TROYAT, HENRI - ANNA PRÉDAILLOVÁ

TROYAT, HENRI

ANNA PRÉDAILLOVÁ
(Anne Prédaille)

Smena, Bratislava, 1978
edícia Eva (54)
preklad Miroslav Neman
ilustrácie Jana Želibská
prebal Jana Želibská, Jozef Gális
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra francúzska,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 282 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

Henri Troyat (1911), významný francúzsky románopisec, autor rozsiahlych románových cyklov, na ktorých badať vplyv Balzaca a Tolstého, je nášmu čitateľovi zatiaľ neznámy.

Anna Prédaillová patrí medzi úspešne autorove romány. Hrdinka knihy, rozvedená tridsaťročná ambiciózna redaktorka vo vydavateľstve, si myslí, že vie všetko o sebe i o svojej budúcnosti. Jej život plynie pokojne ako rieka, ktorá sa odrazu zmení na nespútaný živel. Anne zomiera matka na rakovinu. Po matkinej smrti zostáva s otcom, bezradným a strateným bez ženy. Dcéra ho čoraz väčšmi ovláda, ľúbi ho, žiarli na neho, chce ho formovať podľa svojich predstáv a úplne ho zdeptá, keď zistí, že sa zaľúbil. No to jej nebráni, aby sa nemilovala s oveľa mladším, nezodpovedným a revoltujúcim Laurentom. Anna má zrazu pocit, že vzťah s Laurentom ju zbavuje vlastného ja a začne i jeho usmerňovať a navádzať na správnu cestu.

Je presvedčená, že ona jediná môže riešiť problémy týchto dvoch stroskotancov, neuvedomujúc si, že čím väčšmi im dvíha hlavy nad vodu, tým väčšmi ich potápa. A neobzerá sa ani napravo ani naľavo, ani otca ani milenca sa nepýta na nič, kráča priamo a neúprosne za svojím cieľom.

Obidvaja sú odkázaní na ňu, na silnú osobnosť, ktorá vie pohotovo konať a neomylne sa rozhodovať. Manipuluje s otcom i milencom ako s bábkami, posúva ich ako bezmocné figúrky na šachovnici.

Kedy človeku škodíme a kedy mu pomáhame? Kedy sa láska k nemu mení na tyraniu? Má Anna právo zasahovať do života svojich najbližších? Tieto otázky vzrušia čitateľa pri sledovaní príbehu silnej ženy medzi dvoma mužmi, ktorí ju nevedia pochopiť, nevedia sa jej vzoprieť a nevedia bez nej žiť.

Keď ráno Anna vošla do vydavateľstva, dozvedela sa od telefonistky, že pred chvíľou volal Mare. Zatelefonovala mu do úradu. Sekretárka jej oznámila, že je chorý a celý deň nepríde do práce. Znepokojená mu zavolala domov. Ozval sa hlboký ženský hlas:

- Moment, hneď vám ho odovzdám.

A v diaľke trošku ostrejším tónom zaznel ten istý hlas:

- Teba chcú, Marc!

Prišiel k telefónu:

- Milá Anna, ľutujem, ale zajtra nemôžem prísť k Starému Georgesovi o pol siedmej...

Prekvapilo ju to. V duchu preletela zrakom stránky v svojom zápisníku. Na toto stretnutie zabudla.

- To nič, - povedala napokon. - Ale čo sa stalo? V úrade mi povedali, že si chorý.

- Áno. Je to hlúposť. Úsad. Zaťalo ma v krížoch...

- Liečiš sa?

- Nestrachuj sa. Bol som u lekára. Povedal, že to potrvá ešte niekoľko dní. Len čo mi bude lepšie, zavolám ti.

Zamyslene zložila. Kto je tá žena, má taký povedomý hlas. Teda Marc nežije sám a jej tvrdil opak. Táto myšlienka ju pobavila, vzbudila zvedavosť a trošku zarmútila, len preto, že jej to Marc zatajil... Hádam je to najnovšie dobrodružstvo, ktoré nepotrvá dlho. No hneď sa vrátila k svojej práci, zabudla na Marca a jeho osobný život. Musela vybrať nejaké rytiny do ilustrovanej reedície Cesta na americké ostrovy od dôstojného otca Labata. Rytiny z 18. storočia boli nerovnakej kvality. Stačí šestnásť ilustrácií, povedal pán Courtois. Anna váhala. Okrem toho mala navrhnúť aj obálku na knihu. Náčrty, ktoré urobila predvčerom, sa jej nepodarili. Vzala ich, poopravovala. Za chvíľu sa stretne s Laurentom v závodnej jedálni. Odkedy pracoval vo vydavateľstve, obedúvala tam s ním každý deň. Podľa všetkého si dosť rýchlo zvykol na nový život. Niekoľko ráz zašla za ním do suterénu, kde bol sklad. Z neónov dopadalo slabé svetlo. Pod nízkou povalou viedli hrubé rúry ústredného kúrenia natreté striebornou farbou. Teplo bolo zadúšajúce. Laurent sa zvŕtal s dalšími desiatimi skladníkmi medzi kovovými regálmi s knihami. Vedúci oddelenia o ňom povedal, že má vynikajúcu pamäť a po dvojtýždňovom zaučení sa už vyzná v tisícoch titulov v katalógu. Objednávky prevážali nákladným výťahom na prízemie, odkiaľ ich kontrolóri odosielali do predajní. Raz za čas sa z reproduktora ozývali pokyny. Bolo tu ako v podpalubí lode. Ale hlavné je, myslela si Anna, že Laurent je zapriahnutý do stáleho zamestnania. Veď ho napokon postupne dotiahne až na najvyššie poschodie. Na obed Carolus s Brunom odišli z ateliéru. Zbežne prezrela návrhy na ich doskách a tiež zišla dolu.

Závodná jedáleň bola sklená masívna konštrukcia na dvore vedľajšieho domu preplnená ľuďmi a šumom. Z kuchyne sa šírila prenikavá vôňa omáčky. Stravníci sa zoskupovali podľa oddelení a spoločných záujmov. Laurent sedel s dvoma skladníkmi. Anna si k nemu prisadla na koniec stola. Keď ju jeho spoločníci zbadali, upreli pohľady do tanierov. Pre nich prichádzala z iného sveta: zhora. Hluchí a slepí nebrali na vedomie jej prítomnosť. Obrátená k Laurentovi povedala ticho:

- Ako sa máš?

- Výborne.

Ráno sa vždy veľmi ponáhľal, nemal čas oholiť sa, a tak sa rozhodol, že si nechá narásť bradu. Jeho ústa orámované hodvábnym hnedým tieňom vyzerali mäsitejšie, ružovšie a zmyselnejšie, oči mu ešte živšie svietili nad lícami pokrytými zamatovými chĺpkami. Pod očami mal veľké fialové kruhy. Vyzeral ako hŕbka nešťastia. Prišla servírka. Dnes si mohli vybrať zajaca na divoko s mrkvou alebo tresku so zemiakovým pyré. Anna si objednala zajaca. Laurent znechutene odmietol.

