RUESCH, HANS - DLHÉ SÚ TIENE SEVERU

RUESCH, HANS

DLHÉ SÚ TIENE SEVERU
(Top ot the World)

Osveta, Bratislava, 1961
edícia Svetom
preklad Šarlota Barániková
obálka A. Zallay
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

beletria, román
208 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

9,00 € PREDANÉ!

*zlaci*

„Stratili pojem o čase, kým neutíchla víchrica a neodhalili, že svitol nový deň. Stáli na vysokých útesoch, čo sa týčili nad zamrznutým morom. Na juhu žiarila obloha a stíchnutá zem sa zdala nežná a mäkká v predtuche jari.

Medveď už strácal posledné sily. Tackavo, namáhavo sa knísal a vliekol po zemi oťaženú hlavu. Chlapi ho neúprosne prenasledovali, šmýkali sa a padali na kolená. Už sa nesmiali: úžasné vypätie im do naolejovaných tvárí vrylo hlboké vrásky, oči mali červené a vpadnuté. Hlad ich už netrápil: zaspal im žalúdok. Už si ani nepchali sneh do úst. Ústa im vyprahli a oni zabudli na svoje bruchá, ba aj z mozgu im vymizla každá myšlienka, každá spomienka. Medzi kožou a svalmi sa im ustavične strácal tuk a nenahrádzali ho. Nehrial ich už ani pohyb, trochu sa aj chveli a zima im pri každom dychu ostrejšie zatínala do hrdla.

— A predsa — či je na svete niečo skvostnejšie, ako poľovať na ľadového medveďa na vrchole sveta?”

Takto autor opisuje príhodu zo života Eskimákov. V rámci pútavého príbehu jednej rodiny — neohrozeného poľovníka Erneneka a jeho ženy Asiak — sa čitatelia dozvedia veľa o živote tejto tak vzdialenej oblasti, kde čas akoby zastal a prastaré návyky sa dedia z otca na syna, z pokolenia na pokolenie. V čarovne krásnom, no neľútostnom kráľovstve večného ľadu plynú dni aj ľudské životy podľa ustálených pravidiel — veď vždy sa niekto rodí a niekto musí zomrieť, poľovka je nutnosťou, ale aj radosťou, obydlia bieleho muža sú ďaleko, tak ďaleko, že zvesť o ňom znie ako najzaujímavejšia rozprávka. Rozprávka, ktorá sa jedného dňa stane skutočnosťou, keď túžba po pokladoch severu privedie bielych ľudí do bielej krajiny. Ich príchod vnesie prevrat i zmätok do ustálených zvykov a vzťahov, deti ľadovcov sa nájdu zrazu pred celým radom nových problémov, o ktorých nikdy predtým nepočuli. Ernenek a Asiak stoja ešte bokom tohto nového víru, ale ich deti, Papik a Ivalú, sú vystavené jeho priamemu náporu. Nakoniec však — každý svojím spôsobom a svojou cestou — poznávajú, že pre nich niet života medzi týmito bielymi prišelcami, ktorým chamtivosť a túžba po moci zatvrdili srdcia, a odchádzajú späť do svojej zasneženej severskej domoviny. „Vráť sa do krajiny dlhých tieňov,” hovorí starý Eskimák Ivalú, „kde si múdra, lebo niet ťažšieho hriechu ako nevedomosť, a zabudni na boha bielych mužov, stvoreného podľa ich mrzkého obrazu — na pomstivého a žiarlivého tyrana, ktorý spasí len za určitú cenu a sputnáva svoje deti, namiesto aby ich oslobodil...”

Autor rozpráva tento príbeh plný napínavých zápletiek, veselých i tragických udalostí, s toľkým humorom a pôvabom, že čitateľ ho sleduje od prvej do poslednej strany so zatajeným dychom a iste po ňom rád častejšie siahne.

OBCHOD

O VEČNE ZELENOM prostredí polárni Eskimáci chradli a hynuli, ale v krajine večného ľadu priam prekvitali. V zime si stavali päťstopové iglú na ľadovej kôre oceánu, ktorá, ďakovať vode pod ňou, bola teplejšia ako zem. Z jari sa prebrali z otupenosti, odhodili šaty, zoškriabali si z tela špinu a pojedli ju, voľne sa párili a vymieňali si partnerov, spievali a tancovali na oslavu vychádzajúceho slnka, lapali ryby v prielubách, zabíjali oštepom označené tulene a poľovali na ľadového medveďa, až kým sa nevybrali na juh za stádami a vzácnym drevom, ktoré vyplavilo roztopené more.

Ich hlavnou starosťou bolo obstarávať potravu. A pretože všade, kde sa zjaví človek, mizne zverina, museli sa vyhýbať ľuďom, ustavične meniť svoje revíry, byť stále na cestách. Keď zakopávali do snehu zásoby mäsa, ktoré sa im neraz zišli v čase nedostatku, nerobili to preto, že mysleli na budúcnosť, ale preto, že ho nevládali pojesť ani ho vláčiť so sebou a netrpezlivo čakali, kedy sa poberú ďalej. Nerobili si starosti o budúcnosť ani o minulosť, priveľmi ich zamestnávala večná prítomnosť.

Kým ostatné kmene už zasiahla a pokazila civilizácia, hŕstka polárnych Eskimákov, ktorá žije kočovným životom v strednej Arktíde neďaleko severného pólu, v krajine pre belocha priďalekej a odstrašujúcej, nezmenila spôsob života, odkedy svet svetom stojí. Sú ako deti: úprimní, nemilosrdní a veselí. V dobe tanku poľujú ešte lukom a oštepom s kamenným hrotom, podelia sa medzi sebou o korisť a sú príliš prostí, aby klamali. Takí divosi!

Aj Ernenek a Asiak by boli mohli takto žiť bohvie dokedy, nebyť toho, že im Ittimangnerk, pojazdný kupec, zasial do srdca semä zvedavosti.

Ittimangnerk bol miešanec a bastard — polodomorodec polocudzinec, pololovec polokupec, ani ryba ani rak. Vďaka okolnostiam dostal sa už za mladi medzi bielych ľudí, ktorí ho nakazili svojimi vášňami a ustavičným zápasom, no celkom v ňom nezabili Eskimáka. Bol odsúdený naveky sa zmietať medzi dvoma plemenami, nikde nebol šťastný a nikto ho nemal rád.

Jeseň už rozptýlila vodnaté svetlo letného slnka a sfarbila Ľadový oceán na sivolilavo, keď Ittimangnerk so ženou Hiko zazreli Ernenekovo iglú, čo sa hmlisto ligotalo vo večernom súmraku.

Ernenek vyzlečený a iba v ponožkách, ligotajúci sa od oleja hral sa s nerozbitnou hračkou — malým Papikom: vozil ho hore-dolu po zemi pomedzi obhryzené rybacie kosti a hlavy. Hlasno vítal hostí, potriasal im ruky a dlbol Ittimangnerka do brucha, aby vedel, či sa mu dobre vodí, Asiak zas odložila robotu a chystala čaj. Odvalila kus snehu na pitie a položila ho nad kahanec, lebo všetko, čo pili, museli najprv roztopiť. Potom hostí vyzliekla z kožuchov, vyzula z čižiem a poprezerala im ich, či ich netreba pozašívať.

