GALSKÝ, DEZIDER - KRÁL MADAGASKARU

GALSKÝ, DEZIDER

KRÁL MADAGASKARU

Státní nakladatelství dětské knihy, Praha, 1967
edícia Knihy odvahy a dobrodružství (97)
ilustrácie Ervín Urban
20.000 výtlačkov
13-003-67

beletria, román, história, dobrodružné
212 s., čeština
hmotnosť: 378 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,00 € PREDANÉ!

*zukol2*

Mořic Beňovský je jednou z nejzajímavějších postav osmnáctého století. Tento voják, dobrodruh a šlechtic napsal své paměti, které se často stávaly podkladem pro rozličná zpracování v různých světových jazycích. Několik národů se uchází o tohoto hrdinu jako o svého příslušníka. Státní příslušností byl Rakušan, rodem Slovák, příslušností k uherské šlechtě si na něho činí nárok Maďaři, a jako účastníka polských proti-carských rebelií a na základě příbuznosti s polským šlechticem v podstatě téhož jména ho mezi sebe počítají Poláci. Ale totéž právo by mohli mít i Francouzi, neboť jiný jeho strýc byl pofrancouzštělým šlechticem a Beňovský sám byl ve službách francouzského krále. A v neposlední řadě by mohl být pokládán za Madagaskařana, neboť tamější obyvatelé si ho zvolili za svého krále a jejich ostrovu také srdce Beňovského především patřilo.

Ale tehdy, v osmnáctém století, když se Beňovský stal povstalcem, zajatcem, vyhnancem, plavcem, osadníkem a králem, panovala pro určení příslušnosti člověka jiná měřítka. Ostatně určení příslušnosti není ani tak významné, jako spíše to, že jeho životopis dodnes dovede vzrušit čtenáře bohatými osudy, velkou barvitostí líčení, odvážnými činy a konec konců tu a tam i výmysly. Pro to všechno a přes to všechno bereme i dnes rádi do rukou tuto knihu, neboť napínavé čtení bylo oblíbené a vyhledávané nejen v osmnáctém století, ale také ve dvacátém.

TAJEMSTVÍ bolšereckého archívu

Brzy se v celém Bolšerecku mluvilo o tom, že vyhnanec, jakýsi hrabě z Uher, se těší mimořádné oblibě u guvernérovy rodiny. V kupeckých rodinách se přetřásaly večer co večer nové zvěsti a podrobnosti o Beňovském. Netrvalo to dlouho a všichni v Bolšerecku věděli, že slečna Afanázie je zamilovaná do záhadného a vzhledného vyhnance.

„Od té doby, co Beňovský chodí k Nilovovům, žádný kupec ani kozácký důstojník není pro slečinku dost dobrý,“ říkaly jizlivě bolšerecké ženy a nezapomněly hned dodat: „A paní Nilovová o ničem jiném nemluví než o vzdělaném hraběti Beňovském a o jeho vznešeném chování.“ Některé to říkaly naplno: „Stará Nilovová se může přetrhnout, aby získala toho cizince za ženicha pro svou Afanázii.“

A tak se stalo, že po krátkém pobytu v Bolšerecku se stal Beňovský ústřední postavou společenského života v městečku, které se honosilo titulem hlavního města Kamčatky. Každý z kupců považoval za svou čest zvát Beňovského do rodiny. Za dlouhých zimních večerů, kdy se svobodní občané den co den scházeli, aby si krátili nekonečné a nudné kamčatské noci, byl Beňovský na roztrhání. Všichni přátelé i nepřátelé se shodovali v jedné věci: že Beňovský má nesmírné osobní kouzlo. A proto mu leckdo ledaco odpustil.

Beňovský se stal nejzaneprázdněnějším člověkem v Bolšerecku.

Velitel kozáků Kolesov a dva nejbohatší kupci, Kasarinov a Rostagokov, ho požádali, aby založil obecnou školu, ve které by se děti učily různým jazykům, zeměpisu a počtům. Slíbili, že dají postavit vhodný dům. Beňovský souhlasil s podmínkou, že mu budou platit za každé dítě pět rublů měsíčně, a mimoto půl rublu na otop a osvětlení. A v druhé polovině prosince již stál dřevěný domek, který sloužil za školu. Beňovský však musel požádat Krustjeva, aby převzal vyučování ruštiny, a Panova, aby se ujal počtů, protože sám byl mezitím pověřen další zajímavou prací. Požádal ho totiž sekretář Sudějkin, aby vypracoval podrobnou mapu Kurdských ostrovů, Kamčatského poloostrova a celé Ochotské oblasti. Zpřístupnil mu k tomu bolšerecký archív.

Nic lepšího si Beňovský nemohl přát.

S posedlostí hledače pokladů se vrhl na hromadu knih, zápisů, poznámek, map a nákresů. Čím víc se zahloubával do třídění a studia zaprášených a zažloutlých listů a knih, tím víc ho vzrušující práce strhávala. Objevoval nové mořské cesty, ostrovy i poloostrovy, poznával nesmírné lidské tragédie, veliké hrdinské činy, nesplněné objevitelské plány, které přervala nemilosrdná smrt.

Listoval v zápiscích dobyvatele Kamčatky kupce Atlasova, seznámil se s velikou expedicí slavného Dána v carských službách Vituse Beringa z kamčatského Petropavlovska na Aljašku, studoval pečlivě knihu „Popis země Kamčatské“ od německého lékaře Georga Wilhelma Stellera, který se ve svých dvaadvaceti letech účastnil Beringovy výpravy, obdivoval skvělý popis Kamčatky od Krašeninnikova, zkoumal podrobně Španbergovy a Čirikovovy mapy. Pečlivě srovnával různé údaje o této oblasti a snažil se dosáhnout co nejpřesnějšího obrazu.

V malé komůrce, kde byl umístěn archív města Bolšerecka, se Beňovský úplně změnil. Zde nebylo třeba něco předstírat, hrát si na někoho, čím člověk nebyl, přibarvovat skutečnost, protože to lidé rádi poslouchali. Cítil se tu v bezpečí, svobodný. Tady se dalo nerušeně snít o budoucnosti.

Dělal si pečlivé záznamy a sestavil stručný přehled sedmnácti největších objevitelských výprav na východ od Kamčatky.

A pak se dal do popisu dvaadvaceti Kurdských ostrovů a Sachalinu. Nejzajímavější ze všech jeho záznamů je snad tento:

„Ostrov Sachalin leží na východ od ústí řeky Amuru...“

Beňovský napsal tato slova bez jakékoli pochybnosti, ačkoli netušil, že ještě desítky let po něm budou slavní mořeplavci mylně pokládat Sachalin za poloostrov. Tvrdili, že řeka Amur, dlouhá tři tisíce kilometrů, neústí do moře. A tvrdili to jen proto, že žádná loď ústí této řeky nenašla. Teprve ruský námořní kapitán Nevelskoj se dostal v roce osmnáctistém čtyřicátém devátém se svou šalupou Bajkal do ústí veletoku Amuru, když proplul Tatarskou úžinou, a dokázal tak, že Sachalin je ostrovem.

KOLÁŘ, JAN - DO DUŠE I DO TĚLA

KOLÁŘ, JAN

DO DUŠE I DO TĚLA
Rozhovor s Milanem Markovičem

Akropolis, Praha, 1993
obálka Dušan Dostál
1. vydanie
ISBN 80-85770-02-4

životopisy, humor
112 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 81 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,40 €

*zukol2*

PILCHEROVÁ, ROSAMUNDE - HĽADAČI MUŠLÍ

PILCHER, ROSAMUNDE

HĽADAČI MUŠLÍ
(The Shell Seekers)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1997
2. vydanie
preklad Alexandra Ruppeldtová
obálka Dušan Grečner
ISBN 80-220-0832-X

beletria, román
536 s., slovenčina
hmotnosť: 509 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,00 €

*zukol2*

Dnes už svetoznáma anglická autorka Rosamunde Pilcherová (1924) sa literárnej tvorbe venuje od svojej mladosti, no až románom Hľadači mušlí sa v roku 1987 dostala na prvé miesto v rebríčku bestsellerov a získala medzinárodné uznanie. Príbeh románu sa rozvíja ako retrospektíva naplneného života Penelope Keelingovej, ktorá po pobyte v nemocnici spomína na šťastné detstvo, na nezrelé vojnové manželstvo i na veľkú romantickú lásku. Ako dcéra známeho maliara zdedila niekoľko jeho obrazov, ktoré sa stanú jablkom sváru jej troch detí. Keď vyjde najavo skutočná cena obrazu s názvom Hľadači mušlí, Penelope sa chopí iniciatívy — pokúsi sa zachrániť narušené rodinné vzťahy. Jej rozhodnutie vyrazí všetkým dych.

