Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 26. marca 2017

FUKS, LADISLAV - PAN THEODOR MUNDSTOCK

FUKS, LADISLAV

PAN THEODOR MUNDSTOCK

Československý spisovatel, Praha, 1969
ilustrácie Stanislav Kolíbal
2. vydanie

beletria, román
184 s., čeština
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,00 € PREDANÉ

*mipet2*

Autorův románový debut (1963) byl už ve své době oceňován jako mimořádný literární čin. Co hlavně upoutalo pozornost, byla originalita Fuksova životního názoru a způsob vyprávění. Až podivně působí titulní postava nenápadného, čestného, pasivního úředníka, lpícího na lidské důstojnosti a dobrotě a hledajícího postup, jak se ubránit a uniknout před blížícími se hrozbami. Osobitá je vypravěčova perspektiva, takže četba provokuje nejistotu, nakolik je realita absurdní a temná, nebo banální a obyčejná, a zvědavost, jestli je příběh bláhový a groteskní, nebo smutný. Ani nevíme, jestli román myslí na tísnivý obraz doby, anebo na docela osobní autorovu úzkost. Právě ze sugestivní tajuplnosti se rodila autorova sláva zasahující nejenom českou kulturu. Hned následovaly překlady do mnoha jazyků a dílo se tak obracelo k těm, kdo se trápili tragédií holokaustu a existenční nejistotou soudobého člověka.




XV

K páté hodine usedne ke stolu rodiny Šternovy.

Paní Šternová a babička nepřestávají žasnout.

Šimon se podivuje.

Frýda se jen dívá.

Otto mlčí.

Skromně se usmívá a říká, že kvůli tomuhle nepřišel. . .

Konečně tedy, konečně babička v sametové židli a krajkách důstojného čepce začne...

„Zaplať pánbůh, že přišli, už zase nevědí, co dělat. Už je zas chytla kocovina.“

„Představějí si, že už zase pochybují, že to do jara skončí.“

„Kdyby žili tady, to by si svůj vzhled nezachovali! To by zestárli za jeden večer jako já.“

Simon si zatím klekl na židli na protější straně stolu a s pusou v dlani se na něho díval velkýma důvěřivýma očima.

Frýda v rozpuštěných vlasech začala hledět do ubrusu.

A paní Šternová řekla:

„Já už to prostě nedokážu. Ona říká do jara! Copak není jaro? Není duben? Nebyl už pésach?“ Pak se zeptala:

„Víte, že už i paní Schleimová? Znal jste ji vůbec?“

Řekl, že má od něho zuby. Ta že to čekala.

„Kdo čeká, dočká se,“ řekla babička, „Schleim to čekala.“

A dodala:

„Aby tě pánbůh netrestal!“

A tím byl dán povel k prvému výkřiku paní Šternové.

„Aby mě pánbůh netrestal,“ zvolala, „tak já asi lžu a ona nejela. Anebo jsem jí to přála, ne? Já jsem to Schleimové přála, já jsem říkala, Schleimová. . . “

„Prosím tě, nech toho,“ ozval se Otto, promluviv dřív, než se kdo nadál, ale bylo to marné.

„Nech taky Kolba, ne, ten taky ještě nejel,“ otočila se prudce k němu, „taky ještě sedí doma v bytě a Emy mu vyváří, já jsem tuhle slyšela, že nadívaný krůty, a chystá se na výlet do Itálie. K moři, víte,“ obrátila se opět k panu Mundstockovi, „teď na jaře to tam prý všechno kvete. . . A Neufeldovi to nemají na cestě,“ zvolala, „ještě se nesmluvili s Kopytem, víte, s tím sběratelem,“ hlas paní Šternové náhle nabyl klidnějšího tónu, „to vám budu musit ještě povědět. Jo ale Nettlovi, to asi nevíte, jsou tam už měsíc,“ opět se vzrušila. „Jestli však ještě!“ zvolala. „Frýda měla sen!“ „Ale sen,“ zašeptala Frýda a zdvihla k němu oči, „to ještě nemusí nic znamenat.“

„Že prý nás všechny zastřelili. ..“ vyjel Šimon a tázavě na něho pohlédl s hlavou podepřenou o dlaně. „Že tam stál jeden v uniformě, na takovým cvičišti, a měl kulomet a my jsme stáli před ním a on do nás s tím kulometem střílel. To on asi neviděl, že tam stojíme, to by přeci nebyl střílel, kdyby nás viděl... “

„Ano, je to předrážděná fantazie,“ přisvědčil, „lidé si dnes moc vymýšlejí. Člověk musí brát skutečnost a ne kdejakou řeč ! To je cesta k spáse!“

