MINÁČOVÁ, LIBUŠA - ÚSPEŠNÝ MUŽ

MINÁČOVÁ, LIBUŠA

ÚSPEŠNÝ MUŽ

Smena, Bratislava, 1965
edícia Štafeta (13)
prebal a frontispice Vincent Hložník
doslov Pavel Koyš
1. vydanie, 8.700 výtlačkov

beletria, novela
104 s., slovenčina
hmotnosť: 204 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 € PREDANÉ

*mipet2*  in **S1P**

Zachytil skúmavý pohľad hlavného inžiniera, ktorý ich zobďaleč pozoroval. Keď si predstavil, že počul ich rozhovor, bolo mu odrazu nepríjemne. Ale ona už prikročila k hlavnému inžinierovi a s tvárou zvedavého dievčatka, ktoré práve siaha po zaujímavej hračke, povedala:

— Aký pekný ste v týchto šatách, inžinier!...

Biele zuby v počernej, hrubo tesanej tvári sa mu zaleskli a husté čierne obrvy mu potrhlo.

— Pekný? Tak si ma obzrite, keď vám to dobre padne...

— Práve som začala — odpovedala pichľavo.

— Ale chytro! — šacujúci pohľad sa po nej skĺzol ako blesk.

— Počkajte, neponáhľajte sa — bránila sa až príliš hlučne, vyvedená trochu z rovnováhy. — Dúfam, že vo svetle baníckeho kahanca bude vaša výrazná tvár ešte zaujímavejšia...

— Na to som nemyslel — povedal hlavný inžinier a rozhodne pristúpil ohorok cigarety špicou gumenej čižmy.

Počúval, ale nedíval sa na nich. Ešte niekoľkokrát potiahol z cigarety dlho a výdatne, potom rázne vstal. Keby to bol býval niektorý iný chlap, bol by sa iste na neho nahneval, ale na tohto nie. Hlavný inžinier bol človek podľa jeho chuti, dokonca aj kliať vedel lepšie ako on a ani v opaprikovaných vtipoch ho nikto ne-tromfol. Ovoniaval brvná, výdrevy ako poľovnícky pes stopu. Smer vetra ho strašieval ešte aj v spánku. O polnoci, keď vonku zavýjal vietor, telefonoval z domu, či je na šachte všetko v poriadku. Nikto sa mu nesnažil nahovoriť o sebe to, čo nebol, alebo to, čo nebolo. Ani on nie. A čo sa stane, keď bude vedieť? Ostatne, on to iste vie — o nej a o ňom. Chlap, čo zažil v bani smrť baníkov, trest za ňu ako spoluzodpovedný za prevádzku v závode, človek, čo nepozná deň, noc, celé hodiny vie byť na nohách bez jedla, len o čiernej káve, taký chlap sa aj na také čosi díva inak. Oni, chlapi, sa poznajú. Vedia, čo je len tak a čo naozaj. A predsa sa mu v tej chvíli znevidel.

— Ide sa — povedal trochu nasilu a vykročil, nedívajúc sa, či ho nasledujú. V známkovni a v lampovni ho zabavili ženy. Zbadal ju nastupovať do ťažnej klietky spolu s inžinierom a s niekoľkými ženami. Neurčito sa usmievala a zvedavo sa rozhliadala okolo seba.

Predstiera záujem, len aby sa mu zapáčila, pomyslel si otrávene. A predsa by si v tej chvíli nič tak neželal ako to, aby stála pri ňom, aby sa chlapi, ktorí okolo prechádzali, neusmievali závistlivo i dobromyseľne nad tými dvoma, ale nad ním a nad ňou. Chcel by sa ukázať, že je s ním. Bola jednoducho reprezentačný zjav. Ani neforemné fáračky nezakryli, že má dlhé, štíhle nohy, útly pás, veľké prsia, a chlapi v bani to vedia oceniť. Pravdaže, okorenia to po svojom. Škoda, že kým sa on bude zapodievať ženami chlapov z brigády, zatiaľ Helena bude mať pre každého slovo, pohľad, iba pre neho nie. Bude ako psík poslušne skackať za hlavným inžinierom, počúvať ho a pritom sa múdro tváriť; bude naňho vyvaľovať oči, ako to len ona vie, keď chce na nejakého mužského zapôsobiť. Potvora!

VYSTÚPILI Z KLIETKY a vykročili po hlavnej triede. Ženy hľadeli zvedavo okolo seba, zhovárali a chichúňali sa bez prestania.

Veď vás ten smiech prejde, pomyslel si. Pár kilometrov dnes pošliapete, a keby som bol taký, aj po štvornožky. Zbadal ženu prvého odstreľovača, inak ženu

ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ MARÍNA - HRIEŠNE DIEVČA JÚLIA

ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ MARÍNA

HRIEŠNE DIEVČA JÚLIA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia Živý prúd (64)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

beletria, novela
142 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba s prebalom

0,60 € stav: dobrý *mipet2*   in **O1**
0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *cesvo*printer*

Modernou formou stvárnená dráma jednoduchého dievčaťa umožnila spisovateľke vniknúť do vedomia i podvedomia ľudí, ocitajúcich sa vo veľkých konfliktových situáciách päťdesiatych rokov pri premene hodnôt sociálnych i morálnych. Čeretková nič nezakrýva. Je až kruto autentická pri opisovaní ľudských vzťahov, a najmä v oblasti lásky. Nevidí ju romanticky. Nie je pre ňu očarujúcim pocitom, radosťou, šťastím, ideou, ale nadobúda podobu sexu, aktu bez citu a čara. Nezáväzné milovanie privedie nakoniec „hriešne dievča Júliu" na pokraj bláznovstva a precítenia nešťastia do samého dna. Spisovateľka sa pomocou hlbinnej psychológie snažila dostať k „jadru” svojej hrdinky, pre ktorú život nemá temer cenu. Áno, je to svojím spôsobom otriasajúca dezilúzia, pretože za ňou už niet nádeje na šťastie. Dezilúzia vypovedaná nepochybne pozoruhodným rozprávačským talentom, ktorý s pomocou „ich formy” vládne nad kompozíciou, charakterotvornými i štylistickými princípmi, a snaží sa naplno uplatniť v tomto dramatickom a zaujímavom príbehu.

