MIKULÍK, PAVOL - A JUST NIE!

MIKULÍK, PAVOL
LISPUCHOVÁ, SILVIA

A JUST NIE!

Cesty, Praha, 2003
obálka Viola Vlčková
1. vydanie
ISBN 80-7181-807-0

životopisy, umenie,
160 s., slovenčina
hmotnosť: 557 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,00 €

*zukol2*

V tejto knihe rozprávajú desiatky známych hercov, ktorí sa v spomienkach vracajú do čias, keď Pavol Mikulík stál na našom hereckom Olympe. Paľo nemohol príbeh svojho smutného života vyrozprávať sám. Mal len 49 rokov, keď ho porážka nemilosrdne vyradila z divadla aj zo života. Vzala nm nielen schopnosť chodiť, ale aj súvisle rozprávať. Pripravila ho o povolanie, o rodinu a, žiaľ, aj o mnohých priateľov. Paľo bol na dne, nechcelo sa mu viac žiť. Zo dňa na deň spadol z Olympu do priepasti. A keď sa zdalo, že sa z nej už nikdy nedostane, povedal si: „A just nie!“ Našiel silu a prekonal najťažšiu skúšku svojho života. Dnes sedí na invalidnom vozíčku a opäť hrá. Pre ľudí, ktorých miluje a ktorí milujú jeho.

JEDLO AKO JED, JEDLO AKO LIEK

JEDLO AKO JED, JEDLO AKO LIEK
Abecedný sprievodca bezpečnou a zdravou výživou

Reader´s Digest Výber, Bratislava, 1998
1. vydanie
ISBN 80-867878-1-0

zdravie, výživa, stravovanie,
400 s., slovenčina
hmotnosť: 1326 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý

5,00 € *strav*

PREDANÉ!
PREDANÉ!

*zukol2*

MINÚTOVÉ VARIÁCIE

MINÚTOVÉ VARIÁCIE
Vyše 500 receptov pre labužníkov
(Schnell und kostlich)

Reader´s Digest Výber, Bratislava, 2001
preklad  Oľga Jesenská
1. vydanie
ISBN 80-88983-10-X

ecepty, výživa, kuchárky,
400 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1365 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

5,00 €

*zukol2*strav*

ZAPLETAL, ŠTĚPÁN - NEMČINA PRE SAMOUKOV

ZAPLETAL, ŠTĚPÁN

NEMČINA PRE SAMOUKOV

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1968
ilustrácie Josef Říha
obálka Josef Říha
preklad Alžbeta Kminiaková
2. vydanie, 20.150 výtlačkov
68-029-68

jazyky, nemecký jazyk, učebnice
356 s. + 78 s. príloha, slovenčina, nemčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrým bez Kľúča

0,30 € PREDANÉ

*zukol2* in *H-2-8*

Táto učebnica vás zoznámi v 34 lekciách bez pomoci učiteľa so základmi nemeckého jazyka a umožní vám dohovoriť sa po nemecky v najbežnejších situáciách každodenného života. Učebnicu dopĺňa prehľad gramatiky, abecedný nemecko-slovenský a slovensko-nemecký slovníček a v prílohe Kľúč k cvičeniam.

MITCHELLOVÁ, MARGARET - ODVIATE VETROM II.

MITCHELL, MARGARET

ODVIATE VETROM II.
(Gone With the Wind)

Slovenský spisovateľ,  Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (215)
preklad Jozef Šimo
doslov Ján Vilikovský
obálka Anastázia Miertušová
2. vydanie, 40.000 výtlačkov
13-72-037-67

beletria, román
582 s., slovenčina
hmotnosť: 583 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal silno zošúchaný

1,00 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol2*

Margaret Mitchellová sa narodila roku 1900 v Atlante, kde strávila celý život. Jej otec, predný právnik, bol autoritou na históriu a — najmä na obdobie občianskej vojny a táto záľuba sa preniesla aj na dcéru, Margaret odišla študovať na vysokú školu, ale po matkinej smrti štúdiá prerušila a viedla otcovi a bratovi domácnosť, až kým sa r. 1925 vydala za Johna R. Marsha, reklamného odborníka. V decembri r. 1922 začala pracovať ako reportérka v Atlanta Journal, kde ostala do r. 1926. Ako sa neskôr ukázalo, v tom roku začala písať svoj veľký román. „Hoci robota trvala celých desať rokov,“ povedala kôr, „prakticky celú knihu som napísala od u 1926 do roku 1929.“

Bolo len pochopiteľné, že dievča, ktoré pochádzalo zo starej južanskej rodiny a v mladosti znova a znova počúvalo dospelých rozprávať o vojne, obrátilo sa k tejto veľkej téme. „Počula som o bojoch, o ranách a o primitívnych spôsoboch, ako ich liečili, ako dámy chodili ošetrovať do nemocníc, ako smrdí gangréna, aké náhrady sa používali namiesto liekov, jedla a šatstva, keď blokáda začala byť velmi prísna a tieto potreby sa už nemohli dovážať. Počula som, ako vypálili a vyplienili Atlantu, ako cesty a železnice do Maconu boli plné utečencov, a počula som o rekonštrukcii. Počula som všetko na svete okrem toho, že juh vojnu prehral. Bol to pre mňa strašný otras, keď som sa desaťročná dozvedela, že generála Leeho porazili.“

Pri práci na knihe preštudovala Mitchellová všetky ročníky novín od roku 1860 do 1873, stovky starých časopisov, denníkov a listov. Ale najväčšmi sa opierala o otcove historické poznatky a o spomienky matky, ktorá si veľmi presne pamätala zvyky a obyčaje tých čias.

Neznámu autorku, ktorá ukázala rukopis len niekoľkým najbližším priateľom, objavil šéfredaktor Macmillanovho vydavateľstva, ktorý roku 1935 odišiel hľadať nových autorov mimo literárnych kruhov. Bolo treba veľkého presviedčania zo strany redaktora i priateľov, aby mu skromná autorka vôbec svoje dielo ukázala — a vzápätí si ho aj telegraficky žiadala nazad. Ale to už bolo jasné, že rukopis má veľké šance na úspech, a tak poputoval do newyorských kancelárií vydavateľstva. Román sa pôvodne volal „Aj zajtra je deň“ podľa hrdinkinho zvyku pomyslieť si pri každej nepríjemnosti: „O tom budem rozmýšľať zajtra.“ Autorka však upustila od pôvodného názvu, keď uvidela, koľko vyšlo v posledných rokoch kníh, ktoré mali v titule slovo „zajtra“. Rozhodla sa pre názov „Odviate vetrom“, lebo dobre vyjadroval základnú myšlienku jej príbehu — zánik starej južanskej civilizácie vo vetre dejín.

Román vyšiel v júni 1936 a ihneď dosiahol obrovský úspech, práve tak ako film, ktorý o tri roky podľa neho nakrútili. Do konca roku 1966 vyšla kniha v tridsiatich dvoch jazykoch v celkovom náklade skoro trinásť miliónov exemplárov.

11. augusta 1949 večer zrazil autorku taxikár, ktorý mal v policajných registroch už dvadsaťštyri vážnych dopravných priestupkov. O päť dní, 16. augusta, spisovateľka zraneniu podľahla.

ŽLTÁ ĽALIA

ŽLTÁ ĽALIA
Výber zo slovenskej balady

Tatran, Bratislava, 1975
edícia Čítanie študujúcej mládeže (74)
zostavil a úvod napísali Jozef Hvišč, Cyril Kraus
prebal Jan Meisner
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
61-607-75

poézia
266 s., slovenčina
hmotnosť: 219 g

tvrdá väzba s prebalom

3,90 € stav: dobrý

PREDANÉ stav: dobrý, knižničné pečiatky 

Vývin balady je úzko spätý s vývinom literatúry, s formovaním a vyhraňovaním umeleckých koncepcií.

V slovenskej literatúre má balada veľmi staré korene; prvé baladické témy sa objavujú v ľudovej slovesnosti a sú to témy veľmi rôznorodé, ale bohaté. Balada je žáner veľmi starobylý, ktorý v našej literatúre pretrvával a pretrváva v rôznych podobách. Jestvoval v rôznych formách pred devätnástym storočím, rozkvetu sa dožil v období básnikov štúrovcov, ktorí preformovali ľudové motívy na kvalitatívne nový stupeň; na štúrovskú baladu nadviazali básnici konca devätnásteho storočia i básnici predvojnoví, medzivojnoví i súčasní. Pravda balada prijíma nové témy, vytvára si nové umelecké postupy.

V prítomnom výbere, vychádzajúc z pôvodného ľudového jadra, predstavujeme hlavných tvorcov tohto pomerne rozšíreného žánru od prvopočiatkov umelej balady až po našu súčasnosť. Sú to ukážky, ktoré nezachytávajú celú rozlohu tejto tvorby, ale zachytávajú šírku tematických rozlôh, šírku možných variabilít i šírku možných tematických a žánrových perspektív.

V chronologickom zoradení prítomná publikácia predstavuje cestu, akou sa vývin tohto bohatého literárneho žánru uberal. V publikácii ide o načrtnutie hlavných, nosných otázok tohto svojrázneho slovenského literárneho druhu.

Kniha zachytáva na konkrétnom materiáli vývinový proces slovenskej balady v jeho charakteristických polohách - a preto aj pri výbere materiálu, aj pri charakteristike balady, v komentároch o jednotlivých jej tvorcoch nejde o vyčerpávajúce tendencie, ale o najcharakteristickejšie črty žánru i tvorcu. Nazdávanie sa, že publikácia dostatočne plasticky poukazuje na hlavný vývinový trend, na hlavnú problematiku a zároveň naznačuje možnosti, ktoré budúci vývin v tejto oblasti môže priniesť.

NOVOMESKÝ, LADISLAV - DEŇ

NOVOMESKÝ, LADISLAV

DEŇ

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Čítanie študujúcej mládeže (102)
zostavil a doslov napísal Karol Rosenbaum
prebal Vladimír Rostoka
1. vydanie, 9.000 výtlačkov

poézia, literárna teória, próza krátka, literatúra slovenská
300 s., 12 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 254 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,80 € PREDANÉ

*zukol2* in *H-2-8*

DROGIN, BOB - CURVEBALL

DROGIN, BOB

CURVEBALL
Špionáž, podvodník a lži, ktoré spôsobili vojnu

PRO, Banská Bystrica, 2008
preklad Roman Mezencev
ISBN 978-80-89057-23-8

história, politika
352 s., slovenčina
hmotnosť: 513 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,70 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol2*

Bob Drogin vo svojom románe - faktografii Curveball odpovedá na kľúčovú otázku:

Ako vlastne mohlo dôjsť k tomu, ŽE VLÁDA PRESVEDČILA SEBA AJ AMERICKÚ VEREJNOSŤ, ŽE SADDÁM HUSAJN MÁ ZBRANE HROMADNÉHO NIČENIA?

Dá sa pochopiť, že pre jastrabov usilujúcich o inváziu to bol jeden z kameňov viery, ale ich zbožné prianie nemohlo predsa stačiť na mobilizáciu stoviek tisícok vojakov a stoviek miliárd dolárov. Po teroristických útokoch na New York a Pentagon 11. 9. 2001 bola hrozba zbraní hromadného ničenia najvážnejším dôvodom z tých, ktoré viedli k rozpútaniu vojny v Iraku. „Niet pochybností, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia“, oznamoval viceprezident Dick Cheney koncom augusta 2002. Colin Powel, vtedajší minister zahraničných vecí, dokonca na pôde OSN predložil neoverené dôkazy. V posledných mesiacoch pred inváziou do Iraku v marci 2003 vláda prezidenta G. Busha však účelovo prekrútila pravdu a ignorovala zmysel pre zodpovednosť.

„Snažil som sa prísť na to, kde sa celý problém zamotal a ako nás mohla CIA, s ročným rozpočtom 45 miliárd dolárov, zaviesť do najhoršej traumy zahraničnej politiky za posledných 40 rokov. Nikdy v minulosti nikto z Američanov neobetoval toľko krvi, bohatstva a prestíže v honbe za falošnou predstavou. Iracký utečenec s krycím menom Curveball má v tomto príbehu kľúčovú úlohu.“

Bob Drogin je korešpondentom Los Angeles Times, kde sa venuje otázkam národnej bezpečnosti. Pracoval tiež ako zahraničný dopisovateľ Times v JAR a na Filipínach. Je laureátom viacerých ocenení za žurnalistiku, vrátane Pulitzerovej ceny, ceny Georgea Polka a ceny Roberta F. Kennedyho. Rozhovory s ním odvysielali televízne stanice CNN, BBC, PBS, NPR, Nightline a mnohé iné. Žije v Silver Spring v štáte Maryland, USA, s manželkou a dvomi deťmi.

KAPITOLA 26

V nedeľu 8. februára 2003, niekoľko minút po 9. hodine a tri dni po Powellovom prejave, konvoj bielych automobilov Nissan Patrol s veľkým čiernym označením „U.N." na dverách a kapote vyrazil cez bránu spred hotela Canal v Bagdade.

Štyri autá sa predierali cez hustú rannú premávku na južnom predmestí Bagdadu. Studený dážď, ktorý v noci padal, ešte stále ochladzoval vzduch. Na uliciach bolo vidno ľudí v hrubých vlnených svetroch a kabátoch, ktorí sa ponáhľali popri predajných stánkoch a obchodoch s potravinami. Autá nabrali rýchlosť, keď sa dostali na diaľnicu smerujúcu von z mesta.

OSN vydala pre svojich hľadačov zbraní v Iraku rádiové volacie znaky vojenského štýlu. Špecialisti na chemické zbrane boli tím „Charlie“, nukleárni vedci patrili do tímu „November“ a experti na rakety do tímu „Delta“. V tomto konvoji boli dvanásti členovia tímu „Bravo“ - kontingent inšpektorov OSN pre biologické zbrane.

V novembri predchádzajúceho roku sa inšpektori OSN po štyroch rokoch neprítomnosti v krajine vrátili do Iraku. Oficiálny názov ich organizácie sa zmenil z UNSCOM na UNMOVIC, ale práca zostala v podstate rovnaká. Od návratu inšpektori vykonávali každodenne asi tucet alebo aj viac inšpekcií, nevynímajúc piatky ani iné sviatočné dni. Inšpekčné skupiny vykonali razie asi v 350 továrňach, vojenských základniach, štátnych úradoch, súkromných domoch a na iných miestach. Väčšina z týchto miest bola známa a opakovane prehľadaná už v minulosti. Iba niekoľko desiatok miest bolo nových.

Kay Mereishová šéfovala biologickej skupine pre plánovanie a operácie, vrátane skupiny „Bravo“. Táto chudá, skoro päťdesiatročná inšpektorka, pracovala s energiou teriéra. Mala vedeckú hodnosť PhD. z biológie a agresívnu zvedavosť, čo bola pre túto misiu skvelá kombinácia. Predtým pracovala deväť rokov v prísne chránenom laboratóriu biologickej obrany vo Fort Detricku v Marylande, ktoré patrilo do rezortu Pentagonu. O biologických zbraniach toho vedela veľa.

Potom ako nastúpila do OSN, so silným pracovným zápalom sa ponáhľala do Iraku v prvej skupine inšpektorov. Narodila sa v Jordánsku a arabčinu ovládala perfektne. Napriek tomu však v Iraku hovorila po arabsky iba zriedkavo. Zistila, že sa dozvie oveľa viac, ak si ľudia okolo nej budú myslieť, že hovorí iba po anglicky.

Pred inšpekciou vybraných miest vedúci inšpekčných skupín zvyčajne pripravili detailné informačné podklady pre inšpektorov, aby boli dôkladne informovaní o mieste, na ktoré idú a o cieľoch inšpekcie. Ale v tomto prípade to bolo inak. Mereishová svojim inšpektorom skoro ráno oznámila iba to, že idú na mimoriadne dôležitú misiu, prehľadať nové miesto, o ktoré je veľký záujem. Okolo tejto inšpekcie sa robilo veľa tajomstiev.

CIA a MI6 si vynútili veľmi prísne obmedzenia. Ak by unikli informácie, Iračania by dokázali odstrániť z miesta inšpekcie všetky dôkazy. Mereishová a Martin Fosbrook, jej britský zástupca, boli oprávnení v prípade potreby zdieľať časť tajomstiev iba s americkými a britskými inšpektormi. V tomto prípade boli informácie také dôverné, že sa o nich nezmienili ani pred šéfinšpektorom z Holandska.

Nikto nechcel, aby vzťahy medzi CIA a UNMOVIC ešte viac ochladli. McLaughlin a ďalší čelní predstavitelia CIA z hĺbky duše nedôverovali Hansovi Blixovi, výkonnému predsedovi UNMOVIC. Bolo to trochu neférové. Tento švédsky diplomat odmietol, aby CIA, tak ako v 90-tych rokoch, používala jeho inšpektorov ako svojich špiónov. Vedenie CIA nadávalo, že si Blix predstavoval spravodajskú spoluprácu ako „jednosmernú cestu“. On sa ich pomoci dožadoval, ale odmietol odplácať im to tým, že by jeho ľudia fungovali v Iraku ako oči a uši CIA. Okrem toho, informácie z OSN unikali ako z deravého hrnca. Každá významnejšia spravodajská služba, vrátane irackej, mala v nej svojich ľudí.

„Ľudia nechceli inšpektorom pomáhať“, povedal istý vedúci predstaviteľ CIA. „Báli sa, že by sa tým znehodnotili informácie. Všeobecne sa verilo tomu, že medzi inšpektorov OSN by prenikol hocikto, aj so svojím psom. Existovali reálne obavy, že ak by sme im to dali, bolo by to zbabrané.“

TABLIC, BOHUSLAV - PAMÄTI ČESKO-SLOVENSKÝCH BÁSNIKOV ALEBO VERŠOVANCOV

TABLIC, BOHUSLAV

PAMÄTI ČESKO-SLOVENSKÝCH BÁSNIKOV ALEBO VERŠOVANCOV
ktorí sa alebo v Uhorsku narodili, alebo aspoň v Uhorsku žili

Slovenský Tatran, 2000
edícia Knihy do vrecka (6)
preklad a doslov Rudo Brtáň
1. vydanie v tejto edícii
ISBN 80-222-0485-4

životopisy, literárna teória,
296 s., slovenčina
hmotnosť: 291 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý, dve knižničné pečiatky

3,20 €

Nezastupiteľnú úlohu pri vzniku slovenského literárnohistorického myslenia, formujúceho sa v období osvietenstva na prelome 18. a 19. storočia, zohral Bohuslav Tablic dielom Pamäti česko slovenských básnikov alebo veršovcov, ktoré vyšlo postupne v štyroch zväzkoch. V tomto vydaní vám ich predkladáme v ucelenej podobe. 

SLÁDKOVIČ, ANDREJ - POÉZIA

SLÁDKOVIČ, ANDREJ

POÉZIA

Tatran, Bratislava, 1976
zostavil a štúdiu napísal Cyril Kraus
edícia Zlatý fond slovenskej literatúry (27)
prebal Ivan J. Kovačevič
2. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-765-77

poézia, antológia
640 s., slovenčina
hmotnosť: 742 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,20 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol2*

PRILEŽAJEVOVÁ, MARIJA - ZELENÁ MÁJOVÁ VETVIČKA

PRILEŽAJEVOVÁ, MARIJA

ZELENÁ MÁJOVÁ VETVIČKA
(Zelenaja vetka maja)

Mladé letá, Bratislava, 1981
preklad Vlasta Ballová
ilustrácie Karol Ondreička
edícia Čajka
2. vydanie, 20.000 výtlačkov
66-057-81

beletria, román,
368 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

0,80 €

*zukol2* darované THCK

Známa sovietska spisovatelka Marija Pavlovna Priležajevová sa narodila 22. júna 1903 v Jaroslavli. Po skončení školy (1920) stala sa učitelkou. Roku 1925 začala študovať na pedagogickej fakulte. Neskôr prednášala ruštinu na stredných školách v Archangeľsku, v Jachromi a v Moskve.

Písať začala roku 1939. Na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny uverejnil časopis „Okťabr“ jej prvú novelu „Tento rok“. V rokoch vojny proti fašistickým votrelcom napísala romány „Taňa Slesarovová“ a „Študentky“. Román „Študentky“ bol autorkiným prvým dielom, ktoré vyšlo knižne. Všetky jej počiatočné práce čerpajú námet zo školského prostredia. Autorka v nich rieši otázky priateľstva, čestnosti a zásadovosti. Okrem románu „Mladosť Maše Strogovovej“, ktorý čerpá námet zo života mladej učiteľky, začínajúcej pedagogickú prax v ťažkých rokoch vojny, aj v ďalších románoch M. P. Priležajevovej sú hrdinami študentky („Nie si sám“, „Nad Volgou“). Okrem toho píše Priležajevová i historické a životopisné poviedky pre mládež (o detstve a mladosti M. I. Kalinina, o revolučnej činnosti mladého V. I. Lenina).

Čitateľkám edície Čajka pripravili sme druhé slovenské vydanie románu „Zelená májová vetvička“, v ktorom opisuje osud hrdinky Kate tak verne a sugestívne, že čitateľ cíti hlboké pretavenie cez autorkine osobné zážitky.

Kaťa prežíva neradostné detstvo v priestrannom dome len s matkou, ktorú opustil manžel, plukovník cárskej armády. Katin život sa zmení, keď matku odvezú do ústavu na liečenie a ju si odvedie príbuzná — baba Koka, vzdelaná, múdra žena. Tá si obľúbi osirelú školáčku Kaťu a stane sa jej oporou i po skončení školy, keď pošlú Kaťu učiť do dediny Ivaňkovo. Smrť láskavej baby Koky je pre Kaťu úderom. Cíti sa osamelá, hoci ju majú radi aj žiaci aj dospelí a pomáhajú jej, ako vedia.

Pozvánka na doplňujúce štúdium pre učiteľov znamená pre Kaťu rozlúčku s Ivaňkovom. Pred ňou stojí nový život, čakajú ju nové priateľky i prvá láska.

Otec Agafangel viedol hodinu svojím vlastným spôsobom.

Vždy začal nejakým príbehom, podobenstvom, z ktorého potom vychádzal pri výklade, a až nakoniec skúšal.

Aj teraz, ako zvyčajne, sa otec Agafangel pomaly prechádzal medzi lavicami, bez úvodu začal zamatovým hlasom rozprávať podobenstvo a zo zvyku vystrel ruku, aby ju položil na čiusi hlavu. Bol to zvyk, akoby stále dával požehnanie, nevnímal, čiu hlavu otcovsky prikryje širokým rukávom so šuštiacou atlasovou podšívkou.

Kaťa sa schúlila. Atlasová podšívka sa mäkko dotkla jej tváre. Pocítila jeho teplú bielu ruku. Zatajila dych a s odporom sa zaryla nechtami do teplej, mäkkej jemnej ruky.

Nezdržal sa, mykol sa a skríkol. Všetko sa to odohralo v okamihu, ale celá štvrtá paralelná uvidela, ako otec Agafangel prišiel do rozpakov, na bledoružovú tvár mu vystúpili červené fľaky, napravil si kríž na hrudi a takmer pošepky sa spýtal:

— Si chorá? Je ti zle?

Možno je naozaj chorá, od včera ju na prasknutie bolí hlava, nohy má ťažké, akoby na nich mala priviazané závažia.

— Protiví sa mi, že ste sa ma dotkli, — povedala Kaťa.

Zavládlo ticho. Dlhé, hrozivé. Dievčatá sa neodvážili ani pohnúť.

Otec Agafangel akoby o desať rokov ostarel, podišiel ťažkým krokom k učiteľskému stolu, sadol si, vytrhol zo zápisníka list, so smutnou tvárou naň čosi napísal, pridŕžajúc si pritom na hrudi 

pozlátený kríž, akoby v ňom hľadal oporu a silu prežiť poníženie.

— Odíď z triedy, Bektyšovová, a odnes tento lístok riaditeľke.

Kati v ušiach dunela ozvena vlastných krokov, také ticho ju odprevádzalo. Ako na pohrebe.

Chodby boli pusté. Kráčala po chodbe a niesla riaditeľke lístok. Zastala. Ticho povedala:

— Boh! — zavolala ticho zvláštnym, cudzím

hlasom. — Boh! — Započúvala sa, v spánkoch jej búšilo ako na poplach. — Otec Agafangel učil... nie, no nie je otec, on je pop... pop Agafangel nás učil, že ty všetko vidíš. Videl si, že potupil Frosiu? Frosia v teba dúfala. Vtedy s babou Kokou som počula, ako mníška čítala žalm: „V teba vkladáme všetky svoje nádeje...“ Kde si, boh? No? No? Odpovedz. Niet ťa. — Kaťa v hrôze stíchla. V spánkoch jej búšilo ako na poplach. Chodba bola pustá, tichá. Iba z najbližšej triedy sa ozýval monotónny hlas učiteľa. Pusto, ticho. Kaťa čakala. Ticho. Bledá od otrasu, od nečakaného, definitívneho objavu, zreteľne povedala: — Niet ťa. Pop Agafangel tebou straší, kryje sa tebou. Teba niet.

Riaditeľkina pracovňa bola veľkým tajomstvom. Gymnazistky sem vstupovali iba v krajných prípadoch, hoci mladistvá riaditeľka gymnázia s jamkami na lícach a s jasnými očami mala povesť prístupnej a spravodlivej ženy. Tu pohladkala niektorú zo žiačok, nehladiac na to, či je z bohatej alebo z chudobnej rodiny, tu zase pochválila za výborný prospech. Alebo potrestala. Nie zadarmo, zaslúžene.

ARCHER, JEFFREY - CHARLIEHO ŠŤASTIE

ARCHER, JEFFREY

CHARLIEHO ŠŤASTIE
(As the Crow Flies)

Motýľ, Bratislava, 1997
preklad Hviezdoslav Herman
obálka Branko Kocian
1. vydanie
ISBN 80-88775-34-5

beletria, román
272 s., slovenčina
hmotnosť: 403 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

3,00 € PREDANÉ

*zukol2*

Druhá časť príbehu Charlieho Trumpera pokrýva obdobie od sklonku štyridsiatych do začiatku sedemdesiatych rokov. Charlie je už úspešným podnikateľom, jeho veľkolepé plány ale zanovito hatí zlomyseľná starena - celoživotná protivníčka Trumperovcov pani Trenthamová. Do centra príbehu sa však dostáva nová generácia: mladý nádejný matematik Daniel Trumper, syn Becky, ktorý začína tušiť pravdu o svojom nemanželskom pôvode, a pekná mladá Austrálčanka Cathy, historička umenia, odchovaná melbournským sirotincom, ktorej najväčšou túžbou je dozvedieť sa niečo o svojich rodičoch. Charlieho Trumpera nezlomí ani nečakaná osobná tragédia a po strhujúcom, takmer detektívnom pátraní sa mu v napínavom finále príbehu podarí objaviť jediného človeka, schopného definitívne zmariť zlovestné plány pani Trenthamovej...

Becky netrpezlivo sedela na stoličke a najradšej by pána Ba-verstocka poriadne nakrútila kľukou ako gramofón, aby sa rozbehol rýchlejšie, už však začínala tušiť, že asi nič, čo by povedala, by ho nevedelo vytrhnúť z rovnomerného tempa, ktoré si zvolil.

„Výsledok nášho vyšetrovania,“ pokračoval Baverstock, „nás doviedol k presvedčeniu - a v tomto okamihu sa vám musím ospravedlniť za nedostatok citlivosti, lady Trumperová -, že otcom vášho dieťaťa je Guy Trentham, a nie Charles Trumper.“

Becky sklonila hlavu a pán Baverstock sa ešte raz ospravedlnil, kým pokračoval.

„Pravda, sir Raymond sa chcel jednoznačne uistiť, že Daniel je jeho pravnuk. Keď chlapec získal štipendium u sv. Pavla, dva razy preto navštívil túto školu.“

Becky sa zahľadela na starého právnika.

„Pri prvej príležitosti sledoval chlapca na koncerte - bol to Brahms, ak sa dobre pamätám - a druhý raz ho pozoroval pri preberaní Newtonovej ceny za matematiku v pamätný Deň zakladateľov. Myslím, že vy ste tam vtedy boli tiež. Počas oboch návštev si dal záležať na tom, aby sa chlapec nedozvedel o jeho prítomnosti. Po druhej návšteve bol sir Raymond celkom presvedčený, že Daniel je jeho pravnuk. Obávam sa, že všetci muži v tej rodine zdedili výraznú hardcastleovskú sánku, nehovoriac o sklone prešľapovať z nohy na nohu, keď sú niečím vyvedení z miery. Sir Raymond na druhý deň zmenil svoju poslednú vôľu.“

Advokát zdvihol zo stola listinu zviazanú ružovou stužkou a pomaly ju rozviazal. „Bolo mi uložené, madam, prečítať vám relevantnú pasáž jeho testamentu v čase, ktorý uznám za vhodný, najskôr však krátko pred chlapcovými tridsiatymi narodeninami. Ak sa nemýlim, Daniel budúci mesiac dovŕši tridsať rokov.“

Becky prikývla.

Baverstock schvaľujúco pokýval hlavou a pomaly roztvoril nepoddajné hárky testamentu.

„Už som vám vysvetlil dispozície týkajúce sa pozostalosti sira Raymonda. Pravda, od smrti slečny Amy celé úroky z investícií dostáva pani Trenthamová. V súčasnosti dosahujú výšku štyridsaťtisíc libier ročne. Pokiaľ je mi známe, sir Raymond nikdy neodkázal nič svojmu staršiemu vnukovi pánu Guyovi Trenthamovi, no keďže menovaný už zosnul, nie je to ani podstatné. Ďalej v testmente odkázal menšiu finančnú sumu svojmu druhému vnukovi pánu Nigelovi Trenthamovi.“ Odmlčal sa. „A teraz musím presne odcitovať slová sira Raymonda,“ povedal a zahľadel sa do testamentu. Skôr než pokračoval, odkašlal si.

,„Po vyrovnaní všetkých ostatných pohľadávok a účtov odkazujem zvyšok svojho nehnuteľného i hnuteľného majetku pánu Danielovi Trumperovi z Trinity College v Cambridge s podmienkou, že svoje vlastnícke práva môže uplatniť až po smrti svojej starej matere pani Ethel Trenthamovej.´"

Teraz, keď sa právnik konečne dostal k podstate, ohromená Becky stratila reč. Pán Baverstock sa na okamih odmlčal a čakal, či nejako zareaguje. Becky však predpokladala, že ešte nepovedal všetko, nuž nič nehovorila. Právnikov pohľad sa vrátil k testamentu ležiacemu pred ním.

„Asi by som mal spomenúť, že si - podobne ako sir Raymond -uvedomujem, ako nepekne sa k vám správali jeho dcéra i jeho vnuk. Navyše musím dodať, že hoci váš syn zdedí značný majetok, nepatrí doň farma v Ashurste v grófstve Berkshire ani dom na Chester Square. Majiteľkou oboch sa po smrti svojho manžela Geralda stala pani Trenthamová. A čo je pre vás asi podstatnejšie, nepatrí tam ani nezastavaná parcela v strede Chelsea Terrace - ani ona nie je súčasťou pozostalosti sira Raymonda. Opakujem - všetko ostatné napokon zdedí Daniel, i keď, ako som už vysvetlil, až po tom, keď zomrie pani Trenthamová.“

„A ona o tomto všetkom vie?“

„Áno, fakticky sa s podmienkami testamentu svojho otca oboznámila už istý čas pred jeho smrťou. Dokonca sa radila s právnikmi, či by sa nedala vyhlásiť za neplatnú tá časť testamentu, ktorú tam sir Raymond doplnil po druhej návšteve školy vášho syna.“

„A podnikla nejaké právne kroky?“

„Nie. Naopak, celkom nečakane, a musím povedať, že dosť prekvapujúco, inštruovala svojich právnikov, aby stiahli všetky námietky proti testamentu. Nech už je, ako chce, sir Raymond v testamente jasne vyjadril, že si neželá, aby sa jeho pozostalosť niekedy dostala do užívania alebo do správy niektorej z jeho dcér. Toto malo zostať výsadou jeho pravnuka.“

NEXÖ, MARTIN ANDERSEN - DITTA, DCÉRA ČLOVEKA

NEXÖ, MARTIN ANDERSEN

DITTA, DCÉRA ČLOVEKA

Smena, Bratislava, 1962
edícia Máj (15)
doslov Jaroslav Kaňa
ilustrácie Ernest Zmeták
obálka Ernest Zmeták, Miroslav Váša
1. vydanie v Smene, 40.800 výtlačkov
73-033-62

beletria, román, literatúra dánska
624 s., slovenčina
hmotnosť: 580 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,10 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol2*

NOVY OTEC

Keď mala Ditta desať mesiacov, mala zvyk všetko si strkať do úst — všetko muselo prejsť touto cestou. Bol to skúšobný kameň na každú vec — či sa dala zjesť alebo nie.

