77 SKUTOČNÝCH PRÍBEHOV

77 SKUTOČNÝCH PRÍBEHOV

Ringier, Bratislava, 2006
zostavila Elena Jančušková
1. vydanie
ISBN 80-85258-44-7

beletria, próza krátka,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 313 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,00 €

*cesvo*romant*

DARCYOVÁ, EMMA - NEVÍTANÉ DĚDICTVÍ

DARCYOVÁ, EMMA

NEVÍTANÉ DĚDICTVÍ
(Datk Heritage)

Harlequin, Praha, 1993
edícia Romance
preklad Irena Ročková
ISBN 80-85631-85-7

beletria, román, pre ženy,
160 s., čeština
hmotnosť: 84 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 €

*cesvo* in *parap*

Když mladá volnomyšlenkářská Australanka přijde do Británie pátrat po svých předcích, může se jí stát lecos. Například, že potká upjatého anglického gentlemana. Zdálo by se, že nemůžou být dva odlišnější lidé... Jenže láska, jak známo, hory přenáší...

„A chtěl jste se někdy oženit? S někým, koho jste opravdu miloval?“ snažila se o něm dovědět víc, aby si mohla utvořit celistvější obrázek.

Zaváhal, pak se na ni podíval chladným, nemilosrdným pohledem. „Byla doba, kdy jsem byl natolik zaslepen sexuální přitažlivostí jedné ženy, že jsem si myslel, že jsem zamilován. Byla pro mě světlem mého života. Naštěstí pro mne a naneštěstí pro mého bratra se rozhodla pro něj. Velice brzo se projevila, jejich manželství nebylo šťastné.“

Christine... a Celeste byla její dcera! Mohlo by jeho hořké zklamání ovlivnit vztah k dítěti? Celeste byla přece i dcerou jeho bratra! To pro něj nic neznamenalo?

„Dalo by se vyprávět hodně o naplánovaných svatbách. Nebo o svatbách z rozumu,“ pokračoval neoblomně, jako by se snažil přesvědčit sám sebe. „Alespoň člověk ví, co může očekávat, a rozčarování je minimální. Líp se s tím vyrovná.“

Natáhl se pro sklenku a vypil ji s takovým spěchem, jako by chtěl spláchnout nepříjemnou pachuť. Rebel ze své jen usrkla, snažíc se zorientovat, co je skutečnost a co ne. Byla čím dál tím víc zmatená.

„Ale nenechte si zničit svoje ideály mými názory, Rebel.“

Tón jeho hlasu ji přiměl vzhlédnout.

Ironicky se na ni usmál. „Možná existují výjimky.“

„Jistě.“ Připomněla si manželství své sestry. Neznala šťastnější pár než Tiffany a Joela. Jeden bez druhého nemohl žít.

Brooks se vrátil, aby odnesl talíře po prvním chodu a dolil jim sklenky. Rebel marně pátrala v paměti, jestli vůbec chřest snědla, ale zřejmě ano. Jako druhý chod byla servírována ryba.

Hugh sáhl opět po sklence a zvedl ji v přípitku k Rebel. „Přeji vám, abyste si vzala muže, kterého budete milovat, a abyste měla rodinu, po které toužíte.“

„Děkuji,“ odpověděla vážně.

Rychle se napil, aniž by ho zajímala kvalita vína, a pak se pustil do jídla na svém talíři s takovou vervou, jako by ho už chtěl mít v sobě, bez ohledu na to, zda mu chutná nebo ne. Rebel se ve své porci jen porýpala. Přešla ji chuť jíst.

„Neodpověděla jste mi na otázku,“ připomněl jí. „Chtěl jsem vědět, jak vaše rodina adoptovala vaše bratry, sestry a vás.“

„To bylo různé. Já jsem šestá nejstarší. Našel mě Zachary Lee.“

„Zachary Lee?“

„Ten byl adoptován jako první. Naši rodiče ho objevili v New Orleansu. Hrál perfektně šachy a jako zázračné dítě byl krutě využíván člověkem, jehož nezajímalo nic jiného, než jak schopností Zacharyho využít co nejvíc ve svůj prospěch. Zachránili ho.“

„A jak našel vás?“

„Šel po ulici a náhodou se podíval do průchodu, kde jsem hledala v popelnicích něco k snědku.“

„V popelnicích?“

Nevěřícný výraz Hughovy tváře Rebel téměř rozesmál. „To je vašemu světu na hony vzdálené. Ale tam venku se to dělo a pořád děje.“

.................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Byl to nádherný pocit, pocit sounáležitosti.

PODLAHA, PŘEMEK - RECEPTÁŘ PRO KAŽDÝ DEN II.

PODLAHA, PŘEMEK
BREZINA, ZDENĚK

RECEPTÁŘ PRO KAŽDÝ DEN II.

SNTL - Nakladatelství technické literatury, Praha, 1992
ilustrácie Jindřich Herbrych
fotografie Pavel Mošna, Přemek Podlaha
dotlač 1. vydania
ISBN 80-03-00663-5

hobby, domácnosť, záhradkárstvo,
304 s., 199 čb obr., čeština
hmotnosť: 479 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*bib14*hobb

MULFORD, CLARENCE E. - ŠERIFOV POMOCNÍK

MULFORD, CLARENCE E.

