GUDMUNDSSON, KRISTMANN - BELASÉ POBREŽIE

GUDMUNDSSON, KRISTMANN

BELASÉ POBREŽIE
(Den blå kyst)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia SPKK - Spoločnosť priateľov krásnych kníh (204)
preklad Helena Dobiášová
doslov Ladislav Baganec
28.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra islandská
208 s., slovenčina
hmotnosť: 246 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, edičný list odtrhnutý

0,10 €

*cesvo*printer*

V Belasom pobreží sa autor vracia k téme lásky: na osudoch chlapca Hakona, siroty odchádzajúcej zo zastrčeného gazdovstva do hlavného mesta, zobrazuje Gudmundsson nielen vlastnú mladosť, ale podáva aj svedectvo o svojej generácii. Hakon prežíva dva silné city - túžbu po lepšom živote, vzdelaní a kráse, symbolizovanú obrazom belasého pobrežia v diaľke, a nežnú, nepohasínajúcu lásku k Eialin, družke svojej mladosti, s ktorou prežil spoločné detstvo na gazdovstve.
Autor opisuje ťažký život svojich hrdinov i krásu islandskej prírody.

Jedného júnového dňa sa Jofridur dohovorila s paholkom, že zavolajú k Eialin doktora. Nemôžu dievča nechať takto umierať, ešte ich všetkých nakazí.

To posledné rozhodlo a v jednu noc, keď bol starý Geirmunde na mori, vybral sa paholok s dvoma koňmi do mesta. Ani Hakon o tom nevedel. Nasledujúci večer sa vrátil aj s lekárom.

Bol to starý, mlčanlivý človek. Náhlivo Eialin prezrel. Potom povedal, že ju treba hneď a zaraz poslať do sanatória. Dieťa má tuberkulózu, no možno ho ešte zachrániť. - Náhodou v prístave pri obchode práve kotvila loď do Reykjaviku a starý doktor zariadil, aby Eialin na ňu vzali. Dal jej aj list pre šéf-lekára sanatória a okrem toho i trochu peňazí. Lístok musel zaplatiť starý Geirmunde.

Eialin stihla napísať Hakonovi iba niekoľko riadkov a už ju paholok vysadil na hrušku sedla a zaviezol ju dolu k obchodu. Bola pokojná a povoľná, prijímala všetko s trpezlivosťou. Starý lekár šiel s nimi a pomohol jej usadiť sa na lodi. Požiadal kormidelníka, aby na ňu dozrel a obstaral jej auto do sanatória, ktoré ležalo až za mestom.

Hakon bol v šérach a videl, ako loď pláva plnou parou na juh k Reykjanesu. - Odišiel z domu tesne pred lekárovým príchodom a nič nevedel. Celú noc mu však bolo veľmi clivo. O týždeň má byť konfirmácia, a ešte starému Geirmundemu nepovedal, že chce odísť. Teraz, keď mal svoj zámer uskutočniť, bolo zrazu všetko také podivné a neisté. Bude to veru zvláštny pocit, opustiť Eialin na dlhé roky. Keby aspoň Bjarne šiel s ním, no ten tu musí ešte rok ostať. Nevideli sa už od zimy. Hakon sa však mienil pred odchodom ešte pozrieť do stakkhamarských šér, aj keby mal príliv za ten čas odniesť všetky ovce zo Skogarnesu! Tak teda má odísť - odísť preč a začať život? Teraz, keď sa mal jeho sen zakrátko splniť, začal sa mu rozplývať. - A ktovie, či Eialin vôbec vyzdravie; v ostatnom čase bola taká zvláštne tichá a skoro nikdy sa nesmiala. Nevedel, či bude schopný za terajších okolností odísť, či sa od nej bude schopný odtrhnúť, mal pocit, že si patria. Eialin vravela, že sú „pred bohom brat a sestra“, a možno na tom aj čosi je. Otázku, či boh jestvuje, nechal bokom, no cítil, že je s Eialin nejakým spôsobom spojený.

Nočná hodina obostrela kraj spánkom, more sa oddalo hlbokému snu naplnenému smútkom. Zasa bola jar, ale taká odlišná od minulej, taká plná očakávania a bolesti zároveň. Pravdaže, ani slnko nebolo celkom také ako prv, Hakon sa už nevedel tak radovať a ani hra ho už tak nebavila. Skoro nič ho nezaujímalo.

- Ako teraz, sedel tu a ani len na tom mu nezáležalo, aby si šiel po niekoľko vajíčok, hoci bol hladný. Noc bola taká tichá a nemá, priam ani v rozprávke, akoby ktosi stál na prstoch a šepkal: ticho, ticho, takže sa človek neopovážil ani pohnúť.

- Na východe a juhovýchode zavisol napoly priesvitný belasý súmrak a k nemu sa kĺzala loď cez lesknúci sa záliv. Hakon ju sledoval pohľadom; myseľ mu napĺňal smútok, ťažký a sladký ako spánok a únava. Túžba ho ťahala preč - k modrastým vrchom na Reykjanese; tam bol cieľ jeho snov, ten ho vábil a volal. V duši sa mu však ozýval ešte jeden hlas, naplnený smútkom, a ten mu prikazoval, aby ostal tu pri Eialin. So strachom, ktorý si uvedomoval len sčasti, cítil, že aj to by mohlo byť čarovné - hoci v inom zmysle. V duši mal aj akúsi prázdnotu, temné a chladné miesto, kde na ničom nezáležalo, kde bolo ľahostajné, či odíde alebo nie. Nevoľky ho striaslo -to by sa musel stať sedliakom ako všetci ostatní, a nikdy by z neho nebol jemný a bohatý človek. No - keď tak uváži -ostal by navždy s Eialin, to vedel. Kúpili by si gazdovstvo -a tu mu myšlienky zablúdili k čomusi tajomnému a sladkému, zvláštnemu a svetlému, že sa zatiaľ bál uvedomiť si, aké to všetko bude.

