ERENBURG, IĽJA - LÁSKY JEANNY NEYOVEJ

ERENBURG, IĽJA

LÁSKY JEANNY NEYOVEJ
(Ľubov Žanny Nej)

Smena, Bratislava, 1966
edícia Máj (84)
preklad Jarmila Hlinická
ilustrácie Rudolf Filla
prebal Rudolf Filla, Miroslav Váša
1. vydanie, 56.000 výtlačkov
73-058-66

beletria, román, literatúra ruská,
284 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý, prebal ošúchaný *marno*belx-rus*

DAROVANÉ EGJAK stav: dobrý *zukol5*belx-rus*

Na námestí Bastilly bola jarmočná veselica. Ostré svetlá plynových lámp prerážali rýchlo hustnúcu hmlu, takže veľké námestie vyzeralo z diaľky ako scéna z rozprávkového divadla. Koľko tu len povievalo zástaviek, stovky a stovky pestrých zástavočiek. Nezastupovali nepriateľské mocnosti, ale vytvárali veselú dúhu - purpúr slnka, kobalt neba a smaragd zeme.

Na námestie sa poschádzali majitelia kolotočov, cvičitelia svíň, predavači so zelenými mandľami, kúzelníci, akrobati, vynálezcovia trikov od výmyslu sveta, ba aj bruchomluvci. Všetci pozývali obecenstvo do svojich stanov, hulákali, žartovali, hrešili, krútili verklíky a pre väčší efekt ťahali vycvičené svine za obyčajné svinské chvosty, a tým dosiahli, že sa všade rozliehalo šialené kvíkanie. Za štvrťhodinu sa obyčajné námestie uprostred mesta zmenilo na lúku, kde sa zatúlal obrovský cigánsky tábor.

Najviac tu bolo kolotočov. Na drevených hrochoch s dobrácky vycerenými zubami, ktoré preukrutne pripomínali pána Raymonda Neya, keď mal dobrú náladu, krútili sa dievčatá, výskali pritom a vystrájali. Ešte jedno kolo! Iba päť sous! Gavalieri, vari vám nie je ľúto päť sous pre tieto veselé dievčatá? Bude sa im krútiť hlava, akoby boli vypili veľa likéru, akoby sa boli s vami dlho bozkávali. Sú šťastné tieto malé milovníčky z predmestia Saint Antoine.

Komu sa hlava krútila aj bez kolotoča, zašiel si do susedného stanú. Ak sa mu netriasli ruky, mohol si vyloviť aj fľašu šumivého vína. Chodili tam väčšinou dievčatá. Mládenci radšej strieľali do bábik s vyškierajúcimi sa tvárami alebo do rýchlo sa krútiacich hlinených fajok. Ó, toto nie je vojna, tu je pokojne a veselo!

Na náročnejších milovníkov čakali uzavreté jarmočné búdy. napríklad kinematograf, kde neúnavný Chariot roztĺkal riad. Cudné, odkiaľ sa na svete berú celé polievkové misy? Nestačil ich ešte všetky porozbíjať. Vstupné štyri sous. Neľutujte! Misky sú drahšie. Chariot rozbíja riad rýchlo, ale úplne ticho. Ak túžite po hurhaji, nech sa páči k sviniam! To vôbec nie sú také svine, aké ste videli doma na dedine. Majú oblečené modré mundúry. Jazdia v kabriolete, ba dokonca čítajú Petit Parisien. Nie sú to obyčajné svine. To je zázrak prírody! Nech sa páči, vstúpte!

A pre tých najnáročnejších stála tu ešte veľká búda bratov Cheleveauovcov. Pravda, vstupné bolo vysoké: jeden frank štyridsaťpäť. Ale čo tam všetko bolo! Kuplety o ministrovi-paroháčovi, voltižérka, ekvilibristi, ktorí majú na nose naukladané množstvo pohárov, a nerozbíjajú ich ako Chariot ani nikoho nebijú, tanečnica na lane, ba dokonca aj kočkodany.

Pán dôstojník, nech sa páči ! Frank štyridsaťpäť!

Ale dôstojník sa šiel radšej pozrieť za šesť sous na cvičené blchy, je to lacnejšie a dobré. Nuž čo, každý má svoj vkus.

Vyvolávači kričali, poplašné pištole strieľali, cvičené svine kvičali. Všade bolo plno národa. Veselica sa vydarila. Hovorili o tom úsmevy umelcov aj publika. Neusmieval sa jediný človek. Bol to Andrej. Zamračený sa predieral pomedzi ľudí, nestrieľal do cieľa, ani sa nečudoval inteligencii svíň. Ak by bol sem prišiel v iný deň, určite by sa bol cítil inak. Andrej, mladý, veselý Andrej, ktorý sa vedel tak dobre zabávať, sám by vyliezol na hrocha a krútil by sa za zvukov verklíka. Teraz bol však zamračený. Dopočul sa zlé chýry. Sledujú ho. Musí si zmeniť pas. Nemá kde spať. Musí čo najskôr odcestovať do Toulonu, tu ho môžu ľahko chytiť. Dnes je utorok. Odíde asi vo štvrtok, alebo v piatok. Len nevie, či sa bude stačiť pripraviť aj Poitrast, chcel tiež odcestovať. Poitrast je jediný človek, cez ktorého má Andrej spojenie s organizáciou. Je to výborný pracovník, opravdivý komunista. S ním sa dá pracovať. Bolo by hlúpe dať sa čapnúť teraz, keď ešte nič neurobil.

