Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 29. decembra 2018

BRONTËOVÁ, CHARLOTTE - VILLETTE

BRONTËOVÁ, CHARLOTTE

VILLETTE
(Villette)

Tatran, Bratislava, 1981
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (39)
preklad Jozef Máček
prebal Pavel Hrach
2. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov

beletria, román
552 s., slovenčina
hmotnosť: 608 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,90 € PREDANÉ

*zukol4*

Podobne ako v Jane Eyrovej a Shirley aj v románe Villette ústrednou témou sú osudy mladej anglickej ženy z minulého storočia, ktorá stojí v živote osamotená a odkázaná sama na seba. Okrem ostatných kvalít Ch. Bronteovej vyniká v tomto románe veľké majstrovstvo opisu, prenikavý pohľad, ktorý mieri do jadra vecí a pravdivo zachytáva ženské zmierenie s trpkou skutočnosťou. Predsudky sputnávajúce rozlet ženského pokolenia stiesňujú i hlavnú hrdinku Luciu, ktorá cíti a je presvedčená, že by mohla v živote veľa urobiť, a preto odchádza z dedinského prostredia do víru veľkomesta. No chce sa vznášať na vlastných krídlach, chce byť nezávislá, žiť z vlastnej práce a utvárať si život podľa svojej vôle, a preto sa stáva učiteľkou angličtiny.

Ale jej zámery sa tým nekončia a sústavne sa prebojúva k vyšším métam. Lenže všetky jej kroky a podujatia sú na tie časy neobyčajné, zvláštne a v očiach vyššie postavených, ktorí podceňovali prácu a nemali porozumenia pre široké vrstvy ľudu, zarážajúce a hodny pohŕdania.

Takto sa Lucia za svojho pôsobenia vo veľkomeste Viliette stretáva s mnohými triednymi, názorovými i povahovými rozpormi a zápasmi, ktoré by však nemuseli byť také vyhranené, keby bolo v ľuďoch viacej vôle po porozumení a vzájomnom pochopení. Nie sú to myšlienky revolučné, ale v podtexte odbojné proti spoločenskému poriadku tých čias - realizovali sa a v našich časoch, keď sa i ženám umožnilo plnšie uplatniť v živote, keď sa práca stala pre človeka právom a cťou a keď sa pracujúce vrstvy stali základom spoločnosti. Teda z tejto stránky jedinečná žena-spisovateľka predbehla svoju súčasnosť, keď nás od kapitoly ku kapitole vedie pútavo, so zmyslom pre humor, kritiku i sebakritiku, vlastnými zážitkami od strastného detstva až po vyvrcholenie svojej — napokon predsa len nenaplnenej lásky.






Ale i v tomto popolavom oblečení som sa cítila veľmi dobre a celkom voľne; bola to pre mňa výhoda, ktorú by som nebola dosiahla ani vtedy, keby som bola mala na sebe hocičo skvelejšie a nápadnejšie. Aj madame Becková sa v tomto pridala ku mne; i jej šaty boli skoro také triezve ako moje, no s tým rozdielom, že ona mala náramok a velikánsku brošňu, ktorá sa leskla zlatom a drahokamami. Náhodou sme sa stretli na schodoch a ona mi prikývla i usmiala sa na mňa na znak súhlasu. No nie azda preto, že by si bola myslela, ako mi to dobre pristane - niečo také isteže nepútalo jej záujem - ale usúdila, že som oblečená ,convenablement, ,décemment, a Primeranosť a Slušnosť, to boli pokojné božstvá, ktoré mala madame v úcte. Ba ešte si aj zastala, položila mi na plece ruku, na ktorej mala už rukavicu, a tak držala i vyšívaný a navoňavkovaný ručníček a do ucha mi pošepla niekoľko štipľavých slov o iných učiteľkách (ktorým práve pred chvíľou do očí lichotila). „Niet nič absurdnejšie,“ povedala, „ako keď sa des femmes mures obliekajú ani pätnásťročné dievčence -quant a la St. Pierre, elle a l´air d´une vieille coquette qui fait l´ingénue.“

Keďže som bola oblečená aspoň o dve hodiny skôr ako ktokoľvek iný, zachcelo sa mi odísť - no nie do záhrady, kam slúžky nosili dlhé stoly, rozostavovali stoličky a prestierali obrusy, aby bolo všetko pripravené na hostinu - ale do učebných miestností, ktoré boli teraz prázdne, tiché, chladné a vyčistené; ich steny boli nanovo vybielené, drevené podlahy len pred chvíľou vydrhnuté a ešte ani nie celkom suché; čerstvo natrhané kvety vo vázach ozdobovali kúty a práve zavesené záclony skrášľovali veľké okná.

Utiahla som sa do prvej triedy, bola to miestnosť menšia a čistejšia ako tie druhé, a vyberúc si zo zasklenej knižnice, od ktorej som mala kľúč, jeden zväzok, ktorý podľa nadpisu mal byť dosť zaujímavý, sadla som si a dala sa do čítania. Sklené dvere tejto ,triedy´ čiže školskej učebne viedli do veľkej besiedky; vetvy akácie pohládzali ich tabličky, ako sa vystierali krížom, aby sa stretli s ružovým krom, čo kvitol vedľa náprotivného okienka; v tomto ružovom kríku horlivo a šťastne bzučali včely. A začala som si čítať. No práve vtedy, keď tichý šum, tieň na podstienke a teplá, osamelá tichosť v mojom zátiší začali mi kradnúť zmysel toho, čo bolo na strane, keď oči prestávali vidieť, keď ma všetko vábilo na chodník snenia, ťahalo nadol kamsi do hlbokého údolia ríše snov - práve vtedy najostrejšie zazvonenie zvončeka na uličných dverách, akým sa kedy tento ťažko skúšaný nástroj zatriasol, ma priviedlo k vedomiu.

Odteraz už zvonček vyzváňal celé dopoludnie, lebo jednostaj sa sem motali robotníci, slúžky, coiffeurs a tailleuses a potom zas aj odchádzali. Ba čo viac, dalo sa právom očakávať, že bude zvoniť celé popoludnie, ved vari sto externistiek malo prísť na kočoch alebo fiakroch; a nedalo sa ani čakať, že by si odpočinul aspoň večer, lebo vtedy sa už ich rodičia a známi dohrnú na divadlo. Za týchto okolností nijaké zazvonenie - ani také ostré zazvonenie - nebolo nič mimoriadne: lenže toto zvláštne znenie malo aj svoj osobitný dôraz, čo mi odplašil sen a naľakal i knihu, ktorá mi spadla z kolien.

Zohla som sa, že knihu zdvihnem, keď tu pevne, náhlivo a priamo - práve cez predsieň, po chodbe, cez carré, potom cez prvé a druhé oddelenie i cez veľkú sálu - bolo počuť krok, rýchly, pravidelný a opatrný. Zatvorené dvere na prvej triede - mojej svätyni - neboli tu nijakou prekážkou; rozleteli sa a plášť i grécka čiapka zaplnili ich priestor; aj dve oči sa sprvu len mlhavo obzerali a až neskoršie sa dychtivo zabodli do mňa.

