KOSIDOWSKI, ZENON
ČO ROZPRÁVAJÚ PROROCI
(Opowieści biblijne)
Obzor, Bratislava, 1970
preklad Jozef Marušiak
obálka a ilustrácie Teodor Schnitzer
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-040-70
náboženská literatúra, náboženstvo, Biblia,
446 s., slovenčina
hmotnosť: 989 g
tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý
1,50 € stav: dobrý *petz1*nab*
PREDANÉ *H-6-2*
Môžeme si dvetisícročnú európsku kultúru predstaviť bez biblie a jej mohutného a mnohotvárneho vplyvu na všetky oblasti duchovnej tvorby človeka? Isteže veľmi ťažko. Veď keby sme z galérií odstránili všetky obrazy s biblickými motívmi, keby sme z jazyka vylúčili zvraty a prirovnania odvodené z biblických textov, keby sme z dejín vyčiarkli všetky náboženské hnutia bez ohľadu na to, aký vnútorný obsah sa v nich skrýval pod náboženskou formou, slovom, keby sme sa pokúsili vymazať bibliu z nášho kultúrneho povedomia — zostalo by nám niečo, v čom by sme už našu kultúru ani nepoznali. Bola by to kultúra chudobnejšia, bezfarebnejšia, a v každom prípade iná, než je tá, ktorú sme zdedili a ktorá nás všetkých formovala... Áno, toto všetko sa viac alebo menej všeobecne uznáva. No pritom všetkom treba povedať, že — bibliu vlastne nepoznáme. Staršie pokolenie, vychovávané v náboženskom duchu, si zo školy odnieslo útržkovité znalosti niekoľkých biblických epizód, ale mládež, vychovaná už v podstate v svetskom duchu, by nám spravidla nevedela vysvetliť vari ani príslovečnú „jerišskú trúbu“. Zenon Kosidowski sa vo svojej knihe Čo rozprávajú proroci pokúsil porozprávať prístupným, dnešným jazykom na dôležitejšie biblické príbehy Starého zákona a v populámych komentároch k jednotlivým kapitolách sa usiloval podať aj výklad z hľadiska najnovších vedeckých a archeologických výskumov, ktoré v mnohých prípadoch priam senzačným spôsobom doplnili, potvrdili alebo opravili tradičné predstavy. Čitateľ, ktorý si knihu prečíta, získa tak nielen pomerne presnú a podrobnú predstavu o obsah biblických textov, ale bude zároveň svedkom vzrušujúceho a často dramatického dobrodružstva ľudského poznania, ktoré sa húževnato prebíja k pochopeniu pravdivému osvetleniu záhad dávnych dejov ľudstva. Publikácia je vybavená hodnotnými ilustráciami, je určená najširšiemu okruhu čitateľov. V najbližších rokoch pripravuje Obzor knihu venovanú Novému zákonu pod názvom rozprávajú evanjelisti.
Jednotlivé kmene mali svoje odlišné zvykové tradície, hovorili trochu odlišnými nárečiami. Keď po Jozuovej smrti chýbal spoločný vodca, znova sa prihlásili k slovu staré krivdy, predsudky a separatistické tendencie. Tomuto javu napomáhal fakt, že v dôsledku rozkladu prvobytnej pospolitosti a prehlbovania triednych rozdielov sa voľakedajšia volená rodová staršina pretvorila na dedičnú aristokraciu. Náčelníci kmeňov a rodov si privlastnili kniežacie tituly spolu s takými prídomkami ako „mocný“ alebo „šľachetný“. Práve tieto privilegované vrstvy začali medzi sebou súperiť a pričinili sa nielen o rozbitie izraelskej jednoty, ale dokonca aj o bratovražedné vojny.
Pre Izraelitov to teda bola doba politického zmätku a svojvôle. V knihe Sudcov čítame, že „v tých dňoch nebolo kráľa v Izraeli. Každý robil, čo sa mu ľúbilo“. Daniel Rops v knihe Od Abraháma po Krista výstižne píše, že „história Izraela sa v tomto čase rozpadá na toľko histórií, koľko je kmeňov“.
