L J U D M I L STOJANOV patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej pokrokovej bulharskej literatúry. Je to autor neobyčajne produktívny a mnohostranne činný. Vydal štyri knihy rozprávok, tri knihy noviel, dva romány, deväť básnických sbierok a šesť divadelných hier. Venoval sa i literárnej histórii, kritike a publicistike, majúc pritom vynikajúci podiel v literárno-organizačných akciách bulharských spisovateľov. Literárny vývin Stojanova išiel od symbolických začiatkov ku kritickému realizmu, aby tento realizmus u neho postupne prerastal do realizmu socialistického.
MECHMED S I N A P je román, v ktorom Stojanov uvedomele pokračuje v tradíciách realistickej historickej prózy, oslavujúcej vzbury a povstania más proti tyranom, a to nielen v tradíciách bujharskej literatúry tohto druhu, ktorej predstaviteľom je Ivan Vazov, ale i v tradíciách literatúry ruskej (Puškin, Gogoľ, Tolstoj). Stojanov sviežo rozviedol fabulu o smelom hrdinskom jednotlivcovi, ktorý sa postavil na čelo ľudových más, aby im vybojoval právo na slobodný život. Osud tohto ľudového hrdinu je takýto: v mladosti prežil trpký osud siroty poddanských rodičov, potom ako Jánošík z našich ľudových povestí išiel do sveta skusovať a do rodného kraja sa vrátil s odhodlaním hoci i násilím vybojovať pre seba a pre svojich kúsok chleba a právo na slobodnejší život. No hoci boj, ktorému Stojanovov hrdina posvätil svoj život, skončil vtedy porážkou, v bulharskom ľude ostala živá idea, za ktorú bojoval. Román Mechmed Sinap vyšiel po prvý raz v Sovietskom sväze vtedy, keď v Bulharsku vládol ešte fašizmus.
»Mechmed Sinap« vychodí ako 52. sv. edície »Svetová próza«, ktorú rediguje Miro Procházka. Obálka a ilustrácie sú dielom akademického maliara Štefana Bednára.
Vladimír Mináč (nar. 1922) patří dnes i u nás k nejčtenějším autorům. Vydobyl si toto místo velikou ideovou a uměleckou silou románové trilogie z období války, Slovenského národního povstání a doúnorového období, ve které podal promyšlenou filosofii nejnovějších slovenských dějin, osobitou koncepci moderního člověka naší doby, člověka, jenž temnými víry války a očistným patosem boje proti fašismu a zdegenerované buržoazii dochází nakonec po strastiplném hledání ke komunismu.
Stejnou myšlenkou byla nesena i povídková díla ze současnosti, naposledy kniha Zapadlý kout, která vyšla také v edici Život kolem nás. Na tuto tradici navazuje nyní Mináč žánrově rozsáhlejší prací Nikdy nejsi sama, milostným příběhem o Marině a Žoržíkovi, kde polemicky a bojovně vyslovuje svůj názor na dnešní mladou generaci. Jsou to opět praví Mináčovi hrdinové - lidé zdraví a prostí, bojovní a neučesaní, lidé s hlavou ve větru. Je to kniha protikonvenční. O skutečných činech a skutečných citech.
Romantická Meg, nezkrotná Jo, nenápadná Beth a rozmazlená Amy. Čtyři sestry, jež musejí čelit stesku po tatínkovi, který bojuje v občanské válce, chudobě či vážné nemoci, ale hlavně svým vlastním ambicím, tužbám a malým nectnostem. Čtyři dívčí hrdinky, jež postupně dospívají, zakládají vlastní rodiny a poznávají velké lásky, velké smutky, všední strasti i nevšední krásy života. To jsou proslulé Malé ženy, které se již po generace zapisují do srdcí stále nových čtenářů nejen v Americe, kde si získaly status rodinné klasiky a věčného bestselleru.
Tento nový překlad poprvé po více než sto letech představuje českým čtenářům Malé ženy v kompletní nezkrácené podobě včetně druhého dílu, jenž sleduje další osudy sester Marchových.
