MINÁČ, VLADO - NA ROZHRANÍ

MINÁČ, VLADIMÍR

NA ROZHRANÍ
Rozprávky

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954
edícia Pôvodná próza (46)
1. vydanie, 6.500 výtlačkov

beletria, próza krátka,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 249 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie

predané

*zukol4* in **O2**

Význačnou schopnosťou tohto talentovaného spisovateľa vždy bývalo uchopiť hlavnú tému nášho spoločenského vývinu a pohotove na ňu odpovedať. Všetky prozaické práce Vladimíra Mináča — román Smrť chodí po horách, či román Včera a zajtra, ktorý bol preložený do ruštiny, alebo Modré vlny, ďalej scenáre filmov Boj sa končí zajtra, vyznamenaný štátnou cenou, a Pole neorané, alebo menšie rozprávky a novinárske články — odrážaly prvoradé problémy nášho života.

Nová kniha Mináčova — tentoraz sbierka poviedok Na rozhraní — prichodí v pravý čas: nepodpláca lichotením, neprikrášľuje skutočnosť. Hovorí pravdu o ťažkostiach, aké musia naši roľníci prekonávať pri budovaní socializmu. Hlavnou témou knihy sú ľudia na „rozhraní”: v historickom

prelomovom čase, keď sa nové valí mocnými vlnami, nie je život ani ľahký, ani bez tragédie a prehry; nie je ani bez nepriateľov všetkého nového. Tu je práve najväčší prínos knihy. Autor kriticky zobrazuje mnohé výrazné záporné zjavy, čo podnecuje čitateľa, aby útočil na ne i na zbabelosť, na smierlivosť s nežiadúcimi úkazmi nášho života. 

Mináčove poviedky majú všetky predpoklady nájsť si cestu k širokým čitateľským masám, utvrdzujú v presvedčení o potrebe kritiky. To bude najväčší osoh z knihy.

Mama hovorí, nevypovie ani slova, aby neodŕhal, spomenie si Vinco.

Vinco sa narodil ako bírešský syn v dvadsiatom roku. Slamené strechy, nahnuté, poprehýbané dlhé budovy z nepálených tehál a hnoj, ktorý vládol celému dvoru, vôňa hnoja, ktorá ho sprevádzala cez celé detstvo. Ešte aj keď pili kávu na večeru, miešala sa mu vôňa hnoja so slabou vôňou cigorky. Vinco bol múdry, ale zanovitý chlapec, samotár, bez hier, bez kamarátov. Vychodil päť tried ľudovej školy, vychodil aj štyri triedy meštianky. Skončil medzi najlepšími — najlepší len predsa nemohol byť, bírešov syn, čo by povedal pán Kisfaludy, ich pán, s ktorého synom chodil?!

A Vinco už vtedy poznal, ako to vo svete chodí. Poznal biedu a posmech, ktorý s biedou súvisí — chudobný je každému na smiech. Rozhodol sa, že nebude žiť tak ako jeho otec. Nie, za živého boha, nie! Vyslobodí sa, vytrhne sa odtiaľ, z toho prašivého, hnojového dvora!

Ale v tridsiatom piatom, keď dokončil meštianku a sberal sa na vlastnú päsť prebíjať sa životom, cez žatvu pri svážaní odpadol otec. Kašľal a pľul krv a na jeseň zomrel. Matka ani tak neplakala za otcom, dotrápil sa chudák, aspoň si oddýchne na druhom svete, cez celý život si neoddýchol, plakala, horké slzy ronila nad sebou a nad svojimi štyrmi malými deťmi.

Čo si počneme?

Hrozilo im teraz, že ich vyženú z dvora. A tak Vinco sa musel vrátiť od svojich snov na prašivý hnojový dvor. Bol mocný, robil chlapskú robotu, prebral otcove kone. Ešte viac sa uzavrel do seba, pohľad sa mu stal ťažší, málokedy sa usmial. Co z toho chlapca bude? vzdychala matka, keď si večer celá dolámaná líhala.

Nebál sa nikoho. Keď mal šestnásť rokov, po prvý raz nadal šafárovi a šafár len začudovane hľadel do temných očí podsaditého, mocného chlapca. Matka, pravdaže, sa zľakla. Kroť sa, chlapče, čo s nami bude, ak nás vyhodia? Horšie už nebude, povedal, zdvihnúc hlavu od knihy. Večierkom pred spaním vždy čítal, nechcel sa vzdať vzdelania. Viečka mu od únavy padaly na oči, ako by boly z olova, koľko razy zaspal nad otvorenou knihou! Pochudol v tvári, oči zpomedzi vyklenutého obočia a vystúplych lícnych kostí hľadely na svet ešte hrozivejšie.

Na dvore ho nikto nemal rád, ale vážili si ho. Keď išiel starý Lenhart niečo vyjednávať k pánovi, chlapi hovorili: Nože, sober so sebou aj Papuľu; nezaškodí, keď tam bude niekto smelší. Prezývali ho Papuľou, lebo sa nebál odvrávať, keď išlo o pravdu. A, veru sa nebál povedať pravdu do očí ani samému pánovi, ani samému Kisfaludymu!