Rozpad izraelského ľudu na dvanásť pohašterených kmeňov bol tým nebezpečnejší, že Kanaan bol Jozuovým ťažením podrobený len čiastočne. V samom srdci krajiny si zachovali nezávislosť mocné kananejské kmene, ktoré držali v rukách opevnené mestá a najúrodnejšie doliny. Izraeliti sa spočiatku usadzovali na málo zaľudnených horských územiach, kde ako chovatelia dobytka viedli polokočovnícky život. Nestavali si tam murované domy, ale bývali v Stanoch a drevených kolibách. Iba v zriedkavých prípadoch dobýjali územia ozbrojenou mocou, väčšinou to bola postupná pokojná infiltrácia pastierskych nomádov.
Jednotlivé izraelské kmene, ponechané na vlastné sily, sa prirodzene nemohli pustiť do boja s vládcami susedných kananejských štátikov. Ako náhradu za možnosť usadenia sa v blízkom okolí museli často uznať ich hegemóniu a platiť im dane. Táto ekonomická a politická závislosť sa neraz premieňala na útlak, nevoľnícku prácu, ba aj otroctvo. V knihe Genezis čítame o pokolení Isachar, že bolo ako „osol kostnatý“, ktorý bude musieť „skloniť svoju šiju pod bremenom a stať sa sluhom poddaným“.
Kniha Sudcov je vlastne súborom povestí o ujarmených izraelských kmeňoch, ktoré dlhé roky znášali otroctvo, až napokon povstali do oslobodzovacieho boja pod vedením svojich národných hrdinov, zvaných sudcami. Biblia naširoko rozpráva o šiestich vynikajúcich vodcoch a vypočítava šesť menších, o ktorých okrem mena nič viacej nevieme.
Sudcovia sa po hebrejsky volali „šofetim“ od slovesa „šafat“ — súdiť. Ale ich povinnosti sa neobmedzovali len na súdne funkcie. Bol to veľmi starý semitský titul, prisudzovaný najvyšším administratívnym úradníkom. Vo fenických mestách sa každý rok volili námestníci kolónií, zvaní „suffetes“. Keď sa Kartágo odtrhlo od svojej fenickej materskej zeme a stalo sa suverénnou obchodnou mocnosťou, na jeho čele naďalej stáli „suffetes“, každoročne volení kupeckou plutokraciou. Občas v obdobiach bezvládia ich volili aj v mestských štátoch Fenície. Tak napríklad v Týre držali v rukách správu štátu v rokoch 563—556 pred n. l.
V biblii táto vec vyzerá trochu inak. Izraelskí sudcovia tu vystupujú najmä ako bojoví vodcovia povstaní alebo partizáni, a len okrajovo ako civilní administrátori. Boli to skôr vojenskí diktátori, ktorí vďaka individuálnym prednostiam získavali veľkú autoritu medzi svojimi súkmeňovcami a vo vhodnej chvíli ich viedli do boja za slobodu. Ich moc spravidla neprekračovala hranice jedného kmeňa, hoci niektorým sa podarilo utvoriť dočasné koalície niekoľkých kmeňov pre boj s kananejskými utlačovateľmi. Po vydobytí nezávislosti sudcovia ako národní hrdinovia vykonávali vládu do konca svojho života, ale po ich smrti sa nimi spravované kmene vo väčšine prípadov znova dostávali pod jarmo Kananejcov.
Oveľa nebezpečnejší ako politická nesloboda bol však fakt, že Izraeliti ľahko podliehali vplyvu kananejskej kultúry a náboženstva, čo vytváralo hrozbu priameho odnárodnenia. Z knihy Sudcov nevidíme dosť jasne, prečo sa tak dialo. Redaktori biblie, osvetľujúc tento jav zo stanoviska puritánskeho jahvizmu, zobrazovali Kananejcov ako barbarský a skazený národ, ktorý vyznáva nedôstojný a nemravný náboženský kult. Vzhľadom na to sa kládla otázka, ako sa mohlo stať, že sa izraelské kmene, vychované v duchu Mojžišových morálnych príkazov, s takou ľahkosťou dali zatiahnuť do oných údajných nerestí.