Zábava na námestí Bastilly Andreja rozčuľovala. Hrochy mu pripadali hnusné. Neveril smiechu dievčat. Pretvarujú sa, vôbec im nie je do smiechu. Kanec v mundúre mu pripomínal buržuja zo sovietskeho plagátu. Brr! Čo je tu na smiech? Vo všetkom videl iba banálnosť. V Paríži ho často prenasledoval tento pocit, podobný fyzickej nevoľnosti, akú vyvoláva dusný kuchynský zápach. Vtedy sa rozcitlivel a smutne uvažoval. Načo som sem liezol? V Rusku bývalo ťažko, ale všetko prešlo ako zlé počasie. Keď uvidel, ako roľníci v Kurskej gubernii s ikonami vítali bielych, zlostil sa, hrozne sa zlostil, ale nezúfal si. Vedel, za mesiac - za dva si to uvedomia, spamätajú sa, budú sa skrývať v lesoch a strieľať do dôstojníkov. Ale tu ho premáhala beznádejnosť, aj keď bolo jasné slnečné počasie, akoby túto beznádejnosť zavinilo slnko. Robotníci čítali v ĽHumanité články o podpore Ruska a o solidarite s bratmi spoza Rýna, prikyvovali a rozhorčovali sa na vládu, vravievali: Veď im ukážeme! A hned nato išli do krčiem, pili aperitívy, tancovali, hrali trictrac a zabúdali, že kdesi za stenami krčmy existuje Rusko,

.............................................................

... posledná veta ...

Iba na ňu pozrela a v očiach mala ten druhý život, ešte strašnejší ako prvý, nadľudský, ťažký život - lásku.

HUSÁK, GUSTÁV - SVEDECTVO O SLOVENSKOM NÁRODNOM POVSTANÍ

HUSÁK, GUSTÁV

SVEDECTVO O SLOVENSKOM NÁRODNOM POVSTANÍ

Pravda, Bratislava, 1975
prebal Karol Rosmány
4. vydanie, 15.000 výtlačkov
75-033-75

história, II. svetová vojna,
686 s., slovenčina
hmotnosť: 824 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý *barpe*his
PREDANÉ stav: dobrý, prebal ošúchaný *gopal2*

Táto široko koncipovaná kniha s mnohostrannými historickými pohľadmi a súhrnným politickým hodnotením významného obdobia nielen slovenských, ale i československých dejín prichádza k čitateľovi v štvrtom slovenskom vydaní, keď už doteraz — po dobu takmer desať rokov — jej inojazyčné vydania sa prihovárali sugestívnou a presvedčivou rečou miliónom čitateľov v mnohých krajinách. Kniha podľa nadpisu je svedectvom o Povstaní, ale súčasne i svedectvom o autorovi samom, v akých dimenziách a v intenzite odbojovej revolučnej práce dával kus vlastného života strane a ľudu. Jedno sa prelína a zároveň skĺbuje s druhým a vo svojom celku utvára obraz o marxisticky uskutočňovanej úlohe ľudových más a osobností v dejinách. Ide tu o osvetlenie dôležitých otázok národnooslobodzovacieho boja z obdobia druhej svetovej vojny s osobitným zameraním sa na prípravy a priebeh Slovenského národného povstania; ide o vystihnutie podstaty uzlových dejov s odvahou pozrieť sa do tváre minulosti nielen s jej pozitívnymi, ale i s negatívnymi javmi, o ozrejmovanie mnohých zložitých situácií týkajúcich sa činnosti komunistickej strany na domácom území i v zahraničí, Slovenskej národnej rady, E. Beneša, buržoázie, partizánov, povstaleckej armády, národných výborov, fašistického tábora, obdobia od zatlačenia Povstania do hôr a tzv. košického obdobia. Mimoriadna pozornosť sa venuje vzťahu k ZSSR a jeho pomoci nášmu boju, zdôrazňuje sa obetavosť sovietskych ľudí, ich vrelé prijatie na Slovensku a ich účasť v bojoch, proletársky internacionalizmus v revolučnej praxi.

Autor poznal väčšinu hodnotených skutočnosti zblízka, priamo z prvej ruky a je nanajvýš povolaný podať o nich svedectvo. Kniha je odrazom tých základných myšlienok a úsudkov o Povstaní, ktoré sa v mysli autora zrodili a boli ním príležitostne vyslovené už dávno pred napísaním tejto práce, ako napr.:  „Povstanie roztrhalo tézu o potrebe pasívneho vyčkávania, o tom, že my nič na vývoji nezmeníme, že sme malí, máme sa prikrčiť a vyčkať, ako veci skončia. Povstanie mravne obrodilo Slovensko... Povstanie postavilo náš národ na progresívnu platformu, na ľudovodemokratickú a socialistickú cestu. “

V duchu takýchto hodnotení napísaná kniha je literatúrou nepostrádateľnou pre chápanie historických dejov v úplnosti a pre ich správnu politickú interpretáciu. Jej veľký význam znásobuje a okrem uvedeného vyvoláva ďalšie úvahy i podnety a otvára cestu k aktualizácii historického odkazu pre novú spoločnosť podľa zmyslu myšlienky:

NEŽIJEME PRE MINULOSŤ, ALE ANI NA ŇU NEZABÚDAME, VYSOKO SI VÁŽIME JEJ PROGRESÍVNU TVÁR A JEJ REVOLUČNÝ ODKAZ REALIZUJEME POD VEDENÍM KSČ V SOCIALIZME.

