HAHN, SCOTT - BARÁNKOVA VEČERA

HAHN, SCOTT

BARÁNKOVA VEČERA
Svätá omša ako nebo na zemi
(The Lamb´s Supper - The Mass as Heaven on Earth)

Redemptoristi - Slovo medzi nami, Bratislava, 2005
preklad Antónia Šabová
obálka Ľudmila Králiková
1. vydanie
ISBN 80-968638-4-3

náboženská literatúra,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 245 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

5,50 € DAROVANÉ

*zukol5* in *H-parap*L2

Dr. Scott Hahn (*1957) je ženatý a s manželkou Kimberly majú šesť detí. Tento výnimočne populárny rečník a učiteľ prednášal na národnej a medzinárodnej úrovni na mnohé témy týkajúce sa Písma a katolíckej viery. Viac ako 500 jeho prednášok bolo nahraných a vydaných na audio a videokazetách, ktoré účinne pomáhajú tisíckam protestantov a strateným katolíkom, aby (znovu) prijali katolícku vieru. Je autorom viacerých kníh z oblasti biblickej vedy, niektoré sa stali bestsellermi.

Pôsobí ako profesor teológie a Svätého písma na Františkánskej univerzite v Steunbenville, kde vyučuje od roku 1990. Je zakladateľom a riaditeľom Centra svätého Pavla pre biblickú teológiu.

Roku 1979 Scott získal titul bakalár umenia v oboroch teológia, filozofia a ekonomika na univerzite Grove City College v Pensylvánii, magisterské štúdium ukončil na teologickom seminári Gordon-Convell roku 1982 a titul PhD z biblickej teológie dosiahol na univerzite Marquette roku 1995. Scott má za sebou desať rokov pastoračnej služby a práce s mládežou v protestantských cirkvách v USA a je bývalým profesorom teológie v teologickom seminári Chesapeake. V roku 1982 sa stal pastorom Trojičnej presbyteriánskej cirkvi vo Fairfax vo Virginii. Katolícku vieru prijal počas veľkonočnej vigílie roku 1986.

UTRÁPENÍ POCHYBNOSŤAMI

Jeruzalem akoby prežíval ťažké obdobie skúšok. Boh sa zjavuje ako sudca (20, 11), pomáhajú mu anjeli, ktorí sedia na dvadsiatich štyroch trónoch (20, 4). V celej Apokalypse rozsudok vykonávajú anjeli; privádzajú skazu na Jeruzalem i na jeho obyvateľov a chrám. Ján zobrazuje túto udalosť ako hrôzostrašnú Paschu. Sedem anjelov vylieva kalichy Božieho hnevu, ktorý sa prejavuje v siedmich nákazách. Vyprázdňovanie kalichov (niekedy prekladaných ako „čaša“ alebo „miska“) predstavuje liturgický úkon - libáciu, vyliatie vína na zem, keď sa v starovekom Izraeli víno lialo na oltár.

Keď si uvedomíme, že v Eucharistii sa uskutočňuje Pascha (Veľká noc), tento obraz je ešte pôsobivejší. Morové pohromy v pätnástej až sedemnástej kapitole prichádzajú v rámci liturgického slávenia: anjeli sa zjavujú s harfami odetí ako kňazi v nebeskom chráme, spievajú Mojžišovu pieseň a pieseň Baránka (kap. 15). Táto liturgia prináša smrť Božím nepriateľom, ale spásu jeho Cirkvi. Anjeli preto volajú: „Keďže preliali krv svätých a prorokov, dal si im piť krv; zaslúžili si to! “ (Zjv 16, 6).

Pascha, Eucharistia a nebeská liturgia sú teda dvojsečnými mečmi. Kým kalichy zmluvy prinášajú život verným, znamenajú istú smrť pre tých, ktorí zmluvu odmietli. Boh dáva v novej zmluve tak ako v starej človeku možnosť rozhodnúť sa medzi životom a smrťou, požehnaním a prekliatím (pozri Dt 30, 19). Prijať novú zmluvu značí rozhodnúť sa pre večný život v Božej rodine. Odmietnuť novú zmluvu v Kristovej krvi znamená vybrať si vlastnú smrť. Jeruzalem si ju vybral na Veľkú noc roku 30. V čase Veľkej noci Ježiš predpovedal desivý zánik sveta a dodal: „Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane“ (Mt 24, 34). Generácia starovekých národov mala vtedy k dispozícii štyridsať rokov. A o štyridsať rokov neskôr roku 70 pádom Jeruzalema zanikol jeden svet.

ZAKÁZANÉ OVOCIE: OVOCIE HNEVU

Prečo by nás milosrdný Boh takto trestal? Ako by sme mohli vzbudiť taký hnev v Božom Baránkovi, ktorý je miernosť sama? Pretože Boží hnev je milosrdenstvo. Aby sme však tento paradox pochopili, najskôr musíme s pomocou svätého Pavla preskúmať psychológiu hriechu.

Veľmi to objasňuje spôsob, akým svätý Pavol používa slovo „hnev“ v Liste Rimanom: „Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil... takže nemajú výhovorky. Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo“ (Rim 1, 18-21).