- Ani zajaca ani tresku.

- Nie si hladný? - spýtala sa.

TEPPERWEIN, KURT - LIEČENIE DUŠEVNÝMI PROCESMI

TEPPERWEIN, KURT

LIEČENIE DUŠEVNÝMI PROCESMI
Psychokybernetikou za zdravím a šťastím
(Geistheilung durch sich selbst)

Fortuna Kiadó, Šamorín, 1992
preklad Helena Třísková
1. vydanie
ISBN 80-900492-6-5

zdravie, psychotronika, parapsychológia, alternatívna medicína, alternatívne liečenie
192 s., slovenčina
hmotnosť: 212 g

mäkká väzba
stav: výborný, nepoužívaná

3,30 € 2,50 €

*lupev*W-dykopa*ezo*

Kto je KURT TEPPERWEIN?

Kniha vhodne doplňuje a rozširuje poznatky a vedomosti Silvovej metódy. Vychádza z iných aspektov a metód, ale dostáva sa k tým istým výsledkom. Každému zrozumiteľným štýlom približuje najmä metódy sebaliečenia. V osobitnej kapitole sa zaoberá cvičeniami pre deti. Z knihy sa naučíte:

- DOSTAŤ SA DO HLADINY ALFA POMOCOU FARIEB
- ZÁBAVNÝM SPÔSOBOM TA ZAVIESŤ I SVOJE DETI
- „VYDÝCHAŤ SI VRÁSKY“ POMOCOU DYCHOVÝCH CVIČENÍ
- NÁJSŤ PRAMEŇ MLADOSTI
- 21-DŇOVÚ TECHNIKU NA RIEŠENIE PROBLÉMOV
- TABUĽOVÚ TECHNIKU, KTOROU SA ZBAVÍTE STRESU A ZLÝCH NÁVYKOV

Knihu odporúčame všetkým, ktorí:
- HĽADAJÚ OÁZU POKOJA
- SA CHCÚ ZBAVIŤ ZLÝCH NÁVYKOV A STRESU
- SI CHCÚ ROZŠÍRIŤ A SPESTRIŤ POZNATKY, KTORÉ SI OSVOJILI V SILVOVEJ METÓDE
- CHCÚ POMÔCŤ SVOJIM DEŤOM TÝMITO METÓDAMI

BRONTËOVÁ, ANNE - TAJOMNÁ PANI GRAHAMOVÁ

BRONTË, ANNE

TAJOMNÁ PANI GRAHAMOVÁ
(The Tenant of Wildfell)

Smena, Bratislava, 1973
preklad František Beluš
ilustrácie Stanislav Dusík
2. vydanie

beletria, román, literatúra anglická,
316 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu

0,80 € *lupev* (in *R15*)
0,80 € *zukol5* in *H-parap*R4

Naňho to však nezapôsobilo. Hovoril so mnou málo, ale ak hovoril, tak s istou voľnosťou a otvorenosťou, prívetivo, čo naznačovalo, že si uvedomil, že jeho slová znejú mojim ušiam ako hudba.

Krátko po raňajkách sa páni s chlapčenskou nedočkavosťou vychystali na výpravu proti bezbranným jarabiciam; strýko a pán Wilmot na poľovníckych koňoch, pán Huntingdon a pán Lowborough peši. Jedine pán Boarham vzhľadom na nočný dážď sa rozhodol trocha počkať a pripojiť sa k ostatným, až keď slnko vysuší trávu. Hodnú chvíľu mi vysvetľoval, aké je zlé a nebezpečné, ak človek nemá nohy v suchu, pričom pán Huntingdon a strýko jeho vážne slová prerušovali uštipačnými poznámkami a smiechom. Napokon aj tí nechali opatrného športovca zabávať dámy rečami o zdraví a chorobách, vzali pušky a pobrali sa k stajniam pozrieť na kone a vypustiť psy.

Keďže som netúžila stráviť s pánom Boarhamom celé predpoludnie, pobrala som sa do knižnice, postavila si stojan s plátnom a začala som maľovať. Stojan a maliarske náčinie ma mali ospravedlniť, že som opustila hosťovskú izbu, keby teta zbadala môj útek, a okrem toho som chcela dokončiť obraz. Už som sa s ním veľa natrápila a mal byť mojím majstrovským dielom, hoci ako zámer bol odvážny.

Sotva som sa pustila do roboty na obraze, ktorý vyžadoval už iba niekoľko ťahov štetcom, popod okno prešli poľovníci vracajúci sa od stajní. Bolo pootvorené, takže pán Huntingdon ma asi zazrel, lebo o chvíľu už bol pri mne.

„Krásne, namojveru!“ zvolal, keď si ho pozorne prezrel. „A námet ako stvorený pre mladú dámu. Jar prechádza do leta, deň dosahuje poludnie, dievčenstvo dozrieva v ženstvo a nádej speje k naplneniu. Rozkošná bytosť! Ale prečo ste ju nenakreslili čiernovlasú?“

„Myslím, že svetlé vlasy sa hodia lepšie. Všimnite si, modrooká, buclatá, jasná a ružová.“

„Čestné slovo! Pravá Hébé! Keby som nemal pred sebou autorku, zaľúbil by som sa do nej.“

Hovoril s takým zanietením, že sa mi srdce rozbušilo od radosti. Po chvíli však zmenil tón a s úsmevom sa ma pýtal, či ešte mám „nejaké portréty“.

„Nie,“ zrozpačitela som a pocítila aj hnev. Ale puzdro s kresbami ležalo na stole. Vzal ho, pokojne si sadol a začal si prezerať maľby.

„Pán Huntingdon, to sú moje nedokončené skice,“ zvolala som zvýšeným hlasom, „a rozhodne nedovolím, aby si ich niekto prezeral.“

A siahla som na puzdro, aby som mu ho vytrhla, ale on ho nepustil a ubezpečoval ma, že má rád „nedokončené skice všetkého“.

„Neznesiem, aby si ich niekto prezeral. Skutočne vám to nemôžem dovoliť!“ odpovedala som.

„Dovoľte mi teda prezrieť si to, čo je v puzdre,“ povedal.

A keď som mu puzdro ťahala z ruky, šikovne vytiahol väčšinu kresieb a po chvíľke prezerania skríkol:

„Nebesá, tu je ďalší!“ A zastrčil si do vrecka vesty malý ovál perleťového papiera — miniatúrny portrét, dosť dobrý na to, aby som ho mohla s veľkou námahou a sústredením kolorovať. Ale bola som rozhodnutá nenechať mu ho.