NOEL

O pol piatej v ten chladný vlhký marcový piatok, kým sa Olivia vyhrážala redaktorke prózy prepustením a Nancy sa bezducho prechádzala po obchodnom dome Harrods, upratal si ich brat Noel stôl vo futuristickej kancelárii reklamnej agentúry Wenborn & Weinburg a pobral sa domov. Pracovalo sa síce až do pol šiestej, ale už tu bol zamestnaný päť rokov a usúdil, že si môže dovoliť občas skôr odísť. Kolegovia si už na jeho spôsoby zvykli, ani len okom nemihli, a keby cestou k výťahu stretol niektorého z nadriadených, výhovorku mal nachystanú: zle sa cíti, asi naňho ide chrípka, ide si domov ľahnúť.

Nikoho však nestretol, a navyše nešiel domov do postele, ale cestoval na víkend do Wiltshire k akýmsi Earlyovcom, ktorých vôbec nepoznal. Camilla Earlyová bola voľakedajšia Amabelina spolužiačka a Amabel bola momentálna Noelova priateľka.

„V sobotu robia večierok pre miestnu smotánku," povedala mu Amabel. „Možno to bude príjemné."

„Majú ústredné kúrenie?" opatrne sa spýtal Noel. Nechcelo sa mu v tomto ročnom období drkotať zubami pri slabo hrejúcom kozube.

„Preboha, áno. Sú to pracháči. Camilla sa vozievala zo školy domov v obrovskom bentley.“

Znelo to nádejne. Mohol by sa tam zoznámiť s užitočnými ľuďmi. Cestou dolu vo výťahu odhodil bežné starosti a pustil si predstavivosť z uzdy. Ak príde Amabel načas, mohli by sa vymotať z Londýna ešte pred piatkovou víkendovou špičkou. Dúfal, že príde svojím autom a ním aj pôjdu ďalej. Jeho jaguár začal vydávať akési čudné klepotavé zvuky, a navyše, keby šli jej autom, nemusel by kupovať benzín.

Pred budovou ho čakal dažďom zaliaty Knightsbridge zapchatý autami. Noel zvyčajne chodieval domov do Chelsea autobusom, ba v lete niekedy aj pešo cez Sloane Street, ale teraz, keď sa doňho zahryzol prenikavý chlad, obetoval peniaze a zastavil si taxík. Asi v polovici King's Road ho zastavil, zaplatil, peši zabočil do svojej ulice a prešiel ňou kúsok k Vernon Mansions.

Jeho auto stálo zaparkované pri chodníku — jaguár typu E, nádherne frajerský, ale desať rokov starý. Kúpil ho od chlapíka, ktorý zbankrotoval, a tak ho dostal vlastne za babku, ale až doma zistil pokročilú hrdzu na podvozku, slabé brzdy a spotrebu benzínu, ako keď vysmädnutý leje do seba pivo. A teraz ten klepot. Zastal, poprezeral pneumatiky, do jednej z nich jemne kopol. Ak bude nešťastnou zhodou okolností dnes musieť ísť svojím autom, bude treba zastaviť na pumpe a dofúkať ich.

Vzdialil sa od auta, prešiel cez chodník a otvoril si hlavnú bránu do budovy. Vnútri bolo cítiť stuchlinu a starinu. Bol tu aj výťah, ale keďže býval na prvom poschodí, pobral sa peši. Schody aj úzka chodbička vedúca k jeho dverám boli pokryté kobercom. Odomkol si, zavrel za sebou a bol doma. Doma. Znelo to skôr ako žart.

Byty boli navrhované ako garsónky pre obchodníkov, ktorých napokon nadobro vyčerpalo denné dochádzanie zo srdca Surrey, Sussexu alebo Buckinghamshiru. V každom bola malá predsienka so skriňou, do ktorej sa malo zmestiť všetko „mestské" šatstvo. Ďalej miniatúrna kúpeľnička, kuchyňa asi taká ako na malej jachte, obývačka. Tu sa za posuvnými dverami nachádzala akási kutica, ktorej celý priestor bol zaplnený manželskou posteľou. Nielenže sa tu nedalo ustielať, ale ani vetrať, a tak v lete Noel väčšinou spával na gauči.

Doplnky a nábytok boli zahrnuté vo vysoko inflačnej cene. Všetko bolo ladené do béžova či hneda, neuveriteľne fádne. Z obloka obývačky bolo vidieť holú tehlovú stenu novopostaveného supermarketu, úzku uličku a rad garáží. Nikdy sem nepreniklo slnko a pôvodne krémové steny mali teraz farbu starého margarínu.

No adresa bola dobrá. A to pre Noela znamenalo viac než čokoľvek iné. Bola to súčasť jeho imidžu, rovnako ako frajerské auto, košele Harvie & Hudson, topánky od Gucciho.

BEAUVOIROVÁ, SIMONE DE - DRUHÉ POHLAVIE 2

BEAUVOIROVÁ, SIMONE DE

DRUHÉ POHLAVIE 2
(Le deuxiéme sexe)

Obzor, Bratislava, 1968
edícia Malá moderná encyklopédia
preklad Viera Millerová
obálka E. Bačík
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-042-68

partnerstvo, biológia,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 497 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal po krajoch ohnutý, knižničné pečiatky

1,00 € PREDANÉ

*zukol2*

Ženou sa nik nerodí: stáva sa ňou. Nijaký biologický, psychický, ekonomický osud neurčuje podobu ľudskej samičky v lone spoločnosti — je to súhrn civilizácie, čo vytvára tento prechodný produkt medzi samcom a klieštencom, označovaný ako ženský. Jedine prostredníctvom druhého sa môže jedinec vytvoriť ako ten druhý.

Mladosť dievčaťa prejde viac-menej v očakávaní. Čaká Muža. Isteže aj dospievajúci chlapec sníva o žene, túži po nej, no v jeho živote bude žena vždy iba jediným prvkom — neurčuje jeho osud. Zatiaľ dievča od samého detstva, či už si želá realizovať sa ako žena, alebo prekročiť hranice svojho ženstva, očakávalo od muža naplnenie aj únik: pre dievčinu má muž oslnivú tvár, je vysloboditeľom; je bohatý a mocný a vlastní kľúče k jej šťastiu, je princom z rozprávky. Dievčina vopred cíti, že pri jeho nežnostiach akoby ju unášal obrovský prúd života ako v čase, keď spočívala v matkinom lone...

Manželstvo je údelom, ktorý spoločnosť tradične ponúka žene. Aj dnes sú ženy väčšinou vydaté, alebo aspoň boli, pripravujú sa na vydaj alebo trpia tým, že sa neuskutočnil. Ekonomický vývoj postavenia ženy mení inštitúciu manželstva prevratným spôsobom — stáva sa zväzkom, ktorý dobrovoľne uzatvárajú dvaja jedinci. Žena už nie je obmedzená na funkciu roditeľky: táto funkcia stratila z veľkej časti povahu samozrejmej služby a prejavuje sa skôr ako povinnosť, ktorú žena dobrovoľne berie na seba. (Úryvky z textu.)

pohlavné zasvätenie

V určitom zmysle sa pohlavné zasvätenie u ženy tak ako u muža začína už od najútlejšieho detstva. Teoretické i praktické zaúčanie sa odohráva neustále od orálnej, análnej a genitálnej fázy až do dospelosti. Ale erotické skúsenosti dievčaťa nie sú jednoduchým pokračovaním jeho predchádzajúcich sexuálnych činností; často majú nečakaný brutálny ráz, vždy sú novou udalosťou, ktorá znamená rozchod s minulosťou. Vo chvíli, keif nimi dievča prechádza, všetky problémy, pred ktorými stojí, splývajú a nadobúdajú ostrú a naliehavú podobu. V niektorých prípadoch kríza prejde ľahko, sú však aj tragické prípady, ktoré sa končia samovraždou alebo šialenstvom. V každom prípade žena spôsobom, akým reaguje, angažuje veľkú časť svojho osudu. Všetci psychiatri sa zhodujú v tom, že erotické začiatky majú pre ženu ohromnú dôležitosť: odrážajú sa v celom jej ďalšom živote.

