VERNE, JULES - CESTA OKOLO SVETA ZA OSEMDESIAT DNÍ

VERNE, JULES

CESTA OKOLO SVETA ZA OSEMDESIAT DNÍ
(Le tour du monde en quatre-vingts jours)

Mladé letá, Bratislava, 1961
preklad Ján Sedlák
edícia Dobrodružné čítanie
ilustrácie L. Benett
obálka M. Arzt
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

dobrodružné, beletria, román
260 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav:dobrý *ripri**belx*
PREDANÉ stav: prebal poškodený *zimpa*

Cesta okolo sveta za osemdesiat dní? Dnes predsa môžeme túto cestu počítat na hodiny! Áno, ale roku 1873, keď vyšla túto knižka Julesa Verna po prvý raz, sa to zdalo neuskutočniteľným, aj keď už moria brázdili parníky a kontinenty križovali vlaky poháňané parou. Vernovi, ako sa to spomína v jeho životopise, sa náhodou dostal do rúk prvý cestovný poriadok železničných tratí a lodných liniek na celom svete. Prečítal si ho hneď na ulici a rozhodol sa, že napíše román, v ktorom sa hrdinovi podarí vykonať cestu okolo sveta za najkratší možný čas na najmodernejších dopravných prostriedkoch.

„Zemeguľa sa zmenšila, pretože ju dnes môžeme obehnúť desaťkrát rýchlejšie ako pred sto rokmi,“ hovorí sa v románe, ktorý mal obrovský úspech na celom svete. Čitatelia s napätím sledovali tajomného, mlčanlivého, chladnokrvného, čudácky presného gentlemana Phileasa Fogga na jeho dobrodružnej ceste okolo sveta, plnej nečakaných obratov, veselých i smutných príhod; vzrušoval ich Foggov zápas s prekážkami, ktoré sa náhodne vyskytli, i s prekážkami, ktoré mu staval do cesty policajný agent Fix, pretože ho pokladal za zločinca.

Čaru tejto knižky podľahne aj dnešný čitateľ, hoci si uvedomuje veľký pokrok techniky za tých sto rokov, čo uplynuli od jej vzniku. Aj keď dnes môžeme obdobne s Vernom vyhlásiť: „Vesmír sa zmenšil,“ strhuje nás dramatický dej, zabávame sa na humorných situáciách a krkolomných dobrodružstvách hrdinu. Zaujme nás najmä jeho zápas s časom, zápas, v ktorom ľudstvo — predovšetkým sovietski vedci — dosahuje v dnešnej dobe také veľké víťazstvá.

19. KAPITOLA

v ktorej Prešmyk prejavuje až prílišný záujem o svojho pána, a čo sa z toho vykľuje

Hong-kong je iba ostrovček, ktorý sa po vojne roku 1842 na základe nankingskej zmluvy stal vlastníctvom Anglicka. Kolonizátorský duch Veľkej Británie tam za niekoľko rokov založil významné mesto a vybudoval prístav — Victoriu. Ostrov leží pri vstupe do Kantonského zálivu a iba šesťdesiat míľ ho delí od portugalského mesta Macao, postaveného na druhom brehu. V obchodnom zápase musel nevyhnutne poraziť Macao, a teraz veľká časť čínskeho vývozu ide cez anglické mesto. Doky, nemocnice, prístavištia, skladištia, gotická katedrála, Government House, makadamové ulice — všetko to vyzeralo lak, ako keby sa niektoré z obchodných miest kentského alebo surreyského grófstva bolo presťahovalo na druhý koniec zemegule a rozložilo sa v tejto časti Číny, takmer u protinožcov.

Prešmyk sa teda s rukami vo vreckách vydal k prístavu Victoria, díval sa na nosidlá a rikše so záclonkami, ktoré sú ešte stále obľúbené v Nebeskom cisárstve, a na pestrý dav Číňanov, Japoncov, Európanov, ktorý sa hemžil po uliciach. Prešmyk mal pocit, akoby sa prechádzal po uliciach Bombaja, Kalkaty alebo Singapuru. Okolo celého sveta jestvuje totiž akási reťaz anglických miest.

Prešmyk došiel do prístavu Victoria. Tam pri brehu Kantonského zálivu zazrel hotové mravenisko plavidiel všetkých národností: anglické, francúzske, americké, holandské, lode vojenské aj obchodné, japonské alebo čínske bárky, džunky, sampany, tanky, ba čo viac, aj voľajaké kvetinové člnky, ktoré vytvárali hotové plávajúce záhony.

Ako sa tak prechádzal, všimol si, že niektorí domorodci sú oblečení do žltých šiat. Boli to všetko ľudia v pokročilom veku. Keď vošiel k čínskemu holičovi, aby sa dal „po čínsky“ oholiť, od miestneho Figara, ktorý hovoril dosť dobre po anglicky, sa dozvedel, že títo starci majú všetci najmenej osemdesiat rokov, a v tomto veku majú výsadu obliekať sa do žltých šiat, pretože to je cisárska farba. Prešmykovi sa to videlo neobyčajne smiešne, hoci ani nevedel prečo.