Nebolo na nich čo zašívať: príchodzí akiste neďaleko nich zastali, preobliekli sa do nových šiat a až potom vstúpili do iglú: šaty mali suché, neboli na nich neklamné známky cestovania. Hiko bola neobyčajne krásna. Jej muž bol oblečený temer ako riadny Chlap, ale ona mala mäkké čižmičky zo sobej kožušiny, zdobené hranostajovými chvostíkmi, kabátik z jemných

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A sneh len padal a prikrýval ich stopu.

JAŠÍK, RUDOLF - MŔTVI NESPIEVAJÚ

JAŠÍK, RUDOLF

MŔTVI NESPIEVAJÚ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (151)
2. vydanie, 12.000 výtlačkov

beletria, román
352 s., slovenčina
hmotnosť: 419 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,30 €

*zlaci*

Rudolf Jašík prešiel zaujímavou životnou a umeleckou cestou. Narodil sa roku 1919 na Kysuciach v živnostníckej rodine. Po otcovom bankrote a odchode do Kanady ujala sa troch detí s matkou stará mať. Najstaršieho Rudolfa poslala na štúdiá do Nitry. Trinásťročného Jašíka z internátu pre slobodomyselnosť vyhodili, a tak zo školských lavíc odišiel spolu s mladšími bratmi do Zlína, kde pracoval až do roku 1938. Keď sa opäť vrátil na Kysuce, začal ilegálne pracovať. V januári 1940 ho uväznili a nasledujúci rok ako vojaka posiali na východný front, kde sa viackrát pokúsil prejsť k Červenej armáde. Po demobilizovaní v štyridsiatom štvrtom skrýval sa v horách na Horných Kysuciach a tam ho zastihlo Povstanie. Hneď po oslobodení vstúpil Jašík do komunistickej strany a zastával rozmanité funkcie. V posledných rokoch venoval sa literárnej tvorbe až do predčasnej smrti 30. júla 1960.

Ako umelec-prozaik dozrieval dlho. Začínal veršami ešte počas vojny a len neskoršie prešiel k próze. Prvým jeho významným dielom bol román „Na brehu priezračnej rieky" (1956), v ktorom sa obracal do ťažkej minulosti rodného kysuckého kraja. Pôsobivo opísal jednoduchých ľudí v neľútostnom životnom boji a sugestívne zachytil i kysuckú prírodu svojráznym lyrickým štýlom. Po tomto debute vydal román „Námestie sv. Alžbety" (1958), kde na pozadí dobových udalostí stvárnil tragický príbeh dvoch milencov a cez ich utrpenie odsúdil fašistickú krutovládu. V poslednom období života Jašik intenzívne pracoval na viacerých prózach. Predčasná smrť mu však zabránila dokončiť smelé umelecké plány. Posmrtne vyšiel súbor jeho poviedok „Čierne a biele kruhy" (1960), potom nedokončená novela o proletárskom chlapcovi z predmníchovskéj republiky „Povesť o bielych kameňoch" (1961) a jeho najvýznamnejšie životné dielo, románové torzo „Mŕtvi nespievajú" (1961).

Posledným a najvýznamnejším umeleckým dielom Rudolfa Jašíka je román „Mŕtvi nespievajú". Pôvodne to mala byť trilógia, zrkadliaca dramatické udalosti štyridsiatych rokov, trilógia, v ktorej autor mienil komplexne a nekonvenčne ukázať akými vývinovými stupňami prechádzal slovenský človek k dnešku. Z veľkej koncepcie stihol však dokončiť prvý a polovicu druhého dielu. Druhá a pravdepodobne zaujímavejšia polovica zanikla s nim a už ju nikdy nik nevyvolá späť do takej podoby, ako dozrela v spisovateľovom vedomí. Veľkú tému rozdelil Jašík do troch časti. Prvý diel, ktorý samostatne vychádza v edícii SPKK zobrazuje slovenského človeka v krvavej vojnovej dráme. Jašík sa v ňom sústredil na front v Sovietskom sväze a na slovenské zázemie. Dramatický dej vrcholí prechodom slovenských vojakov k Červenej armáde. Na prvý diel priamo nadväzuje torzo druhého, dejove lokalizované na Slovensko až do Povstania. Z autorovho náčrtu dá sa predpokladať, že by bol podrobne písal o víťazstvách a drámach povstalcov a že by bol postavy, prechádzajúce ohňom na frontoch i trýzňou vlastného hľadania, doviedol až do povojnových rokov, na prah dnešnej skutočnosti.

„Mŕtvi nespievajú“ je románom ideí a autor so v ňom sústredil na najväčší novodobý konflikt fašizmu s demokratickými silami. Je len prirodzené, že veľkú tému solídne myšlienkovo fundoval a že sa ju snažil dotvoriť vo všetkých umeleckých zložkách. Najsympatickejšou črtou románu ostanú postavy, o ktorých možno hovoriť ako o charakteroch, akých je v modernej slovenskej próze málo. Z psychologického prístupu k nim vyplynula autorovi i forma vnútorného monológu, ktorý tu použil naposledy, ale priam majstrovsky. Narába s ním jemne, tak isto ako s jazykom a štýlom, takže ideová zložka románu s umeleckou sa snúbia vo vzácnej jednote a sú výrazom zrelého a jasne realisticky mysliaceho umelca.

MUŽI A FOSFOR

Otec bol dnes akýsi zamĺknutý. Ani sa ho neopýtal, kam ide. Tak by to malo byť vždy, však on je už dosť starý. Sedemnásť rokov mu minulo pred týždňom. Každému môže odteraz povedať, že má osemnásť. Je chlap.

Reflektor vrhol kužeľ svetla, a to svetlo sa chvelo a nečujne kĺzalo po plotoch a stenách planických domov. Tu zalialo ženu a muselo ju oslepiť, lebo si zaclonila tvár. Najmladší Lukanov syn sa s výskotom hnal na ňu. Odskočila do priekopy.

— Lotor!

— Pekne pozdravujem, — zakričal, potom zakvíkal, lebo sa mu pozdalo, že to bola Farníčka.

— Poznám ťa, ty lotor! — hrozila z priekopy.

„Starí ľudia sú hlúpi a starý je každý, kto má viac

ako tridsať rokov. Aj môj otec. Všetci! Oni si zakladajú na tom, že sú starí. Na čom si tu zakladať? Kto ich má pochopiť? Ja? Ani ma nenapadne. Vraj poznám ťa, ty lotor. Keby ma bola poznala, vykričala by moje meno. Tí starí ľudia!“

Vzdychol a pristúpil na pedále. Prikrčil sa nad riaditkami a zrýchľoval. Uháňal po kraji. Ohyb hradskej kolmo vyberal v plnej rýchlosti, naklonený nabok, sledoval role, osvecované kužeľom ostrého svetla. Gumy svišťali, vyhadzovalo spod nich malé kamienky. Potom sa svetelný kužeľ zasekol medzi dve aleje ovocných stromov. Cesta do Pravna bola rovná. Zamieril doprostred hradskej a reflektor si dal vyššie, aby svetlo vrážalo do korún stromov. Je priskoro. Stromy sú holé. Až v druhej polovici mája, keď sa rozzelenajú a zabelejú na nich kvety, potom sa vyplatí zájsť do Pravna, vrátiť sa a reflektorom osvecovať zeleno-biele hlavy stromov.