DRUHÁ lekcia NACIONÁLNEJ POLITIKY

V posledných októbrových dňoch roku 1944, keď nacistické jednotky rozbili slobodné povstalecké územie a slovenskí bojovníci ustupovali do hôr, jednotky Červenej armády oslobodzovali územie Zakarpatskej Ukrajiny. (27. októbra bol oslobodený Užhorod. ) Vládny delegát Němec, ktorý 23. októbra odletel so svojím sprievodom z Banskej Bystrice do Ľvova, domáhal sa rýchleho presunu na územie oslobodenej Zakarpatskej Ukrajiny. Sovietske miesta mu to umožnili. Do Chustu prišiel 27. októbra 1944. A začal tam vládnuť. Čo sa naučil za pobytu na povstaleckom Slovensku? B. Laštovička o tom píše: „Československej vláde nestačila lekcia, ktorú jej delegát dostal na Slovensku vďaka tomu, že vykonával jej šovinistickú, veľkočeskú politiku, a poslala ho (koncom októbra 1944) po nové vavríny na Zakarpatskú Ukrajinu, práve oslobodzovanú Červenou armádou... Delegát Němec prišiel do Chustu 4. novembra (Laštovička sa tu mýli — Němec prišiel do Chustu 27. októbra — G. H. ) aj so svojím početným aparátom a začal tam vládnuť tak, že už 26. novembra sa uzniesol zjazd národných výborov, konaný v Mukačeve, aby delegát do troch dní opustil Zakarpatskú Ukrajinu aj s delegáciou. “ Čo sa stalo, že ľud Zakarpatskej Ukrajiny po necelom mesiaci vládnutia vyhodil Němca aj s jeho aparátom a rozhodol sa riadiť svoj osud podľa vlastných národných túžob a politických predstáv?

Zakarpatská Ukrajina, alebo ako sa zaužívalo za predmníchovskej ČSR Podkarpatská Rus, stala sa roku 1919 v dôsledku veľmocenských intríg, ktoré nechceli pripustiť, aby sa ukrajinský ľud tejto krajiny spojil so svojím ukrajinským národom, najmä keď sa ukrajinský národ rozhodol pre sovietsku republiku, súčasťou československého štátu. T. G. Masaryk o tom napísal: „Spojenci by si neboli želali, aby sa Rusi dostali na južnú stranu Karpát... Ruská prehra spôsobila možnosť pričleniť Podkarpatskú Rus k našej republike. “ Emigranti v USA roku 1918 rokovali o osude tejto krajiny: „Ak nie je možná samostatnosť úplná, majú sa Rusíni spojiť so svojimi bratmi v Haliči a Bukovine; ak nie je možné ani to, majú dostať autonómiu. V ktorom štáte, nie je povedané. 19. novembra (1918 — G. H. ) sa však konal v Scrantone (Penn) druhý zjazd a na ňom sa uznieslo, že Rusíni sa s najširšou autonómiou ako štát na federalistickom základe pripoja k Československej republike... “ Stalo sa tak. A Masaryk v citovanej knihe, ktorá vyšla roku 1925, poznamenáva: „... máme štátoprávny problém Podkarpatskej Rusi a vybudovanie tohto autonómneho územia, pririeknutého nám mierovou konferenciou na základe želania, vysloveného predstaviteľmi ľudu v Amerike a tiež doma. “ Tak dostala česká buržoázia pod svoj vplyv a svoju vládu na 20 rokov i toto územie. Vládla tam svojimi guvernérmi a četníkmi tak, že ukrajinský ľud bol sociálne i nacionálne v postavení polokoloniálneho národa. Bieda a útlak charakterizovali tých dvadsať rokov vlády českej buržoázie na Podkarpatskej Rusi. Komunistická strana, ktorá bola v predmníchovskej republike na Podkarpatskej Rusi jednou z najsilnejších strán, viedla boj proti útlaku sociálnemu i za slobodný národný rozvoj ukrajinského ľudu.

Dvadsaťročná politika českej buržoázie na Podkarpatskej Rusi skončila sa krachom — podobne ako na Slovensku — v jesennej kríze roku 1938. 11. októbra 1938 bola vymenovaná autonómna vláda Podkarpatskej Rusi na čele s Bródym a neskoršie Vološinom a schválený bol zákon o autonómii Podkarpatskej Rusi. K moci sa dostali reakčné a nacionalistické sily, orientované proti ZSSR. Túto etapu zakončila horthyovská okupácia v marci 1939.

...............................................................................................

V boji proti fašizmu - povedané biblickou parafrázou - nijako nebol najmenší medzi európskymi národmi.

BERNATSKÝ, LADISLAV - MIMO RODNOU ZEM

BERNATSKÝ, LADISLAV

MIMO RODNOU ZEM

Moravská agrární knihovna, Brno, 1939
edícia Zpěvy domova (1)
ilustrácia: Franta Bílkovský
okrem obyčajného vydania aj 200 ks na imitácii japanu a 50 ks číslovaných na ručnom papieri Pannekoek-Holland

literatúra česká, poézia, podpis autora
62 s., čeština
hmotnosť: 112 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

KOCHÁNEK, LADISLAV - 1000 ČESKOSLOVENSKÝCH NEJ

KOCHÁNEK, LADISLAV

1000 ČESKOSLOVENSKÝCH NEJ

Albatros, Praha, 1988
ilustrácie František Zálabský, Pavel Rajský
obálka Pavel Rajský
3. upravené a doplnené vydanie, 105.000 výtlačkov
13-869-88

Československo, encyklopédie,
168 s., čb a far. fot., čeština
hmotnosť: 575 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*home*unk*/in *H-5-2*geo*

BAJZA, JOZEF IGNÁC - PRÍHODY A SKÚSENOSTI MLADÍKA RENÉHO

BAJZA, JOZEF IGNÁC

PRÍHODY A SKÚSENOSTI MLADÍKA RENÉHO (výber)

Interpopulart Slovakia, Rohovce, 1995
edícia Populart - Študentská knižnica (21)
transformoval Jozef R. Nižnanský
ISBN 80-88834-20-1

literatúra slovenská, román, beletria,
98 s., slovenčina
hmotnosť: 88 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,90 € DAROVANÉ

*trsos* in *H-bar*

René sa medzitým spriatelil s človekom, ktorého si zaslúžene ctili v muftiho dome. Povolaním bol lekár a okrem toho sa vyznal aj v iných vedách, čo i často dával najavo. Mladík si ho preto natoľko vážil, že vždy pokladal za šťastie, keď sa s ním mohol pozhovárať. Z jeho rečí totiž vyrozumel, že nie je mohamedánom od narodenia.