Možno aj Bjarne sa tu bude chcieť usadiť a nechá cestu tak. Mohli by byť susedmi a v nedeľu by sa vždy niekam vybrali

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ale pohorie na Snefellsnese, krajina ich detstva, sa ešte stále hrúžilo do tlmeného zlatistého svitu.

LATINSKO-ČESKÝ SLOVNÍK

LATINSKO-ČESKÝ SLOVNÍK

Státní pedagogické nakladatelství, Praha, 1991
edícia Střední slovníky jednostranné
obálka Martin Vágner
3. vydanie
ISBN 80-04-26000-4

slovníky prekladové,
484 s., čeština, latinčina
hmotnosť: 670 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

2,50 €

*bib14*jaz*

POLIŠENSKÝ, JOSEF VINCENT - HISTORY OF CZECHOSLOVAKIA IN OUTLINE

POLIŠENSKÝ, JOSEF VINCENT
HISTORY OF CZECHOSLOVAKIA IN OUTLINE

Bohemia International, Praha, 1991
2. vydanie (1. v Bohemii)
ISBN 80-85195-05-04

história, Československo,
144 s., čb fot., angličtina
hmotnosť: 287 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,50 € PREDANÉ

*bib14* in *H-kris*

THE FIGHT FOR NATIONAL FREEDOM

The outbreak of the first World War in July 1914 was the result of the tension between Vienna and Belgrade. It is not uninteresting to mention that a year earlier T. G. Masaryk had gone to Belgrade, and returned with Serbian suggestions for the improving of relations between both the states. The government of Austria-Hungary let this occasion pass without notice. The immediate pretext for the declaration of war on Serbia was the assassination of the imperial successor to the Austro-Hungarian throne, Francis Ferdinand. In Bohemia he was known as an adherent of federalism, but at the same time as a supporter of the plans of the German Emperor, William II, and as a rigid autocrat and bigoted Catholic. So Czech public opinion, with its democratic, Slavonic and often anti-clerical tendencies, was in no way disturbed by the assassination. But the war against Serbia and Russia, two countries to which the sympathies of a very great part of the nation were bound, was regarded as an evil only a little lesser than civil war.

The very beginning of the last war-adventure of the Hapsburg monarchy was accompanied by the suppression of all political freedom. The Austro-Hungarian government embarked on a struggle, which from a preventive campaign in the Balkans turned to a world-war of two power-groups, without Parliament and without a free press. Czech politicians took, roughly, two standpoints in this situation. K. Kramář, the representative of Czech Liberalism and Neoslavism, was for the Czech nation’s remaining passive, reckoning that the Russian Army would in any case sooner or later occupy Bohemia and that they would probably put on the throne one of the Romanov dynasty.

..................................................................................................................

... posledná veta ...

All peace-loving nations of the world will always find in them a devoted friend.

SOBOLEV, LEONID - GENERÁLNA OPRAVA

SOBOLEV, LEONID

GENERÁLNA OPRAVA
(Kapitalnyj remont)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (127)
preklad Ján Ferenčík
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ruská
312 s., slovenčina
hmotnosť: 343 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €  *cesvo*printer
0,10 €  *mikpa* DAROVANÉ

„Generálna oprava", ktorá vyšla roku 1933, je prvým románovým dielom sovietskeho spisovateľa L. S. Soboleva. Táto kniha neznámeho autora zrazu strhla na seba pozornosť. Gorkij ju na prvom sjazde sovietskych spisovateľov spomenul v rade tých sovietskych kníh, ktoré hneď našli cestu k čitateľom. Týmto románom sa razom predstavil už hotový spisovateľ s vlastným štýlom, s vlastným jazykom, s vlastnou tematikou, zrelý a rozmýšľajúci. Neskôr vydal ešte zbierku noviel „Morská duša“ a novelu „Zelený lúč“. V Sovietskom sväze patrí medzi spisovateľov, ktorí majú svoje čitateľstvo, čo na autorovi obdivuje jeho vysoké umelecké majstrovstvo, obdivuhodné zvládnutie témy, bystrosť a hĺbku postrehu, intelektuálny charakter, spojený s energickým a pritom emocionálnym poňatím života.

Jeho próza núti rozmýšľať, vyvoláva v čitateľovi emócie a svojím temer exaktným zvládnutím témy prebúdza estetické vnímanie. Nech Sobolev zobrazuje hocičo: západ slnca na mori, lodnú techniku, vidiny detstva, všade vidíme originálneho umelca. V lete roku 1958 oslavoval orgán sovietskych spisovateľov Sobolevovu šesťdesiatku a želal mu medziiným na dalšiu cestu: novú tvorivú silu, aby sám písal viac, a od druhých vyžadoval to, o čom sa kedysi sám tak pekne vyslovil: aby si nedovolili písať zle, aby s nepremyslenými, povrchnými dielami, napísanými slovami ošúchanými ako kopejka nemohli vtrhnúť do veľkej budovy, ktorú my voláme mnohonárodná sovietska literatúra, socialistický realizmus."

