utorok 14. januára 2020

KIM, ANATOLIJ - VEVERIČKA

KIM, ANATOLIJ

VEVERIČKA
(Belka)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Nová sovietska próza
preklad Peter Birčák
ilustrácie Peter Kľúčik
doslov peter Birčák
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
072-092-87 VEV

beletria, román, literatúra ruská,
288 s., slovenčina
hmotnosť: 392 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,90 € PREDANÉ

*zukol5* in *H-parap*R4

Veverička je prvý román ruského spisovateľa kórejského pôvodu Anatolija Kima. Po doterajšej bohatej poviedkovej a novelistickej tvorbe znamená nový stupeň a novú kvalitu v umeleckom stvárnení skutočnosti. Kimovo videnie sveta a epické myslenie má hlboké korene v orientálnom folklóre a v starých filozofiách Ďalekého východu, spôsobom zobrazovania a prozaickými postupmi nadväzuje na tradície ruskej klasiky a modernej európskej literatúry, najmä na gogoľovsko-bulgakovovskú grotesku a satiru. Výsledkom je nezvyčajná syntéza dvoch vzdialených kultúr a do popredia vystupuje ich spoločný základ - aktívny humanizmus. Kim v zložitej kompozícii rozohráva najrozličnejšie realistické i fantazijné motívy, dramatické príbehy vyvažuje meditatívnymi pasážami a celý román je tematicky pevne zakotvený v našej súčasnosti. Svojím zvláštnym, prenikavým pohľadom na ňu vrhá ostré svetlo a núti nás uvedomiť si, že jeho rozprávkové príhody, situácie a postavičky nemajú ďaleko od reality. Od tej súčasnej reality, od ktorej pri racionálnom hodnotení býva ľuďom všelijako. Kim sa nevyhýba takejto analýze a hodnoteniu, naopak, ešte vyostruje protirečenia a zvýrazňuje kontrasty. No aj keď román Veverička je v ťažiskových momentoch tragický, vyžaruje z neho nádej a viera, že ľudstvo má budúcnosť, a túto vieru teraz veľmi potrebujeme.

ANATOLIJ KIM sovietsky prozaik kórejského pôvodu, píšuci po rusky, sa narodil roku 1939 v Sergijevke v Kazašskej SSR. Študoval na strednej výtvarnej škole v Moskve. Neskôr absolvoval Gorkého literárny inštitút. Žije v Moskve ako profesionálny spisovateľ.

Publikuje od roku 1973, najprv časopisecky. Prvá zbierka krátkych próz Belasý ostrov vyšla v roku 1976. Ďalšie diela: Štyri spovede (1978), Novely a poviedky (1980), Nefritový pás (1981), Bylinkári (1983), román Veverička (1984) a Chuť trnky na úsvite (1985). Do slovenčiny boli zatiaľ preložené kratšie prózy pod názvom Ozvena slávičieho spevu (Obzor 1983), Lotos (Pravda 1984) a román Veverička (Slovenský spisovateľ 1987).








III. časť

Sedel havran na dube a chcel si zahrať na trúbe, ale držal ju v pokrivených pazúroch, ani ostrý zobák nemal na to uspôsobený, a tak ten veľký čierny vták len roztrpčene krákal, krútil hlavou a prezeral si nanič nástroj jedným aj druhým okom. Z nebeského oblaku sa na hojdačke spustila dievčina v iskrivých dlhých šatách, kopla nôžkou k havranovi - heš! - a hodila doňho pomarančovú kôrku. Havran sťažka vzlietol, trúba zletela popri útese, na ktorom stál onen dub, do búrlivého mora, na strmom hrebeni bežiacej vlny sa prekoprcli dve delfínčatá, mosadz trúby sa na slnku ohnivo zablysla, pohrúžila sa do hlbín, delfínie deti sa vystrčili nad hladinu, švihli chvostami a ponorili sa za ňou. To ešte nie je príbeh, ten ešte len príde.