„Pán Huntingdon,“ kričala som, „trvám na tom, aby ste ho vrátili! Je môj a nemáte právo si ho brať. Ihneď mi ho dajte, inak vám to nikdy neodpustím!“

Ale čím väčšmi som naliehala, tým väčšmi ma hneval jeho urážlivý smiech. Nakoniec ma celkom nahneval, keď vyhlásil:

„Dobre, dobre, ak si ho tak vysoko ceníte, nevezmem vám ho.“

Aby som mu ukázala, ako si ho cením, roztrhla som kresbu na dvoje a hodila do ohňa. To nečakal. 

PAPINI, GIOVANNI - ŽIVOT KRISTA

PAPINI, GIOVANNI

ŽIVOT KRISTA
(Storia di Cristo)

Tatran, Bratislava, 1969
preklad a doslov Mikuláš Pažitka
prebal Dagmar Dolinská
4. vydanie, 60.000 výtlačkov

beletria, román, náboženská literatúra
368 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý



DAROVANÉ *lupev*bio*

Ani jedno dielo talianskej literatúry v období dvadsiatych rokov nespôsobilo toľko rozruchu nielen doma, ale aj v cudzine, ako Papiniho Život Krista. Giovanni Papini, ktorý v období bezprostredne po svetovej vojne ovládal „talianske kultúrne ovzdušie“, stal sa stelesnením protestu, túžby po originalite, túžby po hľadaní pravdy. Giovanni Papini najlepšie zo všetkých talianskych, ba európskych intelektuálov vycítil, ba aj vyjadril drámu svojej doby, drámu generácie, ktorá sa utápala v pohnutých dobách po prvej svetovej vojne. Doba nádejí a sklamaní, doba hľadania pravdy, doba hľadania niečoho konštantného, niečoho, čomu by sa mohlo povedať „ubi consistam“ — kde sa mám uchýliť — nenašla lepší výraz, ako práve v diele tohto nepokojného ducha, ktorý vždy mal s kým polemizovať, vždy hľadal istotu, túžil po niečom pevnom, konkrétnom. Utrápený filozof, samouk nakoniec nájde svoj pokoj v prostom živote, v nefalšovanej skutočnosti.

Papini za svojho života nikomu nezveril tajomstvo konverzie ku katolicizmu. Ibaže v diele Život Krista zasvätil všetko svoje umenie, štylistickú obratnosť oslave svojho Boha. Ak dnes, po toľkých rokoch, znovu čítame toto dielo, zistíme, že je to dielo človeka, ktorý prešiel všetkými fázami nespokojnosti, rozorvanosti, hroznou epochou smädu po niečom, čo by uspokojilo jeho dušu polemizátora aj revolucionára. Lebo Papini sa ani po konverzii nestal pokorným, poníženým veriacim, ktorý všetko prijíma, ako sa mu dáva. Preto aj Kristus v očiach Papiniho je revolucionár, najodvážnejší prekrúcač hodnôt dosiaľ platných, ktorému peniaze sú „diablove výkaly“. Nekáže násilie, jeho myšlienky sú pacifistické, odsudzuje každú zlobu a vraždu, všetky výbuchy nacionalizmu. Úloha kresťanstva podľa Papiniho a podľa jeho slov. ktorými interpretuje slová a názory Kristove, spočíva v tom, že musí konečne prevrátiť svet, že sa každý musí „znovu-narodiť“.

Kristus, práve v tomto Papiniho poňatí, je najväčší paradoxista. Zmeniť treba predovšetkým dušu, to značí samých seba. Toto je veľké krédo Papiniho diela Život Krista.

Život Krista je dielo úryvkovité: je to celý rad obrazov a fotografií istých epizód evanjelií, ktoré autor evokuje pred našimi očami v rámci ortodoxných výkladov, popreplietaných vlastnými úvahami, ba aj konfrontáciami s osobnými meditáciami. Forma tohto diela je obdivuhodná. Svedčí o tom už skutočnosť, že si ako predmet vybral celé obdobie života Krista, pričom sa musel vyrovnávať s celou problematikou jeho filozofie, zhrnúť celú oblasť jeho učenia, takú mnohorakú a pestrú. Celé dielo impozantne vrcholí záverečnou kapitolou. Tu sa čitatelovi odhaluje celý svet v svojej nahote, v tom hroznom blúdení a hľadaní, ktoré nakoniec má skončiť v niečom stálom, pevnom, bezpečnom. Giovanni Papini týmto dielom vlastne len začal celú plejádu svojich polemických prác, ktoré pokračovali v diele Diabol (ten sa dokonca dostal aj na Index), v Poslednom súde a v mnohých iných, kde sa vyrovnával s celou problematikou moderného života. Ak hodnotíme toto dielo, pravdaže, so zreteľom aj na ostatné Papiniho diela, musíme povedať, že je veľkou spoveďou človeka, spoveďou nie jednoduchou, formálnou, ale plnou kontradikcií, problémov, ktoré sa nedajú rozriešiť jednoduchou formulkou rozhrešenia.

Sluhovia poslúchli a zabili teľa. Rozštvrtili ho a dali ho piecť. Z pivnice priniesli najstaršie víno, pripravili najkrajšiu izbu na hostinu. Niektorí sluhovia šli zavolať gazdových priateľov, iní zasa hudobníkov, aby rýchlo prišli so svojimi nástrojmi.

Keď všetko bolo pripravené, syn sa vykúpal a otec ho znovu pobozkal — akoby sa chcel presvedčiť ústami, že tu má syna, a nie vidinu — a začali hodovať, víno sa miešalo a muzikanti hrali radostné piesne.

Starší syn bol na poli, a keď už bol blízko domu a počul hudbu, huk, tlieskanie rúk a dupot tancujúcich, najprv nevedel, čo sa robí. Čo sa stalo, hádam sa otec nezbláznil? Alebo sa náhodou u nás zastavila svadobná družina?

Nemal rád huk a priateľov, a tak nechcel vojsť do domu a podívať sa, čo je to. Zavolal vychádzajúceho chlapca a spýtal sa ho, aký je to rev.

