Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

piatok 2. februára 2018

URBANÍKOVÁ, EVA - VŠETKO ALEBO NIČ: PRÍBEH POKRAČUJE

URBANÍKOVÁ, EVA

VŠETKO ALEBO NIČ: PRÍBEH POKRAČUJE

Evita Press, Bratislava, 2009
obálka Roman Piffl
ISBN 978-80-969800-6-2

beletria, román, pre ženy,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 125 g

mäkká väzba
stav: dobrý, používaná

4,50 € PREDANÉ

*zukol*





Nevedela som sa spamätať.

„Je normálne, že chlapovi do mozgu tak prerazí testosterón, že vezme svoju milenku medzi ľudí?”

Edo načrel do pukancov:

„Je normálne, že ideme na film, kde hrá hlavnú úlohu jeden z mojich bývalých milencov? A všetky fanúšičky si ho predstavujú na sebe, keď sú so svojím frajerom v posteli?”

„On sa stále hrá na heterosexuála?" spýtala sa Vanda otrávene. „Veď je to smiešne, všetci vieme, že je váš."

„Kto?”

Povedali mi jeho meno.

Nepoznala som ho.

To nič.

„Prečo ľudia fantazírujú v posteli o tom druhom?” opýtala sa Vanda pobavene. „Ja si vždy predstavujem, že JA som niekto iný.”

„Takže keď si Amy Whitehouse, tak sa sfetovane rehoceš?” zasmial sa Edo.

„Nie, vtedy kolabujem,” Vanda vypila víno na dúšok. „Úplne presvedčivo."

„Kto zas?”

Vysvetlili mi, o koho ide.

Nepoznala som ju.

To nič.

„Ale nie sú milenky len na sex?” zúrivo som si hádzala do drinku ľad. „Čo nečušia pod paplónom."

„Mici, možno sa ich vzťah posunul do ďalšieho levelu,” mykla plecom Vanda. 

„Akože za pol roka s ňou príde aj na obed k našim a predstaví ju celej rodine?"

„Akože nejde iba o kefovačku,” vysvetlil mi Edo. „Majú spoločné záujmy a tak, chápeš..."

„Môj brat nemá záujmy."

„Do kina chodí asi celkom rád."

„Neviem, čo si mám myslieť. Spávala som celkom pokojne, lebo som ten jeho pomer mala v hlave uložený ako sex. Mimomanželský bezpečný sex."

Edo zakrútil hlavou.

„Bezpečný sex? Sex nie je bezpečný Nikdy a v ničom."

Zasmiala som sa.

„Ak to chápem metaforicky, tak máš pravdu."

„Ja sex milujem," vzdychla Vanda. „Vtedy je úplne jedno, ako som oblečená."

„Ale to je tvoj prípad, obyčajne sa ľudia pri sexe vyzliekajú," povedala som, a keď sa chcela brániť, naklonila som sa k nej dôvernejšie:

„Ver mi, Mici, viem to z vlastnej skúsenosti."

Dopila som tequilu, cinkli ľadové kocky aj náramok.

„Čo to máš?" pokrčil Edo nos a chytil ma za zápästie.

„Nič," usmiala som sa.

Vanda vstala, prehodila si kabelku cez plece a utrúsila:

„Niekto dostáva za sex brilianty, niekto železo."

„Je to chirurgická oceľ. Nehrdzavie," opravila som ju ľahko, „a je z lásky."

„A je lacná," zívol Edo, vymenili si s Vandou pobavené pohľady a medzi poslednými sme vkĺzli do sály.


DOYLE, ARTHUR CONAN - ŠTÚDIA V ČERVENOM / PES BASKERVILLSKÝ

DOYLE, ARTHUR CONAN

ŠTÚDIA V ČERVENOM / PES BASKERVILLSKÝ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
preklad Alfonz Bednár
edícia Retro (24)
obálka Ján Krížik
2. a 3. vydanie
13-72-103-81

beletria, román
272 s., slovenčina
hmotnosť: 248 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*zukol2*greel
*zukol*  in **S2P**

Dve detektívne novely Štúdia v červenom a Pes baskervillský sú vrcholnou ukážkou Doylovho rozprávačského umenia, zachovávajúcou všetky prvky a zásady klasického kriminálneho príbehu.

V Štúdii v červenom Holmes s Watsonom hľadajú páchateľa záhadných vrážd. Novela má dve dejové línie.

Prvý príbeh sa odohráva v Londýne vo fiktívnom Holmesovom byte na Baker Street. Holmesovi sa s Watsonovou pomocou podarí rozriešiť jeden z najkomplikovanejších detektívnych prípadov tých čias. Druhý príbeh sa odohráva v severoamerickom štáte Utah, jeho korene siahajú hlboko do minulosti a súvisia so vznikom mormónskeho mesta Salt Lake City.

Dej novely Pes baskervillský je zasadený do pôsobivej, typickej atmosféry starého anglického zámku uprostred slatín. Doylov detektív Sherlock Holmes spolu s priateľom Watsonom s nasadením vlastného života riešia tajomné udalosti vrcholiace

Obe diela patria medzi najlepšie ukážky holmesovskej ságy. Sú to klasické príbehy lásky a pomsty; niekedy naivne, ale vždy s úspechom bojujú proti zlu pomocou rozumu a logiky, vlastností a výdobytkov moderného človeka.





„Tak nás môžete očakávať. Mám objednať drožku?“

„Radšej pôjdem peši, lebo táto vec ma dosť rozrušila.“

„S radosťou pôjdem aj ja peši,“ povedal jeho priateľ.

„Teda, stretneme sa o druhej. Do videnia a majte sa dobre!“

Počuli sme, ako po schodoch zostupovali kroky našich návštevníkov a ako buchli hlavné dvere. Vzápätí sa Holmes zmenil z apatického rojka na muža činu.

„Rýchlo sa oblečte, Watson, rýchlo! Nesmiete stratiť ani chvíľku!“ Vbehol do svojej izby v župane a ihned sa vrátil v redingote. Zbehli sme po schodoch a vybehli srne na ulicu. Doktora Mortimera a Baskervilla bolo ešte vidno asi na dvesto krokov pred nami smerom na Oxford Street.

„Mám ich dobehnúť?“

„Ani za svet, milý Watson. Ja sa uspokojím s vašou spoločnosťou, ak vám vyhovuje moja. Naši priatelia si počínali múdro, lebo dnes je na prechádzku naozaj pekný deň.“

Zrýchlil krok, až sme skrátili asi o polovicu vzdialenosť, ktorá nás delila. Potom sme sa ešte stále držali na sto krokov od nich, sledovali sme ich na Oxford Street a potom na Regent Street. Len čo sa naši priatelia zastavili a pozerali do výkladu, Holmes urobil to isté. O chvíľu uspokojene vykríkol, a keď som sledoval smer jeho pátravých očí, videl som, že hansom, ktorý zastal na druhej strane ulice a v ktorom sedel jediný cestujúci, sa už zase pohol.

„To je náš človek, Watson! Poďme! Aspoň si ho dobre pozrieme, ak sa nič iné nepodarí.“

V tej chvíli som si všimol hustú čiernu bradu a prenikavé oči, ktoré sa na nás obrátili z bočného oblôčika drožky. Hneď vyleteli dohora padacie dvierka, čosi skríkol na pohoniča a drožka sa cvalom pohla po Regent Street. Holmes sa nedočkavo začal obzerať po druhej drožke, ale voľnej nebolo nablízku. Pustil sa do behu uprostred prúdu vozov, začal drožku zúrivo prenasledovať, ale tá vyrazila veľmi rýchle a bola už ďaleko.