Situácia muža a ženy je celkom odlišná jednak z hľadiska biologického, ale aj spoločenského a psychologického. Pre muža je prechod od detskej sexuality k dospelosti pomerne jednoduchý: je tu spredmetnenie erotickej rozkoše, ktorá namiesto toho, aby sa uskutočňovala imanentne, zameriava sa na transcendentnú bytosť. Erekcia je výrazom tejto potreby — pohlavím, rukami, ústami, celým telom sa muž obracia k svojej partnerke, no v podstate tejto činnosti, tak ako vôbec, ostáva subjektom voči objektom, ktoré vníma, a k nástrojom, ktoré používa. Vrhá sa k druhej bytosti bez toho, aby strácal svoju nezávislosť, ženské telo je preňho korisťou a muž sa v ňom zmocňuje vlastností, ktoré jeho zmyslovosť požaduje od každého objektu; pravda, nepodarí sa mu privlastniť si ich, ale ich aspoň objíma, nežnosti, bozky sú polovičným neúspechom, ale aj tento neúspech je podnetom a rozkošou. Ľúbostný akt dospieva k jednote v prirodzenom vyvrcholení, v orgazme. Súlož má celkom presný fyziologický cieľ: muž sa ejakuláciou zbavuje výlučkov, ktoré ho ťažia, a vzápätí pociťuje úplnú úľavu, ktorú vždy sprevádza rozkoš. Isteže, rozkoš tu nebola jediným cieľom, často po nej nasleduje sklamanie — potreba zmizla skôr, než bola ukojená. V každom prípade sa istý akt uskutočnil, a muž tu ostáva s nezmeneným telom; služba, ktorú poskytol družke, splynula s jeho vlastným potešením. Ženská erotika je oveľa zložitejšia a odráža zložitosť jej situácie. Videli sme, že žena namiesto toho, aby zlúčila svoje špecifické sily so svojím individuálnym životom, stáva sa korisťou druhu, ktorého záujmy sa líšia od jej osobných cieľov; tento rozpor dosahuje u ženy vyvrcholenie. Vyjadruje sa okrem iného rozdielnosťou orgánov: klitorisu a vagíny. V detskom štádiu je stredom ženskej erotiky klitoris: niektorí psychiatri tvrdia, že u niektorých dievčat jestvuje aj vaginálna citlivosť, ale to je názor veľmi sporný; v každom prípade by mala iba druhoradú dôležitosť. Klitoridný systém sa v dospelom veku nemení a žena si zachováva po celý život túto erotickú nezávislosť; klitoridný kŕč je tak ako mužský orgazmus akýmsi uvoľnením spuchnutia, ktoré nastáva quasi mechanickým spôsobom, s normálnou súložou však súvisí iba nepriamo a pri plodení nehrá nijakú úlohu. K penetrácii a oplodneniu ženy dochádza cez vagínu; vagína sa stáva erotickým centrom iba zásahom muža a tento zásah je vždy istým druhom násilia. Kedysi ženu vytrhli z jej detského sveta a vrhli do manželského života skutočným alebo predstieraným únosom; ženu z nej robí násilie — preto sa tiež hovorí „vziať“ dievčaťu panenstvo, „pripraviť“ ho o veniec. Deflorácia nie je harmonickým vyústením súvislého vývoja, je to prudký rozchod s minulosťou, začiatok nového cyklu. Rozkoš sa dosahuje kontrakciami vnútorného povrchu vagíny; vyústia však v určitý a konečný orgazmus? O tomto sa ešte diskutuje. Anatomické údaje sú veľmi neurčité.

TOLSTOJ, ALEXEJ - KRÍŽOVÁ CESTA

TOLSTOJ, ALEXEJ

KRÍŽOVÁ CESTA

Živena, Martin, 1947
edícia Knihy Živeny (32)
preklad Zora Jesenská
obálka Vojtech Stašík

beletria, román
284 s., slovenčina
hmotnosť: 344 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

1,80 €

*zukol2*

V rokoch, kedy Zora Jesenská redigovala edíciu Knihy Živeny, darilo sa jej v edičnej praxi uplatniť aj svoje prekladateľské schopnosti a ponúkať slovenským čitateľkám viaceré významné diela ruského realizmu. Preklad Krížovej cesty je jedným z prvých príkladov. Kniha vyšla ako 32. zväzok edície Knihy Živeny.

....

„Nuž, hľa, dievčičky, zasa sme spolu,“ povedal Nikolaj Ivanovič, potiahol si na bruchu zámišový frenč, chytil Jekaterinu Dmitrijevnu za bradu a šťavnato ju bozkal na líce — „dobré ráno, dušička, ako si spala?“ Keď išiel poza Dášinu stoličku, bozkal ju na vlasy.

„Nás dvoch teraz ani korbáčom nerozoženieš, Kaťuša, chlapík dievča — robotnica.“

Sadol si za stôl, pokrytý čistým obrusom, pritiahol si porcelánový kalištek s vajcom a nožom mu začal srezávať vrštek.

„Pomysli si, Kaťuša, obľúbil som si vajcia po anglicky — s horčicou a maslom, neobyčajne chutné, radím ti skúsiť. A Nemcom ti dávajú po jednom vajíčku na človeka dva razy do mesiaca. Ako sa ti to páči?“

Otvoril veľké ústa a zasmial sa:

„Akurátik tým vajcom dobijeme Germániu na mäkko. Už sa im vraj deti rodia bez kože. Bismarck im vravel, somárom, že s Ruskom treba žiť v mieri. Neposlúchli, opovrhli nami — teraz nech sa páči — dve vajíčka na mesiac.“

„To je hrozné,“ povedala Jekaterina Dmitrijevna a sklopila oči, „keď sa deti rodia bez kože — to je

jednako hrozné, komukoľvek sa rodia, — či nám či Nemcom.“

„Prepáč, Kaťuša, ale táraš.“

„Ja len viem — keď každý deň zabíjajú, zabíjajú, zabíjajú, to je také hrozné, že sa nechce žiť.“

„Co robiť, moja milá, musíme sa na vlastnej koži naučiť, čo znamená ríša. Len sme čítavali v rozličných Ilovajských, ako akísi sedliaci bojovali na rozličných Kulíkovských a Borodinských poliach. Mysleli sme si — ríša je veľmi milá a príjemná vec. Pozrieš na mapu — ach, Rusko veľké! Ale teraz ráčte dať určité percento životov na zachovanie celistvosti toho, čo je na mape namaľované zeleným cez celú Europu a Áziu. To je nie veselé. Teda, ak povieš, že je náš štátny aparát zlý, — s tým môžem súhlasiť. Teraz, keď idem umierať za ríšu, predovšetkým sa spytujem — a vy, čo ma posielate na smrť, vy ste v plnej zbroji štátnickej múdrosti?—Môžem spokojne preliať krv za vlasť? Hej, Kaťuša, vláda ešte vždy zo starého zvyku zazerá na samosprávne organizácie, ale už je jasné — bez nás sa teraz nezaobíde. A my zprvu za malíček, a potom už za celú ruku schmatneme. Som veľmi optimisticky naladený.“ Nikolaj Ivanovič vstal, vzal si s kozuba zápalky, stojačky si zapálil cigaretu a hodil dohárajúcu zápalku do škrupiny z vajca. „Krv nebude preliata zbytočne. Vojna sa skončí tým, že pri štátnom kormidle zastaneme si my, samosprávni činitelia. To, čo nemohli spraviť Zem a Sloboda, revolucionári a marxisti — urobí vojna. S Bohom, dievčence.“ ....