Delfínčatá sa najprv pobili na vlnách, potom sa pomerili v zelenej hĺbke, chytili trúbu, jedno po druhom na nej veselo vytrubovali, svet pod vodou napĺňali ohlušujúcimi bizarnými tónmi neprístojnej hudby a znova sa vrhali nahor k vlnám. Oceán bol pre ne voľným nebom, v ňom veselo šantili, plné najradostnejších čistých citov, a ich hry na vode, to ešte nebolo všetko ich šťastie, nad strieborným leskom tenulinkej oceánskej hladiny sa začínalo úpätie ešte jedného, vyššieho neba, vzdušného — belasého, sivého alebo bieleho - kam sa na okamih ako plavne zaokrúhlená večnosť vyhadzoval a zvŕtal a neochotne vracal späť skáčúci delfín.

Neboja sa nikoho, lebo sú najrýchlejšími a najsilnejšími tvormi v morskom živle - len ako sa môžu zmieriť s nevoľou a šantiť pre potešenie tých, ktorí ich s neslýchanou zákernosťou zajali a obrali o slobodu? V Austrálii žil cvičený delfín Torp, ktorý vstával z vody, držal sa na chvoste, plutvu strkal do ruky človeku a na celé delfinárium sa chichotal piskľavým srdcervúcim smiechom. Čomu sa tešil, sprosták, a za čo vymenil svoj slobodný let po vlnách? Vari mu sloboda nebola ničím a pár zatuchnutých rybiek, ktoré ľudia hádžu do jeho natešenej papule, znamená preňho viac ako modrá voľnosť a zúrivé prenasledovanie kŕdľov striebristých sleďov?

Porozprávam vám o jednom svojom známom delfínovi, čo ušiel z Kurskej stanice v Moskve, v noci vyskočil z cisterny, v ktorej ho prevážali, a najprv po koľajniciach, potom uličkami voľajako doskákal k rieke Moskve. Jeden či dva dni plával hore-dole od Koteľničeského nábrežia k Filiam a bol celkom spokojný s novou, nevšednou situáciou a s pestrosťou neznámeho veľkomesta. Na tretí deň mu začalo byť otupno, lebo bol spoločenský tvor a neznášal samotu. Pomaličky začal po nociach vyliezať na breh a učil sa chodiť. Po nejakom čase už stál na chvoste, chodil vertikálne a vedel aj predbehnúť dáku starenku so sieťkou, v ktorej také starenky obyčajne mávajú fľašku kefíru a žemľu, a bez mihnutia oka sa zraziť s nejakým bezočivým bradatým indivíduom v okuliaroch, ktoré si to hasí po chodníku a napriek svojmu bradatému zovňajšku si razí cestu lakťami. Onedlho sa odvážil vyjsť na zem už aj cez deň, dôstojne sa prechádzal sem a tam po Kadaševskom nábreží a pozoroval, ako sa davy turistov a cudzincov valia k Treťjakovskej galérii.

Isteže, ľudia ho videli, ale on tak šikovne využil starý vojenský opasok a klobúk, čo našiel v rieke, a tváril sa tak tajnostkársky, že ho asi mali za cudzinca a nijako zvlášť si ho nevšímali. Raz som sa s ním skoro zrazil na Jakimanke a od údivu som ticho hvízdol, ale delfín na mňa žmurkol a zdvihnutým končekom plutvy mi dal znamenie, aby som bol ticho a neprivolával zvedavcov. Potom sa pridal ku mne a držiac sa popod pazuchy, pomaly sme sa vydali smerom k Balčugu.

Kde ste sa tu vzali, delfín, spýtal som sa ho tým nečujným esperantom, ktoré používajú všetky zvieratá a vtáky. Pravdepodobne takisto, ako vy, sir veverička, odpovedal delfín, ktovie prečo si vybral práve anglické spôsoby. Ale ja som predsa obyvateľ lesov a pozemský vzduch mi neškodí, povedal som. Ved aj ja dýcham vzduch, odpovedá, a na zátylku mám nozdru a nie žiabre; ale v tom máte pravdu, že kožu nemôžem mať dlho na vzduchu, škodí jej to, sir, a tak som nútený držať sa v blízkosti rieky. 
................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

MY ťa teraz púšťame, dospievala si svoju pesničku, vráť sa do svojho lesa, veverička.


