NEPIL, FRANTIŠEK - KNĚŽNIN PRSTEN

NEPIL, FRANTIŠEK

KNĚŽNIN PRSTEN

Středočeské nakladatelství a knihkupectví, Praha, 1990
ilustrácie Miloslav Jágr
1. vydanie, 25.250 výtlačkov
ISBN 80-7057-032-6

beletria, próza krátka, poviedky, humor,
128 s., čeština
hmotnosť: 220 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zimpa*  in **S7Z**

Vážený a milý pane Nepile, kolikpak roků uběhlo od vydání vašeho návodu Jak se dělá chalupa? A copak jste to tam na záložce čtenářům sliboval? Říkáte, že si teď ňák nemůžete... Ale můžete, můžete, jenže nechcete. Hryže Vás špatné svědomí, neboť Kněžnin prsten se měl objevit na knihkupeckých pultech hned následující rok po Chalupě, a to je dobrých - Ale nechme toho. Hlavně že je knížka na světě a to zpoždění, pane Nepile, Vám Vaši čtenáři jistě rádi odpustí. Vždyť za ně mohou vlastně oni. Už jim nestačily Vaše knížky, chtěli vidět Váš milý zjev, slyšet Váš podmanivý hlas, a tak Vám nabídky na besedy jen pršely. A Vy jste besedoval a besedoval - no, a práce na Kněžnině prstenu stála. Vaši chápaví čtenáři a posluchači Vám to však rádi odpustí, hlavně že se přece jen dočkali. Děkujeme za pěkný rukopis a už se těšíme na další, který se bude jmenovat... ne,ne, tentokrát žádné sliby! Necháme se překvapit. S úctou Vaše redakce

P.S. Všiml jste si, pane Nepile, že jste si tentokrát nemusel psát text na záložku?

Chléb svůj v starostech jísti budeš . . . Soběšovice by se vám špatně hledaly, je tam jen pár čísel. Ale našli byste je, kdybyste věděli, kde jsou Netvořice, protože Soběšovice jsou kousek od Netvořic. Netvořice se sice taky nehledají zrovna lehko, ale jsou kus od Neveklova a z Neveklova je to dvě hodiny cesty do Benešova. A Benešov už hledat vůbec nemusíte, ten zná u nás každý, a nejenom u nás, ten znal každý i v Tridentu na horní Adiži, což vím od pana Chocholky.

S panem Chocholkou jsem stahoval o žních v Soběšovicích snopy. Ovšem nejenom já, ale i Lumír Novák, který mě do Soběšovic vylákal, a Jarda Brož. Jenže ten je stahoval nerad, s tím se pantáta Zazvonil pořád hádal, ale s panem Chocholkou ne. Pan Chocholka mu podával snopy — třeba mu bylo už přes šedesát a s podáváním se člověk zadýchá — a pantáta Zazvonil stavěl z podávaných snopů panáky.

Když tenkrát přišly žně, byla pole plná lidí, plná mužských, ženských i dětí — tenkrát ještě nejezdili po polích dva vyhnanci v kombajnu jako dnes — a ten houf na dolním konci halasil a houf na horním konci zpíval, ale nikdo nezevloval. Nene — dokud obilí nebylo pod střechou, neměl hospodář klid.

Mezi tím halasícím a zpívajícím koncem houfu bylo ticho, protože tam uprostřed vyprávěl pan Chocholka. Poslouchal jsem ho obvykle jenom já, a to ještě ze slušnosti, protože mě doma vychovali k úctě ke starším lidem. Já bych byl raději poslouchal ten halas na dolním konci a ještě raději bych na horním konci zpíval.

Jenže pan Chocholka se držel mého uctivého mlčení jako klíště a vyprávěl mi všechno možné, zatímco Lumír dělal za jeho zády obličeje, Jarda Brož dokonce poznámky a pantáta Zazvonil se sice tu a tam na něco zeptal, ale obvykle na něco docela jiného, než o čem hovořil pan Chocholka. On to jeho vyprávění slyšel už víckrát, i když slyšet to poprvé bylo ažaž.

Třeba o tom, jak pantátův otec za první světové války šrotoval pro Trenťáky ječmen na mouku. („No, mouku,“ opravoval ho pantáta Zazvonil, „mlel to na šrotovníku, tak to nebyla mouka, byl to prostě šrot!“) A jak maminka Chocholková pekla z toho šrotu pro Trenťáky placky.

Trenťáci byli Italové z Tridentu, teda z Trenta. Ono tenkrát patřilo Rakousku-Uhersku. — „Proč, Madonna mia, když všichni mluvíme Italiano, capisco?“ vykřikovali ti Taliáni. „Trento, Roveretto i Bressassone — celé jižní Tyroly mluví Italiano!“ A tolik rebelovali proti mocnářství, že je nestačili zavírat. Když se nevešli do cel v Castello del Buon Camiglio, internovali celý kárný prapor Tridenťáků u nás v Benešově.

TRAVEN, B. - POKLAD NA SIERRA MADRE

TRAVEN, B.

POKLAD NA SIERRA MADRE
(The Treasure of the Sierra Madre)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (166)
preklad Elena Chmelová
doslov Ján Boor
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 53.000 výtlačkov

beletria, román, dobrodružné,
308 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý *zimpa* in **O1**
0,10 € stav: dobrý *zlaci* darované THCK

B. Traven, azda jediný autor vo svetovej literatúre, ktorému sa podarilo dokonale ukryť svoju totožnosť, vstúpil do povedomia čitateľov predovšetkým Loďou mŕtvych, románom, ktorý sa dnes už stal klasickým a je jednou z najlepších ukážok moderného umenia sociálneho. Tento sociálny aspekt preniká celým Travenovým dielom; nachádzame ho vo Vzbure vyvesencov, príbehu o krutom živote domorodých robotníkov na plantážach, v Moste v džungli, ktorý opisuje biedne životné podmienky mexických Indiánov, v Bielej ruži, ktorá maľuje farbistý obraz nerovného boja medzi chudobným mexickým roľníctvom a mocnou naftárskou spoločnostou zo Spojených štátov. Traven je rodený rozprávač, vecný, stručný, skvele vie snovať niť príbehu, ale hlavný dôraz kladie práve na jeho spoločenský význam. Ani náš román zo zlatonosného pohoria nie je ani tak históriou troch chlapov, ktorí sa vydali za bohatstvom, ako skôr štúdiou o tom, čo sa stane s ľuďmi, ktorých charakter nahlodá majetok - večné zlo a ničiteľ ľud-

ského šťastia.