Mladý Lukan sa tu nudí, aj hradská je hrboľatá. Podáva sa k priekope. Už aby bol v Pravne. „Boxer mám,“ siahne si na vrecko a teší sa z rýchlosti, z boxera a aj z toho, že príde čochvíľa do mesta, kde bude veselo. „Dnes by som chcel byť neviditeľný. Pánajána, to by bolo niečo! A nie iba dnes, ale kedykoľvek. Ja by som dokázal veci. Viac ako Veľký. Ten by musel plakať od závisti. Vie Veľký plakať? Komu dnes zahráme cirkumdedérum? Veľký vie vymýšľať veci! Takí neplačú. A Lišiak? Decko! Nemá ešte ani sedemnásť a otravuje mužov. Mal by to niekto Veľkému povedať. Dosť nás je. Načo priberá? A deti. Lišiak vie plakať. Malý a horenos. Takí plačú. Prečo mu Veľký povolil dnes skúšku? A ja mu mám robiť stenu, kryť chrbát. Veľký má dvadsaťšesť rokov, pomaly ostarieva. Bude to asi preto. Ale v pästiach má ešte silu. Úder vie dať. Ako nedávno. Pavúk sa zosypal a nebolo ho. Kým polapil dych, bol modrý. Veľký nemá rád Pavúka, preto mu dal aj také ošklivé meno.“

— Tvoj otec je cestárom a ty budeš Syseľ.

— Syseľ?

— Spokojný?

Vraj spokojný.

„Nenávidím sysle, všetky by som vytopil vriacou vodou. Že syseľ? Pánajána, byť tak neviditeľný, Veľkému by som ukázal. Boxerom. Vraj syseľ. Nebude otec na vine? Prečo cestári? Čo v tom vidí? Títo starí ľudia! Ja strieľam dynamitom, lámem skalu. To je inšie, to je robota pre chlapa.“

Domy.

Nízke domy a jeden poschodový. Z roztvorenej brány vyvádza chlap dva kone.

„Skoda, že som ich nestretol na hradskej. Kone vedia vyskočiť, keď im zasvietiš do oka. Chlap by klial, chacha, starí vedia znamenite kliať. Dobre sa to počúva.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Mlčanlivý vyhodil prázdnu nábojnicu, zamieril a ruky sa mu už netriasli, lebo veľa sekúnd prešlo odvtedy, čo prestal byť deckom.

REINER, ANDREJ - MIERNE ZABITÝ SNÚBENEC

REINER, ANDREJ

MIERNE ZABITÝ SNÚBENEC

Genezis, Bratislava, 1991
obálka Roman Balogh
ISBN 80-85220-31-8

beletria, próza krátka, novela,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Mierne zabitý snúbenec je novelistický triptych spojený postavou ústredného protagonistu. Z textu prvej novely vanie sviežosť a nápaditosť, má svoj vnútorný plán; v druhej časti je Reiner výsostne súčasný, deziluzívny a nekonvenčný, postava sa neraz stáva symbolom; v tretej časti dostávajú najviac príležitostí relativita a prvky absurdity. Autor pri písaní myslí na čitateľa a komunikatívnosť jeho nového rukopisu zvyšuje medicínsky tematický okruh, ktorý pozná z autopsie. Zapamätateľnosť je pri Andrejovi Reinerovi dôležité slovo. V jeho novelách je množstvo zapamätateľných miest a situácií, a práve to vytvára dôležitú stránku ich komunikatívnosti a čitateľskej príťažlivosti. * Ján Beňo

Je to rozhodne kvalitné čítanie, ktoré obnáša všetky prednosti Reinerovej prózy: presnú výpoveď, nadhľad, pádny dialóg, nezameniteľný a svojrázny jedinečný príbeh, voči ktorému nemožno zostať nevšímavým. * Milan Resutík

Sadám si do auta a som sám. Najčastejšie je každý sám; v nemocnici, v trolejbuse, na diskotéke. Okolo vás je milión ľudí, a predsa ste sami. Keď ste. Keď nie ste, ste menej ako sami. Nemôžete sa poradiť ani so sebou. Nemôžete si nič predstierať. Keby som bol, asi by som sa šiel niekomu zdôveriť, aby som mohol niečo predstierať. Zdôverujeme sa predsa kvôli sebe, keď si nie sme istí, keď si chceme potvrdiť našu múdrosť. Preto sme zvyčajne hlúpi. Ale ja nemusím predstierať vôbec nič, nikomu, ani sebe, pretože nie som. Konečne môžem byť úprimný, taký, aký som mal byť, no nemohol som, pretože som jestvoval. Teraz už nemám zábrany, môžem byť sebou, nech som už hocaký. Nemám nijakú zodpovednosť. Môžem rozdávať šťastie i nešťastie, ako anjeli a čerti, ktorí tiež nemajú nijaký osoh zo svojich skutkov.

Mierim na dievčenský internát. Neviem, kto bude doma, no niekto istotne bude, na internáte je vždy niekto doma. Vrátnička ma rada vidí, predpisujem jej maninil, nemusí naň čakať u obvodného lekára. Má cukrovku, nuž jej neprekáža, že som sukničkár, hoci inokedy krčí nos nad morálkou, ktorú bdelo stráži zo svojej búdky. Oči má všade, študenti sa jej boja. Na Centrálnom príjme som raz zošíval chlapca, čo si rozrazil nos, keď spadol z bleskozvodu na svojej ceste za internátnou láskou. Odstránil som zaschnutú krv a vydesil som sa. Tvár s dvoma polovicami nosa vyzerala napoly ako karikatúra, napoly ako strašidelná maska. Chlapec si úrazom hlavu nelámal, bol opitý a nevidel sa, iba ľutoval, že sa mu nepodarilo vyliezť hore, kde ho vraj čakala „ffantastická babka“. Zavolal som na pomoc chirurga, pochyboval som, že budem vedieť vymodelovať nos, ktorý by sa páčil „ffantastickej babke“. Chirurg to zvládol behom dvadsiatich minút. Chlapec sa nikdy nedozvie, že bol strašidlo. Môže liezť znovu bleskozvodom, kým nebude predpisovať maninil. Potom si pôjde po jazvy iným spôsobom.

Rozbíjačka nosov mi z búdky blahosklonne máva, bez ťažkostí sa poberám na izby, hoci ešte nie sú návštevné hodiny. Vyvážam sa výťahom na najvyššie poschodie, som systematik, navyše dosť pohodlný, ak nebude niektoré z dievčat doma, zbehnem na nižšie poschodie po schodoch. Poznám na internáte viacero dievčeniec a je mi v podstate jedno, ktorú z nich nájdem. Každá študuje niečo iné, má iných rodičov, býva inde, má iné záľuby, iné starosti, a predsa mi všetky splývajú. Tuším, že ich spája čosi, čo som nazval internátny syndróm.