BARTOŠKOVÁ, ANDREA - SLOVANSKÉ DEPOTY ŽELEZNÝCH PŘEDMĚTŮ V ČESKOSLOVENSKU

BARTOŠKOVÁ, ANDREA

SLOVANSKÉ DEPOTY ŽELEZNÝCH PŘEDMĚTŮ V ČESKOSLOVENSKU

Academia, Praha, 1985
edícia Studie Archeologického ústavu ČSAV v Brně, ročník XIII., zväzok 2
obálka Jiří Ledr
1. vydanie, 800 výtlačkov
21-070-86

archeológia, história
128 s., 27 s. čb fot., čeština
hmotnosť: 227 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,50 € PREDANÉ

*bib17* in *H-parap*L2







pondelok 13. januára 2020

ZVĚŘINA, L. N. - ŠEST MALOSTRANSKÝCH

ZVĚŘINA, L. N.

ŠEST MALOSTRANSKÝCH

Jan Naňka, Praha, 1937
obálka Vincenc Hehl
ilustrácie Vincenc Hehl
1.000 výtlačkov (z toho 200 tlačených na Japane číslovaných a podpísaných autorom)

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra česká, podpis autora,
128 s., čeština
hmotnosť: 226 g

tvrdá väzba (dobová preväzba), malý formát
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*







Obešel celou zahrádku, podjezdem vrátil se do dvora a odtud širokým schodištěm, pokrytým koberci, stoupal do rytířských komnat. A již na schodišti, jako vždy, postál poznovu aspoň chvíli před vzácnými rytinami, na nichž byl zobrazen boj loďstva maltézských rytířů s loďstvem Solimanovým. Jak byl pyšný na ty plachetnice s bílým křížem na červeném poli, on, potomek jejich, též rytíř řádu maltézského!

A když vešel do řádových komnat, to byla chvíle, kterou by nebyl dal za nic na světě. Čím vším mluvil k jeho srdci pach starých poctivých dob, pach, jenž tu provál vše a ustál staletími! Čím vším mluvily portréty všech těch velmistrů řádu i divokých a krutých tváří bojovných sultánů a velkovezírů! Kopí, meče, hledí i drahocenné šavle saracénské. Co vše viděly potrhané prapory, načpělé dýmem i krví! Ale především dva velké obrazy o osudu tří bratří-rytířů v předpokoji zasedací síně. Byl to dojemný příběh tří statečných bratří-rytířů, kteří se bili s Turky, padli do zajetí a byli vrženi do vězení. S pouty na nohou i na rukou seděli v tmavém vězení při džbáně vody a kousku chleba, bděli na modlitbách a tu se jim zjevil anděl a zvěstoval: byli jste silni a věrni a věřte tedy, že nezahynete! Za úsvitu přijde k vám sama dcera velkovezírova, řekněte jí, co jste zažili, ona vás vysvobodí, neboť i ona nakonec vyzná Krista a vyznání své zpečetí smrtí. A na druhém obraze skutečně, hle, statečné rytíře navštívila krásná dcera velkovezírova. Jas padá ještě teď z té její postavy, jakási vnitřní záře, milost boží.

Před tím obrazem postál vždy starý hrabě nejdéle. Jímala ho historie statečných rytířů, ale ještě více okouzlila něžná, nebesky krásná tvář mučednice. Každý rys její tváře již znal a přece vždy nacházel v ní rysy nové a nové. I tentokráte postál a hluboce se zamyslil.