Americká spisovatelka Louisa May Alcottová (1832-1888) byla dcerou významného transcendentalisty A. B. Alcotta, ale svým věhlasem otce zcela zastínila. Prožila zajímavé dětství a mládí mezi idealistickými sociálními reformátory a brzy začala pracovat jako učitelka a guvernantka, aby pomohla živit rodinu. Od útlého věku měla literární sklony. Už v devatenácti přispívala do různých časopisů, kromě vážné tvorby psala i komerční romantické a napínavé povídky a její spisovatelská činnost jí postupně umožnila plně se osamostatnit. Až úspěch Malých žen jí však přinesl vytouženou slávu a skutečnou finanční nezávislost, takže mohla zajistit celé rodině lepší život a ještě se angažovat v hnutí za ženská práva. Plně se věnovala kariéře a nikdy se neprovdala. V posledních letech života se starala o nemocné rodiče a osiřelou neteř. Zemřela po vleklé nemoci v pětapadesáti letech.
Ešte v roku 1999, keď Slovenská republika nebola ani pozvaná na rozhovory o členstve v Európskej únii a stála pred bránami OECD, mala vládna koalícia nad opozičnými stranami desaťpercentnú preferenčnú prevahu. V septembri roku 2000, keď sme s Úniou absolvovali mimoriadne úspešné rokovania o budúcom členstve a stali sme sa tridsiatym členským štátom OECD, zaznamenali vládne strany v súťaži s opozičnými stranami a Ficovým Smerom takmer dvadsaťpercentnú stratu. Pretože SDK, SDĽ, SMK a SOP pred dvoma rokmi získali v parlamentných voľbách o 22 percent hlasov viac ako opozícia, je zjavné, čo sa stalo. Podľa najvyššieho arbitra, slovenského voliča, vládna koalícia nesplnila jeho očakávania. Ak by sa na tomto stave nič nezmenilo, po budúcich voľbách by sa vedenie krajiny opäť mohlo vrátiť do rúk tých politických síl, ktoré ju takmer Šesť rokov udržiavali v jej zaostávaní...
Marián Leško si preto podrobnejšie všíma pôsobenie dvanástich príslušníkov vládnucej politickej elity, jeho ambíciou však nie je predložiť komplexný obraz každej postavy, ale skôr naznačiť, čím ona osobne prispela k nespokojnosti obyvateľstva. Táto kniha predovšetkým sleduje, čím predstavitelia vládnej garnitúry odpudzujú, znechucujú, poburujú alebo deprimujú tých, ktorí ich pred dvoma rokmi volili. A pokúša sa sformulovať dôvody, pre ktoré by sa koaliční politici nemali spoliehať, že sa o ďalšie dva roky na nich opäť usmeje šťastie v podobe voličskej priazne.
Marián Leško (1954) je popredný slovenský politický komentátor a autor viacerých kníh - okrem bestselleru Mečiar a mečiarizmus (1996) napísal tiež Ľudia a ľudkovia z politickej elity (1992) a Slovenské tango z roku jeden (1993). Od roku 1996 je komentátorom denníka SME, pravidelne tiež spolupracuje s Rádiom Slobodná Európa.
Jedenásťročná Pip Mackenzieová trávi leto so svojou matkou Ophélie na sanfranciskej pláži. Osamelé dievča poznačené tragédiou tam jedného dňa spozná maliara Matta Bowlesa. Pip mu pripomína jeho vlastnú dcéru, o ktorú prišiel pri rozvode a on jej, naopak, nahrádza mŕtveho otca. Matt zistí, že Pip má talent na kreslenie, a tak sa ponúkne, že ju bude učiť. O ich hodinách kreslenia nik nevie, preto je Ophélie šokovaná, keď nájde svoju dcéru na pláži s cudzím mužom. Počiatočnú nedôveru postupne vystrieda náklonnosť, z ktorej sa časom vyvinie priateľstvo. Matka a dcéra sa pod nežnou starostlivosťou svojho nového priateľa pomaly začínajú liečiť zo starých tráum, opäť sa usmievať a znovuobjavovať stratené pocity.