Potom, po hodnej chvíli, akoby sa ktorýsi Indián konečne odhodlal prezradiť, prečo prišli na návštevu. Pokladali za nezdvorlivosť, keby hneď prvú polhodinku prezradili, čo si želajú,

— Myslím, — začal rečník, — že vy, caballeros, ste z ďalekej krajiny, a nazdávam sa, že vás čaká ešte ďaleká cesta. Tak sa mi zdá, a mojim compaňeros tiež, že ste veľmi múdri, veľmi bystrí a vzdelaní ľudia.

— No, ujde to, — Howard skúsil napodobiť ich spôsob reči. — Vieme čítať knihy aj noviny a všetky zprávy v nich, vieme písať listy a rátať s písanými číslicami.

— Čo sú číslice?

— Nuž, číslice, — opakoval Howard, — to je slovom: desať, päť, dvadsať — to sú číslice.

— Ale, — poznamenal Indián, — to je iba polovičná robota. Nemožno povedať iba desať alebo dvadsať. Treba doložiť, čoho desať má človek na mysli — desať kôz alebo desať centavos alebo desať koní. Samo osebe neznamená desať nič.

— Tal vez, možno máte pravdu. — Howard ešte nikdy nepozeral na číslice z takého stanoviska.

Nasledujúcu štvrťhodinu sa Indiáni zasa prizerali, ako si zlatokopovia varia večeru.

Potom Indián znova prehovoril:

— Pozrite, caballeros, vec sa má tak. Syn mi dnes spadol do vody. Vytiahli sme ho dosť chytro. Nemyslím, že by bol mŕtvy. Zdá sa mi, že vôbec neumrel. Ale nemôže sa prebrať, viete? Nevládze sa pohnúť a nevie o sebe. Ešte sa nezobudil. To je to trápenie. Ako počúvam, čítali ste veľa kníh a tam je veľa o medicíne a doktorskej múdrosti. A preto som prišiel presvedčiť sa so svojimi milými priateľmi, či azda niekto z vás — veď ste čítali veľa múdrych kníh od veľkých ľudí — nebude vedieť, čo je s mojím synom, ktorý spadol do rieky, nie síce veľmi širokej, ale práve teraz veľmi hlbokej.

— Kedy spadol váš syn do vody? Už včera? — opýtal sa Howard.

— Nie, seňor, iba dnes spadol do vody — dnes popoludní. Ale nepreberá sa. Keď neprišiel k sebe a my sme už raz nevedeli, čo s ním, prišiel don Filberto, tuto môj sused a priateľ. Ak sa pamätáte, stretli ste sa s ním dnes v húštine a pýtali ste sa ho, ako ďaleko je k najbližšej vode. A tak sme si pomysleli, že hádam budete vedieť, čo robiť, aby sme chlapca prebudili k životu.

Howard pozrel na štyroch Indiánov. Potom hodil okom na skoro dovarené jedlo a povedal:

— Pôjdem s vami, priatelia, a pozriem sa na chlapca. Neviem, či dačo zvládzem. Ale pousilujem sa pomôcť.

Indiáni vstali, zdvorilo sa odobrali od obidvoch spoločníkov a odišli s Howardom do dedinky. Howardovi dali koňa a jeho majiteľ vysadol za sedlo druhého Indiána.

Vošli do chudobného hlineného domca. Na jedinom stole v celom dome ležala petate, rohož z palmových listov, a na nej chlapec.

Howard ho starostlivo prezrel. Zdvihol chlapcovi viečka a pred očami mu pridržal horiacu zápalku. Potom si pritisol pravé ucho na chlapcovo srdce. Položil mu ruku na temeno, či je ešte teplé. Stískal mu prsty a palce a všímal si, či lôžko pod nechtami zas chytro očervenie.

Celý dom zrejme očakával, že Američan teraz spraví veľký zázrak a chlapec na jeho rozkaz vstane z mŕtvych. Howard hodnú chvíľu mlčky stál a uvažoval, či robiť voľačo a čo najskôr.

— Skúsim, či sa mi podarí takto prebrať chlapca, — povedal napokon.

Z chlapcových úst vyšlo trochu vody. Howard skúsil zaviesť umelé dýchanie, čo Indiáni dosiaľ nikdy nevideli. Procedúra urobila na nich hlboký dojem a posilnila ich v názore, že Howard je veľký medicinman, azda i čarodej. Uznanlivo pozerali na seba a opäť sa utvrdili v presvedčení, že tí prekliati gringovia vedia také čudá, aké podľa Indiána zmôže iba sám pánboh.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

POSLEDNÁ VETA:

Sotva sedel v sedle, Indiáni skríkli, šibli koníky a odcválali domov.

KUFČÁK, EMIL - VRBICA A VRBICKÝ URBÁR

KUFČÁK, EMIL

VRBICA A VRBICKÝ URBÁR

Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 2007
príhovor Bohdan Pálka
ISBN 978-80-7140-278-7

monografie, história,
224 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 375 g

tvrdá väzba
stav: perfektný

9,90 €  PREDANÉ

*zimpa*

BARTÁK, VLADIMÍR - ČTENÍ PŘED MANŽELSTVÍM

BARTÁK, VLADIMÍR

ČTENÍ PŘED MANŽELSTVÍM

Práce, Praha, 1985
edícia Kamarád
foto: Vojtěch Písařík
1. vydanie, 44.000 výtlačkov

medziľudské vzťahy, partnerstvo, manželstvo,
304 s., čeština
hmotnosť: 333 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,70 € 

*zimpa* in **O1**

Což nemají mladí lidé. kteří si volí svého druha v souhlasu se svým citem, všechny předpoklady k vytvoření skutečně pevného svazku, který jim bude potěchou i posilou, útočištěm v osobních krizích, znamením jednoty a stálosti?

