Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 13. januára 2019

MRLIAN, RUDOLF - SBORNÍK Z I. SJAZDU UMELCOV A VEDECKÝCH PRACOVNÍKOV

MRLIAN, RUDOLF

SBORNÍK Z I. SJAZDU UMELCOV A VEDECKÝCH PRACOVNÍKOV
27. a 28. augusta 1945
v Banskej Bystrici

Umelecká a vedecká rada, 1946
Povereníctvo informácií, 1946
náklad 7.000 výtlačkov

zborník, literárna teória, umenie, politika,
158 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 251 g

mäkká väzba
stav: dobrý, uvoľnené lepenie

5,50 € PREDANÉ

*zukol4*







KARPINSKÝ, PETER - OZNAMUJEME VŠETKÝM MAJITEĽOM HROBOV

KARPINSKÝ, PETER

OZNAMUJEME VŠETKÝM MAJITEĽOM HROBOV
Literárna súťaž Rubato 1998

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998
prebal Milan Hrčka
ISBN 80-8061-005-3

beletria, próza krátka, poviedky,
78 s., slovenčina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*zukol4*

PETER KARPINSKÝ sa narodil 3. 11. 1971 v Gelnici. Vyštudoval na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove odbor slovenský jazyk - dejepis. Žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Za svoju literárnu tvorbu získal viacero ocenení. Najúspešnejší bol preňho rok 1997: stal sa laureátom súťaže Literárny Zvolen, na súťaži Jašíkove Kysuce získal cenu za najlepšiu poviedku, na medzinárodnej súťaži Moravský festival poézie druhú cenu a v súťaži Slovenská poviedka '97 mimoriadnu cenu poroty.







SYNOVIA BOŽÍ

Už štvrtý deň pršalo. Voda v riekach klokotala ako husté tmavé kakao. Pršalo čoraz silnejšie, možno dážď chcel podľa rozkazu spláchnuť celý svet. Korytá začali byť riekam úzke, voda sa vzpínala, vyskakovala von, chvostom zmetala všetko, na čo dosiahla. Potom sa ako veľký krokodíl zahryzla do brehov, ktoré ju sputnávali. Mykla hlavou a v papuli si odnášala kusisko zeme, aj so stromami a kríkmi. Na hladine plávali kmene storočných stromov. Voda bola taká silná, že aj veľké balvany zodvihla a unášala ako steblá trávy. Dážď jej dodával silu, a keď ešte zmocnela, zaútočila na mosty. Čelom vrážala do ich najslabších miest Niektoré sa rozsypali okamžite, iné chvíľu odolávali, ale potom sa pomaly a dôstojne zosunuli do spenených vĺn. Ich smrteľný ston nikto nepočul, zanikol vo víťaznom reve postupujúcej vody. Už jej nič nestálo v ceste, začala sa plaziť na súš. Zalievala lesy a polia. Všetko mizlo v jej slintajúcej tlame, a čo nezožrala, zadlávila svojím telom.

Dážď na chvíľu zoslabol, ale potom sa opäť a s novou silou lial na zem. Voda udrela na dediny. Spočiatku len podmáčala základy domov a výhražne hučala, potom cez otvorené okná vhadzovala dnu kusy blata, a napokon začala rozbíjať dvere, búrať steny. Strechy unášal prúd ako Noemove archy. Prestrašení ľudia si v noci balili najpotrebnejšie veci a utekali zo zaplavených dedín. Voda však striehla na tých posledných. Načahovala za nimi svoje lepkavé chápadlá, chytala ich za členky a ťahala k sebe. Márne volali o pomoc, nikto sa ani len neobzrel, utekajúci si pritískali na hruď veci, ktoré stihli zachrániť, a bežali preč. Nik by nezrátal mŕtvych.

Nakoniec vode neodolali ani priehrady, roztápali sa, akoby boli z blata. Prílivová vlna strhávala a tlačila pred sebou všetko, čo sa jej dostalo na dosah. Za pár minút zmietla z povrchu zemského mnohé veľké mestá. New York, Paríž, Rím... Vežiaky padali ako domino, autá sa strácali v prepadlinách roztrhnutých diaľnic a nad tým všetkým, ako veľké supy, krúžili vrtuľníky, aby pozbierali tých niekoľkých, ktorým sa zázrakom podarilo zachrániť. Mali však problémy, nebolo kde pristáť preto unavené lietaním strmhlav padali dolu a voda sa s nimi pohrávala, až kým nezmizli v hlbinách.