BEAUVOIROVÁ, SIMONE DE - DRUHÉ POHLAVIE 1

BEAUVOIROVÁ, SIMONE DE

DRUHÉ POHLAVIE 1
(Le deuxiéme sexe)

Obzor, Bratislava, 1968
edícia Malá moderná encyklopédia
preklad Viera Millerová
obálka E. Bačík
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-041-68

partnerstvo, biológia,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,00 €

*zukol2*zdr*

Dlho som váhala, či mám napísať knihu o ženách. Námet je dráždivý, najmä pre ženy. A nie je nový. Na spor o žene sa už vypísalo množstvo atramentu. Teraz je už takmer uzavretý: už o ňom nehovorme. No predsa sa o ňom ešte stále hovorí. Nezdá sa však, že by obrovské hlúposti, ktoré sa popísali za posledné storočie, boli objasnili celý problém. Existuje tu vôbec nejaký problém? Aký? Sú vôbec ženy? Teória večného ženstva má ešte prívržencov. Šepkajú si: „Ešte aj v Rusku ženy ostávajú ženami“; zatiaľ čo iní, informovanejší — a často sú to tí istí — vzdychajú: „Žena sa stráca, žena je stratená.“ Už sa ani nevie, či ešte sú ženy, či budú, či si to treba želať alebo nie, aké miesto zaujímajú na tomto svete a aké miesto by mali zaujímať.

... ako teda postavíme otázku? A predovšetkým, kto sme, aby sme ju mohli klásť? Muži sú sudcami aj súdenými. Ženy takisto. Myslím však, že postavenie ženy môžu najlepšie objasniť práve — ženy. Poznáme ženský svet bližšie ako muži, máme v ňom svoje korene. Lepšie chápeme, čo znamená pre ľudskú bytosť byť ženou a viac sa staráme o to, aby sme o tom vedeli. V čom ovplyvnila náš život skutočnosť, že sme ženy? Aké konkrétne možnosti nám boli dané a ktoré odmietané? Je zarážajúce, že celá ženská literatúra je dnes menej inšpirovaná snahou požadovať, ako skôr ujasniť problém. Teraz, keď sa končí obdobie neusporiadaných polemík, je táto kniha jedným z pokusov položiť za ním bodku. (Z autorkinho úvodu.)

Videli sme, že údel ženy v primitívnej tlupe bol veľmi ťažký. U živočíšnych samičiek je reprodukčná funkcia prirodzene obmedzená a keď sa uskutočňuje, je samička viac-menej úplne oslobodená od inej námahy. Iba u ľudí často náročný muž vykorisťuje ženu až do úplného vyčerpania jednak ako matku, a potom aj jej individuálne schopnosti. Tak to bolo nepochybné v čase, keď si boj proti nepriateľovi vyžadoval použiť všetky prostriedky občiny; k námahe neustáleho a neregulovaného rodenia sa pripájalo namáhavé plnenie domácich povinností. Pritom niektorí historici tvrdia, že práve v tomto štádiu sa nadradenosť muža prejavuje najmenej. Skôr by sa malo povedať, že táto nadradenosť bezprostredne existovala, nebola ešte nastolená a požadovaná; nikto sa nesnažil vyvážiť kruté nevýhody, ktoré handicapovali ženu; ale ani sa ju nesnažil týrať, ako to bolo neskoršie za patriarchálneho režimu. Nijaká ustanovizeň neuzákonila nerovnosť pohlaví, lebo nebolo nijakých ustanovizni: nebolo vlastníctva, nebolo dedičstva, nebolo práva. Náboženstvo bolo neutrálne: zbožňoval sa nejaký bezpohlavný totem.

Až keď sa kočovníci usadili na pôde a stali sa poľnohospodármi, vidíme, že vznikajú ustanovizne a právo. Človek sa už neobmedzuje na tvrdý boj proti nepriateľským silám; začína sa konkrétne prejavovať tým, že stvárňuje svet, tým, že uvažuje o svete a o sebe. Od tejto chvíle sa rozdielnosť pohlaví odráža v zložení spoločenstva. Táto štruktúra nadobúda zvláštny charakter. V poľnohospodárskych občinách má žena často mimoriadnu prestíž. Vysvetľuje sa to hlavne celkom novou dôležitosťou, ktorú nadobúda dieťa v civilizácii založenej na obrábaní pôdy. Keď sa ľudia usadia na pôde, privlastňujú si ju. Vzniká vlastníctvo v kolektívnej forme, ktoré si vyžaduje od svojich majiteľov potomstvo; materstvo sa stáva posvätným poslaním. Veľa kmeňov žije v občinovom zriadení: to neznamená, že ženy patria všetkým mužom skupiny. Dnes sa Už neverí, že sa dakedy praktizovalo neobmedzené obcovanie mužov so ženami; ale muži i ženy môžu nábožensky, sociálne i hospodársky existovať iba v skupine: ich individualita ostáva čistým biologickým faktom. Manželstvo, nech by jeho forma bola akákoľvek: monogamia, polygamia, polyandria, je tiež iba svetský jav, ktorý nevytvára nijaké mystické puto. Pre manželku nie je zdrojom nijakej poroby, ostáva začlenená do svojho rodu. Celý rod zhromaždený pod rovnakým totemom je mystickým vlastníkom rovnakého mana, materiálne spoločne užíva rovnaké územie. V závislosti od procesu odcudzenia, o ktorom som hovorila, rod využíva toto územie v objektívnej a konkrétnej forme; trvaním na pôde teda realizuje svoju jednotu, ktorej totožnosť pretrvá pominuteľnosť času. Iba tento existenciálny prístup umožňuje pochopiť identifikáciu, ktorá existovala až do našich dní medzi klanom, rodom, rodinou a vlastníctvom. Podľa predstáv nomádskych kmeňov, pre ktoré jestvuje iba súčasnosť, poľnohospodárska občina nahradzuje spoločenstvo života, ktorý korení v minulosti, a dotýka sa budúcnosti: uctieva sa totemický predok, ktorý dáva svoje meno členom rodu. A rod má hlboký záujem o svojich potomkov. Bude žiť cez pôdu, ktorú im odkázal a ktorú oni budú obrábať. Občina si uvedomuje svoju jednotu a chce jestvovať mimo súčasnosti: spoznáva sa v deťoch, uznáva ich za svoje, v nich dosahuje svoje naplnenie a prechod do budúcnosti.

Veľa primitívnych ľudí však nevie, akú účasť má otec na splodení dieťaťa. Pokladajú deti za prevtelenie duchov dávnych predkov, ktorí sa nachádzajú pri niektorých stromoch, skalách, posvätných miestach a ktorí vstúpia do tela ženy; podaktorí usudzujú, že žena nemá byť pannou, aby bola možná táto infiltrácia, iné národy zasa veria, že je práve tak možná cez nozdry alebo ústa; v každom prípade deflorácia je tu druhoradá a z mystických príčin zriedkavo býva údelom manžela. Matka je, prirodzene, potrebná pre narodenie dieťaťa; ona udržuje a živí zárodok vo svojom lone, a teda jej prostredníctvom sa šíri život rodu vo svete. 

FRÜHAUF, KLAUS - EXPERIMENT

FRÜHAUF, KLAUS

EXPERIMENT
(Genion)

Pravda, Bratislava, 1987
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Ladislav Villányi
prebal Ivan Šimek
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
75-018-87

beletria, román, scifi,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

NEDOSTUPNÉ

*zukol2*

Vedeckofantastický román Klausa Fruhaufa Experiment zavedie čitateľa do dvoch európskych výskumných ústavov genetického inžinierstva na začiatku 21. storočia.

Geniálny, no fanatický vedec Horst Kandler si zaumieni, že pomocou špeciálneho žiarenia dosiahne u živočíchov závažné genetické zmeny a preskočí tak niekoľko vývinových stupňov prirodzenej evolúcie. Vďaka metóde, ktorú načrtol, a nanoimpulzoru, ktorý skonštruoval, bude podľa neho možné posunúť vpred aj vývin človeka. Keďže sa v Berlíne cíti pri experimentovaní obmedzovaný, odchádza pracovať do marseillského biogenetického ústavu. Pre chorobnú ctižiadostivosť však nevidí nebezpečenstvo, spojené s prácou pri impulzore...