Toto veľmi dobre vystihuje „prípad“ Jeruzalema prezentovaný na nebeskom súde: Boh dal Izraelu svoje zjavenie, vlastne plnosť svojho zjavenia v Ježišovi Kristovi; a ľud si ho aj tak nectil, ani mu nevzdával vďaky; ale poprel pravdu tým, že zabil Ježiša a prenasledoval jeho Cirkev. Zjavil sa teda Boží hnev proti Jeruzalemu.

Čo sa stalo potom? Čítame ďalej v Liste Rimanom: „Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá“ (Rim 1, 24). Ale moment: Boh ich vydáva vlastnej slabosti? Dovoľuje im ďalej hrešiť?

..................................................................................................................................

... posledná veta ...

Dvere sa práve teraz otvárajú na Baránkovu svadobnú hostinu.

ZAHRADNÍK - BRODSKÝ, BOHUMIL - TEN DRUHÝ / TROSEČNÍK

ZAHRADNÍK - BRODSKÝ, BOHUMIL

TEN DRUHÝ / TROSEČNÍK
dva romány

Českomoravské podniky tiskařské a vydavatelské, Praha, 1928
edícia Nové sebrané spisy Bohumila Zahradníka-Brodského (59)
"souborného vydání svazek LXXX"

literatúra česká, beletria, román, podpis autora,
492 s., čeština
hmotnosť: 473 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*

»Žes konečně přijela, « povídal líbaje ji a vroucně ji objímaje. »Po druhé tě nepustím. «

»Však já bych nerada také odjížděla, « povídala, vsunujíc svou ruku pod jeho paždí. »Už se na mě nehněvej, mnoho jsem v těch dnech úzkostí zažila a veliká starost se mne spadla. Ani ti nemohu vypověděti, jaké to byly dny, než jsem nabyla jistoty, že nám maminka neumře. «

»Věřím, věřím, vzpomínal jsem si a sám jsem tu prožil také hořké dny, « povídal významně.

»To jsi hodný, žes měl se mnou soucit. Maminka často říkávala, co děláš a jak se ti vede. Má tě ráda a povídala, až dá statek bratrovi, že se k nám odstěhuje."

»Jen ať maminka přijede, « přikyvoval Veloch. »Aspoň mně by bylo veseleji. Máš, Terko, něco pro mladou paní k jídlu? «

Terka teď vyběhla a chytajíc ruku Cilčinu, líbala ji horlivě.

»Mám, pantatínku, udělala jsem kuřátko, « povídala nakloňujíc hlavu a nevinně se usmívajíc.

»Jakpak jste tu hospodařila? « tázala se jí Cilka laskavě.

»Já nevím, jak byli starý a mladý pán se mnou spokojeni,« řekla starostlivě.

»Dobře to vedla, všechno bylo v pořádku, « pochválil Veloch. »Tak běž a připrav na stůl, aby se mladá paní posilnila a odpočinula si. «

Rudolf, když Terka se objevila, zbledl a úzkost ho chytila. Ach, ta je jeho probuzeným svědomím. Marně v posledních dnech se ujišťoval, že už je klidný, že už je jeho nitro pokojno. Jako skrytá rána ozvalo se utrpení, jakmile Terku spatřil, a teď, kdykoliv se na ženu podívá, vždycky se mu vyhoupne před očima vzpomínka na osudný večer a s ním se dostaví všechny ty děsivé představy, které ho pronásledují. Musí se ženě vyznat, musí jí poctivě a lítostivě žalovati, čím se na ní prohřešil.

Teď arci bude mlčet, nesmí hned na uvítanou takovou bolest ženě způsobit, ale až se trochu zotaví, bude povídat, ať už třeba Cilka na nějaký čas se naň rozhněvá.

U stolu se mu ulevilo. Cilka jala se vypravovati o nemoci matčině, a Veloch horlivě se dotazoval po podrobnostech, přál si věděti, jak tam žně vypadají, jaká úroda je v lepším kraji a chlubil se, Že i oni jsou letos požehnáni. Dítě cestou unavené usnulo a manželé dříve než jindy šli na odpočinek.

Když osamotněli, Cilka vzrušeně muže objala a vroucně se k němu přivinula.

»To jsem se na tebe navzpomínala, « přiznávala se všechna láskou rozechvěna. »Chápala jsem teprve, jak jsi mi drahý a jak velice tvé lásky potřebuji. Také jsi si na mne vzpomněl? «

»Jak bych nevzpomínal, « povídal, zakrývaje rozpaky, »a umínil jsem si, že tě už nikdy na dlouho nepustím.«

»Ani já bych už na tak dlouho nejela. Víš-li pak, že jsem se o tebe bála? Dříve mi to přišlo bláhové na tebe žárlit, ale teď jsem žárlivá. «

Její hlas se chvěl láskou a touhou po milovaném muži, a on cítě její pevné přitisknutí rámě, rozuměl, že její slova nejsou prázdným zvukem.

»Na koho bys byla žárlivá, « nutil se do smíchu a vyhýbal se jejímu pohledu.

