LAJTA, KÁLMÁN - CSALÁDTAGOK

LAJTA, KÁLMÁN

CSALÁDTAGOK
regény

Szépirodalmi konyvkiadó, Budapest, 1977
ISBN 963-15-0945-1

beletria, román
270 s., maďarčina
hmotnosť: 222 g

ZDARMA - DAROVANÉ

*zukol3*

A ​regény Bíró Géza két napjának története. A főhős monológjából megtudjuk, hogy néhány éves ragyogó karrier után egyre lejjebb kényszerült, s a munkahelyi bajok mellé jól indult, de mára elromlott házasság gondja is társult. A történet kezdetén levelet kap anyjától, siessen haza, mert otthon nagy baj van. Bíró elindul szülőfalujába, ám az út tragikus véget ér. Lajta Kálmán napjaink egyik aggasztó problémáját, a faluról városba került, gyökerét vesztett és megfeneklett értelmiség kérdését ábrázolja. Lajta választott hősének sorstragédiáját egy másik, szélesebb érvényű etikai problémával egészíti ki. Bíró Géza számára az elvek és hite a fontosabb, míg egyik riválisa a gyakorlat elsőbbségét hangsúlyozza. Az ésszerű kompromisszum, az önkritikus lemondás vagy a határozott szó a megoldás számára? Ezek a lehetőségek állnak most Bíró Géza előtt, amikor élete mélypontra jutott, s amikor valamerre lépnie kell. Lajta Kálmán nemcsak jó emberismerő, hanem kiváló szerkesztő is. A két nap eseményeibe építi a múltat is, újszerűen, mégis hitelesen elegyítve a különböző idősíkokat. A látszólag szétszórtan feltörő emlékképek szigorú rendszerbe illeszkednek, s az események mozaikszerű összeállításával mindvégig izgalmas cselekményívet sikerült létrehoznia.

HOCHHUTH, ROLF - ZÁSTUPCA

HOCHHUTH, ROLF

ZÁSTUPCA
Hra
(Der Stellvertreter)

Tatran, Bratislava, 1966
preklad Zora Jesenská, Ján Rozner
úvod Erwin Piscator
obálka František Kudláč
edícia Prameň (112)
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
61-557-66

divadelná hra
336 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,20 €

*zukol3* in **O7**

Máloktorý dialóg medzi dvoma spisovateľmi vyvolal taký záujem verejnosti, ako sa to stalo v prípade dialógu západonemeckého dramatika Rolfa Hochhutha so slovenským spisovateľom Ladislavom Mňačkom, a to nielen v našej, ale aj v celej svetovej tlači.

Diskusia, ako vravievame, bola plodná, veď popri inom vyvolala aj záujem o knižné vydanie a inscenovanie hry Rolfa Hochhutha Zástupca u nás, a nielen u nás.

Na mnohých svetových javiskách (Berlín, New York, Viedeň, Paríž a inde) vyvolala inscenácia tejto hry búrky nadšenia, ale i nevôle, protestov a demonštrácií. Nečudo, veď ide o drámu par excelence politickú, neobyčajne aktuálnu a pre mnohých i háklivú. Povedať o hre, že je „protipápežská“, bolo by zjednodušovaním, skôr možno povedať, že Hochhuth na základe dôkladného štúdia otrasných, overených faktov vytvoril veľkú humanistickú drámu o ľudskom svedomí, osobnej zodpovednosti, o otázke zásahu človeka do dejín.

Najvýstižnejšie postrehol význam tejto hry slávny nemecký režisér Erwin Piscator: „Ak sa nejaká hra môže stať stredobodom repertoáru, ktorý sa chce zaoberať politicko-historickými skutočnosťami: toto

je taká hra! Pre túto hru sa oddá robiť divadlo; s touto hrou sa divadlu zase vracia jeho poslanie, s ňou je divadlo zase významné a potrebné“.

FONTANA: O tomto rozhodovať nie je tvoja vec ...

RICCARDO (po pauze, ticho, skoro ľstivo):

Otec — a myslíš ty, že pápež — vieš iste, že sa pápež vôbec aj dostal do Konfliktu: štátnická múdrosť — láska k blížnemu?

FONTANA: Čo tým chceš povedať?

RICCARDO: On stojí nad svetom aj nad osudmi ľudí tak' strašne vysoko! Štyridsať rokov už je iba diplomatom, právnikom. On nikdy — či vari len dva roky, kedysi v predošlom storočí — nebol ako dušpastier, ako kňaz medzi ľuďmi.

Švajčiara pred svojimi dverami neobdaruje nikdy ani slovom.

Pri stole ani v parku neznesie ľudskú tvár... záhradník má rozkaz vždy mu byť obrátený chrbtom!

Ach, otec, má on vôbec niečo rád,

okrem svojich slovníkov a madoninho kultu?

(Náhle nenávistne, s iskrivým rímskym sarkazmom.)

Vidím ho, ako dokonale precízne

si čistí rúčku pera — a ten rituál

ešte aj vysvetľuje — a spytujem sa —

ach, už sa nespytujem — či on vôbec

v niektorej Hitlerovej obeti

blížneho mohol vidieť, seberovného.

FONTANA: Riccardo, prosím — to už nie je fair, to je už demagógia. Pri všetkej odmeranosti vždy sa usiluje pochopiť, pomôcť, a nech je aký chce egocentrický, predsa obete ...

RICCARDO: Obete — naozaj ich vidí pred sebou, nazdáš sa, otec? Svetová tlač, vyslanci, agenti — všetci prinášajú desivé podrobnosti. Nazdáš sa, že neštuduje iba štatistiky, abstraktné čísla, sedemstotisíc mŕtvych — hlad, deportácie, splynovanie ...

Ale že je aj pri tom, že aspoň raz to vnímal pohľadom obráteným nadnu — vnímal: transport z Paríža, tristo samovrážd prv než sa pohne vlak.

Deti niže päťročné odtŕhajú od rodičov, — a potom Konin pri Varšave:

jedenásťtisíc Poliakov v pojazdných plynových komorách, ich výkriky, ich modlitby — a rehot banditov SS. Jedenásťtisíc — ale predstav si, ty, ja — že my by sme to boli.

FONTANA: Riccardo, prosím — trápi ťa to, viem ...

RICCARDO (ultimatívne): Moja otázka! Otec, odpovedz mi na túto otázku: pápež — sprítomňuje si on takéto scény?

FONTANA (neisto): Isteže, iste. Lenže čo to zmení?

On tak či tak sa nesmie poddať citom.

RICCARDO (bez seba): Otec! — veď je to nemožné, čo vravíš, neslobodno tak vravieť, preboha! Či to tu nechápete? — Otec, ty, ty iste chápeš ...

(Zvonenie zamlkne. Náhle ticho. Mlčanie. Potom Riccardo,

krajne rozrušený a predsa s dôrazom na každom slove, ho

vorí najprv veľmi ticho, potom hlasom čoraz mocnejším.)

Zástupca Kristov, ktorý toto vidí

a predsa mlčí, zo štátnickej múdrosti,

ktorý tu rozmýšľa hoci jeden deň,

len hodinu váha,

či pozdvihnúť hlas svojej bolesti

na kliatbu, čo by posledného človeka

na tejto zemi premkla zdesením —:

takýto pápež je ...

zločinec.

(Riccardo klesne do kresla a zachváti ho kŕčovitý plač. Fontana po chvíľkovom váhaní prikročí k nemu. Jeho pobúrenie, v ktorom sprvu onemel, zmierňuje pohľad na jeho „strateného“ syna.)

FONTANA: Hľa, to sú konce, keď sa hovorí takouto rečou. Syn môj, ako môžeš ...

(Starý sluha vstúpi chvatne, ale ticho, ukáže mapu so spismi a povie —)

SLUHA: Konečne, pán gróf, je tu...

FONTANA (vykríkne, tak neovládnuto, že by to od neho nikto nebol čakal):

Dajte nám pokoj!

