PETR, JAN - VZPOMÍNÁME KARLA KOVAŘOVICE

PETR, JAN

VZPOMÍNÁME KARLA KOVAŘOVICE
Jak jej zachovávají v paměti jeho současníci

I.L. Kober, Praha, 1940
ilustrácie Boettinger, Gottlieb, Štenbera
1.300 výtlačkov

hudba, vážna hudba, životopisy, fejtóny
252 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 707 g

tvrdá väzba
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*H-6-1*

Obsáhlá vzpomínková kniha vydaná u příležitosti 20. výročí smrti hudebního skladatele a šéfa opery Národního divadla Praha. Tato kniha vydána byla u příležitosti dvaceti let od smrti hudebního skladatele a šéfa opery Národního divadla v Praze. Vydáno 1300 výtisků, z toho 300 číslovaných, na papíru »Jan Wellem«. Tento výtisk má číslo 57. Kreslené obrázky od Boettingra, Gottlieba a Štembery. — Fotografické snímky z alba rodiny Kovařovicovy, ze sbírky archiváře Národního divadla Václava Podrabského, některé pořídil Jan Petr. Vydalo nakladatelství I. L. Kober v Praze k 6. prosinci 1940. Vytiskla knihtiskárna Josefa Čermáka v Praze. 

Jak jsem poznal Karla Kovařovice.

Jaroslav Kocian

Poznal jsem Kovařovice jako desítiletý hoch na Národopisné výstavě v Praze. Přišel jsem tam tehdy se svým tatínkem. Zastavili jsme se s velkým zájmem u výstavního orchestru, který řídil Karel Kovařovic. Vzpomínám, že hráli Dvořákova Josefa Kajetána Tyla. Koncert působil na mne nejhlubším dojmem.

Asi za rok poté šel jsem s ústeckým ředitelem škol Karlem Em. Zeinerem a svým otcem do Pressů u Přívrat zahráti Kovařovicovi. Pobýval tam tehdy na své dovolené u známých. Nepamatuji se již, co jsem mu tenkrát hrál, jen tolik vím doposud, že mne udivoval svým přednesem z listu.

Pak jsem se sešel s Kovařovicem již jako umělec na polském matiné v Národním divadle. Hrál jsem s orchestrem koncert Karlowicze Mieczyslawa a Wieniawskiho koncert d-moll. Bylo to 25. ledna 1915. Koncert řídil Karel Kovařovic.

Pro Kovařovice nemám dosti slov nadšení — byl to největší muzikant, jakého jsem kdy poznal.

Po velké světové válce v roce 1919 konalo se umělecké turné do Londýna, Paříže a do Švýcar. Byl to hromadný zájezd Českého kvarteta, Moravských učitelů a orchestru Národního divadla za spoluúčinkování Emmy Destinnové a Jaroslava Kociana. Hrál jsem tenkrát Sukovu Fantasii a Dvořákův koncert. Tehdejší zájezd měl veliký úspěch. Karel Kovařovic měl z toho upřímnou radost. Při koncertech šlo všechno bezvadně. Neměl mi co říci, byl zcela spokojen s mým přednesem.

S hlediska lidského byl Kovařovic typem sám pro sebe — byl opakem naturelu Dvořákova.

ŠKOLSKÝ LEXIKÓN

ŠKOLSKÝ LEXIKÓN

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava
Encyklopedický ústav SAV, Bratislava
ISBN 80-08-01570-5

encyklopédie, knihy pre deti,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 1446 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý, na chrbáte kniha malé natrhnutie

PREDANÉ

*mipet2*  in **S1**

HORNÁČEK, IMRICH - MONTREAL - INNSBRUCK 1976

HORNÁČEK, IMRICH
KRNÁČ, LADISLAV.
KRŠÁK PAVOL

MONTREAL - INNSBRUCK 1976

Šport, Bratislava, 1977
Smena, Bratislava, 1977
edícia Máj  (294)
fotografie Peter Pospíšil, Jiří Pekárek, Horst Muller, Vojtěch Pisařík
obálka Peter Pospíšil, Jiří Pekárek, Jolana Mišurová
1. vydanie, 45.000 výtlačkov

šport
264 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 731 g

tvrdá väzba s prebalom


1,40 € - stav veľmi dobrý - *mipet2* in **S1**
1,20 € - stav veľmi dobrý, vyblednutý chrbát prebalu - *H-5-1*

Slovenský, ale v nemalej miere aj český čitateľ si za posledné dve desaťročia už zvykol na Hornáčkovu literárnu kresbu športových podujatí, najmä olympijských hier a futbalových majstrovstiev sveta. Nielen na stránkach športovej tlače, ale aj v knihách. S rovnakou pravidelnosťou, s akou sa uskutočňujú uvedené podujatia, sme sa na knižných pultoch stretávali s jeho novými a novými publikáciami. Od Nesmrteľného plameňa z roku 1956 cez Majstrovstvá sveta vo futbale (1958), Hrdinov olympijských kruhov (1960), Chile '62, Innsbruck '64, Anglicko '66, Mexiko predolympijské, Kruhy pod Popocatépetlom (1968), Mexiko '70, Sto rokov futbalu, Európsky pohár majstrov, Sapporo — Mníchov (1972) a plastický obraz desiatich futbalových šampionátov Svetový pohár (posledné dve diela vyšli v edícii Máj) až po knihu, ktorú držíte v rukách.