ŠERIFOV POMOCNÍK
(The Deputy Sheriff)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Zebra (5)
preklad Elena Chmelová
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-72-032-69

beletria, román, western,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 147 g

mäkká väzba
stav: poškodená väzba

0,05 € darované THCK

*cesvo*

Zatiaľ čo sa v zafajčených miestnostiach salónu Royal Palace schádza pestrá kartárska spoločnost, rančeri z okolia majú isté starosti s dobytkom. Naoko vládne v kraji pokoj, no predsa čosi visí vo vzduchu. A keď je situácia už na nevydržanie, prichádza do mesta muž, rozhodnutý vziať spravodlivosť do svojich rúk. C. E. MULFORD (1883-1956) patri k najobľúbenejším a najhodnotnejším autorom tohto žánru. Jeho romány z Divokého západu prevyšujú úroveň obyčajných cowboyok, o čom svedčia milióny predaných výtlačkov a to, že mnohé boli sfilmované.

Keď sa dvere za nimi zavreli, rozprávali obaja chlapi odrazu, ale potom Huston zmĺkol a nechal priateľa, aby rozpovedal celý príbeh. Na záver sa Hitchins usmieval a zľahka potriasajúc hlavou, vzdával poctu vynachádzavosti mexického hajčiara.

»To je pekná prácička! Nielen zastrájať sa! Len čo sa mu novina dostala do uší, už aj sa mal k činu! Ako zásah blesku! Dúfam, že nás ten chlap už nebude otravovať!«

Obaja šerifovi pomocníci sa opäť rozhovorili a ich chlebodarca ich nechal hovoriť; páčilo sa mu ich živé rozprávanie a ich vlastný názor na zdrvujúci výjav. Ale keď mu to chceli porozprávať ešte i po tretí raz, zarazil ich pohybom.

»Dobre, dobre. Vrátili ste sa so zdravou kožou. Teraz by ste sa mali vybrať chodníkom k Daileymu, odbočiť zo dve míle poniže cesty na ranč JP. Je tam robota a Ike Peavy sa do toho pribral. Zíde sa mu šikovná pomoc. Treba pohnúť s tou prekliatou hrádzou a udupať jazero tak, aby sa tam udržala voda.«

Hitchins ich vypratal z miestnosti, šiel s nimi k hlavnému vchodu, a keď videl, že vysadli na kone a odchádzajú preč, vrátil sa do výčapu.

»Porušujem vlastné pravidlo,« povedal výčapníkovi za pultom. »Chcem ešte pohárik, a to hneď. Vypi si so mnou. Oslavujeme vydarenú robotu, hoci o nej nehovoríme. Ale medzi nami ti prezradím, že stará cesta od juhovýchodu popri Daileym zas ožije. Rozširujeme podnik, a rozširujeme ho poriadne. Napi sa od srdca!«

Rančeri na západ od Porteru vytrvalo strážili noc po noc cestu cez priesmyk, a strážili ju dobre. Zo svojho miesta dovideli na oba svahy, ktoré sa dvíhali po hrebeň, boli to skoro holé svahy. Ťažko by sa čo len jedna krava dostala nebadane cez priesmyk, nie to celé stádo. Priechod bol zablokovaný. Lenže postriežka si vyžadovala chlapov; a chlapi na stráži, to znamenalo menej chlapov na pastvinách. Ani jeden z malých rančerov si nemohol dovoliť držať si cowboya, len-len že sa sami uživili. Zatiaľ čo sa títo chlapi radovali, že vyriešili vážny problém, v skutočnosti problém narastal, hoci to netušili, bol by ich priviedol do zúfalstva.

Ďalšiu noc po Manuelovom príchode, bola to noc pred návratom Bradyho a Hustona, pohol sa temný hlúčik jazdcov opatrne po západnom pomedzí a potom sa roztrúsil po jednom. Celú noc poháňali jazdci pred sebou lichvu, hnali ju stále na juh smerom k rieke; a stádo rástlo každou míľou. Mala to byť akási čistka, husté prečesávanie celej oblasti. Po tejto noci tu malo zostať len máličko dobytka a nádeje malých rančerov by boli načisto zmarené.

Keď svitlo ráno, bolo aj posledné zviera za riekou a hlbšie v Mexiku, aby sa dostali za nízku reťaz vŕškov na juh od rieky, takže zvedaví, hľadajúci jazdci severne od rieky by nespozorovali nič, čo by ich zaujímalo. Po oddychu sa stádo pohlo na juhovýchod popri rieke a o dva dni neskôr ho zavrátili na sever, späť cez rieku, do prirodzeného záseku, ďaleko od nebezpečnej buriny. Chlapi mali teraz robotu, kým zmenili značky a kým sa dobytku zahojili rany po vypaľovaní, väčšina jazdcov sa vybrala dolu cestou a plienila pokojnú, nič netušiacu oblasť ďaleko od územia, v ktorom sa inak pohybovali. Vďaka zásobe vody na ranči JP otvorilo sa im nové pole pôsobnosti.

Ďaleko na západ od ukradnutého stáda a nočného prepadu, ďaleko na západ od ranča JP a mestečka Porter zviechal sa vysoký jazdec z piesku pri brehu rieky a uškŕňal sa do tváre mexického šviháka, ktorý sa naňho usmieval. Prenasledovanie cez rieku sa prenieslo za vŕšky, kam nedovideli, ale prerušovanú paľbu ešte stále počuli. Nebolo nepriateľských očí, ktoré by sa prizerali na toto zázračné vzkriesenie.

»Myslím, že som sa zosypal celkom dobre,« povedal jazdec a ohmatával sa. »Nie som naučený padať z koňa.«

Jeho druh sa zoširoka usmial a ukázal biele zuby, poklepal jazdca po pleci a nahlas sa zasmial.