Keď bol oholený, pobral sa na nábrežie, kde kotvil Carnatic, a tam zbadal Fixa, ako sa sem-tam prechádza. To by ešte vôbec nebolo čudné, ale tvár policajného inšpektora vyjadrovala hlboké znepokojenie.

„Dobre,“ povedal si Prešmyk, „ako vidno, pánom z Reformného klubu sa nedarí.“

A podišiel k Fixovi s veselým úsmevom, akoby nevidel jeho ustarostený výraz.

Nuž veru agent celkom oprávnene preklínal pekelný osud, ktorý bo prenasledoval. Zatykača niet! Bolo samozrejmé, že zatýkací rozkaz ide za ním a že ho bude môcť dostihnúť iba vtedy, ak sa tu niekoľko dní zabaví. Lenže Hong-kong holo posledné anglické územie na ceste. A ak sa mu nepodarí Fogga zadržať, tak mu definitívne ufujazdí!

„Tak čo, pán Fix, rozhodli ste sa ísť s nami až do Ameriky?“ spytoval sa Prešmyk.

„Áno,“ odpovedal Fix cez zatisnuté zuby.

„No toto!“ zvolal Prešmyk a vybuchol hlučným smiechom. „Vedel som, že sa nebudete vedieť od nás odlúčiť! Poďte si objednať miesto, poďte!“

Obaja vošli do kancelárie námornej dopravy a rezervovali si kajuty pre štyri osoby. Ale úradník ich upozornil, že opravy na Carnaticu už dokončili, a parník teda odíde ešte dnes večer o ôsmej hodine, a nie až zajtra ráno, ako im to prv oznámili.

DRMLOVÁ, DANA - NĚMECKY S ÚSMĚVEM

DRMLOVÁ, DANA
HOMOLKOVÁ, BOŽENA
KETTNEROVÁ, DRAHOMÍRA
TESAŘOVÁ, LEA

NĚMECKY S ÚSMĚVEM

Nakladatelství Tiskárny Vimperk
Agentura Jirco, Strakonice, 1991
ilustrácie a väzba Markéta Holečková
1. knižné vydanie
ISBN 80-900138-9-9

jazyky
628 s., čeština, nemčina
hmotnosť: 605 g

tvrdá väzba
stav: výborný

4,00 €

*zimpa* in **S7P**

ORAVEC, JÁN - PRÍRUČKA SLOVENSKÉHO PRAVOPISU PRE ŠKOLY

ORAVEC, JÁN
LACA, VINCENT

PRÍRUČKA SLOVENSKÉHO PRAVOPISU PRE ŠKOLY

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1973
obálka Viliam Jakubík

jazykoveda
606 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g

tvrdá väzba
stav: väzba oddelená

0,00 €

*zimpa*

RECEPTY ZO STRUKOVÍN

RECEPTY ZO STRUKOVÍN

Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš, 2002
ISBN 80-88924-25-1

recepty, kuchárky
20 s., slovenčina
hmotnosť: 41 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,30 €

*zimpa* (2x) in *strav*

PAULOVIČOVÁ, EVA - MRAZÍME OVOCIE A ZELENINU

PAULOVIČOVÁ, EVA

MRAZÍME OVOCIE A ZELENINU
Technológia, rady, recepty na prípravu jedál

Knižné centrum, Žilina
fotografie Vladimír Horecký
ISBN 80-8064-021-1

recepty, kuchárky, domácnosť,
80 s., fareb. fot., slovenčina
hmotnosť: 114 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 € 

*zimpa*

V tejto knihy nájdete nielen návod. ako zeleninu a ovocie zmrazovať. ale aj množstvo receptov. ako mrazenú zeleninu a ovocie pripravovať.

LANG, JACEK - OBRÁZKOVÝ ANGLICKO-SLOVENSKÝ SLOVNÍK

LANG, JACEK

OBRÁZKOVÝ ANGLICKO-SLOVENSKÝ SLOVNÍK

Ottovo nakladatelství, Praha, 2008
edícia Ottík deťom
ilustrácie Marian Winiecki
preklad Eva Tandlichová
ISBN 978-80-7360-711-1

slovníky prekladové, knihy pre deti,
120 s., angličtina, slovenčina
hmotnosť: 202 g

mäkká väzba
stav: výborný

1,10 € 

*zimpa* in **O2**

GOLDSMITH, OLIVER - WAKEFIELDSKÝ FARÁR

GOLDSMITH, OLIVER

WAKEFIELDSKÝ FARÁR
(The Vicar of Wakefield)

Tatran, Bratislava, 1973
edícia Svetoví klasici (198)
preklad a doslov Eduard Castiglione
prebal Dagmar Dolinská
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, román
212 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g

tvrdá väzba s prebalom
stav dobrý, časté poznámky perom do textu

0,40 €

*zimpa* in **O2**

Prekladom Wakefieldského farára dostáva sa do rúk slovenského čitateľa jedno z klasických diel anglickej literatúry. Od svojho vydania r. 1766 nestráca v Anglicku na obľube, ba je tam populárnejšie než samotný Robinson Crusoe.

Srdcia čitateľov na celom svete si Oliver Goldsmith, autor tohto malého románu, získal vytvorením postavy prostého, skromného, nezištného dedinského farára, človeka s najušľachtilejšími ľudskými vlastnosťami.