„Generálna oprava“, ktorú naši čitatelia dostávajú do rúk, odohráva sa v krátkom časovom úseku, v máji pamätného štrnásteho roku, a jej dej sa odohráva zväčša na cárskej vojnovej lodi ,Generalissimus Suvorov'. Sú to horúčkovité dni pred vypovedaním vojny, keď dôstojníci a mužstvo na lodi už tušia, že vojna je tu, no nesmie sa o nej verejne hovoriť. Sobolev majstrovsky zachytáva reakciu námorníkov na blížiacu sa pohromu: Inteligentný, ľudský, no pritom trochu cynický a svojím pôvodom determinovaný poručík Livitin chápe, že nastal čas, ked musí cárovi zaplatiť smrťou za pohodlný život dôstojníka, a márne sa snaží obrniť cynizmom; poručík Greve, podlý karierista, miláčik žien a elegán, sa tak ako väčšina dôstojníkov snaží nebrať vojnu na vedomie a oklamať sám seba. No o vojne - na veľké začudovanie Livitina - premýšľajú aj obyčajní vojaci, od zahriaknutých a dobráckych Netoporčukov cez feldvéblovské duše typu Gudkova a Belokoňa až po uvedomelých boľševikov, akým je Volkovoj, ktorí čakajú na priaznivý okamih, aby rozpútali revolúciu. Je im veľmi blízky intelektuál Morozov, bocman a strojný inžinier, priateľ Livitinov, ktorý akoby niesol autobiografické črty svojho tvorcu - Soboleva. Lebo Sobolev naozaj pozná more z autopsie. To vidíme nielen na každom detaile, na podrobnosti, ovládaní lodnej techniky, ale aj na majstrovskom stvárnení postáv ľudí zžitých s morom, na stvárnení „morskej duše“ svojich hrdinov.

Zrazu si Jurij na niečo spomenul a zasmial sa:

„Prosím ťa, povedz mi, kto je to mičman Gudkov?“

„To je môj zástupca v rote, neslýchaný idiot, ale slúži ako cvičený pes. Vo flotile vzniklo príslovie, že na ,Generalissime’ zo všetkých vzácností najvynikajúcejšie sú dve: parketová dlážka vo veliteľovej kajute a istý mičman Gudkov... Prečo sa spytuješ?“

„Aké to máte témy pri vyučovaní námorníkov? Duma, revolúcia ... čudné!“

Nikolaj si s úsmevom pritisol pravú ruku na prsia a prstami ľavej sa usiloval chytiť neposlušnú gombičku na manžete:

„Čo je na tom divné? Námorníčkovia sa v poslednom čase zaujímajú o politiku. A lepšie, keď dostanú vysvetlenie na lodi ako na dákej politickej schôdzi.“

„Ale akosi príliš priamočiaro ju vysvetľujete, až sa to ťažko počúva. Mal by si aspoň dačo poopravovať!“

„Ďakujem pekne!“ poklonil sa poručík a šuchol nohou, „preto som zveril vyučovanie Gudkovovi, lebo ja nie som na to dosť hlúpy. Pochop konečne, že v námornej službe sa nepripúšťajú nijaké poltóny: keď čierne - tak čierne ako uhoľ, keď biele -tak belšie ako vetrilo. Námorníkom sa riadne musia vbíjať pojmy do hlavy, aby sme to nedopracovali ako v dvanástom ... Vás asi v Akadémii neučia o dvanástom? Nie o osemsto dvanástom, ale o deväťsto dvanástom?“

„Nie. A čo sa vtedy stalo?“

„Nuž to, že jednej krásnej aprílovej noci sa námorníčkovia dohodli, že na všetkých lodiach pobijú dôstojníkov a začnú revolúciu. Ešte dobre, že múdra vrchnosť na všetko pamätala a všade držala svojich ľudí, lebo ináč by som visel na rahne spolu so svojimi vrstovníkmi..

„Ale, čo mi to rozprávaš,“ povedal Jurij nedôverčivo. Zahmlene a nehodnoverne prenikali do Akadémie chýry o tom, že na lodiach dochádza k hanebným odhaleniam: tu bal ilegálnej literatúry v uholnej jame - tam akési ,krúžky’, udržujúce spojenie s brehom. Ale tieto chýry hneď potláčali príhody, rozprávané z prvej ruky, o tom, ako k mičmanovi tomu a tomu (s uvedením priezviska a stupňa príbuzenstva s rozprávajúcim) doviedli traja námorníci do kajuty študenta: vraj, vašeskorodie, tento tu nás presviedča, že zrádzate Rusko a treba vás hodiť cez palubu, tak sme ho doviedli, nech vás on zhodí.., Úspech mal aj hrdinský príbeh o poručíkovi z ,Cesareviča’, ktorý na prístavišti v Reveli na mieste prepichol kordíkom námorníka za to, že sa vulgárne vyslovil o cárovnej, pričom ostatní námorníci odmietli vziať jeho mŕtvolu do člna s odôvodnením: ,Pes si len psiu smrť zaslúži’. Rok deväťsto dvanásť? - Neuveriteľné - veď revolúcia sa skončila v deväťstopiatom ...