Vareška je zakrvavená, krv špliecha ako voda, ako keď sa šaty perú, prala som ja na potôčku, prala, prala, prala som . . . Myslí na brata Tóna, na profesora Vileca, na všetky svoje lásky neláskavé, chodila s tým aj s tým, bozkávala sa, stískala, tisícero vzrušení ňou prešlo, ale kde to všetko je, vydala sa a ničoho sa nedožila, nemá nikoho, kto by pri nej stál v každej hodine života, v dobrej i v zlej, bez koho by si ona sama nevedela predstaviť jediný deň.

Mala si hodiť do misky za hrsť soli, počuj, urobila si, ako som ti kázala?

Urobila.

A zráža sa.

Čo sa zráža, tvoj nos sa zráža.

Mariška je veselá, obracia sa k mäsiarovi zadkom a mäsiar si gamby oblizuje.

Potom brava opaľujú, leží s vyvrátenými nohami a taký je tichý, na neuverenie, paprčami pichá do striebristého rána, je ťažký, horúci, celý začiernený, začierni sa aj striebristé ráno, bude ako kominárča, ach, to nič, kominár nosí šťastie, tak to má byť.

Mäsiar tľapne Marišku po zadku, len tak plesne a rozkazuje si dve pol deci a na raňajky mozog z tohoto bravčeka a dobre hrubo cibule a ešte raz dve pol deci. Pach zhoreniny dráždi nozdry, šíri sa po dvore, prestiera sa ako plachietka, pchá sa do kútov a do škár, očujte, ľudia moji, toto mám najradšej, zimu a zakáľačku, človeku je blažene.

Mariška sa zjavne raduje slanine na päť prstov, hlas má ešte vždy rozospatý a trochu chrapľavý, hrubší ako obyčajne a Júlia si preto pomyslí, mäsiar má pravdu, všetko je inakšie v takéto ráno. A Mariška sa prekonáva, každú chvíľu povie voľačo na smiech, je rezká a smelá, hneď aj mokrým vechťom cez papuľu švihne, keď si voľakto dovolí viac ako treba. Chlapi ju idú očami zožrať, takú by každý chcel, nie tie staré pyskane, čo doma nechali. S ničím sa netrápiť, nikdy naozaj nikomu neubližovať, nehrešiť, nezávidieť, dopriať.

Ja som spokojná, vysvetľuje Mariška svoju filozofiu, aj tak si nepomôžem, nuž som spokojná.

Hej, počujte, vám bude aj v zemi hniť dobre.

A veruže bude.

S vami by som aj rád hnil, počujte, ale sám nie, povedzte, ako sa to robí, aby bol človek spokojný?

Čo je na tom ťažké, povedzte, prijmem všetko, čo príde, veď je všetko od boha, aj dobré, aj zlé.

A toto je odo mňa, chytí mäsiar Marišku za prsia. A ona švac mu jednu, švac mu druhú a smeje sa. Chcete ešte, smelo povedzte, prihodím vám fajnovejšiu.

Chlapi sa rehocú, najhlasnejšie mäsiar, tak by malo byť medzi ľuďmi, s dobrým a po dobrom, ja som mierumilovný, spory nevyhľadávam, aj keď na to nevyzerám, hehehe.

A slivovička sa púšťa dolu hrdlom, šmyk-šmyk, ja mám v hrdle poriadnu sanicu, pani moja sladká, ja som teraz vo švungu, očko moje milované, jajajjaj.

Júlia jedným uchom načúva, dobre jej je medzi týmito tu, nikto nikomu neubližuje. Krája cibuľu, oči štípu, skacká, poskakuje, Mariška sa nad ňou zmiluje, hybaj od toho, máš dve ruky ľavé. Júlia si brhlí päsťami viečka, Mariška ju dobromyseľne poúča, že tak a tak, nôž sa má najprv omočiť v horúcej vode, vieš, ako sa hovorí, pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže.

A čo budeme - v cibuli črevá umývať?

......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A chlapi, čo na zimu zo sveta prichádzajú, hodia nad ňou rukou a poberú sa každý domov.

BEZRUČ, PETR - STUŽKONOSKA MODRÁ

BEZRUČ, PETR

STUŽKONOSKA MODRÁ

Pokorný a spol., Brno, 1946
4. vydanie

poézia, bibliofília, podpis autora,
30 s., čeština
hmotnosť: 68 g

mäkká väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, na frontispice venovanie autora "Podepsáno pro p. Mir. Buchtu" s podpisom autora a vročením "21.XI.46.", na protitule kresba Fr. Pokorného

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Ach! - Časem mezi námi stál 

student z vysokých škol německý, 

k němu se zbožně upíral 

náš pohled nesmělý a dětský. 

Neznámé druhy určoval, 

plul v učenosti ne včerejší,

na otázku odpověď dal:

 který je motýl nejvzácnější?

ej nemáte, najdete ztěží: 

to stužkonoska modrá jest, 

ta ráda na jasanech leží, 

však leta ujdou, nežli lest 

či námaha ji ukořistí.

To pravím vám, tím buďte jisti!

A od té doby žila v nás

MINÁČOVÁ, LIBUŠA - KONIEC AUTOMOBILISTKY

MINÁČOVÁ, LIBUŠA

KONIEC AUTOMOBILISTKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Živý prúd (55)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

beletria, novela
108 s., slovenčina
hmotnosť: 206 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*mipet2*  in **S2P**

Rodina N.-ovcov si kúpi krásnu bledobelasú simku. Je to v ich rodine vari významnejšia udalosť, ako príchod nového člena na svet. Pán N. trávi poobedia na cvičných okruhoch po meste, pani N. medzi jedným a druhým pridájaním si opakuje dopravné predpisy. Vyvrcholením týchto príprav je výlet do rodného kraja. Starí rodičia nevedia, čo majú väčšmi obdivovať, či nové vnúčatko či zaťovo šoférske umenie. Mladí ponavštevujú rodinu a známych, vyberú sa stanovať do hôr, zažijú veľa pekných chvíľ a dobre si oddýchnu. Jediné, čo pani N. kalí radosť, je, že jej muž bráni sadnúť si za volant. Príležitosť sa jej naskytne, keď si muž na výlete so živánskou vypije. Šťastne zíde z hory, ale ako sa dolu v dedine obracia, uviazne na môstku pred krčmou. Muž jej hneď vezme kľúče. N.-ovci sa vrátia do mesta. Pánu N. za dopravný priestupok odoberú na rok vodičský preukaz. Pani N. sa dožije toho, za čím tak veľmi túžila. Auto z nej urobí celkom inú bytosť. Ale krásna bledobelasá simka neprináša len samé radosti, starosti nedajú na seba dlho čakať. Začnú ju prenasledovať na každom kroku chlapci v modrých uniformách a týždeň čo týždeň jej nechávajú na stierači pozdrav, ktorý je zároveň predvolaním na dopravný inšpektorát.

