SENECA, LUCIUS ANNAEUS - O DUŠEVNÍM KLIDU

SENECA, LUCIUS ANNAEUS

O DUŠEVNÍM KLIDU
(De tranquillitate animi)

Supraphon, Praha, 1984
edícia Lyra Pragensis (8)
preklad Václav Bahník
ilustrácie Cyril Bouda
2. vydanie, 22.000 výtlačkov

filozofia, miniknihy,
120 s., čeština
hmotnosť: 40 g

tvrdá celokožená väzba, kolibríkový formát
stav: veľmi dobrý

9,90 € in *H-2-5* PREDANÉ

*home*

Avšak dejme tomu, že ses dostal do obtížné životní situace a neštěstí, ať už veřejné, nebo soukromé, ti hodilo na krk oprátku, kterou nemůžeš ani rozvázat, ani přetrhnout. Pomysli si na lidi spoutané na nohou, jak zprvu těžce snášejí pouta, která jsou břemenem a překážejí v chůzi, avšak později, když se rozhodli, že se kvůli nim nebudou rozčilovat, ale že se s nimi smíří, jak je nutnost naučí snášet je statečně a zvyk lehce. V každém způsobu života najdeš potěšení, zotavení a radosti, dáš-li si záležet na tom, abys své potíže raději považoval za bezvýznamné, než aby sis je zošklivoval.

Příroda, která věděla, pro jaké trápení se rodíme, si o nás ničím jiným nezískala takovou zásluhu jako tím, že vynalezla zvyk jako úlevu v potížích a umožnila nám rychle se spřátelit i s největšími ranami. Kdyby protivenství při svém průběhu mělo stále stejnou sílu, jakou měl první úder, nikdo by je neunesl.

Všichni jsme spjati s osudem, nékdo řetězem zlatým a volným, jiný tísným a nevzhledným, ale co na tom záleží? Všichni lidé jsou pod týmž dozorem, připoutáni jsou i ti, kteří připoutali, a nepředpokládám, že bys považoval řetěz na levé ruce za lehčí. Jednoho poutají čestné úřady, druhého majetek; nékteré tíží jejich urozenost, jiné jejich nízký původ; jedni mají nad hlavou cizí tyranii, druzí svou vlastní; jedny drží stále na témže místě vyhnanství, druhé kněžský úřad. Celý život je otroctví.

Proto je nutno zvyknout si na své postavení, stěžovat si na ně co nejméně a nenechat si ujít žádnou příjemnost, kterou nám nabízí.

JEDLIČKA, I. M. - DÍVKA S TALISMANEM

JEDLIČKA, IVAN MILAN

DÍVKA S TALISMANEM
Kriminální příběhy

Novinář, Praha, 1988
obálka Milan Maršo
1. vydanie, 99.000 výtlačkov
59-043-87

beletria, detektívky,
216 s., čeština
hmotnosť: 249 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Hlas v telefonu zněl zpočátku nesrozumitelně. Z pronikavé fistule přecházel v chrčení a zase naopak. Postřehnutelná byla sotva každá desátá slabika. Až snad tak za minutu se dalo z toho vodopádu vyrozumět, že Troníček zabíjí Troníčkovou. No jakej Troníček, že se ještě ptáte, přece tady vedle v baráku, Vojta Troníček, a vraždí svou starou, Dášu Troníčkovou, co dělá za rohem v samoobsluze kasírku. Jestli tady nebudete hned, tak to přijedete s křížkem po funuse, to už chudáka Dášu nevzkřísí ani zázračnej doktor Grýnvald z Dubí.

Manželské pračky jsou ta nejnevděčnější záležitost, do jaké se můžete zamíchat. Napohled — spíš na poslech — to často vypadá hrůzyplně, ale ti dva třeba už druhý den jsou zase jako hrdličky. Nebo to přijde s mnoha výslechy a spisy až k trestnímu senátu, ale tam se manželé jeden proti druhému vzdají svědectví — a je to.

Nejlepší by tedy bylo na takové domácí šarvátky se vybodnout. Jenže ona někdy některá končí opravdu nedobře, anebo přímo tragicky — a jak můžete napřed vědět, o co vlastně jde?

Hlídku už zdaleka vítal hurónský řev z prvního patra šedivého paneláku.

Ty čubko jedna! Já tě na fleku zabiju! Tak tys mně to akorát chtěla říct, jo? To ti tak věřím, ty děvko proradná! A že nevíš, kdo to na tebe šmátnul, jo? Tak já ti pomůžu, ať si vzpomeneš — tu máš — tu máš . . . ! Ozval se vřískot, až uši zaléhaly.

Za dveřmi s lesklou jmenovkou Vojtěch Troníček se naskytl jeden z těch obrazů, které měl na mysli Machar, když sestavoval svou sbírku básní Zde by měly kvést růže.

Rozcuchaná, zbědovaná, v potrhané domácí blůzce, potiskem dlaně na levé tváři, se stružkou krve od pikantního nosíku, s poškrábanýma rukama jako se stříškou nad hlavou se krčila v koutě ještě mladá žena. A jako rozběsněný bůh pomsty se nad ní tyčil chlapík v tričku, které nemohlo zakrýt mohutné bicepsy.

Tak už toho raději necháme, pane Troníček, ne?, povídá nevzrušeně nadstrážmistr. Na takový výstupy není nikdo ze sousedů zvědavý, a koukejte, jak jste své paní setřel šminku. Nebo se snad chcete jít k nám na pár hodin uklidnit?

Ne, to pan Troníček rozhodně nechtěl. Ale také se mu nechtělo jen tak to vzdát a zahalit se do mlčení.

Já vám něco povím — a vy mi pak řeknete, co byste dělal, kdyby se vám stalo to samý. Vidíte? Koukněte se! Co to je!

Manžel Troníček mával v ruce čímsi apartním. Byly to dámské kalhotky. Já blbec jsem jí tohle koupil v Tuzexu k narozeninám, v celejch Teplicích fajnovější neseženete — a podívejte se na to! No!

Taky mně vylezly oči navrch hlavy, když vona mrcha přišla a jako neviňátko se začala svlíkat. Najednou koukám a vidím tady to — ty otisky třech smilnejch prstů — tomu švihákovi nestála ani za to, aby si napřed ruce umyl. A jak je měl vod šmíru nebo vod čeho, tak — — jaks mi to mohla udělat, ty běhno!

Paní Dáša Troníčková, za svobodna Dokoupilová, co dělá za rohem v samoobsluze kasírku, našla v přítomnosti dvou uniforem odvahu.

Je to žárlivec bláznivá, já mu zrovna chtěla říct, co se mi stalo, a on místo aby... Hned ráno jdu žádat o rozvod. A půjdu a půjdu a půjdu, abys věděl, Troníčková zadupala a hněvivě blýskla ořechovýma očima po Troníčkovi. Co se jí stalo, se všichni dozvěděli vzápětí.

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Takový je už zákon relativity.