Jistě by tomu tak mělo být. A přece - jak často se vztah lidí v manželství zvrtne v pravý opak. vznikají rozpory, mezi partnery nastane rozvrat a manželství se nakonec rozpadá...

HOTMAR, JOSEF - EURÓPA ZVANÁ ZÁPADNÁ

HOTMAR, JOSEF

EURÓPA ZVANÁ ZÁPADNÁ
(Evropa řečená západní)

Obzor, Bratislava, 1979
edícia Svetom
preklad Eta Spišková
prebal Tibor Hrabovský
1. vydanie, 8.000 výtlačkov

cestopis
256 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 510 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

0,80 € 

*zimpa* in **O2**

Nie očami bezstarostného turistu, ale zrakom zasväteného novinára, hodnotiaceho, vnímavého a hľadajúceho,  pozerá Josef Hotmar v knihe Európa zvaná západná na hospodárske, politické, sociálne a kultúrne problémy západoeurópskych krajín. V jeho sprievode navštívime vyspelé kapitalistické štáty (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemeckú spolkovú republiku, štáty Beneluxu) i menej vyspelé, kde sa najostrejšie prejavuje kríza kapitalistickej  spoločnosti (Taliansko so Sicíliou a Sardiniou, Španielsko, Portugalsko). S rovnakou reportérskou zaujatosťou nás vovedie aj do kurióznych a pre čitateľa hádam najvďačnejších útvarov starého kontinentu — do Monaca, San Marina, Vatikánu, Andorry, Luxemburska a Lichtenštajnského kniežatstva. A všade si všíma najmä život ľudí — zhovára sa s prostými robotníkmi aj so slávnymi politikmi, s populárnymi spevákmi či maliarmi rovnako ako s hippies alebo emigrantmi. Hotmarova kniha zbavuje západnú Európu masiek jej mýtov, kriticky odhaľuje skutočnosti „biedy v blahobyte", pretože za preplnenými výkladmi obchodov a za záplavou neónov sa skrývajú hlboké sociálne konflikty. Autorove farbisté reportáže z ciest po západnej Európe sedemdesiatych rokov nič nestratili na svojej aktuálnosti, hoci vývoj v západných krajinách sa nezastavil, čo aj sám Hotmar na záver s povzdychom komentuje: „Čas nemilosrdne predbieha autorovo pero." Vidíme to napríklad na udalostiach v Španielsku či Portugalsku i na ďalších miestach, ktoré sa reportér usiloval zaktualizovať (vsuvky o helsinskej konferencii, o afére Watergate). Hotmarov znalostný ponor do západnej Európy ako celku nám však umožňuje ešte jedno: spoznať blízke európske krajiny akosi inak, z iného zorného uhla, akoby existovala dáka cudzia, pre nás takmer exotická Európa. Európa, akú sme nepoznali.

SCHWEITZER, ALBERT - ĽUDIA V PRALESE

SCHWEITZER, ALBERT

ĽUDIA V PRALESE

ÚMSK - Únia mladej slovenskej kultúry, Bratislava, 1993
preklad Jozef Molitor
ISBN 80-88702-00-3

cestopis
118 s., slovenčina
hmotnosť: 150 g

mäkká väzba
stav: dobrý, na 3 stranách podčiarknutý text

1,20 € 

*zimpa* in **O6**

Malinová choroba, rozšírená vo všetkých tropických krajinách, je veľmi nákazlivá. Prekonávajú ju tu skoro všetci černosi. Starý spôsob liečenia spočíval v tom, že sa vredy pokvapkali roztokom síranu meďnatého (cuprum sulphuricum) a chorí užívali denne dva gramy jodidu draselného (kalium jodatum), rozpusteného vo vode. Teraz sa ukázalo, že vstrekovanie arzénobenzolu do ramenných žíl pôsobí rýchle a trvalé vyzdravenie. Vredy zmiznú ako zázrakom.

Najhoršie sú takzvané fagedenické tropické vredy - rozožieravé (ulcus phagedaenicum tropicum). Rozširujú sa všetkými smermi. Nie zriedka je celá noha jedinou boľavou plochou, v ktorej ležia šľachy a kosti ako biele ostrovy. Vredy sú veľmi bolestivé a zapáchajú tak, že nikto nevydrží v blízkosti týchto chorých. Ležia v nejakej chatrči a jedlo sa im donáša. Pomaly chudnú a po strašnom utrpení umierajú. Na Ogooué sú vredy veľmi rozšírené. Dezinfekciou a obväzmi sa nič nevykoná. Chorého treba uspať a vred poriadne vyškriabať až po zdravé tkanivo. Keď je táto práca, pri ktorej krv tečie prúdom, skončená, vred sa vymyje roztokom manganistanu draselného. Potom sa musí deň čo deň pozorovať, či sa neukáže hnisavá škvrna; a tá sa musí znovu vyškriabať. Kým sa vred zahojí, trvá to týždne a mesiace a minie sa pritom pol debny obväzov. A čo ma stojí výživa chorého taký dlhý čas! Ale tá radosť, keď chorý, síce krívajúc - pretože noha je skrivená jazvami - ale šťastný, že je oslobodený z biedy bolesti a zápachu, vstupuje do kanoe a odchádza domov!

Veľa práce mám tiež s malomocnými. Malomocenstvo, latinsky lepra, spôsobuje bacil, príbuzný bacilu tuberkulózy; objavil ho v roku 1871 nórsky lekár Hansen. Na izoláciu malomocných sa tu nedá ani pomyslieť. Vo svojej nemocnici medzi ostatnými chorými mám niekedy štyroch až piatich.