(Keď preľaknutý Sluha len pomaly ide späť ku dverám, Fontana sa predsa zmôže na to, že doloží):

TRENTER, STIEG - PRIEVOZNÍK

TRENTER, STIEG

PRIEVOZNÍK
(Färjkarlen)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Labyrint (82)
preklad Silvia Smidová
ilustrácie a prebal Vladislav Rostoka
73-070-80

beletria, detektívky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol3*/*juran* in *belx-swe-dete*

Mladá lekárnička Kerstin Almarková zažije cestou domov od priateľky záhadné dobrodružstvo, ktoré sa ponáša na zlý sen. Keď na druhý deň nájde v novinách správu o smrti bývalého automobilového pretekára Petra Lillieho, uvedomí si, že tvár na fotografii patrí chlapíkovi z čudnej trojice, ktorú stretla predošlého večera. Obráti sa na políciu, ale tá jej výpoveď berie s rezervou. Kerstin sa preto pustí do pátrania na vlastnú päsť spolu s fotografistom Harrym Fribergom, ktorý sa takisto zaujíma o mŕtveho pretekára. Spoločnými silami napokon úspešne vyriešia prípad a odhalia skupinu páchateľov, ktorí sa neštítia ani vraždy v honbe za imaginárnym pokladom.

Stieg Trenter (*1914), švédsky žurnalista žijúci v Štokholme, je autorom celého radu detektívok s ústrednou postavou amatérskeho detektíva Harryho Friberga. Prvý román z tejto série, Nik nezabráni smrti, vyšiel roku 1953. Trenter bol prvým význačnejším povojnovým autorom v Švédsku, ktorého detektívky si medzi čitateľmi získali obľubu a boli schopné konkurovať záplave prekladovej literatúry anglo-amerického pôvodu. Prievozník sa odohráva na začiatku šesťdesiatych rokov, v čase, keď celé Švédsko žilo prípravami na vytiahnutie a rekonštrukciu lode Vasa. Autorovi sa v ňom podarilo výstižne zachytiť atmosféru vtedajšieho Štokholmu.

Prešiel som krížom cez nábrežie k telefónnej búdke a zavolal do Riche. Nie, nikto mi nevolal. Odkázal som im, aby prípadnému telefonujúcemu dali moje domáce číslo, zložil slúchadlo a vyšiel do burácajúceho vetra. Z protismeru sa ku mne blížil napitý Fín. Vyhol som sa mu, zamieril k pavilónu, kúpil dva cestovné lístky a zišiel po temných neosvetlených schodoch. Kapitán už zaujal pozíciu pri schránke na lístky. Bol to malý zavalitý muž s červenou tvárou a ľahostajným pohľadom. Pozrel na mňa bez stopy záujmu. Bol som presvedčený, že by si ma nebol všimol, ani keby som bol celý ovešaný lístkami.

Sadol som si na lavicu šikmo oproti strojovni. Na mojich hodinkách bolo o dvanásť minút desať, keď zvonec na kapitánskom mostíku ohlásil, že sa propeler dal do pohybu. Dulo riadne vetrisko a po oblokoch sa kedy-tedy rozprskli kvapky vody. O niekoľko minút som začul, ako sa otvorili dvere vedúce na palubu a vyšiel z nich vysoký chlapík s mačacím krokom. Sadol si na strednú lavicu chrbtom ku mne. Mal mrkvovočervené vlasy a fľakatú koženú vestu. Zapálil si fajku a vytiahol noviny.

Hustá temrava a šum ventilátorov vyvolávali vo mne v ten večer čudný sugestívny pocit. Pochytil ma nepokoj, ktorý nebol nijako reálne podložený, ale prinútil ma zájsť ku kormidelníkovej búdke. Za okennou tabuľou, cez ktorú boli vidieť trblietavé, mihotajúce sa svetlá Stadsgärdenu, sa rysovali široké plecia kormidelníka. Zvrtol som sa a vracal k strojovni. V útrobách to búšilo, kulo, pískalo a fučalo, pri červenom potrubí postával prihrbený mládenec v džínsoch a špinavej voľnej košeli a čítal bulvárne noviny.

Keď sme plávali okolo Kastellholmu, sedel som už znovu na lavici, ktorú som pred časom opustil. Mrkvovočervený spolucestujúci si práve vyklepával fajku o operadlo lavice, a keď sa vzpriamil, z lona sa mu zošuchla na dlážku zápalková škatuľka a postavila sa na hranu medzi ohorkami, papierikmi od karameliek a iným haraburdím, čo sa tam nazbieralo v priebehu celodennej plavby. Starostlivo si pozapínal koženú vestu, pevne utiahol opasok a prešiel popri mne ľahkým uvoľneným krokom. Zazrel som jeho široký chrbát zmiznúť za dverami, hukot vzápätí utíchol a kapitánsky zvonec sa znovu rozdrnčal. Lunapark Tivoli sa skryl za oplotenie a propeler vkĺzol medzi polery. Pri dotyku s mólom nás trocha heglo, ale iba raz.

Kapitán, vychádzajúc z uzučkých dverí tesne pri mne, chrapľavým hlasom podotkol:

— Má sa dobre tá stará Vasa, v tomto psom počasí by ani iní nemali nič proti tomu, keby odpočívali na morskom dne.

Prikývol som a vyskočil na pevninu. Budova pokladnice propelerov dvíhala svoju rozložitú strechu medzi radmi holých líp, lemujúcich uličku Allmänna grand až k Hasselbackenu. Chlapík v kozáku s mrkvovočervenými vlasmi mal iste vrtuľu v zadku, lebo ani na chodníku, ani na ceste po ňom nebolo ani stopy.

Vykračoval som si uličkou a zastal na mieste, kde Kerstin Almarková zbadala trojicu; približne tam parkovala aj dodávka. Trojica prichádzala zľava, smerom od móla, a predsa nie z propelera, lebo na palube boli iba dvaja cestujúci, policajt a kuchár, ani z priľahlého miesta kdesi pri móle, lebo plot lunaparku siahal takmer až do výšky polerov. Nie, trojica mala pravdepodobne namierené na propeler a obrátila sa, alebo prišla sprava.

Teda sprava. Obrátil som sa k búdke na cestovné lístky a zahľadel som sa doprava. Mólo tam zabiehalo až k pozemku, ohraničenému viničom.

MARKHAMOVÁ, NANCY - PREKLIATY MYS

MARKHAMOVÁ, NANCY

PREKLIATY MYS
(La Pointe du Devin)

Smena, Bratislava, 1988
edícia Labyrint (136)
preklad Ján Korecký
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 51.000 výtlačkov
073-082-88

beletria, detektívky,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 165 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,30 €

*zukol3* in **S4P**

Vo veľkom šatníku na odpočívadle medziposchodia žandár objaví, čo hľadal s takým zápalom. Potápačské okuliare a plutvy ako vo Philippovej skrini a dva kyslíkové prístroje s príslušenstvom. Ale celú jeho pozornosť zaraz pritiahne čierna potápačská kombinéza. Hľa, nastal okamih pravdy. Vystrie chvejúce sa ruky, aby vybral zo šatníka potvrdenie svojho podozrenia, dôkaz priateľovej vraždy. Náhla nevoľnosť ho prinúti sadnúť si. Dotacká sa k taburetu, ktorý pravdepodobne slúži na dočiahnutie do vyšších častí skrine. S roztrasenými nohami Jean-Luc klesne na taburet, kombinézu drží ešte vždy v rukách. Zo schodiska dopadá iba slabé svetlo, a tak vyberie z bočného vrecka elektrickú baterku. Pomaly, centimeter po centimetri skúma kombinézu. Na ľavom rukáve objaví, čo hľadá. Pri šve na pleci chýba malý kúsok gumy, tam, kde je rukáv prišitý k hlavnej časti odevu. S nesmiernou opatrnosťou Jean-Luc vyloví z vrecka kúsok čiernej gumy, ktorú vzal z klinca Šimonovej pinasy. Zrazu sa znovu upokojí. Pozná odpoveď ešte skôr, ako priloží odtrhnutý kúsok k diere na kombinéze. Šimonovým vrahom je muž, ktorý nosil toto oblečenie. Gilles? Azda Philippe?

Lepradeau v pomykove pomaly skláňa hlavu. Pohľad na milióny frankov uväznených v blate mu pokazí náladu. Zaiste patrí nejakému boháčovi.

