STRINDBERG, AUGUST - PRÍBEHY ZO ŽIVOTA MANŽELSKÉHO

STRINDBERG, AUGUST

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA MANŽELSKÉHO
(Giftas)

Tatran, Bratislava, 1979
edícia Svetová tvorba (138)
preklad Jana Rakšányiová
prebal Pavol Blažo, Miloš Urbásek
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, novela, poviedky,
349 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,10 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Na začiatku modernej švédskej literatúry je AUGUST STRINDBERG (1849—1912), naj spornejšia, najdiskutovanejšia a najkonfliktnejšia osobnosť, zmietajúca sa medzi genialitou a šialenstvom. Tvoril v duchu naj zrnitejšieho naturalizmu, no experimentoval aj s novými literárnymi prúdmi. Vo svete je tento prvý švédsky spisovateľ-profesionál, ale aj herec, maliar a novinár známy ako dramatik (napísal 36 hier, u nás boli preložené Tanec smrti, Slečna Júlia, Otec), ktorý významne ovplyvnil európske divadlo 20. storočia. Jeho rozsiahle dielo tvorí 80 zväzkov a je neobyčajne rôznorodé; siaha od románov (Červená izba), noviel zo švédskeho života, autobiografií (Slúžkin syn), populárno-vedeckých spisov až k polemikám a básňam Autor o sebe výstižne tvrdil, že sa narodil na to, aby okolo seba bil. A skutočne, nepoznal kompromisy, v každom diele si zachoval svoju originalitu a nenávisť ho hnala na najneschodnejšie cesty. Neustále spory s kritikou a publikom ho donútili odísť do zahraničia, no i mimo Švédska si zachoval vzácnu symbiózu svetovo-progresívnych a charakteristicko-národných prvkov. August Strindberg dodnes nezapadol prachom, je dokonale čitateľný a svieži, lebo sa doslova zadrapil do problémov, ktoré si nevyriešil ani dnešný človek.

Už názov noviel Príbehy zo života manželského nám prezrádza, akými problémami nás známy švédsky autor August Strindberg bude zabávať na stránkach tejto knihy. Jeho novely sú neobyčajne rôznorodé, úsmevné, vtipné až ironické, iné zasa smutné či nostalgické, no každá z nich zatína do živého, driape ako ostré levie pazúry. Autorova pestrofarebná paleta irónie a výsmechu vie byť dojímavá i nepríjemne kúsavá. Sám znechutený niekoľkými konfliktovými manželstvami a pobúrený vtedajším emancipačným hnutím za nový ideál ženy, pichľavo sa vysmieva jednostrannosti Amazoniek, zidealizovanej žene, nerozumu ale i naivnosti, predsudkom a falošnej cudnosti. Strindberg je zástanca skutočnej erotiky, za skutočnú lásku pokladá len tú lásku, v ktorej sa snúbi láska duševná s láskou zmyselnou. Vo svojich novelách výborne stvárňuje manželský konflikt, prázdne pohrávanie si s banálnymi slovami, hlúposť, tvrdohlavosť a vypočítavosť partnerov a v neposlednom rade i celé zástupy príbuzenstva, ktoré pchá nos, kde netreba. Z manželského nesúladu a odcudzenia viní autor i panujúce spoločenské pomery (Chlieb, Neprirodzený výber alebo vznik rasy), ktoré nedovoľujú presadiť sa skutočnej emancipácii a dokonca narúšajú zdravé a prirodzené vzťahy (Súboj, Len sa vydať, Náhrada atď.). Strindberg však hádže rukavicu všetkým pokrytcom ženského a mužského pohlavia, tí však jeho výzvu pochopili po svojom, z knihy urobili škandál a autor sa dostal za údajné urážky a znevažovanie pred súd. Strindberga síce oslobodili, ale navždy zostal nenávistným buričom a zarytým nepriateľom žien.

I dnešného čitateľa okúzli pôvab Strindbergových poviedok, jeho nenútené rozprávanie o najpálčivejšom probléme všetkých dôb — o manželstve. Veď jazyčnice, paroháči, klamané ženy sú odpradávna príťažlivé postavičky umeleckých diel. Jeho poviedky skrývajú i čosi viac — provokujú nás porovnávať emancipačné hnutie kedysi a dnes.

NÁHRADA

V akademických kruhoch ho pokladali za génia a nebolo pochýb, že to dotiahne daleko. Ako kandidát práva sa medzičasom zamestnal v Stockholme, no dizertačnú prácu si neobhájil. Bol neobyčajne ctižiadostivý, ale chýbal mu majetok. Preto sa rozhodol, že sa ožení s bohatou nevestou z panského domu.

V Uppsale a neskôr v Stockholme ho bolo vídať v tej najvznešenejšej spoločnosti, do akej len mohol preniknúť. V Uppsale, kde bol už varený-pečený, sa vždy zbratal s novými šľachticmi, ktorí prichádzali na štúdiá, a títo sa zasa cítili poctení záujmom staršieho kolegu. A potom udržiaval „ekonomické“ priateľské styky so zámožnými kolegami, ktorí ho vždy na leto pozývali na rodičovský zámok.

Jeho jediným záujmom bolo vysoké postavenie. Mal spoločenský talent, dobre hral a spieval, Vedel zabávať dámy, a preto ho radi vídali. Z jeho zovňajšku vyžarovala solídna elegancia, viac si nemohol dovoliť, nikdy si však nepožičiaval peniaze od šľachticov alebo priateľov. Dokonca kúpil dve bezvýznamné akcie od Kroppa a Wänga a zakaždým sa o tom zmieňoval, keď bol medzi priemyselníkmi.

Dve letá dvoril šľachtickej slečne, ktorá mala nejaké tie pozemky, a verejne sa povrávalo o jeho výhľadoch. Vtom naraz z vysokej spoločnosti zmizol a zasnúbil sa s chudobným dievčaťom, ktorého otec bol bezvýznamný kotlár a nemal nijaké pozemky.

Jeho priatelia jednoducho nechápali, ako sa mohol všetkého len tak vzdať. Ved už mal všetko zariadené, hotové ako na tanieri, stačilo len po tom siahnuť. Vlastne nechápal ani sám, ako mohla jeho mnohoročné plány skrížiť dievčenskú tvár, ktorú raz zazrel na loďke. Učarila mu, bol ňou posadnutý. Pýtal sa priateľov, či sa im nezdá krásna. Nie, nemysleli si to, ba ani si to nemohli myslieť, lebo boli úprimní.

Ale je inteligentná. Pozrite sa jej do očí, tie rozprávajú. Priatelia nič nevideli a ani nič nepočuli, lebo dievča nikdy nehovorilo.

A doma u kotlára, teda to je vám inteligentný chlap, namojdušu, trávil každý večer. Kľačal pred ňou na kolenách, tento postoj mu pripomínal letné pobyty na zámkoch, držal jej vlnu, spieval jej, hrával, rozprával o divadle a náboženstve a v jej hlbokých očiach vyčítal vždy oddaný súhlas. Písal pre ňu verše a k jej nohám zložil svoj vavrínový veniec, svoje ctibažné sny, dokonca i svoju dizertáciu. A potom sa oženil.

Kotlár sa na svadbe opil a predniesol neslušnú reč, ale okresný sudca v nej nachádzal toľko prirodzenosti, v chlapovom vystupovaní toľko láskavosti, že ho nielenže nemiernil, ale naopak, nabádal ho pokračovať. Cítil sa výborne medzi týmito jednoduchými ľudmi, kde mohol byť sám sebou.

— Pozrite sa, — hovorili jeho priatelia, — to dokáže len láska. Ale tá ich láska je jednako len zvláštna !

