BARLOW, JAMES - PARNÍK

BARLOW, JAMES

PARNÍK
(Liner)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (411)
preklad Adela Böhmerová
doslov Ján Vilikovský
prebal Emil Bačík
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
13-72-017-82

beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 512 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Anglický spisovateľ James Barlow (1921 -1973) pochádza z Birminghamu, cez vojnu slúžil ako delostrelecký inštruktor, potom sa liečil na tuberkulózu a od skončenia vojny až do smrti sa venoval predovšetkým literatúre. Jeho román Parník (1970) je z rodu tzv. tematických románov. Barlow v ňom opisuje pestrú spoločnosť na zaoceánskom parníku počas pokojnej plavby i za tropickej búrky. Okrem cestujúcich najrozličnejšieho veku, záujmov a povolania je na palube posádka: dôstojníci, stewardi, strojníci, lekári a zdravotné sestry, kabaretné speváčky a tanečnice, ale i gigolovia a gangstri - autor ich strhujúco a presvedčivo ukazuje pri plnení každodenných povinností aj pri zábave. Nepíše však len o kratochvíli cestujúcich a o dennom programe posádky, ale aj o bežných starostiach a trampotách, o osobných problémoch a vnútorných krízach jednotlivcov. V centre románu však stojí sama loď, a tak sa poučíme rovnako o technike navigácie ako o obchodnej a administratívnej stránke námornej plavby. Barlowova kniha, určená širokej čitateľskej verejnosti, má teda svoju nespornú poznávaciu hodnotu - zábavnou formou sprostredkúva poznatky, ktoré môžu byť fascinujúce najma pre vnútrozemca, a súčasne podáva kritický obraz situácie v námornej plavbe.

Žena z Darwinu mala na sebe ďalšie dvojdielne plavky. Tieto boli tmavomodré, ale ako pohybovala bokmi, zdalo sa, že hrajú dúhovými farbami. Bola bosá. Marion, možno nelogicky, pokladala za vulgárne, aby žena žehlila takto vystrojená. Kožu mala tmavú od slnka a Marion sa zdalo, že cíti pach ľudského mäsa a potu.

Nehovorila nič, ale žena ju pozdravila: „Ahojte.“ Marion začala žehliť a bola ticho, pričom jej mlčanie bolo pohŕdavé: tie malé deti, ponevierajúce sa po palube, špinavé, s lepkavými ústami, nešťastné a uslzené, bledé od nedostatočného spánku...

Po chvíli žehlička, s ktorou Marion žehlila, buchla a vyleteli z nej modré iskry. Vypálila sa.

„Nejdete ju opraviť?“ spýtala sa žena z Darwinu.

„Neviem ako,“ vyľakane sa priznala Marion, ale radšej si mala zahryznúť do jazyka, než poskytnúť možnosť prevahy tejto trúfalej mladšej žene, ktorá sa toho bez váhania chytila.

„Vy pomovia ste všetci rovnakí,“ vyhlásila, nie celkom zlomyseľne, ale zato ostro, tvrdiac čosi, čo sama pokladala za pravdivé. „Alebo sa bojíte, že vás to kopne?“

To už bola dosť veľká urážka a Marion červená v tvári namietla: „Malo by sa to opraviť poriadne, a nie na austrálsky spôsob.“

Mladá žena mala ostrý jazyk, no prv ako stihla prehovoriť, buchla i jej žehlička.

„Nikdy ani chvíľku nudy,“ poznamenala bodro.

„Teraz si robte, čo chcete,“ chladne povedala Marion.

Žena jej odvrkla: „Stavím sa, že vy by ste nevedeli opraviť ani defekt.“

„Ani to nepotrebujem,“ povedala Marion. „Môj manžel nekupuje staré lacné autá.“

„Vy jeden privandrovalec nafúkaný!“ skríkla mladšia žena. „Môj manžel má dvadsaťtisíc dolárov ročne. Má pod sebou sedemdesiat ľudí

Ale Marion už bola vonku, a hoci to počula, žena zo Severného teritória si nemohla byť istá, či to počula, takže Marion vyšla zo šarvátky víťazne. Uvedomovala si však, že mala ťastie, lebo najpozoruhodnejšou črtou tejto predvádzajúcej sa mladej ženy bolo to, že sa nezastavila pred ničím.

Porozprávala o tom Mikeovi.

„Ach, tá štetka,“ povedal uznanlivo. „Videl som ju, ako ukazuje ten svoj zadok. Myslel som na to, že ju doň kopnem.“

Manželom tej ženy bol nízky šľachovitý muž so svetlými vlasmi, ktoré zvýrazňovali jeho spálenú ružovú pokožku. Ťažko si ho bolo predstaviť, ako zápasí s byvolom.

Mike ho na druhé ráno videl na palube. Prechádzal sa veľmi pomaly, prispôsobujúc sa krokom Čmelky, len tak, aby mu ušiel čas, a zbadal lovca, ako so zápalom súťaží v hode krúžkom na kolík. Zopár starých mužov, ktorí toho chlapa poznali, z času na čas naňho žartovne zavolali. Muž z Darwinu si občas pocvičil rukami, akoby okolo neho zúrila fujavica. Mikea to rozčuľovalo, lebo to malo starým mužom ukázať, že ten človek je zvyknutý na vyššie teploty. Prečo si nedá pulóver, zlomyseľne si pomyslel Mike, keď mu je tak zima? Mike bol v Alice Springs a v Darwine a nesporne tam bolo teplo, ale sotva teplejšie ako dnes, a rozhodne nie tak vlhko. Podobne ako jeho žena, aj on sa teraz predvádzal, lenže mal na to zvláštny, mlčanlivý spôsob. Prehovoril zriedkakedy, a už vôbec nie, ak mohol to, čo chcel povedať, vyjadriť gestom.

Mike sa teda pomaly prechádzal, takmer sa šuchtal, lebo Čmelka chodila tak pomaly. Trvalo im päť minút, kým sa dostali na druhý koniec Promenádnej paluby.

Dvaja námorníci a dôstojník tam dumali nad nehybnosťou cínového výložníka a záchranného člna, ktoré odolávali ich práci s kyslíkovo-acetylénovými horákmi a kladivami.

Pokračovali v práci až dovtedy, kým sa výložník trošičku nepohol.

„Pre nás to nie je veľmi povzbudivé!“ povedal starý muž Mikeovi. „Všimli ste si dno toho záchranného člna?“

Mike si ho nevšimol. Teraz sa naň pozeral a videl, že biela farba zakrýva akúsi opravu.

BLÍZKE DIAĽKY

BLÍZKE DIAĽKY
Výber noviel z literatúr národov ZSSR

Smena, Bratislava, 1977
zostavila Marta Lesná
predslov Georgij Lomidze
ilustrácie Jozef Cesnak
prebal René Murat
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
73-070-77

antológia, beletria, novela,
416 s., slovenčina
hmotnosť: 618 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 € *zlaci*printer*
0,40 € *gopal3**printer*

Dlhé roky vyháňal ovce na pašu ešte pred východom slnka, až si na to postupne navykol. Až tak navykol, že ledva sa do jurty škárami prederie matný lúč rannej zory, už má po spánku.

