PODJAVORINSKÁ, ĽUDMILA - SOBRANÉ SPISY ĽUDMILY PODJAVORINSKEJ I.

PODJAVORINSKÁ, ĽUDMILA

SOBRANÉ SPISY ĽUDMILY PODJAVORINSKEJ
sväzok I.
Prívet - Žena - Blud - Záhada

Kníhtlačiarsky účast. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1925

beletria, próza krátka, poviedky
202 s., slovenčina
hmotnosť: 166 g

tvrdá väzba
stav: dobová preväzba, dosky ošúchané

2,00 €

*mipet2*  in **S2P**

Ktosi zavolal ju menom. Po hlase poznala svoju sestru. Sobrala sa hneď.

„Kade chodíš?“ volá na ňu vyčítave.

Bola už vo dvore, vyšla ju hľadať.

„Čože je — hádam strecha letí, že som vyšla na chvíľu?“

„Strecha neletí, ale chasa z pol dediny lieta ti po dome — a Marka s nimi. Prišli vraj pomáhať pri kukurici, a robia šanty, dobre dom nesvalia. Ktorýsi smyslel si čierniť sneťou — Marka je už ani kominár. Nuž či sa to patrí?“

„A gazda — kde je gazda?“

„Kde by bol? Leží v izbe na lavici a chrápe ani kadet. Rychtárov Jano, šibeničník, prilepil mu smolou fúzy z kukurice a dal mu do úst oklasok. Choď si len pozrieť, akú špatu z neho spravili!“ Vzplanula hnevom a letí najprv dnu zobudiť muža. Vytrhla mu oklasok z úst a driape mu mohutné fúzy, ktoré ani nepristanú mu zle. Ale smola drží, ako ozaj smola; mala práce ho zburcovať, sprostiť nevítanej okrasy.

„Takú špatu dať robiť zo seba!“ horekuje, násilne zdržiavajúc sa, hoci búri to v nej, že chcela by vzbúriť krikom pol dediny. Muž, z ktorého papľusi stvárajú si žarty, vyvalený na lavici, zdá sa jej, pobúrenej ľúbostnou idylou, tamto v chyži oproti, trest boží, muka, žernov. „Ja nešťastná stvora!“ božeká. medliac mu rožkom zástery, zamočeným v horúcej vode, smolu pod nosom. Bol rozospatý, nevedel temer, čo sa deje, dal sa obracať ani dieťa, alebo tučný, krotký bravec. „A to je muž — to je gazda!“ hrozí sa ona.

„Aké divy s ním stváraš?“ napomína ju sestra, počujúc až do pitvora. „Radšej vezmi metlu a vyčeš tých tam vonku — a Maru najprv!“

Dopálená letí von a azda naozaj oddala by sa do nich. Ale nezbedníci už sedia ani myšky a pozdravujú gazdinú pokorne a úctive. Iba Jano — ten šibeničník — sediac za Markou, šteklí ju kukuričným listom po hrdle, prijímajúc od nej za túto pozornosť úprimne mienené buchnáty.

„Marka, máš rozum?!“ zavolala na ňu prísne, ale už skrotnutá.

Vie totiž, že tak prejavuje sa na dedine láska. I ona zhryzla nejeden buchnát od svojich ctiteľov — preto nemôže nebyť shovievavá.

„Dobre ju, tetička, Marka vám nemá ani za mak rozumu“, so smiešnou vážnosťou žaloval Jano.

Vedel, že je v milosti u starej i u mladej, preto dovolil si i žart.

“Joj, ty zázračník! Ešte ty budeš žalovať?!“ a Marka zručným pohybom pretiahla mu sneťou zababranú ruku po tvári.

Ale ani on sa nedal; zručne oblapil ju okolo pása a, pritknúc sa tvárou k jej tvári, odplatil jej pôžičku. Marka zvrešťala. Mať vytrhla ju z jeho náručia a už smejúca sa odvádza ju do domu, aby sa vyumývala.

O hodinu už častovala všetkých čajom — Jana, šibeničníka, najsladším.

„Ja by som tým dala!“ zastrájala sa Eva. Hoci hodne mladšia, nie menej rozumná, ale pria-

MINÁČOVÁ, LIBUŠA - ÚSPEŠNÝ MUŽ - ÚSPEŠNÁ ŽENA

MINÁČOVÁ, LIBUŠA

ÚSPEŠNÝ MUŽ - ÚSPEŠNÁ ŽENA

Slovenský spisovateľ, Bratislava,
edícia Živý prúd (47)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 2.500 výtlačkov

beletria, novela
192 s., slovenčina
hmotnosť: 181 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

0,50 €

*mipet2* (in *053*)

Už pri vstupe Libuše Mináčovej do literatúry (debutovala roku 1954 zbierkou poviedok Červená zástava) kritika mala možnosť spozorovať, že to, čo stoji v centre záujmu mladej, talentovanej autorky, je dnešná žena a svet okolo nej. Mináčová zachytila niekoľko nových a zaujímavých typov dnešnej ženy, ktoré, ako zhodne konštatovala kritika, sme až do jej debutu v literatúre zachytené nemali.