Na konci leta sa Ophélie a Pip musia vrátiť do mesta, no aj naďalej ostávajú v kontakte s Mattom. Ophélie sa pripojí k dobrovoľníckej skupine pomáhajúcej bezdomovcom – táto práca je súčasťou terapie, ktorá má obnoviť rovnováhu v jej živote. Zdá sa, že všetko je na najlepšej ceste k šťastiu, no zrazu do ich životov opäť zasiahne krutý osud. Matt musí nečakane vyriešiť nedokončenú záležitosť z minulosti a Ophélie zradí osoba, ktorej až doteraz bezvýhradne dôverovala...
Už v staroveku ľudia obdivovali krásne, mohutné, ojedinelé či tajomné výtvory ľudského umu a rúk v kameni, dreve alebo kove, aké nachádzali v oblastiach najstarších kultúr, prevažne v Stredomorí: pyramídy v Egypte, visuté záhrady či zikkuraty v Mezopotámii, kolosálnu sochu boha Hélia na ostrove Rodos, nádhernú sochu Dia v Olympii... Grécki a rímski autori o týchto skvostoch písali, hoci často iba na základe rozprávania iných. Kedysi v 3. storočí n. 1. sa začalo o takých pamiatkach hovoriť ako o siedmich divoch sveta. Výber divov sa postupom času menil, opravoval, dopĺňal, a ako sa rozširoval obzor ľudského poznania o Zemi, ako sa ďalej rozvíjala kultúra na jednotlivých svetadieloch, pribúdalo aj stavieb hodných obdivu.
Autor našej knihy v úvode vychádza z klasických siedmich divov sveta a prináša ich rekonštrukcie v kresbách nizozemského maliara Martina van Heemskerk zo 16. storočia. No hlavným cieľom knihy je priblížiť čitateľom ďalších 36 zachovaných pamiatok architektúry a umenia zo všetkých starých kultúr: z oblasti Stredozemného mora, z Blízkeho východu, z juhovýchodnej Ázie, z Číny a Japonska, zo Strednej a Južnej Ameriky.
Kniha upúta najmä nádhernými farebnými fotografiami, a to celkovými zábermi, branými často z lietadla, aj dobre volenými detailmi stavieb či výzdoby, s akými sa náš čitateľ veľmi zriedka stretne.
Každý autor má právo voľne si vybrať okruh pamiatok, ktoré pokladá za najkrajšie na svete. Možno niekomu bude v knihe chýbať viacero stavieb, ktoré sú mu cennejšie, napríklad v Ríme Hadrianov náhrobok, Diocletianove kúpele, v Grécku kapitola o Olympii, v Ázii kapitolka o Babylone, indický klenot architektúry Tádž Mahál a iné. Charles Walker akoby zámerne vybral do knihy popri svetoznámych divoch aj viacero objektov menej známych, aby na ne osobitne upozornil. Napokon o tých najuznávanejších divoch sa popísalo už veľa kníh. Spomeňme napríklad dielo V. I. Možejku 7 a 37 divov sveta, populárnu knihu C. W. Cerama Bohovia, hroby, učenci.
Panské sídlo, jeden z posledných legendárnych domov v Hollywoode, pripomína palác. Je postavený v štýle francúzskych zámkov z osemnásteho storočia. Po smrti majiteľky, jednej z veľkých hviezd nemého filmu, si ho cez realitnú kanceláriu prenajal známy herec Cooper Winslow. Kúpa domu spôsobila značný rozruch - Winslow však žije bez bez rozpakov vo svojom paláci. Jeho účtovník je však iného názoru - šarmantný herec totiž starne a je čoraz menej obsadzovaný do úlohy zvodcu.
Zlá finančná situácia donúti Winslowa k tomu, že súhlasí s prenajatím časti svojho prepychového sídla. A tak sa zoznámi s Markom, ktorého opustila manželka, s Jimmim, ktorému zomrela milovaná manželka Maggie, s mladou lekárkou Alex, s ktorou prežije milostný román...
Na Panskom sídle sa rozohrajú zaujímavé a napínavé zvraty v osudoch ľudí, ktorých spája túžba po peknom vzťahu, túžba po láske aj napriek trpkému osudu.