V lete v tridsiatom ôsmom prišiel mladý pán Imre na prázdniny. Vtedy už Vinco bol mládenec, chlap ako hora, krásavec, so svetlými prstencami vlasov — vlasy boly jediné, čo zdedil po matke. Raz, už bolo prítmie, hnal sa s prázdnym vozom, mal ešte doviezť poslednú fúru. — Keď sa hnal popred kaštieľ, v zákrute div nesrazil Imreho, ktorý sa vracal z dediny. Imre ostal stáť ako bez ducha v prachu a potom zahrozil päsťou a zakričal „Smradliak!“

Vinco to počul aj cez hrkot rebriniaka. Strmo zastavil kone v najprudšom behu a sišiel s voza. Priblížil sa naoko pokojne k mladému pánovi:

„Čo si to povedal?“

„Smradliak! Smradľavý bíreš!“

Vinco rozkrútil ruku a bez slova udrel. Imre vykríkol, z nosa mu tiekla prúdom krv. Rozmazal si ju po tvári, zafňukal a dal sa do behu. Vinco si pošúchal ruku, ktorou udrel, o nohavicu a uškrnul sa.

Veru, tak to bolo. Aj teraz, ako leží Vinco na posteli,

ZOLA, ÉMILE - BRUCHO PARÍŽA

ZOLA, ÉMILE

BRUCHO PARÍŽA
(Le ventre de Paris)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1965
preklad a doslov Michal Chorváth
edícia Svetová tvorba (3)
prebal a frontispice Vincent Hložník
1. vydanie, 35.000 výtlakov
61-480-65

beletria, román
285 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, prebal po krajoch natrhnutý

1,00 € PREDANÉ

*zukol4*

Prudký odklon k subjektivizmu v literatúre v ostatnom polstoročí vyvolal nechuť k Zolovi pre jeho naturalizmus, ktorý pripadal v období symbolizmu a experimentovania ako čosi zastaralého a obráteného proti hlavnému prúdu života. Po časovom odstupe vidíme dnes Zolovo miesto vo vývine literatúry presnejšie a správnejšie. Zolov naturalizmus svojím hľadaním a hromadením faktov života bez akejkoľvek zábrany k jej odporným stránkam bol vlastne protestom proti kritickému realizmu a jeho nedynamičnosti. Dávno je známe, aký veľký podiel má Zola na víťazstve impresionizmu v maliarstve, no a impresionizmus bol práve prvým smerom hľadajúcim vo výtvarníctve dynamiku života. Zola utvoril v literatúre svoj typ naturalizmu a záľaha detailov zacláňa, že to bol vlastne krok k impresionizmu aj v literatúre, ako ho uskutočnili nasledujúce roky. V jednom však súvisí Zola už rovno s dneškom: reportážnosťou svojich románov, svojím zameraním k novým a zaujímavým skutočnostiam v technike i v živote spoločenskom. Aj Brucho Paríža je takýmto reportážnym románom. Maľbou takmer už impresionistickou, ako ju videl na plátnach svojich maliarskych druhov, opisuje parížsku Centrálnu tržnicu s jej záplavou potravín, jej osobitným obyvateľstvom a ľudskými typmi a farbistým ruchom od včasného rána do neskorého večera. Do tohto prostredia viac naznačil ako včlenil postavu revolucionára Florenta, pripravujúceho po návrate z Diabolského ostrova novú revolúciu proti samovláde Napoleona III. Profesor Florent je utopistický socialista z tej ostatnej generácie, ktorá končí v parížskej komúne z roku 1870. Hnacou silou jeho nepokoja v tejto fáze je rozpor medzi množstvom potravy a hladom pracujúcich ľudí. Zolovo reportážne umenie dostupuje v tomto románe vrchol.

Marjolin šiel s ňou. Ba ani nechcela, aby niesol nosu, vravela, že vie dobre iba kričať. Kričal teda plným a prenikavým hlasom:

— Semenec pre ftáčiky!

Ona sa pridala tenučkým hlasom v čudnej hudobnej vete, ktorá sa končila čistým pretiahnutým a velmi vysokým tónom:

— Semenec pre ftáčiky!

Šli každý po jednom chodníku, obzerajúc sa hore. V tom čase mal Marjolin veľkú červenú vestu, ktorá mu padala až na kolená, vestu po nebohom otcovi Chantemessovi, ktorý býval fiakristom. Cadine nosila šaty s belasými a bledými štvorčekmi, vystrihnutými z obnosenej tartanovej šatky matky Chantemessovej. Poznali ich stehlíky zo všetkých manzárd Latinskej štvrte. Keď šli okolo, opakujúc svoje heslo, ako ozvena ich kriku sa rozospievali všetky klietky.