Dve dievčatá nie sú doma, nachádzam až tretiu. Balí si tašku, chystá sa odcestovať domov, k rodičom. Dievčatá z internátov si večne pakujú batožiny, patrí to k základnému obrazu internátneho syndrómu. Gabika ma nevidela už dva týždne a nerobila si zrejme ilúzie, že ma tak rýchlo zase uvidí. Dievčatá z internátov si vôbec nerady robia ilúzie, hoci pre nič iné nežijú. Stojím pred Gabikou a táram ako vždy, nemal som čas, mal som veľa nočných služieb a bol som hrozne unavený, nemohol som za ňou prísť, mohol som o nej iba snívať. Gabika balí ďalej, privykla na moje lži, zaujímajú iba, či ju zaveziem na stanicu. Vozenie na stanicu patrí tiež k internátnemu syndrómu. Jej nezáujem by sa ma bol kedysi dotkol, no teraz sa nemá koho dotknúť. Pozorujem Gabiku a hľadám miesto, kde mohol hrdina zanechať jazvičku, ak ju, pravda, vôbec zanechal. Zrejme sa to nikdy nedozviem, dievčatá nenosia jazvy na nosoch. Gabika sa správa prirodzene, netuší, že pred ňou stojí niekto celkom iný, myslí si, že som to znovu ja. Stal sa zázrak, mám chvíľku času, dokonca aj pre ňu, no ktovie dokedy? Istotne som mal možnosť usjť skôr z roboty, nuž som prišiel, zrejme, aby som sa s ňou miloval. Vždy, keď som za ňou prišiel, chcel som sa milovať, ako každý normálny chalan. Istotne ju chcem aj teraz čo najskôr dostať do postele. Rýchlo, rýchlo, aby neušiel vlak, alebo pomalšie, no potom vlak ujde a ujdeš aj ty, milý môj, poznám ťa, ani len na nástupišti so mnou nepočkáš, nemáš ma za nič, iba za epizódu, možno ani za to nie, škoda každej jazvičky, aj keď som do lásky zbláznená ako každá normálna dievka. Gabika sa mi páči, má krásne boky, ale nie preto ju chcem dostať do postele. Nechcem si ani potvrdiť svoje neodolateľnosť, napokon tu nie som. Nikdy som nebýval tvrdohlavý, bol som hráč a dobrý hráč vie prehrávať. V láske môže mať úspechy iba dobrý hráč, alebo ten, kto nehrá, lenže ten o ne nestojí. Neviem vlastne, čo chcem, skôr som na to zvedavý.

- Chcem mať s tebou dieťa, - hovorím.

Gabika sa usmieva, kým som bol, býval som veselý. Usmieva sa, no nepovažuje to za mimoriadne podarený žart, veď hej, čože už môžem chcieť? Niektorí muži, akoby si mýlili internáty s verejnými domami. Kým to nedávajú najavo, je všetko v poriadku, ak sa však podľa toho správajú, treba ich zhodiť z bleskozvodu.

- Nerozumieš mi, - vysvetľujem. - Chcem mať s tebou naozajstné dieťa. So všetkým. S takýmto nosiskom.

Gabika sa prestáva usmievať, možno aj preto, že sa daromne pokúša zavrieť prepchatú tašku.

- Keby si mi radšej pomohol so zipsom, - vzdychne.

Pre zmenu sa usmievam ja, vstávam z váľandy, objímam ju a bozkávam na pery. Sám som prekvapený vlastnou náruživosťou. I Gabika je zmätená, nestačila sa odtiahnuť, trochu je aj zvedavá, veď doteraz som ju zakaždým bozkával neosobne a hneď od začiatku bolo jasné, že mi ide o onakvejšie pôžitky,

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Zabitý snúbenec je vymyslená historka.

KRAFTOVÁ, RUTH - OSTROV BEZ MAJÁKA

KRAFT, RUTH

OSTROV BEZ MAJÁKA
(Insel ohne Leuchtfeuer)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (298)
preklad Vladimír Žabkay
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
13-72-049-73

beletria, román
576 s., slovenčina
hmotnosť: 612 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € darované THCK

*zlaci*

„Meisje z Amsterdamu"

More bolo také pokojné, že tiene cestujúcich, nakláňajúcich sa cez bočný okraj paluby, sa ani nerozplývali. Dokonca bolo možné rozoznať v zrkadle vody rozhojdaný kríž na krku mladého kapitána letectva.

Eva to pozorovala. Snívajúc hrala sa s drobným tieňom, zatiaľ čo motorová jachta sa pokojne kĺzala ďalej.

Rytiersky kríž! - Kto ho nosil, bol odvážny a chrabrý. Hartmut Wedelstedt tiahol do poľa, horiac ctižiadosťou, aby ho získal.

Keď bola vojna, všade rástli kríže. Na prsiach vojaka železný kríž, na kabáte oficiera nemecký kríž, na krku hrdinu rytiersky kríž. Kríže, kríže, kríže! Dokonca zázemie malo svoj vojnový kríž za zásluhy. Prečo to museli byť vždy kríže? Prečo symbol Golgoty, znamenie najväčšieho poníženia, stalo sa znamením najväčšej pocty? Vari preto, lebo všetci títo nositelia krížov smerovali až k tomu poslednému krížu, tomu z dreva, ktorý menil zmysel všetkých týchto kovových odrôd v nezmysel?

Eva sa vystríhala spýtať kapitána na vojnové zážitky. Tvárila sa, ako keby pre ňu nebolo nijako nezvyčajné stýkať sa s dekorovanými hrdinami. Keď však nad nimi preletelo lietadlo a na zlomok sekundy zatienilo slnko, nedalo sa už zabrániť rozhovoru, na ktorý asi už dlho čakal.

„Znova kríž,“ prekvapene povedala a ukázala na utekajúci tieň, ktorý lietadlo vrhalo na vodu.

Začudovane na ňu pozrel. „Vyľakalo vás to? Mne kríže prinášajú šťastie. Je to dobrý symbol. Myslite na červený kríž, hákový kríž - vždy som si urobil hrubý kríž do zápisníka, keď som zostrelil nepriateľské lietadlo.“

„Mohli však aj vás zostreliť.“

„Na to neslobodno nikdy myslieť, keď je človek hore. Je to ako v aréne. Býk zavetrí, keď má torero strach. Aj nepriateľ zbadá, keď je človek slabý.“

„Prečo ste sa stali letcom?“

Usmial sa. „To je veľmi jednoduché. Som fanatik rýchlosti. Zo svojich prvých úspor som si kúpil motocykel. Bol som zamestnaný v banke. To je suchopárna robota. Keď som musel narukovať, ukázala sa vyhliadka naučiť sa viesť lietadlo lákavejšou ako jazda na motocykli. Obidvoje je rovnako nebezpečné!“

„Ale lietanie vo vojne už nie je šport.“

Neurčito prikývol. Kríž na krku sa mu rozhojdal. „Chápal som to ako šport, kým nezostrelili môjho brata. Zrútil sa so svojím strojom do mora ako horiaca fakľa. To bolo pred Narvikom. Bol mladší ako ja. Na moje nahováranie sa stal stíhacím letcom. Od tej chvíle chcel som už iba jeho pomstiť. Nemal som však viac šťastia. Stačilo práve na dubový list. Potom ma preložili sem.“

„A ako ste zúčtovali so svojou túžbou po pomste?“

„Ustavične ju mám na mysli. Vojna ešte potrvá dosť dlho, aby som našiel príležitosť..."