PRATOLINI, VASCO - PRÍBEHY CHUDOBNÝCH MILENCOV

PRATOLINI, VASCO

PRÍBEHY CHUDOBNÝCH MILENCOV
(Cronache di poveri amanti)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Retro (6)
preklad Ľudmila Peterajová
obálka Ján Krížik, Ladislav Borodáč
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-72-046-81

beletria, román
312 s., slovenčina
hmotnosť: 271 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Vasco Pratolini (nar. 19. októbra 1913 vo Florencii) je okrem iného autorom diel: Štvrť chudobných (1945), Príbehy chudobných milencov (1947), Hrdina našich čias (1949), Dievčatá zo San Frediana (1950), troch kníh poviedok, ďalej románu Mettello (1955) — prvej časti trilógie Talianska história — za toto vrcholné dielo bol odmenený najvýznamnejšou talianskou literárnou cenou Viareggia. Románová kronika Príbehy chudobných milencov vyšla v Taliansku viac ako desať ráz a bola preložená do pätnástich jazykov. I v tomto románe uvádza autor čitateľa do prostredia chudobnej florentskej štvrte, ktorej obyvatelia prežívajú jedno z najťažších období v histórii Talianska —tragické roky 1925—26, keď po smutne preslávenom Pochode na Rím prichádza k moci fašizmus. Jednotlivé príbehy vytvárajú celistvý dejový prúd, vyvolávajú presvedčivú atmosféru a vykresľujú charaktery prostých hrdinov. Je v nich láska štyroch pekných dievčat, ktoré v ulici del Corno volajú Anjelmi Strážcami, láska nežná i drsná, náruživá i kúpená za peniaze, zvrátenosť zostarnutej a nevládnej Panej, ktorá svojimi intrigami ovláda a tyranizuje obyvateľov uličky, vražda statočného kováča Macista, surový útok na Alberta, ktorý podľahne zraneniu v nemocnici, i uväznenie komunistu Uga. Život napokon presvedčí aj drobných ľudí, čo zo strachu či neuvedomelosti „nechceli vedieť", aká je skutočnosť a že prevratné udalosti politického charakteru v Taliansku a vo svete sa týkajú každého z nich.

Predavač zeleniny a ovocia Ugo najradšej chodieva so svojím vozíkom na dve miesta. Zavčas ráno preberie tovar od veľkoobchodníkov na tržisku SanťAmbrogio, naloží zeleninu a pohne sa smerom k ľudovým štvrtiam Affrico a Madonnone. Popoludní sa venuje ovociu, ktoré predáva v Cure. Ugo je na svete sám a zarobí dosť, aby sa najedol, vypil si a hovel svojim chúťkam. V peňaženke má vždy odloženú nejakú väčšiu bankovku: jeho imanie sa pohybuje medzi troma až piatimi tisícami lír. Leto je výhodné obdobie pre tento druh obchodovania. Ovocia je dosť, nechcú ho nechať hniť v skladoch. V popoludňajších hodinách sú obchodníci nútení rozpredať ho drobným predavačom, ktorí ho rozvezú vozíkmi až do okrajových štvrtí a dobre si zarobia.

Ugo je spotený a spokojný s dnešným dňom. Dnes sa zastavil na rohu ulice Gioberti a zakrátko rozpredal svoj metrák tekvíc, baklažánov, fazúľ a trpkastých paradajok. Popoludní pred závodmi Berta sa zbavil celého vozíka marhúľ a maslových broskýň, ktoré musel predať pod cenu o desať až pätnásť centesimov na kilo vinou miestnych záhradníkov.

V Cure stratil Ugo oddanú zákazníčku: Milenu, ktorá teraz nakupuje na ulici dei Neri a potom odchádza domov variť večeru. Posledné dve hodiny podvečer býva Alfredo v obchode sám. Spočítava pokladnicu a spokojne sa usmieva nad tým, ako Milena starostlivo rozdeľuje drobné mince do jednotlivých oddelení. Potom stiahne roletu a sadne na električku: príde domov práve včas k horúcej polievke. Dnes večer Milena pri električke stretla Uga, tlačiaceho do mesta vozík. Zistila, že zabudla na ovocie. Ugo jej rád prenechal polovicu marhúľ, ktoré mal odložené pre Máriu.

Ugo prešiel cez mesto v košeli, so zapálenou cigaretou. Zastavil sa na štvrť litra vína vo vinárni na ulici San Gallo. Do ulice del Corno vkročil s áriou o víťaznom toreadorovi. Všetci v ulici už vedia, že Carmen je Mária Carresiová. Ale „zbor“ sa mu neozval. Clorinda, vracajúca sa z požehnania, sa naňho nepochopiteľne významne pozrela. A Staderini, ktorý si vyniesol prácu na ulicu, pri pozdrave zas významne zažmurkal. akoby ho chcel upozorniť na nebezpečenstvo. Sprvu sa Ugo nazdal, že ho hľadala polícia. V minulých dňoch boli u niektorých súdruhov prehliadky a voľakto mu bol povedal, že toho malého zhrbeného súdruha zaistili. Ugo spomalil chôdzu a zadržiaval vozík, ale keď uvidel Macista, ktorý stál vo dveráeh vyhne a mydlil si ruky, vtiahol vozík pokojne dnu. Maciste ho prijal chladne. No uňho to nie je nič mimoriadne, je nevravnej povahy. Ugo sa zahanbil pre svoj strach; uložil vozík ako obyčajne do kúta oproti ohnisku a chystal sa odísť.

„Počkaj,“ oslovil ho Maciste. „Musím ti niečo povedať.“ Oplákol si ruky a tvár, sklonený nad vedrom plným vody, a utrel sa uterákom, prehodeným cez plecia: vodu vylial doprostred ulice. Vrátil sa s prázdnym vedrom a povedal: „Dnes bola u Carresiovcov zvada zo žiarlivosti. Mária sa musela dať ošetriť na prvej pomoci.“

Ugo si obliekal sako: zarazil sa a jeden rukáv mu ostal visieť. „Prečo? Vari ju Beppino zbil?“

Maciste zrazu stratil trpezlivosť. Položil vedro na zem — jeho mohutná postava sa ťažko zohýbala — vystrel sa a založil si ruky. Zachmúrene povedal: „Čo si spadol z neba ?“ Nedbal, že jeho mocný hlas môže počuť celá ulica. „Každý už vie, že máš s Máriou pletky. Mária je teraz doma a má oviazanú hlavu. Beppino sa od rána nevrátil. Čo chceš robiť?“

Ugo si sadol na jedno koleso vozíka, sklonil hlavu a mädlil si ruky. Povedal: „Veď nie sú žiadne dôkazy. Mária nebude decko a nevytára mu nič.“

Maciste ešte vždy stál; vyzeral ako Samson očakávajúci odsúdenca na lešení pod gilotínou. Rozhovor bol dlhý a obaja sa nehýbali zo svojich miest. Ugo sa snažil Macistovi vysvetliť, ako sa veci vyvíjali, a začal od ranných stretnutí v kuchyni: „Mária je pekné dievča a s Beppinom sa nedá žiť.“ Ugo neurobil predsa nič iné, iba odtrhol zrelú hrušku. Pred pätnástimi dňami sa zišli v hoteli na ulici delľ Amorino, v tom istom, kde aj Nesi zaviedol Auroru.

