Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 30. decembra 2018

REISEL, VLADIMÍR - SMUTNÉ ROZKOŠE

REISEL, VLADIMÍR

SMUTNÉ ROZKOŠE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia Nová komorná knižnica (52)
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 1.200 výtlačkov
72-032-66

poézia
76 s., slovenčina
hmotnosť: 144 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal zošúchaný

2,90 € predané

*zukol4*







BEZTRESTNE

Lastúra v piesku, 
slza večnosti.
Piesok taký hladký ako stehno ženy 
z vnútornej strany, 
a navôkol ihla víchra 
prenikajúca do kostí.

Široká stopa
ukladá svoje mlynské kamene 
na stehno ženy.

Kráča dočasnosť
a morský breh je majestátom zamorený.

Praskanie slzy večnosti
v piesku na pláži.
Bríza a vlny zmĺkli.
Nijaký plač a žiadne rany.

Prečo sa nepomstíte, kormorány?



FAJZI, RACHMAT - RODNÁ STRECHA

FAJZI, RACHMAT

RODNÁ STRECHA
(Jego veličestvo čelovek)

Smena, Bratislava, 1975
edícia Štafeta
preklad Ružena Dúbravová
ilustrácie Oto Lupták
prebal Oto lupták, Ľubomír Krátky
1. vydanie v Smene, 4.000 výtlačkov
73-102-75

beletria, román,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 562 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 €

*zukol4* in **O2**

Život sovietskej robotníckej triedy, preniknutý poéziou práce, mravnou veľkosťou, je stále v stredobode živého tvorivého záujmu sovietskych spisovateľov. Ku knihám s touto tematikou patrí aj román známeho uzbeckého spisovateľa Rachmata Fajziho Rodná strecha, ktorému predsedníctvo Všezväzovej ústrednej rady odborov a sekretariát Zväzu spisovateľov ZSSR udelili roku 1972 druhú cenu v súťaži o najlepšiu knihu o robotníckej triede.

Fajziho román prináša čitateľovi autentický príbeh rodiny kováča Machkama Achmedova, ktorý za Veľkej vlasteneckej vojny prichýlil do svojho domu pätnásť vojnových sirôt.

Tento príbeh svojím významom prerastá rámec individuálnych osudov a objasňuje podstatné stránky spoločenského života tých čias.

Na individuálnom osude kováča Machkamaku a osudoch ďalších postáv románu ukazuje autor uzbeckú robotnícku triedu, ktorá svojou obetavou a nadľudskou prácou kovala zbrane víťazstva v dielňach a evakuovaných závodoch. Svojich hrdinov vykresľuje v pohybe ich charakterov, v ich duchovnom raste. V tomto ohľade je pozoruhodná postava kováčovej ženy Mechrinisy.

Jej ľútosť a láska k osiroteným deťom poznačeným hrôzami vojny prerástli v lásku, a láska sa naplnila pocitom zavŕšeného šľachetného diela.

Čím viacej sa rozvíja dej románu, tým výraznejšie zaznievajú v ňom tóny utvrdzujúce krásu a šľachetnosť ľudských sŕdc. Rodičovské city obidvoch hrdinov sú také prirodzené, že ku koncu príbehu si ich už nevieme predstaviť mimo osudov adoptovaných detí.

Uplynú roky a desaťročia, no vo vďačnej pamäti ľudí bude večne žiť spomienka na hrdinstvo tých, čo v nedávnej strašnej vojne zachránili a vychovali osirotené deti.

Sociálnu a morálnu podstatu tohto činu vyjadril kováč Machkam v záverečnej časti románu:

„Ak ma sily neopustia a budem môcť byť podkovou pre svoje deti, ak sa na ceste životom nebudú potkýnať, nebudú padať, ak budem počuť ich pevný, istý krok — znamená to, že som dosiahol svoj hlavný cieľ."







Keď Saltanat začala pracovať, kadekto sa jej posmieval: „Dívajte sa! Saltanat študovala, študovala a vyštudovala na poštárku!“ Najviac dobiedzala do Saltanat bývalá spolužiačka Azada. Plesla rukou po Saltanatinej nabitej taške, pokrčila nosom a zasipela: „Profesorka!“ Večer Saltanat rozrušená a skoro s plačom rozprávala o tom Batyrovi. Batyr ju vypočul a veselo sa rozosmial.

Ach, aj ty sa mi smeješ! — Saltanat sa urazene odvrátila.

Nebuď smiešna! Mala si jej vysvetliť, že si šla na poštu preto, aby si Batyr-akovi nemusela posielať lístky po susedových chlapcoch. — A Batyr sa srdečne zasmial.

Odteraz ti nebudem písať, a nebudem mať čo nosiť! Keď nestojíš o moje listy ... — povedala Saltanat a zazerala na Batyra.

Keď si pri mne, nepotrebujem tvoje listy!

Teda by si ich ani nečítal, roztrhal by si ich? — Saltanat sa zachvel hlas.

Batyr už videl, že jeho žarty môžu mať zlý koniec.

Saltanat, nesmieš si všetko tak pripúšťať k srdcu, — povedal vážnym tónom. — Nie je nijaká hanba pracovať na pošte. Máloktorá rodina teraz nečaká správy z frontu. Čo môže byť šľachetnejšie, ako doručovať listy ľudom, v ktorých každé zaklopanie na vrátka vzbudí nádej: a čo, ak doniesli lístok od najdrahších! Okrem toho je vojna, a nie je vhodná chvíľa špekulovať, či veľká, či malá práca, dobrá, či zlá. Veď keby sme takto uvažovali, aj ja môžem povedať: „Som študent, čo ma po vojne, nepôjdem za vojaka ...“

Batyr jemne odhrnul Saltanat z tváre pramienok vlasov, odtrhol klinček z náhrdelníka, ktorý si sama urobila a položil si ho do úst.

Saltanat sa zachvela, odtiahla sa a začudovane sa dívala na Batyra. Batyr cmúľal klinček ako maškrtné decko.

— Takto mi môj náhrdelník dlho nepotrvá. Pozri, ako málo kvietkov mi zvýšilo. — Saltanat sa koketne usmiala, preberajúc kvietky, a po urážke nebolo ani stopy.

— Keď ma tak opája tá vôňa. No, poďme.

Koľko dní uplynulo od tohto stretnutia s Batyrom! Ale Saltanat si pamätala všetko, každú najmenšiu podrobnosť. Kráčali vtedy po tej istej ulici, popod koruny tých istých platanov. Dievča si mimovoľne siahlo na krk, akoby sa chcelo dotknúť toho istého náhrdelníka z klinčekov ... Teraz Saltanat nenosila náhrdelník. Zložila ho v tú noc, keď vyprevadila Batyra, a viacej si ho nezaložila. Kvôli komu ho bude nosiť? Batyr mal tak rád jej vlastnoručne vyrobené náhrdelníky, že ani len v liste nezabudol spomenúť tú prírodnú ozdobu.

Saltanat, celá bez seba od radosti, znova a znova čítala list, predstavovala si, že Batyr stojí pri nej a že sa s ním môže zhovárať, koľko chce. Aký vrúcny list jej napísal... Saltanat spomalila kroky, zastala pod platanom, vytiahla list a prečítala si ho ešte raz, hoci každý riadok poznala skoro naspamäť. Potom ho starostlivo poskladala a schovala.