Druhým veľkým trápením sú pre ňu drutechnári. Cestná pirátka pani N. ustavične potrebuje ich pomoc. Odvážne šoférovanie sa naostatok pani N. nevypláca. Karambol, z ktorého šťastne vyviazne, zničí bledobelasú priateľku Pani N., a tým akoby stratila kus vlastnej bytosti. A na dôvažok uplynul rok, ako vzali pánu N. preukaz. Chystá sa kúpiť si nové auto, ale sa už popredku zarieka, že že-ju za volant nepustí.

- Hľadám majstra Hladku, — povedala drutechnárovi, ktorého stretla na rozsiahlom, autami zapratanom dvore opravovne.

- Tam je, - ukázal rukou ľahostajne, ani na ňu dobre nepozrel. Zahľadela sa smerom, ktorým ukazoval, a zbadala bielovlasého statného chlapa v tmavobelasom plášti, ktorý sa isto a elegantne pohyboval medzi autami.

- Vážený pán Hladko, - prikročila k nemu a predstavila sa. — Istým spôsobom sme vlastne krajania, aj keď sa na mňa nemusíte pamätať. A tak dúfam, že mi neodmietnete pomoc a podáte mi priateľskú ruku . . .

Údajný krajan bielych vlasov si ju najprv premeral šacujúcim pohľadom od hlavy po päty a potom jej s úsmevom v ešte stále pekných belasých očiach povedal:

- Milá, pekná pani, aj keď sa na vás naozaj nepamätám, rád vám pomôžem. Bude mi cťou . . .

- Och! - tlmene vykríkla pani N. a chytro si zakryla ústa, aby sa nikto z drutechnárov nepozastavil nad jej smelým správaním. Iba keď zbadala, že si to naozaj nikto nevšimol, pokračovala :

- Nikdy som si nemyslela, že práve tu nájdem takého galantného človeka, ktorý mi bez jediného slova výhrad bude chcieť byť k službám.

- Vám vďačne k službám, - zopakoval majster Hladko a tak ako stál naprostriedku mláky, v zablatených hrubých pracovných topánkach, urobil takú krásnu a ladnú poklonu, že pani N. nad ním len otvárala oči.

- Dušička, — vzal ju odrazu majster Hladko popod pazuchu a viedol prostriedkom dvora k jej autu, — ukážte mi to vaše nešťastie!

— Dovoľte, — bránila sa pani N.

— Nič nedovolím, — významne jej stisol plece, — takej žene sa dovoľuje len jedno: Hádaj?

— Neviem, — zmätene vyriekla pani N., ale neodvážila si ruku odtiahnuť. Čo keď ho tým činom stratí. Čo keď ju aj tentotu nechá v štichu? Čo si počne s naničhodným autom, ktoré ako natruc si zmyslelo, že sa bude kaziť a kaziť.

— Mlčať a milovať, - dôverne sa k nej naklonil majster Hladko! — Rozumiete?! — Poplašene sa odtiahla.

— Vari by sme sa nebáli, — ticho a rozveselene sa zasmial. Pani N. to už najedovalo.

— Ale počujte, pán majster, - dôrazne povedala, - kedy sme si my vlastne potykali?!

— Nikdy, — povedal bez mihnutia oka majster Hladko, - to je chvalabohu ešte iba pred nami, maličká, — a dal jej jemnú frčku. Pani N. mykla hlavou a do očí jej vbehli slzy. Ešte aj toto, pomyslela si. Čo všetko ešte budem musieť zniesť pre auto?! A padla na ňu strašná bezradnosť. Poručeno pánu bohu, pomyslela si však v nasledujúcej chvíli, keď sa jej podarilo ovládnuť a ozval sa v nej zdravý, triezvy a chladný rozum. Nechže sa starký poteší, keď mu to dobre padne, mne zato koruna z hlavy nespadne, a keď sa budem rozumne správať, tváriť sa ako poddajná a pokorná žena, získam opravára jedna radosť. Akýže je to nakoniec rozdiel: majster-drutechnár alebo vlastný muž či nadriadený, všetkým treba aspoň tri razy do dňa povedať poklonu (o ktorej človek vie, že je nepravdivá) a potom má s nimi na čas aký-taký pokoj. Chlapi sú už raz takí. Chcú sa páčiť a byť pánmi žien v každom veku a za každých okolností. Že to niekedy vyzerá smiešne? A teraz zvlášť? Čo

ANTOŠÍK, JOZEF - ŽIVÉ DUŠE

ANTOŠÍK, JOZEF

ŽIVÉ DUŠE

C.F. Wigand, Bratislava, 1941
3. vydanie

beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

6,50 €   in **S3Z**

Slovo úvodom. - Dej románu „Živé duše” je viac ako výplod obrazotvornosti. Predstavuje obraz z istého úseku času, obraz, vykreslený za pomoci vlastného poznania a skúseností.

„Živé duše” hoci sú aj dejove ucelené, nemôžu byť ukončenou spisovateľskou prácou, lebo táto sleduje širší, dôkladnejší popis predošlých pomerov, v ktorých sa dej odohráva. Preto majú predstavovať „Živé duše” len prvú stať rozvetveného deja, ktorý vyplní obsah troch kníh.

Išlo by o trilógiu. Už „Živé duše” boly napísané za veľmi ťažkých časových podmienok (písal som ich na vojenskej prezenčnej službe) a teraz môžem sľúbiť len toľko, že sa vynasnažím napísať ďalšiu časť rozvrhnutého deja v čase pokiaľ možno najkratšom, ale nemôžem stanoviť pre ďalšiu knihu presný termín.

Uznávam za potrebné upozorniť láskavého čitateľa, že popisujem pomery tak, ako ich zaznačila doba a bolo by nespravodlivé obviňovať zo zaujatosti alebo jednostrannosti moje pero, ak by sa azda voľakto cítil dotknutý na citoch či svojom presvedčení.

Ing. Jozef Antošík.

V Bratislave dňa 15. novembra 1940.