Maciste je vysoký a mohutný ako Samson a neveľmi pružný v myslení. Ale je prísny sudca a moralista. Je akoby z „iných čias“: ale takí ľudia sa nájdu v každej dobe. Ich zásluhou svet ešte beží vo svojich koľajach. Nechal Uga, aby skončil svoje rozprávanie. „Choď zavrieť bránu,“ povedal. „Beppino by sa mohol vrátiť a zbadať ťa prv, ako si rozvážíš, čo urobíš.“ Chce však hovoriť s Ugom za zavretými dverami. „No? Čo chceš robiť?“ opakuje.

Ugo je mladík, ktorý sa spolieha na svoje inštinkty. Koná podľa citových výbuchov a popudov a je vždy presvedčený, že má pravdu. Odpovedá: „Ráno som tu nebol. Môžem predstierať, že o ničom neviem. 

...............................................................................................................................................................

...posledná veta...

Potom sa mu zdalo, že spravil hlúposť ako malý chlapec.

BEŠŤÁKOVÁ, EVA - VOLÁNÍ ČERNÉ KACHNY

BEŠŤÁKOVÁ, EVA

VOLÁNÍ ČERNÉ KACHNY
povídky pro mládež

Nava, 1993
1. vydanie
ISBN 80-85254-25-5

beletria, próza krátka, poviedky,
140 s., čeština
hmotnosť: 162 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zlaci*

Komu jsou určeny tyto tajemné a dobrodružné příběhy? Autorka Eva Bešťáková ráda přiznává, že při jejich psaní myslela především na mladého, dospívajícího čtenáře. Povídky však zaujmou i dospělého, zejména za předpokladu, že má rád tajemství, překvapení a záhady lidské psychiky. První oddíl - Tajemství - obsahuje především tajuplné příběhy o osudech vymykajících se běžným životním pořádkům, druhý oddíl - Dobrodružství - soustřeďuje dějovější a dramatičtější příběhy s prvky hororu i trochou humoru, a konečně třetí oddíl - Fantazie - je plný sci-fi povídek s vesmírnými záhadami, cestami ke hvězdám i vymoženostmi daleké budoucnosti, nechybí tu však ani odlehčující pohled na běžná všední trápení pozemšťanů.

Strom zvaný katalpa

Rozložitý strom se silným kmenem a desítkami pokroucených větví, vysoký osamělý strom cizokrajného vzhledu vyčníval z rovné krajiny málo úrodných políček a zanedbaných luk, která už nesloužila ani jako pastviny. Neužitečný strom v podhorském kraji, vzdálený lidským příbytkům i zájmům, strom nesmyslně zatoulaný od druhů krajanů, které tvořily majestátní alej v zahradním parku, čítal nejméně dvě stě let v letokruzích skrytých pod rozpukanou kůrou. Stál tu jako svědek lijáků, sněhových vánic, slunečního žáru i březnového větru, slibujícího vždy znovu vláhu a život; byl to strom samotář a lidé mu tak říkali, protože neznali jeho pravé jméno katalpa.

Zatímco strom pamatoval trpké i šťastné chvíle mnoha pokolení, v okolí už nežil nikdo, kdo by mohl potvrdit pověst o jeho vzniku: při zakládání zámeckého parku prý vítr odnesl pár semen doprostřed nehostinné planiny a země jim dala vzklíčit... Lidé znali už jen jeho dnešní podobu - mohutný kmen, mocné větve i kořeny a úhledné květy, které se koncem léta proměňovaly v uzoučké tobolky a visely z křivých větví, podobné žlutohnědým hádkům či drobným liánám.

Strom žil sám a střežil mnohá tajemství. Pro lidi byl jenom vítaným zdrojem stínu, nic víc. Jeden člověk se však se stromem spřátelil a často k němu přicházel navečer, kdy utichali ptáci a slunce mírnilo svůj žár. Vyhledával strom i v zimě a nevadila mu ani podzimní nepohoda či tma. Cestu ke stromu by našel i v noci, vždyť křivolaké větve se zřetelně rýsovaly proti temné obloze, ať byly zasněžené nebo obsypané květy. Člověk znal cestu ke stromu a strom znal jeho tajemství. Snad o něm věděli i lidé ze vsi, ale mlčeli a nevysmívali se, předstírali, že si podvečerních cest starého učitele nevšímají.

Před léty učil většinu z nich. Při hodinách zpěvu hrával na housle, někdy v kostelíku na varhany, ale ze všeho nejradši na flétnu. Chodíval s vesnickou kapelou i k muzice, když bylo třeba, s dětmi podnikal výlety do okolí i ke stromu, k němuž teď ve stáří chodil už sám, měl rád přírodu a učil děti znát její krásu. Vlastni děti neměl, ale tím víc miloval svou ženu. Jak už to v takových případech bývá, a když přišla při povodni o život, těžce onemocněl a dlouho se probíral z nervového otřesu. Nakonec se uzdravil, začal znovu chodit i mluvit, ale sluch už se mu nevrátil, a tak musel přestat učit i hrát. Stal se vesnickým podivínem, dožívajícím léta stáří v osamělosti a úzkostném tichu. Podivný člověk se nakonec zákonitě spřátelil s podivným stromem.

Vidíš, říkal mu, když došel po dlouhé procházce planinou až ke kraji cesty, u které strom stál jako přírodní ukazatel pro poutníky. Jsem zase u tebe. Zahrajeme si?

Vytáhl z dutiny stromu malou flétnu zabalenou do hadříků a uloženou v pouzdře, usedl na suchou trávu, opřel se zády o kmen a začal pískat na nástroj, který kdysi tak mistrně ovládal. Neslyšel jediný tón, a tak se nad polem do dálky nesla melodie slabá, nečistá, místy až hodně zmrzačená, ale strom ji trpělivě snášel, naslouchal a slabě šelestil listím.

Učitel předpokládal, že hraje špatně, proto chodil až sem, kde jeho hru nemohl nikdo slyšet. Ale když hrál a vzpomínal, byl velmi šťasten, flétna mu přivolávala před oči tisíce zapomenutých a odvátých obrazů jeho dlouhého, kdysi tak zajímavého života. Ve hře, které naslouchal už Jen srdcem, vyprávěl mlčenlivému stromu, ptákům a polím o věcech, které se nedaly vrátit.

Jednou zjara onemocněl a celé týdny bojoval s následky chřipky. Když konečně začal vycházet a odvážil se do polí, bylo už léto. Vypravil se ke stromu, aby si zahrál dřív než dozraje úroda, než se v polích objeví lidé a stroje.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...
Nevím...