Kniha, spočiatku idylický obraz života na anglickom vidieku, prerastá v druhej časti v kriticky obraz vtedajšej spoločnosti — krutej, sebeckej, ľahostajnej k človeku.

Jej reprezentantom je mladý, amorálny, bezohľadný šľachtic Thornhill, ktorý rušivo zasiahne do pokojného života rodiny wakefieldského farára a zmení ho na nepretržitý rad utrpení. Na malej ploche románu sa stretávajú dva svety. Svet ľudí cynických, zhýralých, idúcich za svojím prospechom aj za cenu, že zničia iných, a svet ľudí šľachetných, mravných, nesebeckých. Šľachtic Thornhill bez akýchkoľvek výčitiek svedomia uvrhne celkom nevinnného človeka do žalára. Farár Primrose i v žalári podáva pomocnú ruku úbožiakom, lebo verí v človeka a je presvedčený, že človek je v jadre dobrý. Pri všetkých ušľachtilých vlastnostiach, ktorými sa farár Primrose vyznačuje, je to postava nesmierne ľudská, nijaký čítankový vzor všetkých cností. A živá a blízka je tým väčšmi, že je preteplená jemným, chápavým, úsmevným humorom.

Čitateľa zaujmú stránky venované tichému rodinnému šťastiu, ktoré sú vrúcnou oslavou rodiny a domova. Tu sa prejavujú lyrické tóny autora, tohto „sladkého minstrela anglickej literatúry“. Kniha, ktorú nadšene privítal aj veľký básnik J. W. Goethe a neustále sa k nej vracal, zaujme iste aj dnešného čitateľa, i keď je v mnohom poplatná dobovému vkusu. Prebúdza v človeku tie najušľachtilejšie city a to rozhodne nie je málo.

Hoci môj chlapec nevedel opísať pána, ktorý pomohol nastúpiť jeho sestre do dostavníka, bol som si istý, že to nebol nikto iný ako náš pán, lebo o ňom bolo široko-ďaleko známe, že je schopný takého činu. Preto som sa vybral do Thornhill Castle pevne rozhodnutý pokarhať ho a ak to bude možné, priviesť späť svoju dcérku. Ale ešte skôr ako som prišiel do jeho sídla, stretol som jedného farníka, ktorý mi povedal, že videl mladé dievča ponášajúce sa na moju dcéru v dostavníku s jedným pánom; podľa jeho opisu mohol to byť pán Burchell; povedal tiež, že koč šiel veľmi rýchlo. S touto zvesťou som sa však neuspokojil, šiel som preto ďalej do sídla nášho pána a hoci bolo ešte zavčasu, žiadal som, aby ma ihneď prijal. Čoskoro sa zjavil s veľmi nevinným a milým úsmevom na tvári. Dcérkin útek ho nesmierne prekvapil: vyhlásil na svoju česť, že s tým nemá nič spoločné. Svoje podozrenie som teraz upriamil na pána Burchella, ktorý, ako som sa rozpamätal, v nedávnej minulosti sa viac ráz s ňou rozprával osamote. V tom, že podlého činu sa dopustil on, ma utvrdil ďalší svedok, ktorý povedal, že dostavník s ním i mojou dcérou šiel smerom na Wells ležiaci asi tridsať míľ od nás, kde je teraz zhromaždená veselá spoločnosť.

Bol som v duševnom rozpoložení, keď je človek náchylnejší skôr prenáhlene konať než pokojne všetko premyslieť; neuvážil som vôbec, či túto zvesť mi nedala osoba nastrčená do cesty, aby ma pomýlila, a šiel som ďalej po stopách dcéry a jej údajného zvodcu na miesto, ktoré mi označil. Kráčal som veľmi odhodlane a neraz som sa okoloidúcich prezvedal na dcérku, ale viac som sa nedozvedel. Až keď som vstúpil do mesta, stretol som mužského na koni, ktorého som raz videl v sídle nášho pána, a ten ma ubezpečil, že ak pôjdem za nimi až k dostihovej dráhe, ktorá bola vzdialená ešte asi na tridsať míľ od miesta, kde som práve bol, určite ich dohoním. Tam ich totiž videl tancovať minulý večer a celá spoločnosť vraj bola mojou dcérou očarená. Na druhý deň hneď na úsvite putoval som k miestu, ktoré mi označil, a asi o štvrtej odpoludnia som ta konečne prišiel. Spoločnosť, ktorú som tu našiel, bola parádne vyobliekaná a mala v hlave len radovánky, zatiaľ čo ja, neborák, zas starosť o to, aby som svoje stratené dieťa priviedol na cestu cnosti. Zamarilo sa mi, že obďaleč stojí pán Burchell: ale ako keby sa bál rozhovoru so mnou; keď zbadal, že idem k nemu, zmizol v dave a viac som ho nevidel.