.............................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Hybajte sa nakŕmiť a naberte si, lebo všetko vyhodí-í-í-m!"

MORELANDOVÁ, PEGGY - ZACHRÁNCE

MORELAND, PEGGY

ZACHRÁNCE
(The Rescuer)

Harlequin, Praha, 1993
edícia Desire
preklad Šárka Veselá
ISBN 80-7170-072-X

beletria, román, pre ženy,
160 s., čeština
hmotnosť: 84 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,80 €

*cesvo* in *parap*

Když osmiletá Miranda ze strachu o svou matku vytočí číslo „tísňového volání”, ani netuší, co všechno způsobí. V příští chvíli už šokovaná Marybeth sleduje počínání pohledného požárníka, který rozbil dveře jejího bytu. Marybeth nikdy nečekala, že by tímto způsobem nějaký muž vstoupil do jejího života.

Gunner si přiložil ruku na žaludek. „Jo, myslím, že to dovedeš.“

Marybeth se snažila zachovat si dobrou náladu. Hluboce se nadechla a mezi zuby procedila: „Gunnere, nevím, co je s tebou, ale už mne skutečně vynech. Teď si potřebuji nějak vybít energii.“

Popadla ho za ruku a vlekla k atrakcím. Minuli házení kruhem, létající labutě, hody mincemi a všechny je odmítli jako příliš všední. To co potřebovala byl pohyb. Energický svižný pohyb. Očima uvízla na vzdáleném pódiu, na terči s kupou baseballových míčků. Vlekla Gunnera tím směrem.

„A teď pojď, nebo buď zticha,“ řekla a vyhrnula si rukávy.

Gunner pozdvihl obočí, beze slova dal na tácek dolar a sledoval, jak prodavač před Marybeth sází tři míčky. Pak mávl rukou a řekl: „Tak se do toho opřete.“

Marybeth sebrala míček a třela ho čile mezi rukama. Dívala se na terč a pro své vlastní uspokojení si představila Gunnera na místě býčího oka. Se zrakem na značce se napřímila k hodu, pak přenesla veškerou svou váhu na hod a zaútočila. Míč hvízdl vzduchem a udeřil přímo do středu. Blikla světla a zazněla siréna.

Marybeth se usmála a oprášila si ruce.

Omráčený Gunner jen zíral. Kdyby každý házel jako ona, brzy by z býčího oka zmizela barva.

„Štěstí začátečníka,“ bručel podrážděně.

S naštvaným pohledem sebrala Marybeth druhý míček. Napřímila se a hodila. Už sahala po třetím, když bliknutí světla a zakvílení sirény signalizovalo další zásah.

Když se začala připravovat na třetí hod, začal se už za ní shromažďovat dav, který ji sledoval společně s Gunnerem.

Stála k nim natočená profilem, oči měla zúžené, ústa sevřená a rukama u prsou třela míček. Vypadala jako vítězka z první ligy baseballových házenkářek.

Když se natahovala k hodu, ruka jí trochu poklesla a Gunnerův pohled sklouzl k jejímu zadku. V tu ránu na všechno zapomněl. Na dosah měl ten nejrozkošnější zadeček, jaký kdy vyplňoval džíny. Když se nadechla k hodu, měl co dělat, aby se udržel a rukama nepopadl obě vyzývavé tváře.

Míč našel cíl, bleskla světla a zazněla siréna. Marybeth se rozhlédla, objala Gunnera kolem krku a téměř mu vyrazila dech.

„Dokázala jsem to! Viděl jsi to?“ vykřikla a smála se. „Pokaždé jsem zasáhla cíl!“ Políbila ho na ústa, pak se obrátila a opřela se rukama o pult. „Co jsem vyhrála?“ zeptala se prodavače.

Gunner zvolna nabíral dech, zatímco muž podával Marybeth gumového hada. Ta ženská je opravdu blázen. Jednu chvíli škrábala a syčela, v další vzplála a rozpálila ho polibkem. Nevěděl, jestli jí má zakroutit krkem nebo popadnout do náruče a líbat jako smyslů zbavený. V téhle chvíli mu přišlo vhodnější líbání.

Došel k ní a otočil se k prodavači za pultem. „Radši bych toho růžového medvídka, co visí nad vaší hlavou.“

Marybeth se držela za žaludek a zhluboka dýchala. Nejedla chili už dobrých šest měsíců. Hodnocení bylo hotové, ceny uděleny, všechno bylo připraveno k odchodu.

......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Právě tak jako Laura.

HINGLEOVÁ, METSY - DÍTĚ LÁSKY

HINGLEOVÁ, METSY

DÍTĚ LÁSKY
(Lovechild)

Harlequin, Praha, 1998
edícia Desire
preklad Vít Švejda
ISBN 80-7170-941-7

beletria, román, pre ženy,
160 s., čeština
hmotnosť: 84 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,80 €

*cesvo* in *parap*

Když se Liza po krátké milostné aféře s umělcem Jacquesem dozví, že je těhotná, opouští ho beze slova vysvětlení. Po nečekaném setkání po třech letech je Jacques Lizou stále okouzlen, aniž by tušil, že je otcem. Ale ona si moc dobře pamatuje na jeho slova, že jí nemůže dát to, po čem ona touží - a to jsou láska a rodinné štěstí.

Při pohledu na spícího Jacka Lizu naplnila pýcha. Sebrala ze země medvídka a položila ho opatrně vedle blonďaté hlavičky. Odhrnula mu pramínek vlasů z čela a něžně ho políbila. Na každý pád se rozhodla správně, říkala si, když rovnala Jackovu pokrývku. Jestliže byla ochotna riskovat zklamání u sebe, nemohla si nic podobného dovolit u syna.