TUROW, SCOTT - POD ŤARCHOU VINY

TUROW, SCOTT

POD ŤARCHOU VINY
(The Burden of Proof)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1994
edícia Zelená knižnica
preklad Katarína Jusková
obálka Anton Sládek
1. vydanie
ISBN 80-220-0524-X

beletria, román, detektívky,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 391 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 € darované THCK

*zlaci*

Scott Turow sa zapísal do povedomia čitateľov predovšetkým ako tvorca obľúbeného „románu zo súdnej siene“, kde sa prvky spoločensko-psychologického príbehu spájajú s výraznými prvkami kriminálneho žánru. Najnovší Turowov román je z toho istého prostredia ako úspešne sfilmované dielo Pre nedostatok dôkazov. V autorovom farbistom podaní znovu ožíva Amerika, zasľúbená krajina emigrantov a ľudí hľadajúcich životné Istoty, no i bezprávia, rodinných tragédií, rozkladu, korupcie a zločinu, v okruhu ktorých sa pohybuje právny zástupca Alejandro Stern.

Stern sa s dcérami dohodol, že sa stretnú v Bygone, jednej zo siete typizovaných reštaurácií, pohotovo zriadených materskou korporáciou na výhodných miestach v každom väčšom americkom meste. Ak ste do nejakej vošli, nevedeli ste, či ste v Dallase alebo v Kindle County — všade boli rovnaké starodávne lampy s liatinovými stojanmi, bruchaté poháre na alkohol a podarené detské obrázkové karty s mačiatkami, vlepené pod plastový povrch stolov. Reštaurácia stála na strmej vyvýšenej ploche s výhľadom na diaľničnú sieť neďaleko letiska Veľkého Kindle County. Stern, ktorý uviazol v premávke, ju videl zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov.

Letisko bolo dnes pre Kindle County tým, čím bola preň pred sto rokmi rieka — križovatkou, kde sa zbiehajú nitky obrovského množstva bezodkladných obchodných záujmov. Tam, kde boli ešte pred pätnástimi rokmi lúky, vyrástli impozantné úradné budovy — kosodĺžniky z ligotavého skla; na kraji cesty sa vypínali gigantické obchodné sklady s bránami z vlnitého plechu a rozličné siete hotelov z liateho betónu; kraje diaľnic boli posiate výstražnými tabuľami označujúcimi parcely, kde sa do konca storočia rátalo s ďalšou výstavbou. Premávka tu bola stále hustá. Stern, ktorý chvíľami musel stáť, vypol autorádio, aby mohol sústredenejšie rozmýšľať o Dixonovi.

Keby bola Silvia po matkinej smrti cítila väčšiu istotu, možno by sa jej nebol videl taký príťažlivý, uvažoval, keď sa prepracoval k prapríčine ťažkostí, v akých sa ocitol. Stern robil, čo sa dalo, a premyslene naplánoval svoju aj sestrinu budúcnosť. Predal niekoľko kusov matkinho nábytku a dva prstene, aby získal hotovosť, a najbližšiu jeseň obidvaja osirení súrodenci zakotvili na Eastonskej univerzite, v nádejnom prístave poskytujúcom vzdelanie ratolestiam privilegovaných vrstiev stredozápadu. Silvia, nadaná študentka, ktorá bola v škole vždy popredu, dostala plné štipendium; Stern sa zapísal na právnickú fakultu, kde študoval na štátne trovy v rámci vládneho programu. Aby ušetril a nespretŕhal putá s minulosťou, ostal v matkinom byte v DuSable, odkiaľ dochádzal ráno do školy vlakom, kým Silvia dostala čoskoro ubytovanie v dievčenskom internáte.

Znovu začal chodiť s lotériou ako za stredoškolských čias, aby si pomohol finančne. Lístky na lotériu — šanca za cent — boli menšie atrakcie, ktoré využívali na lákanie zákazníkov obchodníci v malých mestách; zákazník sa pohrabal medzi malými zvitkami papiera na podnose, jeden si vytiahol a prečítal si vtip. alebo, čo sa stávalo zriedkavejšie, oznámenie, že vyhral práčku alebo televízor. V piatok ráno Stern naložil nový náklad lístkov a ceny za predchádzajúci týždeň do vyslúžilej dodávky, ktorú mu zohnal šéf Milkie, a trmácal sa prériou od mestečka k mestečku, dodávajúc do obchodov svoj tovar a rozdeľujúc výhry. Keď sa v nedeľu neskoro večer vrátil do Kindle, v matkinom byte ho už čakala sestra, ktorá pricestovala vlakom a chystala mu večeru. Tieto okamihy strávené v dôverných rozhovoroch mu boli odmenou po návrate z ciest v šatách, na ktorých prilipol prach ciest po niekoľkých štátoch; vždy sa vopred tešil na Silviinu spoločnosť, na chvíle v ovzduší rodiny, ktorú tvorili len oni dvaja.

Raz v nedeľu večer si otvoril a našiel ju sedieť v obývačke s Dixonom Hartnellom, ešte vždy v uniforme. Dixon mal dovolenku; keď prechádzal mestom, vyhľadal si, kde Stern býva, a Silvia ho vpustila. Tvrdila, že si spomenula na jeho meno, čo však vôbec nemusela byť pravda. Silviu fascinovali všetci bratovi priatelia z právnickej fakulty a človeku hneď udrelo do očí, že tí dvaja pekní mladí ľudia sú si sympatickí.

Stern sa zhrozil, keď našiel Dixona. ktorého už dávno odpísal, vedľa zbožňovanej sestry. V Dixonovi bolo dosiaľ čosi z bezočivého fičúra a odkedy ho postrelili v Kórei, kde slúžil v hodnosti kapitána, iba čo ešte väčšmi zhrubol. Stern bol k nemu zdvorilý a po večeri ho nezdržoval dúfajúc, že sa už neuvidia.

Dixonova korešpondencia so Silviou sa začala podľa všetkých pravidiel zdvorilým poďakovaním hostiteľke za večeru. Sternovi ani na um nezišlo radiť jej, aby neodpovedala. O osem mesiacov, keď Dixona prepustili z armády a zapísal sa na univerzitu, prikvitol znovu a bola už z toho láska. Stern sestre nikdy nič neprikazoval, a tak nevedel, čo si počať, aby prekazil vzťah, z ktorého nemohlo vzísť nič dobré, no zakaždým keď boli spolu všetci traja, vyžaroval z neho nesúhlas a Dixonovi odpovedal iba na pol úst. Kríza prepukla v predposlednom ročníku Silviinho štúdia. Stern jej zakázal presťahovať sa na univerzitu k Dixonovi. S trpnou mlčanlivosťou sa podriadila, ale o tri mesiace mu oznámili, že sa chcú vziať. Zaľúbenci pristúpili na každú podmienku, s ktorou sa Stern podráždene vytasil; Dixon prestúpi na židovskú vieru, Silvia neprestane študovať, Dixon, ktorému na škole beztak nezáležalo, sa zamestná v maklérskej firme. Po dlhých útrapách mlčania pokrstil Dixona množstvom prívlastkov; špekulant, podvodník, klamár. Nepopustili. Raz v nedeľu v čase večere sa zjavil zas a požiadal Stema, aby sa zúčastnil na sobášnom obrade; zastúpil by obe úlohy, priviedol by nevestu k oltáru a bol by zároveň družbom. „Bez teba to nemôžeme urobiť,“ povedal. „Si náš jediný príbuzný.“

Len čo Dixon absolvoval všetko, čo súviselo s prestupom na židovskú vieru, zosobášili sa so Silviou pod baldachýnom v synagóge. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

"Pomôžem ti."