Toto zacielenie na problémy dnešnej ženy je príznačné pre celú Mináčovej tvorbu: od cestopisov z Francúzska, Belgicka a Holandska - nazvaných Na brehoch Atlantiku (1957) cez zbierku poviedok a čŕt Blato na ceste (1961), ktoré sú akýmsi pendantom dvojnovely Úspešný muž - Úspešná žena a už sa v nej mihnú aj skice budúcich hrdinov dvojnovely; cez Kvet v ohni (1962) kompozične náročnejšiu skladbu o Povstaní a trpkých dňoch obdobia kultu osobnosti, videných tiež ženskými očami. Kratučká próza o stavbe juhoslovanskej trate Šamac-Sarajevo - Dvadsať rokov v ruksaku — je skôr publicistickým útvarom.

Dvojnovela Úspešný muž - Úspešná žena (r. 1965 bola vydaná len jej prvá časť) nám prezrádza, že sa Libuša Mináčová ako autorka blíži do rokov zrelosti. Zbavuje sa doterajšieho niekedy pripublicistického prístupu k ľuďom i udalostiam, nedá sa zvábiť vonkajškom, ale usiluje sa preniknúť pod povrch, vyberá si to podstatné, to, čo ju predovšetkým zaujíma: vývin a premena ľudských vzťahov. Ukazuje to predovšetkým na dvojici hlavných hrdinov, manželoch Jozefovi a Gize. Pod Jozefovou úspešnosťou, o ktorej hovorí celé mesto, nachádza ľudskú bytosť práve takú slabú a neistú ako ktokoľvek iný, keď ho udalosti vyšinú z každodenných koľaji, a jeho úbohú a neúspešnú ženu Gizu, ktorá sa z bezmocnosti uchyľuje k samovražde, privedie ťažkým zápasom o vlastné ja k nájdeniu seba samej - a v tom je Gizin úspech.

DEŇ SA ZAČAL AKO OBYČAJNE, ibaže vstala trochu unavenejšia. Pozabudla už i na nepríjemné stretnutie s Imrom, keby nebol prišiel za ňou vedúci domova s tým, že má v jeho kancelárii telefón. Po týždňoch počula po prvý raz znova Jozefov hlas. Nedojalo ju to. Necítila nič, keď si pritlačila slúchadlo na ucho.

— Ako žiješ? — povedal namiesto pozdravu.

— Tak, — odpovedala jednoslabične.

— Nebol za tebou?

— Kto?

— Imro.

Vie voľačo? Videl ich? Niekto mu niečo povedal? Ostatne, čo ho do toho? . . .

— Prečo? — spýtala sa, len aby niečo povedala.

— Je to zlý človek. Nikdy nám neprial.

— Aký to má už teraz zmysel?

— Viem, - povedal rezignovane. — Ale aj tak.

— Iba to si chcel?

— Ako je s deťmi?

— Dobre.

— Napíš im.

— Napíšem.

Zvesila slúchadlo a chvíľu zostala stáť nad písacím stolom, na ktorom stál telefón. Prečo ju zavolal? Zdalo sa jej, ako keby v temnom, neznámom pozadí stál voľajaký cudzí človek, ktorý si robí na ňu nároky proti jej vôli. A ona? Namiesto toho, aby mu to zakázala, mlčí a trpí to.

POPOLUDNÍ NA ŇU PADLA clivota. Zdalo sa jej, že ak ešte chvíľu zostane v izbe, zadusí sa alebo sa zblázni. Ležala v posteli zoslabnutá a len horkoťažko sa z nej nakoniec zviechala a vyšla na ulicu. V mliečnom bare si kúpila pohár horúceho kakaa a pozorovala ľudí. Odpútalo ju to od seba a bolo jej hneď ľahšie. A predsa ľutovala, že v tej chvíli sama seba nevidí, nemôže sledovať, ba ani nepozná nikoho, kto by jej urobil priateľskú službu a povedal jej, ako vyzerá, ako sa správa.

Pomalými, nenáhlivými glgmi dopíjala pohár a s nechuťou myslela na odchod. Kde pôjde, keď dopije? Čo bude robiť? S kým sa bude zhovárať? Kto si ju vôbec všimne? Vtom ju ovládol nepríjemný pocit, aký človek máva, keď cíti, že ho niekto tajne pozoruje. A v akejsi sebeobrane pred niečím, čo by jej hádam mohlo uškodiť, znervóznela. Ale človek, čo sa na ňu díval, bol zrejme práve taký tvrdohlavý ako ona, lebo nepríjemný pocit obete, aj keď len zrakovej, ju nielenže neopúšťal, ale sa stupňoval. Až sa jej zdalo, že to už ďalej nevydrží, obráti sa a skríkne! Tak už dosť! No hneď nato triezvo usúdila, že by tým iba sebe ublížila, zosmiešnila sa a že jediný liek na mužskú opovážlivosť bude otvorený pohľad, ktorým by raz navždy vyjadrila všetko, čo si o celej veci myslí. Dopila kakao do dna, rozhodným gestom postavila prázdny pohár na pult a odhodlane sa rozhliadala okolo seba. Vtedy ho uvidela po prvý raz: Stál na druhom konci mliečneho baru osamotene ako ona a ešte stále sa na ňu díval. Pozrimeže sa, aký holobriadok, bolo prvé, čo jej prišlo na um. A tohto by som sa mala báť? Keby to bol voľajaký štyridsiatnik s prešedivenými sluchami, nepoviem, ale toto tu?! . . . Vari si ten sopliak myslí, že na jeho sladkastý pohľad naletí žena ako ja. Zmýlil si sa, maličký. Si na nesprávnej adrese. Možno druhá v mojich rokoch .. . Ale ja?!