Poručík sa usmial:

„Zrejme aj vás učia podľa schémy mičmana Gudkova: študenti poburujú národ, ale námorníci, to sú samí sokoli, ktorí snívajú len o tom, aby mohli umrieť za vieru, cára a vlasť... Dnes nie sú časy plachetnicového loďstva, Jurko! K stroju a do veže nemôžeš postaviť negramotného Ivana. Ale gramotní námorníci, ktorých volens-nolens musíš brať do loďstva, majú svoj názor na veci. Tak, napríklad, myslia, že vinníkmi každej vojny sú fabrikanti a dôstojníci, ktorým sa len o tom sníva, aby si čím skôr zabojovali. A z toho dôvodu treba jedných i druhých vyhlušiť do siedmeho kolena - potom bude na zemi raj, ktorý sa volá socializmus ...“

Jurij pozrel naňho posmešne:

„Ináč povedané ,sloboda’? Ale to je neseriózne ...“

„V Akadémii - neseriózne. Ale my tuná, opakujem ti, žijeme na sopke... Mimochodom - apoštol Pavol radí kresťanom, aby ani nehovorili o týchto nechutnostiach. Politika - to nie je pre pánov. Nech sa ňou zapodievajú žandári a mičman Gudkov. Našou vecou je strieľať a umierať, keď rozkážu ... Poďme vari do jedálne - už pískajú na vodku!“

Na hornej palube sa rozliehala veselá píšťalka. Na prednú palubu, k haditému zástupu čakajúcich námorníkov vyniesli medený hrniec s vodkou. Hlavný batalér, dôležitý a vážny ako kňaz podávajúci prijímanie, vytiahol zoznam pijúcich a prísne si obzrel námorníkov, čo sa podali dopredu:

„Kde sa tlačíte! Dva kroky od hrnca! Ešte ho prevrhnete!“ Chvíľu čakal, vychutnávajúc svoju moc nad netrpezlivým zástupom, a len potom ticho dodal:

„No, poďte... a meno poriadne nahlas!“

.....................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Nakladanie pokračovalo.

HÁJKOVÁ, MÁRIA - NOVÁ ÚSPORNÁ KUCHÁRKA

HÁJKOVÁ, MÁRIA

NOVÁ ÚSPORNÁ KUCHÁRKA

H&H, Bratislava, 1991
edícia Aróma
obálka Marián Jaššo
foto Dušan Tichý
1. vydanie
ISBN 80-900502-0-4

kuchárky, recepty, stravovanie,
312 s., 32 s. far. fot., slovenčina
hmotnosť: 542 g

tvrdá väzba
stav: knižný blok oddelený od dosiek, knižničné pečiatky

1,00 € PREDANÉ

*bib14*

SABUROV, ALEXANDER - TAJOMNÝ KAPITÁN

SABUROV, ALEXANDER

TAJOMNÝ KAPITÁN
(Tainstvennyj kapitan)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1963
preklad Krista Bendová
prebal Imro Weiner-Kráľ
2. vydanie, 5.000 výtlačkov
75-045-63

beletria, román,
344 s., slovenčina
hmotnosť: 410 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,30 € PREDANÉ

*cesvo*

Kniha ponúka veľkú a slávnu cestu kapitána Jána Nálepku...

— To je teda hlavička, dobrovolne sa schoval v záchode, — smeje sa Reva.

Nechceli sme rušiť Kosťu. Odišiel som s Bogatyrom a Revom z domu.

Pred očami sa nám zjavilo nové ohnisko požiaru: prostred Slovečne horel kostol.

— Ani kostol neobišli, a pritom sa skrývajú za veriacich, — poznamenal Bogatyr.

— Nech len horí, aspoň bude vidnejšie na ceste do Tchoryne, — zakričal mu Pavol. — O chvíľu po nej povezieme obilie.

Každú chvíľu vzbĺkali nové pochodne požiarov. Zúrivý nepriateľ sa bránil tým, že podpaľoval dom za domom, no neodchádzal zo Slovečne. Čakal zrejme posilu.

Cez noc sa Revovi podarilo obsadiť len niekoľko domov, ktoré držal dovtedy nepriateľ. Nad obrovským dymiacim spáleniskom vzišiel nový deň, no boj ešte stále netíchol. Slovečňa sa rozdelila na dve skoro rovnaké polovice medzi nás a protivníka.

Veľkou prekážkou v centre bola jednoposchodová tehlová budova, v ktorej sa zahniezdilo hlavné jadro slovečňanskej posádky. Táto budova stála na mieste, ktoré bolo pre nepriateľa veľmi výhodné: mal možnosť ostreľovať z nej všetky ulice, priľahlé k centru. Teraz nám bolo jasné, prečo nepriateľ tak zúrivo podpaľoval domy: odokrýval sa mu tak palebný priestor a partizáni nemali možnosť kryť sa za domy. Naši delostrelci sa pokúsili strieľať priamou streľbou, no 76-milimetrové strely ublížili tejto tehlovej budove tak ako komár slonovi.

Prišiel som na pozície našich delostrelcov práve v tejto vzrušujúcej chvíli. Dookola po námestí váľali sa mŕtve telá fašistov a medzi nimi zvlášť nápadne vynikalo telo vysokého, tučného dôstojníka. Práve v tej chvíli plazil sa od neho naším smerom Volčkov. Z budovy spustili na Volčkova guľometnú paľbu.

— Zabijú mládenca ... Po čo ta liezol? — vzdychol som rozčúlene.

— Nijaké dokumenty, len samé listy, — hlási o niekoľko minút Volčkov Arťuchovovi výsledky svojho výletu.

— A do vnútorného vrecka si pozrel? — pýta sa ho veliteľ oddielu Krotov.

— Myslíš si, že sa ta dostaneš? — bezmocne rozhodil rukami Volčkov. — Takú horu mäsa len tak neobrátiš.

Náš mlčanlivý Krotov ostal i tentoraz verný sám sebe: pokojne sa obrátil a odišiel.

Neprešlo ani päť minút, keď som zbadal nového odvážlivca, ako lezie k nešťastnému brucháčovi. Z budovy znova pustili zúrivú palbu. Dávam rozkaz delostrelcom, ktorí doteraz neopustili pozície, aby pálili na budovu, a kričím na Revu:

— Čo je to za nedisciplinovanosť...