„Tvoj brat prišiel. Otec zabil tučné teľa z radosti, že sa vrátil zdravý a živý.“

Pri týchto slovách ho pichlo pri srdci a zbledol. Nie z radosti, ale z hnevu a zo žiarlivosti. Stará závisť sa v ňom znovu ozvala, lebo sa mu zdalo, že všetky práva sú teraz na jeho strane. Nechcel vojsť do domu a rozhnevaný ostal von, a vtedy otec vyšiel a zavolal ho: „Pod, prišiel tvoj brat, vrátil sa, spytoval sa už na teba, chce ťa vidieť a budeme sa veseliť spolu.“ Ale rozumný syn sa už nezdržal a po prvý raz za svojho života sa odvážil vyčítať otcovi:

„Hľa, ja ti už toľko rokov slúžim ako otrok, nikdy som neprestúpil tvoj rozkaz, a mne si nedal ani len kozliatko, aby som urobil večeru svojim priateľom. A keď sa vrátil tento tvoj syn, ktorý prehýril tvoj majetok vo verejných domoch, dal si mu zabiť tučné teľa.“

V týchto niekoľkých slovách vidieť jeho nízke zmýšľanie, zakrývané do toho času farizejským plášťom rozumnosti. Stavia otcovi pred oči vlastnú poslušnosť a jeho lakomosť — mne si nedal ani len kozliatko — a vyčíta mu on, syn bez lásky, že je pri-dobrotivým otcom. „Tento tvoj syn.“ Nehovorí brat, nech si ho otec uzná za syna, on ho nechce za brata. „Prehýril tvoje peniaze s prostitútkami.“ Nie jeho peniaze, a so ženami, ktoré neboli jeho. Ja som bol u teba, potil som sa na tvojich poliach bez odmeny.

Ale Otec, ako odpustil onomu synovi, odpustí aj tomuto.

„Drahý môj, ty si vždy so mnou, to, čo je moje, je aj tvoje, ale musíme sa radovať a veseliť, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ Otec je presvedčený, že tieto slová postačia, aby mu zatvorili ústa. „Bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“

Či treba iné dôvody? A aké dôvody by mohli byť silnejšie ako tieto? Nech urobil, čo urobil. Prehýril môj majetok so ženami, vyhadzoval, pokiaľ mohol, opustil ma bez pozdravu, nechal ma plakať. Čo by bol urobil aj horšie, je vždy mojím synom. Keby aj kradol na cestách, keby aj zavraždil nevinných, keby ma aj bol urazil ešte väčšmi, nemôžem zabudnúť, že je mojím synom, mojou krvou. Odišiel, ale sa vrátil, zmizol, ale sa znovu zjavil, bol stratený, a našiel sa, bol mŕtvy a zasa ožil. Nechcem iné. A na oslavu tohto zázraku nestačí ani len tučné teľa. Ty si ma nenechal, vždy som sa z teba tešil, všetky moje kozlence sú tvoje, keď si ich vypýtaš, a denne si jedával pri mojom stole. Tento však bol vzdialený toľko dní, toľko týždňov a toľko mesiacov, len vo sne som ho vídal. Toľký čas nejedol so mnou ani len kúska chleba. Či nemám právo osláviť tento deň?

A tu sa Ježiš zastavil. Nepokračoval vo vyprávaní, ani to nebolo treba. Význam podobenstva nepotrebuje dodatky. Ale nijaké vyprávanie, podané ľudskými ústami — po príbehu o Jozefovi — nebolo krajšie a dojímavejšie ako toto.

Interpreti si môžu podľa ľúbosti vykladať: že márnotratný syn je nový človek, očistený skúškou bolesti, a rozumný syn je farizej, ktorý zachováva Starý zákon, ale nepozná lásku; alebo že múdry syn je židovský národ, ktorý nechápe lásku otca, ktorý prijme aj pohana, hoci sa váľal v špinavých láskach pohanstva a žil v spoločnosti svíň.

Ježiš nedával hádanky. Na konci podobenstva aj sám povedal, že v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, robiacim pokánie, ako nad všetkými spravodlivými, ktorí sa vyvyšujú svojou spravodlivosťou, ako nad všetkými čistými, ktorí sa pýšia svojou vonkajšou čistotou, ako nad všetkými horlivými, ktorí zakrývajú suchotu srdca vonkajším dodržiavaním zákona.

ANDRO - PĚT TANTRIK

ANDRO

PĚT TANTRIK
Tajemství věčného mládí
Pět Tibeťanů pro ženy
(Die funf Tantrika)

Pragma, Praha, 1996
preklad Blanka Kubisková
ISBN 80-7205-366-3

ezoterika, zdravie
112 s., čeština
hmotnosť: 70 g

mäkká väzba
stav: dobrý

4,00 €

*lupev* (in *X02*)

Prastará fotografie tajuplného tantrického chrámu, kterou věnoval roku 1912 Andrův dědeček, vášnivý cestovatel a reformátor Wilhelm Silgereisen, jisté paní Lotte, přiměje Andra, aby se vypravil až do nepálského města Káthmándú.

Když zde Andro potká paní Lotte - obdivuhodnou ženu, která si i přes svůj vysoký věk uchovává zdraví, vitalitu a chuť do života, začíná tušit, že tajemství věčného mládí a radosti ze života je docela blízko.

Andro, známy terapeut, cvičitel a spisovatel, vypráví poutavý "tantrický" příběh, který vybízí ženy každého věku k tomu, aby začaly rozvíjet své ženství, uvědomily si své potřeby a možnosti, a tak se otevřely životu plnému lásky a tělesné i duševní vyrovnanosti. V druhé části knihy popisuje autor pět snadno osvojitelných cviků - tantrických ritů - , které stimulují životní sílu a napomáhají udržovat vitální ženskou energii.

Pět Tantrik je pět tělesných pozic, které ve spojení se stahováním pánevního svalstva, dýcháním a intonováním určitých slabik vytvářejí jednoduchý a zároveň velmi účinný praktický cvičební program vhodný pro každou ženu.

Andro načerpal své první zkušenosti v přírodním sanatoriu, které patřilo jeho rodině. Během svých dlouhých cest po severní Africe a Indii se seznámil se súfijskými léčebnými metodami, jógou, technikou taiji, východními masážními technikami a tantrou. Po dlouhou dobu pracoval v Dalai Lama Medical Center. V roce 1980 založil v Berlíně známé terapeutické centrum Antinour Institut, které nabízí všestranný, celostní léčebný program. Andro vypracoval vlastní techniku masáže jin-jang a novou tantrickou metodu. Je autorem mnoha knih, odborných článků a instruktážních videozáznamů. V Německu je považován za jednoho z největších expertů v otázkách sexu a pohlavního života.

MURPHY, JOSEPH - LÉČEBNÉ SÍLY V NÁS

MURPHY, JOSEPH

LÉČEBNÉ SÍLY V NÁS
(How to use your healing power)

Alpress, Frýdek-Místek, 1996
edícia Klokan
preklad Irena Palová
obálka Zbyněk Janáček
1. vydanie
ISBN 80-85975-93-9

zdravie, ezoterika
108 s., čeština
hmotnosť: 172 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,60 € PREDANÉ

*lupev* (in *R15*)

Další dílo navazující na „Moc podvědomí“. Josepha Murphyho zná celý svět. Jeho moudrost, životní nadhled a cit pro svět dokáže upoutat každého čtenáře. Nepřeberná klenotnice rad, jak z vlastní vnitřní síly čerpat energii i optimismus a tím si upevňovat zdraví a životní vyrovnanost.