„Ale pane Mundstock,“ zvolala paní Šternová, předstírajíc údiv, „to je právě to, co já činím! Brát skutečnost a ne kdejakou řeč. Ale to se tady právě neuznává! To se mi tady právě vyčítá! A víte proč? Protože ta skutečnost se těmhle nelíbí. Oni se kroutí, víte? Oni by nejraději žili jako v míru. Měl jste vidět, jak se do mě pustili, když jsem řekla, že ten Ottův obchod se střižním zbožím má nějaký Němec. Kam prý na to chodím, představte si! Jako bych si to byla vymyslila. On ho má, víte,“ hodila rukou na Ottu, který jen seděl a mlčel, „on tam stojí za pultem a stříhá manšestr. A máte vidět, jak mu jdou kšefty! On jen peníze hrabe...“ Šimon se rozpustile zasmál. „A ty se nesměj!“ obořila se na něho a řekla: „Pak se diví, že ztrácím nervy. Kde má člověk nabírat sil? Já se lidem nedivím, když se utíkají k vidinám, já ne. Někde záchranu hledat musí! Copak může člověk vydržet? Já jen ještě čekám, kdy mně kdo začne vyčítat, že se modlím. Co říkám, vyčítat! U nás se, pane Mundstock, nevyčítá. U nás se nadává! Ty jseš blázen, ty se modlíš! Hotový koncentrák!“ Paní Šternová se skoro rozplakala. „Ale ať mi někdo přijde!“ vzchopila se, „já si vzpomínám, jako děti, to nebyl jeden svátek, abysme nešli do synagógy. Pésach, šavuot, chanuka, Nový rok, Den smíření, ale teď budu snad zvrhlá, ne?“

„Prosím tě, Klára, nikdo ti nic nevyčítá,“ příkře řekla babička. „Bodejť by jo,“ zvolala, „protože se bojíte. Oni náhodou slyšeli,“

KAHOUN, KAROL - KLÁRA PATAKIOVÁ

KAHOUN, KAROL

KLÁRA PATAKIOVÁ

Pallas, Bratislava, 1978
edícia Profily (44)
obálka Bohuslav Blažej
Fotografie R. Kedro, H. Fialová, J. Kysela, M. Robinsonová, J. Nový
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

publikácie obrázkové, monografie, výtvarné umenie,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 515 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*mipet2* (in *X02*)

Klára Patakiová je príslušníčkou generácie prvých absolventov slovenskej Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Do umeleckej praxe, konkrétnych tvorivých, spoločenských i osobných súvislostí vstupovala s vedomím realistického videnia životnej skutočnosti, poznávanej z pozícií počiatočného lyrizmu, obohateného neskôr i racionálnym prehodnocovaním výrazu. Jej dielo sa v narastajúcich vývinových súvislostiach čoraz intenzívnejšie koncentrovalo na rezbárske postupy umeleckého transformovania a výrazového zhodnotenia osobitých kvalít dreva, jeho fyzickej nevšednosti, jedinečnej textúry, farebnosti tónov i objemovej celistvosti. Lyrickosť citových spojení, humanizmus ľudských kontaktov a vzťahov má v Patakiovej poňatí aj objektívny dosah v kontexte slovenského sochárstva. Pomerne rozsiahla aktivita v pomníkových a pamätníkových kreáciách i dielach dotvárajúcich výtvarne zhodnotené spoločenské prostredie má oporné ťažisko v symbolickej plastike Ženy (pamätník v Nemeckej), v spoluúčasti na výtvarnom dotvorení Múzea I. Slovenskej národnej rady 1848 (Myjava), pamätníka SNP na Jankovom vŕšku i v koncipovaní a realizácii pomníkov SNP a Oslobodenia (v Sušanoch, Kľačne, Štiavnických Baniach) a v rade ďalších prác. Aktuálnosť jej diela, demonštrovaná tiež výstavami posledného obdobia, zaraďuje sochárku medzi tých slovenských výtvarných umelcov, ktorí z pozícií osobnostného hľadania riešia závažné otázky umeleckej výpovede o hodnotách a cieľoch našej socialistickej kultúry. Prvá knižná monografia o Kláre Patakiovej sleduje východiská, premeny a istoty celku jej doterajšieho sochárskeho diela.







