FELDEK, ĽUBOMÍR
PLAKAŤ JE KRÁSNE
Smena, Bratislava, 1990
edícia Erb (45)
ilustrácie Rudolf Fila
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
ISBN 80-221-0081-1
literatúra slovenská, poézia
152 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe
1,90 €
*trsos*poe*
„Alexander Matuška kdesi tvrdí, že v každej knižke je diera, do ktorej vliezol s výkladom svojho diela autor.
Podobne by sa dalo povedať, že v každej knižke je aj úkryt, v ktorom nájdeme toho, od koho si dal autor pri jej písaní najviac poradiť.
Pokiaľ ide o túto knižku, nebude hľadanie ťažké. I keď básne vznikali pred rokmi i včera, na jari na jeseň, a vznikali aj iné, inak ladené, do knižky nezaradené, zistil som postupne, že v užšom výbere tentoraz rátam najmä s tými, ktoré akoby sa spontánne organizovali okolo výroku Borisa Sluckého: To nemnohé, co doopravdy vím, za plané žvásty nezměním. Sluckého knižku v Kabíčkovom preklade som totiž čítal práve vtedy, keď som ten užší výber robil. A keď už rad básní vytvoril kostru práve takto organizovanej knihy, nebolo ťažké ani vyrátať si možnosť vzniku niektorých ďalších. Zbierka sa ich na nejednom mieste dožadovala - tak ako Mendelejevova tabuľka ešte neobjavených prvkov.
Pravdaže, koncepcia do bitky idúcich najsilnejších zážitkov problémy nielen rieši, ale ich aj prináša. Vyrozprávanie silného zážitku ďaleko od seba básnika nepustí. Virtuózne krídelká dostanú - hoci zo vzácneho kovu - no predsa len závažie. Len si spomeňme, čo ostalo veľkému hermetikovi Holanovi vo chvíli, keď chcel vyjadriť svoj zážitok z porážky fašizmu a z oslobodenia: iba prostá reč faktov. A čo som mohol dodať ja k rozprávaniu hrdinu ZSSR Gerusa? Už len ten vešiak v závere, ktorý ho musí udržať, vešiak naozajstný i obrazný, vešiak jediného obrazu, vešiačik jediného rýmu... Aby nevzniklo nedorozumenie - aj silný zážitok potrebuj e virtuózne vyrozprávanie. Možno by som nemal váhať s tvrdením: o čo silnejší je zážitok, o to virtuóznejšie ho treba vyjadriť. No virtuozita tu má na seba len pár sekúnd, len pár slov - a ani tie sa nesmú premrhať na parádičky.
Je nevyhnutné využiť ich v službách tvorby napätia. Dva-tri razy má odťažité slovo právo dotknúť sa priamočiareho slovného materiálu, potrebného na vyjadrenie zážitku - a zážitok alebo zasvieti, alebo nevydarená báseň musí opustiť knihu.
Ale dosť už tej hry ’sám sebe kritikom’, ku ktorej nás nabáda zvyk zaužívaný na zadnej strane prebalu kníh z edície Erb.
Tak ako neviem, prečo by mala byť znakom zdravého života najmä pozornosť venovaná svojmu vlastnému telu, keď predsa oveľa zdravšie je venovať pozornosť cudziemu - práve tak si myslím, že aj zdravie literatúry je v jej sebazabudnutí a v obrátení pozornosti na veci obecné, napríklad na ľahkomyseľný optimizmus atómových vedcov, ako o ňom hovoril na sovietskom spisovateľskom zjazde Olijnyk.
Ponúkam to aj ako možné vysvetlenie (hoci iné nevylučujem), prečo sa v poslednom riadku tejto knihy stráca píšúci a ostáva žijúci... “
( Ľubomír Feldek )