Vybrala z kapsy druhý list a dlho skúmala obálku, napísanú Batyrovou známou rukou. Bola adresovaná rodine Machkam-aku. „Tí sa potešia! Batyr-aka mal pravdu, keď vtedy vravel, že je príjemné nosiť ľuďom dobré správy. Veď ako som sa ja potešila!“ Saltanat rýchlo vykročila po ulici.

Neďaleko domu Machkam-aku zastala. Čo ďalej: vojsť priamo do dvora, či zaklopať na vrátka a odovzdať list cez


BALÁŽ, GERHARD - GRAMATIKA RUŠTINY

BALÁŽ, GERHARD
ČABALA, MICHAL
SVETLÍK, JÁN

GRAMATIKA RUŠTINY PRE STREDNÉ ŠKOLY

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1991
1. vydanie
ISBN 80-08-00690-0

jazyky, učebnice,
208 s., slovenčina, ruština
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,00 € PREDANÉ

*zukol4*

Gramatika ruštiny pre stredné školy je stručnou školskou normatívnou príručkou ruskej gramatiky a je určená žiakom všetkých typov stredných škôl na Slovensku, na ktorých sa vyučuje ruský jazyk. Príručka má pomôcť žiakom zvládnuť systémové morfologické a syntaktické javy súčasnej ruštiny a ich najdôležitejšie funkcie, aby si na ich základe mohli vypestovať potrebné gramatické a rečové návyky.

Svojím spracovaním sa gramatika opiera o existujúce učebnice ruského jazyka pre jednotlivé ročníky všetkých typov stredných škôl. Pri jej spracúvaní autori vychádzali nielen z vlastnej pedagogickej skúsenosti, ale aj z mnohých podnetov z pedagogickej praxe na stredných školách. Metodologickým základom spracovania ruského materiálu je jeho konfrontácia s príslušnými javmi v slovenčine, najmä zdôraznenie rusko-slovenských odlišností v oblasti tvaroslovia a skladby, čo umožňuje žiakom vyvarovať sa chýb vyplývajúcich zo slovensko-ruskej interferencie a zároveň uplatňovať jazykovedné poznatky zo slovenského jazyka pri osvojovaní si ruštiny.

Pri výklade materiálu sa autori usilovali čo najviac podporiť prehľadnosť a inštruktívnosť príručky, preto mnohé gramatické poučky a rusko-slovenské porovnania sú spracované v tabuľkách, čo umožňuje rýchlu a presnú informáciu. Celý výklad je ilustrovaný dostatočným množstvom príkladov, v ktorých sa uprednostňujú najpoužívanejšie slová, slovné spojenia a vetné modely.

Gramatika ruštiny rešpektuje princíp komunikatívnosti a požiadavky vzdelávacieho a výchovného cieľa vo vyučovaní ruského jazyka. Svojím spracovaním zodpovedá súčasnej úrovni teórie vyučovania ruského jazyka v podmienkach našich škôl, ako aj poznávacím možnostiam žiakov strednej školy.






MC BAIN, ED - PRVÁ ZASTÁVKA / AKO LÁSKA / MÚR

MC BAIN, ED

PRVÁ ZASTÁVKA / AKO LÁSKA / MÚR
(The Mugger / Like Love / Fuzz)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
preklad Augustín Jurák, Elena Dzurillová, Jozef Šimo
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-087-78

beletria, detektívky,
512 s., slovenčina
hmotnosť: 529 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,80 € *zukol4* in *X02*

Dielo tohto obľúbeného amerického autora, ktorý patrí medzi predstaviteľov tzv. „procedurálnej školy” detektívnych príbehov, sa stretáva s veľkým čitateľským ohlasom na celom svete. Typickou črtou McBainovej metódy je realizmus faktografického razenia spojený s podrobnou znalosťou policajnej rutiny, každodenného života amerického policajta ako i ľudskej psychológie. Dej všetkých príbehov je zasadený do rámca imaginárneho mesta Isoly so známym 87. policajným obvodom a jeho typickými charaktermi — poručíkom Byrnesom, Stevom Carellom, Bertom Klingom, Meyerom Meyerom, Cottonom Hawesom a inými.

V príbehu Prvá zastávka McBain zoznamuje čitateľa so špecificky americkou formou zločinu, ktorá spolu so záhadnou vraždou dievčaťa vykresľuje sugestívnymi farbami pochmúrnu atmosféru americkej metropoly.

V druhom príbehu Ako láska ide o zdanlivú samovraždu dvoch milencov — vydatej ženy a slobodného muža — ktorá vzbudí v detektívoch 87. obvodu podozrenie. Pri hľadaní motívu u množstva osôb vychádza najavo celý rad indiskrétnych faktov osobného života, ktoré sa po úpornom úsilí podarí napokon dať do súladu.

V treťom príbehu Múr vyšetruje detektívne oddelenie viac prípadov; v centre pozornosti však stojí odhalenie nedoslýchavého vydierača, ktorý vraždí najvyššie postavene úradné osoby v meste. Vďaka zaujímavej zhode okolností s obetavým nasadením vlastného života vyriešia detektívi všetky tri kľúčové prípady, pričom sa predíde i ďalšej vražde.







Len čo mal Kling vo štvrtok popoludní príležitosť, zatelefonoval Claire Townsendovej.

Táto príležitosť sa mu naskytla pri obede. Objednal si obložený chlebíček a šálku kávy, podišiel k telefónnemu zoznamu a vyhľadal meno Ralph Townsend, bytom na Peterson Avenue 728 v Riverheade. Vošiel do búdky a vykrútil číslo. Keď telefón zazvonil dvanásť ráz a nik to nedvíhal, zavesil.

V to popoludnie mal Kling na pochôdzke veľa roboty. Jedna žena iba pre takú maličkosť, že ju muž oslovil „miláčik“, vyrútila sa naňho s britvou a urobila mu na tvári hlboký rez veľký ako banán. Kling ju zatkol. Kým sa však zjavil na scéne, britva zmizla — ako miznú všetky diskrétne útočné zbrane — v najbližšom kanáli.

Len čo znovu vykročil na ulicu, banda výrastkov napadla chlapca, čo sa vracal zo školy. Chlapec spáchal neodpustiteľný hriech, utrúsil nejakú poznámku dievčaťu, ktoré patrilo k rivalskej pouličnej bande. Kling prišiel práve vo chvíli, keď členovia bandy chceli päsťami vtĺcť chlapca do chodníka. Jedného z nich schmatol za golier a povedal mu, že si zapamätal tváre všetkých, čo chlapca mlátili, a ak sa mu niečo stane, keď teraz odíde, bude vedieť, kde ich hľadať. Uličník vážne prikývol a potom odbehol za kamarátmi. Chlapec, ktorého napadli, vyšiel z celej bitky len s niekoľkými hrčami na hlave. V tom čase boli bitky na dennom poriadku.

Kling potom prekazil hru v kocky na chodbe jednej budovy, vypočul si nekonečné sťažnosti majiteľa obchodu, ktorý tvrdil, že osemročný chlapec mu potiahol bal modrého šantungu, varoval jedného majiteľa baru, že mu dá vziať licenciu, keď nabudúce uvidí, že sa mu po bare premávajú prostitútky, v susedstve si vypil kávu s istým známym policajtom, potom sa vrátil do policajnej budovy a prezliekol sa do civilu.