Cadine predávala aj žeruchu. „Zväzok za dva sou! Zväzok za dva sou!“ Marjolin zasa vchádzal do skliepkov a núkal „peknú žeruchu zo studničky, udržiava pri zdraví!“ Lenže práve postavili ústrednú Tržnicu. Malá ostala stáť vo vytržení pred alejou s kvetmi, ktorá sa ťahá krížom k pavilónu s ovocím. Po celej dĺžke sa tiahnu predajné stánky, ktoré kvitnú po oboch stranách chodníka ako hriadky rozvíjajúce sa do velkých kytíc. To je voňavá žatva, dva husté živé ploty ruží, pomedzi ktoré rady chodievajú dievčence zo štvrte, smejúc sa a trochu sa zadúšajúc prituhou vôňou. A hore na poschodí sú zasa umelé kvety, papierová listva, kde sa z kvapiek živice robia kvapky rosy, pohrebné vence z čiernych a bielych perál, ktoré hrajú belasým vodovým leskom. Cadine ňuchala svojím ružovým noštekom s mačacou zmyselnosťou. Zastavila sa v tomto sladkom osviežení a odnášala si toľko vône, koľko mohla. Keď strčila svoj vrkoč Marjolinovi pod nos, povedal, že vonia klincami. Prisahala, že nepoužíva nijakú pomádu, že jej stačí prejsť alejou. Nedala si potom pokoja, kým nevstúpila do služieb istej predavačky. Tu zbadal Marjolin, ako pekne vonia od hlavy po päty. Žila medzi ružami, orgovánom, bielymi fialkami a konvalinkami. Keď Marjolin dlho ako v hre ovoniaval jej sukňu, napokon povedal: „Tu vonia konvália.“ Prechádzal potom cez jej driek, cez živôtik a ňuchal tuhšie: „Tu voňajú biele fialky.“ A na rukávoch, v zápästí: „Tu vonia orgován.“ A na šiji, okolo hrdla, na lícach, na perách vravel: „Tu vonia ruža.“ Cadine sa smiala, volala ho „somárikom“, kričala, aby prestal, lebo ju šteklí koncom nosa. Dych mala jazmínový. A celá bola ako teplá a živá bukréta.

Teraz vstávala malá ráno o štvrtej, aby pomohla zamestnávateľke pri nákupe. Každé ráno nakúpili náručia kvetov u predmestských záhradníkov, batohy machu, papradia a zimozelene na kytice. Cadine bola celá vyjašená pred briliantmi a valenciánskymi čipkami dcér veľkozáhradníkov v Montreuil, keď sa viezli medzi svojimi ružami. Vo sviatky Panny Márie, na Petra a Pavla, sv. Jozefa, týchto veľmi uctievaných svätých patrónov, predaj sa začínal už o druhej ráno. Na trhu sa predávalo za vyše stotisíc frankov rezaných kvetov. Priekupkyne utŕžili za niekoľko hodín až dvesto frankov. V také dni bolo z Cadiny vidieť iba nabrčkavené vlasy nad kytkami sirôtok, rezedy a králikov. Utápala a strácala sa v kvetoch. Celý deň vila kytice a zväzovala ich sitianom. Za niekoľko týždňov nadobudla zručnosť a originálny pôvab. Jej kytice sa nepáčili každému. Vyvolávali úsmev a znepokojovali akousi krutou naivitou. Dominovala v nich červeň premiešaná príkrymi tónmi belasými, žltými a fialkovými a boli plné akéhosi barbarského čara. V dňoch, keď štípala Marjolina a tak ho prekárala, že sa rozplakal, mala divé bukréty nahnevaného dievčaťa, ťažko rozváňajúce bukréty jedovatých farieb. Inokedy zasa, keď bola dojatá nejakým zármutkom alebo radosťou, skladala bukréty striebornosivé, veľmi nežné, ako závoj diskrétnej vône. Alebo to boli ruže, krvácajúce ako otvorené srdcia v jazere bielych klincov. Alebo červené gladioly, vystupujúce v plamennom chochole spomedzi sýtej zelene. Alebo to bol smyrniansky koberec zložitých vzorcov, skladaný kvet po kvete, akoby boli vyšité na kanave. Boli to vejáre meňavých farieb, roztiahnuté naširoko ako jemné čipky. Boli to kytice ľúbostne nevinné alebo kytice ordinárne, pre ruky predavačiek haringov alebo pre ruky markíz, zračila sa v nich nešikovnosť panny a zmyselný žiar neviestky, celá bujná fantázia dvanásťročnej uličníčky, v ktorej sa prebúdzala žena.

Cadine mala úctu len k dvom kvetom: k bielemu orgovánu, ktorého desať alebo dvanásť konárikov v kytici stojí v zime od pätnásť do dvadsať frankov, a ku kaméliám, ešte drahším, čo prichádzajú po tuctoch v škatuliach, uložené v machu a za-

KRASKO, IVAN - DIELO

KRASKO, IVAN

DIELO

Tatran, Bratislava, 1980
edícia Zlatý fond slovenskej literatúry (42)
zostavil a predslov Stanislav Šmatlák
prebal Ivan Kovačevič
1. vydanie v tomto výbere, 7.500 výtlačkov
61-119-80

poézia, próza krátka,
234 s., slovenčina
hmotnosť: 366 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,90 € PREDANÉ

*zukol4* in *X02*

LEN TEBE

Len tebe, ktorá v temných tuchách bývala si, 

v hmlách snov sa časom blyskla jako meteor, 

vždy duše mojej smutný, mlčanlivý chór 

oltáre čierne staval pre obetné vázy.