»Jsem žárlivá. Vy mužové máte různé rozmary a klamete ženu, aniž pochopujete, že oklamaná žena nikdy nemůže zradu zapomenout a oželet. «

.............................................................................................................

...posledná veta ...

A jako občasné bouře sice větve stromu ohnou a snad někdy haluze poškodí, že sice bouře životní mnohé srdce ve statku sevře a zkruší, ale nezlomí a nevyvrátí.

THEER, OTAKAR - BÁSNICKÁ POZŮSTALOST

THEER, OTAKAR

BÁSNICKÁ POZŮSTALOST
Vydání úhrnné

Štorch-Marien, Praha, 1924
edícia Aventinum (87)
básne usporiadal Arne Novák
upravil Svatopluk Klír
550 číslovaných výtlačkov

poézia, literatúra česká, číslovaný výtlačok
84 s., čeština
hmotnosť: 144 g

mäkká väzba
stav: dobrý, číslovaný výtlačok 230/550

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-5*

Ó LÁSKO

Ó Lásko, po níž nyvě vrou

přesladcí básníci,

mně zločinnou a krutou hrou

jsi byla, vraždící

jsi rukou sáhla do mých tuch,

krev na prstech ti znát,

když vzhůru vznesl se můj duch

vždy srazil mne tvůj spár

RYSKA, VÁCLAV - PRAVIDLÁ CESTNEJ PREMÁVKY A SKÚŠOBNÉ TESTY

RYSKA, VÁCLAV
HAJER, JOSEF

PRAVIDLÁ CESTNEJ PREMÁVKY A SKÚŠOBNÉ TESTY
Vyhláška č. 100/1975 Zb. a niektoré ustanovenia vyhlášky č. 90/1975 Zb.
(Pravidla silničního provozu a zkušební testy)

Alfa, Bratislava, 1980
Edícia dopravnej literatúry 
preklad Andrej Sršeň
ilustrácie Jaromír Windsor, Václav Pata
3. vydanie, 70.000 výtlačkov
63-004-80

doprava
448 s., 401 obr., slovenčina
hmotnosť: 522 g

mäkká väzba
stav: lepená, používaná

0,10 €

*gopal2*

CHALAFJAN, ZORAJR - EŠTE ROK

CHALAFJAN, ZORAJR

EŠTE ROK
(God, god, god...)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Nová sovietska tvorba
preklad Magda Takáčová
doslov Ondrej Marušiak
prebal Svetozár Mydlo
ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
13-72-042-83

beletria, román, literatúra arménska
270 s., slovenčina
hmotnosť 338 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*zukol5*

S arménskou literatúrou sme v našej edícii zoznámili čitateľov prostredníctvom antológie arménskych poviedok Jazdec na bielom koni (1975). Teraz prinášame román arménskeho prozaika Zorajra Chalafjana, jeho dielo vychádza na Slovensku po prvý raz.

Román Ešte rok je životným príbehom vidieckeho lekára, ktorý prežije takmer celý život v zabudnutej horskej dedine, kde nastúpil na umiestenku po skončení lekárskej fakulty v Jerevane. Je tu aj mesto, v ktorom zanechal matku a nevestu, preto pôsobenie na vidieku pokladá iba za provizórium, ustavične si vraví, že vydrží ešte rok - a nakoniec tam aj zomrie.

Román nie je len životným príbehom lekára Stefana Jesajana, ale aj mladej lekárky Nory, ktorá ho príde vystriedať. Z dedinských postáv venuje autor najväčšiu pozornosť rodine sedliaka Vasila, najmä jeho neveste. S touto ženou Stefana spája priateľstvo, možno aj láska.

So záujmom sledujeme osudy ostatných románových postáv vykreslených psychologicky pravdivo, s dávkou zhovievavej irónie a humoru.

Kniha Zorajra Chalafjana nám priblíži krajinu a ľudí, ktorí aj keď sú zemepisne dosť vzdialení, svojím zmýšľaním a cítením sú nám blízki.

Stefan podišiel k zrkadlu, natiahol strojček a mechanizmus, ktorý už roky mlčal, sa dal do pohybu, rozkrútili sa medené a bronzové kolieska, ozvala sa naivná melódia: ta-la-lam. Matka a syn s úsmevom pozreli na seba, akoby za tie roky sami boli zmúdreli, dospeli, iba ten hlupáčik ostal, aký bol -ešte vždy má ten detský hlások.

Nezostarla iba matka, aj Stefan mal už postriebrené sluchy a tvár sa mu akosi rozšírila, zhrubla, čelo mu zbrázdili vrásky. Staré plechové hodiny neúnavne rozbíjali čas na drobné kúsky - na se-kun-dy, na se-kun-dy, na se-kun-dy... Menil sa život, menil sa svet, s každou sekundou starla matka, celý vesmír starol s každou sekundou. S každou sekundou starol život a zároveň sa obnovoval.

Aristov syn chodil už do štvrtej triedy. Bol to rozumný čiernovlasý, čiernooký chlapček. Stefan si pri pohľade naňho uvedomil, ako veľa stratil, ale radšej na to nemyslieť.