Katka vyšívala zelenou bavlnkou a traja chlapi rozsadení za stolom sa rozprávali o politike a kedy-vtedy medzi rečou popíjali zo zelenkastých kalištekov s tmavými podstavcami. Nemala v láske politiku. Hovorievala, že sú jej oveľa prednejšie deti a manžel a hospodárstvo, ako bezpredmetná starosť o verejné záležitosti; na to sú muži dobrí — celkom bola presvedčená. Prsty ohebne narábaly s ihlou, maly už žiadúci návyk na tento ušľachtilý druh ženskej práce a preto pohyby nezaujaly pre seba ani trocha jej dušu. Myslela pritom na syna Viktora. Chudák, na druhý týždeň skladá matúru. Vydýchla z plných pľúc a roztvorené gaštanové oči sa pobožne rozbleskly, keď sa stretly na obzore bledobelasej farby s vysokou horou svetlošedivých oblakov. Šedivá kopa nesýtych vodných pár sa dotýkala v diaľke povrchu zeme. Katka ukradomky odbehla nazpät do uplynulých rokov svojho detstva. Dobre sa pamätala, keď ako dievčatko v letných prázdninách pásavala s ostatnými deťmi husi za dedinou; často sa dívala túžobne s kopčeka na najnižší bod na obzore — do miesta, kde sa modré nebo bozkávalo v ozajstnom dotyku so zemou. V takých chvíľach si vždy želala doletieť k tomu šťastnému miestu a stisnúť v ruke okraj neba, ten tajomný svet, o ktorom toľko počúvala cez zimné večery z úst vlastnej matky. Belasé nebo so svojím príťažlivým kúzlom predstavovalo za detstva hlavnú čiaru jej zromantizovaného myšlienkového pochodu. V tých rokoch neraz roztúžená veľkými a fantastickými plánmi spriadala jej detská obrazotvornosť farebné predstavy o podobe tamtoho sveta nad zemou a modrou čiarou oblohy. Detské vnútro sa jej pritom zvyčajne drobilo v nevinnej rozkoši, z ktorej zostaly podnes v jemných záhyboch duše ešte celkom živé zbytky. Tie utajené omrvinky po kútikoch jej vnútra sa nanovo vzkriesily radostným vznietením zakaždým, keď sa v Katke preberal k životu romantický vzlet, ktorý s takou istou posvätnou túžbou, ako pred rokmi letel s elánom i teraz na miesta, kde oklamané oko vidí visieť oblohu celkom pri samučičkej zemi.

„A vôbec mali by ste vstúpiť, pán statkár, do agrárnej strany,” Katkin sluch zachytil Drgáčove slová, počúvala, lebo ustala duchom v tom ďalekom blúdení.

„To je to pravé,” radostne sa mrvil na stoličke Podkopec.

Rezák len prižmúril viečka a ľavý kútik úst sa na krátky mih roztiahol v akomsi výsmešnom úsmeve. Neodpovedal.

„Veruže by ste mali prísť medzi nás. Takých ľudí nám naozaj načim,” vážne vravel tajomník.

„Nuž, ako vidím, bude najlepšie pohovoriť si o tej politike.” Rezák prižmúril viečka a odmlčal sa. „Politika je v dnešných pomeroch pre istú skupinu ľudí najspôsobilejším prostriedkom, ktorý privádza v rekordnom čase k pohádkovej kariére, kým zase pre druhú skupinu ľudí je tvrdou a ťažkou päsťou bezútešného osudu. Päsťou, ktorá bezcitne sráža na zem dosť často i najchrabrejšie a najstatočnejšie postavy v štáte. Došli sme v politickom vývoji až tak ďaleko, že je u nás každý jednotlivec s odlišnou politikou a názorovou koncepciou, ako je línia vládnych smerov, považovaný za určitého záškodníka, ktorý býva vytrvale prenasledovaný až do znemožnenia.”

MOJÍK, IVAN - HOMÉR / ODYSSEIA

MOJÍK, IVAN

HOMÉR / ODYSSEIA

Mladé letá, Bratislava, 1986
edícia Pradávne príbehy
podľa prekladu Miloslava Okála
ilustrácie Ernest Zmeták
grafická úprava Mária Štepková
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

adaptácia, literatúra staroveká, eposy
182 s., slovenčina
hmotnosť: 409 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

8,00 € *mipet2*  DAROVANÉ mipet

Ílias a Odysseia — dva najznámejšie eposy v kultúrnom bohatstve našej civilizácie.

Íllias, spevné rozprávanie o trójskej vojne. Prešla do tradície ako vojna o najkrajšiu zo smrteľných žien, krásnu Helenu, ktorú mládenec Paris uniesol spartskému kráľovi Meneláovi. Hrdina druhého eposu, Odysseus, sa vyznamenal už pod hradbami Tróje. Jemu spev pripisuje lesť s dreveným koňom, ktorého Achájci darovali obrancom Tróje a spôsobili tak skazu hrdinského mesta. Vojna v starovekom epose je meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov. Oni môžu rozvážne i rozmarne meniť osudy smrteľných ľudí. Z ich vôle sa všetci, čo sa mali zachrániť, dávno vrátili do svojich domovov a tu sa napĺňal ich údel — v krvi alebo v šťastí. Jediný, komu bohovia dlho nedožičili objať si rodných, bol Odysseus. Od hradieb Tróje vracia sa zrelý a rozvážny muž. Jeho návrat je predlhá cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstva. Raz žiada obete, druhý raz zasýpa darmi, raz pomôže sila a niekedy lesť. Je to cesta v znamení priazne i nepriazne. Odyssea stíha hnev morského vládcu Poseidona a ochraňuje moc Pallas Atény Jasnookej.

Dnešný čitateľ prijíma dielo z hlbiny staroveku, a predsa je napriek dvadsiatim šiestim storočiam, ktoré nás od jeho zrodu delia, hrdina Odysseus príbuzný aj nám v túžbe po vlasti, kde má rodisko, predkov i pokračovateľa svojho rodu. Pre ňu podstupuje tisícero útrap, skúšok a odriekaní, vzdáva sa pohodlia i nesmrteľnosti. „Moja Ithaka je nízka, a predsa je to pre mňa ten najkrajší kút,“ opakuje všetkým, u ktorých našiel ochranu, lásku a súcit. Vidí svoju vlasť nesentimentálne a nedá sa zlákať leskom, ktorý mu lacno ponúka svet. Myšlienka na vlasť a blízkych je mu oporou v najťažších chvíľach. Táto vernosť vlasti zachovala mu vernosť najbližších i priazeň osudu — stane sa vládcom šťastného ľudu na Ithake...