„Teda si to želáte?“

„To si vôbec nepotrebujem želať, je to tak. Nenávisť je v nás všetkých ako výbušnina. Ešte ani zďaleka nevyhorela. Poháňa nás vpred.“

Evu zmrazilo, hoci pálilo slnko. - Nenávisť! pomyslela si. Proti komu a prečo? Kde sa nenávisť začína? Odkiaľ pochádza? Kam vedie? - Akýsi anglický letec zostrelil kapitánovho brata a vôbec ho nepoznal. Možno aj on sa pomstil za svojho kamaráta. A teraz má spätne pôsobiť pomsta! Nenávisť jednotlivca spája sa s vojnou. Oko za oko, zub za zub. To znamená: pomstiť sa a vraždiť až do posledného muža.

Eva sa zrazu rozpamätala, ako sa prvý raz stretla s pojmom „vojna“.

Najmladší matkin brat Alfred mal medzi obrázkami svojej laterny magiky jeden, ktorý nazýval „vojna“. Vždy keď chcel malú Evu nahnevať, vložil do aparátu diapozitív a smial sa, keď zdesene zažmúrila oči a tvár skryla do rúk. Nikdy to nezabudla: temná izba

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A už nikdy na to nezabudla.

ZGURIŠKA, ZUZKA - METROPOLA POD SLAMOU

ZGURIŠKA, ZUZKA

METROPOLA POD SLAMOU

Práca, Bratislava, 1949
edícia Život (3)
obálka Ladislav Guderna
22.000 výtlačkov

beletria, román
360 s., slovenčina
hmotnosť: 469 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,70 €

*zlaci*

XI.

Na výročný trh sa sišly „pani sestry”, farárky z okolitých dedín, na fare u Polčíkovcov na obede. Bola tam pani sestra Klimková z Klanice, pani sestra Badová z Lieskovej, pani sestra Kolesárová z Javorovej a pani sestra Mičánková zo Suchej Lúky. Polčíkovci mali práve po zakáľačke, takže dobrého jedla bolo nadostač. Pani sestry sa pousádzaly v salóniku, kde bol veľký plyšový koberec. Vyčkávaly svojich manželov, ktorí, ako vždy o jarmoku, vybavovali si predpoludním úradné veci v okresnom Mestečku. Dámy srkaly domácu sladkú višňovku a jedly piškótovú roládu.

Pani farárka Polčíková, duša citlivá a poetická, zakláňala hlavu dozadu na operadlo plyšového fotela a bavila pani sestry o novinkách v Mestečku.

„Boli na fare na ohláškach vdovec s vdovou. Dívala som sa z obloka, keď odchádzali. No, vravím vám, pani sestry, neboly by ste verily, že môže byť ženíchovi už päťdesiat rokov. Chlap ako sa patrí a krásavec na pohľadanie, a ako hrdo niesol hlavu. Oko jeho má iskrenný svit ani oko mladého šuhaja. Bola som unesená silou lásky ešte v tom veku. Dar nebies v tom vidím, keď človek nikdy neprestane byť mladým, keď jeho dušu i v pokročilom veku krášli najvzácnejší cit, cit čistej lásky. Bola som dojatá až k slzám. Verte mi, pani sestry, že som sa do toho človeka zaľúbila. Je v ňom dačo siláckeho, čo priam omamuje dušu a vynáša ju do vyšších sfér.”

Ustaraná pani farárka Kolesárová bola o desať rokov staršia od muža. Svoje ustarostené srdce delila medzi Boha, manžela a svoju modlu, syna jedináčika. Keď syn pýtal z Prešporka peniaze, prosila muža, aby sa nehneval a poslal, a keď sa muž zatúlal na okolité fary k pánom bratom a neprišiel ani v nedeľu kázať, ani mŕtveho pochovať, ani narodeného pokrstiť, prosila Pána Boha, aby jej ho zase zdravého a spokojného domov prinavrátiť ráčil.

Po citových výlevoch pani domu, celá preľakaná, chytila jej ruku.

„Preboha, pani sestra, to je hriech oddávať sa takýmto citom! Musíte sa modliť, Boha vzývať, aby vás ušetril pokušenia. U nás na Orave, keď som bola ešte slobodná, sa stalo, že sa mladá farárka zo susednej dediny zaľúbila do svojho kočiša. Bolo to strašné. Chcela s ním nasilu utiecť. Vraj mal peknú, inteligentnú tvár a kučeravé vlasy. Už aj mali všetko na útek pripravené, ale v poslednej chvíli začalo prudko pršať a pani farárka sa ľakla, že by sa jej lakové črievičky rozmáčaly a zničily. Jej muž sa potom dal preložiť na Dolniaky do slovenského kraja a ona sa stala veľmi zbožnou, chodila denne na modlenie a každú nedeľu dva razy do kostola a pokušenie sa viac nezjavilo.”

Pani farárka Polčíková zadrapila sa do tej romantickej histórie, najmä útek dvoch milujúcich jej imponoval. Ozvala sa nadšene:

„To je skutočne hrozné, keď sa rozprší v takej kritickej chvíli! Ale viem si predstaviť, že sa to mohlo skončiť celkom šťastne. Predstavte si, keby ju bol vzal ten kočiš do náručia a niesol cez blato a dážď až do bezpečného úkrytu, mohla si zachrániť lakové črievičky a mohli byť šťastliví. On bol primitívny človek, je pravda, ale čudujem sa, že naša mladá pani sestra nemala dosť vynaliezavosti. Keby sa mne taká vec prihodila, verte mi, ja by som to už taktne

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Potom budem zasek pokorný a poslušný krestan, ale any v hrobe bych pokoja nemal, kebych im tú pálenycu porjadne neosladel!

KALINOVSKÁ, DINA - ACH, TÁ SOBOTA!

KALINOVSKAJA, DINA

ACH, TÁ SOBOTA!
(O, subbota!)

Tatran, Bratislava, 1982
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (93)
preklad Jozefína Lackovičová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
61-380-82

beletria, román
160 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Sovietska autorka Dina Kalinovská už dlhší čas na seba upozorňuje svojou tvorbou, v ktorej sa odráža bohatý zážitkový a skúsenostný svet. Spočiatku sa venovala iba drobným prozaickým útvarom, ktoré publikovala v novinách a časopisoch. Ach, tá sobota! je jej prvým doteraz uverejneným rozsiahlejším prozaickým dielom.