A tak boli svoji. Jeden mesiac, dva mesiace. Bol taký šťastný, tak nekonečne šťastný. Po večeroch sedávali sami a on jej spieval o ruži v Nordanskogu, bola to jeho obľúbená pesnička. Rozprával jej o divadle a náboženstve a ona pozorne sedela a počúvala ho. Ale ona vždy mlčala, zakaždým s ním súhlasila a nikdy mu neodporovala.

Tretí mesiac sa vrátil k svojmu starému zvyku po obede si pospať. Žena chcela sedieť vedľa neho, lebo

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A bol koniec.

RHODENOVÁ, EMMA - TRUCOVITÁ BETKA V ODDANÍ

VON RHODEN, EMMY

TRUCOVITÁ BETKA V ODDANÍ
Román pre mladé dievčatá

Academia, Bratislava, 1926
preklad J. K.

beletria, román
166 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, ošúchané dosky, chrbát knihy oddelený

9,90 €

*zlaci*

Nasledujúce ráno našla Betku v malej izbičke pohrúženú do písania listu.

— Rodičom píšem, povedala začervenajúc sa, ako by svojimi slovami chcela vyhnúť prípadnej Nellinej otázke. Potom vyskočila a schytila priateľkinu ruku:

— Skutočne môžem ešte za čas u vás ostať? Nie som ti na obtiaž, ani mužovi, aj teraz ma tak rada máš, ako predtým?

Mladá žena pritúlila ju k sebe.

— Ale, drahá moja, ako sa môžeš spytovať také niečo? Otázka je, či sa dobre cítiš u nás. jednoduchých ľudí, ale ktorí sa veľmi tešia tvojej prítomnosti. Prežijeme spolu veselé chvíle, — povedala mladá žena nadšene. Z tejto dobrej nálady nič sa nechytilo Betky. Hlboko zamyslená dívala sa pred seba. Chcela Leovi ukázať, že vie byť silnou. Toto rozhodnutie zakorenilo sa teraz v nej a tvári dodávalo výraz vzdorovitej serióznosti.

Jedného dňa prišiel pre Betku veľký balík s jej vecmi, v ktorom bol veľmi vážny list od otca. Neobsahoval ani slovíčko pohoršenia, alebo výčitky. Z každého riadku vyznievajúca starostlivosť hlboko ju zahanbila. Či toto zaslúži?

Na konci listu napísal otec:

— Len sa dobre zabav, dieťa moje drahé u tvojej Nelly, buď veselá a spokojná, ale nebuď preč príliš dlho a nezabudni na svojho starého otca.

O Ľvovi sa ani slovíčkom nezmienil. Nasledujúci deň prišiel list i od panej Anny. O všetkom jej obšírne písala, ale o Lvovi tvrdošijne mlčala.

Takto sa míňaly dni v zúfaní a v nádeji. Betka mnoho trpela. Nelly dokázala sa byť dobrou priateľkou. Ale už ani ona netýkala sa trápneho predmetu.

Minuly dva trápne, trpké týždne. Betka cítila sa u svojej priateľky ako doma a Nelly vedela, ako má občas mladé dievča rozveseliť. Ale dala jej času i na to, aby sa pohrúžila do dlhého mlčania a trucovite sovrené pery prezradzovaly vtedy, kde jej myšlienky blúdia.

— Musím niečo vymyslieť na jej rozptýlenie — povedala Nelly svojmu mužovi. Taká je bledá; okolo očú má modré kruhy. Nesmie stále myslieť na tú vec. Musí prejsť cez tvrdú školu, kým sa z nej stane také dobré žieňa, ako som ja, — doložila šelmovským žmurknutím.

— Veru áno, — smial sa Althoff, — keď má niekto tak dobrého muža, ako som ja, ktorý na všetko povie „áno” a „amen”, tomu je ľahko byť krotkým.

— Dnes musíme porobiť niekoľké návštevy — povedala jedného dňa Nelly Betke. — Už tak hľadia na teba, ako na nejakú zakliatu princeznu, lebo nikde sa neukazuješ. A Flórka, ako sa bude hnevať, keď sa dozvie, od kedy si už u mňa a ešte si ju nevyhľadala „vo vlastnej domácnosti”. Totiž toto je jej obľúbený výraz.

Betka nejavila mnoho chuti k tým návštevám; jednako konečne povolila.

Na širokej hlavnej ulici zastala Nelly pred pekným domom.

— Hľa, tu býva doktorova Gerberová, poetka; tu na prvom poschodí, — povedala Nelly otvárajúc bránu.

Keď vyšly na poschodie, pošepla Betke:

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Videli sa vo vlastnej domácnosti, kde na budúce Vianoce zapália si už vlastný stromček.

FORNALSKA, MARCJANNA - SPOMIENKY MATKY

FORNALSKA, MARCJANNA

SPOMIENKY MATKY
(Pamietnik matki)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1976
preklad Matej Andráš
prebal Vladislav Rostoka
2. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, román
568 s., slovenčina
hmotnosť: 612 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Spomienky matky sú výnimočnou knihou, napísala ju vyše osemdesiatročná starenka, žena prostá, nevzdelaná, ale s bohatými životnými skúsenosťami, obdarená bystrým umom, nevšednou pamäťou a rozprávačským talentom. Marcjanna Fornalska pôvodne začala písať svoje spomienky iba pre vnučku. Sama o tom hovorí Marii Rutkiewiczovej, priateľke svojej umučenej dcéry:

- Len si pomysli, čoho sa mi zachcelo. Veď som už stará. Osemdesiatka mi už odbila. Vieš, že som vlastne negramotná. Čítať som sa naučila sama. Ale písať neviem... A teraz som chcela porozprávať o celom svojom živote... Už slabo vidím, ale stroj má veľké písmená, a tak ich jednotlivo hľadám a klopkám. Robím to pre Oleńku. Je už dospelá, múdra, všetkému rozumie. Ona jediná nám ostala, jediné Malgosino dieťa ...

Marcjanna Fornalska sa narodila v mnohodetnej rodine sedliaka oslobodeného z poddanstva. Od útleho detstva musí ťažko pracovať. V osemnástich rokoch ju vydali. Pracuje ako želiarka, práčka, slúžka, aby mohla uživiť svoje deti a zabezpečiť im lepší život a vzdelanie. Cez prvú svetovú vojnu ju osud zavial z Poľska až do Caricynu, kde prežíva víťazstvo Veľkej októbrovej revolúcie. V päťdesiatich rokoch svojho života vraví, že sa znovu narodila, lebo našla najdrahší poklad, aký jestvuje na svete: revolúciu a socializmus. Stáva sa revolucionárkou. Po tejto ceste nejde však sama. Idú s ňou aj deti. V boji za víťazstvo robotníckej triedy a za oslobodenie Poľska spod fašistického jarma päť zo šiestich detí Marcjanny Fornalskej zahynulo. Matka-revolucionárka, matka-komunistka sa dožíva lepších čias. Osem rokov píše svoje spomienky, ktoré nás dojímajú a zároveň obohacujú naše vedomosti o ľudskom živote a o boji poľských komunistov.

Tkáčska bieda

Po niekoľkých týždňoch prišiel starší syn s dobrými správami. Izbu, v ktorej možno pracovať, prenajali, tam moji majstri aj bývajú. Velmi im je zle bez matky, lebo im nemá kto viesť domácnosť a často sú hladní, ale to všetko je nič v porovnaní s radosťou, ktorú mi syn oznámil. V Krasnystawe, kde máme bývať, stavajú gymnázium, takže moje deti sa budú môcť ďalej učiť.

Mestečko Krasnystaw som dobre poznala.