Mufti často volával Reného k sebe, neraz i sám zašiel do miestnosti, kde učil jeho dcéru aj syna, a správal sa k nemu až nezaslúžene láskavo. Iba dakedy mu narádzal, aby sa stal mohamedánom, pričom mu sľuboval rozmanité pocty a zlaté hory aj doly. A toto bol ten prvý kameň úrazu, pre ktorý René tŕpol strachom, aby sa na ňom nepotkol.

Mladíkove obavy vzrastali ešte väčšmi, keď v tejto veci začínala mať s otcom rovnakú mienku i jeho dcéra. Prvý raz sa prezradila pri tradičnej slávnosti, ktorú mohamedáni usporadúvajú, keď niekto prestupuje zo svojho náboženstva na ich vieru. Na väčšiu česť a slávu Prorokovu a na potupu i zahanbenie jeho nepriateľov rozvádzajú nového vyznavača v sprievode po uliciach, najmä v mestách, kde žijú aj ľudia inej viery. Na čele sprievodu nesú ako zástavy dva zelené bunčuky z chvostov vodných koní. Za nimi kráča vojenská kapela a bije na bubny, vyhráva na píšťalách a všelijakých iných hudobných nástrojoch. Potom nasleduje na koni novopečený mohamedán v dlhom rúchu z červeného hodvábu, koňa mu vedú dvaja poprednejší občania. Za ním sa uberá opäť vojsko a naostatok sa hrnie pozbiehané obyvateľstvo s takým krikom, že to zalieha až v ušiach a ohlušuje celé okolie. Keď nového člena viery ukážu takto celej obci, privedú ho na rínok alebo pred dom jeho významnejšieho patróna, neraz však i k jatkám. Lebo aj keď mohamedáni pokladajú svoju obriezku za sviatosť, predsa ju ani ich deti nepodstupujú v mešite.

A na jednom zo spomínaných miest zastane celý zástup, zložia z koňa túto vzácnu obeť a kým ju na to ustanovený šachter krvaví, ona hlasne a zreteľne odrieka nasledovný článok a vyznanie mohamedánskej viery:

Nieto boha okrem jediného Alaha a Mohamed je prorok boží.

A pritom v jednej ruke drží šíp a druhú so vztýčeným prstom dvíha k nebu, čo znamená, že uznáva iba Alaha. Šíp je zasa znakom, že vieru, ktorej sa podvoľuje, pripravený bude v každom čase zbraňou nielen chrániť, ale aj hlásať, rozširovať a obracať na ňu i násilím. Krásny je to veru sľub a chvalitebné, len takých splesnivených mozgov hodné predsavzatie!

Keď šachter dokončil obriezku, začal vykrikovať, že oslávenec je už mamelukom, čo v arabčine znamená kúpeného alebo násilím získaného človeka. A to teda právom, lebo do svojho pohanstva doslovne zakupujú darmi alebo vháňajú doň tak, že sa obeti vyhrážajú mukami a smrťou. Svojich vlastných súvercov, ktorých splodila mohamedánska krv, nazývajú moslimami, čo v arabskom jazyku značí slobodných a od služby mečom oslobodených ľudí. Totiž v tom čase, keď Mohamed rozširoval svoju viem zbraňou, požívali slobodu všetci tí, ktorí bez výhrady uznávali jeho reči za čisté a neomylné slovo božie. A hoci výraz moslim označuje všetkých mohamedánov od narodenia, predsa si ho privlastňujú predovšetkým Turci a tak sa v ňom kochajú, že vzbudzuje u nich nevôľu a hnev, ak ich dakto volá Turkami. To akiste preto, že slovo turek znamená kočovného pastiera, ktorý sa zdržiava na jednom mieste len dotiaľ, kým tam má dobytok pašu. Teda nijako nemôžu zatajiť, akých mali predkov.

Novopečený mameluk dostáva rozmanité dary hneď na mieste svojho mohamedánskeho preporodu. Zhromaždení mu naznášajú toľko šatstva i potravín, že mu to postačí na dlhší čas. No pre každého, kto podlieha povinnosti platiť sultánovi dane - a to nielen pre toho, čo dosiaľ nevládal poplatky splácať, ale aj pre poplatných rodených mohamedánov - najväčší zisk znamená vymanenie sa z poddanstva. Tieto ťarchy sú bezpochyby hlavnou príčinou, pre ktorú sa tamojší obyvatelia nášho alebo iného náboženstva často musia stať mohamedánmi. Vyrubujú im totiž také dane, že ich nevládzu platiť. Pod túto všeobecnú povinnosť výnimočne nepodliehajú ani tí, ktorých násilím prinútili vstúpiť medzi Prorokových vyznavačov. Dane síce neplatia, ale sú obyčajne neobľúbení. A veru hocikto ľahko môže prísť k znaku mohamedánstva i proti svojej vôli, ak niekoho z nich udrie, či zneváži slovom alebo dačím iným, čo sa prieči ich smiešnym príkazom.