LEWIS, NORMAN - EXPERT ZO SICÍLIE

LEWIS, NORMAN

EXPERT ZO SICÍLIE
(The sicilian specialist)

Pravda, Bratislava, 1985
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Dušan Janák
prebal Jozef Gális
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
75-086-85

beletria, román, detektívky,
336 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,70 € darované THCK

*zlaci*

Marco Riccione, mladý sicílsky vidiečan, obdarený odvahou a zmyslom pre organizovanú akciu, upúta svojím chladnokrvným činom pozornosť miestnej mafie a CIA ešte v čase americkej okupácie Sicílie. Vďaka ctihodnej spoločnosti, ktorá Riccioneho použije ako nástroj v sérii politických vrážd, postupuje na spoločenskom rebríčku. Po čase, donútený okolnosťami a na radu americkej tajnej služby, odchádza so ženou a deťmi do USA, kde sa zasa stane vykonávateľom vôle všemocného mafistického predáka dona Vincenta. Riccione sa postupne vypracuje na chladného profesionála — experta, ktorý vie sicílske metódy „eliminovania" nežiadúcich osôb aplikovať v rôznych zemepisných šírkach, neskôr na experta pre podvratnú činnosť v službách reakčných síl. Pod hrozbou deportácie sa na pokyn CIA zapája do atentátu na prezidenta Spojených štátov.

Autor Norman Lewis, čerpajúc zo skúseností zo spravodajskej služby, približuje v knižke Sicílsky expert úlohu mafie a CIA v mechanizme organizovaného zločinu v medzinárodnom meradle. Aj v tomto románe sa N. Lewis prejavil ako skvelý rozprávač, pútajúci pozornosť čitateľa atraktívnou, aktuálnou problematikou a dynamickým dejovým pohybom. Román má v sebe prvky literatúry faktu i politického románu — navyše je poučný i varujúci.

Istého krásneho zimného dňa roku 1959 vpochodovali povstalci do Havany. Obsadenie mesta prebehlo tak pokojne, takmer nepozorovane, že obyvatelia si vlastne ani poriadne neuvedomili, čo sa robí. Jeden deň sa ešte všade rozťahovala diktátorova zlostná brutálna polícia, ktorá len striehla na vhodnú príležitosť, aby si zastrieľala, a na druhý deň jednoducho zmizla. Nahradili ju tisíce zdvorilých vidiečanov v uniforme, ktorí sa dopustili jediného výstrelku, že za dvadsaťštyri hodín vypili všetky zásoby coca-coly v celej Havane. Na konci štartovacej dráhy letiska Rancho Boyaros stáli zoradené lietadlá, ktorými smeli odísť do exilu prezident s blízkymi priateľmi a vedúcimi vládnymi činiteľmi. Celkove však panovala úľava a radosť z toho, ako sa vyvinula situácia. Reštaurácie a kaviarne boli plné ako zvyčajne a stoly v nočných podnikoch si bolo treba rezervovať aspoň deň vopred. Úplne neznámi ľudia si na ulici potriasali ruky a blahoželali si, že zostali nažive. Havanské prostitútky, najdobrosrdečnejšie a najlacnejšie na svete, sa činili viac ako inokedy a viaceré, najveľkodušnejšie, na oslavu víťazstva revolúcie poskytovali svoje služby dokonca zadarmo. Z lietadiel a lodí sa hrnuli americkí turisti a ako zvyčajne míňali peniaze v kasínach, kde ešte vždy boli povolené hazardné hry. Priemerne stovka z nich sa každú noc spila do nemoty. Príslušníci novej mestskej poriadkovej služby ich pozbierali, postarali sa o nich, dali im čiernej kávy a diskrétne ich dopravili do hotelov. Vojaci zo zastrčených dediniek, nadšení jedinečnou príležitosťou, akú im núkala na ich obľúbenú zábavu hladká, nádherne mozaikovaná dlažba Havany, pozývali domácich, práve tak ako zahraničných turistov, aby sa s nimi zahrali guľky.

Salvatora Spinu neprekvapilo, že nová vláda sa spočiatku usiluje zapôsobiť na verejnosť miernym a tolerantným postojom, no ani na chvíľu nepochyboval o tom, že za potriasaním rúk a úsmevmi sa skrývajú pevné predsavzatia. Vždy vedel lepšie ako iní vycítiť, kam sa karta obracia, a tak sa včas utvrdil v presvedčení, že povstalci zvíťazia. Zaskočilo ho len, ako rýchlo sa starý režim zrútil.

Ešte vždy stálo jeho mimoriadne a príslovečné šťastie pri ňom. Deň pred pádom Havany vplával do prístavu parník Golfo Di Policastro z Neapola s tou najväčšou zásielkou heroínu, aká kedy prišla na západnú pologuľu. Spina odkúpil deväťdesiat percent celoročnej tureckej produkcie ópia, obišiel tradičné služby francúzskych sprostredkovateľov a marseillských laboratórií a celé množstvo morfínu dal spracovať v starej autobusovej garáži na palermskom predmestí Porta Nuova. V siedmich jednoduchých pevných kožienkových kufroch, ktoré opatroval v kajute prvý lodný dôstojník, dopravila loď Golfo Di Policastro celkove dvestopäťdesiat kilogramov heroínu poskytujúceho prchavý a klamlivý únik pred bolesťou a zármutkom, hladom a túžbou, osamelosťou a strachom aspoň päť miliónom zákazníkov, čo pri predaji v malom vynesie spolu stotridsať miliónov dolárov.

Keď Spina hneď po svitaní prišiel na loď aj so šéfom colnice, a keď spolu kráčali po mostíku, ozývala sa už na východných predmestiach rozptýlená streľba z pušiek. Posledné vládne jednotky splašene a nervózne strieľali do všetkého, čo sa pohybovalo, a potom poodhadzovali zbrane a rozutekali sa domov. Spina si vypil capucino s prvým dôstojníkom, ktorý mu bol vzdialeným bratancom, poďakoval mu a vzal si od neho sedem kufrov. Potom ich spolu so šéfom colnice a niekoľkými námorníkmi naložili do Spinovho cadillacu, čo stál na móle.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

V ústrety sa im rútilo sivé more, aby ich prijalo do svojho náručia.