„Nuž tak!“ povedal Holmes trpko, keď prišiel zadychčaný a bledý od vysilenia spomedzi zátarasu vozidiel. „Videli ste už také nešťastie a navyše takú zlú organizáciu? Watson, Watson, ak ste úprimný, zaznamenajte aj toto a uvediete to ako môj neúspech!“

,.Kto to bol?“

„Nemám tušenia.“

„Spehúň?“

„Podľa toho, čo sme počuli, je jasné, že Baskervilla niekto zblízka sleduje od tej chvíle, čo je v Londýne. Ako ináč by sa tak rýchle vedelo, že sa ubytoval v hoteli Northumberland? Ak ho sledovali v prvý deň, usúdil som, že ho budú aj na druhý deň. Možno ste si všimli, že som dvakrát prešiel k obloku, kým doktor Mortimer čítal tú svoju legendu.“

„Áno, pamätám sa.“

„Pozeral som, či sa na ulici niekto neponeviera, ale nevidel som nikoho. Máme do činenia s bystrým človekom, Watson. Táto záležitosť je veľmi záhadná, a hoci mi ešte nie je celkom jasné, či sme sa dostali do styku s nástrojom dobra alebo zla, je tu očividná moc a zámer. Keď naši priatelia odišli, hneď som ich sledoval v nádeji, že pristihnem ich neviditeľného nohsleda. Taký bol prefíkaný, že sa nespoľahol na vlastné nohy, ale zaobstaral si drožku, aby mi mohol byť v pätách alebo ich predbehnúť, a nikto by ho nezbadal. Jeho metóda mala okrem toho ešte aj tú výhodu, že keby si oni boli vzali drožku, aj tak by ich bol mohol sledovať. Má to však jednu nevýhodu.“

„Je odkázaný na drožkára.“

„Správne.“

„Skoda, že sme si nepoznačili číslo!“

„Milý Watson, hoci som bol pomalý, azda si nemyslíte, že som si zabudol poznačiť číslo? Náš človek má číslo 2704. Ale to nám teraz nepomôže.“

„Nechápem, čo ste ešte mohli urobiť.“

„Keď som zbadal drožku, hneď som sa mal obrátiť a kráčať opačným smerom. Potom som si mal vziať druhú drožku a tú prvú sledovať v úctivej vzdialenosti, alebo ešte lepšie, ísť do hotela Northumberland a tam počkať. Keby náš neznámy bol sledoval Baskervilla domov, boli by sme mali príležitosť robiť to isté s ním a zistiť, kde pôjde. Nápadnou nedočkavosťou, ktorú náš protivník využil neobyčajne rýchlo a energicky, sme sa prezradili a stratili sme ho z očí.“



DRUON, MAURICE - PREKLIATI KRÁLI / KEĎ KRÁĽ PREHRÁ FRANCÚZSKO

DRUON, MAURICE

PREKLIATI KRÁLI / KEĎ KRÁĽ PREHRÁ FRANCÚZSKO
(Les Rois Maudits - Quand un roi perd la France)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
preklad Terézia Černá
edícia Retro (55)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
80-220-0094-9

beletria, román
246 s., slovenčina
hmotnosť: 231 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zukol*  in **S7S**

K šiestim zväzkom úspešného historického cyklu Prekliati králi pripojil Maurice Druon po vyše desaťročnej prestávke ďalší román Keď kráľ prehrá Francúzsko. Zachytáva v ňom obdobie vlády Jána II., ktoré je zároveň výsekom z dejín storočnej vojny. Panovanie Jána II. sa nesie v znamení sporov o francúzske územie a o francúzsky trón. Potomstvo zahrdúsenej Margaréty Burgundskej, ktoré vylúčili z dedičstva francúzskej koruny, vytvára spojenectvo s Anglickom. Anglický kráľ Eduard III. si robí nároky na francúzsky trón, no rivalita a nepriateľstvo vládne nielen medzi panovníckymi dvormi, ale aj v samom príbuzenstve. Kráľovská justícia sa stáva nástrojom osobnej pomsty. Vojna, politické roztržky a hospodárske problémy vo vnútri krajiny, nespokojnosť meštianstva a ľudové vzbury, neschopnosť Jána II., mylne zvaného Dobrý, a na dôvažok i veľký mor prispievajú k všeobecnému úpadku Francúzska a vyúsťujú roku 1356 v drvivej porážke, keď pri Poitiers Ján II. v bitke s Angličanmi doslova prehrá Francúzsko. Druonovo dielo nemá tradičnú románovú podobu.

O mocenskom boji, o politickom zákulisí tohto obdobia rozpráva cestou na mierové rokovania do Met svojmu synovcovi périgordský kardinál a pápežský nuncius, skúsený politik zastávajúci francúzske záujmy. Autorovi sa cez jeho prizmu podarilo vytvoriť nielen plastický obraz vtedajších pomerov vo Francúzsku, ale aj v celej západnej Európe.






IV Slávnostná hostina

Nepoznáte Rouen, Archambaud, teda ani hrad Bouvreuil. Tento mohutný hrad má vari sedem veží kruhovito rozostavených a veľké hradné nádvorie. Postavil ho pred stopäťdesiatimi rokmi kráľ Filip August, aby strážil mesto i prístav a ovládal tok Seiny čo najďalej. Rouen má významnú polohu, je to jedno zo vstupných miest do Francúzska z anglickej strany, a teda aj zábrana. More vystupuje až po jeho kamenný most, ktorý spája obidve časti Normandie.

Hlavná veža, donjon, nie je uprostred hradu. Ostatné veže prevyšuje výškou a hrúbkou. Podobné hrady máme v Périgorde, ale zväčša vyzerajú malebnejšie.

Zišiel sa tam výkvet normandského rytierstva v tom najbohatšom zaodení. Šesťdesiat sirov a každý najmenej s jedným panošom. Trubači práve zatrúbili na roh, zvolávajúc k stolu, keď dobehol panoš messira Godefroy d’Harcourt, celý spotený od dlhého cvalu, a oznámil grófovi Jeanovi, že strýko ho vyzýva a prosí, aby ihneď z Rouenu odišiel. Bol to priam rozkaz, ako keby bol messire Godefroy niečo zavetril. Jean d’Harcourt si pokladal za povinnosť uposlúchnuť, a vytratil sa zo spoločnosti. Už bol na úpätí schodov, takmer zatarasoval vstup do veže svojou objemnou postavou, veď bol ako sud, keď narazil na Roberta de Lorris, ktorý mu zahatal cestu a veľmi milo mu povedal: „Messire gróf, messire gróf, hádam len neodchádzate? Monseigneur dauphin čaká s obedom už iba na vás! Vaše miesto je po jeho ľavici.“ Tučný d’Harcourt sa neodvážil dauphina uraziť a uspokojil sa s tým, že odíde neskoršie. Po hostine. Znovu vystúpil hore schodmi a neľutoval. Dauphinova tabuľa mala predsa slávnu povesť. Predkladajú sa tam jedinečné veci, to je známe; a Jean d’Harcourt predsa neobrástol toľkým sadlom od toho, že by bol žul iba steblá trávy.

Opravdivý hodokvas! Nenadarmo ho pre dauphina pomáhal pripraviť Nicolas Braque. Tí, čo tam boli a odtiaľ vyviazli, nikdy naň nezabudnú. Šesť stolov rozostavených vo veľkej okrúhlej sále. Po stenách gobelíny s prírodnými motívmi takých živých farieb, že ste sa nazdali, že obedujete dakde v lese. Pri oknách húšťavy sviečok na zosilnenie svetla, ktoré dopadalo šikmými obločnými prienikmi ako slnko pomedzi stromy. Za každým stolom stál stolník, vysoká šľachta mala svojich vlastných stolníkov, ostatným boli k službám stolníci z dauphinovho paláca. Krájali nožmi s pozlátenou ebenovou rúčkou a erbovým znakom francúzskeho kráľa, ktoré sa používali iba v pôstnom čase. Nože s rukoväťou zo slonovej kosti sa vyťahovali na dvore až 0d Veľkej noci.