Najčudnejšie je, že síce musíme predpokladať, že sa malomocenstvo prenáša z človeka na človeka, ale nepodarilo sa ešte dokázať, ako sa to deje, alebo uskutočniť prenos pokusom. Jediný liek, ktorý sa dá proti lepre použiť, je takzvaný chaulmoogrový olej (oleum gynocardiae), ktorý sa vyrába zo semena jedného stromu rastúceho v Západnej Indii. Je veľmi drahý a do obchodu obyčajne prichádza, bohužiaľ, sfalšovaný. Ja dostávam tento olej od bývalého misionára Delorda z francúzskeho Švajčiarska, ktorý sa počas svojej činnosti v Novej Kaledónii veľa zaoberal malomocnými a má bezpečný a priamy nákupný prameň. Podľa jeho návodu dávam užívať tento odporný liek zmiešaný so sezamovým olejom a olejom podzemnice, čím sa lepšie znáša. Najnovšie sa tiež doporučuje vstrekovať chaulmoogrový olej aj pod kožu.

Je otázne, či je možné lepru bezpečne a natrvalo vyliečiť. Rozhodne sa však vždy dá dosiahnuť zlepšenie a dlhé ukľudnenie, čo sa prakticky niekedy skoro vyrovná uzdraveniu. Pokusy robené v posledných rokoch, vyliečiť chorobu „nastinom“, látkou získanou z leprových bacilov, dávajú nádej, že sa raz týmto spôsobom podarí lepru zdolať.

S tropickou maláriou, bahennou zimnicou, mám bohužiaľ, ako každý lekár v trópoch, mnoho práce. Domorodci považujú za prirodzené, že každý z nich máva občas zimnicu a trasľavku. Zle ju znášajú deti. Slezina, ktorá následkom zimníc opúcha, stvrdne a rozboľaví sa, zarýva sa niekedy ako tvrdý kameň pod rebrá do tela a nezriedka siaha až k pupku. Ak položím tieto deti na stôl, aby som ich vyšetril, rukami si inštinktívne zakryjú okolie sleziny, pretože sa boja, že by som sa nedopatrením mohol dotknúť bolestivého kameňa. Černoch, postihnutý maláriou, je unavený, akoby rozlámaný, trápia ho bolesti hlavy a každá práca mu j e ťažká. Trvalú maláriu vždy sprevádza chudokrvnosť. Lieči sa arzénom a chinínom. Naši sluhovia dostávajú dvakrát do týždňa pol gramu chinínu. Arzénový preparát, zvaný „Arrhenal“, má tú vlastnosť, že podstatne zvyšuje účinok chinínu. Používam ho k podkožným injekciám veľmi často pre chorých belochov aj černochov.

Medzi africkými trýzňami sa nesmie zabúdať na tropickú dyzentériu. Spôsobuje ju zvláštna odroda amáb, t. j. jednobunkových živočíchov. Usadia sa v hrubom čreve a porušujú jeho steny. Bolesti sú hrozné. Chorý má potrebu sa stále, vo dne, v noci, vyprázdniť, ale vychádza pritom len krv. Predtým bolo liečenie tejto častej choroby zdĺhavé a v podstate málo úspešné. Jediný prostriedok, koreň ipekakuanhy, rozomletý na prášok, nebolo možné podávať v účinných dávkach, pretože pri ústnom požívaní spôsoboval dávenie. V niekoľkých posledných rokoch sa používa účinná substancia získaná z tohto koreňa, emetin kyseliny soľnej (emetinum chlorhydricum). Ak sa vstrekuje niekoľko dní za sebou, v jednopercentnom roztoku šesť až osem kubických centimetrov, denne pod kožu, skoro prichádza zlepšenie a obyčajne trvalé uzdravenie. Výsledky sú priam zázračné. Pritom nie je treba dbať na diétu. Chorý môže jesť to, na čo má chuť; ak je to černoch, hrošie mäso, beloch hoc aj zemiakový šalát. Keby lekár v trópoch vykonal len to, čo mu umožňujú oba novoobjavené prostriedky, arzénobenzol a emetin, už aj to by stálo za to, aby sem prišiel.

ŠVENKOVÁ, VIERA - JABLČNÉ JADIERKA

ŠVENKOVÁ, VIERA

JABLČNÉ JADIERKA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Nová próza
ilustrácie Milan Hrčka
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 6.500 výtlačkov

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie

0,60 € 

*zimpa* (in *109*)

Spoločným menovateľom Švenkovej poviedok je život súčasného človeka v konfrontácii s minulosťou, najčastejšie vojnovou, ale i s obdobím detstva. Švenková nám predkladá zaujímavú vzorku postáv z nášho života v rozličných reálnych situáciách, pričom nikdy nezabudne obohatiť svoje postavy motívom nesplnených túžob, márnych nostalgických očakávaní a morálnych nedorozumení. V centre jej pohľadu sú predovšetkým ženy v strednom, ba i v staršom veku, keď u nich dochádza k rezumovaniu životných krokov a rozhodnutí, víťazstiev, chýb a omylov. Žena v interpretácii Viery Švenkovej je už tradične, podobne ako v celej jej doterajšej tvorbe, poznamenaná vyžadovaním obete, zvyčajne býva vytrvalá v láske, chápajúca, obetavá, zdržanlivá, a to rovnako k životným partnerom - mužom, manželom, milencom a podobne - ako aj k vlastným deťom. V pozadí súčasných rozhodnutí postáv je tvrdá realita minulosti: táto skutočnosť sa zjavuje ako morálne memento v spomienkach, prichádza neočakávane, ale alarmujúco, aby motivovala konanie postáv v ťažkých životných situáciách a pomáhala prekonať duševné krízy. Švenkovej poviedky sú čitateľsky príťažlivé, vecné, zrozumiteľné, humanistické.