V dálce uslyšela telefon. Zvedla oči v sloup a vyšla z pokoje. Prosím, řekla do sluchátka, když ho při pátém zazvonění zvedla.

„Lizo, tady Aimee.“

„Aimee! Jak se máš?“

„Jsem v pohodě. Trochu tlustá, ale v pohodě. Vypadám jako bych spolkla medicinbal.“

Liza se ze srdce rozesmála.

„No jo, těhotný holky si nemůžou vybírat.“ „Totéž tvrdí doktor, co mě k němu Peter posílá.“ „A jakpak se má naše bestie?“ Liza použila výraz, kterým častovali Petera od nejranějších dnů jejich vztahu.

„Bestiálně, pochopitelně. Mimo jiné taky proto, že doktor řekl, že smím cestovat. Jsem teprve v pátém měsíci, takže můžeme uskutečnit malý výlet. Chci, aby Sarah měla bílé Vánoce.“

„A kampak se vlastně chystáte?“

„Do Chicaga.“

„Do Chicaga?“ opakovala Liza překvapeně.

„Jo, doktor říká, že je to v pořádku. Vlastně tam budeme cobydup. Chceme stihnout váš ples.“

„Aimee, mon amie. To jsem rád, že tě zase slyším. Jak se vede?“

„Nech si svoje zdvořilostní úvody, Gastone. Co jsi to udělal s mojí nejlepší kamarádkou?“

Jacques si otřel ruce do ručníku a prohlížel si hotovou bustu. Poté, co viděl Lizu s tím druhým mužem, vrátil se do apartmá a zahrabal se do své práce. Ne že by to pomohlo, přiznával. Bolest v jeho nitru byla stejně bezbřehá a temná jako oceán. „Mluvíš asi o Lize, viď?“

„Jistěže mluvím o Lize. Našla jsem ji uprostřed hlubokého zoufalství. Co se, prosím tě, stalo, myslela jsem, že při společné práci vám oběma konečně dojde, co cítíte jeden ke druhému a jak moc jeden pro druhého znamenáte.“

A byli u toho. Jacques pochopil, že to, co cítí k Lize, je víc, než si může dovolit. Víc, než je pro něj bezpečné. Mohl na to přijít už dávno, kdyby se oprostil od hloupé touhy po pomstě a od žádostivosti těla. A protože mu na ní záleželo, nemohl už po ní nic žádat. I kdyby nebylo toho druhého muže, viděl, jak se tvářila vedle jeho syna. Liza chtěla děti a to bylo něco, co si on nemůže dovolit.

„Nechápu, proč jste oba tak šíleně hrdí. Víš co je tvůj největší problém, Gastone? Bojíš se být dospělý. Musím ti sdělit, že ta tvoje hra na gigola uvadá. Jednoho dne se probudíš a zjistíš, že jsi osamělý. Je čas vážně přemýšlet o tom, že by ses usadil.“

„Usadil se a co, Aimee?“ dožadoval se Jacques. Cítil, jak se rozpaluje, ale ovládl se. To ne kvůli jejím slovům.

...................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Temnota nemůže zvítězit, když do hry vstoupí láska.

GUDMUNDSSON, KRISTMANN - BELASÉ POBREŽIE

GUDMUNDSSON, KRISTMANN

BELASÉ POBREŽIE
(Den blå kyst)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia SPKK - Spoločnosť priateľov krásnych kníh (204)
preklad Helena Dobiášová
doslov Ladislav Baganec
28.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra islandská
208 s., slovenčina
hmotnosť: 246 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, edičný list odtrhnutý

0,10 €

*cesvo*printer*

V Belasom pobreží sa autor vracia k téme lásky: na osudoch chlapca Hakona, siroty odchádzajúcej zo zastrčeného gazdovstva do hlavného mesta, zobrazuje Gudmundsson nielen vlastnú mladosť, ale podáva aj svedectvo o svojej generácii. Hakon prežíva dva silné city - túžbu po lepšom živote, vzdelaní a kráse, symbolizovanú obrazom belasého pobrežia v diaľke, a nežnú, nepohasínajúcu lásku k Eialin, družke svojej mladosti, s ktorou prežil spoločné detstvo na gazdovstve.
Autor opisuje ťažký život svojich hrdinov i krásu islandskej prírody.

Jedného júnového dňa sa Jofridur dohovorila s paholkom, že zavolajú k Eialin doktora. Nemôžu dievča nechať takto umierať, ešte ich všetkých nakazí.

To posledné rozhodlo a v jednu noc, keď bol starý Geirmunde na mori, vybral sa paholok s dvoma koňmi do mesta. Ani Hakon o tom nevedel. Nasledujúci večer sa vrátil aj s lekárom.

Bol to starý, mlčanlivý človek. Náhlivo Eialin prezrel. Potom povedal, že ju treba hneď a zaraz poslať do sanatória. Dieťa má tuberkulózu, no možno ho ešte zachrániť. - Náhodou v prístave pri obchode práve kotvila loď do Reykjaviku a starý doktor zariadil, aby Eialin na ňu vzali. Dal jej aj list pre šéf-lekára sanatória a okrem toho i trochu peňazí. Lístok musel zaplatiť starý Geirmunde.