Žľab sa rozširuje a voda rýchlejšie klesá k zátoke. O niekoľko hodín bude všetko suché a zvýši iba rozsiahla plocha piesku vytvarovaného odlivom. Na konci hrádze vozidlo spomaľuje. Už neprší a stierače škrípu na skle. Vodič ich vypína. Jedna z ich úloh dnes pozostáva z kontroly táborníkov. V tomto ročnom období je divé kempovanie zriedkavosťou, ale miesto je výborné a turisti často pociťujú pokušenie stráviť tam noc. Iba minulý týždeň stadiaľ Lepradeau musel vystrnadiť celú nemeckú rodinu, skutoční; reklamu na obrovský plagát, so všetkými chrómovanými haraburdami, so všakovakým príslušenstvom, s ročným bábätkom a so staručkou starou mamou. Dojímavé!

— Dnes nič.. . Tvoje srdiečko nebude krvácať ako minule, — komentuje vodič a otáča sa.

— Takto je to lepšie.

Lepradeau nenávidí „hru na žandára", no divé kempovanie sa najmä od minulého leta stáva nevyriešiteľným problémom. Vozidlo pomalým tempom stúpa popri prístave odbočuje doprava ku kostolu, potom zatáča doľava pozdi: malého štvorcového zámku z jedenásteho storočia, jedného z najzachovanejších vo Francúzsku, „ktorý Richelieu bezpochyby ušetril pre jeho strategickú dôležitosť", ako to vysvetľuje Sprievodca priateľov ostrova. A hoci sa Lepradeau nevie naučiť trestné právo, pozná celú miestnu históriu. Pohľadom pohládza zámok, veže, hlboké priekopy. Sníva o generálovi d'Elbée, víťazovi z Ancenisu, ktorého tu zastrelili, keď sedel v kresle .. .

— Zastav!

So škrípaním pneumatík renault zastavuje.

— Si blázon alebo čo?

Vodič je nazlostený. Veľmi nerád zle zaobchádza s vecami.

— Pozri.

Lepradeau vystretým prstom ukazuje na bicykel napoly položený na svahu, ktorý vytŕča zo zámockej priekopy. Je očividne opustený. Možno po tom, čo ním narazili do chodníka.

— Ideme sa pozrieť?

Kolega prikývne a postaví renault za bicykel. Obaja žandári vystupujú a nazerajú do priekopy, kde tu i tam rastie tráva. Celkom naspodu leží čosi bledé, schúlené.

— Zaiste naša slečna! — vyhrkne Lepradeau a už beží dolu svahom.

Na kolenách počúva dievča. Je mokré, zablatené, ale navonok nevidieť nijaké zranenie. Dýcha pravidelne, azda trochu piskľavo. Lepradeau si vyzlečie plášť a opatrne ho položí na dievčinu.

— Je odpísaná? — opýta sa kolega, ktorý zišiel k nemu do priekopy.

— Povedal by som, že spí.

— Myslíš, že je to tá, čo ju hľadajú?

— Veru by som povedal, že je to malá Gendronová ... Prinajmenšom zodpovedá opisu. Zostaň tu. Vyjdem hore a podám hlásenie na oddiel. Privolajú požiarnikov a lekársku prvú pomoc.

Náhlivo vystupuje po svahu. Pošmykne sa na mokrej tráve, spadne, prehltne nadávku a zvyšok sa vydriape po štyroch. Len čo sa ocitne vo vozidle, chytí mikrofón vysielačky.

— 301, tu 301 4 L, počujete ma?

Jean-Luc zdvihne hlavu. Vyrušený pri písaní

správy nerozumie dobre, čo sa robí. Obzerá sa okolo seba, až objaví svetielko, ktoré bliká na vysielačke. Volacie bzučanie ho zakaždým prekvapí. Mechanicky urobí tri nevyhnutné kroky a prijme Lepradeauovu správu ako ľadovú sprchu. „Naozaj, zabudol som na tú žabu ..." V prítmí miestnosti, kde sú ešte po noci zatvorené vonkajšie okenice, objaví nejasnú siluetu pani Gendronovej utiahnutú v kútiku ako návštevník, čo prekročil návštevné hodiny v nemocnici a krčí sa v nádeji, že naňho zabudnú.

S vreckovkou v ruke čoskoro prestala plakať.

ELLIN, STANLEY - MUŽ BEZ MINULOSTI

ELLIN, STANLEY

MUŽ BEZ MINULOSTI
(The Man from Nowhere - Star Light, Star Bright)

Smena, Bratislava, 1986
edícia Labyrint (116)
preklad Michal Breznický, Marta Kastlová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
prebal Dušan Leščinský. Ľ. Longauer
73-027-86

beletria, detektívky,
544 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,80 €

*zukol3* in **O7**

Stanley Ellin je známym americkým autorom detektívnej literatúry. Za svoje poviedky a romány získal veľa cien — cenu Edgara Alana Poa za najlepšiu detektívku dostal sedem ráz. Jeho romány boli preložené do dvadsiatich jazykov a po niektorých siahli takí známi režiséri, ako sú Claude Chabrol, Joseph Losey ap. Stali sa aj podkladom pre početné televízne hry — k najpopulárnejším písal scenáre Alfred Hitchcock.

Edícia Labyrint vydavateľstva Smena predstavuje Stanleyho Ellina dvoma románmi: Muž bez minulosti a Hniezda sa vracia. Obidva sa odohrávajú na južnej Floride a v obidvoch vystupuje súkromný detektív: v každom príbehu však iný, pátra v inej oblasti, rieši iný problém a inými prostriedkami.

Jake Dekker — v prvom príbehu — má dokázať, že počestný obyvateľ Daystar Island Walter Thoren, ktorý vraj zahynul pri autonehode, spáchal vlastne samovraždu. Druhý príbeh sa odohráva v exkluzívnom prostredí milionárskej usadlosti, kam na pozvanie majiteľa Quista prichádza šarmantný Johnny Milano, aby zabránil anonymnými listami avizovanej vražde jedného z Quistových hostí.

Stanley Ellin je pokladaný za majstrovského rozprávača. Romány sú napísané živým, sviežim jazykom a dobre vystihujú prácu súkromného detektíva v dnešnej Amerike, kde o všetkom rozhodujú peniaze a vplyv všemocných zločineckých bánd

Dopoludnia bolo v dome aj okolo domu veľmi rušno. Polícia z Miami Beach a strážcovia z Daystar Islandu prekutávali okolie. S upratovačkou z daystarských služieb došla aj skupinka záhradníkov, potom Milt Webb s manželkou a napokon sám McCloy, vládca Daystar Islandu, v elegantnej jachtárskej vetrovke. Prišiel sa novým členom spoločenstva ospravedlniť za frmol pred úsvitom. A takisto nedotklivo, na vlastnú päsť prípad povyšetrovať.

V súkromí kuchyne mu Jake povedal, čo už bol povedal polícii: začul Webbov hlas, potom výstrely a napokon zatelefonoval Webbovi...

„A nevideli ste dajakú podozrivú loď?“ spýtal sa McCloy povzbudivo.

„Zo spálne na mostík nevidieť, a keby aj bolo, vonku bola tma ako v rohu.“

„Ani ste nepočuli dajakú loď prísť či odísť?“

„Čo máte na mysli?“ opýtal sa Jake. „Hádam si nemyslíte, že si to všetko Webb vymyslel!“

„Ťažko o tom robiť závery,“ odvetil McCloy, no bolo jasné, že záver si už urobil aj on, aj polícia, aj strážcovia.

Elinor celý ten čas nič neprebudilo. Napokon zostala v dome už len slúžka. Jake jej dal poriadne prepitné, aby sa postarala o Elinor, keď sa postihnutá prebudí, potom si vzal koženú aktovku, prešiel autom mestom a zastal pred hotelom Oceana.

Hotel Oceana stál na pobreží oceánu v južnej časti mesta, ošľahaný vetrom, trojposchodová imitácia Mount Vernona, veranda na vysokých stĺpoch obrátená na ulicu. Na verande sedeli v rade starší ľudia, všetci s tmavými okuliarmi na očiach a všetci sledovali holuby a čajky, čo sa nespoločenský prtili v stoke.