Prerozprávanie druhého rozsiahleho Homérovho eposu (Ílias vyšla v r. 1973 v podaní Rudolfa Slobodu) je už osvedčenou cestou, ako mladému čitateľovi priblížiť ďalšie základné dielo z úsvitu našej civilizácie. Poznať ich značí lepšie sa vedieť zorientovať v umeleckej literatúre neskoršieho obdobia, ktorá sa prirovnaniami a obrazmi na výjavy z Íliady a Odyssey odvolávala i odvoláva. Prečítať ich značí oboznámiť sa so vzrušujúcimi príbehmi plnými vášne, lásky, nenávisti, ale i bezmocnosti, a zároveň spoznať prekvapujúcu múdrosť a očarujúce videnie pevcov staroveku.

Príchod do mesta

Ráno Télemachos vstal a začal sa zberať na cestu. Na lesklé nohy si priviazal nádherné sandále, do ruky chytil mocnú kopiju, ale prv, ako odišiel, obrátil sa k Eumaiovi:

— Milý Eumaios, ťahá ma to do mesta, bol by som rád, keby ma matka čo najskôr uvidela. Iste už za mnou vyplakala preveľa sĺz; jej hlasné vzlyky a tlmené vzdychy nestíchnu prv, kým nebudem pri nej... A čo sa týka tohto biedneho hosťa, odveď ho do paláca. Hádam si tam niečo vyžobre!...

Rozlúčili sa a Télemachos vykročil k mestu.

Netrvalo mu dlho a dostal sa k Odysseovmu palácu, no kým vošiel dnu, odložil kopiju a oprel ju o stĺp.

Pestúnka Eurykleia, ktorá práve rozprestierala mäkké kožušiny na kreslá, zbadala Télemacha prvá. Slzy jej vhŕkli do očí, keď sa s hlasitým výkrikom náhlila k nemu. Celého ho vybozkávala a vyobjímala, no vtom sa zjavila aj sama Pénelopa. Bola krásna, celkom sa podobala Foibovej sestre či zlatej bohyni lásky.

Objala Télemacha a plačúc bozkávala ho nežne na hlavu a oči.

— Som šťastná, že si sa vrátil! — hladkala ho po tvári.

— Už som si myslela, že z toho piesočného Pylu neprídeš... Prečo si tam tak tajne odišiel? Bál si sa, že by som ťa zdržiavala?... Dozvedel si sa niečo o svojom milom otcovi, o veľkom, slávnom, hrdinskom Odysseovi?

— Rád ti všetko porozprávam, — ozval sa Télemachos,

— no musím začať tým, čo som robil v Pyle. Prijal ma tam vo svojom veľkom paláci vládca Nestor. Správal sa ku mne nežne a milo, ako otec k vlastnému synovi. Pohostil ma, ale o mojom slávnom a hrdinskom otcovi mi toho veľa nepovedal. Nevedel ani, či žije, alebo zomrel. No dal mi kone a výborný vozík. Poslal ma k Meneláovi do Sparty, kde som videl aj slávnu argejskú Helenu, pre ktorú toľko skúsili aj trójski, ale aj argejskí chlapi. Vyrozprával som potom Meneláovi, prečo som vlastne k nemu prišiel. Veľmi sa pobúril nad počínaním pytačov v našom dome. — Kiežby sa Odysseus vrátil, — povedal, — a pripravil im strašnú záhubu! Kiežby mu dožičili bohovia takú zúrivosť a silu, akú mal kedysi na Lesbe, kde sa pustil do boja s Filoméleovým synom, keď ho s nesmiernou silou zrazil a všetkých Achájcov tým veľmi potešil! Kiežby s rovnakou silou udrel aj na pytačov! Hneď by im prešla chuť na ženenie! — Potom mi rozprával o tom, čo mu o Odysseovi povedal na morskom brehu boh Próteus. Vravel, že videl Odyssea na akomsi ďaleko ostrove, u nymfy Kalypsó, ktorá ho drží u seba a nijako ho nemieni pustiť domov... A keby sa aj chcel vrátiť, nemôže, pretože nemá ani loď, ani veslá a ani chlapov, ktorí by ho mohli sprevádzať po mori... Toto mi povedal spartský kráľ Meneláos, a keď som to počul, sadol som na loď a náhlil sa domov...

Télemachove slová mocne zapôsobili na Pénelopu, rozbúrili jej v hrudi srdce, no väčšmi ju skľúčili, ako potešili.

To všetko pozoroval Theoklymenos, veštec, ktorého vzal Télemachos pri spiatočnej ceste na loď. — Pénelopa, — ujal sa slova, — tých správ, čo prichádzajú o tvojom slávnom mužovi Odysseovi, nie je mnoho. Ale chcem ti povedať niečo, na čo by si nemala zabudnúť. Mám dar vidieť a predpovedať aj to, čo nevidia iní a predpovedať nedokážu... Preto viem aj to, že Odysseus je už niekde tu, vo svojej vlasti, možno už niekde sedí, sleduje bujných pytačov, ich hrubé správanie a chystá im strašnú, krvavú pomstu!

— Kiežby si mal, Theoklymenos, pravdu a kiežby sa splnili tvoje slová! — vzdychla si Pénelopa.

A práve v tom čase, keď sa v Odysseovom paláci odohrával tento rozhovor, v Eumaiovej chyži sa zberali na cestu dvaja muži: Odysseus a Eumaios.

Odysseus si prehodil cez chrbát škaredú kapsu, na ktorej namiesto remeňa visel povraz. Od Eumaia si vypýtal hrubú palicu, takže vyzeral ako žobrák, čo chodí a hľadá si obživu. Kráčali po drsnej, hrboľatej ceste k mestu. Keď sa už k nemu dostali blízko, naďabili na studničku s kamenným zrubom. Okolo nej rástli topole a zo skaly tiekla studená voda. Hore na skale bol oltár nýmf, kde prinášali pocestní obete.