SAYERSOVÁ, DOROTHY - VRAŽDA POTREBUJE REKLAMU

SAYERS, DOROTHY

VRAŽDA POTREBUJE REKLAMU
(The murder must advertise)

Tatran, Bratislava, 1994
preklad Ján Trachta
obálka Anton Sládek
2. vydanie
ISBN 80-222-0455-2

beletria, román, detektívky,
336 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g

tvrdá väzba
stav: poškodená vodou

0,00 € darované THCK

*zlaci*

Detektívka Vražda potrebuje reklamu Dorothy Sayersovej je jednou z najtypickejších v tomto žánri: má správne napätie, rad výrazných, majstrovsky podaných postáv, záhadnú smrť na samom začiatku príbehu, zložitú zápletku, vydieranie i úporné hľadanie páchateľa zákernej vraždy a odhalenie jej motívu. Je tým pravým, osviežujúcim čítaním pre človeka otupeného každodenným virvarom, lebo v ňom prebúdza zdravú zvedavosť a prináša mu úľavu po spravodlivom potrestaní vinníka, ktorej sa mu v skutočnom živote dostáva len zriedka.

 

Každý týždeň v pondelok pán Tallboy, vedúci skupiny pre Nutrax, zohol chrbát a sadol si k robote, aby dostal dvojstĺpec do piatkového vydania Morning Staru. Vyhľadal text pre patričný týždeň a poslal ho na ilustrovanie do ateliéru. Keď bola žiadaná kresba naozaj hotová (čo sa stalo zriedka), poslal ju do štočkárne vedno s textom a starostlivo nakresleným zrkadlom. V štočkami, ktorá vždy hundrala, že nemá nikdy čas na to, aby mohla štočok poriadne vyrobiť, vyhotovili štočok. Potom ho poslali do tlačiarne, kde urobili titulky, sadzbu, zalomili do formy, urobili obťah a vrátili pánu Tallboyovi, pričom mrzuto poznamenali, že je to o niekoľko riadkov dlhšie. Pán Tallboy opravil tlačiarenské chyby, nadávajúc, že štočky sú zlé, že použili nevhodné titulkové písmo, rozstrihal obťah na kusy, znovu ho nalepil na správny formát a vrátil. To trvalo v utorok približne do jedenástej a pán Toule a Jollop, alebo obaja, boli zatiaľ zavretí v konferenčnej sieni s Pymom a Armstrongom, ustavične a hlasno sa domáhajúc svojho dvojstĺpca. Len čo prišiel nový obťah z tlačiarne, pán Tallboy ho poslal po vybehávačovi dolu do konferenčnej siene a vytratil sa, ak mohol, na desiatu. Pán Toule a Jollop vyčítali potom pánu Pymovi a Armstrongovi množstvo nedostatkov v kresbe a v texte. Pán Pym a Armstrong zaliečavo súhlasili so všetkým, čo povedal zákazník, priznali sa, že sú v koncoch, a poprosili o návrhy pána Toula (alebo Jollopa). Ten posledný — ako väčšina zákazníkov — vedel väčšmi kritizovať deštruktívne ako konštruktívne, lámal si hlavu dovtedy, kým sa všetci nedostali do stavu krajnej otupenosti, keď sa mohla s hypnotickým účinkom uplatniť výrečnosť pána Pyma a Armstronga. Po polhodinovom zručnom spracovaní pán Jollop (alebo pán Toule) sa s úľavou a osviežením vrátili k zamietnutému návrhu. Napokon prišli na to, že to bolo takmer presne to, čo si žiadali. Treba v tom zmeniť iba jednu vetu a úvod ku kupónom. Armstrong potom poslal návrh opäť k Tallboyovi so žiadosťou, aby urobil potrebné zmeny. Tallboy, uvedomiac si s potešením, že nejde o nič drastickejšie než o to, že treba pripraviť nový návrh a odznova napísať celý text, vyhľadal textára, ktorého iniciálky boli na okraji pôvodného návrhu, povedal mu, aby vyčiarkol tri riadky a vmontoval klientove zlepšenia, zatiaľ čo on sám začal pripravovať celý inzerát ešte raz.

Keď to všetko bolo hotové, vrátili text do tlačiarne, aby ho znova vysádzali, kresby poslali do štočkárne, celý inzerát znova zalomili a čerstvý obťah vrátili nazad. Ak sa šťastnou náhodou ukázalo, že je v sadzbe málo chýb, dali sa do práce v stereotypii, urobili dostatočný počet matríc aj pre iné noviny, ktoré uverejňovali Nutraxové inzeráty, a ku každej matrici pridali jeden obťah. Dispečerské oddelenie vo štvrtok popoludní rozoslalo matrice londýnskym novinám, doručiteľom a na vidiek poštou alebo vlakom a ak tieto opatrenia nezlyhali, inzeráty sa zjavili v piatkovom vydaní Morning Staru a v iných novinách v príslušných termínoch. Taká dlhá a namáhavá história sa skrýva za povzbudeniami „Živte nervy Nutraxom“, ktoré padnú čitateľovi do oka, keď roztvorí Morning Star vo vlaku medzi parkom Gidea a Liverpoolskou ulicou.

V len vzrušujúci utorok rozhorčenie sa ešte zvýšilo. Po-najprv už počasie bolo nezvyčajne dusné, blížila sa búrka a na najvyššom poschodí Pymovej reklamnej firmy bolo pod širokou plechovou strechou a veľkým skleneným svetlíkom ako v peci. Po druhé očakávali návštevu dvoch riaditeľov spoločnosti Brotherhood s r. o., nezvyčajne staromódnej a nábožensky založenej firmy, ktorá vyrábala penové cukríky a nealkoholické nápoje. Všetkých upozornili, že ženskí členovia osadenstva nesmú fajčiť a že treba starostlivo ukryť všetky obťahy inzercie piva alebo whisky. Prvý zákaz tvrdo postihol najmä slečnu Meteyardovú a pisárky textárskeho oddelenia, ktorým riaditeľstvo cigarety aspoň trpelo, ak ich nepovzbudzovalo. Slečnu Partonovú rozčúlil mierny náznak pána Hankina, že ukazuje plecia a hrdlo väčšmi, ako to riaditelia firmy Brotherhood, spoločnosti s r. o., pokladajú za slušné. 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

Robte reklamu, alebo zhyňte.