Pretože pôst sa dodržiaval. Rybacie paštéty a ragú, kapry, šťuky, lipne, lososy, okúne, vaječné jedlá, hydina a všetka operená zver; vyprázdnili rybníky a kuríny, vychytali ryby v riekach. Jedlonosiči tvorili na schodoch súvislú reťaz a nosili na strieborných a pozlátených misách jedlá, ktoré grilovači, kuchári a zarábači omáčok pripravili na kozuboch vo veži, kde boli kuchyne, kopcom naložili misy, upravili a pozalievali šťavou. Šesť čašníkov nalievalo víno z Beaune, z Meursaultu, z Arbois a z Touraine... Ach, aj vám sa zbiehajú sliny, Archambaud! Dúfam, že nám o chvíľu v Saint Sauveur pripravia dobrú hostinu...

Uprostred za čestným stolom sedel dauphin, po pravici mal Karola Navarského a po ľavici Jeana d'Harcourt. Šaty mal z belasého súkna, mramorovaného bruselskými čipkami, a na hlave klobúk z tej istej látky, vyšívaný perlami do tvaru listov. Ešte nikdy som vám neopísal, ako vyzerá monseigneur dauphin... Vysoký, štíhly, má široké chudé plecia, podlhovastú tvár, veľký nos s malým hrbom uprostred a pohľad, z ktorého sa nedá usúdiť, či je sústredený alebo zasnívaný, hornú peru tenkú, dolnú mäsitejšiu a ustupujúcu bradu.

Vravia, že sa podobá, pokiaľ sa to nejakým spôsobom dá zistiť, na svojho predka Ľudovíta Svätého, ktorý bol tak ako on veľmi vysoký a trochu zohnutý. Popri zdravo vyzerajúcich a vzpriamených mužoch sa objaví z času na čas vo francúzskom kráľovskom rode takýto typ.

Pážatá nosili z kuchyne strojeným krokom misy jednu za druhou a dauphin určoval, na ktorý stôl ich majú doniesť. vzdávajúc tak poctu každému zo svojich hostí, grófovi d’Étampes, sirovi de la Ferté, starostovi Rouenu, pričom s tým najzdvorilejším úsmevom pokynul vždy ľavou rukou. Tuším som vám už spomenul, že pravú ruku má napuchnutú, fialovú a boľavú; používa ju čo najmenej. Sotva hrá pol hodiny paume, už mu ruka navrie. 

DRUON, MAURICE - PREKLIATI KRÁLI / FRANCÚZSKA VLČICA

DRUON, MAURICE

PREKLIATI KRÁLI / FRANCÚZSKA VLČICA
(Les Rois Maudits - La Louve de France)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
preklad Mária Kosová
edícia Retro (43)
obálka Ján Krížik
3. vydanie, 50.000 výtlačkov
72-019-87

beletria, román
280 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zukol*  in **S7Z**

V piatom zväzku Prekliatych kráľov rozširuje sa javisko historickej drámy z francúzskeho kontinentu za Lamanšský kanál. Kým vo Francúzsku pripadla koruna po smrti Filipa Dlhého podľa „zákona mužov" jeho mladšiemu bratovi, tretiemu synovi Železného kráľa, najmenej obdarenému vladárskymi schopnosťami, na anglickom dvore žila dcéra Železného kráľa Izabela život pokornej ženy, pohanenej kráľovnej. V obave o svoj život kula sprisahanie na svoju záchranu a snívala o pomste.

Časový úsek od jej úniku z kráľovského paláca do Francúzska po návrat na čele sprisahania barónov a potupný koniec kráľovho panovania i kráľovho života je sýtofarebným obrazom jednej historickej epochy, obrazom udalostí a činov, ktoré boli ohniskami ďalších rozporov a tragédií.





Maršali, hodnostári, najvyšší úradníci, ktorí sprevádzali Marignyho na popravisko, tí všetci alebo ich nástupcovia v týchto hodnostiach boli teraz pri ňom, zapĺňali izbu, ba niektorí boli za dverami vo vedľajšej izbe, odprevádzali tými istými pohľadmi jedného zo svojich pri poslednom tlkote jeho srdca, na konci stáli cudzinci a vyčkávali spolu s ostatnými na budúcnosť, z ktorej bude odsúdenec vyradený

Ach! Rád by daroval všetky byzantské kráľovské koruny, všetky nemecké tróny, všetky žezlá, všetko zlato ako výkupné za jeden jediný pohľad, v ktorom by necítil, že je vyradený! Smútok, súcit, hrôza a obavy z budúcnosti: všetko toto mohol vyčítať z očí tých, čo obklopovali postel zomierajúceho vladára. Ale každý z týchto pohľadov bol len dôkazom toho, že je vyradený.

Valois pozoroval svojho najstaršieho syna Filipa, mládenca s veľkým nosom, ktorý stál vedľa neho pod baldachýnom a ktorý bude, ktorý by chcel byť zajtra alebo v najbližších dňoch alebo hádam v tejto minúte jediným skutočným živým grófom de Valois; veľký Filip bol smutný lebo bolo treba, aby bol smutný, a stískal ruku svojej žene Jeanne Chromej Burgundskej, ale dbal aj na svoje vystupovanie a tváril sa, akoby chcel prítomným povedať: ..Pozrite sa, môj otec zomiera!” Aj v týchto očiach bol Valois vyradený.

A ostatní synovia... Charles d’Alencon sa vyhýbal jeho pohľadu, pomaly sa otáčal, keď sa mal stretnúť s pohľadom zomierajúceho; malý Louis, ktorý sa bál ukázať, že sa bojí, lebo bol prvýkrát pri zomierajúcom človeku... Dcéry... bola tu väčšina z nich: grófka de Hainaut, ktorá občas upozornila sluhu, aby utrel ústa chorému, mladšia dcéra grófka de Blois a obďaleč grófka de Beaumont vedľa svojho obrovitého manžela Roberta ď Artois, títo dvaja tvorili skupinu s kráľovnou Izabelou Anglickou a s malým vojvodom akvitánskym; tento mládenec s dlhými mihalnicami, slušný ako v kostole, zachová si len túto jedinú spomienku na svojho veľkého strýka Charlesa.

Valoisovi sa zdalo, že z tejto strany sa chystajú úklady, že sa tu súčasne pripravuje budúcnosť, z ktorej bude vyradený.

Keď obrátil hlavu na druhú stranu, stretol sa s pohľadom svojej pravej, právoplatnej tretej manželky, ale už vdovy Mahaut de Chatillon-Saint-Pol. Gaucher de Chatillon, starý hlavný veliteľ s hlavou ako korytnačka, vo svojich sedemdesiatich siedmich rokoch, ešte schopný vydobyť si víťazstvo, pozeral, ako muž mladší od neho o dvadsať rokov odchádza pred ním z tohto sveta.

Étienne de Mornay a Jean de Cherchemont, obaja bývalí kancelári Charlesa de Valois, ktorí sa jeden po druhom stali kancelármi Francúzska, Miles de Noyers, právnik a správca Účtovnej komory, Robert Bertrand, rytier Zeleného leva, nový maršal, brat Thomas de Bourges, spovedník, Jean de Torpo, lekár, všetci tu boli, aby mu pomáhali, každý z titulu svojej funkcie. Kto však pomôže mužovi, ktorý zomiera? Hugues de Bouville si utieral slzy. Nad čím plakal tučný Bouville, ak nie nad mladosťou, ktorá sa pominula, nad blížiacou sa starobou a nad prežitým vlastným životom?