REID, STRUAN - KONE A PONÍKY OD A DO Z

REID, STRUAN

KONE A PONÍKY OD A DO Z
(The Usborne Dictionary of Horses and Ponies)

Mladé letá, Bratislava, 1999
ilustrácie Aziz Khan
preklad Eva Záhorcová
1. vydanie
ISBN 80-06-00953-8

knihy pre deti, encyklopédie
126 s., far.fot., ilustr., slovenčina
hmotnosť: ?

tvrdá väzba
stav: výborný

DAROVANÉ

 

KONRÁD, KAREL - FANFÁRY A HRANY

KONRÁD, KAREL

FANFÁRY A HRANY

Melantrich, Praha, 1949
graficky upravil J. Bursík
1.vydanie, 5.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, eseje, dedikácia autora, podpis autora,
126 s., čeština
hmotnosť: 161 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, na patitule venovanie autora s podpisom a s vročením 23.VII.1949

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Spisovatel Karel Konrád, jeden z nejhouževnatějších bojovníků za nový sociální řád, shrnul v této knížce zdravice našim význačným jubilantům a zemřelým spolubojovníkům i hrdinům, kteří se stali obětí šestiletého běsnění nacismu v našich zemích. Úvodní fanfárou vítá příchod Rudé armády v slavných květnových dnech pětačtyřicátého roku, další črtou se loučí s válečnou anekdotou, spolubojovnicí proti německé tyranii, pietně vzpomíná lidických mučedníků, varovně vyzdvihuje neblahou památku 15. března 1939 a jako prvnímu velkému muži tiskne pravici národnímu umělci Josefu Horovi. S. K. Neumann, V. Vydra, F. Šrámek, ministr V. Kopecký, Ivan Olbracht, primátor V. Vacek, spisovatelka M. Majerová, komponista Jaroslav Ježek, kritik B. Václavek, Ivan Sekanina, Jiří Wolker, J. Kratochvil, Julius Fučík, a mnoho a mnoho jiných defiluje před čtenářovými zraky, vyvoláváni Konrádovými jiskřivými a láskyplnými zdravicemi, životnými, plnými optimismu, prostými veškeré plačtivé sentimentality i tehdy, sklání-li se autor nikoliv nad živými obličeji, nýbrž pouze nad chladnou posmrtnou maskou svého oslavence. V pastelové galerii těchto Konrádových přátel a spolubojovníků jsou muži a ženy mnoha různých povolání, dělníci, inženýři, novináři, spisovatelé, herečky, politikové — ale jeden výrazný společný znak mají všichni: všichni ze všech svých sil a s plným zápalem svých čistých srdcí obětovali životy nejsvětějšímu poslání, jaké kdy mohlo být člověku vytyčeno. Boji za sociální spravedlnost lidstva.

MALÉ ZASTAVENÍ K 65. NAROZENINÁM NÁRODNÍHO UMĚLCE IVANA OLBRACHTA

Ivan Olbracht byl nadmíru zapáleným a velmi nadaným posluchačem filosofické fakulty, kde studoval historii. Ta byla již od dětských let jeho největší vášní; v rodinných památkách je sešit, tenký, ale rozložitý, na němž stojí psáno secesně ozdobnými písmeny: „Dějiny národa českého slovem i obrazem od Kamila Zemana“ (což je, jak známo, rodné jméno Olbrachtovo). Ale poznání čtvrtého občanského stavu, poznání údělu dělnické třídy zlákalo Ivana, aby od práce na historii desertoval: zběhl k praporu těch statečných a velikých bojovníků za práva, spravedlnost a štěstí přítomnosti; za budoucnost lidu.

Dnes, u příležitosti Ivanových pětašedesátých narozenin, může si naše dělnická třída přisvojovat s hrdostí všechny vzácné plody umění soudruha Olbrachta (i když je majetkem celého národa), neboť láska k těžkému osudu pracujícího člověka a vcítění se do jeho zápolení zrodila v Ivanovi, toužícím věnovat se výhradně dějezpytu, básníka a věštce.

Zradil historickou vědu, aby však do ní vstoupil sám, celý—: jako živoucí a vpravdě národní umělec.

Za 25 let (nebo abych mluvil s dějepisnou obřadností: za čtvrt století), co se již znám s Olbrachtem, zažil jsem nemálo historek, často zaostřených jako meč bohatýrů, který se dvakrát zrcadlí, jednou na stropě a po druhé v sklence vína, jak je tomu po zákonu ruských bylin.

V r. 1936—8 bývali jsme v létě ve Štoských kúpelích, obdařených, jako ostatně celé Slovensko, nadbytkem přírodních půvabů. Olbracht měl velmi rád Slováky, vždycky věřil ve velké nadání slovenského lidu.

Napadá mně, při vzpomínce na Štos, připomínka pro literární historiky: všimněte si, že všichni vášniví rybáři v české literatuře se vyznačují prazvláštní duševní a charakterovou čistotou, viz: Jiří Mahen, S. K. Neumann, Ivan Olbracht.

Ve Štosu bylo i několik adeptů krásného písemnictví, kteří přinášeli rané práce svého usilování Olbrachtovi; zvláště jedna spisovatelka, vynikající spíše tělesnými než slohovými vděky; její literární pokusy byly vskutku velmi mlhavých hodnot.

Ivan trpělivě přečetl rukopisy. Stačilo mu malé, jen zcela malé pokynutí, nepatrná neobvyklost autorova pohledu na sujet, na jeho rozvíjení anebo na vnitřní dění, a úplně kvůli tomu zapomněl na všechno podprůměrné předchozí líčení, aby dodával odvahy pisateli-začátečníku. Uplatňoval však vždy jedinou osobní výhradu, kouzelně vykládaje, že není přítel theoretisování, než jedno že může přece jen raditi: „Pište o skutečnostech se vší určitostí. Nepište nikdy — dejme tomu: pták zpíval na stromě. Ale vždy — na příklad —: kos zpíval na hrušni. . .“

Ivane Olbrachte, v tvém díle nezpívá jen kos nebo drozd. Ale všichni zpěvaví ptáci, kteří oblažují svými písněmi českou zemi!

JILEMNICKÝ, PETER - KOMPAS V NÁS

JILEMNICKÝ, PETER

KOMPAS V NÁS

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1960
edícia Hviezdoslavova knižnica (49)
doslov Juraj Špitzer
vysvetlivky Daniel Šulc
obálka Imrich Polakovič, Emil Bačík
40.200 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky, novela
380 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

1,00 €

*mipet2*  in **S1P**

Netrpezlivosť vytŕčala napokon rožky zo všetkých kútov. Ozval sa. šramot a dupot.

— Začínajte! — skríkol ktosi.

— Pravdaže! Začínať!

Tlieskali, ako keď sa trhá staré konopné plátno.

Evu to prebudilo, vrátilo na známe chodníčky a vyviedlo z krajín čudných snov. Kadiaľ sa to túlala, kde sú tie barančeky vysokých nebies, kde závoje chmár, otočených okolo hory pokladov, ktorá sa otvára človeku len raz v živote?

Hľadí, prebudená hukom, vyfárala zo zlatej bane a oči má oslepené; v okamihu si uvedomuje, že mnohí ľudia stoja, čosi kričia a tlieskajú do dlaní, no ona hľadá čosi iné.