Povedal som si, že nebudem už daromne putovať ďalej,, a rozhodol som sa vrátiť domov k svojej nevinnej rodinke, ktorá tak potrebovala moju pomoc. Ale vzrušenie a námaha, ktorú som podstúpil, spôsobili, že sa ma zmocnila horúčka, príznaky ktorej som pociťoval už vtedy, keď som odchádzal. To bol ďalší nečakaný úder, lebo od domova som bol vzdialený viac ako sedemdesiat míľ; uchýlil som sa do malého hostinca pri hradskej a tu, v tomto útočišti chudobných a núdznych, ľahol som si odovzdaný do vôle božej a čakal, kým sa neuzdravím. Chradol som tu asi tri týždne, ale napokon môj zdravý koreň zvíťazil. Pravda, peniaze na uhradenie výdavkov za opateru som nemal. Je možné, že práve táto okolnosť by bola spôsobila návrat choroby, ale našťastie mi peniaze požičal cestujúci, ktorý sa tu náhodne zastavil na malé občerstvenie. Bol to ľudomilný kupec kníh zo St. Paul’s Churchyard, ktorý napísal celú kopu knižočiek pre 95 deti. Hovoril si priateľ dietok, ale dá sa povedať, že

SHAW, IRWIN - BOHÁČ, CHUDÁK

SHAW, IRWIN

BOHÁČ, CHUDÁK
(Poor Man, Rich Man)

Smena, Bratislava, 1973
preklad Michal Breznický
ilustrácie Miroslav Cipár
prebal Milan Veselý

beletria, román,
600 s., slovenčina
hmotnosť: 657 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, obal po krajoch ošúchaný

4,00 € PREDANÉ

*zimpa* in **O7**

Americký spisovateľ Irwin Shaw (autor románov Mladé levy, Dva týždne v cudzom meste) v románe Boháč, chudák spracoval zaujímavý príbeh rodiny nemeckého vysťahovalca pekára Jordacha a generácie, ktorá sa narodila a žila v Spojených štátoch amerických. Podáva mimoriadne široký i pestrý a po každej stránke pútavý obraz celkového života v Spojených štátoch od skončenia druhej svetovej vojny až po neskoré roky šesťdesiate. Dej rozvíja nenásilne a s neustálou gradáciou: najprv čitateľa uvádza do rodinného prostredia Jordachovcov, oboznamuje ho s jednotlivými členmi rodiny, potom samostatne sleduje cestu každého z nich. Na príbehu tejto rodiny podáva zložitý obraz mnohovrstvovej súčasnej Ameriky, jej hospodárskych a politických aspektov bez priveľkého filozofovania. Jeho postavy sa rozvíjajú a konajú samostatne, z vnútornej logiky svojich pováh, sociálneho zázemia i z vonkajšej logiky daných spoločenských vzťahov.

Čitateľ takto získava všestranný a pritom nesmierne zaujímavý a pútavý pohľad na americký život v posledných dvoch desaťročiach.

Ošetrovateľka potiahla Gretchen za rukáv.

„Choďte domov,“ zopakovala. „Dnes je tu nevhodné prostredie pre dievčatá. Príďte zajtra ráno, pomôžete mi to tu poupratovať.“

 Gretchen prikývla a pobrala sa do šatne, no po niekoľkých krokoch zastala, obrátila sa a vošla do chodby, odkiaľ sa šlo na oddelenia. Zamierila k oddeleniu, kde ležali pacienti s poranenou hlavou a hruďou. V tlmene osvetlenej miestnosti vládlo ticho. Postele poväčšine zívali prázdnotou, no tu a tam videla pod prikrývkou pacienta. Podišla k poslednej posteli v kúte, kde ležal Talbot Hughes. Z fľaše pripevnenej na stojane pri posteli mu do ramena kvapkala glukóza. Ležal, oči otvorené, velikánske a horúčkovite čisté vo vychudnutej tvári. S úsmevom ju spoznal. Krik a spev doliehal zo spoločenskej miestnosti ako vzdialený chaotický rev na rugbyovom štadióne. Usmiala sa naňho a sadla si na peľasť. Hoci chodievala k nemu často, zazdalo sa jej, že za posledných dvadsaťštyri hodín zlovestne schudol, nezmenili sa na ňom hádam iba obväzy na hrdle. Lekár z oddelenia jej povedal, že Talbot zomrie do týždňa. Nemá prečo zomrieť, rana sa hojí, povedal jej lekár, hoci prirodzene hovoriť už nebude nikdy. Podľa normálnych predpokladov mal už jesť, ba aj trochu chodiť. A predsa ticho chradol, zo dňa na deň, zdvorilo, neodvolateľne nástojac na smrti, nijaký zbytočný krik, nijaké trápenie s ním.

„Mám vám niečo prečítať?“ spýtala sa Gretchen.

Pokrútil hlavou na hlavnici. Potom vystrel k nej ruku. Chytil ju za dlaň. Pocítila krehké akoby vtáčie kostičky. Znova sa usmial a privrel oči. Sedela nehybne a držala ho za ruku. Mlčky pri ňom sedela vyše štvrť hodiny. Potom si všimla, že spí. Jemne si vymanila ruku, vstala a tíško vyšla z miestnosti. Zajtra sa spýta lekára, kedy ich asi opustí víťaz Talbot Hughes. Príde k nemu, bude ho držať za ruku, ako zosobnený smútok jeho krajiny, aby neumieral sám, dvadsaťročný, s toľkým nevypovedaným.

Rýchlo sa preobliekla a náhlivo vyšla z budovy.