CHRISTIE, AGATHA - TAJOMNÝ CYPRUS

CHRISTIE, AGATHA

TAJOMNÝ CYPRUS
(Sad Cypress)

Obzor, Bratislava, 1969
edícia Romány pre každého
preklad Štefan Kýška
obálka Karol Prúdil
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
65-042-69

beletria, román, literatúra anglická, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 188 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,40 € DAROVANÉ

*zukol5* in *H-bar*FR





Poirot sa so záujmom díval na dlhú citlivá tvár Rodericka Welmana.

Roddy mal nervy v žalostnom stave. Ruky sa mu chveli, oči mal podliate krvou, hlas chripľavý a podráždený. Hľadiac na navštívenku, povedal: „Pravdaže, poznám vaše meno, monsieur Poirot. Ale nechápem, prečo si doktor Lord myslí, že môžete v tej veci niečo urobiť! A čo vôbec jeho do toho? Ošetroval moju tetu, ale ináč je to pre nás celkom cudzí človek. Elinor a ja sme ho pred našou júnovou návštevou v Hunterbury ani nepoznali. Zaoberať sa týmto všetkým, to je predsa Seddonova vec, nie? “

„Teoreticky je to tak, “ prisvedčil Hercule Poirot.

Roddy pokračoval nešťastne:

„Nie že by som Seddonovi bohvieako dôveroval. Je to taký mrzút. “

„Advokáti bývajú už takí. “

„Ale, “ povedal Roddy trochu bodrejšie, „vzali sme si Bulmera. Vraj patrí medzi najlepších vo svojom odbore. “ „Všeobecne sa hovorí, že sa podujíma na beznádejné prípady. “

Roddy sa očividne mykol, a Poirot povedal:

„Dúfam, že vám nie je nepríjemné, že sa snažím slečne Elinor pomôcť? “

„Nie, nie, isteže nie. Ale..."

"Ale čo môžem urobiť — to ste sa chceli opýtať? “

Roddymu sa na ustarostenej tvári mihol letmý úsmev — taký očarujúci úsmev, že Hercule Poirot pochopil nevtieravú príťažlivosť toho človeka.

„Znie to trocha nezdvorilo, keď sa to takto povie, “ povedal Roddy ospravedlňujúco. „No to je vlastne podstatou veci. Nebudem dlho okolkovať: čo môžete urobiť, monsieur Poirot? “

„Môžem pátrať po pravde. “

„Áno. “ Roddyho hlas znel trocha pochybovačne.

„Mohol by som nájsť fakty, ktoré obžalovanej pomôžu. “

Roddy si vzdychol.

„Bodaj by sa vám to podarilo. “

Hercule Poirot pokračoval:

„Úprimne si želám pomôcť. Chcete ma podporiť a povedať mi, čo si o celej veci myslíte? “

Roddy vstal a dal sa chodiť nepokojne sem a ta.

„Čo môžem povedať? To všetko je také nezmyselné, také fantastické! Už len to pomyslenie, že by Elinor — Elinor, ktorú poznám od detstva — mohla vykonať také niečo melodramatické, dakoho otráviť! je to prirodzene celkom smiešne! No ako to prepánajána vysvetliť porote? “

Poirot sa opýtal flegmaticky:

„Pokladáte za celkom nemožné, že by slečna Elinor spáchala taký čin? “

„To je holá nemožnosť! O tom ani chvíľu nepochybujem! 



BERGMAN, RICHARD - KANDELÁBRY

BERGMAN, RICHARD

KANDELÁBRY

Agentura Fajma, Praha, 1996
ilustrácie Karel Chaba
1. vydanie
ISBN 80-85374-35-8

poézia, literatúra česká, podpis autora
56 s., poézia
hmotnosť: 47 g

tvrdá väzba, veľmi malý formát
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-5*






ŽIVOT

Člověk věší prádlo 
Svý tělo 
aby neshnil

Srdce bije 
a potom...