Nadránom býva v jurte nevľúdne, nadišla jeseň, nad zemou pofukuje vetrík schladený nocou. Kusen sa striasa od zimy a poškuľuje na blažene odfukujúce deti, ale oblieka sa. Všetci traja šarvanci spia pod jednou prikrývkou, a v spánku sa krajný zavše odkope. Vtedy ho Kusen opatrne zakryje, podstrčí mu prikrývku pod chrbátik.

Zvyčajne o tomto čase vracia sa do jurty jeho žena Ajša. Celú noc strážieva čriedu a domov prichádza úplne zmorená od únavy, taká zničená, že sa rovno zvalí na lôžko vedľa detí, ani sa nezoblečie, iba čo si hlavu zakutá do bundy.

Oblečený Kusen prikročí k drevenej truhlici, čo stojí pri dverách, rozkrúca starý kožuch a načahuje sa po hrniec s ajranom — kyslým miekom. Niekedy ajran zakvasia iba večer, a tak býva ešte ráno teplý. No predsa je to ajran, ktorému sa nič na svete nevyrovná, a v takých chvíľach Kusen nepozná nič príjemnejšie ako jeho sladkokyslú chuť v ústach. Kusen si naberie do črpáka ajranu, pomieša ho lyžkou a dychtivo pije do dna.

Potom vyjde z jurty, rozhliadne sa po stepi skropenej rosou, započúva sa do ticha — slovom, skúma počasie. Prižmúrené sivé oči má ešte zo spania červené, od zimy mu slzia. Utiera si oči päsťami a rozčesáva si bradu prstami s čiernymi oblámanými nechtami. Na brade má zo päť chĺpkov a na lícach riedučké strnisko ani bodľačie na púšti.

— Ejha, mal by som sa oholiť, — vraví si Kušen.

Vtom si však spomenie, že teplej vody nemá, a studená ... brr ... a dobré predsavzatie sa rozplynie ako dym.

— Nuž čo, oholím sa cez deň. Prídem na obed a potom sa oholím, — uspokojí sa raz-dva a zamieri k svojmu ryšavému žrebcovi.

Len čo žrebca napojí, osedlá ho, vyskočí naň a otvorí dvierka na košiari. Ovce sa valia vôkol neho ako spenená riava a on ich zratúva, mrviac perami. Niekedy má zlú náladu a vtedy sa netrápi s rátaním, v duchu sa vyhovára:

— Ech, kam by sa podeli!

Čriedu ženie po hrebeňoch kopcov, a ak sa ukazuje pekný čas, usiluje sa tak ako všetci pastieri zahnať ovce čo najďalej, aby si ušanoval blízke pastviská na horšie dni.

No potvorské ovce špekulujú iba nad tým, ako by po ceste pastiera napajedili. Tamto sa jedna zatúlala bokom, za ňou druhá. A Kusen aby rinkotal bunkošom — kuruku — a vyvreskoval z plných pľúc:

— Héj, kam vás čerti nesú! Vrátiš sa! Vrátiš sa! — a to dovtedy, kým sa neposlušné ovce nevrátia do čriedy.

Kusenov Ryško celkom zlenivel, keď spoznal pánovu povoľnú náturu. Mohol ho podpätkami dlbať, koľko chcel, on si nenáhlivo poklusával. Aj Kusen si na to postupne navykol, nehneval sa na Ryška, ba podchvíľou sa mu prihováral ako priateľovi:

— Hľaďže na tú šutu! To je čertica! Niežeby šla ta, kde je tráva šťavnatá. Len na tie skaly sa ťahá!

Slnko ho s čriedou zastihne už na paši. Kusen sleduje obrovský purpurový kotúč, ako sa dvíha a oblizuje step krvavým jazykom, potom sa scvrkáva a začína od žiaru obelievať. Vtom mu prvý biely lúč dopadne na líce a Kusen ucíti jeho teplo. A kam sa podela rosa? Ešte pred chvíľkou sa jagala ani striebro a už sa nad zemou dvíha opar. Byliny prežiarené cez leto slnkom začínajú rozvoniavať. A rozohriate vrabce už veselo čvirikajú. Sadajú si ovciam na chrbty, trepocú krídlami, ani čo by sa

ARSANOVÁ, EMANUELLE - EMANUELA

ARSAN, EMANUELLE

EMANUELA
(Emanuelle)

Ikar, Bratislava, 1990
Iris, Praha, 1990
preklad Zdeněk Abé
obálka Michal Kotouš
ISBN 80-900-173-0-4

beletria, román, erotika,
432 s., čeština
hmotnosť: 473 g

mäkká väzba
stav: dobrý, zalomená obálka

0,90 € 

*zlaci*/unk

V jednu hodinu po půlnoci se v Malighatu podával vývar z červené a zelené papriky, mentholová citronáda, sepiová polévka s květy lotosu, žraločí ploutve v krabí omáčce, humrový salát, maso z barrakud naložené v kokosovém mléce se sedmadvaceti různými druhy vonných přísad, pašovaných z Číny, Indonézie a Vietnamu, grilovaní ptáčci s dlouhým úzkým zobáčkem, kohoutí hřebínky okořeněné tak, že na jazyku pálily jako oheň, průsvitná želatinová vlákna z medúz, které jsou samčí v mládí, hermafroditní když dospějí a samičí ve stáří. Toto jídlo je proslulé bohatstvím proteinů a kyseliny fosforečné, nemá však žádnou chuť.

Jídla nabízeli hostům dva mladíci s nahými hýžděmi, kteří na sobě měli jako jediný kus oděvu pás, na kterém byla vpředu zavěšena miniaturní zástěrka ze stříbrných řetízků, umožňující pohled na jejich pohlaví, a dvě dívenky se sotva se rodícími ňadry, které měly do ochlupení ohambí vpletené květy jasmínu a ibišku a kolem krku hedvábnou šňůrku, na níž byl zavěšen pyj ze slonoviny, zdobený zlatem. Tímto nástrojem mohli někteří hosté případně dívky během slavnosti deflorovat, neboť byly vybrány jako panny s tím, že po slavnosti již jimi nebudou.

Emanuela ochutnala od všeho trochu a k tomu si dopřála zákusek — karamelový kořen mandragory, teplé rýžové pivo. Když jídlo ukončila, nedokázala by říci, zda je zde již hodinu, celý den, celý rok nebo celý život. Seděla na zemi uprostřed lidí, které nikdy předtím neviděla, kteří mluvili, smáli se, odpočívali a se kterými se cítila dobře. Velký hnědý muž, položený na vysokém koberci z modré vlny, jí hlavou spočíval na stehnech, druhý jí hladil nohy. Její srdce jásalo: sladká noc, krásná noc!

Princ ji později vyhledal, aby ji zavedl ke svému stolu v jiné místnosti. Představil ji, lidé ji obklopili. Muži i ženy ji obdivovali, dotýkali se jejích vlasů, líbali ji na rty, objímali v pase. Jen těžko je rozeznávala, bylo jí příliš horko. Postěžovala si hostiteli. Ten ji uchopil za ruku, uvolnil z okruhu obdivovatelů a zavedl ji do jakéhosi patia.