- Zaujíma sa o exaktné vedy, už je celkom vyhranený, -povedal otec. - Je z neho úplne samostatný človek. Mikael, -zavolal otec, - prines svoj najnovší model.

- Neprinesiem, - ozvalo sa zo susednej izby.

Stefan pochopil, že otec sa chce trochu popýšiť synom. Videl, že synovi sa to nepáči, možno sa mu to už aj zunovalo, keďže sa to často opakuje, ktovie. A v jeho očiach syn vyrástol nad otca. Ale aj matka chcela hosťa ohromiť:

- Mikael, dieťa moje, zajtra máš hodinu spevu, zabudol si?

Syn sa uškrnul:

- To som mal dnes, - a vyrástol nad matku.

Serob pracoval v opravovni rádioprijímačov. Akési pochybné indivíduá mu prinášali súčiastky odmontované zo starých lietadiel. Serob ich rozoberal, znova skladal, zamontovával do drevenej skrinky a predával. „Má to aj krátke vlny, v obchode také nedostaneš, “ vysvetľoval zákazníkovi. „Môžeš chytať Ameriku. “ A ukladal na hŕbku červené tridsaťrubľovky.

Od neho sa Stefan dozvedel, že Andrušova žena Gohar študuje. O mužovi nemala nijaké správy.

- Žije sama? - spýtal sa Stefan.

- Nie, prečo? Vydržiava Andrušových rodičov, bláznivá!

- Prečo tak hovoríš? Veď sú to rodičia jej muža.

- Akého muža?! Muž neexistuje!

- A čo ak sa mýliš? To nič neznamená, že nepíše. Ožeň sa, zabudni na ňu, - poradil mu Stefan, lebo si na všetko spomenul.

- Taká sa ešte nenarodila, - povedal Serob skľúčene po dlhom mlčaní a zrazu vybuchol: - No koho čaká, koho! Kedyže sa ten vráti... Už je to osem rokov... Pozhováraj sa s ňou, veď si môj kamarát, vysvetli jej, ako sa veci majú... So mnou sa nezhovára...

- Zbláznil si sa, - nahneval sa Stefan.

Serobovi sa zúžili oči. S nenávisťou pozrel na Stefana. V duchu iste zabohoval.

Večer po práci zašiel Serob pred obchod s potravinami a keď sa ukázala Gohar s košíkom v ruke, vstúpil do obchodu zápäť za ňou.

- Čo kupuješ? - spýtal sa zaliečavo, milo.

Nedostal odpoveď. A ked Gohar načiahla ruku, aby prevzala od predavača kilo najlacnejšej salámy zakrútenej do hrubého papiera, povedal jej Serob:

- Ja takú kupujem pre psa.

Nedostal odpoveď. Gohar už nebola v obchode a on si trhal vlasy a krčil sa, akoby mal kŕče, a začudovaný predavač sa díval naňho a myslel si, že ten človek sa zbláznil alebo sú to možno následky zranenia z vojny.

Stefan si ešte nenašiel nových priateľov. V nemocnici, kde pracoval pred vojnou, mal dvoch kamarátov, výborných chlapcov, ale nevrátili sa z frontu. A príbuzenstvo nemal v láske. Prišli, usadili sa, nemal sa s nimi o čom zhovárať. Ale príbuzní si z toho veľa nerobili. Dávali mu rady, chceli mu dobre. Hovorili, že si nevie život zariadiť, preto koná tak, a nie onak, uvádzali príklady, poukazovali na spoločného známeho - šiel za skladníka, teraz si stavia v Arabkire dvojposchodovú vilu, už vysadil ovocné stromy, založil záhradu. „A ty čo máš? “ Spomínali ešte kohosi, kto sa operil pri obchode. Stefan sa smial, príbuzní pohoršene krútili hlavou: „Len sa smej, veď ešte nevieš, ako svet beží, nepoznáš život. “

....................................................................

... posledná veta ...

Akoby ani nič nebolo.

PROKŮPEK, VÁCLAV - BABA

PROKŮPEK, VÁCLAV

BABA
Román ze života koní

Moravské kolo spisovatelů, Brno, 1939
edícia Nová knihovna (10)
obálka Vojtěch Sedláček
ilustrácie Vojtěch Sedláček
3. vydanie

beletria, román, literatúra česká, podpis autora,
240 s., čeština
hmotnosť: 241 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý, bez prebalu, obálka voviazaná

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*

PODOBNÉ OSUDY

Cizinec nebyl zdaleka. Když zajel do lesa, zvolnil krok, jako by byl věděl o dnešních divokých jízdách Baby. Ta šla pomalu, prohlížejíc si lesy a ani nedbala o to, že starý hřebec, dnes právě doslouživší, za ní pospíchá plný lítosti nad tím, že ona nastoupila na jeho místo. A Baba vzpomíná na ony dny, na dny prvního mládí, v nichž se tak pátravě dívala po lesích. A byla překvapena, když je přejeli. Vstoupila zas do otevřeného kraje. Dlouhá pole se vinula kolem silnice, osázené dlouhými alejemi košatých stromů. Všechno, co bylo před ní a kolem, patřilo k panství jejího nového pána. Pole a pole a louky, táhnoucí se údolími. Zanedlouho před sebou zahlédla výstavný panský dvůr, k němuž se silnice odbočovala cesta. Vjela do dvora, do rozlehlého dvora, který jí trochu připomněl sohorskou náves. Ale byl bez stromů, bez potoka i bez rybníčka. Pán ji zastavil před dlouhými stájemi, v nichž řičeli koně. Pak ji zavedl dovnitř a Baba byla překvapena záplavou světla. Doma v Sohoře byl chlév tmavý. Ano, vzpomíná.