Eialin stihla napísať Hakonovi iba niekoľko riadkov a už ju paholok vysadil na hrušku sedla a zaviezol ju dolu k obchodu. Bola pokojná a povoľná, prijímala všetko s trpezlivosťou. Starý lekár šiel s nimi a pomohol jej usadiť sa na lodi. Požiadal kormidelníka, aby na ňu dozrel a obstaral jej auto do sanatória, ktoré ležalo až za mestom.

Hakon bol v šérach a videl, ako loď pláva plnou parou na juh k Reykjanesu. - Odišiel z domu tesne pred lekárovým príchodom a nič nevedel. Celú noc mu však bolo veľmi clivo. O týždeň má byť konfirmácia, a ešte starému Geirmundemu nepovedal, že chce odísť. Teraz, keď mal svoj zámer uskutočniť, bolo zrazu všetko také podivné a neisté. Bude to veru zvláštny pocit, opustiť Eialin na dlhé roky. Keby aspoň Bjarne šiel s ním, no ten tu musí ešte rok ostať. Nevideli sa už od zimy. Hakon sa však mienil pred odchodom ešte pozrieť do stakkhamarských šér, aj keby mal príliv za ten čas odniesť všetky ovce zo Skogarnesu! Tak teda má odísť - odísť preč a začať život? Teraz, keď sa mal jeho sen zakrátko splniť, začal sa mu rozplývať. - A ktovie, či Eialin vôbec vyzdravie; v ostatnom čase bola taká zvláštne tichá a skoro nikdy sa nesmiala. Nevedel, či bude schopný za terajších okolností odísť, či sa od nej bude schopný odtrhnúť, mal pocit, že si patria. Eialin vravela, že sú „pred bohom brat a sestra“, a možno na tom aj čosi je. Otázku, či boh jestvuje, nechal bokom, no cítil, že je s Eialin nejakým spôsobom spojený.

Nočná hodina obostrela kraj spánkom, more sa oddalo hlbokému snu naplnenému smútkom. Zasa bola jar, ale taká odlišná od minulej, taká plná očakávania a bolesti zároveň. Pravdaže, ani slnko nebolo celkom také ako prv, Hakon sa už nevedel tak radovať a ani hra ho už tak nebavila. Skoro nič ho nezaujímalo.

- Ako teraz, sedel tu a ani len na tom mu nezáležalo, aby si šiel po niekoľko vajíčok, hoci bol hladný. Noc bola taká tichá a nemá, priam ani v rozprávke, akoby ktosi stál na prstoch a šepkal: ticho, ticho, takže sa človek neopovážil ani pohnúť.

- Na východe a juhovýchode zavisol napoly priesvitný belasý súmrak a k nemu sa kĺzala loď cez lesknúci sa záliv. Hakon ju sledoval pohľadom; myseľ mu napĺňal smútok, ťažký a sladký ako spánok a únava. Túžba ho ťahala preč - k modrastým vrchom na Reykjanese; tam bol cieľ jeho snov, ten ho vábil a volal. V duši sa mu však ozýval ešte jeden hlas, naplnený smútkom, a ten mu prikazoval, aby ostal tu pri Eialin. So strachom, ktorý si uvedomoval len sčasti, cítil, že aj to by mohlo byť čarovné - hoci v inom zmysle. V duši mal aj akúsi prázdnotu, temné a chladné miesto, kde na ničom nezáležalo, kde bolo ľahostajné, či odíde alebo nie. Nevoľky ho striaslo -to by sa musel stať sedliakom ako všetci ostatní, a nikdy by z neho nebol jemný a bohatý človek. No - keď tak uváži -ostal by navždy s Eialin, to vedel. Kúpili by si gazdovstvo -a tu mu myšlienky zablúdili k čomusi tajomnému a sladkému, zvláštnemu a svetlému, že sa zatiaľ bál uvedomiť si, aké to všetko bude.

Možno aj Bjarne sa tu bude chcieť usadiť a nechá cestu tak. Mohli by byť susedmi a v nedeľu by sa vždy niekam vybrali

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ale pohorie na Snefellsnese, krajina ich detstva, sa ešte stále hrúžilo do tlmeného zlatistého svitu.

LATINSKO-ČESKÝ SLOVNÍK

LATINSKO-ČESKÝ SLOVNÍK

Státní pedagogické nakladatelství, Praha, 1991
edícia Střední slovníky jednostranné
obálka Martin Vágner
3. vydanie
ISBN 80-04-26000-4

slovníky prekladové,
484 s., čeština, latinčina
hmotnosť: 670 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

2,50 €

*bib14*jaz*

POLIŠENSKÝ, JOSEF VINCENT - HISTORY OF CZECHOSLOVAKIA IN OUTLINE

POLIŠENSKÝ, JOSEF VINCENT
HISTORY OF CZECHOSLOVAKIA IN OUTLINE

Bohemia International, Praha, 1991
2. vydanie (1. v Bohemii)
ISBN 80-85195-05-04

história, Československo,
144 s., čb fot., angličtina
hmotnosť: 287 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,50 € PREDANÉ

*bib14* in *H-kris*

THE FIGHT FOR NATIONAL FREEDOM

The outbreak of the first World War in July 1914 was the result of the tension between Vienna and Belgrade. It is not uninteresting to mention that a year earlier T. G. Masaryk had gone to Belgrade, and returned with Serbian suggestions for the improving of relations between both the states. The government of Austria-Hungary let this occasion pass without notice. The immediate pretext for the declaration of war on Serbia was the assassination of the imperial successor to the Austro-Hungarian throne, Francis Ferdinand. In Bohemia he was known as an adherent of federalism, but at the same time as a supporter of the plans of the German Emperor, William II, and as a rigid autocrat and bigoted Catholic. So Czech public opinion, with its democratic, Slavonic and often anti-clerical tendencies, was in no way disturbed by the assassination. But the war against Serbia and Russia, two countries to which the sympathies of a very great part of the nation were bound, was regarded as an evil only a little lesser than civil war.