Vo vchodových dverách zočila Arnolda Simmsa. Opieral sa o múr pri dverách a fajčil. Od onoho večera v spoločenskej miestnosti ho videla prvý raz. Zaváhala a vykročila k autobusovej zastávke.

„Dobrý večer, slečna Jordachová.“ Nezabudnuteľný hlas, zdvorilý, vidiecky.

Gretchen zastala.

„Dobrý večer, Arnold,“ odpovedala a zatvárila sa zdvorilo, bez spomienok.

„Konečne si chlapci môžu pokričať, čo?“ Ukázal hlavou ku krídlu, kde bola spoločenská miestnosť.

„Veru.“ Najradšej by sa bola hneď pobrala, no nechcela, aby si myslel, že sa ho bojí.

„Naše staré Spojené štátiky šli do toho a zvíťazili,“ pokračoval Arnold. „Skvele sa ponamáhali, čo poviete?“

Uťahoval si z nej...

„Všetci by sme mali byť šťastní,“ odvetila. Vedel, ako vymámiť z nej pompézny tón.

„Som velmi šťastný. Áno. Ohromne šťastný. A okrem toho mi dnes oznámili dobrú novinu. Náramne dobrú novinu. Preto som vás aj čakal. Že vám ju poviem.“

„Akú novinu?“

„Zajtra ma prepúšťajú.“

„Skutočne dobrá novina, gratulujem.“

„Hej. Úradne podľa amerických vojenských lekárov mi je noha v poriadku. Cestovný rozkaz, zadelenie do práce na najbližšie pracovisko a okamžité prepustenie z vojenskej služby. O takomto čase o týždeň budem už v St. Louis. Arnold Simms, civil.“

„Dúfam, že budete ...“ Zmĺkla. Chcela povedať ,šťastný', no to by bolo hlúpe. „Mať šťastie,“ doložila. Ešte horšie.

„Ó, ja som šťastlivec. Kvôli starému Arnoldkovi sa nikto nemusí trápiť. A ešte ďalšiu dobrú novinu som sa dozvedel tohto týždňa. Bol to pre mňa veľký týždeň, velikánsky. Dostal som list z Cornwallu.“

„Naozaj milé.“ Pokrytecké. „Od dievčaťa, čo ste mi o nej rozprávali?“ Palmy. Adam a Eva v raji.

„Hej.“ Odhodil ohorok. „Oznámili jej, že jej muž padol v Taliansku, tak si myslela, že si to rád prečítam.“

Nevedela, čo na to odpovedať. Mlčala.

„Tak, slečna Jordachová, už vás neuvidím. Iba ak by ste náhodou šli cez St. Louis. Nájdete ma v telefónnom zozname. Budem bývať v exkluzívnej obytnej štvrti. Už vás nejdem zdržiavať. Určite idete na dajaký bál osláviť víťazstvo, alebo dakde do klubu na tanec. Chcel som vám iba poďakovať za všetko, čo ste tu pre nás urobili, slečna Jordachová.“

„Veľa šťastia, Arnold,“ odpovedala chladne.

„Veľká škoda, že ste si v tú sobotu nenašli čas a neprišli k prístavu,“ zatiahol napokon bez obalu. „Mali sme dve znamenité kurčatá, upiekli sme si ich, hotová hostina. Chýbali ste nám.“

„Dúfala som, že to nespomeniete, Arnold.“ Pokrytecké, pokrytecké.

OLEXA, LADISLAV - DETSKÁ ŽELEZNICA KOŠICE

OLEXA, LADISLAV
REIPRICH, IGOR

DETSKÁ ŽELEZNICA KOŠICE

Mesto Košice, 2006
ISBN 80-969548-6-5

monografie, železnica
88 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 225 g

mäkká väzba
stav: výborný, na predsádke neautorské venovanie, súčasťou aj 2 originálne pohľadnice

3,00 € PREDANÉ

*zimpa*

BREZINA, THOMAS - KTO NÁS PRITÚLI?

BREZINA, THOMAS

KTO NÁS PRITÚLI?
(Drei Welpen und ein Baby)

Slovenské pedagogické vydavateľstvo - Mladé letá, Bratislava, 2004
séria Sedem labiek za Penny (12)
preklad Mária Ličková
ilustrácia Bernhard Forth, Michael Fantur
1. vydanie
ISBN 80-10-00386-7

beletria, knihy pre deti,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 225 g

tvrdá väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*zimpa*  in *060*

Známy rakúsky spisovateľ Thomas Brezina sa pôvodne chcel stať zverolekárom. Počas štúdia sa však rozhodol, že bude radšej o zvieratách písať zaujímavé príbehy. A tak vznikla, okrem mnohých iných, aj jedna z najkrajších sérií dobrodružstiev o Penny a jej štvornohých priateľoch.

Prekvapenia zriedka prichádzajú samy. Takúto skúsenosť má aj Penny. Neznáma osoba im nechá pred dverami tri malé šteniatka a krátko na to sa spred dverí ozve z košíka detský plač.