„C´est cela!“ povedal hlas. „Je la connais; c’est ľAnglaise.

Tant pis. Toute Anglaise, et, par conséquent, toute bégneule qu’elle soit - elle fera mon affaire, ou je saurai pourquoi.“

Nato s akousi strohou úctivosťou (nebodaj si myslel, že som nezačula to množstvo jeho predošlého nezdvorilého hundrania) a najmrzkejším žargónom, aký som kedy počula, vyhŕkol: „Slečna - vy musíte hrať: nepohnem sa odtiaľto...“

„Čo môžem pre vás urobiť, monsieur Paul Emanuel?“ spýtala som sa: bol to totiž monsieur Paul Emanuel a veruže dosť rozčúlený.

„Musíte hrať. Nechcem, aby ste sa desili, mračili alebo sa dali veľa prosiť. Spoznal som vaše schopnosti hned v ten večer, keď ste prišli; viem, čo je vo vás: vy viete hrať a vy musíte hrať.“

„Ale ako, monsieur Paul? Čo tým mienite?“

„No neslobodno strácať čas,“ pokračoval a opäť po francúzsky. „A zbavíme sa nechuti, všetkých výhovoriek, všetkého okúňania. Musíte si vziať úlohu.“

„Vari v tom vaudeville?“

„V tom vaudeville. Ako ste povedali.“

Dych sa mi zastavil, zdesila som sa. Čo si ten panáčik myslí?

piatok 28. decembra 2018

KAZAN, ELIA - ANATÓLČAN

KAZAN, ELIA

ANATÓLČAN
(The Anatolian)

Pravda, Bratislava, 1986
preklad Magda Žáryová
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 52.000 výtlačkov
75-020-86

beletria, román
616 s., slovenčina
hmotnosť: 663 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*zukol4* in **O2**

Anatólčan je najnovším románom slávneho amerického režiséra a spisovateľa Eliu Kazana (narodeného 7. 9. 1909 v Istanbule), ktorého filmová a literárna tvorba je u nás dobre známa.

Anatólčan voľne nadväzuje na jeho prvú prózu Amerika,

Amerika. Dej románu sa začína odvíjať roku 1909 v New Yorku. Opäť sa tu stretávame so Stavrosom, tentoraz vo chvíli, keď po desiatich lopotných rokoch v Amerike očakáva loď, ktorá má priviezť otca, matku a siedmich súrodencov do novej vlasti. Splnil otcov sen, vykonal si synovskú povinnosť. Už bude voľný, zbaví sa ťarchy, ktorá ho dosiaľ gniavila.

Z parníka však vystúpi iba matka s bratmi a sestrami. Otec zomrel deň pred vyplávaním lode. A tak sa Stavros musí znovu ujať povinnosti -nastúpiť na otcovo miesto, prevziať zodpovednosť za rodinu. Stavros je tvrdý a neľútostný, vyžaduje absolútne podriadenie sa svojej vôli. Sám pre seba nežiada nič. Zmenená situácia však pôsobí aj na súrodencov - vzoprú sa tyranii a jeden po druhom sa Stavrosovi odcudzujú. Stavrosa to zaskočí. Zostáva sám. Pretože verí, že ak človek čosi chce a bojuje za to, môže získať všetko, musí čeliť ďalšiemu sklamaniu - Amerika ho nikdy neprijme, o tom sa kruto presviedča.

Hoci je Stavros dobrodruh a hazardér, nijaký vzor mravopočestnosti, v detstve mu vštepili prísny kódex cti - vernosti rodine, synovskej úcte, tomu, čo umožní udržať nažive príslušníkov národa, žijúceho v porobe, a bedárov. Spočiatku Stavros pokladá za jediný prostriedok a zbraň na udržanie holého života majetok a moc, napokon však pochopí, že nesmie stratiť predovšetkým sám seba.

Anatólčan je obrazom charakteru príslušníka národa, poznamenaného päťstoročnou tureckou porobou, ale vedomého si dávnej kultúrnej tradície Helénov.

Kazanov román nás strhne svojou dramatickosťou a vášnivosťou.







Vaso už svojho otca nikdy v živote nevidela.

„Napísala som mu, že sa idem vydávať,“ povedala, „ale na svadbu neprišiel. Po troch mesiacoch mi mama napísala, že mi otec želá všetko najlepšie. A dosť. Viac som o ňom nepočula. Želal mi všetko najlepšie!“

„A ja som ako on?“

„Áno. Taký — aj ty si taký — čo si pomôžeš? Muž, ktorý nepríde ani na svadbu svojej dcére. Ty si na tom istom brde utkaný.“

„Co sa ti snívalo, keď si volala amesos, amesos?“

A tak na ostrovčeku uprostred rušnej manhattanskej premávky konečne porozprávala najstaršiemu synovi o svojom detstve.

Bývali na jednom z mnohých hrebeňov ostrova a z výšky hľadeli do kruhovitého zálivu a na šíre more.

S vyvrátenou hlavou a zavretými očami rozprávala o zvukoch, ktoré obklopovali ich dom a ožívali v jej spomienkach — ako z chladného prameňa nad domom vyvierala voda a vo dne v noci zurčala dreveným žľabom rovno do drevenej kade na dvore. Ako tam po gazdovstvách rozhodených na bližších či vzdialenejších vŕškoch pyšne kikiríkali kohúty, kotkodákali kvočky, divo štekali psi, híkali somáre. Rozprávala o severnom vetre melténi večne dujúcom od mora.

Rozprávala o purpurovočervenom hrozne — ako z pergoly nad stolom, kde otec jedával, viseli strapce, ich bobuľky týždeň po týždni na slnku dozrievali a sladli, ako hroznová šťava kvasila v sudoch, lebo otec si každú jeseň dorábal vlastné víno, a rozprávala o ďalšom nápoji, ktorý sa volal tsiporo, bol to mocnejší trúnok, jazyk od neho horel — a tá vôňa! Ach, ešte dnes ju má v nozdrách!

„Tuto? Možno tu žiť?“ spýtala sa, hľadiac na rušnú ulicu a broadwayské budovy pokryté zimnou vrstvou sadzí.

„A amesos, amesos? Čo to bolo?“

„Z dielne po robote prinášal domov všelijaké mäkkýše, ktoré rybári vylovili — najradšej mal lahodné lastúrniky alebo ježaté srdcovky s hebkými ostňami. Keď vystupoval od poslednej zákruty hore skalnatým vŕškom, zakričal na moju matku — a na mňa — aby sme vedeli, že už ide a že chce, aby ho na stole čakalo úzo, v krčahu chladná pramenistá voda, teplá večera s chlebom, ktorý mama ráno upiekla.

Amesos, baba, amesos! odpovedali sme a bežali mu všetko prichystať. Potom som si stala za jeho stoličku a dívala sa, ako zakriveným vylupovacím nožom lastúry otvára. A keď na tie drobné lastúry vytlačil z pol citróna šťavu, och, pamätám sa, ako sa zmrštili a zatriasli! Potom ich jedol a každý hlt zapil úzom.