Isteže, vladár, čo zomiera, je úbohejším človekom ako najbiednejší sluha v jeho kráľovstve. Lebo biedny sluha nemusí zomrieť na verejnosti; jeho žena a deti môžu mu pripomínať nevyhnutnosť jeho odchodu; neobklopujú ho takou pompou, ktorá znamená zánik; nevyžadujú od neho, aby vyhotovil úradný spis o svojom vlastnom zániku. A práve toto požadovali od neho všetky zhromaždené osobnosti. Čo iného je testament ako opatrenie, ktoré robíme sami od seba o svojej smrti? Listina určená budúcnosti iných... Jeho osobný pisár čakal, kalamár pripravený na kraji písacej dosky, pergamen a brko pripravené. Tak! Treba začať... alebo skôr dokončiť. Najžalostnejšie nebolo úsilie ducha, ale úsilie vzdávania sa... Testament sa začínal ako nejaká modlitba:

- V mene Otca i Syna i Ducha svätého... - ozval sa Charles de Valois. Všetci mysleli, že sa modlí.

- Píšte, milý priateľu, - povedal tajomníkovi. - Dobre počúvajte, čo vám diktujem!... Ja, Charles...

Zastavil sa, lebo to bol veľmi bolestný a hrozný pocit, keď počul svoj vlastný hlas, ako vyslovil naposledy svoje vlastné meno.... Či nie je meno symbolom jestvovania osoby a jej jednotky? Valois skutočne túžil, aby tu so sebou skončil, lebo teraz ho už nič nezaujímalo. Ale boli tu všetky tie pohľady. Naposledy treba konať pre ostatných, i keď cítil, že medzi ním a nimi je taká priepasť.




PIAF, EDITH - MÔJ ŽIVOT

PIAF, EDITH

MÔJ ŽIVOT
(Ma vie)
Žila, milovala, spievala, až kým ju nezastihla smrť

Obzor, Bratislava, 1966
preklad Hana Lerchová
obálka Tibor Hrabovský
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
65-027-66

životopisy, autobiografia,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 186 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,90 € PREDANÉ

*zukol*  in **S4Z**





NECH BY ČLOVEK KLESOL akokoľvek nízko, nikdy nesmie strácať nádej. Ja som sa po Cerdanovej smrti, presne šesť mesiacov po nej, vzdala, a šlo to so mnou z kopca. Padla som na samé dno priepasti. Darmo som si vravela, že ma neopustil, že ma ochraňuje aj z toho sveta, kde je teraz...
Darmo som si opakovala, že som mu prisľúbila byť vždy statočnou...
Tento úder som nevydržala: uchýlila som sa k narkotikám.
Tie ma, pochopiteľne, poznačili na celý ďalší život.
A to navyše všetkého toho strašného a špinavého, čo som musela prežiť, pretože môj život sa v každom smere začal veľmi zle.
Možno aj preto mám zdravie podkopané a zrejme zomriem predčasne, aj keď som zvíťazila nad narkomániou.
Ale drogy urobili za štyri roky z môjho života hotové peklo.
Áno, štyri roky som žila takmer ako zviera, ako blázon, pre ktorého neexistuje nič okrem chvíle, keď si vpichne morfium a cíti zmierňujúci účinok drogy.
Moji priatelia ma vídali s penou na perách, zakvačenú o peľasť postele, ako modlikám o morfium.
Videli ma, ako si za kulisami narýchlo cez sukňu a pančuchy vpichujem injekciu, bez ktorej som už nemohla vyjsť na scénu, nemohla som spievať.
A predsa nič na svete mi nezabránilo spievať, ani najväčšie zúfalstvo!
Ešte aj tesne pred smrťou budem myslieť na niektorú pleseň. A keby som si mohla vybrať, chcela by som zomrieť na scéne spievajúc, spadnúť a viac nevstať.
Keď sa vraciam v spomienkach do čias, keď som bola už iba ľudskou troskou, robím to preto, lebo chcem vystríhať tých, čo tak ako ja, po neznesiteľnom žiali, ktorý ich postihol, hľadajú zabudnutie v drogách alebo v alkohole.
Mňa sa nikto ani len nepokúsil vystríhať. Skôr ma strkali na šikmú plochu.
A Marcela už nebolo.
Keď som dostala prvú injekciu, netušila som, čo ma čaká.
Nezačala som teda užívať drogy dobrovoľne.


MARKOVIČOVÁ-ZÁTURECKÁ, VIERA - DÚHOVÉ ROZPRÁVKY

MARKOVIČOVÁ-ZÁTURECKÁ, VIERA

DÚHOVÉ ROZPRÁVKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Krídla (14)
ilustrácie Mária Želibská
2. vydanie, v SS 1., 10.000 výtlačkov
72/VII-18

beletria, rozprávky,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

6,00 €

*zukol*  in **S5Z**





CÍGER-GRONSKÝ, JOZEF - SMELÝ ZAJKO V AFRIKE

CÍGER-GRONSKÝ, JOZEF

SMELÝ ZAJKO V AFRIKE

Mladé letá, Bratislava, 1970
ilustrácie Jaroslav Vodrážka
1. vydanie v tomto vydavateľstve, 50.000 výtlačkov
66-128-70

rozprávky, beletria,
132 s., slovenčina
hmotnosť: 368 g

tvrdá väzba
stav: opotrebovaná

1,50 €

*zukol*inc*dets*






MINÁČ, VLADIMÍR - ŽIVÍ A MRTVÍ

MINÁČ, VLADIMÍR

ŽIVÍ A MRTVÍ
(Živí a mŕtvi)
Generace II

Československý spisovatel, Praha, 1964
edícia Knihovna lidové četby
preklad Gustav Hajčík
obálka Zdenek Seydl
3. vydanie, tu 1. vydanie, 41.100 výtlačkov

beletria, román
308 s., čeština
hmotnosť: 258 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 €

*zukol*  in **S8Z**

Byly křeče. Bylo tápání Bylo zklamání. Bylo zoufalství. Bylo dusno a byla kocovina, byla bolestná probuzení, byla nedůvěra, byly zrady — chaos doby nemohl nevyvolávat chaos v hlavách a činech lidí — všechno bylo složité, všechno bolelo, sotva se někdo uměl vyhnout omylům, zlu, špíně a zasvinění. Slovo národ tenkrát bolelo. U Mináče bolelo a bolí v jednotlivci. Železný kartáč, kterým seškrabuje špínu dějin, jde bolestivě na kůži, prodere se něžnou tkání lidského obalu a bolí v mase. Nikdo se nezachoval v každé chvíli, protože se zachovat nemohl. Není sto dvacíti nebo ještě víceprocentních hrdinů. Jsou zmítající se lidé v nacisty zřízené přírodní rezervaci, která se jmenovala „Usměvavé Slovensko“. U Mináče je tento úsměv šklebem, láska křečí, namísto povznesení přináší člověku bolení hlavy, ošklivost.