PIŠÚTOVÁ, IRENA - MAĽOVANÝ SEN

PIŠÚTOVÁ, IRENA

MAĽOVANÝ SEN
Slovenská ľudová maľba na skle v 20. storočí

Tatran, Bratislava, 1983
fotografie Klement Šilinger
prebal Kamil Pecho
1. prepracované vydanie, 5.000 výtlačkov

publikácie obrázkové, výtvarné umenie
112 s., slovenčina
hmotnosť: 825 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

11,00 € PREDANÉ

*mipet2*





HERRMANN, IGNÁT - TRÉ KAPITOL Z MALOMĚSTSKÉ KRONIKY

HERRMANN, IGNÁT

TRÉ KAPITOL Z MALOMĚSTSKÉ KRONIKY

Když si náš dědeček babičku bral...
O nešťastném subjektu Šmelhausovi
Osudná svatební cesta

F. Topič, Praha, 1930
grafická úprava Cyril Bouda
600 výtlačkov

próza krátka, beletria, číslovaný výtlačok, bibliofilia
110 s., čb ilustrácie, čeština
hmotnosť: 240 g

stav: výborný, "...600 výtisků vesměs číslovaných, z nichž č. 1-100 na ručním papíře hadrovém podepsáno autorem, svázano v pergamenu, č. 101-600 na antiku vázáno v plátně" ..."tento výtisk má číslo 300." ... na ľavej prednej predsádke vlepený  ExLibris "Taňa Pexová" (česká tanečníčka)

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*






Oženil se roku 1808 s dcerou kutnohorského provazníka a měšťana Ptačovského, pannou Kačenkou, a měl s ní čtrnáct dětí. Osm dcer a šest synů. První dítě — dcera Anna — narodilo se mu r. 1809, poslední pak — syn Václav, a již druhý toho jména, ježto prvý Václav byl zemřel—přišel na svět r. 1833. Téměř čtvrtstoletí paní Kateřina Pospíšilová povíjela choti svému dcery a syny, ovšem zase mnohé z nich s bolestí pohřbívala. Toliko devět dětí manželům P. vyrostlo, ale i z těch pak dcera Luisa a syn Bohuslav zemřeli ve věku mladém, sotva že vdavkami nebo ženitbou odešli z domu otcovského. Ze sedmi zbývajících nedožila dcera Marie (opěvaná někdy Boleslavem Jablonským) šedesátky. Čtyři synové však zemřeli, překročivše dávno sedmdesátku, a dvě dcery žily nad osmdesát let. Věku největšího ze všech dětí Pospíšilových dožila matka má, kteráž zesnula, když byla dovršila osmdesát a tři léta. Dosáhla bezmála věku otce svého, děda Pospíšila.

V prvé však polovině třicátých let minulého století hemžilo se pod hradeckou střechou Pospíšilovou devět nebo deset jeho zdravých, dílem dospívajících, dílem vyrůstajících potomků. Plných života a plných nadějí do budoucnosti. Připočítejme k tomu deset nebo dvanáct lidí, zaměstnaných dole v tiskárně a v knihkupectví, a dvě nebo tři služky, a vidíme, jak rušno bývalo v domě Pospíšilově, zvláště když přibyl ještě nějaký host nebo hostů několik. Bylť Jan Pospíšil muž hostůmilovný, dům jeho vždy byl otevřen literátům, profesorům i páterům, z nichž mnozí nepřicházeli na den jediný, nýbrž déle pobývali. Za toto pohostinství a častování přátel do stalo se Pospíšilovi jména Hostivít, kteréž pak nadobro vytisklo druhé jeho jméno František, jak se původně podpisoval: Jan František.

Byl tedy hradecký dům Jana Hostivíta Pospíšila téměř malou říší, malým královstvím, a Jan Hostivít „vévodil“ tu všem rukou pevnou, mnohdy drsnou, někdy až týravou. Vlastní jeho děti ještě v pozdním věku, ba na samém sklonku života vzpomínaly toho, a někdy dosti trpce. Neboť osud leckterého z nich mohl se utvářiti jinak, mnohá hořkost života mohla býti ušetřena. Jan Hostivít byl ve své říši malým despotou, a vlastní jeho choť, dobrá babička Kateřina, kterou ve svých dopisech z Prahy do Hradce nazýval „svatěmilovanou manželkou“, říkávala o něm s povzdechem:

„Jo, jo, náš pantáta, to je potentát!“

A to nikterak neříkala proto snad, aby se jí povedla hříčka „pantáta-potentát“. Myslila to docela upřímně. Slýchal jsem to ještě sám z jejích úst — pochopil jsem ovšem až později.

Nu, Pospíšil byl synem doby své. Grunt jeho byl nepochybně dobrý, a kdyby se mu v mládí bylo dostalo většího vzdělání, mohl býti člověkem naprosto dokonalým. Byl však synem zedníkovým a vychodil pouhou dvojtřídku. Maličká pak tiskárna Korcova v Kutné Hoře, ve které se vyučil tiskařství a která jen tak živořila, nemohla jeho nedostatečné vzdělání rozhojniti. Ostatně svého původního zaměstnání pro nedostatek práce v tiskárně Korcově brzy zanechal a stal se písařem šepmistrovským (jak jsem vylíčil v prvém díle svých „Blednoucích obrázků“). Zdálo se mu, že písařství jest něčím vznešenějším,