Však v trúchlej, vážnej noci nikdy neplála si,

jak luna striebrom bielym, tmavý na oltár 

obetí mojich nesklonila bledú tvár, 

a chorá duša moja lkala, zúfala si.

A predsa mojich úrod najzlatejšie klasy 

a srdca môjho najrudejší nach 

pre teba zreli v obeť zápalnú,

z nej vône tymianu k tvojim vlasom ľnú 

a modravý dym u nôh sa ti plazí: 

v hlbokých svietiš mojich temnotách!

TY SI ICH VIDELA...

V hlbokej, nekľudnej noci svietili oči.

Svietili modravo zažnuté oči.

A bolo pozde už, a mne tak zdalo sa, 

že ty si ďaleko na šírom mori...

Prečo tak zdalo sa? — Na šírom mori!

Ó, či si počula, more jak chorál môj rvalo, 

vietor jak vo sťažňoch plakal mojím bôľom? 

Ó, či si počula? — Plakal mojím bôľom!

Z oblakov letiacich na teba pršala túha, 

horúca, horúca po tebe túha!

Ó, čis’ ju cítila? — Pršala premárna túha!

A v hlbokej, nekľudnej noci svietili oči, 

na teba svietili zažnuté moje oči, 

a jako bludičky leteli za tvojou loďou ...

Ó, tys’ ich videla!! — Leteli za tvojou loďou ...

HAUSHOFEROVÁ, MARLEN - STENA

HAUSHOFER, MARLEN

STENA
(Die Wand)

Smena, Bratislava, 1989
edícia Máj (532)
preklad Magda Takáčová
doslov Ivan Cvrkal
ilustrácie Ján Berger
prebal Ján Berger, Dušan Junek
1. vydanie, 19.500 výtlačkov
073-051-89 STE

beletria, román, sci-fi,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,20 € PREDANÉ

*zukol4* in **s4p**

Hrdinka románu Stena prijíma pozvanie na víkend do poľovníckej chaty, ktorá patrí príbuzným. Po príchode na chatu sa majitelia vyberú ešte do blízkej dediny čosi vybaviť, no už sa nevrátia. Znepokojená žena sa na druhý deň ráno vychytí zistiť, kde zostali. Všetko naokolo je také ako inokedy: dolina, stromy, horské lúky. Ibaže prv ako sa dostane do dediny, narazí na neviditeľnú stenu, za ktorou vládne smrteľné ticho a nehybnosť. Odrezaná od ostatného sveta, obklopená zvieratami - psom, mačkou a kravou - zariaďuje sa žena na chate a usiluje sa prežiť, pričom nanovo prehodnocuje svoj vzťah k prírode, medituje o slobode a o smrti. Spomína, čo všetko v predchádzajúcom živote nestihla urobiť, spomína na svoje deti, na zomrelého manžela, spomína na lásku - ako na „najrozumnejší cit“ vlastný človeku.

Nenapodobiteľné je napätie v tejto veľkej správe o výnimočnom alebo vážnom prípade, ktorá nikoho nenechá ľahostajným. Mimoriadne literárne kvality rakúskej prozaičky Marlen Haushoferovej spočívajú v jednoduchosti jej reči, ktorá však má svoju hĺbku.

Marec priniesol obrat. Snežilo a mrzlo, les sa za jedinú noc zmenil na jagavú zimnú krajinu. Ale zima bola mierna, napoludnie už pripekalo slnko na úbočie a zo strechy padali kvapky. Zvieratám nehrozilo nebezpečenstvo, na výslní bolo už dosť kopnín s trávou a lístím. Tej jari som viac nenašla mŕtvu srnu. Keď svietilo slnko, šla som s Rysom do revíru alebo som nosila zo senníka seno. Raz som zložila slabého srnca a dala som ho zamrznúť. Konečne nastal odmäk, niekoľko dní pršalo a burácal vietor. Hmla visela tak nízko, že som dovidela iba od chaty po maštaľ. Žila som na malom teplom ostrove uprostred mora vlhkej hmly. Rys upadol do zádumčivosti, ustavične sa preháňal medzi chatou a čistinou. Nemohla som mu pomôcť, vlhké chladné počasie mi nerobilo dobre, nechcela som sa nachladiť. V hrdle ma už škrabalo a trochu som pokašlávala. Ale nič z toho nebolo, na druhý deň mi to prešlo. Horšie bolo, že som do všetkých kĺbov dostala reumatické bolesti. Prsty mi zrazu napuchli a očerveneli, zohýnala som ich len s bolesťou. Mala som zvýšenú teplotu, hltala som Hugove tabletky proti reume, zlostne som vysedávala v chate a predstavovala som si, že napokon nebudem vládať pohnúť prstami.