„Borovička,“ řekl. „Gut.“ A pak se ještě jednou optal: „Nix partysan ?“

„Ne,“ řekl Augustin Šerner. „Nein. Hier kein Partisan. Ich bin ein Dichter.“

„Toprá,“ řekl Němec. „Ein Dichter, das ist gut." A znovu se napil. Potom vysvětloval Augustinu Šernerovi, že oni, Němci, mají básníky v úctě, protože mají největší básníky na světě. Augustin s tímto hodnocením s radostí souhlasil a řekl: Goethe, Schiller. Ja, ja, řekl Němec, to jsou největší básníci světa. Žádný neumí tak psát verše jako Němci. A Rilke, řekl Augustin Šerner, dodávaje si pomalu odvahy. Rilke byl také veliký básník. Ja, ja, odpověděl Němec, my Němci jsme nejnadanější národ na světě. Němec stále popíjel, svaly na tváři se mu škubaly rychleji a živěji, rozpovídal se. Ukázalo se, že pochází ze sedmihradských Němců, jeho rodiče se po osmatřicátém roce vrátili do Říše z lásky k Velikému Německu. Byla to vášnivá a slepá láska: duch šovinismu žil v národnostních ostrovech ještě silněji než v říšských Němcích. Hitler je pokládal za předsunuté hlídky Německa: a oni se jimi cítili, byli hrdinové, první dobyvatelé, kteří připravovali cestu na východ. Jonathan Debner, unteroffizier pluku horských myslivců, někdy snad, ve chvíli slabosti, i zapochyboval o fuhrerovi; ale ještě nikdy nezapochyboval o nadřazenosti Němectva, o německém údělu, o skvělé, nádherné, blahobytné a vůdcovské budoucnosti Němců. Byla to naivní, skoro dětská víra, tím však zhoubnější, protože se nezakládala na poznání: Jonathan Debner přijal jednou provždy mýtus o krvi a rase. Rumuny, mezi nimiž strávil léta dětství a dospívání, nazýval špinavými sviněmi a nebylo pochybnosti, že si to o nich doopravdy myslí. Když mu Augustin Šerner řekl, že píše verše slovensky, nechtěl uvěřit; byl přesvědčen, že verše je možno psát především německy a snad ještě francouzsky (byl ve Francii a moc se mu líbily tamější ženy). Protože Augustin Šerner nechtěl v této věci ustoupit a tvrdil i nadále, že verše píše slovensky, ba dokonce, že slovenština je jazyk básnický, „eine dichterische Sprache“, Jonathan Debner se urazil a stal se opět podezíravým. Quatsch, řekl Jonathan Debner, eine dreckige Sprache isťs. Byl už trochu opilý, Augustinu Šernerovi řekl nezdvořile: Ty nejsi žádný básník, jsi jen hovno a svině jako všichni ostatní. Augustin Šerner se lekl a zmlkl. Unteroffizier Jonathan Debner si chtěl nalít, ale láhev už byla prázdná, chytil ji za hrdlo a odhodil ji do kouta. Vstal, vypjal se, byl nízký a měl křivé nohy, ale svaly na tváři mu hrozivě poskakovaly. Jsi svině a partyzánský pes, křikl na Augustina Šernera, a já tě zastřelím! Augustin Šerner se smrtelně polekal, byl by padl před Němcem na kolena, ale byl jen v tlustých, teplých podvlékačkách a zdálo se mu směšné a nedůstojné klečet na kolenou v podvlékačkách. Jonathan Debner se náhle rozřehtal a plácal se rukama do stehen: Básník, křičel mezi výbuchy smíchu. Koukni se na sebe, jak vypadáš, básníku! Dej pozor, strach ti už leze ze zadku, básníku jeden!

Augustin Šerner byl dotčen, neboť byl velmi citlivý na všechno, co souviselo s jeho básnickým posláním, ba možná, že byl citlivý jen na to, co souviselo s jeho postavením básníka. Ale současně měl i strach: Němec se mu zdál velmi nezodpovědný, automat ležel na židli a Němec mohl po něm kdykoli sáhnout a zmáčknout spoušť. To je ta jejich kultura, nadával Augustin Šerner v duchu, to je celá jejich kultura! Vzpomněl si, jak ho před rokem spolu s jinými pozvali do německé společnosti pro výměnu kulturních hodnot, jedli tam sendviče, připíjeli na bratrství Slováků a Němců a na nerozlučný svazek slovenské a německé kultury a potom pili pravou zrnkovou kávu. Fuj, nadával Augustin Šerner zhnuseně, tohle je to jejich bratrství, tohle je ta jejich kultura!

Ale potom si oddechl, pro Jonathans Debnera přišli vojáci, kteří zřejmě prohlíželi ostatní místnosti v domě, a odvolali ho. Jonathanu Debnerovi se výhrůžně napjaly svaly ve tváři; ještě jednou zdůraznil, že Augustin Šerner není žádný básník, ale smrad, pes a svině, a pohrozil mu, že se ještě vrátí. Augustin Šerner zůstal sedět na posteli a ještě dlouho tak seděl, nemohl usnout, bál se.

Ráno se probudil celý rozlámaný, měl rýmu, pořád kýchal. Nevěděl, co má dělat; nakonec se rozhodl, sbalil si všechno, co se mu vešlo do batohu, a opatrně vyšel na ulici.


štvrtok 1. februára 2018

ŠTRASSER, JÁN - STANO „ALF“ DANČIAK / ROZHOVORY S JÁNOM ŠTRASSEROM

ŠTRASSER, JÁN

STANO „ALF“ DANČIAK
ROZHOVORY S JÁNOM ŠTRASSEROM

Marenčin PT, Bratislava, 2011
obálka Mikina Dimunová
1. vydanie
ISBN 978-80-8114-095-2

životopisy, publicistika,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,60 €

*zukol*   in **S7Z**

Stana Dančiaka som režíroval prvý raz v roku 1963 v školskom predstavení Mrožekovej jednoaktovky Striptíz. Potom ešte zopár ráz, ale nie tak často, ako by som si bol želal. Pretože Stano je výnimočný herec. Dokáže zabávať nielen divákov, ale aj režiséra a spoluhráčov počas skúšok. Pretože má radosť z tvorby a má v sebe nevyčerpateľné žriedlo nápadov. Nielen v práci, aj v súkromí. Preto som sa vždy radoval z jeho spoločnosti a stretnúť sa s ním kdekoľvek a kedykoľvek bolo pre mňa vždy nielen potešením, ale aj umeleckým zážitkom. V živote som nestretol veľa ľudí tak šťastne obdarených humorom, a to humorom nie hocijakým, ale akousi symbiózou dadaizmu, surrealizmu, recesie, skrátka, tým moderným humorom, ktorý pramenil v jeho typicky mestskom spôsobe videnia sveta. Bol to humor celkom iný ako ten "ľudový", ktorý je ešte stále v móde. Stano vždy víťazil nad realitou, vyjadroval sa v metafore. A bol jedným z tých, ktorí hrajú vždy naplno, nielen na predstaveniach, ale aj na skúškach. Nikdy nešiel na polovičný plyn. Nedalo mu to. Dnes limitovaný svojou chorobou ostáva trochu bokom, ale svoj boj vedie so zdvihnutou hlavou a, pravdaže, s humorom. - Milan Lasica

Stano Dančiak - skvelý komik, zabávač, nevyčerpateľná studnica humorných nápadov... Herec legendárneho Divadla na korze, neskôr Novej scény a SND, nezabudnuteľný James z humoristických scénok Lord Norton a jeho sluha James, muž tisícich tvári v sérii grotesiek Bud Bindi a herec, ktorý prepožičal svoj hlas inšpektorovi Derrickovi a chlpatej príšerke Alfovi. Stano Dančiak pred niekoľkými rokmi stratil zrak, no nestratil chuť byť naďalej aktívny v divadelnom i osobnom živote. O jeho detstve, mladosti, športových aktivitách, hereckej práci, názoroch na svet okolo nás sa s ním zhovára Ján Štrasser, autor kníh rozhovorov s Milanom Lasicom, Tomášom Janovicom, Ladislavom Chudíkom a ďalšími osobnosťami nášho umeleckého života.

Stano Dančiak (1942, Bratislava) vyštudoval VŠMU, herectvo. Od roku 1968 hrá v SND. V roku 1969 bol spoluzakladateľom Divadla na Korze, v roku 1971 ho pridelili na Novú scénu, kde pôsobil dvadsať rokov. V súčasnosti je členom Činohry slovenského národného divadla. Je držiteľom viacerých ocenení.

Ján Štrasser (1946, Košice) publicista, básnik, prekladateľ, textár, dramaturg, autor kníh populárnych rozhovorov s osobnosťami kultúrneho života.







Ako si žil mimo školy?