O šestnásť rokov neskôr dostáva Günther Bachmann, berlínsky biogenetik a Kandlerov sok v láske, ďalekopis od francúzskej polície, v ktorom ho žiada o pomoc pri vyšetrovaní zvláštneho prípadu. Na ostrove If pri Marseille sa totiž našla mŕtvola neobvyklého vzhľadu a do popredia sa dostáva otázka, ako došlo k zrodu tohto tvora, ktorého sa nikto neodváži nazvať človekom.

Spočiatku takmer kriminálna zápletka sa postupne mení na závažný celospoločenský problém morálnej zodpovednosti vedcov za experimentovanie so životom v akejkoľvek forme, za narušenie dokonalej prírodnej harmónie.

Tento, v poradí druhý Fruhaufov román, vychádzajúci v slovenskom preklade (Stromy z raja, Tatran 1985) je umeleckou predstavou autora, ako sa veda, zdanlivo slúžiac ľudstvu, môže obrátiť proti človeku, ak si neuvedomí dôsledky toho, čo robí.

„Nerozumieš ma,“ povedal s neotrasiteľným pokojom. „Ja som len upozornil na určité tendencie a snažil som sa ich vysvetliť. Navyše tvrdím, že ani nevydarené pokusy, ba dokonca ani nehody nemôžu zastaviť vývoj. Naopak, človek sa na ničom neučí tak rýchlo a efektívne ako na vlastných chybách.“

To bola jedna z najvratkejších téz, aké Günther počul. Robil si z nich Kandler vtipy? „Myslíš to vážne?“ opýtal sa, prekvapený, že sa tak ovláda.

Kandler prikývol: „Pravdaže! Len si spomeň na príslovie o popálených prstoch. Je oveľa múdrejšie, ako si myslíš.“

„To je predsa absurdné, úplne absurdné!“ zvolal Günther a udrel päsťou na stôl. No hneď to aj oľutoval, hnev nikdy nie je dobrým radcom. Mlčal, snažil sa upokojiť, ale zlomyseľný Kandlerov úsmev mu to nedovoľoval.

Teimann využil ich mlčanie a zasiahol: „Preháňaš, Günther. Žiadam ťa, aby si svoje emócie vynechal z hry. Nikto pri tomto stole predsa netvrdil, že nehody sú potrebné, a uisťujem ťa, že nikto to ani tvrdiť nebude. Prečo sa teda tak rozčuľuješ?“

Teimann bol proti nemu, a to ho tvrdo zasiahlo. Čo nepostrehol Kandlerov podtón? Inak by logicky musel dospieť k záveru, že Kandler považuje takéto nehody za niečo normálne, niečo, čo by ľudstvu mohlo byť užitočné, ba za určitých okolností dokonca potrebné.

Alebo je voči Kandlerovi zaujatý? Možno mu naozaj krivdil. Ostatní kolegovia si jeho výklad vypočuli so záujmom, nepolemizovali s ním. V Bachmannovi sa ozval strach pred vlastným zaslepujúcim hnevom.

Debata pokračovala ďalej, uvedomil si, že vníma len útržky viet. Spôsoboval to jeho hnev, jeho bezmocnosť? V každom prípade stratil schopnosť triezvo uvažovať a analyzovať.

V podvedomí počul Isabell, Kandlerov mentorský tón a občas hlboký Teimannov hlas, keď sa krátko niečo spýtal, ale ich rozhovor už nevnímal.

Prebral sa až pri hrmote posúvaných stoličiek. Vstal aj on a pozrel na Teimanna, ktorý práve zamyslene pokyvoval hlavou: „Dobre. Uvoľním prostriedky na zariadenie mutagenetického laboratória. Vy, profesor Wenzel, mi čo najskôr predložíte zoznam potrebných zariadení a dáte vypracovať konkrétny plán jeho činnosti. Ale pokúste sa, prosím, neprekročiť vyhradený rámec.“

So všetkými sa rozlúčil stiskom ruky: „O rok by mohlo byť nové laboratórium hotové.“

Na Kandlerovi bolo vidieť, že ho výsledok porady neuspokojil. Asi dúfal, že s výskumom bude môcť začať skôr. Obrátil sa k starému. „Mohol by som zatiaľ používať aspoň kobaltovú bombu zo stanice nádorových ochorení?“

Profesor urobil veľkorysé gesto. „Zariadim to. Nemyslím, že by proti tomu boli nejaké námietky.“

Günther vychádzal z Teimannovej kancelárie s veľkými bolesťami hlavy. Na chodbe podišiel k Isabell, bol zvedavý na jej mienku. A možno hľadal jej blízkosť len preto, že potreboval niekoho, s kým by sa mohol porozprávať. Ale ona na neho ani nepozrela, otočila sa a chcela ísť za Kandlerom. Günther ju zadržal a obrátil k sebe. Z jej tváre však vyčítal len hnev a odmietnutie.

„Bol si nemožný,“ zasyčala a prudko si vyslobodila rameno zo zovretia. „Jednoducho nemožný!“ dlhými krokmi sa pobrala preč. Na druhom konci chodby Kandler práve zabočil za roh.

Ešte nikdy sa k nemu Isabell tak nezachovala. Do líc sa mu nahrnula červeň. Všimol si, že sa na neho s ľahostajnou zvedavosťou díva Teimannova sekretárka. Zlostne sa zvrtol na opätku a odišiel.

V ten deň už nevyšiel zo svojej kancelárie. Zahĺbil sa do spisov, prelistoval štôsy správ a čítal najnovšie odborné články, hoci vedel, že v takomto stave nie je schopný niečo si zapamätať.

Isabell sa večer po neho zastavila. Čakala ho pred úradom, bez slova ho chytila pod pazuchu a kráčali k autu. Potom sa rovnako ticho doviezli domov. O necelú hodinu už v jej náručí zabudol, že sa po porade k nemu zachovala tak nepekne.

V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa obaja vyhýbali tomu,

ALEXY, JANKO - PALETA SLOV

ALEXY, JANKO

PALETA SLOV
Výber z diela v troch zväzkoch
zväzok tretí

Tatran, Bratislava, 1974
edícia Slovenská tvorba (60)
doslov Daniel Šulc
2. vydanie (v Tatrane 1.), 2.500 výtlačkov
prebal Michal Uher
61-542-74

umenie, výtvarné umenie,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,70 €

*zukol2* in *ume*

Tretí zväzok výberu z diela Janka Alexyho (prvý zväzok priniesol autorove krátke prózy a vyšiel pod názvom Zapaľovač lámp, druhý obsahoval jeho román Už je chlap na nohách) zameriava sa na oblasť výtvarného umenia. Prináša autorove črty, novely, novielky a fejtóny, sústreďujúce sa na príbehy z autorovho vlastného života, keď spolu s maliarom Bazovským a Palugyayom blúdiac po Slovensku zbierali materiály pre svoje výtvarné diela, keď autor mal v úmysle zriadiť v Piešťanoch kolóniu umelcov, keď zažil najrôznejšie príhody pri stretnutiach s Mitrovským, Mudrochom, Koniarkom, Žabotom a inými. Sú to napospol živo vykreslené obrázky, ktoré približujú „civilnú“ tvár našich popredných umelcov. Iné príbehy približujú umelcov starého, staršieho i novšieho obdobia, počnúc majstrom Pavlom z Levoče cez Sama Belániho, Jána Kupeckého, Božetecha Klemensa, Ľudovíta Čordáka i ďalších až po Petra J. Kerna. Aj v týchto príbehoch o umelcoch dominuje ten charakteristický alexyovský prístup k človekovi, ktorý húževnato zápasí o vlastný výraz, o uplatnenie, uvedomujúc si, že život treba žiť zodpovedne, plne, žiť ho v záujme pokroku, v záujme spoločnosti.