Po večeri nám rozprával, od mora podúvalo, vietor bol čistý, svieži, nie ako tu, samá špina a dym. Dá sa taký život porovnávať s týmto? Alebo s tým v dome, do ktorého ma odviedol tvoj otec Izák a v ktorom si sa narodil? Áno, bolo odtiaľ vidno na veľký biely vrch, ale samotné mesto ležalo na rovine, v lete som sa tam brodila po členky v prachu, nijaký potok, iba studňa, ktorá v júni alebo aj skôr vyschla, raz dokonca v apríli, áno, v apríli!

U môjho otca sme na noc nezatvárali ani dvere, ani obloky. Žili tam Turci, ale pred otcom mali rešpekt, báli sa ho. Tvoj otec Izák? Večne vyplašený ako zajac, pamätáš sa, všetky obloky sme mali zamrežované. Len čo slnko zapadlo, pozatvárali sme okenice a bránu zamkli. Žili sme ako vo väzení.“

Konečne otvorila oči, hlavu spustila dozadu na operadlo lavičky a pozrela do konárov stromčeka na handričku z Vasilisovej košele. „Tvoj otec nebol muž pre mňa. Teraz, po toľkých rokoch, to môžem povedať. Si hlavou rodiny a musíš vedieť, kto si. Preto ti to vravím.“

Pozrela Stavrosovi do tváre a v očiach jej blysol urazený výraz. „A poviem ti aj toto,“ pokračovala veľmi


HAYOVÁ, LOUISE L. - LÁSKA SA RODÍ V TEBE

HAY, LOUISE L.

LÁSKA SA RODÍ V TEBE
(The Power is Within You)
Voľné pokračovanie bestselleru Miluj svoj život
V spolupráci s Lindou Carwin Tomchinovou

Gardenia Publishers, Bratislava, 1994
preklad Marián Dujnič
obálka Marián Dujnič
ISBN 80-85662-11-6

motivácia, psychológia,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 261 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,40 € PREDANÉ

*zukol4* in *X02*

Láska všetko napráva, nejestvuje lepší liek. Láska vymaže aj najbolestivejšie spomienky vo vašom vnútri, pretože láska cez všetko preniká ľahšie. Čomu dáte prednosť? Chcete žiť v bolesti, alebo v radosti? Na vás záleží, čo si vyberiete: sila prítomná vo vás podporí každú vašu snahu.

Uvedomte si, že láska k sebe samému rastie podobne ako vaša sebaúcta, a všetky potrebné zmeny vo vašom živote prebehnú oveľa rýchlejšie, ak budete vedieť, že sú pre vás správne. Láska nie je nikdy mimo vás. Láska sa rodí vo vás. Čím viac budete milovať, tým väčšmi budete priťahovať lásku. Láska vám otvorí cestu k šťastiu.









Strach sa rodí z nedostatku dôvery

Strach je hradbou na našej planéte. Vidíte a počujete o tom deň čo deň v správach o vojnách, vraždách, zbojstvách a podobne. Strach je vyjadrením nedostatku dôvery vo vlastné sily. Je to prejav našej nedôvery v Život. Neveríme, že sa o naše blaho stará vyššia úroveň, a preto sa usilujeme všetko zabezpečiť na úrovni materiálnej. Očividne nás k strachu vedie to, že si s mnohými problémami nevieme rady

Najlepšou pomôckou na prekonanie strachu je dôvera. Nazýva sa skok viery. Dôverujme sile v nás, ktorá je v napojená na Kozmickú Inteligenciu. Dôverujme neviditeľnému, subtílnemu svetu a nepreceňujme fyzický, materiálny svet. Nechcem tým povedať, že dôverovať znamená zostať pasívnym; chcem len podčiarknuť, že s dôverou sa nám kráča životom ľahšie. Spomeňte si na jednu zo základných myšlienok mojej filozofie: Všetko, čo potrebujem vedieť, je mi odhalené. Som presvedčená, že je o mňa vždy dobre postarané, aj keď nie je v mojich fyzických silách ovládať všetko, čo sa deje okolo mňa.

Úlohou strachu je varovať a chrániť. Povedzme mu: "Viem, že ma chceš chrániť. Vážim si, že mi chceš pomôcť. Ďakujem ti." Oceňte, že ste pocítili strach; prišiel vám pomôcť. Pri fyzickom vzrušení sa adrenalín rozšíri do celého tela, aby nás chránil pred nebezpečenstvom. Rovnako je to so strachom v našej mysli.

Pri pozorovaní strachu prídete na to, že nie je súčasťou vašej bytosti. Predstavujte si strach ako obrázky na filmovom plátne. To, čo tam vidíte, nie je skutočnosť. Jednotlivé scény sú iba celuloidové, ustavične a rýchlo sa meniace polička. Strach prichádza a odchádza rovnako rýchlo ako filmové obrázky, ak ich pravda nespomalíme a nezastavíme.

Strach odráža obmedzenia našej mysle. Stále sa o niečo strachujeme: že ochorieme, že stratíme milovaného človeka, že prídeme o strechu nad hlavou a podobne. Najčastejšie sa voči strachu bránime hnevom. Máme pocit, že nás hnev ochráni Urobíme však lepšie, ak budeme pracovať s pozitívnymi tvrdeniami. Potom môžeme zastaviť nielen vytváranie obávaných situácii v našej mysli, ale pretransformovaním strachu nadobudnúť lásku k sebe. Ako vidíte, nič k nám neprichádza zvonku. Nachádzame sa v strede všetkého, čo sa deje v našom živote. Všetko je vo vnútri - každá skúsenosť, každý vzťah, to všetko je zrkadlom duševnej situácie, aká je v našom vnútri.

Strach je protipólom lásky. Čím viac sme ochotní milovať sa a dôverovať si, tým väčšmi sa v nás vyvinú tieto kvality. Kto žije naladený na strach, sklamania a obavy, pretože nemá rád seba samého, nech sa nečuduje, že zažíva jednu pohromu za druhou. Taký človek bude mať dojem, že sa jeho trápenie nikdy neskončí.

Rovnako to platí aj vtedy, ak sa máme radi. Všetko sa rozbehne a my máme pred sebou "zelenú vlnu" a nachádzame "voľné miesta" na parkovisku. Všetky veci nám robia život taký zázračný - veľké i malé. Ráno sa prebudíme a všetko ide ako po masle.

Majte radi samých seba a nič vám nebude chýbať. Urobte všetko pre posilnenie svojho srdca, svojho tela a svojej mysle.


HOGAN, RAY - ŠERIF Z CRISSCROSSU

HOGAN, RAY

ŠERIF Z CRISSCROSSU
(Doomsday Bullet)

Smena, Bratislava, 1988
edícia Dobrodružné romány (379)
preklad Dana Oravcová
obálka Jozef Pernecký
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
073-084-88

beletria, western
134 s., slovenčina
hmotnosť: 133 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,50 €

*zukol4* in **O2**






Spoza bariéry, ktorá zacláňala pohľad z ulice dovnútra, na dva-tri kroky od otvorených dverí začul, ako sa smiech a hovor mieša s rozochveným hlasom prednášajúcim akúsi žalostnú pieseň za cvrlikavého sprievodu piana.