Ako každý bratislavský chalan v tom čase. Chodieval som na korzo, tam sme sa podvečer vždy všetci postretali. Prechádzalo sa tam v takom konvoji 一 od Michalskej brány po mliečny bar a späť. Na korze si v tom čase vybavil všetko. A chodil som aj do tanečnej školy, tancovať ma učila pani Lehotská, mama muzikantov Juraja a Janka Lehotského.

A čo neresti?

Neresti? Aké máš na mysli?

Prvá cigareta, prvý pohárik...

Aha. Keď raz otec doma nepritlačil poriadne ohorok v popolníku, tak sme si aj s bratom potiahli. Potiahli sme si nenápadne, no reakcia už bola nápadnejšia - skončili sme na záchode v mise opačnou časťou tela, ako býva zvykom. Fajčiť som začal až na VŠMU. Tam som si aj prvý raz tak naozaj vypil. Na strednej škole som nepil, vedel som, že rodičom by sa to nepáčilo, mali dosť trápenia s bratom Leom. Ten začal piť už na priemyslovke, a keď nastúpil do Dunajplavby, tam sa rozpil už totálne, nemal tam najlepšiu spoločnosť...

V jeseni 7967 si začal študovať na Vysokej škole múzických umení. Čo povedali tvoji rodičia, keď si im oznámil, že sa tam hlásiš?

Museli sa zmieriť s tým, že ja im tretie zuby nespravím. Ale na tom mohli len získať.

Čo ťa priviedlo k štúdiu herectva?

Najskôr asi to, že na herectvo sa prihlásili aj moji kamaráti Paľko Mikulík, Edo Ambroz, Kajo Viceník, s ktorými som bol v detskej rozhlasovej družine, účinkovali sme v televízii...

Vysoká škola múzických umení bola exkluzívna škola. Vzali ťa bez protekcie?

Nijakú protekciu som nemal. Vzali ma na prvý raz hneď v máji. Mnohí z nášho ročníka museli v septembri robiť dodatočné prijímacie pohovory.

Kto ťa učil hrať?

Vrhlo sa tam na nás dosť všelijakých pedagógov. Môj ročníkový profesor bol Mikuláš Huba. Učil ma hereckú tvorbu.

Aký bol?

Povedal by som, že tak trochu zahľadený do seba, videl sa vo svojom herectve, trochu romantickom, trochu patetickom. Ale voči nám, svojim žiakom, bol tolerantný. Neusiloval sa z nás vykresať mladých mikulášov hubov, nechal nás vyvíjať sa podľa seba. Huba bol v tom čase politicky a spoločensky dosť exponovaný človek, mal veľa funkcií, ale našiel si na nás čas, rád nás učil, aj nás niečo naučil.



pondelok 22. januára 2018

WEISS, PAVOL - TRAJA PRIATELIA

WEISS, PAVOL

TRAJA PRIATELIA

Slovart, Bratislava, 2006
ISBN 80-8085-206-5

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

3,20 €

*zukol* in **S3P**

Základný rámec románu Traja priatelia Pavla Weissa tvoria tri životné príbehy. Osudy Sama, Danyho a Petra sa odohrávajú a navzájom križujú od školských lavíc až po najaktuálnejšiu súčasnosť zmenených spoločenských a politických reálií Československa a neskôr Slovenska. Na cestách ich sprevádza detstvo, rodinné zázemie, prvé a ďalšie lásky, štúdium, zamestnanie, pád komunizmu...

Miera sebapoznania a poznania okolitého sveta je, pravdaže, u každého z nich iná. Iné sú sumy individuálnych životných skúseností, a predsa sprostredkúvaný súčet často umožňuje isté prekrývanie, prameniace v poznaní, že trosky snov a ideálov môžu, ba musia ukrývať ďalšie človekove korene. Ono prekrývanie je sčasti i výsledkom autorovej schopnosti nielen dodržať kompozičný plán, ustriehnuť jednotlivé časové roviny a ich postupnosť a nadväznosť, ale aj - či najmä - rozprávať o „svojich“ postavách pútavo, presvedčivo. A predovšetkým ich jazykom, ktorý sa vari najplnšie uplatnil v dialógoch plných krátkych viet, umocňujúcich ďalšie tušené zásoby dramatického napätia. Traja priatelia sú príbehom troch ľudských životov, vyrozprávaných na pozadí našej novodobej histórie. A príbehom našej novodobej histórie, projektovaným prostredníctvom troch ľudských životov.

PAVOL WEISS (1962, Humenné), absolvent scenáristiky a dramaturgie na FAMU, publikoval v Romboide, Smene na nedeľu a rozhlase. Po skončení školy podnikal v marketingovom poradenstve a reklame. Debutoval v roku 2003 románom ŽIME, POTOM UVIDÍME, v ktorom ponúkol výstižný obraz súčasného človeka v prostredí biznisu.

V roku 2004 mu vyšla novela POMSTA a v zborníku SEX PO SLOVENSKY poviedka Dream & Reality. Do slovenčiny preložil román Vybíjaná od českého bestsellerového spisovateľa Michala Viewegha. V roku 2006 mala v divadle ASTORKA premiéru jeho hra PRIATEĽKY a hrou BAJMANN BROTHERS uspel vo finále súťaže Dráma 2005.





Poručík sa na okamih zarazil, prederavil Sama niekoľkými nadávkami a povedal, nech sa o to nestará. Rozkaz je rozkaz. Sama povýšili na slobodníka a ešte v tú noc ho vojenský transport spolu s ostatnými odviezol stovky kilometrov na západ, kamsi k Plzni. V jednu noc sa tak na koľajniciach pri Českej Třebovej ocitli naraz traja kamaráti bez toho, aby o sebe vedeli. Danyho špeciálne vypravený vlak pre brancov smeroval do Prahy. Na stanici v Českej Třebovej predbehol Samov transport a oba vojenské vlaky museli počkať, aby dali prednosť nočnému rýchliku Hungaria z Berlína. V jednom z jeho kupé sedel ich kamarát Peter. Bol zamotaný do svetrov, chrániac sa tak pred chladnou nocou Vysočiny. V Českej Třebovej sa na okamih prebral, vyzrel oknom a preletel pohľadom bezútešné nástupište. Tesnejšie sa zakrútil do plášťa a o malú chvíľu zaspal. Z výmennej stáže vo východnom Nemecku sa vracal bohatší o pár stoviek východonemeckých mariek a niekoľko erotických zážitkov. Rýchlik prefrčal stanicou, Peter ešte raz otvoril oči, podvedome zaregistroval, že chodbičkou prešiel sprievodca a skrútil sa na sedadlo.

Ako členovi školského výboru SZM sa Petrovi bez väčších problémov podarilo každý rok vybaviť si nejakú zahraničnú stáž -teda v skutočnosti brigádu. V bývalom hansovnom meste Rostock sedel v prístave, rátal lode a snažil sa osvojiť si základy námornej navigácie, lebo ani tu pre neho nebola žiadna robota. Aspoň sa zdokonalil v nemčine. Druhý raz sa dostal na brigádu do Bulharska, k mestu Sozopol do hotela Vitoša. Prvé dva týždne bol zmätený z ich opačného prikyvovania áno a nie, a od nudy obhrýzal ceruzky, lebo bulharskí súdruhovia - zväzáci pochopili jeho stáž ako príležitosť stráviť príjemné prázdniny pri mori a nemali pre neho vôbec žiadnu pracovnú náplň. Čistiť zemiaky v kuchyni bolo pod jeho úroveň. Možno by tam strávil šesť nudných týždňov, možno by ho rozptyľovali iba výmenné družobné zájazdy zo sovietskeho Krasnojarska a z Poľska.