ŠUPLER, JÚLIUS - HOKEJ, MOJA VÁŠEŇ

ŠUPLER, JÚLIUS
PODMICHAL, ĽUDO

HOKEJ, MOJA VÁŠEŇ

Riki Slovakia, Bratislava, 1998
fotografie Jozef Mýtny
ISBN 80-968101-0-3

životopisy, šport
176 s., slovenčina
hmotnosť: 985 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: výborný

predané

*mipet2* (in *X02*)




LICHNEROVÁ, ALŽBETA - HÁČKOVANÁ ČIPKA

LICHNEROVÁ, ALŽBETA

HÁČKOVANÁ ČIPKA

Práca, Bratislava, 1986
edícia Knižnica praktických príručiek Práce (2/1986)
obálka Peter Rašla
fotografie Miloš Vančo
1. vydanie, 55.000 výtlačkov

hobby
96 s., slovenčina
hmotnosť: 700 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: výborný

3,60 €

*mipet2*




PETR, JAN - VZPOMÍNÁME KARLA KOVAŘOVICE

PETR, JAN

VZPOMÍNÁME KARLA KOVAŘOVICE
Jak jej zachovávají v paměti jeho současníci

I.L. Kober, Praha, 1940
ilustrácie Boettinger, Gottlieb, Štenbera
1.300 výtlačkov

hudba, vážna hudba, životopisy, fejtóny
252 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 707 g

tvrdá väzba
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*H-6-1*

Obsáhlá vzpomínková kniha vydaná u příležitosti 20. výročí smrti hudebního skladatele a šéfa opery Národního divadla Praha. Tato kniha vydána byla u příležitosti dvaceti let od smrti hudebního skladatele a šéfa opery Národního divadla v Praze. Vydáno 1300 výtisků, z toho 300 číslovaných, na papíru »Jan Wellem«. Tento výtisk má číslo 57. Kreslené obrázky od Boettingra, Gottlieba a Štembery. — Fotografické snímky z alba rodiny Kovařovicovy, ze sbírky archiváře Národního divadla Václava Podrabského, některé pořídil Jan Petr. Vydalo nakladatelství I. L. Kober v Praze k 6. prosinci 1940. Vytiskla knihtiskárna Josefa Čermáka v Praze. 






Jak jsem poznal Karla Kovařovice.
Jaroslav Kocian

Poznal jsem Kovařovice jako desítiletý hoch na Národopisné výstavě v Praze. Přišel jsem tam tehdy se svým tatínkem. Zastavili jsme se s velkým zájmem u výstavního orchestru, který řídil Karel Kovařovic. Vzpomínám, že hráli Dvořákova Josefa Kajetána Tyla. Koncert působil na mne nejhlubším dojmem.

Asi za rok poté šel jsem s ústeckým ředitelem škol Karlem Em. Zeinerem a svým otcem do Pressů u Přívrat zahráti Kovařovicovi. Pobýval tam tehdy na své dovolené u známých. Nepamatuji se již, co jsem mu tenkrát hrál, jen tolik vím doposud, že mne udivoval svým přednesem z listu.

Pak jsem se sešel s Kovařovicem již jako umělec na polském matiné v Národním divadle. Hrál jsem s orchestrem koncert Karlowicze Mieczyslawa a Wieniawskiho koncert d-moll. Bylo to 25. ledna 1915. Koncert řídil Karel Kovařovic.

Pro Kovařovice nemám dosti slov nadšení — byl to největší muzikant, jakého jsem kdy poznal.
Po velké světové válce v roce 1919 konalo se umělecké turné do Londýna, Paříže a do Švýcar. Byl to hromadný zájezd Českého kvarteta, Moravských učitelů a orchestru Národního divadla za spoluúčinkování Emmy Destinnové a Jaroslava Kociana. Hrál jsem tenkrát Sukovu Fantasii a Dvořákův koncert. Tehdejší zájezd měl veliký úspěch. Karel Kovařovic měl z toho upřímnou radost. Při koncertech šlo všechno bezvadně. Neměl mi co říci, byl zcela spokojen s mým přednesem.

S hlediska lidského byl Kovařovic typem sám pro sebe — byl opakem naturelu Dvořákova.