Ako som už spomínala, zdržiavalo sa tam veľa ruského vojska. Malé mestečko mohlo sprvoti poskytnúť prístrešie iba vyšším dôstojníkom a ich obsluhe, vojsko sa ubytovalo po okolitých dedinách, prideľujúc vojakov sedliakom do chalúp. Potom začali stavať kasáreň pre vojsko; okolití sedliaci zarábali furmankami, voziac drevo a všelijaký materiál. Chudoba, a to nielen dedinská, ale aj chudobná remeselnícka vrstva, ktorá nemala odbyt pre svoje výrobky a zomierala od hladu, chopila sa teraz práce pri stavbe. Čo šikovnejší obchodníci a mešťania si vypožičiavali kapitál a začali stavať domy v nádeji na zisky z lokálov. Ale najspokojnejší boli bohatší sedliaci. Mali teraz odbyt na všetko, počnúc ovsom a končiac zeleninou a mliečnymi výrobkami — lebo keď už postavili kasáreň a domy, vtedy z Ruska poslali veľa vojska. Okolití sedliaci bohatli na týchto dodávkach a začali odkupovať od chudobnejších pôdu, platiac draho, lebo im dávala dobrý dôchodok.

Ale všetko toto sa skončilo. Čoskoro z vojska ponechali len malú časť. Kasáreň spustla, o pekné izbičky v nových domoch už nebolo záujemcov. Co bohatší obchodníci sa držali, chudobnejší stále častejšie zatvárali svoje obchody. Mestečko stíchlo, ale držalo ešte fazónu ako zbohatlík, ktorý zbankrotoval, no drží sa ešte zubami-nechtami. Co sa týka sedliakov boháčov, aj keď nariekali na zlé časy, potešovali sa, že majú lacného robotníka, lebo stavba sa skončila a práce pre robotníkov nebolo. Rovnako ani remeselníci nemali prácu a bolo ich v mestečku veľmi veľa; bolo doknca príslovie, že mestečko „stojí na ševcoch“. Takí chudobní remeselníci neraz túžili na jednej úrovni s nádenníkmi niečo zarobiť u bohatého sedliaka — alebo kone, aby si priviezol drevo na kúrenie, alebo štvrtku žita na chlieb — ale keď prišla žatva, lakomosť sedliakov nepoznala hraníc.

Každý taký boháč si za prísľub buďto furmanky, buďto

štvrtky zbožia zjednával mocnejších robotníkov, ktorí mohli rýchlo žať kosákom. Ale takých robotníkov nebolo veľa, Na žatvu sa zväčša najímali ženy a dievčatá, a všetko to bolo vyhladnuté, slabé, bezbranné. Každý robotník dostával záhon, hospodár ich rozostavil. Na prvý záhon postavil svojho dohovoreného a takto rozostavených pätnásť či dvadsať ľudí muselo žať rovnomerne, nezaostávajúc jeden za druhým. Postupne, ako slnko vystupovalo po oblohe, ľudia ustávali čoraz viac; zaliati potom, niektorí boli takí mokrí, že si mohli košele žmýkať. Pot zalieval oči, takže len s námahou si videl svoje vlastné ruky, ale aby si vystrel chrbát, utrel znoj — ani pomyslieť, lebo boháčom špeciálne platený predák je už ďaleko a najmenšie poľavenie v tempe hrozí ďalším zaostávaním, a to sa môže skončiť tým, že ťa zajtra neprijmú do práce.

Napoludnie, o dvanástej alebo o jednej, privážali obed. Na strnisko prestreli plachtu, všetci si kľakli. Gazdiná nalievala z vedra kapustovú polievku alebo boršč do obrovskej misy, dávala po veľkom kuse chleba a všetci si naberali veľkými drevenými lyžicami z jednej misy. Boršč alebo kapustová polievka bývali chutné, s mäsom, ale ľudia boli takí ukonaní, že hoci boli hladní, nevládali prežierať potravu; ako druhý chod dávali kašu alebo pirohy, ale dokonca ani táto lahôdka nevedela primäť ukonaných ľudí k jedeniu. Len čo gazdiná pozbierala misky, lyžice a vedrá, už každý, kde sedel, obrátil k zemi tvár, oprúc si ju o ruky, aby sa chránil pred slnkom — a už bolo počuť tlmené chrápanie. Jedna krátka hodina a už počuť predákov hlas: „Vstávať!“ Každý vyskakoval na rovné nohy, lebo predák bol už na záhone a jeho kosák sa blýskal, ako by volal: „Ponáhľaj sa, lebo zaostaneš!“ Každý sa chytal kosáka, dokonca nemal čas ani si len oči pretrieť. Teraz do ôsmej, deviatej tá istá práca — len večer dobročinné slniečko sa zľutuje, prestane trápiť a vetrík pohladká uznojenú tvár.

Do tohto tak dobre známeho mestečka a do takých zárobkových pomerov sa vraciam znova s rodinou, aby sme voľačo podnikli, aby sme mohli žiť.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Za to ja, jej matka, tebe, poľský národ, ďakujem. 

RUESCH, HANS - DLHÉ SÚ TIENE SEVERU

RUESCH, HANS

DLHÉ SÚ TIENE SEVERU
(Top ot the World)

Osveta, Bratislava, 1961
edícia Svetom
preklad Šarlota Barániková
obálka A. Zallay
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

beletria, román
208 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

9,00 € PREDANÉ!

*zlaci*

„Stratili pojem o čase, kým neutíchla víchrica a neodhalili, že svitol nový deň. Stáli na vysokých útesoch, čo sa týčili nad zamrznutým morom. Na juhu žiarila obloha a stíchnutá zem sa zdala nežná a mäkká v predtuche jari.

Medveď už strácal posledné sily. Tackavo, namáhavo sa knísal a vliekol po zemi oťaženú hlavu. Chlapi ho neúprosne prenasledovali, šmýkali sa a padali na kolená. Už sa nesmiali: úžasné vypätie im do naolejovaných tvárí vrylo hlboké vrásky, oči mali červené a vpadnuté. Hlad ich už netrápil: zaspal im žalúdok. Už si ani nepchali sneh do úst. Ústa im vyprahli a oni zabudli na svoje bruchá, ba aj z mozgu im vymizla každá myšlienka, každá spomienka. Medzi kožou a svalmi sa im ustavične strácal tuk a nenahrádzali ho. Nehrial ich už ani pohyb, trochu sa aj chveli a zima im pri každom dychu ostrejšie zatínala do hrdla.

— A predsa — či je na svete niečo skvostnejšie, ako poľovať na ľadového medveďa na vrchole sveta?”

Takto autor opisuje príhodu zo života Eskimákov. V rámci pútavého príbehu jednej rodiny — neohrozeného poľovníka Erneneka a jeho ženy Asiak — sa čitatelia dozvedia veľa o živote tejto tak vzdialenej oblasti, kde čas akoby zastal a prastaré návyky sa dedia z otca na syna, z pokolenia na pokolenie. V čarovne krásnom, no neľútostnom kráľovstve večného ľadu plynú dni aj ľudské životy podľa ustálených pravidiel — veď vždy sa niekto rodí a niekto musí zomrieť, poľovka je nutnosťou, ale aj radosťou, obydlia bieleho muža sú ďaleko, tak ďaleko, že zvesť o ňom znie ako najzaujímavejšia rozprávka. Rozprávka, ktorá sa jedného dňa stane skutočnosťou, keď túžba po pokladoch severu privedie bielych ľudí do bielej krajiny. Ich príchod vnesie prevrat i zmätok do ustálených zvykov a vzťahov, deti ľadovcov sa nájdu zrazu pred celým radom nových problémov, o ktorých nikdy predtým nepočuli. Ernenek a Asiak stoja ešte bokom tohto nového víru, ale ich deti, Papik a Ivalú, sú vystavené jeho priamemu náporu. Nakoniec však — každý svojím spôsobom a svojou cestou — poznávajú, že pre nich niet života medzi týmito bielymi prišelcami, ktorým chamtivosť a túžba po moci zatvrdili srdcia, a odchádzajú späť do svojej zasneženej severskej domoviny. „Vráť sa do krajiny dlhých tieňov,” hovorí starý Eskimák Ivalú, „kde si múdra, lebo niet ťažšieho hriechu ako nevedomosť, a zabudni na boha bielych mužov, stvoreného podľa ich mrzkého obrazu — na pomstivého a žiarlivého tyrana, ktorý spasí len za určitú cenu a sputnáva svoje deti, namiesto aby ich oslobodil...”