Sú to predovšetkým výborné a — ako ukáže čas — nenahraditeľné dokumenty udalosti, ktoré si vo svojej knižnici uchováva vari každý športový novinár a so záujmom za nimi siaha čitateľ, člen veľkej športovej rodiny. Ak Hornáčkovu tvorbu zároveň charakterizujeme ako literárnu kresbu podujatí, chceme tým zdôrazniť aj jej literárnu hodnotu. Patrí — v Československu — medzi priekopníkov literatúry faktu zameranej na oblasť športu. V tomto zmysle vyznieva hodnotenie jeho zásluh aj literárnymi kritikmi. Možno povedať, že aj jeho pričinením sa šport povýšil do sféry literatúry.

Hornáček sa však neuspokojoval s dosiahnutým, mieril ďalej a vyššie. Je aj autorom športovej prózy pod názvom Zostup. Recenzentom tejto knihy z futbalového prostredia nebol nik menši ako národný umelec Alexander Matuška. Vo svojom posudku zvýraznil fakt, že tieto prózy nie sú nové len námetom, ale aj spracovaním: ,,Zdá sa, že majú prioritu inú a lepšiu: sú prvé — u nás — vzhľadom na slovesnú stránku, to znamená vzhľadom na to, čo so slovesnou stránkou súvisí, a súvisí s ňou nie iba „umenie", ale i pohľad, postoj atď. Myslím, že kniha Imricha Hornáčka bude preto zaujímavá nie iba pre futbalový národ, že ju vezmú do ruky aj ti, čo majú literárne nároky vo vyššie uvedenom smere."

Tieto slová svedčia o literárnom uznaní Hornáčka, o literárnom uznaní športovej spisby vôbec. Môžu však zároveň poslúžiť aj na osvetlenie tvorivého charakteru, pracovného úsilia autora. Z prvej verzie Zostupu neostal doslova kameň na kameni, kým — zasa povedané Matuškovými slovami — „jeho príbehy nevyzerali ako prózy o niečom, čo v našom živote tvorí špeciálny ostrov, ale skôr o niečom, kde to vyzerá — v špecifickej podobe — značne takisto ako v hociktorej inej oblasti nášho života". Dokázať to mohol len človek pevnej vôle a najmä so sebakritickým prístupom, autor hľadajúci a stokrát zlepšujúci skladbu, slovo, štylizáciu pôvodne vypustenú. Imrich Hornáčék raz na margo svojich knih povedal, že „za každou stoji neľahká, tvrdá predpríprava, štúdium vždy pekných kôpok pomocnej literatúry, rozhovory s tými, ktorí boli „pri tom", až po samé písanie prvých verzii, prepracúvanie a „vybrusovanie jednotlivých kapitol a statí". Nepatril do okruhu ľudí, čo dokážu o práci hovoriť neobyčajne dramaticky a pútavo, ale pri prvej príležitosti prenesú jej ťažisko na bedrá iných. Nikdy sa práci nevyhýbal, naopak, sám ju vyhľadával. Bol publicistom a ostal novinárom, redaktorom. Písal knihy, ale aj bežné články, ba najobyčajnejšie správičky, ktorým sa hovorí v novinách „bodky". Od nich Hornáček začal — Na začiatku bola bodka, taký bol nadpis článku v Pravde k jeho nedávnym päťdesiatinám — im ostal verný, a preto predovšetkým preto mohol tak dôkladne a precízne pracovať aj na väčších článkoch, na knihách. Vedel si udržiavať vynikajúcu a na to potrebnú telesnú kondíciu: o potrebe pohybovej aktivity totiž nielen písal...

Prítomná práca je jeho posledná. Len čo ju odovzdal, zlomila jeho pero neúprosná smrť. Prerušila jeho sny o literárnom stvárnení futbalovej Argentíny 1978 a najmä olympijskej Moskvy 1980. Odišiel predčasne. Ťažkú úlohu budú mať autori, ktorých strhol svojim príkladom a ktorí by mali udržať kontinuitu literatúry faktu v oblasti športu. Za všetko hovoria dve zlaté medaily a jedna strieborná, ktoré získal v medzinárodnej konkurencii za knihy Innsbruck '64, Mexiko predolympijské a Mexiko '70, ako aj mnohé domáce uznania.

ŠTILLA, MILOŠ - ZNIEV A OKOLIE

ŠTILLA, MILOŠ

ZNIEV A OKOLIE

Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica, 1963
edícia Náš kraj
fotografie Jozef Cincík
obálka Milada Pruknerová
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

monografie
240 s., slovenčina
hmotnosť: 540 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie

4,50 € PREDANÉ 2X

*mipet2* (in *053*)

Kolektív autorov na základe rozsiahleho archívneho výskumu sa pokúsil interpretovať bohatú históriu Znieva i jeho okolia a ukázať, kde v celej svojej 850-ročnej histórii zohralo toto mestečko kladnú úlohu. Pretože išlo o problematiku zatiaľ neznámu, autori museli pristúpiť k výskumu svojho predmetu zo širších súvislostí a sledovať ako jednotlivé etapy spoločenského vývoja ovplyvňovali skúmanú oblasť Znieva a jeho okolia.

ZÁNIK TURČIANSKEHO KONVENTU

Rehoľa jezuitov bola zrušená 21. júla 1773 a jej majetky prešli na erár. Majetky prebrala zmiešaná komisia, ktorá pracovala v Kláštore pod Znievom v apríli 1774. Archív tunajšej rezidencie s trnavským ústredným archívom bol prevezený do Viedne a uložený v oddelení Hungarn (Exjezuiten akten fasc. 7044-7049 v registratíve: Comisio mixta pod sig. 387-K. u. k. Gemeinsames Finanzarchiv Bibliothek). V Kláštore pod Znievom zostala len čiastka archívu potrebná pre správu domínia. Správou domínia bol poverený posledný superior exjezuita Ignác Schmelczer. Mária Terézia darovala domínium 13. 2. 1774 trnavskej univerzite a po jej prevezení do Budína od r. 1785 slúžili majetky ako univerzitná základina tejto školy.