Vestibul vyzeral ako spoločenská miestnosť v sociálnom ústave. Pred farebným televízorom, celkom na konci miestnosti, stáli rady kovových stoličiek. Ľudia na obrazovke, s príšernými zelenými a fialovými tvárami, práve súťažili v akomsi kvíze, na obrazovku však pozeral iba mládenec chorobne bledožltej tváre, čo postával za recepčným pultom. Neodtrhol od nej oči ani vtedy, keď Jakovi odpovedal, že pán Magnes býva hore v prístavbe. Aby vyšiel výťahom na tretie poschodie a potom schodami na strechu.

Z prístavby na rohu strechy sa vykľul bytík s izbičkou a kuchynkou. Návštevníka privítal Magnes v ovisnutých plavkách a gumených sandáloch. Postava malá, bruško vyduté, pavúčie nôžky, okolo plešiny na hlave strapce bielych vlasov, nos sťa hľuza, privreté očká, skrátka, vyzeral ako nahnevaný káčer.

„Jake," zakomentoval. „Taký si ty Jake, aký som ja Shaun O’Reilly. Už dávnejšie som o tebe počul. Máš skvelú povesť, nuž som si myslel, že budeš starší. Maniscalco ti povedal, čo pýtam?“

„Nie.“

„A povedal som mu, aby ti povedal. Za mesiac, deň-dva hore dolu, rovných desaťtisíc. Vopred."

„V bankovkách?“ spýtal sa Jake.

„Mám rád ľudí so zmyslom pre humor. Ako vravím, desaťtisíc vopred. Šek si dám previesť v istej banke v Chicagu, takže nijaký tunajší prefíkaný bankový úradník nebude môcť nikomu oznámiť, čo robíme."

„Zišlo mi na um dačo lepšie. Za také peniaze prevezmeš prípad ty a pracovať budem ja pre teba."

„Výborne,“ podotkol Magnes obrátený k drezu v kuchyni. „Nielenže máš zmysel pre humor, ale mi tu robíš aj odborné grimasy.“ Zdvihol oči od gombíka na topánke na Jaka. „Chlapče, keď si takýto prípad vzal na starosť Abe Magnes, rozdelil si poistné s poistiteľom na

MACDONALD, ROSS - SUDIČKY

MACDONALD, ROSS

SUDIČKY
(The Doomsters)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1984
edícia Retro (33)
preklad Otakar Kořínek
obálak Ján Krížik, Ladislav Borodáč
2. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-07-84

beletria, detektívky,
200 s., slovenčina
hmotnosť: 194 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zukol3* in **S7S**
*svama*

Detektívne romány populárneho amerického autora Rossa MacDonalda sa radia k najčítanejším dielam v oblasti kriminálneho žánru. V príbehu Sudičky sa autorov obľúbený detektív Lew Archer na nezvyčajnú žiadosť Carla Hallmana podujme zistiť, čo je príčinou úmrtí bohatej rodiny, sprevádzaných podozrivými okolnosťami. Archerovo tušenie, že niekomu ide o zlikvidovanie bohatých Hallmanovcov, potvrdzuje násilná smrť ďalšieho člena rodiny. Je psychicky labilný Carl, ktorý ušiel z psychiatrickej liečebne, naozaj páchateľom alebo len jednou z páchateľových obetí? Toto je otázka, ktorú rieši Lew Archer vo vzrušujúcom príbehu, plnom dramatických situácií a nečakaných obratov.

Ovládala sa iba s veľkou námahou. Meravo sa opierala o stenu, ruky nehybné pozdĺž tela, a nervózne si žmolila dlane. Keď som sa jej dotkol lakťa, strhla sa.

„Prosím?”

„Mám tu taxík. Zaveziem vás ta.”

„Nie. Taxík stojí peniaze. Pôjdeme mojím autom.” Vzala kabelku a strčila šiju pod pazuchu.

„Kam zasa ideš?” zvolala jej matka zhora. „Kam ideš? Predsa ma tu nenecháš samu!”

Pani Gleyová náhlivo zbehla po schodoch. Jej odev tvoril akýsi čajový župan, ktorý za ňou povieval ako chvost strapatej kométy. Zľahka sa zaknísala a bezvládne sa oprela o stĺpik pri úpätí schodišťa. „Nemôžeš ma predsa nechať samu," húdla svoje.

„Ľutujem, mama, ale musím ísť na ranč. Carl je teraz tam. takže sa nemáš čoho báť.”

„Vraj sa nemám čoho báť?! No to je naozaj dobré! Musím sa báť o svoj život! A tvoje miesto je teraz pri matke!”

„Táraš nezmysly!”

„Ale čo? Teda to sú nezmysly, keď od vlastnej dcéry žiadam trocha lásky a súcitu?”

„To všetko máš.”

Mildred sa obrátila a vykročila k dverám. Matka šla za ňou ako nemotorný duch, vlečúc za sebou žltkastý župan a prenikavú vôňu žuvačky. Buď jej stúpal do hlavy alkohol, ktorý vypila predtým, alebo mala hore ešte jednu fľašu. Pokúsila sa o poslednú hrozbu či prosbu.

„Pijem, Mildred!”

„Viem.”

Mildred otvorila dvere a vyšla.

"Je ti to jedno?” volala za ňou matka.

Keď som bol na prahu, obrátila sa ku mne. Svetlo z okna nad dverami dodávalo jej tvári mladistvú ružovú farbu. Vyzerala ako neposlušné dievčatko, ktoré sa nevie rozhodnúť, či sa má rozčúliť, alebo nie. Na výsledok som nečakal.

Mildred Hallmanová mala starý čierny buick so sklápacou strechou. Stál za mojím taxíkom, dosť ďaleko nika. Zaplatil som taxikárovi a nastúpil som.

Mildred sedela vpredu na pravej strane.

„Budete šoférovať vy, nie?” Keď sme sa pohli, povedala:

„Medzi mamou a Carlom som ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Oboch treba opatrovať a napokon som to vidy ja. Ale nemyslite si, že sa ľutujem. To nie. Je to dobrý pocit, keď človeka niekto potrebuje.”

Povedala to s akousi odzbrojujúcou šľachetnosťou. Pozrel som na ňu. Položila si hlavu na dopukané kožené operadlo a zatvorila oči. Bez ich lesku a bez výrazu na tvári vyzerala ako trinásťročná. Prichytil som sa pri pocite, ktorý sa mi vkrádal do duše už predtým. Začínal sa ako otcovský cit, ale ak dovolím, rýchlo by sa zmenil. A Mildred už muža má.

„Ste zaľúbená do svojho muža?” nadviazal som opäť rozhovor.

Zasnene odvetila: „Šialene ho ľúbim. Bola som doňho zaľúbená už na gymnáziu, prvý a jediný raz v živote. Carl bol vtedy niekto. Sotva vedel, že vôbec existujem, aleja som stále dúfala.” Stíchla, a potom mäkkým hlasom dodala: „Ešte vždy dúfam.”

Zastal som na červenú a potom som zabočil na autostrádu, ktorá viedla súbežne s pobrežím. Do nosa mi vrazili plynové výpary zmiešané so zápachom rýb a nafty, ktorú čerpali z morského dna ťažnými vežami. Vľavo, za radom motelov a reštaurácií, kde podávali rybie špeciality, ležala tichá, nekonečná morská pláň ako čisto vyzametané a vyleštené belasé dlaždice. Týčilo sa na nej zopár trojuholníkových plachiet.

Minuli sme malý prístav pre člny, belostne žiariaci na modrom pozadí, a dlhé mólo obsypané rybármi. Všetko bolo pekné ako na pohľadnici. Nepríjemné je iba to, povedal som si, že tieto pohľadnice ustavične obraciaš a čítaš, čo je na druhej strane. Je to napísané neviditeľným atramentom, krvou, slzami, okolo je čierny rámček, poštovné nezaplatené a pohľadnica nepodpísaná, alebo namiesto podpisu odtlačok palca!

Na začiatku hlavnej ulice sme znova odbočili doprava a prešli štvrťou treťotriednych hotelov, barov a herní. V obedňajšej páľave sa po chodníkoch bezcieľne tmolili nezamestnaní nádenníci a povaľači, omámení slnkom a sherry. Hornú hranicu tejto spodiny tvorilo mexické kino. Nad ním boli už obchody, banky, úradné budovy a chodníky hmýriace sa turistami a domorodcami oblečenými ako turisti.