Už stojí v jedné z mnoha ohrad, napravo i nalevo jsou koně, kteří se rozřičeli Babě na pozdrav. Zvědavě se rozhlížela velkou stájí a zahlédla, jak její předchůdce zachází až někam do posledního koutečka stáje. Sel nevšímavě, ničeho nedbal, ale na Babě přece jen spočinul zlostným pohledem. Snad jí vyčítal.

Baba si prohlížela žlab a cítila kdesi hodně blízko vodu. Zatím, co ji pán odsedlával, hledala vodu v žlabu, pod žlabem i nad ním. Konečně ji ucítila v uzavřené nádobě. Nevěděla ještě, že ji může sama otevřít a proto hněvivě zadupala.

Pán se s ní rozloučil, poplácal ji po šíji i po těle, pak zůstal chvíli stát za jejím zadkem a než docela odešel, řekl několik slov, jimž nerozuměla. Neměla také tušení, že ji zavedl do stáje po prvé

BEZRUČ, PETR - BEZE MNE A SE MNOU

BEZRUČ, PETR

BEZE MNE A SE MNOU
Soukromý tisk

Vílém Šmidt a Václav Věženský, Praha, 1934
200 číslovaných výtlačkov ("typem tertia Poliphilus na domácím japanu")
číslovaný výtlačok 152/200

literatúra česká, poézia, podpis autora, číslovaný výtlačok, bibliofília,
12 s., čeština
hmotnosť: 38 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-5*

Beze mne cymbálek, huslí struny, 

beze mne pomníky a tribuny, 

beze mne věnčené chytré hlavy, 

beze mne letopis i oslavy.

Jen se mnou, jen se mnou žal národa 

a mladost uprchlá jako voda, 

pěsnička tesklivá v prostých slovech 

a dědů mohyly na hřbitovech.

NOVÉ OBZORY 31

NOVÉ OBZORY 31
spoločenskovedný zborník východného Slovenska

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990
zostavil Imrich Michnovič
obálka Milan Kaľavský
800 výtlačkov
ISBN 80-85174-30-8

história, archeológia,
272 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 562 g

tvrdá väzba s prebalom (na jednom mieste chýba malý kus), väčší formát
stav: dobrý, knižničné pečiatky

4,90 € PREDANÉ

*bib17*

OBSAH

HISTÓRIA
* Blažena Antalová: Problémy vnútornej kolonizácie pri pozemkovej reforme na východnom Slovensku po roku 1945
* Ján B e ň k o: Najstaršie písomné doloženie obcí okresu Stará Ľubovňa
* Miloslava Bodnárová: Spoločensko-ekonomická štruktúra obyvatelstva Sabinova v druhej polovici 16. storočia (rec. PhDr. Ferdinand Uličný, CSc. )
* Dušan Čaplovič — František Javorský: Najnovšie poznatky o stredovekom dedinskom dome na Spiši
* Michal Slivka: Nález džbánu z letanovskej kartuzie

LITERATÚRA

Július Valach: Produkcia tlačiarní zo Slovenska z 16. —18. storočia v rumunskej knižnici Batthyáneum
Viera Žemberová: Publicistická a umelecká reportáž Bohuša Chňoupka

JAZYKOVEDA
Ladislav Bartko: Z juhoabovskej nárečovej lexiky

NÁRODOPIS
Terézia Krafčíková: Debnárstvo v národopisnom fonde Vlastivedného múzea v Prešove

Peter Švorc, Lučivná a štúrovci

Ingrid Ciulisová: Gotický oltár sv. Mikuláša v prešovskom farskom kostole

KRONIKA

RNDr. Jozef Palášthy, CSc. — šesťdesiatročný (Ľudovít Dostál)

PhDr. Andrej Lukáč, CSc. (1931—1987) (Ivan Chalupecký)

SPRÁVY

Nová expozícia Cestami práce a bojov za chlieb vo vlastivednom múzeu v Trebišove (Juraj Zadanský)

Jubilujúca Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach (Ján Pirč ml. )

HERRMANN, IGNÁT - OTEC KONDELÍK A ŽENICH VEJVARA / TCHÁN KONDELÍK A ZEŤ VEJVARA

HERRMANN, IGNÁT

OTEC KONDELÍK A ŽENICH VEJVARA
Drobné příběhy ze života spořádané pražské rodiny

F. Topič, Praha, 1925
edícia Sebrané spisy Ignáta Herrmanna (2)
13. "prohlédnuté a poopravené" vydanie

beletria, román, literatúra česká, podpis autora,
421 s., čeština

TCHÁN KONDELÍK A ZEŤ VEJVARA
Drobné příběhy ze života spořádané pražské rodiny

F. Topič, Praha, 1929
edícia Sebrané spisy Ignáta Herrmanna (3)
11. vydanie "podle poopraveného devátého"

beletria, román, literatúra česká, podpis autora,
464 s., čeština

hmotnosť: 1067 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová preväzba, dve knihy zviazané spolu do jedného zväzku