Konvent ako hodnoverné miesto pracoval aj po abolícii jezuitov, lebo jeho konventuálmi boli svetskí kňazi. Mária Terézia poverila r. 1780 novoutvorenú banskobystrickú kapitulu vedením agendy konventu a na tento cieľ darovala kapitule 1. júla 1780 časť majetkov domínia v Sielnici (203). Banskobystrická kapitula v júli 1780 presťahovala archív a pečať konventu do Banskej Bystrice a od 1. augusta vydávala verejné listiny v mene Turč. konventu aj s jeho pečaťou.

Zmena sídla konventu sa nepáčila zainteresovaným župám. Roku 1782 podali urgenciu so žiadosťou, aby snem rozhodol návrat konventu do Kláštora pod Znievom (204). Snem nezasadal. Riešenie prišlo na snem r. 1802. Zákonom č. 15 rozhodlo sa poveriť banskobystrickú kapitulu samostatným vedením hodnoverného miesta s vlastnou pečaťou, ktorú jej mal určiť kráľ (§1) uznať za právoplatné všetky verejnoprávne listiny, ktoré banskobystrická kapitula vydala v mene turčianskeho konventu od roku 1780. Takto po vyše 550-ročnej činnosti zanikol turčiansky konvent.

PRED ZRUŠENÍM PODDANSTVA

Prechod z 18. do 19. stor. prebiehal v znamení obrovského vypätia síl monarchie v boji s veľkou francúzskou revolúciou a Napoleonom. Pri insurekcii r. 1797 repatrícia jazdcov len farárom Turca vyniesla povinnosť vystaviť dvoch jazdcov (208), pričom sa počítalo na výstroj a výzbroj jedného jazdca 220,- zl. Prepoštský a farský kostol museli odovzdať svoje cennosti, aby pomohli zachrániť labilnú menu monarchie. Pri štátnom krachu r. 1811 stratili mnoho najmä obchodníci so zahraničím. Peňažné straty dosahovali až 77 %, ako je to presne vyčíslené pri Klu-chovskej fundácii na chudobných mesta.

Na Kláštor pod Znievom najťažšie doľahol rok 1813, keď došlo k Napoleonovej výprave proti Rusku. Uhorská časť pomocnej armády monarchie sa formovala v Turci a strediskom odvodov bol Kláštor pod Znievom, ako sídlo štvrtého okresu. Už na jeseň 1812 bola tu stála posádka pešieho pluku kniežaťa Mikuláša Eszterházyho. V štábe miestnej posádky bol podplukovník Aszent, major Kaufmann, kapitáni Folkusházy a Falzány a nadporučík Hugo Trsztany (209). Začiatkom r. 1813 sa začali odvody. Nováčkovia prichádzali a odchádzali smerom na Poľsko. V meste ich bolo stále okolo 300—400. Ubytovaní boli po domoch aj po 7—8 a prirodzene, nebolo konca-kraja ponosám pre toto mimoriadne veľké zaťaženie. Až hodne neskoršie rozhodla župná kongegácia, aby ťažisko povinností nepadalo len na Kláštor pod Znievom, ale čiastočne sa prenieslo aj na Sklené, Háj, Štubňu a Diviaky, kde boli nováčkovia tiež ubytovaní (210).

V prvej polovici r. 1813 musela župa odviesť na potreby armády 64 nováčkov, 20 jazdeckých koní, 14 ťažkých nákladných koní, 7 koní pre ľahké náklady, 88 volov, 508 meríc pšenice, 3.552 meríc jačmeňa, 4077 meríc ovsa. Výmena týchto naturálií v prepočítaní dosiahla sumu 23.537,-zl. (211).

Napoleonova porážka a roky mieru po nej akoby boli rozviazali vrece podnikavostí ľudí. Ľudia utekajú od peňazí a investujú ich, lebo zle pocítili na vlastnej škode finančný úpadok monarchie. Tejto okolnosti treba ďakovať, že vonkajší vzhľad Kláštora pod Znievom dostal do meruôsmych rokov ozaj mestský ráz. Investičné možnosti boli nepatrné. Kapitál nestačil na smelší rozbeh veľkovýroby, do pozemkov nebolo možno investovať, lebo poddaný ich zákonne stále nemal právo vlastniť. Investovalo sa preto do nových a prestavaných domov, do zariadenia domov a pamätalo sa aj na verejný záujem. Väčšina dodnes stojacich obytných domov solídneho tvaru a rozlohy bola stavaná do polovice 19. storočia.

Právne oddelenie základinových majetkov a panská stolica majú ustavičnú prácu s nespokojnosťou mešťanov, ktorí už naozaj ťažko znášajú poddanstvo a rok po rok sa húževnate bijú o kadžú piaď svojich práv. Vplyv myšlienok slobody nezostal bez ozveny ani tu. Mešťania neboli

ČERNÝ, JAN - SRDCE MATKY

ČERNÝ, JAN

SRDCE MATKY
Písně o mateřské lásce

Vlastným nákladom, Praha, 1936
ilustrácie Jožka Baruch

poézia
52 s., čeština
hmotnosť: 230 g

tvrdá väzba s ochranným kartónovým obalom
stav: výborný, s podpisom autora na predsádke

NEPREDAJNÉ

*H-5-6*

Kniha tato jest věnována všem maminkám, které zlatily svojí velkou láskou a svými úsměvy cesty našeho života a potom odešly, zanechavše nás jen vzpomínkám na sebe. Jest věnována maminkám, které skromné, tiché, stojí stranou, které radují se z našich úspěchů, které truchlí nad našimi bolestmi, všechno nám dávajíce.

Samy nežádají nic jiného v odměnu, než něco uznání a něco lásky od nás. Maminky naše jsou božstvo, hodny jako ono všeho uctívání.