Maliar Ľudovít Čordák

V Košiciach žije sa rušne. V tamojšom Východoslovenskom múzeu i celkom nepatrné výtvarné udalosti vyvolávajú záujem. Vyvrcholenie úsilia je, keď tamojší riaditeľ rozhodne sa vytvoriť rámec, naplnený každomesačnými výstavami domácich i cudzích umelcov. Rozrastá sa tu živé umenie, predtým gniavené a zatlačované pri nedostatočných životných podmienkach. Vtedy pri vzrastajúcej bytovej kultúre našského živlu hlásila sa už nevyhnutná potreba obrazov a sôch a výstavy tu usporiadané ani z finančnej stránky nevyznievajú naprázdno. V budove múzea, uprostred miestností, naplnených sochami vznešenej gotiky a ľúbezného baroka, dve veľké sály sú naplnené výsledkami sústavnej práce našich maliarov. Využili dennú tlač, rádio, spoločenské stretnutia, slávnostné večierky na mieste výstavy na to, aby vyvolali čím väčší záujem verejnosti o svoje diela. Výstave sa darí, pri otváraní bol prítomný biskup, generáli, zástupcovia úradov a vznešené dámy i páni. Výstava sa stala veľkou spoločenskou udalosťou a stavia mosty k oblastiam, doteraz uzavretým pre výtvarné umenie.

Dobrý chýr o výstave dostal sa aj k ušiam staručkého slovenského krajinára Ľudovíta Čordáka (*1864). Vo svojej starobe je už na kosť schudnutý, ale akoby bol teraz očividne omladol, lebo sa mu naskytla možnosť dostať sa medzi mladších umelcov. S nadšením sa prediera ulicami, vedúcimi k múzeu, manželka a dcéra ho podopierajú z obidvoch strán. Je to preň veľká udalosť, ako kráča hore schodmi a ako sa zjaví na výstavišti, kde ho víta jeho oddaný priateľ, riaditeľ Východoslovenského múzea a predstavuje ho mladým slovenským umelcom. Stojí tam ako strom s polámanými vetvami a v očiach zračí sa mu vďaka, že vidí pred sebou výstavu plodov, ktoré tak miloval. Posadia ho do kresla a dr. Polák donesie niekoľko jeho obrazov, ktoré sú už majetkom múzea, aby mladí videli, v čom spočíva sila Ľudovíta Čordáka. Obrazy predstavujú krajiny s kvitnúcimi lúkami, okrovité, ultramarínové vrchy sedia na horizonte ako pevné múry hradné a priestor naplnený je teplotou a jasom vznešeného včasného leta.

Ten ostarený muž, maliar Ľudovít Čordák, pri tomto stretnutí celý je dojatý a ťažko mu prichodí na požiadanie mladých hovoriť o sebe.

- Len to mi je ľúto, - poznamená trasúcim sa hlasom, - že moja ruka už sotva udrží štetec, hoci oči mám ešte dobré. Tak jasne vidím všetko, čo je na zemi, priestor a ľudí a s posvätnou úctou a oddanosťou by som ich odmaľoval. Všetko je také čisté a veľké okolo mňa a ja pritom už len hyniem, i keď vzdorujem rokom staroby a hovorím žartovne priateľom: Ah, veď ja nikdy neumriem! Ale dnes už ľahko pochopím, kde boli chyby môjho života, v čom som sa mýlil, a kde sú moje slabiny. Vlastne len teraz sa stávam umelcom takým, akým som sa videl v snoch mladosti. Mať tak zdravie, bohatstvo, farby, plátna a veľký ateliér! Čo všetko by som dnes vytvoril. Ale skúste sa uplatniť v takom byte, v akom bývam, v mokrej, tmavej prístavbe pri kamennej bašte. Múry bez izolácie, nijaké slnko, reumatizmus

NABOKOV, VLADIMIR - LOLITA

NABOKOV, VLADIMIR

LOLITA
(Lolita)

Tatran, Bratislava, 1991
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy
preklad Otakar Kořínek
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie
ISBN 80-222-0304-1

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

6,90 € PREDANÉ

*zukol2*

Lolita je najznámejším dielom spisovateľa ruského pôvodu Vladimira Nabokova, ktorý žil v emigrácii v Európe a v Spojených štátoch. Román je fiktívnym vyznaním muža, čakajúceho vo väzení na proces, v ktorom ho budú súdiť za vraždu. Hrdina sa cíti neodolateľne priťahovaný dospievajúcimi dievčatkami. Keď sa stane podnájomníkom osamelej vdovy a matky dospievajúcej dcéry, naskytne sa mu príležitosť naplniť svoju tajnú túžbu.

Na rozdiel od iných súčasných amerických románov v Lolite nenájdeme nijaké erotické rozpiplávanie ani vulgárne výrazy. Je venovaná nádejam, pocitom a mukám zrelého muža, ktorý sa stane otrokom dievčatka, ktoré ľúbi.

Úplný význam Lolity nemožno pochopiť naraz. Kniha vyvoláva mnoho otázok, ktoré často zostanú nezodpovedané. Rozhodne to nie je pornografia a takisto rozhodne to nie je kniha o morálke, ani moralizátorská, ako sa ju snažia predstavovať niektorí kritici.

Ešte vždy v Parkingtone. Nakoniec sa mi podarilo na hodinku zaspať - a zo spánku ma vytrhol úplne absurdný a ukrutne vyčerpávajúci pohlavný akt s malým chlpatým hermafroditom, mne celkom cudzím. To už bolo šesť hodín a zrazu mi zišlo na um, že bude dobre, keď prídem do tábora prv, ako som povedal. Z Parkingtonu to bolo ešte dobrých stopäťdesiat kilometrov a potom do Bricelandu v Mračných horách tiež hodný kus. Povedal som síce, že prídem po Dolly až popoludní, ale to len preto, aby potom s mojou roztúženou netrpezlivosťou čo najskôr skoncovala milosrdná noc. Teraz mi však vyvstali pred očami všetky možné komplikácie a triasol som sa pri pomyslení, že Lolita by mohla len tak, z momentálneho popudu zatelefonovať do Ramsdalu. Keď som však o pol desiatej sadol do auta a chcel naštartovať, zistil som, že mám vybitú batériu, a tak som sa z Parkingtonu pohýnal krátko pred poludním.

Do cieľa som dorazil okolo pol tretej; zaparkoval som v ihličnatom lesíku, kde sa v pochmúrnej samote zabával hádzaním podkov uličnicky ryšavý chlapčisko v zelenej košeli. Lakonicky ma nasmeroval ku kancelárii v murovanom domci. Umierajúc od netrpezlivosti, musel som prečkať pár minút ľutovania, podfarbeného zvedavosťou, ktorým ma zahŕňala vedúca tábora, dosť spustnutá vyžitá žena s hrdzavými vlasmi. Povedala, že Dolly je už zbalená a pripravená na odchod. Už vie, že jej matka je chorá, ale nie vážne. Chcel by sa pán Haze, pardon, pán Humbert, pozhovárať s vychovávateľkou? Alebo si pozrieť chatky, kde dievčatá bývajú? Každá je pomenovaná podľa niektorej postavičky Walta Disneyho. Alebo zájsť do hlavnej budovy? Alebo má poslať Charlieho, aby ju priviedol? Dievčatá práve dokončujú výzdobu jedálne na tanečný večierok. (A keď odídem, pravdepodobne niekomu povie: „Ten chudák vyzeral, akoby to bol jeho vlastný duch.“)

Dovoľte, aby som sa na chvíľu pristavil pri tejto scéne so všetkými banálnymi, a pritom osudovými podrobnosťami -Holmesová vypisuje potvrdenku, škrabajúc sa na hlave, otvára zásuvku stola, púšťa mi do netrpezlivej dlane mince a nakoniec pekne rozprestrie bankovku s bodrým: „... a ešte päť, tak, prosím!“, fotografie dievčeniec, akýsi strakatý veľký motýľ, ešte živý, pripichnutý na stene („prírodopis“), zarámovaný diplom táborového dietetika, moje rozochvené ruky, správa, ktorú vyhotovila zdatná Holmesová, o správaní Dolly Hazeovej v mesiaci júli („vcelku dobré, mimoriadny záujem o plávanie a člnkovanie“), šum stromov, štebot vtákov a k tomu búšenie môjho srdca... Stál som chrbtom k otvoreným dverám a zrazu som pocítil príval krvi do hlavy, keď sa za mnou ozvalo dýchanie a jej hlas. Namáhavo sa vliekla s dvoma ťažkými kuframi. „Čau!“ povedala a ostala stáť, hľadiac na mňa figliarskymi šťastnými očami, mäkké ústa rozšírené trocha pochabým, no zázračne milučkým úsmevom.