Napokon sa dážď zmenil na krúpy a znova začalo snežiť. Prsty som mala ešte vždy opuchnuté a každý pohyb ma bolel. Rys videl, že som chorá, a zahŕňal ma prejavmi lásky. Raz ma tým rozplakal, a potom sme obaja skľúčene sedeli na lavici. Vrany sedeli na smrekoch a čakali na odpadky. Zrejme ma pokladali za vynikajúce zariadenie, za akési sociálne zabezpečenie a boli zo dňa na deň lenivejšie.

Jedenásteho marca zoskočila mačka z postele, prešla ku skrini a naliehavo sa pýtala dnu. Vzala som starú šatku, položila som ju do skrine a mačka ta vkĺzla. Venovala som sa svojim povinnostiam, spomenula som si na mačku až večer, keď som prišla z maštale, a nazrela som do skrine. Už bolo po všetkom. Mačka nahlas priadla a radostne mi oblizla ruku. Tentoraz boli mláďatá tri a všetky živé. Tri pruhované mačiatka, od najsvetlejšej sivej farby po najtmavšiu, všetky čisto vylízané a hľadajúce potravu. Mačka sa ani poriadne nenapila a už sa venovala svojmu potomstvu. Nechala som dvere na skrini odchýlené a oddurila som zvedavého Rysa. Tentoraz nebola mačka taká zúrivá ako pri Perle, zaprskala síce na Rysa, ale myslím, že len tak pre formu. Zvláštne, ako veľmi sa Rys zaujímal o radostnú udalosť. Keďže nevedel svoju povznesenú náladu prejaviť ináč, spakoval dvojitú porciu. Vôbec som si všimla, že každé duševné vzrušenie vyvolávalo v ňom neprekonateľnú žravosť. Aj mačka reagovala podobne; keď sa nazlostila na vrany, často šla k svojej mištičke. Tej noci neprišla ku mne do postele a ja som nespala a myslela na Perlu. Krvavá škvrna na dlážke nie a nie vyblednúť. Rozhodla som sa, že ju nezakryjem. Musela som si na ňu zvyknúť a žiť s ňou. A teraz sú tu znova tri mačiatka. Zaumienila som si, že k nim ostanem ľahostajná, ale podľa všetkého sa mi to nepodarí.

Počasie sa pomaličky zlepšovalo. Na rovine sa iste už dávno vyjasnilo, ale v horách sa hmly často prevaľovali ešte aj týždeň, kým sa rozptýlili. A zrazu sa prudko oteplilo, takmer ako v lete, a z vlhkej zeme všade vyrazila tráva a kvety priam z večera do rána. Na smrekoch vypučali mladé výhonky a pŕhľava okolo hnojiska sa radostne rozbujnela. Zmena prišla až nepochopiteľne rýchlo. Zato ja som sa necítila hneď lepšie, v prvých teplých dňoch som bola malátnejšia ako v zime. Len prsty mi rýchlo odpuchli. Mačiatka dobre prospievali, ale ešte sa držali v skrini. Stará mačka si nerobila o ne také starosti ako o Perlu. V noci rada odchádzala na hodinku von. Možno mi už väčšmi dôverovala, alebo sa jej malé tigríčatá nevideli také ohrozené. Pila plné misky Belinho mlieka a spracovávala ho v tele na výživnú potravu pre svoje mláďatá. Dvadsiateho marca mi ich predstavila. Všetky tri boli tučné a lesklé, ale ani jedno nemalo takú dlhú srsť ako Perla. Jedno malo trochu užšiu papuľku ako ostatné, z toho som usúdila, že je to samička. Určiť pohlavie u takých malých mačeniec je takmer nemožné, navyše som v tom mala veľmi slabé skúsenosti. Odvtedy sa mačka hrala s mláďatami v kuchyni. Pre Rysa to bola veľká zábava, nafukoval sa, akoby im bol otcom. Len čo zbadali, že je neškodný, začali ho obťažovať takisto ako ich matka. Zavše mal tých malých trápičov už dosť a usúdil, že patria do pelechu. Opatrne ich poodnášal do skrine. Len čo ta dopravil posledné, prvé sa už motalo po kuchyni. Mačka sa na to dívala, a ak som dakedy videla mačku škodoradostne sa uškŕňať, tak to bola ona. Napokon vstala, rozdala zopár faciek a zahnala svoju čeliadku do skrine. Zaobchodila

CHRISTIE, AGATHA - SEDEMNÁSŤ ORIEŠKOV NA ROZLÚSKNUTIE

CHRISTIE, AGATHA

SEDEMNÁSŤ ORIEŠKOV NA ROZLÚSKNUTIE

Pravda, Bratislava, 1982
zostavila Eva Ruxová
preklad Otakar Kořínek
prebal Karol Rosmány
1. vydanie
75-034-82

próza krátka, detektívky,
264 s., slovenčina
hmotnosť: 357 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý

PREDANÉ *marno*dete*

PREDANÉ *rekry*belx-eng-dete*
PREDANÉ *zukol4*belx-eng-dete*

Agathu Christie, „prvú dámu" detektívneho žánru, netreba slovenskému čitateľovi predstavovat'. Jej hrdinovia, trocha komický punktičkár Hercule Poirot i nenápadná, no bystrá slečna Marplová, sa natrvalo usídlili v povedomí každého čitateľa detektívok. Vo výbere poviedok z tvorby Agathy Christie, ktoré pod názvom Sedemnásť orieškov na rozlúsknutie vybrala Eva Ruxová (v českom preklade vyšli v Čs. spisovateli, Praha 1976), sa opäť stretáváme s týmito obľúbenými hrdinami. V prvej časti poviedok vystupuje slečna Marplová, u ktorej sa pod nenápadným výzorom ukrýva bystrý pozorovateľský talent a logický úsudok, opierajúci sa o množstvo skúseností zo života na malej anglickej dedine. Každý utorok večer sa v staromódnom salóne slečny Marplovej schádza krúžok priatel'ov — bývalý komisár Scotland Yardu, spisovatel', právník, maliarka a pastor. Každý z nich rozpovie spoločnosti nejaký detektívny príbeh a ostatní sa usilujú záhadu rozlúštit'. No riešenie vždy nachádza iba skromná a dobrosrdečná slečna Marplová. Fúzatý Belgičan Hercule Poirot, protagonista druhej časti poviedok, je zástancom psychologického prístupu k riešeniu detektívnych problémov a najväčšmi sa spolieha na svoje „malé sivé buňky" a znalost' ľudskej povahy. Vo všetkých poviedkach, ktoré čerpajú námety zo všedného života, sa výrazne prejavuje autorkin rozprávačský talent a schopnosť verne zachytit' atmosféru príbehu, jednotlivé charaktery i celkové prostredie anglickej spoločnosti. 

Poviedky: Utorňajší klub, Svätyňa bohyne Astarty, Zlaté prúty, Krv na chodníku, Motív kontra príležitosť, Modrý muškát, Vianočná tragédia, Lúpež na chate, Utopená, Čudný žart, Prípad dokonalej slúžky, Prípad domovníčky, Dobrodružstvo s vianočným pudingom, Byt na treťom poschodí, Dvojnásobné previnenie, Záhada v Market Basingu, Rodoský trojuholník.

Čudný žart

„A toto je slečna Marplová,“ dokončila predstavovanie hostí Jana Helierová.

Ako herečka vedela dobre vypointovať situáciu. Bol to očividne vrchol, zlatý klinec. Z jej tónu zaznievala úcta i triumf.

Najpozoruhodnejšie na tom bolo, že toto hrdé vyhlásenie sa týkalo tichej, miernej starej dievky. V očiach obidvoch mladých ľudí, ktorí sa s ňou vďaka Janinej láskavosti práve zoznámili, sa zjavila nedôvera a začudovanie. Obidvaja boli pekní - ona, Charmian Stroundová, štíhla, počerná, a on, Edward Rossiter, plavovlasý milý mladý obor.

Charmian vyhrkla: „Veľmi nás teší, že sme vás spoznali.“ No v očiach mala pochybnosti. Vrhla rýchly, spýtavý pohľad na Janu Helierovú.

„Je zázračná,“ odvetila Jana ako odpoveď na Charmianin pohľad. „Uvidíš. Sľúbila som ti, že ťa s ňou zoznámim, a slovo som dodržala.“ Obrátila sa k slečne Marplovej: „Iste sa vám to podarí. Bude to pre vás hračka.“

Slečna Marplová uprela svoje mierne porcelánovobeláskavé oči na pána Rossitera. „O čo vlastne ide, pán Rossiter?“

„Jana je naša priateľka,“ pustila sa netrpezlivo vysvetľovať Charmian. „S Edwardom sme sa dostali tak trocha do nepríjemnej situácie. Jana nám povedala, aby sme k nej dnes prišli na večierok. Vraj nás zoznámi s niekým, kto... kto by mohol...“

Edward jej prišiel na pomoc. „Jana tvrdí, že vopcháte všetkých detektívov do vrecka!“

Slečna Marplová zažmurkala a skromne zaprotestovala: „Ale kdeže! Nič také! Keď človek žije na dedine ako ja, dobre spozná ľudskú povahu. To je všetko. Ale už som zvedavá na váš prípad. Čo vás ťaží?“

„Je to strašne ošúchané - zakopaný poklad,“ povedal Edward.

„Ale čo? Naopak, je to celkom vzrušujúce.“

„Viem. Ako Ostrov pokladov. Ale v našom prípade v tom nie je nijaká romantika. Nijaká mapa, nijaký bod označený lebkou so skríženými hnátmi, nijaký návod, ako štyri kroky doľava smerom na severozápad a podobne. Prozaické až strach - stačilo by len vedieť, kde treba kopať.“

„A začali ste?“

„Prekopali sme už dobré dva akre! Už by sa tam dala pestovať zelenina vo veľkom. Dohadujeme sa, či tam zasadíme dyne alebo zemiaky.“

Charmian náhle vyhrkla: „Radšej vám to porozprávame od začiatku, súhlasíte?“

„Prirodzene, moja milá.“

„Nájdime si teda nejaké pokojné miesto. Pod, Edward.“ Prešli preplnenou, zafajčenou miestnosťou a vyšli hore schodmi do malej obývačky na prvom poschodí.