V Praze v lednu 1936.

Spisovatel. 

NAŠIM MATKÁM.

Vy matky naše, drahé, milované, 

vy skromné, tiché mámy.

Vám k poctě tyto řádky jsou, 

a zcela jen Vám věnovány.

Ať v hedváb oděny nebo jen v kytli prosté, 

v chaloupce nebo v paláci, 

bolesti naše nesete vždy s námi, 

i když vám srdce krvácí.

Od dětské kolébky až v dlouhá léta stáří 

se Vaše láska nese k nám 

a vše, co život dal, co není z Vaší ruky, 

jest jenom pouhý, lichý klam.

Každý z nás svoji hlavu sklání 

a tiše prosí pokorný náš hlas:

Maminky naše! Buďte stále s námi, 

ať my svou vděčnost dát Vám můžem zas!

ORMIS, JÁN VLADIMÍR - ZO ŽIVOTA SLOVENSKÉHO

ORMIS, JÁN VLADIMÍR

ZO ŽIVOTA SLOVENSKÉHO
Žarty, príhody a zaujímavosti

Tranoscius, Lipt. Sv. Mikuláš, 1933
predslov Michal Bodický
ilustrácie Stanislav Holeček
3.000 výtlačkov

humor, fejtóny
206 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

15,00 € PREDANÉ

*mipet2*

Predkladám nášmu obecenstvu knižku, obsahujúcu okolo polštvrta sta žartovných i vážnych príhod, výrokov, charakteristík a zaujímavostí. Všetko veci, osvetľujúce s rozličných stránok život slovenský alebo pripínajúce sa k menu a dielu významných, i menej významných dejateľov slovenských.

Dielo zaoberá sa hlavne osobami a dejmi devätnásteho storočia. Kniha nevyčerpáva spomenutého bohatého materiálu, podáva z neho iba čiastku, i to z tlačených prameňov. Ak sa kniha bude pozdávať, vyjde časom druhý sväzok, ktorý bude doplnkom a pokračovaním tohoto.

Materiál knihy je vzatý z deviatich časopisov (Slovenské pohlady, Sokol, Orol, Národnie noviny, Dom a škola, Rodina a škola, Domácnosť a škola, Dennica, Živena) a z viac než 30 kníh. Usporiadaný je približne v chronologickom poriadku, pri čom sú žartovné veci oddelené od ostatných. Veci nedatované — a tých je dosť — boly umiestnené voľne, ale podľa možnosti lak, aby zapadaly do celkového rámca knihy.

Tur č. Sv. Martin, 7. augusta 1932.

Dr. Ján V. Ormis.

132.

Peter Tomkuljak, katolícky farár na Detvianskej Hute, staral sa o svojich cirkevníkov ozaj otcovsky. Aby prišli i k národnému povedomiu, dával im všetky svoje novinky, knižky, najmä cez zimu a oni verne čítali, len sa vraj potom na jar dôverne medzi sebou shovárali, že čo im len dá pán farár za to, že mu celú zimu čítali.

(Tajovský, Úhrabky, 89.)

133.

Andrej Halaša sa s Jozefom Gregorom Tajovským vybrali na Detviansku Hutu. Zo železničnej stanice Kriváň-Detva mali ešte so tri hodiny pešo ísť, čo im vo vychýrenom detvianskom kraji nebolo práve milé.

„Ale dá Pán Boh, že sa nám nič nestane“, veril a i Gregora utešoval Halaša. „Za dobré slovo ktože by nás zbíjal?“

„Len nepovedzte, že ste fiškál,“ doberal ho Gregor. „Ak by som to na vás vyzradil, tak neviem, ako by bolo ...“

„A ja poviem na vás, že ste bankár; odierate ľudí na interesoch....“, kontroval mu Halaša.

(Tajovský, Úhrabky, 90.)

134.

Jozef Ľ. Holuby raz pri botanickom výlete poriadne zmokol. Ukryť sa nemal kde, pod stromom stáť nechcel, lebo hrmavica bola, pustil sa preto v blate a vo vode do doliny, až sa konečne mokrý ako zmok dostal do kopanickej školy. V dedine nič nepršalo a keď celý umazaný a ublatený poza humná domov dorazil, žena ho privítala, zalamujúc rukami:

„Ale, človeče! Kde si sa tak zamazal, keď blata nikde neni?“

Holuby: „Paroma neni! Len ho hľadať treba!“

(Holuby, Drobnosti z Bošáckej doliny. S. P. 1892, 658.)

135.

Keď Jozefa Kačku, katolíckeho farára v Donovaloch, odsúdeného pre „vlastizradu“, šikovali vo svetovej vojne z Košíc do Leopoldova, v Trenčíne vošli do vlaku nemeckí vojaci, cestujúci do Bukareštu. Jeden z nich sa opýtal Kačku:

„Fahren Sie auch nach Bukarest?“

„Ja, aber ohne buk“ (Nach arest), odpovedal vtipne Kačka, čomu však Nemec neporozumel.

(Kačka, Rozpomienky na moje utrpenie, 76.)

136.

Roku 1927 bola Eržika Mičátková so sestrou na návšteve u Bencúrov v Lipiku. V rozhovore Kukučín žarty stváral a zrazu sa opýtal Mičátkovej, ako dôveruje lekárom.

„Tak len, ako za Epikura, toľko asi vedia“

— odpovedala tá, celkom pozabudnúc, že hovorí s lekárom.

Kukučín sa veselo zasmial a začal živo vykladať o lekárskej vede, ako — s výnimkou chirurgie

— málo pokročilej.

(E. Mičátková, List z Juhoslávie. Živena 1928, 133.)