ŠTÍGEL, JOZEF - VIANOČNÁ KUCHÁRKA

ŠTÍGEL, JOZEF

VIANOČNÁ KUCHÁRKA

Osveta, Martin, 1989
2. vydanie, 70.000 výtlačkov
fotografie Dušan Tichý
obálka Veronika Kramárová
ISBN 80-217-0008-4

kuchárky, recepty,
222 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 170 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,00 €

*mipet2/olepa/priva*strav*

LOFTING, HUGH - DOCTOR DOLITTLE`S POST OFFICE

LOFTING, HUGH

DOCTOR DOLITTLE`S POST OFFICE

Jonathan Cape, London, 1946
ilustrácie Hugh Lofting
14. vydanie

knihy pre deti
320 s., angličtina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*mipet2*  in **S2Z**

MEDNAYNSKÝ, ALOJZ - MALEBNÁ CESTA DOLU VÁHOM

MEDNAYNSKÝ, ALOJZ

MALEBNÁ CESTA DOLU VÁHOM
(Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn)

Tatran, Bratislava, 1971
preklad Viktória Hornáková
predslov Ján Tibenský
vysvetlivky J. Martinka
prebal Zuzana Bahnová
2. vydanie, 22.000 výtlačkov

cestopis
244 s., 16 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 344 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: kniha v dobrom stave, prebal po krajoch pokrčený

4,00 € PREDANÉ

*mipet2*

Takmer pol druha storočia prešlo od prvého vydania Mednyanského Malebnej cesty dolu Váhom, ktorá na dlhý čas neprávom skoro zapadla prachom zabudnutia. Teraz znova vydávame v slovenskom preklade túto publikáciu, v ktorej Fischerove trochu sentimentálne akvarely a Mednyanského svieže rozprávanie otvárajú pred nami plastický, farbistý obraz Považia a vlastne celého severozápadného i juhozápadného Slovenska začiatkom 19. storočia.

Hoci hlavnými stanicami a zastávkami na tejto plavbe boli staré hrady a ich dejiny, povesti o nich, kaštiele a zámky s kultúrnohistorickými pamiatkami a kuriozitami, kúpele, prírodné krásy a zvláštnosti, pomerne bohato nám autor vykreslil aj život na Váhu, ktorý bol už aj vtedy významnou hospodárskou tepnou Slovenska. Život, hospodársky ruch na brehoch a na rieke zaujímajú autora od prameňov až po ústie tohto toku, pozornosť venuje i jeho ničivej sile, najmä počas povodní, a všíma si jeho ďalekosiahly hospodársky význam pre vrchára obkoleseného horami, ktorému sprostredkuje styk s ostatným svetom a zároveň zadovažuje poživeň. S uznaním a chválou konštatuje, čo všetko vie vyrobiť a s čím obchoduje nadaný, podnikavý slovenský ľud od Liptovského Hrádku až po Komárno. Veľmi zaujímavý a aj z etnografického hľadiska mimoriadne cenný obraz nám podáva o pltníkoch a pltníčení na Váhu. Hospodársky záujem ho drží najmä na počiatku cesty, podrobne sa zaoberá erárnymi pílami a hutami v Lipt. Hrádku a lesným hospodárstvom v Ľubochni, pri návšteve Tepličky nad Váhom v prázdnych múroch zaniknutej manufaktúry uvažuje o príčinách neúspechov tohto počiatočného spriemyselňovania krajiny, zapodieva sa remeslami a obchodom v považských mestečkách od Žiliny až po Sereď a Neded, kam až plávali v tých časoch lode z Dunaja.

Aj keď poddaný ľud zaujímal na tejto ceste autora len príležitostne a jeho pohľad je pohľadom vzdelaného aristokrata, aj keď hlavnými opornými bodmi Malebnej cesty ostávajú rumy stredovekých hradov a ich minulosť, pre-

pychové zámky, kaštiele s ich výtvarnými klenotmi, knižnicami a exotickými parkmi, nádherné prírodné scenérie a ruiny hradov opradených povesťami a v jeho podaní prevládajú pastelové farby, veľa miesta venuje činorodému a pestrému ruchu na tejto rieke. Je to syntéza o minulosti a prítomnosti kraja po oboch brehoch Váhu, ale aj vrchol literárnej činnosti A. Mednyanského, ktorý sa nám tu predstavuje ako autor veľmi kultivovaný, človek hĺbavý a mysliaci, s romantickým citom pre krásu prírody i ako vynikajúci znalec dejín Považia, jeho kultúrnohistorických pamiatok i súvekých hospodárskych problémov.