Čerstvý vzduch ji osvěžil. Může si opět obléci šaty? Princ přisvědčil, zavolal sluhu a dal mu pokyn. Zatím co čekali, měla Emanuela pochybnosti o tom, že se sluhovi podaří nalézt její krásnou tuniku barvy malachitu. Již litovala, že ji takto ztratila, když v tom sluha přiběhl s tunikou i s doplňky, na nic nezapomněl. Pokynem ruky jí ukázal zrcadlo, aby mohla uspořádat záhyby svého roucha, a pod zrcadlem parfémy k osvěžení pokožky. Poděkovala a sluha ji pozdravil úklonou s dlaněmi sepjatými před obličejem.

- Pojďte se mnou, řekl princ. Ještě jste neviděla mé zahrady, procházka vám prospěje.

Bude mne i on milovat? dohadovala se. Ještě se zcela nezotavila z onoho nakládání, kterému ji podrobil námořník.

Následovala pána domu mezi bazény a ovocné sady a pokoušela se uhodnout, zda se ji zmocní na jednom z těchto vlhkých trávníků nebo na lavičce pod rozvětveným banánovníkem. Svlékne si ten neobvyklý damaškový kostým, ve kterém vypadá jako figurka z paravanu? Pak ale možná ztratí něco ze svého majestátu!

Dvě dívenky v malém zahradním altánku, které vyplašil jejich příchod, vyskočily a dvěma skoky byly z jejich dohledu. Na místě zanechaly pouze své sarongy. Emanuela litovala, že jejich nažloutlá těla tak rychle zmizela.

Vím, že máte v oblibě ženy: nalezla jste dnes večer nějakou, která se vám zalíbila?

Trochu dotčeně odvětila:

Zdá se mi, že se toho o mně příliš mnoho ví! A to jsem

MALAPARTE, CURZIO - KOŽA

MALAPARTE, CURZIO

KOŽA
(La Pelle)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (414)
preklad Ján Prohácka
doslov František Hruška
prebal Igor Rumanský
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
13-72-034-83

beletria, román
320 s., slovenčina
hmotnosť: 395 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 € DAROVANÉ

*zlaci*

Slovenskému čitateľovi nie je meno talianskeho spisovateľa a publicistu Curzia Malaparteho neznáme. Roku 1965 vyšiel vo Vydavateľstve politickej literatúry jeho prvý mimoriadne úspešný a známy román Kaput. V oboch svojich rozsiahlych dielach Malaparte s neobyčajnou odvahou, vtipom a pútavosťou ako jeden z prvých európskych spisovateľov neľútostne strhával masku z tváre nemeckého nacizmu, ale aj osloboditeľskej americkej armády. Irónia, miestami trpká i smutná, i ostrý výsmech amerických vojakov v oslobodenom Neapoli sú o to živšie, pravdivejšie a úprimnejšie, že autor ich hlboko precítil takpovediac priamo ,,v teréne“ ako styčný dôstojník a tlmočník pri Piatej armáde. Všeobecný morálny rozklad znásobujú a rozsievajú vojaci, ktorí neprichádzajú ako skutoční osloboditelia, keďže oslobodzujú len napoly, od fašistickej pliagy, zatiaľ čo na druhej strane prinášajú anarchiu. Nevraždia obyvateľstvo, ani ho neterorizujú, ale hlboko a drsne zraňujú psychiku, najvnútornejšie vnútro oslobodených Talianov, čím len iným spôsobom mrzačia ľudskú dôstojnosť. Túto tragickú i tragikomickú skutočnosť odhaľuje Malaparte s neúprosnou, drsnou a až naturalistickou pravdivosťou.

Americká armáda, ktorá už veľa mesiacov stála pred Cassinom, sa konečne, ohrozovaná od chrbta rozhnevaným Vezuvom, pohla: vrhla sa vpred, pretrhla cassinský front a rozlejúc sa po Laziu, blížila sa k Rímu.

Ležali sme v tráve na okraji starého vyhasnutého kráteru Albanského jazera, ktorý sa podobal medenej mise s čiernou vodou, a hľadeli sme na Rím dolu pod nami, na konci planiny, kde lenivo na slnku spal flavus Tiber. Iba ojedinelé výstrely z pušiek sucho praskali vo vlhkom vetríku. Kopula svätého Petra sa hojdala na obzore pod velikánskym hradom bielych oblakov, ktoré slnko prebodávalo zlatými šípmi. Začervenal som sa pri pomyslení na Apolóna a jeho zlaté šípy. Ďaleko za belasým závojom ovzdušia sa vypínal snehobiely Soratte. Na pery sa mi tlačil Horáciov verš, znova som sa začervenal. A ticho som povedal: „Rím, môj drahý Rím.“ Jack na mňa pozrel a usmial sa.

Zhora, z lesov neďaleko Castel Gandolfo, kde sme s Jackom dobehli marockú divíziu generála Guillauma, keď sme ešte za rána opustili kolónu generála Corka, mal Rím ožiarený oslepujúcim jasom slnka v bielych oblakoch farbu nepoškvrnenej, slabo belasej sadry: podobal sa bielym kamenným mestám, aké sa vynárajú na obzore v krajinách Iliady.

Kopuly, veže, zvonice, prísna geometria domov v nových štvrtiach, zbiehajúcich zo San Giovanni in Laterano do zeleného údolia Egérie, až k hrobkám Barberiniovcov, vyzerali ako z tvrdého bieleho materiálu, kde-tu prestúpeného belasými tieňmi. Čierne havrany vyletúvali z červených hrobiek na Via Appia. Pomyslel som si na cisárske orly a začervenal som sa. Prinútil som sa nemyslieť na bohyňu Romu na Kapitoliu, na stĺpy Fóra, na purpur Caesarov. „The glory that was Rome“ povedal som si v duchu a začervenal som sa. Tohto dňa, v tej chvíli a na tom mieste nechcel som myslieť na večnosť Ríma. Bolo príjemné myslieť na Rím ako na mesto smrteľné, zaľudnené smrteľníkmi.

Všetko sa mi zdalo nehybné a bez dychu v tom neústupnom oslepujúcom svetle. Slnko bolo vysoko, začínalo byť teplo, biele priesvitné mračno zahaľovalo nekonečnú červeno-žltú rovinu Lazia, kde sa Tiber a Aniena plazili ako dva hady pri milostnej hre. Po lúkach pozdĺž Via Appia cválali splašené kone ako na Pussinovom alebo Lorrainovom obraze, a ďaleko na obzore bolo vidieť rozhojdané zelené viečko mora.