Rye sa pohol ku dverám, obišiel bariéru a ocitol sa v hlučnej, pomerne dobre osvetlenej sále. Všimol si, že Parisian sa tešil oveľa početnejším štamgastom ako Palo Duro alebo Kansas City, bol to predsa skôr nevestinec ako krčma. Uvidel malý bar, zopár kartárskych stolíkov a tanečný parket na krok od piana. Jednako miestnosť sa najskôr ponášala na rozľahlý salón s roztrúsenými stoličkami a pohovkami, na ktorých sa rozvaľovali popíjajúci zákazníci, tárajúci s jednou alebo aj viacerými skromne zahalenými dámičkami.

Rye zamieril cez dymovú clonu priamo k baru, kde zazrel Vica Lefora, ako dohliada na barmana pri príprave nápojov. Majiteľ podniku zbadal šerifa predierajúceho sa k nemu a vylúdil na tvári úsmev na privítanie.

„Dajte si pohárik na účet podniku, šerif!“ zvolal. Rye prikývol. „Dám si, ale za vlastné.“

Leforov úsmev trochu stvrdol, ale bez slova šerifovi nalial a vydal mu zo strieborného dolára, ktorý Rye položil na pult.

„Ste tu služobne, alebo sa u nás zabavíte?“ zaznel v Leforovom tóne výrazný južanský prízvuk. „Ak pre to druhé, môžem vám dohodiť rozkošnú malú Francúzku. Volá sa Renée, je vraj z Paríža. Ručím za ňu

„Vďaka,“ prerušil ho šerif, „ale mám tu robotu.“ Potom zopakoval svoje požiadavky, tak ako v predchádzajúcich dvoch podnikoch.

„Počul som, ako ste sfúkli Rufa,“ ozval sa opäť Lefore. „Podaktoré z dievčat začuli streľbu a vyzreli z oblokov, ale kto ho vytiahol z väzenia - to naozaj neviem.“

Rye prikývol. Ani tu nijakú pomoc neočakával. Pomaly sa odvrátil s pohárom v ruke, pištoľ už pri boku, a rozhliadol sa po miestnosti. Pristavil sa pohľadom pri dvoch mužoch sediacich za stolom, boli to Frank Wolcott a strelec Will Grissom. Obšťastňovali ich dve dievčatá z podniku.

Wolcott mlčky vrátil šerifovi chladný pohľad a neprítomne vrtel v prstoch pohár s pálenkou. Grissom sa bezstarostne ďalej bavil so svojou spoločníčkou.

„Tak toto je naša malá Renée, o ktorej som hovoril.“

Na Leforove slová sa Rye zvrtol a ocitol sa zoči-voči majiteľovi podniku a drobnej tmavovláske slonovinovej pleti a počerných očí. Pousmiala sa a vzala do prstov zlatý prívesok v tvare srdiečka, ktorý jej visel na krku.

„Teší ma, monsieur,“ zvýšila hlas, aby ju vôbec bolo počuť. „Mohlo by nám byť spolu ako vo sne... “

„Možno inokedy,“ opätoval Rye jej úsmev. Potom sa opýtal aj Lefora na vojenský voz.

Ale podobne ako Reno a Ben Delano ani Lefore mu nepomohol, dušujúc sa, že o voze či záprahu mulíc nemá ani tušenie a ani od štamgastov sa mu nič nedonieslo.

Rye prijal jeho uisťovanie s rovnakým cynizmom, o pravdivosti jeho slov jednoducho ani neuvažoval. Odložil prázdny pohár a utíšil virvar výstrelom do zeme. V náhlom tichu sa potom opýtal na Rufových pomocníkov a príchod vojenského voza, zámerne však nespomenul miesto, kde voz našiel.

Nedočkal sa nijakej odpovede a zábava v podniku sa vzápätí rozbehla plným prúdom. Lefore sa zlomyseľne uškrnul na šerifa. „Títo chlapci veru zákonu pomáhať na nohy nebudú, nič také. Vo dne drú ako mulice a večer si chcú voľačo užiť.“

„Neškriepim sa,“ odpovedal šerif a vymieňal si náboj v pištoli, „ale dvaja chlapíci pomohli Custerovi zdúchnuť z môjho väzenia, a tých dostanem. Pokým som tu, nikto nebude beztrestne šliapať po zákone.“

Lefore obrátil pohľad k Renée. Horúčava ho prinútila vyzliecť si kabát, uvoľnil si i kravatu a rozopol horný gombík na vyčačkanej bielej košeli. Dievčina mu vrátila pohľad, a keď skonštatovala, že v šerifovi nevzbudí viac ako zdvorilý záujem, vzdala sa a zmizla v dave.

„Ak sa voľačo dopočujem, dám vám vedieť,“ ukončil Lefore ich rozhovor s očividným želaním rozlúčiť sa.

Rye prikývol.

„No pravdaže,“ uviedol jeho sľub na pravú mieru. Zbraň si opäť zasunul pod pazuchu, ukázal mu chrbát a predral sa zástupom ku dverám.


STERN, RICHARD MARTIN - VEŽIAK

STERN, RICHARD MARTIN

VEŽIAK
(The Tower)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (368)
preklad Peter Kerlík
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-083-78

beletria, román
268 s., slovenčina
hmotnosť: 349 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 €

*zukol4*in **s4p**

Mrakodrapy — symbol Ameriky, symbol jej moci a dokonalosti. Skutočne? Nesprávnosť týchto predstáv odhaľuje americký spisovateľ Richard Martin Stern vo svojom románe Vežiak. Najväčší mrakodrap, Vežiak sveta, zachvátil požiar a na najvyššom poschodí ostalo uväznených vyše sto ľudí, ktorí sa sem zišli na koktail po slávnostnom otvorení. Príčina: podfuky, intrigy, ignorovanie základných bezpečnostných opatrení ako obeť jedinému uznávanému bohu — zisku. Nová veľkolepá budova je od počiatku narušená ako spoločnosť, ktorá ju postavila. Preto prirodzeným dôsledkom, ako hovorí autor, „je katastrofa, ktorá by sa mohla stať, no dúfam, že sa nestane“. Román dáva možnosť nazrieť do zákulisia výstavby mrakodrapov a čitateľ ocení veľké autorove znalosti tejto problematiky. Ale podľa slov K. M. Sterna: „V tomto príbehu sú dôležití ľudia, nie iba množstvo údajov. Najťažšie bolo ukázať, že budova má svoj vlastný charakter, závislý na charaktere ľudí okolo nej.“ Preto je Vežiak vierohodným obrazom Ameriky dnešných dní.






16.10 — 16.31

Patty McGrawová-Simmonsová nikdy nemala rada nemocnice, možno preto, priznala si, lebo ju miatli a bála sa ich. Bola zdravá mladá žena a v nemocnici mala vždy pocit, že jej očividné zdravie vzbudzuje rozhorčenie. Akoby nemé oči čo ju sledovali, keď prechádzala chodbou, vraveli: „Nemáš právo byť taká zdravá, ked ja trpím. Chod preč.“

Ale teraz nemohla odísť, a to bolo akosi ešte horšie. Bert McGraw ležal na resuscitačnom oddelení Univerzitnej nemocnice v izbe, do ktorej sa dalo nazrieť, iba keď sa tu a tam otvorili dvere, v izbe plnej prístrojov a akýchsi laboratórnych zariadení, ktorých funkciu Patty iba tušila; posteľ, na ktorej ležal jej otec, pripomínala stredoveký škripec a viedlo k nej i k nemu množstvo trubičiek a drôtov.