ŠKOLSKÝ LEXIKÓN

ŠKOLSKÝ LEXIKÓN

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava
Encyklopedický ústav SAV, Bratislava
ISBN 80-08-01570-5

encyklopédie, knihy pre deti,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 1446 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý, na chrbáte kniha malé natrhnutie

PREDANÉ

*mipet2*  in **S1**





HORNÁČEK, IMRICH - MONTREAL - INNSBRUCK 1976

HORNÁČEK, IMRICH
KRNÁČ, LADISLAV.
KRŠÁK PAVOL

MONTREAL - INNSBRUCK 1976

Šport, Bratislava, 1977
Smena, Bratislava, 1977
edícia Máj  (294)
fotografie Peter Pospíšil, Jiří Pekárek, Horst Muller, Vojtěch Pisařík
obálka Peter Pospíšil, Jiří Pekárek, Jolana Mišurová
1. vydanie, 45.000 výtlačkov

šport
264 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 731 g

tvrdá väzba s prebalom


1,40 € - stav veľmi dobrý - *mipet2* in **S1**
1,20 € - stav veľmi dobrý, vyblednutý chrbát prebalu - *H-5-1*

Slovenský, ale v nemalej miere aj český čitateľ si za posledné dve desaťročia už zvykol na Hornáčkovu literárnu kresbu športových podujatí, najmä olympijských hier a futbalových majstrovstiev sveta. Nielen na stránkach športovej tlače, ale aj v knihách. S rovnakou pravidelnosťou, s akou sa uskutočňujú uvedené podujatia, sme sa na knižných pultoch stretávali s jeho novými a novými publikáciami. Od Nesmrteľného plameňa z roku 1956 cez Majstrovstvá sveta vo futbale (1958), Hrdinov olympijských kruhov (1960), Chile '62, Innsbruck '64, Anglicko '66, Mexiko predolympijské, Kruhy pod Popocatépetlom (1968), Mexiko '70, Sto rokov futbalu, Európsky pohár majstrov, Sapporo — Mníchov (1972) a plastický obraz desiatich futbalových šampionátov Svetový pohár (posledné dve diela vyšli v edícii Máj) až po knihu, ktorú držíte v rukách.

Sú to predovšetkým výborné a — ako ukáže čas — nenahraditeľné dokumenty udalosti, ktoré si vo svojej knižnici uchováva vari každý športový novinár a so záujmom za nimi siaha čitateľ, člen veľkej športovej rodiny. Ak Hornáčkovu tvorbu zároveň charakterizujeme ako literárnu kresbu podujatí, chceme tým zdôrazniť aj jej literárnu hodnotu. Patrí — v Československu — medzi priekopníkov literatúry faktu zameranej na oblasť športu. V tomto zmysle vyznieva hodnotenie jeho zásluh aj literárnymi kritikmi. Možno povedať, že aj jeho pričinením sa šport povýšil do sféry literatúry.

Hornáček sa však neuspokojoval s dosiahnutým, mieril ďalej a vyššie. Je aj autorom športovej prózy pod názvom Zostup. Recenzentom tejto knihy z futbalového prostredia nebol nik menši ako národný umelec Alexander Matuška. Vo svojom posudku zvýraznil fakt, že tieto prózy nie sú nové len námetom, ale aj spracovaním: ,,Zdá sa, že majú prioritu inú a lepšiu: sú prvé — u nás — vzhľadom na slovesnú stránku, to znamená vzhľadom na to, čo so slovesnou stránkou súvisí, a súvisí s ňou nie iba „umenie", ale i pohľad, postoj atď. Myslím, že kniha Imricha Hornáčka bude preto zaujímavá nie iba pre futbalový národ, že ju vezmú do ruky aj ti, čo majú literárne nároky vo vyššie uvedenom smere."

Tieto slová svedčia o literárnom uznaní Hornáčka, o literárnom uznaní športovej spisby vôbec. Môžu však zároveň poslúžiť aj na osvetlenie tvorivého charakteru, pracovného úsilia autora. Z prvej verzie Zostupu neostal doslova kameň na kameni, kým — zasa povedané Matuškovými slovami — „jeho príbehy nevyzerali ako prózy o niečom, čo v našom živote tvorí špeciálny ostrov, ale skôr o niečom, kde to vyzerá — v špecifickej podobe — značne takisto ako v hociktorej inej oblasti nášho života". Dokázať to mohol len človek pevnej vôle a najmä so sebakritickým prístupom, autor hľadajúci a stokrát zlepšujúci skladbu, slovo, štylizáciu pôvodne vypustenú. Imrich Hornáčék raz na margo svojich knih povedal, že „za každou stoji neľahká, tvrdá predpríprava, štúdium vždy pekných kôpok pomocnej literatúry, rozhovory s tými, ktorí boli „pri tom", až po samé písanie prvých verzii, prepracúvanie a „vybrusovanie jednotlivých kapitol a statí". Nepatril do okruhu ľudí, čo dokážu o práci hovoriť neobyčajne dramaticky a pútavo, ale pri prvej príležitosti prenesú jej ťažisko na bedrá iných. Nikdy sa práci nevyhýbal, naopak, sám ju vyhľadával. Bol publicistom a ostal novinárom, redaktorom. Písal knihy, ale aj bežné články, ba najobyčajnejšie správičky, ktorým sa hovorí v novinách „bodky". Od nich Hornáček začal — Na začiatku bola bodka, taký bol nadpis článku v Pravde k jeho nedávnym päťdesiatinám — im ostal verný, a preto predovšetkým preto mohol tak dôkladne a precízne pracovať aj na väčších článkoch, na knihách. Vedel si udržiavať vynikajúcu a na to potrebnú telesnú kondíciu: o potrebe pohybovej aktivity totiž nielen písal...