Goumiers generála Guillauma táborili v porastoch popolavých olív a tmavej dubiny, ktoré po stráňach Monte Cave mierne zbiehajú dolu a zanikajú v bledozelených vinohradoch a v zlatistých klasoch obilia. Pod nami sa na vysokom, strmom svahu Albanského jazera vypínala pápežská vila v Castel Gandolfo. Goumierovia sedeli v tieni olív a kríkov, nohy mali skrížené, pušky preložené cez kolená a nenásytnými očami hltali dav žien, prechádzajúcich sa pod stromami v parku pápežskej vily. Boli to zväčša mníšky a dedinčanky z vojnou rozvrátených Castelli Romani, ktoré svätý otec vzal pod svoju ochranu. Vtáčí koncert sa ozýval spomedzi konárov olív a z dubiny. Vzduch čoraz väčšmi sladol na perách, ako meno, ktoré som si neustále potichu opakoval: „Rím. Rím môj drahý."

Ľahký, široký úsmev sa niesol ako chvenie vetra po rímskej rovine: úsmev Apolóna z Vejí, krutý, ironický, tajuplný úsmev etruského Apolóna. Chcel by som sa vrátiť domov, do Ríma, nie s ústami plnými zvučných slov, ale s takým úsmevom na perách. Bál som sa, že oslobodenie Ríma nebude rodinnou slávnosťou, oslavou v kruhu blízkych, ale iba jednou z tých zvyčajných zámienok pre triumfy, pre vzletné reči a hymny. Usiloval som sa myslieť na Rím nie ako na velikánsky hromadný hrob. kde kosti bohov a ľudí odpočívajú poprehadzované v zrúcaninách chrámov a stĺporadí, usiloval som sa myslieť naň ako na mesto ľudí. na mesto jednoduchých a smrteľných ľudí. kde je všetko ľudské, kde bieda a pokora bohov neznižujú veľkosť človeka, neprisudzujú ľudskej slobode hodnotu zradeného dedičstva, ulúpenej a pošliapanej slávy.

Moja posledná spomienka na Rím sa viazala na zapáchajúcu celu pri väznici Regina Coeli. A teraz môj návrat domov v deň

DECOIN, DIDIER - JOHN PEKLO

DECOIN, DIDIER

JOHN PEKLO
(John l'Enfer)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (460)
preklad a doslov Vladimír Dudáš
prebal Dušan Grečner
1. vydanie, 33.000 výtlačkov
13-72-105-85

beletria, román, Goncourtova cena
312 s., slovenčina
hmotnosť: 431 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

New York svojou obrovskou rozlohou, mrakodrapmi smelo sa vypínajúcimi do výšky akoby stelesňoval ľudskú odvahu, ktorá prekročila únosnú mieru a nevyhnutne povedie ku katastrofe. Predzvesť apokalypsy, ktorú v New Yorku cítiť, zlákala už nejedného spisovateľa k tomu, aby americkú megalopolu použil ako scénu pre svoje symbolické vízie. Aj francúzsky prozaik Didier Decoin (nar. 1945) v románe John Peklo (1977), odmenenom Goncourtovou cenou, rozvíja drámu svojich postáv na pôde silne personifikovaného New Yorku, v ktorom sa pomaly začínajú rozpadávať budovy. Na trojici ústredných postáv sa Decoin pokúsil zachytiť osudy a pocity nižších vrstiev mnohonárodného newyorského obyvateľstva. Profesorka mestskej sociológie Dorothy Kaynová, ktorá stratila zrak, je odborníčkou na New York, ale zato je v odľudštenom meste celkom stratená. Večný tulák bez domova, Poliak Ashton Mysha, nevidí vo svete, kde vládnu peniaze, iné východisko ako samovraždu. Symbolom nádeje a obrodnej sily je Indián John Peklo. Ako dedič prapôvodných mýtov intuitívne rozumie znameniam, ktorými New York ako živý organizmus ohlasuje blížiacu sa pohromu. Decoinov román je vážnym zamyslením nad situáciou súčasnej americkej spoločnosti, nad rozpadom jej ľudských i spoločenských hodnôt. Popri závažnosti svojho posolstva poslúži aj ako výborný baedeker po New Yorku.

Ashton Mysha prvý vkĺzol do jedného zo štyroch oddielov otáčavých dverí. Je to rozľahlý monumentálny vchod, dalo by sa v ňom bývať ako v kapitánskej kabíne na zaoceánskych parníkoch spoločnosti Cunard. Všetko je z medi, skla a dreva, gumená obruba zametá mramorové dlaždice.

Poliak zastane uprostred haly. Presne pod lustrom s príveskami, ktoré rozochvieva klimatizovaný vzduch prúdiaci sem a ta, ktorý je taký teplý, že sa na oblokoch v chodbe topí sneh a v pramienkoch steká dolu. Keď potom John a Dorothy vojdú do hotela, Ashton im zanôti akúsi ľudovú pieseň, ritornel o jari na širokých pinských pláňach. Pieseň sa volá Soňuška na moste nad Bretvou.

A pretože sa Indián chystá vziať batožinu, ktorá prichádza na bežiacom páse, Ashton povie:

— Ničoho sa nechytajte, John. Dáme sa tu unášať. Budeme sa vznášať. Je to nádhera, váš malý batôžtek ide za vami, nič sa nestratí.

Obráti sa k Dorothy, priblíži sa k nej tvárou, až zacíti jej rozpálený dievčenský dych:

— Láska moja, ty môj dočasný slepánik, vydrž ešte tri-štyri týždne tú svoju tmu...

A vzrušene pokračuje:

— Musím ti niečo vysvetliť. Chvíľu im to trvalo, to je fakt. Ale nakoniec tí v spoločnostiach predsa len pochopili, kto vlastne som. Veľký námorník. Lebo tak ako sú veľkí maliari, sú aj veľkí námorníci. Je to otázka šikovnosti, inštinktu, šiesteho zmyslu. Doplávať rovno na miesto zotrvačnosťou a nevraziť pritom do móla alebo do niektorej z tých hlúpych plachetníc, ktoré sa priplichtia až pod provu, to hocikto nevie. Ale ja hej. S Vastitude som si v noci kliesnil cestu pomedzi ľadovce a neodrel som pritom ani jeden štvorcový centimeter plášťa. Lanárila ma Hlavná zaoceánska spoločnosť aj Hamburg-Amerika. Vyhrali to Nemci, lebo mne je penzia v markách milšia ako vo frankoch. Zatiaľ o penzii nie je ani reč. Dostávam zálohu.

Dorothy ho nepočúva — alebo iba veľmi nepozorne. Sluchom sa usiluje preskúmať hotelovú halu, zistiť, nakoľko je čalúnená a aká je priestranná. Veľkosťou pripomína univerzitný amfiteáter ale okrem toho sa člení na rozličné výklenky, zákruty a prístavky. Podľa šušťania automatických dverí Dorothy usúdi, že je tu najmenej šesť výťahov. A to neráta nákladný výťah pre batožiny a truhly a pre servírovacie stolíky na kolieskach. Počuje zvonenie, ktoré volá k pokladniciam odchádzajúcich hostí, a vravu ľudí schádzajúcich do troch reštaurácií v suteréne: pizzerie, grilu a pivnice, kde menu stojí dvadsaťpäť dolárov.