The very beginning of the last war-adventure of the Hapsburg monarchy was accompanied by the suppression of all political freedom. The Austro-Hungarian government embarked on a struggle, which from a preventive campaign in the Balkans turned to a world-war of two power-groups, without Parliament and without a free press. Czech politicians took, roughly, two standpoints in this situation. K. Kramář, the representative of Czech Liberalism and Neoslavism, was for the Czech nation’s remaining passive, reckoning that the Russian Army would in any case sooner or later occupy Bohemia and that they would probably put on the throne one of the Romanov dynasty.

..................................................................................................................

... posledná veta ...

All peace-loving nations of the world will always find in them a devoted friend.

SOBOLEV, LEONID - GENERÁLNA OPRAVA

SOBOLEV, LEONID

GENERÁLNA OPRAVA
(Kapitalnyj remont)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (127)
preklad Ján Ferenčík
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ruská
312 s., slovenčina
hmotnosť: 343 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €  *cesvo*printer
0,10 €  *mikpa* DAROVANÉ

„Generálna oprava", ktorá vyšla roku 1933, je prvým románovým dielom sovietskeho spisovateľa L. S. Soboleva. Táto kniha neznámeho autora zrazu strhla na seba pozornosť. Gorkij ju na prvom sjazde sovietskych spisovateľov spomenul v rade tých sovietskych kníh, ktoré hneď našli cestu k čitateľom. Týmto románom sa razom predstavil už hotový spisovateľ s vlastným štýlom, s vlastným jazykom, s vlastnou tematikou, zrelý a rozmýšľajúci. Neskôr vydal ešte zbierku noviel „Morská duša“ a novelu „Zelený lúč“. V Sovietskom sväze patrí medzi spisovateľov, ktorí majú svoje čitateľstvo, čo na autorovi obdivuje jeho vysoké umelecké majstrovstvo, obdivuhodné zvládnutie témy, bystrosť a hĺbku postrehu, intelektuálny charakter, spojený s energickým a pritom emocionálnym poňatím života.

Jeho próza núti rozmýšľať, vyvoláva v čitateľovi emócie a svojím temer exaktným zvládnutím témy prebúdza estetické vnímanie. Nech Sobolev zobrazuje hocičo: západ slnca na mori, lodnú techniku, vidiny detstva, všade vidíme originálneho umelca. V lete roku 1958 oslavoval orgán sovietskych spisovateľov Sobolevovu šesťdesiatku a želal mu medziiným na dalšiu cestu: novú tvorivú silu, aby sám písal viac, a od druhých vyžadoval to, o čom sa kedysi sám tak pekne vyslovil: aby si nedovolili písať zle, aby s nepremyslenými, povrchnými dielami, napísanými slovami ošúchanými ako kopejka nemohli vtrhnúť do veľkej budovy, ktorú my voláme mnohonárodná sovietska literatúra, socialistický realizmus."

„Generálna oprava“, ktorú naši čitatelia dostávajú do rúk, odohráva sa v krátkom časovom úseku, v máji pamätného štrnásteho roku, a jej dej sa odohráva zväčša na cárskej vojnovej lodi ,Generalissimus Suvorov'. Sú to horúčkovité dni pred vypovedaním vojny, keď dôstojníci a mužstvo na lodi už tušia, že vojna je tu, no nesmie sa o nej verejne hovoriť. Sobolev majstrovsky zachytáva reakciu námorníkov na blížiacu sa pohromu: Inteligentný, ľudský, no pritom trochu cynický a svojím pôvodom determinovaný poručík Livitin chápe, že nastal čas, ked musí cárovi zaplatiť smrťou za pohodlný život dôstojníka, a márne sa snaží obrniť cynizmom; poručík Greve, podlý karierista, miláčik žien a elegán, sa tak ako väčšina dôstojníkov snaží nebrať vojnu na vedomie a oklamať sám seba. No o vojne - na veľké začudovanie Livitina - premýšľajú aj obyčajní vojaci, od zahriaknutých a dobráckych Netoporčukov cez feldvéblovské duše typu Gudkova a Belokoňa až po uvedomelých boľševikov, akým je Volkovoj, ktorí čakajú na priaznivý okamih, aby rozpútali revolúciu. Je im veľmi blízky intelektuál Morozov, bocman a strojný inžinier, priateľ Livitinov, ktorý akoby niesol autobiografické črty svojho tvorcu - Soboleva. Lebo Sobolev naozaj pozná more z autopsie. To vidíme nielen na každom detaile, na podrobnosti, ovládaní lodnej techniky, ale aj na majstrovskom stvárnení postáv ľudí zžitých s morom, na stvárnení „morskej duše“ svojich hrdinov.

