zářijovou mlhou.

A my v kuchyni jsme naslouchali venkovankám, zvědaví na příhody, které vyprávěly... Zato večer po osmé hodině, když se s lucernami nosila píce koňům, z nichž se kouřilo ve stájích, patřil celý obchod nám!

Marie-Louisa, nejstarší, ale skoro nejmenší z mých sestřenic, stáčela a uklízela v krámě štůčky látek a volala na nás, abychom ji přišli trochu rozptýlit. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A už jsem ho v duchu viděl, jak v noci halí svou dcerku do pláště a odchází s ní za novými dobrodružstvími.




OSBORN JR., JOHN JAY - PÁNI ADVOKÁTI

OSBORN JR., JOHN JAY

PÁNI ADVOKÁTI
(The Associates)

Odeon, Praha, 1985
edícia Čtení na dovolenou
preklad Jan Válek
obálka Adolf Born
1. vydanie, 70.000 výtlačkov
01-023-85

humor, beletria, próza krátka, poviedky,
262 s., čeština
hmotnosť: 234 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Autor žertovně laděné knížky o potížích novopečených právníků John Jay Osbor jr. je profesorem právnické fakulty na jedné z předních amerických univerzit. Ze své vědecké činnosti i právní praxe (poté, co absolvoval Harvardovu právní školu, působil u federálního soudu a ve wallstreetské advokátní firmě) čerpá náměty pro své zábavné romány. Prvotina Papírový hon, satira na byrokracii univerzitní administrativy, se ve své době proslavila mezi studenty a byl podle ní natočen úspěšný televizní seriál a film. Následovaly dva další příběhy, To jediné, co jsem udělal špatně a Páni advokáti. Osborn žije s rodinou střídavě v New Yorku, Maine a na Floridě a pracuje na své čtvrté knize.







Dělali jsme s Littlefieldem v sobotu, a tak jsme si dopřáli výsadu prodloužit si polední přestávku. Na Wall Street bývají někdy dny, kdy přístav vypadá evropsky: je plný plachetnic, oblaka jsou čistá a vysoká a do děvčat v Battery Parku fouká silný teplý vítr. Náš oběd se protáhl na dvě hodiny, ale dali jsme si ještě v parku novou zmrzlinu s mandlemi a řekli jsme si, že bychom mohli přijít i v neděli a nahradit to. Komu na tom vlastně záleželo? Ne že by ses námi měl přijít radit prezident General Motors. Makali jsme jen na docela obyčejné kancelářské robotě, jenže jí bylo moc.

„Ještě zmrzlinu?“ zeptal se Littlefield.

Další bych byl nepřežil. „Kolik ciceronských memorand se ti už podařilo udat?“ zeptal jsem se ho.

„Řekl bych, že tak tři — žádný nepříznivý ohlas to nemělo, rozhodnutí, vykládající paragraf 501 (c) 3 zákona o daních a dávkách, jsou zřejmě přesně v souladu s Rawlsovými teoriemi o distributivní spravedlnosti — anebo advokáti nečtou moje memoranda. Měl bys můj úspěch oslavit zmrzlinou s mandlemi.“

„Spíš bych ti měl koupit květiny.“

„Jak sladké,“ řekl Littlefield. Natáhl se přes zelený plůtek, lemující cestičku, utrhl sedmikrásku a zastrčil si ji do klopy.

„Květiny na tvůj pohřeb,“ sdělil jsem mu.

„Ty nedovedeš ocenit, jak jsou moje memoranda ve skutečnosti vynalézavá,“ řekl. „Květiny však přijmu z jakéhokoliv důvodu, dokonce si je i sám koupím. Vážně si je koupím, protože jsem dneska na sebe ohromně pyšný. Podařilo se mi napsat memoranda přesně toho druhu, co se mi líbí — vlastně přesně ten typ textů, jaké jsem tak rád skládal na Yaleu. A vůbec nemusím chodit do knihovny. A co víc, soudce v Lynchově případu ještě nedospěl k rozhodnutí. Zdá se, že nakonec nikdy k žádnému ani nedospěje. Třeba už nikdy nebudeme pro Lynche dělat. Cítím se úspěšný a šťastný.“

Když jsme došli k pojízdnému stánku s květinami, Littlefield požádal o sedmikrásky.

„Vezměte si růže,“ řekl květinář, „vy si je můžete dovolit.“ Byl malý a tlustý a měl bílou zástěru.

„Růže se na pohřeb nehodí,“ řekl Littlefield, „trvám na sedmikráskách.“

„Kdopak umřel?“

„Zajímavé,“ řekl Littlefield, „on chce vědět, kdo umřel. A říká mi, jaký druh květin si mohu dovolit.“ „Ty květiny jsou na jeho vlastní pohřeb,“ řekl jsem, „chce spáchat sebevraždu.“

„Má nějakou nevyléčitelnou nemoc?“ zeptal se květinář.

„Ano,“ řekl jsem.

„Žádnou nemoc nemám,“ prohlásil Littlefield, „sebevraždu nespáchám, ale pustili jsme se s přítelem do velmi riskantního podniku; každou chvíli může někdo přijít o život.“

„Mafie?“

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Takže jsem už stejně v průšvihu.