I1 a v a

s rovnomenným mestečkom, so spomínanou už Belušou a štyrmi dedinami. Ak už na Pruskom badať náznaky mestského vzhľadu, tým viac ešte na Ilave, kde sa okolo zámku nahromadili skupiny domov neprerušené nijakou chatrčou. Kedysi sa obec volala Leva, ako sa uvádza v listine Ľudovíta I. z roku 1358, a aj so zámkom, zadnou stranou obráteným k rieke, bola kráľovským majetkom, ktorý spravovali kasteláni. Týchto vystriedal ako majiteľ Blažej Magyar, neúnavný veliteľ a zakladateľ nepremožiteľného Korvínovho Čierneho pluku. Matej Korvin mu Ilavu daroval z vďačnosti za víťaznú vojnovú výpravu do Sliezska. S jedinou dcérou Magyarovou prešiel majetok na uhorského Ajaxa, ozrutného Pavla Kinizsiho, ktorý bojoval dvoma mečmi a hoci sa zúčastnil vo viac než štyridsiatich bitkách, ani raz ho nepremohli. Vrtkavosť premenlivých čias zaviedla z ďalekého Chorvátska až do týchto severných končín Ostrošičovcov, ktorí sa osadili v Have a neraz bránili vlasť vo chvíľach tvŕdze. Posledný tu vládnúci Ostrošič dal sa napokon po dlhom zdráhaní opantať ľstivým Petroczym a zviesť k účasti na oných plánoch proti Leopoldovi I., čo skazonosne dopadli späť na hlavu osnovateľov. Aby si zachránil život — biedny zvyšok, ktorý ešte zostáva stroskotancovi — musel Ostrošič ujsť. Zanechaný majetok pripadol štátu. Od neho odkúpil za 80 000 zlatých Ilavu Siegfried Krištof Breuner, ktorý si dolnú časť zámku zariadil na panské sídlo a hornú, podľa zmluvy s prímasom arcibiskupom Jurajom Széchényim (bol mu totiž poskytol peniaze na kúpu) dal roku 1682 prerobiť kláštor pre rehoľu trinitárov. Bol to prvý kláštor tejto rehole v Uhorsku a súčasne jeden z najpoprednejších, kým za Jozefa II. nezanikol. Kostol, miesto zbúraného starého určený za farský kostol, patrí medzi krajšie v stolici a má katakomby, aké by mali byť všade. Za Rákócziho nepokojov obec mnoho vytrpela, no predsa má ešte aj zámožnejších obyvateľov, hoci v minulosti kláštor a majitelia panstva dávali do obehu oveľa viac peňazí. Ponad končitú Malenicu hľadí sem z úzadia akoby odseknutý Mojtín, vzdialený, pravda, už niekoľko míľ a patriaci do inej oblasti.

Za Ilavou nasledujúce obce sa pozvoľna vzďaľujú od brehu Váhu. Zato na náprotivnom brehu zostupujú zas až k samej rieke a sú príjemnými spoločníkmi pltníkovi, ktorý ich len letmo pozdraví, hoci je presvedčený, že by ho na pekných zemianskych sídlach vynárajúcich sa v krátkych vzdialenostiach privítali čo najpohostinnejšie. Lež nielen v nich, ale aj v neďalekom zámku grófa Illésházyho, v

Dubnici,

ktorého krásne okolie už zďaleka láka návštevníka, a tým väčšmi, keď vie, že je majiteľ doma. Je to rozsiahla štvoruhlastá budova, pred niekoľkými rokmi zväčšená o nové krídlo, kedysi obtočená priekopou, teraz tade žblnkoce potok. Darmo by sme chceli vyrátať všetko, čo sa tu nahromaždilo a s veľkou ochotou ponúka sa návštevníkovi na spríjemnenie pobytu. Milovník kníh môže si vybrať niečo na čítanie z knižnice s niekoľko tisíc zväzkami, v ktorej je dokonca niekoľko veľmi vzácnych diel a rukopisov. Milovník hudby môže sa zaoberať Mälzelovým metronónom, pričom sa zoznámi so všetkými hudobnými novinkami z Viedne — sídla to hudobného umenia. Kto má záľubu v dávnoveku vlasti, má k dispozícii sklené vitríny s veľkými vzácnosťami a kuriozitami. Kto má napokon záujem o obrazy, zbrane alebo kone, môže im venovať svoj zvyšný čas, lebo exempláre, podobné tunajším, nenájde veru všade. Hneď pri zámku rozprestiera sa rozsiahly park s nejedným krásnym zákutím a s vežou na najkrajnejšej vyvýšenine, vybiehajúcej smerom k Váhu. Je ako maják

GREGOR-TAJOVSKÝ, JOZEF - SPISY GREGORA-TAJOVSKÉHO I.

GREGOR-TAJOVSKÝ, JOZEF

SPISY GREGORA-TAJOVSKÉHO
Sväzok I. (1900-1901.)

Kníhtlačiarsky úč. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1920

beletria, próza krátka, poviedky
162 s., slovenčina
hmotnosť: 157 g

tvrdá väzba
stav: dobová preväzba, dosky ošúchané

4,00 € PREDANÉ

*mipet2*  in **S4Z**

Tajovský vedľa Kukučina najlepšie vedel opísať život našich dedinčanov. Prvý sväzok prináša niekoľko zdarilých prác. Opisuje tvrdú a ťažkú robotu dedinského gazdu, život starostlivých rodičov, ktorí pracovali a strádali pre svoje deti bez oddychu až do konca. Kreslí statočnosť slovenskej ženy, ktorá hrdinne znáša svoj životný osud: inde kreslí lásku dvoch milencov, verných si až do smrti. Všíma si i stinnych stránok slovenskej dediny, trpiacej pod ťarchou maďarského útisku a nedostatku povedomia a otrávenej jedom pálenky. Ukazuje chyby, ale chce viesť krajanov k lepšiemu životu. Niekedy siaha k reči žartovnej a uľavuje si dobrým humorom.