Len čo vyšiel na ulicu, zatelefonoval Claire. Po štvrtom zazvonení zdvihla slúchadlo.

„Kto je to?“ spýtala sa. „A dúfam, dočerta, že sa mi ospravedlníte, lebo ste ma vytiahli spod sprchy. Voda zo mňa len tak kvapká.“

„Prepáčte,“ odvetil Kling.

„Pán Kling?“ spoznala jeho hlas.

„Áno.“

„Chcela som vám zatelefonovať, ale nevedela som kam. Spomenula som si na niečo, možno vám to pomôže.“

„Na čo?“

„Vtedy večer, keď som išla s Jeannie na stanicu, niečo povedala.“

„Čo?“

„Spomenula, že má pred sebou polhodinu cesty. Je to na niečo dobré ?“

„Možno. Ďakujem." Na chvíľu zmĺkol. „Rozmýšľal som...“

„Áno?“

„O... o tej spoločnej večeri. Myslel som si, že možno...“ „Pán Kling,“ prerušila ho, „hádam ma len nechcete naozaj pozvať na večeru.“

„Pravdaže chcem,“ nástojil.

„Som najotravnejšia ženská na svete, vážne. Unudila by som vás na smrť.“

„Rád by som to skúsil.“

„Chcete si len strpčovať život. Neunúvajte sa. Radšej za tie peniaze, čo by ste so mnou minuli, kúpte mame darček.“

„Ten som jej kúpil minulý týždeň.“

„Kúpte jej ešte jeden.“

„Okrem toho by som si šiel s vami aj trochu vyhodiť z kopýtka.“

Claire sa zachichotala. „No vidíte, teraz to už znie trošku vábnejšie.“

„Vážne, Claire...“

„Vážne, pán Kling, radšej nie. Som smutná, otravná, nemali by ste zo mňa nijakú radosť.“



sobota 29. decembra 2018

SEGHERSOVÁ, ANNA - LOĎ ARGONAUTOV

SEGHERS, ANNA

LOĎ ARGONAUTOV

Pravda, Bratislava, 1983
edícia Maják
preklad Mária Horváthová
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
75-075-83

beletria, próza krátka, poviedky,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,60 €

*zukol4* in **O2**

Výber z poviedkovej tvorby svetoznámej nemeckej prozaičky Anny Seghersovej, autorky deviatich románov, z ktorých najmä Siedmy kríž a Tranzit znamenajú významný prínos do pokladnice svetovej literatúry, obsahuje jej dve posledné publikované novely (Doba kamenná, Stretnutie) a poviedky zo zbierky Zbojník Woynok.

Prostredníctvom Seghersovej sa čitateľ vydáva na cestu do sveta ság a legiend, do staroveku. Stretáva na nej Iasona, kapitána lode Argo, ktorý prežil vďaka zlatému rúnu svoj čas a svojich druhov. S poľovníkmi pri vatre načúva povesti o Arteminde, ktorá v ich podaní vyjadruje ľudskú túžbu po kráse a plnosti života. Putuje s Tuomasom lesmi a poľami, aby našiel pohostinné prijatie u vydedencov a získal od nich osivo na oziminy, a tak si u svojich spoluobčanov zabezpečil večnú nesmrteľnosť. Pri vodopádoch Prutky alebo v doline Paritzky môže za tichých jasných jesenných nocí či v snehovej fujavici naďabiť na mladého samotárskeho zbojníka Woynoka. Má vzrušujúcu možnosť letieť z neznámej hviezdy na Zem a očami budúcnosti hľadieť na náboženské boje v stredovekom nemeckom mestečku. Prejsť s bývalým americkým vojakom vo Vietname strastiplnú cestu končiacu sa smrťou pod zasneženými kolumbijskými končiarmi, či byť svedkom veľkej lásky Celie a Alfonsa, ktorá v oboch udržiava nádej na stretnutie.

Anna Seghersová vo všetkých poviedkach majstrovsky zobrazila veľké vášne, ľúbostné drámy i pokojný, láskyplný vzťah dvoch ľudí, osudy upísané exotike a dobrodružstvu, všetko, s čím sa na svojej dlhej životnej púti doma i v exile stretla, čo sa jej bytostne dotklo a čo ju zaujalo.








Na žŕdke krížom nad ohňom viselo vedro na zohrievanie vody. Neprestajne sa pohojdávalo na dlhej reťazi. Prudký vietor hnal v krátkych intervaloch dážď na východnú stenu, a nielen konáre, ale aj vetvičky narážali na ňu a lámali sa, akoby les odtískal dom ďalej.

Psy sa tisli ňufákmi ku kolenám a nohám mužov, okrem jedného, ktorý ležal trochu bokom od ohňa s natiahnutými labami. Všetky boli ticho, boli zvyknuté na vietor. Pes najmladšieho poľovníka visel zlatožltými, vlhkými očami na pánovej tvári, akoby len kvôli nemu odložil svoju vlčiu náturu.

Oheň horel nepokojne, veľmi dymil. Steny boli takmer čierne. Iba trochu medi sa ligotalo na zámke dverí. Dvere vyzerali, akoby ich boli zvesili z celkom iného domu. Umelecky vyrezávané lišty boli z dreva, aké v tomto lese nerástlo. Pretože dym začiernil iba povrch a neprenikol do medzier rezby, vznikla na lištách svetlá, nadýchnutá vzorka, celkom iná a jemnejšia, než ju rezbár vôbec zamýšľal urobiť. Bol to sám krčmár? Dovliekol krčmár pred nespočetnými rokmi tieto dvere na pleciach do lesa, keď mu dom, ku ktorému voľakedy patrili, zničil požiar, alebo nejaký menej ničivý, ale nie menej dôkladný osud? Teraz boli síce krčmár a krčmárka suroví a mrzutí v styku s ľuďmi, nedôverčiví, ale spoľahliví, ako narodení, predurčení pre lesnú krčmu vyhľadávanú poľovníkmi a raz-dva razy do roka cudzincami, ktorých poľovníci za odmenu prevádzali na druhú stranu lesa. Ďalšie, úzke, takmer neviditeľné dvere v zadnej stene viedli iba k studni. Tá bola zároveň napájadlom pre lesnú zver.

Nízka komora - krčmárom slúžila na spanie - susedila bez zvláštnych dverí s hlavnou miestnosťou, nad ktorou sa dvíhal komín. Teraz tam vzadu sedela krčmárka a dozerala na novú slúžku. Žiaľ, museli si v najbližšej dedine najať slúžku, lebo krčmárke opuchli zápästia a členky od dny; krčmár sa vybral včera novej slúžke pol dňa cesty naproti.

Radorečná veru nebola. Aj krčmárku bolo počuť iba vzdychať. Dievčina očividne nedávala príčinu ani na nadávky ani na chvály. Prácu mohla vykonávať aj potme, ak sa ju jej ruky naučili robiť ešte za súmraku. Rozťahovala konské vlásie, aby ním napchala chorej krčmárke slamník.

Odrazu starý poľovník povedal: „Áno, videl som ju. Tí, čo to vravia, neklamú." Akoby sa k niečomu priznával. Odvtedy, čo sa ho na to mládenec spýtal, bojoval starec sám so sebou. Čo všetko však preňho znamenalo, keď musel prezradiť svoje tajomstvo! Poslednú hrdosť! Človek sa ku všetkému prizná a od tej chvíle je jeho život ľahký a ochudobnený. Starcova tvár bola pod strniskom chlpov asi veľmi bledá. Mlčal, očakával búrku, jeho druhovia však mlčali s ním. Veď jeho tajomstvo už dávno poznali. Hovorilo sa mu predsa „starý poľovník, čo ju videl“.