Po prvých výbuchoch našich striel prerušil protivník palbu a Krotov — lebo to bol skutočne on — tvrdohlavo sa plazil k mŕtvole oficiera, nevšímajúc si našich výkrikov, aby sa vrátil nazad. Priliezol už celkom tesne k nemu — a odrazu mŕtvola ožila a chmatla Krotova za hrdlo. Stŕpli sme ... O niekoľko sekúnd ozval sa Krotovov krátky výstrel a fašista padol.

Celkom sme si však vydýchli len vtedy, keď sa k nám Krotov šťastlivo vrátil. A nebolo by ho minulo pokarhanie, keby nebol s nešťastnou tvárou porozprával podrobnosti o tom, čo sa stalo. Vyšlo najavo, že dôstojník, zrejme ranený, robil sa mŕtvym. Dlho sa mu táto pretvárka darila. Ani sa nepohol, keď ho prezeral najprv Volčkov, ani keď ho potom Krotov obracal. No keď Krotov našiel dôstojníkovi vo vnútornom vrecku zlaté hodinky a potiahol za retiazku, fašistická dušička už nevydržala, dôstojník ožil a začal sa biť.

Znova priletelo šesť slovenských lietadiel. Sformovali sa, pripravené bombardovať Slovečňu. Fašisti im raketami ukázali smer, kde mali partizáni obsadenú časť mesta. Hneď po nich vystrelili partizáni k nebu rakety smerom na územie, ktoré držali fašisti. To sa opakovalo niekoľkokrát, lietadlá sa stále chystali bombardovať to z jednej, to z druhej strany. A potom odrazu začali bombardovať... nemecké pozície.

...................................................................................................................................

... posledná veta ...

Niesla slobodu trpiacemu československému ľudu, ktorý tak vrúcne miloval jeho slávny syn a vlastenec, veľký priateľ sovietskych ľudí -  kapitán Ján Nálepka.

ZIZIUS, ZDENĚK - REKREAČNÍ PLAVIDLA

ZIZIUS, ZDENĚK

REKREAČNÍ PLAVIDLA
(stavba, opravy a plavba)

SNTL, Praha, 1991
edícia Polytechnická knižnice - Udělejte si sami (102)
obálka Richard Maršák
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

hobby, jachting,
320 s., 252 čb fot., 20 tab., čeština
hmotnosť: 461 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

7,00 €  *bib14*hob*
8,00 €  *bib14* in *kat-DOM*

SZIRÁKYOVÁ, JUDITH - RANNÉ VTÁČA

SZIRÁKY, JUDITH

RANNÉ VTÁČA
(Hajnali madár)

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1977
preklad Juraj Furdík, Katarína Králová
doslov Ľudovít Garaj
zostavil Juraj Furdík
obálka Jozef Haščák
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
83-009-77

beletria, poviedky, próza krátka,
276 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*cesvo*

Szirákyovej umelecký svet má zvláštnu atmosféru. Všetky jej novely a poviedky — až na malé výnimky — sa odohrávajú v malebnom prostredí južných Karpát, v podhorskej oblasti  v okolí Máramarošu, kde Judith Szirákyová (nar. 1907) strávila detstvo a mladosť. Hoci ju osud ďaleko odvial od končín rodného kraja a umelecké ambície a záujmy ju od začiatkov jej literárnej tvorby pripútali k hlavnému mestu, zázemie domova sa jej tak nezmazateľne vrylo do duše, zážitky z detstva a spomienky na mladosť zanechali v nej také hlboké a nezabudnuteľné dojmy, že sa stali prameňom väčšiny jej próz. Celé jej literárne dielo z väčšej časti vyrastá z týchto zážitkov, je reflexiou na ne, je expresívnou freskou prežitého, no v umeleckom subjekte stále sa obnovujúceho sveta.

V dvadsiatych rokoch upozornila na seba zvláštnymi poviedkami. Ich tematika sa vyznačuje úplnou a krajnou abstraktnosťou, spôsob zobrazovania zhustenosťou, búrlivou obraznosťou a baladickou náladou. Szirákyová je na začiatku svojej umeleckej cesty odchovankyňou expresionizmu — nielen štýlom, ale aj videním.

László B. Nagy

. . . Ovzdušie tohto sveta je ťažké, je to ovzdušie zakarpatských dedín a mestečiek ukrytých medzi horami. Je v ňom čosi hrozivé; spôsobuje to blízkosť divej prírody, alebo to množstvo tieňov, ktoré na ňu padá . . . ? Ako drevorezy horalov, azda alpských, také sú Szirákyovej novely, z ich vážnosti sa hrozivo vynára pochmúrnosť, skrúšenosť hraničí v nich s mátožnosťou a bizarnosťou.

Károly Pap

Szirókyová vyskúšala už rozmanité témy, jej pohľad na svet sa rozšíril, ale jej základné úsilie je stále to isté: rozvinúť vnútornú logiku ľudského subjektu.

László B. Nagy

Mňa sa znenazdajky a celkom nečakane zmocnil ten istý rozpačitý a so strachom i zvedavosťou zmiešaný nepokoj, ktorý som pociťoval v detstve. Srdce mi zrazu poskočilo a začalo pod rebrami silne búšiť, potom sa náhle upokojilo.