Autor rozpráva tento príbeh plný napínavých zápletiek, veselých i tragických udalostí, s toľkým humorom a pôvabom, že čitateľ ho sleduje od prvej do poslednej strany so zatajeným dychom a iste po ňom rád častejšie siahne.

OBCHOD

O VEČNE ZELENOM prostredí polárni Eskimáci chradli a hynuli, ale v krajine večného ľadu priam prekvitali. V zime si stavali päťstopové iglú na ľadovej kôre oceánu, ktorá, ďakovať vode pod ňou, bola teplejšia ako zem. Z jari sa prebrali z otupenosti, odhodili šaty, zoškriabali si z tela špinu a pojedli ju, voľne sa párili a vymieňali si partnerov, spievali a tancovali na oslavu vychádzajúceho slnka, lapali ryby v prielubách, zabíjali oštepom označené tulene a poľovali na ľadového medveďa, až kým sa nevybrali na juh za stádami a vzácnym drevom, ktoré vyplavilo roztopené more.

Ich hlavnou starosťou bolo obstarávať potravu. A pretože všade, kde sa zjaví človek, mizne zverina, museli sa vyhýbať ľuďom, ustavične meniť svoje revíry, byť stále na cestách. Keď zakopávali do snehu zásoby mäsa, ktoré sa im neraz zišli v čase nedostatku, nerobili to preto, že mysleli na budúcnosť, ale preto, že ho nevládali pojesť ani ho vláčiť so sebou a netrpezlivo čakali, kedy sa poberú ďalej. Nerobili si starosti o budúcnosť ani o minulosť, priveľmi ich zamestnávala večná prítomnosť.

Kým ostatné kmene už zasiahla a pokazila civilizácia, hŕstka polárnych Eskimákov, ktorá žije kočovným životom v strednej Arktíde neďaleko severného pólu, v krajine pre belocha priďalekej a odstrašujúcej, nezmenila spôsob života, odkedy svet svetom stojí. Sú ako deti: úprimní, nemilosrdní a veselí. V dobe tanku poľujú ešte lukom a oštepom s kamenným hrotom, podelia sa medzi sebou o korisť a sú príliš prostí, aby klamali. Takí divosi!

Aj Ernenek a Asiak by boli mohli takto žiť bohvie dokedy, nebyť toho, že im Ittimangnerk, pojazdný kupec, zasial do srdca semä zvedavosti.

Ittimangnerk bol miešanec a bastard — polodomorodec polocudzinec, pololovec polokupec, ani ryba ani rak. Vďaka okolnostiam dostal sa už za mladi medzi bielych ľudí, ktorí ho nakazili svojimi vášňami a ustavičným zápasom, no celkom v ňom nezabili Eskimáka. Bol odsúdený naveky sa zmietať medzi dvoma plemenami, nikde nebol šťastný a nikto ho nemal rád.

Jeseň už rozptýlila vodnaté svetlo letného slnka a sfarbila Ľadový oceán na sivolilavo, keď Ittimangnerk so ženou Hiko zazreli Ernenekovo iglú, čo sa hmlisto ligotalo vo večernom súmraku.

Ernenek vyzlečený a iba v ponožkách, ligotajúci sa od oleja hral sa s nerozbitnou hračkou — malým Papikom: vozil ho hore-dolu po zemi pomedzi obhryzené rybacie kosti a hlavy. Hlasno vítal hostí, potriasal im ruky a dlbol Ittimangnerka do brucha, aby vedel, či sa mu dobre vodí, Asiak zas odložila robotu a chystala čaj. Odvalila kus snehu na pitie a položila ho nad kahanec, lebo všetko, čo pili, museli najprv roztopiť. Potom hostí vyzliekla z kožuchov, vyzula z čižiem a poprezerala im ich, či ich netreba pozašívať.

Nebolo na nich čo zašívať: príchodzí akiste neďaleko nich zastali, preobliekli sa do nových šiat a až potom vstúpili do iglú: šaty mali suché, neboli na nich neklamné známky cestovania. Hiko bola neobyčajne krásna. Jej muž bol oblečený temer ako riadny Chlap, ale ona mala mäkké čižmičky zo sobej kožušiny, zdobené hranostajovými chvostíkmi, kabátik z jemných

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A sneh len padal a prikrýval ich stopu.

JAŠÍK, RUDOLF - MŔTVI NESPIEVAJÚ

JAŠÍK, RUDOLF

MŔTVI NESPIEVAJÚ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (151)
2. vydanie, 12.000 výtlačkov

beletria, román
352 s., slovenčina
hmotnosť: 419 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,30 €

*zlaci*

Rudolf Jašík prešiel zaujímavou životnou a umeleckou cestou. Narodil sa roku 1919 na Kysuciach v živnostníckej rodine. Po otcovom bankrote a odchode do Kanady ujala sa troch detí s matkou stará mať. Najstaršieho Rudolfa poslala na štúdiá do Nitry. Trinásťročného Jašíka z internátu pre slobodomyselnosť vyhodili, a tak zo školských lavíc odišiel spolu s mladšími bratmi do Zlína, kde pracoval až do roku 1938. Keď sa opäť vrátil na Kysuce, začal ilegálne pracovať. V januári 1940 ho uväznili a nasledujúci rok ako vojaka posiali na východný front, kde sa viackrát pokúsil prejsť k Červenej armáde. Po demobilizovaní v štyridsiatom štvrtom skrýval sa v horách na Horných Kysuciach a tam ho zastihlo Povstanie. Hneď po oslobodení vstúpil Jašík do komunistickej strany a zastával rozmanité funkcie. V posledných rokoch venoval sa literárnej tvorbe až do predčasnej smrti 30. júla 1960.

Ako umelec-prozaik dozrieval dlho. Začínal veršami ešte počas vojny a len neskoršie prešiel k próze. Prvým jeho významným dielom bol román „Na brehu priezračnej rieky" (1956), v ktorom sa obracal do ťažkej minulosti rodného kysuckého kraja. Pôsobivo opísal jednoduchých ľudí v neľútostnom životnom boji a sugestívne zachytil i kysuckú prírodu svojráznym lyrickým štýlom. Po tomto debute vydal román „Námestie sv. Alžbety" (1958), kde na pozadí dobových udalostí stvárnil tragický príbeh dvoch milencov a cez ich utrpenie odsúdil fašistickú krutovládu. V poslednom období života Jašik intenzívne pracoval na viacerých prózach. Predčasná smrť mu však zabránila dokončiť smelé umelecké plány. Posmrtne vyšiel súbor jeho poviedok „Čierne a biele kruhy" (1960), potom nedokončená novela o proletárskom chlapcovi z predmníchovskéj republiky „Povesť o bielych kameňoch" (1961) a jeho najvýznamnejšie životné dielo, románové torzo „Mŕtvi nespievajú" (1961).