Zrazu si Jurij na niečo spomenul a zasmial sa:

„Prosím ťa, povedz mi, kto je to mičman Gudkov?“

„To je môj zástupca v rote, neslýchaný idiot, ale slúži ako cvičený pes. Vo flotile vzniklo príslovie, že na ,Generalissime’ zo všetkých vzácností najvynikajúcejšie sú dve: parketová dlážka vo veliteľovej kajute a istý mičman Gudkov... Prečo sa spytuješ?“

„Aké to máte témy pri vyučovaní námorníkov? Duma, revolúcia ... čudné!“

Nikolaj si s úsmevom pritisol pravú ruku na prsia a prstami ľavej sa usiloval chytiť neposlušnú gombičku na manžete:

„Čo je na tom divné? Námorníčkovia sa v poslednom čase zaujímajú o politiku. A lepšie, keď dostanú vysvetlenie na lodi ako na dákej politickej schôdzi.“

„Ale akosi príliš priamočiaro ju vysvetľujete, až sa to ťažko počúva. Mal by si aspoň dačo poopravovať!“

„Ďakujem pekne!“ poklonil sa poručík a šuchol nohou, „preto som zveril vyučovanie Gudkovovi, lebo ja nie som na to dosť hlúpy. Pochop konečne, že v námornej službe sa nepripúšťajú nijaké poltóny: keď čierne - tak čierne ako uhoľ, keď biele -tak belšie ako vetrilo. Námorníkom sa riadne musia vbíjať pojmy do hlavy, aby sme to nedopracovali ako v dvanástom ... Vás asi v Akadémii neučia o dvanástom? Nie o osemsto dvanástom, ale o deväťsto dvanástom?“

„Nie. A čo sa vtedy stalo?“

„Nuž to, že jednej krásnej aprílovej noci sa námorníčkovia dohodli, že na všetkých lodiach pobijú dôstojníkov a začnú revolúciu. Ešte dobre, že múdra vrchnosť na všetko pamätala a všade držala svojich ľudí, lebo ináč by som visel na rahne spolu so svojimi vrstovníkmi..

„Ale, čo mi to rozprávaš,“ povedal Jurij nedôverčivo. Zahmlene a nehodnoverne prenikali do Akadémie chýry o tom, že na lodiach dochádza k hanebným odhaleniam: tu bal ilegálnej literatúry v uholnej jame - tam akési ,krúžky’, udržujúce spojenie s brehom. Ale tieto chýry hneď potláčali príhody, rozprávané z prvej ruky, o tom, ako k mičmanovi tomu a tomu (s uvedením priezviska a stupňa príbuzenstva s rozprávajúcim) doviedli traja námorníci do kajuty študenta: vraj, vašeskorodie, tento tu nás presviedča, že zrádzate Rusko a treba vás hodiť cez palubu, tak sme ho doviedli, nech vás on zhodí.., Úspech mal aj hrdinský príbeh o poručíkovi z ,Cesareviča’, ktorý na prístavišti v Reveli na mieste prepichol kordíkom námorníka za to, že sa vulgárne vyslovil o cárovnej, pričom ostatní námorníci odmietli vziať jeho mŕtvolu do člna s odôvodnením: ,Pes si len psiu smrť zaslúži’. Rok deväťsto dvanásť? - Neuveriteľné - veď revolúcia sa skončila v deväťstopiatom ...

Poručík sa usmial:

„Zrejme aj vás učia podľa schémy mičmana Gudkova: študenti poburujú národ, ale námorníci, to sú samí sokoli, ktorí snívajú len o tom, aby mohli umrieť za vieru, cára a vlasť... Dnes nie sú časy plachetnicového loďstva, Jurko! K stroju a do veže nemôžeš postaviť negramotného Ivana. Ale gramotní námorníci, ktorých volens-nolens musíš brať do loďstva, majú svoj názor na veci. Tak, napríklad, myslia, že vinníkmi každej vojny sú fabrikanti a dôstojníci, ktorým sa len o tom sníva, aby si čím skôr zabojovali. A z toho dôvodu treba jedných i druhých vyhlušiť do siedmeho kolena - potom bude na zemi raj, ktorý sa volá socializmus ...“

Jurij pozrel naňho posmešne:

„Ináč povedané ,sloboda’? Ale to je neseriózne ...“

„V Akadémii - neseriózne. Ale my tuná, opakujem ti, žijeme na sopke... Mimochodom - apoštol Pavol radí kresťanom, aby ani nehovorili o týchto nechutnostiach. Politika - to nie je pre pánov. Nech sa ňou zapodievajú žandári a mičman Gudkov. Našou vecou je strieľať a umierať, keď rozkážu ... Poďme vari do jedálne - už pískajú na vodku!“

Na hornej palube sa rozliehala veselá píšťalka. Na prednú palubu, k haditému zástupu čakajúcich námorníkov vyniesli medený hrniec s vodkou. Hlavný batalér, dôležitý a vážny ako kňaz podávajúci prijímanie, vytiahol zoznam pijúcich a prísne si obzrel námorníkov, čo sa podali dopredu:

„Kde sa tlačíte! Dva kroky od hrnca! Ešte ho prevrhnete!“ Chvíľu čakal, vychutnávajúc svoju moc nad netrpezlivým zástupom, a len potom ticho dodal:

„No, poďte... a meno poriadne nahlas!“

.....................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Nakladanie pokračovalo.

HÁJKOVÁ, MÁRIA - NOVÁ ÚSPORNÁ KUCHÁRKA

HÁJKOVÁ, MÁRIA

NOVÁ ÚSPORNÁ KUCHÁRKA

H&H, Bratislava, 1991
edícia Aróma
obálka Marián Jaššo
foto Dušan Tichý
1. vydanie
ISBN 80-900502-0-4

kuchárky, recepty, stravovanie,
312 s., 32 s. far. fot., slovenčina
hmotnosť: 542 g

tvrdá väzba
stav: knižný blok oddelený od dosiek, knižničné pečiatky

1,00 € PREDANÉ

*bib14*

SABUROV, ALEXANDER - TAJOMNÝ KAPITÁN

SABUROV, ALEXANDER

TAJOMNÝ KAPITÁN
(Tainstvennyj kapitan)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1963
preklad Krista Bendová
prebal Imro Weiner-Kráľ
2. vydanie, 5.000 výtlačkov
75-045-63

beletria, román,
344 s., slovenčina
hmotnosť: 410 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,30 € PREDANÉ

*cesvo*

Kniha ponúka veľkú a slávnu cestu kapitána Jána Nálepku...