Keď sa usadili, Charmian začala: „Tak, a poďme na to. Celé sa to začína u strýka Mathewa. Je strýkom - alebo skôr prastrýkom - nás oboch. Bol neuveriteľne staromódny. S Edwardom sme boli jeho jedinými príbuznými. Mal nás rád a vždy vravel, že keď zomrie, všetky peniaze rozdelí medzi nás. V marci zomrel a ako sľúbil, všetko medzi nás rozdelil rovnakým dielom. Viem, znie to trocha bezcitne - ale naozaj sme mu nežičili smrť, mali sme ho veľmi radi. Bol už dlhší čas chorý. Lenže najhoršie na tom je, že všetko, čo nám zanechal, rovná sa prakticky ničomu. Úprimne povediac, bol to pre nás oboch veľký úder, však, Edward?“

Edward prikývol. „Viete, dosť sme sa na to spoliehali. Ak viete, že zdedíte slušné peniaze - nuž, potom sa človek veľmi neusiluje. Som v armáde - okrem platu nemám nijaký príjem -a Charmian nemá ani groša. Pracuje ako režisérka v divadle - je to zaujímavé a teší ju to - ale finančne to nie je bohviečo. Uvažovali sme, že sa vezmeme, ale o finančnú stránku sme sa nestarali, lebo sme sa spoliehali práve na toto dedičstvo.“

HIGGINS-CLARKOVÁ, MARY - KÝM MOJA KRÁSNA SPÍ

HIGGINS-CLARK, MARY

KÝM MOJA KRÁSNA SPÍ
(While my pretty one sleeps)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1996
edícia Zelená knižnica
preklad Mária Kočanová
obálka Anton Sládek
1. vydanie
ISBN 80-220-0750-1

beletria, román, detektívky,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 255 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,90 €

*zukol4*

Jednu zo svojich posledných kníh s kriminálnou zápletkou situovala do atraktívneho prostredia newyorského módneho priemyslu. Záhadné zmiznutie excentrickej novinárky a spisovateľky Ethel Lambstonovej neprekvapí nikoho, len majiteľku módneho salónu Neeve Kearnyovú. Niektoré okolnosti naznačujú, že Ethel sa niekto pokúsil odstrániť. Keď sa Neeve nestretne s pochopením ani u vlastného otca, bývalého hlavného policajného komisára, pusti sa do pátrania na vlastnú päsť.

Spomenul si na dnešnú večeru. Tešil sa, že sa opäť stretne s Devom a Salom. Božemôj, ako je to už dávno, čo spolu vyrastali na Tenbroeck Avenue. Aký je len dnes Bronx doriadený! Kedysi to bolo úžasné miesto. Na každej ulici bolo najviac sedem domov, rástli tam husté lesy plné briez a dubov. Robili si v nich úkryty. Tam, kde je dnes rušná Williamsbridgeská cesta, mali Salovi rodičia voľakedy zeleninovú záhradu. Na lúkach, kam sa so Salom a Devinom chodili sánkovať, stojí Einsteinovo zdravotné stredisko... Ale aj tak je tam ešte stále dosť rodinných domov.

Na Park Avenue obišiel Myles kopu roztápajúceho sa snehu. Spomenul si, ako raz Sal stratil kontrolu nad sánkami, prešiel mu cez ruku a zlomil mu ju na troch miestach. Sal sa pustil do plaču. „Otec ma zabije.“ Dev to zobral na seba. Devov otec sa prišiel ospravedlniť. „Nechcel mu ublížiť, ale je to taký ťarbák.“ Jeho Eminencia biskup Devin Stanton. Povráva sa, že Vatikán s ním ráta pre novú arcidiecézu. Možno naňho čaká kardinálska čiapočka.

Keď Myles prišiel na Piatu avenue, pozrel doprava. Zrak mu spočinul na streche masívnej bielej budovy. Bolo to Metropolitné umelecké múzeum. Už dávno si chcel podrobnejšie pozrieť Dendurský chrám. Rýchlo prešiel šesť ulíc a nasledujúcu hodinu sa dal unášať jedinečnými pozostatkami zaniknutej civilizácie.

Až keď pozrel na hodinky, zistil, že je najvyšší čas pobrať sa domov a pripraviť na večer bar. V tej chvíli si však zároveň uvedomil, že sa vlastne ani nechcel pozrieť do múzea, ale na miesto Renatinej smrti. Zabudni na to, odhováral sa horlivo. Keď však stál pred vchodom, nemohol zadržať nohy, ktoré ho viedli za múzeum, na miesto, kde našli jej telo. Túto púť konal každé tri-štyri mesiace.

Červenkastý opar na stromoch v Central Parku bol prvým znamením zelene, ktorá čoskoro vyklíči. V parku bolo dosť ľudí. Bežci, opatrovateľky s kočíkmi, mladé mamičky s trojročnými neposedníkmi, bezdomovci schúlení na lavičkách. Pomalý prúd áut na cestách. Koče ťahané koňmi.