Posledným a najvýznamnejším umeleckým dielom Rudolfa Jašíka je román „Mŕtvi nespievajú". Pôvodne to mala byť trilógia, zrkadliaca dramatické udalosti štyridsiatych rokov, trilógia, v ktorej autor mienil komplexne a nekonvenčne ukázať akými vývinovými stupňami prechádzal slovenský človek k dnešku. Z veľkej koncepcie stihol však dokončiť prvý a polovicu druhého dielu. Druhá a pravdepodobne zaujímavejšia polovica zanikla s nim a už ju nikdy nik nevyvolá späť do takej podoby, ako dozrela v spisovateľovom vedomí. Veľkú tému rozdelil Jašík do troch časti. Prvý diel, ktorý samostatne vychádza v edícii SPKK zobrazuje slovenského človeka v krvavej vojnovej dráme. Jašík sa v ňom sústredil na front v Sovietskom sväze a na slovenské zázemie. Dramatický dej vrcholí prechodom slovenských vojakov k Červenej armáde. Na prvý diel priamo nadväzuje torzo druhého, dejove lokalizované na Slovensko až do Povstania. Z autorovho náčrtu dá sa predpokladať, že by bol podrobne písal o víťazstvách a drámach povstalcov a že by bol postavy, prechádzajúce ohňom na frontoch i trýzňou vlastného hľadania, doviedol až do povojnových rokov, na prah dnešnej skutočnosti.

„Mŕtvi nespievajú“ je románom ideí a autor so v ňom sústredil na najväčší novodobý konflikt fašizmu s demokratickými silami. Je len prirodzené, že veľkú tému solídne myšlienkovo fundoval a že sa ju snažil dotvoriť vo všetkých umeleckých zložkách. Najsympatickejšou črtou románu ostanú postavy, o ktorých možno hovoriť ako o charakteroch, akých je v modernej slovenskej próze málo. Z psychologického prístupu k nim vyplynula autorovi i forma vnútorného monológu, ktorý tu použil naposledy, ale priam majstrovsky. Narába s ním jemne, tak isto ako s jazykom a štýlom, takže ideová zložka románu s umeleckou sa snúbia vo vzácnej jednote a sú výrazom zrelého a jasne realisticky mysliaceho umelca.

MUŽI A FOSFOR

Otec bol dnes akýsi zamĺknutý. Ani sa ho neopýtal, kam ide. Tak by to malo byť vždy, však on je už dosť starý. Sedemnásť rokov mu minulo pred týždňom. Každému môže odteraz povedať, že má osemnásť. Je chlap.

Reflektor vrhol kužeľ svetla, a to svetlo sa chvelo a nečujne kĺzalo po plotoch a stenách planických domov. Tu zalialo ženu a muselo ju oslepiť, lebo si zaclonila tvár. Najmladší Lukanov syn sa s výskotom hnal na ňu. Odskočila do priekopy.

— Lotor!

— Pekne pozdravujem, — zakričal, potom zakvíkal, lebo sa mu pozdalo, že to bola Farníčka.

— Poznám ťa, ty lotor! — hrozila z priekopy.

„Starí ľudia sú hlúpi a starý je každý, kto má viac

ako tridsať rokov. Aj môj otec. Všetci! Oni si zakladajú na tom, že sú starí. Na čom si tu zakladať? Kto ich má pochopiť? Ja? Ani ma nenapadne. Vraj poznám ťa, ty lotor. Keby ma bola poznala, vykričala by moje meno. Tí starí ľudia!“

Vzdychol a pristúpil na pedále. Prikrčil sa nad riaditkami a zrýchľoval. Uháňal po kraji. Ohyb hradskej kolmo vyberal v plnej rýchlosti, naklonený nabok, sledoval role, osvecované kužeľom ostrého svetla. Gumy svišťali, vyhadzovalo spod nich malé kamienky. Potom sa svetelný kužeľ zasekol medzi dve aleje ovocných stromov. Cesta do Pravna bola rovná. Zamieril doprostred hradskej a reflektor si dal vyššie, aby svetlo vrážalo do korún stromov. Je priskoro. Stromy sú holé. Až v druhej polovici mája, keď sa rozzelenajú a zabelejú na nich kvety, potom sa vyplatí zájsť do Pravna, vrátiť sa a reflektorom osvecovať zeleno-biele hlavy stromov.

Mladý Lukan sa tu nudí, aj hradská je hrboľatá. Podáva sa k priekope. Už aby bol v Pravne. „Boxer mám,“ siahne si na vrecko a teší sa z rýchlosti, z boxera a aj z toho, že príde čochvíľa do mesta, kde bude veselo. „Dnes by som chcel byť neviditeľný. Pánajána, to by bolo niečo! A nie iba dnes, ale kedykoľvek. Ja by som dokázal veci. Viac ako Veľký. Ten by musel plakať od závisti. Vie Veľký plakať? Komu dnes zahráme cirkumdedérum? Veľký vie vymýšľať veci! Takí neplačú. A Lišiak? Decko! Nemá ešte ani sedemnásť a otravuje mužov. Mal by to niekto Veľkému povedať. Dosť nás je. Načo priberá? A deti. Lišiak vie plakať. Malý a horenos. Takí plačú. Prečo mu Veľký povolil dnes skúšku? A ja mu mám robiť stenu, kryť chrbát. Veľký má dvadsaťšesť rokov, pomaly ostarieva. Bude to asi preto. Ale v pästiach má ešte silu. Úder vie dať. Ako nedávno. Pavúk sa zosypal a nebolo ho. Kým polapil dych, bol modrý. Veľký nemá rád Pavúka, preto mu dal aj také ošklivé meno.“

— Tvoj otec je cestárom a ty budeš Syseľ.

— Syseľ?

— Spokojný?

Vraj spokojný.

„Nenávidím sysle, všetky by som vytopil vriacou vodou. Že syseľ? Pánajána, byť tak neviditeľný, Veľkému by som ukázal. Boxerom. Vraj syseľ. Nebude otec na vine? Prečo cestári? Čo v tom vidí? Títo starí ľudia! Ja strieľam dynamitom, lámem skalu. To je inšie, to je robota pre chlapa.“

Domy.

Nízke domy a jeden poschodový. Z roztvorenej brány vyvádza chlap dva kone.

„Skoda, že som ich nestretol na hradskej. Kone vedia vyskočiť, keď im zasvietiš do oka. Chlap by klial, chacha, starí vedia znamenite kliať. Dobre sa to počúva.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Mlčanlivý vyhodil prázdnu nábojnicu, zamieril a ruky sa mu už netriasli, lebo veľa sekúnd prešlo odvtedy, čo prestal byť deckom.

REINER, ANDREJ - MIERNE ZABITÝ SNÚBENEC

REINER, ANDREJ

MIERNE ZABITÝ SNÚBENEC

Genezis, Bratislava, 1991
obálka Roman Balogh
ISBN 80-85220-31-8

beletria, próza krátka, novela,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Mierne zabitý snúbenec je novelistický triptych spojený postavou ústredného protagonistu. Z textu prvej novely vanie sviežosť a nápaditosť, má svoj vnútorný plán; v druhej časti je Reiner výsostne súčasný, deziluzívny a nekonvenčný, postava sa neraz stáva symbolom; v tretej časti dostávajú najviac príležitostí relativita a prvky absurdity. Autor pri písaní myslí na čitateľa a komunikatívnosť jeho nového rukopisu zvyšuje medicínsky tematický okruh, ktorý pozná z autopsie. Zapamätateľnosť je pri Andrejovi Reinerovi dôležité slovo. V jeho novelách je množstvo zapamätateľných miest a situácií, a práve to vytvára dôležitú stránku ich komunikatívnosti a čitateľskej príťažlivosti. * Ján Beňo

Je to rozhodne kvalitné čítanie, ktoré obnáša všetky prednosti Reinerovej prózy: presnú výpoveď, nadhľad, pádny dialóg, nezameniteľný a svojrázny jedinečný príbeh, voči ktorému nemožno zostať nevšímavým. * Milan Resutík

Sadám si do auta a som sám. Najčastejšie je každý sám; v nemocnici, v trolejbuse, na diskotéke. Okolo vás je milión ľudí, a predsa ste sami. Keď ste. Keď nie ste, ste menej ako sami. Nemôžete sa poradiť ani so sebou. Nemôžete si nič predstierať. Keby som bol, asi by som sa šiel niekomu zdôveriť, aby som mohol niečo predstierať. Zdôverujeme sa predsa kvôli sebe, keď si nie sme istí, keď si chceme potvrdiť našu múdrosť. Preto sme zvyčajne hlúpi. Ale ja nemusím predstierať vôbec nič, nikomu, ani sebe, pretože nie som. Konečne môžem byť úprimný, taký, aký som mal byť, no nemohol som, pretože som jestvoval. Teraz už nemám zábrany, môžem byť sebou, nech som už hocaký. Nemám nijakú zodpovednosť. Môžem rozdávať šťastie i nešťastie, ako anjeli a čerti, ktorí tiež nemajú nijaký osoh zo svojich skutkov.