— Ashton, to je šialenstvo, — povie. — To ti nedovolím. Niečo pôjde aj na môj účet, pravda? Trvám na tom. že si zaplatím svoju čiastku, už aj tak ma to všetko dosť ponižuje.

Uvedomí si, že má biely obväz na očiach a neistú chôdzu; odrazu má pocit, akoby na ňu upierali pohľady všetci tí ľudia, ktorých nik nemusí usmerňovať, dokonca sa jej zdá, že počuje ich súcitné slová. A už v nej dozrieva plán elegantnej pomsty: o desiatej večer vojde do reštaurácie prvej cenovej skupiny. Bude kráčať pred Ashtonom Myshom a Johnom Peklom, požičia si na tú príležitosť róbu, ktorá všetkých ohromí, a pôjde veľmi pomaly, aby nevrazila do niektorého servírovacieho stolíka. Aby na seba upútala pozornosť, bude polohlasne recitovať báseň o noci. Hlavného i Čašníkov zasype množstvom výčitiek: priveľmi studené, priveľmi teplé, prineskoro alebo privčas. Určite sa nájde najaký hlupák, ktorý sa nakloní k susede pri stole:

— Ale áno, určite som ju už kdesi videl. Že by v televízii? Toto má ako tréning. Učí sa hrať úlohu slepej.

Len aby sa nerozplakala.

MCNEIL, JOHN - PORADCE

MCNEIL, JOHN

PORADCE
(The Consultant)

Svoboda, Praha, 1986
edícia Omnia
preklad Vladimír Svoboda
obálka Viktória Ban-Jiránková
2. vydanie, 60.000 výtlačkov
25-086-86

beletria, román
336 s., čeština
hmotnosť: 286 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Říká se, že jediná věc je ještě důmyslnější než jemné předivo dat a programů vkládaných do počítačů: podvod spáchaný pomocí computeru. John McNeil, počítačový expert a spoluzakladatel velké poradenské firmy, využil svých zkušeností k vytvoření přesvědčivé atmosféry výpočetního bunkru, pevnosti skrývající elektronický mozek britského finančního kolosu. Příběh konzultanta Christophera Webba, který nalezne, co hledal - rafinovaně koncipovaný a dokonale zamaskovaný systém defraudací - tímto odhalením teprve začíná. Vrstva za vrstvou se skládají hádanky McNeilova románu do složitého, ale přesto plastického a zcela věrohodného obrazu londýnské City. I pro laického čtenáře se stává přísná logika výpočetní techniky živou skutečností, s napětím může sledovat lov na computerový fantóm pojmenovaný "myška". Ale i profesionální programátor ocení McNeilův vypravěčský talent, s nímž líčí osudy mužů i žen kolem počítačů, jejich kalkulace i vášně, a především duel dravců finančního kapitálu, vedený sice nejmodernějšími zbraněmi, ale řídící se přesto pravidly prastarého obrazu - dravé ryby žerou menší rybky a samy se přitom stávají kořistí ještě větších dravců.

Jake Kennedy prošel kolem budovy Bank of England, v jedné ruce omšelou aktovku, v druhé Průvodce Londýnem od A až do Z. Areál, který hledal, nalezl ukrytý za nenápadnou klenutou brankou nedaleko Lothbury. Kanceláře firmy L. N. Levene zabíraly konec krátké slepé uličky. Moderní správní budova obložená mramorem a s velikými okny se tu vyjímala trochu zvláštně, tísněna z obou stran starou komerční zástavbou, spoustou přecpaných kanceláří v obstarožních domech, postavených kdysi patrně jako byty zámožných obchodníků. Kennedy si nedovedl představit, proč se kdy vůbec někdo dokázal rozhodnout bydlet zrovna v těchto končinách. Neměl City rád, připadalo mu, že ve dne je tu přespříliš lidí proti jeho gustu a v noci že tu chcípl pes.

Zvenčí se Levenův dům nezdál příliš veliký, ale když do něho Kennedy vešel, připadl mu překvapivě rozlehlý a prostorný. Samý mramor, samá kůže. Celý objekt jako by zářil leskem peněz, oslnivý, ale studený. Vzpomněl si, jak do tátovy pracovny zanášel vítr přes autopark ostrý pach fabriky. I v komerční bance člověk stejně neomylně rozpoznal specifickou vůni jejího provozu, jen co vkročil do dveří.

Vrátný v stejnokroji, nuda sama, seděl pod mohutnou deskou s firemním názvem, trčící z masívního sloupu. Kennedy se sháněl po Paulu Isaacsovi, vrátný jen mlčky pokynul ke koženému křeslu vyztuženému chromovanými trubkami. Čekal tedy, zatímco jeho oděv přitahoval pochybovačné pohledy. Byl na to zvyklý. Měl na sobě těsné džíny a koženou bundu, kterou nosil všude, ať šel kamkoli. Mezi jeho nejbližšími přáteli se šuškalo, že prý má i kravatu, muzeální kousek zastrčený kdesi v nějaké zapomenuté zásuvce. Pokud tomu tak skutečně bylo, nikdo ji kromě něho samého nikdy nespatřil. Ať si na sebe vzal cokoli, chodil vždy s rozhalenkou, jen zlatý přívěsek se mu klimbal na řetízku tam, kde se mu ve výstřihu objevovaly tuhé kudrny nazlátlého porostu.

Konečně se objevil Isaacs a obřadně mu podal ruku, než si ho odvedl po schodech nahoru.

»Ty jsi ale pořád stejný, Jaku,« řekl. »Nejmíň dva roky práce na mé kariéře budou v háji jen proto, že se tu s tebou ukážu.« Vypadalo to, že tak docela nežertuje. »Měl by ses trochu vymustrovat. Propočetl jsem si, že za každou libru investovanou do garderoby se mi jich deset vrátí v gáži.«

Zřejmě se uměl řídit vlastní radou. Kennedy ho ještě nikdy neviděl tak perfektního, oblečeného, jako se strojí úspěšní bankéři, až na tvář a postavu, která napovídala něco jiného.

»Opravdu se to vyplácí,« dodával vemlouvavě.

»Mně je takhle docela prima.«

»Někde jsem slyšel, že neexistuje takové zvíře, jako je starý programátor,« prohlásil jeho přítel truchlivě a povážlivě zavrtěl hlavou.

»Na to máme ještě čas.«

Došli nahoru do velikého sálu, který připomínal spíše šlechtický palác než pracovnu v bance, a Isaacs se uvelebil v kožené lenošce.

»Páne Jéžiši,« vydechl zbožně Kennedy.

»Jestli tě můžu poprosit, tak tohle v naší budově laskavě nevypouštěj z huby,« zakřenil se Isaacs. »Zkus třeba pane Mojžíši.« Vyhlížel z klubovky jako sovička líhnoucí se z vejce, které je jí trochu veliké.

Kennedy zůstal s respektem sedět na samém okraji dlouhatánské a hluboké sedačky. Na stěně proti němu viselo velké plátno, nákladné nic, zbavené barvy, kresby i obsahu.

»Fantastické,« prohlásil a oči mu jezdily kolem, aby mu nic neuniklo.