Prítomná práca je jeho posledná. Len čo ju odovzdal, zlomila jeho pero neúprosná smrť. Prerušila jeho sny o literárnom stvárnení futbalovej Argentíny 1978 a najmä olympijskej Moskvy 1980. Odišiel predčasne. Ťažkú úlohu budú mať autori, ktorých strhol svojim príkladom a ktorí by mali udržať kontinuitu literatúry faktu v oblasti športu. Za všetko hovoria dve zlaté medaily a jedna strieborná, ktoré získal v medzinárodnej konkurencii za knihy Innsbruck '64, Mexiko predolympijské a Mexiko '70, ako aj mnohé domáce uznania.






ŠTILLA, MILOŠ - ZNIEV A OKOLIE

ŠTILLA, MILOŠ

ZNIEV A OKOLIE

Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica, 1963
edícia Náš kraj
fotografie Jozef Cincík
obálka Milada Pruknerová
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

monografie
240 s., slovenčina
hmotnosť: 540 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie

4,50 € PREDANÉ 2X

*mipet2* (in *053*)

Kolektív autorov na základe rozsiahleho archívneho výskumu sa pokúsil interpretovať bohatú históriu Znieva i jeho okolia a ukázať, kde v celej svojej 850-ročnej histórii zohralo toto mestečko kladnú úlohu. Pretože išlo o problematiku zatiaľ neznámu, autori museli pristúpiť k výskumu svojho predmetu zo širších súvislostí a sledovať ako jednotlivé etapy spoločenského vývoja ovplyvňovali skúmanú oblasť Znieva a jeho okolia.







ZÁNIK TURČIANSKEHO KONVENTU
Rehoľa jezuitov bola zrušená 21. júla 1773 a jej majetky prešli na erár. Majetky prebrala zmiešaná komisia, ktorá pracovala v Kláštore pod Znievom v apríli 1774. Archív tunajšej rezidencie s trnavským ústredným archívom bol prevezený do Viedne a uložený v oddelení Hungarn (Exjezuiten akten fasc. 7044-7049 v registratíve: Comisio mixta pod sig. 387-K. u. k. Gemeinsames Finanzarchiv Bibliothek). V Kláštore pod Znievom zostala len čiastka archívu potrebná pre správu domínia. Správou domínia bol poverený posledný superior exjezuita Ignác Schmelczer. Mária Terézia darovala domínium 13. 2. 1774 trnavskej univerzite a po jej prevezení do Budína od r. 1785 slúžili majetky ako univerzitná základina tejto školy.

Konvent ako hodnoverné miesto pracoval aj po abolícii jezuitov, lebo jeho konventuálmi boli svetskí kňazi. Mária Terézia poverila r. 1780 novoutvorenú banskobystrickú kapitulu vedením agendy konventu a na tento cieľ darovala kapitule 1. júla 1780 časť majetkov domínia v Sielnici (203). Banskobystrická kapitula v júli 1780 presťahovala archív a pečať konventu do Banskej Bystrice a od 1. augusta vydávala verejné listiny v mene Turč. konventu aj s jeho pečaťou.

Zmena sídla konventu sa nepáčila zainteresovaným župám. Roku 1782 podali urgenciu so žiadosťou, aby snem rozhodol návrat konventu do Kláštora pod Znievom (204). Snem nezasadal. Riešenie prišlo na snem r. 1802. Zákonom č. 15 rozhodlo sa poveriť banskobystrickú kapitulu samostatným vedením hodnoverného miesta s vlastnou pečaťou, ktorú jej mal určiť kráľ (§1) uznať za právoplatné všetky verejnoprávne listiny, ktoré banskobystrická kapitula vydala v mene turčianskeho konventu od roku 1780. Takto po vyše 550-ročnej činnosti zanikol turčiansky konvent.

PRED ZRUŠENÍM PODDANSTVA

Prechod z 18. do 19. stor. prebiehal v znamení obrovského vypätia síl monarchie v boji s veľkou francúzskou revolúciou a Napoleonom. Pri insurekcii r. 1797 repatrícia jazdcov len farárom Turca vyniesla povinnosť vystaviť dvoch jazdcov (208), pričom sa počítalo na výstroj a výzbroj jedného jazdca 220,- zl. Prepoštský a farský kostol museli odovzdať svoje cennosti, aby pomohli zachrániť labilnú menu monarchie. Pri štátnom krachu r. 1811 stratili mnoho najmä obchodníci so zahraničím. Peňažné straty dosahovali až 77 %, ako je to presne vyčíslené pri Klu-chovskej fundácii na chudobných mesta.