A táto obyčaj, ako sme videli, poskytla muftiho dcére príležitosť, aby vyjavila svoju mienku i túžbu. Práve v tom čase, keď bol René u nej, viedli s opísanou slávou popod obloky akéhosi Gréka. Hadixa pristúpila ihned k obloku a volala ta i Reného, aby sa aj on podíval. Bezo slova si zastal k nej. Sotva si však uvedomil, čo to všetko znamená, zhnusený odtiaľ odišiel a viac sa jej ho nepodarilo prehovoriť ani prosbami, aby sa vrátil k obloku a všetko pozoroval. Potom sa stade pobrala i ona, obrátila sa k nemu a povedala:

„Čo z tejto našej slávnosti urazilo môjho učiteľa, že sa ihned tak roztrpčil a naduril? Čo mu mohlo tak rýchlo spôsobiť smútok či hnev alebo oboje? "

A nato začala naširoko vysvetľovať i chváliť obrady súvercov. No René akoby bol z toho všetkého stratil reč, ledva slovo utrúsil, ba keď zbadal, že prešiel čas vymedzený na jeho učiteľské povinnosti, porúčal

.......................................................................................................................................

"Nuž ktože by to potom mohol požadovať najmä na dedinách, kde od jari do zimy pasú deti lichvu a za celý ten čas nechodia na katechizmus nielen do fary, ale ani do kostola..."

DZVONÍK, EMIL - ŽIARLIVOSŤ

DZVONÍK, EMIL

ŽIARLIVOSŤ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Nová próza
ilustrácie Zuzana Nemčíková
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 16.000 výtlačkov
13-72-033-85

beletria, román, literatúra slovenská,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 463 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,10 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol5*

Nový Dzvoníkov román je analýzou vzťahov muža a ženy v rovine citovo-erotickej. Ukazuje sa, že tento autor má pomerne širokú škálu tematických záujmov. Po konfrontácii vojnovej a povojnovej reality, exkurzii do lekárskeho prostredia, zobrazení družstevnej dediny odhodlal sa na štúdiu o žiarlivosti. Všetky tematicky odlišné diela spája však autorovo zdôraznenie mravného aspektu života, realizované väčšinou cez bohatú reflexiu. Aj v románe Žiarlivosť je silná práve reflexívna zložka, úvaha o spolužití muža a ženy. Je to úvaha podložená životnou skúsenosťou, a preto vyznieva presvedčivo. Román Žiarlivosť ma tri časti. V prvej Dzvoník opisuje ľúbostný vzťah hlavnej postavy vysokoškoláčky Júlie Baliovej k svojmu prednášateľovi, v druhej Júliino pôsobenie ako učiteľky vo východoslovenskom meste a manželstvo s Matejom Petrom, chorobne žiarlivým mužom, v tretej Júliin návrat do rodnej Bratislavy a vytriezvenie z lásky ku kedysi milovanému Romanovi Mayerovi, ešte vždy pôsobiacemu na univerzite. Dzvoníkovi sa podarilo napísať pútavý román zo súčasnosti, ktorý iste zaujme mnohých čitateľov.

Život je ťažký, hovorievala Hana Velická. Bola to pochvala. Akoby držala v ruke žitný chlieb, odkrajovala si z neho po kúsku a jedla. Kráčala s Matejom dolu kopcom, na vrchol ktorého sa nikdy nedostala. Z kopca sa ľahšie ide. Mate] to nemal také jednoduché. Kráčal vedľa Hany ťažko, vždy hore kopcom. Aspoň odvtedy, keď ho čosi posotilo, aby vstal a chodil, potom, čo odišiel z domu.

Hana má pravdu. Život je ťažký. Čože je zaujímavé na jej živote? Matej na ňu pozeral trošku inakšie. Zavše totiž zbadal, že aj on ju môže dačím potešiť. Cítila jeho teplý pohľad a už sa o neho nebála. Ako málo treba, aby sa jej tvár vyjasnila, väčšmi a ešte väčšmi. Niekedy sa im smeny stretli, išli do roboty spolu. Hana kráčala vedľa Mateja oživene, celou cestou rozprávala. Kade sa lepšie ide, keď je pekne, ako obísť kaluže medzi Fučíkovou a Gottwaldovou; keď si prispíš a niet času na obzeranie, treba bežať popri skládkach stavebného odpadu, kde boli kedysi záhrady. Bývala vzrušená, akoby šla do závodu, v ktorom pracovala dvadsaťtri rokov, prvý raz.

Matej najradšej chodieval uličkou Karola Černockého. Po oboch stranách cesty tu rástli mladé lipy. Každú jar ich orezali a vystrihali, ony však vždy vypučali, veľké srdcovité listy sa bujne rozprestreli ponad hojace sa rany, ktoré sa po rokoch zauzlia do húžiev. Keď v jeseni opadalo lístie, odkryli sa na nevysokých kmeňoch neforemné hrčovité hlavy. Ak Matej išiel do práce sám, vybral sa tadiaľto aj za daždivých dní, hoci musel na nedlhom úseku popreskakovať kaluže. Tie lipy mu niečo vraveli. Presne to, čo teta Hana. Život je ťažký. Jeho tiež ustavične orezávali a obstrihávali dohola, ba azda na kosť, kým raz celkom neodmietol rásť. Dobre, že odišiel z Pčolného. Len keby všetko zostalo, ako je. Lenže nič sa nezastavuje. Hana má pravdu. Život je ťažký a od Mateja ustavične dačo očakáva. Všetci od neho čosi čakajú. Hana, Júlia, jeho kamaráti a spolupracovníci, jeho vlastné telo.