Myles zastal na čistinke, kde našli Renatu. Zvláštne, je pochovaná na cintoríne, ale ja mám pocit, akoby jej telo ležalo tu. Stál so sklonenou hlavou a s rukami vo vreckách jelenicového saka. Keby to bolo bývalo v takýto deň, v parku by bolo plno ľudí. Niekto by to mohol zazrieť. Mysľou mu prebehol verš z Tennysonovej básne: Drahá ako spomienka na bozky po smrti... Hlboká ako prvá láska, a neľútostne divá; Ó, Smrť v Živote, dni, ktorých už niet.

Dnes však Myles po prvý raz prežíval na tomto mieste vzrušujúci pocit zadosťučinenia. „Aspoň naše dievčatko je v bezpečí, carissima mia, aj keď nie mojou zásluhou,“ zašepkal. „A dúfam, že keď Nicky Sepetti stál pred Božím súdom, bola si tam a ukázala si mu cestu do pekla.“

Myles sa obrátil a rezko prešiel cez park. V ušiach mu zneli posledné slová Adama Feltona. „Výborne. Už sa viac nemusíte zaoberať Nickym Sepettim. Pred sedemnástimi rokmi ste prežili hroznú tragédiu. Mám však ešte jednu otázku. Ste schopný vyrovnať sa so svojím životom?“

Myles zopakoval odpoveď, ktorú rozhodným hlasom oznámil Feltonovi. „Áno.“

Neeve prišla z Ethelinho bytu do obchodu. Väčšina personálu už bola tam. Okrem svojej zástupkyne Eugenie zamestnávala ešte sedem predavačiek a tri krajčírky.

Eugenie v obchode obliekala figurínu. „Som rada, že sa zasa nosia kostýmy,“ skonštatovala a zručne aranžovala kabátik od škoricového hodvábneho kostýmu. „Ktorú kabelku?“

Neeve odstúpila. „Ešte raz ich podrž. Myslím, že tú menšiu.“

Keď Eugenia skončila kariéru modelky, bezstarostne prešla z čísla tridsaťštyri na štyridsaťštyri, ale zostali jej ladné pohyby, ktoré módni tvorcovia u nej tak obdivovali. Zavesila figuríne na plece kabelku. „Ako vždy, máš pravdu,“ povedala veselo. „Dnes bude rušno. Cítim to v kostiach.“

„Nech ti to tam zostane.“ Neeve sa pokúšala hovoriť pokojne, ale nedarilo sa jej to.

„Neeve, a čo Ethel Lambstonová? Ešte sa neukázala?“

„Niet po nej ani stopy.“ Neeve sa poobzerala po obchode. „Vieš čo, idem sa schovať do kancelárie a vybaviť si zopár telefonátov. Nikomu neprezraď, že som tu. Hlavne nie zákazníčkam.“

Najskôr zavolala Toni Mendellovej. Toni bola na celodennom seminári pre šéfredaktorov. Skúsila k Jackovi Campbellovi. Mal nejaké stretnutie. Nechala mu odkaz, aby zavolal. „Je to dosť súrne,“ povedala sekretárke. Prešla zoznam návrhárov, ktorý mala Ethel v zápisníku. Prví traja posledný týždeň Ethel nevideli. Iba im zavolala a chcela autorizovať citáty v článku. Návrhárka športového oblečenia Elke Pearsonová zhrnula rozčúlenie, ktoré Neeve zachytila u všetkých. „Nepochopím, ako som tej žene mohla poskytnúť rozhovor. Bila do mňa otázkami, kým sa mi nezakrútila hlava. Doslova som ju musela vyhodiť a mám dojem, že tým článkom nebudem vôbec nadšená.“

KUKUČÍN, MARTIN - RYSAVÁ JALOVICA A INÉ POVIEDKY

KUKUČÍN, MARTIN

RYSAVÁ JALOVICA A INÉ POVIEDKY

Mladé letá, Bratislava, 1984
edícia Klub mladých čitateľov
ilustrácie Oto Lupták
2. vydanie, 65.000 výtlačkov
66-008-84

beletria, poviedky
158 s., slovenčina
hmotnosť: 481 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,90 €

*zukol4*

RÚFUS, MILAN - BÁSNE

RÚFUS, MILAN

BÁSNE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
ilustrácie Karol Ondreička
prebal Jozef Gális
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
13-72-024-81

poézia
240 s., slovenčina
hmotnosť: 607 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

5,90 € PREDANÉ

*zukol4*

Milan Rúfus (1928) — básnik, prekladateľ a esejista, ktorý je „bytostne zrastený s dobou i svojou krajinou a vo svojich hlboko precítených mysliteľských veršoch uvažuje o tragike, osudoch a nádejách človeka“. Jeho tvorba zaujíma popredné miesto v úsiliach strednej generácie slovenských básnikov. Oproti vydaniu z roku 1978 tento výber neobsahuje cyklus Z knihy rozprávok, ale je obohatený o komplexnejšie zastúpenie básní z kníh Hudba tvarov a Hora. Obsah tohto 4. vydania Básní tvoria kompletné zbierky Až dozrieme, Zvony, Stôl chudobných, V zemi nikoho a výber zo zbierok Chlapec maľuje dúhu, Kolíska, Hudba tvarov a Hora.