Prievan privial z komory za hrsť konského vlásia, zopár vlasov spadlo do ohňa, zasyčalo a zuhoľnatelo. Psy znepokojneli. Mládenec vzal chumáč vlásia medzi prsty a skrúcal ho. Na chvíľu sa obrátil. Slúžku nebolo vidieť, sedela v tme. Mladý poľovník sa hneď nato obrátil tvárou k ohňu, dýchal rýchlejšie. Zo všetkých dievčat, ktoré si kedy vysníval, možno práve tá najlepšia sedí tamto v kúte, konečne na dosah ruky.

Starý poľovník si položil päste na kolená a spustil: „Tak vám to teda rozpoviem. Bolo to tak...“ Štyria druhovia pozreli naňho. Mládenec zabudol na dievčinu za chrbtom. Jednooký poľovník prižmúril zdravé oko. Dokonca aj driečny bezočivec vľavo, ktorý vždy vyzeral, akoby sa práve prezeral v zrkadle -a naozaj, na každom mieste nachádzal najneuveriteľnejšie zrkadlá, hoci len ligotavú pokrývku na hrnci, pekne vybíjaný obojok svojho psa, čepeľ noža - akoby sa tiež odtrhol od svojho obrazu. Keď sa starec opäť zarazil, malý prefíkaný poľovník, čo sedel vpravo od neho, ho štuchol lakťom.

„Bol večer ako dnes. Keď sme odchádzali z dediny, bol pekný deň neskorého leta. Jeseň prišla náhle, z hodiny na hodinu. Pamätám sa ešte, ako obloha odrazu osivela. Najprv to vyzeralo ako zvyčajný, azda trochu včasný súmrak. Keď sme sa obrátili, videli sme doliny, ktoré sa stretávali v ostrom uhle, so všetkými gazdovstvami, dedinami a úľmi nezvyčajne jasne pod sebou. Akoby nám ich chcel niekto ešte raz dôkladne ukázať prv, ako ich zacloní lejak. Ba mohli sme porátať aj dobytok pasúci sa na lúkach. Všetko bolo tak blízko, akoby sme neboli stúpali do kopca pol dňa, ale pol hodiny.“

„Veru,“ ozval sa malý poľovník vedľa, „bolo to tak. Potom som nikdy na to nemyslel. Teraz mi to však znova prišlo na um.


HEČKO, FRANTIŠEK - SVÄTÁ TMA

HEČKO, FRANTIŠEK

SVÄTÁ TMA

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Hviezdoslavova knižnica (89)
doslov Michal Chorváth
obálka Vincent Hložník
2. vydanie, 45.000 výtlačkov
61-223-63

beletria, román
224 s., slovenčina
hmotnosť: 297 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 € 

*zukol4*

František Hečko, laureát štátnej ceny, narodil sa v Suchej nad Parnou; bol úradníkom, neskoršie redaktorom a referentom Matice slovenskej v Martine, kde aj umrel. Jeho literárne začiatky sa viažu k básnickej tvorbe. Vydal tri zbierky básní: Vysťahovalci (1931), Na pravé poludnie (1942) a Slovanské verše (1946).

Prvým prozaickým dielom Františka Hečku je román Červené víno. Hečko ako znalec ľudu majstrovsky v ňom zobrazil život vinohradníkov pod Malými Karpatmi v rokoch 1905—1925. Ešte väčší úspech dosiahol Hečko románom Drevená dedina (1951), v ktorom stvárnil zápas o novú družstevnú dedinu vo vrchárskom kraji.

Roku 1953 vyšli Hečkove reportáže zo Sovietskeho sväzu Moskva — Leningrad—Jasná Poľana, neskôr knižka Od veršov k románom a roku 1956 znamenité Fejtóny.

Posledným dielom nedokončenej trilógie Františka Hečku je Svätá tma. Pre túto knihu spisovateľ čerpal látku z vinohradníckej obce Dubníky, teda bol to návrat do kraja, ktorý opísal už v Červenom víne. No Svätá tma je z obdobia druhej svetovej vojny a vyniká útočnou satirou, ba až výsmechom všeličoho zlého a protiľudového, čo sa zrodilo vo vzťahoch medzi ľuďmi za fašizmu. František Hečko si vzal na mušku pokrivené mravy malomeštiackej inteligencie, rozličných príživníkov a majiteľov vinohradov. Obviňuje i kňazov s ich morálkou a protiľudovou podobou. Hečko stvárnil teda vo Svätej tme popri niekoľkých kladných postavách predovšetkým negatívne typy.

František Hečko vošiel do dejín slovenskej literatúry ako pokračovateľ realistických tradícií a stvárňovateľ novej prózy.







15

Pod úkolom Bonaventúru Klčovanického bolo natisnutých ľudí ako na pohrebe: aj od večera ich hodne dnu ostalo, aj nových sa dosť natislo.

Kým ležal učiteľ Ján Ivančík na viechárskom stole s ixovými nohami len horeznačky, myslelo sa, že je len poriadne dobitý. Bonaventúra Klčovanický ho veselo napájal tým najlepším, čo mal v pivnici: čistým muškátom otonelom. Ale keď vincúr Alojz Trandžík s hájnikom Petrom Amzlerom obrátili učiteľa doluznačky a stiahli z neho najprv mokrý a domazaný kabát a potom aj krvavú košeľu, vinohradníkovi skoro vypadol džbán z ruky: v rozďavenej reznej rane na pravej lopatke zabelela sa kosť.

Boženebeský, — zaúpel sedliak takým tenkým hlasom, akoby mu ho bol niekto po dĺžke rozťal kosou. — Takto doklať človeka mohlo len hovädo!

Gardistické! — vyhodil z úst Peter Amzler a vnoril svoje zlé oči do Šimona Knechta, ktorý usilovne odháňal zvedavých ľudí od stola. Bol už dosť triezvy a dosť nešťastný, že sa dal zvábiť medzi gardistov v dobrej viere, že sám k niečomu príde a druhému neublíži.

Dobitého a dopichaného učiteľa obväzoval kaplán Martin Hubaj. V najväčšej núdzi sa ukázalo, že v Dubníkoch jestvuje človek s chlapskou odvahou. Bol taký opitý, že sa ledva držal na nohách, ale Peter Amzler, čo slúžil vo svetovej vojne pri sanite, prižmuroval oči, aby si mohol lepšie predstaviť poľné obväzište, kde vojenskí lekári nebývali ani trochu triezvejší od dubnického kaplána.

Klčovanického dievčence, staršia Perpetua a mladšia Olympia, na kaplánov rozkaz povyvlákali z domu pod úkol čisté uteráky, posteľné plachty a stolové obrusy. Bonaventúra Klčovanický plachty a obrusy roztrhal v rukách-motykách na dlhé pásy. Ale Školastika Klčovanická nič nevidela ani nič nepočula okrem učiteľovej nesmrteľnej duše. Podchvíľou sa skláňala k Ivančíkovej hlave, aby sa presvedčila, či ešte dýcha.