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*

IX. Sylvestr páně Kondelíkův.

Od osudného výletu po vodě dlouho se neudálo nic pamětihodného v rodině páně Kondelíkově. Mistr měl právě toho podzimu plné ruce práce, aby vymaloval hezkou řadu nových domů, které od jara na Vinohradech a tu a tam i v Praze vyrostly a v termínu listopadovém měly býti hotovy k obývání.

Trhlo to na pana Kondelíka. Chodil stále s plnými kapsami náčrtků a rozpočtů k podnikatelům staveb nebo ke stavitelům, s náručí nových šablon po domech, kde už měl práci rozdělanou, nebo zase obíhal štětkáře a závody s barvami, nakupovávaje náčiní a čerstvých zásob klihu, barev, bronzů. Pan Kondelík velmi rád pracoval „se zlatem“ — arci jen v prvních, nanejvýš ve druhých patrech, pokud na to stavebníci věnovali; pro partaje ve třetích a ve čtvrtých poschodích stačila šmolka a ty docela obyčejné okry.

A. byly dokonce chvíle, kdy musil mistr sám ruku přiložiti, aby pokoje vyměřil, rozdělil, výzdobu stropů naznačil.

Po takovýchto „manévrech“, jak tomu mistr říkal, pronášel k Vejvarovi, když se s ním setkával v Besedě:

„Vidíte, Vejvaro, kdybyste vy nebyl zmařil tolik času tou latinou a řečtinou a vůbec studiemi a byl se jen tak trochu přiučil malířství — jak užitečným byste byl teď člověkem! Jak bych vás mohl potřebovat! Pravou rukou byste mi byl...!“

„Bože, vašnosti, “ odpovídal Vejvara, „kdybych věděl, jak do toho, rád bych vám pomohl, pokud by mi čas postačil — snad kdybych vám mohl ulehčit nějakými pochůzkami..

„No, to už nějak oblítám, Vejvaro — ačkoli mě to někdy po čertech prohání. Ale malovat kdybyste uměl, malovat! Takhle mi dohlédnout na pomocníky, namíchat barvy, zaranžovat stropy — to by bylo něco. “

Vejvara smutně svěsil hlavu. Tomu arci nerozuměl. A mistr Kondelík pokračoval:

„Víte, povím vám upřímně: vždycky jsem si myslíval, až nám jako Pepa doroste, kdyby se tak nachomejtl nějaký našinec, od cechu — rozumíte — obratný človíček, který by se jí zalíbil. Ten by to pak všecko někdy po mně převzal — a dobře by pochodil, Vejvaro, náramně dobře! Ale dceruškám nikdy tatínkovo řemeslo nevoní, víte? Každá chce někam vejš — frrr frrr! — hned být milostpaní a mít pána, aby si nepomazal ručičky! Ano, teď je svět! “

Paní Kondelíkové bylo při takové řeči manželově nesmírně trapno. Cítila, jak asi je při tom Vejvarovi, který za to nikterak nemůže, že není malířem pokojů. A tu vpadla mistrovi bez ohledu v hovor:

„Mlč, mlč, starouši! “ třepala rukou. „Však ono těm synkům taky nevoní — nesváděj na holky! Jen se podívej: kde jaký krupař a mydlář má syna, každý chce být u spořitelny a u banky a magistrátu, aby se nemusil v krámě a v dílně mazat — tak se nediv dcerám, když přijde ouhledný — a vzdělaný (a na to slovo položila panička zvláštní důraz) mladý muž, že se jí zalíbí! “

Vejvara vzhlížel vděčně k paní Kondelíkové.

..........................................................................................................

... posledná veta ...

Budiž ji i milému choti jejímu dopřáno tolik zdraví a síly, aby obě svá poupata šťastně a zdárně k dospělosti vychovali!

SEIDEL, JAN - SVĚTLO LÁSKY

SEIDEL, JAN

SVĚTLO LÁSKY
Hrst vánoční lyriky

L. Mazáč, Praha, 1940
ilustrácie Antonín Strnadel

próza krátka, poézia, poviedky, literatúra česká,
38 s., čeština
hmotnosť: 106 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-6*

JESEŇ V ZÁHRADE

JESEŇ V ZÁHRADE
(Green Fingers - Podzim v zahradě)

Príroda, Bratislava, 1982
preklad Oľga Sedláková, Alena Čapková
obálka R. Vítek
64-179-82

hobby, záhradkárstvo,
252 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 988 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý

2,80 € DAROVANÉ

*gopal2* in *H-parap*L2

ŤAŽKÝ, LADISLAV - KŔDEĽ DIVÝCH ADAMOV

ŤAŽKÝ, LADISLAV

KŔDEĽ DIVÝCH ADAMOV
DUNAJSKÉ HROBY
HRIEŠNICA ŽALUJE TMU

Tatran, Bratislava, 1971
edícia Hviezdoslavova knižnica (190)
prebal Emil Bačík, Milan Paštéka
doslov Vladimír Petrík
1. vydanie v tejto edícii, 8.000 výtlačkov
61-150-71

beletria, novela, literatúra slovenská,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,40 €

*zukol5* in *H-parap*R4

Prepáč, človek. Dovoľ prihovoriť sa.