Hrdinami tejto prózy sú členovia židovskej rodiny Štejmanovcov, s ktorými sa zoznamujeme vo chvíli, keď sa do ich života vracia jeden z troch bratov, ktorý pred vyše päťdesiatimi rokmi ušiel z domu a odvtedy sa rodine neukázal ani neozval. Príchod klasickej postavy „strýčka z Ameriky" poskytuje autorke možnosť konfrontácie dvoch svetov, dvoch rozdielnych spôsobov myslenia, rozdielne sa odvíjajúcich ľudských osudov. A hoci táto konfrontácia nemá búrlivý priebeh, je mimoriadne výrečná a pôsobivá. Kalinovská citlivo skladá vernú mozaiku charakterov, zaznamenáva aj tragické chvíle zo života hrdinov, no všetky udalosti a situácie zahaľuje do jemných pastelových odtieňov.

Dej príbehu sa odohrá za štyri dni, ale tento krátky úsek sa stane vzrušujúcim priesečníkom veľkého časového rozpätia. O osudoch rodiny sa dozvedáme prostredníctvom mnohosmerných návratov do minulosti, reminiscencií jednotlivých postáv, oživovaných častým striedaním priamej, polopriamej

i nevlastnej priamej reči. Román Ach, tá sobota! je pozoruhodne verným obrazom života, názorov i záujmov niekoľkých generácií rodiny Štejmanovcov, ktorý určite zaujme i slovenského čitateľa.

ČARODEJNICA ĽUSIA

— Teč, čistý potôčik s črepinkami skla! — povedala Asia a Lenočka s poslušným úsmevom ticho vyšla za dvere.

S Lenočkiným úsmevom, najmä s tou severskou tichou povahou mala Asia tajné plány, o ktorých nevedela ani Lenočka, ani syn Šurik, i keď bol od Lenočky o štyri roky mladší. Asia bola tiež staršia než manžel a nevidela v tom prekážku šťastia. Ale Šurka si našiel dievča v priemyslovke a Asiine plány sa zrútili. Predvčerom definitívne.

Dvere sa otvorili, zastavili sa na gumovom kolíku v dlážke a s tichým, prosebným škrípaním sa znovu zavreli, aby zase tlmene narazili o gumu a znovu o čosi poprosili — to chodili jeden za druhým zákazníci.

— Teta, C vitamín s glukózou!

— Tri cumlíky na fľašu a dva obyčajné! Púder, hypermangán, teplomer do vaničky . . . To je všetko?

— Iba začiatok. — Mladý otec zažiaril, povzbudený nekonečnosťou perspektív. — Igelitovú podložku! — spomenul si.

— No vidíte, — povedala Asia.

Predvčerom prišla za ňou — nie za vlastnou matkou — Šurkova kamarátka zo školy Irka a bez ostýchavosti, ale ani nie bezočivo, veľmi prirodzene poprosila, aby jej Asia zariadila zákrok v nemocnici. Ibaže to musí byť v sobotu, doložila, nemôže teraz v najväčšej šturmovčine v skúšobnom období premeškať nejaké dôležité konzultácie ani laboratórne práce alebo čosi také.

— Naničhodník jeden! Veď ja mu dám! — ubezpečila Asia dievčinu, ale tá sa Šurika zastala.

— Ale, prosím vás . . .! — povedala a Asia prišla do pomykova pod ironicky vyčítavým pohľadom.

A pritom vyzerá ako nevinné dvojtýždňové mačiatko.

„Lenočka!“ pomyslela si smutne Asia, akoby sa s Lenočkou navždy lúčila, a hneď sľúbila Irke, že všetko zariadi.

Lenočkinu nevinnosť si Asia úprimne vážila. Ale Iročkin praktický postoj k háklivej situácii, ako sa kedysi hovorievalo, ju fascinoval. Nie tá nehanblivosť ju fascinovala, ale vecnosť, s akou prišla za Šurkovou mamou ako za známou zdravotníčkou. Keď Asia chodila do školy, spolužiačka z ich triedy sa obesila, keď sa dostala do takéhoto maléru .. .

Asia sa spýtala Iry, či miluje Šurika. Vysvitlo, že ho nemožno nemilovať. A o Šurikovi v tomto smere tiež nemožno pochybovať. Všetko je v poriadku. Ale brať sa v druhom ročníku — iba čo by rodičom narobili starosti. Asia chabo prikývla.

Kto sa dostal do pôrodnice, do pôrodnej sály len tak, kto mal to zriedkavé privilégium preniknúť ta nie v mukách, ale iba s úprimnou účasťou, v takom človeku sa všeličo premení; všeličo, čo sa mu videlo nedosiahnuteľné, sa mu zrazu bude zdať bezvýznamným a niečo neslýchané celkom prípustným. Tu sa dejú samé zvláštne, nepravdepodobné veci, zázraky, ktoré človeka celkom pretvárajú. Tá pretvárajúca sila vyžaruje z matiek, ktoré sa ako žiačky rozpačito a pokorne podriaďujú svojim prísnym nemluvniatkam. Aj z vrtkých sestričiek, čo behajú po chodbách a nebojácne nosia aj troje novorodeniat v každej ruke. I z belasých vatier v samotnej svätyni — to plápolajú liehom poliate a zapálené stoly a ľadovo lesklé konštrukcie. I z mladých pôrodných asistentiek, z dievčat, čo ešte nepoznali lásku, ktoré majú za úlohu zapaľovať vatry na počesť jej prečistého, krvavého víťazstva . . .

Asia tu bola už neraz. Poznali ju tu, púšťali ju do vyšetrovne a ona čakala, kým k nej nepríde, niekedy len na pol minúty, ba aj v gumených rukaviciach, doktorka Nikitinová — Ľusia. Stalo sa, že musela čakať dlho, no zavše dali Asii biely plášť a pustili ju do pôrodnej sály k Ľusii, inokedy si spolu vyfajčili cigaretu niekde na schodišti pri okne alebo v izbe sestier, alebo na vyšetrovacom lôžku v ordinácii. Hlavné bolo, aby nikto nerušil ich rozhovor, hoci často trkotali o bezvýznamných veciach — o šatách pre Lenočku, o Šurkových štvorkách, o ťažkej povahe Asiinho muža, alebo aj mlčali, tešiac sa, že sú spolu.

Ale zavše sa stalo, a vždy to vyzeralo, že celkom náhodou, len tak, z ničoho nič, buď na schodišti pri okne, vo vyšetrovni alebo hocikde inde, že zrazu Ľusia na Asiu hlasno spustila svoje vášnivé tirády, nečakané ako výbuch

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ba či je zdravý?