Ach, aj iní mali infarkt. Píše sa o nich každý deň. Ale Berta McGrawa sa to netýka, je nezničiteľný otec a muž. Smiešna predstava, pravdaže; to iba jej írska krv tak zveličovala. A jednako v tom bolo čosi viac, niečo, čo si v súvislosti s inými nevedela predstaviť.

Pamätala sa na neho z detstva ako na veľkého, veselého, rozosmiateho muža, keď sa s ňou hrával, podľa matkiných slov: ,,Ako s medvedíkom, Bert McGraw, a nie ako s malou dcéruškou. Keď s ňou budeš takto zaobchádzať, polámeš jej všetky kosti.“

Patty odmietavo pišťala, aby podporila Bertove slová: ,,Hlúposť. Nechcem ju vychovávať ako vo vatičke. A jej sa to páči. " Nebol to ten zvyčajný vzťah otca-divocha, ako sa popisuje v knihách. Raz sa ho Patty otvorene opýtala, či by neboli radšej, keby bola chlapcom. „Dočerta, nie!“ odpovedal bez zaváhania a pretvárky. „Keby som mal syna, nemal by som teba a stal by sa zo mňa opustený starý pán, veru tak.“ Dvere resuscitačného oddelenia sa otvorili a vyšla sestra. Patty rýchlo nakukla dnu, kým sa dvere opäť nehlučne neza
(104)
tvorili. Opustený starý pán — zišlo jej zrazu na um, ani nevedela prečo a ako. Hrdý opustený starý pán, bezmocne ležiaci na bielej posteli.

Keď si malá, pomyslela si Patty, urobia pre teba všetko. Zodvihnú ťa a oprášia, pobozkajú boľavé miesto; keď ich potrebuješ, vždy sú poruke a berieš ich ako samozrejmosť. Potom a oni stanú bezmocnými a ty nemôžeš pre nich urobiť nič, iba sedieť, čakať a želať si, aby si verila v modlitby, lebo prostá viera prekoná dlhú cestu?

Mary McGrawová, ktorú konečne našli v Queens, rýchlo a zadychčane prichádzala po chodbe. Patty vstala, chytila matku za ruky a pobozkala ju.

„Nemám ti čo povedať. Je tam dnu.“ Patty kývla hlavou k zatvoreným dverám. „Nikoho k nemu nepustia. Doktor je skvelý srdciar, ktorý mi nechce nič povedať. Možno preto, že nemá čo. Sadni si.“

„Sťažoval sa, že sa mu zle dýcha,“ povedala Mary McGrawová. „Vravela som mu, že je tučný a prepracovaný. Možno... “ „Prestaň,“ zahriakla ju Patty. „O chvíľu povieš, že všetko je tvoja vina, a to nie je pravda.“ Možno je to čiastočne moja vina, pomyslela si, lebo som ho pri obede zaťažila svojimi problémami. Vtom jej čosi prišlo na um. „Keď sa mu to stalo, bol pri ňom Paul,“ povedala. A kde je teraz?

Zdalo sa, že to Mary McGrawovú potešilo. „Som rada, že Paul bol pri ňom. Tvoj Paul je veľmi dobrý chlapec. Dobre sa znášajú s otcom.“

Aký zmysel by malo tvrdiť niečo iné? Patty mlčala.

"Tvoj otec sa vždy bál, že sa vydáš za nejakého zurvalca - ako je on, hovorieval, čo nebola pravda, a on to dobre vedel. Keď si nám predstavila Paula, takmer celú noc sme s otcom nespali, rozprávali sme o ňom a uvažovali, či je to ten pravý muž pre teba. Pamätáš sa na svadbu? Prirodzene, pamätáš sa. Celá vážená Paulova rodina a ty zavesená do otca... "

”Mama,“ prerušila ju Patty ostrým hlasom. „Otec nie je mŕtvy. Aj iní mali infarkt a uzdravili sa. Ty... hovoríš o ňom, akoby už umrel, ale on žije.“ Mary McGrawová mlčala.


VAN DE WETERING, JANWILLEM - CUDZINEC V AMSTERDAME

VAN DE WETERING, JANWILLEM

CUDZINEC V AMSTERDAME
(Outsider in Amsterdam)

Smena, Bratislava, 1981
edícia Máj (357)
preklad Michal Breznický
ilustrácie Dušan Grečner
1. vydanie
73-024-81

beletria, detektívky,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,40 €

*zukol4* in **O2**

Janwillem van de Wetering sa narodil roku 1931 v zámožnej rodine, ktorá žila na Ďalekom východe. Svetobežníctvo ho poznamenalo na celý život — ako devätnásťročný odišiel po absolvovaní obchodnej školy do južnej Afriky. Neskôr sa ocitol v Anglicku, kde v Londýne študoval filozofiu. Školu nedokončil, odcestoval do Japonska, kde sa dva roky venoval štúdiu budhizmu. Navštívil aj Južnú Ameriku a Austráliu. Neskôr sa presťahoval do Holandska, kde pracoval v amsterdamskej mestskej polícii. Skúsenosti z tohto obdobia zúročil v sérií detektívnych príbehov o inšpektoroch Grijpstrovi a de Gierovi. Autor už v predchádzajúcich svojich knihách Prázdne zrkadlo, Záblesk z nekonečna a Mŕtvy z hrádze dokázal svoje kvality nielen ako skúsený detektívkár, ale aj ako znalec zen-budhizmu. Cudzinec v Amsterdame je atraktívny príbeh domorodého papuánskeho policajta z Novej Guiney, ktorý emigruje do Holandska, kde chce nájsť lepšie uplatnenie. No konzervatívna spoločnosť ho neprijme medzi seba ako rovnocenného partnera i napriek tomu, že vo svojej vlasti slúžil holandskej kráľovnej a vyslúžil si viacero vyznamenaní. Podarí sa mu dostať miesto dopravného strážnika. Stane sa členom tzv. Hindistického spolku...

Autor v tejto knihe neúprosne kritizuje istú časť dezorientovanej západoeurópskej mládeže, ktorá sa vyžíva v hindizme a drogách a nenachádza si miesto v súčasnom komplikovanom svete.








DE GIER KRÁČAL POPRI DOMOCH OBCHODNÍKOV po Prinsengrachte a kráčal dlhým krokom, lebo sa domnieval, že ponosovať sa na ploché nohy zabráni obyčajnému policajtovi len dlhý krok. Myšlienky mu zahaľoval hnev. Hneval sa na každého, ale najmä na Grijpstru. De Gierovi sa nechcelo ísť peši, rád by bol šiel autom. Ibaže policajti sú skupáni a Grijpstra nechce byť výnimkou. Načo míňať benzín, ak naliehavo netreba?