VOLAIROVÁ, CAMILLE - SELF-LIFTING TVÁROVÁ GYMNASTIKA

VOLAIRE, CAMILLE

SELF-LIFTING TVÁROVÁ GYMNASTIKA
za 10 týždňov o 10 rokov mladšia
(Self-Lifting. In 10 Wochen um 10 Jahre junger)

Ikar, Bratislava, 1997
preklad Taťjana Augstenová, Zuzana Mojžišová
ISBN 80-7118-350-4

zdravie
112 s., slovenčina
hmotnosť: 235 g

tvrdá väzba
stav: mierne zvlnené listy

1,00 € PREDANÉ

*lupev* (in *R15*)

VARGAS LLOSA, MARIO - ZELENÝ DOM

VARGAS LLOSA, MARIO

ZELENÝ DOM
(La casa verde)

Pravda, Bratislava, 1982
preklad Oľga Hlaváčová
doslov Jarmila Srnenská
edícia Členská knižnica Pravda
prebal Ľudmila Karásková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, román
408 s., slovenčina
hmotnosť: 245 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,00 €

*lupev* (in *R15*)

Významný predstaviteľ modernej peruánskej prózy Mario Vargas Llosa (1936) sa svojím dielom zaraďuje medzi popredných súčasných latinskoamerických prozaikov. Medzi jeho najznámejšie diela patrí román Mesto a psi, odmenený viacerými literárnymi cenami a vydaný v mnohých jazykoch, ako i romány Zelený dom, Rozhovor v Katedrále, Pantaleón a jeho regiment, Teta Júlia a pisár, Vojna na konci sveta a kniha poviedok Štence.

V široko komponovanom románe Zelený dom sa autorovi pomocou originálnych rozprávačských postupov podarilo pôsobivo zachytiť strhujúci obraz života obyvateľov Piury, mestečka kdesi na severe, obklopeného piesočinami, a ľudí z povodia Amazonky. Mario Vargas Llosa v ňom ako v orchestrálnej skladbe odvíja päť samostatných príbehov. Príbeh Anselma, záhadného cudzinca, zakladateľa domu rozkoše, zvaného Zelený dom, a jeho očisťujúcej lásky k slepej a nemej dievčine, čo v mnohom pripomína lásku starého satyra k nevinnej sirote. Osudy štyroch nepremožiteľných fičúrov, typických pikareskných predstaviteľov piurského predmestia, žijúcich zo dňa na deň. Históriu seržanta a Bonifácie, bývalej žiačky misijnej stanice Santa María, jemnej a bojazlivej dievčiny, z ktorej sa nakoniec stane obyvateľka Zeleného domu, príbeh márne sa búriaceho Juma, náčelníka indiánskeho kmeňa Aguarunov, a históriu Fushíu, utečenca a neskôr pána domorodcov, ktorý počas dlhej plavby rozpráva svoj dobrodružný život vernému priateľovi Aquilinovi.

V Zelenom dome sa osudy jednotlivých postáv vzájomne ovplyvňujú, zbližujú, prepletajú, no vzápätí sú si cudzie, vzdialené, čo si vyžaduje sústredenú pozornosť čitateľa, ktorý sa musí prehrýzť cez prvé kapitoly, no keď ich zdolá, už knihu neodloží, pretože kamienok po kamienku si sám skladá mozaiku ich života a dáva sa strhnúť spisovateľovým rozprávačským umením.

— Myslíte, že stopár ušiel, pán poručík? - spýtal sa seržant Roberto Delgado.

- Pravdaže, musel by byť hlupák, keby to neurobil, - mienil poručík. - Teraz už viem, prečo sa robil chorým a nešiel s nami. Asi utiekol, len čo nás videl odchádzať zo Santa Maríe de Nieva.

- No skôr či neskôr ho chytia, — tvrdil seržant Delgado.

- Ten somár si ani len meno nezmenil.

- Mňa však zaujíma ten druhý, - povedal poručík. - To veľké zviera. Ako sa vlastne volá? Tushía? Fushía?

- Možno ani nevie, kde je, - nazdával sa seržant Delgado. Možno ho naozaj zhltla boa.

- Dobre, poďme ďalej, - povedal poručík. - Hinojosa, nože priveď toho chlapíka!

Vojak, čo kľučiačky driemal opretý o stenu, sa postavil ako automat, ani nezažmurkal, ani neodpovedal a šiel von. Len čo prekročil prah, premokol na daždi, natiahol ruky a tackavo sa brodil po blate. Lejak divo šľahal osadu a aguarunské chatrče vyzerali vo vodnej smršti a v poryvoch skuvíňajúceho vetra ako plaché zvieratá, seržant. Poručík sa v pralese stal fatalistom, každý deň čakal, že ho uštipne had alebo že ho zmôže zimnica. Teraz má navyše takú smolu, že ten prekliaty dážď neprestáva a že tu zostanú trčať celý mesiac ako myši v diere. Och, všetko ide včerty pri tomto čakaní, a keď jeho trpký hlas zmĺkol, znova sa ozývalo plieskame lejaku v lese, nekonečné padanie kvapiek zo stromov a chatrčí. Čistina sa premenila na veľkú mláku popolavej farby, desiatky jarčekov stekali do potoka, nad lesom sa vznášal opar, razilo hnilobou, a tu už prichádzal Hinojosa, na povraze ťahal za sebou akúsi postavu, ktorá sa potkýnala a chrčala. Vojak skokom vybehol po schodíkoch do chatrče, zajatec padol na tvár pred poručíkom. Ruky mal zviazané na chrbte a vstával tak, že sa opieral o lakte. Dôstojník a seržant Delgado sedeli na doske položenej na dvoch drevených kozách, ešte sa chvíľku zhovárali a na zajatca ani nepozreli, až po čase kývol poručík na vojaka, kávu a pálenku, ešte nám ostala?, áno, potom nech ide k ostatným, budú ho vypočúvať sami. Hinojosa znova vyšiel von. Zo zajatca kvapkala voda ako vonku zo stromov, okolo nôh už mal mláčku. Vlasy mu zakrývali uši a čelo, čierne kruhy ako u lišky mu vrúbili oči - dva nedôverčivé, vystúpené uhlíky. Pruhy osinutej, doškriabanej kože trčali spod záhybov košele a cez nohavice, tiež rozdriapané, bolo vidieť pol zadku. Pochytila ho triaška, Pantachita, a zuby mu drkotali, nemôžeš sa ponosovať, veď sa o teba staráme ako o dojča. Najprv sme ťa vyliečili, však?, potom sme ťa ochránili pred Aguarunkami, ktoré ťa chceli rozpučiť ako voš. Ktovie, či by ste si už dnes lepšie rozumeli. Poručík mal s tebou veľkú trpezlivosť, Pantachita, ale netreba to zneužívať. Povraz obopínal hrdlo väzňa ako obojok. Seržant Roberto Delgado sa zohol, chytil koniec povrazu a prinútil Pantachu urobiť krok k doske.