Šňůra praskne 
a k nebi letí duše

(Kolíčkovej motýl)

HOUSTON, JAMES - BIELY ÚSVIT

HOUSTON, JAMES

BIELY ÚSVIT
Eskimácka sága
(The White Dawn)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia LUK - knižnica modernej svetovej prózy (54)
preklad Šarlota Barániková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-682-76

beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 315 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 € darované

*zukol5*

Vzdialení od nášho moderného sveta, večne skúšaní krutou nepriazňou počasia, nedostatkom jedla, bez najzákladnejších životných potrieb si Eskimáci za stáročia vytvorili svojský spôsob života, až vzrušujúco harmonický v rovnováhe ľudí a prírody, ba aj nadprirodzených síl. Tento ich krásny život narušia a čiastočne zničia civilizovaný ľudia z juhu. Obyvatelia Eskimáckej osady zachránia a prijmú medzi seba troch stroskotancov z veľrybárskej lode. Ostrý protiklad a disharmónia dvoch svetov zapríčiní mnoho rozporov vo vyváženom živote Eskimákov a napokon aj rozklad osady.





Na druhý deň po tomto zápase Tunu a jeho syn odišli z tábora a na oblohe sa po prvý raz ukázal bledý okraj jesenného mesiaca. Sarkak stál pred Stanom, zahľadený na nehybnú hladinu mora, a pohrával sa so šnúrkou z tulenej kože vo svojich nohaviciach. Veľký hnedý pes Pasti sa k nemu priblížil a Sarkak ho z celej sily kopol do rebier.

„Unaluk, “ zvolal Sarkak a videl som, ako sa Kakuktak a Pilí obzreli a zadívali na neho.

Podľa toho, aký mal Sarkak mocný hlas, dalo sa usúdiť, že je dobrej vôle, že sa mu žiada rozprávať, cestovať, a zrazu vykríkol dobre známe slová, ktoré sa teraz ozývajú v každom tábore: „Ženy, “ volal. „Čižmy sú už hotové? “

,, Ííí, " odpovedali zborove zo stanu. „Čižmy sú hotové. “

„Tak sa teda vyberieme na cestu, “ zavolal im a zišiel pomaly na breh. Chvíľu tam postál, uprel zrak na olovené more, na vzrastajúci príliv a čakal, aby sa mu myšlienka na odchod rozležala v hlave, aby sa rozniesla po celom tábore, lebo aj ostatní v Stanoch ho iste počuli a zanedlho sa myšlienka na odchod zmocní všetkých. Na konci fjordu uháňali po obzore striebrosivé oblaky ani stádo sťahujúcich sa karibu. Pod nimi sa načahovali k moru biele, chvejúce sa prsty snehu. Stačil jediný pohľad a každému bolo jasné, že oblohu čochvíľa zastrie krúžiaci snehový páper.

Keď sa Sarkak obrátil a pozrel dozadu, takmer všetky šiatre boli už zrútené alebo takmer zrútené. Na zemi sa povaľovali batôžky šatstva, kopy kožušinových prikrývok, kahance, hrnce a psy. Všetci, ešte aj deti pomáhali poskrúcať šiatre a poodnášať všetko naše malé imanie na breh. Naši ľudia sú naučení na sťahovanie. Veríme sťahovaniu. Akoby sme hľadali nový život. Sme zakaždým presvedčení, že na novom mieste nájdeme plno zveri, vtáctva a morských živočíchov, ktoré čakajú len na to, aby sme ich ulovili. Už len pri myšlienke na sťahovanie sme plní nádeje.

Chlapi i ženy — bolo ich toľko, koľko mám prstov na rukách i na nohách — schmatli dlhé drevené veslá dvoch veľkých umiakov a opatrne odniesli člny z kamenistého brehu do vody, ktorá siahala po kolená, aby sa na nich nebodaj nepotrhalo kožené dno. Do každého umiaku sa vteperil jeden chlap a na Sarkakov povel starostlivo naložili člny. Na dno poskladali mäkké kožené šiatre, na ne dali kamenné kahance a hrnce, kožušinové prikrývky a na samý vrch batohy so šatstvom. Na to všetko položili dvoje dlhých saní, harpúny, zvyšky sušených rýb a posledných pár kúskov tulenieho mäsa. Potom hodili do člnov štence a deti. Niekoľkým zlým psom zaviazali papule. Ostatné sane sme nechali tam, keď napadne sneh, prídu si po ne mladí chlapi.