Večer, kam až oko dovidelo, rozprestierala sa nekonečná vodná plocha.

Na siedmy deň ráno vyšlo slnko a prestalo pršať. Len tak, bez veľkolepej dúhy alebo holubice s ratolesťou v zobáku. Len tak, prosto prestalo. Príroda sa usmievala, ako sa usmieva človek, ktorý sa práve prebral z námesačnosti a nič si nepamätá. Bez slovka ospravedlnenia. Vyšlo slnko a začalo hrial Pálilo tak silno, že sa voda hneď začala vyparovať a nad krajinou sa vznášal hustý biely opar. Vzduch bol horúci a vlhký. Na stromoch, ktoré prežili potopu, vypučalo lístie a o niekoľko dní dozrelo ovocie. Tráva vyrazila do dvojmetrovej výšky a v záhrade mojej starej mamy rozkvitli veľké fialové orchidey.

V takýto horúci slnečný deň našli starého otca. Ležal v tráve a na hlavu mu sadali muchy.

BIM - BAM - BIM - BAM - BIM - BAM, dunel zvon. Stará mama pozrela na kukučkové hodiny, práve ukazovali štvrť na jedenásť, potom vyzrela z okna a povedala: .Zase sa ožrala. Pán farár by s ňou konečne mali dačo urobiť."

Vedel som, že hovorí o tetke kostolníčke. Stará mama ju nemala rada, pretože keď sa tetka kostolníčka opila, zavesila sa na povraz zvona a hojdala sa na ňom, až kým ju niekto neodviedol domov. Raz si ju tak odfotili akísi nemeckí turisti. Visela vo zvonici, hompáľala bosými nohami a hlasno sa smiala. Stará mama vraví, že to bola hanba pre celú dedinu.

"Mááágda! Mááágda!"

Stará mama znovu vyzrela z okna. Pri plote stála suseda a kývala rukami.

"Čo je?"

"Našli tvojho muža."

"A?" nechápala stará mama.

"V lese! Nežije!"

Stará mama si odpásala zásteru a pomaly vyšla z domu.

Starého otca našli pri včelíne. Hlavu mal roztrieskanú a ruky pred tvárou, akoby sa ešte vždy bránil pred vrahom. Na jednom prázdnom úli sa našiel krvavý odtlačok tváre starého otca, ako na turínskom plátne. Od úľa k telu sa tiahla červená cestička. Starého otca som nevidel, lebo bol prikrytý bielou igelitovou plachtou. Len keď ho nakladali do čiernej sanitky, zazrel som jeho prekrížené nohy.

"Ľudia vraj videli starého Omastu, toho, čo tvojmu mužovi dlží desaťtisíc, ako si včera večer v potoku umýval ruky, a Garajová prisahala, že


PILCHOVÁ, BOHDANA - VZORY NAŠICH BABIČEK

PILCHOVÁ, BOHDANA

VZORY NAŠICH BABIČEK

Práce, Praha, 1991
edícia Ateliér Květen (1/91 - 132)
fotografie Jitka Fabiánová

domácnosť, hobby
64 s., čeština
hmotnosť: 80 g

mäkká väzba
stav: dobrý

2,50 €

*zukol4*hobby





FERKO, MILOŠ - DEJINY SLOVENSKEJ LITERÁRNEJ FANTASTIKY

FERKO, MILOŠ

DEJINY SLOVENSKEJ LITERÁRNEJ FANTASTIKY

Literárne informačné centrum, Bratislava, 2007
obálka Milan Dubnický, Dušan Babjak
1. vydanie
ISBN 978-80-89222-33-9

antológia, fantasy
132 s., slovenčina
hmotnosť: 192 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,00 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol4*

Miloš Ferko (1974), absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave (odbor história - slovenský jazyk), od polovice deväťdesiatych rokov publikoval početné recenzie, na stránkach zborníka Krutohlav uverejňoval štúdie venované literárnej fantastike, v roku 2001 sa podieľal na napísaní knihy Ondrej Herec - Miloš Ferko: Slovenská fantastika do roku 2000. V časopise Fantázia publikoval seriál článkov venovaný staršej fantastike pod názvom Fantastický antikvariát (dvadsať pokračovaní). V zborníkoch Krutohlav a Mlok uverejnil aj poviedky v rámci žánra fantastiky. V roku 2006 získal v súťaži Cena Karla Čapka prvé miesto v kategórii mikropoviedka. 