- V Sepe ťa budú dobre kŕmiť a budeš mať kde spať,

- povedal seržant Delgado. - To nie je žalár ako iné, nemá steny. Možno budeš môcť utiecť.

- Nie je to lepšie ako guľka do hlavy? — pýtal sa poručík.

- Nie je to lepšie, ako keby som ťa poslal do Sepy a povedal Aguarunkám: „Darujem vám Pantachitu, pomstite sa na ňom za všetkých zlodejov.“ Videl si, ako sa na teba tešia. Takže dnes nijaké hlúposti.

Pantacha sa díval nabok a pohľad mu blčal, triasol sa na celom tele, zuby mu zúrivo drkotali, celý sa schúlil a žalúdok mu dvíhalo. Seržant Delgado sa naňho usmial, Pantachita, vari nebudeš taký hlúpy a nevezmeš sám na seba toľké krádeže a toľko mŕtvych divochov. Poručík sa tiež usmial, najlepšie bude, ak to rýchlo skončíme, Pantachita. Potom ti dáme bylinky, čo máš rád, a sám si uvaríš odvar, tak čo povieš? 

WILSON, F. PAUL - DOTYK

WILSON, FRANCIS PAUL

DOTYK

Aktuell, Bratislava,
preklad Katarína Bukovenová
obálka Marta Pavlíková
ISBN 80-88915-22-8

beletria, román
326 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,60 €

*lupev* (in *R15*)

F. PAUL WILSON je autorom piatich románov vrátane bestselerov Hrobka a Pevnosť, ktorá bola sfilmovaná. Je praktickým lekárom v Jersey Shore, kde žije so svojou manželkou a dvoma dcérami.

Odrazu dokázal zázraky. Po rokoch medicínskej praxe rodinný lekár doktor Alan Bulmer zistí, že od istého dňa dokáže dotykom ruky vyliečiť každú chorobu. Spočiatku odmieta prijať túto skutočnosť a hľadá racionálne vysvetlenie. Nenachádza však žiadne. A tak sa podvoľuje tejto záhadnej moci. Zisťuje, že každý deň v istú hodinu vylieči nevyliečiteľné, vnesie nádej tam, kde je beznádej.

Za všetko sa však platí... a rovnováha sa naruší. Hoci sa pokúša utajiť svoju schopnosť, správa o zázračných uzdraveniach rýchlo preniká do sveta. Jeho život sa začína rozpadať. Jedno za druhým, jeho rodina, kolegovia, dokonca aj tlač, sa obracajú proti nemu. Stojí pri ňom len bohatá, krásna a záhadná Sylvia Nashová. A ešte Ba, jej vietnamský záhradník, čo bol kedysi vo svojej vlasti svedkom sily, ktorú získal aj doktor Bulmer. Tam ju nazývali Dat-tay-wao.

Dat-tay-wao si našlo doktora Alana Bulmera a zmenilo jeho život na nespoznanie. Pomohol stovkám ľudí. Vlastné manželstvo však nedokázal zachrániť. Prišiel o všetko a každým ďalším dotykom strácal časť svojho ja. Iba jeden človek mu verí... Sylvia Nashová... a snaží sa ho zachrániť.

F. Paul Wilson, známy americký autor, upútal našich čitateľov už svojou knihou Vybraní na smrť, ktorá vyšla v roku 1995. Román Dotyk zaujme svojím strhujúcim dejom, ktorý neprináša len napätie a ľudskú drámu, ale aj zaujímavé postoje hlavných hrdinov, lásku a najmä neskonalú nádej na pomoc.

Rodinný lekár Alan Bulmer má služby aj na stanici rýchlej zdravotníckej pomoci. Od chvíle, keď mu zomierajúci tulák odovzdá schopnosť liečiť ľudí dotykom, sa mení celý Bulmerov život. Opúšťa ho manželka, ctižiadostivá malomeštiačka, stráca licenciu, lebo ho správna rada nemocnice považuje za šarlatána, prichádza o svoj dom, ktorý ľahne popolom po príchode sfanatizovaného davu chorých ľudí. Vdova po vietnamskom veteránovi, s povesťou extravagantnej umelkyne, Sylvia Nashová je snáď jediná, ktorá mu verí. Možno aj vďaka jej chorému adoptívnemu synovi, ktorému svedomitý a poctivý doktor Bulmer venuje lásku a starostlivosť. Aj doktor Charles Axford, cynický, sarkastický a elegantný priateľ Sylvie, ho považuje za šarlatána dovtedy, kým schopnosti doktora Bulmera nevyliečia jeho vlastnú dcéru. Ale pri každom použití liečebného dotyku stráca doktor Bulmer časť svojej pamäti. Ak s liečením neprestane, zostarne už v mladom veku. A tak sa pred nami odvíja dej plný lásky a viery v liečbu aj tam, kde bežné metódy lekárskej vedy ostávajú bezmocné.

ALAN

„Čo robíš?“ spýtal sa Alan, keď vošiel do spálne.

Bežal hore schodmi, aby jej povedal o výsledku dnešnej návštevy v univerzitnej nemocnici.

Ginny odpovedala strnulo, ani naňho nepozrela.

„Myslím, že je to jasné.“

Bolo. Vyberala si šaty zo skrine a zo zásuviek a ukladala ich do troch kufrov vyložených na posteli podľa veľkosti.

„Kam ideme?“ Vedel už dopredu, že zbytočne hovorí v množnom čísle, ale aj tak ho použil. V tichu, ktoré zavládlo, kým čakal na odpoveď, bolo počuť bubnovanie dažďa na okne.