Bola chudšia a vyššia a na okamih sa mi zamarilo, že jej tvár nie je taká pekná ako jej obraz, ktorý som si vyše mesiaca ochraňoval v duši. Zdalo sa mi, že má vpadnuté líca a že jej zdravú ružovosť špatí priveľa pieh. A tento prvý dojem (kratučký ľudský vnem medzi dvoma údermi dravčieho srdca) mi vnukol jasnú predstavu, čo by mal vdovec Humbert urobiť, čo by vlastne chcel urobiť a čo by sa patrilo urobiť - poskytnúť tejto pochudnutej, hoci opálenej sirôtke s kruhmi pod očami (ešte aj na týchto sivastých tieňoch boli pehy) dobré vzdelanie, zdravé a šťastné detstvo, usporiadaný domov, pekné kamarátky jej veku, medzi ktorými (ak mi sudičky dožičia odmenu) by sa hádam našla pekná malá mägdlein pre Herr doktora Humberta. No „v mihu oka“, ako vravia Nemci, bola táto anjelská cesta zmazaná a dravec opäť korisť dolapil (čas je rýchlejší ako naša fantázia!) a znova to bola moja Lolita - ba ešte väčšmi moja ako predtým. Položil som jej ruku na teplú gaštanovú hlavu a vzal som jej batožinu. Bola ako ruža a med, oblečené mala to najprostejšie, čo si priniesla - so vzorom červených jabĺčok - ruky a nohy mala opálené sýtou zlatistou hneďou a na nich kde-tu škrabanec, ktorý vyzeral ako 

PUZO, MARIO - TEMNÁ ARÉNA

PUZO, MARIO

TEMNÁ ARÉNA
(The Dark Arena)

Tatran, Bratislava, 1980
preklad Otakar Kořínek
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (78)
1. vydanie, 50.000 vyýtlačkov
61-127-80

beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť:  319 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol2* in **S2P**

Román „Temná aréna" je literárnou prvotinou dnes už známeho Maria Puza, autora Krstného otca. Dej tohto románu sa na rozdiel od ostatných neodohráva v Amerike, ale v Nemecku, presnejšie povedané v tej časti porazeného Nemecka, ktorú okupovali Američania. Sem sa vracia mladý americký vojak Walter Mosca, lebo ho sem priťahujú putá lásky k mladej Nemke Helle Brodovej. Walter sa v ich vzťahu spočiatku nevie zbaviť pocitu nadradenosti víťaza k porazenej, ale napokon dramatické okolnosti a situácia načisto zmenia jeho postoj. Na pozadí tejto lásky autor podáva veľmi zaujímavý a jedinečný obraz udalostí v porazenej krajine bezprostredne po skončení vojny, ktorej bol priamym účastníkom, náhľady a postoje rozličných typov ľudí. A takto kniha nielenže upúta fabulou, ktorú Puzo majstrovsky vyrozpráva, ale sa stáva aj historickým dokumentom.

Keď prišli do nemeckého baru, hudba práve hrala rýchly foxtrot. Celý bar bola jedna pretiahnutá štvoruhlastá miestnosť s holými stenami. Steny boli nahrubo vybielené a vysoká kupolovitá klenba vyvolávala dojem katedrálnej rozľahlosti. Bývala tu školská poslucháreň, ale zvyšok budovy padol za obeť bombám.

Stoličky boli tvrdé, skladacie, skoro každá iná, stoly takisto obyčajné a hladké. Dekorácie tu neboli nijaké. Bar bol natrieskaný, takže čašníci sa neraz ani nedostali k stolu a museli požiadať prekážajúce páry, aby podali nápoje ďalej. Wolfa tu poznali, a tak ostatní šli za jeho zavalitou postavou k stolu pri stene.

Wolf ponúkol dookola cigarety a čašníkovi povedal: „Šesťkrát šnaps.“ Súčasne mu šuchol do dlane balíček so zvyšnými cigaretami. „Ale pravý!“ Čašník sa uklonil a odbehol.

Frau Meyerová sa obzerala plavou hlavou po lokali: „Nie je tu bohvieako,“ skonštatovala naostatok.

Eddie ju potľapkal po ruke. „To je pre ľudí, ktorí prehrali vojnu, milá moja.“

Mosca sa usmial na Hellu. „Tak čo, ako sa ti to tu pozdáva?“ Hella pokrčila plecami. „Je to zmena,“ povedala.

„A mala by som vedieť, ako sa moji krajania zabávajú.“ Mosca nepostrehol náznak výčitiek svedomia v jej hlase, no Eddie pochopil a jemné ústa sa mu skrivili do úsmevu. Jednu zbraň by sme mali, povedal si, a zaplavila ho náhla radosť, náhla vášeň.

„O tomto mieste koluje podarená historka,“ ozval sa Wolf. „Najprv museli podplatiť náčelníka vzdelávacieho oddelenia okupačnej správy, aby potvrdil, že táto miestnosť nie je vhodná na školské účely a potom náčelníka pre oblasť umenia, aby ju odklepol ako súcu na zábavné účely. A pritom nikto nevie, či je to tu vôbec bezpečné.“ Letmo sa usmial a dodal: „Ale na tom nezáleží, beztak to čoskoro zatvoria.“

„Prečo?“ spýtala sa Hella.

„Počkajte a uvidíte,“ odvetil Wolf so zasväteným úsmevom.

Leo, ako zvyčajne v dobrej nálade, prehodil: „Len na nich pozrite,“ urobil rukou široké gesto po lokáli. „Smutnejších ľudí som v živote nevidel. A za takú mizernú zábavu platia?“ Všetci sa rozosmiali. Čašník im priniesol nápoje.

Eddie zdvihol pohár a na peknej tvári vylúdil posmešnú vážnosť. "Na šťastie našim dvom priateľom, dokonalému páru! Len sa na nich pozrite! Ona, princezná, jemná a nežná. On, zamračené zviera. Ona mu bude štopkať ponožky, každý večer chystať papuče a za odmenu dostane pár dobre volených tvrdých slov a facku. Priatelia moji, toto manželstvo bude dokonalé. Pretrvá storočie, ak ju on predtým nezabije!“ Napili sa a Mosca s Hellou sa na seba usmiali, akoby poznali odpoveď, tajomstvo, ktoré ostatní nemôžu uhádnuť.

Obidva páry si šli zatancovať na malý parket na druhom konci lokálu pred vyvýšeným pódiom. Wolf s Leom osameli. Wolf si obzeral lokál skúseným okom.

K vysokej klenbe stropu sa vznášal nad masou ľudí cigaretový dym. Návštevníci tvorili čudnú miešaninu — boli tu staré manželské páry, ktoré azda predali kus dobrého nábytku, aby si aspoň na jeden večer oddýchli od otupného jednotvárneho života, mládenci z čierneho trhu, inak tichí kumpáni proviantných dôstojníkov, každý s naparfumovanou dievčinou v nylonkách, a starší muži, ktorí kšeftovali s briliantami a kožušinami, autami a inými cennosťami, a pri nich zasa pokojné, skromnejšie oblečené mladé ženy, ich stále milenky, vzťahy, udržiavané peniazmi.

V preplnenom lokáli nebolo hlučno, prevládal tu šum bežného rozhovoru. Nápoje sa objednávali v dlhých intervaloch, ale nikde sa nezjavil ani kúsok jedla. Orchester sa usiloval o americký džezový štýl a bubeník mykal hranatou hlavou zboku nabok, keď kŕčovito, hoci ukáznene imitoval amerických hudobníkov, ktorých strháva vnútorný rytmus.

Wolf pozdravil kývnutím hlavy niekoľkých ľudí pri okolitých stoloch. Boli to priekupníci z čierneho trhu, s ktorými obchodoval za cigarety. Všetci v nás spoznali Američanov, len čo sme sem vkročili, rozmýšľal Wolf, a napodiv, najspoľahlivejšie podľa kravát. Oblečením sa nelíšime, ale čierny trh nevedno prečo nevie zadovážiť kravaty, a preto tunajší chlapi nosia pod krkom akési nevýrazné, rozstrapkané kusy látky. Wolf si tento poznatok uložil do pamäti. Ďalší spôsob, ako prísť ľahko k doláru.