REMARQUE, ERICH MARIA - TRAJA KAMARÁTI

REMARQUE, ERICH MARIA

TRAJA KAMARÁTI
(Drei Kameraden)

Smena, Bratislava, 1965
edícia Máj (70)
preklad Nora Krausová
prebal A. Mjertušová, Miroslav Váša
1. vydanie, 75.500 výtlačkov
73-256-65

beletria, román, literatúra nemecká
416 s., slovenčina
hmotnosť: 464 g

tvrdá väzba s prebalom

1,60 € stav: dobrý, prebal ošúchaný
*zukol6/juran*belx*
1,80 € stav: dobrý *kocev**belx*
0,40 € stav: dobýr, bez prebalu *gopal3**DAROVANÉ*
2,00 € stav: dobrý DAROVANÉ EGJAK *zukol3*

O šiestej som rozladený vošiel do Internationalu. Tu bolo moje útočište, napokon Lenz mi to tiež potvrdil. Keď som vstúpil dnu, vládol tu na môj veľký údiv neobyčajný ruch. Na pulte stáli torty a bábovky; a čaptavý Alois uháňal na plochých nohách s preplnenou kávovou tácňou do zadnej miestnosti. Zastavil som sa. Káva a v konviciach? Iste tu leží pod stolom riadne spitá spoločnosť.

Ale majiteľ mi všetko objasnil. Dnes sa v zadnej miestnosti konala rozlúčková slávnosť s Rosinou kamarátkou Lilly. Klopol som sa po čele. Jasné, veď aj mňa pozvali! A to dokonca ako jediného muža, ako mi Rosa veľavýznamne povedala — keďže teplého Kikiho, ktorý tu tiež bol, medzi chlapov nerátala. Rýchlo som vyšiel von a kúpil som kyticu, ananás, detský rapkáčik a tabličku čokolády.

Rosa ma privítala s úsmevom veľkej dámy. Mala oblečené čierne šaty s veľkým výstrihom a trónila za vrchstolom. Zlaté zuby sa jej ligotali. Spýtal som sa jej, ako sa vodí maličkej a dal som jej pre ňu celuloidový rapkáčik a čokoládu. Rosa žiarila.

S ananásom a kvetinami som podišiel k Lilly. „Srdečne ti blahoželám!“

„Vždy bol a vždy bude gavalierom!“ povedala Rosa. „A teraz poď sem, Robby, a sadni si medzi nás dve.“

Lilly bola Rosina najlepšia priateľka. Mala za sebou skvelú kariéru. Bola tým, čo je nedosiahnuteľnou túžbou každej malej prostitútky: hotelovou dámou. Hotelová dáma nechodí von na ulicu — býva v hoteli a tam navazuje známosti. To sa pošťastí máloktorej z nich — nemajú na to dostatočnú garderóbu ani dosť peňazí, aby si mohli dovoliť občas čakať na zákazníka. Pravda, Lilly bývala iba v provinčných hoteloch; no napriek tomu si za tie roky našetrila temer štyritisíc mariek. Teraz sa chcela vydať. Jej budúci manžel bol inštalatér a mal vlastný malý podnik. Všetko o nej vedel a nič si z toho nerobil. Budúcnosti sa nemusel obávať; ak sa niektoré z týchto dievčat vydalo, dalo sa naň úplne spoľahnúť. Užili si toho zhonu a mali ho dosť. Bývali verné.

Lilly sa mala vydávať v pondelok. Dnes usporiadala Rosa na jej počesť kávový večierok. Dostavili sa všetky, aby sa ešte naposledy stretli s Lilly. Po svadbe sa tu už nebude môcť ukázať.

Rosa mi naliala šálku kávy. Alois priklusal s obrovskou bábovkou, plnenou hrozienkami, mandľami a kandizovaným ovocím. Odkrojila mi z nej velikánske kusisko. Vedel som, ako sa mám zachovať. Odhryzol som si kúsok, znalecky som ho vychutnával a predstieral som ohromný údiv. „Doparoma, tá určite nie je z obchodu.“

„Sama som ju upiekla,“ povedala šťastne Rosa. Bola skvelá kuchárka a páčilo sa jej, keď ju ako takú uznávali. Obzvlášť v guláši a bábovkách bola bez konkurencie. Nebola nadarmo Češka.

Poobzeral som sa dookola. Všetky tu sedeli okolo stola, pracovnice na vinici pána, neomylné znalkyne ľudí, vojačky lásky — krásna Wally, ktorej nedávno za nočnej jazdy autom zmizla strieborná líška — Lina s drevenou nohou, ktorá ešte vždy si našla milencov — Fritzi, kurvička, čo ľúbila plochonohého Aloisa, hoci už dávno mohla mať vlastný byt a priateľa, ktorý by ju vydržiaval — Margot s červenými lícami, ktorá sa vždy obliekala do slúžkovských šiat, a tak si chytala elegantných frajerov — Marion, najmladšia, žiariaca a bezstarostná, Kiki, ktorý sa nerátal za chlapa, pretože nosil ženské šaty a farbil sa—chudera Mimi, čo mala dosť nočného behania so svojimi štyridsiatimi piatimi rokmi a kŕčovými žilami— niekoľko bardám, ktoré som nepoznal; — a napokon, ako druhý čestný hosť, maličká, šedivá, ako jabĺčko v zime scvrknutá mamka, dôverníčka všetkých, útecha a opora nočných pútnikov, mamka s kotlíkom safalátok na rohu Nikolaistrasse, lietajúci bufet a nočná zmenáreň, ktorá okrem frankfurtských párkov ešte tajne predávala cigarety a gumové výrobky a ktorá sa dala pumpnúť.

Vedel som, čo sa patrí. Dnes ani slovko o obchode, nijaká nejemná narážka — je zabudnutá obdivuhodná Rosina výkonnosť, ktorá jej vyniesla prezývku „železná kobyla“ — zabudnuté Fritzine zábavné rozhovory o lás-

BRONTEOVÁ, CHARLOTTE - PROFESOR

BRONTE, CHARLOTTE

PROFESOR
(The Professor)

Práca, Bratislava, 1992
edícia Triumf (2/92)
preklad a doslov Mária Klenková
verše prebásnila Jana Kantorová-Báliková
obálka Dušan Felix, Karol Rosmány
1. vydanie
ISBN 80-7094-194-4

beletria, román,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 319 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,80 € predané

*zukol3* in *H-2-8*

Charlotte Bronteová sa preslávila románom Jana Eyrová, v ktorom zobrazila neľahké osudy mladej ženy túžiacej po láske a plnohodnotnom živote. Autorka sa počas štúdií v Bruseli romanticky zaľúbila do svojho učiteľa literatúry. Rodinné problémy ju však prinútili vrátiť sa do Anglicka. Svoje zážitky, pocity a myšlienky stvárnila v čiastočne autobiografickom románe Profesor, ktorý je jej literárnou prvotinou. Hlavný hrdina William Crimsworth, nemajetný absolvent súkromnej školy, sa po trpkých skúsenostiach s bohatými aristokratickými príbuznými vlastným úsilím presadzuje v cudzom svete. V Belgicku spoznáva nielen nové prostredie, ale ako profesor v dievčenskom penzionáte aj tajomný svet žien. Tu sa zaľúbi do svojej žiačky Frances Evans Henriovej. Ich spletité osudy nás privedú až po splnenie ich najkrajších túžob. William úspešne pôsobí ako profesor a Frances vedie dievčenskú školu. Spolu vychovávajú jediného syna Viktora, ktorý je najväčšou pýchou a radosťou ich života. Charlotte Bronteová nás v tomto nevšednom románe presviedča o neopakovateľnej schopnosti vytvoriť emocionálne náramne bohatý svet hlavných postáv na pozadí plytkých vzťahov okolia. Tu sa najviac dozvedáme o skutočných autorkiných názoroch na vtedajšiu spoločnosť, konvencie, duševný a citový život. Daktoré z nich nás prekvapia, azda aj šokujú. Veríme, že tento pútavý román zaujme nielen obdivovateľov spisovateľkinho umenia, ale aj široký okruh milovníkov dobrej literatúry. Román vychádza v slovenskom preklade po prvý raz. Doteraz nebol preložený ani do češtiny.