Och, tento dom, veď tento dom sa vôbec nezmenil, všimol som si hneď, keď sane k nemu zatočili. Ale prečo som si vlastne myslel, že Matúš Zsivanovits sa možno odsťahoval do iného domu? Ak býva tu, tak je určite slobodný, hoci o tom nepísal, ale je možné, že je ženatý, aj to je možné, že jeho matka Lukrécia Zsivanovitsová medzitým zomrela a dom zdedil on, no práve tak je možné i to, že Lukrécia Zsivanovitsová žije, prečo by nežila, keď bola tučná a zdravá, desať rokov nie je taký dlhý čas ... Bože dobrý, myslel som si neskôr, ja vlastne o Matúšovi Zsivanovitsovi neviem takpovediac nič. — Kamarát, — chytil som ho za ruku, keď mi pomáhal zostúpiť zo saní,

— veď ja o tebe neviem nič, ale vôbec nič ... — Nato sa hlasno rozosmial a doslova ma strkal, drgal ku schodišťu.

Tu ma prijalo útulné svetlo, teplý, ľahký a neistý vzduch, ktorý okrem toho osviežovala čerstvá, trávna vôňa ozimných rastlín.

— Pastor! — skríkol Matúš Zsivanovits. — Pastor!

Ja som sa nemotorne, ale pozorne obzeral. Striehol som, kto príde, ale až o hodnú chvíľu sa otvorili na poschodí nejaké dvere a vzápätí sa aj zatvorili. Hore, na poslednom schode skúmavo zastala akási vyžla, ktorá začala ostro a kovovým hlasom štekať. Keď sa vystrela, pod jej žltou srsťou bolo dobre vidno oblúkovité a pružné rebrá. Neskôr sa zatriasla, uši hlasno prichlopla a jediným skokom priskočila k nohám Matúša Zsivanovitsa.

— Toto je Pastor! — ukázal na psa Matúš Zsivanovits,

— Pastor, toto je môj priateľ, Pavol Hostyuk. — Ale psisko si ma ani nevšimlo. Ustavične len Matúša Zsivanovitsa oňuchávalo a keď sa o neho oprelo, svojimi silnými prednými labami ho takmer povalilo. O mňa sa vôbec nestaralo, hoci som bol zvyknutý, že psi bývali ku mne prítulní a ja osobne mám zvieratá mimoriadne rád.

— Veď sa skamarátite, — povzbudzoval ma Matúš Zsivanovits, pretože zbadal moju namrzenosť, a psa jediným pohybom, povedal by som pohľadom, zo seba zmietol.

Cítil som sa rozpačito a neobratne. Bol by som býval rád, keby bol pes na mňa zaútočil, hravo ma obehol, prípadne keby mi bol hrýzol prsty, slovom, keby si ma bol všimol, lebo táto dokonalá ľahostajnosť bola nepríjemná a skľučujúca. Začalo mi byť zima. Včasné vstávanie, cesta a stretnutie ma vzrušili a unavili. Najradšej by som bol zívol a hneď sa kdesi uložil k spánku. V tomto okamihu mi zrazu prišlo na um, že táto miestnosť pôsobila na mňa vždy stiesňujúco, nepríjemné. Okná vsadené do nepravidelných olovených obručí ma už v detstve rozčuľovali. Nikde som také okno nevidel. Raz som sa sem vkradol s otvoreným nožíkom a v nestráženej chvíli som ho do obruče zabodol. Ako keby som sa bol dotkol niečoho živého, tak hladko a mäkučko vkĺzol nôž do olova. Na mieste vpichnutia ostala malá, veľmi lesklá rana s drsnými okrajmi, z ktorej som si kúsok olova aj odkrojil, a tento kúsok sa mi sťa had ihneď ovinul okolo prsta. Potom som s rukami vo vrecku ostal stáť a čakal som na schodišti priateľa. Stŕpnutými nohami som striedavo prešľapoval na modro-červených kamenných kockách a hlavou spustenou k hrudi som ako nejaký vrah načúval búšeniu svojho srdca. Ale Matúš Zsivanovits neprichádzal, čakať ma síce nechal už aj inokedy, ale teraz to bolo na nevydržanie. Zrazu, ako keby som zdivel, začal som na kamenných kockách pobehúvať, podľa možnosti tak, aby som sa dotýkal len tých červených, a z celej sily som vykrikoval: „Som silný, som smelý, ukáž sa, Matúš Zsivanovits, ty trkvas!“ Sám neviem, prečo som tak kričal. Zdalo sa mi, že takto pobehujem už veľmi dlho, možno aj celé hodiny, keď ma zrazu niekto uchopil za plece a ako nejakú mačku jediným pohybom vysotil na chodbu. Dodnes som sa nedozvedel, či to bola Lukrécia Zsivanovitsová, alebo jedna zo slúžok, pretože v tom strachu a omámení som sklonil hlavu a pevne zažmúril oči. 

............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Lenže už je neskoro, trištvrte na osem, a vlak odchádza presne o ôsmej ...

VINOGRADOV, ANATOLIJ - ODSÚDENIE PAGANINIHO

VINOGRADOV, ANATOLIJ

ODSÚDENIE PAGANINIHO
(Osuždenije Paganini)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1957
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (100)
preklad Mária Freistadtová
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 25.400 výtlačkov + dotlač 5500 výtlačkov

beletria, román, životopisy,
348 s., slovenčina
hmotnosť: 387 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

*cesvo*

0,40 €

Svojím románom „Odsúdenie Paganiniho" kráča Anatolij Vinogradov v stopách veľkých ruských realistov. Pravdivým, no pritom bohatým umeleckým stvárnením osudov Paganiniho, tejto veľkej postavy európskeho umenia, podáva plastický obraz nielan svojho hrdinu, ale celej vtedajšej spoločnosti. Zoznamuje nás s jednou z najpohnutejších epoch histórie — s epochou napoleonských vojen, s epochou, keď Habsburgmi utláčané a francúzskou buržoáznou revolúciou povzbudené národy začínajú dvíhať hlavy, vidia spočiatku v Napoleonovi symbol slobody, no sklamané jeho ctibažnosťou a 'nenásytnosťou, sa od neho odvracajú.