Štefan už spal, nezobudila ho. Rozložila potichu v sporáku ohňa, stiahla svetlo a šla tiež do stajne.

Zuzka už bola priniesla šechtáre a sadla pod kravu.

Stará Cedilková, keď vstúpila, neprehovorila ani slova.

To nebolo jej obyčajou, a Zuzka to hneď zbadala, i bolo jej to akosi divné. Chcela prehovoriť ona, ale nevedela, ako sa do reči pustiť. Jej sa zdalo, že gazdiná vie o všetkom, a zas jej prišlo na um, ako by čo mohla vedieť.

Stará Cedilková sadla pod kravu, kým sa Zuzka domyslela opýtať sa jej:

„Akože ste spali, tetka?“

„Neopytuj sa ma, vieš dobre ...“ zvýšeným hlasom a určite odpovedala Cedilková.

Zuzke vyhnalo všetku krv do tvári a nevedela, čo chytro ďalej.

„A prečo? Či...?“ počínala po chvíli znovu.

„Aká svätá nevinnosť — a bozkávať sa vie s cudzím mládencom!“

Zuzka už nevidela, ani nepočula od prekvapenia. Jazyk sa jej zamotal, keď sa odvážila pýtať sa ďalej gazdinej:

„A, a ktože vám to ... ?"

„Kto vás videl. Fuj! Ešte sa bozkávať, a na ceste!“ doložila, lebo nemohla napochytre popadnúť príhodnejšej výčitky.

Keby jej tak v noci bola prišla na jazyk, keď Števko, chudák, zronený došiel, bola by jej iste inak vyčítala. Teraz sa jej to už rozľahlo v hlave; nevie, čo vychytiť.

Zuzka už ani nepochybovala, že ju so Samkom v noci niekto videl. Len to ešte nevedela, kto to mohol byť, že to tak včas k nim doniesol.

„Náš gazda by ti už málo bol býval. No len, no ... I do rychtárov ešte ďaleko“, poznamenala po chvíli gazdiná.

Zuzka nevedela, čo má odpovedať, no počalo sa jej ujasňovať, na čo Cedilková mieri, a keď tak, to by jej iba prisvedčiť musela. Lebo Števko Samkovi nijako sa nevyrovnával, nemysliac ani vo sne na majetky, ale len tak porovnávajúc toho postavu a toho, toho spôsoby a reči a zas Števkove.

A potom, sama nevie, ale Samko jej je milý, a tak nemôže jej byť Štefan.

Podojily a šly do kuchyne precediť mlieko.

Mladý gazda, keď Cedilková vrzla dvermi, prebudil sa a vstal.

Po chvíli vstúpila Zuzka.

Stretly sa im oči, ale k slovu ani jeden sa nemal.

Štefanovi obnovilo sa všetko pred očima, čo v noci videl, a Zuzka, hoci si umienila nevšímať si jeho osoby a reči, hanbila sa veľmi a nevedela kam oči obrátiť.

A prečo sa ho hanbila? Veď sa mu ani nevernou nestala, ani nič takého.

On ju nikdy neoslovil o takom niečom, a

GAŠPAR, TIDO J. - ČERVENÝ KORÁB

GAŠPAR, TIDO J.

ČERVENÝ KORÁB

Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1931
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (14)
2.500 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky,
146 s., slovenčina

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

9,00 € 8,00 €

*mipet2*bels*

ROZMETANÉ ŠŤASTIE

TOTO rozmetané šťastie bolo dielom Pavla Čarvagu-Papranca. On ho posmetal horko-ťažko za celý dlhý život. Bol robotníkom, zametačom ulíc Pavel Čarvaga. Ale nielen po ulici smetal smeti na kôpky — i na ceste svojho života, to, čo si deň po deň poodtŕhal od úst, ukladal usilovne na hŕbku a nakoniec si kúpil za to „dom“.

Malý domec, otrhanú chalupu zanechal svojej rodine, než zavrel oči, a vedomie, že jej zanecháva aspoň vlastnú strechu nad hlavou, napustilo mu oči šťastím.

— No, deti, deťúrence, — povedal odkojencom svojich chrčiacich a rozdriapaných pelikánskych ňadier, — aspoň vás odtiaľto nikto nevyženie... Toto je vaše...

V Bratislave, pod hradom, učupená o svah, visela táto malá, úbohá chalupa, ako prilepené lastovičie hniezdo. Vlastne ľudské hniezdo, ktoré si kedysi dávno v tôni mocného zámku, do skalnatého vrchu, možno zo strachu pred lúpežnými rytiermi, ľudské hniezda vyberajúcimi, postavil dávny opatrný a grošom operený párik...