Na Kláštor pod Znievom najťažšie doľahol rok 1813, keď došlo k Napoleonovej výprave proti Rusku. Uhorská časť pomocnej armády monarchie sa formovala v Turci a strediskom odvodov bol Kláštor pod Znievom, ako sídlo štvrtého okresu. Už na jeseň 1812 bola tu stála posádka pešieho pluku kniežaťa Mikuláša Eszterházyho. V štábe miestnej posádky bol podplukovník Aszent, major Kaufmann, kapitáni Folkusházy a Falzány a nadporučík Hugo Trsztany (209). Začiatkom r. 1813 sa začali odvody. Nováčkovia prichádzali a odchádzali smerom na Poľsko. V meste ich bolo stále okolo 300—400. Ubytovaní boli po domoch aj po 7—8 a prirodzene, nebolo konca-kraja ponosám pre toto mimoriadne veľké zaťaženie. Až hodne neskoršie rozhodla župná kongegácia, aby ťažisko povinností nepadalo len na Kláštor pod Znievom, ale čiastočne sa prenieslo aj na Sklené, Háj, Štubňu a Diviaky, kde boli nováčkovia tiež ubytovaní (210).

V prvej polovici r. 1813 musela župa odviesť na potreby armády 64 nováčkov, 20 jazdeckých koní, 14 ťažkých nákladných koní, 7 koní pre ľahké náklady, 88 volov, 508 meríc pšenice, 3.552 meríc jačmeňa, 4077 meríc ovsa. Výmena týchto naturálií v prepočítaní dosiahla sumu 23.537,-zl. (211).

Napoleonova porážka a roky mieru po nej akoby boli rozviazali vrece podnikavostí ľudí. Ľudia utekajú od peňazí a investujú ich, lebo zle pocítili na vlastnej škode finančný úpadok monarchie. Tejto okolnosti treba ďakovať, že vonkajší vzhľad Kláštora pod Znievom dostal do meruôsmych rokov ozaj mestský ráz. Investičné možnosti boli nepatrné. Kapitál nestačil na smelší rozbeh veľkovýroby, do pozemkov nebolo možno investovať, lebo poddaný ich zákonne stále nemal právo vlastniť. Investovalo sa preto do nových a prestavaných domov, do zariadenia domov a pamätalo sa aj na verejný záujem. Väčšina dodnes stojacich obytných domov solídneho tvaru a rozlohy bola stavaná do polovice 19. storočia.

Právne oddelenie základinových majetkov a panská stolica majú ustavičnú prácu s nespokojnosťou mešťanov, ktorí už naozaj ťažko znášajú poddanstvo a rok po rok sa húževnate bijú o kadžú piaď svojich práv. Vplyv myšlienok slobody nezostal bez ozveny ani tu. Mešťania neboli

ČERNÝ, JAN - SRDCE MATKY

ČERNÝ, JAN

SRDCE MATKY
Písně o mateřské lásce

Vlastným nákladom, Praha, 1936
ilustrácie Jožka Baruch

poézia
52 s., čeština
hmotnosť: 230 g

tvrdá väzba s ochranným kartónovým obalom
stav: výborný, s podpisom autora na predsádke

NEPREDAJNÉ

*H-5-6*

Kniha tato jest věnována všem maminkám, které zlatily svojí velkou láskou a svými úsměvy cesty našeho života a potom odešly, zanechavše nás jen vzpomínkám na sebe. Jest věnována maminkám, které skromné, tiché, stojí stranou, které radují se z našich úspěchů, které truchlí nad našimi bolestmi, všechno nám dávajíce.

Samy nežádají nic jiného v odměnu, než něco uznání a něco lásky od nás. Maminky naše jsou božstvo, hodny jako ono všeho uctívání.
V Praze v lednu 1936.
Spisovatel. 





NAŠIM MATKÁM.

Vy matky naše, drahé, milované, 
vy skromné, tiché mámy.
Vám k poctě tyto řádky jsou, 
a zcela jen Vám věnovány.

Ať v hedváb oděny nebo jen v kytli prosté, 
v chaloupce nebo v paláci, 
bolesti naše nesete vždy s námi, 
i když vám srdce krvácí.

Od dětské kolébky až v dlouhá léta stáří 
se Vaše láska nese k nám 
a vše, co život dal, co není z Vaší ruky, 
jest jenom pouhý, lichý klam.

Každý z nás svoji hlavu sklání 
a tiše prosí pokorný náš hlas:
Maminky naše! Buďte stále s námi, 
ať my svou vděčnost dát Vám můžem zas!