Rúhači a pritakávači (1969 - 1989)

S tvorbou Petra Jaroša sme sa dostali do sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. V tom čase sa pod tlakom normalizácie zostruje dozor nad experimentovaním v rovine výrazu. Cenzori prísnym okom posudzujú výstrelky existencializmu či nového románu. Z tematického hľadiska je však pole pôsobnosti širšie. Postupmi klasického realizmu stvárnený svet mimozemskej civilizácie dostáva zelenú poľahky. Takto vzniká priestor napr. pre prózy s vedeckofantastickou tematikou spracované sentimentálno-schematickým spôsobom. Ich autorom je Ivan Izakovič v dielach Cudzie svety (1975) a Lámanie ľadov (1986).

Pre dejiny slovenskej fantastiky je však prvá z próz prínosná prinajmenšom tematicky. Izakovič patrí k nemnohým slovenským autorom, ktorí sa odhodlali svojich hrdinov sledovať a udržať mimo Zeme, vo vesmíre na celej ploche románu.

Tradičné postupy v omnoho jemnejšej a kultivovanejšej podobe nekonfrontačne použil aj Ján Lenčo v zbierke Socha z Venuše (1974). Vedecká fantastika tu poskytla nový rozmer jeho reflexívne ladeným prozaickým miniatúram.

Prvky fantastického ozvláštnenia nachádzame už v autorovom debute, knižke prozaických miniatúr pod názvom Cesta na morské dno (1966). Prozaik v tejto knižke kultivuje žáner bájky a minipoviedky, v rámci ktorého sa pohybuje medzi statickosťou obrazu Rúhači a pritakávači (1969 - 1989)

S tvorbou Petra Jaroša sme sa dostali do sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. V tom čase sa pod tlakom normalizácie zostruje dozor nad experimentovaním v rovine výrazu. Cenzori prísnym okom posudzujú výstrelky existencializmu či nového románu. Z tematického hľadiska je však pole pôsobnosti širšie. Postupmi klasického realizmu stvárnený svet mimozemskej civilizácie dostáva zelenú poľahky. Takto vzniká priestor napr. pre prózy s vedeckofantastickou tematikou spracované sentimentálno-schematickým spôsobom. Ich autorom je Ivan Izakovič v dielach Cudzie svety (1975) a Lámanie ľadov (1986).

Pre dejiny slovenskej fantastiky je však prvá z próz prínosná prinajmenšom tematicky. Izakovič patrí k nemnohým slovenským autorom, ktorí sa odhodlali svojich hrdinov sledovať a udržať mimo Zeme, vo vesmíre na celej ploche románu.

Tradičné postupy v omnoho jemnejšej a kultivovanejšej podobe nekonfrontačne použil aj Ján Lenčo v zbierke Socha z Venuše (1974). Vedecká fantastika tu poskytla nový rozmer jeho reflexívne ladeným prozaickým miniatúram.

Prvky fantastického ozvláštnenia nachádzame už v autorovom debute, knižke prozaických miniatúr pod názvom Cesta na morské dno (1966). Prozaik v tejto knižke kultivuje žáner bájky a minipoviedky, v rámci ktorého sa pohybuje medzi statickosťou obrazu



MIHÁLIK, VOJTECH - ELÉGIE A VZDORY

MIHÁLIK, VOJTECH

ELÉGIE A VZDORY
Výber z lyriky

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Knižnica Slovenského spisovateľa
doslov Vincent Šabík
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
13-72-020-79

poézia
296 s., slovenčina
hmotnosť: 244 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol4*

VOJTECH MIHÁLIK sa narodil 30. 3. 1926 v Dolnej Strede. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Pôsobil v rozličných funkciách, bol prvým tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, predsedom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v Prahe a toho času pôsobí ako riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Vydal 14 básnických zbierok: Anjeli (1947), Plebejská košeľa (1950), Spievajúce srdce (19S2), Ozbrojená láska (1953), Neumriem na slame (1955), Archimedove kruhy (1960), Vzbúrený Jób (1960), Tŕpky (1963), Appassionata (1964), Útek za Orfeom (1965), Sonety pre tvoju samotu (1966), Čierna jeseň (1969), Trinásta komnata (1975) a Posledná prvá láska (1978). Z jeho veľkého prekladateľského diela najvýznamnejšie sú preklady Ovidia, Aristofana, Sofokla, Tuwima, Moliéra, Ferlinghettiho. Za prekladateľskú tvorbu bol niekoľko ráz vyznamenaný cenou Jána Hollého i medzinárodnými cenami. Za jeho básnickú a kultúrnopolitickú činnosť mu v roku 1966 udelili titul Zaslúžilý umelec a v roku 1978 titul Národný umelec.