Od tých čias, pravda, mnoho vody pošlo dolu Dunajom a mnoho búrok sa prevalilo ponad čierny Bratislavský hrad. Ako hradnú ozrubu na temeni, tak i toto pod ním ulepené stavisko ošarpal česák vetrov a premenil ho v ohryzok času. Scvrkla sa na otrhanú chalupu, na poloruinu, lepšími ľuďmi dávno opustené bydlisko, ktoré sa už samo klonilo skydnúť, ale práve toto klesnutie jeho ceny v bezcennosť umožnilo, že si ho Pavel Čarvaga-Papranec mohol vôbec kúpiť, lebo, hoci zametal, chudák, celý život a papral sa v biede a smetiach sveta, niečo viac a lepšieho si nemohol vypaprať.

Kúpil tedy to, kde sa už i tak roky kutil so svojou pätorou, s piatimi deťmi. Nekochal sa už síce dlho v splni tejto vždy naháňanej túžby, — vtedy už veľmi chrčal Čarvaga-Papranec, ale toľko ešte stačil, že zalátal deravú strechu, posliepal rozhegané steny, poopravoval dlážku, okná a bol rád, že má „dom“. Ztratený medzi ostatnými starými chajdami, v súsedstve nevestincov a iných bedárskych brlohov, i keď najhorší medzi najhoršími, ale predsa dom, a to vlastný.

— No, deti, deťúrence, — povedal pätore odkojencov svojich chrčiacich pelikánskych ňádier, — aspoň vás odtiaľto nikto nevyženie, keď ja zavriem oči...

Y týchto slovách bolo všetko jeho dlhou cestou života ťažko a v trude posmetané šťastie...

Nebolo toho tedy mnoho, čo Pavla Čarvagu-Papranca urobilo na tomto svete šťastným, ale zato mnoho bolo trudu a námahy, s akými to posmetal. Čarvagovcov bolo v jeho dedine hodne, a to všetko samý pšochár a troškár. No jeho otec bol

GREGOR-TAJOVSKÝ, JOZEF - SPISY GREGORA-TAJOVSKÉHO VI.

GREGOR-TAJOVSKÝ, JOZEF

SPISY GREGORA-TAJOVSKÉHO
Sväzok VI. (1913-1915.)
("S Bohom!")

Kníhtlačiarsky úč. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1921

beletria, próza krátka, poviedky
160 s., slovenčina
hmotnosť: 208 g

tvrdá väzba
stav: dobová preväzba, dosky ošúchané

PREDANÉ

*mipet2* (in *213*)

THOMKA MITROVSKÝ, MILAN - PANI HELÉNE

THOMKA MITROVSKÝ, MILAN

PANI HELÉNE

Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1932
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (11)
2. vydanie, 2.000 výtlačkov

beletria, román,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 145 g

tvrdá väzba
stav: výborný

9,00 € 8,00 €

*mipet2*h-2-3

AMORE SACRO

Na južnom brehu vysokého návršia, na ktorom stojí starobylé mesto Assisi, túli sa vedľa cesty, medzi olivami a viničom ukrytý malý kostolíčok sv. Damiana. Kaplnka bez akýchkoľvek architektonických okrás, so zvoničkou a s prístavbami, v ktorých bol kedysi prvý kláštor sestier klarisiek.

Toto je hniezdečko, kde sv. František osadil a pred svetom uzavrel svoju „milú bylinku“, sv. Kláru. Tu žila ona medzi svojimi sestrami a družkami svätý život, tu prežila svojho priateľa a po čase tu i umrela.

Neďaleko odtiaľ, ale už celkom na rovine pod mestom, viac na západ, stála druhá kaplnka, takzv. Porziunkula; toto bola zas tá pôvodná osada, kde sv. František svoj nový život začínal a kde sa najviacej v živote zdržoval. Tu shromažďovali sa i prví jeho učeníci a prijímali na seba jeho životnú kázeň.

Toto prvotné sídlo františkánov bolo, vraj, v tých časoch v hustom lese ukryté, a akiste viedol odtiaľ podľa medzí alebo pozdĺž cesty vyšliapaný chodníček hore k sv. Damianu, kadiaľ nosili „bratia“ „chudobným sestrám“ dennú stravu, chodili im kázať, omšu slúžiť a hrubé roboty im porobiť. Zavše niesli i pozdravenie, odkaz, napomenutia a radu svojho predstaveného „abatiške“, sestre Kláre.

A ona, sv. Klára, akiste tiež nemálo mala toho na srdci: posielala pozdravy, odkazy, a vypytovanie sa na zdravie „otca“ bývalo akiste prvou vecou pri príchode každého, kto z Porziunkuly zavítal hore. Azda šiel niekedy i lístoček... Raz v materinskej starostlivosti vlastnoručne, vraj, ušila mäkké bačkorky a poslala svojmu Františkovi na askézou zmučené, odberajúce nohy jeho.

Divné, zvláštné sú osudy ľudské, a tajomná romantika týchto legend láka človeka, nedá mu pokoja a rád by profánnou rukou odstrčil záclonu s dávnych, potemnělých obrazov ...

Hore na vrchu sídli tvrdé mesto, kameň na kameni, a v jeho múroch sem-tam úzkymi uličkami prúdi bez prestávky lopotenie ľudí-mravcov. Kúpa, predaj, shŕňanie a utrácanie zlata, lakota a závisť kupčiaceho meštianstva; závisť, pýcha a zbojstvo patricijov; útisk, bieda a búrenie sa poddaných.