Mierim na dievčenský internát. Neviem, kto bude doma, no niekto istotne bude, na internáte je vždy niekto doma. Vrátnička ma rada vidí, predpisujem jej maninil, nemusí naň čakať u obvodného lekára. Má cukrovku, nuž jej neprekáža, že som sukničkár, hoci inokedy krčí nos nad morálkou, ktorú bdelo stráži zo svojej búdky. Oči má všade, študenti sa jej boja. Na Centrálnom príjme som raz zošíval chlapca, čo si rozrazil nos, keď spadol z bleskozvodu na svojej ceste za internátnou láskou. Odstránil som zaschnutú krv a vydesil som sa. Tvár s dvoma polovicami nosa vyzerala napoly ako karikatúra, napoly ako strašidelná maska. Chlapec si úrazom hlavu nelámal, bol opitý a nevidel sa, iba ľutoval, že sa mu nepodarilo vyliezť hore, kde ho vraj čakala „ffantastická babka“. Zavolal som na pomoc chirurga, pochyboval som, že budem vedieť vymodelovať nos, ktorý by sa páčil „ffantastickej babke“. Chirurg to zvládol behom dvadsiatich minút. Chlapec sa nikdy nedozvie, že bol strašidlo. Môže liezť znovu bleskozvodom, kým nebude predpisovať maninil. Potom si pôjde po jazvy iným spôsobom.

Rozbíjačka nosov mi z búdky blahosklonne máva, bez ťažkostí sa poberám na izby, hoci ešte nie sú návštevné hodiny. Vyvážam sa výťahom na najvyššie poschodie, som systematik, navyše dosť pohodlný, ak nebude niektoré z dievčat doma, zbehnem na nižšie poschodie po schodoch. Poznám na internáte viacero dievčeniec a je mi v podstate jedno, ktorú z nich nájdem. Každá študuje niečo iné, má iných rodičov, býva inde, má iné záľuby, iné starosti, a predsa mi všetky splývajú. Tuším, že ich spája čosi, čo som nazval internátny syndróm.

Dve dievčatá nie sú doma, nachádzam až tretiu. Balí si tašku, chystá sa odcestovať domov, k rodičom. Dievčatá z internátov si večne pakujú batožiny, patrí to k základnému obrazu internátneho syndrómu. Gabika ma nevidela už dva týždne a nerobila si zrejme ilúzie, že ma tak rýchlo zase uvidí. Dievčatá z internátov si vôbec nerady robia ilúzie, hoci pre nič iné nežijú. Stojím pred Gabikou a táram ako vždy, nemal som čas, mal som veľa nočných služieb a bol som hrozne unavený, nemohol som za ňou prísť, mohol som o nej iba snívať. Gabika balí ďalej, privykla na moje lži, zaujímajú iba, či ju zaveziem na stanicu. Vozenie na stanicu patrí tiež k internátnemu syndrómu. Jej nezáujem by sa ma bol kedysi dotkol, no teraz sa nemá koho dotknúť. Pozorujem Gabiku a hľadám miesto, kde mohol hrdina zanechať jazvičku, ak ju, pravda, vôbec zanechal. Zrejme sa to nikdy nedozviem, dievčatá nenosia jazvy na nosoch. Gabika sa správa prirodzene, netuší, že pred ňou stojí niekto celkom iný, myslí si, že som to znovu ja. Stal sa zázrak, mám chvíľku času, dokonca aj pre ňu, no ktovie dokedy? Istotne som mal možnosť usjť skôr z roboty, nuž som prišiel, zrejme, aby som sa s ňou miloval. Vždy, keď som za ňou prišiel, chcel som sa milovať, ako každý normálny chalan. Istotne ju chcem aj teraz čo najskôr dostať do postele. Rýchlo, rýchlo, aby neušiel vlak, alebo pomalšie, no potom vlak ujde a ujdeš aj ty, milý môj, poznám ťa, ani len na nástupišti so mnou nepočkáš, nemáš ma za nič, iba za epizódu, možno ani za to nie, škoda každej jazvičky, aj keď som do lásky zbláznená ako každá normálna dievka. Gabika sa mi páči, má krásne boky, ale nie preto ju chcem dostať do postele. Nechcem si ani potvrdiť svoje neodolateľnosť, napokon tu nie som. Nikdy som nebýval tvrdohlavý, bol som hráč a dobrý hráč vie prehrávať. V láske môže mať úspechy iba dobrý hráč, alebo ten, kto nehrá, lenže ten o ne nestojí. Neviem vlastne, čo chcem, skôr som na to zvedavý.

- Chcem mať s tebou dieťa, - hovorím.

Gabika sa usmieva, kým som bol, býval som veselý. Usmieva sa, no nepovažuje to za mimoriadne podarený žart, veď hej, čože už môžem chcieť? Niektorí muži, akoby si mýlili internáty s verejnými domami. Kým to nedávajú najavo, je všetko v poriadku, ak sa však podľa toho správajú, treba ich zhodiť z bleskozvodu.

- Nerozumieš mi, - vysvetľujem. - Chcem mať s tebou naozajstné dieťa. So všetkým. S takýmto nosiskom.

Gabika sa prestáva usmievať, možno aj preto, že sa daromne pokúša zavrieť prepchatú tašku.

- Keby si mi radšej pomohol so zipsom, - vzdychne.

Pre zmenu sa usmievam ja, vstávam z váľandy, objímam ju a bozkávam na pery. Sám som prekvapený vlastnou náruživosťou. I Gabika je zmätená, nestačila sa odtiahnuť, trochu je aj zvedavá, veď doteraz som ju zakaždým bozkával neosobne a hneď od začiatku bolo jasné, že mi ide o onakvejšie pôžitky,

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Zabitý snúbenec je vymyslená historka.

KRAFTOVÁ, RUTH - OSTROV BEZ MAJÁKA

KRAFT, RUTH

OSTROV BEZ MAJÁKA
(Insel ohne Leuchtfeuer)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (298)
preklad Vladimír Žabkay
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
13-72-049-73

beletria, román
576 s., slovenčina
hmotnosť: 612 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € darované THCK

*zlaci*

„Meisje z Amsterdamu"

More bolo také pokojné, že tiene cestujúcich, nakláňajúcich sa cez bočný okraj paluby, sa ani nerozplývali. Dokonca bolo možné rozoznať v zrkadle vody rozhojdaný kríž na krku mladého kapitána letectva.

Eva to pozorovala. Snívajúc hrala sa s drobným tieňom, zatiaľ čo motorová jachta sa pokojne kĺzala ďalej.

Rytiersky kríž! - Kto ho nosil, bol odvážny a chrabrý. Hartmut Wedelstedt tiahol do poľa, horiac ctižiadosťou, aby ho získal.