STENDHAL - ČERVENÝ A ČIERNY

STENDHAL

ČERVENÝ A ČIERNY
(Le Rouge et le Noir)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1959
edícia Hviezdoslavova knižnica (43)
preklad Vladimír Reisel
doslov Anton Vantuch
poznámky Miroslava Bártová
obálka František Kudláč
2. vydanie, 9.240 výtlačkov

beletria, román
576 s., slovenčina
hmotnosť: 623 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,90 €

*zlaci* in *021*

STENDHAL, vl. menom Henri Beyle, narodil sa r. 1783 v Grenobli. V lone reakčne zameranej rodiny nadchýna sa za revolúciu a stáva sa neúprosným protiklerikárom. R. 1799 odchádza do Paríža, kde prijíma miesto na ministerstve vojny. V tejto funkcii žije v Taliansku, ktoré sa mu stáva druhou vlasťou. Ako auditor Štátnej rady zúčastňuje sa na Napoleonových výpravách v Nemecku, Rakúsku a v Rusku. V rokoch 1814—1821 žije v Miláne, kde píše „Život Haydnov, Mozartov a Metastasiov“, „Dejiny maliarstva v Taliansku“, „Rím, Neapol a Florencia“, „Prechádzky v Ríme“ a „Pamäti turistu“. V eseji „O láske“ študuje psychológiu lásky v duchu XVIII. storočia. Túto esej vydáva po návrate do Paríža, keď ho rakúska polícia z Milána vypovedala. Spisom „Racine a Shakespeare“ zasahuje Stendhal do Loja o romantizmus. Hoci pôvodne prišiel do Paríža s úmyslom písať komédie ako Moliére, svoju teóriu literatúry nerealizuje v divadle, ale r. 1830 v románe „Červený a Čierny“. Po revolúcii r. 1830 Stendhal žije ako konzul v Civita Vecchia, kde píše aj svoj druhý majstrovský román „Kartúza parmská“ (1839). Romány „Lucien Leuwen“ a „Lamiela“ ostali nedokončené. Stendhal umrel v Paríži r. 1842.

Stendhal je jedným z prvých spisovateľov XIX. storočia, ktorí mali odvahu odsúdiť svojím dielom vtedajšiu spoločnosť, videl jasne jej pokrytectvo, lživosť, nespravodlivosť a nenávidel jej konvenčnosť a plytkosť.

Konečne uvidel na vzdialenom návrší čierne hradby besanconskej citadely. ,Ako ináč by som sa cítil,´ povzdychol si, ,keby som prichádzal do tohto pyšného pevnostného mesta, aby som sa stal poručíkom pluku, ktorý ho má brániť!'

Besancon nie je iba jedno z najkrajších francúzskych miest, je tu i veľa smelých a vzdelaných ľudí. Ale Julien bol iba sedliacky mladík a nemal nijakú možnosť dostať sa do spoločnosti vznešených ľudí.

Po zdvíhacích mostoch prechádzal v mestskom obleku vypožičanom od Fouquého. Hlavu mal plnú histórie obliehania v roku 1674 a chcel si preto, prv než sa dá zatvoriť do seminára, prezrieť hradby a pevnosť. Dva či tri razy ho stráže skoro zatvorili, lebo sa zatáral i na také miesta, ktoré vojenský dôvtip zakazuje navštevovať obecenstvu, aby každý rok mohol predať za dvanásť-pätnásť frankov sena.

Celé hodiny si prezeral vysoké múry, hlboké priekopy a hrozivé kanóny, potom popri veľkej kaviarni prešiel na hlavnú ulicu. Tu zastal a od údivu vypliešťal oči, keď čítal slovo „Kaviareň“, napísané hrubým písmom nad velikánskymi dvojitými dverami. Prekonal bojazlivosť a odhodlal sa vojsť do miestnosti tridsať-štyridsať krokov dlhej a najmenej dvadsať stôp vysokej. Toho dňa mu všetko pripadalo ako v rozprávke.

Hrali sa dve partie biliardu. Čašníci vykrikovali body, hráči behali okolo biliardových stolov, ku ktorým sa tisli diváci. Kúdoly tabakového dymu, vychádzajúce z úst okolostojacich, ich zahaľovali belasým oblakom. Statné postavy ľudí, ich zaokrúhlené plecia, ťažká chôdza, velikánske bokombrady a dlhé kabáty priťahovali Julienovu pozornosť. Urodzení synovia starodávneho Bisontia kričali ako strašní bojovníci. Julien stál a obdivoval ich; myslel na ohromnú rozlohu a nádheru veľkého mesta, ako je Besancon. Nemal odvahu pýtať si šálku kávy od daktorého z tých pyšných pánov, vyvolávajúcich body pri biliarde.

Ale slečna pri pokladnici si povšimla peknú tvár mladého malomešťana, ktorý s balíčkom pod pazuchou stál na tri kroky od kachieľ a pozeral na bustu kráľa z krásneho bieleho gypsu. Slečna, vysoká Franche-Gomťanka, veľmi pekne urastená a oblečená, ako sa patrí v poriadnej kaviarni, už dva razy ticho zavolala, takže to mohol počuť iba Julien: Pane! Pane! Julienov pohľad sa stretol s veľkými belasými milučkými očami a videl, že to patrí jemu.

Rezko podišiel k pokladnici a k peknému dievčaťu, akoby šiel naproti nepriateľovi. Pritom mu spadol balík.

Akú útrpnosť by bol náš vidiečan vyvolal v mladých parížskych lyceistoch, ktorí už ako pätnásťroční vstupujú tak dôstojne do kaviarne? Ale tie deti, v pätnástich rokoch tak dobre vycvičené, stávajú sa v osemnástich rokoch grobianmi. Kŕčovitá bojazlivosť, akú stretávame na vidieku, sa vše prekoná a potom učí ľudí rozhodnosti. Keď Julien premohol bojazlivosť a osmelil sa, priblížil sa k peknej dievčine, ktorá ho poctila oslovením, a povedal si: ,Musím jej povedať pravdu.´

— Milostivá pani, som po prvý raz v živote v Besancone; chcel by som chlieb a šálku kávy, zaplatím.

Slečna sa pousmiala a potom sa začervenala; bála sa, aby pekný mládenec nevzbudil posmešnú pozornosť hráčov biliardu a aby sa mu nevysmiali. Naľakal by sa a už by sem neprišiel.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

(SPOILER)

...posledná veta...
Nijakým spôsobom si nesiahla na život, ale o tri dni po Julienovej smrti skonala v náručí svojich detí.

ZOLA, ÉMILE - GERMINAL

ZOLA, ÉMILE

GERMINAL
(Germinal)

Pravda, Bratislava, 1950
edícia Krásna próza
preklad Imrich Vašečka
obálka J. Šturdík
1. vydanie, 7.500 výtlačkov

beletria, román
484 s., slovenčina
hmotnosť: 640 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,60 €

*zlaci* in *021*

Román Emila Zolu Germinal má čo povedať i dnešku, hoci vznikol koncom minulého storočia a hoci opisuje osudy francúzskeho proletariátu začiatkom druhej polovice XIX. storočia. Má čo povedať starším: pripomenúť im pomery v kapitalizme, ktoré sami prežili. Má čo povedať mladším, ktorí ich síce tiež skúsili, ale ich ešte natoľko nevnímali a neuvedomovali si dosah a následky každého zásahu mocnej, hoci početne malej triedy kapitalistov.

Do obrazu biedy, sociálnych bojov, osobných radostí a žalostí hrdinov vkladá Zola kamienky mozaiky socialistickej teórie a revolučnej praxe. Obraz sa skladá z typických postáv proletariátu i z typických postáv kapitalizmu; a mozaiku tvoria rôzne socialistické teórie, od utopických až po Marxa: utopické teórie, ktoré porazil vývoj, a život a sila rastúceho a uvedomujúceho sa proletariátu, ktorý Marx označil za vedúcu triedu v budúcnosti. A tento proletariát, hovorí Zola, už klíči, už klíči tá armáda, ktorá zrúca starú budovu prehnitej spoločnosti a na jej troskách postaví lepší svet.