Pán kaplánko! — zakňučala, — ved nám tu ten chudáčik umrie bez zaopatrenia sviatosťami...!

To nie je nijaký chudáčik, a preto neumrie, — odsekol spotený kaplán a odtisol gazdinú zakrvavenými rukami. — Ten potrebuje najprv nemocnicu, a až potom posledné pomazanie!

Horlivá predsedníčka Jednoty katolíckych žien striehla na učiteľovu hriešnu dušu na svoj vlastný rímsko-katolícky účet. Náhle zistila, že opitý kaplán vôbec zabudol, že je kňazom, poslala syna Donboska do náprotivného kláštora po kňaza-piaristu. A potom ustavične cválala od učiteľovej hlavy k úkolnej bráne a od úkolnej brány k učiteľovej hlave: pri hlave počúvala, či učiteľ ešte žije, a v úkolnej bráne si silila oči a napínala si uši, či ešte nejde kňaz. Nijakým činom nemohla dopustiť, aby učiteľ vypustil ducha nezaopatrený, a to ešte pod jej úkolom!

Keď vošiel pod úkol Vendelín Klamo, učiteľ Ján Ivančík už ležal na viechárskom stole doluznačky. Mal ešte na sebe krvou zatečené nohavice, no chrbát mal už stiahnutý v posteľnej plachte, ruky omotané uterákmi a hlavu zafačovanú v obruse. Z ktorejsi lopatky, z jedného pleca a sprostred hlavy mu vymokala krv a rozpíjala sa na plátne do tmavočervených škvŕn.

Keď ľudia zbadali batožinára vojsť pod úkol, samočinne sa pred ním rozstúpili. Slabším na srdce vyšmyklo sa z úst plačlivé slovíčko: „Chudák!“ Medzi obyčajnými Dubníčanmi ani nebolo takého, čo by bol Vendelínovi Klamovi dožičil toľké nešťastie, čo ho postihlo.

Kam sa tisneš? — odstrčil batožinára Šimon Knecht svojím ostrým zadkom, ktorým konal povinnosť mestského policajta. Ale keď zistil, že odsotil Klamu, pomohol mu k stolu.

Starý železničiar zbadal najprv čierneho kaplána. Z toho musel ako kresťan-katolík usúdiť, že so zaťom je už amen. Oči sa mu zaliali slzami, zložil si z hlavy mokrú železničiarsku čiapku, pokorne sa prežehnal a zopäl si ruky.

Vtom mu spod kepeňa vypadla sekera.

Neplač, neprežehnávaj, nemodli sa, Vendel! — zvolal Peter Amzler. — Zaťa máš ešte živého! Gardisti ti ho trochu podočahovali nožmi... A s tou sekerou si mal dobehnúť aspoň o pol hodiny prv, milý Vendelín!

Batožinár si položil čiapku na hlavu a zahanbený sa zohol po sekeru, aby ju odložil k stene. Vtedy sa učiteľ s námahou podvihol na stole a hlavu skrútil bokom k tesťovi. Z obviazanej hlavy sa na Vendelína Klamu dívali krvou podbehnuté, ale celkom živé, skoro až usmiate Trnavčanove oči.

Nebojte sa, otec!

Batožinár si utrel mokré oči.


VLASATÝ, BARTOLOMEJ - JAPONSKO

VLASATÝ, BARTOLOMEJ

JAPONSKO

Obzor, Bratislava, 1978
Edícia Svet v kocke
fotografie Bartolomej Vlasatý
obálka Tibor Hrabovský
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
65-023-78

geografia, Ázia, Japonsko,
240 s., 32 s. príloh, slovenčina
hmotnosť: 379 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

3,00 €

*zukol4* in **S5P**

Exotikou prifarbená príťažlivosť „krajiny vychádzajúceho slnka” je príčinou, že Nippon — Japonsko si ostatný svet, a Európa predovšetkým, idealizuje. Už tvarom neobvyklá, pretiahnutá sústava jeho ostrovov — štyroch veľkých a stovák menších — zjavne sopečného pôvodu vzrušuje všetkých, pre ktorých je východná Ázia magnetom.

Čo skrýva v sebe táto tajomstvom zahaľovaná krajina, až do polovice minulého storočia úplne uzavretá do seba vďaka vojenskej diktatúre šógunov? Po jej páde rýchlo nadobúdala spoločenská základňa i nadstavba Japonska, Amerikou postupne uvádzaného na fórum, kvality kapitalistickej krajiny, vždy so svojskou prímesou „nepochopiteľného". A či len nepochopeného? Našlo to výraz v politike krajiny, najreakčnejšej, aká už môže charakterizovať imperialistický štát. Takým sa Japonsko ukázalo v obidvoch svetových vojnách i v období medzi nimi. A potom sme ho odrazu poznali šokované porážkou, otrasené v pochybnej, no historicky utvrdzovanej istote o správnosti víťazstva sily a krvi bez ohľadu na pravdu. Súčasne však pohol ľudstvom súcit s nevinným obyvateľstvom jeho dvoch veľkomiest, obetí ničivej sily atómu. V zmysle Postupimskej dohody začal sa povojnový vývoj Japonska v politickej a hospodárskej závislosti od USA. Tak sa politika Japonska — i keď cisárskeho, s prvým „odbožšteným" cisárom — nezbavila čŕt imperializmu.

Japonsko sa však medzitým predstavilo svetu ako jedna z najpriemyselnejších krajín, jeho výrobky sa presadili na svetovom trhu, jeho veda si dobyla uznanie, stalo sa hladným na európsku a americkú kultúru a ponúklo cudzine čaro svojej. A ona nad amerikanizmom zasiahnutou mentalitou Ázijca, veľmi svojráznou, zrozpačitela. Vycítili, no nepochopili sme idylu čajovní, nezasiahnuteľných všetkým, čo je nejaponské, neprenikli sme do podstaty japonského chápania šťastia, neuchvátilo nás kabuki ani samurajský príbeh, nepochopili sme, kde vlastne v mysli moderného Japonca ostalo miesto pre mýtus.

Čo je zo idylou a idealizovaným prostredím? Povrchnejšiemu záujmu o kuriózne bolo čím vyjsť v ústrety; tak sme sa inštitúciu gejší, osobitosť vzťahu pohlaví, hierarchický princip ikebany atď. naučili už chápať ako fenomény kultúrno-historlcké. Bezmála by sa bolo zabudlo, že Japonsko je moderná krajina a tomu zodpovedajú i starosti jej občana, že pokrokový Japonec chápe pravdu materializmu, že existuje silná demokratická tradícia. Mnoho nám však ešte zostáva odmystizovať, aby sme sa k Japonsku priblížili celkom.









JAPONSKÁ KULTÚRA
školstvo a veda

Školstvo. Súkromné výchovno-vzdelávacie inštitúcie boli v Japonsku už za feudalizmu. Ich systém i duch výchovy zodpovedali prísnemu stavovskému rozdeleniu spoločnosti. Šľachta mala vlastné školy; deti samurajských rodín navštevovali semináre zvané han (7 - 8-ročné štúdium), pre ostatné deti zriadili osobitné školy zvané terakoja (3-4-ročné). V šľachtických školách prevládala estetická a spoločenská výchova, v samurajských vojenská a etická výchova, terakoja sa obmedzovali na čítanie, písanie, jednoduché počítanie a základy morálky. Moderný školský systém sa začal budovať až po Meidžiho reformách, keď sa zaviedla povinná 3 - 4-ročná školská dochádzka, ktorú predĺžili roku 1908 na 6 rokov. O modernizáciu školského systému podľa európskeho a amerického vzoru sa zaslúžil najmä Jukiči Fukuzawa (1838 - 1901) a Arinori Mori (1797 - 1889), ktorý bol istý čas ministrom školstva (navrhoval dokonca nahradiť v školách japončinu angličtinou).