Stála uprostred hotelovej haly. Ešte sa jej nestačil zmocniť známy pocit bezradnosti a opustenosti v cudzom svete, už sa jej ujali usmievavé slečny organizátorky. Stačilo povedať svoje meno, doktorka Eva Valová, prosím, hneď dostala kľúče od izby a dispozície, kedy, kde a čo sa bude konať. Tie úsmevy pekných slečien hovorili: Postarali sme sa o vás. Čaká vás príjemný týždeň.

Ocitla sa v neveľkej hotelovej izbe, odložila kufor, trochu sa osviežila, prečesala, prepudrovala a už sa musela náhliť, ak chcela stihnúť slávnostné otvorenie.

Zadné rady veľkej spoločenskej sály už boli obsadené, neostávalo jej iné, ako prepochodovať cez priestranstvo, vystaviť sa zvedavým unudeným zrakom a usadiť sa takmer pod tribúnou. Za predsedníckym stolom už sedelo niekoľko ľudí, vážne tváre, ruky listujúce vo fascikloch, nervózne prsty. Eva niektorých z videnia poznala, a keď sa rozhliadla po ponurej, tmavým drevom obloženej miestnosti, zbadala aj iné známe tváre, bol to práve ten najnepríjemnejší druh známosti, keď je človeku cudzia tvár povedomá, zrejme ju už videl, ibaže si za svet nespomenie, kde a kedy.

Na tribúnu vystúpil profesor Oravec a predniesol uvítací prejav. Pred nami stojí komplex problémov, s ktorými sa dnešná veda v spojitosti s praxou musí chytiť za pasy. Ľudstvo vytvorilo v posledných desaťročiach obrovské sily, ktoré môžu byť využité v prospech človeka, ale môžu sa stať aj nástrojom jeho zničenia. Pomocou vedy a techniky sa dnes vyrobí viac potravín, viac a lacnejších životných potrieb pre všetkých. Viac, rýchlo, lacnejšie. Lenže pritom sa znečistila príroda, základné životné zdroje, zem, vzduch, voda. Našťastie si to človek uvedomil, aj keď v poslednej chvíli. Ešte nie je neskoro. Mŕtve rieky a umierajúce lesy nemôže oživiť nikto iný, len človek. Preto sme tu, to je naša úloha, úloha socialistických vedcov: pomôcť človeku a životu. Vítam vás, vážení prítomní, na tomto významnom podujatí, osobitne vítam medzi nami vzácnych hostí. Vzácni hostia vstávajú a ukláňajú sa, vedecké kapacity alebo aspoň vedecké nádeje, sebavedomí, zdraví, sympatickí ľudia, čo vôbec nevyzerajú na vedcov, nijaká biela brada, ba ani sivý vlas, a ak, tak len ojedinelý, aby to človeku dodalo na zaujímavosti, sme síce duševní pracovníci, ale zato výborne plávame, lyžujeme a hráme tenis, máme atletické postavy a zdravý chrup, ideme takpovediac príkladom. Každý z nás má za sebou pozoruhodné dielo, spotrebovali sme naň časť životnej energie, no ešte nám jej dosť ostalo, sme ňou priam nabití, objavili sme jej skryté zdroje, preto máme dosť optimizmu a sebadôvery, vieme sa usmievať napriek všetkým pesimistickým prognózam. Úsmevy a úklony vľavo a vpravo, pri každom mene zdvorilý potlesk.

Po otváracom ceremoniáli nasleduje prvý referát. Veda v dnešných časoch zaujala významné postavenie, a práve medicína, pre svoju blízkosť k človeku ... Docent Polesný číta monotónne, uspávajúco, neraz mu to vyčítali a on sa vždy bránil. Keby som mal herecké vlohy, nebol by som tu, ale v Národnom divadle. Ešte šťastie, že si ten dlhý cyklostylovaný referát stihla preštudovať už doma.

Ukazuje sa, že v najčistejších mestách sveta, ako sú Reykjavík, Benátky, percento ochorení dýchacích ciest ... Reykjavík, Benátky! Čím menší je svet, tým ďalej je od človeka k človeku. Eva sa nevedela sústrediť, videla pred sebou unavené Jánovo gesto, pohyb, akým jej kýval opretý o zábradlie na letisku. Vedela, že si musí čosi vyriešiť, a to práve tento týždeň, popri prednáškach o boji proti škodlivinám v životnom prostredí.

— Eva! Eva Valová! — zvolala platinová blondínka, v ktorej Eva len s námahou spoznávala Editku, bývalú kolegyňu zo študentských čias. — Neklame ma zrak? Ukáž sa, dievča! Aká som šťastná, že ťa vidím! Večnosť sme sa nevideli! Veky, storočia! 

AKO VYSLOVÍME ...

AKO VYSLOVÍME ...
Výslovnosť cudzojazyčných mien, názvov, slov a výrazov

Tibor Hradecký, Bratislava, 1998
ISBN 80-85256-69-X

jazykoveda
40 s., slovenčina
hmotnosť: 30 g

mäkká väzba
stav: dobrý

GRATIS - ZDARMA

*zimpa* in **S6P**

CARTER, FORREST - ŠKOLA MALÉHO STROMU

CARTER, FORREST

ŠKOLA MALÉHO STROMU
skutečné události
(The Education of Little Tree)

Kalich, Praha, 1993
preklad Libomír Miřejovský
kresby Jindřich Hájek
obálka Pravoslav Nesrovnal
1. české vydanie, 4.000 výtlačkov

beletria, román
168 s., čeština
hmotnosť: 142 g

mäkká väzba
stav: zachovalá

PREDANÉ

*zimpa*   in *085*

Vyprávění šestiletého chlapce, který po smrti svých rodičů žije s babičkou a dědečkem, čistokrevnými Čerokíji. Malý strom (indiánské jméno, které dostává osiřelý chlapec od své babičky), prožívá více i méně dobrodružné příběhy: se svými psy chytá Starého lišáka, vychytralou šelmu, která pokaždé svým pronásledovatelům uteče. Pokud by se tak nestalo, dědeček lišku pustí, protože jde o hru, kterou všichni aktéři chápou a baví se vymýšlením nových lstí a nástrah. Dědeček nikdy námezdně nepracoval. Živí se pálením whisky, v čemž mu Malý strom vydatně pomáhá. Díky dědečkovi a babičce se naučí rozumět řeči přírody, žít s ní, nikoliv proti ní. 