Prichystal som kajak starej vdovy na cestu a pripojil som sa k ostatným siedmim kajakárom. Myslím, že aj Kakuktak a Portugalik by sa boli radšej plavili v kajaku, ale museli sedieť v umiaku, ktorý kormidloval Sarkak. No Pilí bol zrejme spokojný, že leží na skrútených kožušinových prikrývkach v druhom umiaku, kde odpočíval medzi svojimi dievčencami, Miou a Ivalú, a dovolil ženám, aby ho viezli na nové, neznáme miesto.

Sarkak a Souniapik, ktorý kormidloval druhý umiak, boli na prove svojich člnov, sedeli vysoko na najmäkších batohoch a pánovito sa opierali o široké riadiace veslo. Najsilnejšie ženy vzali ťažké veslá v oboch člnoch a veslovali dve a dve preč od brehu. Smiali sa a pyšne vzdychali nad ťažkým nákladom a nad tým, aké je ich imanie veľké, deti a psy ťažké. Neverili, že by ešte niekto na svete mal toľké bohatstvo. 

............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Takto sa končí dnešný deň.



KOLÁŘ, JAN - MUŽ, KTERÝ TRVÁ NA SVÉM

KOLÁŘ, JAN

MUŽ, KTERÝ TRVÁ NA SVÉM
Rozhovor s Rudolfem Hrušínským

Akropolis, Praha, 1992
obálka Miroslav Pechánek
fotografie Rudolf Adamec, Jan Hrušínský, Josef Janoušek, Břetsilav Kostka, Jiří Kučera, Oldřich Pernica, Jaroslav Skála, Jaroslav Svoboda, Sláva Štochl, Václav Toušek, Miroslav Zajíc
1. vydanie
ISBN 80-901020-5-0

autobiografia, podpis autora,
96 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 64 g

mäkká väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý, podpis Miroslava Pechánka

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-5*






Jaký byl tenkrát repertoár takové kočovné společnosti?

Byl to český, „vlastenecký“ repertoár. Paličova dcera, Maryša, Vojnarka, Šaldovo Dítě. Potom opereta. Dům u tří děvčátek, Taneček panny Márinky a další podobné kousky. Divadelní společnosti byly rodinné podniky, kde hráli děda s bábou, táta s mámou, strýčkové, tetičky a všechny jejich děti. Jednou jsem s maminkou hrál v Maryše - ona Maryšu, já Francka. Byly to pěkné chvíle. Zpřetrhat svazky s rodinou nešlo, ani když už jsem hrál v Praze. Každé léto jsem se na jeviště k „Červíčkům“ vracel.

Chodilo tenkrát hodně lidí do divadla?

Vyprodáno jsme měli skoro vždycky. Víte, co se mi strašně líbilo? I na poslední štaci přicházeli diváci v černých šatech. Měli většinou jen jedny. Nosili je do kostela, na svatbu, na hřbitov -a do divadla. Byl v tom kus úcty k hercům i k sobě samým. Možná i pocit, že divadlo je slavnost.

Narodil jste se v roce 1920, v třetím roce naší první republiky, ve které jste prožil 18 let. Co vám z té doby nejvíc utkvělo v paměti?

Mé vzpomínky jsou dost matné a nedovedl bych je přesně formulovat. Něco přece jen cítím silně. Jistotu a zázemí, které mi vytvořili rodiče. Spával jsem v proutěném košíku s krajkovou peřinkou a táta mi nad něj zavěšoval portrét Vojana. A Masaryka. Dlouho jsem je choval jako talisman. Už jsem o ně bohužel přišel.

Setkal jste se někdy s T. G. Masarykem?