MINÁČOVÁ, LIBUŠA - ÚSPEŠNÝ MUŽ

MINÁČOVÁ, LIBUŠA

ÚSPEŠNÝ MUŽ

Smena, Bratislava, 1965
edícia Štafeta (13)
prebal a frontispice Vincent Hložník
doslov Pavel Koyš
1. vydanie, 8.700 výtlačkov

beletria, novela
104 s., slovenčina
hmotnosť: 204 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 € PREDANÉ

*mipet2*  in **S1P**

Zachytil skúmavý pohľad hlavného inžiniera, ktorý ich zobďaleč pozoroval. Keď si predstavil, že počul ich rozhovor, bolo mu odrazu nepríjemne. Ale ona už prikročila k hlavnému inžinierovi a s tvárou zvedavého dievčatka, ktoré práve siaha po zaujímavej hračke, povedala:

— Aký pekný ste v týchto šatách, inžinier!...

Biele zuby v počernej, hrubo tesanej tvári sa mu zaleskli a husté čierne obrvy mu potrhlo.

— Pekný? Tak si ma obzrite, keď vám to dobre padne...

— Práve som začala — odpovedala pichľavo.

— Ale chytro! — šacujúci pohľad sa po nej skĺzol ako blesk.

— Počkajte, neponáhľajte sa — bránila sa až príliš hlučne, vyvedená trochu z rovnováhy. — Dúfam, že vo svetle baníckeho kahanca bude vaša výrazná tvár ešte zaujímavejšia...

— Na to som nemyslel — povedal hlavný inžinier a rozhodne pristúpil ohorok cigarety špicou gumenej čižmy.

Počúval, ale nedíval sa na nich. Ešte niekoľkokrát potiahol z cigarety dlho a výdatne, potom rázne vstal. Keby to bol býval niektorý iný chlap, bol by sa iste na neho nahneval, ale na tohto nie. Hlavný inžinier bol človek podľa jeho chuti, dokonca aj kliať vedel lepšie ako on a ani v opaprikovaných vtipoch ho nikto ne-tromfol. Ovoniaval brvná, výdrevy ako poľovnícky pes stopu. Smer vetra ho strašieval ešte aj v spánku. O polnoci, keď vonku zavýjal vietor, telefonoval z domu, či je na šachte všetko v poriadku. Nikto sa mu nesnažil nahovoriť o sebe to, čo nebol, alebo to, čo nebolo. Ani on nie. A čo sa stane, keď bude vedieť? Ostatne, on to iste vie — o nej a o ňom. Chlap, čo zažil v bani smrť baníkov, trest za ňu ako spoluzodpovedný za prevádzku v závode, človek, čo nepozná deň, noc, celé hodiny vie byť na nohách bez jedla, len o čiernej káve, taký chlap sa aj na také čosi díva inak. Oni, chlapi, sa poznajú. Vedia, čo je len tak a čo naozaj. A predsa sa mu v tej chvíli znevidel.

— Ide sa — povedal trochu nasilu a vykročil, nedívajúc sa, či ho nasledujú. V známkovni a v lampovni ho zabavili ženy. Zbadal ju nastupovať do ťažnej klietky spolu s inžinierom a s niekoľkými ženami. Neurčito sa usmievala a zvedavo sa rozhliadala okolo seba.

Predstiera záujem, len aby sa mu zapáčila, pomyslel si otrávene. A predsa by si v tej chvíli nič tak neželal ako to, aby stála pri ňom, aby sa chlapi, ktorí okolo prechádzali, neusmievali závistlivo i dobromyseľne nad tými dvoma, ale nad ním a nad ňou. Chcel by sa ukázať, že je s ním. Bola jednoducho reprezentačný zjav. Ani neforemné fáračky nezakryli, že má dlhé, štíhle nohy, útly pás, veľké prsia, a chlapi v bani to vedia oceniť. Pravdaže, okorenia to po svojom. Škoda, že kým sa on bude zapodievať ženami chlapov z brigády, zatiaľ Helena bude mať pre každého slovo, pohľad, iba pre neho nie. Bude ako psík poslušne skackať za hlavným inžinierom, počúvať ho a pritom sa múdro tváriť; bude naňho vyvaľovať oči, ako to len ona vie, keď chce na nejakého mužského zapôsobiť. Potvora!

VYSTÚPILI Z KLIETKY a vykročili po hlavnej triede. Ženy hľadeli zvedavo okolo seba, zhovárali a chichúňali sa bez prestania.

Veď vás ten smiech prejde, pomyslel si. Pár kilometrov dnes pošliapete, a keby som bol taký, aj po štvornožky. Zbadal ženu prvého odstreľovača, inak ženu

ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ MARÍNA - HRIEŠNE DIEVČA JÚLIA

ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ MARÍNA

HRIEŠNE DIEVČA JÚLIA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia Živý prúd (64)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

beletria, novela
142 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba s prebalom

0,60 € stav: dobrý *mipet2*   in **O1**
0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *cesvo*printer*

Modernou formou stvárnená dráma jednoduchého dievčaťa umožnila spisovateľke vniknúť do vedomia i podvedomia ľudí, ocitajúcich sa vo veľkých konfliktových situáciách päťdesiatych rokov pri premene hodnôt sociálnych i morálnych. Čeretková nič nezakrýva. Je až kruto autentická pri opisovaní ľudských vzťahov, a najmä v oblasti lásky. Nevidí ju romanticky. Nie je pre ňu očarujúcim pocitom, radosťou, šťastím, ideou, ale nadobúda podobu sexu, aktu bez citu a čara. Nezáväzné milovanie privedie nakoniec „hriešne dievča Júliu" na pokraj bláznovstva a precítenia nešťastia do samého dna. Spisovateľka sa pomocou hlbinnej psychológie snažila dostať k „jadru” svojej hrdinky, pre ktorú život nemá temer cenu. Áno, je to svojím spôsobom otriasajúca dezilúzia, pretože za ňou už niet nádeje na šťastie. Dezilúzia vypovedaná nepochybne pozoruhodným rozprávačským talentom, ktorý s pomocou „ich formy” vládne nad kompozíciou, charakterotvornými i štylistickými princípmi, a snaží sa naplno uplatniť v tomto dramatickom a zaujímavom príbehu.