Dolu však, za bránami mesta, obďaleč celého toho shonu ľudského, v tíšinách a v sa-

CÍGER HRONSKÝ, JOZEF - CHLIEB

CÍGER HRONSKÝ, JOZEF

CHLIEB

Matica slovenská , Turčiansky sv. Martin, 1931
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (16)
4.000 výtlačkov

beletria, román
510 s., slovenčina
hmotnosť: 455 g

tvrdá väzba
stav: poškodený a chýbajúci chrbát väzby

4,00 € PREDANÉ

*mipet2*

KARASKOVÁ UMRELA

V Bacúchu je mnoho babísk, ale iba jedna baba. Vlastne iba bola, lebo už jej niet. Už je po pýche, hoci škoda jej, lebo významná bola v Bacúchu. Veľmi chýba a dlho bude chýbať znamenitá nebohá Žofia Karasková.- Hľa, ak sa vážnejšia osoba išla mať k svetu, že mala  porodiť niečo súceho, Žofiu Karaskovú zavolali i do tretej dediny, lebo taká ona bola slávna osoba. Mala šťastnú ruku, a čo v prítomnosti Karaskovej prišlo na svet, to nemuselo sa strachovať života. Poznala každú byľku v chotári, za čo ju potom kedysi každý rok aspoň raz pripreli páni na podhrabnickom súde. Ale vedomosti nedajú sa zabúdať, nuž nezabúdala ani Žofia. Keď ju vypustili, varila, prevárala znova, kriesila, pochovávala.

Napokon i podhrabnickí páni sa presvedčili, že Žofia je potrebná v Bacúchu.

V Bacúchu niet nič, iba mnoho drevených nízkych chalúp husto vedľa seba; zprava, zľava dva ohromné vrchy, na nich navrchu „psiarka“, nižšie kosodrievä, trochu štátnych smrečkov, trochu malinčia a čučoriedia, potom úzke pásiky švábky, ovsa, hneď pri samých chalupách malé kapustniská a dlhočizný cintorín. Dlhočizný v pomere s pásikmi ovsa. Hrušky a jablone má iba horný krčmár, farár, učiteľ a kováč.

V Bacúchu je iba mnoho detí a biedy.

Chlapi koncom augusta roztratia sa šírym svetom, roztúlajú sa po všetkých kútoch zemegule, lebo lúky sú už pokosené, ovsík sožatý, nuž čo by robili doma? I posadajú si na úzke vozíky s uzlíčkom v lone, a dedina ostane prázdna až do začiatku leta. Veru iba začiatkom júla privandruje krv do dediny. Vtedy sbehne sa všetko významnejšie v roku: príde razom jar i leto, i Vianoce, i všetko, čo inde zažívajú pomaly celý rok. Ale to všetko má tu iba maličký obsah a zato zmestí sa dobre do tých niekoľkých dní, ba ostávajú ešte i prázdne, a Boh sám vie, prečo sa vracajú sem ľudia, prečo neostávajú tam všetci, iba niekoľkí, kde sa zatárali, kde je ináč, lepšie než tu. Pravda, o tom čase práve rozvonia sa zem a tráva, psiarku na holiach práve vtedy líže najčudnejší vietor, ženy o tomto čase vystávajú na podsteniach najroztúženejšie, ale — veď inde je to jednak ináč: ináč vonia štedrejšia zem, tráva vyrastá na väčšiu a ženy rozochvejú sa hocikedy.

Ale prichodili i vtedy ako dnes.

Ženy rodily ako dnes, páni na slúžnovskom v Podhrabniciach boli by sa chytali za hlavu, nevediac si rady, i uznali, Karasková je práve tak potrebná v Bacúchu, ako všelijaké tie bane a fabriky po svete, kde umierajú bacúšski chlapi.

Sami nikdy neboli by uhádli s nijakou úradnou mocou, kedy v ktorej chalupe je už primálo miesta, kedy ktorý chlap sa už viac nevráti.

A uznali vari, že Žofiu potrebujú v Bacúchu.

WERFEL, FRANZ - ŠTYRIDSAŤ DNÍ MUSA DAGHU

WERFEL, FRANZ

ŠTYRIDSAŤ DNÍ MUSA DAGHU (MOJŽIŠOVEJ HORY)
(Die vierzig Tage des Musa Dagh)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1951
preklad Ján Spevák
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (79)
Predhovor
43.000  výtlačkov

beletria, román
420 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g

tvrdá väzba

0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *mipet2*  in *belx*

0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*
0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*

Historický román nemeckého autora opisuje osudy malého arménskeho národa, žijúceho na území Turecka, ktorý chceli Turci začiatkom tohto storočia brutálne vyhubiť. Štyridsať dni sa hrdinsky bráni päťtisíc Arméncov na hore Musa Dagh proti presile zúrivých Turkov. Dielo je vysoko umelecké, plné objektívnosti a humanistického zápalu za osud mladého národa...