Školskú i mimoškolskú výchovu v medzivojnovom období a za vojny silne ovplyvňovala ideológia fašizmu a militarizmu. Preto po druhej svetovej vojne nastali v školskom systéme zásadné zmeny. O novom duchu výchovy a vzdelávania sa hovorí nielen v novej ústave z roku 1946, ale najmä v novom školskom zákone z roku 1947. V preambule zákona sa hovorí: „Naším cieľom je ceniť si česť a dôstojnosť človeka a vychovávať národ v láske k pravde a mieru." Zakazuje sa preto akákoľvek diskriminácia ľudí na základe ich odlišnej rasovej či náboženskej príslušnosti, sociálneho postavenia a pôvodu.

Väčšina detí predškolského veku v mestách navštevuje materské školy. V nich sa kladie hlavný dôraz na telocvik, gymnastiku, rytmiku, tanec a spev. Zriaďujú sa pri základných, súkromných i verejných školách.

Zákonom z roku 1947 sa zaviedol štvorstupňový školský systém v 6 - 3 - 3 - 4-ročných cykloch. Všetky deti od 6 do 15 rokov sú povinné návštevovať 6-ročnú základnú a 3-ročnú nižšiu strednú školu. Štúdium na nich je bezplatné.

Na vyššie stredné školy - gymnáziá - sa dostanú žiaci z nižších stredných škôl na základe úspešných prijímacích skúšok. Študovať môžu buď riadne (3 roky), večerne, alebo diaľkovo (4-5 rokov). Asi 85 - 88 % žiakov študuje riadne, 9 % večerne a 3 % diaľkovo. V Japonsku je niekoľko druhov gymnázií s technickým, ekonomickým a všeobecným zameraním, alebo škôl o vedení domácnosti.

Vyššie vzdelanie poskytujú univerzity, ako aj rozličné druhy nadstavbových pomaturitných školských inštitútov pre absolventov gymnázií (s 2 - 3-ročným štúdiom). Univerzity sú dvojakého typu: všetky univerzity - teda vysoké školy (asi 400) - poskytujú po 4-ročnom úspešnom štúdiu hodnosť bakalára; len polovica univerzít je oprávnená udeľovať aj graduované hodnosti (magister, doktor), a to na základe ďalšieho postgraduálneho štúdia (2 roky na titul magister, 5 rokov na titul doktor).

Technické univerzity zodpovedajú v podstate našim vysokým technickým školám. Štúdium na nich trvá 5 rokov.

Okrem toho sú v Japonsku rozličné zmiešané typy škôl, väčšinou súkromných, ktoré vychovávajú špecialistov pre rozličné odbory.

Podobne ako občiansky prevádzkový rok, aj školský rok sa začína 1. apríla a končí sa 31. marca. Na základných školách i na väčšine gymnázií je školský rok rozdelený na 3 časti (trimestre), pričom hlavné prázdniny sú v auguste a na Nový rok. Nie sú v rovnakom čase v celej krajine, ale prispôsobujú sa miestnym klimatickým podmienkam.

Mnohé školy majú vynikajúcu povesť; žiaci, ktorí ich navštevovali, sa zvyčajne ľahšie dostávajú na ďalšie štúdium. Absolventi „slávnych" vysokých škôl majú pred sebou zasa vynikajúcu profesionálnu alebo vedeckú kariéru


BRONTËOVÁ, EMILY - BÚRLIVÉ VÝŠINY

BRONTËOVÁ, EMILY

BÚRLIVÉ VÝŠINY
(Wuthering Heights)

Tatran, Bratislava, 1980
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (36)
preklad Magda Žáryová
predslov Jozef Olexa
prebal Pavel Hrach
2. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 374 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, dosky na začiatku prasknuté

1,00 € PREDANÉ

*zukol4*

Životný príbeh súrodencov Bronteových, ktorý už vstúpil do kolektívneho vedomia čitateľov na celom svete, bol smutný, ba až tragický, ich umelecký vývin živelný a dosť nezvyčajný. Ako deti chudobného dedinského duchovného vyrastali v kruhu výnimočne nadanej rodiny. Ale zo šiestich detí pána Bronteho, ktorý veľmi skoro ovdovel, sa dospelého veku dožili len štyri najmladšie a všetky štyri začali prejavovať literárny talent už v detstve, hoci ich schopnosti neboli rovnomerne rozdelené: od priemerného Anninho talentu cez potenciálne Branwellovo nadanie a veľký tvorivý dar Charlottin až k nepopierateľnej Emilinej genialite. Sestry Bronteové stáli pri zrode realizmu.

Bol reakciou na romantizmus, ktorý zas tvoril protiklad ku klasicizmu a racionalizmu 18. storočia. Literárne dielo sestier Bronteových zaujíma v ranoviktoriánskej literatúre zvláštne a výnimočné postavenie nielen tým, že zákonite tvorí most - v istom zmysle syntézu medzi romantizmom a realizmom, pričom ich syntéza je posunutá k realistickému pólu, ale aj tým, že sestry nepociťovali povrchné uspokojenie ako ich súčasníci a nepodľahli ani falošnému optimizmu a samoľúbosti doby. Naopak, vo svojej tvorbe opisovali prudké náruživosti, s akými sa vo viktoriánskej literatúre vôbec nestretávame, dožadovali sa emancipácie ženy a dosiahli v nej aj určitý stupeň spoločenskej kritiky.

Keď v minulom storočí vyšiel román Búrlivé výšiny, v Anglicku vládol sladkastý, naparfumovaný a neprirodzený sloh -vymyslené city romantických hrdinov sa prifarbovali cukríkovým kolorom a takzvané ženské romány - podľa G. Romieua — boli „ctihodným rumančekovým čajom a sentimentálnosťou ozdobenou belasými stužkami“. A tu zrazu dielo Emily Bronteovej ukázalo smelým umením rozpitvané srdcia, lásku nazvanú jej pravým menom, vibrujúcu, obnaženú náruživosť, neresti, nenávisť, zúfalstvo! Niet sa preto čo čudovať, že v prvej chvíli pokrytecká časť verejnosti vyhlasovala romány sestier Bronteových za „nemravné“.

Až po Emilinej smrti pochopili všetci veľkoleposť tohto strašného a mohutného diela. Shorter ho nazval „najznamenitejším pomníkom ženskej geniality v devätnástom storočí“. Dobell vyhlásil Búrlivé výšiny za román celkom výnimočný a napísal:

„Jeho moc je absolútna, titanská; od prvej do poslednej strany je hrozný a pravdivý...