Tento výber je prierezom celou Mihálikovou básnickou tvorbou s výnimkou väčších básnických skladieb a štrnástej zbierky.






Žene

V hlbokej noci leží tíš.
Aj knižky mlčia. Iba za oblokom 
počujem vietor húsť.
A ty mi celá spíš 
a sny ti chodia pod čelom 
ľahučkým krokom.
A po hladine úst 
jak po okvetí ruže 
mierová noc sa kĺže.

Čítam z nej smelý, bohatý tvoj sen.
V diaľke, diaľave
i v tepnách Bratislavy
čujem, jak prúdia 
sny spiacich žien.

Bol dobrý, krásny deň.
Kým slnce žeravé
veselé lúče česalo si z hlavy,
tisícky rúk
spracovávali surovinu snenia.

Žena,
ty dobre vieš, 
čo milujeme.
Veď naše ruky ako prúty čarovné 
dotýkajú sa rodnej zeme, 
veď my jej čistou tvárou sme.
A možno, že aj teraz počuješ 
dunenie veku, 
ktorý sa rúti proti tme 
na všetkých stranách sveta.

Bol dobrý, krásny deň.
Ale naše šťastie,
ktoré nás ako milý priateľ stretá, 
ale naša práca,
jak červený obrus vlasťou rozprestretá, 
ale naša láska,
ktorej sny srdcom budúcnosti letia, 
nám káže:

Postavte stráže!

Nechže sa nikto neopováži 
siahať na šťastie krvou platené.
Do zbojských pazúrov mu zatneme, 
bdelí a milujúci.

Žena,
ty dobre vieš,
čo zmôže láska trepúca sa v srdci.

A v tejto chvíli rozumieš 
iste jej hlasu.
Je noc. Hodina stojí, knižky mlčia. Tíš. 
Ty spíš.
V riečici neba hviezdy ďaleké sa trasú. 
Lež pevnosť života a slávu nášho času 
aj v spánku vyslovujú tvoje pery dve.

Preto mi srdce bdie.


sobota 12. januára 2019

RENARD, JULES - ČERVENÁK

RENARD, JULES

ČERVENÁK
(Poil de Carotte)

Tatran, Bratislava, 1972
edícia Svetoví klasici, malý rad (2)
preklad a doslov Michal Chorváth
prebal Jana Shejbalová
1. vydanie, 1.600 výtlačkov
61-237-72

beletria, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 193 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,50 €

*zukol4* darované THCK

Jules Renard (1864—1910) je zvláštny zjav vo francúzskej literatúre na prechode z 19. do 20. storočia. Kým jej hlavný prúd tečie v znamení opúšťania vedúcich myšlienok 19. storočia a hľadania nového umeleckého romantizmu, Renard s niekoľkými inými, ale v osamelosti, akoby vo svojich prózach ešte zvyšoval dôraz na pravdivosť umenia, na jeho súvislosť so zážitkom, na jeho jedinečnú fotografičnosť. Hľadanie a zdôrazňovanie pravdy ho však neoslobodzuje a nedáva mu splývať so svojím ľudským druhom a so spoločnosťou, ale ho roztrpčuje a osamocuje. Tým je Renard v podstate blízky svojim vrstovníkom z fin de siécle, rozrušeným strachom nad rozpadom meštianskej spoločnosti, no zároveň sa od nich líši svojou ľútosťou nad ľudským utrpením a sympatiou ku slabým. Červenák preslávil svojho autora na celom svete, tak v literárnej, ako aj vo filmovej podobe. Z kratučkých, akoby vyrezávaných historiek a dialógov vystupuje v ňom veľmi živo podoba vidieckej malomeštiackej rodiny a nadovšetko podoba nešťastného, utláčaného chlapca, označeného prezývkou pre svoje červené vlasy a pehavosť. Matka ho neľúbi, u svojich súrodencov nenachádza pochopenie a otcova náklonnosť k synovi nevie preboriť ohradu jeho osamelosti. Prečo to všetko? Azda pre tie červené vlasy? V skutočnosti je Červenák veľmi odchodný od matky a súrodencov svojím bohatým vnútorným životom, veľkou potrebou lásky, veľmi jemným pozorovateľským talentom. Zvýšená citlivosť ho činí bystrejším, lepším, no niekedy aj náladovým a krutým. A práve všetky tieto vlastnosti ho oddeľujú od rodiny, ktorá v telesných znakoch vyciťuje i tieto rozdielne vlastnosti. Tragédia, ktorú prežíva Červenák v malomeštiackej rodine, je tragédiou detstva J. Renarda. Červenák je dielo blízke dieťaťu i dospelému, dielo dokonale umelecké, no zároveň je aj pedagogickým návodom bez každej sentimentality a jalového moralizovania.