Rodine Moosburgerovcov niekto pred dvere položil v košíku bábätko! Čie sú šteniatka a komu patrí bábätko, je záhadou. Penny si však nezúfa, aj keď podchvíľou sa už vzdáva nádeje na odhalenie týchto záhad. A keď si už myslí, že vie, komu čo patrí, zistí, že je všetko celkom inak.

Situácia vrcholí a zdá sa že Penny nedokáže nič vyriešiť...

Romeo sa čírou náhodou prebral a pobudil ostatných.

Pretože už bolo pol ôsmej, muselo všetko bežať stokrát rýchlejšie. Čo sa dalo robiť, raňajok sa museli zriecť.

Penny sa napochytre rozlúčila so psami a zavolala na otca, aby Milli a Robina pustil na chvíľu von, kým otvorí ambulanciu. Aj šteniatka bolo ešte treba nakŕmiť.

Z vyučovania Penny veľa nemala. Myšlienky jej blúdili stále okolo Hansa Georga a predstavovala si, ako to bude v kaviarni u Schwarza. Po škole sa pobrala rovno tam a vyhľadala stôl, pri ktorom sedeli v predošlý deň.

Čakala a čakala, ale profesor nechodil.

Po hodine zaplatila za čaj a pobrala sa domov. Hans Georg nedodržal slovo a to bolo v Penniných očiach to najhoršie, čo mohol urobiť.

Určite ho trápi svedomie, že ten telefonát s Rothenbaumovcami zvrzal, zlostila sa v duchu.

Keď prišla domov, zavolala na Milli a na Robina. Za normálnych okolností ju psy vždy odprevádzali do školy. Pre Penny bolo úplne nezvyklé, že nebežali cestou popri nej.

Milli zbehla dolu schodmi, vrtela chvostom a hrnula sa rovno do kuchyne. Štekajúc začala poskakovať pred policou, kde boli uložené psie sucháre.

„Kde je Robin?“ spýtala sa Penny a zavolala na salašníckeho psa.

Ale Robin neprichádzal.

Vybehla hore do obývačky. Robin ležal na lavici bez akejkoľvek zmeny. Nos mal ešte suchší a horúcejší. Keď sa ho Penny dotkla, sotva reagoval. Potriasla ho a povzbudzovala, aby vstal, no on len unavene zdvihol zviečka a znova klesol späť.

„Ocko, ocko, poď sem rýchlo, Robin...!“ Naľakaná vbehla do ambulancie. Otec našťastie práve nemal pacienta a začítal sa do nejakého odborného časopisu.

„Nevšimol si si ráno, čo s ním je?“ spýtala sa Penny vyčítavo. „Vyzerá to s ním zle, veľmi zle. Má horúčku a ledva sa hýbe!“

Doktor Moosburger sa ponáhľal s dcérou hore. „Ráno som nechal psom otvorené dvere. Milli vybehla. Či bol vonku aj Robin, to neviem. Hneď o ôsmej mi prišiel úraz, jazvečík, zrazilo ho auto. Musel som operovať.

Lekár si kľakol v obývačke k lavici a začal Robina vyšetrovať. Jeho výraz bol čoraz ustarostenejší.

„Čo je?“ spýtala sa Penny znepokojene.

„Nechápem to. Ťažký zápal. Musí mať veľké hnisavé ložisko v jednej alebo možno aj v oboch

BAUMANN, HANS - KOLUMBOV SYN

BAUMANN, HANS

KOLUMBOV SYN
(Der Sohn des Columbus)

Mladé letá, Bratislava, 1984
preklad Elena Diamantová
prebásnil Ignác Šafár
ilustrácie Ľubomír Longauer
edícia STOPY
1. vydanie, 23.000 výtlačkov

beletria, román, dobrodružné,
230 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,00 €

PREDANÉ! *zimpa* in **O2**

Postavu objaviteľa Ameriky Krištofa Kolumba nájdeme v mnohých literárnych dielach, mnohí autori sa usilovali vykresliť jeho rozporuplnú osobnosť a činy, opísať jeho odvážne plavby. Západonemecký spisovateľ Hans Baumann (1914) si zvolil nový pohľad na tohto veľkého muža. Zahľadel sa na Kolumba očami jeho trinásťročného syna Fernána, ktorý v túžbe spoznať a pochopiť svojho otca odíde s ním na jeho štvrtú, poslednú plavbu. Chlapec má takto možnosť vidieť, akým úkladom a ťažkostiam musí jeho otec čeliť, s koľkými nepriateľmi musí zápasiť. Fernánovi a jeho indiánskemu priateľovi Tahakovi sa neraz podarí pomôcť Kolumbovi, odvrátiť od neho smrteľné nebezpečenstvo, keď na lodiach vypukne vzbura alebo keď výprave hrozí smrť hladom. Hoci Fernán spoznáva svojho otca až na sklonku jeho života, ťažko chorého a vyčerpaného intrigami kráľovského dvora, nesklame sa v ňom, naopak, má príležitosť v najťažších chvíľach sa presvedčiť o jeho odvahe a nezlomnej vôli, húževnato vzdorujúcej porážkam.

