TAKAKURA, TERU
VODY HAKONE
(Hakone Jósui)
Slovenský spisovateľ Bratislava, 1959
edícia SPKK (121)
preklad Imrich Zálupský
prebásnil Rudolf Skukálek
doslov František Garaj
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra japonská,
264 s., slovenčina
hmotnosť: 252 g
tvrdá väzba s prebalom
0,10 € stav: dobrý, prebal poškodený *mikpa* DAROVANÉ
0,15 € stav: dobrý *mikpa* DAROVANÉ
Zavlažovací systém pod horami Hakone, vybudovaný pred 300 rokmi proti vôli vtedajších vládcov Japonska, patrí dodnes k najväčším stavbám svojho druhu v Japonsku. Voda z horského jazera preteká 1280 metrov dlhým tunelom, ktorý drobní japonskí ľudia prekopali takrečeno motykami. Iniciátorom a vedúcim stavby bol mešťan Joemon Tomono, zbehlý v matematike, geometrii a technike zemných prác.
Na tejto historickej osnove postavil Teru Takakura svoj historický román „Hakone Jósui”. Dlho zbieral materiál, no väzenie, z ktorého vyšiel až po vojne, znemožnilo mu dokončiť román. Okrem toho mu zozbieraný materiál cez vojnu zhorel pri bombardovaní, takže po vojne musel začať odznova, a až roku 1948 vychádzala prvá časť románu na pokračovanie v časopise. Knižne vyšlo prvé vydanie roku 1951.
Nevyumelkovaný, vari až priprostý jazyk a štýl a zjednodušený pravopis, neobvyklý v japonských literárnych dielach, vyplynuli z autorovej snahy písať pre najširšie ľudové masy. Prostý japonský robotník, no najmä roľník nepozná dosť čínskych znakov a ťažko rozumie knižnému jazyku, obvyklému aj v krásnej literatúre, nie je navyknutý lúštiť metafory, podtexty, symboly a podobné prostriedky spisovateľského umenia, bez ktorých si už vari ani nevieme predstaviť literatúru. Jazykom a štýlom, odpozorovaným od prostého japonského vidiečana za dlhoročného pobytu na japonskom vidieku, píše preň a o ňom, o jeho živote a práci. Píše mu o kniežatách, predstaviteľoch vlády, šľachticoch i duchovných ako o príživníkoch a utláčateľoch, a proti nim stavia masy pracovitých a neuveriteľne chudobných ľudí, ktorí priam holými rukami, vytvárajú hodnoty, pomkýnajú dopredu vývoj a pokrok a bojujú za lepší život. Proti panskej vznešenosti, vytváranej a udržovanej umele a násilím, proti vznešenosti príživníckej a reakčnej stojí prostá a prirodzená vznešenosť človeka a ľudskej práce. To chce Takakura v tomto románe povedať prostému japonskému človeku. Možno mu vyčítať, že by sa to dalo povedať krajšie, vycibrenejšie, po formálnej stránke umeleckejšie, no nemožno neoceniť jeho zámer pracovať pre ľud, jeho húževnatosť a odvahu, s ktorou tento zámer v ťažkých japonských pomeroch uskutočňuje. Treba mať na zreteli, že s problematikou písania pre široké masy boria sa a ešte dlho budú zápasiť spisovatelia najmä v krajinách Východu.
Jedným z doteraz nemnohých diel tohto druhu v Japonsku je aj Takakurov román „Vody Hakone“.
OSEMAOSEMDESIAT MON
Život vo Fukare i v ostatných chudobných dedinách pod Fudžijamou sa už od nepamäti v ničom nemenil, nuž sa zdalo, že to tak bude naveky.