Kamarátom a spolupracovníkom na Matejovi akosi väčšmi záležalo a aj jemu na nich. Povedľa vrátnika Juraja Kapustu už neprechádzal mlčky, zavše si oznámili dačo nové trebárs o počasí. Už sa nevyhýbal oslavám. Vedúcej pletiarne priniesol na meniny ružové chryzantémy, ktoré vyzerajú ako gerbery. Rástli v opustenej záhrade oproti ich vežiaku (aj z nej sa má stať stavenisko) celkom tajne. Matej mal zmysel pre tajné skrýše, a preto kvety objavil. Medzi ľuďmi už nesedával nemý, rozprával vtipy a dobiedzal do niektorých mládencov ako do neho pred časom Kostovčik. Už vedel, že k životu patrí čosi viac ako flek, byt, dom, majetok, čosi, čo ho robí ozaj zaujímavým. Keby k nim neprišla bývať Júlia, možno by sa to nebol nikdy dozvedel.

Júlia pripadala Matejovi chvíľami veľmi blízka. Cítil sa s ňou dobre, keď sa rozprávali, alebo aj mlčali, ibaže sa mu niekedy videlo, že od neho čosi očakáva. Prišlo mu na um, že by ju mohol pozvať do kina. Alebo do vinárne. Hneď túto myšlienku zavrhol. Mimo jeho obnoveného domova by nemohol snívať, že Júlia je jeho ženou. Veď vlastne je, len nech tak zostane navždy. Keď myslel na miesta, kade sa ona určite pohybuje ako kráľovná, dobreže nezmeravel strachom. Zasa sa mu vracal starý pocit: Nie je nič. Nikdy by nevedel povedľa nej obstáť. A vtedy ho zachraňovalo štúdium.

Za oblokmi zavýjal vietor, ráno bývali na okenných sklách geometrické ornamenty. Cudné. Aj mráz sa školí, kedysi kreslil na okná kvety a hviezdičky, teraz mu to už nestačí. Keď Matej vstával neskoršie, lebo nemal rannú smenu, slnko práve rozkladalo kresbu mrazu, robilo z ornamentu maličké telieska navzájom pospájané lomenými lúčmi, dávalo im hĺbku a plastickosť. 

..........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Júlia zaľutovala Mateja, lebo si pomyslela, že prichádza čas, keď už asi nebude žiarliť bez príčiny.

MRHAL, TOMÁŠ - KRITIKA A SEBEKRITIKA

MRHAL, TOMÁŠ

KRITIKA A SEBEKRITIKA
jeden z předpokladů efektivnosti a kvality stranické práce

Vysoká škola politická ÚV KSČ, Praha, 1982
katedra teorie a praxe výstavby strany
1.000 výtlačkov

skriptá vysokoškolské, učebnice, politika,
95 s., čeština
hmotnosť: 121 g

mäkká väzba
stav: dobrý, na obálke meno majiteľa

0,90 € PREDANÉ

*gopal2*

4. ZÁKLADNÍ RYSY VNITROSTRANICKÉ KRITIKY A SEBEKRITIKY

Pro vnitrostranickou kritiku a sebekritiku je příznačné, že vycházejí z marxisticko-leninské teorie, z ideologie dělnické třídy, čímž je prakticky determinována také jejich podstata, smysl a cíl. Charakteristickými rysy této kritiky a sebekritiky jsou stranickost a objektivnost, věcnost, adresnost, kontruktivnost.

Nejsou a ani nemohou tedy být něčím samoúčelným, bezobsažným, živelným a nestranným,

kritiky i sebekritiky v komunistické straně je úzce spjata s materialistickým světovým názorem komunistů, nebol jak ve svém díle říká V. I. Lenin: "... materialismus v sobě zahrnuje, abych tak řekl, stranickost svým postulátem, aby se při hodnocení každé události přímo a otevřeně vycházelo z hlediska určité společenské skupiny.

Marxisticko-leninská stranickost, i když by se to na první pohled mohlo zdát třeba i paradoxní, je dialekticky spjata s objektivností. To znamená, že se zde fakticky jedná o vzájemnou podmíněnost. Tuto skutečnost lze plně pochopit, nepleteme-li si objektivnost s objektivismem, který v podstatě znamená snahu nezaujímat vlastní hodnotící stanovisko a vyhýbat se vyslovení vlastního názoru na spornou otázku.

Objektlvismus je nevědecký přístup k objektivním zákonitostem zvláště společenského vývojového procesu. Vyznačuje se jakoby nestranným posuzováním a popisováním skutečnosti, čímž zastírá svoji stranickost. K němu se uchyluje buržoazní ideologie, neboť pravdivé poznání společenských zákonitosti je v rozporu s jejími zájmy a cíli.

Objektivnost, na rozdíl od objektivismu, tedy i objektivnost vnitrostranické kritiky a sebekritiky, je určována respektováním objektivních zákonitostí společenského vývoje. A protože jednou z hlavních zákonitostí společenského vývoje je třídní boj, boj dělnické třídy vedené její avantgardou za dosažení naprosto spravedlivé beztřídní společnosti, je logické, že objektivní kritika nemůže být absolutně nezaujatá, nestranná. Naopak, musí stranit objektivním zájmům a potřebám dělnické třídy, jenž jsou v přímém souladu se vzpomínanými zákonitostmi společenského vývoje a navíc v sobě zahrnují základní zájmy a potřeby absolutní většiny jednotlivých sociálních vrstev a skupin celé socialistické společnosti.

Vzhledem k vedoucímu postavení komunistické strany v socialistické společnost, bez kterého není myslitelné, aby byly objektivní zájmy a potřeby pracujících mas realizovány, znamená stranickost kritiky a sebekritiky stranit programovým cílům strany, vyjádřeným v linii jednotlivých sjezdů, znamená stranit její politice

FEUCHTWANGER, LION - VÁLKA ŽIDOVSKÁ / ÚSPĚCH

FEUCHTWANGER, LION

VÁLKA ŽIDOVSKÁ / ÚSPĚCH

František Borový, Praha, 1933

literárna teória
18 s., čeština
hmotnosť: 20 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

5,00 €

*kvaja*juda*

Publikace propagující vydání Feuchwangerova díla v nakladatelství František Borový. Obsahuje osobně napsaný životopis autora, komentáře zahraničního i našeho tisku, světovou kritiku i komentáře dalších autorů. Vydání nabízené knihy redigoval Ferdinand Peroutka.