Z takéhoto širokého rámca kultúrnych a politických udalostí koncom 18. a začiatkom 19. storočia vystupuje teda postava "na geniálnosť odsúdeného a pre svoj talent prekliateho Paganiniho".

Celý život tohto zázračného huslistu je popretkávaný náznakom čohosi tragického, smutného. Nie div, že Paganiniho súčasníci videli v ňom typ démonicky-romantického hudobníka.

Tajomný a excentrický spôsob jeho života bol podnetom k tomu, že sa o ňom rozprávali najfantastickejšie legendy. No dobradružnosť týchto legiend ďaleko prekonáva skutočná história života tohto obdivovaného, obľúbeného, no tým viac ohováraného a zaznávaného umelca. Vrodený cit pre spravodlivosť ho postavil do radov talianskych vlastencov karbonárov. Ako každý veľký duch, ani on sa nevedel pokoriť despotickému tmárstvu a radšej sa do konca života vystavoval rafinovaným úkladom a tvrdošijnému prenasledovaniu.

Paganiniho dobrodružný život spestruje niekoľko romantických lások. Azda najosudnejším bolo preňho stretnutie so speváčkou Antóniou Bianchi, ktorá sa stala matkou jeho jediného syna. Malý Achillo znamená pre Paganiniho stelesnenie lepšej, krajšej budúcnosti, pre neho dokáže viesť boj až do svojho tragického konca.

22. kapitola

PO CESTE DO VIEDNE

Noviny ohlasovali príchod veľkého huslistu. Keď Paganiniho koč zastal pred bránou jedného viedenského hostinca, upútala jeho zrak podivná vyhláška:

„V najbližších dňoch príde do Viedne a vystúpi na verejných koncertoch na smrť odsúdený a dlho väznený taliansky huslista Niccolo Paganini.

Svätý otec mu odpustil jeho mnohé zločiny a vraždy.

Čo najrýchlejšie si obstarajte lístok! Vstupné jeden dukát, začiatok o dvanástej v noci. Veľké viedenské divadlo.”

Rozzúrený Paganini rozkázal ísť ďalej, no pred najbližším hostincom visela tá istá vyhláška.

Antonia mykla plecom a tárala čosi o neschopnom impresáriovi. Bola v rozpakoch. Umelec mlčal; pochopil, že na novej pôde sa Antonia necíti dosť bezpečne: hlava sa jej zakrútila od úspechov v Taliansku. Videla sa v úlohe hlavy rodiny, zašla trochu priďaleko v svojej sebaistote a zrejme sa dostala do rúk akémusi šarlatánskemu entrepreneurovi. Nič sa už nedalo robiť. Na všetkých uliciach viseli Paganiniho obrazy, ako sedí na slame za mrežami väzenia so smutnou, peknou mladou tvárou a hrá pod obrazom Ukrižovaného, akoby si chcel vymodliť odpustenie.

Keď pozde v noci prišiel sluha a pýtal si doklady, Paganini zlostne tĺkol päsťou o stôl a žiadal, aby prišiel majitel hostinca a priviedol so sebou aj nejakého policajného dôstojníka.

Ani jeden z nich nechápal, čo vlastne chce od nich tento cudzí umelec. Keď Paganini žiadal, aby odstránili plagáty, ktoré ho potupujú a vychyrujú ako zločinca a vraha, rozhodil dôstojník rukami a povedal, že ak signor Italiano nie je spokojný s postupom viedenských úradov, môže si podať sťažnosť k ministrovi polície, pánu Sedlnitzkemu.

Keď títo dvaja prívetiví ľudkovia odišli, Paganini sa rozhodol vážne prehovoriť s Antoniou. Nenašiel ju však v izbe. Chcel ju počkať a čoskoro zaspal v kresle. Keď sa prebral, bola už noc. Signora Antonia sa ešte stále nevrátila. Prišla až nad ránom a vyhlásila, že strávila noc u priateľky, s ktorou kedysi spievala v Benátkach. Paganini sa tváril, ako keby toto vysvetlenie vôbec nepočúval.

— No zdá sa mi, že vy ste nespali? — spýtala sa Antonia. — Choďte si ľahnúť.

Paganini odvetil pokojne:

— Už idem, no najprv mi sľúbte, že sa prestanete miešať do organizovania mojich koncertov.

Vtom nastala podivná premena Eurydiky. Náhle zmizlo všetko mytologické čaro. Pred Paganinim stála telnatá kofa s vytreštenými očami, rozzúrená, s červenými škvrnami na tvári. Ruky opreté v bok — zasypávala manžela prúdom nepekných nadávok. Rastúci pocit osamelosti, ktorý sa zmocňoval Paganiniho od prvej manželskej škriepky, doľahol naň zrazu s celou ťarchou a menil sa na pocit zhnusenia. Antonia čoraz väčšmi zvyšovala hlas a so zaťatými päsťami útočila na manžela. Paganini s rukami zloženými za chrbtom mlčky vyčkával, čo sa bude diať. No zobudil sa chlapec a s plačom natiahol ruky k matke. Ako odpoveď dostalo sa mu zvučné zaucho.

— Všetci mi vravia, — vrieskala táto žena, — že ste bezbožník a karbonár, a povedali mi i to, že ste nesplnili príkaz kňaza a neponorili ste husle do svätenej vody. Nevyvrátili ste obvinenia, že vaše husle sú zasvätené diablovi. Ste nepriateľom kresťanskej cirkvi.