V druhom turnuse objavil peknú unudenú poľskú študentku. Všimol si ju v jedálni, ako sa ohnivo rozpráva so spolusediacimi. Pri večeri si prisadol čo najbližšie k jej stolu, a hoci sa snažil pôsobiť nenápadne, aj tak si jeho uprené pohľady všimla. Stroho sa usmiala a ďalej debatovala so spolusediacimi o tom, prečo je more studené, keď je vonku tak strašne teplo. Vraj sa objavili akési spodné prúdy. Na druhý deň ráno uskutočnil pomerne primitívny plán. Sadol si na jej miesto, ale Baška, cez recepciu si už poľahky zistil jej meno, na raňajky neprišla. Celý deň nervózne obchádzal hotel a zazrel ju až podvečer. Z vysvetľovania ostatným pochopil, že sa opaľovala sama, kdesi na skalách. Na zoznamovacom večierku Bašku niekoľkokrát požiadal o tanec. Prijala aj pozvanie na pohárik Solnčeho Brjagu, ku ktorému zajedali vyprážané chobotničky.

Po večierku ju pod priehľadnou zámienkou výhľadu na more pozval do svojej izby na ôsmom poschodí. Samého ho prekvapilo, že bez okolkov súhlasila.

Ráno ho zmätená Baška poprosila, aby ju okamžite odprevadil do kostola, čo na tom, že pravoslávneho, kde sa skoro hodinu vymodlievala zo svojho hriechu. Zhrešila, snažila sa mu vysvetliť, že nie je vydatá a ani nemá priateľa, ale sa zaviazala viesť nepoškvrnený život a ostatných šesť mesiacov sa jej to darilo, až dovčera, keď ju opil a ona podľahla. Plakala, hnevala sa raz na seba, potom na Petra, aj keď sa ju snažil upokojiť a vysvetliť jej, že ju nepovažuje za ľahkú či radodajnú. V tej chvíli sa mu zapáčila ešte viacej. Bolo to čisté, úprimné, nehrané. Naopak, zasiahli ho výčitky, veď ju podlo zneužil. Zaskočene zistil, že ho v Bulharsku prekvapila láska. Do plavovlasej a večne usmiatej Bašky, krásnej, nežnej a prítulnej ako mača, sa bezhlavo zamiloval. O dva dni sa nasťahovala do jeho izby.

Jedno ráno na pláži, keď cez slnečné okuliare pozorovala Petra, ako konárikom kreslí do piesku jej meno, sa ho opýtala, či vie, čo je Solidarnošč.

- Viem, - odvetil Peter, hoci v skutočnosti o hnutí vedel málo, skoro nič.

Otázka ho zaskočila. Baška zobrala do dlane piesok a pomaly ho sypala na Petrov opálený chrbát.

- A čo si myslíš? Mal vyhlásiť stanné právo, alebo nemal?

- Kto? - opýtal sa hlúpo, hoci vedel.

- No predsa Jaruzelski.





ALEX, JOE - SI LEN DIABOL / TICHÝ LET SMRTIHLAVA / VLÁDKYŇA LABYRINTU

ALEX, JOE

SI LEN DIABOL / TICHÝ LET SMRTIHLAVA / VLÁDKYŇA LABYRINTU
(Jestes tylko diablem / Cichym scigalam go lotem / Zmacony spokój Pani Labiryntu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Félix Uváček
ilustrácie a prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-053-81

beletria, román, detektívky,
440 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 €

*zukol*  in **S7Z**

Slovenskému milovníkovi detektívok sa v tomto zväzku dostávajú do rúk tri pútavé romány z tvorby poľského autora Joea Alexa. Ide o príbehy takpovediac klasického anglického typu, kde ústredným motívom je rozlúštenie komplikovanej hádanky, zložitého hlavolamu. Detektív musí vynaložiť predovšetkým mimoriadne myšlienkové úsilie, aby postupne rozplietol komplikovanú sieť pravých i falošných stôp, najrozličnejších motívov i podozrení.

Prvý príbeh Si len diabol sa odohráva v osamotenom vidieckom sídle, čo už samo osebe podstatne ohraničuje počet podozrivých na veľmi úzky okruh. Celou zápletkou sa s majstrovským zmyslom pre mieru preplieta „démonský" motív: blízkosť Diablovej skaly, kliatba upálenej bosorky, stopy čertovho kopyta. I pre druhý príbeh je príznačné ohraničenie okruhu podozrivých. Detektív musí rozriešiť problém vraždy známeho finančného experta. Napriek tomu, že vražda je mimoriadne presvedčivo kamuflovaná ako samovražda, Alex prísnou deduktívnou logikou rozpletie celú intrigu a odhalí vraha. Do exotického prostredia neveľkého stredomorského ostrovčeka nás zavedie tretí príbeh, v ktorom Alex brilantným spôsobom odhalí dvojnásobnú vraždu v archeologickej expedícii.





TEN HAD PRI ŇOM LEŽÍ...

Čo chcem od teba? Neviem, čo chcem od teba. Keby som to vedel, o päť minút by sme sa mohli rozlúčiť s týmto krásnym zákutím našej krajiny a odísť do menej krásneho Londýna, kde by sa mi možno včas podarilo dokončiť tú príšernú knihu a odletieť do Grécka... Ale prestal som tomu veriť. Nechajme túžby túžbami a radšej si to skúsme usporiadať.

Budem šťastný, — zahundral Parker. — Keď usporiadaš to, čo máš usporiadať, okamžite odídeme. Tak mi hovorí predtucha...

S povzdychom si sadol do kresla oproti písaciemu stolu a znechutene pozeral na hada, ktorý sa plazil po dne klietky a podchvíľou sa hlavou dotýkal skla, akoby sa v tomto známom prostredí usiloval nájsť niečo, čo doteraz nevidel.

Alex vytiahol zásuvku písacieho stola, v ktorej predtým zbadal čistý papier na písanie, vytiahol jeden hárok a položil ho pred seba.

Najprv by som chcel napísať mená všetkých osôb, ktoré bývajú v tomto dome, a potom zistiť, kde boli vtedy, keď došlo k zabitiu...

Načo? — Parker odtrhol zrak od hada a otrávene pozrel na priateľa. — Veď sám môžeš odprisahať, že nikto z nich nezabil Irvinga Ecclestona.

Božemôj... — Joe vytiahol vreckovku a utrel si spotené čelo. — Sľúbil si mi, že mi pomôžeš. Neprekážaj mi teraz...

Ale ved... — Parker zmĺkol.

Začnime služobníctvom... — Alex vytiahol pero. —

1. Joseph Rice — lokaj

2 Marta Cowleyová — kuchárka

3. Cynthia Rowlandová — chyžná...

A záhradník. Ako sa volá? —

Parker pozrel do svojho notesa.

Field...

Áno. 4. Záhradník Field. Koho máme ďalej ? Zdravotnícky personál, ak ich možno tak nazvať, čiže:

5. doktor Archibald Duke

6. Agnes Stonová, ošetrovateľka.

Teraz nasleduje rodina:

7. Joan Robinsonová

8. Nicholas Robinson.

Mohli by sme ešte, pravdaže, pridať sira Alexandra Gilburna, ktorému dáme číslo deväť. A tým sa náš zoznam končí.

Veď do úvahy môže prichádzať aj niekto cudzí, — povedal Parker mimovoľne.

Sám si povedal, že nemôže... — Alex sa nevdojak usmial a hneď zvážnel. Pozrel do okna. Nad pásmom zalesnených kopcov sa naďalej modrela bezoblačná obloha blížiaceho sa večera, ale zrazu sa na nej zjavil ďaleký záblesk.

Búrka... — Parker si zhlboka vzdychol. — Konečne. Len aby nás neobišla a neprešla bokom... — Podišiel k teráriu, na dne ktorého teraz ležali zvinuté a nehybné hady. — Dokonca aj tieto tvory stratili už silu, zdá sa... — Sklonil sa nad ne. — Čo je to?