VAN GULIK, ROBERT - ČÍNSKE VRAŽDY V BLUDISKU / ČÍNSKE VRAŽDY KLINCOM

VAN GULIK, ROBERT

ČÍNSKE VRAŽDY V BLUDISKU / ČÍNSKE VRAŽDY KLINCOM
(The Chinese Maze Murders / The Chinese Nail Murders)

Pravda, Bratislava, 1990
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Michal Breznický
prebásnil Ján Kvapil
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 62.000 výtlačkov
ISBN 80-218-0112-3

beletria, román, detektívky,
432 s., slovenčina
hmotnosť: 481 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,90 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Čínske vraždy v bludisku a Čínske vraždy klincom patria do série románov o sudcovi Tim, ktorých autorom je Robert van Gulik (1910-1967), holandský diplomat a znalec dejín Číny a čínskej kultúry. Van Gulik čerpá zápletky svojich kníh z celej čínskej literatúry, najmä však z populárnych detektívnych románov, ktoré sa prvý raz zjavili v sedemnástom storočí. Príbehy o sudcovi Tim nám poskytnú živší pohľad na tradičnú Čínu ako mnohé učebnice, monografie či historické dokumenty. Zachycujú život v kvitnúcich mestách imperiálnej Číny predtým, ako ich narušili vonkajšie moderné vplyvy.

Sudca Ti, jeden z veľkých čínskych detektívov, je historická postava a jeho plné meno je Ti Žen-tie. Žil od roku 630 do roku 700 n. l. V neskorších rokoch života bol ministrom a svojimi radami múdro ovplyvňoval štátne záležitosti. Pre slávu, ktorú si získal ako vyšetrovateľ zločinov, sa však v neskoršej čínskej literatúre stal hrdinom detektívnych príbehov, často iba v máločom inšpirovaných historičkou skutočnosťou.

V Čínskych vraždách v bludisku sudcu Tiho vyšlú do Lan-fangu, okresu na hraniciach ríše. Vzápätí musí vyriešiť záhadu vraždy v zamknutej knižnici, pátrať po zmiznutom dievčati a rozlúštiť hádanku testamentu bývalého guvernéra, ktorý si v močiari vybudoval nepreniknuteľné bludisko.

Čínske vraždy klincom sa zaoberajú prípadmi nevysvetliteľných úmrtí a tajného sprisahania proti cisárskej vláde.

Vydanie oboch detektívnych románov dopĺňajú autorove kresby, inšpirované čínskou tlačou zo šestnásteho storočia, a mapky pôsobísk sudcu Tiho.

DVANÁSTA KAPITOLA

SUDCA TI ROZOBERÁ TAJOMSTVÁ DVOCH OBRAZOV. MLADÁ DEVA OBJAVÍ VÁŠNIVÉ ĽÚBOSTNÉ LISTY

Keď Tchao Kan kráčal ráno hlavným nádvorím k sudcovej súkromnej pracovni, zočil schúleného Ma Žunga sedieť na kamennej lavici, ako si drží hlavu v dlaniach.

Tchao Kan zastal a chvíľu sa díval na mĺkvu postavu. Potom sa opýtal:

„Čo je s tebou, priateľko?“

Ma Žung iba neurčito hodil pravou rukou, ale hlavu nezdvihol.

„Nechaj ma, braček, odpočívam,“ zašomral chrapľavým hlasom. „Večer som si trochu vypil s Wuom. Potom čas pokročil, a ja som zostal vo vinárni celú noc, že sa o činnosti Wua dozviem viac. Nuž, došiel som sem iba pred polhodinou.“

Tchao Kan pochybovačne pozrel na Ma Žunga a netrpezlivo povedal:

„Pod! Vypočuješ si, čo budem hlásiť jeho ctihodnosti a tiež uvidíš, čo som doniesol.“

Pri posledných slovách ukázal Ma Žungovi balíček vo voskovanom papieri.

Ma Žung neochotne vstal. Došli na koniec hlavného nádvoria a vstúpili do súkromnej úradovne sudcu Tiho.

Sudca Ti sedel za písacím stolom zahĺbený do akejsi listiny. Seržant Chung sedel v kúte a odchlipkával si z raňajšieho čaju. Sudca Ti zdvihol hlavu.

„Tak čo, priatelia,“ prihovoril sa im, „opovážil sa náš maliar odísť v noci z domu?“

Ma Žung si prešiel veľkou rukou po čele.

„Vaša ctihodnosť,“ odvetil nešťastne, „akoby mi ťažil hlavu balvan. Hlásenie podá Tchao Kan.“

Sudca Ti blysol po prepadnutej tvári Ma Žunga pátravým pohľadom.

Potom sa obrátil k Tchao Kanovi.

Tchao Kan podrobne opísal, ako sledoval Wua do „Pustovne troch pokladov“, aj ako sa tam Wu čudne správal.

Keď dohovoril, sudca Ti chvíľu mlčal. Obočie mu preťala hlboká vráska. Napokon zvolal:

„To dievča sa teda neukázalo!“

Na tvári seržanta Chunga aj Tchao Kana sa objavil údiv, ba aký-taký záujem prejavil aj Ma Žung.

Sudca Ti vzal do ruky maľbu, ktorú mu venoval Wu. Vstal, rozvinul ju na písacom stole a na oboch koncoch vyrovnal ťažidlom.

Potom vzal zopár listov papiera a pozakrýval nimi celý obraz. Nezakrytá zostala iba tvár bohyne Kwan Jin.

„Pozorne si prezrite tú tvár!“ naručil im.

Tchao Kan a seržant Chung vstali a sklonili hlavy nad obraz. Aj Ma Žung sa už dvíhal z nízkej stoličky, ale si iba s ubolenou tvárou rýchlo sadol.

Tchao Kan zatiahol:

„Na bohyňu naozaj nezvyčajná tvár, vaša ctihodnosť! Budhistické bohyne mávajú tvár vznešene pokojnú, celkom neosobnú. A táto vyzerá skôr ako portrét mladého dievčaťa.“

Sudca sa potešil.

„Nielen že vyzerá! Aj je!“ zvolal. „Keď som si včera prezeral Wuove maľby, zarazilo ma, že na všetkých má bohyňa Kwan Jin rovnakú, celkom ľudskú tvár.

Usúdil som, že Wu je nesmierne zaľúbený. Že mu tvár jeho milej neschodí z mysle. Keď teda maľuje ženské božstvo, pridáva mu črty milovanej, čo si možno ani neuvedomuje. A keďže Wu je bezpochyby veľký umelec, maľba je určite dobrým portrétom toho záhadného dievčaťa. Prezrádza výraznú osobnosť.

Som presvedčený, že Wu neodišiel z Lan-fangu len kvôli tej dievčine. Možno práve ona je niťou, ktorá ho spája s vraždou generála Tinga. “

„Nemalo by byť ťažké nájsť ju,“ podotkol seržant Chung. „Mohli by sme sa po nej poobzerať v okolí toho budhistického chrámu.“

„Znamenitá myšlienka,“ súhlasil sudca Ti. „Ten obraz si všetci traja priam vryte do pamäti!“

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Vzali Tchao Kana medzi seba a vykročili k hlavnej bráne.

ĆOSIĆ, DOBRICA - KORENE

ĆOSIĆ, DOBRICA

KORENE
(Koreni)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1957
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (101)
preklad Ján Sirácky
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 11.400 výtlačkov

beletria, román, literatúra srbská,
296 s., slovenčina
hmotnosť: 366 g

tvrdá väzba s prebalom

NEDOSTUPNÉ

Autor románu „Ďaleko je slnce“ sa v tomto svojom ďalšom diele zaoberá problémom rodiny a dediča rodinného mena a majetku v srbskom prostredí pred viac ako polstoročím, v časoch nasledujúcich temer bezprostredne po Timockej vzbure, odozvy ktorej, hoci už tlmene, ozývajú sa ešte na stranách tohto románu.