Deň bol však krásny a de Gierov hnev sa vyparil. Obraz hrozného, hlúpeho a chumajského Grijpstru sa mu vytratil z myšlienok. Koniec-koncov, potrestaný je Grijpstra. Prosím, on, de Gier, si vykračuje a mrhá drahý úradný čas. Mohol ísť električkou. Ibaže on, de Gier, spravil viac, ako zamýšľal Grijpstra. Ušetril štátu peniaze aj za lístok na električku.

De Gier sa usmial. Rozobral svoje myšlienky. Odvážne sa postavil zoči-voči záveru. Je obyčajný, bezvýznamný človiečik. De Gier sa ustavične pokúšal analyzovať vlastné myšlienky, usiloval sa zistiť skutočnú motiváciu svojho počínania. A zakaždým došiel k záveru, že je obyčajným, bezvýznamným človiečikom. No uzáver ho neznechucoval. Na tej bezvýznamnosti sa zúčastňoval s celým ľudským pokolením. O ľudskom pokolení nemal ktovieakú vysokú mienku. Raz pri poháriku Grijpstrovi spomenul, akú má mienku o ľudskom pokolení, a Grijpstra prikývol ťažkou hlavou. Stalo sa to večer, jeden zo vzácnych večerov, keď sa Grijpstrovi zažiadalo pozhovárať. Mali za sebou dlhý deň, domov sa mu nechcelo, a tak prijal de Gierovo pozvanie zájsť si dakde do lacnej čínskej reštaurácie. A potom zapadli do malého baru na Zeedijku, chrbtici štvrte prostitútok. Majiteľ baru hneď uhádol, že mu do baru zašli tajní, a tak im nalieval a nalieval do pohárikov s pokojným, no urazeným úsmevom na mŕtvolne bledej tvári. Grijpstra vtedy nielenže súhlasil. Na jeden velikánsky dúšok vyprázdnil pohár jeneveru a zdvihol prst.

„Ľudské pokolenie,“ začal Grijpstra, „môžeš rozdeliť do niekoľkých skupín.“

„Hej?“ prejavil záujem de Gier svojím najnaivnejším a najľúbeznejším hlasom. Očakávaním takmer nedýchal. Grijpstra bude hovoriť!

„Hej,“ prisvedčil Grijpstra. „Počúvaj. Predovšetkým sú tu veľkí chrapúni. Poznáš ich rovnako dobre ako ja. Ryšaví chlapíci s tučným krkom, rozvážajú sa vo veľkých amerických autách a fajčia cigary. Existujú chrapúni kupliari a chrapúni bankári, no v podstate sú rovnakí. Chrapúni pochopili. Vedia, čo ľudia chcú. Ľudia chcú byť manipulovaní a chrapúni manipulujú. Zisťujú, vlastne platia iných, aby zisťovali — chrapúňov obklopujú veľmi inteligentní otroci — čo ľudia chcú mať, a chrapúni kupujú, čo ľudia chcú mať, veľmi lacno, a potom to predávajú smiešne draho, ako si to len vieme predstaviť. Chrapúni zarábajú. Nestávajú v radoch a často chodia na dovolenku. Na Ijselskom jazere majú veľké jachty a v Španielsku vily. Ich milenky bývajú v najkrajších apartmánoch na Beethovenovej ulici. Čo žijú, problémy nemajú, a ani si problémy nerobia. Čo by sa čo vyskytlo, o všetko sa postarajú rýchlo, vlastne, ako som ti už povedal, postarajú sa za nich iní. A dane takmer neplatia. To je prvá skupina.“

De Gier počúval tak sústredene, ako len vedel. Barman za pultom im dolial.

„Druhá skupina,“ pokračoval Grijpstra zľahka splývavou výslovnosťou, „je najväčšia. Je to skupina idiotov. Ak chceš, môžeš si túto skupinu rozdeliť na väčší počet podskupín, no načo by si to robil?“

De Gier rozhodne zavrtel hlavou, nechcel skupinu rozdeľovať na podskupiny.

„Máš pravdu,“ prikývol Grijpstra. „Ak sú idioti tak či onak, načo ich rozdeľovať? Jestvuje taký typ idiota aj onaký typ idiota, no všetci majú pokožku nezdravú, chorejú na kadečo, stávajú v radoch, na dovolenku chodia raz do roka, vozia sa v autách z druhej ruky, čo sa im ustavične kazia, kupujú si u chrapúňov kadejaký brak a, pravdaže, platia veľké dane. Dane sa im strhávajú z platu, takže sa im ani nezdajú ktovieaké veľké. Urobia, čo sa im povie, a nielen to, čo im povie šéf, ale aj čo im káže robiť reklama, televízia, noviny a každý, čo má mocný hlas a ovláda zopár jednoduchých slov. Ba nasadnú aj do dobytčiaka, čo ich odvezie do koncentračného tábora, a keď tábory vyjdú z módy, nasadnú do vlaku, čo ich odvezie do Juhoslávie či do Grécka alebo si kúpia letecký zájazd. 


MINÁČ, VLADO - NA ROZHRANÍ

MINÁČ, VLADIMÍR

NA ROZHRANÍ
Rozprávky

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954
edícia Pôvodná próza (46)
1. vydanie, 6.500 výtlačkov

beletria, próza krátka,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 249 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie

1,20 €

*zukol4* in **O2**

Význačnou schopnosťou tohto talentovaného spisovateľa vždy bývalo uchopiť hlavnú tému nášho spoločenského vývinu a pohotove na ňu odpovedať. Všetky prozaické práce Vladimíra Mináča — román Smrť chodí po horách, či román Včera a zajtra, ktorý bol preložený do ruštiny, alebo Modré vlny, ďalej scenáre filmov Boj sa končí zajtra, vyznamenaný štátnou cenou, a Pole neorané, alebo menšie rozprávky a novinárske články — odrážaly prvoradé problémy nášho života.

Nová kniha Mináčova — tentoraz sbierka poviedok Na rozhraní — prichodí v pravý čas: nepodpláca lichotením, neprikrášľuje skutočnosť. Hovorí pravdu o ťažkostiach, aké musia naši roľníci prekonávať pri budovaní socializmu. Hlavnou témou knihy sú ľudia na „rozhraní”: v historickom
prelomovom čase, keď sa nové valí mocnými vlnami, nie je život ani ľahký, ani bez tragédie a prehry; nie je ani bez nepriateľov všetkého nového. Tu je práve najväčší prínos knihy. Autor kriticky zobrazuje mnohé výrazné záporné zjavy, čo podnecuje čitateľa, aby útočil na ne i na zbabelosť, na smierlivosť s nežiadúcimi úkazmi nášho života. 

Mináčove poviedky majú všetky predpoklady nájsť si cestu k širokým čitateľským masám, utvrdzujú v presvedčení o potrebe kritiky. To bude najväčší osoh z knihy.








Mama hovorí, nevypovie ani slova, aby neodŕhal, spomenie si Vinco.

Vinco sa narodil ako bírešský syn v dvadsiatom roku. Slamené strechy, nahnuté, poprehýbané dlhé budovy z nepálených tehál a hnoj, ktorý vládol celému dvoru, vôňa hnoja, ktorá ho sprevádzala cez celé detstvo. Ešte aj keď pili kávu na večeru, miešala sa mu vôňa hnoja so slabou vôňou cigorky. Vinco bol múdry, ale zanovitý chlapec, samotár, bez hier, bez kamarátov. Vychodil päť tried ľudovej školy, vychodil aj štyri triedy meštianky. Skončil medzi najlepšími — najlepší len predsa nemohol byť, bírešov syn, čo by povedal pán Kisfaludy, ich pán, s ktorého synom chodil?!