Vareška je zakrvavená, krv špliecha ako voda, ako keď sa šaty perú, prala som ja na potôčku, prala, prala, prala som . . . Myslí na brata Tóna, na profesora Vileca, na všetky svoje lásky neláskavé, chodila s tým aj s tým, bozkávala sa, stískala, tisícero vzrušení ňou prešlo, ale kde to všetko je, vydala sa a ničoho sa nedožila, nemá nikoho, kto by pri nej stál v každej hodine života, v dobrej i v zlej, bez koho by si ona sama nevedela predstaviť jediný deň.

Mala si hodiť do misky za hrsť soli, počuj, urobila si, ako som ti kázala?

Urobila.

A zráža sa.

Čo sa zráža, tvoj nos sa zráža.

Mariška je veselá, obracia sa k mäsiarovi zadkom a mäsiar si gamby oblizuje.

Potom brava opaľujú, leží s vyvrátenými nohami a taký je tichý, na neuverenie, paprčami pichá do striebristého rána, je ťažký, horúci, celý začiernený, začierni sa aj striebristé ráno, bude ako kominárča, ach, to nič, kominár nosí šťastie, tak to má byť.

Mäsiar tľapne Marišku po zadku, len tak plesne a rozkazuje si dve pol deci a na raňajky mozog z tohoto bravčeka a dobre hrubo cibule a ešte raz dve pol deci. Pach zhoreniny dráždi nozdry, šíri sa po dvore, prestiera sa ako plachietka, pchá sa do kútov a do škár, očujte, ľudia moji, toto mám najradšej, zimu a zakáľačku, človeku je blažene.

Mariška sa zjavne raduje slanine na päť prstov, hlas má ešte vždy rozospatý a trochu chrapľavý, hrubší ako obyčajne a Júlia si preto pomyslí, mäsiar má pravdu, všetko je inakšie v takéto ráno. A Mariška sa prekonáva, každú chvíľu povie voľačo na smiech, je rezká a smelá, hneď aj mokrým vechťom cez papuľu švihne, keď si voľakto dovolí viac ako treba. Chlapi ju idú očami zožrať, takú by každý chcel, nie tie staré pyskane, čo doma nechali. S ničím sa netrápiť, nikdy naozaj nikomu neubližovať, nehrešiť, nezávidieť, dopriať.

Ja som spokojná, vysvetľuje Mariška svoju filozofiu, aj tak si nepomôžem, nuž som spokojná.

Hej, počujte, vám bude aj v zemi hniť dobre.

A veruže bude.

S vami by som aj rád hnil, počujte, ale sám nie, povedzte, ako sa to robí, aby bol človek spokojný?

Čo je na tom ťažké, povedzte, prijmem všetko, čo príde, veď je všetko od boha, aj dobré, aj zlé.

A toto je odo mňa, chytí mäsiar Marišku za prsia. A ona švac mu jednu, švac mu druhú a smeje sa. Chcete ešte, smelo povedzte, prihodím vám fajnovejšiu.

Chlapi sa rehocú, najhlasnejšie mäsiar, tak by malo byť medzi ľuďmi, s dobrým a po dobrom, ja som mierumilovný, spory nevyhľadávam, aj keď na to nevyzerám, hehehe.

A slivovička sa púšťa dolu hrdlom, šmyk-šmyk, ja mám v hrdle poriadnu sanicu, pani moja sladká, ja som teraz vo švungu, očko moje milované, jajajjaj.

Júlia jedným uchom načúva, dobre jej je medzi týmito tu, nikto nikomu neubližuje. Krája cibuľu, oči štípu, skacká, poskakuje, Mariška sa nad ňou zmiluje, hybaj od toho, máš dve ruky ľavé. Júlia si brhlí päsťami viečka, Mariška ju dobromyseľne poúča, že tak a tak, nôž sa má najprv omočiť v horúcej vode, vieš, ako sa hovorí, pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže.

A čo budeme - v cibuli črevá umývať?

......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A chlapi, čo na zimu zo sveta prichádzajú, hodia nad ňou rukou a poberú sa každý domov.

BEZRUČ, PETR - STUŽKONOSKA MODRÁ

BEZRUČ, PETR

STUŽKONOSKA MODRÁ

Pokorný a spol., Brno, 1946
4. vydanie

poézia, bibliofília, podpis autora,
30 s., čeština
hmotnosť: 68 g

mäkká väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, na frontispice venovanie autora "Podepsáno pro p. Mir. Buchtu" s podpisom autora a vročením "21.XI.46.", na protitule kresba Fr. Pokorného

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Ach! - Časem mezi námi stál 

student z vysokých škol německý, 

k němu se zbožně upíral 

náš pohled nesmělý a dětský. 

Neznámé druhy určoval, 

plul v učenosti ne včerejší,

na otázku odpověď dal:

 který je motýl nejvzácnější?

ej nemáte, najdete ztěží: 

to stužkonoska modrá jest, 

ta ráda na jasanech leží, 

však leta ujdou, nežli lest 

či námaha ji ukořistí.

To pravím vám, tím buďte jisti!