Y dedinách, zasypaných v zime snehom, vyrábajú všakové predmety zo slamy. Len čo zem okopneje, vtáčky začnú vyspevovať a kde-tu vyhúknu prvé kvety, sedliaci sejú pohánku a proso. Keď sa príroda odeje do zelene, všetci už usilovne pracujú na poliach, nad ktorými sa pomaly prevaľujú obrovské oblaky. Vše priženie sa búrka. Vtedy sedliaci pozaliezajú do polozrúcaných chalúp ani pavúky. Za búrkou prichádza podľa obyčaje povíchrica a postrháva strechy, rozváľa chalupy. A to už stromy žltnú a ľudia majú plné ruky práce so žatvou. V horách ozýva sa vták hijodori a vysoko na oblohe, kde tiahnu reťaze divých husí, črtá sa zasnežený končiar Fudžijamy ako namaľovaná krásavica. O takom čase prichádzajú starosti s platením daní.
Medzitým ľudia umierajú i rodia sa, podajedni chodia na zárobky alebo hladujú. Zavše zasa dakoho zoberú a uväznia, a tak rok čo rok bieda prenasleduje sedliakov ako neúprosný osud, ibaže nikoho to neudivuje. No ľudia sa jednostaj dačoho obávajú: boja sa dažďa, boja sa vetra, boja sa sucha, boja sa samurajov, boja sa richtára, kedy-tedy boja sa ženy a detí — boja sa všetkého.
Ľudia verili, že to tak musí byť a že tak to bude navždy.
A tu sa nič po nič stalo čosi, čo mohlo od základu zmeniť život v tých dedinách.
Práve v deň, keď sa začiatkom jari rozpútala meteľ a dedinčania poskrývali sa po chalupách, rozniesla sa medzi nimi novina, že sa bez ohľadu na fujavicu porozbehúvali z dom do domu celí vzrušení, všade ich pribúdalo ako vody v džberi, až naostatok všeobecné vzrušenie zajalo celú dedinu.
Ani čo by sa boli dohovorili, zhromaždili sa ľudia okolo vatry v lesíku za kostolom, na čistinke, chránenej pred vetrom. Zišla sa tam mládež i stárež, od dievčat po chabých starcov. Pri každom poryve vetra sa vovedne s pohybom plameňov zvlnila aj stena ľudských tiel a koruna obrovského stromu zlovestne zahučala. A jednako sa nik nezberal odísť. Ľudia sa v rozpakoch dívali druh na druha. Tu-tam si poniektorí šepkali so susedmi.
„Nože vravte rýchle, akože je to? Je to pravda? “ skríkol ktosi netrpezlivo. „Je pravda, že Tomono-san dostal od šóguna povolenie vybudovať tunel v Hakone? “
„Vravia, pravda je to. “
„Naozaj bude sa kopať tunel? “
„To je už isté. “
„Počujte, a nie sú to len výmysly dáke? “
„Nech je už akokoľvek, včera ráno dostal vraj Tomono-san vyrozumenie od finančnej správy a ešte včera odišiel do Jeda. “
„Nože, potom je pravda aj to, že richtára poverili najímať robotníkov? “
„Veď preto sme sem leteli, len čo sme sa o tom dopočuli. Chlapom budú vraj vyplácať po osemaosemdesiat mon, ženám polovicu, a tak to má byť po celý rok bez prestania. “ „U nás v rodine mali by sme teda troch robotníkov. Trikrát osemdesiatosem, trikrát osemdesiatosem je dvestošesťdesiatštyri mon. Ejha! Je toho vyše päť šó. “
„Len či je to naozaj tak? Hja, vyzerá to bezmála ani v rozprávke. “
„Veru, veru. Azda nám zasa dakto chce pomútiť hlavy. “ „Spýtali ste sa richtára? “
„Veď sám richtár to rozchýril. Po celú noc vraj s Jokičim rátali. “
„Verabože je to tak. Gembé to povedal. “
„Čože? Gembé? Vari sa dá veriť tomu, čo Gembé natára? Veď to táradlo ani nevie, čo vraví. “
„Prečo ste sa nespýtali richtára? “
„Správne. Najlepšie spýtať sa richtára. “
..................................................................................
... posledná veta ...
V pamäti vynorili sa mu slová biblie, ktorým sa naučil pred mnohými, mnohými rokmi.
STRUŠKA, JÁN