ORMIS, JÁN VLADIMÍR - ZO ŽIVOTA SLOVENSKÉHO

ORMIS, JÁN VLADIMÍR

ZO ŽIVOTA SLOVENSKÉHO
Žarty, príhody a zaujímavosti

Tranoscius, Lipt. Sv. Mikuláš, 1933
predslov Michal Bodický
ilustrácie Stanislav Holeček
3.000 výtlačkov

humor, fejtóny
206 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

15,00 € PREDANÉ

*mipet2*

Predkladám nášmu obecenstvu knižku, obsahujúcu okolo polštvrta sta žartovných i vážnych príhod, výrokov, charakteristík a zaujímavostí. Všetko veci, osvetľujúce s rozličných stránok život slovenský alebo pripínajúce sa k menu a dielu významných, i menej významných dejateľov slovenských.

Dielo zaoberá sa hlavne osobami a dejmi devätnásteho storočia. Kniha nevyčerpáva spomenutého bohatého materiálu, podáva z neho iba čiastku, i to z tlačených prameňov. Ak sa kniha bude pozdávať, vyjde časom druhý sväzok, ktorý bude doplnkom a pokračovaním tohoto.

Materiál knihy je vzatý z deviatich časopisov (Slovenské pohlady, Sokol, Orol, Národnie noviny, Dom a škola, Rodina a škola, Domácnosť a škola, Dennica, Živena) a z viac než 30 kníh. Usporiadaný je približne v chronologickom poriadku, pri čom sú žartovné veci oddelené od ostatných. Veci nedatované — a tých je dosť — boly umiestnené voľne, ale podľa možnosti lak, aby zapadaly do celkového rámca knihy.

Tur č. Sv. Martin, 7. augusta 1932.

Dr. Ján V. Ormis.






132.
Peter Tomkuljak, katolícky farár na Detvianskej Hute, staral sa o svojich cirkevníkov ozaj otcovsky. Aby prišli i k národnému povedomiu, dával im všetky svoje novinky, knižky, najmä cez zimu a oni verne čítali, len sa vraj potom na jar dôverne medzi sebou shovárali, že čo im len dá pán farár za to, že mu celú zimu čítali.
(Tajovský, Úhrabky, 89.)

133.
Andrej Halaša sa s Jozefom Gregorom Tajovským vybrali na Detviansku Hutu. Zo železničnej stanice Kriváň-Detva mali ešte so tri hodiny pešo ísť, čo im vo vychýrenom detvianskom kraji nebolo práve milé.
„Ale dá Pán Boh, že sa nám nič nestane“, veril a i Gregora utešoval Halaša. „Za dobré slovo ktože by nás zbíjal?“
„Len nepovedzte, že ste fiškál,“ doberal ho Gregor. „Ak by som to na vás vyzradil, tak neviem, ako by bolo ...“
„A ja poviem na vás, že ste bankár; odierate ľudí na interesoch....“, kontroval mu Halaša.
(Tajovský, Úhrabky, 90.)

134.
Jozef Ľ. Holuby raz pri botanickom výlete poriadne zmokol. Ukryť sa nemal kde, pod stromom stáť nechcel, lebo hrmavica bola, pustil sa preto v blate a vo vode do doliny, až sa konečne mokrý ako zmok dostal do kopanickej školy. V dedine nič nepršalo a keď celý umazaný a ublatený poza humná domov dorazil, žena ho privítala, zalamujúc rukami:
„Ale, človeče! Kde si sa tak zamazal, keď blata nikde neni?“
Holuby: „Paroma neni! Len ho hľadať treba!“
(Holuby, Drobnosti z Bošáckej doliny. S. P. 1892, 658.)

135.
Keď Jozefa Kačku, katolíckeho farára v Donovaloch, odsúdeného pre „vlastizradu“, šikovali vo svetovej vojne z Košíc do Leopoldova, v Trenčíne vošli do vlaku nemeckí vojaci, cestujúci do Bukareštu. Jeden z nich sa opýtal Kačku:
„Fahren Sie auch nach Bukarest?“
„Ja, aber ohne buk“ (Nach arest), odpovedal vtipne Kačka, čomu však Nemec neporozumel.
(Kačka, Rozpomienky na moje utrpenie, 76.)

136.
Roku 1927 bola Eržika Mičátková so sestrou na návšteve u Bencúrov v Lipiku. V rozhovore Kukučín žarty stváral a zrazu sa opýtal Mičátkovej, ako dôveruje lekárom.
„Tak len, ako za Epikura, toľko asi vedia“
odpovedala tá, celkom pozabudnúc, že hovorí s lekárom.
Kukučín sa veselo zasmial a začal živo vykladať o lekárskej vede, ako — s výnimkou chirurgie
málo pokročilej.
(E. Mičátková, List z Juhoslávie. Živena 1928, 133.)