A ukrutný k čitateľovi. Sme ohromení, keď sa dozvedáme, že ho napísalo skromné, neskúsené dievča.“ Maeterlinck sa o autorke vyjadril: „Emily Bronteová nikdy nemilovala, nikdy nepočula na ceste krásny zvuk krokov milého, a jednako ona, ktorá umrela v dvadsiatom deviatom roku svojho života ako panna, lásku poznala, o láske hovorila, prenikla do jej najneuveriteľnejších tajov, takže tí, čo najväčšmi milovali, zavše sa spytujú, ako pomenovať svoj cit, keď sa od nej dozvedia o cestách a mystériách lásky, pri ktorej všetko je vedľajšie a bledé ... Usmievame sa nevinnosti, s akou krúži okolo vonkajších skutočností lásky, ale odkiaľ vie o skutočnostiach vnútorných, o všetkom, čo má náruživosť najhlbšie, najnelogickejšie, najneočakávanejšie, naj nepravdepodobnejšie a največnejšie pravdivé? Emily mala smelosť, náruživosť, voľnosť sveta vo svojej duši.“ Román Búrlivé výšiny možno chápať ako prorockú víziu sveta, rozčesnutého do obrovského chaosu, víziu založenú na protikladných požiadavkách srdca a rozumu, na silných ľudských vášňach na jednej strane a na všetkom, čo obmedzuje slobodu a dôstojnosť človeka na strane druhej.






Utečenci sa neukázali celé dva mesiace. Za ten čas pani Lintonová prekonala najhorší nápor choroby - povedali, že to bol zápal mozgu. Ani matka by jediné dieťa neopatrovala oddanejšie, ako sa o ňu staral Edgar. Bdel pri nej vo dne v noci a trpezlivo znášal všetky trápenia, ktoré mu spôsobovali jej podráždené nervy a otrasený mozog. A hoci ho Kenneth upozornil, že ju síce zachránil pred smrťou, ale jediná odmena za jeho starostlivosť v budúcnosti mu budú stále obavy a svoje zdravie a silu obetoval vlastne na záchranu úbohej ľudskej trosky, keď počul, že Katarína nezomrie, jeho vďaka a radosť nepoznali hraníc. Dlhé hodiny sedával pri nej a sledoval, ako sa jej pomaly vracajú sily, a prenáhlene živil svoju nádej ilúziou, že aj jej myseľ nadobudne rovnováhu a Katarína bude čoskoro taká, aká bývala.

Začiatkom marca prvý raz vyšla zo svojej izby. Pán Linton jej ráno rozhodil po vankúši zlatisté krokusy. Len čo sa prebudila a zbadala ich, oči, v ktorých sa už dávno neukázal ani záblesk radosti, jej zažiarili, a dychtivo ich začala zbierať.

- Toto sú prvé kvietky u nás na Búrlivých výšinách, - zvolala. - Pripomínajú mi vlažný vietor, odmäk, teplé slnko a topiaci sa sneh. Edgar, nevanie južný vietor? Sneh ešte nezmizol?

- Tu už nie je, drahá, - odpovedal manžel, - len na slatinách zostali biele fľaky. Obloha je belasá, škovránky spievajú a potôčky a bystriny sú plné vody. Katarína, minulú jar o tomto čase som tak túžil, aby som ťa mal pod touto strechou, a teraz si želám, aby si už mohla byť vysoko na tých kopcoch. Vetrík je príjemný, iste by ťa uzdravil.

- Raz sa tam dostanem, - povedala chorá, - ale ty ma opustíš a ja tam zostanem navždy. Na budúcu jar zatúžiš mať ma pod touto strechou a spomenieš si, ako si bol dnes šťastný.

Linton ju zahrnul najnežnejšími prejavmi lásky a chcel ju rozveseliť vrúcnymi slovami, ale ona len roztržitým zrakom hľadela na kvety a z očí jej prúdom stekali slzy po lícach. Vedeli sme, že jej stav sa naozaj zlepšil, a jej skľúčenosť sme pripisovali dlhému pobytu v jednej izbe, iste by pookriala, keby bola niekde inde. Pán mi nakázal rozložiť oheň v salóne, ktorý sa celé týždne nepoužíval, a prisunúť kreslo k obloku na slnko. Potom ju zniesol dolu a pani tam dlho sedela, tešila sa veselému ohňu, a ako sme očakávali, ožila medzi známymi vecami okolo seba, ktoré jej nepripomínali hrôzy a otupné prostredie izby, kde preležala celú chorobu. Večer vyzerala veľmi ustatá, ale nedala sa presvedčiť, aby sa vrátila do svojej izby, a tak som jej musela ustlať na pohovke, kým jej neprichystám inú izbu. Aby sa nemusela unúvať po schodoch, na tom istom podlaží, ako bol salón, prispôsobili sme jej túto izbu, kde teraz spávate vy. Čoskoro tak zmocnela, že mohla sama prechádzať zo salónu do izby, stačilo, keď ju Edgar podopieral. Ach, sama som dúfala, že vyzdravie pri toľkej opatere. Naša túžba mala dvojnásobnú príčinu, lebo od jej života závisel ešte jeden - tešili sme sa, že onedlho pána Lintona oblaží príchod dediča, a potom ani jeho majetku sa nezmocní cudzí človek.

Mala by som spomenúť, že Izabela asi šesť týždňov po odchode poslala bratovi krátku správu, že sa vydala za Heathcliffa. Správa bola suchá a chladná, ale pod ňu pripísala akési ospravedlnenie a prosbu, aby na ňu nezabudol a aby jej odpustil, ak mu tým činom ublížila. Dodala, že si vtedy nevedela pomôcť, a teraz to už nemôže napraviť. Pokiaľ viem, Linton jej neodpovedal a o dva týždne som dostala dlhý list, veľmi čudný na mladú nevestu krátko po svadobnej ceste. Prečítam vám ho: lebo ho ešte stále opatrujem. Každá pamiatka po mŕtvych je vzácna, najmä keď sme ich ľúbili.

Milá Elien (tak sa začína),

včera večer som prišla na Búrlivé výšiny a dozvedela som sa, že Katarína bola a ešte stále je veľmi chorá. Asi jej nesmiem písať a brat sa alebo veľmi hnevá, alebo je utrápený, lebo mi na list neodpovedal. Ale niekomu sa musím zdôveriť, a tak ste mi zostali len vy.

Povedzte Edgarovi, že by som dala všetko na svete, keby som ho mohla vidieť, že sa moje srdce vrátilo do Drozdova ani nie dvadsaťštyri hodín po tom, čo som ho opustila. Aj v tejto chvíli som u vás a srdce mi prekypuje vrúcnou láskou k nemu i ku Kataríne. Ale sama k vám nemôžem ísť (tieto slová sú podčiarknuté), nech ma nečakajú. Nech si to vysvetlia akokoľvek, len nech to láskavo nepripíšu na vrub mojej neochote alebo vlastnej láske.