Alex dvihol hlavu sponad papieru, na ktorý v tejto chvíli kreslil malé, zdanlivo nič neznamenajúce znaky vedľa priezvisk.

-Čo sa stalo? Našiel si niečo?

Áno. Vyzerá to ako pakľúč. Ten had pri ňom leží.

Joe podišiel ku klietke a pozrel do nej.

Nehryzú? Neštípu? — spýtal sa zástupca šéfa kriminálneho oddelenia detsky neisto, čo Alexa, pretože poznal jeho bezhraničnú odvahu v boji s ozbrojenými ľuďmi, takmer dojímalo. — Treba ho odtiaľ vytiahnuť...

Skúsim to. — Joe otvoril dvierka klietky a prestrčil cez ne ruku. Jeden z hadov dvihol hlavu a zasyčal.

Dávaj pozor! — povedal Parker.

Alex vzal kovový predmet do ruky a vtedy had zaútočil. Jeho hlava bleskurýchle vyletala a zrazila sa s chrbtom ruky. Joe potriasol rukou. Had padol na dno klietky, ticho zasyčal a podráždene stiahol krk k druhému útoku.

Uštipol ťa? — Parker rýchlo zatvoril dvierka. — Hneď zatelefonujem po nášho lekára! — Pohol sa k dverám.

Alex ho zadržal:

Tie hady nie sú jedovaté. A navyše ma neuštipol.

Ukáž...

Na chrbte ruky boli iba dve malé sčervenené miestočká. Zuby, ktoré usmrcovali žaby a jašterice, nevládali prehryznúť ľudskú kožu.

„Primálo síl máš, predsa si len diabol.


MIŠEV, GEORGI - DÁMSKA VOLENKA

MIŠEV, GEORGI

DÁMSKA VOLENKA
(Dami kanjat - Дами канят)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Žihadlice
preklad Jaroslav Marušiak
ilustrácie a prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie, 1.500 výtlačkov
ISBN 80-220-0146-5

beletria, román, humor,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,60 € PREDANÉ

*zukol* in **S9A**

Satirická próza Georgi Miševa Dámska volenka je situovaná do osemdesiatych rokov, do ešte celkom živej súčasnosti. Hlavná postava románu Jakim Dobrev, inštruktor autoškoly v malom mestečku, rozpráva o kurze, v ktorom je päť mužov a dvadsaťtri žien. O mužoch nepadne ani slovo, ak si odmyslíme protekčného uchádzača o vodičský preukaz, zato ženy pred ním otvárajú protirečivý svet bulharského malomeštiactva (väčšinou bývalých dedinčanov). Na jednej strane rast materiálneho blahobytu, na druhej úbytok hodnôt vrátane lásky. Hmotne zabezpečení unavení muži. Ženy zmierajúce od ľúbostného hladu, pozývajúce do tanca, provokujúce. Ženy v popredí všetkého malomestského diania určujú smer mužských ciest, rozhodujú o ich dĺžke a trvaní, začiatku i koncoch. Dámska volenka je románom živého, dynamického humoru, smiešnych nedorozumení, situačnej a jazykovej komiky, celého pestrého prostredia malého mesta, ktoré je svetom samo osebe, ale aj románom odvážnych otázok; rozprávač má na tvári trpký úsmev, za ktorým sa skrýva znepokojenie, smútok, možno aj obava.






Pozeral som na ne, na mamu a Mimu, a zdalo sa, že táto kombinácia je vydarenejšia ako predchádzajúca. Mali čosi spoločné - v očiach, úsmevoch, v mäkkom ovále tvárí, odlišovali sa len vekom. Blyslo mi hlavou, že Mima sa mi páči možno práve preto, že mi čímsi pripomína ženu, ktorú som opustil už pred desiatimi rokmi, hneď po skončení strednej školy, a vídal som ju len z času na čas... Nemal som ešte veľa životných skúseností a možno som si len namýšľal, ale v súvislosti s niektorými ženatými mužmi som si všimol, že býva čosi blízke medzi ich ženami a matkami. Inými slovami, akoby si každý podvedome vyberal takú ženu, ktorá mu niečím bude pripomínať tú, ktorá ho porodila, kŕmila a vychovávala. Nepochádzajú azda práve z tejto podobnosti neskoršie konflikty medzi nevestami a svokrami — podľa prírodného zákona, ktorý núti rovnakých, aby sa hádali a znepriateľovali?

Margi vytiahla balíček hábéčiek a ponúkla všetkých zaradom — ja som odmietol, ale na moje prekvapenie mama si vzala a zapálila.

- Naozaj ma ohromuješ, - povedal som. - Ty fajčíš?

Zasmiala sa a zakuckala — bolo vidno, že je ešte len začiatočníčka:

- Robia u nás dve dievčatá, od nich som sa naučila... Vraj, teta Elenka, skús, musíme byť moderné. A teraz som sa pred tvojimi priateľkami nechcela dať zahanbiť. A ty si si nezapálil kvôli mne?

- Nefajčím, mama.

- Otec sa poteší, keď mu to poviem.

- Povedzte mu, teta Elenka, - zamiešala sa Mima, - že vychoval dobrého syna. Môže byť na neho hrdý. Takých synov večer vychvaľujú v televízii a ako ich volajú — kladné príklady. Jaki, nečervenaj sa, ty si dokonale kladný hrdina.

- Vari sa také veci vravia človeku do očí? - povedal som. - Tomu sa hovorí pochlebovanie.

- Ja najradšej všetko poviem rovno — aj dobré, aj zlé. Priznávam, - povedala Mima.

- Ja som taká istá, - pridala sa k nej mama.

- Všimla som si, - zapojila sa aj Margi, - že v poslednom čase čoraz zriedkavejšie možno stretnúť človeka, ktorý sa vie začervenať. Mám na mysli mužov. Aj keď sa ho niečím dotkneš, urazíš ho, žmurká na teba a ani sval sa mu v tvári nepohne. Mám jedného kamaráta, ktorý má na líci implantovanú kožu a len to miesto sa mu v niektorých prípadoch začervená... Inžinier-chemik, pri nejakých pokusoch sa popálil, presadili mu kúsok kože zo zadku, s prepáčením... A ukázalo sa, že práve ten je najcitlivejší...

- Mudruješ, kamarátka, mudruješ! - pokrútila hlavou Mima, keď sme sa zasmiali. — Lenže aj ty, tak ako ja, ostaneš sama ako kôl v plote.

- Tak nám bolo súdené. Nie sme prvé a nebudeme ani posledné... U nás vo fabrike len tu a tam nájdeš vydatú paničku — všetko je to porozvádzané alebo ako my — na ocot...

- Každý má svoj údel, — povedala mama a gestom zavelila na odchod: s intuíciou matky slobodného muža sa usilovala vyhnúť rozhovorom o svadbe v prítomnosti dvoch slobodných žien...

Po rozlúčke s Mimou sme sa odviezli na stanicu — o tomto čase odchádzal do Teležného vhodný vlak. Margi taktne ostala v aute, kým som bol kúpiť lístok. Celé predpoludnie bola s nami, preto nás teraz chcela nechať osamote.

Kúpil som lístok a gumené zvieratko pre synovca Dobku a vyšli sme na perón.

- Len to som nepochopila, čím sú ti tie dve? - povedala mama.

- Priateľky.

- Nevyzerajú ako zlé dievčatá. Na Margarite vidno, že je prvotriedna gazdiná - tie okná umyla raz-dva!... Ale zmeškala vlak, chudinka; má asi toľko rokov ako ja...

- A tá druhá, mama?

- Tá druhá zas — hm, z Dolnej Jamy!

- No to je argument! — zasmial som sa, lebo som ho nečakal. - V ére kozmických letov a počítačov si vziať ženu z Dolnej Jamy!