Když na podlaze srubu rozvázal svůj tlumok, vytáhl ven žlutý kabátek. Držel ho ve světle petrolejky, takže kabátek zářil jako zlato. Babička řekla, že jí připomíná divoké kanáry. Byl to nejhezčí kabátek, jaký jsme kdy viděli. Pan Wajn ho ve světle petrolejky obracel na všechny strany a my jsme ho prohlíželi. Babička si ho pohladila, ale já ne.

Pan Wajn řekl, že se mu všechno nějak míchá a že furt na něco zapomíná. Což byla pravda. Říkal, že kabátek nechal ušít pro svýho pravnoučka, co žije za Velkou louží, jenže míra by se hodila tak někdy před lety. Když ho nechal ušít, vzpomněl si, že to nebude vůbec pasovat. Takže teď není nikdo, kdo by ho mohl nosit.

Pan Wajn říkal, že by to byl hřích zahodit něco, co by mohl užít někdo jinej. Řekl, že ho to tak trápí, že ani nemůže v noci spát, protože stárne a nechce, aby ho tížil eště další hřích. Řekl, že dyby se nenašel nikdo, kdo by ho zbavil toho břemene a ten kabátek si nevzal, asi by ho to voddělalo. Chvíli jsme o tom přemýšleli.

Pan Wajn měl sklopenou hlavu a vypadal, jako by už bylo skoro po něm. Řekl jsem, že si ho vyzkouším.

Pan Wajn zvedl hlavu a tvář se mu mezi vousy rozzářila. Řekl, že už je tak zapomětlivej, že ho ani nenapadlo, aby mě požádal vo pomoc. Zvednul se, poskočil jako při tanci a řekl, že jsem úplně sňal jeho hřích a sejmul z něho velký břímě. Což jsem udělal.

Všichni mi pomáhali navlékat kabátek. Když už jsem ho měl na sobě, babička popotahovala rukávy, pan Wajn uhlazoval záda a dědeček stahoval spodní okraje. Seděl mi perfektně, protože jsem měl stejnou míru, jakou si pan Wajn zapamatoval pro svého pravnuka.

Točil jsem se ve světle kolem dokola, aby mě babička viděla ze všech stran. Rozpažil jsem, aby dědeček viděl délku rukávů. Všichni jsme kabátek ohmatávali. Byl měkký, hladce a poddajně prokluzoval pod prsty. Pan Wajn byl tak šťastný, že se dal do pláče.

Nechal jsem si kabátek na sobě i při večeři. Bradu jsem pečlivě držel nad talířem, abych si ho nepokecal. Byl bych v něm i spal, ale babička řekla, že by se při spaní pomačkal. Pověsila mi ho na pelest postele, abych se na něj mohl dívat. Měsíční světlo pronikající oknem mu dodalo ještě krásnějšího lesku.

Jak jsem tak ležel v posteli a díval se na kabátek, rozhodl jsem se, že ho budu nosit do kostela a do osady. Možná, že by se dal nosit i do krámu na rozcestí, až budeme odvádět zboží. Zdálo se mi, že čím víc ho budu nosit, tím víc hříchů z pana Wajna sejmu.

Pan Wajn spal na prošívané matraci. Položil si ji na zem v obývací místnosti naproti našim ložnicím přes psí výběh. Řekl jsem mu, že může spát na mé posteli, že já docela rád ležím na matraci, ale nikdy mou nabídku nepřijal.

Ten večer v posteli mě tak nějak napadlo, že i když vlastně řeším nesnáze pana Wajna, měl bych mu za žlutý kabátek poděkovat. Vstal jsem, po špičkách jsem přešel psí výběh a potichu otevřel dveře. Pan Wajn klečel, hlavu skloněnou na matraci. Tušil jsem, že se asi modlí.

Děkoval za nějakého malého chlapce, který mu přinesl tolik štěstí; domýšlel jsem se, že myslí asi svého pravnuka za Velkou vodou. Na kuchyňském stole měl rozsvícenou svíčku. Stál jsem úplně tiše, protože babička říkala, že se nemá hlučet, když se někdo modlí.

Pan Wajn zdvihl po chvilce oči a spatřil mě. Řekl mi, abych šel dál. Zeptal jsem se, proč rozsvítil svíčku, když tam je petrolejka. Pan Wajn řekl, že celá jeho rodina je za Velkou vodou a že je jenom jedinej způsob, jak se s nima spojit. Řekl, že zapaluje svíčku jen v určitou dobu, kdy voni taky zapalujou svíčky, a že sou tak spolu, protože maj stejný myšlenky. Což zní rozumně.

Vyprávěl jsem mu o naší rodině, jak je rozptýlená až do dalekých Národů, ale že jsme nikdy nevymysleli způsob, jak být pohromadě. Vyprávěl jsem mu o Vrbovým Johnovi.

Řekl jsem mu, že Vrbovýmu Johnovi povím o té svíčce. Pan Wajn řekl, že to Vrbovej John určitě pochopí. A zase jsem úplně zapomněl poděkovat mu za žlutý kabátek.

Druhý den ráno odešel. Pomohli jsme mu přes kládu. Dědeček mu dal hikorovou hůl a panu Wajnovi se hned šlo lepší. Kráčel pěšinou dolů, pomalu se šoural, jak se opíral o hikorovou hůl nahrben pod vahou svého rance. Když už byl z dohledu, vzpomněl jsem si, na co jsem zapomněl. Běžel jsem dolů pěšinou, ale byl daleko pode mnou a vzdaloval se. Křičel jsem za ním: "Díky za žlutý kabátek, pane Wajne!" Ale neobrátil se, neslyšel mě. Pan Wajn neměl potíže jenom se zapomínáním; taky špatně slyšel. Když jsem se vracel pěšinou nahoru, napadlo mě, že když sám tak často zapomíná, že i já můžu někdy zapomenout.