— Ešte že čo! — zvolal Paganini. — Či božský Guarneri nato urobil tieto husle, aby ich vaši kňazi rozmočili vo vode? V útokoch proti mne je táto svätuškárska spoločnosť ochotná použiť akékoľvek zradné prostriedky. Áno, som skutočne spolčený s diablom, áno, skutočne som v rukách nečistých síl, no tieto špinavé sily sú kňazi, a diabol — ste vy, signora!

Jedným skokom bola signora Antonia pri stene. Strhla z vešiaka puzdro a zdrapila husle.

Achillino hľadel so široko roztvorenými očami, v detinskej ospalosti nemohol spoznať rozzúrenú matku a pustil sa do plaču. Vypadol z postieľky. S akýmsi nepochopiteľne nerozhodným pohybom, akoby uvažoval, kde je jeho pomoc potrebnejšia, hodil sa Paganini k decku. Zbadal, že chlapec má vykĺbené rameno.

.......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

S hrôzou myslel na to, aké drahé je zmierenie s katolíckou cirkvou a ako ťažko pykajú deti za hriechy svojich otcov.

ANDRT, JAROSLAV - ÚDRŽBA A OPRAVY AUTOMOBILŮ ŠKODA FAVORIT, FORMAN, PICK UP

ANDRT, JAROSLAV
MALINA, TOMÁŠ

ÚDRŽBA A OPRAVY AUTOMOBILŮ ŠKODA FAVORIT, FORMAN, PICK UP

T. Malina, Praha, 1992
obálka Denisa Wagnerová
1. vydanie
ISBN 80-900759-3-2

automobily, hobby
464 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 697 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,00 € PREDANÉ

*bib14* in *H-kris*

Publikace popisuje podrobný postup všech údržbářských a opravářských prací na osobních automobilech Škoda Favorit, Škoda Forman a Škoda Pick up v rozsahu běžných a středních oprav. Při popisu jednotlivých prací je uvedena demontáž, oprava, montáž a seřízení včetně montážního nářadí a přípravků. Kniha je určena pracovníkům servisů, opravářům a řidičům.

SABAHATTIN, ALI - ŠŤASTNÝ PES A JINÉ POVÍDKY

SABAHATTIN, ALI

ŠŤASTNÝ PES A JINÉ POVÍDKY
(Toplu Eserleri)

Státní nakladatelství dětské knihy, Praha, 1961
preklad a doslov Josef Kováč
ilustrácie Michal Romberg
2. vydanie (v SNDK 1.)

beletria, poviedky, knihy pre deti,
96 s., čeština
hmotnosť: 196 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

DAROVANÉ

*cesvo* in *parap*

6. RODNÝ LIST

Navečer přivedli do věznice skupinu lidí, bylo jich kolem padesáti. Když jsme je uviděli a všimli jsme si, že jsou s nimi jen dva četníci, kteří ani nenasadili bodáky, hned jsme pochopili, že ti lidé jsou tu pro nezaplacenou daň.

Seřadili se na vězeňském dvoře, pak přišel jeden ze strážců s listinou a četl z ní jména. Když byl hotov, položili se všichni podél zdi a beze slova čekali, co bude dál.

Jeden jako druhý byli bídně oblečeni. Šalvary na nich visely v cárech a to, co měli na nohou, sotva se už podobalo střevícům. Pod roztrhanými soukennými kabáty bylo vidět jakési košile, jejichž původní tvar i barva se ztrácely pod záplatami. Ze štítků promaštěných čepic, které většinou seděly nějak nakřivo, prosvítal děrami špinavě žlutý kartón. Většinou měli s sebou plátěné mošny s několika krajíci černého chleba, k nimž někdo přidal i pár stočených jufek nebo několik listů čerstvé cibule.

Nikdo nepřišel, aby jim řekl, co mají dělat nebo do které cely jít, a tak tu seděli a čekali. Jen občas někdo šeptem promluvil k sousedovi.

Někteří ze starších vězňů našli mezi nimi své krajany či známé a přiblížili se k nim, aby navázali rozhovor. Ale nováčci na takové pokusy odpovídali jen zdrženlivě, a když rozprávka trvala příliš dlouho, otočili hlavu a dívali se jinam, aby dali najevo, že nijak nestojí o pokračování. Zdálo se, že se stydí za své krajany a že jsou jim bližší ti neznámí, co přišli s nimi. Bylo jim nepříjemné sedět pro nezaplacenou daň ve vězení s vrahy a všelijakými jinými zločinci.

Mezi nově přišlými byl také jakýsi stařeček, jistě hodně přes šedesát, to bylo vidět na první pohled. Když stáli, opíral se o silnou hůl a na suché rozpraskané kůži rukou mu vystupovaly provazy modrých žil. Hned jak přečetli jeho jméno, odstoupil ke zdi, aby si trochu narovnal shrbená záda. Dlouhou bradu pokrýval řídký šedivý plnovous a pod zbytky plesnivých vlasů bylo vidět skvrnitou pokožku, plnou lupů. Byl ještě ošumělejší než ostatní, ale oblek měl stejný. Jen místo plátěné brašny visela mu na opasku kožená patrontaška; asi mu zůstala z dob vojny, ale za těch šedesát let se tak odřela, že byla tenoučká jako sešlapaná podešev.

Nemohl jsem pochopit, co tu on, tak starý, dělá mezi dlužníky, a vydal jsem se k němu. Hleděl na mne maličkýma stařeckýma očkama, ale když jsem se blížil, odvrátil náhle hlavu. Myslel asi, že půjdu dál.

Přisedl jsem k němu.

„Merhaba, dede!“ řekl jsem.

..................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Stačí opřít se do něho několika hlavami, a i ten nejpyšnější palác se rozbije na střepy..."