Vstáva, nachyľuje sa, aby videla ku dverám, — ach áno, je tam, hovorí práve čosi svojmu susedovi, ich strapaté hlavy, plavá a čierna, dali sa dokopy a teraz sa na seba ceria široké, rovné zuby.

— Prečo nezačínajú? — myslí si teraz aj Eva, a potom sa jej vyjasnilo: Veď, pravda, nemôžu začínať, veď on nie je dosiaľ maskovaný! Akože by mohli... bez neho ...

A predsa: vzápätí sa ozval zvonček, začala sa zdvíhať opona. Svetlá v hľadisku zhasli. Na jasne ožiarenom javisku sedí pri stole mladé dievča, zašíva, zdá sa, košeľu. Izba je plná bohatého nevkusu, v rohu ikony; na prvý pohľad každý poznal, že je to dom bohatého kulaka. Ináč ani nemohlo byť.

Ľudia v sále stíchli. Čakali na prvé slovo krásavice — no ona šije, šije a nevraví nič, len škúli smerom k šepkárni. Škúli a má pritom taký zúfalý výraz, že jedna babka neďaleko Evy povzdychla si: „Chuderka! Zuby ju hádam bolia“ — a začala ju ešte viac ľutovať. Polom, keď dievka, červená a bezradná, hodila košeľu na stôl a vbehla za kulisy, všetko sa vysvetlilo. Spoza kulís skríkol ktosi do sály:

— Šepkár! Hej — šepkár! Chytro sa!

Opona spadla nadol nezvykle prudko, až v nej zaprašťalo. A ľudia sa smiali, len Eva si najprv neuvedomila, čo sa stalo. Znova pozrela k dverám — a hľa: zbadala Čerepenčuka práve v tom okamihu, keď sa chytal za hlavu a rozbehol sa k javisku. Nemohol nájsť vchod k nemu, behal ako keď sa deti hrajú na mačku a myš, napokon vyskočil priamo na rampu a vkĺzol za oponu.

— Ej, šepkár! — kričali ľudia. — Ale ju nastrašil!

— Už ho máte ... tak hrajte!

Po chvíli znova zazvonili. To Čerepenčuk bol už akiste v šepkárni. Opona sa pohla, poskočila na pol metra od zeme, už vidieť opäť nôžky kulakovej dcéry — no opona ďalej nevystupuje, odkryla len časť javiska, a teraz ani hore, ani dolu. Za kulisami ozval sa dupot, hnevlivá vrava. — Hore oponu! Ťahaj! — Nejde! — Tak spúšťaj dolu! — Ani tak nejde! — a zas trma-vrma za kulisami, v hľadisku smiech; tlieskali, dupali, radili, žartovali. Napokon diváci videli kulacké nôžky, ako zlostne zadupali, prebehli javisko a zmizli. Buch! Buch! Začali biť do hriadeľa opony, naprávať jeho čapy, mykali ním, ťahali za povrazy a tak sa im podarilo spustiť oponu celkom k zemi, zatým zas vytiahnuť dohora.

Potom už išlo všetko neobyčajne ľahko. Bol tu kulak Dymov, jeho žena a dcéra Ňurka. Bol paholok Vaska. Bol i predseda sovietu Abaturov. A ako to už býva, kulak Dymov snažil sa vydať Ňuročku za predsedu sovietu. Abaturov chodil k Dymovovi, no miesto aby sa bavil s Ňurkou, díval sa kulakovi na prsty. Miesto aby ju stískal večer na priedomí, čakával tam na paholka Vasku, v ktorom sa od tých čias budilo triedne povedomie; Vaska mu vyzrádzal všetko, čo vedel o Dymovovi. I to, že zatajil časť vinohradov a daň z nich neplatí, i to, že Vasku vykorisťuje a že k nemu chodia všelijakí cudzí ľudia. A tak zo svadby nebolo nič, Dymova napokon odvádza milicionár na súd a Ňuročka plače v kúte pri peci.

Eva videla už niekoľko takýchto predstavení. I dnes bola by sledovala so záujmom, keby nie pocitu sklamania. Čakala celkom naisto, že Čerepenčuk bude hrať najkrajší zástoj, že bude hrdinom, ktorý pozná iba víťazstvo alebo smrť, že bude komikom, vyvolávajúcim smiech pri každom pohybe, alebo že bude tragédom, ktorého mŕtve telo zalejú slzy celého hľadiska. Už vopred počula jeho jasný hlas, videla jeho sebavedomé gestá, hrdú hlavu a pružný krok. A hľa — nebolo z toho nič, Čerepenčuk zabudol dokonca sadnúť si včas do svojej búdky a potom musel liezť pred všetkými cez rampu za oponu! Hnevala sa, prižmúrila oči a čakala už len koniec predstavenia. I slina jej v ústach zhorkla a srdce ako keby troška spálil slabý mráz. Nebola tu už prítomná, videla sa, ako beží hore Su-Psechom a stúpa

FURMANOV, DMITRIJ ANDREJEVIČ - ČAPAJEV

FURMANOV, DMITRIJ ANDREJEVIČ

ČAPAJEV
(Чапаев)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1952
Pravda, Bratislava, 1952
edícia SPKK (84)
preklad Soňa Čechová-Kňazovičová
obálka T. Zádrapa
1. vydanie, 32.000 výtlačkov

beletria, román
308 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g

tvrdá väzba s prebalom

0,30 € stav: prebal poškodený, kniha zachovalá *mipet2*  in **S2P** DAROVANÉ
0,10 € stav: zachovalá, bez prebalu *mikpa* DAROVANÁ

Román Čapajev, kniha o slávnom, legendárnom ľudovom hrdinovi Čapajevovi je Furmanovovým najvynikajúcejším dielom. Autor, jeden z prvých sovietskych spisovateľov-komunistov, vykresľuje postavu hrdinu Čapajeva, o ktorom si ľud skladal celé eposy, ako prostého vojaka, takého, aký skutočne bol, s jeho kladmi, ale aj slabými stránkami.

Kniha vznikla roku 1921 a je vlastne literárne spracovanie autorovho denníka z doby, keď bol Furmanov pridelený k Čapajevovej 25. divízii ako politický komisár. Vtedy sa Furmanov bližšie soznámil s Čapajevom, stal sa mu priateľom a mal ho úprimne ľudsky rád. Furmanov si bol vedomý, že má Čapajev veľa chýb, upozorňoval ho na ne a takto ho politicky vychovával.