SIFAKIS, CARL - ENCYKLOPÉDIA ATENTÁTOV

SIFAKIS, CARL

ENCYKLOPÉDIA ATENTÁTOV

PB-press, Bratislava, 1994
preklad Eva Medveďová, Mária Kočanová
ISBN 80-88684-38-2

encyklopédie, história,
204 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 960 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: výborný, nečítaná

3,00 € 

*his*

Encyklopédia atentátov zahŕňa vyše 350 atentátov a pokusov o atentáty od staroveku po rok 1990. Medzi obeťami sú známe i menej známe osobnosti (niektoré sme uviedli na prednej strane prebalu). Každé encyklopedické heslo obsahuje kompletný, pútavo napísaný opis celej udalosti (vydareného atentátu alebo len pokusu oň) a dátum, miesto, biografické údaje o obeti a atentátnikovi, okolnosti atentátu, podrobný opis samého činu a napokon jeho dôsledky. Encyklopédia je doplnená 50 ilustráciami, väčšinou unikátnymi. Encyklopédia je tak užitočná pomôcka aj pre učiteľov dejepisu, študentov i záujemcov o kriminálne prípady, ktoré ohúrili a mnoho ráz i zmenili svet.

Jakub I., anglický kráľ (1566-1625) - pokus o atentát

Deň Guya Fawkesa (5. novembra) je jedným z najneviazanejších sviatkov v Anglicku, keď sa konajú ohňostroje, zamaskované deti žobrú o pence a predovšetkým sa pália „guys", malé figúrky jedného z najznámejších sprisahancov v krajine.

Fawkes bol účastník „prachového atentátu" v roku 1605, ktorého cieľom bolo vyhodiť do povetria snemovne anglického parlamentu v čase, keď tam bol kráľ Jakub I. a jeho hlavní ministri. Fawkes z význačnej yorkshirskej rodiny prešiel na rímskokatolícku vieru a bol podobne ako jeho spolusprisahanci rozhorčený nad rastúcim útlakom rímskych katolíkov v Anglicku.

Fawkes odišiel z Anglicka v roku 1593, aby bojoval po boku Španielov v protestantskom Nizozemsku a získal si značnú povesť odvážneho a vynaliezavého vojaka. V roku 1604 malá skupina katolíckych sprisahancov vymyslela plán na zničenie parlamentu, ale keď potrebovali človeka s vojenskou minulosťou, povolali Fawkesa pomocou emisárov, vyslaných do Nizozemska.

Spolu s ostatnými sprisahancami prepašoval Fawkes preoblečený za uhliara 36 barelov pušného prachu do pivníc pod sálami parlamentu. Nevedel však, že jeden zo sprisahancov sa rozhodol poslať anonymný list lordovi Monteagleovi, katolíckemu peerovi, v ktorom ho vyzýval, aby sa nezúčastňil na otváracom zasadaní parlamentu 5. novembra: „Odíďte na vidiek, pretože hoci možno nebude vidieť nijaký podozrivý pohyb či vzburu, napriek tomu hovorím, že parlament dostane strašný zásah, no ľudia v ňom neuvidia, kto im ublížil. "

Monteagle neposlúchol výzvu a namiesto toho informoval príslušné úrady. Prehliadka parlamentu však nič neukázala, no nespokojný s týmto výsledkom Monteagle sa rozhodol urobiť prieskum na vlastnú päsť. Krátko pred polnocou 4. novembra objavili Fawkesa v pivnici. Tvrdil, že je sluha, ktorý hľadá svojho pána, ale Monteagle si všimol, že uhlie a zväzok otepov presahujú normálne množstvo. Objavili tak sudy s pušným prachom.

Fawkesa podrobili krutému mučeniu za priameho dozoru kráľa Jakuba I.: „Najprv treba použiť miernejšie prostriedky mučenia, et sic per gradus ad ima tenditur (a postupne ho priviesť do pekla. )" Až keď podstúpil mimoriadne mučenie na škripci, Fawkes sa priznal a povedal aj mená svojich komplicov.

KOMÉDIE

KOMÉDIE
Baroková literatúra
Pavol Kyrmezer - Juraj Tesák Mošovský

Interpopulart Slovakia, Rohovce, 1995
edícia Populart - Študentská knižnica (17)
ISBN 80-88834-16-3

divadelná hra, komédia, literatúra slovenská,
130 s., slovenčina
hmotnosť: 95 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,90 € DAROVANÉ

*trsos* in *H-bar*

BELS, ALBERTS - KLIETKA / STRELNICA

BELS, ALBERTS

KLIETKA / STRELNICA
(Kletka / Poligon)

Tatran, Bratislava, 1981
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (85)
preklad Viera Mikulášová-Škridľová, Magda Takáčová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
61-271-81

beletria, novela, literatúra lotyšská
256 s., slovenčina
hmotnosť: 338 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