Jednou jsem ho zahlédl v Sezimově Ústí. Tam jsem v roce 1936 viděl také Eduarda Beneše. Obě sestry Masarykovy k nám chodily každý večer na představení.

Jak se žilo za první republiky?

Já jsem si žádné finanční starosti nepřipouštěl. Otec měl po příchodu do Prahy 1200 korun měsíčně a živil z toho celou rodinu. Jak to dělal, nevím.

Jaké jsou dnešní herecké příjmy? Jejich údajná výše vzbuzuje spoustu závisti...

Myslím si, že úplně zbytečně, protože každý řezník si vydělá mnohem víc. Ale nezávidím mu to.

...............................................................................................................................................

... posledná veta ...

Aby sa strom znova stal stromem, řeka řekou a člověk člověkem.



ŠPANKO, VOJTECH - VARÍME NA JESEŇ

ŠPANKO, VOJTECH
ORTHOVÁ, ELENA Š.

VARÍME NA JESEŇ

Osveta, Martin, 1987
edícia Varíme moderne
obálka Peter Ďurík
fotografie Patrick Španko
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
70-055-87 VNJ

kuchárky, recepty, stravovanie,
268 s., 4 s. far. fot., slovenčina
hmotnosť: 291 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zukol5**gopal2* in strav*







VOZNESENSKIJ, ANDREJ - TROJUHOLNÍKOVÁ HRUŠKA

VOZNESENSKIJ, ANDREJ

TROJUHOLNÍKOVÁ HRUŠKA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Kruh milovníkov poézie (3)
preklad Miroslav Válek
ilustrácie Ladislav Guderna
1. vydanie, 9.000 výtlačkov

poézia, literatúra ruská,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 348 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 €

*poe 2x*







striptíz

V revue
vyzlieka sa tanečnica v ošiali...
Revem,
a či oči reflektor mi popálil?

Sníma sukňu, skladá šperky, zahadzuje šál, 
akoby si z pomaranča kožu olúpal.

Oči smutné, smutné ako vtáčik má.
Takto teda sa ten striptíz začína.

Bar je plný plešín, plný hvízdaní, 
oči ako pijavice majú pijani.
Jedným, ryšavým jak žĺtok, rehot zakýva, 
je to salva pneumatického kladiva.
Iný ako ploštica je apoplektický a zlý, 
keď saxofón apokalypticky zakvíli.

Tebe, Vesmír, kráse tvojich skáz, 
mostom, ktoré žiaria ako Mars, 
kliatbu,
obdiv,
údiv do nebies 
víri žena búrlivá jak džez.

Vy ste Amerika? — pýtam sa jak tĺk.
S cigaretou hrá sa v jemných prstoch rúk. 
„Aký prízvuk má ten chlapček nevinný! 
Rozkážte mi absint lebo Martini. “


NOR, A. C. - BÜRKENTAL

NOR, A. C.

BÜRKENTAL
Naprosto ne román

Josef Hokr, Praha, 1930
edícia Přelom (2)
obálka V. A. Jarola
predhovor A. M. Píša
4. vydanie

literatúra česká, beletria, román, podpis autora,
222 s., čeština
hmotnosť: 253 g

tvrdá dobová preväzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*

Kolem střetů při poválečném scelování pozemků rozvíjí autor obraz běžného života vesničanů a odkrývá třídní i generační spory na příběhu dvou bratrů, svářejících se o otcovské dědictví. V jejich urputném soupeření o majetek zachytil neústupné sobectví tvrdě pracujícího selského člověka, který se v touze po půdě nezastavuje ani před nejbližšími pokrevními svazky a naplňuje život nesmiřitelnou záští. Román odhaluje vesnický život v samé jeho podstatě, živě znázorňuje předválečné vesnické prostředí, zvyky a mravy, vztah k půdě a práci a často velice tvrdé vzájemné vztahy, které dokázaly svými důsledky rozložit nejen rodiny, ale i celé vesnice.