»Ač bych si velice přál, aby sis myslel opak, tak tohle samozřejmě vůbec není moje kancelář.« V Isaacsově hlasu se ozývalo trochu lítosti. »Louis Levene tomu říká salónek. Konají se tu schůzky s našimi nejlepšími klienty.«

DELIBES, MIGUEL - MÔJ SYNÁČIK SISÍ

DELIBES, MIGUEL

MÔJ SYNÁČIK SISÍ
(Mi idolatrado hijo Sisí)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spolčnosť priateľov krásnych kníh SPKK (430)
preklad Oľga Lajdová
doslov Ladislav Franek
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
13-72-065-83

beletria, román, I. svetová vojna, Španielsko
328 s., slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*gopal4**belx*
*zlaci* darované THCK

Dielo súčasného španielskeho prozaika Miguela Delibesa (nar. 1920), ktoré sleduje jednu z významných vývojových tendencii modernej španielskej prózy, získalo si vysoké ocenenie v Európe i na celom svete. K hlavným tematickým oblastiam, ktoré autora najväčšmi zaujímajú, patrí vzťah človeka k prírode (Poľovníkov denník), návraty k detstvu a najmä problematika meštiackeho intelektuálneho a provinčného prostredia rodnej Kastílie, na pozadí ktorého zobrazuje sociálne a mravné rozpory španielskej spoločnosti (Päť hodín s Mariom). Sem možno zaradiť aj román Môj synáčik Sisí. azda najprekladanejšie Delibesovo dielo. Tragikomický príbeh je situovaný do typického provinčného mestečka, kde žije majiteľ prosperujúceho podniku Cecilio Rubes s manželkou Adelou, milenkou Paulinou a synom Sisím. Na vzájomných vzťahoch hrdinov, ich úspechoch, stroskotaniach a ľúbostných pletkách autor za pomoci irónie a satiry obnažuje citovú vlažnosť, úzkoprsosť, bezzásadovosť a zbabelosť malomeštiaka neschopného zaujať rozhodný postoj k prevratným historickým udalostiam, ako aj v osobnom živote. Pôsobivosť tohto realistického diela napísaného tradičnou formou umocňuje výstižná charakterizácia postáv a situácií a autorov príznačný, hlboko humanistický prístup k základným etickým otázkam.

Zachovala sa fotografia Cecilia Rubesa, na ktorej stojí pred svojou knižnicou. Fotografia je z čias, keď sa táto hrdá a zrelá tvár chystala víťazne obletieť svet ako tvár jedného z tých, ktorí svojimi podnikatelskými schopnosťami a iniciatívou prispeli čímsi neoceniteľným k pokroku a blahobytu ľudstva. Fotografia Cecilia Rubesa síce neobletela svet, ale predsa len sa zjavila na stránkach miestneho denníka, ba aj madridských novín ABC na predplatenom mieste. Snímku spravili v deň, keď Cecilio Rubes spolu s donom Bartolomém Alegrem Gonzálesom a donom Leónom Valdésom Baltránom podpísali text štatútu novej obchodnej firmy, ktorú založili. Text štatútu spoločnosti Rubes, Valdés a spol., ktorý overil svojím podpisom notár don Salvador López y López de Haro, znel:

Dňa tretieho novembra 1927 sa v našom meste zišli don Cecilio Rubes Jurado, don Bartolomé Alegre Gonzáles a don León Valdés Beltrán a dobrovoľne sa rozhodli založiť obchodnú spoločnosť v rámci platných zákonov a predpisov obchodného práva. V dôsledku toho konštatujú nasledovné:

1. Členmi spoločnosti sú don Cecilio Rubes Jurado, bytom v tomto meste; don Bartolomé Alegre Gonzáles, bytom v tomto meste a don León Valdés Baltrán, bytom tamtiež. Všetci sú plnoletí a majú všetky občianske práva.

2. Nová spoločnosť bude v obchodnom styku používať označenie: Rubes, Valdés a spol., S.R.C. Toto označenie sa bude používať v korešpondencii, ako aj v telegrafickom a telefonickom styku.

3. Pri obchodných jednaniach sa budú striedať páni Cecilio Rubes Jurado a Bartolomé Alegre Gonzáles, a to vždy po polroku, aby bola práca spravodlivo rozdelená.

4. Spoločník don Cecilio Rubes Jurado prispieva čiastkou 100 000 pesiet v hotovosti; spoločník don Bartolomé Alegre González čiastkou 75 000 pesiet, tiež v hotovosti; a spoločník don León Valdés Baltrán čiastkou 75 000 pesiet, takisto v hotovosti, z čoho vyplýva, že spoločnosť disponuje kapitálom 250 000 pesiet. Celá táto suma je určená na ochranu a výrobu „Rubesovej vane“, nového vynálezu, náležite evidovaného v registri patentov.

5. Firmu zakladajú podpísaní na obdobie piatich rokov a po uplynutí tohto obdobia a po riadnom vyúčtovaní rozhodnú spoločníci väčšinou hlasov, či firmu zrušia, alebo či platnosť tejto dohody predĺžia o ďalších päť rokov. Hlasovanie sa bude uskutočňovať v päťročných intervaloch.

6. Každý zo spoločníkov má právo vybrať si ročne 6000 pesiet na zvláštne a rodinné výdavky.

7. Delenie zisku, ako aj vyúčtovanie strát sa uskutoční raz do roka a to s prihliadnutím na výšku čiastky, ktorou jednotliví členovia prispeli. V tomto zmysle majú gestori don Cecilio Rubes a don Bartolomé Alegre González nárok na desaťpercentnú províziu z celkového zisku.

8. Keby došlo medzi dvoma spoločníkmi k nezhodám, či sporom obchodného rázu, zaväzujú sa už teraz, že spory nebudú riešiť súdnou cestou, ale predložia ich na posúdenie obchodnej komore, ktorú tvorí deväť zástupcov, pričom každý zo spoločníkov si určí troch.

Účastníci dohody potvrdzujú svojimi podpismi na tejto listine s uvedeným dátumom a miestom, že s podmienkami zmluvy súhlasia. Správnosť vyhotovenia dosvedčujem za náš slávny notariát — podpis notára.

Keď Cecilio podpisoval dokument, zmocnil sa ho pocit, akoby mu srdce padlo do bezodnej priepasti. Ráno, keď ho fotografovali pred knižnicou v salóne, bol ešte pokojný, napĺňalo ho vedomie vlastnej dôležitosti, ale teraz sa mu začali podlamovať kolená a v sluchách mu prudko búšila krv.

— Tak, to by sme mali, — povedal Valdésovi a Bartolomému Alegremu, len čo vyšli od notára. — Myslím, že by sa patrilo založenie firmy osláviť a zájsť si na pohárik.