Červenák má málo možností byť užitočný rodine. Stúlený vo svojom kútiku čaká na príležitosť. Môže nezaujato počúvať, keď príde pravý čas vystúpiť z tône a ako uvážlivá osoba, ktorá jediná má jasnú hlavu prostred ľudí, dávajúcich sa zaviesť náruživosťami, vziať veci do vlastných rúk.

Uhádne teda, že pani Lepicová potrebuje bystrého a spoľahlivého pomocníka. Pravdaže, ona sa k tomu neprizná, na to je prihrdá. Vznikne tichý dohovor a Červenák bude musieť konať bez posmelenia a bez nádeje na odmenu.

Odhodlá sa.

Na háku nad ohniskom visí od rána do večera kotol. V zime, keď treba mnoho horúcej vody, často ho vyprázdňujú a napĺňajú a voda na veľkom ohni v ňom vždy vrie.

V lete z neho berú vodu len po každom jedle na umývanie riadu a vo zvyšnom čase v ňom voda vrie bez úžitku, s večným sipotom, a pod jeho dopukaným bachorom dymia dve takmer vyhasnuté polená.

Niekedy ho Honorina nepočuje sipieť. Vtedy sa nahne a pozorne počúva.

— Všetko sa vyparilo, — povie.

Naleje do kotla za vedro vody, napraví obe polená a vyhrnie popol. Čoskoro začne voda zasa príjemne pospevovať a Honorina sa pokojne ide zapodievať inším.

Keby jej povedali:

„Honor na, prečo hrejete vodu, keď ju nepotrebujete? Nože zložte ten kotol a zahaste oheň. Pálite to drevo, akoby bolo zadarmo. A koľko chudobných ľudí trpí zimou, keď prídu mrazy. Ved ste vy šporovlivá osoba!“

Iba by pokývala hlavou.

Odjakživa videla visieť kotol nad ohniskom...

Odjakživa počula klokotať vodu a keď bol kotol prázdny, zakaždým ho naplnila, či pršalo, či fúkal vietor alebo pražilo since.

A teraz sa už nemusí ani dotknúť hrnca, ani sa naň pozrieť, dokonale ho pozná. Stačí jej trochu popočúvať, a ak je kotol ticho, vleje doň za vedro vody, akoby si navliekala na niť vypadnutú perlu: taká je na to zvyknutá, že doteraz vždy doň trafila.

Dnes po prvý raz netrafila.

Všetka voda sa vyliala do ohňa a proti Honorine sa vyrúti mračno popola, ako keď sa nahnevá vyrušené zviera, celú ju obkrúži, dusí a páli.

Skríkne, kýchne a cofkajúc odpľúva.

— Bisťu! — vraví. — Nazdala som sa, že spod zeme vyskočil čert.

Horúca para jej ofŕkala a zlepila oči, a tak macia začiernenými rukami do tmy ohniska.

„Ach, už viem,“ hovorí si ohúrená, „kotla tam vôbec nebolo.“

„Namojdušu,“ vraví si, „neviem, ako sa to stalo. Ved tam ešte pred chvíľou bol. Viem to istotne, hvízdal ako píšťalka.“

Iste ho odniesli, keď sa Honorina obrátila chrbtom a cez oblok vytriasala zo zástery obielky.

Ale kto to spravil?