S týmto ústredným problémom, do podstaty ktorého spisovatel začrel neobyčajne silne mnohými ostrými pozorovaniami, sú v úzkej súvislosti spoločenské a politické udalosti tých čias, ktoré autor podáva v prvom rade prostredníctvom činnosti Aćima Katića, jednej z hlavných postáv románu. Postavu Aćima Katića, inak veľmi zložitú, vymodeloval autor do najjemnejších detailov. Prostredníctvom politickej činnosti Aćima Katića a reagovaním jeho prívržencov a odporcov jasne vidieť povahy a pomery v určitom vymedzenom období dejín srbskej spoločnosti.

Popri Aćimovi Katićovi autor veľmi plasticky zobrazil ešte celý rad osôb so všetkými ich vnútornými konfliktami a protirečeniami, váhavosťou, pochybnosťami a utrpeniami.

Aćimovi Katićovi sa deti nevydarili. Mladší syn Vukašin, ktorého poslal do škôl do cudziny, rozišiel sa s ním po návrate domov pre politické názory, nechcel kráčať v šľapajach otca — predáka radikálov, a kupec i sedliak Ďorde, ktorý mu mal ako-tak nahradiť stratu vydedeného Vukašina, na ktorom si Aćim až dovtedy tak velmi zakladal, nemôže mať potomstvo. Toto nešťastie až zúfalo dolieha na celú rodinu a zapríčiňuje jej rozklad. Napokon po pätnásťročnom manželstve Ďordeho žena Simka porodí vytúženého potomka ale otcom dieťaťa je nádenník katićovského domu Tola Dačić.

Šťastie rodiny však nezachránil ani potomok. Za vzburu proti kráľovi Milanovi Aćima uväznia. Mohol by sa vyslobodiť, keby kráľovi sľúbil vernosť. Jeho hrdosť mu to však nedovolila, hoci všetci jeho prívrženci už tak urobili. Aćim zostáva vo väzení už len sám. Medzitým Ďordeho syn a Aćimov vnuk Adam má už šesť rokov. Ale v Prerove je mor, ktorému aj Simka padla za obeť. Potomok Adam zostal na žive.

Román „Korene“ je prvý z autorovej zamýšľanej série o srbskej rodine vo vždy nových spoločenských podmienkach; jeho dej sa rozvíja od roku 1892 do roku 1898 a autor kreslí ovzdušie tohto obdobia naozaj podmaňujúco a presvedčivo.

Nikola nahmatal postel a sadol si k Mijatovi.

— Ako môže človek spievať? — povedal s tichou a zadumanou výčitkou.

— Len moje srdce spieva. Vždy spieva. Spieva i vtedy, keď sa krv prelieva, i. . .

— Srdce ... Tvoje srdce je capovo stehno! . . . Hlupák!

— Ja som guslar, Nikola.

— Kde si sa skryl, keď začali strieľať pri obecnom dome? Kde si bol po dva dni, ty koza dvojnohá? ... Ty nie si človek, ty si myš! — chrčí v rozčúlení. — Zbabelci hrajú na gusle, ale ľudia hynú. Minulej noci, uprostred hlavnej ulice, vo svojej sýpke bol zaklatý človek! Vážený! Baranice a klobúky padali pred ním po kolená. Jeho dom bol plný detí. A mal i mladú ženu! Ale ty spievaš, čo? — nahmatal gusle, zdrapil ich a šmaril za dvere. — Spievaš, myška prekliata! — stisol mu krk, trasie ním a hlavu mu chce udrieť o stenu. Mijat sa nebráni, bojí sa. — Vyhrávaš v pustom dome. Tí, ktorých chlieb žerieš, nie sú tu. Možno sa ani nevrátia. Ani tá, čo ti miesila chlieb a prala zavšivavené gate, nie je vo svojom dome, a ty si začal bľačať ani cap! — buchol ho, Mijat narazil hlavou o stenu a Nikola sa zohol a zastenal.

O chvíľu Mijat plačlivo povedal:

— To ma už boh takého stvoril, Nikola. Ak sa oni nevrátia, vieš, že budem ako zaživa pochovaný. Slúžim u Ďordeho Katića, aby mi dal ten kúsok slivkového sadu na kraji dediny a stískam mariánske groše, aby som si zbil domček. Aby som mal vlastnú strechu. Potom by som si našiel niekde ženu. Spávam sám, ako som sa narodil. Bolo by spravodlivé, aby aj mňa niekto zohrial. Zato slúžim. A že spievam, to nie je moja vina.

Nikolovi sa Mijat zhnusil, vstal a odpľul si:

— Aj ty si človek! ... Myš! — striasol sa a vybehol von.

V hustej tme pivnice hlboko zjajkla prázdna kaďa, zjajkol

človek s nožom, zarytým do pŕs, po prvýkrát do slabín, cítil to podľa rýchleho a mäkkého ponárania sa noža, druhýkrát zaryl do tmy a rebro mu zmenilo smer cesty noža, potom ešte raz vyššie a vpravo zasyčalo mokré a ešte raz . . . Nad čelom je ticho, jej postel je rovná a studená, po temene mu nešliapu jej bosé podošvy, z očú vriaca smola oblieva srdce a syčí, mokro syčí krv. Ruka vytrhla nôž spoza opaska a odhodila ho do snehu. Prázdna kaďa znova zazvonila a rýchlo zmĺkla.

. . . Vukašin, celý skrytý v kabáte s vyhrnutým astrachánovým golierom, zastal pred dobre známou bránkou: cez holé konáre dúl žltkasto nazeralo okno. Vždy neskoro líhal a zavčasu vstával. „Človek je stvorený na to, aby najmenej spával,“ to mohol vymyslieť len učiteľský rozum. Každé ráno a každý večer mu nosil z prameňa dve kanvy vody. Prinášal a odnášal zošity. Vždy chodieval niekoľko krokov za ním. To mu raz povedal a on si zapamätal. Tak, podľa hodností, vychádzali aj zo súdu. Ten, čo mal najmenší plat, chodieval posledný. Všetky kavky z trhoviska nocovali na povalách súdu. Teraz, hned pri súde, postavili novú väznicu. Chytil bránku a nadvihol ju. Vždy sa tak otvárala. Rýchlo kráča po vydláždenom chodníčku. Klope a nečakajúc na odpoveď vchádza, zarážajúc dych, aby mal hrubší hlas.

— Dobrý večer, pán profesor.

Andra, nahnutý nad papierom, s perom v ruke, zdvihol hlavu a prekvapený hosťom neodpovedal.

Vukašin si sadol na lavičku ku konvám:

— Píšete?

— Zvyky môjho národa.

— Ešte sa u nás vyskytuje ľudožrútstvo? — kýva hlavou a hladí do papuči. — Ešte vás zaujíma minulosť?

— Ako to, či ešte? — zamračil sa Andra, nedívajúc sa naňho.

— Čo je s mojím otcom?

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Kde - neprezradím.