Predstava vane, ktorá by nemala klasické konvenčné tvary, zrodila sa v Ceciliovej hlave ráno v deň synovho prvého prijímania, keď sa kúpal. Vtedy prišiel na to, že obyčajná vaňa je nepohodlná, a to najmä pre ľudí po šty-

O´HARA, JOHN - SCHÔDZKA V SAMARE

O´HARA, JOHN

SCHÔDZKA V SAMARE
(Appointement in Samarra)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (422)
preklad Augustín Jurák
doslov Viktor Krupa
prebal Igor Rumanský
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-72-013-83

beletria, román
264 s., slovenčina
hmotnosť: 389 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,30 € darované THCK

*zlaci*

Tento román, ktorý reprezentuje tvorbu jedného z najvýznačnejších amerických autorov tohto storočia, vyšiel roku 1934 a hneď sa stal bestsellerom. Ako vyhlasuje sám autor, toto dielo nesie viacero známok vplyvu Fitzgeralda, Lewisa, Tarkingtona, Johnsona a sčasti i Hemingwaya. Od svojho prvého vydania vyšlo už viac ráz a v mnohých jazykoch. Sugestívny príbeh sa rozvíja v americkom meste charakterizovanom typickými postavami zastupujúcimi rozličné spoločenské vrstvy. O'Hara sústreďuje pozornosť najmä na vyššie kruhy, ktoré medzi ostatnými stelesňuje hlavný hrdina Julian English so svojím osamelým vzdorom voči konvenciám a súčasným spoločenským pomerom. Na postavách Eda Charneyho a jeho poskoka Al Greca autor s vynikajúcim psychologickým postrehom a svojráznym zmyslom pre humor zobrazuje americké podsvetie, ovládajúce celé spoločenské dianie. Každodenné sociálne akcie, posedenia v klube, oslavy a zábavy tvoria príťažlivý rámec, v ktorom sledujeme viacero vzrušujúcich ľudských osudov a vzťahov, či už priateľských, manželských alebo mileneckých. O nepochybných kvalitách amerického prozaika okrem originálnych štylistických schopností svedčí i hlboký jazykový cit. Sám autor vo svojom predslove k románu hovorí: „Občas mávam pocit, že by som sa mal vlastne ospravedlniť za to, že viem napísať dobrý dialóg, lebo je to schopnosť, ktorá zväčša chýba americkým spisovateľom."

Keď sa zdvihla spoločnosť Ammermannovcov, neznamenalo to, že vstali všetci, čo v jedálni večerali. Spoločnosť Ammermannovcov bola najpočetnejšia, a preto aj najvýznamnejšia, ale bolo tu aj veľa menších spoločností, ktoré sa navzájom od seba líšili čo do počtu aj do významu, Jednou z nich bola aj nevelká spoločnosť, ktorú pozvala na večeru pani Gormanová, sestra Harryho Reillyho. Pri nižšom stolíku ich sedelo osem: dvaja írskokatolícki lekári s manželkami, monsignor Creedon, pastor z kostola svätého Petra a Pavla, a pán Frank Kirkpatrick, filadelfský obhajca vo veciach trestných, so ženou. Mali večeru po dva a pol dolára a šampanské z vedierka pod stolíkom, čo bolo výrazom viac-menej otvoreného pohŕdania odstavcom 7, pravidla XI Predpisov a pravidiel miestneho spoločenského klubu Lantenengo. Pani Gormanová odjakživa chodila na veľké tanečné zábavy do klubu a vždy hostila neveľkú spoločnosť tak ako dnes večer. Každý jej hosť pokladal prítomnosť tých ostatných za samozrejmú, len čo odzneli prvé neohrabané zdvorilosti. Jedli mlčky a pri káve, ktorú im naservírovali pri vyššom stole; muži sa pohodlne opreli o operadlá stolíc, zapálili si cigary a spolu so ženami mimovoľne pozorovali rozjarených členov najpočetnejšej večerajúcej skupiny. Pozorovali, ale nie zase dajako okato — okrem monsignora Creedona, ktorý sedel s rukami trochu cirkevnícky zopätými na stole pred sebou; zavše skrúcal staniol z cigary, alebo rozprával nejaký príbeh svojím mäkkým melodickým hlasom s nádherne modulovaným írskym prízvukom. V Gibbsville poznal každého a bol aj členom klubu; no bol ním len ako golfový hráč a v jedálni sa s ľuďmi rozprával iba vtedy, ak ho oslovili. Vystavoval na obdiv svoju škrobenú dôstojnosť, ktorá sa u jeho nekatolíckych známych takisto ako u jeho farníkov stretla s pravým účinkom. Zostarol a stal sa filozofom predčasne, lebo cirkevní politici pripravili nielen jeho, ale aj farnosť a mesto Gibbsville o biskupstvo, o zriadenie ktorého sa všetci toľké roky usilovali. Kardinál, ako sa všeobecne povrávalo, ho nenávidel pre jeho opovážlivosť a vytrvalosť a všemožne bojoval proti tomu, aby sa z kostola svätého Petra a Pavla stala katedrála a aby otca Creedona vysvätili na biskupa. Namiesto toho ho povýšili na monsignora, urobili z neho oblastného dekana a doživotného farára v kostole svätého Petra a Pavla — čím mu mlčky dali najavo, že má prestať s akýmkoľvek úsilím, ktoré by smerovalo k premene kostola svätého Petra a Pavla na katedrálu. Bol to rovnako ťažký úder preňho, pre jeho bohatých farníkov, ktorí ho mali radi, a aj pre vplyvných slobodomurárov z Uhoľnej a železiarskej spoločnosti, ktorí si tohto muža vážili, i keď mu nikdy nemohli porozumieť. „Som silný presbyterián,“ bil sa v prsia hociktorý z nich, „ale to vám hovorím, predo mnou nesmie nikto, či už katolík alebo nekatolík, povedať na otca Creedona ani len pol krivého slova.“

Medzi farníkmi monsignora Creedona boli aj takí, ktorí sa tajne pohoršovali nad tým, že pôsobí v nekatolíckych výboroch pri rôznych verejnoprospešných akciách, ale pôvod kritiky tohto druhu sa dal poľahky vystopovať; tkvel v nespokojnosti a zatrpknutosti Rytierov Columbových. V Uholnej a železiarskej spoločnosti boli pánmi slobodomurári, ktorí obdivovali monsignora Creedona a ktorí sa k Rytierom Columbovým správali znášanlivo. Rytieri si mysleli, že by ich pastor mal častejšie používať svoj vplyv a uprednostniť ich. Ale on to nikdy neurobil. Zato však vďaka svojmu vplyvu vymámil od riaditeľstva spoločnosti lepšie domy pre rodiny baníkov; alebo sa usiloval získať podpory pre chudobnejšie farnosti, ako bola jeho. Organizátori Zväzu amerických baníkov, ako aj banskí technici monsignora Creedona nenávideli, lebo veľmi dobre vychádzal s najvplyvnejšími činiteľmi spoločnosti.