Cieľom jednotlivých zväzkov tejto edície je na základe dôkladného štúdia a najnovších výskumov analyzovať význam dnešnej funkcie umeleckého múzea v širokom kontexte kultúrneho rozvoja. Historický a umelecký materiál je v nich usporiadaný tak, aby poskytoval živú, zaujímavú a vyčerpávajúcu odpoveď rovnako na problémy odborníkov ako na zvedavé otázky návštevníkov múzea. V úvode každého zväzku riaditeľ múzea objasňuje čitateľovi cieľ a kultúrne poslanie inštitúcie. Štúdie významných umenovedcov nám približujú dejiny múzea a jeho zbierky a prinášajú kritický rozbor najreprezentatívnejších diel, ilustrovaný farebnými reprodukciami. Panorámy umeleckých zbierok slávnych múzeí dopĺňa výber asi tristo čiernobielych reprodukcií a úplný katalóg ich maliarskych diel.
Prvý zväzok edície priblíži čitateľovi maliarske zbierky madridského múzea Prado, ktoré patrí už stopäťdesiat rokov k najbohatším klenotniciam európskeho umenia. Základom jeho fondov sú umelecké zbierky španielskych kráľov, ktoré vznikali v 16. —19. storočí a ktoré okrem vysokej umeleckej hodnoty predstavujú aj vzácny ikonografický materiál k politickým a sociálnym dejinám daného obdobia.
Prado uchováva predovšetkým najvýznamnejšie diela španielskeho umenia, ale svoje miesto tu majú aj vrcholné umelecké artefakty francúzskeho, anglického, nemeckého, najmä však talianskeho a flámskeho maliarstva.
Obdivovateľov umenia zoznámi tento zväzok nielen s dejinami Prada a jeho zbierok (od roku 1516 do roku 1971), ale aj s osudmi a kritickou charakteristikou diel takých majstrov ako je El Greco, Ribera, Velázquez, Goya, ale aj Raffael, Tizian a Veronese, Rogier van der Weyden, Breughelovci, Bosch, Rubens a mnoho iných. Pútavý a odborne fundovaný text dopĺňa niekoľko sto farebných a čiernobielych reprodukcií.
Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1997
obrázky Pavel Urbaník
obálka Jozef Michaláč
3. vydanie
ISBN 80-08-02600-6
učebnice, geografia, ekonomika
128 s., slovenčina
mäkká väzba
stav: dobrý
1,50 €
*kocan2*uče*
Americkému spisovateli Johnu Morressymu se podařilo napsat velmi dobrodružný příběh „kosmického dítěte“, Chlapec, narozený během válečného konfliktu v raketě pozemskému otci a mimozemské matce, je do svých patnácti let vychováván mírumilovnými obyvateli planety Giléad a v předvečer dosažení dospělosti jej unesou kosmičtí piráti. Okamžikem, kdy ho prodají jako gladiátora do arény, začíná jeho snaha o znovunabytí svobody a o návrat domů.
John MORRESSY, narozený v roce 1930, je civilním povoláním profesor angličtiny na Franklin Pierce College v New Hampshire. Jeho romány převážně patří mezi space opery, dokáže ale i vytvořit nové zajímavé civilizace. Dominantním prvkem je ovšem vždy člověk. Překvapuje čtenáře nezvyklým závěrem svých knih. Typickou ukázkou je trilogie: Starbrat (1972), Nail Down the Stars (1973), Under a Calculating Star (1975). První díl právě držíte v ruce.
Zabudnutá vražda je definitívne posledný detektívny román slávnej autorky, ktorá si počas vyše päťdesiatročného obdobia tvorby vedela získať milióny čitateľov na celom svete a stala sa už za živa legendou.