Ráno devätnásteho septembra 1964 som sa ponáhľal s rukopisom Hriešnice, ktorá žaluje tmu, do vydavateľstva. Je to posledná, tretia novela z dunajských noviel-balád. Ponáhľal som sa preto, aby som ti ešte tridsaťdeväťročný, teda nie štyridsiatnik, odovzdal výpoveď o láske, ktorá vzklíčila v tme, pod skúpym lúčom slnka a ktorú tma udusila. Vlastne všetky tri novely zaradené do knižky Kŕdeľ divých Adamov sú príbehmi a myšlienkami o láske a tebe, človek, na niektorých miestach o láske zdeformovanej vojnou, na inom mieste o láske vojnou utuženej. Sila lásky je obrovská. Nemohla nežiť, nerásť, nehýbať ľudskými srdcami a osudmi ani v období strašnej nenávisti vo vojne. Čistota lásky vynikla najmä na čiernom pozadí vojny a smrti, dnes vyniká a dráždi „čisté“ duše jedovatý odvar doby a jej „lásky“, ktorý bol dieťaťom vojny.

Moje dievčatá Nataša, Giza, Natália, to sú sestry alebo aspoň sesternice tejto doby, nevedia o sebe, len ja ich poznám, nežijú v jednom prostredí, ba nie sú ani jednej národnosti, spája ich len mladosť a láska. Každá cíti a miluje inakšie, láska sa im kruto pomstí, najväčšmi Natálii. Jej láska je krásna a obrovská, Natália platí za ňu životom. A diví Adamovia? Len Janko Svitek je zdivený Adam, nič nechce vedieť o čase a slušnosti, každé dievča mu je Evou, ale ani jeho srdce nie je beznádejne prázdne. Jeho protipól desiatnik Zvala je až prikrotký, priveľmi miluje, až zo záhrobia vyvoláva a oživuje svoju Natáliu. Tretí Adam, desiatnik Mičinec, pokorne zomiera so svojou minútkovou láskou na brehu Dunaja.

Okrem toho, že všetci moji vojaci milujú dievčatá, živé bytosti, stojí na ľavom brehu Dunaja najväčšia ich láska, Slovensko, ktorá ich priťahuje ako svetlo mušky, nemôžu konať inakšie, ako konajú, vracajú sa do vlasti a hynú.

Nepísal som o hrdinoch, umele som ich nevytváral, len na priateľov som si spomenul, zamyslel som sa nad ich osudom, láskou a smrťou, myšlienky položené na papier, to nie je viac ako tichá modlitba na ich dunajských mohylách.

Ešte som nemal štyridsať, žiadalo sa mi povedať slovo o tebe, človek, o tvojej láske, zamiešal som sa literatúrou aj do politiky vojny, v strachu o živých pohýbal som mŕtvymi, chcel som poznať, prečo diveli Adamovia, prečo sa nemohli narodiť počaté deti, prečo vyhasínali životy chlapcov a dievčat, skôr ako sa mohli spojiť, prečo a kto zadúšal plamienky vzbĺknutej lásky života.

Medzitým a okolo toho, ba hádam do toho všetkého sa vlieva ako Dunaj do mora môj terajší nepokoj, na Dunaji v malej loďke pláva môj strach a zúfalo vykrikuje, burcuje živých milencov, aby si nedali zabiť lásku. Niekedy je smiešny, ale nik mu nemôže povedať, že nemá pravdu, že smrť nie je nepriateľom života, vojna mieru.

Dnes je dvadsiateho septembra, už mám štyridsať...

Máš pravdu, človek, načo ďalej... O láske...

Štyridsaťročný tak ako dvadsať alebo šesťdesiatročný môže písať o všetkom na svete, ale najmä o tebe.

Do videnia, človek. Stretneme sa pri práci, v láske, v politike, pri zábave, budeme sa hádať o teba, o tvoje dobro, stretneme sa v ďalekých i blízkych kútoch našej vlasti i za hranicami na pobreží slaného mora, za oceánmi. Stretnime sa, človek, ale prosím ta, uniformy nechajme doma. Nosil som ju štyri a pol roka, zhnusila sa mi. Je drsná, presiaknutá potom. krvou, strachom. Uniforma sa ľahko oblieka, ale ťažko zoblieka. Zomierajú v nej najkrajší chlapci a dievčatá.

Dobre? Gut? Well? Charašo?

Do videnia, človek! Veľmi sa na teba teším.