Keď bola vojna, všade rástli kríže. Na prsiach vojaka železný kríž, na kabáte oficiera nemecký kríž, na krku hrdinu rytiersky kríž. Kríže, kríže, kríže! Dokonca zázemie malo svoj vojnový kríž za zásluhy. Prečo to museli byť vždy kríže? Prečo symbol Golgoty, znamenie najväčšieho poníženia, stalo sa znamením najväčšej pocty? Vari preto, lebo všetci títo nositelia krížov smerovali až k tomu poslednému krížu, tomu z dreva, ktorý menil zmysel všetkých týchto kovových odrôd v nezmysel?

Eva sa vystríhala spýtať kapitána na vojnové zážitky. Tvárila sa, ako keby pre ňu nebolo nijako nezvyčajné stýkať sa s dekorovanými hrdinami. Keď však nad nimi preletelo lietadlo a na zlomok sekundy zatienilo slnko, nedalo sa už zabrániť rozhovoru, na ktorý asi už dlho čakal.

„Znova kríž,“ prekvapene povedala a ukázala na utekajúci tieň, ktorý lietadlo vrhalo na vodu.

Začudovane na ňu pozrel. „Vyľakalo vás to? Mne kríže prinášajú šťastie. Je to dobrý symbol. Myslite na červený kríž, hákový kríž - vždy som si urobil hrubý kríž do zápisníka, keď som zostrelil nepriateľské lietadlo.“

„Mohli však aj vás zostreliť.“

„Na to neslobodno nikdy myslieť, keď je človek hore. Je to ako v aréne. Býk zavetrí, keď má torero strach. Aj nepriateľ zbadá, keď je človek slabý.“

„Prečo ste sa stali letcom?“

Usmial sa. „To je veľmi jednoduché. Som fanatik rýchlosti. Zo svojich prvých úspor som si kúpil motocykel. Bol som zamestnaný v banke. To je suchopárna robota. Keď som musel narukovať, ukázala sa vyhliadka naučiť sa viesť lietadlo lákavejšou ako jazda na motocykli. Obidvoje je rovnako nebezpečné!“

„Ale lietanie vo vojne už nie je šport.“

Neurčito prikývol. Kríž na krku sa mu rozhojdal. „Chápal som to ako šport, kým nezostrelili môjho brata. Zrútil sa so svojím strojom do mora ako horiaca fakľa. To bolo pred Narvikom. Bol mladší ako ja. Na moje nahováranie sa stal stíhacím letcom. Od tej chvíle chcel som už iba jeho pomstiť. Nemal som však viac šťastia. Stačilo práve na dubový list. Potom ma preložili sem.“

„A ako ste zúčtovali so svojou túžbou po pomste?“

„Ustavične ju mám na mysli. Vojna ešte potrvá dosť dlho, aby som našiel príležitosť..."

„Teda si to želáte?“

„To si vôbec nepotrebujem želať, je to tak. Nenávisť je v nás všetkých ako výbušnina. Ešte ani zďaleka nevyhorela. Poháňa nás vpred.“

Evu zmrazilo, hoci pálilo slnko. - Nenávisť! pomyslela si. Proti komu a prečo? Kde sa nenávisť začína? Odkiaľ pochádza? Kam vedie? - Akýsi anglický letec zostrelil kapitánovho brata a vôbec ho nepoznal. Možno aj on sa pomstil za svojho kamaráta. A teraz má spätne pôsobiť pomsta! Nenávisť jednotlivca spája sa s vojnou. Oko za oko, zub za zub. To znamená: pomstiť sa a vraždiť až do posledného muža.

Eva sa zrazu rozpamätala, ako sa prvý raz stretla s pojmom „vojna“.

Najmladší matkin brat Alfred mal medzi obrázkami svojej laterny magiky jeden, ktorý nazýval „vojna“. Vždy keď chcel malú Evu nahnevať, vložil do aparátu diapozitív a smial sa, keď zdesene zažmúrila oči a tvár skryla do rúk. Nikdy to nezabudla: temná izba

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A už nikdy na to nezabudla.

ZGURIŠKA, ZUZKA - METROPOLA POD SLAMOU

ZGURIŠKA, ZUZKA

METROPOLA POD SLAMOU

Práca, Bratislava, 1949
edícia Život (3)
obálka Ladislav Guderna
22.000 výtlačkov

beletria, román
360 s., slovenčina
hmotnosť: 469 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,70 €

*zlaci*

XI.

Na výročný trh sa sišly „pani sestry”, farárky z okolitých dedín, na fare u Polčíkovcov na obede. Bola tam pani sestra Klimková z Klanice, pani sestra Badová z Lieskovej, pani sestra Kolesárová z Javorovej a pani sestra Mičánková zo Suchej Lúky. Polčíkovci mali práve po zakáľačke, takže dobrého jedla bolo nadostač. Pani sestry sa pousádzaly v salóniku, kde bol veľký plyšový koberec. Vyčkávaly svojich manželov, ktorí, ako vždy o jarmoku, vybavovali si predpoludním úradné veci v okresnom Mestečku. Dámy srkaly domácu sladkú višňovku a jedly piškótovú roládu.

Pani farárka Polčíková, duša citlivá a poetická, zakláňala hlavu dozadu na operadlo plyšového fotela a bavila pani sestry o novinkách v Mestečku.

„Boli na fare na ohláškach vdovec s vdovou. Dívala som sa z obloka, keď odchádzali. No, vravím vám, pani sestry, neboly by ste verily, že môže byť ženíchovi už päťdesiat rokov. Chlap ako sa patrí a krásavec na pohľadanie, a ako hrdo niesol hlavu. Oko jeho má iskrenný svit ani oko mladého šuhaja. Bola som unesená silou lásky ešte v tom veku. Dar nebies v tom vidím, keď človek nikdy neprestane byť mladým, keď jeho dušu i v pokročilom veku krášli najvzácnejší cit, cit čistej lásky. Bola som dojatá až k slzám. Verte mi, pani sestry, že som sa do toho človeka zaľúbila. Je v ňom dačo siláckeho, čo priam omamuje dušu a vynáša ju do vyšších sfér.”

Ustaraná pani farárka Kolesárová bola o desať rokov staršia od muža. Svoje ustarostené srdce delila medzi Boha, manžela a svoju modlu, syna jedináčika. Keď syn pýtal z Prešporka peniaze, prosila muža, aby sa nehneval a poslal, a keď sa muž zatúlal na okolité fary k pánom bratom a neprišiel ani v nedeľu kázať, ani mŕtveho pochovať, ani narodeného pokrstiť, prosila Pána Boha, aby jej ho zase zdravého a spokojného domov prinavrátiť ráčil.

Po citových výlevoch pani domu, celá preľakaná, chytila jej ruku.

„Preboha, pani sestra, to je hriech oddávať sa takýmto citom! Musíte sa modliť, Boha vzývať, aby vás ušetril pokušenia. U nás na Orave, keď som bola ešte slobodná, sa stalo, že sa mladá farárka zo susednej dediny zaľúbila do svojho kočiša. Bolo to strašné. Chcela s ním nasilu utiecť. Vraj mal peknú, inteligentnú tvár a kučeravé vlasy. Už aj mali všetko na útek pripravené, ale v poslednej chvíli začalo prudko pršať a pani farárka sa ľakla, že by sa jej lakové črievičky rozmáčaly a zničily. Jej muž sa potom dal preložiť na Dolniaky do slovenského kraja a ona sa stala veľmi zbožnou, chodila denne na modlenie a každú nedeľu dva razy do kostola a pokušenie sa viac nezjavilo.”