Na druhej strane zasa využíval niekedy svoj vplyv v prospech protestantov. Získaval pre nich ručiteľov aj kaucie, pomáhal im zohnať zamestnanie. Kúpil od Juliana Cadillac, namiesto aby kúpil lincoln od obchodníka s fordmi, ktorý bol katolík. Kúpil tri fordy pre svojich kurátorov, aby aspoň trochu odčinil to, že obchodne podporil Juliana. Pred tromi

NAŁKOWSKA, ZOFIA - ĽÚBOSŤ TERÉZIE HENNERTOVEJ

NAŁKOWSKA, ZOFIA

ĽÚBOSŤ TERÉZIE HENNERTOVEJ
(Romans Teresy Hennert)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (139)
preklad a doslov Rudolf Turňa
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra poľská,
180 s., slovenčina
hmotnosť: 229 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, prebal poškodený *gopal3*printer DAROVAN
0,10 € stav: dobrý, fľak na prebale a obálke darované THCK *zlaci*

Literárne dielo vynikajúcej poľskej spisovateľky Zofie Nalkowskej si dávnejšie našlo cestu k slovenským čitateľom. Viaceré z jej prozaických prác už vyšli v slovenskom preklade. Našim čitateľom utkveli trvanlivo v pamäti predovšetkým tri diela: romány Ženy a Hranica a otriasajúci protifašistický umelecký dokument M e d a i l ó n y.

O svojej staršej tvorbe — z obdobia pred prvou svetovou vojnou — Nalkowska sa vyjadrila pri istej

príležitosti: „V svojich knižkách som písala o ľúbosti, lebo som bola presvedčená, že každý človek má na ňu právo. Písala som aj o umení, o kráse filozofického myslenia ... To všetko sa zmenilo, keď vypukla vojna. Svet sa zakolísal v základoch. Vtedy som poznala, čím môže byť jeden človek druhému, akí sú ľudia. Uvidela som čosi, čo som dovtedy nepoznala — ľudskú bolesť. Moje nové knižky sú iné — temer akoby ich písal niekto iný.“ Medzi prvé knižky Zofie Nalkowskej, napísané z hľadiska autorkinho nového, hlbšieho poznania, patrí aj Ľúbosť Terézie Hennertovej.

Nejde o to, že by v jej poprevratovej tvorbe, a teda aj v Ľúbosti Terézie Hennertovej, neboli autorkine obľúbené témy: ľúbosť, umenie, filozofia, ale všetko to vidí teraz autorka v omnoho zložitejších spoločenských a nielen psychologických súvislostiach. Nalkowskej román Ľúbosť Terézie Hennertovej je už nielen románom o ľúbosti, ale aj analýzou, obrazom, kritickým hodnotením prvých rokov samostatného Poľska po prvej svetovej vojne. Dnešného čitateľa prekvapuje bohatstvom a trefnosťou pozorovaní o buržoáznom Poľsku. Zvlášť plasticky sa autorke podarilo vykresliť nálady, panujúce v armáde buržoázneho Poľska.

Popri týchto základných vlastnostiach, pre ktoré je dnes román Ľúbosť Terézie Hennertovej už klasickým dielom poľskej literatúry, slovenskí čitatelia môžu v tomto diele obdivovať celý rad dalších stránok, charakteristických pre Nalkowskej umeleckú tvár.

Baša sa čudovala, že ju direktor nemal času prijať ani na druhý ani v nasledujúcich dňoch.

Pani Bielska toho dňa pracovala horšie než obyčajne, pracovala s námahou, jej unavená tvár bola pokrytá chorobným rumencom. Pred raňajkami sa Baši ponosovala na ťažký vojenský život. Dôstojník musí byť všade, musí udržiavať styky, musí sa zúčastňovať slávnostných obedov, sjazdov, slávností, musí prispievať na rozmanité zbierky, ustavičné zbierky, musí slušne vyzerať, aby neohrozil prestíž armády. Ale skade na to všetko hrať. skade?

Majorovci museli naposledy predať mahagónovú toaletu, na ktorú pani Bielska nemohla zabudnúť. V každej zásuvke bolo toľko priehradiek, že má teraz všetko v neporiadku, nemá si kde poukladať všetky drobnosti. Na doske a na ráme boli inkrustácie, zrkadlo bolo pozdĺžne, nohy ťažké a pekne ohnuté. Ak sa dobre pamätá, česávala sa pred ňou ešte jej matka. — Teraz sú staré veci v móde, prirodzene ich ochotne kupujú, ba i dobre za ne platia.

Pani Bielska zapíjala čajom prášok proti migréne. Mala červené oči a ruky sa jej chveli, keď bezradne prekladala listiny po písacom stole.

Krátko pred odchodom z úradu vyhľadala Bašu Alžbeta, aby ju ponúkla bonbónmi. Celú krabicu jej priniesol do kancelárie ten zábavný Niemeński.

Hovorila Baši s výsmechom, že ju požiadal o ruku. — Veru! Má dosť času na tie hlúposti. Ešte jej povedala, že teraz hrá na burze, a tým zarába viac než prácou v úrade.

— Pôjdeme spolu, lebo nechcem, aby ma zas odprevádzal. Dnes na mňa niekto čaká — môj nový objav, uvidíš!

Baša ho už poznala z videnia — smiešneho, tlstého a starého poručíka Gondzilla. Neverila ani trochu, že by sa Ale naozaj páčil.

Na ulici pred úradom, ba aj na schodoch často postávali cudzí muži, milenci alebo snúbenci tu zamestnaných dievčat. Zvítavali sa veselo, s kolegiálnou nenútenosťou, ktorú vytvára v ženách nezávislosť, život bez domácnosti a povinností.

Omski neprichádzal po Bašu nikdy. Považovala to u neho za doklad jemnosti a úcty.

Na Alžbetu naozaj zasa čakal Gondzill. Upadla do bláznivej veselosti, keď uvidela tú postavu Sancha Panzu na záletoch.

Ale predsa nebola celkom ukrutná.

— Otec sa na vás sťažuje, — povedala mu, roztvárajúc malý dáždnik na hrubej palici, lebo začali padať prvé dažďové kvapky. — Čo sa vykrúcate. Predsa ide o čas. Každučký deň — môže znamenať niekoľkotisícové straty... Vy ste zrejme bohatý, keď si to môžete dovoliť...

Bola prekrásna, postavou, pohybmi, oblečením priam spievala. Jej uzučké topánočky sa mihali po chodníku, ktorý rýchlo černel... od dažďa ...

— Ani u Bielskeho ste ešte nič nedosiahli, všakže?

Pravdaže, už mu dva razy platil večeru a dokonale pripravil pôdu.

— Pôdu, — usmiala sa Alžbeta, — pôda je vždy pripravená, ale treba rýchlejšie konať.

— A Omski, — začal Gondzill, ale opäť ho prerušila.

— O Omskom viem aj sama. To je hlupák ...

Zastavovala sa pred výkladmi obchodov, chránená dáždnikom, zatiaľ čo sa Gondzillovi lialo za golier. Obzerala si vystavené šaty, blúzky, kostýmy. Našpuľovala ústa a hovorila čo najprieberčivejšie: — Svinstvo.

Pred zlatníckym výkladom povedala: — Aha, to je tá sponka, čo sa mi páči: jeden pekný kamienok a viac nič. Ak s otcom dobre zarobíte, musíte mi ju spoločne kúpiť do daru . . .

Baša išla z úradu na obed — ako obyčajne sama. V reš-