„Na Floridu. Ale iba sama... Potrebujem byť nejaký čas osamote. Musím odísť a o všetkom v pokoji porozmýšľať.“

„Myslíš o nás dvoch?“

Vzdychla si a prikývla. „Áno, o nás. Čo z nás ostalo.“

Alan k nej podišiel, ale zastavila ho rukou. „Prosím ťa nie. Chcem ísť sama. Dlhšie tu už nevydržím.“

„Všetko bude v poriadku, Ginny. Viem to.“

„Ach, naozaj?“ spýtala sa a hodila do kufra nohavice. „A kto to napraví? Ty? Urobil si zo seba pred správnou radou

idiota! Stratil si všetky privilégiá. Dokonca sa nedostaneš ani do svojej ordinácie kvôli tým bláznom na ulici. A iba sa povaľuješ po dome a špekuluješ s Tonym o tom, ako neprísť o lekársku licenciu.“

„Ginny...“

„Už nás nikto nechce poznať!“ začala zvyšovať hlas. „Cítim sa, akoby sme žili vo vákuu. Keď zavolám známym, buď majú nejakú robotu, alebo sa ani neobťažujú zavolať nám. Myslia si, že som vydatá za blázna! Je zbytočné sa s nimi o tom prieť!“

„Ďakujem za dôveru.“

„Nielen ja. Tony je možno na tvojej strane, ale som si istá, že aj on si myslí, že ti začína šibať!“

„Tak je to!“ Alan sa rozzúril — na Ginny a Tonyho — pre ich nedôveru, i na seba. Ako mohol od nich očakávať, že uveria niečomu takému neskutočnému, ako je jeho liečivá sila bez toho, aby ju videli pôsobiť.

Podišiel k telefónu. „Dobre. Ostaneš, ak dokážem, že nie som blázon?“

„Už je neskoro, Alan.“

„Daj mi šancu.“

„Musím chytiť lietadlo o šiestej. No dobre, ak ma potom presvedčíš. Dúfam, že ti nebude prekážať, ak si teraz dobalím veci.“

O šiestej! Má na to päť hodín. Nevedel, či bude môcť...

Zavolal Tonymu, aby mu zo stola jeho ordinácie doniesol šanón s označením „Rozvrh hodín“. Trocha váhavo mu to prisľúbil.

Alan sa prechádzal po dome ako nastávajúci otec, zatiaľ čo si Ginny balila kufre. Potom sa vo dverách objavil premočený Tony aj so šanónom. Vytrhol mu ho z ruky, povedal mu, aby počkal, a odbehol do svojej pracovne.

Spotil sa pri predstave, že Ginny zíde nadol a že si s Tonym

WALTARI, MIKA - EGYPŤAN SINUHE

WALTARI, MIKA

EGYPŤAN SINUHE
(Sinuhe der Ägypter)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
preklad Gabriela Vigašová
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 80.000 výtlačkov

beletria, román, história, starovek, Egypt
638 s., slovenčina
hmotnosť: 690 g

tvrdá väzba

1,50 € stav: dobrý *bfin*

PREDANÉ stav: dobrý *lupev*

Pätnásť kníh Egypťana Sinuheho uvádza čitateľa do čias starého Egypta v rokoch 1390 až 1335 pred naším letopočtom. Múdry a vzdelaný lekár v štvrti chudobných prijal malého najdúcha, dal mu meno Sinuhe, zasvätil ho do tajomstiev liečenia a okrem všetkej starostlivosti ho zahrnul aj láskou. No Sinuhe, ktorého už aj meno predurčuje k osamelosti, postupne odvrhuje všetkých, čo ho milujú, až sa dostane na dvor faraóna Echnatona a stane sa jeho dôverníkom. Po faraónovej smrti však Sinuhe upadne do nemilosti a jeho bývalý priateľ, egyptský vojvodca a uchádzač o faraónsky stolec, ho pošle do vyhnanstva. Tu starnúci Sinuhe píše svoje pamäti, aby sám pred sebou ospravedlnil činy, ktorých sa dopustil často proti vlastnej vôli a vlastnému presvedčeniu, len zo slabosti a neschopnosti vzoprieť sa brutalite vládychtivých mocnárov. Množstvo exotických zážitkov, plnokrvných postáv a historických udalostí udržiava čitateľa v ustavičnom napätí.

Dielo Mika Waltariho preslávilo tohto fínskeho spisovateľa, narodeného r. 1908, po celom svete. Známy je svojimi divadelnými hrami a v posledných rokoch aj detektívkami, ale najznámejšie jednako zostávajú jeho historické romány: Egypťan Sinuhe, Riman Minutus a Nesmrteľný Turms, ktorého vydanie pripravujeme v edícii SPKK.

Na druhý deň ma v zlatom dome očakávala kráľovská matka, ktorú celé Téby už jednoznačne nazývali čarodejnicou a černošskou strigou, takže každý vedel, komu patrí toto označenie. Myslím si tiež, že si toto meno zaslúžila aj napriek svojej múdrosti a schopnostiam, pretože to bola ukrutná a zákerná starena a veľká moc, ktorú mala, zabila v nej všetko dobré. Keď som sa však na palube svojej lode obliekol do rúcha z kráľovského plátna a založil si všetky odznaky svojej hodnosti, pribehla moja kuchárka Muti z niekdajšieho domu medikováča a zlostne mi povedala:

„Nech je požehnaný deň, ktorý ťa priviedol domov, pane. To sú pekné spôsoby, v noci sa povaľovať v domoch rozkoše a neprísť domov ani len na raňajky, hoci som sa kvôli tebe trápila s varením, bola som hore celú noc a piekla koláče a mäso a bila lenivých otrokov palicou, aby sa pohli s upratovaním, takže ma pravá ruka bolí od únavy. Som stará žena a už neverím mužom; tvoje správanie včera večer, v noci a dnes ráno neprispieva k tomu, aby som si zlepšila o nich mienku. Hľaď, aby si prišiel domov a zjedol raňajky, ktoré som ti pripravila, a pre mňa za mňa si priveď aj tú ženu, ak bez nej nevydržíš ani jediný deň!“

Tak tárala, hoci som vedel, že si Merit veľmi váži a že ju obdivuje. Bola to už jej obyčaj a už kedysi ako lekár chudobných v niekdajšom dome medikováča som si na to tak zvykol, že mi jej uštipačnosti zneli sladko v ušiach a cítil som sa opäť ako doma. Preto som ju rád poslúchol a poslal som posla aj do Krokodílieho chvosta po Merit; a keď sa Muti vliekla popri mojich nosidlách, ešte vždy šomrala:

„Naozaj som si myslela, že si sa odvtedy, čo žiješ na kráľovskom dvore, stal usadlým mužom a že si začal poriadny život. Ale podľa všetkého si sa nič nenaučil, ale si práve taký bezuzdný ako kedysi, hoci som včera mala dojem, že sa ti na tvári zračí pokoj a rozvaha. Zo srdca som sa aj tešila, keď som videla tvoje okrúhle líca. Lebo keď muž priberie, stáva sa pokojnejším. Naozaj to nebude moja vina, ak v Tébach schudneš, ale na vine bude výhradne tvoja vášnivá povaha!“

Takto neprestajne trkotala a pripomínala mi tým matku Kipu; od dojatia by som sa bol určite rozplakal, keby som sa napokon nebol na ňu osopil slovami: „Prestaň už, baba! Tvoje táranie ruší moje myšlienky a znie mi v ušiach ako bzukot múch!“ V tej chvíli stíchla a bola rada, že som sa na ňu osopil a dal jej tak najavo, že sa jej pán vrátil domov.