Odpoveď na túto otázku nebola možná, kým sa naše znalosti o Kanaane zakladali najmä na tom, čo nám podáva biblia. Obrat v tomto smere nastal až vďaka archeologickým objavom v Palestíne. Na základe vykopávok sa zistilo, že Kananejci vytvorili vysoko rozvinutú materiálnu kultúru, ktorá v máločom ustupovala kultúre Egypta, Sýrie a Mezopotámie. Početné mestá sa zaoberali obchodom a remeslom, pýšili sa krásnymi budovami a verejnými námestiami, udržovali kultúrne a obchodné styky s inými štátmi. Okrem roľníctva a chovu dobytka prekvitalo záhradníctvo. V celej krajine bolo vidieť starostlivo ošetrované sady datľových stromov, olív, fíg a granátov, na svahoch sa v slnku kúpali vinice a v dolinách rástla zelenina každého druhu. Je známe, že Kananejci vyvážali do Egypta víno, olej aj zeleninu.
Archeologické nálezy svedčia aj o vysokej úrovni umenia a ručných prác. V zrúcaninách kananejských miest sa našli originálne modelované sošky bohov a bohýň, svetské portréty, šperky zo zlata a striebra, reliéfy zo slonoviny, fajansové nádoby s figurálnymi ornamentmi, ako aj majstrovsky cizelované predmety každodennej potreby, ako škatuľky, flakóniky, dýky, sekerky, zbrane a keramika každého druhu. Faraón Tutmózis III. oznamuje v jednom zachovanom nápise, že v Palestíne mu padli za korisť početné nádoby zo zlata a striebra. V Bét Šeán bola z ruín vykopaná krásna kamenná socha zobrazujúca dva so sebou bojujúce levy. Kanaan bol okrem toho vychýrený krásnymi tkáčskymi výrobkami farbenými purpurom, veľmi cenným farbivom vyrábaným v tejto krajine.
Ako sme už poznamenali predtým, kananejská kultúra sa v 12. stor. pred n. 1. nachádzala v období úpadku. Ale aj tak musela urobiť fascinujúci dojem na izraelských nomádov, ktorí štyridsať rokov žili v primitívnych podmienkach púšte. Kananejci so svojimi ľudnatými mestami, plnými krásnych budov a sklepov, nepochybne imponovali týmto prostým chovateľom dobytka. Nie je preto nijaký div, že si Izraeliti ochotne „brali ich dcéry za ženy, a sami dcéry svoje ich synom dávali. . .“, ako hovorí biblia, lebo takéto manželstvo pokladali za spoločenský vzostup.
Avšak pre tie kananejské štátiky, ktoré sa nedokázali ubrániť, bola invázia Izraelitov katastrofou. Vykopávky z tejto doby ukazujú zarážajúci pokles úrovne remesiel a predovšetkým staviteľstva. Na ruinách kananejských miest dobyvatelia stavali úbohé domce bez kanalizácie na odvod dažďovej vody. Izraelské kmene, prirodzene, nemohli v púšti nadobudnúť staviteľské skúsenosti. Okrem toho im to nedovoľovalo ich patriarchálno-demokratické zriadenie: veľké stavby a obranné systémy mohli vtedy vzniknúť iba vo feudálnych podmienkach pri využití nevoľníckej skoordinovanej práce ujarmených ľudových más. Izraeliti ešte dlhý čas zostali slobodnými pastiermi; ich kmeňová staršina bola už síce dedičná, nemala však takú neobmedzenú moc, akú mali vládcovia kananejských miest.
Vpád cudzích kmeňov na územia obývané Kananejcami musel napokon vyvolať hlboký hospodársky otras. Kananejské mestá prosperovali hlavne vďaka medzinárodnému obchodu. Preto tiež, keď nájazdníci preťali karavánové cesty, nastala postupná stagnácia obchodu, čo zasa malo za následok všeobecné zníženie blahobytu.
................................................................................................................................................
... posledná veta ...
A to poskytlo dôvod určitej skupine orientalistov na
čele s Dupont-Sommerom k vysloveniu názoru, že esejci predstavujú ono spájajúce
ohnivko medzi judaizmom a kresťanstvom, ktoré veda tak citeľne postrádala.
KRÁTKY SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA
