SAROYAN, WILLIAMBOLA RAZ JEDNA MLADÁ DÁMA Z PERTHU
Výber z dosiaľ nepreložených poviedok
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1999
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (609)
zostavill a preložil Juraj Vojtek
obálka Dušan Grečner
1. vydanie
ISBN 80-220-0980-6
poviedky, próza krátka
152 s., slovenčina
hmotnosť: 243 g
tvrdá väzba
stav: mierne zvlnené strany
3,00 €
*zukol* in **S7Z**
WILLIAM SAROYAN (1908-1981), americký autor arménskeho pôvodu, vstúpil do literatúry roku 1934 knihou poviedok Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde, ktorou si získal rovnako čitateľov ako literárnu kritiku na celom svete. Jeho bohaté dielo (približne desať románov a memoárov, okolo dvetisíc poviedok a tridsať hier) charakterizuje humanizmus, trpkohumorný, a jednako láskavý pohľad na svet, no najmä tisícročná múdrosť arménskych predkov, všeobjímajúca láska a úprimne očarený pohľad na svet. Po dvoch poviedkových výberoch v slovenčine (Zbohom, láska moja, Mladé letá 1969, a Srdce na vysočine, Smena 1984) prichádza k slovenskému čitateľovi reprezentatívny výber 27 poviedok z autorovej pozostalosti, ktoré prekvapili svojou sviežosťou a nadčasovosťou aj čitateľov v USA pri vydaní r. 1983. Náš výber (v slovenčine nový a — až na pár poviedok — aj v češtine) spolu so zasvätenou štúdiou znalca Saroyanovho diela J. Vojteka bude príjemným prekvapením pre jeho stálych čitateľov, ale aj mladú generáciu, ktorá sa prvý raz zoznámi s týmto vrcholným predstaviteľom modernej svetovej poviedky.
Sedemdesiattisíc Asýrčanov
Už celých štyridsať dní a štyridsať nocí som sa nedal strihať a začal som pripomínať niektorých nezamestnaných huslistov. Však poznáte ten výzor: skrachovaný génius, ochotný vstúpiť do komunistickej strany. My barbari z Malej Ázie sme vlasáči: ak sa potrebujeme dať ostrihať, tak sa naozaj potrebujeme dať ostrihať. Bolo to už so mnou také zlé, že som si nemohol nasadiť svoj jediný klobúk. (Píšem tu veľmi vážnu poviedku, pravdepodobne najvážnejšiu, akú kedy napíšem. Preto som taký prostoduchý. Čitatelia Sherwooda Andersona čoskoro porozumejú, čo tu vravím: pochopia, že sa smejem cez slzy.) Bol som mladík, ktorý potreboval holiča, zašiel som teda na Tretiu ulicu (San Francisco) do holičstva, kde pracovali učni, aby som sa tam dal za pätnásť centov ostrihať.