A Vinco už vtedy poznal, ako to vo svete chodí. Poznal biedu a posmech, ktorý s biedou súvisí — chudobný je každému na smiech. Rozhodol sa, že nebude žiť tak ako jeho otec. Nie, za živého boha, nie! Vyslobodí sa, vytrhne sa odtiaľ, z toho prašivého, hnojového dvora!

Ale v tridsiatom piatom, keď dokončil meštianku a sberal sa na vlastnú päsť prebíjať sa životom, cez žatvu pri svážaní odpadol otec. Kašľal a pľul krv a na jeseň zomrel. Matka ani tak neplakala za otcom, dotrápil sa chudák, aspoň si oddýchne na druhom svete, cez celý život si neoddýchol, plakala, horké slzy ronila nad sebou a nad svojimi štyrmi malými deťmi.

Čo si počneme?

Hrozilo im teraz, že ich vyženú z dvora. A tak Vinco sa musel vrátiť od svojich snov na prašivý hnojový dvor. Bol mocný, robil chlapskú robotu, prebral otcove kone. Ešte viac sa uzavrel do seba, pohľad sa mu stal ťažší, málokedy sa usmial. Co z toho chlapca bude? vzdychala matka, keď si večer celá dolámaná líhala.

Nebál sa nikoho. Keď mal šestnásť rokov, po prvý raz nadal šafárovi a šafár len začudovane hľadel do temných očí podsaditého, mocného chlapca. Matka, pravdaže, sa zľakla. Kroť sa, chlapče, čo s nami bude, ak nás vyhodia? Horšie už nebude, povedal, zdvihnúc hlavu od knihy. Večierkom pred spaním vždy čítal, nechcel sa vzdať vzdelania. Viečka mu od únavy padaly na oči, ako by boly z olova, koľko razy zaspal nad otvorenou knihou! Pochudol v tvári, oči zpomedzi vyklenutého obočia a vystúplych lícnych kostí hľadely na svet ešte hrozivejšie.

Na dvore ho nikto nemal rád, ale vážili si ho. Keď išiel starý Lenhart niečo vyjednávať k pánovi, chlapi hovorili: Nože, sober so sebou aj Papuľu; nezaškodí, keď tam bude niekto smelší. Prezývali ho Papuľou, lebo sa nebál odvrávať, keď išlo o pravdu. A, veru sa nebál povedať pravdu do očí ani samému pánovi, ani samému Kisfaludymu!

V lete v tridsiatom ôsmom prišiel mladý pán Imre na prázdniny. Vtedy už Vinco bol mládenec, chlap ako hora, krásavec, so svetlými prstencami vlasov — vlasy boly jediné, čo zdedil po matke. Raz, už bolo prítmie, hnal sa s prázdnym vozom, mal ešte doviezť poslednú fúru. — Keď sa hnal popred kaštieľ, v zákrute div nesrazil Imreho, ktorý sa vracal z dediny. Imre ostal stáť ako bez ducha v prachu a potom zahrozil päsťou a zakričal „Smradliak!“

Vinco to počul aj cez hrkot rebriniaka. Strmo zastavil kone v najprudšom behu a sišiel s voza. Priblížil sa naoko pokojne k mladému pánovi:

„Čo si to povedal?“

„Smradliak! Smradľavý bíreš!“

Vinco rozkrútil ruku a bez slova udrel. Imre vykríkol, z nosa mu tiekla prúdom krv. Rozmazal si ju po tvári, zafňukal a dal sa do behu. Vinco si pošúchal ruku, ktorou udrel, o nohavicu a uškrnul sa.

Veru, tak to bolo. Aj teraz, ako leží Vinco na posteli,




ZOLA, ÉMILE - BRUCHO PARÍŽA

ZOLA, ÉMILE

BRUCHO PARÍŽA
(Le ventre de Paris)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1965
preklad a doslov Michal Chorváth
edícia Svetová tvorba (3)
prebal a frontispice Vincent Hložník
1. vydanie, 35.000 výtlakov
61-480-65

beletria, román
285 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, prebal po krajoch natrhnutý

1,00 € PREDANÉ

*zukol4*

Prudký odklon k subjektivizmu v literatúre v ostatnom polstoročí vyvolal nechuť k Zolovi pre jeho naturalizmus, ktorý pripadal v období symbolizmu a experimentovania ako čosi zastaralého a obráteného proti hlavnému prúdu života. Po časovom odstupe vidíme dnes Zolovo miesto vo vývine literatúry presnejšie a správnejšie. Zolov naturalizmus svojím hľadaním a hromadením faktov života bez akejkoľvek zábrany k jej odporným stránkam bol vlastne protestom proti kritickému realizmu a jeho nedynamičnosti. Dávno je známe, aký veľký podiel má Zola na víťazstve impresionizmu v maliarstve, no a impresionizmus bol práve prvým smerom hľadajúcim vo výtvarníctve dynamiku života. Zola utvoril v literatúre svoj typ naturalizmu a záľaha detailov zacláňa, že to bol vlastne krok k impresionizmu aj v literatúre, ako ho uskutočnili nasledujúce roky. V jednom však súvisí Zola už rovno s dneškom: reportážnosťou svojich románov, svojím zameraním k novým a zaujímavým skutočnostiam v technike i v živote spoločenskom. Aj Brucho Paríža je takýmto reportážnym románom. Maľbou takmer už impresionistickou, ako ju videl na plátnach svojich maliarskych druhov, opisuje parížsku Centrálnu tržnicu s jej záplavou potravín, jej osobitným obyvateľstvom a ľudskými typmi a farbistým ruchom od včasného rána do neskorého večera. Do tohto prostredia viac naznačil ako včlenil postavu revolucionára Florenta, pripravujúceho po návrate z Diabolského ostrova novú revolúciu proti samovláde Napoleona III. Profesor Florent je utopistický socialista z tej ostatnej generácie, ktorá končí v parížskej komúne z roku 1870. Hnacou silou jeho nepokoja v tejto fáze je rozpor medzi množstvom potravy a hladom pracujúcich ľudí. Zolovo reportážne umenie dostupuje v tomto románe vrchol.








Marjolin šiel s ňou. Ba ani nechcela, aby niesol nosu, vravela, že vie dobre iba kričať. Kričal teda plným a prenikavým hlasom:

Semenec pre ftáčiky!

Ona sa pridala tenučkým hlasom v čudnej hudobnej vete, ktorá sa končila čistým pretiahnutým a velmi vysokým tónom:

Semenec pre ftáčiky!

Šli každý po jednom chodníku, obzerajúc sa hore. V tom čase mal Marjolin veľkú červenú vestu, ktorá mu padala až na kolená, vestu po nebohom otcovi Chantemessovi, ktorý býval fiakristom. Cadine nosila šaty s belasými a bledými štvorčekmi, vystrihnutými z obnosenej tartanovej šatky matky Chantemessovej. Poznali ich stehlíky zo všetkých manzárd Latinskej štvrte. Keď šli okolo, opakujúc svoje heslo, ako ozvena ich kriku sa rozospievali všetky klietky.