DAROVANÉ

*zukol5*belx*

Ústrednou témou oboch noviel alebo „minirománov" Klietka a Strelnica je hľadanie odpovede na najzložitejšie otázky ľudského bytia. Názov románov je v oboch prípadoch symbolický — Klietka je nielen skutočná klietka, do ktorej uväznia známeho architekta Berza, ale aj symbol egoizmu. Ešte väčší významový dosah má názov druhého románu — Strelnica. Je to miesto, na ktorom vojaci v zálohe cvičia cez manévre, a aj modifikácia štadiónu. V Klietke, ktorá má pomerne napínavý, takmer detektívny dej, môžeme badať dve výrazne od seba oddelené časti. V prvej nečakane a záhadne zmizne architekt Edmund Berz, v druhej časti uväznený Berz za krajne vypätých podmienok bojuje o holý život v klietke s hrubými mrežami, do ktorej ho z pomsty či zo žiarlivosti uvrhol zlodej áut Dindan. Aj v druhej novele Strelnica, ktorej rámec tvoria manévre, sú ľudia vytrhnutí z automatizmu každodenného života a dostávajú sa do situácií, ktoré vyžadujú vypätie všetkých duševných i telesných síl. Táto atmosféra zákonite vedie k tomu, že sa človek hlbšie zamýšľa nad svojím doterajším životom, ako to robí hlavná postava, športový novinár Kokzar, ktorý tu spomína nielen na čistý a vzrušujúci príbeh svojej lásky, ale prehodnocuje aj svoj život.

V takých chvíľach znepokojene myslel na zimu, na mrazy, metelice a pri takejto predstave mu veru nebolo do smiechu. Smiešna sa mu zdala myšlienka na smrť. Nemal potuchy, čo si počne, keď nastanú mrazy, teplý odev nemal, aj so zásobami to bolo bezútešné.

Berz pochytal všetky Štyri holuby — pred niekoľkými dňami lapil posledného. Hlúpe, v jeseni vykŕmené vtáky mu pomohli udržať sa pri silách. Teraz už nezostal ani jeden.

Holubäcie stehienka si nechal do zásoby, vysušil a vyúdil ich a po večeroch cmúľal vždy jedno stehienko, a tak zaháňal hlad.

Poriadne schudol, aspoň takých desať kíl, no jednako sa cítil svieži. Pil veľa vody, na ráno zjedol deväť orieškov a v duchu nadával na hnusného zrniara. Na obed zjedol za priehrštie rozchodníka a šampiňóny. Večer pil vodu a obhrýzal holúbäcie stehienko.

Pravda, neprešiel ani deň, aby sa nepokúsil dostať sa na slobodu. Zhotovoval si z drôtu háčiky rozličnej formy. Háčik zasunul za štít a pokúšal sa odsunúť závoru. Konštruoval najrozličnejšie nástroje so všelijakými kolienkami, ohybmi, závitmi, aby sa mohol dostať k skrytému záveru v polkruhovom štíte. Ale všetko nadarmo! Čertovský konštruktér tejto čertovskej zástrčky predvídavo vylúčil podobné možnosti, zástrčku nebolo možné dočiahnuť. Berz by bol najradšej zavýjal od zlosti — taká jednoduchá úloha to bola, a predsa ju nemohol zvládnuť.

Rozobral drevené koryto a zhotovil systém pák. Na upevnenie použil hrdzavé klince a vŕbové prúty.

Pokúšal sa ohnúť jednu mrežu. Najprv sa zdalo, že sa mreža poddá, ale bol to omyl. V rozhodujúcej chvíli systém pák zlyhal, rozletel sa na kúsky a Berza poudierali po chrbte a po nohách.

Pokúšal sa mrežu rozpíliť nožom, ale čepeľ bola primäkká. Pokúšal sa vysekať betónový základ, ale nemal na to vhodné nástroje.

Veľmi veľa rozmýšľal o signáli. Aby záchrancovia zdiaľky videli klietku, vztýčil na ňu paličku s vreckovkou. Teraz má klietka aj svoju zástavku, pomyslel si smutne.

Večermi, pri západe slnka, spomínal si na svoj doterajší život.

Nech je akokoľvek čudné, ale zdravie sa mu zlepšilo, odhliadnuc od nútenej hladovky. V noci spával hlbokým spánkom, nemával ťažké sny. Srdce, ktoré ho predtým trápievalo, sa teraz upokojilo. Podagra ustúpila, hoci sa pohyboval málo. Stolicu mal normálnu. Výkaly odstraňoval doskou čo najďalej od klietky.

Necítil tlak na zátylku a ani raz sa vo sne neprepadával do čiernej priepasti, ako sa mu to stávalo doma, keď ho rozbolelo srdce.

Hoci spával na studenom betóne, nebol prechladnutý. A doma podchvíľou smrkal a kašlal, ešte aj v lete. Nepomáhali mu nijaké lieky.

Teraz budem vedieť, ako mám žiť, rozmýšľal. Na ráno voda a deväť orieškov, na obed rozchodník s hubami, na večeru holubäcie stehno.

Ale keď si pomyslel na šťavnaté mäsko, na ovocie, polievku, fašírku, na pečené kuriatko, zachvátili ho žalúdočné kŕče. Trvalo mu aj dve hodiny, kým načisto zahnal spomienky na jedlo. Spôsobovali mu bolesť, hrdlo sa zvieralo, dvíhal sa mu žalúdok, takže myšlienky musel odháňať a zavše sa mu zdalo, že všetko nešťastie na svete pochádza z porovnávania.

Keby sa bol narodil v klietke, keby sa bol odjakživa kŕmil orechami, hubami, rozchodníkom, holubäcími stehienkami, keby bol býval v stane — bol by to pokladal za normu a o ničom inom by nesníval.

Ale predtým poznal iný život, na ktorý nemohol zabudnúť, a len nádej, že sa vyslobodí, že ho ľudia a spoločnosť nenechajú napospas osudu, len táto nádej ho držala pri silách.

Spočiatku ho znepokojovala myšlienka na svet, z ktorého ho vytrhli. Znepokojovalo ho, že pre toto väzenie prepasie

...........................................................................

... posledná veta ...

Tak nezabudnime, že sa na nás pozerá dvadsať miliónov, nezabudnime na to, súdruhovia vojaci!