Ostatok listu je len pre vás, Ellen. Chcem sa vás spýtať na dve veci. Prvá je: Ako sa vám podarilo uchovať si prirodzený ľudský

BRONTËOVÁ, CHARLOTTE - SHIRLEY

BRONTËOVÁ, CHARLOTTE

SHIRLEY
(Shirley)

Tatran, Bratislava, 1980
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (38)
preklad Viera Bukvová-Daxnerová
prebal Pavel Hrach
3. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov

beletria, román
515 s., slovenčina
hmotnosť: 572 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,90 € PREDANÉ

*zukol4*

Ak je tvorba Charlotty Bronteovej poznačená aj domácim napätím, najvýraznejšie to cítiť v románe Shirley, v ktorom sa čiastočne opakuje základný motív Jany Eyrovej, ibaže hrdinke Caroline Helstonovej stojí v ceste k milovanému mužovi bohatá statkárka Shirley Keeldarová, ktorá je zároveň jej priateľkou. Román podáva obraz obdobia napoleonských vojen a luddistického hnutia zo začiatku 19. storočia, ako aj ťažkého postavenia proletariátu, ktorý v dôsledku priemyselnej revolúcie a zavádzania strojovej výroby strácal pracovné príležitosti. K zbedačovaniu robotníkov prispievala aj blokáda a strata odbytísk anglických výrobkov v Európe aj v Amerike. Robert Gérard Moore, pôvodom spola Angličan, spola Belgičan, je typom odhodlaného podnikateľa, ktorý napriek nepokojom neoblomne zavádza nové stroje, proti čomu sa robotníci búria: spočiatku ničia len stroje, ale neskôr sa pokúšajú o Moorov život. A tak Shirley je románom historickým, do určitej miery autobiografickým a je to jediný román Charlotty Bronteovej, ktorý nie je rozprávaný v prvej osobe. Autorka však použila kombináciu priamej a nepriamej metódy, lebo v texte sa často obracia na čitateľa a prednesie dôležité hodnotiace poznámky v prvej osobe.

V postave Shirley Charlotte vytvorila nezabudnuteľný portrét sestry Emily a v postave duchovného, pána Helstona, pravdepodobne portrét otca Patricka, zatiaľ čo jeho neter Caroline najväčšmi pripomína samotnú autorku.






Hortense, ked neučila, nekarhala alebo nevarila, bola vždy dobrej vôle. Mala obyčaj podvečer vždy povoliť svojej celodennej prísnosti a bola veľmi láskavá ku svojej anglickej sesternici. Bola veľmi príjemná, keď si dala povedať a vzala gitaru a spievala, dodalo jej to dobrej vôle, a že mala príjemný hlas a zručne hrala, bolo pôžitkom ju počúvať. Bolo by ju aj inokedy pôžitkom počúvať, keby sa v jej hre a speve nebola odrážala jej formálnosť a vedomie vlastnej dôstojnosti, ako sa to odrážalo v črtách jej tváre a chovaní.

Pán Moore, keď sa vypriahol z jarma svojho zamestnania, i keď sám nebol živej povahy, bol ochotným obdivovateľom Carinej veselosti. Sústredený počúval jej reči a bol vždy pohotový jej odpovedať. Bolo príjemné sedieť blízko neho, mať ho okolo seba, obracať sa v reči k nemu a hľadieť na neho. A niekedy bol ešte lepší, temer veselý, pokojný, jemný a priateľský.

Ale na druhý deň bol celkom iste upätý, a i keď sa svojím tichým spôsobom tešil týmto večierkom, jednako zriedkakedy preukázal žiadosť, aby sa opakovali. Táto okolnosť miatla neskúsenú hlavu jeho sesternice. Často si myslela, že keby ona mala spôsob pripraviť si šťastnú chvíľku, užívala by ho veľmi často, ba tak často, že by sa od toho užívania vyleštil, a neodložila by ho celý týždeň, aby nezhrdzavel.

A predsa sa chránila túto svoju teóriu uvádzať do praxe. Čo ako rada prichodila do bieleho domca, nerobila to nikdy bez pozvania, a často, keď ju Hortense volala, odoprela, lebo Robert sa k pozvaniu nepridružil alebo len slabo súhlasil. V toto ráno sa stalo po prvý raz, že ju pozval on sám zo svojej vlastnej vôle. Bol taký milý, že ju to naplnilo pocitom šťastia, takže bola celý deň veselá.

Predpoludnie sa minulo ako obyčajne. Mademoiselle, vždy veľmi činná, strávila ho chodiac z kuchyne do izby, raz hrešiac Sáru, raz zasa prezerajúc Carine úlohy, alebo počúvajúc jej opakovanie. Ale čo ako bezchybne predniesla Cary tieto svoje úlohy, nikdy ju nepochválila. Bolo jej zásadou, že takéto správanie sa nezhoduje s dôstojnosťou učiteľa a že pokarhanie patričným spôsobom je nevyhnutne potrebné. Neustále výčitky, mierne alebo tvrdšie, pokladala za potrebné na udržanie svojej učiteľskej autority. A keď v úlohe nenašla chyby, bolo to držanie tela, spôsob, šaty alebo výraz, čo vyžadovalo opravu.

Ale pravý zhon nastal na obed. Sarah, keď doniesla jedlo na 67 stôl, temer ho ta hodila a jej pohľad hovoril zreteľne: „Nikdy som vo svojom živote niečo podobného nedoniesla na stôl. To by ani pes nezožral.“ Ale napriek jej opovrhnutiu bolo jedlo celkom chutné. Polievka, akési pyré zo suchého hrachu, ktorú mademoiselle pripravovala, bedujúc, že v tomto zanedbanom Anglicku nemajú ani poriadneho hrachu. Potom nasledovalo mäso neznámeho druhu, bolo vari zmiešané a pomleté s omrvinami a s prídavkom nezvyklého korenia, ale nie nechutné, pečené vo forme. Pre Angličana nezvyklé, ale nie nepríjemné jedlo. Potom divne popučená zelenina. Napokon prišla ovocná paštéta, pripravená podľa receptu starej mamy pani Gérard-Moorovej. Podľa chuti bolo možno usúdiť, že cukor nahrádzala „la mélasse“.

Cary nemala proti tejto belgickej kuchyni nijaké námietky. Ba mala ju rada pre zmenu; to bolo pre ňu dobre, lebo keby bola prejavila čo akú malú nechuť, bola by stratila priazeň mademoiselle naveky. Skôr by bola odpustila zločin ako nechuť k tejto nezvyklej strave.

Hned po obede vyviedla Cary svoju učiteľku-sesternicu do hornej izby preobliecť sa. Ale musela to vedieť zaonačiť. Keby bola naznačila, že sukňa, kacabajka a papilotky sú veci neveľmi záslužné, bolo by to ťažkou urážkou pre ňu, a tak každý urýchlený pokus odstrániť ich by bol zapríčinil len to, že by ich bola nosila celý deň. Obchádzajúc úskalia a plytčiny, dostala Cary svoju učiteľku hore, a keď už bola v spálni, prehovorila ju, že sa jej to neoddá ísť ešte raz dolu a aby sa radšej hned preobliekla. A kým mademoiselle držala prednášku o obliekaní, upozorňujúc na svoju vynikajúcu prednosť, že sú jej totiž protivné nové frivolné módy, zobliekla z nej Cary sukňu a kacabajku, pekne ju učesala a obliekla jej elegantné šaty, takže celkom dobre vyzerala. Ale dokončiť toaletu ponechala si Hortense pre seba, čo pozostávalo z toho, že si uviazala hrubú šatku okolo hrdla a predpásala si veľkú, skoro slúžkovskú zásteru, a tým pokazila všetko. Za nijakú cenu by sa mademoiselle nebola ukázala vo svojom dome inak ako s tou hrubou šatkou a veľkou zásterou. To prvé bola nevyhnutná požiadavka mravnosti, lebo bolo nemožné nenosiť „fichu“. Druhé bolo znakom dobrej gazdinej. Zdalo sa, že je presvedčená, že keď tú zásteru nosí, usporí mnoho z bratových príjmov. Vlastnými rukami ušila