Cadine predávala aj žeruchu. „Zväzok za dva sou! Zväzok za dva sou!“ Marjolin zasa vchádzal do skliepkov a núkal „peknú žeruchu zo studničky, udržiava pri zdraví!“ Lenže práve postavili ústrednú Tržnicu. Malá ostala stáť vo vytržení pred alejou s kvetmi, ktorá sa ťahá krížom k pavilónu s ovocím. Po celej dĺžke sa tiahnu predajné stánky, ktoré kvitnú po oboch stranách chodníka ako hriadky rozvíjajúce sa do velkých kytíc. To je voňavá žatva, dva husté živé ploty ruží, pomedzi ktoré rady chodievajú dievčence zo štvrte, smejúc sa a trochu sa zadúšajúc prituhou vôňou. A hore na poschodí sú zasa umelé kvety, papierová listva, kde sa z kvapiek živice robia kvapky rosy, pohrebné vence z čiernych a bielych perál, ktoré hrajú belasým vodovým leskom. Cadine ňuchala svojím ružovým noštekom s mačacou zmyselnosťou. Zastavila sa v tomto sladkom osviežení a odnášala si toľko vône, koľko mohla. Keď strčila svoj vrkoč Marjolinovi pod nos, povedal, že vonia klincami. Prisahala, že nepoužíva nijakú pomádu, že jej stačí prejsť alejou. Nedala si potom pokoja, kým nevstúpila do služieb istej predavačky. Tu zbadal Marjolin, ako pekne vonia od hlavy po päty. Žila medzi ružami, orgovánom, bielymi fialkami a konvalinkami. Keď Marjolin dlho ako v hre ovoniaval jej sukňu, napokon povedal: „Tu vonia konvália.“ Prechádzal potom cez jej driek, cez živôtik a ňuchal tuhšie: „Tu voňajú biele fialky.“ A na rukávoch, v zápästí: „Tu vonia orgován.“ A na šiji, okolo hrdla, na lícach, na perách vravel: „Tu vonia ruža.“ Cadine sa smiala, volala ho „somárikom“, kričala, aby prestal, lebo ju šteklí koncom nosa. Dych mala jazmínový. A celá bola ako teplá a živá bukréta.

Teraz vstávala malá ráno o štvrtej, aby pomohla zamestnávateľke pri nákupe. Každé ráno nakúpili náručia kvetov u predmestských záhradníkov, batohy machu, papradia a zimozelene na kytice. Cadine bola celá vyjašená pred briliantmi a valenciánskymi čipkami dcér veľkozáhradníkov v Montreuil, keď sa viezli medzi svojimi ružami. Vo sviatky Panny Márie, na Petra a Pavla, sv. Jozefa, týchto veľmi uctievaných svätých patrónov, predaj sa začínal už o druhej ráno. Na trhu sa predávalo za vyše stotisíc frankov rezaných kvetov. Priekupkyne utŕžili za niekoľko hodín až dvesto frankov. V také dni bolo z Cadiny vidieť iba nabrčkavené vlasy nad kytkami sirôtok, rezedy a králikov. Utápala a strácala sa v kvetoch. Celý deň vila kytice a zväzovala ich sitianom. Za niekoľko týždňov nadobudla zručnosť a originálny pôvab. Jej kytice sa nepáčili každému. Vyvolávali úsmev a znepokojovali akousi krutou naivitou. Dominovala v nich červeň premiešaná príkrymi tónmi belasými, žltými a fialkovými a boli plné akéhosi barbarského čara. V dňoch, keď štípala Marjolina a tak ho prekárala, že sa rozplakal, mala divé bukréty nahnevaného dievčaťa, ťažko rozváňajúce bukréty jedovatých farieb. Inokedy zasa, keď bola dojatá nejakým zármutkom alebo radosťou, skladala bukréty striebornosivé, veľmi nežné, ako závoj diskrétnej vône. Alebo to boli ruže, krvácajúce ako otvorené srdcia v jazere bielych klincov. Alebo červené gladioly, vystupujúce v plamennom chochole spomedzi sýtej zelene. Alebo to bol smyrniansky koberec zložitých vzorcov, skladaný kvet po kvete, akoby boli vyšité na kanave. Boli to vejáre meňavých farieb, roztiahnuté naširoko ako jemné čipky. Boli to kytice ľúbostne nevinné alebo kytice ordinárne, pre ruky predavačiek haringov alebo pre ruky markíz, zračila sa v nich nešikovnosť panny a zmyselný žiar neviestky, celá bujná fantázia dvanásťročnej uličníčky, v ktorej sa prebúdzala žena.

Cadine mala úctu len k dvom kvetom: k bielemu orgovánu, ktorého desať alebo dvanásť konárikov v kytici stojí v zime od pätnásť do dvadsať frankov, a ku kaméliám, ešte drahším, čo prichádzajú po tuctoch v škatuliach, uložené v machu a za-

KRASKO, IVAN - DIELO

KRASKO, IVAN

DIELO

Tatran, Bratislava, 1980
edícia Zlatý fond slovenskej literatúry (42)
zostavil a predslov Stanislav Šmatlák
prebal Ivan Kovačevič
1. vydanie v tomto výbere, 7.500 výtlačkov
61-119-80

poézia, próza krátka,
234 s., slovenčina
hmotnosť: 366 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,90 € PREDANÉ

*zukol4* in *X02*








LEN TEBE

Len tebe, ktorá v temných tuchách bývala si, 
v hmlách snov sa časom blyskla jako meteor, 
vždy duše mojej smutný, mlčanlivý chór 
oltáre čierne staval pre obetné vázy.

Však v trúchlej, vážnej noci nikdy neplála si,
jak luna striebrom bielym, tmavý na oltár 
obetí mojich nesklonila bledú tvár, 
a chorá duša moja lkala, zúfala si.

A predsa mojich úrod najzlatejšie klasy 
a srdca môjho najrudejší nach 
pre teba zreli v obeť zápalnú,

z nej vône tymianu k tvojim vlasom ľnú 
a modravý dym u nôh sa ti plazí: 
v hlbokých svietiš mojich temnotách!

TY SI ICH VIDELA...

V hlbokej, nekľudnej noci svietili oči.
Svietili modravo zažnuté oči.
A bolo pozde už, a mne tak zdalo sa, 
že ty si ďaleko na šírom mori...
Prečo tak zdalo sa? — Na šírom mori!
Ó, či si počula, more jak chorál môj rvalo, 
vietor jak vo sťažňoch plakal mojím bôľom? 
Ó, či si počula? — Plakal mojím bôľom!
Z oblakov letiacich na teba pršala túha, 
horúca, horúca po tebe túha!
Ó, čis’ ju cítila? — Pršala premárna túha!
A v hlbokej, nekľudnej noci svietili oči, 
na teba svietili zažnuté moje oči, 
a jako bludičky leteli za tvojou loďou ...
Ó, tys’ ich videla!! — Leteli za tvojou loďou ...