DOBRODRUŽSTVO MYSLENIA

DOBRODRUŽSTVO MYSLENIA
knižný výber

Artforum, 2011
obálka Janka a Palo Bálik
ISBN 978-80-89445-34-9

beletria, antológia
320 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g

mäkká väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

0,90 € *zukol4* DAROVANÉ mipet









POVIEDKA 2012

POVIEDKA 2012
zborník najlepších prác 16. ročníka literárnej súťaže

Koloman Kertész Bagala, 2012
edícia Literárny pluk
obálka Mária Slováková
1. vydanie
ISBN 978-80-8108-069-2

beletria, próza krátka, poviedky,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 111 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

darované THCK

*zukol4*

16. ročník literárnej súťaže Poviedka vyhlásilo občianske združenie literarnyklub.sk v partnerstve so spoločnosťou Asseco solutions. Súťaž mediálne podporujú: denník Pravda, časopisy Romboid, VLNA, Knižná revue, Rádio FM a Rádio Devín. Porota rozhodovala v zložení Radoslav Passia (predseda), Ivana Taranenková a Ivana Dobrakovová. Udelili hlavnú cenu (Peter Balko) a deväť prémií. Všetky ocenené práce sú publikované v tomto zborníku. Súťaže sa zúčastnilo 227 autorov - 138 (61 %) poviedok napísali ženy a 89 (39 %) muži. Priemerný vek účastníkov bol 32 rokov. Najstarší účastník súťaže mal 81 a najmladší 13. Autori poviedok pochádzajú zo 105 miest a obcí Slovenska. Najviac súťažných príspevkov prišlo z Bratislavy - 45 (20%). Ďalšie poradie: Košice - 8, Banská Bystrica - 6, Prešov - 6, Žilina - 6. Šesť príspevkov bolo odoslaných zo zahraničia, z toho tri z Českej republiky (Praha, Nepomuk, Mysločovice) a po jednom z Rakúska (Hainburg a. d. Donau), Nemecka (Baiersbronn), Ameriky (New York).

Ocenení: Peter Balko, Jozef Capek, Milan Čerňanský, Ivana Gibová, Kristína Hušeková, Jana Micenková, Mira Pjontek, Martin Šenc, Soňa Uriková, Fero Vašš.






DOBROVODA, ĽUBO - JA MALKÁČ

DOBROVODA, ĽUBO

JA MALKÁČ

Ďatel, 2005
ilustrácie Peter Haas
1. vydanie
ISBN 80-969247-8-8

beletria, humor, literatúra slovenská,
184 s., slovenčina
hmotnisť: 363 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,70 € PREDANÉ

*zukol4* in *H-2-4*







Pobúchal sa po hlave, až mu spadla čiapka To všechno, co uvidíte, vzniklo tady! A já to nikomu nedám! Musíš to vzít k vám na Slovensko. Tam si to soudruzi budou umět vážit.

Vošli sme do velikánskej kuchyne plnej pána Tulku. Jeho fotky boli všade. V milicionárskej uniforme, v montérkach a v kroji ako zo súboru, kam nechcem chodiť. Dokonca tam bol pán Tulka na kombajne a vedľa mával z rušňa.

To ste všetko vy? opýtal som sa prekvapene.

Skoro, usmial sa skromne pán Tulka. Akorát tady je soudruh Stalin i když, významne sa odmlčal, říkávalo se, že jsme si podobní.

Tatko na mňa mrkol a povedal To je fakt, keď to teraz hovoríš, tak sa čudujem, že som si tej podoby nevšimol.

Pán Tulka sa celý rozžiaril, Pišta, povedal, ty do toho vidíš! Ale tady, tady jsou prostě ignoranti, s kterejma se nedá. Já se s nima nemám vo čem bavit.

To ma prekvapilo, lebo pán Tulka sa má o čom baviť vždy s každým a problém je vyhnúť sa mu. Už-už som to povedal, keď mi dal tatko prst na pusu a urobil potichu pssst.

Pán Tulka sa postavil pred dvere do izby a divne sa tváril. Hoši, hoši, čtyřicet let života! Rozumíte, co jsem se s tím natrápil, nespal... To nikdo nepochopí! Furt jenom cizina, ale my tady přece taky něco dokážem, že jo. Zlatý český ruce, povedal a pozrel sa na tatka, ale hneď sa opravil, teda československý. Dyť ty mi rozumíš, ty chlape!

Otvoril dvere do izby, lenže tam žiadna izba nebola, len papiere a papieriky a na obrovskej drevenej doske uprostred izby najväčší papier, aký som kedy videl. Na ten by sme mohli s Dodom a Paľkom kresliť celý týždeň a ešte stále by bolo miesto. Pojďte sem, hoši, no pojďte! Brodili sme sa papierom, až sme stáli pred doskou. Tak, co vy na to?!