Ostatně, stejně jsem mu vyřešil jeho nesnáze - nosil jsem žlutý kabátek.

MIKSZÁTH, KÁLMÁN - ČIERNE MESTO

MIKSZÁTH, KÁLMÁN

ČIERNE MESTO
(A fekete város)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (157)
preklad Ján Hrušovský
doslov Andor Sas
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 24.000 výtlačkov

beletria, román
416 s., slovenčina
hmotnosť: 366 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, fľak na prebale a na doskách

ZDARMA - *zimpa* in **O1**
ZDARMA - darované THCK

TEREN, ŠTEFAN - TROFEJ NEZNÁMEHO STRELCA

TEREN, ŠTEFAN

TROFEJ NEZNÁMEHO STRELCA

Príroda, Bratislava, 1983
prebal František Šesták

ilustrácie František Šesták

edícia Trofeje
2. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky,
151 s., slovenčina
hmotnosť: 266 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý v texte niekoľko poznámok perom

1,00 €

*zimpa* in **O6**

Keď pred štyrmi rokmi vydalo vydavateľstvo PRÍRODA Terenovu Trofej neznámeho strelca“, stretla sa táto jeho zbierka poľovníckych reportáží so živým ohlasom čitateľov. Už prvé recenzie v dennej i odbornej tlači a neskôr i desiatky listov adresovaných vydavateľstvu i autorovi, signalizovali, že pôvodný náklad neuspokojil záujem čitateľskej verejnosti o tento druh literatúry o vzťahu človeka k živej prírode. Teren už, pravda, pred rokmi vošiel do vedomia našich čitateľov nielen dvoma vydaniami svojej populárnej Tatranskej medvedice, ktorá si oprávnene vyslúžila prívlastok priekopníckeho diela z úseku slovenskej umeleckej poľovníckej beletrie, ale aj krátkymi prózami zo slovenských hôr. Roky ich uverejňoval v Krásach Slovenska, v známom Magazíne poľovníka, vo Svete socializmu i v odbornom časopise Poľovníctvo a rybárstvo a v ďalších periodikách.

„To sme vtedy, na jeseň v päťdesiatom ôsmom pripravovali prvú celoslovenskú výstavu, ... a tá poľovnícka detektívka sa začala dva dni pred jej otvorením.“ U starého bratislavského poľovníka objavili totiž poľovnícky klenot — mohutné parohy jeleňa šestnástoráka! Len preto nemohli byť doteraz vystavené na nijakej výstave, lebo ich držiteľ nevedel, kto, kedy a kde toho jeleňa ulovil. Trofej neznámeho strelca sa na výstave stala stredobodom pozornosti návštevníkov. Veď parohy vážili trinásť a štvrť kila a osobitná komisia ich ohodnotila na dvestoštyridsaťjeden a trištvrte bodu...

Úvahy a dohady o pôvode kapitálnej trofeje sa striedali, zaslúžený obdiv prechádzal zavše i do nepeknej závisti. Ale strelec sa napriek pátraniu dlho nehlásil. Odhalil ho napokon až bojový denník veliteľa 6. oddielu partizánskej brigády „Za slobodu Slovanov“ z novembra 1944.

A to je iba jedna z 24 poviedok Terenovej zbierky, ktorá sa stala aj námetom celovečerného filmu zosnulého režiséra Vlada Pavloviča. Autor sa vo všetkých prejavil nielen ako skúsený poľovník a zanietený vyznávač slovenskej prírody, ale aj ako ochranca veľkého bohatstva, ktoré sa ešte ukrýva v jej horách. Zážitky z dlhoročných posliedok po poľovníckych i partizánskych prtiach vyrozprával tak pútavo, že ich čitateľ prežíva nevdojak vedno s ním.

Druhým vydaním tejto úspešnej zbierky vychádzajú teda i pracovníci vydavateľstva Príroda v ústrety prejavenému záujmu čitateľov a kritiky. Sú presvedčení, že čím bude vo svete viac naozajstných znalcov lesa a prírody a čím viac dobrých kníh a aj skutočne umeleckej prózy o nej budú ľudia čítať, tým harmonickejšie budú i vzťahy medzi nimi navzájom, a pravda, aj medzi človekom a prírodou...

Prešli roky a od návštevy Jeho Excelencie veľvyslanca „tisícročnej ríše“ v slovenských horách sa kadečo zmenilo. Jeho i tých, čo im kedysi tak na spokojnosti a pohode jemu podobných toľme záležalo, zmietla doba. Nové vetry zaduli aj pod Liptovské hole a s nimi sa aj po dolinách objavovali noví ľudia. Jedným z nich bol aj bývalý koniar a drevorubač Maroš. Po vojne ho poslali do lesníckeho učilišťa a stadiaľ potom ta, kam ho odjakživa ťahalo — horárčiť!

Po rokoch sme sa s Marošom stretli za nie celkom všedných okolností: Na lesníckom pohrebe spoločného poľovníckeho priateľa — Mika.

Keď po zvyčajných obradoch a rozlúčke spúšťali rakvu známeho lesníka do otvoreného hrobu, zastala nad jamou trojica tatranských lesníkov. Jeden z nich niesol jednoduchý veniec z čerstvej kosodreviny, prikrášlený byľami zabroneného brusničia, ten prostredný zas jedľový poľovnícky zálomok s čiernou stužkou. Dojatí chvíľu nad ňou stáli a potom hodili za rakvou oboje...

Mňa vtedy upútal práve ten prostredný. Vysoký kostnatý chlap s orlím nosom a prešedivenými vlasmi. Tuším najdlhšie hľadel bez slova za rakvou, potom sa náhlivo zohol, načrel za priehrštie hliny, hodil ju do jamy aj on, a keď sa zvrtol, hanblivo si spakruky pretrel zaslzené oči...