Bol si, milý čitateľ, niekedy v Belgicku? Poznáš tú krajinu? Vryla sa ti jej tvár do pamäti tak ako mne?

Tri - nie, štyri obrazy zdobia komôrku, v ktorej prechovávam svoje spomienky. Prvý je Eton. Všetko na tomto obraze je vzdialené, stráca sa v perspektíve, dominujú však svieže farby, jarná zeleň a azúrová obloha posiata blyšťavými búrkovými mrakmi; lebo moje detstvo, to nebol iba samý jas, hrejivé lúče slnka sa neraz rozplynuli v chladných chmárach. Na druhom je X; ozrutný obraz, ufúľané popraskané plátno; žltkasté začadené nebo, niet slnka, blankytu; ohyzdné štvrte, zaprášená zeleň - bezútešný kraj.

Tretí - to je Belgicko; pri ňom sa na chvíľu pristavím. Štvrtý obraz je ešte zahalený, možno ho čoskoro odkryjem, možno aj nie, ešte uvidím, ako sa veci vyvinú. Nateraz však rozhodne musí zostať nedotknutý. Belgicko! Aký len strohý, málo poetický názov. A predsa, keď ho začujem, lahodne mi znie v ušiach i v srdci, niet pre mňa ľubozvučnejšieho slova, nevyrovná sa mu nič, ani zhluk zvonivých slabík. Belgicko! Znovu a znovu si šepkám to slovo v polnočnej samote. Burcuje moju minulosť ako výzva na vzkriesenie; z odkrytých hrobov vstávajú mŕtvi - telesné schránky, nejedna obklopená svätožiarou, a s nimi oživené myšlienky, city a spomienky. Pohľadom vpíjam nejasné postavy, usilujem sa ich rozpoznať, no zvuk, čo ich prebudil, zamiera v diaľke a oni do jednej miznú ako hmlistý opar, klesajú do hrobov, pod kameň pomníkov, pohlcuje ich hlina. Zbohom, priezračné vidiny!

A toto je Belgicko, milý čitateľ. Len sa pozri! Nevrav mi, že sa ti jeho scenéria vidí fádna či nevýrazná. Mne sa veru taká nevidela. V to príjemné februárové ráno, keď som sa vydal z Oostende do Bruselu, mi nič na svete nepripadalo fádne. Napĺňal ma prenikavý pocit radosti, priam som sa rozplýval od šťastia. Zdravie mi slúžilo, bol som mladý; rozkoš som ešte nepoznal, ešte ma nezdrapila do svojich nenásytných pazúrov. Prvý raz v živote som sa opájal slobodou, jej úsmev i objatie ma prebúdzali k životu ako slnečné lúče so sviežim vánkom. Cítil som sa ako pocestný, čo za úsvitu stúpa strmým kopcom s nezlomnou vierou, že sa mu z jeho vrcholu naskytne očarujúci pohľad na východ slnka. Čo už na tom záleží, že chodník je zradne úzky a samá skala? On to nevníma, hľadí len nahor, na vrchol, za ktorým sa už zapaľujú zore, zlatisté zore, a pevne kráča za svojím cieľom. Vie, že zastane slnku zoči-voči, že žeravá guľa sa už-už vyhupne nad východný horizont, že posol vetrík, čo mu hladká líca, rozhrnie striebristé periny oblakov a širokým priezračným pásom azúrovej oblohy uvedie na trón vládcu nebies. Vedel som, že ma čaká ťažká, úmorná cesta, no plný energie, živený nádejou, čo ako neurčitou, som si nepripúšťal jej útrapy. Stúpal som nahol v rannom prítmí tŕním a zradným kamením, nehľadiac na škrabance a úskalia. Opojený žiarivou vidinou nebeskej klenby som vnímal iba onen zružovený vrcholec.

Cestou dostavníkom (v tých časoch ešte nebolo železníc) som sa podchvíľou s pôžitkom vykláňal z okienka. A aký výhľad sa mi naskytol? Hneď ho verne opíšem. Zelené močiare zarastené tŕstím; žírne nížiny rozparcelované na neveľké plochy, čo vyzerali skôr ako zväčšeniny záhonov: úhľadné pásy lesa tiahnuce sa až za obzor: úzke kanály hadiace sa popri cestách; maľované flámske chalupy, ale i staré chajdy; sivé smutné nebo, mokrá hradská, mokré polia, mokré strechy domov. Celou cestou som nevidel nič krásne ani malebné, a predsa mi všetko navôkol pripadalo nevšedne krásne a malebné. Dlhotrvajúce dažde rozmočili každú piaď zeme, a hoci bolo cez deň jasno, navečer sa obloha opäť zatiahla, a keď sa v diaľke zamihotali svetlá Bruselu, krajinu už bičoval prudký dážď. Tej noci som z mesta veľa nevidel. V lejaku som vystúpil z dostavníka, nasadol do drožky a zaviezol sa až k hotelu, ktorý mi poradil jeden spolucestujúci. Ubytoval som sa, navečeral a po jedle som sa hneď pobral do postele a spal som tvrdým spánkom pútnika.

Odpočinutý a osviežený som sa prebudil do bieleho dňa s nepríjemným pocitom, že som zaspal a prídem neskoro do práce. Chvíľkovú skľúčenosť otroka však vzápätí zahnal oživený povznášajúci pocit slobody; uvedomil som si, že nie som v X, náhlivo som odhrnul biely záves a rozhliadol sa po elegantnom apartmáne. Ako veľmi sa len líšil od ošumelej, aj keď nie nepohodlnej izbice solídneho londýnskeho hostinca,

DU MAURIER, DAPHNE - SESTERNICA RÁCHEL

DU MAURIER, DAPHNE

SESTERNICA RÁCHEL
(My Cousin Rachel)

Smena, Bratislava, 1969
edícia Máj (141)
preklad a doslov Dušan Slobodník
ilustrácie Rudolf Fila
prebal Leo Novotný
1. vydanie, 48.500 výtlačkov
73-021-69

beletria, román, literatúra francúzska
320 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g

tvrdá väzba s prebalom

0,90 € stav: dobrý *zukol3*
0,80 € stav: dobrý, fliačky na prebale *ripri* PREDANÉ

Autorkina záľuba v psychologizme a rafinovanej psychologickej motivácii konania jej románových hrdinov našla v tomto románe výrazné uplatnenie. Čitateľsky pôsobivo tu zachytáva kolísanie medzi nádejou a zúfalstvom a stvárňuje tú dobre známu hranicu medzi láskou a nenávisťou, ktorú je také ľahké prekročiť ...

9

Na druhý deň ráno som zišiel dolu zavčasu; a hneď po raňajkách som sa pobral do stajní, zavolal som Wellingtona a spolu sme šli do kôlne s výstrojom.

Naozaj medzi sedlami sa našlo aj zo šesť dámskych. Podistým som si ich predtým jednoducho nevšimol.

— Pani Ashleyová nevie jazdiť, — vysvetlil som mu. — Chce iba niečo, na čom by mohla sedieť a čoho by sa mohla držať.

— Mali by sme jej vari dať Šalamúna, — navrhol starý pohonič. — Možno na ňom nikdy nejazdila dáma, ale nezhodí ju, to je isté. Za ostatné kone by som sa nemohol zaručiť, pane.

Na Šalamúnovi pred rokmi chodieval na poľovačky Ambrose, ale teraz sa kôň zväčša ponevieral po lúkach, len Wellington ho občas bral na cesty. Dámske sedlá viseli v sklade vysoko a Wellington musel zájsť za paholkom, ktorý priniesol krátky rebrík a zložil ich. Voľba sedla vyvolala trochu zmätku a vzruchu: toto bolo priveľmi obnosené, tamto na Šalamúnov široký chrbát priúzke a po tretie Wellington paholkovi vynadal, lebo bolo celé od pavučín. V duchu som sa smial pri myšlienke, že ani Wellington, ani nikto iný si na tieto sedlá takmer štvrťstoročia ani nepomyslel. Povedal som Wellingtonovi, že ak sedlá pekne vyleštia kožou, pani Ashleyová bude presvedčená, že nám ich dodali z Londýna iba včera.

— O koľkej si chce madame vyjsť na prechádzku? — opýtal sa; chvíľu som naňho civel zarazený, aké slová použil.