Na moje privítanie pekne upravila dom: na stĺpoch verandy viseli kytice kvetov, dvor aj ulica pred ním boli vyzametané a mŕtvu mačku, ktorá ležala pred mojím domom, hodila susedom pred dvere. Muti najala aj deti, ktoré stáli na ulici a volali: „Nech je požehnaný deň, ktorý privádza nášho pána domov!“ Toto však urobila preto, lebo sa veľmi hnevala, že som bezdetný. Bola by bývala rada, keby som bol mal deti za predpokladu, že by som si ich bol zadovážil bez ženy; lenže ako, to som už nevedel. Dal som deťom medenáky a Muti im porozdávala medovníčky.

Prišla aj Merit, pekne bola oblečená, s kvetmi vo vlasoch, ktoré sa tak veľmi leskli masťami, že Muti zavzdychala a utierala si nos, zatiaľ čo nám liala vodu na ruky. Jedlo mi výborne chutilo, pretože bolo pripravené na tébsky spôsob a v Achetatone som zabudol, že sa nikde nejedáva tak dobre ako v Tébach.

Poďakoval som sa Muti a chválil som jej kuchárske umenie; aj Merit sa jej líškala a Muti bola mimoriadne spokojná, hoci mraštila čelo a opovržlivo frflala. Neviem, či tieto raňajky v niekdajšom medikováčovom dome boli niečo zvláštne, ale porozprával som o nich kvôli sebe, lebo som sa práve v tej chvíli cítil šťastný a vravel som: „Zastavte sa, vodné hodiny! Prestaň tiecť voda! Je to dobrá chvíľa a nechcem, aby čas plynul ďalej, a chcel by som, aby táto chvíľa nikdy neprešla!“

Kým sme jedli, zhromaždili sa ľudia na mojom dvore. Obyvatelia štvrte chudobných si obliekli svoje najlepšie šaty a ponatierali si tváre, akoby bol sviatok. Prišli ma navštíviť a požalovať sa mi. Povedali: „Veľmi si nám chýbal, Sinuhe! Kým si bol medzi nami, nevedeli sme ti ťa dosť vážiť; až keď si odišiel, zbadali sme, koľko dobrého si pre nás urobil a čo sme v tebe stratili!“

Priniesli mi dary, ktoré, pravda, boli nepatrné a nenáročné, lebo zásahom boha faraóna Echnatona boli ešte chudobnejší ako predtým. Jeden mi priniesol mieru krúpov, druhý vtáka, ktorého zabil palicou, tretí mi daroval sušené datle a štvrtý mi ...

ČERNÁ, EVA - REPORTÉRKINA SPOVEĎ

ČERNÁ, EVA

REPORTÉRKINA SPOVEĎ

Ikar, Bratislava, 1999
5. vydanie
obálka Táňa Hojčová
ISBN 80-7118-852-2

reportáž, publicistika, životopisy
168 s., slovenčina
hmotnosť 220 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*lupev* (in *R08*)

Pri sledovaní relácie Lampáreň v televízií obdivujeme reportérku Evu Černú ako zanietene bojuje proti krivdám a neprávosti. Vo svojej knihe prezrádza, ako sa do Markízy dostala, ako začínala, čo všetko prežila v spravodajstve. Dozviete sa ako sa robia Televízne noviny, aj čo sa do reportáži nedostáva. Eva Černá vám však dovolí nahliadnuť aj do svojho súkromia a čo-to prezradí aj o svojich kolegoch. 

MOJE ANTITECHNICKÉ ALIBI

O našich spravodajských reportéroch je známe, že si svoje príspevky strihajú sami. Ako som spomínala, učili sme sa to pol roka pred spustením vysielania. Ja to však dodnes neviem, lebo patrím medzi tie typy ľudí, pre ktorých je technika trest. Aj to tak beriem. Neviem ani pracovať s počítačom, aj keď je pravda, že túto knihu píšem na počítači. To však ešte neviete, ako prácne som to ten prvý deň v noci robila presne podľa krokov, ktoré mi kamarát napísal na papier tak, že aj najväčší blb by to dokázal. Keď som to všetko prácne napísané chcela uložiť do pamäte a potom to skontrolovať, tak to tam, jednoducho, nebolo. Už som však bola taká unavená, že som nevládala ani plakať, ani hrešiť. A tak som si dovolila v noci o tretej mu zavolať, čo sa mi stalo. Po telefóne ma navigoval, čo mám robiť, no bezvýsledne. Na otázku, čo všetko som ešte stlačila, nestlačila, stlačiť mala a stlačiť nemala, som mu nevedela dať odpoveď. Zato som zo zúfalstva napísala do toho počítača: ,Ja sa asi zabijem.“ Alebo čosi podobné. A to jediné sa tam uchovalo. Tie veci, čo mi kdesi zmizli, som však naozaj nemala nikde zapísané. Ťahala som ich z hlavy, ešte šťastie, že na druhý deň prišiel a kdesi to v tom počítači našiel.

A tak je to aj so strižňami - ostrihám si z vlasov aj z čohokoľvek iného, ale mašiny, to je moja smrť. Moji šéfovia ma najprv strašili, že ma vyhodia, keď sa to nenaučím (to som sa už raz na začiatku vyplakala pred pánom Pavlíkom, ako viete), ale aj oni sa nakoniec presvedčili, že toto je moje prekliatie.

Napríklad, ďalší problém. Všetci počuli z mobilných telefónov dobre, len ja zle. Vo výrobných vozoch sme mali už pol roka mobily, aby sme mali s centrom spravodajstva rýchle spojenie, čo bolo výhodné, hlavne keď sme nakrúcali mimo Bratislavy a mohli sme informovať našich zmenárov či vedúcich vydania, ako ďaleko sme s prácou, či je to zaujímavé alebo o koľko prídeme. Nikto nikdy nemal problém, len ja som už pol roka zmenára zásadne vždy zle počula. Tak mi raz, už ani neviem, v akej dedine som bola, zavolal zmenár na mobil. Ja som do toho hučala a hučala, až to vytočilo nášho technika aj šoféra, ktorý pozrel na mňa a vybuchol do takého smiechu, že skoro nabúral. Potom zastal, vystúpil z auta a chechtal sa tak, že sme aj s kameramanom sediacim vzadu v údive pozerali, či mu nešiblo. Keď sa láskavo dosmial, utrel si slzy a povedal mi: „Evi, bodaj by si počula, keď to máš naopak.“ Na tejto historke sa všetci v redakcii bavili ešte dva týždne. Pravdaže, na môj účet. Šéfovia to však odčinili tým, že mám už večný pokoj so strižňou.