— To je teda hlavička, dobrovolne sa schoval v záchode, — smeje sa Reva.

Nechceli sme rušiť Kosťu. Odišiel som s Bogatyrom a Revom z domu.

Pred očami sa nám zjavilo nové ohnisko požiaru: prostred Slovečne horel kostol.

— Ani kostol neobišli, a pritom sa skrývajú za veriacich, — poznamenal Bogatyr.

— Nech len horí, aspoň bude vidnejšie na ceste do Tchoryne, — zakričal mu Pavol. — O chvíľu po nej povezieme obilie.

Každú chvíľu vzbĺkali nové pochodne požiarov. Zúrivý nepriateľ sa bránil tým, že podpaľoval dom za domom, no neodchádzal zo Slovečne. Čakal zrejme posilu.

Cez noc sa Revovi podarilo obsadiť len niekoľko domov, ktoré držal dovtedy nepriateľ. Nad obrovským dymiacim spáleniskom vzišiel nový deň, no boj ešte stále netíchol. Slovečňa sa rozdelila na dve skoro rovnaké polovice medzi nás a protivníka.

Veľkou prekážkou v centre bola jednoposchodová tehlová budova, v ktorej sa zahniezdilo hlavné jadro slovečňanskej posádky. Táto budova stála na mieste, ktoré bolo pre nepriateľa veľmi výhodné: mal možnosť ostreľovať z nej všetky ulice, priľahlé k centru. Teraz nám bolo jasné, prečo nepriateľ tak zúrivo podpaľoval domy: odokrýval sa mu tak palebný priestor a partizáni nemali možnosť kryť sa za domy. Naši delostrelci sa pokúsili strieľať priamou streľbou, no 76-milimetrové strely ublížili tejto tehlovej budove tak ako komár slonovi.

Prišiel som na pozície našich delostrelcov práve v tejto vzrušujúcej chvíli. Dookola po námestí váľali sa mŕtve telá fašistov a medzi nimi zvlášť nápadne vynikalo telo vysokého, tučného dôstojníka. Práve v tej chvíli plazil sa od neho naším smerom Volčkov. Z budovy spustili na Volčkova guľometnú paľbu.

— Zabijú mládenca ... Po čo ta liezol? — vzdychol som rozčúlene.

— Nijaké dokumenty, len samé listy, — hlási o niekoľko minút Volčkov Arťuchovovi výsledky svojho výletu.

— A do vnútorného vrecka si pozrel? — pýta sa ho veliteľ oddielu Krotov.

— Myslíš si, že sa ta dostaneš? — bezmocne rozhodil rukami Volčkov. — Takú horu mäsa len tak neobrátiš.

Náš mlčanlivý Krotov ostal i tentoraz verný sám sebe: pokojne sa obrátil a odišiel.

Neprešlo ani päť minút, keď som zbadal nového odvážlivca, ako lezie k nešťastnému brucháčovi. Z budovy znova pustili zúrivú palbu. Dávam rozkaz delostrelcom, ktorí doteraz neopustili pozície, aby pálili na budovu, a kričím na Revu:

— Čo je to za nedisciplinovanosť...

Po prvých výbuchoch našich striel prerušil protivník palbu a Krotov — lebo to bol skutočne on — tvrdohlavo sa plazil k mŕtvole oficiera, nevšímajúc si našich výkrikov, aby sa vrátil nazad. Priliezol už celkom tesne k nemu — a odrazu mŕtvola ožila a chmatla Krotova za hrdlo. Stŕpli sme ... O niekoľko sekúnd ozval sa Krotovov krátky výstrel a fašista padol.

Celkom sme si však vydýchli len vtedy, keď sa k nám Krotov šťastlivo vrátil. A nebolo by ho minulo pokarhanie, keby nebol s nešťastnou tvárou porozprával podrobnosti o tom, čo sa stalo. Vyšlo najavo, že dôstojník, zrejme ranený, robil sa mŕtvym. Dlho sa mu táto pretvárka darila. Ani sa nepohol, keď ho prezeral najprv Volčkov, ani keď ho potom Krotov obracal. No keď Krotov našiel dôstojníkovi vo vnútornom vrecku zlaté hodinky a potiahol za retiazku, fašistická dušička už nevydržala, dôstojník ožil a začal sa biť.

Znova priletelo šesť slovenských lietadiel. Sformovali sa, pripravené bombardovať Slovečňu. Fašisti im raketami ukázali smer, kde mali partizáni obsadenú časť mesta. Hneď po nich vystrelili partizáni k nebu rakety smerom na územie, ktoré držali fašisti. To sa opakovalo niekoľkokrát, lietadlá sa stále chystali bombardovať to z jednej, to z druhej strany. A potom odrazu začali bombardovať... nemecké pozície.

...................................................................................................................................

... posledná veta ...

Niesla slobodu trpiacemu československému ľudu, ktorý tak vrúcne miloval jeho slávny syn a vlastenec, veľký priateľ sovietskych ľudí -  kapitán Ján Nálepka.