Tatko kýval hlavou a stále hovoril To je čosi!

No tak, Pišto, klidně mi řekni, jestli se ti to provedení nezdá, to víš, já jsem samouk.

Ne, ne, né, hovorí tatko, pozri sa, to je veľká vec, to nemôžeš tak brať. Toto sú proste nákresy, zarazil sa, ohromné!

Ja myslím, povedal som, že tu je vták a zobe.

Tatko aj ja sme so záujmom sledovali, čo na to povie pán Tulka. Pták. ty kluku, to né. Tohle jsou kleštičky, ale máš pravdu, zobají.

Tatko pokýval hlavou No iste, samozrejme!

To ma nahnevalo, že sa robí. Čo to teda, tati.je? opýtal som sa, lebo mi bolo jasné, že to nevie. Raz som dostal od Ježiška malú ponorku, bola rozložená a pri nej boli na papieri také isté čiary ako tu. len menej. Tatko ju začal skladať a o chvíľu povedal To je riť. Ponorku zložila stará mama za chvíľu a hovorí tatkovi Ty máš, môj drahý Pišta, posraté ruky.

Tatko stál vedľa pána Tulku a velice sa pozeral na tie čiary. V prvom rade si chcem vypočuť vynálezcu - konštruktéra. Ten je najdôležitejší.

pán Tulka sa celý šťastný nadýchol a začal Samozřejmě, že vidíte, že na nákresu jde o kombajn.

Samozrejme, hneď prikývol tatko. To určite, pomyslel som si.

Ale proč stojí kombajn mezi stromy a na čem? To je otázka! vykrikoval pán Tulka. To totiž není jenom kombajn, tohle je vysouvací rameno se sběrnými kleštičkama. Tady stoji obsluha, otáčí touhleto pákou rameno a zvedá ho. Druhou pákou souběžné ovládá kleště a těmi trhá jednu třešeň po druhé a nejen třešně! Jablka, hrušky, co chceš!

Kombajn na čerešne, zašepkal tatko, ty tu štyridsať rokov vymýšľaš kombajn na čerešne! Proste chlap dá dvoma pákami hore rameno, kliešte chytia čerešňu, odtrhnú ju, potom sa dá rameno pákami dolu a položí plod do košíka a zas pákami rameno hore. Povedal som to dobre?

Přesně, kýval hlavou pán Tulka, sám vidíš, že je to úplně jednoduchý. Takže už žádný žebříky, žádný úrazy! A obsluha? Jeden odborník!

Ja som bol tiež nadšený, toľko pák a rameno k tomu. Mohol by som trhať s tými pákami?

Samozřejmě, smial sa pán Tulka a pokračoval, takže kombajn přijede po kolejích...

Po koľajniciach do sadu? opýtal sa tatko.

Jistě, aby se nebořil. Koleje se používají na stavbách normálně. No a potom už jenom leješ naftu a už to frčí!

Frčí, opakoval tatko potichu. A toto všetko mám odviezť na Slovensko.

Přesně tak, povedal pán Tulka, já věděl, že tobě to bude jasný. Tady by to bylo stracený. Určitě by to někdo okopíroval a prodal za těžký peníze do ciziny.

To určite, povedal tatko a ja som tiež povedal to určite.

Pán Tulka strhol papier a začal ho baliť. Tak, tady to je. A pamatujte, tady nikomu ani muk! Spoléhám na vás.

Tatko sa konečne spamätal, zobral rolu cez rameno ako koberec a povedal Spoľahni sa, že to odovzdám, ale to vieš... Či to u nás pochopia! Je to predsa niečo celkom nové, takýto kombajnožeriav.

To je jasný, chce to čas, času máme dost a trpělivosti taky. povedal pán Tulka.

Nebojte sa, upokojujem ich. Určite to pochopia, ja som malý a je mi to jasné! Musí sa hýbať pákami!

Vyšli sme pred dom a tatko hovorí Ďakujem ti za dôveru. Chcem ti povedať, že si vymyslel veľkú vec! A pán Tulka sa, aj keď je veľký a fajčí, rozplakal a dal tatkovi pusu.

Štyridsať rokov, prekristapána! opakoval si tatko celú cestu k Máni a oprel rolu vzadu za domom. Potom sme trhali jablká a mne bolo ľúto, že tu nie je kombajn s pákami, to by bolo!