História tohto diela je dosť nezvyčajná: ako Agatha Christie uvádza vo svojich pamätiach, v prvých rokoch vojny, keď predpokladala, že by mohla zahynúť pri niektorom z náletov na Londýn, rozhodla sa nechať dcére Rosalinde a manželovi Maxovi čosi na pamiatku: napísala dva romány — jeden s Poirotom, druhý so slečnou Marplovou — a uložila ich v trezore banky. Čas plynul, vojna sa skončila a romány zostali ležať v trezore. Prvý z nich — Opona — napokon vyšiel v roku 1975, krátko pred jej smrťou (u nás vo vydavateľstve Smena v r. 1977); vydania druhého románu — Zabudnutej vraždy — o rok neskoršie sa však už nedožila. Predkladáme teraz aj nášmu čitateľovi toto dielo, napísané v rozkvete tvorivých síl, klasický, priam vzorovo konštruovaný príbeh; v ktorom sa dvojica amatérskych detektívov, mladí manželia Reedovci, podujme odhaliť páchateľa záhadnej vraždy, o ktorej okrem nich nikto nevie. Pomáha im pritom stará slečna Marplová. Agatha Christie o nej vo svojej Autobiografii hovorí:
Celkom spoľahlivo vieme, že ani na pôde podunajských štátov a tobôž teda niekde mimo ich hraníc nevzniklo súborné dunajské dielo, ktoré by nielen v dĺžke jeho 2 857 km dlhého toku, ale aj v jeho nadväzných súvislostiach obsiahlo historicky, prírodovedne, ale aj hospodársky a technicky životopisnú jedinečnost rieky a úzku - osudovú žopätosť tieky a národov na jej brehoch. Možno aj preto vyvolalo nielen údiv, ale aj pochybnosti splniť takýto úmysel, ak sa k nemu priberie príslušník predposledného národa na jeho brehoch čo do ich dĺžky. Ak v rámci teraz sa konštitujúcich Spoločenstiev nezávislých štátov pripadá na ne 134 km dunajských brehov a sú teda štatisticky poslední, potom na náš štát a z neho konkrétne iba na Slovensko pripadá 22, 5 km pravého a 172, 06 km ľavého brehu, čo je spolu 194, 56 km dunajských brehov a čo je teda aj rozmer predposlednosti. Už aj tých nepatrných 22, 5 km obojstranných z nás ale robí štát podunajský a nie prídunajský.
Ak sme sa napokon asi ako prví dopočítali, že dunajských plavebných prekážok dovedna bolo tridsať, z nich tri veľké a ak sme si uvedomili závažnost rozhodnutia spolu s Maďarskom plavebne vyriešit poslednú nielen z tých tridsiatich, ale aj tých troch veľkých prekážok, pocítili sme nielen našu spoločnú zodpovednosť pred podunajským, ale aj širším svetom, ale aj potrebu zoznámiť sa s Dunajom ako takým. Teda od prameňov po ústie. V tejto celistvosti potom nájsť svoje miesto, svoju zodpovednosť, ale aj svoju hrdosť, že síce v hodine dvanástej ale predsa len ešte včas ideme byt rovní medzi rovnými.
Sústava vodných diel Gabčíkovo — Nagymaros úplne suverénne zapĺňa prázdne miesto v dunajskej mozaike.
Časy, v ktorých sa kniha dopísala revolučnosťou zmien pretvárali zemepis a dejiny, ale nevytvárali dost priestoru pre vydavateľsky veľmi náročnú knihu. Navyše sa na spoločnom - dalo by sa povedať „korunovačnom diele“ všeličo a úplne zbytočne skomplikovala. Komplikácie ale sami nestačili stavbu zabrzdiť alebo celkom zastaviť. Postupne hynuli alebo hynú pre svoju odbornú nekompetentnosť. Napokon ostávajú už iba politické dôvody, pričom ostalo nejasné komu, ako a čím by bolo ich rešpektovanie užitočné — o to viac, že sme ani my ako partneri ani Dunaj — ten praveký aj dnešný — žiadnu politickú chybu nespravili, snáď iba to, že sme boli dôverčiví.
Projekt si bol vstave ctiť krajinárske a ekologické vstupy, ktoré neboli v projektovom zadaní, ale ktoré priniesol čas. Veľkou kartou v tejto nepochopiteľnej hre preto je, že projekt bol schopný reálne námety absorbovať. Mnohé z nich dokonca s radosťou a uspokojením, ak sa na ne určené prostriedky predsa len nájdu.