Rozliční kapitáni

V deň, keď vyplával Makanoholo, kapitán Escobar, kreatúra žijúca z miestodržiteľovej milosti, vyslal z prístavu Santo Domingo Fatu. V nadchádzajúcom šere sa ako svetlý tieň sunula na západ. Keď sa táto pekná loď dostala na dohľad k opornému bodu vzbúrencov, Escobar dal spustiť čln, tak ako pred prvým stretnutím, a zaviezol sa k výbežku. Tam ho očakával Porras a jeho prívrženci.

Pisár podišiel k člnu a nazrel doň.

— Kde je vrece? - spýtal sa.

Escobar zatiahol Porrasa nabok.

— Na Fate, — zašepkal. - Čln by vrece neuniesol.

— Malé vrece v hrsti by mi bolo milšie. Kto sa mi zaručí ?

— Ja, — povedal Escobar. - Aj ja mám s admirálom nevybavené účty. Zostanem u teba, kým nebude po všetkom. Fata odpláva odtiaľto priamo do Španielska.

— Tam sú sudcovia.

— Za Kolumbom ani pes nezašteká, - povedal Escobar.

Porras premýšľal.

— Chcem to vrece vidieť.

Escobar s Porrasom sa zaviezli na Fatu, k vrecu uloženému v kapitánskej kajute. Porras sa spýtal:

— Môžem doň nazrieť?

Keď bolo vrece otvorené, usúdil:

— Miestodržiteľ je naozaj veľký pán! Nie taký hladný bedár ako admirál.

Escobar postavil na stôl dva poháre a nalial vína. Porras vypil pohár na dúšok.

— Bueno!

— Musíš si zachovať jasnú hlavu, — napomínal ho kapitán.

— Kým k tomu dôjde, vytriezviem, aj keby som bol na mol.

— Predtým treba ešte všeličo vykonať.

— Komu to vravíš? — smial sa pisár. — Plán je už dávno hotový. Niekoľko svojich ľudí pošlem nazad na lode zbožné ovečky, ktoré sa prišli dať ostrihať. Celada bude vodcom stáda.

— Miestodržiteľovi záleží len na dvoch: na Cristóbalovi a na Bartolomeovi.

Porras vybuchol:

— Nech zmizne celá tá zberba! Predovšetkým Ojeda! A všetci ostatní pätolizači: Žabykláč, Hák — naučím tých svätuškárov kliať.

— To je tvoja vec.

— Nechaj to na mňa! Zajtra pošlem prvých šesť oviec na loď. O tri dni ďalšie štyri. O deň nato ešte tri, aby sme dovŕšili šťastné číslo. V noci na dvadsiateho štvrtého udrieme. Dovtedy Celada rozoženie všetky admirálove pochybnosti. Všetko pôjde ako po masle. Presne na sekundu. Keď bude mesiac zapadať, dve „ovečky" sa zatúlajú do skladu zbraní na Belladame. Vysypú pušný prach a z kuší stiahnu tetivy. Len čo sa mesiac vnorí do mora, preplavíme sa s piatimi člnmi k lodi. A potom dobrú noc, admirál všetkých morí!

Ojeda prvý zbadal Porrasových ľudí, ktorí sa vynorili na brehu a kývali im. Aj ostatní na drevených ostrovoch zbystrili pozornosť, keď tí šiesti z brehu na nich volali.

— Čo len chcú? - spýtal sa Buey.

— Možno vlci začuli, že zas máme čo jesť, — poznamenal Pompo.

— Pravdepodobne, — súhlasil Hák.

— Stratení synovia, ktorí zavoňali pečienku, — vysmieval sa Quill. - Teľa, čo starý zaklal.

— Ale nie pre tamtých! — zavrčal Buey.

— Mali by sme ich opľuť olovom, - navrhol Žabykláč.

Ojeda priviedol admirála.

— Spoznávate tých šiestich? - spýtal sa Kolumbus.

— Je medzi nimi Celada, — konštatoval Ojeda.

— Ten je najhorší, - povedal Bartolomeo.

— Privezte ich - rozkázal Kolumbus. - Tu nemôžu nič vyparatiť.

Ojeda mlčal. Aj Bartolomeo len stisol pery.

MORAVIA, ALBERTO - NUDA

MORAVIA, ALBERTO

NUDA
(La noia)

Československý spisovatel, Praha, 1967
edícia Spirála
preklad Eva Ruxová
obálka Zdenek Seydl
1. vydanie, 84.000 výtlačkov

beletria, román
296 s., čeština
hmiotnosť: 236 g

mäkká väzba
stav: dobrý, zadný obal fľakatý

1,00 €

*zimpa* in **O2**

Alberto Moravia je dnes patrně nejznámějším italským autorem ve světě. Narodil se v Římě r. 1907 a Řím, jeho milované město, stal se dominantním prostředím většiny jeho románů a povídek. Prvního bouřlivého úspěchu dobyl Moravia románem Lhostejní, který vzbudil nelibost Mussoliniho a byl dán na index. Malaparte, tehdy šéfredaktor Stampy, nabídl Moraviovi místo korespondenta v Londýně a v Paříži. Moravia pak podnikal cesty do USA, Mexika, Číny, po válce do Sovětského svazu a přitom pokračoval ve svém literárním díle. Vydal řadu románů, novel a povídek, z nichž velká část byla přeložena do češtiny. Nejvýznamnější jsou: Krásný život /1934/, Zklamané touhy /1935/, Lenochovy sny /1941/, Epidemie, Maškaráda /1941/, Agostino /1945/, Neposlušnost /1943/, Rimanka /1947/, Manželská láska /1949/, Pohrdání /1954/, Římské povídky /1954/, Horalka /1957/. Román Nuda je jednou z posledních jeho knih, za niž dostal autor v roce 1961 cenu Viareggio. Byl podle něho natočen film a dosáhl v několika letech 24 vydání. Je zřejmě čtenářsky nejúspěšnější Moraviovou knihou. Líčí historii malíře z bohaté rodiny, kterému bohatství zabraňuje plně žít, to jest umělecky tvořit a milovat. Na milostném vztahu k modelce, vylíčeném ve všech peripetiích, promítá autor problém hrdinova odcizení.