Ani mučenícka smrť Nazareta Čauša nepriniesla čakaných následkov. Zatiaľ sa nestalo nič. Iba smútok a trpké zúfalstvo ľudu dostaly výraz temer hmotnej výraznosti. Na pošmúrne horské mesto doľahla teraz aj ľudská temnota, ktorá dusila ako čierna hmla. Ale iba v marci daly dve udalosti vláde konečne príležitosť, aby uskutočnila svoje zámery. Prvá príležitosť bola výstrel z obloka. Žandársku patrolu, ktorá v mestskej štvrti Yeni Dunya kráčala okolo domu zavraždeného muchtara Čauša, ostreľovali z tohto domu a ľahko poranili. Miesto toho, aby vec náležite vyšetrili, vyhlásil kaimaksm iba toľko, že jeho život v Zeitune je ohrozený, a rozošlúc telegramy na všetky strany, odsťahoval sa do kasární mimo mesta. Aj toto konanie jasne charakterizovalo jeho osobnosť, ktorá sa skladala z hlúpostí a úzkostlivej túžby po pokoji. Súčasne dal na ochranu mohamedánskeho obyvateľstva vyzbrojiť občiansku „stráž“ čiže niekoľko narýchlo posháňaných darebákov, ktorí dostali zelenú pásku na rukáv a pušky do rúk. Dobrí tureckí občania, ktorí žili v Zeitune, prví sa postavili proti takejto ochrane, išli ku kaimakamovi a žiadali, aby túto stráž hneď zrušil. Nepomohlo to. Úrady sa neúprosne staraly o ich bezpečnosť. Občianska stráž zavdala konečne podnet k druhej udalosti, ktorá priniesla rozhodnutie. V malej verejnej záhrade v Novom meste, nazývanej Eski Boston, popoludní sa prechádzaly arménske ženy a dievčatá. Okolo krásnej studne v tieni starých platánov stálo niekoľko lavíc. Deti sa hraly pred studňou. Ženy sa rozprávaly, sediac s ručnou prácou na laviciach. Predavač šerbetu tisol svoj vozík v kruhu. Túto záhradu prepadli najotrhanejší členovia novej občianskej stráže. Funiaci chlapi sa vrhli na Arménky, začali ich drhnúť a trhať im šaty s tela. Lebo práve taká veľká túžba, ako vraždiť mužov tej prekliatej rasy, bola aj ich lačnost’ za ich ženami, týmito útlymi bytosťami s prekvitajúcimi perami a cudzími očami. Nárek a vreskot detí naplnil vzduch. Ale odrazu tu bola aj pomoc. Presila arménskych chlapov, ktorí, tušiac niečo nedobrého, prikradli sa za ochrancami mesta, zbila ich holými rukami, remeňmi a palicami do nemoty a vzala im, pravda, na vlastnú skazu, pušky a bodáky. Otvorená vzbura proti štátnej moci! Po odzbrojení pomocnej polície nebolo už treba hľadať podnet. Ešte toho istého večera vydal kajmakam soznam, kde boli po mene uvedení všetci občania, ktorých obecná rada mala sama dodať úradu. V zúrivom rozhorčení sa postihnutí chlapi sišli, slávnostne sa sprisahali a opevnili sa v starom tekkehu, opustenom dervišskom a pútnickom kláštore, vzdialenom pol hodiny na východ od mesta. Keď sa to roznieslo, sostúpila s Aly Kaje a iných miest blízkeho pohoria čiastka zbehov a spojila sa s utečencami. V malej pevnosti bolo vedno asi sto chlapov.

Marašský mutesarif a vládni pohlavári v Stambule dosiahli cieľ svojich túžob. Čas drobných provokácií bol preč a efektná vzbura bola v plnom kvete. Teraz nemohli neutrálni a spojeneckí konzuli nevidieť arménske výčiny. Už o dva dni po tom prišla do Zeitunu vojenská pomoc, zatiaľ dve stotiny regulárnej pechoty. Juss-baši, veliaci major, začal hneď obliehanie. Ale či už bol skutočný hrdina, alebo iba hlupák, keď nekrytý a sediac vztýčený na koni cválal na čele oddielu ku kláštoru, aby pevnosť naskutku dobyl, zastrelili ho spolu so šiestimi vojakmi. To bolo naozaj viac, než si môže človek želať. Hrdinskú smrť majora slávnostne vyhlásili vo všetkých mestách ríše za hlaholu trúb a bubnov. Ittihad horúčkovito pracoval, aby sa výkrikom roztrpčenia dostalo pravého dôrazu. Neminulo ani pol týždňa a Zeitun sa premenil na vojenský tábor. Vojenská sila štyroch práporov a dvoch baterií mala premôcť hŕstku zúfalcov a zbehov. A to v čase, keď Džemal paša potreboval každého chlapa a každý kanón pre svoju štvrtú armádu. Navzdory veľkej vojenskej presile poslali do kláštora parlamentára, aby stratených vyzval ku kapitulácii. Dostalo sa mu antickej odpovede:

„Keď už musíme zomrieť, umrieme radšej v boji.“

Najväčším prekvapením však bolo, že nemuseli zomrieť. Lebo sotva delostrelectvo vystrelilo proti kláštor-

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Bolo vidieť na jeho rozmyslenej ruke, ako čoraz váhavejšie žgrlí touto drahocennou zemou.