Pri spracovaní svojho Čapajeva postupuje Furmanov čisto marxisticky. Presne a správne hodnotí opisované udalosti a ľudí. Aj v hrdinovi svojej knihy, Čapajevovi, vidí skôr bojovníka typu Steňka Razina, viac dobrodruha ako revolucionára. No tak je to správne, lebo Čapajev mohol byť iba v tom čase, v medziobdobí intervenčných armád. Zrodil sa z ľudových más v danej chvíli a pri danej situácii. Iba doby takého významu, ako bola táto, rodia takých synov. Čapajevov postoj k úlohám doby odôvodňuje Furmanov predovšetkým jeho roľníckym pôvodom a tým, že mu, chudobnému chlapcovi mužíckych rodičov, cársky režim odoprel vzdelanie. No, hoci bez vzdelania, má Čapajev hlboký smysel pre spravodlivosť, je nadšený, má otvorenú hlavu, organizačného génia, nadľudskú odvahu a veľkú túžbu po vzdelaní.

Pravou témou Furmanovovho románu je rast novej individuality z ľudu. Preto vykresľuje autor tak majstrovsky proces Čapajevovho rastu a jeho politického dozrievania. Téma Čapajevovho vyspievania, jeho vyrastanie z nediferencovanej masy roľníctva v osobnosť, ktorá chápe hodnotu a smysel vlastného života, je veľmi zaujímavá a svojim spádom nadlho upúta čitateľa.

Najväčším kladom tejto Furmanovovej knihy je tá skutočnosť, že na vtedajšie časy, keď vznikla, bola jedným z málo a vzácnych príkladov socialistického realizmu, ktorý pripúšťa kladný opis svojich hrdinov, no pritom nijako nezabúda ani na ich záporné slabé stránky. Tak je to aj u Furmanova, ktorý v Čapajevovi vykreslil celého verného človeka, veľkého hrdinu občianskej vojny, pevného hlásateľa nových dní a zástancu viery v silu ľudu a úspech revolúcie.

3. Príchod do Piľugina

Žena-sedliačka stála pri jame na zemiaky a uprene na mňa hľadela zmeraveným, mútnym, rozpačitým pohľadom. V pohľade sa jej zračila hrôza práve prežitého utrpenia, zračilo sa v ňom nechápanie a napätá bolestná otázka, očakávanie nového neodvratného, nevyhnutného nešťastia, ani čo by očakávala úder, chcela mu zabrániť, ale nemohla. „Kedy už?“ pýtal sa tento unavený pohľad; akisto nie prvý raz a nie len na mňa pozerala, taká stýraná a s otázkou: „Kedy už?“ Vedľa nej, pri chalupe hľadela z jamy druhá, práve tak stýraná sivá, polomŕtva ženská tvár: pod očami mala modročervené vrecúška, pery vyschnuté, vlasy jej visely zpod handry, ktorou mala okrútenú hlavu. Smutný pohľad vyjadroval otázku i prosbu.

— Bieli sú tu, či už odišli? — pýtam sa ich.

— Odišli, utiekli, holúbok, — odpovedala tá, čo vykukovala z jamy. — Môžeme už odtiaľto vyjsť, holúbok? Budete ešte strieľať?

— Nie, nie, nebudeme, len poďte von..,

Rad-radom začaly vychádzať z jamy ženy, ale iba ženy, chlap ani jeden. Vyliezly ešte deťúrence; zababušily ich do prikrývok, slamníkov, vriec, — nebodaj myslely, že múčne vrece ich ochráni pred šrapnelom... Vytiahly za vyschnuté dlhé ruky starčeka so sivými, vlhkými očami, širokou bielou bradou. Na drieku sa mu hompáľal dlhý povraz, — iste ho na ňom spúšťaly do jamy.

Keď po jednej všetky vyšly, pustily sa tackavo k chalupám, vše sa obzrely, vše oprely o plot. Bola to strhujúca scéna, keď sa ako tiene pohybovaly popri plote v hrobovom, tragickom mlčaní, stále ešte plné hrôzy, skrahnuté od vlhkej, studenej jamy.

Na rohu sa shŕkol húfik sedliakov, tiež ešte nechápu, nevedia, či sa boj už skončil, či majú ostať tu, alebo sa zasa pokryť po domoch, po kôlňach, po kúpeľných búdkach.

— Dobrý deň, súdruhovia! — zavolal som na nich.

— Pán boh daj ... Dobrý deň, súdruh! — priateľsky odpovedali. — Tak sme sa dočkali, sláva bohu ...

Neviem, či veriť tomuto privítaniu. Možno aj bielych tak isto vítali, aby im dali pokoj, — zo strachu, z nesmelosti. Ale pozriem im do tvárí a vidím skutočnú, nevyumelkovanú radosť, takú opravdivú radosť, ktorú nemožno predstierať, najmä na prostej dedinskej tvári. Sám som sa zaradoval.

Pobrali sme sa doprostred dediny. Tam je ďalší hlúčok, ale vidno, to už nie sú dedinčania.

— A vy čo, chlapci, zajatí ste, či ako?

— Áno prosím, zajatí.

— Mobilizovaní?

— Áno prosím, mobilizovaní.

— Odkiaľ ste?

— Z Akmolinskej oblasti.

— Koko vás je tu?

— Ale toť tridsať, ešte sú poskrývaní po kôlňach ... Aj hen zo záhrad utekajú.

— Teda vy ste ostali?

— Áno, prosím, sami sme ostali.

— A zbrane máte kde?

— Složili sme, hen sú pri plote.

Idem ta, pozerám: kopa pušiek. Hneď sme k zbraniam i k zajatcom postavili našich chlapcov a rozkázali sme ich strážiť, kým ich dopravíme do štábu divízie.

Zajatci vyzerali na poľutovanie, oblečení boli biedne — jeden v akomsi kožúšku, jeden v halene, iní v deravých kabátoch, obutí sú všetci mizerne — podaktorí aj v kapcoch, krpcoch a všetko je na nich potrhané na franforce. Vonkoncom nevyzerali ako vojsko — jednoducho horda otrhancov. Nerozumeli sme tomu: prečože sú tak zle zaodetí, keď sú kolčakovské vojská inak výborne zásobované z cudziny? 

— Ako to, — pýtam sa, — chlapci, dáko biedne vás to ten Kolčak poobliekal? To vari všetkých takto?

— Kdežeby, to len nás.

— A to už prečo?