KAPITOLA DRUHÁ

V témže domě ve via Margutta, kde jsem bydlel, třetí dveře od mých na chodbě v přízemí měl ateliér starý malíř jménem Balestrieri. Často jsem ho potkával, prohodil s ním pár slov, ale nenavštěvoval jsem ho: jako všichni muži, kteří mají v hlavě jen ženy, Balestrieri jednal s krajním, téměř urážlivým chladem s osobami svého vlastního pohlaví, ať byly jejich postavení a věk jakékoli, dívaje se zřejmě na ně jako na možné soky. Balestrieri byl malý člověk s velmi širokými rameny a příliš velkýma nohama, kteréžto nedostatky se nijak nenamáhal zakrývat, naopak vystavoval je ještě na odiv tím, že nosil ohromná sportovní kostkovaná saka a zastaralé lakové boty s úzkou špičkou. Balestrieriho tvář hodně připomínala masopustní masku nebo pompejského satyra: měl bílé vlasy jako stříbro, brunátně červenou tvář, obočí černé jako uhel, nos jako skobu, velká ústa, špičatou bradu. Výraz této tváře byl trochu bezradný a zároveň při pohledu zblízka neklidný. Od starších malířů, kteří Balestrieriho dobře znali, jsem o něm slyšel, že je to erotoman a že v mládi začal malovat jedině proto, aby pod záminkou malování přilákal do svého ateliéru ženy. Následkem toho mu však zůstal, aby se tak řeklo, zvyk malovat, což pro něho znamenalo malovat především ženské akty. Balestrieri, jenž byl zámožný, se svou prací neživil, nikdy nevystavoval a jistým způsobem maloval sám pro sebe; jeho přátelé mi řekli, že měl své obrazy tak rád, že když se zřídkakdy rozhodl nějaký darovat, udělal kopii a tu daroval místo originálu. Pokud šlo o kvalitu, všichni shodně říkali, že jsou velmi špatné. Jat zvědavostí, pokoušel jsem se jednou nebo dvakrát podívat se na Balestrieriovy obrazy skrze velké okno ze dvora; a zahlédl jsem několik velkých tmavých pláten, na nichž se stěží daly rozeznat ohromné ženské akty nadměrných tvarů a v postojích dost nepřirozených.

Balestrieriův ateliér byl neustále navštěvován velkým počtem žen. Tabulkami svého okna jsem je mohl vidět, jak jdou přes dvůr a mizí ve dveřích vedoucích do chodby v přízemí. Věděl jsem, že chodí k Balestrierimu, poněvadž v ostatních dvou ateliérech bydleli dva malíři, kteří tu žili s rodinami a nepoužívali modelek, neboť malovali abstraktní obrazy. Tyto Balestrieriovy ženy dosvědčovaly neobyčejnou rozmanitost jeho vkusu: mladé i zralé, ženy z lidu i dámy, dívky i vdané, blondýnky i brunetky, hubené i tlusté, bylo vidět, že Balestrieri jako všichni donchuáni hrubšího zrna si příliš nevybírá a že je to sběratel milostných dobrodružství, jemuž jde víc o kvantitu než o kvalitu. Balestrieri míval velmi zřídka to, co se nazývá poměr, nebo trvalejší styky s jedinou ženou; a i když jej měl, nepřerušoval nikdy ostatní méně významné vztahy. Hlavně v prvních letech, kdy jsem bydlel ve via Margutta, probouzel ve mně Balestrieri svou osobou a životem zvědavost, takže jsem ho i trochu špehoval. Dokonce jsem měl statistiku žen, které ho navštěvovaly: až pět různých žen v měsíci nebo každý týden nová žena docházející dvakrát denně. Když jsem viděl Balestrieriho poprvé, bylo mu pětapadesát let; v době, kdy se odehrávají události, o nichž vyprávím, mu bylo pětašedesát; přesto jsem však během těch deseti let nepozoroval žádnou změnu v jeho zvycích: míval pořád více méně stejný počet žen, jako by pro něho čas stál.

Nebo lépe řečeno, změna tu byla, projevila se však ne snad menším počtem ženských návštěv, nýbrž jejich vzrůstem. Balestrieriho erotismus, který jsem často přirovnával k sopce v klidné, ale nepřetržité činnosti, dostoupil kolem jeho třiašedesátého roku stadia paroxysmu. Zdálo se mi, že těch žen, které chodily přes dvůr a klepaly na dveře starého