A od té doby žila v nás

MINÁČOVÁ, LIBUŠA - KONIEC AUTOMOBILISTKY

MINÁČOVÁ, LIBUŠA

KONIEC AUTOMOBILISTKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Živý prúd (55)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

beletria, novela
108 s., slovenčina
hmotnosť: 206 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*mipet2*  in **S2P**

Rodina N.-ovcov si kúpi krásnu bledobelasú simku. Je to v ich rodine vari významnejšia udalosť, ako príchod nového člena na svet. Pán N. trávi poobedia na cvičných okruhoch po meste, pani N. medzi jedným a druhým pridájaním si opakuje dopravné predpisy. Vyvrcholením týchto príprav je výlet do rodného kraja. Starí rodičia nevedia, čo majú väčšmi obdivovať, či nové vnúčatko či zaťovo šoférske umenie. Mladí ponavštevujú rodinu a známych, vyberú sa stanovať do hôr, zažijú veľa pekných chvíľ a dobre si oddýchnu. Jediné, čo pani N. kalí radosť, je, že jej muž bráni sadnúť si za volant. Príležitosť sa jej naskytne, keď si muž na výlete so živánskou vypije. Šťastne zíde z hory, ale ako sa dolu v dedine obracia, uviazne na môstku pred krčmou. Muž jej hneď vezme kľúče. N.-ovci sa vrátia do mesta. Pánu N. za dopravný priestupok odoberú na rok vodičský preukaz. Pani N. sa dožije toho, za čím tak veľmi túžila. Auto z nej urobí celkom inú bytosť. Ale krásna bledobelasá simka neprináša len samé radosti, starosti nedajú na seba dlho čakať. Začnú ju prenasledovať na každom kroku chlapci v modrých uniformách a týždeň čo týždeň jej nechávajú na stierači pozdrav, ktorý je zároveň predvolaním na dopravný inšpektorát.

Druhým veľkým trápením sú pre ňu drutechnári. Cestná pirátka pani N. ustavične potrebuje ich pomoc. Odvážne šoférovanie sa naostatok pani N. nevypláca. Karambol, z ktorého šťastne vyviazne, zničí bledobelasú priateľku Pani N., a tým akoby stratila kus vlastnej bytosti. A na dôvažok uplynul rok, ako vzali pánu N. preukaz. Chystá sa kúpiť si nové auto, ale sa už popredku zarieka, že že-ju za volant nepustí.

- Hľadám majstra Hladku, — povedala drutechnárovi, ktorého stretla na rozsiahlom, autami zapratanom dvore opravovne.

- Tam je, - ukázal rukou ľahostajne, ani na ňu dobre nepozrel. Zahľadela sa smerom, ktorým ukazoval, a zbadala bielovlasého statného chlapa v tmavobelasom plášti, ktorý sa isto a elegantne pohyboval medzi autami.

- Vážený pán Hladko, - prikročila k nemu a predstavila sa. — Istým spôsobom sme vlastne krajania, aj keď sa na mňa nemusíte pamätať. A tak dúfam, že mi neodmietnete pomoc a podáte mi priateľskú ruku . . .

Údajný krajan bielych vlasov si ju najprv premeral šacujúcim pohľadom od hlavy po päty a potom jej s úsmevom v ešte stále pekných belasých očiach povedal:

- Milá, pekná pani, aj keď sa na vás naozaj nepamätám, rád vám pomôžem. Bude mi cťou . . .

- Och! - tlmene vykríkla pani N. a chytro si zakryla ústa, aby sa nikto z drutechnárov nepozastavil nad jej smelým správaním. Iba keď zbadala, že si to naozaj nikto nevšimol, pokračovala :

- Nikdy som si nemyslela, že práve tu nájdem takého galantného človeka, ktorý mi bez jediného slova výhrad bude chcieť byť k službám.

- Vám vďačne k službám, - zopakoval majster Hladko a tak ako stál naprostriedku mláky, v zablatených hrubých pracovných topánkach, urobil takú krásnu a ladnú poklonu, že pani N. nad ním len otvárala oči.

- Dušička, — vzal ju odrazu majster Hladko popod pazuchu a viedol prostriedkom dvora k jej autu, — ukážte mi to vaše nešťastie!

— Dovoľte, — bránila sa pani N.

— Nič nedovolím, — významne jej stisol plece, — takej žene sa dovoľuje len jedno: Hádaj?

— Neviem, — zmätene vyriekla pani N., ale neodvážila si ruku odtiahnuť. Čo keď ho tým činom stratí. Čo keď ju aj tentotu nechá v štichu? Čo si počne s naničhodným autom, ktoré ako natruc si zmyslelo, že sa bude kaziť a kaziť.

— Mlčať a milovať, - dôverne sa k nej naklonil majster Hladko! — Rozumiete?! — Poplašene sa odtiahla.

— Vari by sme sa nebáli, — ticho a rozveselene sa zasmial. Pani N. to už najedovalo.

— Ale počujte, pán majster, - dôrazne povedala, - kedy sme si my vlastne potykali?!

— Nikdy, — povedal bez mihnutia oka majster Hladko, - to je chvalabohu ešte iba pred nami, maličká, — a dal jej jemnú frčku. Pani N. mykla hlavou a do očí jej vbehli slzy. Ešte aj toto, pomyslela si. Čo všetko ešte budem musieť zniesť pre auto?! A padla na ňu strašná bezradnosť. Poručeno pánu bohu, pomyslela si však v nasledujúcej chvíli, keď sa jej podarilo ovládnuť a ozval sa v nej zdravý, triezvy a chladný rozum. Nechže sa starký poteší, keď mu to dobre padne, mne zato koruna z hlavy nespadne, a keď sa budem rozumne správať, tváriť sa ako poddajná a pokorná žena, získam opravára jedna radosť. Akýže je to nakoniec rozdiel: majster-drutechnár alebo vlastný muž či nadriadený, všetkým treba aspoň tri razy do dňa povedať poklonu (o ktorej človek vie, že je nepravdivá) a potom má s nimi na čas aký-taký pokoj. Chlapi sú už raz takí. Chcú sa páčiť a byť pánmi žien v každom veku a za každých okolností. Že to niekedy vyzerá smiešne? A teraz zvlášť? Čo

ANTOŠÍK, JOZEF - ŽIVÉ DUŠE

ANTOŠÍK, JOZEF

ŽIVÉ DUŠE

C.F. Wigand, Bratislava, 1941
3. vydanie

beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

6,50 €   in **S3Z**

Slovo úvodom. - Dej románu „Živé duše” je viac ako výplod obrazotvornosti. Predstavuje obraz z istého úseku času, obraz, vykreslený za pomoci vlastného poznania a skúseností.