Tretia ulica, tam pod Howardom, je svojská štvrť: spomeňte si na newyorskú Bowery či losangeleskú Main Street: aj tam sa fúra nezamestnaných starcov i chlapcov len tak obsmŕda, fajčí podenkový tabak značky Bull Durham, mudruje o politike a čaká, že sa nebodaj niečo prihodí, proste, vyčkáva. Bol práve pondelok, augustové predpoludnie, a do holičstva prišlo zopár takýchto tulákov, aby trochu pookriali. Na japonského chlapca, u ktorého ste sa nemuseli objednávať, čakalo jedenásť zákazníkov: všetky ostatné stoličky boli obsadené Posadil som sa, že počkám. Inde, ako by povedal Hemingway (Aj slnko vychádza, Zbohom, zbraniam, Smrť popoludní, Víťaz neberie nič), dáte za ostrihanie pätoro desaťcentov. Ja som mal dvadsať centov a polovicu balíčka tabaku Bull Durham. Ušúľal som si cigaretu a podal balíček jednému z čakajúcich v mojom veku, ktorý mal na tvári napísané, že potrebuje nikotín, a vdýchol som suchý dym a pritom rozmýšľal, čo sa odohráva v Amerike, čo sa v nej odohráva vo sfére politiky, ekonomiky a ducha. Môj vrstovník bol šestnásťročný chlapec. Vyzeral tak na Iowu, všetko svedčilo o tom, že by to mohol byť ohromný chlapík, opravdivý Američan, ale bol na dne, podľa úst sa poznalo, že je celkom na dne. Málo spánku, niekoľko dní nevymenená bielizeň, trocha strachu atď. Túžil som sa dozvedieť, ako sa volá. Spisovateľ sa vždy snaží preniknúť do reality tvárí a postáv. * Iowa poznamenal: „Práve som prišiel zo Salinas. Na šalátoviskách nijaká práca. Teraz smerujem na sever, do Portlandu; keby sa dalo loďou.“ Chcel som mu vyrozprávať, ako to bolo so mnou: poviedka odmietnutá redakciou Scribner's, esej odmietnutá redakciou The Yale Review, nijaké peniaze na slušné cigarety, na zodraté topánky, staré košele, ale neodvážil som sa pretriasať na verejnosti svoje ťažkosti. Spisovateľove starosti sú vždy nudné, tak trochu neskutočné. Ľudia majú sto chutí položiť si ihneď otázku: „Nuž, a kto od teba vôbec chce, aby si predovšetkým písal?“ Povedal som: „Tak veľa šťastia na tom severe.“ Iowa zavrtel hlavou. „Viem si predstaviť tú štrapáciu. Ale aj tak to treba skúsiť. Niet čo stratiť.“ Dobré chlapčisko, dúfam, že neumrel, dúfam, že nezamrzol, teraz panujú tuhé mrazy (december 1933), dúfam, že neskončil zle, zaslúži si žiť. Iowa, dúfam, že si v Portlande zohnal prácu, dúfam, že zarábaš, dúfam, že máš prenajatú čistú izbu s teplou posteľou, dúfam, že v noci spíš, pravidelne sa stravuješ, vyzeráš ako človek, si šťastný. Iowa, želám ti všetko najlepšie. Tisíc ráz som sa za teba pomodlil. (Ale aj tak sa domnievam, že umrel. Nosil to v sebe už v ten deň, keď som ho stretol, mal výraz ako zviera, a presne vtedy všetky kiná v Amerike znova a znova premietali animovaný, kreslený film s piesňou Kto by sa bál veľkého zlého vlka? Nuž, tak už to na tomto svete chodí: ľudia, ktorí majú peniaze, sa smejú smrti, čo sa zákerne zakráda k chlapcom ako Iowa, predstierajú akoby vôbec nejestvovala, a smejú sa jej vo vykúrených kinách. Modlil som sa za Iowu a považoval som sa za zbabelca. Teraz už je určite mŕtvy, kým ja sedím v malej izbičke a rozprávam o ňom, iba rozprávam.)
Začal som pozorovať japonského chlapca, ktorý sa tu učil za holiča. Práve holil starého tuláka s hroznou tvárou, jednou z tých tvárí, ktorú formujú roky a roky tuláckeho života, života neusadeného, keď človek nikam nepatrí, nič nemá, a japonský chlapec odťahoval nos (svoj vlastný nos) bokom, aby nemusel čuchať pach starého tuláka. Toto je triviálny bod mojej poviedky, zopár faktov, ktoré nemajú miesto v umeleckom diele, ale aj tak som ich dal na papier. Mladý spisovateľ sa vždy obáva, aby mu niečo významné neuniklo. Vždycky chce zaznamenať všetko videné. Zachcelo sa mi spoznať meno toho japonského chlapca. Vždy ma hlboko zaujímajú mená. Zistil som, že práve najneobvyklejšie mená sú najpravdivejšie.
