STONE, IRVINGAGÓNIA A EXTÁZA
(The Agony and Ecstasy)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia Tvorba národov
preklad a doslov Jozef Šimo
verše prebásnil Viliam Turčány
preklad z denníkov Jozef Felix, Viliam Turčány
obálka Záboj Kulhavý
2. vydanie, 28.000 výtlačkov
beletria, román, životopisy,
832 s., slovenčina
hmotnosť: 877 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal poškodený, knižná blok v dobrej kondícii
1,80 € PREDANÉ
*zimpa*
Meno Irvinga Stona nie je nášmu čitateľovi neznáme; získal si zaslúženú pozornosť románom „Smäd po živote“ - životopisom maliara Vincenta van Gogha, dielom, ktoré sa vymyká spomedzi bežného priemeru biografických románov prísnym zotrvávaním na overených skutočnostiach a pritom neobyčajnou pútavosťou i sviežosťou rozprávania. V románe, ktorý sa dostáva do rúk našim čitateľom, autor využíva svoju schopnosť historickej evokácie, aby presvedčivo zobrazil život veľkého maliara talianskej renesancie, Michelangela Buonarrotiho, i veľkého zástupu osôb, s ktorými sa stýkal. Svojou tvorivou metódou, spočívajúcou až na priam úzkostlivom prístupe k faktom a ich hodnoteniu, dopracováva sa autor k neobyčajne plastickým obrazom, ktoré nielenže sa vrývajú Čitateľovi do pamäti, ale pomáhajú mu pochopiť otázky umeleckej tvorby. Jednou zo Stenových predností je práve schopnosť zachytiť ducha čias, spôsob myslenia a cítenia ľudí v istej historickej epoche. V našom románe sa stretávame s pestrým a pôsobivým obrazom renesancie v plnej jej šírke - od zmyslového rozkošníctva až k asketizmu reformačných snáh.
Je to kniha, ktorá čitateľa nielen zaujme a neraz mu dá odpoveď na otázky, ktoré sa mu azda zdajú priveľmi zložité, ale naplní ho pochopením pre veľké - a neraz márne - úsilie človeka v konflikte so spoločnosťou, ktorú predbehol.
Otcovia Gesuati naučili Argienta nielen počítať, ale aj byť nekompromisne statočným. Pred svitaním odchádzal z domu na trh a bral si kúsok hrudky a papier. Michelangela dojalo, ako starostlivo si chlapec písal účty: toľko a toľko denárov za zeleninu, toľko za mäso, za ovocie, za chlieb a pastu. Argiento neúnavne hľadel nakupovať čo najlacnejšie a najlepšie. Do týždňa poznal každý stánok. Nákup mu zabral väčšinu dopoludnia, a to Michelangelovi vyhovovalo, lebo mal samotu, po ktorej túžil.
Zaviedli si jednoduchý denný poriadok. Po obede s jedným chodom Argiento upratal izby, zatiaľ čo sa Michelangelo išiel na hodinu prejsť pozdĺž Tibery až k dokom, kde počúval Sicílčanov, ako spievajú pri vykladaní lode. Keď sa vrátil, Argiento už požíval riposo na skladacej posteli v kuchyni pred dreveným umývadlom. Michelangelo získal ďalšie dve hodiny ticha pri pracovnom stole, kým sa Argiento zobudil, hlasne si umyl tvár v umývadle a podišiel ku stolu na každodenné vyučovanie. Tých pár hodín popoludní Argientovi zrejme stačilo, lebo ďalšej výučby sa nedožadoval. Na súmraku bol už zasa v kuchyni a varil vodu. Keď sa zotmelo, už spal na skladacej posteli, s pokrývkou bezpečne pretiahnutou cez hlavu. Michelangelo si nato zapálil olejové lampy a vrátil sa k pracovnému stolu. Bol vďačný Buonarrotovi, že mu poslal Argienta; zdalo sa, že toto riešenie bude obom vyhovovať, hoci Argiento nejavil nijaké nadanie na kreslenie. Neskôr, keď začne pracovať s mramorom, naučí chlapca, ako zaobchádzať s kladivom a dlátom.