JAMESOVÁ, PHYLLIS DOROTHY - SVEDKA TREBA ODSTRÁNIŤ / DŽOB NEVHODNÝ PRE ŽENU

JAMES, PHYLLIS DOROTHY

SVEDKA TREBA ODSTRÁNIŤ / DŽOB NEVHODNÝ PRE ŽENU
(Death of An Expert Witness - An Unsuitable Job for a Woman)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
preklad Dušan Slobodník, Ladislav Mihálik
edícia Zelená knižnica
prebal Ľubomír Longauer
ilustrácie Ladislav Longauer
1. vydanie
13-72-003-82

beletria, román, detektívky,
416 s., slovenčina
hmotnosť: 475 g

1,30 € - DAROVANÉ THCK

*zukol2*

"... príbehy, ktoré potešia všetkých, ktorým sa cnie za zlatým vekom M. Allinghamovej, A. Christie a D. Sayersovej, no plne uspokoja aj tých, ktorí vyžadujú od detektívneho románu presvedčivé vykreslenie postáv a hlbokú ľudskú zainteresovanosť, čo uvedené autorky neboli schopné poskytnúť. Jej postavy sú presvedčivé takisto ako motivácia ich konania. Je pozoruhodné, ako úspešne zmodernizovala klasický detektívny román. ..“ napísal jeden z kritikov o Patricii Dorothy Jamesovej, ktorá sa vyšvihla na popredné miesto medzi najuznávanejšími anglickými autormi detektívok a získala niekoľko cien. Román Svedka treba odstrániť sa odohráva v typickom prostredí anglického vidieka. Autorka výstižne zachycuje atmosféru v ústave súdneho lekárstva, ktorej pokojnú hladinu rozvíri záhadná smrť nepopulárneho ctižiadostivého vedca, čo je podnetom sledu tragických udalostí, úzko s ňou súvisiacich.

Hrdinkou druhého románu Džob nevhodný pre ženu je mladá majiteľka detektívnej agentúry Cordelia Grayová, ktorú poverí známy vedec, aby zistila, prečo spáchal jeho syn samovraždu. Postupne ako Cordelia sleduje krivolakú stopu utajovaných podlostí a starých hriechov, dochádza k prekvapujúcim a nečakaným záverom.

Brenda prišla vo štvrtok do ústavu o vyše hodinu neskôr. Po vzrušení z predchádzajúceho dňa zaspala a matka ju zámerne nezobudila. Brenda chcela odísť bez raňajok, ale pani Pridmorová položila pred ňu ako zvyčajne tanier so slaninou a vajcom a rozhodne vyhlásila, že ju nepustí z domu, kým nezje raňajky. Brenda si až veľmi dobre uvedomila, že jej rodičia by boli radšej, keby už do Hoggattovho laboratória nikdy nevkročila, a tak si vôbec nezmyslela odporovať.

Vošla do ústavu zadychčaná, jachtavo sa ospravedlňujúc. Inšpektor Blakelock sa usiloval poradiť si s dvojdňovým prísunom vecných dôkazov, s jednostaj prichádzajúcimi ľuďmi a s ustavične vyzváňajúcim telefónom. Bola zvedavá, ako ju privíta, či sa dozvedel o tej tisícke, a ak áno, či sa zmení jeho správanie voči nej. Ale ako sa zdalo, bol rovnako flegmatický ako zvyčajne.

„Len čo si odložíte veci, máte ísť k riaditeľovi,“ povedal. „Je v kancelárii slečny Foleyovej. V jeho pracovni sa usadili detektívi. S čajom pre mňa si nerobte starosti. Slečna Foleyová príde až popoludní. Má zájsť za niekým z oddelenia sociálnej starostlivosti a dohodnúť sa s ním ohľadne strýka.“

Brenda sa potešila, že sa predbežne nebude musieť stretnúť s Angelou Foleyovou. To, čo povedala včera hlavnému inšpektorovi Dalglieshovi, jej pripadalo ako zrada a hanbila sa za to.

„Sú tu teda všetci?“ opýtala sa.

„Clifford Bradley to nezvládol. Jeho žena zatelefonovala, že sa necíti dobre. Pracovníci polície sú tu od pol deviatej. Kontrolujú všetky vecné dôkazy, najmä drogy, a ešte raz prehľadali celý ústav. Akiste si myslia, že sa tu deje čosi čudné.“

Bolo prekvapujúce, že inšpektor Blakelock sa tak rozhovoril.

„Ako to myslíte: niečo čudné?“ opýtala sa Brenda.

„To nepovedali. Ale teraz si chcú prezrieť všetky záznamy v kartotéke ústavu, ktoré majú registračné číslo osemnásť a štyridsať alebo tisíc osemsto štyridsať.“

Brenda prekvapene roztvorila oči.

„Myslíte iba tohoročné záznamy, alebo musíme prezrieť aj tie staršie, čo máme na mikrofilmoch?“

„Vydal som im pre začiatok záznamy z tohto a minulého roku a seržant Underhill so strážnikom ich teraz skúmajú. Neviem, čo tam chcú nájsť, a podľa toho, ako sa tí dvaja tvária, nevedia to ani oni. Ale poponáhľajte sa. Doktor Howarth prikázal, aby ste šli za ním, len čo prídete.“

„Ale neovládam rýchlopis a neviem písať na stroji! Neviete, na čo ma potrebuje?“

„To nepovedal. Najskôr kvôli tomu, aby ste vyhľadali záznamy v kartotékach. A budete asi obsluhovať telefón, hľadať záznamy a nosiť ich.“

„Kde je hlavný inšpektor Dalgliesh? Je tu?“

„Spolu s inšpektorom Massinghamom odišli pred desiatimi minútami. Asi niekoho vypočuť. Ale čo tam po nich. Našou starosťou je, aby práca v ústave šla plynulo a hladko.“

Na väčšiu výčitku sa inšpektor Blakelock asi dosiaľ nezmohol. Brenda sa náhlivo pobrala do kancelárie slečny Foleyovej. Bolo známe, že riaditeľ nemá rád, keď mu návštevník klope na dvere, preto Brenda vstúpila tak sebavedome, ako len vedela. Budem robiť najlepšie, ako viem, pomyslela si. Ak mu to aj nebude stačiť, bude sa s tým musieť zmieriť.

Doktor Howarth sedel pri stole a podľa všetkého študoval dáky spis. Keď mu zaželala dobré ráno, bez úsmevu zdvihol hlavu.

„Vysvetlil vám inšpektor Blakelock, že chcem, aby ste mi predpoludním, kým je slečna Foleyová preč, trochu pomohli?“ spýtal sa. „Môžete pracovať v administratívnom oddelení, kde sedí pani Mallettová.“

„Áno, pán riaditeľ.“

„Policajní pracovníci budú potrebovať ďalšie spisy. Zaujímajú ich len spisy s konkrétnymi číslami. Ale myslím, že inšpektor Blakelock vám to už vysvetlil.“

„Áno, pán riaditeľ.“

„Teraz si prezerajú spisy z rokov tisíc deväťsto sedemdesiatšesť a sedemdesiatpäť, začnite im teda pripravovať spisy z roku sedemdesiatštyri a aj staršie, ak budú chcieť.“

Zdvihol zrak od spisu a po prvý raz jej pozrel rovno do tváre. „Doktor Lorrimer vám odkázal nejaké peniaze?“

„Áno, pán riaditeľ. Tisíc libier na knihy a prístroje.“ „Nemusíte ma oslovovať pán riaditeľ. Stačí, ak budete hovoriť doktor Howarth. Bol vám sympatický?“

„Áno, bol.“

Doktor Howarth znovu sklopil oči a sústredil sa na spisy. „Čudné. Nebol by som si pomyslel, že bol príťažlivý pre ženy, alebo že by ženy boli príťažlivé preňho.“

„O to tu nešlo,“ rozhodne vyhlásila Brenda.

„O čo tu nešlo? Chcete povedať, že vás nevnímal ako ženu?“ „To neviem. Chcem povedať, totiž... nemyslím si, že by sa usiloval...“