BODICKÝ, SAMO
OTCOVA KLIATBA
Tatran, Bratislava, 1973
edícia Plody (12)
zostavil Daniel Šulc
doslov Daniel Šulc
prebal Ľubomír Krátky
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-362-73
beletria, poviedky, próza krátka, literatúra slovenská
276 s., slovenčina
hmotnosť: 347 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
0,80 €
*zukol5* in *H-parap*R4
SAMO BODICKÝ, píšuci pod vlastným menom i pod pseudonymami Samo Samovič, Sam. Javorov i pod rôznymi značkami, patrí medzi tých spisovateľov, ktorí sa za svojho života okrem časopisecky publikovaných prác nedožili rozsiahlejšej knižnej publicity. V roku 1882 vyšli totiž v Škultétyho novozaloženej Slovenskej knižnici ako prvý zväzok iba dve Bodického novely pod názvom Povesti Sama Bodického. Nič iné autor knižne za svojho života nevydal. Do smrti v roku 1919 (narodil sa v roku 1850) napísal však viacero povestí, ktoré publikoval v známych časopisoch (Orol, Slovenské pohľady, Národnie noviny) i v časopisoch iných (Cirkevné listy, Národný hlásnik, Slovenské noviny), ktoré duchovné plody našich spisovateľov uverejňovali len sporadicky.
Samo Bodický za námety svojich próz si vyberal témy zo života slovenských dedín. Týmto (spolu s Antonom Bielkom) — realistickou slovesnou technikou — je vlastne predchodcom veľkých realistických plátien kukučínovského typu. Jeho tvorba dokazuje, že slovenská národná spisba pociťovala potrebu v druhej polovici minulého storočia (najmä pred vyvrcholením storočia) odchýliť sa od tém, ktoré uzákonila a zafixovala predchádzajúca literárna epocha.
Od začiatku svojej literárnej aktivity, školiac sa na dielach ruskej klasickej literatúry (sám z nej prekladal), najmä na Turgenevových Poľovníkových zápiskoch, vytvoril Bodický prózy, v ktorých vychádza v ústrety novej literárnej orientácii. V jeho prácach sa stretávame zo začiatku síce s prostredím pánov (Starý mládenec, Zaľúbenec, Nihilizmus), no postupne prechádza k obrázkom zo života dedinského ľudu, aby v zobrazovaní tohto života zakotvil natrvalo. Všímal si mnohotvárnost života na dedine. A tak popri nevyhnutných ľúbostných sporoch, veselých príhodách, zobrazil viaceré tragédie v živote dedinského človeka, úžerníctvo, závisť, pijanstvo.
Svoje príbehy Bodický podáva so zmyslom pre objektivitu, s porozumením, triezvo a nepateticky. Nezakrýva a neidealizuje ani neidylizuje, podáva triezve obrazy tak, aby zobrazil dedinu v jej diferencovanosti a rozpornosti.
Po rokoch, keď sa vraciame znovu k časti Bodického diela, robíme to nie náhodou. Táto tvorba znamená veľa vo vývine literatúry a prináša i mnohé fakty zo života našich starých otcov či praotcov. Hodno si tieto príbehy zo života prečítať. Len ich poznaním môžeme pochopiť mnohé, čo nasledovalo.
PRVÁ ĽÚBOSŤ
Dedinská poviedka
Detské roky trávil som v Košanoch; obyvatelia mojej dediny dokázali, čím môže ľudská nerozumnosť a nedbanlivosť prispieť k znešváreniu krásnej prírody. Kde predtým zelená bučina chránila pôdu strmých briežkov, tam nerástla už ani trávička a len biele skaliny ukazovali svoje plešivé hlavy. Kde predtým tichý potôčik umýval nohy lepkavých jelší a snoval vôkol nich vence vonnej nezábudky, tam povodeň vyhĺbila siahové jarky, na brehoch ktorých osamotené kry pichľavého hlohu čakali najbližšiu povodeň, aby ich so základom preniesla pár siah dolu jarkom.
Smutné bolo okolie a smutná dedina: nízke domčeky, zo všetkých strán zaplavené štrkom, z roka na rok hlbšie upadali a za mojich čias sotva oblôčiky vyčnievali zo zeme. Len na konci dediny pod vŕškom postavený mlyn pýšil sa celosťou, veselo hrkotal akoby ozávod s hybkými jazykmi ženičiek, ktoré sa v ňom zhromaždili po práci.
Povolanie mojich spoluobyvateľov bolo roľnícko-ovčiarske a najžiadúcejšia doba roku bola im žatva a najradostnejší deň — Demitra. Vrchol ich túžob nevyčnieval nad hojnosť žita a syra. Rozumie sa, že v tejto spoločnosti ani moje túžby nemali vysoký vzlet, ale vzor som mal.
Každý deň okolo havránky zacvendžali nad dedinou spiežové zvonce. „Už idú valasi! “ kričali chlapci v radostnom rozochvení. Pred stádom oviec poskakovali útlonohé kozičky, veselo potriasajúc končitými bradami, za stádom podopieral sa o ostrú valašku valach.
Celá to čierna postava, na hlave ligotal sa vymastený klobúčik, obrúbený karmažinom, na ľavom pleci visela čierna kabanica, ovesená vôkol hrdla na čierny remeň, vybíjaný lesklými krúžkami. Košeľa čierna, zamastená, nesiahala k drieku, ktorý obopínal úzky opasok, okrášlený štvornásobným radom mosadznej retiazky. Útle krpčeky, poviazané čiernymi návlakmi, priliehali k nohám. K tomu si primyslieť okrúhlu, vyhriatu tvár, pod nosom mladé fúziky, rýchly skok, prenikavé hvizdnutie na prste a máte môj vzor predstavený.
Dobrodružstvá valašského života zdali sa mi stáť na výške ľudskej možnosti. Podľa toho riadili sa aj naše detské zábavy; obrazotvornosť vedela si vytvoriť zo skál ovce a z vody žinčicu a i keď tu i tu skončila sa naša zábava údermi dávanými i prijatými, to všetko patrilo do rámca valašského života.
To boli zábavy len pre chlapcov; zábavy spoločné s dievčatami boli iného spôsobu. Detská myseľ vedela vynájsť hru, aby v nej malo oboje pohlavie rovnú účasť. Napodobnili sme život starších; obyčajne sme predstavovali odvod k vojsku. Dievčatá si podľa vôle vybrali z radu chlapcov svojich synov, ktorých mali oplakávať. Šli sme do mesta; po ceste matky čo najžalostnejšie vykladali, každá vychvaľovala svojho syna a keď nás odobrali za vojakov — všetkých bez výnimky, lebo len planých chlapcov neberú k vojsku, bolo naším príslovím — až vtedy začala sa hrozná lamentácia, zalamovanie rukami, objímanie hrdla, hlavy a mnoho ráz zbaláchali sme celú dedinu.
Býval som horlivým spoluhráčom a dbal som na to, aby sa naša hra čo najvernejšie podobala skutočnosti, ale najväčšmi ma držalo v napnutosti, keď dievčatá ohliadali sa vôkol seba, aby si podľa vôle vybrali svojich synov. Srdce mi hlasite klopalo, bola tam Anička
...............................................................................................................
... posledná veta ...
Nuž veď inšie nežiadal.
TOMÁŠEK, ZDENĚK