Ditta sa smiala, keď jej stará mama o tom rozprávala, lebo teraz bola oveľa múdrejšia. Sú veci, ktoré nemôžeme zjesť, a predsa z nich máme radosť; a sú iné veci, ktoré by sa dali zjesť, ale najväčší pôžitok spôsobia, keď sa človek uspokojí s radosťou nad tým, ako znamenite by chutili, keby... Potom si pohladíme brucho, zhíkneme a môžeme mať tú vec oveľa dlhšie. „Ty si ozaj hlúpa,“ povedala stará mama, „zjedz to, kým sa to nepokazí, a nenechávaj to ležať!“ Ale Ditta vedela sporiť. Snívala o veci, ktorú dostala, napríklad o červenom jabĺčku, tlačila si ho k lícu a prikladala k ústam, aby ho pobozkala. Alebo ho schovala a kade chodila, všade naň myslela s vrúcnou zbožnosťou. Ak naň neskôr pozrela a našla ho skazené — áno, potom vedela, že ho už veľa ráz v duchu zjedla, a teda aj tak z neho dosť užila. Stará mama to nechápala: v svojej bezmocnosti sa stala maškrtnou a nikdy sa nevedela dojesť; teraz by práve ona chcela mať najradšej všetko v ústach.

Ale predtým dávali na dieťa pozor, lebo sa báli, aby niečo nezhltlo, z čoho by ochorelo. Najmä Sören sa obával. „Nedávaj to do úst!“ ustavične jej hovoril. Dieťa naňho chvíľu hľadelo, vec vybralo a skúšalo strčiť ju jemu do úst. Bol to azda pokus získať spoluvinníka, alebo si dieťa myslelo, že mu to zakazuje preto, aby mohol vec sám cmúľ'ať? Sörenovi to nikdy nebolo jasné.

V každom prípade Ditta sa zavčasu naučila počítať s ľudskou sebeckosťou. Ak jej dobre radili alebo ju napomínali, nerobili to ani tak z lásky k nej ako skôr z vlastných záujmov, ktoré tu boli rozhodujúce. Keď ju väčšie dievčatá stretli na ceste s jabĺčkom v ruke, povedali jej: „Zahoď to hnusné jablko, veď by si iba červy pojedla!“ Ditta ho už neodhodila; zistila, že potom by šli za ňou, zdvihli ho — a samy zjedli. Nebolo už pre ňu všetko také jednoduché; spravidla sa vždy niečo skrýva za tým, čo vidíme a počujeme — a to býva najdôležitejšie.

Niekedy ľudia schovávajú za chrbtom to, čo je pre nás rozhodujúce — napríklad palicu; preto je vždy múdre dôkladne sa poobzerať.

So starou mamou to, prirodzene, tak nebolo. Bola jednoduchou starou mamou v každých okolnostiach a pred ňou nemusela byť opatrná. Teraz sa iba väčšmi ponosovala a nevedela už nič sama zadovážiť. Ditta musela prevziať veľkú časť starostí a bola už celkom súca všeličo do domu obstarať; vedela, kedy na gazdovstvách mútia maslo alebo zakáľajú; stala si tam bosá, aby vypýtala niečo pre starú mamu. „Prečo sa neprihlásite v obci?“ spýtali sa niektorí, ale predsa jej dali; chudobného neslobodno vyhnať z dverí, ak má byť zakáľačka požehnaná. Ale úctu k starej mame si v nových pomeroch nezachovávala; čím ďalej, tým väčšmi sa k nej Ditta správala ako k veľkému rozmaznanému dieťaťu; napomínala ju a hneď k nej zase bola láskavá.

„Ach, tebe je ľahko,“ povedala starena, „máš zrak a dobré nohy; ty máš všetky cesty otvorené. Ale ja sa už Iba na hrob môžem tešiť.“

„Chcela by si zomrieť,“ spýtala sa Ditta, „a odísť za starým otcom Sörenom? Vari si myslíš, že tam ti bude lepšie?“

Nie, stará mama, pravdaže, nechcela zomrieť. Ale hrob nevedela v svojich rečiach vynechať; pripomínala si ho a obávala sa ho. Unavené údy si nikdy poriadne neodpočinuli a myšlienka na dlhý-dlhočizný spánok pod trávou po Sorenovom boku bola lákavá; len keby si bol človek istý, že tam nebude zima. A, pravda, keby sa dievčaťa niekto ujal.

„Tak pôjdem len k svojmu novému otcovi,“ povedala Ditta, keď sa reč dostala až sem; o ňu sa stará mama nemusí starať. „Ale myslíš, že starý otec Sören tam ešte je?“

Áno, to bola vec, v ktorej si stará Maren ešte nebola istá. Ona si poľahky vedela predstaviť hrob ako koniec všetkého a odpočinúť si už pri tejto predstave; väčšiu blaženosť si nevedela predstaviť, ako položiť unavenú hlavu ta, kde nechodia vozy, kde by bola naveky oslobodená od roboty, nepokoja, smrteľnej únavy, všetkých starostí — a len odpočívať. Ale vari ani na to nemá človek právo — toľko sa o tom hovorí: kňaz hovorí tak, a sektářský kazateľ zas inak.