Pani farárka Polčíková zadrapila sa do tej romantickej histórie, najmä útek dvoch milujúcich jej imponoval. Ozvala sa nadšene:

„To je skutočne hrozné, keď sa rozprší v takej kritickej chvíli! Ale viem si predstaviť, že sa to mohlo skončiť celkom šťastne. Predstavte si, keby ju bol vzal ten kočiš do náručia a niesol cez blato a dážď až do bezpečného úkrytu, mohla si zachrániť lakové črievičky a mohli byť šťastliví. On bol primitívny človek, je pravda, ale čudujem sa, že naša mladá pani sestra nemala dosť vynaliezavosti. Keby sa mne taká vec prihodila, verte mi, ja by som to už taktne

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Potom budem zasek pokorný a poslušný krestan, ale any v hrobe bych pokoja nemal, kebych im tú pálenycu porjadne neosladel!

KALINOVSKÁ, DINA - ACH, TÁ SOBOTA!

KALINOVSKAJA, DINA

ACH, TÁ SOBOTA!
(O, subbota!)

Tatran, Bratislava, 1982
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (93)
preklad Jozefína Lackovičová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
61-380-82

beletria, román
160 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Sovietska autorka Dina Kalinovská už dlhší čas na seba upozorňuje svojou tvorbou, v ktorej sa odráža bohatý zážitkový a skúsenostný svet. Spočiatku sa venovala iba drobným prozaickým útvarom, ktoré publikovala v novinách a časopisoch. Ach, tá sobota! je jej prvým doteraz uverejneným rozsiahlejším prozaickým dielom.

Hrdinami tejto prózy sú členovia židovskej rodiny Štejmanovcov, s ktorými sa zoznamujeme vo chvíli, keď sa do ich života vracia jeden z troch bratov, ktorý pred vyše päťdesiatimi rokmi ušiel z domu a odvtedy sa rodine neukázal ani neozval. Príchod klasickej postavy „strýčka z Ameriky" poskytuje autorke možnosť konfrontácie dvoch svetov, dvoch rozdielnych spôsobov myslenia, rozdielne sa odvíjajúcich ľudských osudov. A hoci táto konfrontácia nemá búrlivý priebeh, je mimoriadne výrečná a pôsobivá. Kalinovská citlivo skladá vernú mozaiku charakterov, zaznamenáva aj tragické chvíle zo života hrdinov, no všetky udalosti a situácie zahaľuje do jemných pastelových odtieňov.

Dej príbehu sa odohrá za štyri dni, ale tento krátky úsek sa stane vzrušujúcim priesečníkom veľkého časového rozpätia. O osudoch rodiny sa dozvedáme prostredníctvom mnohosmerných návratov do minulosti, reminiscencií jednotlivých postáv, oživovaných častým striedaním priamej, polopriamej

i nevlastnej priamej reči. Román Ach, tá sobota! je pozoruhodne verným obrazom života, názorov i záujmov niekoľkých generácií rodiny Štejmanovcov, ktorý určite zaujme i slovenského čitateľa.

ČARODEJNICA ĽUSIA

— Teč, čistý potôčik s črepinkami skla! — povedala Asia a Lenočka s poslušným úsmevom ticho vyšla za dvere.

S Lenočkiným úsmevom, najmä s tou severskou tichou povahou mala Asia tajné plány, o ktorých nevedela ani Lenočka, ani syn Šurik, i keď bol od Lenočky o štyri roky mladší. Asia bola tiež staršia než manžel a nevidela v tom prekážku šťastia. Ale Šurka si našiel dievča v priemyslovke a Asiine plány sa zrútili. Predvčerom definitívne.

Dvere sa otvorili, zastavili sa na gumovom kolíku v dlážke a s tichým, prosebným škrípaním sa znovu zavreli, aby zase tlmene narazili o gumu a znovu o čosi poprosili — to chodili jeden za druhým zákazníci.

— Teta, C vitamín s glukózou!

— Tri cumlíky na fľašu a dva obyčajné! Púder, hypermangán, teplomer do vaničky . . . To je všetko?

— Iba začiatok. — Mladý otec zažiaril, povzbudený nekonečnosťou perspektív. — Igelitovú podložku! — spomenul si.

— No vidíte, — povedala Asia.

Predvčerom prišla za ňou — nie za vlastnou matkou — Šurkova kamarátka zo školy Irka a bez ostýchavosti, ale ani nie bezočivo, veľmi prirodzene poprosila, aby jej Asia zariadila zákrok v nemocnici. Ibaže to musí byť v sobotu, doložila, nemôže teraz v najväčšej šturmovčine v skúšobnom období premeškať nejaké dôležité konzultácie ani laboratórne práce alebo čosi také.

— Naničhodník jeden! Veď ja mu dám! — ubezpečila Asia dievčinu, ale tá sa Šurika zastala.

— Ale, prosím vás . . .! — povedala a Asia prišla do pomykova pod ironicky vyčítavým pohľadom.

A pritom vyzerá ako nevinné dvojtýždňové mačiatko.

„Lenočka!“ pomyslela si smutne Asia, akoby sa s Lenočkou navždy lúčila, a hneď sľúbila Irke, že všetko zariadi.

Lenočkinu nevinnosť si Asia úprimne vážila. Ale Iročkin praktický postoj k háklivej situácii, ako sa kedysi hovorievalo, ju fascinoval. Nie tá nehanblivosť ju fascinovala, ale vecnosť, s akou prišla za Šurkovou mamou ako za známou zdravotníčkou. Keď Asia chodila do školy, spolužiačka z ich triedy sa obesila, keď sa dostala do takéhoto maléru .. .

Asia sa spýtala Iry, či miluje Šurika. Vysvitlo, že ho nemožno nemilovať. A o Šurikovi v tomto smere tiež nemožno pochybovať. Všetko je v poriadku. Ale brať sa v druhom ročníku — iba čo by rodičom narobili starosti. Asia chabo prikývla.

Kto sa dostal do pôrodnice, do pôrodnej sály len tak, kto mal to zriedkavé privilégium preniknúť ta nie v mukách, ale iba s úprimnou účasťou, v takom človeku sa všeličo premení; všeličo, čo sa mu videlo nedosiahnuteľné, sa mu zrazu bude zdať bezvýznamným a niečo neslýchané celkom prípustným. Tu sa dejú samé zvláštne, nepravdepodobné veci, zázraky, ktoré človeka celkom pretvárajú. Tá pretvárajúca sila vyžaruje z matiek, ktoré sa ako žiačky rozpačito a pokorne podriaďujú svojim prísnym nemluvniatkam. Aj z vrtkých sestričiek, čo behajú po chodbách a nebojácne nosia aj troje novorodeniat v každej ruke. I z belasých vatier v samotnej svätyni — to plápolajú liehom poliate a zapálené stoly a ľadovo lesklé konštrukcie. I z mladých pôrodných asistentiek, z dievčat, čo ešte nepoznali lásku, ktoré majú za úlohu zapaľovať vatry na počesť jej prečistého, krvavého víťazstva . . .

Asia tu bola už neraz. Poznali ju tu, púšťali ju do vyšetrovne a ona čakala, kým k nej nepríde, niekedy len na pol minúty, ba aj v gumených rukaviciach, doktorka Nikitinová — Ľusia. Stalo sa, že musela čakať dlho, no zavše dali Asii biely plášť a pustili ju do pôrodnej sály k Ľusii, inokedy si spolu vyfajčili cigaretu niekde na schodišti pri okne alebo v izbe sestier, alebo na vyšetrovacom lôžku v ordinácii. Hlavné bolo, aby nikto nerušil ich rozhovor, hoci často trkotali o bezvýznamných veciach — o šatách pre Lenočku, o Šurkových štvorkách, o ťažkej povahe Asiinho muža, alebo aj mlčali, tešiac sa, že sú spolu.

Ale zavše sa stalo, a vždy to vyzeralo, že celkom náhodou, len tak, z ničoho nič, buď na schodišti pri okne, vo vyšetrovni alebo hocikde inde, že zrazu Ľusia na Asiu hlasno spustila svoje vášnivé tirády, nečakané ako výbuch

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ba či je zdravý?