V biblii čítal z Jánovho evanjelia, 19:38-40:
Po tomto prosil Piláta Jozef z Arimatie, ktorý bol učeníkom Ježišovým ... aby smel sňat telo Ježišovo ... Prišiel teda a sňal telo Ježišovo. A prišiel Nikodém... a priniesol asi sto funtov miešaniny z myrhy a aloe. Vzali teda telo Ježišovo a zavinuli ho do plachiet s voňavkami, ako je u Židov obyčaj pochovávat.
Ako prítomných biblia uvádza Máriu, Máriinu sestru, Máriu Magdalénu, Jána, Jozefa z Arimatie, Nikodéma. Čo ako hľadal, nenašiel v Písme stať, kde by sa hovorilo, že Mária zostala s Ježišom sama. Dejisko bolo zväčša preplnené smútiacimi ako na DelľArcovej Lamentácii v Bologni, kde zármutkom skľúčení diváci pripravili Máriu o poslednú srdcervúcu chvíľu.
Podľa jeho názoru tam nemohol byť nikto iný.
Jeho prvou túžbou bolo vytvoriť matku a syna samých na celom svete. Kedy sa mohla Márii ujsť chvíľka, v ktorej držala dieťa v lone? Možno vtedy, keď ho vojaci sňali z kríža a položili na zem, kým Jozef z Arimatie išiel k Pilátovi vyžiadať Kristovo telo, Nikodém išiel po miešaninu z myrhy a aloe a ostatní odišli smútiť domov. Tí, čo uvidia jeho dokončenú Pietu, nahradia biblických svedkov. Pocítia, čo prežívala Mária. Nebude tam nijaká svätožiara, nijakí anjeli. Iba dve ľudskej bytosti, od Boha vyvolené.
K Márii mal blízky vzťah, lebo sa kedysi dlho sústreďoval na začiatky jej životnej cesty. Teraz je intenzívne živá, zronená; syn je mŕtvy. Hoci neskôr vstane z mŕtvych, v tejto chvíli nežije, výraz jeho tváre prezrádza, čo na kríži vytrpel. Preto nebude môcť na svojej soche vyjadriť, čo Kristus cítil k matke; vyjadrí len to, čo Mária cíti voči synovi. Ježišovo nehybné telo bude pasívne, oči zavreté. Mária bude musieť vyjadrovať odkaz svojej duše ľudstvu. Tak sa mu videlo správne.
Uľavilo sa mu, keď sa mohol v mysli preniesť k technickým otázkam. Keďže jeho Kristus má byť v životnej veľkosti, ako ho bude Mária držať v lone, aby vzťah medzi nimi nestratil na vzhľade? Jeho Mária bude musieť držať muža životnej veľkosti tak pevne a prirodzene, akoby držala dieťa.
To sa dá docieliť jediným spôsobom: musí kresliť diagramy a náčrty, ktorými prebáda najtajnejšie kútiky svojej mysle a nájde tvorivé myšlienky, ktorými vyjadrí svoju koncepciu.
Pustil sa do hrubých náčrtov, aby si oslobodil myšlienky a dostal predstavu na papier. Vizuálne vyjadrovali to, čo v sebe cítil. Chodil pritom po uliciach a hľadel na ľudí, ktorí šli okolo neho alebo nakupovali pri stánkoch, zhromažďoval čerstvé dojmy, ako vyzerajú, ako sa pohybujú. Vyhľadával najmä nežné mníšky milých tvárí, na hlavách šatky a závoje do pol čela, a snažil sa zapamätať výraz ich tváre, kým neprišiel domov a nenačrtol ich na papier.
Keď objavil, že rúcho možno usporiadať tak, aby slúžilo stavebným účelom, začal skúmať anatómiu záhybov. Sústavne improvizoval, dohotovil hlinenú postavu životnej veľkosti, potom nakúpil od súkenníka metre lacnej látky, namočil v umývadle ľahké plátno a pokryl ho hlinou, ktorú Argiento doniesol z brehu Tibery, až dosiahol konzistenciu hustého blata. Ani jeden záhyb nesmel byť náhodný, každý musel organicky slúžiť, prikrývať Madonine útle nohy a chodidlá, aby poskytli pevnú oporu Kristovmu telu, zvýrazňovať krútňavu