Zajaš více mlčel než mluvil — zamhlenýma očima jen tiše klouzal po podlaze a po několika kusech nábytku jako člověk, jenž mnoho zkusil a jenž s tím nechce na trh před každého.

Zato dr. Lebr byl jen a jen slovo. Slovo a hlas. Mluvil stále, bez přestávky a bez oddechu. Chrlil archy vět jako rotačka. Byl precisní ve vyjadřování. Ani bys mu nehádal padesát, anebo ještě víc. Takhle desítku méně bys jistě řekl.

„A nešlo by to“ — táže se intimně dr. Lebr opět, „když už ses tak rozhod — nešlo by to, nějak se s bratrem dohovořit po dobrém? Na příklad tak, že by tě přijal nějak na statek a že by ti dal nějaký důchod — a ty bys hospodařil s ním? “

„Nešlo by to“ — určitě pronesl Zajaš. Otočil se jak na obrtlíku a s mírným úsměvem prohodil: „Víš — to už je tak krev. “

Chtěl ještě dodat: „Už se mi všecko přejedlo — ještě toto chci zkusit“ — ale zdálo se mu, že není třeba něco takového povědět. Proto zahryzl slova, která už kanula s jazyku.

Dr. Lebr byl Zajašův nejlepší kamarád na gymnasiu a nyní se našli — proto se mu i nyní Zajaš přiznal se svým plánem, že nyní chce se domoci svého podílu na statku bratrově v obci Burkentalu v zdejším okrese a že ten podíl musí být půl statku — musí! — a že bude teď sedlačit a bude na svém.

„Vím — budou velké potíže s bratrem, je neústupný, tvrdý jak já — dvakrát jsem mu už psal, neodpověděl — byl jsem u něho, nepoznal mne, nepromluvil se mnou — půjde to ztěžka, ale musí to jít, “ vypravoval před chvílí dru Lebrovi. Besedovali spolu už hezky dlouho.

Zajaš doznal konečně, že jinak mu není Zajaš více mlčel než mluvil — zamhlenýma očima jen tiše klouzal po podlaze a po několika kusech nábytku jako člověk, jenž mnoho zkusil a jenž s tím nechce na trh před každého.

Zato dr. Lebr byl jen a jen slovo. Slovo a hlas. Mluvil stále, bez přestávky a bez oddechu. Chrlil archy vět jako rotačka. Byl precisní ve vyjadřování. Ani bys mu nehádal padesát, anebo ještě víc. Takhle desítku méně bys jistě řekl.

„A nešlo by to“ — táže se intimně dr. Lebr opět, „když už ses tak rozhod — nešlo by to, nějak se s bratrem dohovořit po dobrém? Na příklad tak, že by tě přijal nějak na statek a že by ti dal nějaký důchod — a ty bys hospodařil s ním? “

„Nešlo by to“ — určitě pronesl Zajaš. Otočil se jak na obrtlíku a s mírným úsměvem prohodil: „Víš — to už je tak krev. “

Chtěl ještě dodat: „Už se mi všecko přejedlo — ještě toto chci zkusit“ — ale zdálo se mu, že není třeba něco takového povědět. Proto zahryzl slova, která už kanula s jazyku.

Dr. Lebr byl Zajašův nejlepší kamarád na gymnasiu a nyní se našli — proto se mu i nyní Zajaš přiznal se svým plánem, že nyní chce se domoci svého podílu na statku bratrově v obci Burkentalu v zdejším okrese a že ten podíl musí být půl statku — musí! — a že bude teď sedlačit a bude na svém.

„Vím — budou velké potíže s bratrem, je neústupný, tvrdý jak já — dvakrát jsem mu už psal, neodpověděl — byl jsem u něho, nepoznal mne, nepromluvil se mnou — půjde to ztěžka, ale musí to jít, “ vypravoval před chvílí dru Lebrovi. Besedovali spolu už hezky dlouho.

.....................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Tam byla krajina už nestydatě bílá.