— Niekedy popoludní, — odvetil som úsečne. — Môžete priviesť Šalamúna pred hlavný vchod, povediem pani Ashleyovú sám.

Potom som sa vrátil do kancelárie v dome, aby som urobil súvahu za týždeň a skontroloval účty, kým prídu chlapi po plat. Tak teda pani, madame. Takto sa na ňu pozerali Wellington, Seecombe a ostatní? Nepochybne z ich strany to bolo v istom zmysle prirodzené, ale predsa som si pomyslel, ako rýchle muži, najmä sluhovia, strácajú hlavu v prítomnosti ženy. Ten úctivý pohľad v Seecombových očiach, keď jej včera večer priniesol čaj, tie úctivé spôsoby, keď pred ňu položil tácňu, a prosím, dokonca dnes počas raňajok obsluhoval pri bufete a pokrievku zo šunky mi nadvihol mladý John, lebo ako povedal: Pán Seecombe šiel s tácňou hore do budoára. A teraz zasa Wellington, načisto znepokojený, leštil a drhol staré dámske sedlo a ponad plece pokrikoval na paholka, aby sa postaral o Šalamúna. Pracoval som s účtami a bol rád, že ma nevzrušovala skutočnosť, že odvtedy, čo Ambrose prepustil moju vychovávateľku, spala po prvý raz v dome žena. A teraz som si spomenul, ako sa správala, keď som zdriemol, ako mi povedala: „Philip, šli by ste si ľahnúť?“, a uvažoval som, či by ml také niečo mohla pred dvadsiatimi rokmi povedať moja vychovávateľka.

Napoludnie prišli sluhovia, muži, čo robili vonku v stajniach, v lesoch a v záhradách, a vyplatil som im peniaze. Pritom som si všimol, že hlavný záhradník Tamlyn neprišiel. Keď som sa vyzvedal na príčinu, povedali mi, že sprevádza madame na prechádzke po parku. Nič som nepoznamenal, dal som im platy a odišli. Akýsi inštinkt mi vnukol, kde asi by som mohol nájsť Tamlyna a sesternicu Rachel. Nemýlil som sa. Boli v skleníku, kde sme pestovali kamélie, oleandre a kríky, čo Ambrose naznášal z ciest.

Nikdy som nebol v tomto odborníkom — túto starosť som prenechal Tamlynovi — a teraz, keď som sa k nim blížil alejou, počul som sesternicu Rachel spoza zákruty hovoriť o štepoch, o výhonkoch, o severnej polohe, o výžive pôdy a Tamlyn to všetko počúval s klobúkom v ruke

ZANDL, PATRICK - APPLE: CESTA K MOBILŮM

ZANDL, PATRICK

APPLE: CESTA K MOBILŮM

Mladá fronta, Praha, 2012
obálka Michal Chodanič
1. vydanie
ISBN 978-80-204-2641-3

výpočtová technika
272 s., čb obr., čeština
hmotnosť: 434 g

tvrdá väzba
stav: výborný

4,90 €

*zukol*vat-pc*

Psát knihu o Apple je skoro stejně pošetilé, jako takovou knihu číst. O fenoménu Apple bylo napsáno několik desítek knih, jenže jen výjimečně je dovoleno něco více než náhled za oponu. Vědomí souvislostí bývá ve čtenářích nahrazováno slepou vírou ve vizi, sílu osobnosti a démony probouzené tušením blížící se smrti. Zkusme přijmout jiný pohled. Zkusme se podívat na multimediální, IT a telekomunikační průmysl prostřednictvím souvislostí, trendů a vývojových linií.

Projdeme spolu fascinující „deseti letkou Apple“, érou, v níž Apple znovu začal ovlivňovat a definovat nejenom IT průmysl, ale i sféru multimédií a telekomunikací. Podíváme se na pozadí stěžejních produktů, které předefinovaly do té doby existující obchodní modely: hudební přehrávač iPod, mobilní telefon iPhone a tablet iPad. Nahlédneme do situace v hudebním i telekomunikačním průmyslu na přelomu tisíciletí, abychom si ukázali, na jaký trh Apple se svým produktem vstoupil a jaké byly skutečné příčiny jeho úspěchu.

PATRICK ZANDL (*1974) český novinář a podnikatel, který založil internetový server Mobil.cz a Technet. Stál také u zrodu internetové televize Stream a dalších internetových projektů. Ve své práci se věnuje zejména bezdrátovým sítím a od listopadu 2008 do června 2012 působil jako šéfredaktor Lupa.cz. Patrick Zandl je bezesporu jednou z nejvýraznějších osobností českého internetu.

REPOVSKÁ, JARMILA - DO ROKA A DO DŇA

REPOVSKÁ, JARMILA

DO ROKA A DO DŇA

Ikar, Bratislava, 2006
obálka Viera Fabianová
1. vydanie
ISBN 80-551-1278-9

beletria, pre ženy,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 158 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*zukol3* in **S4P**

Nina, hrdinka príbehu Jarmily Repovskej, prežíva vážnu životnú krízu. Rozíde sa s ňou muž, s ktorým si plánovala spoločnú budúcnosť. Ich vzťah, až na drobné škriepky, predsa ideálne fungoval, aspoň ona si to myslela.

Rozchod bolí o to väčšmi, že Nina nevie nájsť odpoveď na zásadnú otázku: PREČO? Je však odhodlaná o svojho partnera bojovať. Podarí sa jej získať si znovu Petrovu lásku, tak ako si zaumienila – do roka a do dňa?

Mama balila vnukove veci, ja som si skladala svoje a narážali sme jeden do druhého ako vždy, keď sa rodina chystá na odchod. Rozlúčili sme sa, s otcom sme si upřesnili, že príde po mňa ráno o desiatej a už nás nebolo. Rodinný festival sa skončil, ale ubezpečovali sme sa, že sa takto musíme odteraz stretávať aspoň raz do mesiaca. Skrátka idylka.

Keď ma bratovci zaviezli domov, Karolko chcel ísť so mnou a upokojil ho až môj prísľub, že sa čoskoro opäť uvidíme a tiež Majkina veta, že doma ho čaká ešte nejaké prekvapenie z cesty. Tak mi aspoň dlho mával a aj ja jemu, až ma ruka rozbolela. Aj po takom príjemnom dni som sa už tešila, že budem doma, vo svojom. Mala som resty, tak ich bolo treba dohnať. Naplnila som práčku a vrhla som sa na slovíčka z taliančiny. Keď som si chystala kartičky na budúci týždeň, zavolala Hela. Vraj sa jej Juraj ozval hneď ráno a pozval ju na akýsi výlet v nedeľu a že doteraz hľadala po skriniach vhodné športové oblečenie. Bolo mi smiešne. Keby muži tušili, čo kvôli nim dokážeme navystrájať. Hádam tí chlapi aspoň za to stoja.

Bielizeň bola vypraná, slovíčka naučené, kartičky pripravené a odrazu ma pochytila samota. Smiešne, práve v deň, keď som si vychutnávala pocit, aká som nezávislá, ma znova pochytila clivota. Keby som sa nehanbila, aj by som priznala, že som sa začala nudiť. Už mi napadali hriešne myšlienky, že zavolám Petrovi, ale zachránila ma prozreteľnosť. Prišla Rika s Bobom. Ani si nespomínam, kedy u mňa boli naposledy. Väčšinou sme sa stretávali u Petra. Skoro som zabudla, čo sa patrí, keď som otvorila dvere a uvidela ich stáť na chodbe. Ani neviem, koho som čakala, že uvidím, keď odomknem a otvorím, ale ich dvoch určite nie. Vyzerali ako zmoknuté kurence, nie ako šťastní mladomanželia.

„Ach, prepáčte, poďte ďalej,“ rýchlo som sa spamätala.

„Ty prepáč, že sme ťa takto prepadli, ale zdalo sa nám lepšie zabudnúť tentoraz na bontón a prísť rovno, bez ohlásenia,“ vysvetľoval Bobo, keď sa v predsieni vyzúval zo značkových sandálov. Neviem, prečo som si to všimla. Také veci by ma predsa nemali zaujímať. Možno preto, že som si spomenula na dni, keď som sedela doma sama, kým Peter pomáhal Bobovi s renováciou bytu. Vraj to vyjde lacnejšie. Áno, aby bolo na značkové sandále. Zahnala som dotieravé myšlienky a kývla som im, nech vojdú do obývačky.