Znovu sa ukázala ale potreba včasnej ale aj nezaujato kvalifikovanej informácie. Aj keď s oneskorením, takéto informácie boli publikované. A teraz sa ukazuje, že správna a pochopiteľná dimenzia obrazu najlepšie vynikne na pozadí celku.
A tak prichádza - aspoň po častiach, do rúk verejnosti naša celodunajská znalosť z pera autora, ktorý mal a má úplnú kvalifikáciu takéto znalosti interpretovať. Ak začíname v obrátenom poradí, ako bola kniha napísaná, teda piatou, plavebnou kapitolou s postupným vydaním kapitoly energetickej (4) a regulačnej (3), je to okrem dôvodov finančných a časových aj preto, lebo rok 1992 je veľkým dunajským rokom.
Zúročí sa v ňom 1200 ročné úsilie o dobré plavebné spojenie Dunaja cez Mohan na Rýn a tým aj so Severným morom. Za tým úsilím je stáročie dlhé hľadanie a nachádzanie, práca rúk aj mozgov a nesmieme veľké odriekanie a obete podunajských národov, ktoré neváhali obetovať na realizáciu tohto cieľa svoje finančné prostriedky.
Pred touto skutočnosťou sú politické dôvody, ktoré mali zneschopniť o chvíľu už 3 500 kilometrov dlhú veľkokapacitnú trasu veľkej vodnej cesty malicherné a ešte viac nepochopiteľné. Možno aj pre ten pocit dimenzie a zodpovednosti chceli by sme spraviť všetko, aby tento rok bol nielen otvorením kanála Rýn — Mohan — Dunaj, ale aj rokom prvej preplavby cez gabčíkovské plavebné komory.
A aby sme naozaj objektívne spoznali, že sa tohto roku dejú na Dunaji veci celoeurópskeho významu, k tomu by mala prispieť aj táto publikácia.
Poznámka:
V kapitolách z publikácie „Dunaj historický a dnešný“ v predstihu pred knižným vydaním vydávaných ako separáty neuvádzame také doplnkové texty, ktoré sa nedajú alebo nie sú vhodné na delenie do kapitol, lebo patria ku knihe ako celku. Je to najmä:
Zoznam použitej literatúry (135 titulov)
Použité skratky a ich význam
Preklady a vysvetlivky cudzojazyčných textov a citátov
Zoznam lektorov a členov poradného zboru
Poďakovacia listina
Venovanie
Všetky tieto titulky sú náležitosťou kompletného diela a sú napísané.
Mali by k nim pribudnúť indexy:
Indexy diel na veľkej plavebnej ceste
Indexy miest
Tieto náležitosti budú splnené v kompletnom vydaní publikácie.
Predčasom sa v našom vydavateľstve zrodila myšlienka vydať na prelome storočí najmä pre mladých čitateľov knihu o našej krajine v 20. storočí, o udalostiach, čo sa u nás aj okolo nás stali, a, pravdaže, o ľuďoch. No nie iba o tých „veľkých“ na trónoch, na úradníckych postoch, v palácoch, ale i o „malých“ obyčajných ľuďoch, ktorých dejinné deje zväčša iba kamsi posúvali a hlboko ovplyvňovali ich životy. A všetko podané tak, aby to nebolo suché sprostredkovanie faktov, ale zaujímavé čítavé rozprávanie. Túto myšlienku napokon vynikajúco naplnil známy historik, znalec našich dejín a zároveň autor niekoľkých kníh pre deti a mládež Dušan Kováč.
Jeho kniha má 7 častí. Toto členenie organicky vyplynulo z najdôležitejších udalostí na Slovensku, ale i v Európe, ktorej súčasťou sme vždy boli. Na začiatku každej časti je výberový prehľad najdôležitejších udalostí toho ktorého obdobia, a potom sa striedajú takmer beletristicky spracované príbehy s faktografickými, ktoré navyše veľmi vhodne dopĺňajú dokumenty najrozmanitejšieho charakteru. Obrazové dvojstrany sú nielen ďalším zdrojom informácií, ale i príjemným oživujúcim prvkom. Kniha je určená čitateľom od trinásť rokov a má veľmi dobré predpoklady stať sa pomocníkom učiteľov dejepisu na základných aj stredných školách.