LADISLAV ŤAŽKÝ

Defilé pred maršalom

Pracovná rota nastupuje. Židia ešte kopú. Poručík je vojak, reve ako pavián, hreší ako pohan. Arbajtskompaní poslúcha. Kde sa v pracákoch berie toľká poslušnosť? Boja sa nemeckých lágrov, sú šťastní, že môžu kopať na slovenský povel? Kde sú teraz dobrí Slováci? Počujete, vy...? Chce sa mi povedať, vy banda jedna, vy zasrani, čo ste do Povstania neprišli, vy cicvori, čo ste nič nepochopili, vy...! Niet kedy, pracovná rota nastupuje, poručík velí: Rovnakým krokom v chod! Šurkava pochoduje v mojom plášti. Somár! Poručík sa zadíva na Šurkavu, zbadá cudzieho, musí ho zbadať, poručík si pozná mužstvo, ale nemôže sa zadívať na všetky trojice, lebo pochoduje vpredu, velitelia pochodujú tri metre vpredu, ľavá, pravá, ľavá... krok majú jednotný, pochodujem za nimi, Nemec môže celkom blízko kráčať za Slovákmi, ľavá, pravá... ľadík puká, nožíky sa zapichujú do srdca, dušu mi zastrelili maďarskí žandári, srdce bez duše je len tvrdý sval, tvrdý, vytrénovaný ako boxerova brada, každý doň bije, už neprijíma údery. Ľavá, pravá... pracovná rota prešla vedľa smetiska, obzri sa, Myšička, obzri sa, no, konečne! Šurkava sa obzrel doprava, tam je naša rakva, moja rakva, túto noc budem v nej spať sám, sám v rakve, budem mŕtvola, mŕtvoly bývajú v rakve samy, ani milencov nepochovávajú spolu. Mŕtvy kráča za arbajtskompaní, za živým kamarátom. Šurkava sa lúči s rakvou, s naším milým domčekom, s našou pevnosťou, nemôže od nej odtrhnúť oči, rota pochoduje: ľavá, pravá... aj poručík sa obzrel, odtrhni oči od rakvy, Surkava, poručík zbadá, že je to tvoja rakva, nedívaj sa...! Celá rota sa díva, arbajtskompaní defiluje pred rakvou, arbajtskompaní si dala bez povelu vpravo hľaď, poručík zastal, otvára ústa, kričí, vrieska: Cicvori! (Pravdaže to povedal inakšie, po vojensky. ) Kde to čumíte!? Nakopem vás do vajnor, vy cicvori, nikdy ste nevideli Žida?

Darmo kričíš, poručík, vojaci nikdy nevideli takého Žida, mlčia a pochodujú, držia hubu a krok, cicvor, všetci majú vpravo hľaď a všetci mlčia, len vy kričíte, pán poručík, ani ja som nikdy nevidel Žida na smetisku, opretého chrbtom o našu rakvu. Sedí, lazár, stráži na smetisku náš domček. To len vy, pán poručík, ste videli veľa Židov, vy ste možno videli aj Židov umierať, vy ste možno všeličo...

— Nerozumiete, cicvori!? Chcete si vziať toho Žida domov, do octu? O chvíľu je po ňom, vy cicvori, hovädá, pinky! — Aké slovo si vybral, pinky...

Poručík sa chytro opravil, povedal to, ako chcel.

Židia robia druhú líniu. Ktorá je tu prvá línia, pán poručík? Odkiaľ prídu Rusi, z Maďarska, či zo Slovenska? Je to hlúpe, pán poručík, tie strieľne ste obrátili opačne. Židia robia vpravo od brehu Dunaja, od pláže po vysoké topole, tam býva v lete chládok, Židovky sú pekné dievčatá, prečo poručík tak vyrevúva, nech si vystreľuje cicvorov a pinky, ale nech nie je sviňa, nevypláchnutá papuľa. Posledný rad prešiel vedľa rakvy, starý Žid sedí chrbtom opretý o rakvu ako dieťa, už sa nik nedíva na rakvu, len Šurkava a ja. Gadáňov plášť mi je dlhý, vlečie sa mi skoro po pätách, Myšičkin mi je malý, sťahuje mi plecia. Myšička je malá, má úzke plecia, Žid nemá plášť, Žid má len pruhované šaty, uniformu mŕtvych, a na prsiach veľkú žltú hviezdu. Šurkava sa obzrel, na chvíľku sa nám stretli pohľady, rota pochoduje, vzďaľuje sa. Už idem, musím ísť za rotou, už je po defilírke, maršal s veľkou hviezdou, arbajtskompaní ti vzdala poctu, vojsko ušlo, maršala zabudlo vziať so sebou. Žid niečo mumle, chce mi niečo povedať, ale ja nerozumiem, po nemecky, ja... Mal by som sa hanbiť. Žid možno len chce, aby som mu pozrel do očí, ale ja nerozumiem, ja... och! Poručík, zakrič, Zvala je cicvor, nemecký vojak nerozumie po nemecky, Gott mit uns, starý pán, to je napísané na Šurkavovom

.............................................................................

... posledná veta ...

Natália, je stále smädná, žiadostivá, chce piť, piť krv alebo vodu, radšej vodu po toľkej krvi, zemi sa žiada voda, to len ľudia jej dávajú piť krv namiesto vody.