„Spravím vám kávu. Nečakala som hostí a obedovala som u našich, tak tu nič iné nemám.“

Ani som nepočkala na odpoveď a išla som do kuchyne. Všimla som si na chladničke fingované svadobné oznámenie. Rýchlo som ho obrátila a znovu pripevnila magnetkou. Dobre som urobila, lebo Rika vstúpila tesne za mnou. „Dobre vyzeráš,“ pochválila ma.

A doteraz som ako vyzerala? pomyslela som si. Fuj, opäť som bola odporná! Musela som si pripomenúť, že nie je umenie byť dobrý k priateľom, ale byť dobrý k tým, čo nám ublížili.

„Ďakujem.“

,Aj účes máš iný.“

„Viem. Chcete nesku alebo turka?“

„Nesku s mliekom. Ale ak nemáš mlieko, nevadí.“ „Mám mlieko.“

„Ani sa nepamätám, kedy sme boli u teba naposledy. Skoro sme netrafili.“ Cítila som, že sa Rika usiluje primäť ma, aby som bola zhovorčivejšia. Aj ja som si to želala, ale slová išli zo mňa ťažko. Našťastie, káva bola rýchlo hotová, mohla som sa vrátiť s Rikou v pätách späť do obývačky.

„Ty si s nami nedáš?“ opýtal sa Bobo, keď si všimol, že servírujem iba dve šálky.

BALLEK, LADISLAV - POMOCNÍK

BALLEK, LADISLAV

POMOCNÍK
(Kniha o Palánku)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (546)
prebal Kamila Štanclová
3. vydanie, 9.000 výtlačkov
13-72-081-86

beletria, román
408 s., slovenčina
hmotnosť: 534 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,90 €

*zukol3* in **S4**

Ballekov román nás uvádza do kraja na juhu Slovenska, do končín, ktoré si v porovnaní s inými naša literatúra doteraz menej všímala. Je to krajina neopakovateľná a zvláštna, a to nielen prírodou, ktorú vnímame akoby cez prizmu jej dlhých letných mesiacov, ale aj bohatou históriou, určenou polohou tohto kraja na križovatke dejinných udalostí, a najmä ľuďmi a ich zložitými vzťahmi, podmienenými okrem iného aj národnostným zložením jeho dediniek a malých miest. Jedno z nich — autor ho nazval Palánkom — sa stalo hrdinom románu Pomocník, médiom, ktoré určilo dramatické, spoločenské i ľúbostné osudy hlavných hrdinov, postáv, v ktorých príbehu sa verne odráža jeden z hlavných problémov povojnových čias — doznievanie starého spôsobu života s jeho túžbou po majetku, moci a peniazoch, ktorá ničí najkrajšie ľudské hodnoty. Pohľad na tento zanikajúci svet sa vyznačuje istou lyrickou nostalgiou, ale aj vedomím, že namiesto neho musí prísť nový, spravodlivejšie usporiadaný. Ballekov pozoruhodný, čitateľsky veľmi atraktívny román bol poctený viacerými cenami a máme v živej pamäti aj jeho vydarené divadelné, filmové a televízne spracovania.

Vyčkával pred bránou, tisol sa za roh domu, ale ani tak neunikol mocným nárazom štiplavého novembrového vetra. Striasalo ho od zimy, darmo sa potúžil slivovicou a obliekol sa do kožúška, každý nápor vetra cítil až v kostiach. Bol nevyspatý a hladný. Zajedol si v kuchyni iba kúsok chleba, aj to len preto, aby si mohol zafajčiť; sľuboval si, že sa naje s furmanmi. Spal necelé tri hodiny, vrátil sa čosi pred polnocou. Celú včerajšiu nedeľu trávil vo vile. Od rána kúril v peciach a strážil železné koše s horiacim koksom. Sušil vylíčené steny, vyhriaty zavše postával aj v prievane, a tak pravdepodobne nachladol.

Pravú ruku si zohrieval cigaretou, v druhej, v rukavici, držal rozsvietený petrolejový lampáš. Vyzeral do tmy a načúval. Hrkot vozov čakal z dolného konca Obchodnej ulice, od rieky, popri ktorej viedla hradská z mesta smerom na juhovýchod, na najbohatší vidiek. Nezačul nič, od vody sa valila biela, hustá hmla, vietor ju vháňal do ulíc aj s prachom a pieskom. Na mieste, kam dopadalo svetlo lampáša, bolo vidieť drobné a rýchlo sa preskupujúce prúdiky jemného riečneho piesku. Šušťali a tiekli po roh banky, vŕšili sa na kôpky. Svetelnou škvrnou preletelo zavše aj lístie, suché a stvrdnuté ako škrupinky orecha, a ak sa doň dostali väčšie zrnká piesku, pri bláznivom lete po kamenných kockách chodníka zlovestne štrkotalo.

Nahlas vyriekol: „Zlá noc... a tma ani v rohu.“

Zaodŕhal a potom sa pokúšal odpľuť si, ale nemal čo.

Furmani sa prisľúbili na štvrtú hodinu. Až na štvrtú, ale kedyže sa dalo veriť furmanom? Mohli sa tu zjaviť aj prv. A on si neželal, aby mu tu takto zavčasu trepali na bránu. Furman, myslel si, móres nemá, aj do domu sa dobýja ako do konice. Vyšiel oproti von. Stál nehybne. Zobďaleč pripomínal osvetlenú sochu.

Vozy dohrkotali čosi pred štvrtou, osvetlené žltkastým svetlom vozových lampášov, ktoré pohojdával vietor. Riečan ich začul už z väčšej diaľky, prednému páru hrkali na postrojoch rolničky, akoby ťahal sane, no sneh ani nechyrovať, iba čo ho klamlivo veštil neskorý mesiac a ťažké olovené mračná na nebi.

Hustá tma, prudký vietor, rolničky, hrkot okovaných kolies, cvengot podkov, žltkasté mihotavé svetlá... Riečanovi sa zdalo, že mu je z toho všetkého akosi ťažko. Akoby to videl kdesi celkom inde a velmi dávno. Chvíľu sa mu v mysli plietli staré obrazy a útržky dávnych rozhovorov, akési cudzie, a zároveň blízke tváre: otca, matky, súrodencov. Trvalo to iba chvíľu, vzápätí precitol v chlade skorého novembrového rána.

Dvaja gazdovia v čiernych baraniciach a krojoch, územčistí chlapi a fúziskami (prvý, mladší, prišiel s paholkom, ten druhý so synom), zhodili so seba hune, zoskočili z vozov, mlčky sa povystierali a prišli podať mäsiarovi ruku. Razila z nich slivovica; nevyzerali uzimene. Nato pozoskakovali z vozov aj ich pomocníci, huňami pozakrývali kone a založili im vrecká s obrokom.

Riečan otvoril bránu a počastoval všetkých klobásou a slivovicou. Kým jedli a zapíjali, prehodili pár slov o zime a ceste. Všetci pochádzali z Pustého Poľa, z čisto slovenskej dediny trochu severnejšie od hraníc, široko-ďaleko preslávenej ovocnými sadmi a pálenicami. Aj tu v meste sa s uznaním vyjadrovali ľudia o ich pustopoľskej slivovici, jablčkovici alebo sladkej hruškovici. Okrem toho Pustopoľčania vozili do Palánk u drevo, zdravé agátové polená, a všetci chlapi odtiaľ mali povesť ľudí, ktorých nemožno oblafnúť a je nebezpečné do nich zapárať. Mali dobré kone, zdravý statok, z ich obce pochádzalo najviac olejkárov a v Palánku sa uchytili aj traja veľmi zruční krajčíri. Palánčania sa všetkým vidiečanom bez rozdielu strašne radi vysmievali, ale Pustopoľčanov sa im neveľmi chcelo obracať na posmech. Boli drsní, posmech nezniesli, dotieravca a posmešníka raz-dva šľahli bičom. Neochraňovala ich len povesť olejkárov, ale aj ich vážnosť. Veď si tu na pomedzí od vekov čosi vytrpeli. Až do týchto dní sa zachovali ich majstrovsky vybudované a zamaskované rodinné úkryty z tureckých čias.