— Veď je to on, Maroš, jeho bývalý drevorubač a kočiš, — blyslo mi vtedy hlavou a už som ho nespúšťal z očí. Len čo sa smútočný sprievod začal rozchádzať, pobral som sa rovno za ním.

— Ešte si ma pamätáte? — opýtal som sa, a on vo chvíli prikývol.

— Pamätám, akoby nie, pamätám, veľmi dobre sa na vás pamätám, veď ste chodievali k nám na lesnú správu! — priznával sa úprimne ku mne a podal mi tvrdú chlapskú ruku. — Veď ste boli starí kamaráti, škoda dobrého chlapa, škoda... Škoda, že nám o chvíľu odchádza autobus, bolo by si treba o kadečom porozprávať. Ja som teraz na Podbanskom, veď to tam poznáte. Keby vám to vyšlo, príďte ma pozrieť, určite príďte... Aj by som sa hádam potreboval s vami o voľačom poradiť.

Ostatní súrili, podali sme si teda ruky a ja som sľúbil, že sa onedlho zastavím.

A tak som v jeden augustový podvečer zaklopal na dvere Marošovej horárne pred dolinou.

— Vitajte! — oslovil ma s úsmevom. — Telefonovali mi, že prídete, máte u nás aj srnca. Nuž uvidíme, nech sa vám páči ďalej. Zložíte sa hore.

Voviedol ma do čistej, jednoducho zariadenej izbice, a keď zbadal, že sa mi pri nohách pletie aj poľovný farbiar, uznanlivo ho potľapkal po pleci.

— To je váš? — opýtal sa, znalecky si psa premeriaval a potom ho niekoľko ráz pohladil po hlave.

— To sa mi ľúbi! Poľovník s dobrým psom je hoden raz toľko! A poslúcha? — spýtal sa a nečakajúc tuším ani na odpoveď, prezvedal sa ďalej.

— A vy robíte teraz v Bratislave, však? A stále poľujete?

Prisvedčil som.

—Tak potom dobre, veď viem, chlapci z Achmadulinovovho odriadu, čo za Povstania boli tu na Podbanskom, vás často spomínajú. Som rád, že sa zasa po toľkých rokoch stretáme...

Slovo dalo slovo a zatiaľ čo som vybaľoval z plecniaka najpotrebnejšie veci, Maroš ma oboznamoval so svojím staronovým pracoviskom, rozprával o stavoch zveri vo svojom horárskom obvode. Keď som ho ponúkol pohárikom pravej trenčianskej borovičky, len sa šibalsky usmial a ako na ospravedlnenie poznamenal: — Nuž, keď to musí byť, teda na zdravie a na Mikovu pamiatku! Vitajte. A to vám už kto vytáral, že ja túto najradšej? Viete, trikrát tomu neublížim, ale nevylejem! Túto mám rád. Vonia horou...

Už sa zvečerilo, spoza náprotivného hrebeňa sa objavil aj kosáčik mesiaca, ale my dvaja sme ešte sedeli pri otvorenom okne neosvetlenej izbice a mali sme si stále čo rozprávať. O hore a o zveri a o tvrdých pekných ľuďoch z vrchov hovoril s takým zanietením a tak presvedčivo, že som ho načúval, ako decko múdru starú mať, keď mu rozpráva o šťastnej krajine a vílach z rozprávky.

Zrazu sa Maroš na mňa zadíval a po chvíli povedal: — Viete, náš spoločný priateľ Miko zomrel, a mne sa prichodí zveriť sa dakomu s naším tajomstvom.

Musel som sa zatváriť veľmi nechápavo, lebo Maroš mi to ešte raz zopakoval a doložil. — Pred rokmi sme si s ním sľúbili, že kým obidvaja žijeme, nebude o tom hovoriť z nás s nikým ani jeden. Ale on je mŕtvy, a na tom pohrebe som si zaumienil, že sa s tým zverím vám...

Keď spoveď dokončil, vzal ma za ruku a voviedol ma do vedľajšej malej izbice. Nad jednoduchým písacím stolom bola zavesená na stene starostlivo upravená jediná trofej, mohutné parohy jeleňa — osemnástoráka.

— To je on! Vtedy sme ho s Mikom dohľadali, ale do „ríše", pravda, neposlali. Tým výstrelom na doline som ho vtedy síce poplašil, ale nezachránil.

— Je z našich hôr, musí zostať tu! — povedal mi vtedy Miko... — a ja som dal na to ruku. Nuž, ale teraz, keď ma už sľub neviaže, chcel by som ho konečne ukázať na niektorej poľovníckej výstave...

THIRLEBY, ASHLEY - HODINY ROZKOŠE / TANTRA LÁSKY

THIRLEBY, ASHLEY

HODINY ROZKOŠE / TANTRA LÁSKY

Natajoga, Bratislava, 1991
preklad Natália Makedonová
obálka Mária Feketeová
1. vydanie
ISBN 80-85217-08-2

sexualita
128 s., slovenčina
hmotnosť: 152 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,90 €

PREDANÉ *zimpa* in **S9C**

Každý hlbšie zmýšľajúci človek hľadá zmysel svojho života a snaží sa pochopiť podstatu svojho „ja.” Pokúša sa o to rozličnými cestami, ktoré sú často spojené so značným sebazapieraním. To, že môžeme k tomuto cieľu dôjsť aj cestou intenzívnej sexuálnej rozkoše, je pre nás úplné tabu. Avšak staroindická tantra, ktorá zažíva na Západe obdobie renesancie, nás presvedčí i napriek svojím orientálnym zvláštnostiam, že je to cesta vhodná aj pre moderného človeka, ak sa nebojí odtrhúť závoj puritánstva, ktorý mu bráni v jednote tela a ducha. Tantrická prax nás určite obohatí o nové aspekty sexuálneho života, ale o tom sa už musíte presvedčiť sami.