Dielo je teda obrazom biedy a sociálnych zápasov proletariátu. Ale nielen obrazom, ono ukazuje aj cestu, ako pomery zlepšiť. V časoch Zolovho pôsobenia bolo to dielo vrcholne pokrokové, preto sa nesmieme diviť, že buržoázia sa snažila umlčať Zolu každým spôsobom, medziiným aj tým, že ho vyhlásili za nemorálneho. Pokrokovosť dýcha z tohto románu ešte aj dnes. Pre uvedomelého čitateľa je rekapituláciou časti vývoja ľudskej spoločnosti — pomerov za kapitalizmu, menej uvedomelému ukazuje pravú tvár kapitalizmu. A tak nikto nemôže nevidieť jeho chyby a nemôže neuznať, že vývin ľudskej spoločnosti má svoje opodstatnenie. Osoží preto aj najširším vrstvám čitateľstva.

É. Zola sa narodil v Paríži roku 1840 a zomrel roku 1902. Bol zakladateľom a vodcom naturalistickej školy. Snažil sa vytvoriť vedecký román, ktorý mal dokázať, že človeka a jeho prejavy podmieňujú okolie a dedičnosť. Svoje učenie o naturalistickom umení rozvinul v niekoľkých pojednaniach a aplikoval ho v rozsiahlom 20-sväzko-vom románovom diele »Les Rougoun-Macquart«. Opisuje v ňom históriu, najmä sociálnu, rodiny v čase Druhého cisárstva. Členovia tejto upadajúcej rodiny majú byť príkladom, akú dôležitú úlohu vykonávajú zákony dedičnosti. Román Germinal, ktorý predkladáme svojim čitateľom, patrí do radu najznámejších románov tohto diela.

Chlapci kráčali popredku. Janko sa Bébertovi sveroval so složitým plánom, ako sa dostať k štvorsouovému úveru na tabak, o kus ďalej išla úctivo Lýdia, za ňou Kata, Zachariáš a Štefan. Nik nepreriekol slova, pred hostincom »u Výhody« ich dohonili Maheu a Levaque.

— Sme na mieste, — povedal Maheu Štefanovi. — Chcete ísť dnu?

Odtrhli sa od ostatných. Kata na chvíľu postála a posledný raz pozrela na Štefana svojimi veľkými, ako zelenkastá pramenistá voda čistými očami, ktorých kryštálový lesk začiernená tvár ešte zdôrazňovala. Potom sa usmiala a zmizla s ostatnými na stúpajúcej ceste, vedúcej do dediny.

Hostinec stál na križovatke medzi kolóniou a baňou. Bol to dvojposchodový tehlový dom, vybielený odhora až dolu vápnom, s veselou, blankytne modrou lemovkou okolo okien. Na štvorhrannej vývesnej tabuli, pribitej nad dverami, bolo žltými písmenami napísané: »Výčap u Výhody, majiteľ Rasseneur.« Vzadu bola kolkáreň, ohradená živým plotom. Spoločnosť urobila všetko možné, aby túto odrobinku, obkolesenú jej rozľahlými pozemkami, odkúpila, lebo tento hostinec, rozložený uprostred polí a otvorený pri samom východe z Voreux, ju veľmi tlačil v žalúdku.

— Vojdite. — opakoval Maheu Štefanovi.

Miestnosť bola malá, holá, svetlá, s bielymi stenami,

troma stolami, tuctom stoličiek a ako kuchynský kredenc veľkým jedľovým pultom. Bolo tam najviac ak desať pivových pohárov, tri fľaše likéru, fľaša na vodu a malá cinková skrinka na pivo s cínovým kohútikom. Nič viac, ani obraz, ani tabuľka, ani karty. Vo vyleštených liatinových kachliach ticho horela troška uhlia. Jemná vrstva bieleho piesku na dlaždiciach vpíjala vlhkosť tohto kraja, neustále máčaného vodou.

— Jedno pivo, — rozkázal Maheu veľkému plavému dievčaťu, dcére niektorej susedky, ktoré tu niekedy dozeralo. Je tu Rasseneur?

Dievča otočilo kohútikom odpovedajúc, že pán sa hneď vráti. Baník pomaly, jedným dúškom vyprázdnil polovicu pohára, aby splákol prach, ktorý mu zapchával hrdlo. Kamaráta neponúkol. Jediný hosť, akýsi mokrý, začiernený haviar sedel pri stole a ticho, hlboko zamyslený, pil svoje pivo. Vošiel aj tretí, posunkom si rozkázal, bol obslúžený, zaplatil a bez slova odišiel.

Potom sa zjavil veľký, tridsaťosemročný muž s dobráckym úsmevom na okrúhlej, vyholenej tvári. Bol to Rasseneur, bývalý haviar, ktorého spoločnosť pred troma rokmi pre štrajk prepustila. Bol veľmi dobrý robotník a vedel pekne hovoriť. Zaujal sa verejne za všetky požiadavky a nakoniec sa stal vodcom nespokojencov. Jeho žena, tak ako veľa baníckych žien, mala už predtým výčap, a keď ho vyhodili na dlažbu, ostal aj on hostinským. Zohnal peniaze a ako by spoločnosti navzdory postavil svoju krčmu priamo naproti Voreux. Teraz jeho obchod rozkvital, stával sa strediskom, obohacoval sa z hnevu, ktorý pomaly vštepoval do sŕdc svojich bývalých kamarátov.

— To je chlapec, ktorého som najal dnes ráno, — hneď vysvetľoval Maheu. — Máš niektorú zo svojich dvoch izieb voľnú a chceš mu dať na štrnásť dní úver?

Široká Rasseneurova tvár sa hneď veľmi nedôverčivo zatiahla. Skúmavo hodil po Štefanovi okom, ani sa nenamáhal, aby prejavil ľútosť, a odpovedal:

— Nemožno, obe izby sú obsadené.

Mladík toto odmietnutie očakával, a predsa ho zabolelo; aj sa zadivil, ako sa ho naraz zmocnil žiaľ, keď si pomyslel, že má odísť. No všetko jedno, keby mal svojich tridsať sous, odišiel by. Baník, ktorý pil pri stole, odišiel. Druh za druhom prichádzali iní prepláknuť si hrdlo a potom zasa tým istým klátivým krokom odchádzali. Bolo to zvyčajné opláknutie, bez radosti a vášne, nemé ukojenie potreby.

— No, nič nového? — dôverným tónom sa pýtal Rasseneur Maheua, ktorý po troškách dopíjal pivo.

On sa poobzeral, a keď videl, že je tam iba Štefan, riekol:

— To, že sme sa zasa pohádali ... Áno, pre výdrevu,

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

A klíky tohto semena čoskoro vzídu a rozrastú sa po celej zemi!