„Živé duše” hoci sú aj dejove ucelené, nemôžu byť ukončenou spisovateľskou prácou, lebo táto sleduje širší, dôkladnejší popis predošlých pomerov, v ktorých sa dej odohráva. Preto majú predstavovať „Živé duše” len prvú stať rozvetveného deja, ktorý vyplní obsah troch kníh.

Išlo by o trilógiu. Už „Živé duše” boly napísané za veľmi ťažkých časových podmienok (písal som ich na vojenskej prezenčnej službe) a teraz môžem sľúbiť len toľko, že sa vynasnažím napísať ďalšiu časť rozvrhnutého deja v čase pokiaľ možno najkratšom, ale nemôžem stanoviť pre ďalšiu knihu presný termín.

Uznávam za potrebné upozorniť láskavého čitateľa, že popisujem pomery tak, ako ich zaznačila doba a bolo by nespravodlivé obviňovať zo zaujatosti alebo jednostrannosti moje pero, ak by sa azda voľakto cítil dotknutý na citoch či svojom presvedčení.

Ing. Jozef Antošík.

V Bratislave dňa 15. novembra 1940.

Katka vyšívala zelenou bavlnkou a traja chlapi rozsadení za stolom sa rozprávali o politike a kedy-vtedy medzi rečou popíjali zo zelenkastých kalištekov s tmavými podstavcami. Nemala v láske politiku. Hovorievala, že sú jej oveľa prednejšie deti a manžel a hospodárstvo, ako bezpredmetná starosť o verejné záležitosti; na to sú muži dobrí — celkom bola presvedčená. Prsty ohebne narábaly s ihlou, maly už žiadúci návyk na tento ušľachtilý druh ženskej práce a preto pohyby nezaujaly pre seba ani trocha jej dušu. Myslela pritom na syna Viktora. Chudák, na druhý týždeň skladá matúru. Vydýchla z plných pľúc a roztvorené gaštanové oči sa pobožne rozbleskly, keď sa stretly na obzore bledobelasej farby s vysokou horou svetlošedivých oblakov. Šedivá kopa nesýtych vodných pár sa dotýkala v diaľke povrchu zeme. Katka ukradomky odbehla nazpät do uplynulých rokov svojho detstva. Dobre sa pamätala, keď ako dievčatko v letných prázdninách pásavala s ostatnými deťmi husi za dedinou; často sa dívala túžobne s kopčeka na najnižší bod na obzore — do miesta, kde sa modré nebo bozkávalo v ozajstnom dotyku so zemou. V takých chvíľach si vždy želala doletieť k tomu šťastnému miestu a stisnúť v ruke okraj neba, ten tajomný svet, o ktorom toľko počúvala cez zimné večery z úst vlastnej matky. Belasé nebo so svojím príťažlivým kúzlom predstavovalo za detstva hlavnú čiaru jej zromantizovaného myšlienkového pochodu. V tých rokoch neraz roztúžená veľkými a fantastickými plánmi spriadala jej detská obrazotvornosť farebné predstavy o podobe tamtoho sveta nad zemou a modrou čiarou oblohy. Detské vnútro sa jej pritom zvyčajne drobilo v nevinnej rozkoši, z ktorej zostaly podnes v jemných záhyboch duše ešte celkom živé zbytky. Tie utajené omrvinky po kútikoch jej vnútra sa nanovo vzkriesily radostným vznietením zakaždým, keď sa v Katke preberal k životu romantický vzlet, ktorý s takou istou posvätnou túžbou, ako pred rokmi letel s elánom i teraz na miesta, kde oklamané oko vidí visieť oblohu celkom pri samučičkej zemi.

„A vôbec mali by ste vstúpiť, pán statkár, do agrárnej strany,” Katkin sluch zachytil Drgáčove slová, počúvala, lebo ustala duchom v tom ďalekom blúdení.

„To je to pravé,” radostne sa mrvil na stoličke Podkopec.

Rezák len prižmúril viečka a ľavý kútik úst sa na krátky mih roztiahol v akomsi výsmešnom úsmeve. Neodpovedal.

„Veruže by ste mali prísť medzi nás. Takých ľudí nám naozaj načim,” vážne vravel tajomník.

„Nuž, ako vidím, bude najlepšie pohovoriť si o tej politike.” Rezák prižmúril viečka a odmlčal sa. „Politika je v dnešných pomeroch pre istú skupinu ľudí najspôsobilejším prostriedkom, ktorý privádza v rekordnom čase k pohádkovej kariére, kým zase pre druhú skupinu ľudí je tvrdou a ťažkou päsťou bezútešného osudu. Päsťou, ktorá bezcitne sráža na zem dosť často i najchrabrejšie a najstatočnejšie postavy v štáte. Došli sme v politickom vývoji až tak ďaleko, že je u nás každý jednotlivec s odlišnou politikou a názorovou koncepciou, ako je línia vládnych smerov, považovaný za určitého záškodníka, ktorý býva vytrvale prenasledovaný až do znemožnenia.”